{"guid": "3f481764-b018-4ce7-82f5-92ec22abaf8b:c6ec19d1-a125-4974-9fde-a92594df7ee8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2", "spisova_znacka": "15Co/52/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/52/2024 z 24. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2026, sp. zn. 15Co/52/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2", "identifikacne_cislo": "1113243328", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2026-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6ec19d1-a125-4974-9fde-a92594df7ee8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/52/2024\n1113243328\n24. 06. 2026\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: X.. Š. R. E. B. I. P.\nH. Q., R. A. XX.X.XXXX, D. H., H. XXXX/X, zastúpený spoločnosťou: BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36\n860 581, Bratislava, Landererova 8, v mene ktorej koná JUDr. Branislav Jablonka, PhD., proti žalovanej:\nSlovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, IČO: 00 166 481, Bratislava,\nŠtúrova 2, o náhradu škody v sume 14.628,- € s príslušenstvom, na odvolanie oboch strán sporu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. februára 2024, č. k. Bl- 5C/185/2013-457, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. februára 2024, č.k.\n185/2013-457, v napadnutej časti výrokov II., III., IV. p o t v r d z u j e .\n\nB1-5C\n\nII. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.2.2024, č. k. B1-5C/185/2013-457, vo výroku I. konanie v\nčasti istiny v sume 3.946,59 € s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 9.3.2013\ndo zaplatenia, zastavil; vo výroku II. zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 6.138,32 €\ns úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z uvedenej sumy od 16.8.2013 do zaplatenia do 30 dní\nod právoplatnosti rozsudku; vo výroku III. žalobu vo zvyšku zamietol; vo výroku IV. rozhodol, že žiadna\nzo strán nemá právo na náhradu trov konania a vo výroku V. rozhodol, že štát nemá právo na náhradu\ntrov konania.\n2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992\nZb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, §\n6, § 15, § 16, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č.\n514/2003“), § 442 ods. 1 a § 517 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 12 ods. 3 písm. b/, § 13 ods.\n1, § 16 ods. 4, § 18 ods. 3,\n§ 1 ods. 3, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d/, ods. 6, § 15, § 16\nods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení do\n31.12.2008, 31.5.2009\na do 1.6.2009 a do 30.6.2013 (ďalej len „vyhlášky č. 655/2004“),\n§ 19 ods. 2 a § 27 zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon\no DPH“).\n3. Vychádzal zo žaloby podanej proti žalovanej, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „GP SR“), ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu\n14.628,- € s príslušenstvom titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu\nv sume\n\n30.000,- € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva\nPZ v Prievidzi, Úrad justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ“) zo dňa 25.8.2007, ČVS: V.-XXX/\nOEK-PD-XXXX, bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa\n§ 148 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 9.6.2008, ČVS:\nORP-XXX/OEK-PD-XXXX, bolo voči žalobcovi následne vznesené obvinenie zo spáchania označeného\ntrestného činu, na tom skutkovom základe, že ako štatutárny zástupca spoločnosti VDP Slovakia,\nspol. s r. o. nepodal v zákonnej lehote do 31.3.2005 daňové priznanie k dani z príjmov právnických\nosôb za zdaňovacie obdobie roku 2004, čím mal skrátiť daň vo výške 1.159.846,- Sk. Proti tomuto\nuzneseniu podal žalobca dňa 4.7.2008 sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej\naj\n„OP Prievidza“) uznesením zo dňa 17.7.2008 zamietol ako nedôvodnú. Trestné stíhanie\nvedené voči žalobcovi bolo ukončené vydaním uznesenia prokurátorom zo dňa 21.3.2011, sp. zn.\n2Pv/128/07 o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na\npostúpenie veci. Ďalej tvrdil, že trestné stíhanie voči nemu bolo začaté tiež uznesením vyšetrovateľa OR\nPZ zo dňa 27.1.2007, ČVS: ORP-XX/OEK-PD-XXXX, a to pre trestný čin skrátenia dane a poistného\npodľa § 148 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona a pre trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru\nv styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona. Počas prípravného konania žalobca\nopakovane, najmä však návrhom zo dňa 24.2.2011 podaným prostredníctvom právneho zástupcu\npoukazoval na nedostatky vedeného vyšetrovania a navrhol trestné stíhanie zastaviť. Prokurátor podal\npre uvedené skutky dňa 23.3.2011 na Okresný súd Prievidza obžalobu voči žalobcovi pod sp. zn.\n2Pv/128/07, o ktorej bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo\ndňa 20.8.2012, sp. zn. 23To/68/2012, ktorým tento súd ako súd odvolací zrušil žalobcom napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 2.2.2012, sp. zn. 3T/59/2011 a žalobcu spod obžaloby oslobodil\nz dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, nie je trestným činom.\nNa základe týchto skutočností mala žalobcovi vzniknúť škoda spôsobená štátom pri výkone verejnej\nmoci, ktorej náhrady sa žalobca domáhal žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 1.3.2013\npodanou GP SR. Žalobca považoval postup žalovanej, resp. príslušnej prokuratúry v obidvoch trestných\nveciach za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorého mu vznikla majetková\nškoda vo výške 14.628,- € titulom vzniknutých trov obhajoby a tiež nemajetková ujma, ktorej náhrady vo\nvýške 30.000,- € sa žalobca v konaní domáhal (v tejto časti bola vec právoplatne skončená).\n4. Súd prvej inštancie k doterajšiemu priebehu konania uviedol, že žalobca sa návrhom predneseným na\npojednávaní dňa 26.9.2014 domáhal zmeny žaloby a čiastočného zastavenia konania, o ktorom rozhodol\nuznesením zo dňa 26.9.2014, č. k. 5C/185/2013- 52 tak, že konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej\nujmy vo výške 15.000,- € zastavil a pripustil zmenu žalobného návrhu, ktorým žalobca rozšíril svoj návrh\no úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 14.628,- € od 9.3.2013 do zaplatenia a úrok z\nomeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 15.000,- € (nemajetková ujma po čiastočnom späťvzatí) od\n9.3.2013 do zaplatenia. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 3.6.2015, sp. zn. 5C/185/2013-157,\nzaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.668,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 %\nročne zo sumy\n10.668,- € od 9.8.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe\nodvolania podaného oboma stranami sporu uznesením zo dňa 18.9.2018, č. k. 14Co/558/2015-236,\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil\na\nvec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení odvolací súd vyslovil právny názor, že\n„ ak žalovaná mala pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, bolo jej povinnosťou,\naby v určenej lehote poškodeného vyzvala na odstránenie nedostatku. Odvolací súd z obsahu listu\nGenerálnej prokuratúry SR zo dňa 8.8.2013, v súvislosti so žiadosťou\no\npredbežné prerokovanie nároku, následne bez ďalšieho prerokovala túto so záverom, že postup a\nrozhodnutie prokuratúry považuje za zákonné a žiadosť na náhradu škody zo dňa 1.3.2013 vyhodnotila\nako nedôvodnú, ktorú odmieta. Zároveň poučila žalobcu o tom, že z nároku na náhradu škody sa\nmôže domáhať na príslušnom súde v občianskom súdnom konaní. Žalovaná taktiež konštatovala,\nže uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry zo dňa 17.7.2008 nebolo zmenené, ani zrušené pre\njeho nezákonnosť, taktiež pokiaľ sa týka bodu 2 žiadosti žiadateľa, žalovaná poukázala opätovne\nna nezákonnosť trestného stíhania. Odvolací súd má za to, že popis žalobcu žiadosti o predbežné\nprerokovanie spĺňa podstatné náležitosti predbežného prerokovania nároku, vrátane nároku titulom\nnezákonného rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Navyše žalovaná k bodu 2\nžiadosti žiadateľa sama poukázala na nezákonnosť trestného stíhania, poukázala na postup v tejto veci\nkeď následne prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza dňa 22.3.2011 podal na obvineného obžalobu\nna základe trestného stíhania uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Úradu justičnej\na kriminálnej polície (obvinenie vznesené dňa 7.11.2007). Rozsudkom Okresného súdu\nv\n\nPrievidzi bol žalobca uznaný za vinného, až rozsudkom Krajského súdu Trenčín bol oslobodený spod\nobžaloby. Žalovaná konštatovala, že v čase vznesenia obvinenia, ako aj v čase podania obžaloby boli\nsplnené zákonné podmienky pre takýto postup, čo v konečnom dôsledku mal akceptovať aj súd prvej\ninštancie vydaním odsudzujúceho rozsudku. Preto prokurátor\nv danom štádiu trestného\nkonania a za existujúcich skutkových podmienok, nemohol v zmysle ustanovení trestného poriadku\nrozhodnúť inak. Podľa odvolacieho súdu žalobca sa so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie\nnároku obrátil na príslušný orgán štátu, keďže Generálna prokuratúra SR následne prerokovala žiadosť\no predbežné prerokovanie nároku okrem iného aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, keď Generálna\nprokuratúra SR neuznávala ako titul náhrady škody, ani nezákonné rozhodnutie...“ K veci samej odvolací\nsúd tiež uviedol (ods. 40 a ods. 41 odvolacieho uznesenia), že žalobcovi možno náhradu škody priznať\nlen do výšky tarifnej odmeny za jeho zastupovanie v trestnom konaní stým, že „Výška priznanej škody\nsa odvíja od tarifnej odmeny advokáta, aj v prípadoch, ak nezákonný zásah nastal pred 1.1.2013. I keď\nodvolací súd uvádza, že až Novela č. 412/2012 Z. z. zaviedla spresnenie, keď v ustanovení § 18 ods. 3\nzakotvila, že súčasťou trov konania sú i trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené\nhotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta, odvolací súd\nkonštatuje, že i pôvodné ustanovenie § 18 ods. 3 Zákona\nč. 514/2003\nZ. z. (v znení pred Novelou č. 412/2012 Z. z.), malo rovnaký cieľ. K odvolacej námietke žalobcu, že mu\npatrí odmena za vykonané a poskytované právne služby, ktorá bola dohodnutá paušálne a navyše v\ntrestnej veci pred Okresným riaditeľstvom PZ v Prievidzi CVS:ORP-XXX/OEK-DP-XXXX bola dohodnutá\npaušálna odmena v určitom časovom období ako odmena za úplné vybavenie veci, a preto v tomto\ntrestnom konaní žalobcovi vznikol nárok na celú dohodnutú paušálnu odmenu aj vo výške 3.960,- eur, v\nktorej časti žalobca podal odvolanie (zamietajúca časť žaloby žalobcu o náhradu škody v sume 3.960,eur), odvolací súd uvádza, že žalobca má právo dohodnúť sa s právnym zástupcom na odmene, ktorá\nprevyšuje základnú tarifnú odmenu, avšak ak k takejto dohode dôjde, musí byť mu zrejmé, že v prípade\nsúdneho konania o náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím, súd môže výšku škody priznať\nlen v rozsahu, ktorý zodpovedá len hodnote úkonov právnej pomoci, vypočítanej podľa základnej tarifnej\nodmeny. Iné trovy, t. j. trovy, ktoré presahujú tarifnú odmenu, bude musieť hradiť žalobca z vlastných\nprostriedkov. V opačnom prípade podľa odvolacieho súdu môže dôjsť\nk zneužitiu situácie, ak\nsa poškodený dohodne s právnym zástupcom na neúmerne vysokej, prípadne na kombinácii zmluvných\nodmien, napríklad dohoda - resp. odmena za úplné vybavenie veci v súvislosti so zastupovaním žalobcu\nvo vyššie uvedenej trestnej veci. Ak teda poškodený dohodne s advokátom vyššiu, ako tarifnú odmenu,\nsám sa pričiní o navýšenie takýchto nákladov a úhradu zvýšených nákladov, nemá povinnosť znášať\nštát, takto by boli znevýhodnení tí poškodení, u ktorých nezákonný zásah nastal po 1.1.2013, a to oproti\ntým poškodením, u ktorých rovnaký zásah nastal pred 1.1.2013. Odvolací súd dodáva, že účelom Novely\nč. 412/2012 Z. z. (§ 18 ods. 3) nebolo zavedenie „iného“ nároku na náhradu škody, než tomu bolo pred\n1.1.2013, vždy totiž išlo o náhradu škody za vynaložené trovy v trestnom konaní, iba sa spresnila ich\nvýška, keď pôvodné ustanovenie umožňovalo v praxi rôzny výklad, ktorý by mohol byť zneužitý. Podľa\nodvolacieho súdu účelne vynaložené trovy podľa ustanovenia §18 ods. 3 citovaného zákona, sú trovy,\nktorých výška predstavuje tarifnú odmenu advokáta, trovy, ktoré sú nad rámec tarifnej odmeny, nie sú\npodľa odvolacieho súdu v priamej príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, takéto\nich vynaloženie nebolo nevyhnutné pre obhajobu žalobcu v trestnom konaní (žalobca sa dohodol s\nadvokátom na inej, ako tarifnej odmene). Žalobcovi preto nepatrí nárok na preplatenie inej, ako tarifnej\nodmeny, ktorú samozrejme musí preukázať, že uhradil svojmu advokátovi, pričom iba takáto výška škody\nje\nv priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.“ Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky uznesením zo dňa 31.5.2022, č. k. 7Cdo/280/2019-355, dovolanie žalobcu odmietol\na\nžalovanej voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n5. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 17.4.2023 vzal žalobu späť v časti istiny v sume 3.946,59\n€ s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.946,59 € od 9.3.2013 do zaplatenia. Žalovaná so\nspäťvzatím vyjadrila súhlas na pojednávaní dňa 15.2.2024. Súd preto vo výroku I. podľa § 145 ods. 2\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) zastavil konanie v časti\no zaplatenie istiny v\nsume 3.946,59 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.946,59 € od 9.3.2013 do zaplatenia.\n6. Súd prvej inštancie rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že vzhľadom na splnenie všetkých podmienok\npre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súd žalobcovi vo výroku\nII. priznal podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.\nv spojení s ustanovením § 442 ods.\n1 Občianskeho zákonníka vzniknutú skutočnú škodu vo výške 6.138,32 €, na zaplatenie ktorej sumy\nzaviazal žalovanú a vo zvyšku nároku v sume zvyšku istiny 4.543,09 € žalobu zamietol. Dôvodil, že na\n\nzáklade dokazovania (opísaného\nv bodoch 11. až 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku)\nzistil nasledovný skutkový stav: žalobca v minulosti viedol úspešnú firmu, zamestnával asi 100 ľudí, bol\nna výslní. Firme sa okolo roku 2005 prestalo dariť, v snahe dostať firmu z finančných problémov zakladal\nmajetok, snaha však nevyšla a podnikanie musel ukončiť, následne sa objavili trestné stíhania vedené\nvoči jeho osobe. Nikdy predtým nemal problémy s daňový úradom, vždy všetko predkladal na čas, potom\nsa však všetko zmenilo, čo podľa neho súviselo aj s tým, že žil v malom meste a vyzeralo to, že niekto má\nzáujem na tom, aby mu ublížil. Pokiaľ ide o súkromný život, v čase trestných stíhaní, v súvislosti s ktorými\nsa domáha škody v tomto konaní, žil s pani P. ako druh a družka, predtým sa ešte v roku 2002 rozviedol.\nUviedol, že žije v Čechách a zo Slovenska musel odísť, nakoľko v Handlovej, kde býval si prácu nevedel\nnájsť, keďže tam platilo, že práca, ani zákazky sa „R. nedávajú.“ Z výpovede žalobcu tiež vyplynulo, že v\ntom čase bol obvinený v siedmych rôznych trestných kauzách, v dvoch z nich bol uznaný za vinného a bol\nmu uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, z čoho si „odsedel“ 26 mesiacov. Vo výkone trestu\nbol žalobca od januára 2010 do marca 2012. V súčasnosti žije s partnerkou pani P. v podnájme, nevedel\nsi nájsť prácu, zadĺžil sa, od roku 2007 žije a pracuje\nv Českej republike, kde vykonáva\nsvoju pôvodnú profesiu elektroinžiniera. Právnemu zástupcovi zaplatil v roku 2013 titulom trov obhajoby\nsumu 14.628,- € vo viacerých splátkach a peniaze na úhradu si mal požičať od rodiny a známych.\nSvedkyňa J. P. vo svojej výpovedi potvrdila, že so žalobcom žije v spoločnej domácnosti ako družka od\nroku 2002 a uviedla, že ľudia v H. vedeli o trestných stíhaniach a každý si myslel, že žalobca je podvodník\na klamár, nemohol si nájsť nikde prácu, preto sa museli vrátiť do Čiech, odkiaľ svedkyňa pochádza,\nkeďže jej príjem na krytie potrieb rodiny nepostačoval. K trestnému stíhaniu (ktoré súd prvej inštancie\npre prehľadnosť označil ako „A,“ pričom išlo o konanie vedené pod č. ČVS:ORP-XXX/OEK-PD-XXXX poznámka odvolacieho súdu) konajúci súd uviedol, že žalobcovi bolo dňa 9.6.2008 vznesené obvinenie\npre trestný čin skrátenia dane\na poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona na\ntom skutkovom základe, že ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti C. Slovakia spol. s r. o., Q.\n8, H., IČO: XX XXX XXX nepodal v zákonnej lehote do 31.3.2005 ani dodatočne miestne príslušnému\nsprávcovi dane na Daňovom úrade v Prievidzi daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za\nzdaňovacie obdobie 2004, pričom správca dane určil daňovú povinnosť na základe pomôcok (podľa\ndaňových priznaní k dani z pridanej hodnoty v roku 2004) a vyrubil mu dodatočnú daňovú povinnosť\nv sume 2.031.996,- Sk, čím daňový subjekt C. I. s.r.o. H. skrátil daň z príjmu právnických osôb za rok\n2004 v sume 1.159.846,- Sk. V súvislosti s týmto trestným stíhaním „A“ z pripojeného trestného spisu\nnebolo preukázané, že došlo\nk samostatnému prevzatiu zastupovania obhajcom\nžalobcu (ďalej len „úkon Al“). Zo sťažnosti žalobcu zo 4.7.2008 mal preukázané, že proti uzneseniu o\nvznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť (ďalej len „úkon A2“), ktorá má rozsah jednej strany formátu\nA4 a ktorú podal sťažnosť podal obhajca žalobcu dňa 4.72008, teda v čase, kedy už trestné stíhanie\n„A“ bolo spojené s trestným stíhaním „B,“ čiže vec sa následne viedla ako jedna trestná vec, a to na\nzáklade uznesenia zo dňa 26.6.2008, ČVS: ORP-XX/OEK-PD-XXXX. Je teda zrejmé, že úkon Al nebol\nv skutočnosti vykonaný. Uvedená sťažnosť žalobcu bola uznesením okresného prokurátora v Prievidzi\nzo dňa 17.7.2008, č. k. 2Pv 128/07-12, zamietnutá. Zo zápisnice\no výsluchu svedkyne\nC. R. zo dňa 22.8.2008 mal súd prvej inštancie za preukázané, že výsluch bol vykonaný v Prievidzi v\nuvedený deň v čase od 10,05 hod. do 10,35 hod. za prítomnosti obhajcu žalobcu JUDr. D. S., PhD. (ďalej\nlen „úkon A3“). Z podania žalobcu zo dňa 25.8.2008 vyhotovenom jeho obhajcom vyplýva, že žalobca\nsa ako obvinený vyjadril k záverom vyšetrovania (ďalej len „úkon A4“). Následne bolo trestné stíhanie\n„A“ voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie,\nnie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci (z uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry\nPrievidza zo dňa 21.3.2011, č. k. 2Pv 128/07 -38). K trestnému stíhaniu (ktoré súd prvej inštancie pre\nprehľadnosť označil ako „B“, pričom išlo o konanie vedené pod č. ČVS:\nORP-XX/OEK-PDXXXX - poznámka odvolacieho súdu) konajúci súd uviedol, že žalobcovi bolo dňa 7.11.2007 vznesené\nobvinenie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148\nods. 1, ods. 4 Trestného\nzákona a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods.\n2, ods. 3 Trestného zákona a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou\npodľa § 124 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti\nC. I. spol. s r. o., Q. 8, H., X.: XX XXX XXX, odňal zo spoločného tranzitného režimu a spod colného\ndohľadu na území Slovenskej republiky rôzny textilný tovar (hmotnosť 14.833 kg) vyskladnený zo\nsúkromného colného skladu, ktorý bol tranzitným vyhlásením Colného úradu Banská Bystrica, pobočka\nColného úradu Nováky TI č. MRN XXSKXXXXXXXXXXXXXX, dňa 3.6.2005 prepustený do spoločného\ntranzitného režimu tým, že dňa 3.6.2005 v obci S., okres Prievidza, porušil colnú uzáveru na motorovom\nvozidle, na ktorom bol tovar naložený, tovar vyložil v skladových priestoroch firmy, v lehote stanovenej\nna dodanie tovaru, t. j. do 10.6.2005 tovar nedodal Colnému úradu určenia Antwerpen DE - BE101000\n\nBelgicko a nevyviezol príjemcovi VDP PROTECTS, N.V. VANDEPUTTE S.A, B-2530 BOECHOUT,\nBelgicko, tovar v novembri 2005 predal spoločnosti Slovmat spol. s r. o. Školská 13, Slovenská Ľupča,\nčím skrátil daň\nz pridanej hodnoty v sume 1.446.616,- Sk a clo v sume 201.320,- Sk\n(z uznesenia vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 7.11.2007, ČVS:ORP-XX/OEK-PD-XXXX). V nasledujúcich\nbodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 20. až 47.) súd prvej inštancie detailne popísal\njednotlivé úkony poskytnutej právnej pomoci obhajcom žalobcu JUDr. B. S., PhD. vykonané v období od\n4.12.2007 (prevzatie obhajoby) do 20.8.2012 [účasť na verejnom zasadnutí, na ktorom bol vyhlásený\nrozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod č. k. 23To/68/2012-800, ktorým odvolací súd zrušil žalobcom\nnapadnutý rozsudok a žalobcu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok (skutky) nie je trestným\nčinom (obžaloba v tejto trestnej veci bola podaná dňa 23.3.2011)]. Súd prvej inštancie následne zhrnul,\nže z vyúčtovania právnych služieb obhajcu žalobcu JUDr. D. S., PhD. zo dňa 8.10.2012, ktorý koná vo\nvlastnom mene a na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAT, s.r.o. mal preukázané, že žalobcovi za\nzastupovanie\nv obidvoch trestných veciach bola odmena za právne služby vyčíslená spolu vo\nvýške 9.780,- €, 20 % DPH (1.956,- €) a odplata za služby súvisiace s právnymi službami vo výške 2.410,€\na 20 % DPH (482,- €), t. j. spolu 14.628,- €. Vyúčtovanie je podpísané žalobcom, čím uznal\nzáväzky vyplývajúce z tohto vyúčtovania. V nadväznosti na toto vyúčtovanie bola následne spoločnosťou\nBAJO LEGAL, s.r.o. vystavená žalobcovi faktúra č. XX/XX/XXXX so sumou 14.628,- € s DPH zo dňa\n31.1.2013, ktorá bola splatná v rovnaký deň. V konaní bolo sporné, či žalobca obhajcovi uvedenú faktúru\nuhradil, (resp. či úhradu vykonala iná osoba), čo skonštatoval aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí.\nZ príjmových pokladničných dokladov zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013 a 1.3.2013 mal súd prvej inštancie\npreukázané, že v tieto dni prijala spoločnosť BAJO LEGAL s.r.o. tri hotovostné platby v sume 5.000,€, 4.800,- € a 4.828,- €, spolu 14.628,- €. Spornosť tejto otázky vyplývala z výhrady žalovaného, ktorý\nrozporoval údaj uvedený v kolónke „Prijaté od“ na týchto dokladoch, kde je uvedená osoba „Ing. S. R., H.\n1, H., narodený XX.X.XXXX,“ pričom žalobca je Ing. C. R.. Súd prvej inštancie, neuznajúc túto výhradu\nžalovaného za dôvodnú, posúdil tento rozpor ako chybu s odôvodnením, že s totožnosťou žalobcu\nsúhlasí označenie tejto osoby priezviskom (R.), údajom o adrese bydliska žalobcu (H. 1, H.), ako aj\ndátumom narodenia (20.7.1953). Súčasne je v dokladoch aj odkaz na číslo faktúry, ktorá sa uhrádza a\nktorá, ako bolo preukázané, bola vystavená práve žalobcovi (č. F Súčasne nebolo preukázané\na\nžalovaná ani neprezentovala také pochybnosti, ktoré by nasvedčovali iným okolnostiam (napríklad, ak\nby žalobca mal súrodenca narodeného v rovnaký deň ako žaloba s menom S.). Súd prvej inštancie\npreto uzavrel, že žalobca uhradil svojmu obhajcovi dňa 1.2.2013 sumu 5.000,- €, dňa 18.2.2013 sumu\n4.800,- € a dňa 1.3.2013 sumu 4.828,- €, t. j. spolu 14.628,- €. Zároveň mal za preukázané, že žiadosťou\nzo dňa 1.3.2013 adresovanej GP SR a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, žalobca požiadal o\npredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom si uplatnil\naj skutočnú škodu v sume\n14.628,- €. Žiadosť bola žalovanému doručená dňa 8.3.2013, ktorý\nžalobcovi oznámil, že postup a rozhodnutia prokuratúry považuje za zákonný, z ktorého dôvodu žiadosť\nžalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú, uspokojenie nároku odmietol a žalobcu odkázal na príslušný súd.