{"guid": "841ca5d0-7bce-4532-9951-059a03e49467:6ee94ccb-0f30-497c-9468-0351ae4453ac", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1", "spisova_znacka": "3CoPr/9/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/9/2025 z 29. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júna 2026, sp. zn. 3CoPr/9/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1", "identifikacne_cislo": "1113201450", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Saxová", "sudca_id": 1236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-saxova-1236", "datum_vydania": "2026-06-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96", "nazov": "§ 96 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-96", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-96"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-96"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ee94ccb-0f30-497c-9468-0351ae4453ac", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/9/2025\n1113201450\n29. 06. 2026\nJUDr. Miroslava Saxová\nECLI:SK:KSBA:2026:1113201450.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Q. X., K.. XX.XX.XXXX, I. O. Z.,\nzast. SODOMA VULGAN, spol. s.r.o., IČO: 47 254 084, Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému:\nŽeleznice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, Klemensova 8, Bratislava, o zaplatenie 3.880,36\neur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n11.03.2025, č. k. B1-4Cpr/2/2013-551, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku IV. p o\nt v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zvyšných úrokov z omeškania\nvo výške 991,92 eur a v časti istiny 1.629,99 eur a istiny 328,08 eur spolu s úrokmi z omeškania\nk predmetným častiam istiny (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.057,28 eur a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo\nsumy 83,02 eur od 13.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy\n98,90 eur od 13.03.2012\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 68,95 eur od 13.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 92,87\neur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy\n73,14 eur od 13.06.2012 do zaplatenia,\nvo výške 9 % ročne zo sumy 67,54 eur od 13.07.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 39,19 eur od\n13.08.2012 do zaplatenia (výrok II.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žiadnej zo strán\nprávo na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej s odkazom na ust. § 1 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 2 ods. 1, 2, 3 písm.\nj), § 4 ods. 1, 6, § 43 ods. 1 písm. d), ods. 3 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času\nv doprave a o zmene a doplnení zák. č. 125/2006 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení zák. č. 309/2007 Z. z. v znení účinnom v čase žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti\n(ďalej len „zák. č. 462/2007 Z. z.“), § 1 ods. 4, § 85 ods. 1, § 90 ods. 1, § 96, § 119 ods. 3, §\n120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 Zákonníka práce, § 4 ods. 2 písm. a) zák.\nč. 2/1991 Z. z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, § 100 ods. 1, § 101, §\n121 ods. 3, § 517 zák. č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase\n(ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov\nodôvodnil čiastočnou opodstatnenosťou žalovaného pracovnoprávneho nároku. Uviedol, že medzi\nstranami nebolo sporným, že žalobca vykonával v rozhodujúcom období u žalovaného prácu hasiča,\na že podľa Denného poriadku účinného od 01.09.2007 bola služba hasiča od 6.00 hod. do 6.00 hod.,\npričom obdobie od 18:00 hod. do 24:00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku. Rovnako spornou\n\nnebola ani skutočnosť, že mzdové podmienky žalobcu u žalovaného boli upravené v samostatnom\nmzdovom dekréte v súlade so Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou\nKolektívnej zmluvy ŽSR. Nakoniec sporným nebolo ani to, že žalovaný vyplácal žalobcovi určité platby za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a to podľa dojednaní uvedených v kolektívnej zmluve nasledovne:\nod 01.01.2010 sumu 1,97 eur/ hod., od 01.01.2011 sumu 2,03 eur/ hod. a od 01.01.2012 sumu\n2,09 eur/ hod. Za sporný v konaní označil výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky mzdy“, keď\npredmetom konania po čiastočnom zastavení konania sa stala žalobcovi nevyplatená mzda za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti, ktorej výpočet nebol medzi stranami sporným. Ako dôvodnú vyhodnotil\nžalovaným vznesenú námietku premlčania časti žalovaného nároku. Uviedol, že predmetom konania,\npôvodne uplatneným len ako nárok na úroky z omeškania za oneskorene vyplatené mzdové nároky\nsa po opakovanom rozšírení žaloby a po jej čiastočnom späťvzatí, stal nárok na zaplatenie istiny vo\nvýške 3.880,36 eur s úrokmi z omeškania, ako mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom\ntento nárok si žalobca v časti istiny uplatnil až podaním doručeným dňa 11.06.2014 (č. l. 78) a v časti\núrokov z omeškania vzťahujúcich sa k tejto istine až podaním doručeným súdu dňa 22.01.2015 (č. l.\n111). Prvoinštančný súd v tejto súvislosti vyhodnotil, že sa jednalo o celkom iný hmotnoprávny nárok\nvyplývajúci zo zmenených skutkových okolností (vyplatenie pôvodne žalovaného nároku a uplatnenie\nnároku na doplatok mzdy zo žalobcom novo vypočítanej výšky mzdy vychádzajúc z inej hodinovej\nmzdy). Tieto nároky sa podľa súdu premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Konštatoval, že\nžalobca si v konaní uplatňuje nároky, ktoré boli splatné viac ako tri roky pred uvedeným doručením žaloby\nsúdu. Vychádzajúc zo splatnosti mzdy v 13.- ty deň v mesiaci, čo medzi stranami bolo nesporným, ako\npremlčané vyhodnotil mzdové nároky za rok 2009 až do júna 2011 a v časti úrokov z omeškania (ktoré\nboli uplatnené až 22.01.2015) sú tieto premlčané za obdobie pred 01/2012. Ako dôvodnú nevyhodnotil\nargumentáciu žalobcu o rozpore vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. V teoretickoprávnej rovine pri riešení tejto otázky poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 a NS\nSR sp. zn. 2Cdo/249/2014, sp. zn. 5Cdo/151/2012. Zhodnotil, že v danej veci sa nejedná o prípad\nrozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. V danej veci nemal za preukázané také\nskutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné urobiť záver, že žalovaný by mal na oneskorenom uplatnení\nnárokov žalobcu akékoľvek zavinenie. Uviedol, že žalovaný nezodpovedá a nemohol ovplyvniť časový\nokamih uplatnenia mzdových nárokov zamestnancom. Skutočnosť, že žalovaný dlhodobo nevyplácal\nmzdové nároky zamestnancov za tzv. dobu odpočinku a s tým spojený majetkový prospech na jeho\nstrane, nemôže byť podľa názoru prvoinštančného súdu sama o sebe dôvodom pre konštatovanie\nrozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Žalobca v konaní nepreukázal žiadne\nkonanie žalovaného, ktoré by bolo objektívnou prekážkou pre uplatnenie žalovaného nároku v zákonom\nstanovenej premlčacej lehote. Žalobcovi nebolo nijako bránené v uplatňovaní jeho práv, v konaní právne\nzastúpenému žalobcovi podľa názoru súdu objektívne nič nebránilo v tom, aby si mzdový nárok vo\nvýške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného v rozšírení žalobného petitu uplatnil už\npôvodnej žalobe. Žalovaný pritom od počiatku odmietal žalované nároky. Zhrnúc uvedené konštatoval,\nže žalovaným vznesená námietka premlčania nemôže zakladať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi\npodľa § 39 OZ.\n3. Vzhľadom na legitímne a dôvodné vznesenie námietky premlčania sa súd prvej inštancie v ďalšom\nzaoberal dôvodnosťou nepremlčaných nárokov žalobcu na doplatenie mzdy za mesiace jún 2011 až\naugust 2012 s úrokom z omeškania od 02/2012 do 08/2012. Nesporným medzi stranami bolo, že žalobca\npracoval v rozhodnom období (08/2009 až 08/2012) u žalovaného ako hasič, a že v zmysle Denného\nporiadku účinného od 01.09.2007 bol u žalovaného po 12- hodinovej pracovnej zmene začínajúcej o\n06:00 hod. zavedený tzv. „odpočinok na pracovisku“ v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod. Žalovaný\npotvrdil, že spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úsek nevyplácal žiadnu mzdu majúc za\nto, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť, keďže zamestnanci mali v danom čase vytvorené podmienky\nna oddych. K vyplácaniu mzdových nárokov za predmetný časový úsek pristúpil až na základe záverov\nvyslovených v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.02.2012, sp. zn. 8Co/109/2011, a to\nvzhľadom na počet zamestnancov postupne v mesiacoch júl, september a október 2012. V predmetnej\nveci vedenej na odvolacom súde pod sp. zn. 8Co/109/2011 a Okresnom súde Bratislava III pod sp.\nzn. 42C/38/2009, odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým bola zamestnancovi\npriznaná náhrada mzdy za pracovnú pohotovosť vykazovanú žalovaným v dennom poriadku ako tzv.\n„odpočinok na pracovisku“. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd zhodne so súdom\nprvej inštancie dospel k záveru, že službu v čase od 18:00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na\nzásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok v zmysle ust. § 85 ods. 2 ZP, ale minimálne ako neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 4 ZP a § 4 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. Uvedený záver\n\nvyplynul jednak z ust. § 4 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z., ako aj z kapitoly III. bod 82. časti 14 Smernice\npre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510 a výsledkov vykonaného dokazovania,\npodľa ktorých bolo povinnosťou zamestnancov žalovaného byť počas tejto doby pripravený na zásah v\nčasovom limite do jednej minúty po ohlásení požiaru.\n4. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na Zákonníkom práce ustanovenú povinnosť zamestnávateľa\nv rámci mzdových podmienok dohodnúť sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2, 3 ZP). Základnou\nzložkou mzdy v zmysle § 119 ods. 3 ZP je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi\npodľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi v zmysle § 96 ods. 3 ZP mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\npredpisu. Medzi stranami bola spornou výška mzdy a výpočtu mzdového nároku za daný časový\núsek, počas ktorého bol žalobca na pracovisku pripravený na výkon práce s výnimkou doby strávenej\nžalobcom na zásahu, t. j. aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorej odmeňovanie nebolo predmetom žaloby\na jej následných zmien. Za základ sporu preto označil rozdielny výklad ust. § 96 ods. 3 Zákonníka práce,\nkeď žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti po právoplatnosti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/109/2011 vychádzal opierajúc sa o znenie Smernice\npre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O 510 (body 81. a 82. časti 14, kapitoly III.)\nz hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eur, v roku 2010 vo výške 1,97 eur, v roku 2011 vo\nvýške 2,03 eur a v roku 2012 vo výške 2,09 eur/ hod. S poukazom na absenciu legálnej definície\npomernej časti základnej zložky mzdy a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za\ndobu výkonu práce a dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol žalovaný toho názoru, ž pomerná\nčasť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v smernici\npre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca\nopierajúc sa o závery vyslovené v znaleckom posudku č. 6/2016 týkajúcom sa mzdových nárokov\niného zamestnanca žalovaného za tzv. „dobu odpočinku“ predloženom v konaní vedenom pod sp. zn.