Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/47/2026 z 9. 9. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 9. septembra 2026, sp. zn. 1To/47/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1123012711.2 Krajský súd Bratislava | 1To/47/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1123012711.2 | 2026-09-09 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Rodina a mládež Citované ustanovenia: § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be41f061-4817-4342-83e4-f8bfb1927ed6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1123012711.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 1To/47/2026 1123012711 09. 09. 2026 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2026:1123012711.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Petra Šamka a JUDr. Lucie Lacovej, v trestnej veci obžalovaného U. J., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I č.k. 37T/28/2023-391 zo dňa 11. februára 2026, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09. septembra 2026, pomerom hlasov 2:1, takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora, z a m i e t a. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 37T/28/2023 z 11.02.2026 bol obžalovaný U. J. uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe, že od roku 2021 až do dňa 02.02.2023 najskôr v bližšie nezistenom byte na H. ulici a následne v byte na XX. poschodí veže komplexu G. C. na adrese H., U. XX, sústavne a opakovane, fyzicky a slovne napádal svoju partnerku - poškodenú D. H. a to tak, že prvýkrát ju fyzicky napadol cca v apríli 2021 v byte na H. ulici, keď ju po vzájomnej slovnej výmene ťahal za vlasy, silno ju zdrapil za ruky a hádzal s ňou, na čo podala trestné oznámenie, ktoré však vzápätí stiahla po tom, ako sa jej vyhrážal, že ak ho nestiahne, že bude zle, následne sa po pôrode ich spoločného syna presťahovali vo februári 2022 do bytu na 19. poschodí veže komplexu G. C. H. - U. XX, kedy obvinený začal poškodenú psychicky ničiť tým, že domov chodieval neustále neskoro a vždy ju budil a obviňoval ju, že je siným mužom a teda nenechal ju spávať, rovnako ako ich spoločného syna, čo trvalo asi mesiac, po ktorom sa poškodená odsťahovala ku svojim rodičom do mesta I., následne sa vrátila asi v októbri 2022 do bytu v G. C., pričom približne v tom čase došlo k druhému fyzickému napadnutiu poškodenej obvineným, keď ju po hádke udrel uzavretou päsťou do pravej strany tváre do okolia obočia a spánku, na čo upadla do bezvedomia, z ktorého sa prebrala po asi 3 minútach, pričom vzápätí ju obvinený na jej žiadosť odviezol autom do Martina k rodičom, avšak počas cesty autom ju neustále bil a spôsobil jej otras mozgu, po cca mesiaci sa vrátila k obvinenému do bytu v komplexe G. C. H., počas pobytu sa s ňou neustále hádal, psychicky jej robil zle a raz jej k hlave priložil pištoľ s tým, že ho nikdy nemôže opustiť, na čo sa opäť vrátila do Martina, ale následne sa na žiadosť obvineného okolo 19. januára 2023 dostavila opäť do bytu v G. C. H., kde sa zasa hádali, až kým sa jedno ráno nezobudila a nezistila, že obvinený je pod silným vplyvom drog a to aj v prítomnosti syna, na čo opäť od neho a to zo strachu o seba a o ich spoločné dieťa odišla do Martina, ale keďže si v byte v G. C. H. nechala cestovný pas a veci, tak sa vrátila dňa 01.02.2023 do tohto bytu. ale pas nenašla a obvinený jej zakázal odísť z bytu, tak si ľahla a zaspala, ale obvinený ju agresívne okolo polnoci zo dňa 01.02.2023 na 02.02.2023 zobudil a chytil ju za vlasy a silne ju hodil o posteľ a prekryl rukou ústa aj nos, čo trvalo asi desať minút a pritom ju udieral päsťou do hlavy a teda obvinený okrem fyzických napadnutí počas hádok poškodenú neustále urážal a nadával jej v ruskom jazyku, že je „suka, kurva, zajebem Ťa, kurva blať, ofca“ a zároveň ju počas jej pobytu v Sky C. H. často zamykal v byte, aby nemohla odísť a teda obvinený dlhodobo v nej svojím správaním vyvolával strach a stres, pričom po poslednom z fyzických napadnutí o polnoci na 02.02.2023 spôsobil svojím konaním pomliaždenie mihalnice a okolia oka vpravo, podvrtnutie krku, exkoriáciu prednej hrudnej steny a bolestivosť rebier v hornej polovici so zatiaľ nezistenou dobou liečenia, a teda obvinený svojím konaním týra poškodenú D. H. ako osobu blízku spôsobujúc jej dlhodobo fyzické aj psychické utrpenie správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické a psychické zdravie. Za to bol obžalovanému podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 5 Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorého výkon bol obžalovanému podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní tri roky. Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podal odvolanie prokurátor okresnej prokuratúry v neprospech obžalovaného a aj obžalovaný po porade s obhajkyňou. Prokurátor dôvody odvolania poskytol písomným podaním doručeným súdu dňa 09.03.2026, pričom primárne uviedol, že s uloženým trestom prvostupňovým súdom sa bez výhrad stotožňuje vrátane aplikácie mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona o jednu tretinu a považuje ho za dostatočný. Avšak poukázal na záverečnú reč prokurátora, kedy navrhol aj uloženie trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Uvedené argumentoval nasledovne: „Mám za to, že v danom prípade sú u obžalovaného U. J. naplnené všetky zákonné podmienky pre jeho uloženie tak ako sú uvedené v ustanovení § 65 Trestného zákona. Podmienkou pre uloženie tohto druhu trestu je, že to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný verejný záujem. V danom prípade sa obžalovaný U. J. dopustil násilného trestného činu voči svojej partnerke, s ktorou má spoločného syna. Poškodená počas celého konania vyjadrovala svoju obavu tak o synove ako aj svoje zdravie a bezpečnosť. Vysokej miere pravdepodobnosti ohrozenia zdravia a bezpečnosti samotnej poškodenej prispieva aj skutočnosť, že obžalovaný U. J. je vo vzťahu k nej ako aj k jej matke G. H. aktuálne trestne stíhaný vyšetrovateľom PZ Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva v Martine za zločin vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona. Na základe vyššie uvedených skutočností zastávam názor, že vykonaným dokazovaním súvisiacim s výrokom o treste nebol obžalovanému uložený aj primeraný trest v podobe trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky, ktorý považujem v danom posudzovanom prípade za adekvátny a na mieste.“ S poukazom na rozvedené navrhol, aby krajský súd zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a zmenil rozhodnutie vo výroku o treste tak, že obžalovanému uloží aj primeraný trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Odvolanie podal aj obžalovaný U. J. po porade s obhajkyňou zahlásením do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 04.08.2026 obžalovaný prostredníctvom obhajkyne doručil jednak odôvodnenie svojho odvolania a zároveň vyjadrenie k odvolaniu prokurátora. Súčasťou dôvodov odvolania je aj vyjadrenie k odvolaniu prokurátora, k čomu upozornil, že skutok pôvodne právne kvalifikovaný ako vydieranie bol prekvalifikovaný na trestný čin nebezpečné vyhrážanie, tj. verbálny delikt spáchaný telefonicky v rámci hovoru bez fyzického kontaktu, pričom poukázal na závery prvostupňového súdu v danom rozhodnutí. Súčasne dal do pozornosti, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorí majú slovenskú štátnu príslušnosť a potom trest vyhostenia by podstatne obmedzil kontakt s jeho rodinou, na Slovensku podniká, má autopožičovňu a voči Slovenskej republiky si plní všetky svoje daňové povinnosti. Navrhol aby súd odvolanie prokurátora zamietol. Preskúmavaná vec bola tunajšiemu súdu predložená na rozhodnutie o opravnom prostriedku dňa 11.06.2026. