{"guid": "232d7f57-688e-422f-bf72-f2df2cf25ba0:4b2de407-dcc2-4c4f-8a0a-2f3efce17389", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1", "spisova_znacka": "8CoPr/7/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/7/2026 z 28. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júla 2026, sp. zn. 8CoPr/7/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1", "identifikacne_cislo": "1022201811", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2026-07-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo", "Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b2de407-dcc2-4c4f-8a0a-2f3efce17389", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8CoPr/7/2026\n1022201811\n28. 07. 2026\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu\nJUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Q.. X. W., D.., nar. XX.XX.XXXX, bytom\nE. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpeného: LEXANTE s.r.o., IČO: 53 362 624, so sídlom Slávičie údolie 106,\n811 02 Bratislava, proti žalovanému: Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, verejná výskumná\ninštitúcia, IČO: 00 166 995, so sídlom Klemensova 2522/19, 811 09 Bratislava, zastúpenému: POPOVIČ\n& PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Timonova 4B, 040 01 Košice, IČO: 53 669 177, o neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru a iné takto, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava\nIV zo dňa 10.októbra 2025, č.k. 49Cpr/4/2023-153, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania a z nesporných tvrdení sporových strán mal\npreukázané, že žalobca bol u žalovaného v pracovnom pomere od 11.09.1989 uzatvorenom na dobu\nneurčitú. Žalobca v priebehu konania prijal skutočnosť, ako vyplýva z jeho vyjadrenia na pojednávaní\n10.10.2025, že jeho pracovný pomer skončil zo zákona. Žalobca dosiahol vek 70 rokov v roku 2015, a\nteda do 31. októbra 2021, pričom nebolo sporné, že nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo\nvedúceho organizačnej zložky; s ohľadom na splnenie všetkých zákonných podmienok vyjadrených v §\n45 č. 243/2017 Z. z. sa pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45\npísm. a) č. 243/2017 Z. z., a to dňa 31.12.2022. Nebolo sporné, že bolo vyhlásené výberové konanie, čo\nbolo žalobcovi oznámené Listom zo dňa 24.11.2022, do ktorého sa však žalobca neprihlásil. Podstatnou\nspornou otázkou v konaní bolo, či bol žalovaný povinný so žalobcom uzatvoriť nový pracovný pomer,\nresp., či mal žalobca právny nárok na následné zamestnávanie, a to až do dokončenia svojho projektu.\nNa vec aplikoval § 77 ods. 1, § 42 ZP, § 79 ods.1 zákonníka práce v spojení s § 137 písm. a) a písm.\nb) CSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na právne postavenie žalovaného sa vzťahuje\nzákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznenú neskorších predpisov (ďalej len „ZoVVI“) ZoVVI bol novelizovaný zákonom č. 346/2021 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii doplnení niektorých\nzákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to s účinnosťou od 01.11.2021 (ďalej len\n„Novela ZoVVI“) Novelou ZoVVI bol do ZoVVI doplnený § 45 označený ako prechodné ustanovenie\nk úpravám účinným od 1. novembra 2021, podľa ktorého, pracovný pomer výskumného pracovníka\nverejnej výskumnej inštitúcie, ktorý dovŕšil vek 70 rokov do 31. októbra 2021, skončí najneskôr a) 31.\ndecembra 2022, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie v pracovnom pomere na\nneurčitý čas, ktorý nevykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, alebo b) uplynutím\n\nfunkčného obdobia, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý vykonáva\nfunkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky. Podľa § 43 ods. 5 ZoVVI, verejná výskumná\ninštitúcia môže s výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer\nnajviac na päť rokov, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu\ntrvania projektu výskumu a vývoja, na ktorého riešení sa zúčastňuje; takto možno uzatvoriť pracovný\npomer aj opakovane. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe\nlistu žalovaného zo dňa 25.10.2022. Bolo nesporné, že žalobca dosiahol vek 70 v roku 2015, teda do\n31. októbra 2021. Žalobca nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej\nzložky nakoľko boli splnené všetky zákonné podmienok podľa § 45 ZoVVI sa Pracovný pomer medzi\nžalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45 písm. a) ZoVVI, a to dňa 31.12.2022. Nakoľko ide\no skončenie pracovného pomeru ex lege (tzn. priamo zo zákona), pracovný pomer sa končí automaticky\na nie je potrebné uskutočniť žiaden právny úkon voči takémuto zamestnancovi. Žalovaného skončil dňa\n31.12.2022 z dôvodu naplnenia zákonných podmienok skončenia pracovného pomeru. Z uvedeného\ndôvodu mal za preukázané, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31.12.2022 platne. Pracovný pomer\nžalobcu nezanikol na základe listu zo dňa 24.10.2022, v ktorom žalovaný žalobcovi