\n19Cpr/7/2012, ako aj právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom\nčlánku H.. Q. s uvedeným nesúhlasil, keď mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne\nurčiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky\nmzdy je pod jeho úrovňou. Nakoľko v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici za 1 hodinu\npracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa kolektívna\nzmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s\n§ 96 ods.\n3 ZP, od žalovaného žiadal doplatiť rozdiel v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej náhrade mzdy s\núrokom z omeškania, teda po viacerých zmenách žaloby si voči žalovanému nakoniec uplatňoval rozdiel\nmedzi pomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a žalovaným\nvyplatenou mzdou odvíjajúcou sa od internej úpravy odmeňovania zamestnancov žalovaného. Nakoľko\nsporná otázka bola tunajším súdom riešená opakovane, súd prvej inštancie poukázal na právny názor\nvyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012, s ktorým\nsa stotožnil, a v zmysle ktorého: „Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku medzi 18.00 a\n24.00 (v dennom poriadku žalovaného vymedzený ako „doba odpočinku“) v období od augusta 2009 do\nnovembra 2011\n(s výnimkou doby strávenej na zásahu, ktorá je v zmysle Zákonníka práce\npovažovaná za prácu nadčas) súd právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 ZP, k čomu sa v zmysle poslednej zmeny žalobného\nnávrhu priklonil nakoniec aj samotný žalobca, keď upustil od mzdy za riadny výkon práce a s tým spojené\nmzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Predmetná doba sa síce započítava do pracovného času, avšak\nnejedná sa o výkon práce, keď žalobca v danom čase prácu pre žalovaného skutočne nevykonával, bol\n„len“ v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej pohotovosti\n(s\nvýnimkou času, keď bol žalobca povolaný k zásahu, avšak posudzovanie odmeňovania žalobcu počas\nzásahu nie je predmetom tohto konania, nakoľko žalovaný za túto aktívnu časť pracovnej pohotovosti\nžalobcovi vyplatil mzdu ako za prácu nadčas, a túto si žalobca v konaní neuplatňuje). Žalobcovi tak\npodľa § 96 ods. 3 ZP patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo\nvýške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do 31. 08. 2011 najmenej vo\nvýške minimálneho mzdového nároku ust. v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti\npráce). Ako už bolo uvedené sporným sa medzi stranami sporu stal výklad pomernej časti základnej\nzložky mzdy, ktorá nie je expressis verbis zákonodarcom definovaná, avšak súd súhlasí s názorom\nžalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť,\nže pomerná časť je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej\n\nzložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti (zhodne printový odborný článok s názvom\nPracovná pohotovosť a pracovný čas autora H.. Q. publikovaný v Personálnom a mzdovom poradcovi\npodnikateľa 1/2008, komentár k Zákonníku práce, Zdroj: Verlag Dashofer). Základnou zložkou mzdy\nuvedenou v ust. § 119 ods. 3 ZP treba všeobecne rozumieť zložku mzdy poskytovanú zamestnancovi\npodľa odpracovaného času (napr. tarifná mzda hodinová, mesačný plat) alebo podľa dosiahnutého\nvýkonu (tzv. úkolová forma mzdy). Slovné spojenie pomerná časť je dôvodné vzhľadom k tomu, že v\nprípade zamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou (a teda je potrebné\nvypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu vykonávanej prácedosiahnutá mzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne\nhodinu (napr. 35 minút). Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako to bolo v prejednávanej veci,\npomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond\npracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej zložky\nmzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný\nčas. Z gramatického výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je\ndohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon\nneurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie\npomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode\nmedzi zamestnancom a zamestnávateľom (pozn. súdu Zákonník práce nepoužíva pojem dohodnutú\npomernú časť základnej zložky mzdy). Pokiaľ by si súd osvojil výklad žalovaného, že mzdu za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany sporu dohodnúť za zachovania minima vo\nvýške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta pred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek zmysel. Na druhej strane súd sa\nstotožňuje s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu\nodlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a\nmzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je súladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a\njudikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci\nzvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola\ndojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom\npre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy, je potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je\nzákladná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne\ndoplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007\nZ. z. o minimálnej mzde, keď zamestnávateľovi určuje povinnosť vyplatiť zamestnancovi doplatok\nk minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci\nminimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený\nzamestnávateľom. Opomenúť nemožno ani subsidiárny charakter predmetného ustanovenia, v dôsledku\nktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej\nzmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia\nako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej\nzložky mzdy (iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca). Kolektívna zmluva a smernica\nzamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného\nminima v ust. § 96 ods. 3 ZP za čiarkou, avšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov\nmôže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva\nzamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako je v ust. § 96 ods. 3 ZP, a preto je v tejto časti s\npoukazom na ust. § 231 ods. 1 ZP a § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov\nsúd neprihliadol na právny názor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 29. 4. 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci\nsa na zásadu pacta sund servanda pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej\nzmluvy, súčasťou ktorej je aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov, a Zákonníkom práce\nako všeobecne záväzným právnym predpisom, a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného\nrozhodnutia, ktorým bolo dovolanie z procesných dôvodov odmietnuté“. Rovnako sa súd prvej inštancie\nstotožnil aj s výkladom V.. O. U. H.K.. Q., podľa ktorých „základnou zložkou mzdy [§ 119 ods. 3 ZP] je tá\nzložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pomernou\nčasťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nAk je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej mzdy, za predpokladu, že jej výška nie\nje dohodnutá pod úrovňou sumy minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej\n\nsadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade\nzamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo sumy\nmesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z\nmesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla\nbyť so zamestnancom dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce pre taký prípad\nustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia\nako násobok hodinovej sumy minimálnej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a\npočtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku“ (Barancová, H. a kol.: Zákonník práce.\nKomentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 868-878; obdobne tiež názor H.. Q. prezentovaný\nv článku: Q., M. Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce. Prístupné online: <https://www.epi.sk/\nodborny-clanok/Pracovna-pohotovost-po-novele-Zakonnika-prace.htm>.).\n5. V ďalšom prvoinštančný súd uviedol, že ust. § 96 ods. 3 ZP predpokladá, že pomerná časť sa týka\nmzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Ak je pomerná časť základnej zložky mzdy najmenej\nvo výške minimálneho mzdového nároku, potom je jasné, že pomerná časť základnej zložky mzdy je\npeňažná, nie časová veličina. V prípade odmeňovania mesačnou mzdou, ide ale o časovú veličinu\n(podiel počtu hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku a počtu hodín mesačného fondu\npracovného času). V tomto prípade je zákonné minimum podľa § 96 ods. 3 ZP aplikovateľné len vtedy,\nak základná zložka mzdy je dohodnutá s nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Zamestnanec má v\nzmysle § 96 ods. 3 ZP nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel\nzákladnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca\nza príslušný kalendárny mesiac. Časť ust. § 96 ods. 3 ZP „najmenej však vo výške minimálnej mzdy\nv eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ je potrebné podľa názoru prvoinštančného súdu\nvykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy vo výnimočných prípadoch, nie\nako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nzamestnanca na pracovisku zamestnávateľa. K argumentácii žalovaného, že mzda za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti bola dojednaná v kolektívnej zmluve ako minimálna mzda, súd prvej inštancie\nuviedol, že primárnym cieľom kolektívneho vyjednávania je dosiahnuť pre zamestnancov výhodnejšie\npracovné a mzdové podmienky v porovnaní so zákonným minimom, uvedený cieľ v konkrétnych\nprípadoch nemusí byť naplnený. Porušenie jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva, preto\nzákonodarca sankcionuje absolútnou neplatnosťou ustanovení kolektívnej zmluvy v rozsahu, v akom\nnestanovujú pre zamestnanca výhodnejšie pracovné alebo mzdové podmienky. Pokiaľ sa týka rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 21.01.2021,\nsp. zn. 8CoPr/8/2019, na ktorý poukazoval\nžalovaný, a v ktorom odvolací súd odkázal na právne názory NS SR vyslovené v uznesení zo dňa\n29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, s týmito sa súd prvej inštancie nestotožnil z už uvedených dôvodov\nspočívajúcich v zákonnom prelomení zásady pacta sunt servanda v pracovnoprávnych vzťahoch v\nprospech zamestnanca ako slabšej strany nerovnovážneho pracovnoprávneho vzťahu. Uviedol, že\nnárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku upravuje § 96 ods. 3 ZP ako\nspodnú hranicu. V pracovnej či kolektívnej zmluve môže byť tento nárok dohodnutý, prípadne interným\npredpisom upravený priaznivejšie pre zamestnanca (nie však naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti,\nže aj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy\nmzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1 ZP) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 ZP) v prospech zamestnanca\npriaznivejšie, ako ich upravuje ZP; rovnako zo spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v\neurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ je podľa názoru súdu zrejmé, že so zamestnancom môže\nbyť mzda za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou\nsumou. Zákonné minimum pre výšku mzdy (t. j. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu) za\nčas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka\nmzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálne mzda. Podporne súd prvej inštancie poukázal\nna uznesenie NS SR zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020, v ktorom dovolací súd skonštatoval,\nže „dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka 2012 náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť,\nvychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov,\nktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli v rozsahu nižšom ako výška minimálnej\nmzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pretože\nnegarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy“. Obdobný záver vyplynul\naj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10CoPr/14/2023 - 594 zo dňa 30. mája 2024.