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 65 Trestného zákona (1) Ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný verejný záujem, súd môže páchateľovi, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej sa na území Slovenskej republiky udelil azyl z dôvodu prenasledovania alebo udelila doplnková ochrana z dôvodu vážneho bezprávia, uložiť trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. (2) Trest vyhostenia nemožno uložiť páchateľovi, a) u ktorého sa nepodarilo zistiť jeho štátnu príslušnosť alebo štát, z ktorého na územie Slovenskej republiky pricestoval, b) ktorý je občanom členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo jeho rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak takáto osoba predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, c) ktorý je občanom členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore s nepretržitým pobytom na území Slovenskej republiky viac ako desať rokov; to neplatí, ak takáto osoba predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, d) ktorý je dieťaťom a je občanom členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ak vyhostenie nie je v najlepšom záujme dieťaťa, e) ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí pre toho, koho odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, alebo pre toho, kto bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo f) ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. (3) Rodinným príslušníkom podľa odseku 2 písm. b) je rodinný príslušník podľa predpisov o pobyte cudzincov. (4) Trest vyhostenia môže súd uložiť na jeden rok až pätnásť rokov. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu predstúpil obžalovaný U. J., ktorý predniesol, že na podanom odvolaní netrvá a toto výslovne berie späť. Toto jeho rozhodnutie predsedníčka senátu vzala uznesením na vedomie. Na zasadnutí doručila obhajkyňa obžalovaného súdu výpis z obchodného registra preukazujúci, že obžalovaný na Slovensku podniká a od majiteľa spoločnosti U. s.r.o. kúpil obchodný podiel a to dňa 16.09.2025 a zároveň predložila výpis z obchodného registra Rakúskej republiky potvrdzujúci, že vo firme evidovanej v Rakúsku je hlavným majiteľom dcéra obžalovaného a on je spolumajiteľom a na Slovensku je v podstate pobočka tejto zahraničnej firmy. K trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Martine obžalovaný uviedol, že toto konanie nie je ukončené, ja nariadené hlavné pojednávanie a jeho termín je určený na deň 10.11.2026. Konečnými návrhmi strany uviedli: Prokurátorka pridržiavajúc sa písomných dôvodov odvolania, navrhla, aby bolo odvolaniu vyhovené v celom rozsahu. Obhajkyňa predniesla: „My navrhujeme odvolanie prokurátora zamietnuť. Máme z TO, Že nie sú splnené podmienky na uloženie trestu vyhostenia, pretože nie je preukázané, že by obžalovaný bol pre Slovenskú republiku nebezpečný a teda nie je tu bezpečnostné riziko, pričom zdôrazňuje,. Že konanie na Okresnom súde Martin nie je ukončené. Je možné a vhodné o prípadnom treste vyhostenia rozhodovať v rámci konania v Martine s vyhodnotením otázky, či obžalovaný skutočne predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovensko. Dodávam, že je so synom a svojou rodinou v kontakte.“ Obžalovaný požiadal odmietnuť odvolanie prokurátora a dodal, že má celú 24 člennú rodinu v Rakúsku a čiastočne aj na Slovensku a je živiteľom celej rodiny. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu, je zrejmé, že rozsudok súdu prvého stupňa bol napadnutý odvolaním zo strany prokurátora okresnej prokuratúry a to len ohľadom výroku o treste. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť iba napadnutého výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, odvolávajúc sa na skutočnosť, že v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku je obsiahnutý obmedzený revízny princíp, a odvolací súd preskúmava len ten výrok rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním a správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku. Na iné chyby by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, čo odvolací súd nezistil. Vzhľadom na uvedené, keďže v prejednávanej veci bol napadnutý iba výrok o treste, s tým, že ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu nie sú odvolaním napadnuté, nadriadený súd preskúmaval a posudzoval len výrok o treste a jeho zdôvodnenie, pričom zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s produkovanými dôkazmi a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Vo vzťahu k žalovanému skutku obžalovaný U. J. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.08.2025 (čl. 367) bol poučený o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku a po poučení podľa § 257 ods. 5 až ods. 8 Trestného poriadku s tým, že ak urobí vyhlásenie o vine resp. nepoprie spáchanie skutku bude súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodovania považovať za priznanie spáchania skutku, pričom vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné ani odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Po uvedenom poučení obžalovaný urobil vyhlásenie o vine (§ 257 Trestného poriadku), kedy predniesol: „som vinný zo spáchania skutku, pre ktorý som obžalovaný“ a na všetky otázky položené mu v súlade s ustanovením § 333 ods. 3 písm. c/, písm. d/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ Trestného poriadku odpovedal „áno“, prvostupňový súd vyhlásenie prijal a zároveň rozhodol, že vo vzťahu k priznaným skutkovým okolnostiam dokazovanie nebude vykonané a budú vykonané len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Správne potom postupoval súd prvého stupňa, keď uznal obžalovaného U. J. za vinného podľa podanej obžaloby a krajský súd dodáva, že vyhlásenie obžalovaného a následne prijatie tohto vyhlásenia súdom, tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu súdu meniť priznaný skutkový stav ani právnu kvalifikáciu, nakoľko proti takémuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť, uznesenie je právoplatné, vykonateľné a preto ho nemôže meniť ani odvolací súd v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na správne zistený skutkový stav nepochybil mestský súd, keď konanie právne posúdil ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, a takto ho uznal za vinného. Čo sa týka druhu a výmery trestu prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Pri určení druhu a výmery trestu súd vychádzal zo všeobecných zásad uvedených v § 34 Tr. zákona, s prihliadnutím na pomer a mieru závažnosti zistených priťažujúcich a poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona. Súd s prihliadnutím na okolnosti spáchania trestného činu, možnosť nápravy a pomery páchateľa vymeral obžalovanému trest, ktorý považoval za primeraný. V prospech obžalovaného prihliadol súd na jeho priznanie a ľútosť (§ 36 písm. 1/ Tr. zákona). Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Pri rozpätí trestnej sadzby tri roky až osem rokov súd vymeral obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní dva roky. Súd pri ukladaní trestu použil inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine. Zároveň je zrejmé, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že na obžalovaného sa aktuálne hľadí, akoby nebol trestaný, hoci súd samozrejme prihliadol aj na jeho predchádzajúce odsúdenie. Vo vzťahu k prejednávanému prípadu je však relevantná skutočnosť, že predchádzajúce odsúdenie sa netýka násilnej trestnej činnosti, pričom k odsúdeniu prišlo v roku 2014, odvlcd) obžalovaný vedie riadny život. Súd zároveň prihliadol aj na dôležitú poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. 1) Trestného zákona, a to, že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval. Zmenu svojho postoja súdu riadne odkomunikoval, na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, následkom čoho nebolo potrebné vykonávať dokazovanie súvisiace s výrokom o vine a súd sa mohol sústrediť iba na dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, takže prihliadal pri ukladaní trestu na prevahu poľahčujúcich okolností. Súd pri ukladaní trestu bral do úvahy aj vyjadrenie poškodenej, ktorá uviedla, že konanie obžalovaného na nej nezanechalo žiadne následky. Jeho konanie bagatelizovala, pričom tvrdila, že občas ho vyprovokovala. Zároveň uviedla, že nežiada náhradu škody. Podľa § 49 ods. 1 písm. aj Tr. zákona s poukazom na § 50 ods. 1 Tr. zákona, súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní tri roky. Súd rozhodol o podmienečnej forme výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nepovažuje za potrebné, aby obžalovaný vykonal trest formou nepodmienečnou, v ústave na výkon trestu odňatia slobody. S ohľadom na druh trestnej činnosti súd určil dlhšiu skúšobnú dobu z dôvodu, aby bolo jeho správanie sa v skúšobnej dobe skúmané po dlhší čas. Po uplynutí skúšobnej doby bude súd podrobne skúmať správanie sa obžalovaného v skúšobnej dobe a v prípade akéhokoľvek porušenia zákonných noriem bude nariadená premena na nepodmienečnú forma trestu odňatia slobody v trvaní dva roky.“ Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Krajský súd uložený druh a výmeru trestu súdom prvého stupňa považuje za správny, zákonný a tiež primeraný. Teda odvolací súd vo vzťahu k výroku o treste dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a preto si osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil. Vo vzťahu k prokurátorom namietanému neuloženiu trestu vyhostenia krajský súd uvádza: Čo sa týka otázky uloženia aj trestu vyhostenia zo Slovenskej republiky, ktorého uloženia sa domáha prokurátor, odvolací súd dospel väčšinovým názorom k zhodným úvahám ako súd prvého stupňa. Totiž trest vyhostenia predstavuje významný zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov a jeho účelom je zabrániť páchaniu ďalšej trestnej činnosti na území Slovenska a tento trest je možné uložiť, pokiaľ to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku, prípadne iný verejný záujem. Teda tento druh trestu sa bude spravidla ukladať pri postihovaní závažnej trestnej činnosti, ktorá predstavuje závažné ohrozenie pre Slovensko. V prejednávanej veci sa prokurátor domáha uloženia trestu vyhostenia obžalovanému U. J., štátnemu občanovi Ruskej federácie, ktorý však na verejnom zasadnutí zdokladoval, že na území Slovenka žije dlhšiu dobu, riadne podniká, platí dane z podnikateľskej činnosti, má tu maloleté dieťa, s ktorým je v kontakte a chce sa o neho starať. Odvolací súd pri svojom väčšinovom rozhodnutí prihliadol na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva - prípad Üner proti Holandsku, v ktorom sa súd zaoberal tým, aké aspekty súkromného a rodinného života je potrebné riešiť pri treste vyhostenia, a v rozsudku Boultif proti Švajčiarsku, Súdny dvor nastavil kritériá vrátane pevnosti sociálnych, kultúrnych a rodinných väzieb, ale aj povahu a závažnosť trestného činu, dĺžku pobytu v danej krajine a čas, ktorý uplynul od skutku, ale aj štátnu príslušnosť a charakter krajiny, do ktorej má byť vyhostený. V danom rozhodnutí apeluje, že je potrebné zvážiť a má existovať spravodlivá rovnováha medzi záujmami obžalovaného na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života na jednej strane a predchádzaním možného ďalšieho páchania trestnej činnosti. Teda prekážkou vyhostenia môže byť dĺžka pobytu cudzinca na Slovensku v kombinácii s jeho rodinnými väzbami, ktoré sú blízke a úzke, v danom prípade najmä vo vzťahu k maloletému synovi. Nebolo možné ignorovať, že obžalovaný žije na Slovensku od roku 2009 a trvalo tu žije od roku 2017, je podnikateľom a riadne platí dane a má tu úzke citové väzby na maloletého syna a ak prokurátor uvádza konanie prebiehajúce na Okresnom súde Martin a aj vzhľadom na toto konanie, pre Slovensko vyplývajúci hrozbu čo sa týka osoby obžalovaného a možného pokračovania v trestnej činnosti, je nutné doplniť, že v naznačenom platí prezumpcia neviny, nakoľko konanie vo veci sp. zn. 24T/26/2026 vedené na Okresnom súde Martin doposiaľ právoplatne ukončené nebolo a je určený termín hlavného pojednávania na 10.11.2026. Až po rozhodnutí v danej veci bude možné zodpovedne posúdiť otázku, či v osobe obžalovaného skutočne pre Slovensko existuje taký stupeň bezpečnostného rizika, aby mal byť uložený aj trest vyhostenia zo Slovenskej republiky. Nateraz zodpovedanie tejto otázky odvolací súd väčšinovým názorom považuje za predčasné a má za to, že nie je dôvod uložiť obžalovanému popri už uloženom treste s podmienečným odkladom, s ktorým druhom a jeho výmerou prokurátor súhlasil, a nedomáhal sa prísnejšieho trestu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie prokurátora, ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.