{"guid": "94e5a397-898e-4d6e-894a-00c676d349c0:32210aa2-a567-41fb-be97-b029679cd190", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4", "spisova_znacka": "5Co/45/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/45/2024 z 10. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. marca 2026, sp. zn. 5Co/45/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4", "identifikacne_cislo": "1107215316", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2026-03-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32210aa2-a567-41fb-be97-b029679cd190", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5Co/45/2024\n1107215316\n10. 03. 2026\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu\nJUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: Kapucíni na Slovensku, so\nsídlom Župné námestie 10, Bratislava, IČO: 00 599 107, právne zastúpeného: soukeník - štrpka s. r. o.\nadvokátska kancelária so sídlom Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Hlavné\nmesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481,\no vydanie nehnuteľností a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-14C/89/2007-604 zo dňa 24. novembra 2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po jej poslednej\nzmene (pripustenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.11.2023) domáhal uloženia povinnosti\nžalovanému žalobcovi vydať a navrátiť vlastníctvo k nasledovným nehnuteľnostiam v podiele 1/1 k celku:\na) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 2371 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa\n18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a\núradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a\nktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2\nvydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\nb) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 1711 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa\n18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a\núradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a\nktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 482 m2, pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2\nvydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\nc) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 25\nm2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X.,\n\nautorizovaného dňa 18.8.2022 Ing. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného\ndňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu\ntohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava\nI, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako\npozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 1324 m2, vydanom\nOkresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\nd) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o\nvýmere 98 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022\nD.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne\novereného dňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý\ntvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\ne) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o\nvýmere 60 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022\nD.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne\novereného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý\ntvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\nf) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o\nvýmere 63 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 26/2022, vyhotoveného dňa 18.8.2022\nD.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne\novereného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý\ntvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 625 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\ng) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o\nvýmere 53 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022\nD.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne\novereného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý\ntvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto,\nOkres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie\nStaré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria,\no výmere 2368 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,\nh) pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvorie, o výmere 88\nm2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré\nmesto, Okres Bratislava I.\nDruhým bodom žalobca alternatívne požadoval, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností\nuvedených vyššie. Súd prvej inštancie teda žalobu zamietol v oboch bodoch jej žalobného petitu a\nžalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.\n2. Tomuto rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom súd prvej inštancie najskôr uznesením č. k.\n14C/89/2007-28 zo dňa 9. novembra 2007 zastavil konanie voči pôvodne žalovanému 2/, ktorý nemal\nprocesnú subjektivitu. Prvýkrát vo veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 14C/89/2007-274\nzo dňa 9. októbra 2013 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd rozsudkom č. k.\n5Co/684/2013-301 zo dňa 26. apríla 2016 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.\nNajvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 rozsudky oboch nižších\nsúdov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu je žalobcu\npotrebné v zmysle kánonického práva považovať za časť inštitútu zasväteného života - Rádu menších\nbratov kapucínov. Vnútorná organizácia Rádu menších bratov kapucínov je upravená v tzv. konštitúciách\ntohto rádu. Z Konštitúcií rádu menších bratov kapucínov vyhlásených generálnym ministrom Rádu\nmenších bratov kapucínov bratom F. P., na základe dekrétu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života\na spoločností apoštolského života, C 37 - 1/2013 zo 4. októbra 2013, podľa dovolacieho súdu bez\npochýb vyplýva, že Slovenskú provinciu rádu menších bratov kapucínov možno považovať za právneho\n\nnástupcu bývalého Rádového domu kapucínov. Najvyšší súd SR tiež poukázal na Kánon 120 ods.\n1 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého platí, že právnická osoba (teda aj inštitút zasväteného\nživota a spoločnosť apoštolského života) je svojou povahou trvalá. Zaniká však, ak ju kompetentná\nautorita zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť. Aj s ohľadom na uvedené je\npotrebné prisvedčiť názoru žalobcu, že právna kontinuita Rádu menších bratov kapucínov a jeho častí\n(v zmysle Konštitúcií menších bratov kapucínov) podľa kánonického práva ostala aj v rokoch 1948 až\n1987 zachovaná. Rádový dom kapucínov ako časť Rádu menších bratov kapucínov nikdy v zmysle\nkánonického práva nezanikol, ale erigoval na vyššiu štruktúru.\n3. Svoj v poradí druhý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, 2 a\n3, § 2, § 3, § 4 ods. 2 písm. d) a g), § 5 ods. 1, 2 a 3, § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z.\nz. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, §\n1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 písm. d) a g), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 6 písm. b) zákona č.\n161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam\na prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane\na využívaní poľnohospodárskej pôdy, § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a § 137 písm.\nc) CSP a vecne tým, že vykonal dokazovanie listinami preukazujúcimi aktívnu legitimáciu žalobcu a\nnasledovnými listinnými dôkazmi: výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX katastrálneho úradu Staré\nMesto (č.l. 5 až 6), výzva na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. zo dňa 25.4.2006\n(č.l. 7), potvrdenie o pridelení identifikačného čísla žalobcovi (č.l. 10), znalecký posudok Ing. Romana\nHorečného č. XX/XXXX zo dňa 10.5.2007 (č.l. 12 až 20), darovacia zmluva zo dňa 9.10.1957 (č.l.\n23 až 25), vyvlastňovací výmer zo dňa 9.12.1952 (č.l. 80 až 83), urgencia na zaplatenie náhrady za\nvyvlastnenie zo dňa 29.4.1957 (č.l. 123 až 124), dohoda o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z.\n(č.l. 125 až 126), uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č.k. 24C/69/2007-41 zo\ndňa 30.9.2010 (č.l. 132), geometrický plán č. X/XXXX D.. D. X. (č.l. 146 až 157), oznámenie správy\nkatastra pre hlavné mesto SR Bratislava zo dňa 26.6.2012 s prílohami (č.l. 188 až 190), vyjadrenie D..\nD. X. zo dňa 10.8.2012 (č.l. 191), geometrický plán Ing. Ivana Paulena č. XX/XXXX (č.l. 461 až 467),\nidentifikácia pôvodného pozemku p. č. XXX, XXX T. XXX (č.l. 468) a technická správa zo dňa 22.07.2022\n(č.l.469 až 537). Súd prvej inštancie tiež na pojednávaní dňa 19.6.2012 vypočul svedka D.. F. X. (č.l.\n164 až 167). Po vyjadrení žalovaného súd prvej inštancie pokladal jeho pasívnu legitimáciu v konaní\nza nespornú. Skonštatoval, že žalobca si v žalobe uplatnil nárok na rovnaké pozemky alternatívne z\ndvoch právnych titulov. Prvý titulom bol nárok na vrátenie pozemkov v zmysle zákona č. 161/2005 Z.\nz. Tento nárok súd z hmotnoprávneho hľadiska skúmať nemusel (hoci tak neskôr urobil kvôli druhému\nnároku), keďže žalobca nesplnil základnú podmienku na uplatnenie tohto nároku, a to podanie žaloby\nv lehote určenej zákonom.\n4. Relevantnými reštitučnými predpismi sú v prípade cirkevných reštitúcií zákon č. 282/1993 Z. z. a\nzákon č. 161/2005 Z. z (spolu aj „reštitučné predpisy“). Cieľom oboch týchto zákonov bola snaha\nzmierniť následky niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vedená\nvôľou, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo. Oba zákony vymedzili, na aké majetky (hnuteľné\na nehnuteľné veci) sa vzťahujú, aké sú oprávnené osoby, povinné osoby, na aké prípady prechodu\nvecí do vlastníctva štátu alebo obce sa vzťahujú, a rovnako vymedzili lehoty, v ktorých sa oprávnené\nosoby mohli svojich práv domáhať jednak priamo vo vzťahu k povinným osobám a následne prípadnými\nžalobami na súde. Zákon č. 282/1993 Z. z. upravil lehoty na podanie výzvy oprávnenej osobe, resp.\nna podanie prípadnej žaloby v § 5. V zmysle ods. 1: „Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú\nosobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci\nuvedenej v § 1 ods. 3 a v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu\npísomne najneskôr do 31. decembra 2002, inak právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „ Povinná osoba uzavrie\ns oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná\nosoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená\nosoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.“\nKeďže zákon nadobudol účinnosť dňa 1.1.1994, bola oprávnená osoba povinná písomne vyzvať povinnú\nosobu na vydanie veci do 1.1.1995, a následne v prípade, ak nebolo jej výzve vyhovené, musela podať\nžalobu na súde do 15 mesiacov od doručenia výzvy. Zákon č. 161/2005 Z. z. obsahoval veľmi podobnú\núpravu tiež v § 5. Podľa ods. 1: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť\noprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže\nskutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „Povinná osoba\nuzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej\n\nveci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť\ntáto lehota po vykonaní týchto úkonov.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve\npodľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v\nlehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.