{"guid": "3a88389e-8982-4a34-b9de-be17c07a5a3e:4d492159-8e6c-4873-9352-4cbf9bb8b47c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2", "spisova_znacka": "9Co/19/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/19/2025 z 22. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. januára 2026, sp. zn. 9Co/19/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2", "identifikacne_cislo": "1115213989", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Huszár", "sudca_id": 163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-huszar-163", "datum_vydania": "2026-01-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d492159-8e6c-4873-9352-4cbf9bb8b47c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/19/2025\n1115213989\n22. 01. 2026\nJUDr. Roman Huszár\nECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek\nsenátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcu: S. G., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom O.Z. XXX, D. M., zastúpený JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, Mariánske\nnámestie 31, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo školstva,\nvýskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava, za účasti intervenientov\nna strane žalovaného: 1./ Prešovský samosprávny kraj, so sídlom Námestie mieru 2, Prešov, 2./\nGymnázium J. Francisci - Rimavského, so sídlom Kláštorská 37, Levoča, o náhradu škody, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-14C/142/2015-216 zo dňa 8. novembra\n2024, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalovaný, intervenient 1./ a 2./ na strane žalovaného nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od\nžalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 13.929 €, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných\nrozhodnutí intervenientov 1./,2./ ( výrok I.). Zároveň rozhodol, že žalovanému sa nárok na náhradu trov\nkonania voči žalobcovi nepriznáva. Intervenient 1./ a intervenient 2./ na strane žalovaného majú voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).\n1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v druhom polroku 3.\nročníka v školskom roku 2011/2012 u intervenienta 2./ dosiahol prospech „nedostatočný“ zo štyroch\npredmetov - seminár z matematiky, anglický jazyk, matematika a fyzika. Ďalej nebolo sporné, že riaditeľ\nintervenienta 2./ rozhodnutím č. 155/2012 z 16.08.2012 nepovolil žalobcovi vykonanie opravnej skúšky z\nanglického jazyka a seminára z matematiky a rozhodnutím č. 138/2012 z 16.7.2012 nepovolil žalobcovi\nvykonanie opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika. Voči obom týmto rozhodnutiam podal\nžalobca v správnom konaní odvolanie, o ktorom rozhodol intervenient 1./ tak, že rozhodnutia potvrdil.\nŽalobca následne podal správne žaloby, o ktorých zhodne rozhodol Krajský súd v Prešove (rozsudkom č.\nk.: 4S/36/2012-52 z 05.09.2013 a rozsudkom č. k.: 5S/4/2012-51 z 17.04.2013) tak, že tieto rozhodnutia\npre ich nepreskúmateľnosť zrušil. Tiež nebolo sporné, že žalobcovi bolo umožnené následne vykonať\nopravnú skúšku z matematiky a fyziky rozhodnutím intervenienta 2./ č. 26/2014 z 27.01.2014. Medzi\nstranami bolo sporné s akým výsledkom skončili tieto komisionálne skúšky z matematiky a fyziky.\nŽalobca sa počas konania k uvedenej skutočnosti nevyjadril, pričom intervenient 2./ uviedol, že žalobca\nz predmetu matematika neuspel a na skúšku z fyziky už ani neprišiel. Tiež bolo medzi stranami sporné,\nčo žalobca v období, kedy mu pôvodne v lete 2012 nebolo umožnené vykonať komisionálne skúšky\naž do januára 2014, kedy mu bola umožnená komisionálna skúšky z matematiky a fyziky vlastne robil.\n\nŽalovaný namietal, že žalobca sa za daný čas mohol zamestnať, resp. poberať dávky nezamestnanosti,\na tým pádom by nebola na mieste nemajetková ujma v takej výške, akej sa žalovaný domáhal. Podľa\nžalovaného žalobca ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, teda tvrdenia žalobcu, že bol v očiach\nučiteľov, spolužiakov či iných osôb posudzovaný ako niekto, kto si riadne neplní svoje školské povinnosti,\nalebo že by vôbec došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Čo sa týka sporných skutočností, súd prvej\ninštancie uviedol, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobcovi v zmysle § 56 ods.\n3 Školského zákona nemala byť možnosť vykonať komisionálnu skúšku vôbec umožnená. Ohľadom\nvyhodnotenia spornej otázky, ako skončili komisionálne skúšky z matematiky a fyziky súd uviedol, že\nk uvedenému sa vyjadril len intervenient 2./ na pojednávaní. Žalobca vzhľadom na svoju neprítomnosť\n(ospravedlnenú jeho právnym zástupcom, ktorý sa takisto pojednávania nezúčastnil) sa k uvedenému\nnevyjadril. Žalobca teda túto skutočnosť nepoprel. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že\nžalobca neuspel na komisionálnej skúške z predmetu matematika a na skúšku z predmetu fyzika\nsa ani nedostavil. Čo sa týka vyhodnocovania ostatných sporných skutkových okolností, tieto nie je\npodľa súdu potrebné vyhodnocovať, nakoľko sa týkajú iba otázky posúdenia dôvodnosti výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že súd žalobu zamietol z dôvodu, že tu nie je ani základ nároku na\nnáhradu škody, nie je potrebné sa zaoberať výškou takejto škody.\n1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 5 , § 6 ods. 1,\n2 , § 17 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2013 do 30.06.2023 (ďalej len „ zákon č. 514/2003\nZ.z.“); § 56 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 do 31.03.2015\n(ďalej len\n„ Školský zákon“), keď uviedol, že predmetom tohto konania je žaloba o náhradu škody podľa zákona\nč. 514/2003 Z.z. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej\nmoci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci\na škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť\ndaná. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. 7Cdo/27/2011, keď\nv rozhodnutí uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\nveci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania\nje nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za\nškodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“. Pojem škoda zákon č. 514/2003\nZ.z. ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn. 4MCdo/23/2008 Najvyšší súd vymedzil\nškodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľnú všeobecným\nekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak\nnedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná škoda vymedzená ako zmenšenie\nmajetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a predstavuje majetkové hodnoty potrebné\nna uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že\nnedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej\npríležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku\nu poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého konkrétneho prípadu vysoko\npravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015). Rovnako\nvzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom škody zákon\nč. 514/2003 Z.z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská\nprezentované v odbornej literatúre a v súdnej praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach\nuplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci\n(napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/313/2009, sp. zn. 6Cdo/103/2011) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie\norgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda\nteda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím); nestačí, ak je iba\nsprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na\nnásledok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah\nmedzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Nezanedbateľné\nje, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže byť významným článkom reťazca príčin\na následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou.\n\n1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že čo sa týka preukázania prvého predpokladu vzniku zodpovednosti\nžalovaného za škodu, teda existencia nezákonného rozhodnutia, toto je v tomto prípade splnené,\nnakoľko žalobca preukázal, že rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a rozhodnutia intervenienta 1./\n(ktorými intervenient 1./ potvrdil rozhodnutia intervenienta 2./) boli následne zrušené v správnom\nsúdnictve Krajským súdom v Prešove. Pre toto konanie je však dôležité to, že v zmysle § 56 ods.\n3 Školského zákona v znení účinnom od 01.09.2008 do 31.03.2015 (teda v období, kedy boli dané\nrozhodnutia vydané, a kedy mal žalobca vykonať komisionálne skúšky) mohol byť žalobca pripustený k\nvykonaniu opravnej (komisionálnej) skúšky len ak mal na konci druhého polroka prospech nedostatočný\nnajviac z dvoch predmetov. Žalobca mal však prospech nedostatočný zo štyroch predmetov - anglický\njazyk, seminár z matematiky, matematika a fyzika. Žalobcovi teda nemala byť opravná skúška vôbec\numožnená. Krajský súd v Prešove síce rozhodnutia o nepripustení tejto skúšky zrušil, ale nie z\ndôvodu, že žalobcovi by takáto skúška umožnená byť mala, ale z dôvodu nepreskúmateľnosti dôvodov\nuvedených v týchto rozhodnutiach intervenientov 1./ a 2./. Po správnosti by tak intervenient\n2/\nmal znova rozhodnúť rovnakým výrokom, teda že žalobcovi sa vykonanie opravnej skúšky neumožňuje.