{"guid": "b5a87295-7d4d-4f56-a4bc-8907f70e4570:4138af8d-f10c-4b72-aa5e-9694e77b5c0e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2", "spisova_znacka": "14Co/126/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/126/2024 z 3. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. februára 2026, sp. zn. 14Co/126/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2", "identifikacne_cislo": "1115229245", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2026-02-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4138af8d-f10c-4b72-aa5e-9694e77b5c0e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/126/2024\n1115229245\n03. 02. 2026\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2026:1115229245.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Renáta Janáková a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcov: 1. T. A. - T., narodený\nXX.XX.XXXX, bytom S. 5, XXX XX A. a 2. X. A. - T., narodená XX.XX.XXXX, bytom S. 5, XXX XX A.,\nobaja zastúpení Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07\nBratislava, proti žalovaným: 1. V.. V. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX A. a 2. V.. C. V.,\nnarodená XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX A., obaja zastúpení FAIRSQUARE advokátska kancelária\ns.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcov proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k.: B1-14C/254/2015-274 zo dňa 21. mája 2024, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k.: B1-14C/254/2015-274 zo dňa\n21. mája 2024, p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaný v 1. a žalovaná v 2. rade má právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom\nv 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovaným priznal proti žalobcom nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali\nnahradenia prejavu vôle žalovaných. V žalobe uviedli, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti\nzapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. B. mesto, okres A. I, obec A. - m. č. B. mesto ako Priestor č. XXX nachádzajúci sa\nv suteréne bytového domu súpisné č. XXXX, vo vchode S. 5, A.,\npostavenom na pozemku E. parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 a\nk nemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového\ndomu súpisné č. XXXX a zastavanom pozemku vo veľkosti XXXXX/XXXXXX, a to v podiele X/XX\n(ďalej len „nebytový priestor“). Uviedli, že spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore nadobudli do\nsvojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov na základe kúpnej zmluvy v roku 2012. Žalovaní\nrovnako nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov spoluvlastnícky podiel X/XX\nna Nebytovom priestore, a to na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol\npovolený pod V-XXXX/XX zo dňa 19.10.2015. Nakoľko im zo strany právneho predchodcu žalovaných\nnebola pri prevode spoluvlastníckeho podielu k nebytovému priestoru doručená ponuka na realizáciu\nich zákonného predkupného práva k prevádzanému spoluvlastníckemu podielu na nebytovom priestore\na oni sa svojho zákonného predkupného práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu na nebytovom\npriestore inak nevzdali, je nepochybné, že uzavretím kúpnej zmluvy a povolením vkladu vlastníckeho\npráva k prevádzanému spoluvlastníckemu podielu na nebytovom priestore bolo porušené zákonné\n\npredkupné právo žalobcov vyplývajúce z § 140 Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 28.10.2015\nvyzvali žalovaných v zmysle § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, aby im v lehote do 3 dní od doručenia\nvýzvy predložili ponuku na predaj spoluvlastníckeho podielu X/XX na nebytovom priestore, a to za\nrovnakých podmienok, za akých tento spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore nadobudli. Vo\nvýzve boli žalovaní výslovne upozornení, že v prípade, ak si svoju zákonnú povinnosť ponúknuť im\nspoluvlastnícky podiel na predaj nesplnia, budú sa domáhať nahradenia prejavu vôle žalovaných na\nsúde v zmysle § 161 ods. 3 OSP. Žalovaní do dňa podania žaloby nepredložili ponuku na predaj\nspoluvlastníckeho podielu.\n3. Žalobcovia spolu so žalobou požadovali aj nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal\nžalovaným akokoľvek s predmetným spoluvlastnícky podielom v Nebytovom priestore nakladať, a to až\ndo rozhodnutia vo veci samej. Uznesením č.k. 14C/254/2015-13 zo dňa 03.12.2015 súd toto predbežné\nopatrenie nariadil. Po podanom odvolaní zo strany žalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením č.k.\n14Co/50/2016-86 zo dňa 29.02.2016 rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na nariadenie\npredbežného opatrenia zamietol.\n4. Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedli, že nebytový priestor je hromadnou\npodzemnou garážou, ktorej súčasťou je niekoľko voľných garážových státí, ktoré prislúchajú k\njednotlivým bytom v bytovom dome. Vzhľadom na nedostatočnú a zastaranú právnu úpravu v zákone\nč. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“), ktorá nepozná situáciu\nvoľných garážových státí, nie je tieto možné evidovať\na zapísať ich v katastri nehnuteľností\nako samostatný nebytový priestor, resp. samostatnú vec, a preto sú jednotlivé garážové státia vyjadrené\nprostredníctvom spoluvlastníckeho podielu. Bytový dom je jeden zo šiestich bytových (vilových) domov,\nktorý je postavený\nv lukratívnom uzavretom areáli na S. ulici v A..\nBytový dom, ako aj ostatné bytové domy v areáli, obsahujú voľné garážové státia, ktoré sa nachádzajú\nv nebytovom priestore. Pri predaji bytov vo všetkých bytových domov v areáli zo strany pôvodného\ndevelopera boli vždy k predávanému bytu priradené konkrétne čísla garážových státí podľa záujmu\nkupujúceho, pričom v prevodnej zmluve boli tieto garážové státia vyjadrené ako spoluvlastnícke podiely.\nAj samotní žalobcovia nadobúdali svoj byt č. X s garážovými státiami, ktoré sú v časti „C“ LV č. XXXX\ndokonca osobitne identifikované ako garážové státia č. X a X pod poradovým číslom XX a rovnako sú\nidentifikované aj v nadobúdacej zmluve žalobcov v článku II ods. 5 a v príslušnej prílohe č. 3. Až do\nsúčasnosti všetci vlastníci\nv areáli rešpektovali zásadu vyjadrenia garážových státí\nprostredníctvom spoluvlastníckeho podielu, pričom na spoluvlastnícke podiely nebytových priestorov hromadných garáží sa neprihliadalo ako na ideálne spoluvlastnícke podiely, ale ako na samostatné a\noddeliteľné voľné garážové státia. Na túto skutočnosť bol každý kupujúci/záujemca o byt a príslušné\ngarážové státia riadne upozornený a takýto právny stav bol každým vlastníkom bytu\na\nspoluvlastníkom nebytového priestoru plne rešpektovaný. S ohľadom na plnú vedomosť\no\ntomto právnom stave všetkých vlastníkov bytov a spoluvlastníckych podielov na hromadných garážach\nnebola uzatváraná ani spoločná dohoda o užívaní. Žalobcovia sa však s ohľadom na ich iné sporné\nvzťahy s pôvodným developerom rozhodli podať účelovú a šikanóznu žalobu na súd proti žalovaným,\nhoci títo riadne kúpili byt a prislúchajúce garážové státia. Žalobcovia sú si plne vedomí toho, že\ngarážové státia nachádzajúce sa v nebytovom priestore sú nevyhnutnou súčasťou pridelených bytov v\nbytovom dome, a teda je evidentné, že žaloba je šikanóznym a účelovým podaním, pričom šikanózne\na účelové uplatňovanie práva v zmysle ustálenej judikatúry súdov a právnych