“ Tento zákon nadobudol účinnosť\ndňa 1.5.2005, lehota na uplatnenie nároku však bola daná bez ohľadu na presným termínom priamo\nv zákone. Oba vyššie uvedené reštitučné zákony tak jednoznačne určili lehotu na uplatnenie nárokov,\na zároveň jednoznačne stanovili, že ak nároky nie sú uplatnené v zákonnej lehote u povinnej osoby,\nresp. následne v ďalšej lehote na súde, tieto nároky zaniknú. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia\nbola zákonná lehota na doručenie výzvy povinnej osobe podľa zákona č. 161/2005 Z. z. dňa 30.4.2006,\na zákonná lehota na podanie žaloby na súd do 12 mesiacov od doručenia výzvy, t. j. najneskôr dňa\n30.4.2007. Žalobca preukázal doručenie takejto výzvy žalovanému vo vzťahu k niektorým pozemkom\npravdepodobne dňa 26.4.2006 (dátum pečiatky žalovaného nie je úplne čitateľný), čím by lehotu na\npodanie žiadosti stihol, avšak samotnú žalobu na súd podal až dňa 15.5.2007, a teda nepochybne\npo uplynutí lehoty na jej podanie. Súd prvej inštancie tak z tohto dôvodu nárok na vydanie a vrátenie\npozemkov žalobcovi v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bez skúmania ďalších podmienok zamietol.\nPre úplnosť dodal, že navyše aj v čase podania žaloby sa žalobca domáhal výlučne určenia svojho\nvlastníckeho práva, a v žalobe len spomenul, že jeho nárok je daný aj s poukazom na zákon č. 161/2005\nZ. z., a to vo vzťahu k časti parcely č. XXX. Vydania a vrátenia pozemkov podľa zákona č. 161/2005 Z.\nz. sa začal v konaní domáhať až podstatne neskôr.\n5. Žalobca sa ďalej domáhal aj určenia svojho vlastníckeho práva, t. j. podal žalobu v zmysle § 80\npísm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. dnešného § 137 písm. c) CSP. Súd prvej inštancie\npreto v konaní skúmal, či má žalobca v konaní naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, a\ndospel k záveru, že žalobca tento naliehavý právny záujem nemá, resp. súd nemôže jeho vlastnícke\nprávo k sporným pozemkom určiť. Pre posúdenie tejto otázky je kľúčové, či existuje naliehavý právny\nzáujem na určení vlastníctva v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade,\nak bolo možné uplatniť si právo na vrátenie majetku podľa reštitučných predpisov. V súvislosti s prijatím\ntýchto zákonov tak vznikla otázka, či sa oprávnené osoby mohli domáhať svojich práv výlučne podľa\nnich, alebo mohli popri nich využiť aj štandardné inštitúty občianskeho práva, t. j. domáhať sa určenia\nvlastníctva k rovnakému majetku napr. určovacou žalobou z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho\núkonu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v dôsledku citovaných ustanovení je konkurencia\ndvoch titulov na uplatnenie rovnakého práva k rovnakému majetku v danom prípade vylúčená. V prípade,\nak mala oprávnená osoba možnosť domáhať sa vrátenia nehnuteľností podľa reštitučných zákonov,\ntak je vylúčené, aby sa mohla vlastníctva rovnakých nehnuteľností z rovnakého titulu domáhať podľa\nvšeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že reštitučné\npredpisy sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, a tento sa tak ako lex generalis\naplikovať nemôže. Z právneho hľadiska je podľa názoru súdu prvej inštancie takýto záver pomerne\njednoznačný, nakoľko reštitučné zákony osobitným spôsobom komplexne upravili možnosť domáhať\nsa vrátenia určitého majetku, čím automaticky podľa vyššie uvedenej zásady spôsobili nemožnosť\ndomáhať sa rovnakých nehnuteľností podľa všeobecných predpisov. Súd prvej inštancie bol zároveň\ntoho názoru, že takýto postup nie je v rozpore s princípom spravodlivosti, a to ani s prihliadnutím na\nspôsob, akým boli pôvodní vlastníci zbavení svojho majetku počas komunistického režimu. Vnímal\nargument žalobcu, že cieľom reštitučných predpisov bolo uľahčiť vrátenie nehnuteľností, ktoré boli\nnespravodlivo na základe pochybných právnych titulov odňaté aj cirkvám a náboženským spoločnostiam\npočas komunistického režimu, a nie naopak jeho sťaženie. Tento účel však bol pomocou reštitučných\nzákonov nepochybne aj naplnený, nakoľko štát osobitne upravil režim navrátenia majetku, ktorý bol\noproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka podstatne jednoduchší, a najmä zadefinoval kritériá, na\nzáklade ktorých boli pôvodným vlastníkom vrátené ich majetky. Zároveň je ale potrebné skonštatovať,\nže zmyslom reštitučných zákonov bolo taktiež vytvoriť právnu istotu pre všetkých vlastníkov, t. j. aj\ntých, ktorí prípadne sporné pozemky vlastnili a užívali, resp. tých, ktorí ich neskôr nadobudli. Súd prvej\ninštancie pokladal za veľmi racionálne a zároveň v rámci možností spravodlivé, že štát na jednej strane\npaušálne zjednodušil návrat majetku do vlastníctva pôvodných vlastníkov, na druhej strane ale stanovil,\nže uplynutím v zákonoch uvedených lehôt akékoľvek ďalšie práva oprávnených osôb zanikajú. Tak ako\nje na jednej strane nevyhnutné, aby sa štát vysporiadal s neprávosťami páchanými nedemokratickým\nrežimom do roku 1989, tak je na druhej strane nevyhnutné, aby toto vyrovnanie bolo realizované v\nkonkrétnom časovom rámci a aby dlhodobo nepretrvával stav právnej neistoty.\n\n6. Súd prvej inštancie dospel k svojmu rozhodnutiu za vedomia o tom, že vo vzťahu k tejto právnej otázke\nexistujú rôznorodé rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. V plnej miere sa však priklonil k prevažujúcej\nneskoršej judikatúre, ktorú z jeho pohľadu reprezentuje najmä žalovaným označený nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24. apríla 2013. Ústavný súd najprv v rozhodnutí cituje\nnasledovné závery Krajského súdu v Nitre: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým\nje Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat\nlegi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú,\nak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak\nje daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych\npredpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho\nvlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia\nvlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP ak mohla žiadať o vydanie\nveci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a\nzmysel reštitučného zákonodarstva. Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu\nnepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v\nďalšom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP\nbez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny\nzáujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci\na nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť\nprávneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva\ntoto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období\nna štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby,\nktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na\nto, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne\nstanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým\nbola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo\nako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V\nprípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany\npodľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i\nprocesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o\nurčenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval\nskutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul\nnadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch\nsa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci\nzo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva,\npričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku\n(preklúzii práva) a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“\nNásledne Ústavný súd SR pripojil vlastné právne závery: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom\nkrajského súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou\nvlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex\nspecialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba\nzmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci (vypratanie\nnehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka s odvolaním sa\nna nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie\nje upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, ktoré vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.\nZ povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je\nmožné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a\nosobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na\nuplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by\ni naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho\nzákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie\nvlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé,\nže k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych\nskutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako\naj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v\nrokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou\n\nprávneho štátu.“ Závery Ústavného súdu SR potvrdil vo svojom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa\n28. júna 2017 aj Najvyšší súd SR, ktorý okrem iného uviedol: „Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa\nv otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom,\nakým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5 MCdo 4/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo\n300/2008 z 27. októbra 2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno\npoužiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu\nako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa\nvšeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže\ndomáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1\nOZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti\npodľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na\nštát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili\nnárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom\nprešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia\naj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená\nmožnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo\nvzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ Najvyšší súd SR tak rovnako potvrdil, že ak\nbolo možné uplatňovať nároky podľa reštitučných predpisov, nie je tak už možné robiť podľa predpisov\nobčianskeho práva. Z uvedených skutočností tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade, ak si\nžalobca mohol svoje nároky v tomto konaní uplatniť už skôr v reštitučnom konaní, bol povinný tak spraviť.\nAk tak nespravil, v zmysle v odsekoch 22 a 23 vyššie citovaných ustanovení reštitučných zákonov jeho\nnárok zanikol, v dôsledku čoho zanikol jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníctva.\n7. K vzťahu reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka ešte súd prvej inštancie poznamenal, že\nv konaní aj žalobca argumentoval, že je potrebné aplikovať pravidlo lex specialis derogat legi generali,\na to vo vzťahu k inštitútu vydržania. Hoci sa prvoinštančný súd v tomto konaní v konečnom dôsledku\nmožným vydržaním pozemkov zo strany žalovaného nezaoberal, vo všeobecnosti sa so žalobcom\nstotožňuje a dodáva, že aj táto skutočnosť vylučuje možnú aplikáciu všeobecných predpisov popri\ntých reštitučných. Štát reštitučnými predpismi na jednej strane (i) aproboval prechod vecí na nových\nvlastníkov počas rozhodného obdobia (posledné tri vety rozsudku Najvyššieho súdu SR citovaného\nvyššie), ale na strane druhej (ii) stanovil jednoznačný zjednodušený právny rámec na navrátenie týchto\nvecí ich pôvodným vlastníkom a (iii) vylúčil možnosť nových vlastníkov argumentovať vydržaním veci.