{"guid": "a05a8f13-6ee7-47be-b535-1d2db5c0c76f:37889550-9e68-4902-9537-4bd2304e48dc", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2", "spisova_znacka": "5Cob/71/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/71/2025 z 26. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 26. augusta 2025, sp. zn. 5Cob/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2", "identifikacne_cislo": "6122463143", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Malichová", "sudca_id": 395, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-malichova-395", "datum_vydania": "2025-08-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "nazov": "§ 391 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/37889550-9e68-4902-9537-4bd2304e48dc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Cob/71/2025\n6122463143\n26. 08. 2025\nJUDr. Blanka Malichová\nECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a.s.,\nso sídlom Hodžovo námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, zastúpenej: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom\nMostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561, proti žalovanej: F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, A.,\nzastúpená: JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD., advokát so sídlom Piaristická 2, Nitra, IČO: 42 119 316,\no zaplatenie 97.890,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava III, č.k. 26Cb/8/2023-115 zo dňa 26. februára 2024 takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 26Cb/8/2023 - 115 zo dňa 26.\nfebruára 2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť\nžalobcovi istinu vo výške 97.890,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 834,22 eur, s úrokom z\nomeškania vo výške 81,45 eur, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 97.890,41 eur od\n01.08.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške\n40,- eur s tým, že povinnosť žalovanej zanikne v rozsahu plnenia, ktoré poskytne žalobcovi na základe\nplatobného rozkazu sp. zn. 6Up/1532/2022 zo dňa 22.11.2022 spoločnosť ROVAJLA s.r.o., IČO: 35 777\n672. Druhým výrokom súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu\n100% s tým, že povinnosť žalovanej zanikne v rozsahu plnenia, ktoré poskytne žalobcovi na základe\nplatobného rozkazu sp. zn. 6Up/1532/2022 zo dňa 22.11.2022 spoločnosť ROVAJLA s.r.o., IČO: 35 777\n672.\n2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 1 a 4, § 303, § 306 ods. 1, § 311 ods. 2, § 369\nods. 1, § 369c ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 506 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OBZ“) a o náhrade trov\nkonania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).\n3. Záväzkový vzťah medzi stranami sporu súd vyhodnotil ako obchodnoprávny, s prihliadnutím na ust.\n§ 52 ods. 1 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„OZ“) o spotrebiteľských zmluvách. Úver žalobca poskytol právnickej osobe - podnikateľovi za účelom\nfinancovania prevádzkových potrieb a žalovaná sa zaručila za záväzok podnikateľa, nie spotrebiteľa.\nHlavný záväzok vznikol medzi dvoma podnikateľmi (žalobcom a spoločnosťou ROVAJLA, s.r.o.), a s\nprihliadnutím na všetky okolnosti sa v súlade s ust. § 261 ods. 1 OBZ týkal ich podnikateľskej činnosti.\nV zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ sa bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu,\nriadia ich záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere ustanoveniami Obchodného zákonníka. Predmetné\npeňažné prostriedky teda nemali slúžiť na zabezpečovanie osobných potrieb úverového dlžníka, nakoľko\npríjemcom peňažných prostriedkov bola právnická osoba. Ručenie za splnenie záväzkov spoločnosti\nROVAJLA s.r.o. žalovaná neprevzala za účelom uspokojenia svojich či dlžníkových osobných potrieb,\nale aby umožnila dlžníkovi - podnikateľovi, ktorého obchodný podiel vlastnila, vykonávať podnikateľskú\n\nčinnosť. Preto ak fyzická osoba, ktorá má ako konateľ a spoločník úzke väzby k obchodnej spoločnosti,\nzabezpečuje v ručiteľskom vzťahu záväzok tejto spoločnosti, nepovažuje sa za spotrebiteľa.\n4. Súd prvej inštancie tak dospel k jednoznačnému záveru, že na žalovanú ako ručiteľku zaviazanej\nspoločnosti nemožno spotrebiteľskú ochranu automaticky vzťahovať len z dôvodu, že ide o fyzickú\nosobu. Fyzická osoba sa spotrebiteľom môže stať len vo vzťahu ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej\nplnenia a k tomu, aký má v jeho rámci pomer k dodávateľovi. Na podporu vysloveného názoru poukázal\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 4Obo/115/99 zo dňa\n18.05.2000, sp. zn. 6Mcdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 5Ndc/10/2016 zo dňa 09.11.2016 a tiež\nna rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-45/96 zo dňa 17.03.1998 a C-419/11 zo dňa 14.03.2013.\n5. Vznik ručiteľského záväzku súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 303 OBZ opísal v bode 27\nodôvodnenia napadnutého rozsudku, a naň potom nadviazal citáciou prvej vety čl. 6.6.1 Zmluvy o\nkontokorentnom úvere zo dňa 30.08.2017 v znení: „Ručiteľ vyhlasuje, že v zmysle § 303 Obch. zák.