princípov nepožíva\nprávnu ochranu. Poukázali na nedostatočnú právnu úpravu ohľadom hromadných garáží v bytových\ndomoch a rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR pokiaľ ide o možnosť odchýliť sa od doslovného textu\nzákona (nález sp. zn. III. ÚS 36/2010-51) a uviedli, že ak má byť zabezpečená materiálna ochrana\nzákonnosti, zákonné predkupné právo stráca vo vzťahu k povahe a charakteru nebytového priestoru\nako hromadnej garáži právny význam. Samotní žalobcovia sú si plne vedomí skutočnosti, že byt je\nbez príslušných garážových státí takmer bezcenný, nakoľko by nikto nemal záujem o nadobudnutie\na užívanie luxusného veľkometrážneho bytu v lukratívnom uzavretom areáli bez možnosti parkovania\nv hromadnej garáži. Uviedli, že prijatím doktríny ideálneho spoluvlastníctva vo vzťahu k nebytovému\npriestoru by teda žalovaní, ako aj ktorýkoľvek z ostatných spoluvlastníkov nebytového priestoru, mohli\nparkovať svoje motorové vozidlá v ľubovoľnom počte kdekoľvek v nebytovom priestore, v dôsledku\nčoho každý ideálny spoluvlastník by po prijatí vnímania žalobcov mohol výrazne zákonným spôsobom\nobmedziť aj samotných žalobcov v užívaní ich garážových státí. Žaloba by mala byť zamietnutá, keďže\nsui generis zosobnenie garážových státí prostredníctvom spoluvlastníckeho podielu sa odkláňa od ratio\nlegis ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka, nakoľko vo vzťahu k tomuto osobitnému prípadu nie\n\nje za žiadnych okolností žiadúce formalistické a striktné uplatňovanie zákonného predkupného práva\na nároky zo zákonného predkupného práva by v tomto prípade nesplnili účel predpokladaný právnym\nporiadkom a jeho systematickou súvislosťou. Usporiadanie vlastníckeho vzťahu ku garážovým státiam\nprostredníctvom spoluvlastníckeho podielu, ako je tomu aj v tomto prípade, je možné identifikovať v\nmnohých ďalších developerských projektoch a uznanie formalistickej a rigidnej doktríny zákonného\npredkupného práva v každom prípade ideálneho spoluvlastníctva, ako to účelovo a šikánozne uskutočnili\naj žalobcovia, by prinieslo právnu nestabilitu a chaos do súčasných vlastníckych vzťahov v bytových\ndomoch po celej Slovenskej republike s takýmto vlastníckym usporiadaním, čo by vyvolalo iba ďalšie\nspory o vlastnícke právo. Žalovaní tak žiadali žalobu zamietnuť.\n5. Žalobcovia v replike uviedli, že tvrdenia žalovaných sa nezakladajú na pravde. Nie je pravda, že\nprávny stav, pri ktorom sa na spoluvlastnícke podiely nebytovom priestore neprihliadalo ako na ideálne\nspoluvlastnícke podiely, ale ako na samostatné a voľné garážové státia, bol každým vlastníkom bytu\na spoluvlastníkom nebytového priestoru plne rešpektovaný. Naopak, bol to práve právny predchodca\nžalovaných, spoločnosť A. J., a.s., od ktorej žalovaní predmetný spoluvlastnícky podiel na nebytovom\npriestore kúpili, kto jednoznačne a bez akejkoľvek pochybnosti napadol prevod jedného z bytov a\nspoluvlastníckeho podielu na predmetnom nebytovom priestore určovacou žalobou, a to práve z dôvodu\nporušenia zákonného predkupného práva. Táto žaloba bola vedená na Okresnom súde Bratislava I\npod sp. zn. 9C/240/2015 (dnes konanie sp. zn. B1-9C/240/2015 na Mestskom súde Bratislava IV). Tiež\nnie je pravda, že garážové státia, resp. spoluvlastnícke podiely na predmetnom nebytovom priestore,\nsú nevyhnutnou súčasťou každého z pridelených bytov, nakoľko právny predchodca žalovaných\nrealizoval predaj bytov nachádzajúcich sa v tomto bytovom dome aj samostatne, t.j. bez súčasného\nprevodu spoluvlastníckeho podielu na nebytovom priestore. Rovnako nie je pravda, že prevod\nspoluvlastníckych podielov na nebytovom priestore sa realizuje bez splnenia povinnosti ponúknuť\nprevádzaný spoluvlastnícky podiel ostatným spoluvlastníkom (jediný, kto si túto zákonnú povinnosť\nnesplnil, bol právny predchodca žalovaných). Pravdou je, všetky prevody spoluvlastníckych podielov na\nnebytovom priestore boli uskutočnené po realizácii zákonnej ponukovej povinnosti ostatným podielovým\nspoluvlastníkom. Zdôraznili, že nebytový priestor je samostatným predmetom právnych vzťahov a pri\njeho prevode je potrebné rešpektovať právny poriadok, vrátane ustanovení Občianskeho zákonníka o\npredkupnom práve. Skutočnosť, či žalobcovia mohli alebo nemohli požiadať pôvodného developera o\nodpredaj ďalšieho garážového státia je irelevantná. Žalobcovia však pre úplnosť uviedli, že spoločnosť\nP. s.r.o., ktorá spoluvlastnícky podiel X/XX na predmetnom nebytovom priestore nadobudla a ktorá je\ncez osobu W. S. personálne prepojená s pôvodným developerom, spoločnosťou A. J., a.s., ponúkla\nžalobcom prevod uvedeného podielu za sumu vo výške 720.000,- eur. Žalobcovia jednoznačne\nodmietajú snahu žalovaných, resp. ich právneho zástupcu o spochybňovanie ich reálneho záujmu\no kúpu predmetného spoluvlastníckeho podielu. Ako podieloví spoluvlastníci nebytového priestoru\nnachádzajúceho sa v bytovom dome, v ktorom bývajú, majú logicky záujem nadobudnúť s väčším\nspoluvlastníckym podielom aj viac kompetencií pri rozhodovaní o nakladaní s týmto nebytovým\npriestorom. Investícia do ďalšieho spoluvlastníckeho podielu na nebytovom priestore je pre žalobcov\nvýhodnou investíciou a nie možnosťou k šikanóznemu výkonu práva, ako sa snažia podsúvať žalovaní.\n6. Z vykonaného dokazovania, resp. zo skutočností, ktorí medzi stranami neboli sporné, mal súd prvej\ninštancie za preukázané, že žalobcovia aj žalovaní sú vlastníkmi bytu\nv bytovom\ndome S. X v A., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX\nv katastrálnom území B.\nmesto, okres A. I, obec A. - m. č. B. mesto.\nV rovnako bytovom dome zároveň žalobcovia\naj žalovaní vlastnia spoluvlastnícky podiel vo výške X/XX na nebytovom priestore, ktorý je hromadnou\ngarážou s XX parkovacími miestami, ktoré nie sú stavebne oddelené. Žalovaní tento spoluvlastnícky\npodiel nadobudli spolu s bytom na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou A. J., a.s. zo\ndňa 20.02.2015, v znení jej neskorších dodatkov. V kúpnej zmluve bolo uvedené, že podiel X/XX na\nNebytovom priestore zaručuje kupujúcim a oprávňuje ich výlučne užívať parkovacie mieste č. X a XX\nv hromadnej garáži. Obdobné ustanovenie mali v kúpnej zmluve aj žalobcovia, ktorých spoluvlastnícky\npodiel X/XX na Nebytovom priestore mal zodpovedať parkovacím státiam č. X a X. Na liste vlastníctva\nsú pri jednotlivých vlastníkoch zapísané konkrétne čísla parkovacích státí, pričom tento zápis je aj pri\nžalobcoch (parkovacie státia č. X a X) a ako pri jediných absentuje pri žalovaných (nemajú uvedené\nžiadne čísla). Pri prevode bytu zo spoločnosti A. J., a.s. na žalovaných nebola žalobcom zaslaná výzva\nna uplatnenie predkupného práva. V konaní bolo preukázané, že pred prevodom vlastníckeho práva k\nspoluvlastníckemu podielu na Nebytovom priestore a aj po tomto prevode dochádzalo opakovane pri\nprevodoch vlastníckeho práva k zasielaniu výziev na uplatnenie predkupného práva. Súd prvej inštancie\n\nmal taktiež za preukázané, že spoločnosť A. J., a.s. je pôvodným developerom projektu a zároveň táto\nspoločnosť a XX F. s.r.o. boli\nv roku 2015 minimálne personálne prepojené cez osobu Q..\nC. A., ktorý bol\nv oboch spoločnostiach štatutárnym orgánom\n7. Súd prvej inštancie vec práve posúdil podľa § 3 a § 140 Občianskeho zákonníka a podporne poukázal\naj na znenie ust. § 20a ods. 1, 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov\na dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.