\nTieto aspekty reštitučných zákonov tvoria jednotný celok a nemožno ich od seba oddeliť. Skutočnosť,\nže reštitučné zákony sú lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis sa pritom\nneprejavuje len vo vzťahu k majetku, ktorý podľa reštitučných zákonov mohol byť oprávneným osobám\nnavrátený, ale aj vo vzťahu k majetku, ktorého navrátenie naopak reštitučné predpisy vylučujú. V zmysle\n§ 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z, platí: „Pozemky alebo ich časť nemožno vydať, ak pozemok\nbol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný“. Podobne podľa\n§ 6 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.: „Vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý bol po prechode\nalebo po prevode do vlastníctva štátu zastavaný“. Oba zákony pritom definujú viacero ďalších typov\nnehnuteľností, ktoré nie je možné podľa týchto zákonov vrátiť, pričom ich spoločným menovateľom je,\nže by to celkom zjavne odporovalo ich súčasnému využitiu a naturálna reštitúcia objektívne nie je možná\n- pozemky na ktorých je zriadený cintorín, pozemky na ktorých sú telovýchovné a športové zariadenia\nči pozemky, ktoré slúžia na obranu štátu alebo ťažbu nerastov a pod. Reštitučné zákony tak vylúčili\nnavrátenie takýchto pozemkov, a to nielen podľa ich úpravy, ale aj podľa všeobecnej úpravy Občianskeho\nzákonníka. Ak nie je možné takéto pozemky reštituovať, tak nie je možné ani určenie ich vlastníctva v\nprospech pôvodného vlastníka štandardnou civilnou žalobou v zmysle aktuálne účinného § 137 písm. c)\nCSP. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby mal žalobca možnosť dožadovať sa určenia vlastníckeho práva k\ntým častiam pôvodných pozemkov parc. č. XXX a XXX zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX,\nktoré boli po prevode práva na štát zastavané a sú liste vlastníctva vedené ako zastavané plochy a\nnádvoria. Keďže určenie vlastníctva žalobcu k takýmto pozemkom je v zmysle reštitučných predpisov\nvylúčené, nemá žalobca v zmysle záverov súdu uvedených vyššie, bez ohľadu na ostatné okolnosti,\nnaliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko jeho vlastnícke právo k pozemkom nemôže súd\nurčiť.\n8. Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s otázkou, či si žalobca mohol uplatňovať ostatné\nsvoje nároky podľa reštitučných zákonov, resp. nároky k ostatným sporným pozemkom. Podľa §\n\n1 ods. 1 až 3 zákona č. 282/1993 Z. z.: „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých\nmajetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k\nnehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych\na správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2.\nnovembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej\nspoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,\nListinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických,\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Predmetom vrátenia majetku podľa tohto zákona\nsú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Predmetom vrátenia sú aj pozemky, ktoré sú súčasťou lesného\npôdneho fondu v národnom parku. S pozemkami sa vydávajú aj hospodárske budovy a ostatné stavby\nslúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu\nna neskoršiu zmenu ich skutočného využitia.“ Podľa § 2 zákona sú oprávnenými osobami štátom\nregistrované cirkvi a náboženské spoločnosti a podľa § 3 zákona povinnými osobami okrem iného\nobce. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z.: „Tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným\nveciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným\nveciam.“, pričom uvedeným osobitným predpisom bol práve zákon č. 282/1993 Z. z. Podľa § 2 zákona\nods. 1: „Vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b)\nhospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond,\nhospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.“. Podľa\n§ 2 ods. 2 zákona: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže\nuplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území\nSlovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla\ndo vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra\n1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona: „Povinnou osobou je\nprávnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej\nrepubliky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.“\n9. V konaní bolo preukázané, resp. nebolo sporné, že žalovaný je registrovanou cirkvou a žalovaný\nobcou, v dôsledku čoho bol žalobca oprávnenou a žalovaný povinnou osobou v zmysle oboch\nreštitučných zákonov. Pokiaľ ide o predmet zákona, zákon č. 282/1993 Z. z. sa vzťahoval na akékoľvek\nnehnuteľnosti s výnimkou tých, ktoré boli z jeho pôsobnosti explicitne vylúčené. Zákon č. 161/2005 Z. z.\nbol, pokiaľ ide o pozemky, priamo obmedzený na poľnohospodársku pôdu, lesný pôdny fond a podiely\nspoločnej nehnuteľnosti. Žalobca sa v žalobe domáhal určenia svojho vlastníctva k časti pozemkov\npôvodných pozemkovoknižných parciel č. XXX a č. XXX, vedených v pozemkovoknižnej vložke XXXX\npre katastrálne územie Staré Mesto. Tieto časti pozemkov boli určené na základe geometrického plánu\nč. XX/XXXX vyhotoveného D.. D. X., a išlo o pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované\nako „záhrada“, „zastavané plochy a nádvoria“ a „ostatné pozemky“. Nakoľko zákon č. 282/1993 Z. z.\nsa vzťahoval na všetky uvedené nehnuteľnosti, o vrátenie všetkých uvedených pozemkov s výnimkou\npozemkov zastavaných po prechode vlastníctva na štát (ak by splnil ostatné podmienky) mohol žalobca\nžiadať už podľa tohto zákona. Ak tak neurobil, alebo ak jeho nárok nebol z akéhokoľvek dôvodu úspešný,\ntento nárok zanikol. Keďže v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bolo možné uplatniť si opätovne nárok\nna poľnohospodársku pôdu, a za poľnohospodársku pôdu sa v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004\nZ. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy považujú okrem iného záhrady, vo vzťahu k časti\npozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady, vzniklo žalobcovi ku dňu účinnosti zákona\nč. 161/2005 Z. z. až do konca lehôt v ňom uvedených, opätovne právo požiadať o vrátenie týchto\npozemkov. Zároveň znovu platí, že ak tak žalobca neurobil, alebo bol v príslušnom súdnom konaní\nneúspešný, jeho nárok požadovať vrátenie pozemkov, a teda aj naliehavý právny záujem domáhať sa\nurčenia ich vlastníctva, zanikol. Z vyššie uvedených skutočností je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že\npokiaľ ide o charakter vecí, ktoré sú predmetom žaloby, bol žalobca s výnimkou pozemkov zastavaných\npo prechode vlastníctva na štát oprávnený domáhať sa ich vrátenia podľa reštitučných zákonov. Podľa\n§ 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. sa povinnosť vydať vec vzťahovala na prípady, keď v rozhodnom\nobdobí vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce okrem iného na základe darovacích zmlúv o prevode\nnehnuteľností uzavretých darcom v tiesni (písm. d)) a na základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady\n(písm. g)). Zákon č. 161/2005 Z. z. uvádza rovnaké dôvody v § 3 ods. 1 písm. d) a g).\n10. Prvým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bol vyvlastňovací výmer. Na základe tohto\nvýmeru boli žalobcovi vyvlastnené časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a\nto 196 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a 3610 m2 z celkovej výmery 5008 m2 parcely č.\n\nXXX, a to za celkovú sumu 73 260,- Kčs. Skutočnosť, že táto suma nebola žalobcovi nikdy uhradená,\ntvrdil v konaní žalobca, pričom ako dôkaz predložil urgenciu na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo\ndňa 29.4.1957, z ktorej je zrejmé, že náhrada nebola zaplatená ani po viac ako 4 rokoch od vydania\nvýmeru. Žalovaný túto skutočnosť nepopieral, resp. nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o opaku; tvrdil\niba, že nezaplatením náhrady nestratil vyvlastňovací výmer platnosť. Súd tak pokladal za preukázané, že\npozemky boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady. V dôsledku tejto skutočnosti si mohol žalobca nárok\nna vrátenie týchto pozemkov uplatniť podľa oboch reštitučných zákonov, nakoľko tieto takú možnosť\nvýslovne upravovali. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že v konaní neskúmal skutočnosť tvrdenú\nžalobcom, že vyvlastňovací výmer mohol byť aj úplne neplatný, nakoľko túto skutočnosť nepokladal v\nkonaní za relevantnú. Podstatné pre rozhodovanie súdu bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez\nnáhrady, v dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru\noprávnený domáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z a §\n3 ods. 1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z.\n11. Druhým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bola darovacia zmluva. Na základe tejto\ndarovacej zmluvy boli štátu darované zvyšné časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke\nč. XXXX, a to zvyšných 3092 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a zvyšných 1398 m2\nz celkovej výmery 5008 m2 parcely č. XXX. Darovaciu zmluva podpísal ako darca v mene žalobcu,\nresp. v mene Rádového domu bratislavských Kapucínov Slovenský náboženský fond. Vo vzťahu k tejto\ndarovacej zmluve žalobca tvrdil, že bola nepochybne uzatvorená v tiesni. Uviedol pritom, že táto tieseň\nsúvisí s obdobím, v akom došlo k uzatvoreniu zmluvy, resp. vyplýva z pomerov, aké panovali. Súd\nprvej inštancie sa v tomto smere stotožnil so žalobcom, pretože zmluva bola nepochybne uzatvorená\nv tiesni - po nástupe komunistického režimu v 50. rokoch dvadsiateho storočia boli predstavitelia cirkvi\nprenasledovaní a cirkev bola nedobrovoľne a pod nátlakom zbavovaná majetku. V takejto situácii\npodpis darovacej zmluvy, ktorú ako darca podpísal Slovenský náboženský fond, nemožno pokladať za\ndobrovoľný. Zmluva bola uzatvorená v neprospech cirkvi a v tiesni, nakoľko Rádový dom bratislavských\nKapucínov by takú zmluvu v danom čase bez tiesne a dobrovoľne nepodpísal. Súd teda dospel k\nzáveru, že vo vzťahu k darovaným pozemkom bola splnená podmienka v zmysle § 4 ods. 2 písm.\nd) zákona č. 182/1993 Z. z., resp. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., a žalobca sa\ntak aj vrátenia pozemkov prevedených na štát darovacou zmluvou mohol domáhať prostredníctvom\noboch reštitučných zákonov. Súd prvej inštancie znova pre úplnosť uviedol, že žalobca pri darovacej\nzmluve okrem deklarovanej tiesne navyše tvrdil, že táto zmluva je absolútne neplatná. Žalobca svoje\ntvrdenie zdôvodnil tým, že ako darca zmluvu podpísal Slovenský náboženský fond, ktorý ale nebol\nvlastníkom, a ktorý dané pozemky podľa dobových predpisov len spravoval. Z tejto pozície podľa\nžalobcu nemohol previesť vlastnícke právo. Žalobca v tomto smere odkazoval na vyhlášku Štátneho\núradu pre veci cirkevné č. 416/1950 Ú.v. zo dňa 31.5.1950. Súd prvej inštancie zistil, že ide o vyhlášku\noznačenú zároveň ako č. 351/1950 Ú.l. o náboženskom fonde. Táto vyhláška má dve ustanovenia.