len oznámil, že\npracovný pomer žalobcu skonči uplynutím dňa 31.12.2022, na základe zákona podľa § 45 písm. a)\nZoVVI . V konaní nebolo sporné, že do 31.12.2022 bola žalobcovi riadne vyplácaná a vyplatená mzda,\njeho nárok na náhrad 25.10.2022 je preto nedôvodný. Žalobca ďalej žiadal, aby súd určil žalovanému\npovinnosť uzatvoriť s ním pracovný pomer na dobu určitú. Žalobca tvrdil, že v zmysle Kolektívnej zmluvy\nje možné uzatvoriť pracovný pomer aj opakovane, čo je aj v súlade s Kolektívnou zmluvou vyššieho\nstupňa na rok 2022 čl. III/1. Z ustanovení Kolektívnej zmluvy zistil, že tá odkazuje na znenie ust. §\n43 ods. 5 ZoVVI. Zo stanoviska Konfederácie OZ vyplýva, že „ak pracovný pomer na dobu neurčitú\nskončí 31.12.2022 ako v danom prípade, je možné uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, počnúc\n01.01.2023 a končiac najskôr k 31.12.2023. Z čl. II. Internej smernice Filozofického ústavu SAV, v.v .i. č.\nIS 4/2022 ,,Pravidlá výberového konania na obsadzovanie miest vedeckých pracovníkov z 27.10.2022,\nsúd zistil pracovne miesto vedeckého pracovníka ústavu sa obsadzuje len na základe výsledku výberové\nkonanie vypísané, na obsadenie tohto pracovného miesta. Z dokumentu Pravidlá Vedeckej grantovej\nagentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied (ďalej len\n„Pravidlá VEGA) súd zistil, že Pravidlá vzťahujúce sa k riešeniu projektov v rámci projektovej schémy\nVEGA upravuje dokument Pravidlá Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu\na športu SR a Slovenskej akadémie vied. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. c) Pravidiel VEGA pod názvom\nPredčasné ukončenie riešenia a financovania projektu, v zmysle ktorého platí , že ukončenie riešenia\na financovania plánovaným termínom ukončenia riešenia projektu možno , lebo vedúci organizácie\nvedúceho projektu môže podať návrh na ukončenie riešenia projektu, ak došlo k závažným personálnym\nzmenám v riešiteľskom kolektíve alebo k zmenám materiálno technického zabezpečenia pracoviska,\nktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA, ukončenie riešenia\na financovania pred plánovaným termínom ukončenia riešenia projektu možno aj na základe návrhu\nvedúceho projektu. Vedúci projektu môže požiadať o predčasné ukončenie riešenia Podľa čl. 6 ods. 2\nPravidiel VEGA v prípade, ak má projekt len jedného riešiteľa (iba vedúci projektu), nie je možné vykonať\nzmenu vedúceho projektu. Ak žalobca tvrdil, že keďže mu dňu 31.12.2023 končí trojročný projekt VEGA\nč. 2/0151/21 ide v danom prípade ide o výnimku z pravidla, ktorá zabezpečuje právnu kontinuitu medzi\noboma typmi pracovných zmlúv, pričom uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú vyplýva zo\nzákona súd uzatvára, že táto úvaha žalobcu nebola správna, čo podporujú i ním predkladané dôkazy.\nŽalobca nemal ako vedúci riešiteľ projektu VEGA nárok na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu\nurčitú, a to až do skončenia riešenia takéhoto Projektu VEGA. V súvislosti s uvedeným žalobca sám\npoukazoval na znenie § 43 ods. 5 ZoVVI, podľa ktorého „Verejná výskumná inštitúcia môže s výskumným\npracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer najviac na päť rokov, ak je to\npotrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja,\nna ktorého riešení sa zúčastňuje; takto možno uzatvoriť pracovný pomer aj opakovane. Zdôraznil, že z\npoužitého spojenia „môže“ je zrejmé, že žalovaný mal a má na výber ohľadom či so žalobcom uzatvorí\nnový pracovný pomer na dobu určitú. Preto nebolo a nie je možné súhlasiť s tým, že žalobca mal a\nmá na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny nárok. Zákonodarca sám zadefinoval\npre zamestnávateľov možnosť (\"môže\" je tvar slovesa \"môcť\", pričom v danom kontexte znamená\nschopnosť alebo možnosť niečo urobiť) uzatvoriť následný pracovný pomer so zamestnancom, ktorému\npracovný pomer skončil ex lege a nie povinnosť ( ako sa domnieva žalobca).Ak sa žalovaný nerozhodol\npracovný pomer so žalobcom uzatvoriť, ale podmienil jeho možné opätovné prijatie do pracovného\npomeru zúčastnením sa výberového konania, zákon mu tento postup nijak nezakazoval. Samotná\nskutočnosť, že voľné pracovné miesta sa obsadzovali výberovým konaním sporná nebola. Nedá sa\n\nopomenúť, že uzatvorenie pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy je dvojstranným právnym\núkonom (uzatvoreným na základe slobodnej vôle), a preto v prípade možnosti uzatvorenia pracovného\npomeru nie je možné zákonné ustanovenia vykladať tak, že žalobca má právny nárok na uzatvorenie\npracovného pomeru automaticky, nakoľko ku dňu skončenia jeho pracovného pomeru nebol jeho projekt\ndokončený. Výnimku, ktorej sa žalobca domáha nebolo možné odvodiť ani z pravidiel vzťahujúcich sa\nk riešeniu projektov v rámci projektovej schémy VEGA, ktoré upravuje dokument Pravidlá VEGA č. 122\n126. V konaní nebolo sporné, že vo vzťahu k týmto projektom v rámci grantovej schémy VEGA platí, že\nz tejto grantovej