\nAk by aj žalobcovi nejaká škoda vznikla, nemôže tu medzi takouto škodou a nezákonnými rozhodnutiami\nintervenientov existovať kauzálny nexus, t. j. príčinná súvislosť, nakoľko tak či tak by žalobca „dopadol\nna konci dňa rovnako“.\nNavyše, ak už aj bol žalobca v rozpore s § 56 ods. 3 Školského zákona pripustený k opravnej skúšky\nz predmetov matematika a fyzika, skúšku z matematiky úspešne nevykonal, a na skúšku z fyziky ani\nneprišiel. Zo strany žalobcu tak nie je preukázané, že by tieto opravné skúšky úspešne v riadnom termíne\nv lete 2012 (ak by tu neboli nezákonné rozhodnutia, a bolo by mu ich vykonanie umožnené) vykonal. Aj\ntáto skutočnosť tak znamená, že medzi prípadnou škodou a nezákonnými rozhodnutiami nie je žiadna\npríčinná súvislosť. Je teda na mieste tvrdenie, že si prípadný zásah do osobnostných práv (nazeranie\nna žalobcu zo strany iných ľudí ako na osobu, ktorá si neplní školské povinnosti, a ktorá nie je schopná\núspešne zvládať štúdium na gymnáziu) zavinil žalobca sám, keď nevyužil ani možnosť vykonať opravnú\nskúšku z matematiky a fyziky na to, aby túto opravnú skúšku úspešne zvládol. Dôvodom zamietnutia\ntejto žaloby je tak nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov\n1./ a 2./ a prípadnou škodou. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že sa otázkou, či nejaká škoda\nžalobcovi vznikla, a v akej výške nezaoberal, nakoľko jej zodpovedanie by nijako nemohlo zmeniť dôvod,\npre ktorý súd pristúpil k zamietnutiu tejto žaloby.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 257\nC.s.p.. Nakoľko v konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, za normálnych okolností by mu patrila\nnáhrada trov konania. Nakoľko mu však žiadne nevznikli a nakoľko žalovaný na pojednávaní explicitne\nuviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, súd v tomto videl dôvody hodné osobitného zreteľa a\nnáhradu trov konania žalovanému nepriznal. Podobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu z 28.02.2018\nsp. zn.: 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu\nspisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p., zakotvujúcim procesnú\nekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Intervenienti 1./ a\n2./, ktorí boli takisto v konaní úspešní, sa však na pojednávaní vyjadrili, že si uplatňujú nárok na náhradu\ntrov konania v podobe cestovného. V zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. im tak súd voči žalobcovi priznal nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súdny úradník po\nprávoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365\nods. 1 písm. d), h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n2.1. Poukázal nato, že podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona\nč. 514/2003 Z.z. s poukazom na nezákonné rozhodnutia, ktorými mu nebolo povolené vykonanie\nopravnej skúšky z predmetov anglický jazyk, seminár z matematiky, matematiky a fyziky. Súd prvej\ninštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonnými\nrozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou, keď konštatoval, že pokiaľ by aj žalobcovi nejaká\nškoda vznikla, nemôže medzi takouto škodou a nezákonnými rozhodnutiami existovať kauzálny nexus,\nnakoľko žalobca by tak či tak na konci dňa dopadol rovnako, z dôvodu, že nespĺňa predpoklady\nna to, aby bol pripustený ku komisionálnym skúškam. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie vyplýva, že samotný civilný súd prejudikoval otázku možnosti pripustenia alebo\nnepripustenia žalobcu ku komisionálnym skúškam a od daného záveru odvodzoval aj nenaplnenie\npodmienky príčinnej súvislosti medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody u žalobcu.\n\nPosudzovanie prípustnosti žalobcu ku komisionálnym skúškam však nepatrí do kompetencie civilného\nsúdu. Intervenient 1./ po zrušení rozhodnutí nevydal ďalšie rozhodnutia, ktoré by spĺňali všetky zákonné\npredpoklady, čo konštatuje aj samotný súd prvej inštancie. Konštatovanie súdu o tom, že žalobca by\nna konci dňa dopadol rovnako, je tak len hypotetická úvaha, ktorá nemôže byť podkladom rozhodnutia\no zamietnutí žaloby žalobcu. Súd prvej inštancie tak prejudikuje zákonnosť následných rozhodnutí\nintervenienta 1./ a 2./, hoci takéto rozhodnutia nikdy neboli vydané a žalobca ich nemohol podrobiť\nprieskumu v správnom súdnom konaní.