Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Cob/66/2025 z 21. 10. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. októbra 2025, sp. zn. 8Cob/66/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:6124347535.1 Krajský súd Bratislava | 8Cob/66/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:6124347535.1 | 2025-10-21 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f9f6b28-fc15-487e-bd12-f7f2d0f7fc1f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6124347535.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 8Cob/66/2025 6124347535 21. 10. 2025 JUDr. Lea Gubová ECLI:SK:KSBA:2025:6124347535.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek senátu JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: D. K., bytom S. XXX/XX, XXX XX T. (predtým: miesto podnikania S. XXX/XX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX; dňa 20.05.2025 ukončil podnikateľskú činnosť), zast.: JUDr. Ondrej Brláš, advokát so sídlom Štefánikova trieda 52, 949 01 Nitra, IČO: 42 428 521, proti žalovanému: DnD s.r.o., so sídlom 951 73 Jelenec 295, IČO: 53 317 092, zast.: JUDr. Zuzana Bartová, advokátka, so sídlom Farská 25, 949 01 Nitra, IČO: 42 114 101, o zaplatenie 3.352 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 56Cb/201/2024-153 zo dňa 28.03.2025, jednohlasne takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 56Cb/201/2024-153 zo dňa 28.03.2025 potvrdzuje. II. Súd priznáva 100 %. žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.352,- eur a úrok z omeškania 13 % ročne zo sumy 612,- eur od 30.07.2023 do zaplatenia, 13,50 % ročne zo sumy 2.160,- eur od 23.11.2023 do 24.11.2023, 13,50 % ročne zo sumy 860,- eur od 25.11.2023 do zaplatenia, 13,50 % ročne zo sumy 1.400,- eur od 17.12.2023 do 22.12.2023, 13,50 % ročne zo sumy 2.160,- eur od 02.01.2024 do 10.01.2024, 13,50 % ročne zo sumy 1.880,- eur od 26.02.2024 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 120,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnej výške. Rozhodol tak s poukazom najmä na § 358 zákona č. 513/1993 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1, § 407 ods. 3, § 536 ods. 1 a 2, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1 ObZ, § 1 ods. 2 a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 2, § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 581 ods. 1, 2, 3, a 4 OZ, § 147 ods. 1, 2, 3 a 4, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.352,- eur spolu s úrokmi z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 120,- eur z dôvodu, že žalovaný si u neho objednal vykonanie montážnych a dokončovacích prác, na základe čoho bola žalovanému fakturovaná suma 11.752,- eur, pričom žalovaný uhradil 8.400,- eur, a teda nárok žalobcu predstavuje sumu 3.352,- eur. 3. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu zistil, že na základe rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej na rok 2023 žalovaný objednal u žalobcu ako poskytovateľa vykonávanie montážnych prác objednávkou zo dňa 02.01.2023 s tým, že miesto poskytnutia služieb bolo v Hagene a v Bonne v Nemecku ako aj v závislosti od potrieb klienta pre celé Nemecko a začiatok poskytovania služieb podľa objednávky bol dňom 02.01.2023 a ich ukončenie dňa 31.12.2023 s tým, že fakturácia mala byť po 14 dňoch a splatnosť faktúr 14 dní. V objednávke je taktiež uvedené, že ubytovanie môže byť zabezpečené objednávateľom na základe osobitnej požiadavky poskytovateľa s tým, že náklady na ubytovanie znáša poskytovateľ. Na základe objednávky žalobca ako poskytovateľ vykonával objednané práce pre žalovaného a tieto priebežne fakturoval, pričom faktúry vystavené v prvom polroku 2023 mu boli žalovaným uhradené a iba faktúra č. 20230005 zo dňa 15.03.2023 na sumu 2.200,- eur nebola zaplatená v celom rozsahu, ale iba do sumy 1.850,- eur, čo žalobca vysvetlil tým, že pri fakturácii za február 2023 mal preplatok vo výške 350,- eur, a preto následná faktúra bola krátená o uvedenú sumu. Za práce vykonané v druhom polroku 2023 žalobca vystavil dňa 15.07.2023 faktúru č. 20230012 na sumu 2.152,- eur (montážne práce za obdobie 07.07.2023 - 15.07.2023) so splatnosťou 