\nv prípade, ak Dlžník nezaplatí Zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí Zabezpečovanú\npohľadávku Veriteľovi za Dlžníka v súlade s touto zmluvou.“\n6. Súd prvej inštancie tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS\nČR“) sp. zn. 32Odo/629/2006 zo dňa 28.05.2008, v ktorom zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa\nktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej\núverovej zmluvy, pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky\ndlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu\nvzniknú v budúcnosti (§ 304 ods. 2 Obchod. zák.). Konštatoval, že požiadavka určitosti ručiteľského\nvyhlásenia je splnená, ak je záväzok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom.\nVyhlásenie v preskúmavanej veci spĺňa všetky zákonné náležitosti, je urobené v predpísanej forme,\ndostatočným spôsobom je špecifikovaný veriteľ, dlžník, ručiteľ, ako i samotný záväzok, a právny úkon\nje určitý, jasný a zrozumiteľný. Vyhlásenie žalovanej ako ručiteľky, spĺňalo nároky platného právneho\núkonu, je súčasťou úverovej zmluvy a žalovaná ako ručiteľka vedela aký ručiteľský záväzok preberá.\nJej námietku o neurčitosti ručiteľského záväzku tak súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n7. Ohľadne námietky premlčania vznesenej žalovanou, dal súd do pozornosti kogentné ust. § 101\nOZ, ktorého aplikáciu nie je možné vylúčiť dohodou. Podotkol, že premlčanie plynie odo dňa, keď sa\nprávo mohlo vykonať prvý raz, t. j. odo dňa, keď žalobca ako veriteľ mohol požiadať o vrátenie úveru.\nZačiatok plynutia premlčacej doby je teda objektívne vymedzený, pričom prvým objektívnym dňom, ku\nktorému žalobca mohol požiadať o plnenie, bol 31.07.2019, a to aj v tom prípade, ak by ustanovenie\no automatickej obnove bolo platné. S poukazom na čl. III. bod 3.2., 3.4. a 3.5 Zmluvy o úvere o\nkonečnej splatnosti poskytnutého úveru, súd dodal, že ukončenie obnovy dňa konečnej splatnosti úveru\noznámil veriteľ dlžníkovi (žalovanému 1/) listom zo dňa 26.05.2022 a konečný deň splatnosti nastal dňa\n31.07.2022.\n8. Súd ďalej konštatoval, že medzi žalobcom a dlžníkom došlo v úverovej zmluve ku konsenzu o\nvšetkých náležitostiach, a teda aj k vzniku záväzkového právneho vzťahu už jej podpisom. V čl. VI. bod\n6.6 Zmluvy o ručení je jasne vymedzené, že žalovaná sa zaväzuje zaplatiť za dlžníka jeho peňažný\nzáväzok z Úverovej zmluvy. Žalovaná tak pristúpila k záväzku zo zmluvy, v ktorej bola v čl. III. bodu\n3.3. dohodnutá obnova lehoty splatnosti úveru, pričom veriteľ aj dlžník mali rovnaké právo oznámiť\nukončenie obnovy. Zo zmluvy tiež vyplýva, že k obnoveniu splatnosti dôjde o jeden rok, za podmienok\ndohodnutých v úverovej zmluve. Dojednanie v úverovej zmluve tak súd nevyhodnotil ako neurčité, či\nodporujúce ustanoveniam Obchodného zákonníka.\n9. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obo 307/98, ZSR 50/2000, č. 3, s 41, zo dňa 08.06.1999:\n„Ak dlžník nevrátil veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky zo zmluvy o úvere v dohodnutej lehote a\nnásledne došlo medzi nimi k zmene zmluvy v lehote splatnosti dlhu, takáto zmena zmluvy nemá vplyv\nna obsah ručiteľského záväzku, pretože nedošlo k zániku záväzku dlžníka, ktorý ručenie zabezpečuje,“\ndospel súd k záveru, že žalobca nemal poučovaciu povinnosť k podmienkam ohľadom automatickej\nobnovy kontokorentného úveru, a že medzi veriteľom a dlžníkom došlo v zmysle zmluvných podmienok\nk dohode o zmene lehoty splatnosti úveru. Žalobca má na vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov\nz dôvodu neobnovenia úverového rámca (ukončenia automatickej obnovy) nárok. Zosplatnenie úveru\nnastalo z dôvodu ukončenia obnovy úveru dňa 31.07.2022, a keďže žaloba bola súdu doručená dňa\n16.11.2022, nárok žalobcu nie je premlčaný.\n10. Vzhľadom k uvedenému a citovaným zákonným ustanoveniam, dospel súd prvej inštancie k\nzáveru, že žaloba je skutkovo a právne dôvodná a v celom rozsahu jej v zmysle žalobného petitu\nvyhovel. Konštatoval, že postavenie obligačného dlžníka a ručiteľa nie je solidárnym záväzkom, ručiteľ\n(žalovaná) je povinný uspokojiť žalobcove nároky v rozsahu, v akom ich neuspokojí dlžník, následkom\nčoho vzniká ručiteľovi voči obligačnému dlžníkovi regresný nárok.\n\n11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému\nžalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.\n12. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa ust.\n§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n13. Naďalej namietala premlčanie pohľadávky žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie nerozlišoval medzi\nsplatnosťou pohľadávky a začiatkom plynutia premlčacej doby. Opätovne poukázala na deň dohodnutej\nsplatnosti úveru - 31.07.2018 a dodala, že automatické obnovovanie úveru by prichádzalo do úvahy len\nv prípade dohody o poskytnutí úveru na dobu neurčitú, čo popierala, nástojac na tom, že pri uzatvorení\nzmluvy nebola zmluvným stranám, a ani žalovanej ako ručiteľke známa iná lehota splatnosti, ako\nuvedený deň 31.07.2018.