\n6. Napokon k námietke žalovaného, že pokiaľ by u žalobcu došlo k situácii, že výška mzdy za výkon\npráce a výška mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sú totožné, uvedená situácia by nastala\n\npreto, že v tom- ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy či\niné mzdové zvýhodnenia alebo príplatky k mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach žalobcu\nneboli mimo základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods.\n3 ZP). K tvrdeniu, že ak by žalobca nemal dojednanú inú ako základnú zložku mzdy, došlo by k totožnosti\nvýšky mzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku,\nprvoinštančný súd uviedol, že táto hypotetická situácia nemá na nárok žalobcu vplyv. Poukázal na to,\nže pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a len čaká na výkon práce, je započítavaná do\npracovného času (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 2 ZP) a patrí za ňu zamestnancovi mzda\n(§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 3, ods. 6 ZP) a táto sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za\nvykonávanú prácu, nakoľko ide len o zákonné minimum, mzda vo výške pomernej časti základnej zložky\nmzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku. K úvahám žalovaného, či je spravodlivé,\nak by náhodou dostával žalobca rovnaký plat, keď pracuje, i keď len čaká na prácu, dodal, že žalobca\nje povinný byť na pracovisku, nemôže plnohodnotne oddychovať ani opustiť pracovisko, pričom jeho\nmzdový nárok je minimálny, keďže nezahŕňa obligatórne zložky mzdy, ako je napr. mzda za prácu nadčas\nalebo mzdové zvýhodnenie za sťažený výkon práce a ani fakultatívne zložky mzdy, ktoré slúžia ako\nmotivačný nástroj na zlepšovanie pracovnej disciplíny alebo efektivity zamestnanca. V konaní nebolo\nsporné, že žalovaný za pracovnú pohotovosť dlhodobo neplatil žalobcovi žiadnu mzdu (minimálne do\nroku 2012), preto jeho polemizovanie o spravodlivosti označil za neprístojné. Rovnako ak by žalovaný i\nneposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo fakultatívne zložky mzdy, nebolo v konaní preukázané,\nže by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva, ako aj za čas,\nkeď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. Pritom ak by zamestnanec (odmeňovaný\nmesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 napr. cez víkend, prípadne sviatok nad rámec\nrozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol (minimálne) nárok na mzdu vo výške\npomernej časti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas (najmenej v\nsume 25 % jeho priemerného zárobku), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (najmenej v sume 100\n% jeho priemerného zárobku) a za čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci (najmenej\nv sume 1,43 eura), t. j. zamestnanec by mal nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy + 125%\npriemerného mesačného zárobku zamestnávateľa + 2 x 1,43 eur. V prípade, ak by mal zamestnanec\nv uvedenom čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom by v danom\nčase prácu nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky mzdy bez\nakýchkoľvek mzdových zvýhodnení. Prvoinštančný súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že právna\núprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy\n(odmeny, alebo prémie), pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy\nnedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných\nmzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. V takom prípade však môže dôjsť k totožnosti\nvýšky mzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku,\nčo však nenúti zamestnávateľa dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku mzdy (viď rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2024, č. k. 10CoPr/14/2023-594). Podľa žalovaného by výklad\nsúdu znamenal len matematický prepočet mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Argumentoval\ntým, že zákonodarca hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy\nprepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky\nmzdy. Mal za to, že zo spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy\nzamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti; možno z neho maximálne vyvodiť, že táto\nodmena má mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy; neznamená to však, že nemôže byť určená\nnapr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy.\nPrvoinštančný súd v tejto súvislosti uviedol, že ak zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, nemožno\nvyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku inak, ako pomerom\nzo základnej zložky mzdy. Výška pomernej časti základnej zložky mzdy pre účely zistenia výšky nároku\nna mzdu za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je teda presne vyčísliteľná\nmatematickým výpočtom, keď samotný zákonodarca do daného výpočtu dosádza ako veličiny dĺžku\nčasu a výšku základnej zložky mzdy.\n7. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie doplatku\nmzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa (žalovaného), ktorý\nmu čiastkovo plnil, no len v rozsahu minimálnej mzdy, resp. mierne nad jej úroveň, i keď pomerná\nčasť základnej zložky mzdy žalobcu bola vyššia. Súd výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej\n\npohotovosti na pracovisku určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu\npracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak\nžalovaný vykladal tento pojem (pomerná časť základnej zložky mzdy) ako dohodnutý pomer určený v\npercentách, resp. zlomkom, s jeho názorom sa nestotožnil majúc za to, že výklad tohto pojmu odborná\nverejnosť podala jednoznačne (zhodne so žalobcom) a prvoinštančný súd sa s ním stotožňuje. Napokon\ni napr. pomerná časť dovolenky je podľa ZP vyrátaná za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého\ntrvania toho istého pracovného pomeru ako jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. Slovo\npomerný má rovnaký význam ako slovo alikvotný. Pokiaľ podľa žalovaného mzda za každú hodinu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej zložke\nmzdy, avšak môže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej)\nčasti základnej zložky mzdy, uvedené je v priamom rozpore so znením § 96 ods. 3 Zákonníka práce\n(pozri rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2024, č. k. 10CoPr/14/2023-594).\nVzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného titulom nedoplatku na náhrade mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti, v zmysle záverov súdnoznaleckého dokazovania na str. 32, 33,\n34,35, 36, 63,64 znaleckého posudku č. 6/2016 spolu s výpočtom nedoplatku doloženým žalobcom na\nč. l. 450 a 451 (výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil\npočtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku pričom od tejto sumy odrátal už\nzaplatenú mzdu) vychádzajúc z výplatných pások žalobcu, z ktorých prevzal výšku mesačného základu\nmzdy, pričom tieto výpočty nedoplatkov za jednotlivé mesiace neboli v konaní sporné. Počet hodín\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorý bol predpokladom aj pre výpočet výšky mzdového nároku\nrovnako nebol v konaní sporný. Výška mzdy vyplatenej žalovaným za konkrétny mesiac predstavuje\nnásobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v\nsmernici o odmeňovaní (žalovaný výslovne uviedol, že výpočty žalobcu nesporuje, sporuje dôvodnosť\nnároku, nie samotný výpočet). Ako príslušenstvo žalovanej pohľadávky súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.\nz. Neprihliadol na obranu žalovaného, v ktorej namietal možnosť priznania úrokov z omeškania, majúc za\nto, že pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením\nich peňažných záväzkov je potrebné v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Zákonníku práce\nsubsidiárne vychádzať zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 4 ZP). Plne sa tak\nstotožnil s právnymi závermi prezentovanými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008,\nna ktoré žalobca podporne poukazoval, ako aj v následných rozhodnutiach NS SR vo veciach vedených\nnapr. pod sp. zn. 6Cdo/246/2010, sp. zn. 2Cdo/76/2011. Poukázal tiež na to, že žalovaný nárok bol v\nsúlade s dlhodobo ustálenou a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania pracovnoprávnych nárokov\npriznaný vo forme brutto, nakoľko zákonná odvodová povinnosť zo sociálneho a zdravotného poistenia\nnemá vplyv na výšku mzdového nároku, ktorá zamestnancovi patrí voči zamestnávateľovi. Práve z\ndôvodu, že žalobca (nie žalovaný) je v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného\npovažoval za nevyhnutné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z\nktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý je odvádzateľom odvodov,\nplniť odvodovú povinnosť. Vo zvyšnej premlčanej časti žalovaného nároku žalobcu ako nedôvodnú\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 os. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný\núspech oboch sporových strán, právo na náhradu trov konania žiadnej z nich nepriznal.\n8. Proti výroku II. uvedeného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích\ndôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej\ninštancie zmeniť tak, že súd žalobu v tejto časti zamietne. Napadnutý výrok označil za vecne nesprávny,\nzaložený na nesprávnych a neúplných skutkových zisteniach vychádzajúcich z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a ako celok nezákonný. Úvodom odvolania upozornil, že jednotlivé odvolacie dôvody\nsa môžu obsahovo prelínať, a preto je nutné neposudzovať ich striktne na základe toho, ako žalovaný\ntieto odvolacie dôvody formálne vymedzil (podporne viď nález ÚS SR zo dňa 09.06.2020, sp. zn. I.\nÚS 336/2019). Prvoinštančnému súdu vytkol, že pri svojom rozhodovaní zohľadnil závery žalovaným\nnapadnutého znaleckého posudku č 6/2016, ktorý bol zabezpečený do iného súdneho konania\n(sp.\nzn. 19Cpr/7/2012) a vypracovaný X.. H.. A. J.S., znalkyňou z odboru ekonómia a manažment, odvetvie:\núčtovníctvo a daňovníctvo, personalistika a kontroling. Znalkyňa mala posúdiť otázky k skutkovému\nstavu veci, ku ktorým sa mala v znaleckom posudku vyjadriť. V danej súvislosti zdôraznil, že úlohou\nznalca je predovšetkým poskytnúť odpovede na otázky týkajúce sa skutkovej, resp. odbornej stránky\nveci a súdny znalec sa má vyvarovať posúdenia a zodpovedania právnych otázok, ktoré patria do\nprávomoci súdu. Vyslovil názor, že práve pri zodpovedaní otázok došlo zo strany súdneho znalca k\nprekročeniu kompetencií, nakoľko okrem odborného posúdenia otázok súdny znalec si sám vyložil\n\njednotlivé ustanovenia zákona (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce) a na základe tohto výkladu prijal právne\nzávery, čím zasiahol do výhradnej právomoci súdu. Jedným z dôvodov spochybňujúcich predmetný\nznalecký posudok je to, že sa nijako netýkal žalobcu, jeho mzdových pomerov a situácie u žalovaného,\nnijako neriešil výpočty týkajúce sa mzdových nárokov žalobcu. Inak by tomu bolo, ak by vykonávali\nvšetky pracovné pohotovosti obaja žalobcovia zhodne a naraz po celé tri roky zhodného obdobia,\nčo považuje žalovaný za ťažko možné a žalobca ani nič také netvrdil. Druhým dôvodom námietok v\ntomto smere je to, že znalkyňa riešila v posudku výlučne právne otázky, čo jej neprislúcha. Jedná sa\npritom o závery dlhodobej súdnej praxe, podľa ktorej „nie je vecou znalcov oznamovať súdu svoje\nnázory na právne otázky“ (Vážny, č. 2666/1926, rozhodnutie z 18.02.1927, sp. zn. Zm I 694/26), resp.