\n2.2. K vzniku škody je potrebné zdôrazniť, že nezákonné rozhodnutia boli vydané\n16. júna\n2012 a 16. augusta 2012 a žalobcovi po zrušení nezákonných rozhodnutí bolo umožnené absolvovať\nkomisionálne skúšky z matematiky a fyziky až 30. januára 2014. Žalobca sa tak po dobu viac ako 17\nmesiacov ocitol v právnej neistote, ako s ním bude naložené ohľadom jeho záverečných skúšok, nevedel,\nči si bude musieť školu dokončiť inde, dokonca mu bol odňatý aj status študenta, čo malo pre neho\nďalšie následky. Komisionálne skúšky z anglického jazyka a seminára z matematiky neboli žalobcovi do\ndnešného dňa umožnené, čím protiprávny stav fakticky trvá už takmer 13 rokov. Aj z časového hľadiska\nuž samotné konanie, resp. nekonanie intervenienta 2./ dôvodí nemajetkovú ujmu a zakladá nárok na\nnáhradu škody na strane žalobcu.\n2.3. Žalobca namietal, že konanie na súde prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci a to skutočnosť, že v bode 3.3 napadnutého rozhodnutia súd prvej\ninštancie vyhodnotil sporné skutkové okolnosti v neprospech žalobcu na základe skutkového tvrdenia\nintervenienta 2./ na pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024. V prvom rade je potrebné uviesť,\nže žaloba žalobcu bola podaná v roku 2015 a dané skutkové tvrdenie tak bolo produkované 9 rokov\npo začatí sporu. Inou vadou je však tá skutočnosť, že dané skutkové tvrdenie bolo produkované\nintervenientom 2./ bez súhlasu žalovaného v zmysle § 85 C.s.p.. Z napadnutého rozhodnutia ani zo\nzápisnice o pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 nevyplýva, že intervenient 2./ mal súhlas\nžalovaného na produkovanie daného skutkového tvrdenia. Žalobca mal zato, že súhlas žalovaného v\ndanom prípade dôležitým, nakoľko ide o skutkové tvrdenie, ktoré podľa napadnutého rozhodnutia bolo\nkľúčovým pre zamietnutie žaloby žalobcu v zmysle bodu 3.3 napadnutého rozhodnutia.\n2.4. Pokiaľ ide o priznané trovy konania intervenientom uviedol, že nárok na náhradu trov konania\nmá vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany,\npopri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Nepochybne intervenient nie je sporovou stranou a\npreto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho\nvýdavky posúdiť prísnejšie. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď pri priznaní trov\nintervenientovi postupoval v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko intervenient nie je stranou konania.\nPodľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 442/2022 je úspech intervenienta a jeho\nnárok na náhradu trov konania závislý na priznaní nároku na náhradu trov strany, na ktorej ako\nintervenient vystupuje. V danom konaní nebol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania a\npreto tento nárok nepatrí ani intervenientom. Podľa vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu je súd\nv prípade, ak prizná nárok na náhradu trov konania intervenientom, povinný tieto osobitne odôvodniť.\nV napadnutom rozhodnutí akékoľvek zdôvodnenie priznania trov intervenientov absentuje. Je vôbec\nsporné, či bola účasť intervenientov na pojednávaní dňa 8. novembra 2024 účelná, nakoľko nemali\nsúhlas žalovaného na využívanie akýchkoľvek prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Z\nnapadnutého rozhodnutia sa javí, že súd priznal intervenientom cestovné v analógii so svedočným, čo\nje však v danom prípade vylúčené.\n2.5. Žalobca zhrnul, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď na posúdenie vzniku\nškody u žalobcu použil ustanovenie § 56 ods. 3 Školského zákona a prejudikoval zákonnosť prípadných\nďalších vydaných rozhodnutí v neprospech žalobcu vo vzťahu k nepripusteniu žalobcu na komisionálne\nskúšky a použil ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. pri priznaní náhrady trov konania intervenientom, hoci\ntíto nie sú stranami sporu a konanie má inú vadu v podobe neudelenia súhlasu v zmysle § 85 C.s.p.\nintervenientovi 2./ na produkovanie prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku od žalovaného.\nZáverom dodávame, že žalobca nie je dostatočne identifikovaný v záhlaví napadnutého rozsudku.\n3. Žalovaný ani intervenienti 1./,2./ na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.\n4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a 380 ods. 1\nC.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok\nbol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel\nk záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n5. V predmetnom konaní sa žalobca domáha od žalovaného náhrady škody a to nemajetkovej ujmy\nvo výške 13.929,- €, zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\n\nverejnej moci voči štátu (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných\nrozhodnutí intervenientov 1./,2./ (pozri odsek 1.1.).\n6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu\nmožnosť, v prípade,\nže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť\nlen na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n6.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených\ntýmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,\npri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,\n6.2. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto\nkonaní.\n6.3. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,\nktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.\nSúd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.\n7. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci (§ 3 ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.) sú\n1. nezákonné\nrozhodnutie orgánu verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú stanovené kumulatívne, teda v prípade nesplnenia\nčo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť. Existenciu podmienok zodpovednosti žalovanej\nza škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou, musí v spore\npreukazovať poškodený, t. j. žalobca.\n8. Po oboznámením sa s obsahom spisu vzhľadom na predmet konania má odvolací súd zato, že súd\nprvej inštancie postupoval správne, keď sa za daného skutkového a právneho stavu zaoberal splnením\njednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.\nOdvolací súd zastáva tiež názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle §\n215 ods. 1 C.s.p. a že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám\nkladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle\n§ 220 C.s.p., pretože\nsúd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd\nprvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby,\nkeď správne dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov\nzodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody (pozri odsek 4.6. až 4.8. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§\n220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na\nustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia a k podstatným dôvodom odvolania žalobcu považuje potrebné uviesť nasledovné fakty.\n9. Ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania príčinnej\nsúvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou. O vzťah príčinnej\nsúvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda iba ak je nezákonné\nrozhodnutie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku, teda ak je preukázané, že nebyť\nnezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi\nnezákonným rozhodnutím a škodou bol riešený vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu\nSR (rozhodnutia 3Cdo/313/2009, 2Cdo/153/2014, 6MCdo/11/2010, 3Cdo/32/2007, 5Cdo/219/2007,\n5Cdo/301/200, 5Cdo/126/2009, 1Cdo/121/2020, 5Cdo/11/2020, 7Cdo/88/2022 ) keď niektoré z nich boli\nuverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR (R 21/1992, R 28/2008, R 137/2014). Podľa\nzáverov obsiahnutých v týchto rozhodnutiach sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálnym nexusom)\nmedzi nezákonným rozhodnutím a škodou označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v\nrámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je\nmedzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody\niná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou,\nide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej\n\nsúvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie\nje rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha\npri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.\nV postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou\nspôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na\nneobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž \"priamosť\" pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku\nmusí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní\npríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy\nako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinou\nvzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.\nZákladom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej\núnie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná\nnebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda\npodľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho\núkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Ak príčinou\nškody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva.\n9.1. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodňoval tým, že v dôsledku nezákonných\nrozhodnutí intervenientov mu bola spôsobená nemajetková ujma keďže sa mu predĺžilo štúdium\nna strednej škole o 17 mesiacov a 4 dní, a nemohol rozvíjať spoločenské vzťahy so spolužiakmi a\nbolo naňho nahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho rovesníci. Avšak táto\nnemajetková ujma (skutočnosť, že nemohol rozvíjať spoločenské vzťahy so spolužiakmi a bolo naňho\nnahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho rovesníci) zjavne, ako vyplynulo z\nkonania, nie je len následkom nezákonných rozhodnutí ale zavinil ju sám žalobca z dôvodu neplnenia\nsi svojich školských povinností čo malo za následok, že neprospel z dvoch vyučovacích predmetov keď\nako to vyplýva aj z obsahu spisu nedostatočný prospech žalobcu z obidvoch predmetov ( matematika,\nfyzika ) zodpovedá aj ospravedlnenej absencii na vyučovaní v druhom polroku ( 367 hodín ) a taktiež\nneospravedlnenej absencii v prvom polroku začo bol žalobca podmienený z vyučovania. Odvolací súd v\nsúlade so súdom prvej inštancie zastáva tiež názor, že žalobca potom ako bol Rozhodnutím intervenienta\n2./ zo dňa 27.12014 ( č.l. 4 spisu) pripustený k opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika, skúšku\nz matematiky úspešne nevykonal, a na skúšku z fyziky ani neprišiel. Aj táto skutočnosť tak znamená,\nže medzi prípadnou škodou a nezákonnými rozhodnutiami nie je žiadna príčinná súvislosť. Je teda\nna mieste tvrdenie, že si prípadný zásah do osobnostných práv zavinil žalobca sám, keď nevyužil ani\nmožnosť vykonať opravnú skúšku z matematiky a fyziky na to, aby túto opravnú skúšku úspešne zvládol.\n9.2. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom\npovinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej\nsúvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané\nteda poškodeného t.j. žalobcu. Žalobca nepreukázal, že nezákonné rozhodnutia boli jedinou príčinou\nvzniku škody a ním uplatnená nemajetková ujma nie je priamym následkom daných nezákonných\nrozhodnutí intervenientov. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva.\nTaktiež aplikujúc test conditio sine qua non nemajetková ujma tak ako si ju uplatňuje žalobca by na\njeho strane vznikla aj keby nedošlo k nezákonným rozhodnutia to vzhľadom na skutočnosti popísané\nvyššie keď práve vzhľadom na neplnenie si svojich školských povinností nemohol rozvíjať spoločenské\nvzťahy so spolužiakmi a bolo naňho nahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho\nrovesníci. S poukazom na uvedené odvolací súd zastáva v súlade so súdom prvej inštancie zastáva\nnázor, že nebola preukázaná existencia priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným\nrozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou).\n10. Vzhľadom na nepreukázanie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a\nto existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou\n(pozri odsek 9. až 9.2.) sú bez právneho významu námietky žalobcu ohľadne vzniku škody keď podľa\njeho názoru samotné konanie, resp. nekonanie intervenienta 2./ dôvodí nemajetkovú ujmu a zakladá\nnárok na náhradu škody (pozri odsek 2.2.). Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci je daná, ak sú predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\norgánu verejnej moci (pozri odsek 7.) splnené kumulatívne; ak nie je splnený jeden z predpokladov,\nnie je potrebné sa zaoberať otázkou splnenia ďalších predpokladov ako je vznik škody nakoľko by\nto bolo nehospodárne (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/2/2015,\n8Cdo/77/2018 resp. rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/2/2024 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 42/2025 podľa ktorého „ Ak pre priznanie nároku\n\nje relevantné naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí\nneexistenciu čo i len jedného z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a\nnie je potrebné sa s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia súdu zaoberať“).\n10.1. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie prejudikoval otázku možnosti pripustenia\nalebo nepripustenia žalobcu ku komisionálnym skúškam, keď posudzovanie prípustnosti žalobcu ku\nkomisionálnym skúškam však nepatrí do kompetencie civilného súdu (pozri odsek 2.1.). Súd prvej\ninštancie pri skúmaní dôvodnosti žaloby dospel k záveru, že podmienka nezákonnosti rozhodnutia je\nsplnená, keďže boli rozhodnutia orgánu verejnej moci a to rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a\nrozhodnutia intervenienta 1./ (ktorými intervenient 1./ potvrdil rozhodnutia intervenienta 2./) zrušené v\nrámci správneho súdnictva a to Krajským súdom v Prešove (odsek 4.5. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku). O otázke zákonnosti rozhodnutí o nepripustení žalobcu na komisionálne skúšky rozhodoval\nsprávny súd, ktorý zrušil rozhodnutia ako nezákonné. Právne nedôvodné sú potom námietky žalobcu, že\nsúd prvej inštancie neopodstatnene prejudikuje zákonnosť ďalších následných rozhodnutí intervenienta\n1./ a 2./, hoci takéto rozhodnutia nikdy neboli vydané a žalobca ich nemohol podrobiť prieskumu\nv správnom súdnom konaní, keď súd prvej inštancie neriešil zákonnosť, resp. nezákonnosť týchto\nprípadných ďalších rozhodnutí ale len skúmal príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami,\nktoré boli pre nezákonnosť už zrušené (rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a rozhodnutia intervenienta\n1./ ) a prípadným vznikom škody.