29.07.2023, pričom žalovaný uhradil z tejto faktúry iba časť vo výške 1.540,- eur a zvyšná časť v sume 612,- eur zostala neuhradená. Faktúrou č. 202300019 zo dňa 08.11.2023 si žalobca fakturoval montážne práce za obdobie 23.10.2023 - 04.11.2023 na sumu 2.160,- eur so splatnosťou 22.11.2023 a z tejto faktúry zaplatil žalovaný iba časť vo výške 1.300,- eur dňa 24.11.2023 s tým, že neuhradená zostala suma 860,- eur. Faktúrou č. 20230021 zo dňa 02.12.2023 žalobca fakturoval montážne práce za obdobie 20.11.2023 -30.11.2023 na sumu 2.400,- eur so splatnosťou 16.12.2023 a uvedenú faktúru žalovaný uhradil najskôr v sume 1.000,- eur a následne v sume 1.400,- eur dňa 22.12.2023, a preto si žalobca uplatnil zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 1.400,- eur od 17.12.2023 do 22.12.2023. Faktúrou č. 20230022 zo dňa 18.12.2023 fakturoval žalobca montážne práce za obdobie 04.12.2023 až 13.12.2023 na sumu 2.160,eur splatnú 01.01.2024, pričom uvedenú faktúru uhradil žalovaný až dňa 10.01.2024, a preto si žalobca uplatnil úroky z omeškania zo sumy 2.160,- eur od 02.01.2024 do 10.01.2024. Faktúrou č. 20240002 zo dňa 11.02.2024 fakturoval žalobca montážne práce za obdobie 29.01.2024 až 10.02.2024 na sumu 2.880,- eur splatnú 25.02.2024, pričom žalobca z tejto faktúry zaplatil dňa 20.02.2024 sumu 1.000,- eur a zvyšná časť v sume 1.880,- eur zostala neuhradená. 4. Žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že voči žalobcovi mal pohľadávky z titulu platieb za ubytovanie žalobcu na území Nemecka a vzájomným zápočtom došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že za žalobcu uhrádzal náklady za ubytovanie v Nemecku, pričom podľa rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb si mal ubytovanie zabezpečiť žalobca a mal si ho platiť sám. Uvedené vyplýva aj z obsahu objednávky zo dňa 02.01.2023 na práce poskytované žalobcom v roku 2023. Náklady za ubytovanie mali predstavovať sumu 2.367,14 eur, a keďže žalovaný neuznával časť pohľadávky žalobcu vo výške 1.880,- eur z faktúry č. 20240002, tak po odpočte tejto sumy by mala podľa žalovaného predstavovať pohľadávka žalobcu iba sumu 1.472,- eur (3.352 eur - 1.880 eur) a voči tejto pohľadávke si žalovaný v odpore uplatnil započítanie svojej pohľadávky voči žalobcovi z titulu úhrady ubytovania tiež do výšky 1.472,- eur s tým, že zvyšok nákladov za ubytovanie si v prípade pokračovania sporu bude uplatňovať voči žalobcovi. 5. Podľa názoru súdu prvej inštancie však žalovaný riadnym spôsobom nepreukázal výšku svojej pohľadávky voči žalobcovi z titulu úhrady ubytovania, pretože z dokladov ním predložených nie je možné identifikovať výšku pohľadávky žalovaného a táto nevyplýva ani z tabuľky predloženej na pojednávaní, nakoľko doklady predložené žalovaným sú v nemeckom jazyku a z týchto nevyplýva, koľko mal žalovaný zaplatiť za ubytovanie žalobcu v Nemecku v roku 2023 a v akom časovom období tam bol žalobca ubytovaný, a preto žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie z dokladov predložených žalovaným nemal jeho tvrdenie za jednoznačne preukázané. Keďže podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný nedisponoval pohľadávkou spôsobilou na započítanie, tak nemohlo dôjsť k zániku pohľadávky žalobcu započítaním, nakoľko sa nestretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a zo strany žalovaného ani nebol urobený právne relevantný prejav vôle smerujúci k zániku záväzku započítaním. Žalovaný síce vo svojom odpore uviedol, že si vo výške 1.472,- eur započítava svoju pohľadávku proti pohľadávke žalobcu, avšak pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní predstavuje sumu 3.352,- eur, a preto s poukazom na ustanovenie § 147 ods. 2 CSP možno takýto prejav posudzovať len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného, keďže si na započítanie proti žalobcovi uplatnil pohľadávku v menšej sume ako je pohľadávka žalobcu uplatnená v súdnom konaní. Vzhľadom na obsah odporu žalovaného ako aj jeho následného písomného podania a prejavu jeho právnej zástupkyne na pojednávaní súd prvej inštancie procesnú obranu žalovaného považoval za zmätočnú, pretože v odpore si