{"guid": "7af44d23-2851-4cdf-980b-11209c45b6f4:82ece719-ef8f-44fb-8ec4-d5f4169ec5e4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2", "spisova_znacka": "7Co/52/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/52/2026 z 14. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 14. augusta 2026, sp. zn. 7Co/52/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2", "identifikacne_cislo": "1123204897", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-08-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/82ece719-ef8f-44fb-8ec4-d5f4169ec5e4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/52/2026\n1123204897\n14. 08. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom C. C. XXX/XX, D., právne zast. SODOMA VULGAN, spol. s r.o., advokátska kancelária\nso sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika,\nkonajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,\nIČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.11.2025, č. k. B1-9C/29/2023-283,\ntakto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a\nna ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n3.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok\nII.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.) a\nvyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok IV.).\n2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava SR“), čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, čl. 1 bod 2, 3, čl. 2 ods.\n1, čl. 6 písm. b), čl. 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), ust. § 85 ods. 1 a 2 veta\nprvá, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods.\n1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia\nsumy 6.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva Európskej únie\n(ďalej len „EÚ“ alebo „Únia“) Slovenskou republikou, a to konkrétne povoleného limitu pracovnej doby\nstanoveného v čl. 6 písm. b) smernice a žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom E. F. G. G. H. (ďalej\nlen „HaZZ“), pričom v rozhodnom období troch rokov pred podaním žaloby nebol zaradený mimo činnej\nštátnej služby, čo považoval za relevantné z hľadiska premlčania uplatneného nároku. Uviedol, že jeho\nslužobný čas je dlhodobo rozvrhovaný do 16,5 hod. zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hod. služobná\npohotovosť na pracovisku, pričom počas celej 24 hod. prítomnosti je v stave plnej pripravenosti na\nzásah do 1 minúty. Uviedol, že predmetné rozvrhnutie služobného času je síce v súlade so zákonom\nč. 315/2001 Z.z., keďže čas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby sa podľa tohto\nzákona nepovažuje za súčasť služobného času, zároveň je ale takáto právna úprava v rozpore s\nustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), podľa ktorej sa pohotovosť\nvykonávaná na pracovisku považuje za pracovný čas. Žalobca ďalej namietal nesprávnu a neúplnú\n\ntranspozíciu smernice, keďže na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa nevzťahujú ustanovenia zákona\nč. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“). V dôsledku uvedeného podľa žalobcu dochádzalo k\nprekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod., keď jeho priemerný\nslužobný čas dosahoval 56 hod. týždenne. Za obdobie troch rokov spätne tak podľa svojich výpočtov\nodpracoval nad zákonný limit 1.252 hod., čo zodpovedá približne 156,5 pracovného dňa pri 8 hod.\npracovnom čase. Namietal, že v dôsledku rozvrhovania služobného času dochádzalo k systematickému\nprekračovaniu zákonných limitov maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku\nčoho bol každoročne ukrátený približne o 52 dní voľného času, ktorý mohol využiť na rodinný, sociálny a\nosobný život, vrátane odpočinku a relaxu. Poukázal na ust. § 85 ods. 9 Zákonníka práce, podľa ktorého\npriemerný týždenný pracovný čas vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hod. a ust. § 96 ods.\n2 Zákonníka práce, podľa ktorého sa čas služobnej pohotovosti na pracovisku považuje za pracovný\nčas. Uviedol, že zákon č. 315/2001 Z.z. obdobnú úpravu neobsahuje a ani neumožňuje delegovanú\naplikáciu ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť príslušníka HaZZ\nnezapočítava do služobného času. Hoci rozvrhnutie jeho služobného času zodpovedá vnútroštátnej\nprávnej úprave, žalobca tvrdil, že táto úprava je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s čl. 6 písm. b)\nsmernice, ktorá stanovuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov.\nPoukázal aj na judikatúru SD EÚ týkajúcu sa pracovného času a zodpovednosti členských štátov\nza porušenie práva EÚ. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že nepeňažná kompenzácia by\nnebola dostačujúca. Podaním zo dňa 13.02.2024 žalobca doplnil žalobu s tým, že nemajetkovú ujmu\nodôvodňuje nielen zásahom do súkromného a rodinného života, ale aj negatívnym dopadom nadmernej\npracovnej záťaže a nedostatočného odpočinku na jeho zdravie a bezpečnosť. Tvrdil, že dlhodobé\nprekračovanie maximálneho pracovného času a nedostatočný priestor na regeneráciu u neho vyvolávajú\nstres, úzkosti a psychické vyčerpanie, ktoré dával do súvislosti s náročnosťou výkonu služby príslušníka\nHaZZ. Pri výkone služby bol pravidelne vystavený traumatizujúcim situáciám, čo sa podľa jeho tvrdenia\nprejavuje poruchami spánku, nočnými morami, psychickým vyčerpaním a negatívnym dopadom na\nrodinný a partnerský život. Tieto ťažkosti dával do súvislosti s nedostatočným časom na odpočinok a\nregeneráciu po službe, pričom zdôraznil, že účelom smernice je ochrana života, zdravia a bezpečnosti\npracovníkov. Na podporu svojich tvrdení predložil odborné štúdie o vplyve nadmerného pracovného\nčasu a nedostatočnej regenerácie na psychické a fyzické zdravie. Vo vzťahu k uplatňovaniu smernice\ntvrdil, že smernica sa vzťahuje aj na príslušníkov HaZZ, výnimky sa týkajú len osobitných činností\nozbrojených síl, polície a civilnej ochrany, pri ktorých musia členské štáty aj tak zachovať ochranu\nzdravia pracovníkov v čo najväčšej možnej