\n11. Vo vzťahu k inej vade konania žalobca poukázal v odvolaní na skutočnosť, že skutkové tvrdenie\ntvrdenia intervenienta 2./ na pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 v jeho neprospech bolo\nprodukované intervenientom 2./ bez súhlasu žalovaného v zmysle § 85 C.s.p.( pozri odsek 2.3.).\n11.1. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú\nsubsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný\npostup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu\nkonania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie\nnedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom\nspôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom\ntakého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí\nmať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku\nrozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo.\n11.2. Podľa § 85 C.s.p. ak intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje, netvoria nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77, vyžadujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany\npodľa § 149 až 154 uplatnené intervenientom súhlas tejto strany; inak na ne súd neprihliada. S poukazom\nna uvedené po uplatnení prostriedku procesného útoku a prostriedku procesnej obrany by súd mal\nvyzvať stranu sporu, aby sa vyjadrila, či s predmetným procesným úkonom intervenienta súhlasí.\nAk strana sporu súhlas neudelí, účinky procesného úkonu intervenienta nenastanú. Súd na neúčinný\nprocesný úkon neprihliadne.\n11.3. Z obsahu zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 (č.l. 213 spisu)\nnevyplýva, že by súd výslovne vyzval zástupcu žalovaného prítomného na pojednávaní či súhlasí\ns daným skutkovým tvrdením intervenienta 2./. Zástupca žalovaného prítomný na pojednávaní po\nprednesení skutkového tvrdenia intervenientom 2./ ale výslovne neuviedol, že s týmto skutkovým\ntvrdením nesúhlasí, tieto skutkové tvrdenia ani nespochybnil a preto odvolací súd zastáva názor, že\nkonkludentne udelil súhlas na prednesenie skutkových tvrdení. Za danej situácie, procesný postup súdu\nprvej inštancie, ktorý výslovne nevyzval žalovaného či súhlasí s predneseným skutkovým tvrdením\nintervenienta 2./ a to práve na konkludentný súhlas žalovaného nepredstavuje podľa odvolacieho súdu\ntaké porušenie predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci a preto tento odvolací dôvod žalobcu nepovažoval za dôvodný.\n12. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku\na odvolací súd sa nimi nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.\nÚstavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere\nstotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania\n\nna spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS\n112/05). Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie,\nnemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu\nnahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú\npredstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil\npríslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, zákona č. 514/2003 Z.z. a ani nepoprel ich účel\na význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.\n13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle\n§ 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane závislých výrokoch o náhrade trov konania o\nktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na celkový úspech\nžalovaného a intervenientov v konaní.\n14. Žalobca vo vzťahu k výroku o nároku náhrady trov konania (pozri odsek 2.4.) namietal, že súd\nprvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď pri priznaní trov intervenientovi postupoval v zmysle\n§ 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko intervenient nie je stranou konania preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť\ndôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie. Podľa nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 442/2022 je úspech intervenienta a jeho nárok na náhradu\ntrov konania závislý na priznaní nároku na náhradu trov strany, na ktorej ako intervenient vystupuje. V\ndanom konaní nebol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania a preto tento nárok nepatrí\nani intervenientom.