\n8. V konaní nebolo sporné, že predmetom prevodu na žalovaných bol aj spoluvlastnícky podiel k\nnebytovému priestoru a pri prevode vlastníckeho práva k spoluvlastníckeho podielu k nebytovému\npriestoru nebola žalobcom ako podielovým spoluvlastníkom toho istého nebytového priestoru zaslaná\nvýzva s možnosťou uplatnenia ich predkupného práva. Súd prvej inštancie sa tak v prvom rade zameral\nna právne posúdenie režimu predkupného práva pri prevode spoluvlastníckeho podielu k nebytovému\npriestoru.\n9. V zmysle § 140 Občianskeho zákonníka majú podieloví spoluvlastníci v prípade prevodu\nspoluvlastníckeho podielu jedným zo spoluvlastníkov na tretiu osobu predkupné právo. Keďže v danom\nprípade išlo o podielové spoluvlastníctvo, z formálneho hľadiska nie je dôvod dané ustanovenie na\nprevod podielu v nebytovom priestore neaplikovať. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že\nuvedené ustanovenie je v posudzovanom prípade obsolentné. Predmetom sporu je nebytový priestor\nv bytovom dome, ktorý je hromadnou garážou s otvorenými samostatnými garážovými státiami, ktoré\nmajú spoločný vjazd a výjazd a nie sú stavebne oddelené. Ide o bežný spôsob riešenia bytového\ndomu pri novostavbách za posledné desaťročia. V danom prípade nie je z praktického a právneho\nhľadiska možné, aby malo každé garážové státie svojho priameho vlastníka, hoci z hľadiska užívania\ntýchto státí je to želané riešenie. Prax túto otázku vyriešila tak, že ide spravidla o nebytový priestor\nso spoluvlastníckymi podielmi, keď je spoluvlastníctvo rozdelené práve na toľko podielov, koľko je\nv nebytovom priestore garážových státí, a jednému podielu na celku zodpovedá jedno konkrétne\ngarážové státie. Z formálneho a právneho hľadiska tak ide o podielové spoluvlastníctvo, z hľadiska\nekonomickej reality však ideálnemu podielu na vlastníctve daného nebytového priestoru vždy zodpovedá\npriamo konkrétne parkovacie miesto. V praxi sú potom takéto parkovacie miesta spravidla developerom\npredávané priamo s bytmi, pričom súčasťou zmlúv je vždy označenie konkrétneho parkovacieho miesta,\nktoré prislúcha k spoluvlastníckemu podielu. Samozrejme, nie je nevyhnutné, aby bolo v každom\njednom prípade s bytom predané aj garážové státie (spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore),\nresp. k jednému bytu môže byť predaných aj viacero garážových státí (resp. zodpovedajúci vyšší\nspoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore).\nZákonodarca na túto osobitnú ekonomickú realitu reagoval až zákonom č. 238/2018 Z.z., ktorý s\núčinnosťou od 01.11.2018 novelizoval znenie zákona č. 182/1993 Z.z. tak, že\nv § 20a komplexne\nupravil problematiku garážových státí v nebytovom priestore. V zmysle ods. 1 uvedeného ustanovenia\ndošlo k spojeniu práva užívať konkrétne parkovacie miesto\ns existenciou spoluvlastníckeho podielu\nna garáži v dome, a v zmysle ods. 7 bolo upravené predkupné právo tak, že toto právo spoluvlastníci\nnemajú, ak je (okrem iného) spoluvlastnícky podiel na garáži prevádzaný spolu s prevodom vlastníctva\nbytu alebo nebytového priestoru v tom istom dome, alebo je prevádzaný na iného vlastníka bytu alebo\nnebytového priestoru v tom istom dome. Touto úpravou účinnou od 01.11.2018 došlo k zosúladeniu\nhospodárskej reality s právnou úpravou, nakoľko predkupné právo ostatných vlastníkov v uvedených\nprípadoch tejto hospodárskej realite nezodpovedalo. Vlastníctvo garážového státia v bytovom dome je\nspravidla pre vlastníka nerozlučne spojené s vlastníctvom bytu, a uvedené rovnako platí pre kupujúceho.\nAk teda vlastník bytu predáva byt spolu s garážovým státím, záujemca o tento byt a garážové státie\nnemôže byť obmedzovaný predkupným právom iných spoluvlastníkov. Predkupné právo má hospodárky\nvýznam iba v prípade, ak by vlastník mal záujem previesť garážové státie bez súčasného prevodu bytu,\na to tretej osobe, ktorá v danom momente vôbec nie je vlastníkom bytu alebo iného nebytového priestoru\nv dome. V takom prípade je predkupné právo logické, keďže chráni vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov v dome a umožňuje im prednostné právo na kúpu garážového státia pred tretími osobami,\nktoré inak nemajú k bytovému domu vlastnícky vzťah. Presne takáto právna úprava sa stala účinnou\nod 01.11.2018.\n10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné formalisticky\naplikovať ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka ani pred účinnosťou vyššie uvedenej novely,\nnakoľko táto len explicitne do právneho poriadku zaviedla úpravu, ktorá už predtým zodpovedala\n\nekonomickej realite obdobných bytových domov so spoločnými garážami. Súd pri uvedenej úvahy\npostupoval v zmysle nálezu Ústavného súdu III. ÚS 36/2010-51 zo dňa 04.05.2010, v zmysle ktorého\n„...ústavný súd v zmysle konštantnej judikatúry (m. m. III. ÚS 72/2010) poukazuje na skutočnosť, že súd\nnie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho\n(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická\nsúvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať\nsvojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V\nprípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade\nrozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet\npochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)\nvýkladom.“\n11. Podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci ide presne o situáciu predpokladanú ústavným\nsúdom. Všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka o predkupnom práve nezodpovedalo pred\nnovelou č. 238/2018 Z.z. účelu zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorého zmyslom\nnebolo poskytovať spoluvlastníkom predkupné právo ku spoločným garážam v prípade, ak developer\nalebo aj iný vlastník predával byt alebo nebytový priestor tretej osobe spolu s garážovým státím;\ntakáto úprava nezodpovedala reálnym ekonomickým potrebám a bola zjavne zastaraná, nakoľko\nzákon nereflektoval nový typ ekonomických vzťahov vytvorený hromadnými garážami v bytových\ndomoch. Zákonodarca tento stav zohľadnil až v novele v roku 2018, avšak už pred touto novelou bolo\npotrebné vyhnúť sa aplikácií všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na tento typ prevodov\nvlastníctva. Uvedené platí osobitne v prípadoch, keď je zo zmluvnej dokumentácie zrejmé, že úmyslom\ndevelopera projektu bolo priradenie konkrétnych garážových státí jednotlivým spoluvlastníkom pri\nprevode spoluvlastníckeho práva ku spoločným garážovým priestorom. Uplatňovanie predkupného\npráva by mohlo znemožniť kupujúcim nadobudnutie garážového státia spolu s bytom, čo by malo\npodstatný vplyv na ich motiváciu nadobudnúť samotný byt.\n12. Uvedené závery súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec. Žalobcovia sa žalobou domáhali\nuplatnenia predkupného práva vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k nebytovému priestoru, ktorý\nnadobudli žalovaní spolu s bytom v rovnakom bytovom dome. Nebytový priestor v tomto prípade\npredstavuje 15 samostatných parkovacích miest v spoločnej garáži a jednému parkovaciemu miestu\nzodpovedá spoluvlastnícky podiel vo výške X/XX celku. Žalovaní v bytovom dome kúpili od developera\n(resp. spoločnosti prepojenej s developerom) byt spolu s garážovými státiami, pričom rovnako ako\nžalobcovia kúpili dve garážové státia, ktorým zodpovedal spoluvlastnícky podiel X/XX na nebytovom\npriestore. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vzhľadom na vyššie uvedené právne závery súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že v takomto prípade nie je dôvod postupovať v súlade so všeobecnými\nustanoveniami Občianskeho zákonníka o predkupnom práve a žalobcom voči žalovaným predkupné\nprávo nevzniklo. Žaloba o nahradenie prejavu vôle pri uzatvorení kúpnej zmluvy tak nie je dôvodná a\nsúd ju prvým výrokom tohto rozsudku zamietol.\n13. Ak by aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné vychádzať z doslovného\nznenia § 140 Občianskeho zákonníka, resp. zo skutočnosti, že v čase prevodu spoluvlastníckeho práva\nk nebytovému priestoru na žalovaných nebol účinný dnešný § 20a zákona č. 182/1993 Z.z., bol by\nžalobu rovnako zamietol pre rozpor nároku žalobcov s dobrými mravmi. Výkon predkupného práva v\nbytovom dome zo strany žalobcov by bol voči žalovaným v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodov\nuvedených vyššie. Žalovaní nadobudli vlastnícke právo k bytu a spoluvlastníckemu podielu štandardným\nspôsobom od developerskej spoločnosti, pričom legitímne očakávali, že spolu s bytom nadobúdajú\naj garážové státia. Spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore je len právnou formou, ktorou je\nnadobudnutie vlastníckeho práva ku konkrétnemu garážovému státiu realizované, a nie je rozumný a\nprávne akceptovateľný dôvod, aby bolo toto nadobudnutie obmedzované doterajšími vlastníkmi. Ak mali\nžalobcovia záujem o ďalšieho parkovacie státia v objekte, mohli sa na ich kúpe dohodnúť s developerom\nprojektu, ale s ktorýmkoľvek iným vlastníkom, ktorý parkovacie miesto ponúkol na predaj.\n14. Súd prvej inštancie záverom uvádza, že z dôkazov predložených stranami vyplynulo, že vzťahy\nv bytovom dome sú vo všeobecnosti komplikované. Táto skutočnosť je zrejmá zo žaloby podanej\nspoločnosťami A. J., a.s. a XX F. s.r.o. na žalobcov a osoby, ktoré žalobcom predali byt a spoluvlastnícky\npodiel na Nebytovom priestore. Toto konanie je vedené na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.\n\nB1-9C/240/2015 a spoločnosti A. J., a.s. a 24 F. s.r.o. sa v ňom domáhajú určenia neplatnosti kúpnej\nzmluvy, na základe ktorej žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k bytu a spoluvlastníckemu podielu na\nnebytovom priestore, a to práve z dôvodu, že nebolo rešpektované ich predkupné právo (spoločnosť\nA. J., a.s. bola spoluvlastníkom nebytového priestoru v čase prevodu vlastníckeho práva na žalobcov\na spoločnosť XX F. s.r.o. spoluvlastníkom v čase podania žaloby). Uvedené spoločnosti žalobu podali\ndňa 03.11.2015, t.j. približne dva týždne predtým, ako žalobcovia podali žalobu v tomto konaní. Súd\nkonštatuje, že z predloženej žaloby sa javí, že konanie developerskej spoločnosti je v rozpore s dobrými\nmravmi, nakoľko samotná developerská spoločnosť podaním uvedenej žaloby podstatným spôsobom\nspochybnila vlastný systém predaja garážových státí v bytovom dome. Bola to práve developerská\nspoločnosť, ktorá byty predávala spolu s garážovými státiami a pri takomto predaji nedáva zmysel, aby\nvznikalo a bolo uplatňované predkupné právo ostatnými spoluvlastníkmi nebytového priestoru. Súdu\nprvej inštancie sa tak javí, že žaloba podaná v tomto konaní je konaním v rozpore s dobrými mravmi\nzo strany žalobcov, ktorí tak reagujú na konanie\nv rozpore s dobrými mravmi zo strany\ndeveloperskej spoločnosti. Súd prvej inštancie\nv dôsledku toho pokladá za rozporné\ns dobrými mravmi, aby takýto spor developera\na žalobcov negatívne zasahoval do\nvlastníckeho práva žalovaných.\n15. Súd prvej inštancie v konaní pokladal za preukázané, že minimálne pri niektorých prevodoch\nspoluvlastníckeho podielu k nebytovému priestoru bolo pred prevodom podielu na žalovaných\n„rešpektované“ predkupné právo, t.j. že strany postupovali tak, že pri predaji spoluvlastníckeho podielu\nbola zaslaná výzva na uplatnenie predkupného práva doterajším spoluvlastníkom a títo na ňu reagovali\nneuplatnením predkupného práva. Súd konštatuje, že takýto postup pri niektorých prevodoch v minulosti\nnemá vplyv na právne posúdenie súdu. Je pochopiteľné, že do 30.10.2018 pri vtedajšom znení\nObčianskeho zákonníka, resp. pri absencii neskoršej úpravy v zákone č. 181/1993 Z.z. účinnej až\nod 01.11.2018 mohli spoluvlastníci z opatrnosti pri predaji spoluvlastníckeho podielu postupovať tak,\nže kvôli právnej istote zasielali výzvy na uplatnenie predkupného práva. Z tohto postupu vlastníkov\nvšak automaticky nevyplýva záver, že takúto povinnosť reálne mali; naopak, podľa názoru súdu takúto\npovinnosť nemali a skutočnosť, že výzvy zaslali, na tento záver súdu nemá vplyv.\n16. Súd prvej inštancie v konaní nevykonal dôkaz výsluchom svedkov tak, ako to navrhovali obe\nstrany. Žalobcovia navrhovali výsluch viacerých svedkov na preukázanie skutočnosti, že predchádzajúce\nprevody spoluvlastníckych podielov k nebytovému priestoru v bytovom dome boli realizované po splnení\nponukovej povinnosti vyplývajúcej z predkupného práva. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal,\nnakoľko z listinných dôkazov predložených v konaní bolo dostatočne preukázané, že minimálne pri\nčasti prevodov vlastníckeho práva boli ponuky ostatným spoluvlastníkom doručené. Túto skutočnosť\nnepokladal v konaní za podstatnú. Rovnako nevykonal výsluch svedkov navrhovaných žalovanými za\núčelom preukázania skutočnosti, že jednotliví vlastníci v bytovom dome vždy rešpektovali konkrétne\ngarážové státia pridelené konkrétnemu vlastníkovi, nakoľko táto skutočnosť vyplývala z listinných\ndôkazov predložených do konania, a to z oboch kúpnych zmlúv, ktorými žalobcovia aj žalovaní nadobudli\nvlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom, ako aj zo zápisu v katastri nehnuteľností.\n17. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s\n§ 262 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí mali v konaní plný úspech, priznal druhým výrokom tohto rozsudku\nvoči žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n18. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia a to z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. f) a h) CSP. Súd prvej inštancie v uviedol, že predmetný skutkový stav posúdil s ohľadom\nna ust. § 20a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov „v znení\núčinnom od 01.11.2018“, na základe čoho dospel k záveru, že „žalobu je potrebné zamietnuť“. Rozsudok\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko kúpna zmluva, ktorou\nžalobcovia nadobudli spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore bola uzatvorená dňa 20.02.2015,\nteda viac ako 3 roky pred účinnosťou, resp. samotnou existenciou súdom aplikovaného ust, § 20a\nods. 7 zákona o vlastníctve bytov, ktoré nadobudlo účinnosť až dňa 01.11.2018. V čase uzatvorenia\nkúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2015 neexistovala v právnom, poriadku Slovenskej republiky žiadna\ntakáto „výnimka“ zo zákonného predkupného práva v prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu na\nnebytovom priestore, teda ust. § 140 Občianskeho zákonníka o predkupnom práve sa bezvýhradne\nvzťahovalo na všetky prevody spoluvlastníckych podielov, s výnimkou prevodu blízkej osobe. Uvedené\npreukazuje aj samotné konanie zákonodarcu, ktorý až zákonom č. 238/2018 Z. z. zaviedol takúto\n\nvýnimku z predkupného práva do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť poukázal\naj prvoinštančný súd, kde konštatoval, že: „zákonodarca na túto osobitnú ekonomickú realitu reagoval\naž zákonom č. 238/2018Z.z., ktorý s účinnosťou od 01.11.2018 novelizoval znenie tak, že komplexne\nupravil problematiku garážových státí v nebytovom priestore“.