\nPodľa § 1 vyhlášky „Správu majetkových podstat řádů a kongregací, které neslouží řeholním účelům,\npřejímá náboženský fond.“ Podľa § 2 vyhlášky „Výnosy z těchto majetkových podstat plynoucí zůstávají\nzachovány pro náboženské účely církve římsko-katolické; použije se jich zejména k úhradě osobních\na věcných potřeb řádů a kongregací.“ Súd prvej inštancie otázku platnosti darovacej zmluvy pokladal\nv konaní za irelevantnú, nakoľko vzhľadom na vyššie vysvetlený vzťah medzi reštitučnými zákonmi\na všeobecnou úpravou platí, že akýkoľvek nárok uplatniteľný podľa reštitučných predpisov nebolo už\nmožné uplatniť podľa predpisov všeobecných. V danom prípade si mohol žalobca nesporne uplatniť\nnároky podľa reštitučných zákonov, čo následne vylučuje možnosť uplatniť si nároky k tým istým\npozemkom z toho istého dôvodu (hoci formálne označeného inak) podľa všeobecných predpisov. K\nžalobcom citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR publikovanému pod č. R 28/2001 súd prvej\ninštancie uviedol, že názor súdu nie je v rozpore s týmto rozhodnutím, nakoľko v predmetnom rozhodnutí\nsa Najvyšší súd SR priamo nevyjadruje k možnosti uplatniť si nárok na vrátenie nehnuteľností v zmysle\n§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z. Toto rozhodnutie potvrdzuje, že reštitučné zákony sú vo\nvzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným predpisom, pričom všeobecné predpisy sa uplatnia vtedy,\nak ustanovenia osobitného predpisu na konkrétnu situáciu nedopadajú, a teda sa nedajú aplikovať.\nV danom prípade však podľa názoru súdu reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné sú, nakoľko\npredmetná darovacia zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa\n§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z. Navyše závery\npredmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR umožňujúce za určitých okolností uplatnenie nároku\nprostredníctvom určovacej žaloby boli v neskoršom období prekonané práve rozhodovacou činnosťou\nNajvyššieho súdu SR, a to napr. v už citovanom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. júna 2017,\n\nzávery Najvyššieho súdu SR znamenajú, že štát reštitučnými predpismi konvalidoval všetky spôsoby,\nakými prešli počas komunistického režimu veci na štát, a zároveň následne vytvoril podmienky na\nvrátenie týchto vecí. Vrátenie týchto vecí bolo zároveň prípustné výlučne podľa reštitučných predpisov,\na tým bola vylúčená možnosť domáhať sa vydania tých istých vecí podľa všeobecných ustanovení\nobčianskoprávnych predpisov.\n12. To, že žalobca mal nárok na vydanie časti pozemkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č.\n282/1993 Z. z., preukazuje skutočnosť, že vo vzťahu k iným častiam pozemkov pôvodne zapísaných\nv pozemkovoknižnej vložke čl. XXXX si nárok v minulosti uplatnil a bol úspešný, keďže v roku 1998\nuzatvoril so žalovaným dohodu o vydaní týchto pozemkov podľa uvedeného zákona (č. l. 7). Zároveň\nv tejto dohode obe strany potvrdili, že nárok žalobcu je odvodený od § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona\nč. 282/1993 Z. z., čo znamená, že v danom čase obe strany zhodne rešpektovali, že (i) existuje\nnárok na vrátenie pozemkov z dôvodu vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy, ale taktiež, že\n(ii) pri darovacej zmluve je dôvodom na vrátenie pozemkov fakt, že bola uzatvorená v tiesni. Samotný\nžalobca tak bol v danom čase zjavne toho názoru, že má nárok na vrátenie nehnuteľností podľa\nreštitučného zákona, pričom pri pozemkoch prevedených na štát darovacou zmluvou bola zákonným\ndôvodom na ich vrátenie tieseň pri jej uzatváraní. Ako vyplýva z vyššie uvedených záverov, žalobca splnil\nvšetky podmienky, aby si svoje nároky na sporné pozemky s výnimkou tých, ktoré boli zastavané po\nprechode vlastníctva na štát, mohol uplatniť podľa zákona č. 282/1993 Z. z., a v prípade časti pozemkov\nevidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Neuplatnením týchto\nnárokov v lehotách stanovených týmito zákonmi jeho právo zaniklo, v dôsledku čoho zároveň zanikol\nnaliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Lehota na uplatnenie\nnároku podľa zákona č. 282/1993 Z. z. uplynula najneskôr dňa 4.1.1996 a lehota na podanie žaloby podľa\nzákona č. 161/2005 Z. z. najneskôr dňa 30.4.2007. Keďže žaloba bola podaná až dňa 15.5.2007, bola\npodľa oboch uvedených zákonov podaná neskoro, čo je dôvod na jej zamietnutie aj podľa reštitučných\nzákonov (pre zmeškanie lehoty), aj podľa § 137 písm. c) CSP na základe ustanovení Občianskeho\nzákonníka (pre zánik naliehavého právneho záujmu v dôsledku zmeškania lehoty podľa reštitučných\npredpisov).\n13. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Keďže zamietol žalobu\npre absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníctva, ostatnými argumentami\nžalobcu a žalovaného týkajúcimi sa samotného vlastníckeho práva sa už nezaoberal. Súd prvej inštancie\nvzhľadom na charakter sporu považoval za dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené závery súdu nielenže\npokladá za vecne a právne správne, ale zároveň ich nepokladá za nespravodlivé. O nespravodlivosti\nprávnych úkonov, ktoré viedli k zbaveniu žalobcu majetku v päťdesiatych rokoch minulého storočia,\nniet pochýb. Zároveň však pokiaľ ide o zastavané pozemky, je nemožnosť reálneho vrátenia takýchto\npozemkov logická a správna. Pokiaľ ide o ostatné pozemky, štát v rokoch 1994 až 1996 a následne\nčiastočne aj v rokoch 2004 až 2006 vytvoril podmienky na to, aby mohli byť krivdy komunistického režimu\nnapravené. O rozsahu týchto podmienok možno vo všeobecnosti polemizovať, avšak žalobca mal\ndostatočný priestor vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania, aby svoje\nnároky v danom čase uplatnil. Čiastočne to aj spravil, čo je zrejmé z dohody, ktorú v roku 1998 uzatvoril\nso žalovaným, a ktorou mu boli vrátené iné pozemky rovnako pôvodne zapísané v pozemkovoknižnej\nvložke č. XXXX. Žalobca si rovnako mohol aspoň čiastočne opätovne uplatniť svoje nároky v roku 2005,\npričom tak aj spravil, ale následne na základe vlastného rozhodnutia vzal žalobu späť. Žalobca tak\nna základe vlastného rozhodnutia nevyužil možnosti nápravy krívd, ktoré umožňovali platné právne\npredpisy. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobca sa v žalobe aj po pripustení zmeny žalobného\nnávrhu domáhal vydania len časti pôvodných pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č.\nXXXX, a to parcely č. XXX o výmere 3288 m2 a parcely č. XXX o výmere 5008 m2. Keďže vo vzťahu\nk celým týmto pozemkom platia závery uvedené vyššie, a žiadna z týchto častí nemohla byť žalobcovi\nvrátená, ani nemohlo byť určené jeho vlastnícke právo k nej, nebolo v konaní podstatné, ktoré konkrétne\npozemky boli prevedené na štát cez vyvlastňovací výmer a ktoré cez darovaciu zmluvu, resp. ktoré\npozemky boli neskôr zastavané. Súd prvej inštancie sa tak preto konkrétnym určením týchto pozemkov\nv zmysle predloženého geometrického plánu nezaoberal.\n14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §\n262 ods. 1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. Súd žalobu zamietol, v konaní\ntak bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli,\nsúd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol tak, že žalovanému trovy konania nepriznal.\n\n15. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.\nNavrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedol, že\nodôvodnenie súdu prvej inštancie a jeho priklonenie sa podľa jeho slov k prevažujúcej neskoršej\njudikatúre popiera opačný názor, ktorý taktiež zastávali najvyššie súdne autority, pričom nie je možné\nakceptovať odôvodnenie, že sa jedná o neskoršiu judikatúru. Žalobca poukázal na relevantnú judikatúru,\npodľa ktorej uplatnenie nároku žalobou podľa všeobecných predpisov nie je po uplynutí reštitučných\nlehôt vylúčené, a to nálezy Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 249/2011-30 z 29. septembra 2011, sp. zn. II.\nÚS 468/2012 a č. k. III. ÚS 16/2012-32 zo dňa 28. marca 2012. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS\n177/2013, na ktorý súd prvej inštancie odkazuje, je z roku 2013, pričom relevantná judikatúra zastávajúca\nopačný názor je z roku 2009, 2011 a 2012 a z tohto dôvodu nie je možné akceptovať argumentáciu súdu\nprvej inštancie o „automatickej nevyhnutnosti uplatnenia neskoršej judikatúry. Názor Ústavného súdu\nprezentovaný v náleze sp. zn. III. ÚS 177/2013 nemožno považovať za prevažujúcu neskoršiu judikatúru,\npretože vo vzťahu k prejednávanej právnej otázke k dnešnému dňu nedošlo k zjednoteniu právnych\nnázorov senátov Ústavného súdu postupom podľa § 13 zákona o Ústavnom súde. Žalobca si svoj nárok\nuplatnil žalobou v roku 2007, pričom nemožno pod skutočnosť, že predmetný spor bol meritórne\nrozhodnutý na súde prvej inštancie až v roku 2023 (teda až 16 rokov po podaní žaloby) subsumovať\nargumentáciu o dlhodobom stave právnej neistoty, pretože predmetná skutočnosť nemôže byť na ťarchu\nžalobcu, nakoľko žalobca bol po celú, neprimerane zdĺhavú dobu vedenia tohto súdneho sporu, stranou\nsporu plne znášajúcou svoje bremeno vyplývajúce zo svojej aktívnej procesnej legitimácie. Citujúc\nustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. poukázal žalobca na to, že formulácia „inak právo\nzaniká“ z hľadiska gramatického a systematického výkladu znamená, že sa jedná o zánik reštitučného\nnároku ustanoveného zákonom o navrátení vlastníctva, nie zánik vlastníckeho práva garantovaného\nÚstavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Občianskym zákonníkom. Reštitučné\nzákonodarstvo nepredstavovalo výlučný spôsob uplatnenia si nároku na navrátenie vlastníckeho práva.\nPreto neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by mu bránila domáhať sa svojich práv k pozemkom\nprostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva.\n16. Žalobca už vo svojich vyjadreniach v konaní uviedol, že bolo zrejmé, že účelom právnej úpravy\nzákona o navrátení vlastníctva bolo práve navrátenie vlastníctva oprávnených osôb k nehnuteľnostiam,\nktoré im bolo odňaté v rozhodnom období rokov 1945 až 1990, a to z dôvodov, že k odňatiu došlo\nspôsobom, ktorý platný právny poriadok v rozhodnom období síce umožňoval, ale spôsob odňatia bol zo\nstrany zákonodarcu považovaný za nezlučiteľný so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej\npráva občanov vyjadrené v medzinárodných dohovoroch upravujúcich tieto práva. Z uvedeného je\nzrejmé, že k vydaniu nehnuteľností malo dôjsť až po nadobudnutí účinnosti zákona o navrátení\nvlastníctva, t. j. po 1.5.2005, a to vo vzťahu k celému rozhodnému obdobiu. V prípade, že by bolo\nnároky oprávnených osôb podľa zákona o navrátení vlastníctva možné aplikovať úpravu Občianskeho\nzákonníka o vydržaní, nikdy by nedošlo k naplneniu účelu zákona o navrátení vlastníctva, pretože v\nčase nadobudnutia účinnosti zákona by boli všetky potenciálne nároky upravené zákonom o navrátení\nvlastníctva neuplatniteľné, pretože od konca rozhodného obdobia v čase účinnosti zákona uplynulo viac\nako 10 rokov. Žalobca sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti\ndomáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva na základe všeobecného právneho predpisu, nakoľko\nžalobca poukazoval iba na nemožnosť aplikácie ustanovení o vydržaní.