Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/561/2012 z 31. 3. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2026, sp. zn. 5Co/561/2012, ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8
Krajský súd Bratislava | 5Co/561/2012 | ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8 | 2026-03-31 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ac7b9a2-dba9-4b4e-be87-b30a4b2ff923
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
5Co/561/2012
1108233083
31. 03. 2026
JUDr Janka Richterová
ECLI:SK:KSBA:2026:1108233083.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov JUDr.
Juraja Považana a Mgr. Jaroslava Šupu v spore žalobcov: 1/. I. R., B.. XX.X.XXXX, X. X.-XXXX U.,
L. J. XX, X., X/ O. K., B.. XX.XX.XXXX, X. R., V. X, X. H. X/ T. K., B.. XX.X.XXXX, X. X.-XXXX J., Z.
XX, X., proti žalovaným: 1/ Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom v Bratislave, Mlynská dolina, IČO:
56 398 255, zastúpených WERNER & Co. s.r.o., so sídlom v Bratislave, Žltá 2F a 2/ Hlavné mesto
SR Bratislava, IČO: 00603481, o určenie vlastníctva, na odvolanie (pôvodného) žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 24. novembra 2011 č. k. 7C 184/2008 - 209, takto
rozhodol:
Odvolací súd vo vzťahu k žalobcovi 2 / rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej

potvrdzuje.

Žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi 2/ p r i z n á v a náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
Vo vzťahu ku žalobcom 1/a 3/ p r i p ú š ťa späťvzatie žaloby, vo vzťahu k týmto subjektom rozsudok
súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcom 1/ a 3/ náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania n e p r
i z n á v a.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa pôvodný žalobca O. K., zomrelý
v priebehu odvolacieho konania dňa XX.XX.XXXX, domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam,
zapísaným v pozemnoknižnej vložke číslo XX H. XX pre kat. územie X., zapísané v prospech jeho matky
Q. K. H. O. W. Q.. Rozhodnutie o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. odložil na samostatné
rozhodnutie, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca určovacou žalobou nemôže obchádzať prebiehajúce reštitučné
konanie na ministerstve financií MF/23199/2008. Ku dňu rozhodnutia tiež žalobca súdu nepreukázal
existenciu príbuzenského pomeru k pozemnoknižným spoluvlastníčkam sporných nehnuteľností a ani
existenciu svojho výlučného dedičského práva.
3. Pozitívnemu rozhodnutiu napokon bráni preukázanie vlastníckeho práva žalovaným 1/ platným
nadobúdacím titulom (prechod vlastníctva zo štátu ex lege), príp. vydržanie vlastníctva s poukazom
na hospodársku zmluvu zo dňa 15.10.1969 o prevode správy národného majetku, uzavretú medzi
Kovospracujúcim podnikom mesta Bratislavy a Československým rozhlasom a tiež s poukazom na
konanie žalobcu, ktorý sa v r. 1948 odsťahoval s pozemnoknižnými spoluvlastníčkami do Paraguaja a
následne s matkou vrátil do Belgicka.

4. Voči žalovanému 2/ žalobu zamietol pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie, keď nie je vlastníkom
spornej nehnuteľností.
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie pôvodný žalobca O. K.I.. Tvrdil, že príbuzenský vzťah
k pozemnoknižným vlastníčkam listinnými dôkazmi dostatočne preukázal, pritom on je jediným žijúcim
dedičom po svojich predkoch. Považoval za bezvýznamné pre posúdenie vecnej opodstatnenosti žaloby,
že došlo k uzavretiu hospodárskej zmluvy v prospech predchodcu žalovaného 1/, pretože listinné dôkazy,
produkované žalovaným 1/ nepreukazujú, že by žalobcovi predkovia previedli (alebo po ich úmrtí prešli)
sporné nehnuteľnosti na inú právnickú alebo fyzickú osobu. Ministerstvo financií SR uviedlo, že nie je
preukázaný prechod nehnuteľností, patriacich matke žalobcu, na štát. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom nemôže požívať ochranu. V zmysle článku 20 Ústavy SR dedenie sa zaručuje.