miere. Preťažovanie a poddimenzovanosť HaZZ nie sú\nnevyhnutnými znakmi tejto činnosti ani dôvodom na vylúčenie ochrany zaručenej smernicou. Poukazoval\npritom na judikatúru SD EÚ (vo veci Fuß, uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg), podľa ktorej\nsa smernica vzťahuje aj na zásahové služby verejných hasičských zborov a čl. 6 písm. b) smernice bráni\nprekročeniu hranice 48 hod. priemerného týždenného pracovného času. Uviedol, že podľa ustálenej\njudikatúry SD EÚ zodpovedá členský štát za škodu spôsobenú porušením práva Únie bez ohľadu\nna orgán, ktorý porušenie spôsobil, pri splnení troch podmienok, a to že porušená norma priznáva\njednotlivcom práva, že ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie a že existuje príčinná súvislosť\nmedzi porušením a vznikom škody. Žalobca konkretizoval rozsah prekročenia maximálneho pracovného\nčasu tak, že v r. 2020 mal odpracovať nad limit smernice 200 hod., v r. 2021 ďalších 285 hod., v r. 2022\nodpracoval 315 hod. a v r. 2023 do podania žaloby 148 hod. Tvrdil, že jeho priemerný týždenný pracovný\nčas pravidelne presahoval zákonný 40 hod. služobný čas aj maximálny 48 hod. limit podľa smernice,\na to z dôvodu nezapočítavania služobnej pohotovosti do služobného času. Celkovo mal za obdobie\ntroch rokov pred podaním žaloby odpracovať nad rámec limitov smernice 948 hod., čo považoval za\nnenávratnú stratu času predstavujúcu zásah do jeho osobnostných práv. Zdôraznil, že žalovaný si bol\ndlhodobo vedomý nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, napriek tomu protiprávny stav\nnaďalej udržiaval. Žalovaný považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú a navrhol konanie zastaviť,\nprípadne žalobu zamietnuť. Uviedol, že služobný pomer žalobcu sa spravuje zákonom č. 315/2001 Z.z.,\nktorý v ust. § 69 ods. 4 upravuje povinnosť príslušníka upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv\na domáhať sa nápravy u nadriadeného a zdôraznil, že žalobca takto nepostupoval. Zároveň konštatoval,\nže žalobcovi boli za všetky hodiny služobnej pohotovosti riadne vyplatené príslušné zložky služobného\npríjmu, prípadne poskytnuté náhradné voľno, čo žalobca nespochybnil. Žalobca síce poukázal na\núdajne šikanózny prístup nadriadených v súvislosti s uplatnením jeho práv na súde, ktoré tvrdenia\nvšak bližšie nekonkretizoval. Namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže služobným\núradom žalobcu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ktoré nie je stranou\ntohto sporu. Zdôraznil potrebu odlišovať zodpovednosť Slovenskej republiky a MV SR ako dvoch\nsamostatných subjektov právnych vzťahov, pričom nesprávna aplikácia smernice na služobný pomer\n\nžalobcu nezakladá zodpovednosť žalovaného za jej transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Túto skutočnosť označil za ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. K právnemu\nzákladu nároku uviedol, že žalobca neuviedol jednoznačný právny titul uplatneného nároku, keď zároveň\nodkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\na o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) aj na ustanovenia Občianskeho\nzákonníka o ochrane osobnosti. Predložený výpočet prekročenia pracovného času podľa žalovaného\nvychádzal z hypotetického modelu rozvrhu služieb, ktorý nezodpovedal reálnemu nerovnomernému\nrozvrhnutiu služobného času s referenčným obdobím šiestich mesiacov, a nepreukazoval skutočné\nprekročenie zákonných limitov ani zásah do práv žalobcu. Žalobca sa podľa žalovaného nedomáhal\nodstránenia tvrdeného protiprávneho stavu ani nepreukázal jeho existenciu zo strany služobného úradu.\nŽaloba je podľa žalovaného založená prevažne na zahraničných článkoch a štúdiách vychádzajúcich z\nodlišného právneho prostredia, bez preukázania konkrétneho zásahu do práv žalobcu, žalobca nevyužil\ndostupné prostriedky na predchádzanie tvrdenému zásahu do svojich práv, hoci mu právna úprava takú\nmožnosť dávala a neprejavil iniciatívu smerujúcu k zmene rozvrhu služieb ani k odmietnutiu výkonu\npohotovosti napriek tomu, že mu boli podmienky výkonu služby známe už pri vzniku služobného pomeru.\nŽalobca vstupom do služobného pomeru akceptoval jeho zákonné podmienky, vrátane nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času, a jeho následné tvrdenia o zásahu do osobnostných práv preto považoval\nžalovaný za účelové. Zároveň uviedol, že príslušníkom HaZZ vzhľadom na psychickú náročnosť ich\npráce prináležia viaceré zákonné výhody a výhody vyplývajúce z kolektívnych zmlúv (najmä zvýšené\nvoľno, rekondičné pobyty, náhradné voľno a pravidelné zdravotné prehliadky), ktoré majú kompenzačný\ncharakter a zároveň slúžia na ochranu ich zdravia a bezpečnosti, pričom žalobca nepreukázal opak\nani existenciu tvrdených nepriaznivých dopadov na jeho zdravotný stav. Napokon žalovaný uviedol, že\nžalobca sa nedomáhal odstránenia tvrdeného protiprávneho stavu, ale výlučne peňažnej satisfakcie,\npričom nepreukázal existenciu závažnej ujmy ani dôvody jej výšky, preto požadovanú sumu 6.000 eur\npovažoval za neprimeranú a neodôvodnenú. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej musí byť náhrada nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme a založená\nna preukázaných skutkových okolnostiach a zdôraznil, že výška náhrady musí reflektovať aj vnútroštátnu\nrozhodovaciu prax a nesmie bez vážnych dôvodov presahovať úroveň náhrad priznávaných v prípadoch\nzávažnejších zásahov, najmä pri telesných zraneniach alebo násilných trestných činoch. Žalovaný\npoukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), podľa ktorej určenie\nvýšky nemajetkovej ujmy nie je výsledkom voľnej, nepreskúmateľnej úvahy súdu, ale musí vychádzať\nz konkrétnych skutkových zistení. Uviedol, že žalobný návrh je nejasný a vnútorne rozporný, keď\nžalobca spochybňuje právnu úpravu, ale domáha sa len peňažnej satisfakcie. Žalovaný tiež tvrdil, že\nžalobca nepreukázal individuálne zdravotné následky a neodôvodnil výšku požadovanej náhrady. Súd\nprvej inštancie