schémy sa vždy poskytujú príspevky organizáciám SAV, a teda sa nejedná o finančné\nprostriedky, na ktoré by vznikalo právo priamo riešiteľom projektu. Nebolo sporné, že projekt VEGA\nmal iba jedného riešiteľa (žalobcu), nebolo preto možné v tomto projekte pokračovať pod iným vedúcim\nza situácie, kedy žalobcovi platne skončil pracovný pomer (uvedená skutočnosť vyplýva z čl. 6 ods. 2\nPravidiel VEGA). Z čl. 4 ods. 1 písm. c) Pravidiel VEGA pod názvom Predčasné ukončenie riešenia\na financovania projektu, z ktorého vyplýva, že ukončenie riešenia plánovaným termínom ukončenia\nriešenia projektu podľa písm. c) nastáva, ak vedúci organizácie vedúceho projektu podá návrh na\nukončenie riešenia projektu, ak došlo k závažným personálnym zmenám v riešiteľskom kolektíve alebo\nk zmenám materiálno technického zabezpečenia pracoviska, ktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie\nprojektu. Žalovaný bol z uvedených dôvodov oprávnený podať návrh na ukončenie riešenia Projektu\nVEGA, pretože nebolo možné zabezpečiť riešenie Projektu VEGA, keďže pracovný pomer žalobcu\nskončil ex lege. Na uvedenom závere nemalo žiaden vplyv ani ust. čl. 4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA,\nna ktoré žalobca odkazoval v žalobe, podľa ktorého k predčasnému ukončeniu projektu mohlo dôjsť i na\nzáklade návrhu žalobcu ako vedúceho projektu (o čo však žalobca nepožiadal), pretože vzhľadom na\nukončenie pracovného pomeru žalobcu zo zákona, nebolo možné toto ustanovenie aplikovať, rovnako\nnepožiadanie o ukončenie skončenia projektu žalobcom, nemohlo zvrátiť skončenie pracovného pomeru\nex lege. Právnym základom nárokov podľa § 79 ods. 1 ZP je úspešný výsledok o základe nároku, tzn. o\nurčení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a preto v danom prípade žalobcovi nevznikol nárok,\naby ho žalovaný aj naďalej zamestnával s ohľadom na jeho oznámenie, že na ďalšom zamestnávaní trvá\naž do dokončenia projektu. Z uvedených dôvodov neuložil žalovanému povinnosť uzatvoriť pracovný\npomer so žalobcom na dobu určitú od 25.10.2022 do 31.12.2023, nakoľko takáto povinnosť žalovanému\nzo žiadnych predpisov nevyplýva. Napokon, ak žalobca všeobecne bez bližšieho zdôvodnenia tvrdil,\nže postup žalovaného nebol v súlade s dobrými mravmi, tieto tvrdenia žalobcu o konaní žalovaného v\nrozpore s dobrými mravmi súd vyhodnotil ako nedôvodné s tým, že hoc pracovný pomer žalobcu skončil\nex lege žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť prihlásiť sa do vypísaného výberového konania, čo však\nžalobca odmietol pretože tvrdil, že jeho pracovný pomer trvá, rovnako ako odmietal akékoľvek návrhy\na vysvetlenia zo strany žalovaného. Tvrdenie, že smernica zverejnená na intranete žalovaného bola\nprijatá 27.10.2022 žalovaným účelovo, nebolo v konaní preukázané, naopak nebolo sporné tvrdenie\nžalovaného, že pracovníci boli vždy prijímaní do pracovného pomeru na základe výberového procesu.\nSúd túto námietku žalobcu preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody,\ndospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady pre skončenie pracovného\npomeru žalobcu, ktorý skončil ex lege, žalovaný postupoval v súlade so zákonom a svojimi vnútornými\npredpismi, pričom nemal zákonnú povinnosť uzatvoriť automaticky nový pracovný pomer so žalobcom,\nrovnako pracovný pomer žalobcu nebol obnovený, ako sa mylne domnieval, súd žalobu preto ako celok\nzamietol. Nad rámec súd uvádza, že žaloba bola podaná predčasne (30.12.2022), pričom pracovný\npomer žalobcu skončil až 31.12.2022, bola preto dôvodná námietka žalovaného o nedostatku aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcu, pričom nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nie je možné konvalidovať v\npriebehu súdneho konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v\nsúlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako plne úspešnej\nstrane sporu, priznal podľa § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý vo\nveci úspech nemal, keďže súd jeho žalobu v plnom rozsahu zamietol.\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca s poukazom na to, že súd\nsa nezaoberal dostatočne povahou konania, ktoré je nesporové a vykonávacie, založené na úkonoch\nzo zákona, prebiehajúcich medzi zamestnávateľom a zamestnancom a mohlo byť definitívne ukončené\nuž na prvom pojednaní. Z tohto dôvodu nevyžadovalo a nevyžaduje účasť ďalších osôb. Uviedol, že\nsúd nesprávne zreprodukoval postup zamestnávateľa pri stanovení dátumu skončenia prac. pomeru,\npripisujúc mu použitie novely zák. 243/2017 č. 346/ 2021, zo dňa 21. sept. 2021, teda po začiatku\nriešenia grantovej úlohy (01.01.2021. Konkrétne ide o ust. § 43, ods. 5 ZoVVI. Žalovaný aj súd obišli\nskutočnosť, že ÚS SR pozastavil diskrimináciu vekom, čo v danom prípade pokladalo za hlavný dôvod\nskončenia prac. pomeru. Potom, v listoch zo 14.12., 21.12.22, ods. 5, „možnosť“ (uzatvoriť pracovný\n\npomer na dobu určitú) bude interpretovať ako „nie povinnosť“, čo by znamenalo nevykonateľnosť\ntohto ustanovenia, lebo z dvoch protirečiacich si významov neplatí ani jeden. Podľa požiadavky\njednoznačnosti by mal mať každý použitý výraz v právnom texte len jeden ustálený význam. Zákony\ntakúto dvojznačnosť nepripúšťajú, keďže právo je pozitívna veda vyúsťujúca do konania. Ods. 1-7 § 43\nsú samostatné jednoznačné ustanovenia zvané „spoločné“, spoločné transformujúcej sa št. rozpočtovej\norganizácii a vznikajúcej v.v.i. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeď sa súd priklonil k (žalovanému) zamestnávateľovi natoľko, že pripustil proti duchu a logike práva\ntúto dvojznačnosť, “zdôrazňujúc, že z použitého spojenia‚ môže' je zrejmé, že mal a má na výber\nohľadom toho, či s navrhovateľom uzatvorí nový pracovný pomer na dobu určitú. Preto nebolo a nie je\nmožné súhlasiť s tým, že navrhovateľ má na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny\nnárok“. (s. 7 Odôvodnenia). Ods. 4 a 5 neslobodno zamieňať ani kombinovať, keďže z gramatického\nhľadiska pomocné modálne sloveso „môcť“ nadobúda svoj plný význam v kontexte (môcť robiť, konať\nčo) ktorý nemožno ignorovať a robiť tak zo slovenského jazyka ako št. jazyka politikum. Vetný a právny\nkontext sú rovnako dôležité a odrážajú právnu kontinuitu. Navrhovateľ tým, že si uplatnil výnimku zo\nzákona, spadá pod automat ex lege rovnako ako zamestnávateľ, pričom je nesporový ráz konania\nzachovaný. Podľa právnej vety sa sloveso \"môcť\" používa na vyjadrenie právnej možnosti, oprávnenia\nalebo schopnosti vykonať čo. Môže tiež vyjadrovať, že niečo je povolené alebo je možné. V právnom\nkontexte je dôležité rozlišovať medzi tým, či \"môcť\" znamená, že niekto má právo niečo urobiť, alebo\nči sa týka jeho schopnosti to urobiť. Príklad použitia \"môcť\" v právnej terminológii: Právo a oprávnenie:\n\"Môcť\" tu znamená, že daná osoba má legálne povolenie konať, teda právomoc, čím je vyhovené\npožiadavke jednoznačnosti. Súd sa postavil na stranu žalovaného aj v otázke tzv. výberového konania,\nktoré malo žalobcovi umožniť uzatvoriť dohodu na dobu určitú. Treba konštatovať, čo sa ukázalo počas\npojednávania, že zriadenie tohto konania, dňa 27.10.22, bolo účelové a neodobrené zakladateľom\ntak ako malo byť. Podľa § 37 ods. 4 „ verejná výskumná inštitúcia doručuje svoje vnútorné predpisy\nbezodkladne po ich vydaní zakladateľovi, ktorý posúdi ich súlad s predpismi zakladateľa. Zakladateľ\nsa môže vyjadriť aj k súladu vnútorného predpisu verejnej výskumnej inštitúcie s týmto zákonom. Ak\nzakladateľ zistí vo vnútornom predpise verejnej výskumnej inštitúcie nesúlad, vráti ho verejnej výskumnej\ninštitúcii na dopracovanie.“ Všetko nasvedčuje tomu, že tento krok nebol podniknutý, pričom vedenie\nústavu malo k dispozícii § 42 cit. zákona, ktorý umožňuje zamestnať tvorivých pracovníkov aj na riešenie\nnovej úlohy. Osobne prítomný štatutár na pojednávaní nehovoril pravdu, keď tvrdil, že smernica týkajúca\nsa výberového konania je dlhodobo umiestnená na stránke ústavu spolu s ostatnými smernicami.\nNavrhovateľ zistil, ku dňu 29.11., že sa žiadna taká smernica medzi 9-mi, ktoré sú tam umiestnené\nnenachádzala. Tak či onak, žalobca sa podozrivého a podľa neho neaktuálneho konkurzu nezúčastnil.\nĎalej, skončením prac. pomeru hoci zo zákona skončil len prac. pomer na dobu neurčitú, nevylučujúc\njeho iné podoby, dohody na dobu určitú vrátane; grant v etape finalizácie tiež neskončil aj s oporou\nvšeobecného zákona, lebo začal pred vstupom do platnosti osobitného zákona a stal sa nadobudnutým\nprávom; nadobudnuté právo nemožno zrušiť neskorším predpisom, čo je aj dôvod vyňatia z platnosti\npredmetnej novely v prípadoch trvania funkcie alebo riešenia úlohy, čo je ďalší argument v prospech\nvýkladu „môcť“ ako úradnej povinnosti a konania ako nesporového. Legitímne očakávanie, ktoré sa\nvzťahuje na tretí, arbitrárne zrušený rok riešenia grantovej úlohy je už spomenuté v žalobe a opreté o\nnálezy ÚS SR na jednej strane a na druhej strane ide o právo nadobudnuté podaním žiadosti o grant.\nPodľa právnej vety ...plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva platného v čase,\nkedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov,\nku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Podľa\nPravidiel VEGA môže vedúci organizácie podať odôvodnený návrh na predčasné ukončenie riešenia\nprojektu, ak by nastali okolnosti znemožňujúce zabezpečenia riešenia. Avšak také okolnosti nenastali\nani taký návrh nebol podaný, bolo len oznámené, že navrhovateľ už nie je pracovníkom ústavu. Nie je\npravda, že predčasne ukončí riešenie projektu aj vedúci organizácie, lebo podľa Pravidiel (1) a) jedine\n„vedúci projektu môže požiadať o predčasné ukončenie riešenia a financovania projektu“. Keby to tak\nnebolo, nebolo by možné hovoriť o slobode bádania. V nadväznosti na ods. 7, ide, po tom, čo skončil\nprac. pomer ex lege, o právomoc danú žalovanému, ktorej sa nemôže zbaviť, ak je potrebné - tu sa z\nmožnosti stáva povinnosť - pokračovať v riešení úlohy. Teda „môcť“ ako kompetencia navyše po tom,\nčo došlo k zmene druhu prac. pomeru. „Môžem“ samo osebe bez kontextu nemá plný význam, a to\nzvádza k tomu, ako by zamestnávateľ bol mal na výber. Grantové prostriedky patria tímu riešiteľov,\ntakže ich používanie aj na réžiu ústavu je problematické, hoci je tolerované a malo by byť zakázané.