\n14. Ustanovenie zmluvy o automatickej obnove úveru (splatnosti), ktoré by znamenalo neobmedzené\nručenie „na dobu neurčitú,“ je absolútne neplatné nielen pre jeho neurčitosť a teda pre rozpor so\nzákonom (§ 37 OZ o určitosti právneho úkonu), ale aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ o určitosti\nprávneho úkonu). Výkon takéhoto nepremlčateľného ustanovenia nepožíva právnu ochranu ani pre\nrozpor so zásadami poctivého obchodného styku (§ 264 OBZ), nakoľko by znamenal „nepremlčateľnosť“\npohľadávky veriteľa, ktorá je v rozpore so zásadami právnej istoty a kogentnými ustanoveniami\nObchodného a Občianskeho zákonníka o premlčaní. V takom prípade by stačilo, aby žalobca ako\nveriteľ a pôvodný žalovaný 1/ ako dlžník boli pasívni a premlčacia doba pohľadávky voči ručiteľovi\nby nikdy nezačala plynúť. Pohľadávka veriteľa zo zmluvy o úvere, by tak bola (nielen voči ručiteľke)\n„nepremlčateľná.“ Dokonca v prípade zániku pôvodného žalovaného 1/ ako dlžníka, by nikto okrem\nžalobcu ako veriteľa splatnosť tejto „nepremlčateľnej“ pohľadávky nemohol určiť. V tejto súvislosti by tak\nišlo obdobnú situáciu, keď splatnosť pohľadávky nie je zmluvnými stranami dohodnutá a je ponechaná\nna vôli veriteľa, pričom zákon v žiadnej situácii (ani pri tejto dohode o poskytnutí úveru na dobu „neurčitú“)\nnepriznáva pohľadávke „nepremlčateľnosť, “ pretože by išlo o rozpor so zásadami právnej istoty.\n15. Dojednanie splatnosti pohľadávky, ktoré umožňuje predlžovanie doby splatnosti bez jej presného\nohraničenia, pričom ručiteľ - fyzická osoba nevie ani len predpokladať časový úsek svojho ručenia a\ntrvanie svojich záväzkov, pričom pri podpise úverovej zmluvy nie je možné ani objektívne určiť konečnú\ndobu splatnosti, ktorá sa môže bez konečného ohraničenia predlžovať neobmedzene, je tak vyjadrené\nneurčito, nejasne a nezrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom takéto neurčité dojednanie splatnosti, ktoré\nmá za následok „nepremlčateľnosť“ pohľadávky, je absolútne neplatné. Pohľadávka preto bola splatná\ndňa 31.07.2018.\n16. Keď teda súd prvej inštancie tvrdil, že iná splatnosť ako splatnosť dňa 31.07.2018 bola dohodnutá\nurčito, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci aj tým,\nže neaplikoval správne ust. § 34 a nasl. OZ o určitosti právneho úkonu, ust. § 39 OZ o neplatnosti\nprávneho úkonu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ust. § 264 OBZ, v zmysle ktorého právny úkon\nv rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu.\n17. Súd prvej inštancie potom nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby a tento aj nesprávne\nposúdil. Občiansky zákonník v ust. § 101 uvádza, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo\nmohlo vykonať prvý raz. Obdobne Obchodný zákonník v ust. § 391 uvádza, že premlčacia doba plynie\nodo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. To znamená odo dňa, keď žalobca ako veriteľ mohol\nobjektívne vykonať všetky úkony potrebné pre vrátenie úveru a úspešné podanie žaloby. Medzi ne z\npohľadu ust. § 563 Občianskeho zákonníka nesporne patrí aj požiadanie dlžníka o plnenie, resp. žiadosť\no vrátenie úveru. To mohol žalobca urobiť ihneď po podpise zmluvy o úvere a ku dňu 31.07.2018. Je\nirelevantné, či tak urobil alebo nie, dôležité je, že tak urobiť mohol. Navyše, ak veriteľ môže žiadať o\nplnenie (vrátenie úveru) ihneď po podpise zmluvy o úvere ku dňu 31.07.2018, tak potom aj žalobu možno\npodať a ak možno podať žalobu, možno právo vykonať a teda premlčanie začne plynúť.\n18. Argumentovala tiež tým, že viazanosť začiatku plynutia premlčacej doby na deň nasledujúci po\nsplatnosti záväzku, by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky\nna neobmedzenú dobu, a to v prípade, ak sa veriteľ rozhodne, že o vrátenie úveru nepožiada. V\nokolnostiach predmetnej veci podporne poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Cdo 3037/2019 a\nsp. zn. 23Cdo 841/2009. Vyslovila presvedčenie, že predmetné ustanovenie zmluvy o kontokorentnom\núvere, ktoré ponecháva splatnosť úveru na vôľu žalobcu ako veriteľa, nie je pre začiatok plynutia\npremlčacej doby relevantný. Relevantné je totiž to, že právo sa mohlo prvýkrát vykonať ihneď a ku\ndňu 31.07.2018, pričom nemožno vychádzať zo skutočnosti, že aj dlžník mohol určiť splatnosť dlhu.\n\nPodstatné je, že veriteľ mohol autonómne a bez súčinnosti dlžníka požiadať o vrátenie úveru, a teda\nvrátenie úveru bolo ponechané na autonómnej vôli žalobcu ako veriteľa, ktorý tak mohol urobiť ihneď\npo podpise zmluvy o úvere a poskytnutí úveru.\n19. Žalovaná v odvolaní ďalej namietala absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia pre absenciu\nvšeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov podľa ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.\nV tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že v dohode o ručení (čl. VI. zmluvy o kontokorentnom úvere\nč. MU-8002567320 zo dňa 30.07.2017) nie je konkretizovaný záväzok dlžníka, ktorý má byť ručením\nzabezpečený (špecifikáciou právneho titulu - zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením\nzabezpečené, uvedením konkrétnej výšky záväzku a iné) a neobsahuje ani vyhlásenie ručiteľa, že\nsplní určitý konkretizovaný záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník. V tomto\nsmere neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, že náležitosti určitosti spĺňa aj vyhlásenie, kedy sa v\nručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe\nšpecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník\" (NS ČR sp. zn. 32 Odo 629/2006 zo\ndňa 28.05.2008), nakoľko ide o inú skutkovú situáciu ako je tomu v preskúmavanej veci.