po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca od 15.07.2005 vykonáva štátnu službu v\nslužobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. v hodnosti nadpráporčík na funkcii hasič – záchranár\nna Okresnom riaditeľstve HaZZ v Trenčíne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výkon jeho služby\nje fyzicky aj psychicky náročný, keďže sa zúčastňuje výjazdov k rôznym typom udalostí, absolvoval\npotrebný výcvik, odborné kurzy a pravidelné školenia vrátane pilčíckeho a zdravotníckeho kurzu. Nočná\npohotovosť na pracovisku prebiehala v čase od 22.00 hod. do 06.00 hod., pričom príslušníci boli\nubytovaní v spoločných izbách určených na odpočinok a boli povinní byť pripravení na výjazd do\n1 minúty. Z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že na izbách bolo spravidla ubytovaných 3\naž 5 príslušníkov, pričom podmienky odpočinku boli ovplyvnené spoločným ubytovaním, hygienickým\nštandardom, technickým stavom vybavenia a hlukom, ako aj potrebou okamžitej pripravenosti na zásah.\nNegatívny vplyv služobného režimu mal vplyv na jeho rodinný život, zhoršenie rodinných vzťahov,\nproblémy so spánkom a zvýšenú podráždenosť, ktoré mal kompenzovať užívaním melatonínu. Počas\nnočných pohotovostí používal žalobca prostriedky na tlmenie hluku a pri oboznamovaní sa s plánom\nslužieb mali byť voči nemu a ďalším príslušníkom vznesené požiadavky na späťvzatie námietok pod\nhrozbou disciplinárnych opatrení. Žalobca vykonával službu v režime 16,5 hod. zmien, po ktorých\nnasledovala 7,5 hod. služobná pohotovosť na pracovisku, pričom následne mu boli poskytované dva dni\nslužobného voľna. Počas celej 24 hod. prítomnosti na pracovisku bol žalobca povinný byť pripravený\nna výjazd do jednej minúty. Súd prvej inštancie zistil, že uvedené rozvrhnutie služobného času bolo\nrealizované v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou podľa zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorej\nsa služobná pohotovosť na pracovisku nepovažuje za súčasť služobného času a konštatoval nesúlad\ntejto úpravy s právom EÚ a judikatúrou SD EÚ. Vyššie uvedeným rozvrhovaním služobného času\ndochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod., pričom\njeho priemerný týždenný služobný čas mal dosahovať približne 56 hod. Za obdobie troch rokov pred\npodaním žaloby mal žalobca podľa týchto výpočtov odpracovať nad rámec uvedeného limitu 1.252\n\nhod., čo malo zodpovedať približne 156,5 dňom práce pri štandardnom 8 hod. pracovnom režime,\npreto dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. Námietku žalovaného o nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie posúdil ako nedôvodnú, pričom uviedol, že zodpovednosť členského štátu\nza porušenie práva EÚ vyplýva z prednosti a priameho účinku práva EÚ a zároveň nesprávna\nalebo neúplná transpozícia smernice zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na to, ktorý\norgán sa porušenia dopustil. Poukázal na to, že vnútroštátne orgány sú povinné poskytnúť náhradu\nškody spôsobenej porušením práva EÚ v súlade z vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré upravujú\nzodpovednosť za škodu a sú v súlade s princípmi ekvivalencie a efektivity. Zároveň poukázal na\nrozhodnutie SD EÚ vo veci Fuß, podľa ktorého sa poškodený môže pri porušení práva na dodržiavanie\nmaximálneho 48 hod. pracovného času domáhať náhrady škody voči členskému štátu. Na tomto základe\ndospel k záveru, že Slovenská republika, v mene ktorej koná MV SR, je v spore pasívne vecne\nlegitimovaná. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalovaného, týkajúcu sa pôsobnosti smernice\nna príslušníkov HaZZ, poukázal na judikatúru SD EÚ (rozsudok vo veci Fuß), podľa ktorého čl. 6\npísm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ osobitného významu, ktoré sa vzťahuje\naj na hasičov, pričom maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hod. nemožno prekročiť ani\nso súhlasom pracovníka a je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy. Zároveň poukázal na rozsudok\nC-518/15 vo veci B. I., v ktorom SD EÚ konštatoval, že smernica sa vzťahuje aj na činnosť hasičov\nvykonávanú v rámci zásahových činností. Uviedol tiež, že obdobný právny názor zaujali aj všeobecné\nsúdy Slovenskej republiky v rozhodnutiach týkajúcich sa príslušníkov HaZZ a zhodne vo veciach aplikujú\nsmernicu. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica sa na posudzovaný\nprípad vzťahuje. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že služobnú pohotovosť nemožno započítavať\ndo služobného času žalobcu, vychádzal z argumentácie žalobcu, podľa ktorej zákon č. 315/2001 Z.z.\nnepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť služobného času, v dôsledku čoho dochádza k\nprekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice. Po analýze ust. § 85 a §\n92 zákona č. 315/2001 Z.z. súd prvej inštancie dospel k záveru, že argumentácia žalobcu je dôvodná.\nZ uvedených ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne nadväzuje\nna výkon štátnej služby a začína až po jeho skončení. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že\nslužobná pohotovosť podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepredstavuje výkon štátnej služby, ale len stav\npripravenosti príslušníka na jej prípadný výkon, ak by došlo k situácii, že k nej bude povolaný. Na\nuvedené nadväzuje aj ust. § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. a odlišuje sa aj v systéme odmeňovania,\nkeďže za služobnú pohotovosť patrí príslušníkovi peňažná náhrada v štátnej službe (§ 103 ods. 5\nv spojení s ust. § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z.z.), nie služobný plat. Na základe uvedených\nzistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky správne transponovaná. Žalobcovi ako príslušníkovi HaZZ garantovala pracovný čas v rozsahu\n48 hod., ktorý žalobca v rozhodnom období vo viacerých mesiacoch prekročil. Súd prvej inštancie\npoukázal na rozsudok SD EÚ zo dňa 11.04.2019 vo veci C-254/18, podľa ktorého sa čl. 6 písm. b),\nčl. 16 písm. b) a čl. 19 prvý odsek smernice majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej\nprávnej úprave stanovujúcej na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času referenčné\nobdobia začínajúce a končiace v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje\nmechanizmy zabezpečujúce dodržanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v\nrozsahu 48 hod. počas každého obdobia 6 mesiacov spadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich\nreferenčných období. Keďže žalobca preukázal, že v rozhodnom období vykonával službu v rozsahu\npresahujúcom maximálny týždenný pracovný čas podľa smernice, súd prvej inštancie konštatoval, že sa\núspešne dovolal práva Únie na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením\npráva Únie. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nesprávna transpozícia smernice do zákona č.\n315/2001 Z.z. a jej následná aplikácia zo strany MV SR a HaZZ, ktorá nerešpektovala čl. 6 písm. b)\nsmernice priamo aplikovateľný na daný právny vzťah, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti\nza jej nedodržiavanie vo vzťahu k príslušníkom HaZZ (rozsudok Fuß). Z tohto dôvodu nepovažoval\nza významné žalovaným zdôrazňované odlišovanie zodpovednosti Slovenskej republiky za nesprávnu\ntranspozíciu smernice a zodpovednosti zamestnávateľa žalobcu za jej nesprávnu aplikáciu pri úprave\nslužobného času v služobnom pomere žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podmienky vzniku\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajú z ustálenej judikatúry SD EÚ (rozsudok C-118/08\nTransportes Urbanos y Servicios Generales SAL), podľa ktorej musia byť splnené tri podmienky: cieľom\nporušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva, že ide o dostatočne závažné porušenie\na že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a vzniknutou škodou. Uviedol, že čl. 6 písm.\nb) smernice predstavuje ustanovenie, ktoré priznáva jednotlivcom práva, má priamy účinok a je priamo\nuplatniteľné pred vnútroštátnymi súdmi. Mal za preukázané, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti\nčlenského štátu na náhradu škody je splnená. Dospel k záveru o splnení aj druhej podmienky\n\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, keď konštatoval, že porušenie bolo\ndostatočne závažné. Uviedol, že pracovná pohotovosť a pohotovostná služba vykonávaná pri fyzickej\nprítomnosti na pracovisku predstavuje podľa judikatúry SD EÚ súčasť pracovného času v zmysle\nsmernice, pričom výklad tohto pojmu nevyvoláva rozumné pochybnosti. Keďže žalobca v rozhodnom\nobdobí prekračoval limit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice, súd prvej inštancie uviedol, že išlo o zjavný\nrozpor s právom Únie a ustálenou judikatúrou SD EÚ. Napokon dospel k záveru aj o splnení tretej\npodmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, keď konštatoval existenciu\npriamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a tvrdenou škodou žalobcu. Uviedol,\nže nedodržanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času malo za následok stratu času\nna odpočinok, na ktorý by žalobca inak mal nárok. Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantnú\nnámietku žalovaného, že žalobca mal pred podaním žaloby upozorniť nadriadených na namietané\nskutočnosti, keďže takáto podmienka nevyplýva ani zo smernice, ani z judikatúry SD EÚ. Zároveň vzal\nna vedomie tvrdenie žalobcu, že otázku dĺžky pracovného času namietal u svojho nadriadeného, avšak\nbez úspechu. Konštatoval, že nedodržaním čl. 6 písm. b) smernice pri rozvrhovaní pracovného času\ndošlo k zásahu do práv žalobcu na súkromný a rodinný život a na ochranu zdravia, za ktorý mu prináleží\nprimerané odškodnenie. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\naplikoval ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z princípu rovnocennosti komunitárneho\na vnútroštátneho práva. Pri určení výšky náhrady zohľadnil zákonné kritériá a ustálenú súdnu prax\nv obdobných veciach. Dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť zásahu spočívajúceho v strate\nznačného rozsahu voľného času a času určeného na regeneráciu pracovných síl, nepostačuje samotné\nkonštatovanie porušenia práva, a preto považoval peňažnú náhradu za primerané zadosťučinenie\nvzniknutej nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadal najmä\nna závažnosť zásahu, jeho trvanie, vzniknuté následky, okolnosti prípadu a rozhodovaciu súdnu prax\nv obdobných veciach. Zohľadnil, že žalobca bol počas rozhodného trojročného obdobia ukrátený o\nčas odpočinku, regenerácie a čas strávený s rodinou, pričom vykonával fyzicky aj psychicky náročnú\na rizikovú službu hasiča, ktorá neraz vyžadovala aj nasadenie vlastného života. Súd prvej inštancie\nvšak považoval žalobcom uplatnenú sumu 6.000 eur za neprimerane vysokú, keďže žalobca netvrdil\nani nepreukázal vznik závažného alebo nenapraviteľného zásahu do osobnostných práv či zdravotného\nstavu. S prihliadnutím na rozhodovaciu súdnu prax v obdobných sporoch príslušníkov HaZZ, ako aj\nna výšku náhrad priznávaných v závažnejších prípadoch zásahu do osobnostných práv, považoval za\nprimerané zadosťučinenie náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur. O splatnosti prisúdenej sumy\nrozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 232 ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“), pričom vzhľadom na výšku prisúdeného plnenia určil\nlehotu na plnenie v trvaní 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok\nII). Zároveň poukázal na konštantnú judikatúru vnútroštátnych (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09) aj nadnárodných súdov,\npodľa ktorej súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. O trovách konania rozhodol súd\nprvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, keďže rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu.\nUviedol, že v takýchto prípadoch nemožno žalobcu považovať za procesne neúspešného, ak mu bol\naspoň sčasti priznaný uplatnený nárok, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za\npredvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu alebo znaleckej činnosti. Zároveň nevzhliadol\ndôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti\nrozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. podal v zákonnej lehote žalovaný\nodvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V podanom odvolaní žalovaný uviedol, že sa s odôvodnením napadnutého\nrozsudku nestotožňuje, keďže ho považuje za vecne nesprávne a rozporné s právnym stavom. Namietal,\nže v priebehu konania podrobne uviedol, na ktoré skutočnosti sa smernica nevzťahuje, zároveň\nvysvetlil spôsob jej transpozície do vnútroštátneho právneho poriadku a dôvody, pre ktoré transpozíciu\npovažoval za správnu. V tejto časti považoval rozsudok za nedostatočne odôvodnený a namietal\n\nnesprávne právne posúdenie transpozície smernice. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie\nsa dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti žalobcových výpočtov,\nexistencie tzv. neutralizačných dní a nepreukázania samotného prekročenia pracovného času. Poukázal\nna to, že žalobcom predložená tabuľka nezohľadňuje skutočnosť, že pracovný čas príslušníkov HaZZ\nje rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov. Podľa žalovaného žalobca pri svojich\nvýpočtoch vychádzal z nesprávnej metodiky, keď vychádzal z celkového fondu pracovného času a\nsúčasne vyhodnocoval prekročenia po jednotlivých týždňoch, čo podľa jeho názoru nezodpovedá\nsystému nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času. Zdôraznil, že pri takomto režime je potrebné\nposudzovať pracovný čas za celé referenčné obdobie, a nie izolovane po jednotlivých týždňoch, keďže\nv niektorých týždňoch žalobca podľa jeho tvrdenia neodpracoval ani stanovený týždenný služobný\nčas. Mal za to že žalobca nepreukázal prekročenie priemerného týždenného pracovného času, pričom\nsúd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Odôvodnenie rozsudku považoval za nedostatočné a zároveň uviedol, že samotné\nkonštatovanie nesprávnosti transpozície smernice nepredstavuje preukázanie splnenia prvej podmienky\nvzniku zodpovednosti za škodu, čo opakovane namietal, pričom súd prvej inštancie sa s touto námietkou\nžiadnym spôsobom nevysporiadal. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme žalovaný namietal, že\nvykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy a súd\nprvej inštancie vychádzal z porovnania v obdobných prípadov. Poukázal na to, že žalobca vo svojej\nvýpovedi uvádzal len všeobecné komplikácie v rodinnom živote, pričom predmetom konania je najmä\nnočná služobná pohotovosť, počas ktorej sa podľa žalovaného rodinné aktivity spravidla nerealizujú.\nTvrdenia žalobcu o vzniku ujmy považoval za všeobecné a súvisiace skôr s nerovnomerne rozvrhnutým\npracovným časom, ktorý si vyžaduje vyššiu mieru organizácie rodinného a osobného života. Táto\nokolnosť však podľa jeho názoru nevyplýva z tvrdeného prekračovania priemerného týždenného\npracovného času, a preto nemôže zakladať vznik nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti žalovaný poukázal\nna závery NS SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/348/2020 zo dňa 21.12.2022, podľa ktorých je súd\npri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy povinný prihliadať najmä na závažnosť vzniknutej ujmy,\njej rozsah, trvanie, dôsledky a odstrániteľnosť, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv. Zároveň poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.\n27C/42/2024, v ktorom súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal\nsplnenie podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani\nexistenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby\nodvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.\n4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 02.02.2026 a namietal, že odvolanie\nžalovaného je nedôvodné a nespĺňa zákonom predpísané procesné náležitosti. Uviedol, že žalovaný\nsíce formálne označil odvolacie dôvody, avšak tieto bližšie skutkovo ani právne nerozviedol a neuviedol,\nv čom konkrétne mali spočívať namietané nedostatky, v dôsledku čoho považoval odvolanie len za\nformálne a nedostatočne odôvodnené. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)\nCSP žalovaný nešpecifikoval žiadne konkrétne procesné pochybenia súdu, ktoré by mohli mať vplyv\nna rozhodnutie vo veci, a neuviedol ani skutkové tvrdenia, ktoré by tento odvolací dôvod napĺňali.\nV tejto súvislosti poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019, podľa ktorého samotné\nuvedenie všeobecných odvolacích dôvodov bez ich konkretizácie nespĺňa zákonné požiadavky na\nobsah odvolania. Zároveň žalobca uviedol, že v konaní nedošlo k žiadnej procesnej vade, ktorá by\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K odvolaciemu dôvodu, na základe ktorého\nmal súd prvej inštancie dospieť z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol\nžalobca, že skutkový stav bol zistený riadne a správne na základe vykonaného dokazovania. V tejto\nsúvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.06.2017 sp. zn. 17Co/247/2017,\npodľa ktorého možno nesprávne hodnotenie dôkazov vytknúť iba v prípade, ak súd vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti,\nprípadne ak je hodnotenie dôkazov v logickom rozpore alebo odporuje ust. § 192 až § 194 CSP. Súd\nprvej inštancie podľa žalobcu vykonal hodnotenie dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliadal na ich relevantnosť a význam\npre vec. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasil s výsledkami dokazovania len z dôvodu, že boli pre neho\nnepriaznivé, podľa žalobcu nezakladala odvolací dôvod. Žalobca ďalej poukazoval na zásadu rovnosti\nstrán podľa čl. 6 ods. 1 CSP, princíp procesnej zodpovednosti strán podľa čl. 8 CSP a právo strán vyjadriť\nsa k dôkazom a návrhom protistrany podľa čl. 9 CSP. Uviedol, že žalovaný v konaní pred súdom prvej\ninštancie nepredložil žiadne dôkazy, neuviedol vlastné skutkové tvrdenia ani nenavrhol dokazovanie\na nedôsledne uplatňoval dostupné prostriedky procesnej obrany. Ďalej uviedol, že ani odvolací dôvod na\n\nzáklade ktorého malo rozhodnutie súdu vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci naplnený\nnebol, keďže súd prvej inštancie aplikoval správne právne normy, tieto správne interpretoval a aj\nsprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Zároveň poukázal na to, že žalovaný neoznačil konkrétne\nustanovenie, ktoré malo byť nesprávne aplikované, ani nevymedzil, v čom malo spočívať nesprávne\nprávne posúdenie veci, pričom nie je úlohou odvolacieho súdu takúto argumentáciu dopĺňať. Žalobca\nďalej uviedol, že žalovaný v odvolaní len opakoval argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie\nbez uvedenia nových konkrétnych odvolacích dôvodov, pričom samotný odkaz na predchádzajúce\npodania nemožno považovať za riadne odôvodnenie odvolania. Vo vzťahu nesprávnej transpozícii\nsmernice žalobca uviedol, že súd prvej inštancie túto otázku posúdil správne a svoje závery dostatočne\nodôvodnil, pričom poukázal aj na existujúcu ustálenú judikatúru súdov. K prekročeniu maximálneho\npracovného času žalobca uviedol, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno\na jeho tvrdenia neboli účinne spochybnené, naopak žalobca svoje tvrdenia riadne preukázal a súd\nprvej inštancie vykonal dokazovanie v jeho prospech. K výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal\nna judikatúru SD EÚ (rozsudok C-620/17, Solutions AG Magyarországi Fióktelepe), podľa ktorej musí\nbyť náhrada škody spôsobenej porušením práva Únie primeraná vzniknutej ujme a zabezpečovať\núčinnú ochranu práv. Uviedol, že k porušovaniu dochádzalo dlhodobo, pričom protiprávnosť a závažnosť\ntohto protiprávneho konania už v minulosti posúdil SD EÚ. Žalovaný mal možnosť prijať opatrenia\nna zabezpečenie správnej aplikácie smernice pri plánovaní služieb podľa ust. § 86 ods. 4 zákona č.\n315/2001 Z.z. Žalobca uviedol, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola prehnaná, keďže\nsúd prvej inštancie vychádzal zo skutkových okolností veci a svoj postup aj výšku náhrady dostatočne\nodôvodnil. Zároveň zdôraznil, že z judikatúry SD EÚ ani z právnych predpisov nevyplýva požiadavka, aby\nujma musela dosahovať určitú závažnú intenzitu. Ďalej uviedol, že ide o špecifické protiprávne konanie,\npri ktorom existuje ustálená judikatúra, v rámci ktorej rozhodovacia prax súdov priznáva v obdobných\nsporoch náhradu najmenej vo výške 2..000 eur, pričom v niektorých prípadoch dosahujú aj vyššie sumy\n(6.000 – 7.500 eur). Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva, že priemerná náhrada\nsa pohybuje vo výške 2.500 eur. Z uvedeného dôvodu žalobca považoval priznané zadosťučinenie\nza primerané. V závere žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu\nnáhradu trov odvolacieho konania.\n5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 19.02.2026, uviedol, že žalobca len opakuje\nargumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie a zotrval na svojom právnom názore a poukázal na\nnajnovšiu rozhodovaciu prax krajských súdov, podľa ktorej boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté\n(rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.01.2026 sp. zn. 26Co/32/2025, rozsudok Krajského súdu\nv Trnave zo dňa 21.01.2026 sp. zn. 26Co/53/2025).\n6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 12.03.2026, zotrval na argumentácii\nuvedenej vo vyjadrení k odvolaniu a k odkazu žalovaného na rozhodnutia krajských súdov uviedol, že\ntieto boli predložené bez ďalšej analýzy a bez prepojenia na skutkový a právny stav veci, a preto ich\npovažoval za irelevantné. Poukázal na to, že ide o rozhodnutia vydané v skutkovo odlišných veciach,\nnajmä pri neunesení dôkazného bremena, v inom so žalobcom nesúvisiacom konaní a odkázal na\nexistenciu početných súdnych rozhodnutí, ktorými boli obdobné žaloby hasičov potvrdené.\n7. Strany sporu ďalšie vyjadrenia neposkytli.\n8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.\n9. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky\nžalovaného spolu s napadnutým rozsudkom a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie\nje potrebné v napadnutej prisudzujúcej časti vrátane závislého výroku o trovách konania (výroky I., III.\na IV.) v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť v rozsahu zrušenie na ďalšie konanie,\nkeď odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej\ninštancie sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného a svoje rozhodujúce skutkové a\nprávne závery neodôvodnil spôsobom umožňujúcim ich odvolací prieskum.\n\n10. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v ust. § 220 ods.\n2 CSP; vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné.\nPožiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť,\nže výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania vyhodnotenia\ndôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia\nje povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku,\na tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné\nodôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody\nsvojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho\nmyšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti\nzistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté\nprvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho\npredpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový\nstav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t.j. rozhodnutie by malo byť konzistentné\na prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie\nje pritom odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia,\nktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto súvislosti ÚS SR vo svojej rozhodovacej\nčinnosti pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ\nmajú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).