uplatnil započítanie svojich pohľadávok proti pohľadávkam žalobcu iba do sumy 1.472,- eur s tým, že neuznával časť pohľadávky žalobcu do výšky 1.880,- eur z faktúry č. 20240002 a uvádzal, že zvyšok svojej pohľadávky si v prípade pokračovania sporu bude uplatňovať voči žalobcovi, avšak z jeho strany nebola podaná vzájomná žaloba a ani jeho uplatnenie pohľadávky na započítanie neprevyšovalo pohľadávku žalobcu, pričom na pojednávaní dňa 04.03.2025 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že súdu predložia doklady ohľadne nákladov žalovaného zaplatených za ubytovanie žalobcu a že si tento nárok budú uplatňovať vzájomnou žalobou, avšak až do rozhodnutia súdu k takémuto procesnému úkonu zo strany žalovaného nedošlo. 6. Pokiaľ žalovaný namietal zvyšnú časť faktúry č. 20240002 v sume 1.880 eur,-, súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť predmetnej faktúry v sume 1.000,- eur, čo medzi stranami nebolo sporné a v tomto smere poukázal zároveň na komunikáciu medzi sporovými stranami predloženú žalovaným, podľa ktorej žalobca požiadal žalovaného aspoň o zaplatenie sumy 1.000,- eur dňa 06.02.2024 s tým, že následne mu pošle faktúru. Táto bola vystavená pod č. 20240002 dňa 11.02.2024 a žalovaný na základe tejto faktúry zaplatil žalobcovi dňa 20.02.2024 sumu 1.000,- eur. V tomto kontexte súd prvej inštancie uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ možno čiastočné plnenie záväzku zo strany žalovaného považovať za uznanie zvyšku záväzku v sume 1.880,eur. 7. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.352,- eur s úrokmi z omeškania považoval za riadne preukázaný s tým, že k jeho zániku nedošlo započítaním pohľadávok zo strany žalovaného, keďže žalovaný nepreukázal výšku a existenciu svojich pohľadávok, a teda nedisponoval pohľadávkami spôsobilými na započítanie proti pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto súdnom konaní. Z toho dôvodu nebolo možné prejav žalovaného považovať za dôvodný prostriedok procesnej obrany. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia a nepredložil súdu také doklady, ktoré by nepochybne preukazovali nárok žalovaného uplatniteľný voči pohľadávkam žalobcu. 8. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.352 eur. Okrem toho súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania z oneskorených čiastočných úhrad uvedených faktúr a rovnako tak úroky z omeškania z oneskorených úhrad faktúr č. 20230021 na sumu 2.400,- eur a č. 20230022 na sumu 2.160,- eur tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku s tým, že úroky z omeškania boli žalobcovi priznané v zmysle § 369 ods. 1, 2 ObZ v spojení s § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Taktiež súd priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 120 eur podľa § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. v súvislosti s uplatnením pohľadávky z faktúr č. 20230012, 20230019 a 20240002. 9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania proti žalovanému v plnej výške. 10. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalovaný s poukazom na § 179 ods. 1 CSP namieta, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol na prvom pojednávaní, hoci na to neboli splnené podmienky, vzhľadom na povahu konania. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že riadnym spôsobom nepreukázal výšku svojej pohľadávky voči žalobcovi z titulu úhrady ubytovania, pretože z dokladov ním predložených nie je možné identifikovať výšku pohľadávky a táto nevyplýva ani z tabuľky predloženej na pojednávaní, nakoľko doklady predložené žalovaným sú v nemeckom jazyku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď z predložených dokladov nemal jasne preukázané tvrdenia žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie k vyjadreniu k odporu zo dňa 17.01.2025, kde v bode 4. na str. 4 uvádza, že faktúry za ubytovanie boli žalovaným predložené v pôvodnom znení, avšak to len z dôvodu krátkosti času v súvislosti s prípravou odporu. Žalovaný uviedol, že ak bude žalobca popierať zabezpečenie ubytovania žalovaným, predloží súdu úradné preklady dokladov. Navyše zdôraznil, že žalobca predložené