\n20. Rovnako zotrvala na tom, že v súdnom konaní jej prináleží postavenie a ochrana spotrebiteľa s\nohľadom na skutočnosť, že v súčasnosti nie je spoločníčkou a ani konateľkou pôvodného žalovaného 1/,\nv prípade ktorého išlo o jednoosobovú spoločnosť. Skutočnosť, že žalobca nevyužil (v spotrebiteľských\nvzťahoch absolútne neplatnú) rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve o kontokorentnom úvere\nindikuje záver, že sám si je vedomý neplatnosti rozhodcovskej doložky, a teda postavenia žalovanej ako\nspotrebiteľky.\n21. Poznamenala, že v konaní poukazovala aj na právo žalobcu zosplatniť úver a požadovať zaplatenie\ncelej pohľadávky naraz pre neplnenie podmienok pôvodným žalovaným 1/ (omeškanie so splátkami\núroku, poplatkov, nesplnenie informačnej povinnosti žalovaným 1/, t. j., že nastal tzv. prípad neplnenia). K\ntejto skutočnosti žalobca odmietol predložiť kompletný úverový spis a nepredložil ani žiadnu komunikáciu\nmedzi ním ako veriteľom a pôvodným žalovaným 1/ a vo svojom vyjadrení tvrdí, že žiadna takáto\nkomunikácia neexistuje. V tejto súvislosti je nepochybne potrebné aj túto situáciu a nepredloženie\nkompletného úverového spisu vykladať v neprospech žalobcu, ako silnejšej zmluvnej strany. Je totiž\nnepredstaviteľné, že by žalobca ako banka, úverovým spisom s komunikáciou s pôvodným žalovaným\n1/ nedisponoval (napríklad ani s výzvami na platenie riadnych úrokov, na predloženie účtovných výkazov,\npredžalobnými upomienkami a podobne). Vzhľadom k tomu, mal potom súd prvej inštancie danú situáciu\nposudzovať tak, že pôvodný žalovaný 1/ bol v omeškaní s platením úrokov, resp. s predkladaním\ndokumentov a pod., a teda, že žalobcovi vzniklo právo požadovať vrátenie úveru aj pred 31.07.2018, a\nže žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby.\n22. V závere odvolania žalovaná súdu prvej inštancie vytkla nesplnenie povinnosti vyplývajúcej mu\nz ust. § 191 a § 220 ods. 2 CSP, keďže výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a\nrozhodnutie ohľadom svojho záveru o dôvodnosti uplatneného nároku, vzhľadom k procesnej obrane\nžalovanej, riadne a presvedčivo neodôvodnil. Uvedené je naplnením odvolacieho dôvodu podľa ust. §\n365 ods. 1 písm. b/ CSP, (t. j. porušenie práva na spravodlivý proces). Napadnuté rozhodnutie označila\nza nesprávne, nezákonné, arbitrárne a nezrozumiteľné, nakoľko súd sa nevyrovnal s argumentami strán\nsporu, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci a predovšetkým s jej argumentáciou a jej\nprocesné práva úplne odignoroval. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolaciemu súdu navrhla, aby\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nalternatívne rozhodnutie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu\ntrov konania.\n23. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 05.06.2024, s jej odvolacími námietkami\nnesúhlasil a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.\n24. Odvolanie podľa neho predstavuje len súhrn predošlých skutkových tvrdení a argumentácie\nžalovanej, ku ktorej zaujal stanovisko v rámci svojich predchádzajúcich podaní a zároveň sa s nimi\nkomplexne vysporiadal aj konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že žalovaná\nsa s názorom súdu nestotožňuje, sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o nesprávnosti jeho\nrozhodnutia. Aj ustálená rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS\nSR“), napr. rozhodnutie sp.zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010, rešpektuje názor, podľa\nktorého právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že súdy\nnemusia rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov\na námietok.\n\n25. Žalobca zotrval na tom, že nárok uplatnený v tomto konaní nie je premlčaný, pričom opätovne\npoukázal na bod 3.4. a 3.5. úverovej zmluvy, v ktorých si zmluvné strany dohodli automatickú obnovu\nsplatnosti kontokorentného úveru až do času, kým niektorá zo zmluvných strán neprejaví vôľu takúto\nobnovu ukončiť za podmienok dohodnutých v zmluve. S takýmto nastavením úverovej zmluvy žalovaná\nsama prejavila súhlas nielen ako ručiteľ, ale aj ako štatutár úverového dlžníka. Počas svojho pôsobenia\nna pozícii štatutárneho orgánu mohla automatickú obnovu úveru ukončiť, čo však neurobila. Jej\nargumentáciu vo vzťahu k premlčaniu preto žalobca vníma ako nedôvodnú a účelovú.\n26. Neobstoja ani tvrdenia žalovanej, že ustanovenia o automatickom obnovovaní úveru sú neplatné\npre ich údajnú neurčitosť, s čím sa súd prvej inštancie správne nestotožnil a poukázal na to, že\npríslušné dojednania v úverovej zmluve sú podľa neho určité a neodporujú žiadnym ustanoveniam\nObchodného zákonníka. Osobitne to potom platí za situácie, keď žalovaná v priebehu trvania zmluvného\nvzťahu určitosť úverovej zmluvy nikdy nespochybňovala a svoje výhrady začala predkladať až v\npriebehu súdneho konania, poď ťarchou toho, že poskytnuté finančné prostriedky bude musieť vrátiť.