\nSúd prvej inštancie zhrnul, že na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba\nje dôvodná len v časti. V prvom rade, vzhľadom na námietku žalovaného, súd prvej inštancie uviedol,\nže pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti\nvyplývajúcej z hmotného práva, pričom pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný\nnárok na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z. z. len štát. Súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými\npredpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto\noprávneným subjektom. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene\nštátu konať, v žalobe o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi\na nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je vecou súdu, aby ustálil, ktorý orgán má v mene štátu konať\n(R 11/2021, uznesenie NS SR zo dňa 24.6.2020 sp. zn. 6Cdo/87/2019). V danom prípade konajúci súd\nustálil, že orgánom oprávneným konať za žalovaného je GP SR. K tomuto záveru dospel aj v nadväznosti\nna právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého hoci žalobca\nv podaniach\nuvádzal, že nárok na náhradu škody vznikol pre nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry, všetky\nním tvrdené skutočnosti uvádzané v žalobe nasvedčovali tomu, že došlo na strane orgánu verejnej moci\n(žalovaného) k vydaniu nezákonného rozhodnutia v prípade oboch trestných stíhaní. Preto, ak žalovaná\nmala pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, mala takúto výhradu vzniesť hneď a\nbolo jej povinnosťou, aby v určenej lehote poškodeného vyzvala na odstránenie nedostatku, čo sa ale\nnestalo. Napokon GP SR vybavila vec tak, že postup a rozhodnutie prokuratúry považuje za zákonné\na žiadosť na náhradu škody zo dňa 1.3.2013 vyhodnotila ako nedôvodnú. Generálna prokuratúra SR\n\nteda prerokovala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku okrem iného aj z dôvodu nezákonného\nrozhodnutia, pričom neuznala ako titul náhrady škody ani nezákonné rozhodnutie. Nie je preto dôvodné,\naby žalovaná teraz namietala, že nie je orgánom príslušným konať za štát, ak vec v rámci predbežného\nprerokovania vecne posúdila s negatívnym záverom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal, že štát\nje pasívne vecne legitimovaný bez ohľadu na to, kto za štát koná a ak by takým orgánom aj bol nesprávny\norgán, na hmotnoprávny vzťah medzi stranami by to vplyv nemalo a nemôže to ísť ani na vrub žalobcovi\n(bližšie citované rozhodnutie R 11/2021). Ako nedôvodnú preto posúdil výhradu žalovaného, že štát,\nzastúpený GP SR, nie je pasívne vecne legitimovaný. K splneniu jednotlivých predpokladov vzniku\nnároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. existencia nezákonného rozhodnutia alebo\nnesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi prvými dvoma predpokladmi,\nuviedol, že\nz hľadiska prvej podmienky je v predmetnej veci ustanoviť, či v oboch\ntrestných stíhaniach existujú nezákonné rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe ten, proti komu\nbolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších\nzákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na\nnáhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti\ns rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady\nna trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám\n(v tomto zmysle poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.1993, sp.\nzn. 1Cdo/53/1993, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky\npod R 70/1994, tiež napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010,\nsp. zn. 4MCdo/15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2012, sp. zn.\n4Cdo/54/2011, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod\nR 37/2013).\nZ dokazovania vyplynulo, že voči žalobcovi boli vydané\nrozhodnutia, na základe ktorých bolo voči nemu vedené trestné konanie, ktoré bolo napokon ukončené\nv prípade trestnej veci vedenej na základe uznesenia zo dňa 9.6.2008, ČVS: ORP -XXX/OEK-PD- 2007\nvydaním uznesenia prokurátora zo dňa 21.3.2011, sp. zn. 2P v 128/07 o zastavení konania (trestné\nstíhanie „A“)\na v prípade trestnej veci vedenej na základe uznesenia zo dňa 27.1.2007,\nČVS:\nORP-XX/OEK-PD-XXXX oslobodením žalobcu spod obžaloby\n(trestné stíhanie „B“). Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalobca odvíjal svoj nárok na náhradu škody\nod nesprávneho úradného postupu orgánov prokuratúry, na čo poukazoval vo svojej obrane aj žalovaný,\nno všetky skutočnosti uvádzané v žalobe nasvedčovali tomu, že v danom prípade došlo na strane orgánu\nverejnej moci (žalovaného) k vydaniu nezákonného rozhodnutia v prípade oboch trestných stíhaní a z\ntohto pohľadu nárok žalobcu aj posudzoval. Podľa názoru prvoinštančného súdu, v súlade s právnym\nnázorom odvolacieho súdu, ak žalovaný mal pochybnosti o tom,\nz\nakého titulu si žalobca nárok uplatňuje, bolo jeho povinnosťou, aby v určenej lehote poškodeného vyzval\nna odstránenie nedostatku, čo sa však nestalo. Námietku žalovanej, že žalobca namietal nesprávny\núradný postup, nie existenciu nezákonného rozhodnutia, posúdil ako nedôvodnú s odôvodnením, že\nzákladným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle\n§ 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,\nktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu\ntohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda doslovného gramatického\nvýkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického\nvýkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami\nmožno dospieť k záveru, že pokiaľ ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené\nvo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie\naj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky\nupravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu\nprávneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného\nrozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba\npreto považovať taký výklad § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého v prípade\nposudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a\nvznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto\nrozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké\ndôsledky ako zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.\nAk zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zastavením trestného\nstíhania (ako v prípade trestného stíhania „A“) alebo oslobodením spod obžaloby (ako v prípade\n\ntrestného stíhania „B“), nedáva v materiálnom právnom štáte žiaden zmysel trvať na osobitnom zrušení\nrozhodnutia o začatí trestného stíhania alebo o vznesení obvinenia, pričom tieto sa z tohto dôvodu\nstávajú bezpredmetnými. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania a právoplatnosťou\nrozsudku, označených vyššie, ktorými bolo\nv prípade trestného stíhania „A“ zastavené\ntrestné stíhanie voči žalobcovi a v prípade trestného stíhania „B“, v ktorom bol žalobca spod obžaloby\noslobodený, sa trestné stíhanie končí, zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení\nobvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky\ntrestného konania ukazujú, že žalobca trestný čin nespáchal, čo zároveň znamená, že podozrenie\nzo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení\nobvinenia. S poukazom na záver prijatý judikatúrou preto neobstojí obrana žalovaného, že vydané\nrozhodnutia boli\nv čase ich vydania zákonné, nakoľko boli splnené predpoklady pre začatie\ntrestného stíhania. Relevanciu nemá ani to, že nezákonnosť týchto rozhodnutí nekonštatoval nadriadený\nprokurátor, či iný orgán, na čo poukazoval žalovaný. Žalovaný tiež namietal, že v prípade trestného\nstíhania „B“ žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia\na žalobcovi\npreto nie je možné s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím. Túto námietku súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú.\nVýklad žalovaného je v zmysle záverov súdu prvej inštancie\nv rozpore s právnym názorom\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý vyslovil, že „splnenie podmienky podať riadny\nopravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby\nv trestnom konaní oslobodený'' (rozsudok zo dňa 24.10.2022, sp. zn. lVCdo/2/2022, publikovaný v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 58/2022). Vzhľadom na to, že\nv trestnom stíhaní „B“ bol žalobca oslobodený spod obžaloby, s poukazom na vyslovený názor veľkého\nsenátu, je nedôvodné trvať na splnení podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,\na\npreto skutočnosť, že žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 9.6.2008,\nČVS:ORP- XXX/OEK-PD-XXXX, nemá právnu relevanciu. S tým dokonca nie sú v rozpore ani závery\nz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2023, sp. zn. 7Cdo/78/2022, na ktoré\npoukazoval žalovaný, pretože v tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky dával dôraz na to, že\nsťažnosť predstavovala efektívny opravný prostriedok a že by došlo s pravdepodobnosťou hraničiacou\ns istotou k zrušeniu uznesenia\no vznesení obvinenia. Tak tomu nebolo v danom prípade.\nLen sotva si možno predstaviť, že by prokurátor rozhodol o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia,\nak v celom trestnom stíhaní „B“ prokurátor - napriek dôkazom zabezpečeným počas vyšetrovania - na\nobvinení nástojil\na nielenže podal obžalobu, ale ešte aj podal odvolanie\nproti rozsudku súdu prvej inštancie\nv situácii, kedy sa prokurátorovi nezdalo\npostačujúce odsúdenie zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný poukazoval na to, že právo na náhradu\nškody za nezákonné rozhodnutie nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám, pretože napríklad nepodal\ndaňové priznanie, a podobne. Túto výhradu súd prvej inštancie rovnako nepovažoval za dôvodnú. V\nprvom rade, zavinenie na trestnom stíhaní nepredpisuje právna úprava ako výluku vzniku nároku na\nnáhradu škody. Tak tomu je pri náhrade škody v súvislosti s uložením trestu, ochranného opatrenia\nalebo väzby (podľa § 3 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), ale\nnie v prípade náhrady škody podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že\nzákonom\nč. 514/2003 Z. z. sa realizuje výkon základného práva podľa čl. 46 ods. 3\nÚstavy, nie je dôvod neprípustné rozširovať obmedzenia prístupu k právu na náhradu škody spôsobenej\nštátom.