\n14.1. Odvolací súd nepovažuje uvedené námietky žalobcu za dôvodné. V zmysle ustálenej rozhodovacej\npraxe (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/252/2020, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022) nárok na náhradu trov\nkonania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej\nstrany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania\nsa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.). V danom prípade bol\nžalovaný v konaní úspešný a preto aj intervenienti na jeho strane majú nárok na náhradu trov konania.\nPre priznanie nároku na náhradu trov konania intervenientom vzhľadom na úspech žalovaného v konaní\nje potom nepodstatné, že súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal z\ndôvodu mu žiadne nevznikli a z dôvodu, že na pojednávaní explicitne uviedol že sa náhrady trov\nkonania nedomáha.\n14.2. K argumentom žalobcu, že súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti\nintervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie odvolací súd poukazuje nato, že Civilný\nsporový poriadok vychádza zo systémového riešenia charakterizovaného delením inštitútu trov konania\nna priznanie náhrady trov konania a stanovenie sumy náhrady trov konania (§ 262 ods. 1 a 2 C.s.p.).\nOdvolací súd nespochybňuje, že intervenient nie je sporovou stranou, a preto je súd povinný osobitne\nvyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ\nide o zákonné kritériá vymedzené v § 251 C.s.p.. Tieto sa však nepochybne budú vyhodnocovať v\nsamotnom konaní v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o sume náhrady trov konania zo strany súdu prvej\ninštancie.\n15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s §\n255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil mal žalovaný a aj intervenienti 1/., 2./ na jeho strane\nv odvolacom konaní plný úspech a vznikol im voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe\nprocesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem,\nbola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný\nprípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo\niného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa\nobsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového\nporiadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov\nkonania nepriznáva. ( Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp.\nzn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému a intervenientom\n1./,2./ na strane žalovaného v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný,\nintervenient 1./ a 2./ na strane žalovaného nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného a intervenientov 1./,2./ v zmysle §\n262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením.\n16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 C.s.p.).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/142/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2148d9ad-d76f-4ce4-8b29-3192726c45b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 442/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1"}, {"guid": "ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "b1affabc-4331-447b-ba4c-8e0c4e7ff057:4c5a17b1-3da8-4a56-8f95-fd97fbce4d40", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7116203174.1", "spisova_znacka": "4Obdo/2/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/2/2024 z 20. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-20", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7116203174.1"}, {"guid": "41b3b881-cbfe-4eb3-9d5b-04a2bee9478c:606b9363-95b1-48d1-840c-ef7f699918ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1516202306.1", "spisova_znacka": "4Cdo/252/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/252/2020 z 30. 11. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1516202306.1"}, {"guid": "bc059b83-89ac-4854-8bec-9d2843e7a438:1667495a-1719-41d0-8d76-323089b3514f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1111206372.1", "spisova_znacka": "5Cdo/11/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/11/2020 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1111206372.1"}, {"guid": "559c3a62-71cb-4f55-8b36-ed460d3c61e4:6e89d617-0c84-43e8-a4eb-6254f1ee55ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8113234272.1", "spisova_znacka": "8Cdo/77/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/77/2018 z 16. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8113234272.1"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "1a7a3ff3-d108-46dc-a21f-a984e228eac5:43c0a96e-8544-4d8c-be6b-76d2d50a6821", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1", "spisova_znacka": "5Cdo/195/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1"}, {"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 452, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}], "citovane_v": []}