\nVšeobecný súd nemusí tak dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď.\nnapr. Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-A, E. A. c/a Španielsko zo dňa\n09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko zo dňa 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko zo dňa\n19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nprávo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS\n117/05, IV. ÚS 112/05). Porušením práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane,\nsa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu\nsúdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu\nna spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a súčasne zakladá odvolací dôvod uvedený\nv ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Rovnaký záver prijal v rozhodovacej praxi aj ESĽP či ÚS SR (napr. I.\nÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08).\n11. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením práva\nna maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice, ktorá podľa tvrdenia\nžalobcu nebola riadne transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky,\nkonkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako\npríslušník HaZZ vykonával štátnu službu v režime 16,5-hod. pracovných zmien, po ktorých nasledovala\n7,5-hod. služobná pohotovosť na pracovisku, počas ktorej bol povinný zotrvávať na pracovisku a byť\npripravený na výjazd do jednej minúty, teda v rámci jednej služby trávil na pracovisku celkom 24 hod.\nPo takto vykonanej službe nasledovali dva dni služobného voľna. Výkon služobnej pohotovosti bol\nrozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej\ntrvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa\ndo fondu pracovného času nezapočítavala.\n12. Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia\nsmernice do vnútroštátneho právneho poriadku v zmysle záverov judikatúry SD EÚ majú povinnosť\nprejednávať a rozhodovať vnútroštátne súdy. Členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie\nopatrenia uložené smernicou, nemôže namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré\nsmernica obsahuje. Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska\nsvojho obsahu ako nepodmienené a dostatočne presné, možno na nich odvolávať, pokiaľ nejestvujú\nvykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu\nnezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci\n\nmôžu uplatniť voči štátu. Zmluva (zakladajúca ES, neskôr EÚ) vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý\nje začlenený do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať,\npričom jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, právo EÚ pritom ukladá\njednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho\ndedičstva, tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané zmluvou, ale aj v súvislosti\ns povinnosťami, ktoré táto ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským\nštátom a inštitúciám EÚ. Vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva EÚ,\nv rámci ich právomocí potom prináleží, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva,\nktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. Keby totiž jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v\nprípade poškodenia ich práv v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať členskému štátu,\nohrozila by sa plná účinnosť noriem EÚ a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú. Možnosť získať\nnápravu od členského štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je plný účinok únijných noriem podmienený\nkonaním štátu a ak sa jednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych\nsúdoch práv, ktoré im priznáva právo EÚ. Z toho potom vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, je v systéme zmluvy\nobsiahnutá. Členský štát je povinný prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy\nna zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ, medzi ktoré patrí i povinnosť odstrániť\nnezákonné následky porušenia tohto práva. Členské štáty sú teda povinné nahradiť škody spôsobené\njednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré im možno pripísať (viď. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-6/90\na C-9/90). Zásada zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva\nEÚ, ktoré mu možno pripísať, pritom platí bez ohľadu na to, či je pôvod škody pripísateľný zákonodarnej,\nsúdnej alebo výkonnej moci.\n13. Keďže žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva\nEÚ členským štátom, má pasívnu vecnú legitimáciu žalovaný – Slovenská republika, v mene ktorej koná\nMV SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť HaZZ. Je potrebné ďalej uviesť, že v zmysle\njudikatúry SD EÚ je vnútroštátny súd povinný plne uplatňovať výklad práva EÚ, ktorý tento podal. SD\nEÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu\nuplatniť priamo pred vnútroštátnymi súdmi a zároveň konštatoval, že smernica sa vzťahuje aj na činnosti\nHaZZ, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, bez ohľadu na ich nepredvídateľnosť alebo mieru\nrizika. Pojem „pracovník“ má autonómny význam v práve EÚ a nezávisí od vnútroštátnej právnej úpravy,\npričom zahŕňa každú osobu vykonávajúcu skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa. Z toho\nvyplýva, že aj žalobca ako príslušník HaZZ spadá do pôsobnosti smernice. SD EÚ zároveň ustálil, že\nčas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v celom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez\nohľadu na rozsah skutočne vykonávanej práce. Ak bol žalobca povinný byť počas služobnej pohotovosti\nprítomný na pracovisku a k dispozícii zamestnávateľovi, bolo nevyhnutné celý tento čas započítať do\njeho pracovného času.