\núčelom znaleckého posudku nie je objasnenie skutkových okolností na základe odborných znalostí v\npríslušnom odbore. Znalcovi neprislúcha riešiť právne otázky (napr. R 56/165, rozhodnutie NS SR zo\ndňa 07.05.1965, sp. zn. 10Tz 29/65). Predmetné pochybenie sa pritom prejavuje aj v ďalších žalovaným\nnamietaných nedostatkoch. Znalkyňa v znaleckom posudku č. 6/2016 v otázke I. mala ustáliť, či bolo\nrozloženie pracovného času žalobcu pre zamestnancov žalovaného „v súlade s platnými právnymi\npredpismi SR“, čo je otázkou právnou. V otázke II. mala zodpovedať, či „z rozloženia pracovného času\nodporcu pre zamestnancov závodu požiarnej ochrany ŽSR, bola v spornom období od 01.12.2009\ndo 30.06.2012 pracovná pohotovosť navrhovateľa (ako zamestnanca ZPO ŽSR) mimo rámec rozvrhu\npracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas alebo nie“. Táto otázka predstavuje síce\nskutkovú otázku, ale týka sa inej osoby než je žalobca v tejto veci, ako aj pracovných smien tejto osoby.\nPre danú vec sú tieto skutkové závery nepoužiteľné.\nV otázke III. mala znalkyňa posúdiť\nsprávnosť výpočtu hodinovej mzdy za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ako aj správnosť jej\nurčenia. Žalovaný je toho názoru, že znalkyňa môže vykonávať výpočty, napríklad ak sú zložité (zložitými\nale nie sú napr. násobenia zlomkov ako v danom prípade), no posudzovanie správnosti jej určenia\nv kolektívnej zmluve žalovaného v kontexte § 96 ods. 3 ZP a § 120 ZP je opäť otázkou právnou,\npretože táto činnosť prislúcha len súdu, nie znalkyni. Znalkyňa tak môže robiť výpočty alebo ich varianty\npre rôzne situácie, ale nemá hodnotiť súlad týchto záverov s právnou úpravou. Okrem toho výpočty\nznalkyne sú natoľko jednoduché, pretože ide o základné algebrické operácie, že nebolo potrebné na\ntieto elementárne matematické operácie ustanoviť znalca. Nie je podľa neho tiež zrejmé, v čom išlo o\nodborné otázky vyžadujúce znalecký posudok z odvetvia ekonómie a manažmentu. V IV. otázke mala\nznalkyňa odpovedať, či tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa posudzuje ako výkon práce. Opäť\nide o výlučne právnu otázku, ktorú už takmer 9 rokov pred jej zadaním zodpovedal Súdny dvor (napr.\nv uznesení z 11.1.2007, Jan Vorel, C-437/05, EU: C: 2007:23, bod 27). V V. otázke mala znalkyňa\nzodpovedať konkrétnu výšku nároku, čo je tiež právnou otázkou, nakoľko pravidlá jej určenia stanovuje\n§ 96 ZP. Dodal, že matematický výpočet môže byť predmetom dokazovania, ak by išlo o zložitý výpočet\na vyžadoval by si odborné znalosti\n(napr. znalosť rovníc, či iných metodík výpočtov z\nodbornej literatúry v danom stave poznania vedy ekonomiky), ale o nič také v prípade § 96 ods. 3\nZP nejde. Za nepravdepodobné označil, aby zákonodarca v uvedenom ustanovení určil taký výpočet,\nktorý by si vyžadoval znalecké dokazovanie. V otázke VI. bolo znalkyni uložené, aby posúdila správnosť\npostupu žalovaného, čo je opäť právnou otázkou a bola Súdnym dvorom vyhodnotená v prospech\nžalobcu pred zadaním posudku. V otázke VII. mala znalkyňa zodpovedať, aký vplyv má na mzdové\nnároky zamestnanca zahrnutie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovného\nčasu v zmysle § 96 ods. 2 ZP, čo má jednoduchú odpoveď: je logické, že ak sa rozsah pracovného času\nnavýši o ďalšiu časť (o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti), hrozí, že zamestnávateľ môže porušiť\nustanovenia o maximálnom pracovnom čase (§ 97 ods. 10 ZP). Nejde teda o skutkovú otázku. V otázke\nVIII. mala znalkyňa zodpovedať, aký vplyv na mzdové nároky zamestnanca má nezahrnutie hodín práce\nnadčas a neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovných hodín v zmysle § 120 ods. 2\nZP. Jediný možný záver je, že zamestnanec bude ukrátený o mzdové nároky, na ktoré má nárok, čo\nje opäť právnou otázkou. Znalkyňa v tejto otázke vymenovala výšky minimálnych hodinových miezd\n(prevzaté z právnych predpisov), ktoré prepočítala na 37,5 hodinový týždeň. V otázke IX. mala určiť\nsprávny spôsob (vzorec) výpočtu hodinovej mzdy (brutto) v zmysle § 4 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z.\na akým spôsobom túto mzdu vypočítame. V odpovedi na túto otázku znalkyňa v podstate aplikovala\nprávnu úpravu na pomery žalobcu vo veci sp. zn. 19Cpr/7/2012 a jednotlivé hodnoty minimálnej mzdy\nza 40 h týždňa prepočítala na 37,5 hodinový týždeň, čo je nasledovná matematická operácia: 1,698 eur\nx 40/ 37,5. Žiadne vedecké ani odborné vedomosti na tento výpočet neboli podľa žalovaného potrebné.\nTieto výpočty znalkyňa vykonala na základe miezd V.. Š., o ktorého v danej veci išlo, čiže svojvoľne si\nzvolila, že treba výpočet vykonať z tejto mzdy, pričom treba zvoliť kritérium základnej tarify mesačnej\nodmeny, čo je otázkou právnou. Obdobne v odpovedi X. na otázku, v ktorej pre jednotlivé mesiace\nvydelila fond pracovného času mesačnou mzdou, čím vypočítala hodinovú mzdu. Naviac tieto výpočty\n\nsú pre danú vec nepoužiteľné, nakoľko ak na jednej strane išlo o tak vedeckú otázku, že na to treba\nznalca, potom je otázne, prečo netreba znalca aj v danej veci. A ak ho treba, potom závery týkajúce\nsa V.. Š. sú na danú vec neaplikovateľné. Ďalej v otázke XI. mala znalkyňa zodpovedať, aká je výška\npriemerného hodinového zárobku brutto navrhovateľa pre jednotlivé mesiace za sporné obdobie a akým\nspôsobom tento priemerný zárobok vypočíta. Žalovanému nie je zrejmé, akú má mať relevanciu pre\nposúdenie nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP priemerný hodinový zárobok, pretože ten má význam napr.\npri nárokoch podľa § 116, § 121, § 122 a § 125 ZP, pričom sa zisťuje podľa\n§ 134 ZP, ale\ndo výpočtu nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP táto veličina nijako nevstupuje. V otázke XII. mala znalkyňa\nurčiť výšku pomernej časti základnej zložky mzdy brutto pre jednotlivé obdobia a akým spôsobom túto\npomernú časť základnej zložky mzdy vypočítame, na čo znalkyňa odpovedala odkazom na § 119 ods.\n3 ZP, že je to tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času, no vzápätí uviedla, že\nv prípade mesačnej mzdy pomernou časťou sa rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu\npočtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku „z mesačného fondu pracovného\nčasu“. Znalkyňa nijako nevysvetľuje rozpor, prečo pri snahe definovať spôsob určenia pomernej časti\nna jednej strane tvrdí, že to určuje zákon (§ 119 ods. 3 ZP), no vzápätí naviaže bez opory v zákone\nna mesačný fond pracovného času. Odpoveď znalkyne je v rozpore s právnou úpravou, aj keď tieto\notázky nemala znalkyňa vôbec zodpovedať. V odpovedi na otázku č. VIII. znalkyňa mala vypočítať výšku\nodmeny za pracovnú pohotovosť, ak by sa vychádzalo z právneho záveru, že navrhovateľovi v tej veci\npatrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške minimálnej\nmzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, ak je výška minimálnej mzdy v prejednávanom\nprípade vyššia ako výška pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá bola už navrhovateľovi vyplatená a\ntiež vypočítať prípadný vzniknutý nedoplatok odporcu z tohto titulu za každý jednotlivý mesiac za sporné\nobdobie. Výpočty týchto nedoplatkov sa však nijako nedotýkajú žalobcu, pretože ide o osobu s iným\npriebehom pracovného pomeru a jednotlivých služieb a pod. a ide tiež o logickú chybu v otázke a nedá\nsa na ňu odpovedať. Totiž § 96 ods. 3 ZP jasne stanovuje, že výška pomernej časti základnej zložky musí\nbyť najmenej vo výške minimálnej mzdy. Preto nemôže nastať situácia, že by bola výška minimálnej\nmzdy vyššia ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Napokon otázka č. XIV. zahŕňala určiť pre\nprípad, že obdobie „odpočinku na pracovisku“ počas sporného obdobia sa počíta do pracovného času,\nkoľko nezaplatenej práce nadčas vykonal navrhovateľ za jednotlivé mesiace, a akým spôsobom toto\nobdobie vypočítame. V odpovedi znalkyňa bez ďalšieho uviedla, že mu patrilo mzdové zvýhodnenie\nza prácu nadčas vo výške 60 % jeho priemerného zárobku, čo je nepreskúmateľný záver. Napriek\nuvedeným námietkam vznášaným žalovaným v priebehu súdneho konania, súd prvej inštancie prihliadol\nna závery znaleckého posudku a oprel o ne svoje rozhodnutie.\n9. V súvislosti s odvolacím dôvodom spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci žalovaný\npoukázal na to, že od roku 2008 do roku 2011 bola u žalovaného platná a účinná Kolektívna zmluva\nzo dňa 17.03.2011 uzavretá medzi žalovaným a odborovou organizáciou ako výsledok kolektívneho\nvyjednávania. Obsah tejto zmluvy bol výsledkom sociálneho dialógu. Ďalším predpokladom platnosti\nKolektívnej zmluvy po roku 2011 bol súlad jej obsahu s obsahom a právnym rámcom upraveným v\nkolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Je preto nepochybné, že nároky v nej upravené boli vyjednané\nzástupcami zamestnancov žalovaného spôsobom, aby boli pre zamestnancov žalovaného výhodnejšie\nv porovnaní s podmienkami a nárokmi stanovenými platnou právnou úpravou. Jej súčasťou bola aj\nSmernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR 341/2004/1205-O510 účinná od 01.07.2004 v znení jej\ndoplnení, ktorá v časti III. upravovala odmeňovanie za pracovnú pohotovosť. Nemôže preto obstáť záver\nprvoinštančného súdu o neplatnosti označeného ustanovenia Kolektívnej zmluvy, ktorý sa nezakladá na\nsprávnom právnom posúdení. Podmienky dojednané v Kolektívnej zmluve totiž spĺňajú všetky zákonné\nnáležitosti a v žiadnom prípade nie sú (neboli) nevýhodné pre zamestnancov žalovaného. Súd prvej\ninštancie nesprávne vyložil ust. § 96 ods. 3 ZP a pri svojom výklade sa výlučne pridržiaval vyjadrení\nžalobcu. Výklad prijatý súdom prvej inštancie označil za nespravodlivý a nekomplexný a v zásade by\nznamenal, že ide doslova len o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú.\nAko základ výpočtu súd prvej inštancie použil tarifnú mzdu. Úplne pritom opomenul fakt, že zákonodarca\nv ust. § 96 ods. 3 ZP hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy\nprepočítanej na časa trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej\nzložky mzdy. Z daného slovného spojenia nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (v danom prípade tarifná mzda)\nzamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. S takýmto výkladom prvoinštančného súdu sa\nžalovaný nestotožňuje, považuje ho aj za nelogický. Poukázal pritom na § 119 ZP, podľa ktorého výška\npodlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode medzi zamestnávateľom a\n\npríslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. Zároveň však platí domnienka, že táto výška\nnesmie byť dohodnutá nižšie ako aktuálna minimálna mzda v eurách za hodinu. Za nelogické preto\noznačil, aby súd na jednej strane považoval úvahu žalobcu o pomernej časti za správnu, pritom žalobca\nuvedenú otázku neposudzoval zákonne, keďže prevzal závery znalkyne a úvahu z odborného článku\nH.. Q. a zároveň sa súd na strane druhej stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že z úpravy\npracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu\nza aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska a\ntento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej\nzložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške. Pokiaľ sa týka odborného článku H.. Q. dodal,\nže tento nemožno považovať za ustálenú súdnu prax a ani za judikovanú právnu vetu, ktorou by mali\nbyť súdy viazané, a súd preto na ňu nemal prihliadať. Prvoinštančnému súdu tak vytkol, že nesprávnym\nvýkladom § 96 ods. 3 ZP umožňuje totožné odmeňovanie práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje\nodlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu\npráce nedôjde. Táto požiadavka na rovnaké odmeňovanie pritom nevyplýva zo žiadneho ustanovenia,\nodporuje elementárnej logike a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, najmä keď za základ pre výpočet\naplikuje tarifnú mzdu a vôbec nezohľadňuje úpravu v zmysle Kolektívnej zmluvy, ktorú ZP pripúšťa.