Napokon tvrdil, že nie je možné vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ak je známy ich oprávnený
vlastník. Žalobca ako zákonný dedič predmetných nehnuteľností je a aj bol vždy známy.
6. Žalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobcovi nič
nebránilo, aby svojím rodným listom preukázal, že je synom jednej z dvoch pozemnoknižných
spoluvlastníčok sporných nehnuteľností Q. K., G.. W.. V prípade W. Q. žalobca sám rozporne uvádzal
o aký príbuzenský vzťah s touto osobou išlo (teta, otcova sesternica). Záver súdu o nepreukázaní
žalobcovho, navyše výlučného, právneho nástupníctva po zapísaných pozemnoknižných vlastníčkach
je preto správny.
7. Žalovaný 2/ tiež navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdil, že žalobca v spore nepreukázal,
že jeho teoretickí právni predchodcovia ku dňu svojej smrti sporné nehnuteľnosti vlastnili. S týmito
nehnuteľnosťami niekoľko desaťročí nenakladali, a to ani inter vivos ani mortis causa, čo podporuje
záver, že ich vlastníkom sa skutočne stal štát a oni si boli tejto skutočnosti vedomí. Závery ministerstva
financií na tom nemôžu nič zmeniť. Žalovaný 2/ nikdy sporné nehnuteľnosti nevlastnil a ani nevlastní,
preto nie je v spore pasívne legitimovaný.
8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380
ods. 1 CSP), bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie pôvodného žalobcu nie je opodstatnené.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa návrhov strán sporu a dospel k správnemu záveru o
vecnej neopodstatnenosti žaloby.
9. S ohľadom na úmrtie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa 04. marca 2026 č. k. 5Co/561/2012
- 423 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami žalobcu (manželka a synovia z prvého
manželstva). Pre zánik skoršieho žalovaného 1/ (Rozhlas a televízia Slovenska), rozhodol tiež o
pokračovaní v konaní s jeho právnym nástupcom.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca, narodený v r. 1928 vo Vrútkach, sa najneskôr začiatkom r. 1948
presťahoval z Bratislavy spoločne so svojimi rodičmi Eugenom a matkou Elenou do Argentíny, následne
do Paraguaja (banková záruka z 13. júla 1948 pre presun do Paraguaja podľa vyjadrenia MF SZ na č. l.
105). Podľa výpovede žalobcu s matkou sa neskôr presťahovali do Belgicka. Žalobcova matka zomrela
24.5.1961 v Belgicku ako paraguajská štátna občianka, žalobca v tom čase žil tiež v Belgicku (výpis z
matričnej knihy na č. l.142). W. Q., Z. P. G.. XXXX v L.ji (úmrtný list na č. l. 137). Žalobcovia 2/ a 3/ majú
bydlisko mimo SR, podobne druhá manželka, žalobkyňa 1/. K úmrtiu žalobcu taktiež došlo v Belgicku
(osvedčenie notára Pierra Lebona na č. l. 331).
11. Žalobca sa domáhal určenia vlastníctva k pozemkom, zapísaným v pozemnoknižných vložkách č.
61 a 62 pre katastrálne územie Bratislava.
12. V uvedených pozemnoknižných vložkách boli zapísané pozemky v prospech československého
štátu na základe konfiškácie.
13. Q.H. K.Á., G.. W.Á. H. W.H. Q.Á., G.. B.Á., sporné nehnuteľnosti nadobudli od štátu na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 13. júna 1947 so zákazom scudzenia na dobu desiatich rokov. V čase odchodu
z republiky (do jedného roka od uzavretia zmluvy) preto neboli oprávnené svoj spoluvlastnícky podiel
previesť na tretiu osobu. Podľa žalobcu bývali v inej lokalite Bratislavy.