\nRozhodnutia, na ktoré v odvolaní poukázala, nemožno na tento prípad aplikovať, nakoľko sa celkom\nzjavne zakladajú na diametrálne odlišných skutkových okolnostiach.\n27. Žalobca poukázal aj na to, že námietku o neurčitosti ručiteľského vyhlásenia žalovaná po prvýkrát\nvzniesla až v priebehu súdneho konania. Je presvedčený, že rozsah ručenia bol jasne a určito definovaný\nv bode 6.6.1 úverovej zmluvy pod pojmom „Zabezpečovaná pohľadávka,“ ďalej je podrobne definovaný\nvo Všeobecných úverových podmienkach v bode 1.3., na ktoré úverová zmluva odkazuje ako na\n„všetky existujúce a budúce pohľadávky, spolu s príslušenstvom a súčasťami, a to pohľadávky na\nzaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi na základe Úverovej zmluvy a Úverových\nzmlúv špecifikovaných v Zabezpečovacej zmluve, najmä pohľadávky na zaplatenie Istiny, príslušenstva\nCelkovej Pohľadávky Veriteľa a Súčasti Celkovej Pohľadávky Veriteľa,...“ Z takto vymedzeného záväzku\nžalovanej je celkom zrejmé, že zabezpečuje záväzok obligačného dlžníka z úverovej zmluvy spolu s\njeho príslušenstvom. Súd prvej inštancie aj s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít\n(napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 32Odo/629/2006 zo dňa 28.05.2008), správne poukázal na to, že\ntakéto vymedzenie ručenia je dostatočne určité.\n28. Argumentáciu žalovanej ohľadom jej údajného „spotrebiteľského“ postavenia rovnako označil za\nnedôvodnú a naviac aj odporujúcu judikatúre najvyšších súdnych autorít, na ktorú žalobca poukázal v\nžalobe a predchádzajúcich podaniach. Odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd\nprvej inštancie v zhode s ustálenou súdnou praxou konštatoval, že žalovaná zabezpečovala záväzok\nmedzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, a preto sa na\nňu s ohľadom na akcesorický charakter ručenia spotrebiteľská ochrana nevzťahuje.\n29. Zvyšok odvolacích námietok žalovaná založila len na všeobecných a bližšie nekonkretizovaných\ntvrdeniach o údajnom porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie a nevysporiadaní, resp.\nnedostatočnom vysporiadaní sa súdu prvej inštancie s jej argumentáciou. Súd však nie je povinný dať\nodpoveď na každý argument sporovej strany, je povinný sa zaoberať iba tvrdeniami, ktoré sú podstatné\npre jeho rozhodnutie. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia obšírne vyrovnal so všetkými tvrdeniami žalovanej, ktoré boli relevantné pre\nposúdenie uplatnených nárokov a sama skutočnosť, že žalovaná sa so závermi súdu nestotožňuje, ešte\nnepostačuje na prijatie záverov o arbitrárnosti rozsudku.\n30. Na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej reagovala žalovaná podaním zo dňa 27.08.2024, v\nktorom zotrvala na dôvodoch a argumentoch podaného odvolania a naďalej žiadala, aby odvolací súd\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\neventuálne rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.\n31. Nesúhlasila s argumentáciou žalobcu tvrdiac, že do obsahu zmluvy o úvere nemala možnosť\nzasiahnuť a nemala ani dôvod predčasnú splatnosť vyvolať. Tvrdenia žalobcu s odkazom na všeobecné\núverové podmienky, ktoré do konania ani nepredložil, považuje za nedôvodné a odporujúce procesným\nustanoveniam Civilného sporového poriadku. Argumentácia žalobcu, odkazujúca na inú ďalšiu listinu,\nktorá v konaní nebola vykonaná ako dôkaz, však potvrdzuje dôvodnosť jej odvolacej námietky, že\nručiteľské vyhlásenie obsiahnuté v zmluve o úvere je neurčité a teda absolútne neplatné.\n32. Zdôraznila, že z pojmu „Zabezpečovaná pohľadávka“ nie je vôbec zrejmé, o akú pohľadávku a v\nakej výške ide. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere nezabezpečovala všetky finančné záväzky, ale iba\nzabezpečovanú pohľadávku. Z pojmu zabezpečovaná pohľadávka vôbec nevyplýva, že ide o „všetky“\nfinančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320\nzo dňa 30.07.2017, práve naopak, z tohto pojmu je možné skôr vyvodiť, že ide o iné ako všetky finančné\nzáväzky zo zmluvy o úvere. Poznamenala, že zmluvu o úvere koncipoval a predložil žalobca ako\nprofesionál pri poskytovaní úverov, a preto mal svoju pohľadávku špecifikovať jasne a určito. Neurčitosť\n\npohľadávky nie je možné v žiadnom prípade vykladať a dovysvetliť v jej neprospech ako slabšej zmluvnej\nstrany. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď tvrdil, že\nzáväzok ručiteľa je vymedzený konkrétne a najmä určito, ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu,\nkeď neaplikoval správne ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka o určitosti právneho úkonu. Ďalej\nžalovaná len reprodukovala svoje už skôr uplatnené odvolacie námietky.\n33. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli.\n34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas\n(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné\n(§ 357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),\npo oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach\nrozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.