\nV druhom rade, nebolo preukázané, že by si žalobca v pravom zmysle slova\nobvinenie zavinil sám. Toto zavinenie nemožno vidieť v nepodaní daňového priznania, pretože to môže\nviesť nanajvýš k prípadnému záveru o daňovom delikte, ale nie automaticky k záveru, že takáto osoba\nmôže v demokratickom a právnom štáte rovno čakať trestné stíhanie. Vznesenie obvinenia, či vôbec\nvedenie celého trestného konania nie je závislé od vôle obvineného a orgány činné\nv\ntrestnom konaní ani súdy nemôžu ani vtedy, ak by šlo v konaní o pasívneho obvineného (čo nebol prípad\nžalobcu) k nemu pristupovať tak, že si za stíhanie môže sám alebo že by azda chcel byť dobrovoľne\nstíhaný alebo že by sa mu to azda páčilo. Nielen podľa súčasnej právnej úpravy Trestného poriadku,\nale aj podľa § 2 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. bolo vylúčené stíhanie z iných než zákonných\ndôvodov a orgány činné v trestnom konaní mali povinnosť\ns rovnakou starostlivosťou\nobjasňovať okolnosti svedčiace nielen proti obvinenému, ale aj\nv jeho prospech, nečakajúc\nna návrhy strán. Žalobca v danej veci sa konania zúčastňoval, nemaril ich, na úkony sa dostavoval\n(alebo dal súhlas na ich vykonanie v neprítomnosti), zásielky si preberal a konania sa zúčastňoval, či\nuž osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Čo by teda mal urobiť žalobca viac, aby nebol vnímaný, že\nsi za konanie môže sám, to nebolo súdu prvej inštancie zrejmé. Súd v trestnom konaní právoplatne\n\nrozhodol, že je dôvodné žalobcu oslobodiť a preto sa nedopustil žalobca ničoho protiprávneho. Uviedol,\nže argumentáciu, že si žalobca zavinil obvinenie sám, treba odmietnuť ako nedôvodnú a pri rozhodovaní\nvec posudzoval na základe vyššie opísaných skutkových zistení ako nárok na náhradu škody vzniknutý\nvydaním nezákonných rozhodnutí podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými boli\nuznesenia o vznesení obvinenia, resp. o začatí trestného stíhania zo dňa 9.6.2008, pod sp. zn. ČVS:\nORP-XXX/OEK-PD-XXXX a zo dňa 27.1.2007, pod sp. zn. ČVS:\nORP-XX/OEK-PDXXXX. Vyhodnotil, že žalobca tak splnil prvú podmienku pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, pretože\npreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Z hľadiska\ndruhej podmienky (vznik škody) súd prvej inštancie v prvom rade charakterizoval pojem skutočná škoda\nnajmä v nadväznosti na ustálenú súdnu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4MCdo/23/2008, zo dňa 21.12.2009 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo\ndňa 25.9.2023, sp. zn. 4Cdo/145/2022, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 28.6.1993,\nsp. zn. 1Cdo/53/1993, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky\npod R 70/1994) a s poukazom na uvedené vyslovil názor, že žalobca sa domáha skutočnej škody.\nSkonštatoval, že na vznik škody nestačí ale preukázať súpis vykonaných úkonov, ani to, že jednotlivé\núkony boli vykonané, aleje potrebné preukázať, že škoda skutočne vznikla. Žalobca preukázal, že\nsvojmu obhajcovi uhradil sumu 14.628,- €, čím vynaložením nákladov na obhajobu došlo k zmenšeniu\nmajetku žalobcu. Žalovaný poukazoval na to, že náhrada skutočnej škody spôsobenej nákladmi na\nobhajobu musí vychádzať z tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože inak by nešlo o\núčelne vynaložené trovy. S touto výhradou sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí.\nŽalobcovi teda možno náhradu škody priznať len do výšky tarifnej odmeny za jeho zastupovanie v\ntrestnom konaní\na v ďalšom posudzoval, akú výšku by dosahovala odmena za právne služby,\nak by obhajca účtoval žalobcovi odmenu za zastupovania v oboch trestných stíhaniach podľa úpravy\ntarifnej odmeny podľa citovanej vyhlášky. V súvislosti s tým reagoval na výhradu žalovaného týkajúcej\nsa neúčelnosti zastupovania obhajcom z Bratislavy, ak v okolí bydliska žalobcu pôsobilo viacero iných\nadvokátov. Prvoinštančný súd dôvodil, že v prvom rade ide o realizáciu základného práva žalobcu na\nprávnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy, v rámci ktorého sa rozhodol udeliť mandát na jeho obhajobu\nadvokátovi, voči ktorému má dôveru s tým, že niet dôvodu domnievať sa, že by toto právo bolo zneužité,\nkedy je potrebné rešpektovať aj lokálne pomery mesta, v ktorom žalobca žil, keďže prezentoval (aj keď v\ninom kontexte), že bolo známe, že je trestne stíhaný\na že sa mu zákazky nedávajú. V druhom rade\nboli úkony trestného konania lokalizované vo viacerých miestach (Prievidza, Banská Bystrica, Trenčín,\nIlava, Dubnica nad Váhom) a bez ohľadu na to odkiaľ by bol advokát žalobcu, nevyhnutne by žalobcovi\nvznikli hotové výdavky spojené s predmetnými úkonmi v trestnom konaní. Nedá sa preto učiniť záver, že\nak by si žalobca zvolil advokáta z H. alebo Prievidze, že by hotové výdavky alebo strata času nevznikla.\nŽalovaný rozporoval aj viaceré úkony právnej služby z hľadiska ich vyúčtovanej výšky, ktoré výhrady\npovažoval súd prvej inštancie za čiastočne dôvodné s tým, že za trestné činy, pre ktoré bol žalobca\nstíhaný v oboch trestných stíhaniach bolo možné v zmysle § 148\nods. 1, ods. 4 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. uložiť trest odňatia slobody v trvaní na tri roky až desať rokov. Za obhajobu v\ntrestnom konaní v takejto veci je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna\nosmina výpočtového základu v zmysle § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom\ndo 30.6.2013. Výpočtový základ podľa § 1 ods. 3 uvedenej vyhlášky zodpovedá sume 17.822,- Sk pre\nrok 2007, 19.045,- € pre rok 2008, 741,- € pre rok 2011 a 763,- € pre rok 2012. Základná sadzba tarifnej\nodmeny (1/8 výpočtového základu) pre zastupovanie v obhajoby v oboch trestných stíhaniach preto\nzodpovedá sume 73,95 € pre rok 2007, 79,02 € pre rok 2008, 92,63 € pre rok 2011 a 95,38 € pre rok\n2012. K jednotlivým úkonom môže obhajca účtovať podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. aj tzv.\nrežijný paušál vo výške stotiny výpočtového základu v sume 5,92 € pre rok 2007, 6,32 € pre rok 2008,\n7,41 € pre rok 2011 a 7,63 € pre rok 2012. Súčasne má obhajca právo účtovať k úkonom vykonávaným\nv mieste, ktoré nie je sídlom advokáta podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. aj náhradu za\nstratu času vo výške 1/60 výpočtového základu, čo je 10,54 € pre rok 2008, 12,35 € pre rok 2011 a\n12,72 € pre rok 2012. Žalovaný namietal, že u viacerých úkonov vyčíslených žalobcom (úkony A1 až\nA4 a úkony BI až B9) neboli splnené podmienky pre navýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny na\ntrojnásobok v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, pretože\nobhajca nevyužil ani znalosť cudzieho jazyka, ani cudzí jazyk a nešlo\no úkony mimoriadne\nťažké a náročné. Súd prvej inštancie túto výhradu žalovaného považoval za dôvodnú, keďže podľa jeho\nnázoru nešlo o úkony mimoriadne ťažké, ani časovo náročné.\nV danej veci išlo o „bežný“ spis v\noblasti daňovej kriminality, ktorý ani nie je s ohľadom na povahu daňovej kriminality rozsiahly. Samotné\npísomné podania vykonávané obhajcom žalobcu nemožno považovať za vyžadujúce rozsiahle štúdium\nspisu. Napríklad, obžaloba má 7 strán, doplnenie návrhu žalobcu na zastavenie trestného stíhania z\n\n24.2.2011 má 6 strán, vyjadrenie\nk záverom vyšetrovania zo dňa 25.8.2008 má 2 strany,\natď. Konajúci súd dôvodil, že neznižuje vážnosť týchto úkonov tým, že poukazuje na ich rozsah, pretože\núčelom tvorby podaní nie je predkladanie rozsiahlych podaní, ale ich vecnosť a jasnosť, ale uvádza to\npre to, že to vždy nejako odráža zložitosť veci, resp. vôbec faktor náročnosti. Zhrnul, že vec nebola\nmimoriadne ťažká ani náročná a z trestného spisu ani nevyplynula potreba znalosti cudzieho jazyka, ani\npotreba aplikovania cudzieho práva. Súd preto pravidlo podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v\nznení účinnom do 31.12.2008 v danej veci neaplikoval. Následne prvoinštančný súd\nv\nbodoch 113. až 146. odôvodnenia napadnutého rozsudku sumarizoval jednotlivé úkony právnej služby\n(z hľadiska preukázanosti), svoje zistenia premietol pre lepšiu prehľadnosť aj do tabuliek (pozri body 145\na 146 odôvodnenia napadnutého rozsudku) a dospel k záveru, že súčet súm uvedených v tabuľkách\nje 6.138,32 €. Mal tak za preukázané, že žalobcovi vznikla skutočná škoda podľa § 17 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. v tejto výške, čo je menej ako si žalobca\nv konaní uplatňuje\n(po zohľadnení čiastočného zastavenia konania vo výroku I.). K tretej podmienke (príčinná súvislosť)\nprvoinštančný súd uviedol, že ide o priamu väzbu javov, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý\njav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah\npríčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.\nPri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina\nju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová\nsúvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Atribútom príčinnej súvislosti je\n„priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku\na\nvyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak\nje iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe\nskutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon\nspája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010, sp.\nzn. 5Cdo/126/2009). Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou\nje v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom\nprípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver\no existencii jedného\nz predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom\ntento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná\nskutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o\njednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu\npodstatnú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011).\nO takúto situáciu ide aj v danej veci. Žalobca vynaložil predmetné trovy obhajoby práve a len v súvislosti\nso zastupovaním jeho osoby v oboch predmetných trestných konaniach. Vznik týchto nákladov na trovy\nobhajoby nemá žiadnu inú priamu príčinu (a žalovaný ani opak netvrdil) než je práve okolnosť vznesenia\nobvinenia v každom z oboch trestných konaní a následné obe celé trestné konania, počas ktorých tieto\ntrovy žalobcovi vznikli. Žalobca teda podľa názoru konajúceho súdu preukázal aj príčinnú súvislosť.\nVo vzťahu k výhradám žalovaného odmietol formálny pohľad na to, či vykonané úkony boli vyvolané\nrozhodnutiami a postupmi orgánov štátu, pretože prísne vzaté prakticky každý úkon bol vyvolaný zo\nstrany žalobcu, keďže aj na výsluch sa obvinený dostavil, pretože chcel a aj každé podanie urobil\nobvinený, pretože chcel, pričom nemusel a podobne. Taký výklad by ale popieral základné právo na\nprávnu pomoc podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v kontexte materiálneho právneho štátu.\nJe iste právom\na povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním\npodozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia\nz toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr\nukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské\npráva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte\nexistovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia\nza všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. III. ÚS 754/2016, zo dňa 24.1.2017). Je zrejmé, že každý z vykonaných úkonov bol\nvyvolaný rozhodnutím alebo postupmi orgánu štátu. Nebolo preukázané, že by svoje obhajobné práva\nžalobca zneužíval alebo nadužíval (napríklad opakovanými podaniami alebo podávaním tzv. „podaní pre\npodania“ za účelom samoúčelného navýšenia trov, a podobne. Prvoinštančný súd však mal výhradu k\núčelnosti dvoch podaní, ktoré nebolo nutné podávať samostatne tak, ako bolo popísané v bodoch 136. a\n140. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu zhrnul\ntak, že vzhľadom na splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím žalobcovi vo výroku II. priznal podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods.\n1, § 17 ods. 1 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ustanovením § 442\nods.