\n17. K otázke naliehavého právneho záujmu sa vyjadril aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS\n249/2011-30, kde jednoznačne potvrdil, že uplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá\nza následok stratu možnosti domáhať sa ochrany v konaní o určenie vlastníckeho práva, ani\nstratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/3/2003, 1Cdo/56/2003, 2Cdo/163/2005, 3Cdo/198/2011,\n9Cdo/216/2021 a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2021 a sp. zn. III. ÚS\n622/2021, na ktoré odkázal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/105/2013, na základe týchto\nrozhodnutí naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii\nkatastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. Citujúc z rozhodnutie\nNajvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 19. augusta 1999 mal žalobca tiež za to, že ak zákon o\nnavrátení vlastníctva neustanovuje ako dôvod navrátenia vlastníctva nulitu/neúčinnosť vyvlastňovacieho\nvýmeru a absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, bolo nevyhnutné zo strany súdu prvej inštancie\nskúmať tieto skutočnosti.\n\n18. V súvislosti s vyvlastňovacím výmerom žalobca poukazoval na skutočnosť, že na to, aby bol\npovažovaný za dokonalú listinu (a teda bol právoplatný a vykonateľný), musí obsahovať predpísané\nnáležitosti podľa platných právnych predpisov. Na vyvlastňovacom výmere chýba doložka právoplatnosti\na z tohto dôvodu ho nie je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Na základe vyššie\nuvedeného nedošlo ani k vyplateniu náhrady, a teda ako vyplýva z uvedenej ustálenej praxe súdov,\nnemožno ho považovať za perfektnú verejnú listinu. Samotný vyvlastňovací výmer predpokladal po\nnadobudnutí právoplatnosti a zložení náhrady vydanie osobitného výmeru, ktorým vyvlastniteľovi\nodovzdá vyvlastnené časti. Z tohto dôvodu vyvlastňovací výmer predložený žalovaným nie je možné\npovarovať za vyvlastňovací výmer, na základe ktorého mohlo dôjsť k vyvlastneniu pozemkov, ale mal\nbyť len podkladom pre vydanie výmeru, ktorým by došlo k odovzdaniu pozemkov. Pokiaľ išlo o darovaciu\nzmluvu, žalobca mal v danom prípade za preukázané a z judikatúry súdov je zrejmé, že ak nehnuteľnosť\nv minulosti previedol na iného ten, kto ju nevlastnil, je takýto úkon od počiatku absolútne neplatný, a\nteda žalobca sa nemusí domáhať určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ale môže sa domáhať určenia\nsvojho vlastníckeho práva určovacou žalobou. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 20. augusta 1999 a na zásadu nemo plus iuris. Darovacia zmluva bola\nuzatvorená v rozpore s platným právnym poriadkom v čase jej uzatvorenia, jedná sa teda o absolútnu\nneplatnosť, ktorú nie je možné zahojiť plynutím času.\n19. Žalobca už viackrát v konaní uviedol a súd prvej inštancie túto skutočnosť absolútne nevzal do úvahy,\nže konanie vedené pod sp. zn. 24C/69/2007 vedené na Okresnom súde Bratislava I nebolo, čo do\npredmetu sporu totožné s konaním v tejto právnej veci (predmetom konania pod sp. zn. 24C 69/2007\nboli odlišné nehnuteľnosti špecifikované na základe iného geometrického plánu.) Pričom z uvedeného\nvyplýva, že tvrdenie súdu o skutočnosti, že žalobca nevyužil možnosť nápravy krívd, ktoré umožňovali\nplatné právne predpisy, je absolútne nesprávne a bezpredmetné, nakoľko žalobca si svoje právo uplatnil\nprocesne zákonným spôsobom, podľa platných právnych predpisov.\n20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom žaloby, bolo založené na základe dvoch právnych titulov,\na to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Ústredného národného výboru v Bratislave značka:\nXII-198-9/12-1952-St/24. zo dňa 9.12.1952 a na základe darovacej zmluvy zo dňa 9.10.1957. Teda v\nžiadnom prípade nedošlo k prevzatiu nehnuteľností bez právneho dôvodu. V náleze Ústavného súdu SR\nč. k. II. ÚS 249/2011-30 ústavný súd k otázke naliehavosti právneho záujmu nezaujal žiadne stanovisko.\nNaopak v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013 je\nzaujaté stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného\nuvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujme na\nurčení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok\nuplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Žalovaný poukázal na\nznenie § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého sa nenavracia vlastníctvo k pozemku, ktorý\nbol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Citované ustanovenie vyvracia tvrdenie\nžalobcu, že je možné z hľadiska gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 5 ods. 3 zákona\nč. 161/2005 Z. z. dospieť k záveru, že sa jedná o zánik reštitučného nároku ustanoveného uvedeným\nzákonom, nie však o zánik vlastníckeho práva garantovaného Ústavou SR, Listinou základných práv a\nslobôd a Občianskym zákonníkom. Naopak podľa názoru žalovaného gramatickým výkladom § 6 písm.\nb) zákona č. 161/2005 Z. z. možno dospieť k jednoznačnému záveru, že vlastnícke právo pôvodného\nvlastníka zaniklo na základe prechodu, resp. prevodu do vlastníctva štátu v rozhodnom období.\n21. Naliehavosť právneho záujmu na určovacej žalobe v tomto súdnom konaní nepreukazujú ani\nžalobcom citované rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože citované rozhodnutia potvrdzujú naliehavosť\nprávneho záujmu pri určovacích žalobách, keď je medzi účastníkmi konania sporné vlastníctvo, čo je\naj v tomto konaní, avšak v tomto konaní naliehavosť právneho záujmu vylučuje pravidlo lex specialis\nderogat lex generali. Žalovaný nesúhlasil teda s názorom žalobcu, že z ním uvedenej judikatúry je daný\nnaliehavý právny záujem žalobcu existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností\na žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. V konaní nebolo sporné, že vlastnícke právo k\nnehnuteľnostiam tvoriacim predmet súdneho sporu patrilo žalobcovi a prešlo, resp. bolo prevedené do\nvlastníctva štátu na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Žalobca v odvolaní opätovne\nodkazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 249/2011-30, v ktorom Ústavný súd zaujal názor, že\n\nuplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany\nv konaní o určenie vlastníckeho práva, ani stratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Naopak\nv náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013, je zaujaté\nstanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného uvádza,\nže existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení\nvlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený\nnebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.\n22. Podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez náhrady,\nv dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru oprávnený\ndomáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z. a podľa § 3 ods.\n1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru žalovaného skutočnosť, ktorá sama\no sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim\npredmet vyvlastňovacieho rozhodnutia. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,\nktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat lex generali\na na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu. Taktiež podľa názoru\nsúdu prvej inštancie sú reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné, pokiaľ predmetná darovacia\nzmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa § 4 ods. 2 písm. d)\nzákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru\nžalovaného skutočnosť, ktorá sama o sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet darovacej zmluvy. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat\nlex generali a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu.\n23. Žalovaný upriamil pozornosť na prvý odsek strany 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.5.2022,\nkde právny zástupca žalobcu uvádza k ním navrhovanému výsluchu geodeta, že tento by ozrejmil\nskutočnosti k špecifikácii pozemkov na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Od\nvyhotovenia geometrického plánu už prebehlo viac ako 10 rokov, preto navrhol vykonanie dopytu na\nkataster, aby verifikoval, či nedošlo k zápisu iného geometrického plánu, a teda bol by potrebný nový\ngeometrický plán. Následne žalobca predložil súdu prvej inštancie geometrický plán č. XX/XXXX úradne\noverený dňa 31.8.2022 pod číslom: U. XXXX/XXXX na obnovenie hraníc pôv. parc. XXX, XXX/X,X (nové\nparc. č. XXXX/XX-XX) a rozdelenie nehnuteľností parc. č. XXXX/XX-XX, XXXX/XX, XXXX/XX-XX. Ide\nteda o tie isté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitučného konania vedeného na Okresnom súde\nBratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007.\n24. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej uviedol, že reštitučné predpisy neboli\nprijaté kvôli tomu, aby zaniklo vlastnícke právo oprávneným osobám, resp. možnosť domáhať sa\nurčenia a ochrany vlastníckeho práva zo strany oprávnených osôb, ale aby sa im uľahčila možnosť\ndomôcť sa navrátenia vlastníckeho práva, ktoré im bolo štátom protiprávne odňaté. Tieto tvrdenia boli\nopakovane deklarované viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu SR (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09,\nII. ÚS 249/2011), čo opätovne potvrdzuje správnosť žalobcovho výkladu znenia § 5 ods. 3 zákona č.\n161/2005 Z. z. V prípade, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, nič nebráni tomu,\naby sa svojho nároku žalobca domáhal žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho\npráva. Ústavný súd SR sa v uznesení č. k. II. ÚS 231/09-29 z 11. júna 2009 opäť zaoberal otázkou,\nči slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie\nreštitučného zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok\nna základe reštitučných predpisov, podali žalobu, ktorou žiadali určiť, teda deklarovať, existenciu svojho\nvlastníckeho práva. Ústavný súd dospel k rovnakému záveru ako v prípade rozhodnutia III. ÚS 178/06,\nteda že je možné určovacou žalobou sa domáhať vlastníckeho práva aj v prípade, ak oprávnená osoba\nnevyužila možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov. Otázkou vzájomného vzťahu\nreštitučného zákona a všeobecnými právnymi predpismi sa zaoberal aj Najvyšší súd SR a v uznesení sp.\nzn. 3Cdo/205/2009 zo 17. februára 2011 dospel k záveru: ,,Reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k\nObčianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia\nlex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa po uplynutí reštitučných lehôt ochrany\nvlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka žalobou o určenie vlastníctva, prípadne\nžalobou o vydanie veci.“ Stav spočívajúci v nejednotností právnych názorov a absencie zjednotenia\notázky konkurencie reštitučnej a určovacej žaloby však nemôže mať za následok ujmu na určení\nvlastníckeho práva žalobcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne uviedol nesprávne a zavádzajúce\n\ntvrdenia ohľadom totožnosti pozemkov, ktoré boli predmetom konania pod sp. zn. 24C/69/2007, a\nktoré boli odlišné a špecifikované na základe iného geometrického plánu. Ak by bol posudzovaný daný\nprípad cez prizmu striktného výkladu reštitučného zákona, v zmysle ktorého sa nie je možné domáhať\nurčenia vlastníctva prostredníctvom všeobecných prostriedkov určených na ochranu vlastníckeho práva,\ndošlo by k popretiu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva, t. j. uvedené by zakladalo tvrdenie, že\nreštitučné zákony legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a\nďalšími majetkovými opatreniami (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu, t. j. fyzickou okupáciou),\nktorý nebol vydaný podľa reštitučných predpisov, čo by bolo v rozpore s princípmi ochrany základných\npráv. Skutočnosť, že bola vec prevzatá štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nemohla stratiť\nsvoje vlastnícke právo.