\nZdôraznil, že odmena za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti môže byť určená napr. pevnou sumou,\nktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy a nemôže byť nižšia\nako je minimálna mzda (v eurách za hodinu). Zotrval na názore, že výška pomernej časti základnej\nzložky mzdy za pohotovosť na pracovisku môže byť určená percentuálne, ale aj iným spôsobom. V\ndanom prípade bola dohodnutá v smernici, ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy a bola dohodnutá\nceloplošne vo výške v súlade s nariadením vlády, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy pre\npríslušný kalendárny rok. Žalovaný neporušil pritom žiadne ustanovenie ZP a ani zák. č. 462/2007 Z.\nz. a žalobcovi vyplatil všetky nároky, ktoré mu parili na základe vzájomnej dohody. Podporne poukázal\nna to, že jeho závery potvrdzuje aj NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019,\nkde v bode 14. uvádza „na základe § 96 ods. 3 ZP zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorú\nmal dohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v prípade, že by základná zložka\njeho mzdy nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku za hodinu, zamestnancovi patrí mzda\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy. Ust. § 96 ods. 3 ZP je však\nsubsidiárnej povahy a použije sa len v prípade, ak si zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli mzdu\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku iným spôsobom napr. osobitným dojednaním\njej výšky, resp. spôsobu určenia jej výšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu zmluvu.\nPokiaľ medzi zamestnávateľom a zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej rámci\nmzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nna pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda\npatrí v takto dohodnutej výške.“ V ďalšom s odkazom na\n§ 1 ods. 2 zák. č. 462/2007 Z. z., §\n13 ods. 1, § 96 ods. 3 v znení činnom od 01.09.2011 a do 31.08.2011, § 119 ods. 2, § 120 ods. 1 ZP\na čl. 3.3. bod 44 Kolektívnej zmluvy, kapitoly č. III., časť 14 bod 82. smernice uviedol, že na základe\nplatnej a účinnej Kolektívnej zmluvy a v zmysle smernice, ktorá bola jej súčasťou, vyplácal náhradu za\nhodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, vo výške upravenej v zmene smernice č.\n14, a to s účinnosťou od 01.01.2011. Žalovaný vždy postupoval v zmysle smernice a týmto spôsobom\nodmeňoval zamestnancov. Odmena stanovená Kolektívnou zmluvou za neaktívnu pracovnú pohotovosť\nna pracovisku bola žalobcovi vyplatená v celom rozsahu ako časť základnej zložky mzdy a súd prvej\ninštancie nesprávne vychádzal pri výpočte z tarifnej mzdy žalobcu, nakoľko takýto spôsob určený súdom\nnesprávne kopíruje odmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce a opomína úpravu v § 120 ods. 1 ZP.\nZdôraznil tiež, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami\nvariabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú\nodmeny, alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde\na zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných zvýhodnení\nvyplývajúcich zo ZP. Podľa názoru prvoinštančného súdu by však odlišné odmeňovanie pracujúcich\nzamestnancov a tých, ktorí sú pripravení na prácu, bolo možné dosiahnuť len úpravou variabilnej zložky\nich mzdy. Výklad ust. § 96 ods. 3 ZP by nutne musel viesť k aplikačným problémom napr. pri určení mzdy\nza pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca dohodnutého úkolovou mzdou. U tohto zamestnanca\nby bolo totiž ťažké určiť výšku mzdy za pracovnú pohotovosť. Malo by automaticky ísť o mzdu na\nnulovej úrovni, resp. s prihliadnutím na určené minimum, o mzdu na úrovni minimálnej mzdy. V praxi by\ndochádzalo k nelogickým anomáliám, kedy by zamestnanec odmeňovaný úkolovou formou mzdy (ktorá\nby v konečnom dôsledku bola podstatne vyššia, ako mzda zamestnanca odmeňovaného mesačnou\n\nmzdou na úrovni základnej zložky mzdy) by mal pracovnú pohotovosť odmeňovanú len vo výške\nminimálnej mzdy, pričom obaja zamestnanci by prácu nevykonávali, boli by „len“ pripravení na výkon\npráce- t. j. v zásade by išlo o totožnú činnosť. Žalovaný je však toho názoru, že zákonodarca nechcel a\nani nemohol chcieť mať v úmysle prijať takú právnu úpravu, ktorá by automaticky ex lege zabezpečovala\nčasti zamestnancov mzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej výške totožnej so mzdou ako pri výkone\npráce, a to navyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, ale inej časti zamestnancov by rovnako\nex lege priznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho mzdového nároku. Z ust. §\n120 ZP predsa jednoznačne vyplýva, že minimálne mzdové nároky určené podľa náročnosti práce sa\nuplatňujú, iba ak odmeňovanie zamestnancov nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve. Táto povinnosť, tak\nako to nesprávne určil súd prvej inštancie, sa výlučne vzťahuje len na tých zamestnávateľov, u ktorých\nodmeňovanie nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve. Uviedol, že ak by platila úvaha prvoinštančného\nsúdu, bola by úprava odmeňovania pracovnej pohotovosti na základe Kolektívnej zmluvy v zmysle\n§ 96 ods. 3ZP a v ust. § 120 ZP redundantná, s čím sa nemožno stotožniť. Zdôraznil, že právo by\nnemalo byť súdom aplikované a interpretované striktne formálne či mechanicky, bez ohľadu na všetky\nšpecifiká prejedávanej veci. Spravodlivosť musí byť prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a\naplikuje právo, ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné vychádzať z individuálnych\nokolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Hoci\nmnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické (ako v tejto veci), ale ani\ntie však nezbavujú súdy z povinnosti urobiť niečo pre spravodlivé vyriešenie sporu medzi jeho stranami\nna základe platného práva, posúdeného optikou „zdravého rozumu“ (NS SR sp. zn. 4Cdo/76/20019 zo\ndňa 29.04.2020).\n10. V ďalšom poukázal na § 120 ods. 2 veta druhá ZP, podľa ktorého sa do počtu odpracovaných hodín\nnezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku. Z uvedeného\nvyplýva, že hodiny neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa započítavajú do pracovného času, ale nie\ndo počtu odpracovaných hodín a nie sú odmeňované ako výkon práce alebo prípadná práca nadčas.\nVzhľadom k tomu, že pracovná pohotovosť predstavuje pripravenosť na výkon práce, žalovaný označil\npostup, na základe ktorého žalobcovi pred podaním žaloby vyplatil mzdu za pracovnú pohotovosť, za\nsprávny a súladný s § 13 a § 119 ZP. Vyslovil názor, že správnosť jeho výkladu potvrdzuje aj rozhodnutie\nEurópskeho súdneho dvora M. (C-347/05), v zmysle ktorého napriek tomu, že sa pracovná pohotovosť\npovažuje za pracovný čas, samotná disponibilita zamestnanca bez reálneho výkonu práce nebráni\nčlenskému štátu, aby pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval menej výhodne ako skutočný\nvýkon práce. Podľa žalovaného to, že pracovná pohotovosť sa započítava do pracovného času,\nneznamená, že za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti zamestnancovi patrí mzda v rovnakej výške ako\nza riadny výkon práce. Čas pracovnej pohotovosti sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný\npracovný čas, nie je ale výkonom práce, a teda skutočne odpracovaným časom, do pracovného času\nsa iba započítava, do počtu odpracovaných hodín sa nezapočítavajú hodiny neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku. Z tohto dôvodu nejde o štandardný pracovný čas a výkon práce, preto\nvýška mzdy za odpracovaný čas a pripravenosť na výkon práce musí byť odlišná. Zákonodarca odlišne\nposudzuje aj výkon aktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 ods. 6 ZP považuje za\nprácu nadčas, čas pracovnej pohotovosti, ktorý nie je výkonom práce, sa za prácu nadčas nepovažuje.\nAj v odvolacom konaní preto žalovaný zotrval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad\n§ 96 ods. 3 ZP je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť s prihliadnutím na ust. § 119 ZP\ndohodnutá medzi zamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo\nso zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania podmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda).\nPoukázal tiež na to, že súčasné znenie § 96 ods. 3 prvá veta pred čiarkou ZP bolo vložené do ZP\nzák. č. 348/2007 Z. z. a z dôvodovej správy k dotknutému ustanoveniu vyplýva, že „Odmeňovanie\npracovnej pohotovosti je upravené v súlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C-437/05). Podľa\ntohto rozhodnutia výklad smernice Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času,\nv znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES a smernice EP a Rady 2003/88/ES o\nniektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu,\nktorá pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto\nzamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná\npráca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne\nzaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany\nich zdravia a bezpečnosti“. Z výslovného odkazu na rozhodnutie ESD C-437/05 a jeho citácie žalovaný\nvyvodil zrejmý úmysel zákonodarcu prijať takú právnu úpravu, ktorá bude zohľadňovať odmeňovanie\nneaktívnej časti pohotovosti na pracovisku nižšou sumou, než je výkon práce. Vzhľadom na to, že\n\npracovná pohotovosť je pripravenosť na výkon práce, čiže všetci zamestnanci, ktorí túto pohotovosť\nrealizujú, len čakajú na výkon práce, žalovaný považuje svoj spôsob za správny a v súlade s dobrými\nmravmi, ako aj v súlade s § 13 a § 119a ZP. Mzdové podmienky a odmeňovanie pritom musia byť\npodľa neho dohodnuté bez akéhokoľvek zvýhodňovania. Pracovnú pohotovosť realizujú za rovnakých\npodmienok všetci zamestnanci, všetci čakajú na prípadný výkon práce, čiže aj ich odmeňovanie za túto\npripravenosť by malo byť zhodné. Iná je situácia, ak sa neaktívna pracovná pohotovosť zmení na výkon\npráce, ktorý už je odmeňovaný v rozdielnom rozsahu a v závislosti od výkonu a náročnosti práce.\n11. Pokiaľ sa súd prvej inštancie vo svojom výklade odvolával na zhodné závery odbornej verejnosti a\nsúdnej praxe, žalovaný uviedol, že záväznou pre súdy nižších stupňov je najmä judikatúra dovolacieho\nsúdu, pričom v uvedenom kontexte je kľúčové ustanovenie čl. 2 ods. 2 CSP. Podporne žalovaný preto\npoukázal na uznesenia NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 a zo dňa 01.08.2019, sp. zn.\n3Cdo/112/2018, na ktoré NS SR odkázal aj v uznesení zo dňa 06.09.2023, sp. zn. 9Cdo/274/2021. Za\nexces z týchto rozhodnutí označil práve uznesenie NS SR zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020.