\n1, 2 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.\n35. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom.\n36. Podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n37. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie\nalebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.\n38. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n39. Podľa § 261 ods. 1 OBZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri\nich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.\n40. Podľa § 261 ods. 7 OBZ, touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri\nzabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa\npredchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s\ndlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.\n41. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú\nuzatvára obchodník so spotrebiteľom.\n42. Podľa § 52 ods. 2 poslednej vety OZ, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,\nsa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy\nobchodného práva.\n43. Podľa § 303 OBZ, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý\nzáväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.\n44. Podstatou preskúmavanej veci pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou\nsa žalobca domáhal zaplatenia sumy 97.890,41 eur s príslušenstvom voči pôvodne žalovanému 1/\nROVAJLA s.r.o. ako dlžníkovi zo Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.08.2017\na žalovanej 2/ ako ručiteľke, ktorej záväzok vyplýval z Dohody o ručení začlenenej do citovanej\nZmluvy, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval\nopodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa v preskúmavanej veci už len\nžalovaná (pôvodne 2/) proti uplatňovanému nároku bránila. Dôkazy potrebné na posúdenie veci súd\nprvej inštancie vykonal zákonom predpísaným spôsobom, avšak vyhodnotil ich len čiastočne správne a\npreto odvolací súd odvolacím námietkam žalovanej v čiastočnom rozsahu vyhovel a rozsudok súdu prvej\ninštancie na základe nasledovných dôvodov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n45. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie základných námietok žalovanej, vychádzajúcich\nz jej skutkových tvrdení a procesnou obranou uplatnenou už v konaní pred súdom prvej inštancie:\npostavenie spotrebiteľa, premlčanie žalovaného nároku a neurčitosť ručiteľského vyhlásenia.\n46. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nejasnom určení ručiteľského záväzku\nv úverovej zmluve, konkrétne v čl. 6.6. Dohody o ručení, uzatvorenej v zmysle ust. § 303 Obchodného\nzákonníka.\n47. Podstata komplexnej obchodnoprávnej úpravy ručenia spočíva v tom, že ručiteľ ako tretia osoba,\nktorá nie je účastníkom právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, sa písomne zaviaže, že uspokojí\npohľadávku veriteľa pre prípad, ak ju neuspokojí sám dlžník.\n\n48. Z dikcie ust. § 303 Obchodného zákonníka vyplýva, že ručenie vzniká jednostranným právnym\núkonom - písomným vyhlásením ručiteľa, adresovaným veriteľovi. Takéto vyhlásenie musí teda\nbyť urobené v písomnej forme a musí obsahovať označenie veriteľa, označenie dlžníka, označenie\nručiteľa, náležitú špecifikáciu záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje, prejav vôle ručiteľa, že uspokojí\npohľadávku veriteľa, ak tak neurobí sám dlžník a určitosť právneho úkonu. Podmienkou je predpoklad\ndohody účastníkov, nakoľko ručiteľský záväzok nemožno veriteľovi nanútiť proti jeho vôli. Podľa\nrozsudku NS SR sp. zn. 2Obdo/16/2022 zo dňa 14.06.2023: „...napriek tomu, že Obchodný zákonník\ndohodu účastníkov pri právnom inštitúte ručenia výslovne nespomína, z dôvodu právnej istoty je\npotrebné pri vzniku ručenia vychádzať z prezumovanej akceptácie veriteľa s ručením, čím nemožno\nzakladať tento právny inštitút výlučne na základe jednostranného právneho úkonu ručiteľa. Uvedený\nprávny záver reflektuje taký právny názor, v zmysle ktorého: „Veriteľ je oprávnený, nie povinný uplatniť\nvoči ručiteľovi svoj nárok z hlavného záväzkového vzťahu a jeho nástup voči ručiteľovi závisí iba na\njeho rozhodnutí. Preto je účinnosť ručenia podmienená prinajmenšom tichým súhlasom veriteľa (jeho\nfaktickou akceptáciou), (VOZÁR, Jozef. § 303 [Ručiteľ a vznik ručenia]. In: PATAKYOVÁ, Mária a kol.\nObchodný zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1272, marg. č. 1“).\n49. Strany sporu sa na ručení zabezpečovaného záväzku dohodli priamo v Zmluve o kontokorentnom\núvere, čo znamená, že ručiteľské vyhlásenie bolo v podobe samostatného zmluvného dojednania čl. 6.6. Dohoda o ručení, Vyhlásenia a Záväzky ručiteľa, zahrnuté priamo v písomnej zabezpečovanej\nzmluve.