\n\n1 Občianskeho zákonníka vzniknutú skutočnú škodu vo výške 6.138,32 € a na zaplatenie tejto sumy\nzaviazal žalovaného a vo zvyšku nárok v sume 4.543,09 € žalobu vo výroku III. zamietol. K príslušenstvu\nžalovaného nároku uviedol, že žalobca si k uplatnenému nároku na istinu skutočnej škody uplatnil ako\npríslušenstvo úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy od 9.3.2013 do zaplatenia,\npričom dlh považoval za splatný 9.3.2013, lebo žalobca vyzval žalovaného na plnenie dňa 8.3.2013,\nkedy mu bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie (č. 1. 55), čiže mal podľa žalobcu v tento\ndeň aj plniť, k čomu ale nedošlo a preto ďalším dňom bol dlh splatný. Konajúci súd sa s týmto názorom\nnestotožnil, keď dôvodil, že žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku GP SR dňa\n8.3.2013, kedy začala\nGP SR plynúť šesťmesačná lehota podľa § 16 ods. 4 zákona č.\n514/2003 Z. z., ktorej posledným dňom bol deň 8.9.2013, kedy ešte GP SR mohla žalobcu v jeho nároku\nuspokojiť. Záporné stanovisko oznámila GP SR žalobcovi dňa 16.8.2013. Súd dospel k záveru, že až\ndňom oznámenia záporného stanoviska podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj zodpovedá\ntomuto ustanoveniu, mohlo dôjsť k vzniku omeškania na strane štátu, nie skôr. Preto sa žalovaný dostal\ndo omeškania s plnením žalovanej skutočnej škody dňom 16.8.2013. Žalovaný sa nezaplatením v súlade\nso žiadosťou žalobcu dostal podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania, a preto je\nžalobcovi podľa § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinný\nzaplatiť aj úrok z omeškania v sadzbe podľa § 3 nariadenia\nč. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška\núrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej\ncentrálnej banky platná k prvému dňu omeškania\ns plnením peňažného dlhu (tá bola 0,50\n% v období od 8.5.2013 do 12.11.2013). Úrok\nz omeškania si žalobca oprávnene\nuplatnil, ale len z priznanej skutočnej škody 6.138,32 € odo dňa doručenia odpovede GP SR, že nárok\nžalovaný neuspokojí, t. j. od 16.8.2013. Preto žalobe v tejto časti vyhovel a priznal žalobcovi ročný úrok\nz omeškania vo výške 5,50 % zo žalovanej sumy, a to za obdobie od 16.8.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku\nžalovaného príslušenstva, čiže\nv časti presahujúcej úrok z omeškania 5,50 % ročne (žalobca\nsi uplatňoval úrok 8,75 % ročne) a príslušenstvo, ktorým žalobca požadoval príslušenstvo aj za obdobie\nod 9.3.2013 do 15.8.2013, žalobu vo výroku III. zamietol. Paričnú lehotu (30 dní) súd prvej inštancie\nurčil\nv súlade s § 232 ods. 3 druhá veta C.s.p., pričom vychádzal z potreby GP SR, ako\norgánu verejnej správy konajúceho za žalovaného pre zabezpečenie dostatočného času pre vykonanie\npredbežnej finančnej kontroly podľa § 6 ods. 1 a § 9 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej\nkontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nbez rizika ohrozenia činnosti GP SR prípadným začatím exekučného konania s tým, že uvedená lehota\nsa súdu javila ako primeraná.\n7. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 255, § 256\nods. 1 a § 262 C.s.p. s tým, že z hľadiska žalovanej istiny bol žalobca úspešný v časti žalovanej istiny\nvo výške 6.138,32 € (výrok II.), čo zodpovedá 41,97 % pôvodne žalovanej istiny a úspech žalovaného\npredstavoval 31,06 % (úspech z hľadiska zamietnutej časti uplatnenej istiny vo výške 4.543,09 €). Z\nhľadiska zásady zavinenia konajúci súd uviedol, že\nz pôvodne žalovanej sumy podľa § 256\nods. 1 C.s.p. zavinil žalobca zastavenie konania\nv rozsahu sumy 3.946,59\n€, v ktorej zobral žalobu späť, čo zodpovedá 26,98 % pôvodne žalovanej sumy, pričom tieto dôvody\nzastavenia konania sú len na strane žalobcu, keďže žalobu nevzal späť pre správanie žalovaného.\nDôvodil, že niet dôvodu, aby v prípade, že sa v jednom konaní kombinujú sčasti dôvody pre rozhodnutie\npodľa § 255 C.s.p. (t. j. podľa zásady úspechu) a súčasne podľa § 256 ods. 1 C.s.p. (t. j. podľa\nzásady zavinenia) sa tieto sumárne neposudzovali rovnako, ako v prípade úspechu, t. j. porovnávaním\nžalobného petitu a výroku rozsudku. Preto sa rozdiel medzi úspechom žalobcu v rozsahu 41,97 % a\nzavinením žalobcu na zastavení konania v rozsahu 26,98 %, čo činí 14,99 %, odčíta od rozsahu úspechu\nžalovaného v rozsahu 31,06 %, čo činí 16,07 % v prospech žalovaného. Vzhľadom na zistený malý\nrozdiel medzi úspechom žalobcu a jeho zavinením na zastavení konania na jednej strane a úspechom\nžalovaného na druhej strane len v rozsahu 16,07 % v prospech žalovaného, prvoinštančný súd vo\nvýroku IV. analogicky s použitím čl. 4 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. rozhodol, že žiadna\nstrana nemá právo na náhradu trov konania. Ďalej dôvodil, že pôvodne sa žalobca domáhal aj nároku\nna zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000,- €, pričom časť nároku v sume 15.000,- €\nvzal späť a súd konanie zastavil uznesením (bývalého) Okresného súdu Bratislava I z 26.9.2014 a vo\nvzťahu k zvyšnej časti právoplatne žalobu zamietol, a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa\n3.6.2015, č. k. 5C/185/2013-157, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.9.2018,\nč. k. 14Co/558/2015-238, s tým, že o trovách bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Vo vzťahu k\ntomuto nároku by žalovaný bol spolovice úspešný a spolovice bolo zavinenie zastavenia konania na\nstrane žalobcu. Hoci v tejto časti žaloby by mu patrilo právo na náhradu trov konania, vzhľadom k\n\ntomu, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, v súlade s čl. 17 základných princípov\nC.s.p. rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (R 72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). Z dôvodu hospodárnosti konania nebolo\ndôvodné, aby sa súd osobitne venoval riešeniu práva žalovaného na náhradu trov konania vo vzťahu k\npôvodnej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, pretože by i tak nemal právo na náhradu trov konania\nza túto časť konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov štátu právne odôvodnil ustanoveniami §\n470 C.s.p., § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že zo súdneho spisu (č. 1. 73)\nvyplýva, že štátu vznikli trovy vyplatením svedočného svedkyni J. v sume 63,07 €, ktoré nie sú kryté\npreddavkom strán na trovy dôkazu. Spolu s vyplatením svedočného štát, podľa právnej úpravy účinnej\nv čase vyplatenia svedočného (t. j. za účinnosti O.s.p.), oprávnene očakával, že bude mať právo podľa\n§ 148 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov štátu, ktoré bude platiť prípadný neúspešný účastník\nkonania, a to podľa výsledkov konania. Do tohto legitímneho očakávania štátu nemôže byť zasiahnuté\ns poukazom na § 470 ods. 2 C.s.p. ani po tom, čo došlo k účinnosti C.s.p. Vzhľadom na to bolo dôvodné\nrozhodnúť o trovách štátu, ktoré vynaložil v súvislosti s úhradou svedočného svedkyni P.. Podľa súdnej\npraxe v konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada nákladov za konanie\nje podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. dané právo na náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi,\nna ktorého dopadá povinnosť náhrady trov konania druhému účastníkovi (v tomto zmysle R 34/1979,\nrozsudok Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 24.9.1976, sp. zn. 1 Cz 70/76). Takým účastníkom nie je v\nzmysle výroku IV. ani jedna zo strán, pretože ani jednej strane nebolo priznané právo na náhradu trov\nkonania. Preto súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 148 ods. 1 O.s.p. a § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p.\nrozhodol tak, že štátu nepatrí právo na náhradu trov konania.\n8. Proti rozsudku vo veci samej podali v zákonnej lehote odvolanie obe sporové strany, žalobca v\nrozsahu výrokov II., III. a IV. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p,)\na rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365\nods. 1\npísm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom konaní označenom v rozsudku\n„A“ náhradu škody za úkon právnej služby označený A1 - príprava a prevzatie zastúpenia dňa 4.12.2007\nz dôvodu nepreukázania jeho uskutočnenia, a to navzdory tomu, že uskutočnenie tohto úkonu právnej\nslužby nebolo medzi stranami sporné. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.5.2023 uskutočnenie tohto úkonu\nprávnej služby nerozporoval, rozporoval len výšku škody v podobe tarifnej odmeny za tento úkon. V\nsúlade s § 151 ods. 1 C.s.p. mal potom súd prvej inštancie považovať uskutočnenie tohto úkonu právnej\nslužby za preukázané. Uskutočnenie tohto úkonu právnej služby vyplýva aj z toho, že následne obhajca\nžalobcu vykonával ďalšie úkony právnej služby v predmetnom trestnom konaní ako podanie sťažnosti\nvoči uzneseniu o vznesení obvinenia a ďalšie. Z týchto dôvodov je záver súdu prvej inštancie\no\ntom, že nebolo preukázané uskutočnenie tohto úkonu právnej služby nesprávny, pretože preukázané je,\na žalobcovi patrí náhrada škody za tento úkon právnej služby. Súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom\nkonaní označenom v rozsudku „B“ náhradu škody za úkony právnej služby označené B15 a B17 porady s klientom zo dňa 20.7.2011 a dňa 27.9.2011 z dôvodu nepreukázania ich uskutočnenia. Súd\nprvej inštancie uviedol, že neboli v tomto smere predložené potvrdenia príslušného útvaru. Predmetné\nporady s klientom boli preukázané vyúčtovaním právnych služieb zo dňa 8.10.2012 tvoriaceho dôkaz\nč. 4 žaloby. Predmetné vyúčtovanie právnych služieb obsahuje rozpis právnych služieb vrátane oboch\nporád a dĺžky ich konania. Predmetné vyúčtovanie právnych služieb žalobca potvrdil podpisom na\nzáver\na zaviazal sa uhradiť svojmu obhajcovi odmenu aj za tieto úkony\nprávnej služby, čím de iure potvrdil ich uskutočnenie. Pri poradách mimo ústavov na výkon trestu a\nväzby postačuje súdom písomný záznam podpísaný klientom a jeho právnym zástupcom, čo spĺňa\npredmetné vyúčtovanie právnych služieb podpísané žalobcom aj jeho obhajcom. V tomto smere žalobca\nnevidel zmyslel v tom, aby pri poradách uskutočnených v ústavoch bol jediným možným dôkazom o\npreukázaní ich uskutočnenia potvrdenie z ústavu. Ide o totožné úkony právnej služby, len miesto ich\nuskutočnenia je rozdielne. Znenie vyhlášky v tomto smere vnímal tak, že potvrdenie z ústavu je len jeden\nz možných dôkazov, ktorým možno uskutočnenie tohto úkonu právnej služby preukázať. Opak by bol\nv rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov súdmi podľa čl. 15 ods. 1 a § 191 C.s.p., kedy by\nsúdy nemohli prihliadať na iné dôkazy. Z týchto dôvodov je záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo\npreukázané uskutočnenie týchto úkonov právnej služby nesprávny, pretože preukázané sú a žalobcovi\npatrí náhrada škody za tieto úkony právnej služby. Súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom konaní\noznačenom v rozsudku „B“ náhradu škody za úkon právnej služby označený B21 - návrh na prerušenie\ntrestného stíhania zo dňa 31.1.2012, kedy síce mal vykonanie predmetného úkonu právnej služby za\npreukázané, avšak považujúc ho za neúčelne vykonaný z dôvodu vykonania iného písomného úkonu\n\ndeň predtým. Uskutočnenie tohto úkonu právnej služby, jeho účelnosť, či výška škody nebola medzi\nstranami sporná. V súlade s § 151 ods. 1 C.s.p. mal preto súd prvej inštancie považovať aj tento úkon za\npreukázaný. Aj keby boli obidva úkony právnej služby zachytené v jednom podaní, mal za to, že by tieto\núkony mali byť posudzované samostatne a rovnako by mali byť predmetom samostatného nároku na\nodmenu, resp. v tomto konaní na náhradu škody. Samotné časové hľadisko ich uskutočnenia tu nemôže\nmať žiadny význam. Každý z týchto úkonov právnej služby mal iný cieľ v rámci obhajoby, pričom išlo\no rozsiahle podania (návrh na prerušenie mal 8 strán a vyjadrenie k doterajšiemu dokazovaniu malo 5\nstrán). Záver súdu prvej inštancie o tom, že bol predmetný úkon právnej služby neúčelný je nesprávny,\npretože účelný bol a žalobcovi patrí náhrada škody za tento úkon právnej služby. Rovnako považoval\nza nesprávny aj záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu úkonu právnej služby označenom\nako B26 - písomné vyjadrenie k odôvodneniu odvolania prokurátora zo dňa 4.6.2012, kedy ho mal opäť\nza preukázaný, avšak považoval za neúčelne vykonaný z dôvodu vykonania iného písomného úkonu\nv ten istý deň. Opäť namietal skutočnosť, že toto skutkové tvrdenie nebolo medzi stranami sporné.