\nOdôvodnenie sa opätovne vracia k otázke predčasného skončenia riešenia úlohy, pôsobiac dojmom,\nže si toto skončenie želá tak žalovaný ako aj žalobca. Nie však z dôvodov, ktoré uvádzajú súd a\nPravidlá, ale len z dôvodu skončenia pracovného pomeru, ako potvrdil podpredseda SAV pre vedu,\n\nvýskum a inovácie. Navrhovateľ a vedúci grantu však nemal nijaký dôvod sa na Grantovú agentúru\nobracať. Čo sa týka odmeňovania, zamestnávateľ znížil navrhovateľovi pracovný úväzok na 80%, a\nto počnúc 01.09.2012, avšak riešiteľská kapacita sa naďalej uvádzala ako 100%. Počnúc 01.07.2015\ndošlo dohodou k ďalšiemu zníženiu úväzku na 55%, čo znamená , že počas troch rokov po sebe žalobca\nústav úveroval. Ku dňu 31.12.22, kedy plat prestal byť vyplácaný, úväzok zostal na úrovni 55%. Pokiaľ\nbola žaloba podaná predčasne, reagovala na situáciu de facto, keďže žalovaný, hoci nemal aktívnu\nlegitimáciu, vopred odmietol akúkoľvek dohodu, a bol ešte priestor na nejaké mimosúdne riešenie ;\nžaloba podaná po 31.12.22 by sa bola ocitla v inom právnom rámci. Nesporový a vykonávací ráz konania\nvylučuje náhradu trov konania, na rozdiel od príp. trov zastupovania. Predmetný rozsudok založený na\narbitrárnom dvojznačnom výklade ods. 5 § 43 je nulitný, a to bez toho, aby vstúpil do platnosti. Z dvoch\nmožných alternatív obnova pracovného pomeru alebo náhrada škody, navrhovateľ optuje pre druhú\nalternatívu. Na základe uvedeného navrhol vrátiť vec na rozhodnutie súdu.\n3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca na viacerých miestach\nuvádza vo veci nové skutočnosti, ktoré predstavujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky\nprocesnej obrany v ich vymedzení podľa § 149 CSP. S ohľadom na to, že žalobca žiadnym spôsobom\nnepreukázal a nedôvodil dôvodnosť použitia nových prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov\nprocesnej obrany, tak uvedené tvrdenia a skutočnosti predstavujú neprípustné novoty, na ktoré nemožno\nv žiadnom prípade prihliadať a tieto brať do úvahy. Žalobca riadne nevymedzil odvolacie dôvody, resp.\njeho odvolanie neobsahuje kvalifikovanú odvolaciu argumentáciu smerujúcu proti výroku napadnutého\nrozhodnutia; odvolanie je zásadne zmätočné a vnútorne rozporné. Žalobca v odvolaní opakovane\nreprodukuje tvrdenia a argumenty, ktoré už uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a s\nktorými sa súd prvej inštancie riadne, podrobne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého\nrozsudku; odvolací návrh je sám osebe zmätočný a procesne neprípustný. Súd prvej inštancie správne\ndospel k záveru, že pracovný pomer žalobcu skončil ex lege, a to priamo zo zákona podľa § 45\npísm. a) ZoVVI. Zo skutkových zistení, ktoré neboli medzi stranami sporné, jednoznačne vyplýva, že: i)\nŽalobca dosiahol vek 70 rokov už v roku 2015, ii) Žalobca nevykonával funkciu riaditeľa ani vedúceho\norganizačnej zložky, iii) pracovný pomer Žalobcu bol uzatvorený na neurčitý čas. Za splnenia uvedených\nzákonných podmienok sa pracovný pomer výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie končí\npriamo zo zákona, a to najneskôr ku dňu 31.12.2022. Listy Žalovaného adresované Žalobcovi preto\nmali len informatívny a oznamovací charakter, keďže samotné skončenie pracovného pomeru nastalo\npriamo zo zákona a nebolo výsledkom jednostranného právneho úkonu Žalovaného. Argumentácia\nŽalobcu, že pracovný pomer bol skončený na základe listu Žalovaného alebo že jeho skončenie bolo\nsvojvoľným rozhodnutím Žalovaného, je preto v rozpore s právnou úpravou aj so skutkovými zisteniami\nvykonanými v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní opakovane tvrdí, že\nŽalovaný bol povinný s ním uzatvoriť nový pracovný pomer na dobu určitú, najmä z dôvodu pokračovania\nriešenia grantového projektu. S uvedenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Podľa § 43 ods. 5 zákona o\nverejnej výskumnej inštitúcii verejná výskumná inštitúcia môže s výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil\nvek 70 rokov, uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti\nvýskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja. Z jazykového aj systematického\nvýkladu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zákonodarca týmto ustanovením založil len\nmožnosť, nie povinnosť zamestnávateľa uzatvoriť nový pracovný pomer. Žiadne ustanovenie zákona\nneukladá verejnej výskumnej inštitúcii povinnosť automaticky uzatvoriť pracovný pomer s výskumným\npracovníkom, ktorého pracovný pomer skončil podľa § 45 ZoVVI. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že\npracovný pomer sa podľa § 42 Zákonníka práce zakladá pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom\na zamestnancom, teda dvojstranným právnym úkonom založeným na slobodnej vôli oboch strán.\nAni z tohto dôvodu nie je možné vykladať citované ustanovenie tak, že Žalobca mal právny nárok\nna automatické uzatvorenie pracovného pomeru. Argumentácia Žalobcu založená na tvrdení, že\nsloveso „môže“ je potrebné vykladať ako povinnosť zamestnávateľa konať, je právne, jazykovo aj\nlogicky neudržateľná a odporuje základným princípom výkladu právnych noriem. Žalobca v odvolaní\nopakovane uvádza, že Žalovaný bol povinný umožniť mu dokončenie grantového projektu VEGA. Ani\ntáto argumentácia však nezakladá Žalobcom tvrdený právny nárok. Z pravidiel grantovej schémy VEGA\njednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky z grantovej schémy sú poskytované organizácii, nie\nkonkrétnej fyzickej osobe - riešiteľovi projektu. Samotná existencia grantového projektu preto nemôže\nzakladať právny nárok konkrétnej osoby na uzatvorenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa touto\notázkou podrobne zaoberal a správne dospel k záveru, že samotná existencia projektu nemohla založiť\npovinnosť Žalovaného uzatvoriť nový pracovný pomer so Žalobcom. Žalobca v odvolaní spochybňuje\naj výberové konanie, ktoré bolo Žalovaným vyhlásené. K uvedenému Žalovaný uvádza, že i) výberové\n\nkonania na obsadzovanie pracovných miest vedeckých pracovníkov boli u Žalovaného štandardným\npostupom, ii) Žalobca mal možnosť sa do vyhláseného výberového konania prihlásiť, iii) Žalobca sa však\nvedome rozhodol výberového konania nezúčastniť. Ak Žalobca odmietol využiť zákonný a transparentný\npostup obsadzovania pracovného miesta, nemôže túto skutočnosť následne vykladať v neprospech\nŽalovaného. Mal za to, že skutkový stav v konaní pred súdom prvej inštancie spoľahlivo zistený a vec\nbola správne právne posúdená. Vzhľadom na charakter uplatnených odvolacích námietok Žalobcu, ktoré\nneobsahujú žiadne nové relevantné skutočnosti ani právne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť\nnapadnutého rozhodnutia, zastával názor, že sú splnené podmienky na rozhodnutie odvolacieho súdu\nbez nariadenia pojednávania. Odvolanie Žalobcu neobsahuje žiadne relevantné právne ani skutkové\nargumenty spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Odvolanie preto predstavuje len\npolemiku s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý sa so všetkými tvrdeniami Žalobcu riadne\na presvedčivo vysporiadal, a nepredstavuje dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nV prípade, ak odvolací súd nedospeje k záveru o odmietnutí odvolania, navrhol, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a Žalovanému\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie\nje dôvodné.\n5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal pracovnoprávnymi nárokmi žalobcu z hľadiska\nvšetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť\nsvojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovaným nárokom.\nNa jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a\nsprávne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného\ndokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že pracovný pomer žalobcu\nu žalovaného skončil zo zákona ku dňu 31.12.2022. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď\njeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a odvolací súd\nnezistil, že by boli v kolízii so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe.\n6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému nevznikla povinnosť\nuzatvoriť so žalobcom pracovný pomer, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne\nstotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok\nzmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými,\nktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým\nrozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť\niné právne posúdenie danej veci.\n7. V posudzovanej veci správne súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobca bol u žalovaného v\npracovnom pomere uzatvorenom na dobu neurčitú a vzhľadom na to, že žalobca dosiahol vek 70 rokov\nv roku 2015, a teda do 31. októbra 2021; pričom nebolo sporné, že nevykonával u žalovaného funkciu\nriaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky; oznámil žalovaný žalobcovi listom zo dňa 12.09.2022, že\npracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45 písm. a) č. 243/2017\nZ. z., a to dňa 31.12.2022. Žalovaný dal možnosť žalobcovi uzatvoriť novú pracovnú zmluvu na dobu\ntrvania/do ukončenia práce na projekte VEGA tak, že na uvedené pracovné miesto vyhlásil výberové\nkonanie podľa čl. II internej smernice IS 4/22, do ktorého sa však žalobca neprihlásil.