\n50. Požiadavka určitosti ručiteľského vyhlásenia je splnená len vtedy, ak je záväzok vymedzený tak, aby\nho nebolo možné zameniť s iným záväzkom. Súd prvej inštancie v ods. 31 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku konštatoval, že ručiteľské vyhlásenie inkorporované v zmluve, spĺňa všetky zákonom\npožadované náležitosti, a to aj vo vzťahu k ručiteľskému záväzku, na ktorého uspokojenie sa žalovaná\npísomne zaviazala. Ručiteľský záväzok bol v Dohode o ručení vymedzený ako „Zabezpečovaná\npohľadávka,“ pričom definíciu tohto pojmu nie je v Zmluve o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320\nzo dňa 30.07.2017 možné dohľadať. Z takéhoto vymedzenia ručiteľského záväzku sa podľa názoru\nodvolacieho súdu nedá vyvodiť, k akému záväzku sa žalovaná ručením zaviazala, čo konkrétne je\npredmetom jej ručiteľského záväzku, či je to záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy, resp., že sa\nzaviazala na úhradu celého zmluvne poskytnutého úveru veriteľa, keďže záväzok „hlavného“ dlžníka,\nktorý má byť ručením zabezpečený, v Dohode o ručení identifikovaný nie je. V tomto smere sa odvolací\nsúd stotožnil s právnym názorom žalovanej, že z pojmu „Zabezpečovaná pohľadávka“ vôbec nevyplýva,\nže ide o všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č.\nMU-8002567320 zo dňa 30.07.2017.\n51. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/\nCSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom opätovne\nposúdi dôvodnosť žalobcovho nároku z hľadiska jednotlivých požiadaviek kladených na platnosť vzniku\nručiteľského záväzku, a to predovšetkým dostatočného vymedzenia (špecifikácie) predmetu ručenia\ntakým spôsobom, ktorý nemožno zameniť s iným záväzkom. V prípade, ak by súd prvej inštancie\nopätovne dospel k záveru o tom, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu, tento záver riadne odôvodní\na o veci opätovne rozhodne tak, aby jeho závery o každej rozhodujúcej otázke boli preskúmateľné\ns tým, že právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je podľa ust. § 391 ods. 2\nCSP pre súd prvej inštancie záväzný. V opačnom prípade, ak po opätovnom preskúmaní spisového\nmateriálu a dôkazných prostriedkov súd dospeje k záveru, že určité a nezameniteľné vymedzenie\nručiteľského záväzku v úverovej zmluve absentuje, takéto zistenie sa následne premietne do výrokovej\nčasti meritórneho rozhodnutia o nedôvodnosti žalovanej pohľadávky.\n52. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní\n(rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).\n53. Vzhľadom k neplatnosti ručiteľského záväzku, pre ktorú rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, nemal\nodvolací súd dôvod sa ďalšími dvoma námietkami žalovanej zaoberať. Obiter dictum však uvádza, že\nnámietky vo vzťahu k premlčaniu žalovanej pohľadávky a postaveniu spotrebiteľa ako slabšej sporovej\nstrany, ktorá v konaní požíva vyššiu súdnu ochranu sú nedôvodné.\n54. Hlavný záväzok vyplývajúci zo zmluvy o kontokorentnom úvere má charakter obchodnoprávneho\nvzťahu, a preto aj právny vzťah z ručenia, ktorý tento záväzok zabezpečuje, má obchodnoprávny\ncharakter podľa ust. § 261 ods. 7 OBZ. Žalobca si voči žalovanej uplatňuje nárok z ručiteľského záväzku\n\nobsiahnutého v čl. 6.6. Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.08.2017 (Dohoda\no ručení, Vyhlásenia a Záväzky ručiteľa), ktorým bol zabezpečený hlavný záväzkový vzťah medzi\nžalobcom a pôvodne spoločnosťou Y O P U R, spol. s r.o. (od 25.09.2021 ROVAJLA s.r.o.- pôv.\nžalovaný 1/). Hlavný záväzok, založený zmluvou o úvere podľa ust. § 497 a nasl. OBZ, od ktorého sa\nručiteľský záväzok odvodzuje, vznikol v súvislosti s podnikateľskou činnosťou dvoch podnikateľov, a\npreto je obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom, na ktorý sa vzťahuje ust. § 261 ods. 1 a nasl. OBZ.\nÚver bol obchodnej spoločnosti ako právnickej osobe - podnikateľovi, poskytnutý za účelom financovania\njej prevádzkových potrieb. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že žalovaná ako ručiteľka bola v\nčase podpísania Dohody o ručení začlenenej v úverovej zmluve, jediným spoločníkom a konateľom\nspoločnosti Y O P U R, spol. s r.o. a teda mala úzke väzby k spoločnosti, ktorej obchodnoprávny záväzok\nzabezpečuje. Ručenie neprevzala za účelom uspokojenia svojich či dlžníkových osobných potrieb, ale\nza účelom výkonu jeho podnikateľskej činnosti, pričom jeho obchodný podiel vlastnila. Žalovaná\nako fyzická osoba s úzkymi väzbami konateľky a spoločníčky k obchodnej spoločnosti, zabezpečuje\nv ručiteľskom vzťahu záväzok tejto spoločnosti, a preto sa za spotrebiteľku nepovažuje. Na základe\núverovej zmluvy jej žiadne plnenie poskytnuté nebolo, a na ručiteľa nemožno spotrebiteľskú ochranu\nautomaticky vzťahovať len z dôvodu, že ide o fyzickú osobu. Tej možno postavenie spotrebiteľa priznať\nlen vo vzťahu ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jeho rámci pomer k\ndodávateľovi. Zánik osobnej účasti žalovanej v spoločnosti, nemá žiaden vplyv na existenciu a trvanie\nručiteľského záväzku, ktorým sa hlavný záväzkový vzťah založený úverovou zmluvou zabezpečuje.\nUstanoveniami Obchodného zákonníka sa podľa prvej vety ust. § 261 ods. 7 OBZ spravujú aj vzťahy,\nktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou\nzákona podľa predchádzajúcich odsekov (tu ručiteľský záväzok žalovanej).