doklady preukazujúce pohľadávku žalovaného započítanú v odpore a vo vyjadrení k vyjadreniu k odporu nepoprel tak, aby bolo možné jeho popretie považovať za účinné. Zdôraznil, že v zmysle § 151 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporené a ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Len obyčajné konštatovanie žalobcu, že žalovaný nepreukázal využitie ubytovania žalobcom, ani, že z predložených dôkazov o zaplatení ubytovania nevyplýva žiaden záväzok žalobcu voči žalovanému, nemožno považovať za účinné popretie žalovaným tvrdených a navyše preukázaných skutočností. Žalovaný okrem toho namieta postup súdu prvej inštancie v rozpore s § 179 ods. 2 CSP, nakoľko sa v rámci pojednávania vo veci nepokúsil o vyriešenie veci zmierom, čím zásadne porušil právo nielen žalovaného na spravodlivý súdny proces. Zároveň vytýka, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 1 a ods. 2 CSP, keď v úvode pojednávania len zistil od strán sporu, či trvajú na svojich podaniach a následne neumožnil žalobcovi predniesť žalobu a žalovanému sa k žalobe vyjadriť. Súd ihneď pristúpil k výsluchu strany sporu - žalobcu a následne dal možnosť vyjadriť sa žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi. Tým, že v tejto fáze konania neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, zásadným spôsobom zasiahol do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. V podaniach žalobcu ako aj žalovaného boli navrhované viaceré dôkazy, ku ktorým súd prvej inštancie neuviedol žiadne stanovisko, či ich vykoná alebo nevykoná a zároveň opomenul uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci. Súd podľa žalovaného nepostupoval v súlade s § 181 ods. 4 CSP z dôvodu, že neurčil, že dôkazy - potvrdenia o zabezpečení ubytovania pre žalobcu nebude akceptovať, keďže sú predložené v nemeckom jazyku, žalovanému bolo odoprené sa vyjadriť a doplniť dokazovanie o predloženie úradného prekladu týchto dokumentov. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaný namieta konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a uviedol, že súd prvej inštancie si bez akýchkoľvek dôkazov osvojil tvrdenia žalobcu a uznal ich za pravdivé a nereflektoval na skutkové tvrdenia žalovaného, riadne predložené dôkazy (správa WhatsApp). Nakoľko žalobca nikdy neposkytoval služby žalovanému sám, ale v súčinnosti s ďalšími poskytovateľmi služieb, viackrát sa uspokojil žalovaný aj s predložením zoznamu vykonaných prác niektorým z iných poskytovateľov prác z partie. Podstatou je, že žalobca ohľadne prác vyúčtovaných faktúrou č. 20240002 nepredložil ani len správu vo forme WhatsApp, ktorú žalovaný, nad rámec svojich povinností, vždy akceptoval. K odvolaciemu dôvodu v zmysle 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho posúdenia veci v spojení s nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe nevykonaného, resp. nedostatočného, či nesprávne vykonaného dokazovania, absolútne a v rozpore s § 147 ods. 2 CSP neposudzoval vznesené započítacie námietky žalovaného ako prostriedky jeho procesnej obrany. Skutočnosť, prečo sa tým nezaoberal, dostatočne neodôvodnil ani v odôvodnení. Žalovaný namieta záver bodu 13. odôvodnenia, nakoľko žalovaný uviedol a rozpísal jednotlivé dni zabezpečeného ubytovania v odpore a podložil ich dôkazmi, riadne uviedol a rozpísal jednotlivé dni zabezpečeného ubytovania vo vyjadrení k vyjadreniu k odporu a podložil ich dôkazmi, vyčíslil výšku svojej pohľadávky, ktorú eviduje voči žalobcovi a súčasne, napriek tomu, že žalovaný účinne nepoprel tvrdenie žalovaného uvádzané v odpore ani vo vyjadrení k vyjadreniu k odporu a ani na pojednávaní vo veci. V dôsledku týchto skutočností mal mať súd prvej inštancie jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností za preukázanú existenciu, právny dôvod a výšku vzájomnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. V neposlednom rade považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny a z hľadiska odôvodnenia nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie nedostatočne, resp. vôbec nezdôvodnil uznanie rozporných tvrdení samotného žalobcu (popretie existencie písomnej rámcovej zmluvy vo vyjadrení k odporu a následne uznanie jej existencie na pojednávaní), ani prečo považoval žalobcove tvrdenia za správne a pravdivé, a to bez podloženia jeho tvrdení čo i len jedným dôkazom (popretia zabezpečenia ubytovania žalovaným žalobcovi, tvrdenia o zaužívanej praxi potvrdzovania súpisu prác stavbyvedúcim a pod.) a prečo boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalovaného, ktoré boli na rozdiel od tvrdení žalobcu podložené písomnými dôkazmi. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie trpí formálnymi vadami, pre ktoré navrhuje odvolaciemu súdu odmietnuť ho podľa § 386 písm. d) CSP v spojení s § 363 CSP, pretože trpí absenciou jednej zo všeobecných náležitostí podania - podpisom, čo predstavuje v zmysle § 127 ods. 1 písm. e) obligatórnu všeobecnú náležitosť každého podania. V odvolaní žalovaného sa nachádza očividne vložený podpis právnej zástupkyne žalovaného, pričom odvolanie nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa zákona o E-govermente, ale doručený dokument bol vytvorený zaručenou konverziou. Žalobca zároveň poukazuje na nesúlad osvedčovacej doložky, pretože v dokumente by sa mal nachádzať podpis JUDr. Zuzany Bartovej, čo by bolo v poriadku, pretože sa jedná o právnu zástupkyňu žalovaného, avšak osvedčovacia doložka predmetného odvolania uvádza, že zaručenú konverziu vyhotovil: Advokátska kancelária STOKLAS & STOKLASOVÁ s.r.o., pričom JUDr. Zuzana Bartová nie je osobou oprávnenou konať v mene tohto subjektu, a preto ani nemohla byť oprávnenou vytvoriť zaručenú konverziu predmetného odvolania. V reakcii na odvolacie námietky žalovaného uvádza, že účelom ustanovení CSP, na ktoré žalovaný poukazuje, je rozhodnúť vo veci čo najrýchlejšie, najmä ak to umožňuje povaha sporu. Postup žalovaného žalobca považuje za rozporný požiadavkou uvedenou v § 153 ods. 1 CSP, a teda žalovaný sa domáha ochrany podľa ustanovení CSP, napriek svojej laxnosti resp. pasivite v súdnom konaní. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca predložené doklady preukazujúce pohľadávku žalovaného započítanú v odpore a vo vyjadrení k odporu nepoprel tak, aby bolo možné jeho popretie považovať za účinné, žalobca poukazuje na § 151 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Požiadavka žalovaného na popretie predmetných faktúr s uvedením vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach je preto podľa názoru žalobcu v rozpore so znením § 151 ods. 2 CSP, ktoré sa týka konania alebo vnímania strany sporu. Žalobca poukazuje, že výslovne odporoval skutkovým tvrdeniam žalovaného. Pokiaľ ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 179 ods. 2 CSP, žalobca uvádza, že na začiatku sporu sa konajúci sudca opýtal strán sporu, či je možné riešiť spor zmierom, pričom uvedené je zachytené na strane 2 zápisnice zo dňa 04.03.2025, kde je uvedené, že žalobca zotrval na podanej žalobe a žalovaný zotrval na svojich písomných vyjadreniach s tým, že jeho pohľadávka má prevyšovať pohľadávku žalobcu. Vzhľadom na stanoviská strán sporu bolo jednoznačné, že strany sporu vec zmierom nevyriešia, a preto súd vo veci konal. Žalovaný nemal záujem riešiť súdny spor zmierom so žalobcom. Predmetné tvrdenie v odvolaní považuje žalobca výlučne za účelové, ako uvedenie odvolacieho dôvodu. Povinnosť viesť strany sporu k zmieru je fakultatívna s ohľadom na okolnosti sporu a nie obligatórna. Žalobca ďalej odporuje tvrdeniam žalovaného ohľadom porušenia postupu podľa § 181 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu rozporu so zápisnicou o pojednávaní zo dňa 04.03.2025 ako aj so zvukovým záznamom. K výkazom zasielaným cez aplikáciu WhatsApp (zoznam poskytnutých prác), ktoré mal žalobca predkladať žalovanému, žalobca uviedol, že žalovaný si týmto tvrdením odporuje sám svojím písomným podaním, kedy poukazoval na bod VI. 3) zmluvy o dielo, podľa ktorej podkladom pre výpočet odmeny mal byť pracovný záznam zadaných prác, odsúhlasených stavebným dozorom a poslaný na emailovú adresu, čím žalovaný rozporoval neuhradené faktúry žalobcu. Ohľadne nesprávneho právneho posúdenia procesnej obrany žalovaného pri započítaní jeho pohľadávky žalobca opätovne uviedol, že od žalovaného ohľadne nároku za ubytovanie nedisponoval, a ani nedisponuje, žiadnym dokladom ohľadne akéhokoľvek nároku žalovaného voči žalobcovi. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď pohľadávku žalovaného považoval za nepreukázanú. Žalobca navyše k dôkazom predloženým žalovaným poukázal aj na nesúlad medzi dátumami, za ktoré fakturoval žalovanému za poskytnuté služby a dátumami, za ktoré si mal žalovaný uplatniť voči žalobcovi náhradu formou zápočtu (a ktorému žalobca odporoval). Z dôkazov predložených žalovaným nevyplýval žiaden záväzok žalobcu voči žalovanému, žalovaný nepreukázal úhradu akéhokoľvek ubytovania za žalobcu, žalovaný ani nepreukázal, že by žalobca v predmetných (rozhodných) dátumoch ubytovanie využil. Žalobca rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne a právne správny, ako aj za riadne odôvodnený. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 12. Žalovaný sa v replike vyjadril, že pokiaľ ide o námietky formálnych nedostatkov podaného odvolania, uviedol, že elektronický dokument je riadne opatrený doložkou zaručenej konverzie. Z predmetnej doložky je zrejmé, že konverziu vykonala Zuzana Bartová, teda právna zástupkyňa žalovaného. Uvedená advokátska kancelária STOKLAS & STOKLASOVÁ s.r.o. je len registrovaným používateľom konkrétneho elektronického programu, prostredníctvom ktorého sa zaručená elektronická konverzia uskutočnila. Podstatné je, že dokument spĺňa zákonom predpísanú formu konvertovaného dokumentu a elektronické podanie odvolania, ktorého súčasťou je riadne zaručene elektronicky skonvertovaný dokument, bolo súčasne riadne elektronicky podpísané a aj podané právnou zástupkyňou žalovaného. K meritu veci žalovaný uvádza, že trvá na všetkých odvolacích dôvodoch a zároveň navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich námietkach proti formálnej perfektnosti podaného odvolania ako právneho úkonu. K druhej časti uvádzanej žalovaným, že odvolanie bolo právnou zástupkyňou žalovaného podpísané, žalobca uvádza, že sa jednalo o podpísanie osvedčovacej doložky v mene a na účet iného subjektu. Nejednalo sa teda o podpísanie odvolania, tak ako tomu bolo v prípade vyjadrenia žalovaného, na ktoré reaguje toto vyjadrenie. Žalobca na základe uvedeného aj naďalej zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a písomných podaniach. 14. Ďalšie vyjadrenia neboli podané. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 09.10.2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.10.2025. Po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, s obsahom súdneho spisu, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu ako aj odvolacou replikou, odvolacou duplikou a listinami založenými v súdnom spise, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu dôvodov odvolania žalovaného a konania, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil a jeho závery nie sú arbitrárne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje, nakoľko sa s ním stotožňuje a na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a k podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné: 19. V prejednávanej veci žalobca si uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 3.352,- eur spolu s príslušenstvom za montážne a dokončovacie práce zrealizované v druhom polroku 2023 na dohodnutých miestach v Nemecku na základe objednávky žalovaného s tým, že žalobcom vystavené faktúry neboli zo strany žalovaného v celom rozsahu uhradené. Žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil, že voči žalobcovi mal pohľadávky z titulu platieb za ubytovanie žalobcu na území Nemecka a vzájomným zápočtom došlo k zániku pohľadávky žalobcu. V zmysle rámcovej zmluvy o poskytovaní služieb na rok 2023, ubytovanie v krajine poskytovateľa služieb (SR alebo Nemecko) si mal zabezpečiť poskytovateľ (žalobca) a v prípade záujmu zo strany poskytovateľa bol objednávateľ (žalovaný) oprávnený poskytnúť súčinnosť pri zabezpečení ubytovania. Poskytovateľ si mal ubytovanie platiť sám. Žalovaný tvrdil, že náklady za ubytovanie mali predstavovať sumu 2.367,14 eur. Zároveň neuznával