\n25. Ďalej vo svojej replike žalobca zdôraznil, že disponuje naliehavým právnym záujmom na určení\nsvojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, čo jednoznačne\nvyplýva z vyššie uvedenej judikatúry. Naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu\nmedzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva.\nŽalobca dodal, že na základe preukázaných skutočností a žalobcom prezentovaných dôkazov v konaní\nje nesporné, že vlastnícke právo patrilo žalobcovi a došlo k neoprávnenému evidovaniu vlastníckeho\npráva žalovaného v evidencii katastra nehnuteľností na základe titulov, ktoré boli absolútne neplatnými\nprávnymi úkonmi ako aj listinami, ktoré nedisponovali akoukoľvek spôsobilosťou platne a riadne založiť\nexistenciu vlastníckeho práva žalovaného a predstavovali výlučne nesprávny titul, na základe ktorého\ndošlo k evidencii vlastníckeho práva žalovaného v rozpore so skutočným stavom veci.\n26. Žalobca mal za preukázané, že vyvlastňovací výmer je neúčinným právnym aktom a nemohol\nbyť podkladom pre vyvlastnenie vlastníckeho práva žalobcu a zároveň nemôže predstavovať titul\nnadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného v rozsahu časti pozemkovoknižných parciel určenom\nvyvlastňovacím výmerom. Vo vzťahu k posudzovaniu platnosti darovacej zmluvy je v tomto smere\ndôležité poukázať na právne názory Najvyššieho súdu SR reflektované v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 36/1999\nzo dňa 20.8.1999 (R 28/2001). V zmysle vyhlášok štátneho úradu pre veci cirkevné bol Slovenský\nnáboženský fond poverený iba správou majetku a výnosy z neho mali ďalej plynúť rímsko-katolíckej\ncirkvi a nebol oprávnený uskutočniť akýkoľvek právny úkon smerujúci k scudzeniu vlastníckeho práva\nžalobcu. Odborná literatúra sa v tejto súvislosti prikláňa k názoru, že je možné uplatňovať nárok žalobou\npodľa Občianskeho zákonníka hlavne v prípadoch, ak neexistuje žiadna listina, rozhodnutie ani zákonné\nustanovenie, ktoré by odôvodňovalo záver, že štát alebo iná právnická osoba nadobudla vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti (resp. na základe absolútne neplatného právneho úkonu). [PRŮCHOVÁ, I.:\nRestituce majetku podle zákona o půde. Praha: C. H. Beck, 1997, str. 47]. Nad mieru vyššie uvedeného\nžalobca považoval v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť zásadu, resp. pravidlo lus ex iniuria non orfitur\nuplatňujúce sa naprieč právnymi úpravami demokratických právnych štátov. Podstata tohto pravidla\nvychádza zo skutočnosti, že z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo.\n27. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.\n28. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca uviedol, že vydržanie vlastníckeho práva v tomto\nprípade neprichádza do úvahy. Predmetné nehnuteľnosti vždy vlastnil subjekt verejného práva, či už je\nto obec, VÚC alebo štát. Nie je možné u nich hovoriť o existencii dobrej viery. V prípade vydržania by\nbolo nutné určiť, kedy začala vydržacia doba, kedy uplynula, kedy prípadne skončila dobromyseľnosť.\nNadobúdateľ by musel byť pri nadobudnutí dobromyseľný, o tom, že mu vlastnícke právo patrí. V tomto\nprípade nehnuteľnosti boli prevádzané len medzi subjektami verejného práva. Inštitút vydržania ani nebol\nsúčasťou právneho poriadku v rokoch 1964 až 1982. Žalobca sa na pojednávaní nevedel vyjadriť k\ndôvodom späťvzatia žaloby vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007 a nevedel\nani, či sa týkala totožných nehnuteľností. Išlo o nehnuteľnosti zapísané na pozemkových vložkách XXX\n- XXX (na ktorých sú zapísane aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania), o ktorých vydanie\nžiadal žiadosťou z roku 1995.\n29. Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že žalovaný s opatrnosti bránil svoje vlastnícke právo\naj námietku vydržania. Predmetné nehnuteľnosti boli prevedené do vlastníctva žalovaného na základe\nzákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva žalovaného\nprevedené desiatky tisícky nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na základe\nktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto nehnuteľnosti\n\nštátu patrili a že na žalovaného riadne prešli. Za začiatok vydržacej lehoty žalovaný považoval deň\núčinnosti zákona č. 138/1991 Zb. teda 1.5.1991 a táto lehota uplynula dňa 1.5.2001. Konanie sp.\nzn. 24C/69/2007 sa týkalo totožných nehnuteľností. V roku 1998 boli na žiadosť žalobcu vydané\nnehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z., na základe dohody o ich vydaní, išlo o nehnuteľnosti pod\nkostolom a kláštorom. Žalovaný mal za to, že vydali tie nehnuteľnosti, u ktorých to bolo možné.\n30. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v\nzmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní dňa 10.3.2026, ktorého sa zúčastnil právny\nzástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny\npotvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP), pretože súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie správne\nzistil skutkový stav a vec tiež správne právne posúdil, pričom svoj rozsudok tiež náležite v súlade s §\n220 ods. 2 CSP odôvodnil.\n31. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu\nprávo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné\npreukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.\n32. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť,\naby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý\nprávny záujem.\n33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených\ncirkvám a náboženským spoločnostiam povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom\nobdobí vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe d) darovacích zmlúv o prevode\nnehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h) prevzatia bez\nprávneho dôvodu.\n34. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám\na náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam oprávnenej osobe\nsa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe d)\ndarovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia\nnáhrady, h) prevzatia bez právneho dôvodu.\n35. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto\nkonaní vyriešil Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 tak, že táto je\ndaná, pretože žalobca je právnym nástupcom pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktorým bol Rádový\ndom bratislavských kapucínov. Rovnako nebola v konaní už sporovaná pasívna vecná legitimácia\nžalovaného. Nebolo považované za sporné, že nehnuteľnosti, ktorých sa týka podaná žaloba, sú v\nkatastri nehnuteľností evidované vo vlastníctve žalovaného.\n36. Žalobca sa v konaní domáhal jednak vydania a vrátenia sporných nehnuteľností podľa zákona\nč. 161/2005 Z. z. a tiež určenia vlastníckeho práva k rovnakým nehnuteľnostiam podľa všeobecného\npredpisu občianskeho práva.\n37. Vo vzťahu k nároku na vydanie a vrátanie nehnuteľností súd prvej inštancie správne dospel k záveru,\nže tento nebol uplatnený žalobcom včas, a to tak podľa zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj (a tým viac)\npodľa staršieho do úvahy prichádzajúceho predpisu, zákona č. 282/1993 Z. z. Súd prvej inštancie sa\nso skutočnosťou, že žalobca si reštitučný nárok neuplatnil včas, vyčerpávajúco vysporiadal spôsobom,\nku ktorému odvolací súd už nemá čo dodať a na závery prvoinštančného súdu stačí v tomto rozsahu\nlen poukázať. Navyše voči týmto záverom súdu prvej inštancie odvolateľ ani vecne nenamietal, preto\nmožno len bez ďalšieho konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti správny a žaloba\nbola dôvodne pre preklúziu práva žalobcu zamietnutá.\n38. Žalobca vo svojom odvolaní namietal voči právnemu záveru súdu prvej inštancie o nedostatku\nnaliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam.\nS judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú v odvolaní poukazoval žalobca, a z ktorej vo\nvšeobecnosti vyplýva, že ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, má voči subjektu, ktorý je\n\nako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, naliehavý právny záujem na určení\nvlastníckeho práva, sa prirodzene odvolací súd stotožňuje, ide o dlhodobo ustálenú nespochybniteľnú\nprax. Žalobcom odkazovaná judikatúra však dáva odpoveď na otázku existencie naliehavého právneho\nzáujmu vo všeobecnej rovine bez vzťahu k osobitostiam posudzovanej veci, keďže sporné nehnuteľnosti\npredstavujú pozemky, v prípade ktorých do úvahy prichádzalo ich vydanie vlastníkovi podľa reštitučných\npredpisov. Naliehavý právny záujem na určení existencie práva totiž nie je daný vtedy, keď je špeciálnym\nprávnym predpisom na ochranu daného práva ustanovený osobitný právny inštitút, resp. osobitný právny\nrežim, v rámci ktorého sa ochrana daného práva má realizovať. To vyplýva zo všeobecnej právnej\nzásady lex specialis derogat legi generali. Určovacia žaloba nemôže slúžiť ako nástroj na obchádzanie\nšpeciálnej právnej úpravy.\n39. V konaní nebolo sporné, že pozemky, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáhal určenia svojho\nvlastníckeho práva, mali prejsť na štát na základe dvoch právnych skutočností. Časť z predmetných\npozemkov mala byť vyvlastnená na základe vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 9.12.1952 a druhá časť\nmala byť prevedená darovacou zmluva zo dňa 9.10.1957. V prípade vyvlastňovacieho výmeru žalobca\ntvrdil, že za vyvlastnenie nebola vyplatená náhrada a súčasne tento výmer podľa neho ani len nikdy\nnenadobudol právoplatnosť, navyše naň mal nadväzovať ďalší výmer, až na základe ktorého malo dôjsť\nk vlastnému vyvlastneniu. Podľa žalobcu teda k právne perfektnému vyvlastneniu pozemkov vôbec\nnedošlo a vlastnícke právo žalobcu zostalo nepretržite zachované. Darovacia zmluva vzhľadom na dobu,\nv ktorej k darovaniu došlo, kedy cirkvi a náboženské spoločnosti boli objektom štátneho prenasledovania,\nbola podľa žalobcu uzavretá v tiesni. Zároveň túto zmluvu za právneho predchodcu žalobcu uzavrel\nSlovenský náboženský fond, ktorý nebol vlastníkom predmetných pozemkov, ani nemal právo s nimi\nnakladať. Keďže teda s pozemkami nakladal nevlastník, darovacia zmluva bola podľa žalobcu absolútne\nneplatným právnym úkonom, preto rovnako aj v prípade druhej časti pozemkov vlastnícke právo žalobcu\nmalo zostať zachované.\n40. Z vyššie uvedeného skutkového základu žaloby je zrejmé, že tento možno subsumovať pod\nreštitučné dôvody. Súd prvej inštancie vzhľadom na povahu žalobcu ako časti inštitútu zasväteného\nživota - v súčasnosti pod názvom Kapucíni na Slovensku, ktorý tvorí súčasť Katolíckej cirkvi, ako na\núzemí Slovenskej republiky registrovanej cirkvi, správne identifikoval reštitučné predpisy - zákon č.