14. Sporné nehnuteľnosti boli následne vedené na rôznych listoch vlastníctva v prospech
československého štátu (LV č. XXX), následne v prospech Slovenskej republiky a napokon na základe
zákona č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v prospech právneho predchodcu žalovaného 1/ (LV
číslo XXX pre katastrálne územie U. T.).
15. Právny predchodca žalovaného 1/ mal nehnuteľností (vo vlastníctve štátu) v správe na základe
hospodárskej zmluvy o prevode správy zo dňa 22./15. októbra 1969, uzavretej s Kovospracujúci
podnikom mesta Bratislavy.
16. Žalobe nebolo možné vyhovieť pre jej nevykonateľný petit.
17. Žalobca napriek výzve súdu sporné nehnuteľnosti neidentifikoval v súlade so stavom v katastri
nehnuteľností. Katastrálny úrad by preto nevykonal záznam prípadného vyhovujúceho rozsudku a
nedošlo by k zmenu právneho stavu v katastri nehnuteľností.
18. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalovaný 1/ preukázal nadobudnutie
vlastníctva od svojho právneho predchodcu.
19. Žalovaný 1/ bol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností na základe prechodu vlastníctva zo
Slovenskej republiky podľa § 23 ods. 1 zák. č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase, účinnom odo dňa
1.1.2004, keďže išlo o majetok, ktorý mal spolu s právnym predchodcom (Československý rozhlas) v
správe už od septembra 1969. Oba predpoklady boli splnené.
20. Správny je i záver súdu (i keď výslovne neuvedený), že sporné nehnuteľnosti predstavovali ku dňu
účinnosti zákona majetok vo vlastníctve štátu (ako predpoklad správy), t. j. Slovenskej republiky.
21. Súd totiž správne (spolu so žalovaným 1/ vo vyjadrení na č. l. 129) poukázal, na konanie
pozemnoknižných spoluvlastníčok, ktoré od r. 1948 prežili svoj život v cudzine, matka žalobcu v L. H.
P. X., W. Q. P. L..
22. Uvedené správanie sa pozemnoknižných spoluvlastníčok je potrebné hodnotiť ako opustenie
sporných nehnuteľností s následkom zániku vlastníctva.
23. Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva. Pod opustením veci (derelikciou) treba
chápať úmyselné vzdanie sa svojho vlastníctva. Predstavuje originárny spôsob zániku vlastníctva k veci
na základe jednostranného právneho úkonu vlastníka, ktorý možno urobiť konkludentne i v prípade, ak
ide o nehnuteľnú vec. Jednostranný právny úkon opustenia veci musí byť urobený slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne, musí zahŕňať vôľovú stránku a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a
jej fyzické opustenie. Samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva (porovnaj
napr. R 1/1979, NS ČR 28 Cdo 1254/2003, III. ÚS 194/2017).
24. Princíp demokratického právneho štátu vyžaduje, aby štátne orgány rešpektovali ústavnú ochranu
vlastníctva (čl. 11 Listiny) a spoľahlivo zisťovali, či vôľa vlastníka skutočne smeruje k derelikcii jeho
majetku. Paralelne však každý vlastník nesie - v duchu parémie „vlastníctvo zaväzuje“ - zodpovednosť
za výkon vlastníckeho práva (teda aj za riadnu správu svojho majetku).
25. Za situácie, keď spoluvlastníčky sporné nehnuteľnosti zanechali najneskôr v prvom polroku 1948 (v
júli už poskytnutá záruka na presťahovanie sa rodiny žalobcu z Argentíny do Paraguaja), len veľmi krátko
po ich nadobudnutí od štátu v júli 1947 (konfiškáty), v čase, keď ich nemohli scudziť (zákaz scudzenia v
prospech štátu po dobu desiatich rokov) a odsťahovali sa do Latinskej Ameriky (s vtedajšími možnosťami
cestovania), nepochybne konkludentne vyjadrili vôľu vzdať sa svojho spoluvlastníctva. Takýto ich úmysel
je zrejmý tiež z ich neskoršieho konania, keď sa na Slovensko žiť nikdy nevrátili, stali sa štátnymi
občiankami Paraguaja. Matka žalobcu sa síce vrátila do Európy, ale žila v inom štáte.