\n8. Správne súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na posúdenie vzniku nároku žalobcu na\nuzatvorenie nového pracovného pomeru na dobu do dokončenia svojho projektu vo väzbe na ust. §\n43 ods. 5 zákona č. 243/2017 Z.z. o verejnej výskumnej inštitúcii, podľa ktorého žalovaný ako verejná\nvýskumná inštitúcia môže so žalobcom ako výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku,\nuzatvoriť pracovný pomer najviac na päť rokov, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a\nvývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja, na ktorého riešení sa zúčastňuje.\n9. Súd prvej inštancie správne aplikoval zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii\n(ďalej len „ZoVVI“) v znení jeho novelizácie zákonom č. 346/2021 Z. z., s účinnosťou od 01.11.2021.\nPredmetnou novelou bol do uvedeného zákona doplnený § 45 označený ako prechodné ustanovenie\n\nk úpravám účinným od 1. novembra 2021 , podľa ktorého, pracovný pomer výskumného pracovníka\nverejnej výskumnej inštitúcie, ktorý dovŕšil vek 70 rokov do 31. októbra 2021, skončí najneskôr a) 31.\ndecembra 2022, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie v pracovnom pomere na\nneurčitý čas, ktorý nevykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, alebo b) uplynutím\nfunkčného obdobia, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý vykonáva\nfunkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky. Vo väzbe na uvedené ustanovenie dospel k\nsprávnemu záveru, že žalobca dosiahol vek 70 v roku 2015, teda do 31. októbra 2021, nevykonával u\nžalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, a preto boli splnené všetky zákonné\npodmienok podľa § 45 ZoVVI a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom sa skončil priamo na\nzáklade § 45 písm. a) ZoVVI, a to dňa 31.12.2022. Nakoľko ide o skončenie pracovného pomeru ex lege\n(tzn. priamo zo zákona), pracovný pomer sa skončil automaticky a nie je potrebné uskutočniť žiaden\nprávny úkon voči takémuto zamestnancovi. Odvolací sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že\npracovný pomer žalobcu u žalovaného platne skončil dňa 31.12.2022 z dôvodu naplnenia zákonných\npodmienok skončenia pracovného pomeru, a preto je žaloba žalobcu o vyslovenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru nedôvodná.\n10. Odvolací súd považoval za správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nevznikol nárok na\nzaplatenie mzdy od 25.10.2022, nakoľko do 31.12.2022 bola žalobcovi riadne vyplatená mzda.\n11. Žalobca nedôvodne argumentuje, že žalovanému vznikla povinnosť uzatvoriť s ním pracovný pomer\nna dobu určitú v zmysle Kolektívnej zmluvy, keďže táto v tomto smere odkazuje na znenie ust. § 43\nods. 5 ZoVVI a takýto nárok žalobcovi nevyplýval ani zo stanoviska Konfederácie OZ.\n12. V súvislosti s ukončením projektu VEGA správne konajúci súd poukázal na Pravidlá Vedeckej\ngrantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied\n(ďalej len „Pravidlá VEGA), z ktorých zistil možnosť predčasného ukončenia riešenia a financovania\nprojektu pred plánovaným termínom ukončenia riešenia návrhom, ktorý môže podať vedúci organizácie\nvedúceho projektu, ak došlo k závažným personálnym zmenám v riešiteľskom kolektíve alebo k zmenám\nmateriálno technického zabezpečenia pracoviska, ktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie ( čl. 4 ods. 1\npísm. c), pričom podľa čl. 6 ods. 2 Pravidiel VEGA v prípade, ak má projekt len jedného riešiteľa (iba\nvedúci projektu), nie je možné vykonať zmenu vedúceho projektu. V nadväznosti na uvedené správne\ndospel k záveru, že žalobca nemal ako vedúci riešiteľ projektu VEGA nárok na uzatvorenie pracovného\npomeru na dobu určitú, a to až do skončenia riešenia takéhoto Projektu VEGA.\n13. Nakoľko projekt VEGA mal iba jedného riešiteľa ( žalobcu), nebolo preto možné v tomto projekte\npokračovať pod iným vedúcim po tom, ako žalobcovi platne skončil pracovný pomer zo zákona ( z čl.\n6 ods. 2 Pravidiel VEGA). Žalovaný bol z uvedených dôvodov oprávnený podať návrh na ukončenie\nriešenia Projektu VEGA, pretože nebolo možné zabezpečiť riešenie Projektu VEGA ( čl. 4 ods. 1 písm.\nc). Žalobca nedôvodne argumentuje odkazom na čl.4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA, podľa ktorého\nk predčasnému ukončeniu projektu mohlo dôjsť i na základe návrhu žalobcu ako vedúceho projektu,\nkeďže jeho aplikácia sa v danom prípade uplatniť nemohla vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru\nžalobcu zo zákona. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie ani nepožiadanie o ukončenie\nskončenia projektu žalobcom, nemalo vplyv na skončenie jeho pracovného pomeru ex lege.\n14. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia\nurčitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Všeobecný\nsúd si metódy výkladu určuje sám. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp.\npoužitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej\nprávnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný\ndoslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu\naj ďalších výkladových metód. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto\nv skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom.\n15. V súvislosti v aplikáciou znenia § 43 ods. 5 ZoVVI, správne konajúci súd vyložil použité spojenie\n„môže“ tak, že žalovaný mal na výber či so žalobcom uzatvorí nový pracovný pomer na dobu určitú,\nžalovanému takáto kontraktačná povinnosť z uvedeného ustanovenia nevyplývala, a preto žalobca\nnedôvodne argumentuje, že mal na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny nárok.\nOdvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uplatnil pri interpretácii uvedeného ustanovenia v prvom\n\nrade výklad jazykový ( doslovný, gramatický ), na základe ktorého interpretoval v právnej norme použitý\nvýraz “môže” vo význame “má na výber“, a nie ako „má povinnosť“. Odvolací súd v tejto súvislosti\nnezistil, že by výkladom došlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní, a preto rozsudok nemožno\npovažovať za arbitrárny či nulitý. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodne namieta, že argumentácia žalobcu\nzaložená na tvrdení, že sloveso „môže“ je potrebné vykladať ako povinnosť zamestnávateľa konať, je\nprávne, jazykovo aj logicky neudržateľná a odporuje základným princípom výkladu právnych noriem.\n16. V súvislosti s odvolacím petitom poukazuje odvolací súd na nemožnosť jeho zmeny v odvolacom\nkonaní ( § 371 C.s.p.). Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že v danom prípade ide o nesporovú a\nvykonávaciu povahu konania.\n17. Žalovanému nemožno vytýkať, že podmienil opätovné prijatie žalobcu do pracovného pomeru\nzúčastnením sa výberového konania. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu\no účelovosti vyhlásenia výberového konania na základe vnútornej smernice žalovaného. Výsledky\nvykonaného dokazovania nedávajú podklad ani pre záver, že by smernica o pravidlách pre výberové\nkonania nenadobudla účinnosť zverejnením na webovom sídle žalovaného. Rovnako nenáležitý je\nodkaz žalobcu na § 42.\n18. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, uzatvorenie pracovného pomeru na základe\npracovnej zmluvy je dvojstranným právnym úkonom (uzatvoreným na základe slobodnej vôle), a preto\nv prípade ak zákonodarca použil v súvislosti s uzatvorením pracovného pomeru pojem „môže“, nie je\ndôvodné zákonné ustanovenia vykladať tak, že žalobca má právny nárok na uzatvorenie pracovného\npomeru automaticky, nakoľko ku dňu skončenia jeho pracovného pomeru nebol jeho projekt dokončený.\nVýnimku, ktorej sa žalobca domáha nebolo možné odvodiť ani z pravidiel vzťahujúcich sa k riešeniu\nprojektov v rámci projektovej schémy VEGA, ktoré upravuje dokument Pravidlá VEGA, pričom z\ngrantovej schémy VEGA platí, že sa vždy poskytujú príspevky organizáciám SAV, a teda sa nejedná o\nfinančné prostriedky, na ktoré by vznikalo právo priamo riešiteľom projektu.\n19. Výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad ani pre záver o postupe žalovaného v rozpore\ns dobrými mravmi, keď žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť prihlásiť sa do vypísaného výberového\nkonania, čo však žalobca odmietol pretože tvrdil, že jeho pracovný pomer trvá, rovnako ako odmietal\nakékoľvek opakované návrhy a vysvetlenia zo strany žalovaného.\n20. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že jeho listy adresované žalobcovi v súvislosti so\nskončením pracovného pomeru mali len informatívny a oznamovací charakter, keďže samotné\nskončenie pracovného pomeru nastalo priamo zo zákona a nebolo výsledkom jednostranného právneho\núkonu žalovaného, a preto oznámenie o skončení pracovného pomeru na základe listu žalovaného\nnemožno považovať za svojvoľné rozhodnutie o skončení pracovného pomeru so žalobcom pre rozpor\ns právnou úpravou a so skutkovými zisteniami vykonanými v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie.\nSamotná existencia grantového projektu preto nemôže zakladať právny nárok žalobcu na uzatvorenie\npracovného pomeru.\n21.V súvislosti s námietkou žalobcu, že nesporový a vykonávací ráz konania vylučuje náhradu trov\nkonania, odvolací súd nezistil žiadne dôvody osobitného zreteľa ktoré by vylučovali priznanie náhrady\ntrov konania úspešnému žalovanému.\n22. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k\nzáveru, že v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady pre skončenie pracovného pomeru\nžalobcu ex lege, pričom žalovaný postupoval v súlade so zákonom a svojimi vnútornými predpismi a\nnemal zákonnú povinnosť uzatvoriť automaticky nový pracovný pomer so žalobcom, pričom pracovný\npomer žalobcu nebol ani obnovený. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,20 CSP.\n23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.\nv spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol proti\nžalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania ( § 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "49Cpr/4/2023", "guid": "6904ed6f-3a84-49dd-8e08-da28e21aa137:0cfbb0c1-b7b1-49b8-8b5f-de79d79c8417", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}