\n282/1993 Z. z. a zákon č. 161/2005 Z. z., ktoré upravovali tzv. cirkevné reštitúcie. Žalobca je nepochybne\nosobou oprávnenou tak podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z., ako aj podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005\nZ. z. a žalovaný je ako obec osobou povinnou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. a § 4 ods. 1\nzákona č. 161/2005 Z. z. Spôsobilým predmetom reštitúcie boli podľa § 4 ods. 1 nehnuteľné veci (ale\naj hnuteľné veci) s výnimkou vecí uvedených v § 7 tohto zákona a podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 161/2005 Z. z. takýmto predmetom reštitúcie bola (okrem iného) poľnohospodárska pôda, pod ktorej\ndefiníciu patria aj záhrady, ako správne uviedol súd prvej inštancie.\n41. Reštitučným dôvodmi podľa § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona č. 282/1993 Z. z. boli prechod veci do\nvlastníctva štátu na základe darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni a na\nzáklade vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Rovnaké reštitučné dôvody sú ustanovené aj v § 3 ods. 1\npísm. d) a g) zákona č. 161/2005 Z. z. Okrem toho je v oboch týchto predpisoch ustanovený aj reštitučný\ndôvod prevzatia veci bez právneho dôvodu (§ 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods.\n1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z.). Možno teda konštatovať, že všetky sporné pozemky s výnimkou\ntých, ktoré boli zastavané (§ 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z.) boli spôsobilým predmetom\nreštitúcie podľa zákona č. 282/1993 Z. z. a navyše tie z nich, ktoré majú povahu poľnohospodárskej\npôdy, mohli byť spôsobilým predmetom reštitúcie aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z., a to bez ohľadu na\nto, či došlo k účinnému vyvlastneniu a platnému darovaniu alebo boli odňaté bez právneho dôvodu.\n42. Odvolací súd považuje v súčasnosti v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít za vyriešenú\notázku to, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k všeobecným predpisom\nobčianskeho práva, preto tam, kde dochádza ku konkurencii medzi reštitučným nárokom a nárokom\nna ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka),\nmusí dostať prednosť špeciálny predpis, čo vo všeobecnosti v procesnej rovine vylučuje existenciu\nnaliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Možno v tejto súvislosti citovať napríklad z\nrozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010: „Reštitučné predpisy\nsú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah\nsa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna\n\núprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia\nzákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke\nnebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa\nvšeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným\npredpisom úpravou špeciálnou.“ V rovnakej línii stojí aj judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý napríklad\nv uznesení sp. zn. IV. ÚS 190/2011 zo dňa 12. mája 2011 judikoval: „Ak krajský súd dospel k\nprávnemu záveru, podľa ktorého osobu, ktorej nehnuteľnosť prešla v období od 25. februára 1948\ndo 1. januára 1990 na štát, nemožno považovať za vlastníka nehnuteľnosti, a táto osoba (resp. jej\nprávni nástupcovia) sa už nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych nárokov podľa všeobecných\npredpisov (Občianskeho zákonníka), keďže jej prináležala ochrana vlastníckeho práva k pozemkom\npodľa špeciálneho predpisu (zákona o pôde), tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.“ Obdobne v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo\ndňa 24. apríla 2013, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, Ústavný súd SR uviedol: „Z povahy\nreštitučných zákonov ako špeciálnych predpisov vyplýva, že nároky nimi upravené nemožno riešiť inak\nnež podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis\nderogat legi generali). Ak reštitučný predpis ustanoví určité podmienky na uplatnenie reštitučného\nnároku, nemožno si ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu.“\n43. Nejednotnosť sa vyskytuje najmä v špecifickej otázke vecí, ktoré mali prejsť na štát bez právneho\ndôvodu. Podľa rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2009 zo dňa 24. februára 2010 a sp.\nzn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010 vyššie označený reštitučný dôvod je charakterizovaný tak,\nže „vlastník veci nebol postupom štátu formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však\nodňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa zmocnil veci a nakladal\ns ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul),\ns ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva“.\n44. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020,\nktorý bol publikovaný pod č. R 38/2020, prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie aj prípad,\nkeď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať\nzamýšľané právne dôsledky. V tomto rozhodnutí tiež Najvyšší súd SR poukázal na relevantnú judikatúru\nvšeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná), v zmysle ktorej prevzatím nehnuteľnosti (štátom)\nbez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu\nexistoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o\nvyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (rozsudky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/130/2007 a sp. zn. 4Cdo/180/2010). Rovnako platí, že i prevzatie\nveci štátom na základe neplatného právneho úkonu (napr. darovacej či kúpnej zmluvy) možno z hľadiska\nreštitučnej žaloby subsumovať pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu. V takýchto prípadoch\nto znamená, že prevzatie nehnuteľnosti štátom na základe právneho dôvodu, síce existujúceho ale\nnespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky, je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej\nžaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu (k tomu pozri rozhodnutie, sp.\nzn. 3Cdo/93/2010).\n45. Treba tiež uviesť, že práve v rozsudku sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020 sa Najvyšší\nsúd SR prihlásil k názoru blízkemu presvedčeniu zastávanému tiež žalobcom, keď uviedol: „Zmyslom a\núčelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb,\nale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo\nvytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom\nmnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné\nnielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom\nplatným v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 3 ods. 1 písm. h) zákona o navrátení\nvlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k\nniektorým nehnuteľnostiam samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám\nsa navráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát alebo na obec v dôsledku prevzatia\nnehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám\ndosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď\nštát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu\nvlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z\nvtedy platného práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď\n\npovinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,\nostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným\nvlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu\nnezodpovedá. Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno dospieť\nk inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo\nna štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v\ntomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 3\nnerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 3 ods. 1 písm. h) o tom,\nže nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom alebo obcou.“ Pre úplnosť je nutné dodať, že predmetom sporu\nv danom konaní bol nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu (zákona č. 161/2005\nZ. z.), nie nárok na určenie vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Teda priamo\nmeritórne sa k existencii naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie vlastníckeho práva podľa §\n126 ods. 1 Občianskeho zákonníka dovolací súd nevyjadril a nebola to táto časť jeho rozsudku, ktorá\nbola publikovaná ako právna veta v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.\n46. V aktuálnom rozsudku sp. zn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 Najvyšší súd SR vyslovil\nzáver, podľa ktorého: „V širšom ohľade súvisiacom s reštitúciami nehnuteľností násilne odňatých\nštátom počas nedemokratického stavu spoločnosti (ako takými) ide o opakujúci sa spor vzťahu „lex\nspecialis“ a „lex generalis“. Súdy sa v rámci tohto sporu opakovane zaoberajú otázkou, či právny\nporiadok (ne)vylučuje uplatnenie práv vlastníckou žalobou vtedy, keď žalobca ako vlastník nevyužil\n(nemohol využiť) možnosť uplatniť svoj nárok prostredníctvom reštitučného zákona. Vo všeobecnosti\nsa vyprofilovali dva názory. Podľa jedného, ktorý je postavený na argumente nepremlčateľnosti\nvlastníckeho práva, je možné aj po uplynutí reštitučných lehôt domáhať sa ochrany vlastníckeho\npráva žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, ak došlo k zabratiu majetku\nštátom bez právneho dôvodu (napr. 2MCdo/4/2014, 4Cdo/448/2013, 1Cdo/68/2019) a druhý názor\nvyjadruje, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu malo\nneuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany\npodľa všeobecných predpisov, argumentujúc nemožnosťou obchádzania účelu a zmyslu špeciálneho\nreštitučného zákonodarstva a narušením princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich\nsa nehnuteľností (napr. 4Cdo/130/2007, 4Cdo/300/2008, 5MCdo/4/2009, 3Cdo/58/2012). Zjednotenie\nuvedenej rozdielnosti generálnym spôsobom je podľa názoru dovolacieho súdu problematické, nakoľko\nsúdmi posudzované spory „lex specialis“ (reštitučné zákonodarstvo) vs. „lex generalis“ (Občiansky\nzákonník) spočívajú na rôznom historickom, obsahovom a osobnom základe (napr. po roku 1938, či v\nrokoch 1948 až 1989), ale predovšetkým na rozdielnych jednotlivostiach toho ktorého skutkového stavu.“\nDovolací súd ďalej v tomto svojom rozhodnutí pripustil, že individuálne v odôvodnených prípadoch je\nmožné pripustiť výnimku z aplikácie reštitučného (špeciálneho) predpisu (odsek 22. jeho odôvodnenia).\n47. Odvolací súd predovšetkým vo svetle posledného citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSR konštatuje, že konkrétne v prípade žalobcu nevzhliadol prítomnosť takých okolností, ktoré by\nodôvodňovali výnimku z aplikácie špeciálneho predpisu. Žalobcovi nič nebránilo uplatniť si reštitučný\nnárok už podľa zákona č. 282/1993 Z. z. alebo aspoň v prípade poľnohospodárskej pôdy (záhrad)\nnásledne ešte podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Nakoniec žalobca si reštitučný nárok v súvislosti s časťou\nsvojich nehnuteľností aj uplatnil a medzi ním a žalovaným bola uzatvorená dohoda o vydaní veci podľa\nzákona č. 282/1993 Z. z. Následne tiež podal žalobu o vydanie a vrátenie nehnuteľností, o ktorej sa viedlo\nkonanie na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007, v ktorom sa však žalobca\nrozhodol nepokračovať a vzal žalobu späť. Bolo sporné, či sa predmetné konanie týkalo totožných\npozemkov, ako posudzovaná vec, avšak táto otázka je druhoradá, keďže žalobcovi nič nebránilo do\nžaloby poňať aspoň časť nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania aj v posudzovanej veci. Žiadne\nmimoriadne okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné na vec žalobcu nahliadať ako na výnimočný prípad, z\ntvrdení žalobcu, ani výsledkov dokazovania, nevyplynuli.