26. Okamihom opustenia prechádza opustená vec do vlastníctva štátu. Štát po odchode
pozemnoknižných spoluvlastníčok preto opodstatnene nakladal so spornými nehnuteľnosťami ako so
svojím majetkom a zveril ich do správy žalovanému 1/ (jeho predchodcom). Žalobca preto nesprávne
tvrdil, že vlastníctvo zostalo pozemnoknižným vlastníčkam zachované a z titulu dedenia patrí jemu.

27. Nemožno tiež opomenúť, že ak štátny podnik (soc. organizácia) vykonával právo hospodárenia
s majetkom štátu, bol i voči majetku, ktorý nebol vo vlastníctve štátu, držiteľom tohto majetku štát;
vlastníkom nehnuteľností sa po 1.1.1992 stal štát, ak mal nehnuteľnosť v oprávnenej držbe po dobu
desiatich rokov. Do vydržacej doby treba započítať i dobu oprávnenej držby, vykonávanej pred uvedeným
dňom (porovnaj napr. 22 Cdo 1193/1998 a 22 Cdo 2578/1998). Preto ak by aj pozemnoknižné
spoluvlastníčky nemali vôľu vzdať sa vlastníctva k sporným pozemkom, štát by nadobudol vlastníctvo
k nim na základe vydržania ku dňu 1.1.1992. Za daných okolností (bod 25) štát sporné pozemky držal
dobromyseľne ako vec vlastnú po celú vydržaciu dobu. Súd prvej inštancie preto správne poukázal i na
inštitút vydržania (§ 134, § 872 ods. 6 OZ).
28. Napokon súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalobou na určenie vlastníctva
nemožno obchádzať špeciálnu úpravu podľa reštitučných predpisov, vrátane zák. č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách a o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného 2/, ktorý
sporné nehnuteľnosti nikdy neužíval ani nenadobudol do vlastníctva.
29. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovi 2/
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
30. Voči tomuto žalobcovi súd v spore úspešným žalovaným priznal náhradu trov prvoinštančného i
odvolacieho konania, keď súd prvej inštancie o trovách konania v napadnutom rozsudku nerozhodol (§
396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).
31. Pre čiastočné späťvzatie žaloby žalobcami 1/ a 3/ odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie žaloby,
vo vzťahu k týmto žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil (§ 370 ods. 1, 3
CSP).
32. Neprihliadol pritom na nesúhlas žalovaného 2/. Okolnosť, že jeden z troch nástupcov po žalobcovi
nezobral žalobu späť nemožno považovať za vážny dôvod, pre ktorý by žalobcovia 1/ a 3/ mali byť nútení
zotrvať v spore, ktorý sami neiniciovali a nemienia v ňom pokračovať.
33. Žalobcovia 1/ a 3/ procesne zavinili čiastočné zastavenie konania, preto by mali podľa § 256 ods. 1
CSP nahradiť trovy zastaveného konania protistrane. Odvolací súd však s ohľadom na okolnosti prípadu
náhradu trov konania žalovaným nepriznal podľa § 257 CSP. Žalobcovia sú cudzí štátni príslušníci,
ktorí súdne konanie neiniciovali. K späťvzatiu žaloby pristúpili po úmrtí žalobcu v čase, kedy (po úmrtí
žalobcu) žalovaní v konaní nerealizovali žiaden úkon, dokonca pred rozhodnutím odvolacieho súdu o
pokračovaní v spore s týmito subjektmi. Odvolací súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovaným vo
vzťahu ku žalobcovi 2/ náhradu trov konania priznal.
34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).