\nRovnako tak namietal správnosť záveru konajúceho súdu vo vzťahu k úkonu označenom ako B27 príprava na verejné zasadnutie z dôvodu, že sa nejedná o úkon právnej služby. So záverom súdu prvej\ninštancie sa nestotožnil domnievajúc sa, že za tento úkon by mu mala prináležať odmena. K výške\nškody jednotlivých úkonov a náhrad uviedol, že pri úkonoch právnej služby označených v napadnutom\nrozsudku ako A1 až A4 a B1 až B9 záver súdu, že navýšenie odmeny za tieto úkony v zmysle vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 podľa § 13 ods. 1 neaplikoval, pretože nie sú splnené\npodmienky. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožnil a poukázal na to, že\npredmetné ustanovenie vyhlášky stanovuje viacero podmienok pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej\nodmeny, pričom postačuje naplnenie, čo i len jednej z nich pre aplikáciu zvýšenia tejto sadzby (použitím\nspojky „alebo“). Obe trestné veci žalobcu boli mimoriadne ťažké a časovo náročné právne veci spájajúce\nviacero právnych oblastí, ako daňové právo, finančné právo, trestné právo a obchodné právo, čím je\nsplnená podmienka pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky. Z toho\ndôvodu sú závery súdu prvej inštancie nesprávne. Správne mal potom súd prvej inštancie za úkony pri\ntrestnom konaní označenom „A“ priznať náhradu škody vyčíslenú ako tarifnú odmenu nasledovne, za\núkon (Al) v sume = 227,79 € bez DPH, za úkon (A2) v sume = 243,52 € bez DPH, za úkon (A3) v sume\n= 243,52 € bez DPH, a za úkon (A4) v sume =\n243,52 € bez DPH, t. j. spolu za úkony Al až A4\nv sume = 958,35 € + DPH (19 %) = 1.140,44 € s DPH. Správne mal potom súd prvej inštancie za úkony\npri trestnom konaní označenom „B“ priznať náhradu škody vyčíslenú ako tarifnú odmenu nasledovne,\nza úkon (B 1) v sume =\n227,79 € bez DPH, za úkony (B2) a (B3) v sume = 480,73 € bez DPH, za\núkony (B3) až (B6)\nv sume = 243,52 € bez DPH, za úkon (B7 v sume = 243,52 € bez DPH, za úkon\n(B8) v sume = 243,52 € bez DPH, a za úkon (B9) v sume = 243,52 € bez DPH t. j. spolu za úkony B1 až\nB9\nv sume = 1.682,60 € + DPH (19%) = 2.002,29 € s DPH. Súd prvej inštancie pri úkone právnej\nslužby označenom v rozsudku ako B15 mal správne priznať náhradu škody v podobe tarifnej odmeny vo\nvýške = 100,04 € + DPH = 119,05 € s DPH a taktiež pri úkone označenom v rozsudku ako B17. Pri úkone\nv rozsudku označenom ako B21 mal správne priznať náhradu škody\nv podobe tarifnej\nodmeny vo výške = 103,01 € + DPH = 122,58 € s DPH, ako aj pri úkone B26 a B27. Súčasne s ohľadom\nna skutočnosť, že úkony právnej služby označené v rozsudku ako B15 a B17 spočívajúce v poradách s\nklientom v ústave na výkon trestu odňatia slobody sa uskutočnili, mala byť žalobcovi priznaná náhrada\nškody v podobe náhrady za stratu času\na náhrady za použitie motorového vozidla\nvynaložené v súvislosti s týmito úkonmi. V prípade úkonu B15 náhrada straty času predstavuje sumu =\n98,80 € bez DPH a náhrada za použitie motorového vozidla sumu = 98,74 € bez DPH, t. j. spolu = 235,07\n€ s DPH. V prípade úkonu B17 náhrada straty času predstavuje sumu = 98,80 € bez DPH a náhrada za\npoužitie motorového vozidla sumu = 102,81 € bez DPH, t. j. spolu =239,91 € s DPH. Súd prvej inštancie\npriznal náhradu škody v podobe tarifnej odmeny podľa vyhlášky za úkony Al až A4 v celkovej výške =\n304,65 € s DPH, no správne mal priznať vo výške = 1.140,44 € s DPH, t. j. o 835,79 € s DPH viac. Súd\nprvej inštancie priznal náhradu škody v podobe tarifnej odmeny podľa vyhlášky za úkony B1 až B27 v\ncelkovej výške = 2.355,06 € s DPH, no správne mal priznať vo výške = 4.266,39 € s DPH, t. j. o 1.911,33\n€ s DPH viac. Súd prvej inštancie priznal náhradu škody\nv podobe náhrady za stratu času\na náhrady za cestovné (použitie motorového vozidla) v celkovej výške = 3.247,88 € s DPPI, no správne\nmal priznať = 3.722,86 € s DPH, t. j. o 474,98 €\ns DPH viac. Súdu prvej inštancie vytkol\naj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania dôvodiac, že s ohľadom na skutočnosť, že nesprávne\nposúdil výšku nároku žalobcu na náhradu škody, kedy mu priznal menej, nesprávne tak posúdil aj výrok\nohľadom náhrady trov konania. Správne mal súd prvej inštancie priznať žalobcovi náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že\nžalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 9.360,42 € s úrokom z omeškania 5,50 % ročne zo sumy\n\n9.360,42 € od 16.8.2013 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi prizná\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n9. Žalovaný v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku prvej inštancie podal včas odvolanie z dôvodu,\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk\nnesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), ako aj z dôvodu,\nže napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a tým arbitrárne. Tvrdil, že žalobca sa svojou žalobou\ndomáhal, aby súd o. i. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 14.628,- €\ntitulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 14.628,- € od\n9.3.2013 do zaplatenia, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná suma predstavovala majetkovú\nškodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci titulom\nvzniknutých trov obhajoby v dvoch trestných konaniach vedených proti žalobcovi. Následne žalobca na\npojednávaní konanom dňa 37.4.2023 vzal žalobu v časti späť a žiadal súd, aby žalovaného zaviazal\nzaplatiť majetkovú škodu vzniknutú titulom trov obhajoby v uvedených v trestných veciach č. 1 a č. 2 (v\nnapadnutom rozsudku označených ako „A“ a „B“ - poznámka odvolacieho súdu) vo výške 10.681,45 €.\nRozsudkom zo dňa 22.2.2024 prvostupňový (správne: „prvoinštančný“ - poznámka odvolacieho súdu)\nsúd priznal žalobcovi náhradu majetkovej ujmy vo výške 6.138,32 € s príslušenstvom a vo zvyšku jeho\nnávrh (správne: „žalobu“ - poznámka odvolacieho súdu) zamietol. Prvoinštančný súd vyššie uvedený\nnárok navrhovateľovi priznal napriek tomu, že žalobca v konaní nepreukázal, že túto sumu právnemu\nzástupcovi zaplatil a teda v konaní nebolo preukázané, že došlo ku vzniku škody na strane žalobcu\na to v rozpore s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.\nK\nnepreukázanému vzniku škody uviedol, že v odôvodnení (zrušeného) rozsudku zo dňa 22.2.2024 sa\nuvádza, že z faktúry č. 22/01/2013 zo dňa 31.1.2013, splatnej dňa 31.1.2013 súd zistil, že právny\nzástupca (obhajca) žalobcu vyúčtoval žalobcovi odmenu za právne služby\nv trestnom\nkonaní v nadväznosti na uvedené vyúčtovanie sumu 14.628,- € s DPH. Z príjmových pokladničných\ndokladov zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013 a 1.3.2013 súd zistil, že žalobca zaplatil\nv troch splátkach\nv sume 5.000,- €, 4.800,- € a 4.828,- € spoločnosti BAJO LEGAL s.r.o za právne služby na základe\nuvedenej faktúry sumu spolu vo výške 14.628,- €. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 17.4.2023, ale\naj v písomnom vyjadrení zo dňa 26.5.2023 k podaniu žalobcu označenému ako „Vyúčtovanie právnych\nslužieb v trestných veciach žalobcu“, namietal, že z predložených príjmových dokladov vyplýva, že\nprávnemu zástupcovi žalobcu zaplatil faktúru v troch splátkach Ing. S. t. j. iná osoba ako žalobca, a\nteda v konaní nebolo preukázané, že škoda vznikla žalobcovi, t. j. že žalobca vynaložil náklady na\ntrovy svojej obhajoby. Sporné teda bolo, či túto úhradu vykonal žalobca a nie iná osoba. Prvoinštančný\nsúd sa s touto námietkou žalovaného vysporiadal tak, že v účtovných dokladoch sa podľa neho síce\nvyskytuje chyba v označení mena žalobcu (S. namiesto C.), ale ostatné údaje ako priezvisko, adresa\nbydliska a dátum narodenia súhlasí s totožnosťou žalobcu a súčasne je\nv dokladoch\nodkaz na číslo faktúry, ktorá bola vystavená žalobcovi. Súd tak mal na základe týchto skutočností, aj\nv kontexte výsluchu žalobcu na pojednávaní preukázané, že škoda vznikla žalobcovi. Podľa názoru\nžalovaného prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému\nzisteniu, že žalobcovi vznikla majetková škoda v priznanej výške 6.138,32,- € s príslušenstvom, keďže\nžalobca v konaní predložil kópie troch príjmových pokladničných dokladov, pričom zo všetkých týchto\npríjmových dokladov vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu zaplatil jeho faktúru Ing. S. R. a nie Ing.\nC. R.. Argument, že ide o chybu by bolo možné uznať, ak by sa chyba v písaní vyskytla len v jednom\npríjmovom pokladničnom doklade, ale táto „chyba v údaji mena“ sa vyskytla vo všetkých príjmových\npokladničných dokladoch, čo vyvoláva vážne pochybností o osobe, ktorá faktúru uhradila a ktorej bola\nškoda spôsobená. Na uvedenom nič nemení to, že ostatné údaje žalobcu uvedené na príjmových\npokladničných dokladoch súhlasia a už vôbec nie je možné súhlasiť\ns argumentom, že žalovaný\nmal prezentovať také pochybnosti, ktoré by nasvedčovali iným okolnostiam. Žalovaný naďalej trval na\ntom, že v konaní nebolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že škoda vznikla žalobcovi, t. j. že\nžalobca vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby. Rozpor s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. žalovaný opätovne poukázal na to, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS:ORPXX/OEK-PD-XXXX zo dňa 27.1.2007 nepodal riadny opravný prostriedok, ktorým je v zmysle Trestného\nporiadku sťažnosť. Túto námietku prvoinštančný súd nepovažoval za dôvodnú a výklad žalovaného\nvyhodnotil v rozpore s právnym názorom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2022, zo dňa 24.10.2022. Dôvodil, že v zmysle uvedeného\nzákonného ustanovenia je podanie sťažnosti proti nezákonnému rozhodnutiu zákonnou podmienkou,\nktorej splnenie zákon vyžaduje pre priznanie práva na náhradu škody. Nie je pritom rozhodujúce, či\n\nbol takýto opravný prostriedok aj úspešný, pričom nepripúšťa žiadne výnimky, hoci je žalovanému\nznámy rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2022 pod č. 58/2022 a podľa ktorého „Splnenie podmienky\npodať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca\nspod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti aj na čl. 144 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenie § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich odkazuje a § 48 ods. 3 C.s.p. (viazanosť sudcov pri výkone svojej funkcie). Samotný\nNajvyšší súd Slovenskej republiky aj po vydaní uvedeného rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhoduje v súlade\ns ustanovením § 6 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. - napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022, zo dňa\n30.3.2023. Doposiaľ nebol vo vzťahu k tomuto ustanoveniu vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa § 88 ods. 2 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto naďalej žalovaný trval na tom, že priznať právo na\nnáhradu škody/nemajetkovej ujmy je možné iba vtedy, ak poškodený podal proti uzneseniu o vznesení\nobvinenia riadny opravný prostriedok. Nie je v súlade s princípom právnej istoty a princípom legitímneho\nočakávania, ak by sa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. mal aplikovať inak na osoby, ktoré boli\noslobodené spod obžaloby a inak na osoby, u ktorých napr. bolo trestné stíhanie zastavené. Vo vzťahu\nk uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022, zo dňa 30.3.2023, na ktoré\npoukázal žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.5.2023, prvoinštančný súd načrtol predpoklad vyhodnotenia\nsťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorom, ktorý podal na obvineného\n(žalobcu) obžalobu a navyše v neprospech obžalovaného (žalobcu) aj odvolanie proti rozsudku súdu\nprvej inštitúcie. K tejto argumentácii je potrebné uviesť, že sa jedná len o ničím nepodložené domnienky\nsúdu, pričom civilnému súdu neprislúcha vyhodnocovať dôkaznú situáciu v čase vydania uznesenia\no vznesení obvinenia, ktorú súd jednak nepozná a ktorú sú oprávnené posudzovať orgány činné v\ntrestnom konaní.