\nNa situáciu v ostatnej rozhodovacej činnosti NS SR reagoval tak, že vo veci sp. zn. 4CdoPr/10/2021\n(vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12Cpr/2/2012) zrušil potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 27.12.2024, č. k. 8CoPr/5/2022-506 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,\nže nedostatočnosť, resp. absencia vyčerpávajúcej argumentácie nastolenej právnej problematiky\nžalovaným spočíva v súdom prvej inštancie odôvodňovaní požiadavky právnej úpravy odlíšiť výšku\nmzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú\npohotovosť mimo pracoviska tým, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť\nzákladnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad\nrámec základnej zložky mzdy, z čoho ale podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že zamestnanci bez\nzvýhodnení nad rámec základnej zložky mzdy dostanú mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pohotovosti\nrovnakú, čo odporuje požiadavke odlíšenia odmeňovania aktívnej a neaktívnej časti pohotovosti, pričom\nzamestnanci so zvýhodnením už odlišne odmeňovaní nebudú, bezvýhradne vyžadovala, aby práve\nodvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie) poskytol naozaj pádne a dostatočne presvedčivé\nargumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia (obdobne viď uznesenie NS SR\nzo dňa 25.01.2025, sp. zn. 4CdoPr/1/2024). S ohľadom na uvedené žalovaný vyslovil názor, že v\ndanej situácii ani rozhodovaciu činnosť na úrovni súdov prvej inštancie a odvolacích súdov v otázke\nvysporiadania sa s požiadavkou právnej úpravy odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za\naktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, nie\nje možné považovať ešte stále za ustálenú vo svetle aktuálnej judikatúry NS SR. Záverom označil\nodôvodnenie napadnutého rozsudku za nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené, nakoľko súd v ňom\nnedal žiadne odpovede na nosné a kľúčové argumenty, ktoré žalovaný v danom konaní prezentoval.\nRozhodnutie tak zaťažil vadou svojvoľnosti, nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, čím\nžalovanému de iure a de facto súčasne odoprel okrem iného aj právo na súdnu ochranu a spravodlivý\nsúdny proces, nakoľko napadnutý rozsudok je vnútorne rozporuplný a nekonzistentný a nerešpektuje\nvšeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom,\nkomplexnom a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami.\n12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako\nvecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z ustáleného\nvýkladu ust. § 96 ods. 3 ZP, podľa ktorého pomernú časť základnej zložky mzdy vypočítal ako podiel\nmesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom\nkalendárnom mesiaci. Uvedený výklad je plne akceptovaný súdmi aj slovenskou doktrínou. Príkladmo\npoukázal na názor P.. I. (I., J. Individuálne pracovné právo. Pracovný čas, dovolenka, prekážky v práci a\nmzda. Bratislava: 2015, s. 118), v zmysle ktorého za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej vo\nvýške minimálnej mzdy. Podľa názoru V.. O. U. H.. Q. (O., H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2 vydanie.\nBratislava: C.H. Beck, 2019, s. 868-878; Q., Q.. Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce. https://\nwww.epi.sk/odborny-clanok/Pracovna-pohotovost-po-novele-Zakonnika-prace.htm) základnou zložkou\nmzdy (§ 119 ods. 3 ZP) je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo\ndosiahnutého výkonu. Pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma zodpovedajúca času pracovnej\npohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou minimálnej mzdy, má nárok na mzdu\nvo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku. V prípade zamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou\nrozumie podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej\n\npohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že\nzákladná zložka mzdy by mohla byť dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce\npre taký prípad ustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku\nnesmie byť nižšia ako násobok hodinovej mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a\npočtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Uvedený výklad si osvojil aj Krajský\nsúd v Bratislave v rozsudku zo dňa 10.07.2019, sp. zn. 4CoPr/14/2017. Na základe uvedeného\nžalobca vyslovil názor, že výklad § 96 ods. 3 ZP je jednoznačný, potvrdený aj teleologickými a\nsystematickými argumentami. Právna norma § 96 ods. 3 ZP je systematicky začlenená do Zákonníka\npráce, ktorý je vybudovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Táto zásada\nsa prejavuje okrem iného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov- odlišné\nzmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v prípade, ak\nje takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca (viď § 1 ods. 6, § 231 ods. 4 ZP). V zmysle\n§ 231 ods. 4 ZP tak možno dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie\npracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s\nvýnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné a mzdové podmienky absolútne kogentná.\nUstanovenia kolektívnej zmluvy v rozpore s uvedeným ustanovením sú v zmysle§ 4 ods. 2 písm. a)\nzák. o kolektívnom vyjednávaní absolútne neplatné. Žalovanému v súvislosti s ním prezentovaným\nvýkladom § 96 ods. 3 ZP vytkol, že neposkytuje žiadny výklad uvedeného ustanovenia pre situáciu, ak v\nindividuálnej alebo kolektívnej zmluve vzťahujúcej sa na zamestnanca je dohodnutá výška mzdy pre čas\nneaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Vyslovil nepochopenie nad rozdielnym\nprístupom žalovaného k pojmom „pomerný“ a „alikvotný“ a vyvodzovanie z nich rozdielnych významov.\nS poukazom na Slovník súčasného slovenského jazyka uviedol, že predmetné pojmy sú synonymápripadajúci na istú časť celku, podielový, alikvótna časť majetku. Podľa žalobcu ak by chcel zákonodarca\nvyjadriť, že zamestnanec má nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej\nzmluve, minimálne však nárok na minimálnu hodinovú mzdu určenú príslušným právnym predpisom,\nstačilo by podľa neho ak by stanovil, že „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na\npracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu\npodľa osobitného predpisu“. Možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť by vyplývala\nz jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v § 1 ods. 3 ZP a § 231 ods. 4 ZP.\nK argumentácii žalovaného o dispozitívnosti ust.\n§ 96 ods. 3 ZP podporenej rozhodnutím\nNS SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 žalobca uviedol, že predmetné rozhodnutie považuje za excesívne a\nargumentačne neudržateľné. NS SR v uvedenom prípade dovolanie odmietol z dôvodu nesprávne\nvymedzenej dovolacej otázky a ultra petitum vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda\nv zmysle zásady pacta sunt servanda je nárok nedôvodný. Uvedený názor je podľa žalobcu contra\nverbal legis vo vzťahu k platnej právnej úprave. NS SR neuviedol žiadne dôvody pre odchýlenie sa\nod jazykového vyjadrenia označených právnych noriem a takéto ani neexistujú. Rozhodnutie NS SR\nje tiež nesprávne z dôvodu, že absolútne opomína potrebu zohľadniť postavenie zamestnanca ako\nslabšej zmluvnej strany a jednostrannú kogentnosť pracovnoprávnych noriem vyjadrenú v ust. § 1\nods. 6 a § 231 ods. 4 ZP. Argument žalovaného, že akceptáciou opačného výkladu je zamestnanec\nodmeňovaný rovnako za obdobie, kedy vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká na pracovisku na\nvýkon práce, nie je rovnako podľa žalobcu validný, a to z dôvodu, že dôvodová správa ako aj príslušná\njudikatúra uvádza, že zákonodarca môže v rámci transpozície smernice do vnútroštátneho poriadku\nstanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a\nza čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkone práce nedôjde- z\nuvedeného nie je možné vyvodiť, že zákonodarca je povinný ustanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania\npre obe uvedené situácie. Zákonodarca skutočne stanovil rôzne mechanizmy odmeňovania za čas,\nkedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy čaká na pracovisku zamestnávateľa,\navšak k výkonu práce nedôjde- v prípade odmeňovania zamestnanca za čas neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté žiadne mzdové zvýhodnenia,\nči kompenzácie a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna zložka mzdy. V prípade, že u\nžalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú pohotovosť\nna pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný koncipoval odmeňovanie\nzamestnancov na svojom pracovisku. Aj keď žalovaný neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo\nfakultatívne zložky mzdy, nie je pravdou, že by žalobcovi vznikol, nárok na mzdu v rovnakej výške za\nčas, kedy prácu vykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosť, avšak k výkonu práce nedôjde.\nNapriek tomu, že výklad prezentovaný žalovaným vytvára obrovský aplikačný problém v situácii, ak v\nindividuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve absentuje dohoda o výške mzdy za čas neaktívnej\n\nčasti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, žalovaný spochybňuje výklad § 96 ods. 3 ZP\nprezentovaný žalobcom s poukazom na aplikačné problémy v prípade úkolovej mzdy. Označil za ťažko\npredstaviteľný druh práce, pri ktorej by bol zamestnanec odmeňovaný úkolovou mzdou a súčasne by\nbolo potrebné, aby vykonával pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa. Ak by však aj takáto\npráca existovala, žalobca sa nazdáva, že určenie pomernej časti základnej zložky takto odmeňovaného\nzamestnanca je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce.\n13. Žalovaný na výzvu súdu v stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.\n14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.\n1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Po oboznámení sa s\nobsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného\ndokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod príslušné právne normy,\nktorých obsah správne interpretoval a prijaté závery, ku ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s\npožiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Žalovaný v odvolaní prezentoval rovnakú\nargumentáciu ako v konaní pred prvoinštančným súdom, ktorá však sama o sebe nie je spôsobilá\nspochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti prvoinštančným súdom priznaného\ndoplatku mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti.\n15. V prejednávanej veci sa žalobca po viacerých procesných úpravách domáha voči žalovanému\ndoplatenia mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške predstavujúcej rozdiel medzi\npomernou časťou základnej zložky mzdy v zmysle § 96 ods. 3 ZP a mzdou vyplatenou žalovaným vo\nvýške určenej podľa kolektívnej zmluvy v spojení so Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR\n341/2004/1205-O510. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a na základe žalovaným legitímne\nvznesenej námietky premlčania vyhodnotil žalovaný nárok ako sčasti premlčaný (za obdobie roku 2009\naž do júna 2011) a v nepremlčanej časti (za obdobie jún 2011 až 08/2012) ako dôvodný. Výkladom\nust. § 96 ods. 3 ZP dospel k záveru, že pomerná časť základnej zložky mzdy sa vypočíta ako podiel\ntarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobený počtom hodín neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery\nprijaté prvoinštančným súdom a tiež nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku.\n16. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že\nmusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,\na ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom\nna to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu\nnevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli\nvykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové\nzistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy\nje logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,\nalebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej\nvierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,\npri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna\nprocesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná\ndo 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti\nsúdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191\nods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie\nje viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne\nrozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček,\nM., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový\nporiadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n17. Uplatnenie uvedeného odvolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnych skutkových záveroch\nv danej veci odvolací súd nezhliadol ako dôvodné. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so\nžalobcom, že z obsahu podaného odvolania nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal\n\ndo úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu vykonaných listinných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v\npriebehu súdneho konania najavo, resp. že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce\npreukázané skutočnosti alebo že by jeho hodnotenie dôkazov bolo v rozpore so zásadami formálnej\nlogiky. Žalovaný aj napriek uplatneniu uvedeného dôvodu nekonkretizoval žiadne skutkové zistenia,\nktoré by mali byť nesprávne a v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ v tejto súvislosti\nnamietal zohľadnenie záverov znaleckého posudku č. 6/2016 vypracovaného X.. H.. J. pre účely iného\nsúdneho konania a vo veci iného žalobcu odvolací súd uvádza, že z uvedeného dôkazu súd prvej\ninštancie nevyvodzoval žiadne podstatné skutkové zistenia a na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,\nže pri vyčíslení mzdových nárokov žalobcu vychádzajúc z vlastnej interpretácie ust. § 96 ods. 3 ZP\npoužil identický matematický výpočet. Naviac žalovaný premenné vstupujúce do tohto výpočtu (tarifná\nmzda žalobcu, mesačný fond pracovného času, počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti a\nžalovaným už vyplatená mzda za to- ktoré žalované obdobie) v konaní nerozporoval, spornou bola\nvýlučne právna otázka výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že súd prvej inštancie riadne, náležite a racionálne ozrejmil úvahy, z ktorých vychádzal pri\nvýklade ust. § 96 ods. ZP a skutočnosť, že znalkyňa v inej veci vychádzala z rovnakého výkladu,\nnemožno vnímať inak ako podporne. Súd prvej inštancie na základe vlastného právneho posúdenia\npodstaty sporu dospel k zhodnému právnemu záveru, aký nad rámec svojich kompetencií prezentovala\nznalkyňa v znaleckom posudku\nč. 06/2016, a ktorý premietol do výpočtu mzdového nároku.\nSamotná skutočnosť, že znalkyňa sa v predloženom znaleckom posudku vyjadrovala aj k právnym\notázkam, predovšetkým k výkladu pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy, ktorých posúdenie patrí\nvýlučne do kompetencie súdu, neznamená nemožnosť prijatia rovnakého záveru zo strany konajúceho\nsúdu, ktorý svoje úvahy náležite a preskúmateľne obhájil. Ako irelevantné a nadbytočné preto odvolací\nsúd vyhodnotil pomerne rozsiahle námietky žalovaného ohľadom znenia otázok položených znalkyni X..\nH.. J. v rámci nariadeného znaleckého dokazovania v súdnom konaní sp. zn. 19Cpr/7/2012. K žalovaným\nv odvolaní načrtnutým polemikám o tom, či aj v danej veci malo byť za účelom výpočtu mzdových\nnárokov nariadené znalecké dokazovanie odvolací súd uvádza, že tento procesný návrh nebol v konaní\nvznesený a odvolací súd má zhodne so žalovaným za to, že základom daného sporu je doposiaľ v\nsúdnej praxi neustálená interpretačná otázka výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP a rozhodnutie súdu v danej veci\n(predovšetkým pokiaľ sa týka samotného výpočtu mzdového nároku) nezávisí od posúdenia odborných\nskutočností, na ktoré by boli potrebné vedecké poznatky (§ 207 ZP).\n18. Stotožniť sa odvolací súd nemohol ani so žalovaným v odvolaní namietaným nesprávnym právny\nzáverom súdu prvej inštancie vyvodeným z ust. § 96 ods. 3 ZP.\n19. Podľa § 96 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) v znení účinnom do\n31. 08. 2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2\npatrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške\nminimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň\nnáročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna\nza neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a\nza hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna\nzamestnancovi mzda nepatrí.\n20. Podľa § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom od 01.09.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej\nzložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.\nAk sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť\npracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto\npracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi\nmzda nepatrí.\n21. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov\nneplatná je kolektívna zmluva v časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n22. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti\nodvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy\nalebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím\n\nsprávnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav\nveci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).\n23. V prejednávanej veci priestor rozdielny výklad citovaného ust. § 96 ods. 3 ZP, ktorý sa stal základom\nsporu, vyplynul z absencie legálnej definície pojmu pomerná časť základnej zložky mzdy rozhodného\npre výpočet mzdového nároku za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Prvoinštančný súd si pri\nvýklade predmetného ustanovenia osvojil právny názor prezentovaný v rozsudku býv. Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 16.09.2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012 korešpondujúci s výkladom V.. O., H.. Q. (viď\npublikácie uvedené v ods. 4. odôvodnenia), X.. H.. J., v zmysle ktorého pomerná časť základnej zložky\nmzdy je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas\npracovnej pohotovosti. Základnou zložkou mzdy je treba v zmysle ust. § 119 ods. 3 ZP rozumieť zložku\nposkytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času\n(napr. tarifná hodinová mzda, mesačný\nplat) alebo podľa dosiahnutého výkonu. Pomernú časť základnej zložky mzdy preto treba vnímať ako\nčasť mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na\npracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z výkladu\npredmetného ustanovenia je tiež vyvoditeľné, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá v nižšej\nsume, ako je minimálna mzda. Uvedený výklad nemožno hodnotiť za popierajúci úmysel zákonodarcu\nodlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce a za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, súladný s\nnadnárodnou úpravou a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, čomu nasvedčuje práve ten fakt, že neaktívna\nčasť pracovnej pohotovosti sa odmeňuje zo základnej zložky mzdy bez zvýhodnení dohodnutých nad\njej rámec. Prvoinštančný súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s výkladom žalovaného, že pomerná\nčasť základnej zložky mzdy je dohodnutý pomer určený v percentách, príp. zlomkom, a ktorý označil\nza v rozpore so znením ust. § 96 ods. 3 ZP. V nadväznosti na sporný spôsob odmeňovania neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti u žalovaného dodal, že v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve môže\nbyť mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti dojednaná aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého\nzákladná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť dohodnutá v nižšej výške ako je\npomerná časť základnej zložky mzdy, keďže iná úprava môže byť len v prospech a nie v neprospech\nzamestnanca a porušenie uvedeného má za následok absolútnu neplatnosť ustanovení kolektívnej\nzmluvy dojednávajúcej odmeňovanie v nižšej ako Zákonníkom práce určenej výške. Na uvedených\nzáveroch podľa prvoinštančného súdu nič nemení ani prípadná zhoda mzdy za výkon práce a mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti z dôvodu nedojednania fakultatívnych alebo variabilných zložiek\nmzdy. S uvedenou interpretáciou ust. § 96 ods. 3 ZP a právnymi závermi prijatými na jej základe sa\nodvolací súd plne stotožňuje. Nad rámec uvedeného a vo vzťahu k odvolacej argumentácii odvolací súd\ndopĺňa nasledovné:\n24. Zákonodarca v spornom ust. § 96 ods. 3 ZP celkom jasne stanovuje, že zamestnancovi za\nvýkon pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí pomerná (pozn. odvolacieho súdu nie dohodnutá)\nčasť základnej zložky mzdy, ktorou sa v zmysle § 119 ods. 3 ZP rozumie tá zložka mzdy, ktorá je\nposkytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu, najmenej vo výške\nminimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu a pod pomernou časťou základnej\nzložky mzdy sa rozumie časť zodpovedajúca práve času neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Výpočet\nmzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku nemožno podľa názoru odvolacieho súdu\nvychádzajúc z jasnej a zrozumiteľnej dikcie zákona určiť inak ako pomerom zo základnej zložky mzdy\ndotknutého zamestnanca. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok\nna mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti\nna pracovisku z mesačného fondu pracovného času a v prípade odmeňovania zamestnanca formou\núkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100 % plneniu noriem\nspotreby práce. Uvedené z vôle zákonodarcu platí bez ohľadu na to, či zamestnanec má okrem\nzákladnej zložky mzdy dohodnuté aj iné variabilné zložky mzdy a táto skutočnosť nepredstavuje\nzákonné diferenciačné kritérium ovplyvňujúce výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti.\nZo samotnej skutočnosti, že okrem základnej zložky mzdy neboli ku mzde žalobcu u žalovaného\ndojednané variabilné zložky tak podľa odvolacieho súdu nemožno korektne vyvodzovať záver o\nnespravodlivosti, nežiadúcej disproporcii a potrebe iného ako súdom prvej inštancie zvoleného výkladu\nplne rešpektujúceho dikciu zákona (pozn. odvolacieho súdu uvedené možno v intenciách prejednávanej\nveci vnímať len ako úvahy de lege ferenda, nie ako úvahy súladné s platnou právnou úpravou). Obdobná\nsituácia v praktickom živote nastane aj v prípade, ak zamestnanec má stanovenú základnú zložku\nmzdy vo výške minimálnej mzdy, čo rovnako nemôže byť dôvodom pre hľadanie iného výkladu inak\n\njasného zákonného ustanovenia, ktoré v odbornej literatúre nevyvoláva väčšie polemiky. Uvedené samo\no sebe ani neneguje snahu zákonodarcu odlíšiť odmeňovanie za riadny výkon práce a za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti, čo vyplýva zo skutočnosti, že do výpočtu mzdového nároku za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti na pracovisku vstupuje len základná zložka mzdy, t. j. irelevantné pre\nodmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sú zamestnancovi ku mzde priznané variabilné\nzložky mzdy či mzdové zvýhodnenia (napr. za nočnú prácu či prácu vo sviatok). Žalovaný v snahe obhájiť\nvýpočet mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádza z izolovaného a právne\na racionálne neudržateľného výkladu Zákonníkom práce nie ojedinele používaného pojmu pomerná\nčasť (viď napr. aj ustanovenia o dovolenke), ktorá je aj podľa názoru súdu určiteľná a vyčísliteľná, a\nto práve ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Alikvótnosť, resp.\npomernosť vo vzťahu k základnej zložke mzdy nesprávne a bez racionálneho vysvetlenia žalovaný\nvníma v možnosti zamestnávateľa určiť odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v určitom\npodiele zo základnej zložky mzdy, čo nezodpovedá logickému ani systematickému výkladu tohto pojmu.\nPojem pomerná časť je podľa odvolacieho súdu potrebné vnímať vo väzbe na mesačnú mzdu\n(pri\nktorej je nevyhnutné vypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo vzťahu k hodine\nvykonávanej práce). Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so žalobcom, že pojem pomerný a\nalikvótny sú aj z hľadiska výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP významovo totožné (synonymické) pojmy, a že\númysel zákonodarcu by sa v prípade, ak by odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\nmienil prenechať na vôli zamestnávateľa s určením zákonného minima, dal vyjadriť jednoduchšie (napr.\nspôsobom uvedeným žalobcom: za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku\nzamestnancovi patrí mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu“), prípadne za použitia pojmu\ndohodnutá pomerná časť základnej zložky mzdy. V takomto prípade by však slovné spojenie pomerná\nčasť základnej zložky mzdy v prvej časti ust. § 96 ods. 3 ZP stratilo na význame a bolo by nadbytočné.\nPokiaľ podľa žalovaného mzda za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku má mať\nsíce určitý vzťah k základnej zložke mzdy, avšak môže byť určená napr. pevnou sumou zodpovedajúcou\nkonkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy alebo percentuálne, uvedené ako uviedol\nsúd prvej inštancie je v priamom rozpore s posudzovaným znením § 96 ods. 3 ZP. Iný záver pritom\nnemožno vyvodiť ani z ust. § 119 ZP, § 120 ods. 2 veta druhá, dôvodovej správy k zák. č. 348/2007\nZ. z., či rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-437/05, na ktoré v tejto súvislosti žalovaný\npoukazuje. Z uznesenia Súdneho dvora vo veci Vorel C-437/05 z 11.1.2007 vyplýva iba ten záver,\nže smernica Rady č. 93/104/ES z 23.11.1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v\nznení smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/34 z 22.06.2000, ako aj smernice Európskeho\nparlamentu a Rady č. 2003/88ES z 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času,\nnebránia tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá na účely odmeňovania pracovníkov\nv súvislosti s pracovnou pohotovosťou vykonávanou pracovníkom a na jeho pracovisku zohľadňuje\nodlišným spôsobom obdobia, počas ktorých sa práca skutočne vykonáva a obdobia, počas ktorého\nk skutočnému výkonu práce nedôjde, a to za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje užitočný\núčinok práv, ktoré pracovníkom priznávajú uvedené smernice na účely účinnej ochrany ich zdravia\na bezpečnosti. A contrario z uvedeného vyplýva, že členský štát nie je povinný v zmysle európskej\nlegislatívy diferencovane upraviť odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nNaviac ako už odvolací súd uviedol, zákonodarca v ust. § 96 ods. 3 ZP diferencuje medzi obdobím\nskutočného výkonu práce a obdobím, kedy je zamestnanec na pracovisku v stave pripravenosti na výkon\npráce (tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti na pracovisku).\n25. Odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného považuje právne závery prijaté prvoinštančným\nsúdom za súladné s metódami gramatického, systematického a teleologického výkladu, vychádzajúce\nz racionálnych úvah a komplexného a objektívneho pohľadu na danú právnu otázku. Prvoinštančným\nsúdom zvolený výklad ust. § 96 ods. 3 ZP podľa názoru odvolacieho súdu nenaráža ani na princíp\nvšeobecnej spravodlivosti, ktorý v sebe subsumuje požiadavku rovnosti, nestrannosti a rešpektovania\npráv, a ktorý nemožno vnímať cez subjektívny postoj k veci. V predmetnej veci z výkladu prijatého\nprvoinštančným súdom vyplýva, že odmena zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti\npredstavuje časť (len) základnej zložky mzdy bez ohľadu na prípadné mzdové zvýhodnenia, ktoré do\nvýpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevstupujú, zodpovedajúcu podielu počtu\nhodín neaktívnej pracovnej pohotovosti a mesačného fondu pracovného času. Potrebné je tiež v tejto\nsúvislosti dodať, že zhodne s prvoinštančným súdom predmetné ustanovenie vykladá aj odborná obec\n(V.. O., H.. Q. v publikáciách uvedených v ods. 65. napadnutého rozsudku, X.. I. v publikácii uvedenej v\nods. 12. odôvodnenia) a súdna prax (viď napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2025,\nsp. zn. 8CoPr/14/2024, zo dňa 17.07.2025,\nsp. zn. 3CoPr/8/2024). Opakovane odvolací súd tiež\n\nzdôrazňuje, že nesprávnosť predmetných úvah nemôže vyplývať ani zo skutočnosti, že identický výklad\nsi nad rámec znaleckých oprávnení osvojila aj X.. H.. J. a rovnako nemôže byť prispôsobený skutočnosti,\nže v prípade žalobcu nebola daná žiadna fakultatívna zložka mzdy. Žalovaný ani v rámci odvolacej\nargumentácie nepredostrel presvedčivé argumenty svedčiace v prospech ním prezentovaného výkladu\nust. § 96 ods. 3 ZP.\n26. Za správny odvolací súd považuje aj nadväzujúci právny názor, že zákonné minimum podľa §\n96 ods. 3 ZP sa aplikuje len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou ako je\nminimálna mzda, a že v kolektívnej zmluve je možné dojednať odmeňovanie za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti len výhodnejšie pre zamestnanca s tým, že kolektívna zmluva je podľa § 4 ods. 2 písm. a)\nzák. č. 2/1991 Zb. neplatná v časti, v ktorej je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zo\nžalovaným zdôrazňovanej skutočnosti, že kolektívna zmluva bola uzavretá ako výsledok kolektívneho\nvyjednávania a sociálneho dialógu s odborovou organizáciou, a že jej cieľom mala byť pre zamestnancov\nvýhodnejšia úprava pracovnoprávnych nárokov, nemožno bez ďalšieho vyvodiť prezumpciu platnosti jej\ndojednaní. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním zistené, že kolektívna zmluva a smernica\no odmeňovaní priznáva žalobcovi odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v nižšej výške ako\nje pomerná časť základnej zložky mzdy, a preto je v tejto časti neplatná, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý\nsprávne nebolo možné prihliadnuť na rozhodnutie NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018,\nna ktoré žalovaný odkazoval aj v odvolaní, a v ktorom dovolací súd nad rámec dovolacieho prieskumu\nv nemeritórnom rozhodnutí obiter dictum vyslovil potrebu zachovania zásady pacta sund servanda\nnereflektujúc na osobitný charakter pracovnoprávnych vzťahov a rozpor kolektívnej zmluvy v spojení so\nsmernicou o odmeňovaní zamestnancov v časti týkajúcej sa odmeňovania neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti u žalovaného so Zákonníkom práce. Práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu NS SR v\nneskoršom rozhodnutí zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020 konštatoval, že argumentácia obiter\ndictum nemá precedenčné účinky a nie je pre rozhodnutie všeobecných súdov autoritatívna.\n27. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s námietkou nepreskúmateľnosti, nepresvedčivosti a\nrozporuplnosti napadnutého rozsudku majúc za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia\njasne, zreteľne, právne korektne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP vysvetlil svoje úvahy, ktorými sa v\ndanej veci riadil a porušenie práva na spravodlivý súdny proces aj v zmysle rozhodovacej činnosti ÚS\nSR nezakladá nestotožnenie sa všeobecného súdu s právnymi názormi a predstavami sporovej strany\nči neosvojenie si ňou predkladaného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodnutie\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami\n(viď napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS\n251/03). Za kvalitatívny nedostatok napadnutého rozhodnutia nemožno považovať ani podporný odkaz\nprvoinštančného súdu na zhodu s verejne prezentovanými právnymi názormi iných subjektov, konkrétne\ns názormi publikovanými v odbornom článku H.. Q.T., ktorý ako správne uvádza žalovaný nereprezentuje\nustálenú súdnu prax a súd ním nie je viazaný. Za situácie, kedy súd prvej inštancie kvalifikovane,\ndostatočne zrozumiteľne a racionálne objasnil úvahy, pre ktoré ust. § 96 ods. 3 ZP vyložil zhodne s inými\nverejne prezentovanými názormi, uvedené nezakladá ani nesprávne právne posúdenie veci.\n28. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia NS SR, ktorými v obdobných veciach boli\nzrušené rozsudky Krajského súdu v Bratislave, ktorými bola potvrdená dôvodnosť nepremlčaných\nmzdových nárokov v obdobných veciach z dôvodu nedostatočnej argumentačnej presvedčivosti\nrozhodnutí odvolacieho súdu, odvolací súd poukazuje na zotrvanie na totožnom právnom názore\nzo strany odvolacích senátov po opätovnom posúdení veci a doplnení argumentácie na podporu\npotvrdzujúceho rozhodnutia (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2025, sp. zn.\n8CoPr/14/2024, zo dňa 17.07.2025, sp. zn. 3CoPr/8/2024).\n29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II.\na v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní\nplne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa (§ 419\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na\nsúde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cpr/2/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "f8a5f281-7d8a-4ed6-a8be-0dabc2878f85:98c1f101-664f-4d46-be7c-fa6a7cf57a33", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1112229893.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/1/2024 z 23. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1112229893.1"}, {"guid": "8ae763d3-4632-4798-8c70-49c0bd50411d:39e69d8d-0447-49f5-a9d4-8d6a79cdec31", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1", "spisova_znacka": "5Cdo/119/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/119/2020 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112229892.1"}, {"guid": "e2e7084c-3535-4034-8ec3-dbfe65897d3f:31dd4453-9636-4985-9f17-d9a9d748b05a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1", "spisova_znacka": "4Cdo/165/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1112229902.1"}, {"guid": "73f727c1-3a9f-4502-b1f0-beda404bf662:1b5d96af-6337-461a-8c46-c479dc0f2cd2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7820201795.5", "spisova_znacka": "3CoPr/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoPr/8/2024 z 25. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7820201795.5"}, {"guid": "d4dd5be8-f8eb-4f7c-a2ae-19ebe8c6ae07:1c7c880d-7f42-4cad-97d7-d512228e623e", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/5/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8CoPr/5/2022 z 22. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2022-11-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d4dd5be8-f8eb-4f7c-a2ae-19ebe8c6ae07:1c7c880d-7f42-4cad-97d7-d512228e623e"}, {"guid": "23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/8/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/8/2019 z 26. 1. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/23c551bd-e00d-4298-a24d-225a2b848d6c:42fd3271-2c41-4884-9733-95742cbff10f"}, {"guid": "31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507", "ecli": null, "spisova_znacka": "4CoPr/14/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/14/2017 z 10. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/31b77cbe-0194-444f-babc-6ebce2ccc9be:0fff6fbe-ca8c-41b2-bceb-feb9bc207507"}, {"guid": "925db9e4-57d9-4b0b-a122-b25af18e8c5b:d697aadf-ef00-421d-a91d-d892ba276e70", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/109/2011 z 27. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-05-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8710207533.1"}, {"guid": "b2eb7540-42d8-47b3-b022-aca180b1d772:e1c88143-dfe1-43d0-bc9b-7deefd6fac7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/2/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Cpr/2/2012 z 2. 7. 2014", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2eb7540-42d8-47b3-b022-aca180b1d772:e1c88143-dfe1-43d0-bc9b-7deefd6fac7c"}, {"guid": "59440dff-65f0-46a2-a92a-158d8ca736aa:4cf35a97-0461-4839-be8b-018cda682455", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/7/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Cpr/7/2012 z 22. 1. 2013", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59440dff-65f0-46a2-a92a-158d8ca736aa:4cf35a97-0461-4839-be8b-018cda682455"}], "citovane_v": []}