\n48. Za vyššie uvedeného skutkového stavu a s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súd SR sp.\nzn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 sa ako nespravodlivé nejaví aplikovať zásadu špeciality\nprávnych predpisov a súčasne tiež princíp právnej istoty, ako to urobil súd prvej inštancie pridržiavajúc\nsa pritom právneho názoru prezentovaného najmä nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013\nzo dňa 24. apríla 2013, podľa ktorého reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v\nrozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu,\npričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej\n\nvydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných\npredpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na\nvrátenie veci.\n49. Súd prvej inštancie racionálne argumentoval tým, že účelom reštitučného zákonodarstva bolo\nnapraviť niektoré krivdy spôsobené v období neslobody a z tohto dôvodu bol pre oprávnené osoby\nustanovený preferenčný, zjednodušený právny režim pre obnovenie ich vlastníckeho práva. Súčasne\nvšak trvanie tohto špeciálneho právneho režimu bolo časovo obmedzené, čomu nemožno prikladať iný\nvýznam, ako záujem na právnej istote. Štát otvoril časové okno, v ktorom malo dôjsť k usporiadaniu\nvlastníckych vzťahov, ale zároveň nebolo žiadúce, aby oprávnené osoby mohli reštitučné nároky vznášať\nneobmedzene dlho, čím by boli povinné osoby (a ich prípadní právni nástupcovia) vystavené na neurčito\nprávnej neistote a bránilo by to efektívnemu nakladaniu a spravovaniu tohto majetku. Zákonodarca\nsúčasne prihliadal na to, že po značne dlhom čase existencie nedemokratického režimu bola časť\nnespravodlivo štátom nadobudnutých nehnuteľností využitá spôsobom nezlučiteľným s ich vydaním\npôvodným vlastníkom (resp. ich právnym nástupcom), preto bol okruh vecí podliehajúcich reštitúcií\nobmedzený aj z hľadiska ich aktuálneho využitia. Tieto snahy štátu o vyvažovanie medzi nápravou krívd\nspôsobených v období neslobody a záujmami na právnej istote a funkčnom využívaní medzičasom\nurčitým spôsobom zabratých pozemkov (či inak využitých vecí) by vyšli nazmar, ak by bolo pripustené\nobchádzanie reštitučných špeciálnych predpisov cez všeobecné vlastnícke žaloby.\n50. Pripúšťajúc však, že najmä z hľadiska teórie občianskeho práva má nepochybne logické\nopodstatnenie aj opačný názor, podľa ktorého v prípadoch, kedy nedošlo účinne a platne k prevodu\nvlastníckeho práva na štát, vlastnícke právo pôvodného vlastníka zostalo zachované (napriek tomu,\nže mohla byť vykonaná právne nepodložená zmena vo verejnej evidencii vlastníctva nehnuteľností).\nSúčasne podľa tejto názorovej línie reštitučné zákonodarstva vzniklo za účelom uľahčenia obnovenia\nvlastníckeho práva, nie na spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb. Navyše niektoré\nzo sporných pozemkov boli zastavané, teda nikdy nemohli byť predmetom reštitúcie. Prijatím tohto\nnázoru by bolo potrebné považovať naliehavý právny záujem žalobcu, ktorý o sebe tvrdí je že vlastníkom\nnehnuteľností, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na inú osobu (nevlastníka), za daný.\n51. Vylúčenie aplikácie špeciálnych reštitučných predpisov má za následok, že je potrebné aplikovať\nvšeobecný predpis, v tomto prípade Občiansky zákonník. Takúto určovaciu žalobu je preto potrebné\nz hmotnoprávneho hľadiska právne posúdiť podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikovať\nje však potrebné všetky relevantné normy tohto všeobecného predpisu občianskeho práva, teda aj\nustanovenia upravujúce vydržanie vlastníckeho práva, keďže žalovaný v rámci svojej procesnej obrany\nvzniesol tiež námietku vydržania, prvýkrát už v podaní zo dňa 7.11.2011 (č. l. 99 spisu). Na odvolacom\npojednávaní v tejto súvislosti poukázal na to, že nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva na\nzáklade zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva\nžalovaného prevedené desiatky tisíc nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na\nzáklade ktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto\nnehnuteľnosti štátu patrili a že na žalovaného riadne prešli a od tohto dátumu podľa neho začala plynúť\nvydržacia lehota.\n52. Inštitút vydržania v jeho súčasnej podobe je upravený v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\nktorého aktuálne znenie nadobudlo účinnosť od 1.1.1992. Podľa tohto ustanovenia oprávnený držiteľ\nsa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po\ndobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Znenie predmetného ustanovenia nijako (na rozdiel od § 135a\nObčianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991 narábajúceho s pojmom občan\na pojmom osobné vlastníctvo) neobmedzuje okruh subjektov spôsobilých na vydržanie vlastníckeho\npráva, takýmto subjektom môže preto byť každý subjekt občianskoprávnych vzťahov - nielen fyzická, ale\naj právnická osoba, a teda aj obec. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že v prípade dotknutých\nnehnuteľností nie je možné aplikovať ustanovenia o vydržaní, čo odôvodňoval v podstate tým, že v\ntakom prípade by bola reštitúcia vlastníckeho práva vylúčená. Nie je možné ad hoc účelovo vyberať,\nna ktoré inštitúty má byť aplikovaný všeobecný predpis a na ktoré špeciálny reštitučný predpis. V\nprípade rozhodovania o vydaní veci podľa reštitučného predpisu by nepochybne žalovaným vznesená\nnámietka vydržania vlastníckeho práva neobstála, keďže sa postupuje podľa špeciálneho zákona, ktorý\ntakýto dôvod pre nevydanie veci neupravuje. Naopak v prípade postupu podľa všeobecného predpisu\nobčianskeho práva sa tento uplatňuje v jeho (relevantnej) celosti.\n\n53. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam účinnosťou zákona č. 138/1991\nZb., teda od 1.5.1991, ich ex lege prechodom z vlastníctva štátu, čo nebolo žalobcom popreté. Inštitút\nvydržania vzťahujúci sa, ako už bolo uvedené, aj na právnické osoby, bol obnovený zákonom č. 509/1991\nZb. s účinnosťou od 1.1.1992, kedy začala plynúť vydržacia lehota, ktorá potom uplynula dňa 1.1.2002.\nŽaloba bola podaná na súd prvej inštancie až dňa 15.5.2007, teda zjavne po uplynutí vydržacej lehoty.\nŽalovaný bol počas celej vydržacej lehoty evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri\na z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by počas plynutia vydržacej lehoty\ndobromyseľnosť žalovaného bola spôsobilá narušiť. Do jej uplynutia nebola podaná ani žaloba vo\nveci vedenej na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007. Odvolaciemu súdu\nneuniklo, že v roku 1998 boli žalobcovi žalovaným vydané určité nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993\nZ. z., teda v rámci reštitúcie, avšak táto skutočnosť, teda že určité odlišné pozemky boli žalobcovi\nvydané, pretože sa na ne vzťahoval reštitučný predpis, dobrú vieru žalovaného o tom, že je vlastníkom\niných pozemkov, ktoré podľa reštitučného predpisu vydané neboli, nemohla narušiť; naopak ju mohla\nešte posilniť, keďže žalovaný sa mohol spoliehať na to, že vydaním pozemkov, ktoré boli predmetom\nreštitučnej dohody z roku 1998, uspokojil reštitučný nárok žalobcu a v prípade iných pozemkov ich\nvydanie nebolo možné.\n54. V podmienkach posudzovanej veci teda nemohlo dôjsť ani k navráteniu vlastníckeho práva podľa\nreštitučných predpisov, ani k jeho určeniu podľa všeobecného predpisu občianskeho práva, a to bez\nohľadu na to, ktorú z vyššie špecifikovaných vzájomne kolidujúcich línii v judikatúre najvyšších súdnych\nautorít, by odvolací súd uprednostnil.\n55. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku\nvecne správny (§ 387 CSP).\n56. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a podľa článku 4 ods. 2 a článku 17 Základných princípov CSP. V konaní\nbol plne úspešný žalovaný, preto by mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému\nvšak podľa obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, čo je procesná situácia, ktorú\nzákon výslovne neupravuje. V zmysle článku 4 ods. 2 a zásady hospodárnosti konania vyjadrenej v\nčlánku 17 Základných princípov CSP zodpovedá rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov, ak súd\nv takomto prípade úspešnej procesnej strane náhradu trov konania neprizná. V dôsledku toho nebude\nani potrebné, aby o výške trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej\ninštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)\n\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nV Bratislave dňa 10. marca 2026", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/89/2007", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:53840bd2-4cd4-4c06-8a22-c63ebd68d692", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.588.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2021 z 28. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.588.2021.1"}, {"guid": "ussr:63f5762d-edd9-47e3-a93d-800dfb04b87d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.622.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 622/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 622/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.622.2021.1"}, {"guid": "ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 177/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c64a5e0-d31e-4d13-b6ef-4a4378e68a26"}, {"guid": "ussr:35aece7a-4a12-467f-ba6d-65d151a29fc0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 468/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 468/2012 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35aece7a-4a12-467f-ba6d-65d151a29fc0"}, {"guid": "ussr:5f3b7792-d5d0-4098-8f6e-49f3b364ea53", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f3b7792-d5d0-4098-8f6e-49f3b364ea53"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:6062d94d-f1c6-46d8-82c0-86b459dc65cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 190/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 190/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6062d94d-f1c6-46d8-82c0-86b459dc65cd"}, {"guid": "ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/09 z 11. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-11", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "94954b92-a670-401b-ac0f-f5310db46f57:adb0e8ab-4e52-4e25-87af-2fec3b96147d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7711205215.4", "spisova_znacka": "7Cdo/20/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/20/2025 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7711205215.4"}, {"guid": "0e91ab6f-41ad-4798-8b91-14759bf1218c:7c0f36b9-b467-464d-965f-41d5be8fd28b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2107232182.1", "spisova_znacka": "9Cdo/216/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/216/2021 z 29. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-29", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2107232182.1"}, {"guid": "8b7bb39a-a350-405e-85f2-eeaf31c140f8:b4ccbd33-45be-4e69-803e-7b71a645ce91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1", "spisova_znacka": "8Cdo/144/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4407205007.1"}, {"guid": "fb93fe84-d920-4e59-a8a5-84f218d46dcc:5355a1c0-01bb-4551-b0fa-dceca4803004", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9014898647.1", "spisova_znacka": "2MCdo/4/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/4/2014 z 28. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014898647.1"}], "citovane_v": []}