\nV tomto smere dal žalovaný do pozornosti, že prokurátor posudzuje\na vyhodnocuje silu vo vyšetrovacom spise zabezpečených dôkazných prostriedkov, ktoré policajta\nviedli k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, v momente rozhodovania o sťažnosti obvineného proti\nuzneseniu o vznesení obvinenia. V danom prípade prokurátor na podklade oprávaného prostriedku ani\nneposudzoval dôvodnosť, resp. nedôvodnosť vznesenia obvinenia žalobcovi pre stíhané skutky, keďže\nžalobca v podstate rezignoval na svoju povinnosť domáhať sa nápravy alebo zrušenia rozhodnutia\nformou sťažnosti. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že\nžalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.\n10. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vznik škody bol preukázaný jednak\npríjmovými pokladničnými dokladmi, na ktoré poukázal žalovaný a ktoré preukazujú úhradu nákladov\nna obhajobu žalobcom, ale jednak samotnou výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 10.11.2014,\nkedy potvrdil, že tieto náklady uhradil vo viacerých splátkach. Skutočnosť, že došlo na príjmových\npokladničných dokladoch k chybe v písaní pri mene žalobcu je zrejmá a potvrdzuje to aj fakt, že ostatné\núdaje sú vypísané správne (dátum narodenia, bydlisko). Rovnako správne údaje vrátane správneho\nmena žalobcu sú uvedené na faktúre. Skutočnosť, že sa objavila chyba pri mene žalobcu je spôsobená\ntým, že väčšinou sa tieto doklady vypisujú podľa prvého z nich. Ak sa na prvom spraví chyba je\nveľká pravdepodobnosť jej prenesenia na ďalšie. Žalobca teda vznik škody preukázal, pričom opačný\nzáver žalovaného je nesprávny. K ustanoveniu § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. považoval tvrdenia\nžalovaného za rozporné s rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022, na ktoré poukázal aj samotný žalovaný, ale aj súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku. Podľa uvedeného rozhodnutia splnenie podmienky podať riadny opravný\nprostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby\nv trestnom konaní oslobodený. V trestnej veci „B“ bol žalobca oslobodený spod obžaloby odvolacím\nsúdom. Z toho dôvodu splnenie podmienky v podobe podania sťažnosti voči uzneseniu o vznesení\nobvinenia sa nevyžaduje, ako podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia. Poukazovanie žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2023, sp. zn. 7Cdo/78/2022 žalobca považoval za nedôvodné,\npričom\nv napadnutom rozsudku sa s ním súd prvej inštancie vecne\nsprávne vysporiadal. Na doplnenie\nk argumentácii súdu prvej inštancie uviedol, že ešte počas\nprípravného konania podal žalobca aj dva návrhy na zastavenie trestného konania, ktorým nebolo\nvyhovené. Uvedené dokazuje nielen to, že žalobca sa aktívne bránil voči nezákonnému obvineniu, ale aj\n\nto, že sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia v tomto prejednávanom prípade by nebol efektívny\nopravný prostriedok. Poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie konal neprimerane dlho, čo skonštatoval\naj ústavný súd (vec sa prejednáva viac ako 11 rokov) a vec už bola raz zrušená odvolacím súdom.\n11. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.\n12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže\nneboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať\ndokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p.); a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobcu a ani odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n24. júna 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným\nspôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku\nako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti\nrozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.\n13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n14. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n15. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a\nz neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,\nktorým v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby ako dispozitívneho úkonu žalobcu sčasti konanie\nzastavil, v časti o zaplatenie sumy 6.138,32 € spolu s príslušenstvom žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol. V rozsahu odvolaním žalobcu napadnutého výroku o náhrade trov konania odvolací\nsúd, považujúc určený pomer úspechu žalobcu ako úspešnejšej strany sporu za správne určený, zmenil\nvýrok IV. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 255 ods. 2 v\nspojení s § 256 ods. 1 C.s.p. (avšak bez aplikácie čl. 4 C.s.p.) Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej\ninštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležité v súlade s § 191 C.s.p.\nzhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil\nsprávny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležité v súlade s § 220\nods. 2 C.s.p.\nodôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,\nna ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci\na rozhodnutie podstatné.\nZaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal\nza preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia\nvyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi\nzávermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces,\nkeďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak\nsúd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne vyhodnotil. Vo svojej\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie\nje konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe vyhovieť žalobe ako dôvodne\npodanej v celom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje\na konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už\nvyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam sporových\nstrán.\n16. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným pri\nvýkone verejnej moci, v dôsledku nezákonne vedeného trestného konania žalobcu, započatého na\nzáklade nezákonného rozhodnutia, resp. nezákonných rozhodnutí žalovaného. V priebehu konania\ndošlo viacerými dispozitívnymi úkonmi žalobcu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, ako aj rozšíreniu žaloby\no príslušenstvo tak, ako je uvedené najmä v bodoch 4. a 5. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom\nv časti nároku žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy bolo už právoplatne rozhodnuté. Sporným\n\nnárokom žalobcu tak zostal len jeho nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených\nnákladoch na poskytnutie právnej pomoci pri zastupovaní žalobcu v trestnom konaní zvoleným právnym\nzástupcom (advokátom). Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v prejednávanej veci boli\npreukázané\na naplnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za\nškodu vzniknutú žalobcovi titulom trestného konania započatého na základe nezákonných rozhodnutí\nvydaného žalovaným, a to: porušenie právnej povinnosti žalovaného vydaním nezákonných rozhodnutí,\nvznik škody\nv majetkovej sfére žalobcu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaní\nžalovaného\na vznikom škody na strane žalobcu.\n17. Žalobca vo svojom odvolaní primárne namietal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do\nuznania dôvodnosti niektorých úkonov právnej služby: A1 (príprava a prevzatie zastúpenia 4.12.2007),\nB15 a B17 (porady s klientom zo dňa 20.7.2011 a dňa 27.9.2011), B21 (návrh na prerušenie trestného\nstíhania zo dňa 31.1.2012), B26 (písomné vyjadrenie\nk odôvodneniu\nodvolania prokurátora zo dňa 4.6.2012) aB27 (príprava na verejné zasadnutie), a to prevažne z dôvodu,\nže súd prvej inštancie nemal za preukázané napriek tomu, že žalovaný ich nerozporoval (§151 C.s.p.).\nOdvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za neopodstatnenú. Je zrejmé, že žalovaný\nrozporoval (na svojom názore zotrváva aj v odvolacom konaní) dôvodnosť celej žaloby ako takej (čo\ndo základu a aj výšky). Ak by žalovaný nerozporoval (nie len) súdom prvej inštancie neuznané úkony\nprávnej služby, žalovaný by ich zrejme uznal už v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu\nškody a jeho nárok na náhradu škody by uspokojil v súlade s ustanovením § 16 zákona č. 514/2003\nZ. z. V prípade úkonov označených v napadnutom rozsudku ako B15 a B17 žalobca namietol, že\nprvoinštančný súd tieto úkony neuznal z dôvodu, že neboli predložené potvrdenia príslušného útvaru,\npričom predmetné porady s klientom boli preukázané vyúčtovaním právnych služieb zo dňa 8.10.2012,\nktoré vyúčtovanie žalobca potvrdil podpisom a zaviazal sa uhradiť svojmu obhajcovi odmenu aj za tieto\núkony právnej služby, čím de iure potvrdil ich uskutočnenie. Znenie vyhlášky v tomto smere vnímal tak,\nže potvrdenie z ústavu je len jeden z možných dôkazov, ktorým možno uskutočnenie tohto úkonu právnej\nslužby preukázať. Odvolací súd poukazuje na jednoznačnú dikciu ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a/ za\nbodkočiarkou vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorej sa dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom,\nktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, preukazuje potvrdením príslušného ústavu\nna výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ak teda žalobca zastáva názor, že na\npreukázanie skutočnosti, že právny zástupca (obhajca) rokoval s klientom v ústave na výkon väzby, resp.\nv ústave na výkon trestu odňatia slobody postačuje len vyúčtovanie právnych služieb a jeho uznanie\nklientom,\ns týmto sa nemožno stotožniť. Z uvedeného zákonného ustanovenia je nesporne\nzrejmé, že na preukázanie realizácie tohto úkonu právnej služby slúži práve a len potvrdenie príslušného\nústavu, preto odvolací súd (zhodne so záverom súdu prvej inštancie) aj túto odvolaciu námietku žalobcu\npovažoval za neopodstatnenú. Ohľadom úkonu právnej služby označenom ako B27 - príprava na verejné\nzasadnutie sa žalobca odmietol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že sa nejedná o úkon právnej\nslužby. Dôvodil, že aj prípravu na verejné zasadnutie považuje za úkon právnej služby, za ktorý by mala\nprináležať odmena, ako v prípade úkonu príprava\na prevzatie zastupovania. Odvolací súd,\nnaopak, stotožňujúc sa s prijatým záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že napriek úvahám žalobcu\nsa vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. príprava na verejné zasadnutie ako úkon právnej služby nenachádza\n(§ 14), preto aj túto odvolaciu námietku žalobcu posúdil ako nedôvodnú.\n18. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že pri úkonoch právnej služby\noznačených v napadnutom rozsudku ako „Al“ až „A4“ a „BI“ až „B9“ nesprávne neaplikoval § 13 ods.