\nV tejto súvislosti poukázali odvolatelia na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, v zmysle\nktorej „podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkon, iné právne\nskutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy“ (PL.\nÚS 1/04, PL. ÚS 36/95).\nNapriek tomu, že súd prvej inštancie konštatoval, že pri prevode spoluvlastníckeho podielu na\nnebytovom priestore zo spoločnosti A. J., a.s. na žalovaných „nebola žalobcom zaslaná výzva\nna uplatnenie predkupného práva“, a teda žalobou uplatnený nárok žalobcov ako spoluvlastníkov\nnebytového priestoru bol oprávnený a dôvodný, súd žalobu zamietol s poukazom na „ekonomickú\nrealitu“ a právnu úpravu neplatnú a neúčinnú v čase vzniku právneho vzťahu (2015). Prvoinštančný\nsúd poukazom na vágny pojem „ekonomická realita“, pri ktorej de facto dochádza k porušeniu\npráva zdôvodňuje, prečo nerešpektoval zákon a ústavné princípy. Uvedená úvaha súdu je absolútne\nnesprávna, nakoľko takýto „výklad“ resp. „aplikácia“ práva, kedy má byť určitá prax zo strany subjektov\npráva „bežne porušujúcich zákon“ dôvodom pre nerešpektovanie, resp. neaplikovanie zákona zo strany\nsúdu, popiera všetky základné princípy právneho štátu. Táto „ekonomická realita“, na ktorú zákonodarca\n„reagoval až zákonom č. 238/2018 Z.z„ ktorý s účinnosťou od 01.11.2018“ kedy „došlo k zosúladeniu\nhospodárskej reality s právnou úpravou“ má byť dôvodom, prečo súd neaplikoval ust. § 140 Občianskeho\nzákonníka ako právnu úpravu účinnú a platnú v čase vzniku právneho vzťahu, ale posúdil právny vzťah\nzaložený medzi žalobcami a žalovanými kúpnou zmluvou zo dňa 20.02.2015, podľa právnej úpravy\nplatnej a účinnej od 01.11.2018. S poukazom na vyššie citované závery prvoinštančného súdu, je\nzrejmé, že súd porušil základnú zásadu zákazu retroaktivity a princíp právnej istoty, keď na právny\nvzťah medzi žalobcami a žalovanými založený Kúpnou zmluvou zo dňa 20.02.2015, teda na porušenie\npredkupného práva, neaplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase vzniku právneho vzťahu, ale\nvedome a retroaktívne aplikoval novú právnu úpravu. Uvedené zakladá zjavnú nezákonnosť a ústavnú\nnesúladnosť rozsudku, pričom dôsledkom konania súdu je porušenie ústavného práva žalobcov vlastniť\nmajetok.\nPrvoinštančný súd ďalej uviedol, že v prípade, ak by dospel k záveru, že je potrebné vychádzať zo\n„skutočnosti, je v čase prevodu spoluvlastníckeho práva k nebytovému priestoru na žalovaných nebol\núčinný dnešný § 20a zákona č. 182/21993 Z.z., a teda že je potrebné „vychádzať z doslovného znenia\n§ 140 Občianskeho zákonníka“ žalobu by rovnako zamietol pre rozpor nároku žalobcov s dobrými\nmravmi. Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných\nsituáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, nie na dosiahnutie\nhospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia\nje úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu. Domáhanie sa dodržiavania zákona, nemôže byť\nvýkonom práva v rozpore s dobrými mravmi; dôvodom pre domáhanie sa zákona zo strany žalobcov,\nsú výlučne ekonomické a hospodárske ciele žalobcov, pričom je zrejmé, že žalobcovia prejavili záujem\nnadobudnúť majetok, nakoľko predmetný spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore chcú kúpiť. S\npoukazom na uvedené ako aj vyššie citovaný právny názor súdnej praxe, je preto vylúčené aby bol\nvýkon práva žalobcov v rozpore s dobrými mravmi. Napriek uvedenému, však prvoinštančný súd bez\nriadneho zdôvodnenia skutočnosti v čom má údajný rozpor s dobrými mravmi spočívať, rozpor nároku\nžalobcov s dobrými mravmi konštatoval.\nPrvoinštančný súd záverom subjektívne a nekompetentne konštatoval právne závery\nv nijako\nnesúvisiacom konaní, nakoľko bez spisového materiálu hodnotil a konštatoval rozpor s dobrými mravmi,\nresp. nedôvodnosť žaloby v inom súdnom konaní.\nSúd prvej inštancie ďalej uviedol, že nebytový priestor je „garáž“ a pri rozhodovaní vychádzal z tohto\npredpokladu, pričom zároveň aplikoval ust. § 20a zákona č. 182/1993 Z.z. vzťahujúce sa výlučne na\ngaráže. Podľa žalobcom predloženého listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. B. V. zo dňa 14.12.2015 (ako aj\nzo súčasného LV) je nebytový priestor s kódom 12 „Iným nebytovým priestorom“ v zmysle prílohy č. 10\nk vyhláške č. 461/2009 Z. z., pričom v zmysle § 70 Katastrálneho zákona sú údaje katastra hodnoverné\na záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Závery prvoinštančného súdu nemajú oporu vo vykonanom\ndokazovaní, nakoľko z predložených dôkazov nevyplýva, že nebytový priestor je garážou. Nakoľko súd\nprvej inštancie nijakým spôsobom jasne a zrozumiteľne nevysvetlil právny status nebytového priestoru,\npričom z predloženej verejnej listiny LV č. XXXX pre k.ú. B. V. vyplýva, že nebytový priestor nie\nje garážou, konajúci súd jednak retroaktívne, ale navyše, aj bez splnenia zákonných predpokladov,\n\nnesprávne aplikoval ust. §20a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré sa vzťahuje výlučne na nebytový\npriestor, ktorý je garážou.\nS poukazom na vyššie uvedené, rozsudok trpí zásadnými vadami spôsobujúcimi jeho nezákonnosť.\nRozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pričom závery súdu prvej inštancie nemajú\noporu vo vykonanom dokazovaní. Prvoinštančný súd v rozpore s princípom právnej istoty, ako aj\nustálenou rozhodovacou praxou súdov retroaktívne aplikoval právnu úpravu neplatnú a neúčinnú v čase\nvzniku právneho vzťahu. Žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako nezákonný\nzrušil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania.\n19. Žalovaní v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že súd prvej inštancie vec správne\nprávne posúdil, čo vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku, kde uviedol, že z formálneho hľadiska nie je\ndôvod ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka na prevod podielu v nebytovom priestore neaplikovať.\nSúd prvej inštancie však dospel k záveru, že uvedené ustanovenie je v posudzovanom prípade\nobsolentné, nakoľko predmetom sporu je nebytový priestor v bytovom dome, ktorý je hromadnou\ngarážou s otvorenými samostatnými garážovými státiami, ktoré majú spoločný vjazd a výjazd a nie\nsú stavebne oddelené. Ide o bežný spôsob riešenia bytového domu pri novostavbách za posledné\ndesaťročia.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné formalisticky\naplikovať ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka, ani pred účinnosťou vyššie uvedenej novely z\nroku 2018, nakoľko táto len explicitne do právneho poriadku zaviedla úpravu, ktorá už predtým niekoľko\ndesaťročí zodpovedala ekonomickej realite obdobných bytových domov so spoločnými garážami.