časť pohľadávky žalobcu vo výške 1.880,- eur z faktúry č. 20240002, nakoľko žalobca nepredložil ani prostredníctvom WhatsApp rozpis zrealizovaných prác, ktorý mal byť podklad pre vyúčtovanie odmeny žalobcovi. Žalovaný mal za to, že pohľadávka žalobcu vzhľadom na uvedené bola iba v sume 1.472,- eur (3.352 eur - 1.880 eur), voči ktorej si žalovaný v odpore uplatnil započítanie svojej pohľadávky z titulu úhrady ubytovania tiež do výšky 1.472,- eur, pričom zároveň uviedol v odpore, že zvyšok nákladov za ubytovanie si v prípade pokračovania sporu bude uplatňovať voči žalobcovi. Vzájomná žaloba však až do rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola podaná kvalifikovaným spôsobom. 20. Vo vzťahu k obrane žalovaného, ktorý neuznával časť pohľadávky žalobcu vo výške 1.880,- eur z faktúry č. 20240002, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil, že pokiaľ žalovaný neuznával časť pohľadávky žalobcu z faktúry č. 20240002, možno uzavrieť, že uhradením faktúry vystavenej na sumu 2.880,- eur dňa 11.02.2024, zo strany žalovaného dňa 20.02.2024 v sume 1.000,eur, možno považovať za uznanie zvyšku záväzku 1.880,- eur. Žalovaný pri čiastočnom uhradení faktúry nerozporoval zvyšnú časť faktúry. 21. Podstatné pre rozhodnutie súdu je posúdenie kompenzačnej námietky žalovaného, ktorú vzniesol v rámci procesnej obrany, keď má za to, že pohľadávka žalobcu zanikla vzájomným zápočtom s pohľadávkou žalovaného z titulu uhradených nákladov za ubytovanie žalobcu v Nemecku počas realizácie prác pre žalovaného. 22. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu je riadne preukázaný s tým, že k jeho zániku nedošlo započítaním pohľadávok zo strany žalovaného, keďže žalovaný nepreukázal výšku a existenciu svojich pohľadávok voči žalobcovi, a teda nedisponoval pohľadávkami spôsobilými na započítanie proti pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto súdnom konaní. 23. Odvolací súd na odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu k predčasnému záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k preukázaniu jeho pohľadávky voči žalobcovi, keď doklady predložené žalovaným boli nemeckom jazyku, uvádza, že súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že dôkazy (faktúry za ubytovanie) boli predložené v nemeckom jazyku, na ne prihliadal, v konaní ich ako dôkaz vykonal a vyhodnocoval ich podľa obsahu s tým záverom, že z predložených dokladov nie je preukázaná výška pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, nakoľko z nich nevyplýva, koľko mal žalovaný zaplatiť za ubytovanie žalobcu v Nemecku a v akom časovom období tam mal byť žalobca ubytovaný. S týmto záverom sa odvolací súd plne stotožnil a dopĺňa, že pokiaľ žalovaný vedome predložil listinné dôkazy (faktúry za ubytovanie) v nemeckom jazyku, mohol aj sám do konania zabezpečiť preklad listinných dôkazov, príp. žiadať o ich preklad prostredníctvom prekladateľa ustanoveného súdom. V odvolaní poukazuje fakticky na vlastnú nečinnosť a aj z tohto titulu sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K námietke žalovaného odvolací súdu uvádza, že to, že súd prvej inštancie vykonal faktúry predložené žalovaným v nemeckom jazyku, vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 04.03.2025, zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 04.03.2025, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku v odseku 13., a teda súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie listinami predloženými žalovaným, t.j. podrobne sa zaoberal kompenzačnou námietkou žalovaného a túto správne vyhodnotil ako nedôvodnú. Strany sporu nenamietali cudzojazyčnosť faktúr, boli oboznámené s listinami založenými v súdnom spise, listiny im boli riadne doručované na vedomie a k vykonanému dokazovaniu sa vyjadrili. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s čl. 17 CSP, t.j. hospodárne a účelne, nakoľko stranám sporu nebol obsah faktúr neznámy ani nezrozumiteľný, nedožadovali sa prekladu listín, pričom táto požiadavka by mohla byť dôvodná na strane žalobcu, ten však listinám rozumel a nenamietal ich nezrozumiteľnosť, resp. cudzojazyčnosť. Strany sporu nemali požiadavku prekladu listín, s čím by bolo spojené vynaloženie ďalších výdavkov a preddavková povinnosť na strane žalovaného. Odvolaciemu súdu sa procesný postup žalovaného spočívajúci v následnom sporení potreby listiny preložiť, a to až po rozsudku vo veci samej javí ako účelový. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný domáha procesného pochybenia na strane súdu v dôsledku jeho vlastnej nečinnosti. 24. Žalovaný nepreukázal dôvodnosť svojej kompenzačnej námietky, nakoľko ani z listín založených v nemeckom jazyku nebolo preukázané, že je veriteľom vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie proti žalobou uplatnenej pohľadávky. Z dôkazov predložených žalovaným totiž nevyplýva, že je veriteľom vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie s pohľadávkou žalobcu. Žalobca v replike dostatočne a zrozumiteľne poprel pohľadávky žalovaného z dôvodu, že nebolo preukázané, že súvisia so žalobcom. S tým sa odvolací súd plne stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené závery nebolo možné preto z tohto dôvodu kompenzačnú námietku žalovaného považovať za dôvodný prostriedok procesnej obrany, čo súd prvej inštancie náležite odôvodnil v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje a sa s ním stotožňuje. Z uvedeného dôvodu námietka žalovaného, že súd prvej inštancie neposudzoval kompenzačnú námietku žalovaného ako prostriedok jeho procesnej obrany, nezaoberal sa ním a nezdôvodnil svoj postup, je nedôvodná. 25. V ďalšom obsahu odvolania žalovaný namieta procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý bol podľa názoru žalovaného v rozpore s § 179 ods. 2 a § 181 ods. 1 a 2 CSP, avšak tieto neurčité odvolacie námietky žalovaného nie sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré je vecne správne. Zovšeobecňujúce tvrdenia žalovaného, ktoré sú v rozpore so zvukovým záznamom, navodzujú dojem o procesnom pochybní súdu prvej inštancie, čo však nie je v súlade so zvukovým záznamom z pojednávania dňa 04.03.2025, ktorý si odvolací súd vypočul a z ktorého vyplýva, že pred pojednávaním sa súd pokúsil strany naviesť na zmier. Zároveň odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ by žalovaný mal záujem riešiť súdny spor zmierom so žalobcom, nič mu nebránilo v takomto postupe. Rovnako zo zápisnice aj zvukového záznamu vyplýva, že žalobca sa vyjadril, že trvá na podanej žalobe, žalovaný sa vyjadril, že trvá na svojich písomných podaniach. Súd prvej inštancie následne tieto listiny oboznámil, osobne sa vyjadril žalobca aj žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý aj predložil ďalšie dôkazy, ku ktorým sa strany sporu vyjadrili. Po týchto úkonoch súd prvej inštancie postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, vyjadril sa, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a nesporné, a po záverečných rečiach vyhlásil dokazovanie za skončené, čo vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania ako aj zo zápisnice z pojednávania. 26. K námietkam žalobcu vo vzťahu k formálnej perfektnosti odvolania ako právneho úkonu, odvolací súd uvádza, že z elektronického súdneho spisu vyplýva, že odvolanie žalovaného bolo podpísané právnou zástupkyňou žalovaného so zaručeným elektronickým podpisom podľa zákona o E-govermente. Odvolací súd nezistil pochybenia, ktoré by podané odvolanie robili nespôsobilým na prejednanie a rozhodnutie o ňom. 27. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 28. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokov napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom. 29. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku o trovách konania, nakoľko súd prvej inštancie správne v súlade s § 255 a § 262 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súlade so zásadou úspechu v konaní, keďže žalobca mal v konaní plný úspech. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Zákonné predpoklady pre rozhodnutie podľa § 257 CSP neboli splnené. 31. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzeným § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP). Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučný poriadok).