\n1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 z dôvodu, že nie sú splnené podmienky.\nArgumentoval, že obe trestné veci žalobcu boli mimoriadne ťažké\na časovo náročné\nprávne veci spájajúce viacero právnych oblastí, ako daňové právo, finančné právo, trestné právo a\nobchodné právo, čím je splnená podmienka pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa\n§ 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. na trojnásobok základnej sadzby tarifnej odmeny. V zmysle\nkomentovaného znenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. by pojem úkonov mimoriadnej obťažnosti mal\nzahŕňať prípady, ktoré sú náročné z hľadiska interpretácie\na aplikácie ako\nprípady „zložité“. Za také možno považovať komplexné a skutkovo zložité úkony, kde pri právnom\nposúdení je možný rôzny výklad, keď absentuje jednoznačný záver. Ďalej ide o prípady bez použitia\nštandardných interpretačných pravidiel, ale s použitím napr. teleologického výkladu a ďalej prípady,\nkde je potreba vo vyššej miere uplatniť právne uváženie. Časová náročnosť úkonov znamená, že\nspracovanie veci najmä skutkovo predpokladá väčší rozsah prác ako je obvyklý, a to aj v súvislosti s\nostatnými podmienkami odôvodňujúcimi zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny. Práve v uvedených\n\nprípadoch býva podmienka navýšenia základnej sadzby tarifnej hodnoty splnená. Kompetencia zvýšiť\nzákladnú sadzbu tarifnej odmeny je daná advokátovi, ktorý musí dostatočným spôsobom preukázať\nprítomnosť uvedenej podmienky (pozri: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb (advokátska tarifa), 2. vydanie, 2024, s. 128 -140: F. Vavráč). V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „nešlo o úkony mimoriadne ťažké, ani časovo náročné.\nV danej veci išlo o „bežný“ spis v oblasti daňovej kriminality, ktorý ani nie je s ohľadom na povahu\ndaňovej kriminality rozsiahly...... Samotné písomné podania vykonávané obhajcom žalobcu nemožno\npovažovať za vyžadujúce rozsiahle štúdium spisu........ Súd neznižuje vážnosť týchto úkonov tým, že\npoukazuje (na) ich rozsah, pretože účelom tvorby podaní nie je predkladanie rozsiahlych podaní, ale\nich vecnosť a jasnosť, ale uvádza to pre to, že to vždy nejako odráža zložitosť veci, resp. vôbec faktor\nnáročnosti. V skratke, súdu sa javí, že vec nebola mimoriadne ťažká ani náročná. Z trestného spisu\nnevyplynula potreba znalosti cudzieho jazyka, ani potreba aplikovania cudzieho práva:....“ Odvolací súd\nsa, považujúc odvolaciu námietku žalobcu za neopodstatnenú a nepreukázanú, stotožňuje so záverom\nprijatým súdom prvej inštancie. Sám advokát žalobcu sa na svojej internetovej stránke prezentuje,\nokrem iného, aj ako špecialista na zastupovanie klientov v daňovom konaní, pri daňových kontrolách\na následnom súdnom či trestnom konaní, resp. v oblasti trestného práva sa primárne špecializuje na\nobhajobu klientov v oblasti daňového trestného práva, hospodárskych a ekonomických trestných činov.\nZjavne sa teda nejedná o prípad mimoriadne ťažký, časovo náročný, či vyžadujúci si znalosť cudzieho\npráva alebo znalosť cudzieho jazyka tak, ako to má na mysli citovaný vykonávací predpis.\n19. Podstatou odvolania žalovaného bolo v prvom rade nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie\nv rámci preukázania vzniku škody žalobcom, keď podľa žalovaného bolo sporné, či úhradu vyúčtovania\nprávnych služieb (na základe faktúry č. 22/01/2013 vystavenej dňa 31.1.2013, s totožnou lehotou\nsplatnosti) vykonal žalobca a nie iná osoba, nakoľko\nz predložených listinných dôkazov\n(tri pokladničné doklady zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013\na 1.3.2013) vyplýva, že právnemu\nzástupcovi žalobcu zaplatil Ing. S. R. a nie Ing. C. R.. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia uvádza, že sa jedná len o chybu v písaní mena žalobcu, ktorý argument by podľa názoru\nžalovaného bolo možné uznať, ak by sa táto chyba vyskytla len v jednom príjmovom pokladničnom\ndoklade, pričom táto chyba vyvoláva vážne pochybnosti o osobe, ktorá faktúru uhradila a ktorej bola\nškoda spôsobená. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že ako nesprávne skutkové zistenia sú\nhodnotené také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,\nale ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade\ns ustanovením § 191\nC.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré\nz vykonaných dôkazov\nalebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne\nsú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide\no situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov\nstrán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne\nvierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p. V prejednávanej veci súd prvej inštancie bez\npochybností zistil, že úkony právnej služby v predmetnej trestnej veci žalobcu vykonala spoločnosť BAJO\nLEGAL s.r.o., na meno ktorého aj vystavila vyúčtovanie právnych služieb na sumu 14.628,- € s DPH a\nfaktúru č. XX/XX/XXXX,. zo dňa 31.1.2013 s totožnou lehotou splatnosti. Sporné príjmové pokladničné\ndoklady boli vystavené na meno Ing. S. R., hoci žalobca je Ing. C. R.. Z predložených listinných dôkazov\nvyplýva, že právne služby boli advokátom JUDr. B. S., PhD. (konateľom spoločnosti BAJO LEGAL,\ns.r.o.) vykonané v prospech žalobcu Ing. C. R., čo sa žalovaný svojou argumentáciou snažil spochybniť.\nKeďže však žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že to bol on, kto uvedenú faktúru uhradil formou\ntroch hotovostných platieb v dňoch bezprostredne po stanovenej lehote splatnosti a v súhrnnej sume\npredstavujú sumu vyúčtovaných úkonov právnej služby, odvolací súd považuje skutkové zistenie súdu\nprvej inštancie, že žalobca preukázal vznik škody, za správne. Na tomto skutkovom závere nemôže nič\nzmeniť ani chybne uvedené krstné meno platiteľa na príjmových pokladničných dokladoch. Ak by sa aj\nžalovanému podarilo preukázať (k čomu však nedošlo pre absenciu návrhov na ďalšie dokazovanie),\nže žalobca nebol osobou, ktorá hotovostné platby uhradila k rukám advokáta, nemožno spochybniť, že\ntrestne stíhanou osobou bol žalobca, ako aj to, že v jeho prospech boli vykonané vyúčtované úkony\nprávnej služby, a teda žalobca je osobou, v koho majetkovej sfére došlo k ujme spočívajúcej\nv\nzmenšení majetku a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na obnovenie pôvodného\nstavu.\n\n20. V druhej odvolacej námietke žalovaného o nesplnení podmienky využitia opravného prostriedku\nproti nezákonnému rozhodnutiu (keďže žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu\no vznesení\nobvinenia) odvolací súd, totožné ako súd prvej inštancie a rovnako aj závery rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022, publikovaného v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod\nR 58/2022, konštatuje, že\nrovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má\ntiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby a skutočnosť, a to že nedošlo k\nzrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu\nškody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní\npri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania. Odvolací súd tak považuje za\nsprávny postup súdu prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti (zákonnosti) začatia\na vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku žalobcu na náhradu\nškody považoval výsledok trestného konania. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď žalobca nevyužil\nmožnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, okresný súd vychádzal\nsprávne z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo všetkých tých\nprípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná\nsa o prípady, ktoré sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania) a správne uzavrel, že nie je\nmožné v týchto prípadoch požadovať splnenie podmienky stanovenej\nv ustanovení § 6\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. z hľadiska priznania nároku. Za relevantné považoval posúdenie otázky,\nči splnenie podmienky uvedenej v uvedenom ustanovení je nevyhnutné vo všetkých prípadoch, teda\nči sa táto požiadavka vzťahuje aj na prípady, pri ktorých je rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok\ntrestného konania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k\npostúpeniu veci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné\nstíhanie proti nemu nemalo byť začaté)\na s odkazom na logický a systematický výklad\ninterpretovanej právnej normy dospel k názoru, že z výkladu citovaného zákonného ustanovenia, ale\nani zo samotného účelu zákona\nč. 514/2003 Z. z. nemožno vyvodiť záver, že\n(len) nepodaním sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje\nsvojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu\nzakotveného v Ústave Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 3). Odvolací súd preto len zopakuje, že tak, ako\nsúdna prax extenzívnym výkladom dospela k tomu, že zrušenie rozhodnutia sa stáva bezpredmetným\na nadbytočným\nv prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia\ntejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania, je potrebné realizovať rozšírený výklad aj na\nposudzovanie splnenia podmienky stanovenej v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (podmienky podania\nopravného prostriedku), z dôvodu ktorého nie je možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení\nzákona.\n21. Obe strany sporu svoje odvolania odôvodňovali ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.\nOkolnosti, podľa ktorých súdna prax vykladá prvý z uvedených odvolacích dôvodov, t. j. kedy sa jedná\no nesprávne skutkové zistenia, odvolací súd zhrnul v bode 19. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ\nžalobca i žalovaný v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci\ns odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu\nprvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom nato, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu\nna pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\n\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s\n§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko úspech v odvolacom konaní nemožno pričítať ani jednej\nzo sporových strán, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán\nsporu.\n24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv\nznení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/185/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "6bc2df67-7fcf-4af1-9076-29e1a7e0f582:8434cdc0-f5bf-4549-9354-7dc6352c5514", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7119210127.1", "spisova_znacka": "4Cdo/145/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/145/2022 z 25. 9. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-09-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7119210127.1"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "7b2eef2b-4d8d-46aa-a347-c0bd7e83e7a3:2e6483cf-a6ae-44e4-98f1-e63233d51c52", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6414206000.2", "spisova_znacka": "14Co/558/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/558/2015 z 9. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6414206000.2"}, {"guid": "94690867-b35a-4f1d-8009-2747a3537a44:96545452-d3be-4867-b2d0-1dd0c59574a2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3811010173.2", "spisova_znacka": "23To/68/2012", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/68/2012 z 19. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3811010173.2"}], "citovane_v": []}