\nPredkupné právo má hospodársky význam iba v prípade, ak by vlastník mal záujem previesť garážové\nstátie bez súčasného prevodu bytu, a to tretej osobe, ktorá v danom momente vôbec nie je vlastníkom\nbytu alebo iného nebytového priestoru v dome. V takom prípade je predkupné právo logické, keďže\nchráni vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a umožňuje im prednostné právo na kúpu\ngarážového státia pred tretími osobami, ktoré inak nemajú k bytovému domu vlastnícky vzťah. V\npredmetnom spore sa však o takýto prípad nejednalo, a preto záver súdu prvej inštancie o obsolentnosti\naplikácie ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka považujeme za správny. Súd prvej inštancie\nrešpektoval pri rozhodovaní veci zákon ako aj ústavné princípy. Neaplikovanie ustanovenia § 140\nObčianskeho zákonníka na daný prípad riadne zdôvodnil, pričom uviedol, že pri svojich úvahách\npostupoval v zmysle nálezu Ústavného súdu III. ÚS 36/2010-51 zo dňa 04.05.2010.\nŽalobcovia nesprávne vykladajú odôvodnenie rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie neposúdil právny\nvzťah medzi žalobcami a žalovanými založený Kúpnou zmluvou zo dňa 20.02.2015 podľa právnej úpravy\nplatnej a účinnej od 01.11.2018, súd prvej inštancie konštatoval, že z formálneho hľadiska nie je dôvod\nustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka neaplikovať. Avšak s poukazom na nález Ústavného súdu\nIII. ÚS 36/2010-51 zo dňa 04.05.2010 sa od zákonného znenia platného v čase uzatvorenia kúpnej\nzmluvy medzi žalobcom a žalovaným správne odchýlil a s poukazom na skutkový stav predmetnej\nsporovej veci žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoje úvahy, ktoré ho viedli k predmetnému\nrozhodnutiu, náležite a presvedčivo odôvodnil. Žalovaní sa nestotožňujú s tvrdením žalobcov, že by súd\nprvej inštancie aplikoval na právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným Kúpnou zmluvou z\nroku 2015 retroaktívne právnu úpravu z roku 2018, nakoľko\nz odôvodnenia\nrozsudku je zrejmé, že na právnu úpravu z roku 2018, konkrétne ust. § 20a zákona č. 238/2018 Z.z. iba\npoukázal. Rozhodnutím súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu zásady retroaktivity a právnej istoty,\npričom v žiadnom prípade nedošlo týmto rozhodnutím súdu prvej inštancie k porušeniu ústavného práva\nžalobcu vlastniť majetok.\nRovnako tak súd prvej inštancie riadne zdôvodnil rozpor žaloby s dobrými mravmi.\nS prevodom\nvlastníckeho práva k bytu je logicky spojený aj prevod spoluvlastníckeho podielu na nebytovom priestore,\npričom byt je bez príslušných garážových státí takmer bezcenný, nakoľko by nikto nemal záujem o\nnadobudnutie a užívanie luxusného veľkometrážneho bytu v lukratívnom uzavretom areáli bez možnosti\nparkovania v hromadnej garáži. Ak teda vlastník bytu predáva byt spolu s garážovým státím, záujemca\no tento byt a garážové státie nemôže byť obmedzovaný predkupným právom iných spoluvlastníkov.\nŽalovaní nadobudli vlastnícke právo k bytu a spoluvlastníckemu podielu štandardným spôsobom\nod developerskej spoločnosti, pričom legitímne očakávali, že spolu s bytom nadobúda aj garážové\nstátia. Spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore je len právnou formou, ktorou je nadobudnutie\nvlastníckeho práva ku konkrétnemu garážovému státiu realizované, a nie je rozumný a právne\nakceptovateľný dôvod, aby bolo toto nadobudnutie obmedzované doterajšími vlastníkmi. Ak mali\nžalobcovia záujem o ďalšieho parkovacie státia v objekte, mohli sa na ich kúpe dohodnúť s developerom\nprojektu, alebo s ktorýmkoľvek iným vlastníkom, ktorý by parkovacie miesto ponúkol na predaj. Samotní\n\nžalobcovia v konaní uviedli, že im bol iným vlastníkom ponúknutý spoluvlastnícky podiel k nebytovému\npriestoru na predaj, čo však nevyužili.\nSúd prvej inštancie zároveň v odôvodnení rozhodnutia poukazuje len okrajovo na iné konanie, ktoré\nbezprostredne predchádzalo iniciovaniu predmetného konania zo strany žalobcov, pričom vníma\nkomplikované vzťahy medzi žalobcami a developerom a konštatuje, že nie je vhodné, aby spor žalobcov\na developera zasahoval do vlastníckeho práva žalovaných. Tento postup vykazuje znaky konania v\nrozpore s dobrými mravmi, čo je okrem iného taktiež dôvodom pre zamietnutie predmetnej žaloby. Súd\nprvej inštancie neposudzuje dôvodnosť žaloby v inom súdnom konaní a pri svojich záveroch vychádzal,\nako uviedol, zo žaloby, ktorou bolo iniciované konanie na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.\nB1-9C/240/2015, ktorá bola predložená ako dôkaz v predmetnom konaní.\nŽalovaní majú za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci\na závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom nedošlo zo strany súdu k\nretroaktívnej aplikácii právnej úpravy na daný skutkový stav, a preto navrhujú, aby odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n20. V nasledujúcich písomných vyjadreniach strany sporu už len zopakovali svoju argumentáciu, ktorú\nuvádzali počas konania pred súdom prvej inštancie, v podanom odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu.\n21. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 CSP, vec\nprejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie\n(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385\nods. l CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne\nvyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia,\nupovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací\nsúd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré\nvyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a\nprávnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli\nnajavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia\nrozsudku, v čase podania odvolania. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku.\n22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcami uplatneného práva, dostatočné\ndokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia\naplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje\nrozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a\nrelevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V\nodôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých\nzaložil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa\npodstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané,\na ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na\nstrane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v\nhodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd\nprvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie\nje konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalobcami uplatneného\nnároku.\n23. Žalobcovia vo svojom odvolaní zotrvali na svojich tvrdeniach, zopakovali a podrobnejšie rozviedli\nsvoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však už s\nnimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky\npodstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri posúdení veci;\njeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s\ndôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 387\nods. 2 CSP a v podrobnostiach na tieto odkazuje.\n24. Odvolací súd odvolacie námietky žalobcov smerujúce k správnosti ustálenia skutkového stavu veci\npovažuje za celkom neopodstatnené, nakoľko súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy\n\nnavrhované stranami sporu a v prípade dôkazov, ktorých vykonanie zamietol, svoje rozhodnutie náležite\na dostatočne odôvodni. Strany sporu žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania súdu prvej\ninštancie nepredložili a ani nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov; súd prvej inštancie na základe takto\nvykonaného dokazovania riadne ustáli skutkový stav, keď považoval za nesporné, že žalobcovia aj\nžalovaní sú vlastníkmi bytu v bytovom dome S. v A., v ktorom zároveň vlastnia spoluvlastnícky podiel\nvo výške X/XX na nebytovom priestore, ktorý je hromadnou garážou s 15 parkovacími miestami, ktoré\nnie sú stavebne oddelené, pričom pri tomto prevode zo spoločnosti A. J., a.s. na žalovaných nebola\nžalobcom zaslaná výzva na uplatnenie predkupného práva.