\n55. Prezentovaný názor podporuje aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Ndc/10/2016 zo dňa 09.11.2016\n(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R\n18/2017), v ktorom vyslovil záver, že fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby\nk obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje\nzáväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi. V\nrozhodnutí sp. zn. 9Ndc/11/2024 zo dňa 29.04.2024 najvyšší súd na citované rozhodnutie odkázal a\nkonštatoval, že „hlavný záväzkový vzťah sa spravuje režimom Obchodného zákonníka a osud hlavného\nzáväzku sleduje aj prípadné k nemu dojednané zabezpečenie. Dohoda o pristúpení k záväzku so\nžalovaným podstatu pôvodného záväzku nemení, jej funkciou je zabezpečenie hlavného záväzku.“\nObdobný záver vyplýva aj z rozhodnutí sp. zn. 6Ndc/3/2024 zo dňa 23.04.2024; sp. zn. 4Ndc/1/2025\nzo dňa 23.01.2025 alebo sp. zn. 6Ndc/12/2025 zo dňa 29.04.2025.\n56. K námietke premlčania žalovaného nároku odvolací súd stručne uvádza nasledovné.\n57. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.\n58. Podľa § 391 ods. 1 OBZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo\ndňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.\n59. Podľa. čl. 3.4. Zmluvy o kontokorentnom úvere, prvým dňom konečnej splatnosti pre účely tejto\nzmluvy bude deň 31.07.2018 (ďalej len „Rozhodujúci deň“). V Rozhodujúci deň a tiež v deň každého\nvýročia Rozhodujúceho dňa dôjde k zmene Dňa konečnej splatnosti vždy o jeden kalendárny rok (ďalej\nlen „Obnova“), pokiaľ niektorá zmluvná strana tejto zmluvy neoznámi druhej zmluvnej strane ukončenie\nObnovy Dňa konečnej splatnosti v zmysle bodu 3.5. nižšie. Dňom výročia Rozhodujúceho dňa sa\nrozumie deň, ktorý sa číselným označením dňa a mesiaca v príslušnom kalendárnom roku zhoduje\ns číselným označením dňa a mesiaca Rozhodujúceho dňa, s výnimkou, že ak takýto deň nie je v\npríslušnom roku, bude dňom výročia posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci.\n60. Podľa čl. 3.5. Zmluvy o kontokorentnom úvere, každá zmluvná strana tejto zmluvy je oprávnená\ndoručiť druhej zmluvnej strane neodvolateľné oznámenie o ukončení Obnovy Dňa konečnej splatnosti,\na to najneskôr 30 dní pred aktuálnym ňom konečnej splatnosti, pokiaľ druhá zmluvná strana nebude\nakceptovať aj neskôr doručené oznámenie. Doručením takéhoto oznámenia druhej zmluvnej strane\nalebo akceptovaním neskôr doručeného oznámenia, sa končí Obnova, čo znamená, že v Deň konečnej\nsplatnosti nedôjde k Obnove Dňa konečnej splatnosti a nastanú všetky účinky spojené s Dňom konečnej\nsplatnosti podľa tejto zmluvy. Uvedené účinky oznámenia môže Veriteľ zmeniť stanovením rozväzovacej\npodmienky v oznámení.\n61. Podľa ustanovení zmluvy zahrnutých do čl. 3.4 a 3.5, na ktorých znení sa zmluvné strany dohodli,\nsa konečný deň splatnosti 31.07.2018 automaticky predlžoval o jeden kalendárny rok, za predpokladu,\nže žiadna zo zmluvných strán nedoručila druhej zmluvnej strane oznámenie o ukončení obnovy dňa\nkonečnej splatnosti v lehote 30 dní pred aktuálnym dňom konečnej splatnosti, pokiaľ druhá zmluvná\nstrana nebude akceptovať aj neskôr doručené oznámenie. K ukončeniu automatickej obnovy, a tým\n\naj k určeniu konečnej splatnosti kontokorentného úveru došlo na základe oznámenia žalobcu zo dňa\n26.05.2022 podľa čl. 3.5. úverovej zmluvy s tým, že konečná splatnosť úveru nastala dňa 31.07.2022 v\nsúlade s čl. 3.4. úverovej zmluvy, a teda prvým dňom, kedy mohol žalobca uplatniť svoje právo po prvý\nraz a domáhať sa zmluvného plnenia, bol deň po zosplatnení celého úveru z dôvodu ukončenia jeho\nautomatickej obnovy, t. j. 01.08.2022, kedy sa pôvodný dlžník dostal do omeškania s úhradou celého\ndlhu. Žaloba bola súdu doručená dňa 16.11.2022, v rámci všeobecnej premlčacej doby, teda včas.\n62. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.\n63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodu, že v\npreskúmavanom prípade nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). Konanie vo\nveci samej bude pokračovať na súde prvej inštancie, a teda o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho\nkonania rozhodne súd prvej inštancie v novom meritórnom rozhodnutí.\n64. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá\nCSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ\nnemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nNesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§\n447 písm. d/ a e/ CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Cb/8/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "232db576-73db-4d4b-ae3c-610516f25aa4:ec0645bf-618e-4c7b-8d71-7840521ecf3a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6124235317.1", "spisova_znacka": "6Ndc/12/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Ndc/12/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6124235317.1"}, {"guid": "33456b9c-7090-474e-a0a0-f6ce5eddfb1b:dd8f4bd6-ef5e-4dd0-9e85-102bbe28c863", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:5115209260.1", "spisova_znacka": "2Obdo/16/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/16/2022 z 14. 6. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-06-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:5115209260.1"}], "citovane_v": []}