\n25. Je nesporné, že inštitút predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je prostriedkom obmedzujúcim\nprávo spoluvlastníka v jeho dispozícii s majetkom - vo voľnej možnosti previesť svoj spoluvlastnícky\npodiel na tretiu osobu. Predkupné právo medzi podielovými spoluvlastníkmi vyplýva priamo zo zákona\n(§ 140 Občianskeho zákonníka), má vecno-právnu povahu a je trvalým obmedzením jednej z troch\nnajvýznamnejších zložiek práva vlastníckeho - práva nakladať so svojou vecou, konkrétne previesť ju na\niného. Je zároveň potrebné uviesť, že súd prvej inštancie, a rovnako tak ani odvolací súd, nespochybňuje\nexistenciu\na podstatu predkupného práva spočívajúcu v tom, že vlastník veci,\npokiaľ sa rozhodne vec predať, je povinný ju prednostne ponúknuť na predaj tomu, kto je z predkupného\npráva oprávnený.\n26. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci zaoberal možnosťou aplikácie\nustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka na daný spor, pričom aj uviedol, že vzhľadom na to, že v\ndanom prípade išlo o podielové spoluvlastníctvo,\nz formálneho hľadiska nie je dôvod dané\nustanovenie na prevod podielu v nebytovom priestore neaplikovať. Až následne podrobne rozoberal\nobsah, účel ustanovenia § 20a zákona č. 238/2018 Z.z. a najmä dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k\njeho prijatiu, pričom zdôraznil, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až počnúc dňom 01.11.2018.\nSúd prvej inštancie, vychádzajúc dôsledne z individuálnych okolností prejednávanej veci, však dospel\nk záveru, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné formalisticky aplikovať ustanovenie § 140\nObčianskeho zákonníka, a to ani pred účinnosťou vyššie uvedenej novely, nakoľko táto len explicitne\ndo právneho poriadku zaviedla úpravu, ktorá už predtým zodpovedala ekonomickej realite obdobných\nbytových domov so spoločnými garážami. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prejednávanej veci\nvychádzal pri svojich záveroch aj z nálezu Ústavného súdu III. ÚS 36/2010-51 zo dňa 04.05.2010.\n27. Vzhľadom na vyššie uvedené, nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej\ninštancie predmetný skutkový stav posúdil s ohľadom na ust. § 20a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o\nvlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 01.11.2018. Z odôvodnenie rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie je zrejmé, že si je vedomý toho, že v rozhodnom období uvedená právna úprava\nnebola účinná a na daný stav ju nie je možné aplikovať. Vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že\nvšeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka o predkupnom práve nezodpovedalo účelu zákona o\nvlastníctve bytov\na nebytových priestorov, ktorého zmyslom nebolo poskytovať\nspoluvlastníkom predkupné právo ku spoločným garážam v prípade, ak developer alebo aj iný vlastník\npredával byt alebo nebytový priestor tretej osobe spolu s garážovým státím a zároveň poukázal na to, že\ntakáto úprava nezodpovedala reálnym ekonomickým potrebám a bola zjavne zastaraná, nakoľko zákon\nnereflektoval nový typ ekonomických vzťahov ktorý vznikol v súvislosti s problematikou hromadných\ngaráží a garážových státí v bytových domoch.\n28. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že ak by aj dospel k záveru, že v danom prípade je\npotrebné vychádzať z doslovného znenia § 140 Občianskeho zákonníka, resp. zo skutočnosti, že v čase\nprevodu spoluvlastníckeho práva k nebytovému priestoru na žalovaných nebol účinný dnešný § 20a\nzákona č. 182/1993 Z.z., bol by žalobu zamietol pre rozpor nároku žalobcov s dobrými mravmi. Uviedol,\nže i keby sa na splnenie podmienok pre uplatnenie predkupného práva hľadelo prísne formalisticky,\nnebolo by možné žalobe vyhovieť, lebo žalobcami vyvolaný spor o nahradenie prejavu vôle žalovaného\nje prejavom šikanózneho výkonu práva, ktorému nemôže byť priznaná ochrana (§ 3 Občianskeho\nzákonníka) a aj z týchto dôvodov žalobu zamietol. S uvedeným záverom prvoinštančného súdu sa\nodvolací súd stotožňuje.\n29. Odvolací súd uvádza, že pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejde ani tak o subjektívny\nnázor účastníka, ako o spoločenské objektivizované hodnotenie. Nemožno vylúčiť, aby sa výnimočne\nprihliadlo aj na okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré svojou závažnosťou vyžadujú mimoriadny ohľad,\n\npričom však treba dbať o to, aby ten, kto sa ich dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi a\nnevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu a zabránil tak snahe alebo možnosti\nich zneužitia. Toto ustanovenie vyjadruje zároveň zákaz šikanózneho výkonu práva, o ktoré ide vtedy,\nak je právo vykonávané za účelom poškodzovania iného subjektu. Za zneužitie práva treba považovať\nkonanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutý nedovolený výsledok. Zásada súladu výkonu\npráv s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý\nv odôvodnených prípadoch\ndovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti (por. nález\nÚstavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07).\nZa výkon práva v rozpore s dobrými mravmi možno považovať teda aj také konanie, ktorého cieľom nie\nje dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými\nmravmi vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu (por. rozsudok Najvyššieho súdu\nČR z 12. novembra 2014, sp. zn. 31Cdo/3931/2013). Nie je teda vylúčené, že po zvážení okolností\nprípadu, aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za výkon práva v rozpore\ns dobrými mravmi, a že mu preto bude súdom odopretá ochrana. Pritom stačí, že výkon práva je\n(objektívne posudzované)\nv rozpore s dobrými mravmi, bez toho, že by bolo relevantné\nzavinenie konajúceho, resp. uvedomenie si takéhoto rozporu s dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho\nsúdu ČR\nz 27. novembra 2013, sp. zn. 25Cdo/4209/2011).\nV danom prípade z vykonaného dokazovania možno dospieť k záveru, že\nv prejednávanej\nveci ide o takéto osobitné okolnosti. Žalovaní obvyklým a bežným spôsobom (rovnako ak aj žalobcovia)\nnadobudli od developera (resp. s ním personálne prepojenej spoločnosti) na základe kúpnej zmluvy\nspolu s bytom aj nebytový priestor (garážové státie\nv hromadnej garáži), pričom legitímne\nočakávali, že sa stanú vlastníkom nielen bytu, ale aj tohto garážového státia, a to aj s ohľadom na\nskutočnosť, že bytový dom sa nachádza v uzavretom areáli a možnosť parkovania v danom priestore je\nobmedzená. Ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, zo všetkých okolností prejednávanej veci sa javí,\nže toto predkupné právo je zo strany žalobcov vykonávané za účelom poškodzovania iných subjektov\n(spol. A., a.s. a spol. XX F. s.r.o. a v neposlednom rade žalovaných), čo vyplýva predovšetkým z toho, že\nžalobcovia mali opakovane možnosť nadobudnúť ďalší spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore\nod iných spoluvlastníkov (skutočnosť, že iní spoluvlastníci ponúkali na predaj svoj spoluvlastnícky podiel\nzodpovedajúci prideleným garážovým státiam v hromadnej garáži nebola sporná), avšak túto možnosť\nopakovane nevyužili. Žalovaným, ktorí nadobudli predmetný spoluvlastnícky podiel spolu s kupovaným\nbytom (rovnako ako nadobudli svoj byt a spoluvlastnícky podiel aj žalobcovia), iný podiel na nebytovom\npriestore, ako ten ktorý prislúcha k bytu, na odkúpenie ponúknutý nebol. K uplatneniu predkupného\npráva zo strany žalobcov pritom došlo až po tom, čo sa vyostrili ich vzájomné vzťahy a došlo k podaniu\nžaloby na žalobcov zo strany spol. A. J., a.s. a spol. XX F. s.r.o. Výkon predkupného práva žalobcov\nv prejednávanej veci pritom vážne poškodzuje žalovaných tým, že sa dotýka ich významného záujmu,\nbez toho, aby žalobcom priniesol zodpovedajúci prospech (por. nález Ústavného súdu ČR z 28. augusta\n2001, sp. zn. I. ÚS 528/99).\nPostup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má teda miesto práve v takýchto výnimočných situáciách, keď k\nvýkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov,\nči uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či\nznevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne keď je zrejmé, že výkon práva vedie\nk neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi stranami, tak na postavení niektorého\nz nich navonok (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2001, sp. zn. 25Cdo/2895/99).\n30. Platí, že aj výkon predkupného práva podielového spoluvlastníka môže byť považovaný za výkon\npráva v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak by bol prostriedkom umožňujúcim\npoškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného\nprávnou normou by zostalo vedľajšie\na z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jedná\nsa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak ide o výraz zneužitia tohoto\nsubjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v\nrozpore s dobrými mravmi. Tento prístup korešponduje s tým, že aj subjektívne práva možno zneužiť a\nvykonávať „šikanóznym spôsobom“, pričom „právnu ochranu nepožíva výkon práva, ktorý je v rozpore s\ndobrými mravmi“. Ak uplatnenie predkupného práva sledovalo len sankcionovanie druhej strany (napr.\nza podanie žaloby) a nie legitímny cieľ predchádzať nežiaducej zmene v spoluvlastníckej štruktúre, ide\no výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.\n31. Podľa názoru odvolacieho súdu tak aj zákonom predvídané oprávnenie (predkupné právo) podlieha\nlimitom dobrých mravov a aj uplatnenie predkupného práva podielového spoluvlastníka môže byť v\n\nrozpore s dobrými mravmi. Na podporu vyššie uvedených záverov odvolací súd dáva do pozornosti aj\nnázor Ústavného súdu SR v náleze I. ÚS 26/2010\nz 8. decembra 2010, v ktorom ústavný\nsúd okrem iného zdôraznil, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého\njednotlivého prípadu a je povinnosťou súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej\nveci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov.\n32. Ďalej žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že predmetný priestor súd prvej inštancie nesprávne\nposúdil, keď uviedol, že nebytový priestor je „garáž“ a pri rozhodovaní vychádzal z tohto predpokladu a\naplikoval naň ust. § 20a zákona č. 182/1993 Z.z. vzťahujúce sa výlučne na garáže. Podľa predloženého\nlistu vlastníctva č. XXXX. pre k.ú. B. zo dňa 14.12.2015 však ide o nebytový priestor s kódom 12\n„Iným nebytovým priestorom“ v zmysle prílohy č. 10 k vyhláške č. 461/2009 Z. z., pričom v zmysle\n§ 70 Katastrálneho zákona sú údaje katastra hodnoverné a záväzné pokiaľ sa nepreukáže opak.\nZávery prvoinštančného súdu preto podľa žalobcov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko\nz predložených dôkazov nevyplýva, že nebytový priestor je garážou. Táto odvolacia námietka žalobcov\nnie je dôvodná.\n33. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bez ohľadu na to, akým spôsobom je tento priestor\nevidovaný na príslušnom liste vlastníctva, ide o nebytový priestor určený a využívaný na garážové\nstátie v hromadnej garáži a nie je možné využiť ho na iný účel. Skutočnosť, že ide o hromadnú garáž\ns presne určenými garážovými státiami prislúchajúcimi k jednotlivým bytom, vyplýva aj zo samotných\nkúpnych zmlúv doložených do súdneho spisu, na základe ktorých nadobudli vlastnícke právo k bytu\nobe strany sporu. Z odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vyplývajú\nzávery, prečo možno považovať nebytový priestor za garážové státie v hromadnej garáži. Ani samotní\nžalobcovia pritom netvrdia, že by tento priestor mali záujem využívať inak ako garážové státie. Samotní\nžalobcovia nadobúdali svoj byt č. X. s garážovými státiami, ktoré sú v časti „C“ LV č. XXXX dokonca\nosobitne identifikované ako garážové státia č. X . a X pod poradovým číslom 14 a rovnako tak sú tieto\nidentifikované aj v nadobúdacej zmluve žalobcov.\n34. Podané odvolanie žalobcovia odôvodňovali aj nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej\ninštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uvedený odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak súd prvej\ninštancie na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu\nnormu, obsah správnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú\nprávnu normu nesprávne aplikoval. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje že\ntento odvolací dôvod nebol naplnený, keď súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav správne\naplikoval zvolenú právnu normu.\n35. Z vyššie uvedených dôvodov, pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej\ninštancie ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by\niným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval\nodvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa\n§ 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.\n36. Záverom odvolací súd uvádza, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na\nvšetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní\npodstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať\nodpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n37. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1,\nods. 3 a § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie,\na preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už\nnemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe\nspisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz\npotvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla\nzaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa\n25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež\n\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod\n3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).\n\nsp. zn. 5Cdo/218/2009,\n\n38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP).\n39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\n\npripúšťa (§ 419 CSP).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\n\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/254/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "13364071-3d0c-4018-b70e-73273c18cf2b:7a0bea56-ce5f-47f5-b5fc-9b6d524b5c80", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6714205239.1", "spisova_znacka": "14Co/50/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/50/2016 z 2. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6714205239.1"}], "citovane_v": []}