\n14. Preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že čas služobnej pohotovosti žalobcu bolo potrebné\nzapočítať do jeho pracovného času, správny a vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, podľa\nktorej v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na\npracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho\nzamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej\npovahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto\ndobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným\nzáujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď. rozsudky SD EÚ\nvo veci C-214/20, C-107/19, C-580/19, C-344/19).\n15. Odvolací súd sa ale stotožnil s námietkou žalovaného, že pre prijatie záveru o zodpovednosti\nžalovaného za nesprávnu transpozíciu smernice bolo nevyhnutné, aby súd prvej inštancie presvedčivo\nvysvetlil, na základe akých skutkových zistení dospel k záveru, že nesprávna transpozícia smernice mala\nvo vzťahu k žalobcovi za následok prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu podľa čl. 6 písm. b) smernice.\n16. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že za stavu, keď žalobca vyvodzuje svoj nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy z porušenia jeho práva podľa čl. 6 písm. b) smernice prekročením\ntam stanoveného limitu maximálneho týždenného pracovného času, nestačí preukázať len samotné\nporušenie povinnosti členského štátu (žalovaného) správne prevziať do vnútroštátnej právnej úpravy\n\nsmernicu EÚ, ale je potrebné aby k tejto skutočnosti pristúpila ďalšia podmienka, a to že v dôsledku\nporušenia tejto povinnosti, nesprávneho prebratia smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., došlo aj\nk prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času u žalobcu. Až toto prekročenie\nje v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody (nemajetkovej ujmy) požadovanej žalobcom na\nzáklade vymedzenia nároku v žalobe, resp. v konaní pred súdom prvej inštancie, keď samotný\nžalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od prekročenia maximálneho týždenného\npracovného času v dôsledku nesprávnej transpozície smernice. Za takto vymedzeného nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ak by došlo len k nesprávnemu prevzatiu smernice do vnútroštátnej právnej\núpravy, avšak napriek tomu by reálne k prekračovaniu maximálneho 48-hod. týždenného služobného\nčasu u žalobcu nedochádzalo, nedošlo by tým v konečnom dôsledku k porušeniu cieľa sledovaného čl.\n6 písm. b) smernice spočívajúceho v zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca pri práci, ani\nk neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, neoprávnenému zásahu do práva\nna odpočinok v dôsledku dlhšieho ako dovoleného pracovného (služobného) času na úkor (kratšieho)\nčasu odpočinku. Aj v rozsudku súdneho dvora C-429/09 (napr. v bode 22) bol uvedený údaj o počte\nhodín prekračujúci maximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený čl. 6 písm. b) smernice\n(„Do 4. januára 2007 bol H. G. činný v zásahovej službe protipožiarnej ochrany hasičského zboru D.\nI. ako veliteľ hasičského vozidla. Jeho rozpis služieb stanovoval pracovný čas v priemernej dĺžke 54\nhodín týždenne a zahŕňal 24-hod. zmeny. Každá táto 24-hod. zmena, v rámci ktorej musí byť hasič\nprítomný na hasičskej stanici, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť\nprerušená zásahovou činnosťou.“). Vzhľadom na uvedené musel odvolací súd konštatovať, že súd\nprvej inštancie nedostatočne odôvodnil záver o prekročení 48-hod. priemerného týždenného služobného\nčasu u žalobcu, keď uviedol len to, že žalobca v rozhodnom období (bez bližšej špecifikácie, pozn.\nodvolacieho súdu: z obsahu spisu (výpočtov žalobcu) vyplýva obdobie 05/2020 do 05/2023) prekračoval\nlimit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice, že rozvrhovaním služobného času v režime 16,5 hod. zmien,\npo ktorých nasledovala 7,5 hod. služobná pohotovosť na pracovisku a následne dva dni služobného\nvoľna, dochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod.,\npričom priemerný týždenný služobný čas žalobcu mal dosahovať približne 56 hod., za obdobie troch\nrokov pred podaním žaloby 1.252 hod., a teda že žalobca preukázal, že v rozhodnom období vykonával\nslužbu v rozsahu presahujúcom maximálny týždenný pracovný čas podľa smernice, že pracovný čas v\nrozsahu 48 hod. žalobca v rozhodnom období vo viacerých mesiacoch prekročil a úspešne sa dovolal\npráva Únie na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie.\n17. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových záverov\n(a tvrdení žalobcu) o rozsahu údajného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času\n(uvedené namietal aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie) a namietal nesprávnosť výpočtov\nžalobcu o tvrdených prekročeniach služobného času s poukazom na ich metodickú nesprávnosť\n(potrebu zohľadnenia neutralizačných dní a pracovného času za jednotlivé šesťmesačné referenčné\nobdobia), z ktorých výpočtov preto podľa jeho tvrdenia nevyplývalo prekročenie limitu 48 hod. týždenne.\nS touto argumentáciou žalovaného sa súd prvej inštancie nevysporiadal spôsobom zodpovedajúcim\npožiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP.\n18. Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého rozsudku aj pokiaľ ide o samotné porušenie čl. 6 písm. b) smernice, keď v priebehu\nkonania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6 písm. b) smernice v rámci\nšesťmesačných referenčných období, v rámci čoho tvrdil, že pre účely výpočtu priemerného týždenného\npracovného času nie je možné do výpočtov zahŕňať čas odpočinku (t.j. dovolenku, dodatkovú\ndovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod., tzv. neutralizáciu), že je potrebné rozlišovať medzi\n„pracovným časom“ a „časom odpočinku“ a že fond pracovného času zahŕňa aj nepracovné doby\n(dovolenka, PN a pod.), ktoré nemožno automaticky považovať za výkon služby. Súd prvej inštancie\nnevysvetlil, prečo nemožno pri posudzovaní veci vychádzať priamo zo samotnej smernice alebo z\njudikatúry SD EÚ týkajúcej sa referenčných období. V tomto smere pritom žalovaný spochybňoval\nspôsob výpočtu žalobcu (pri prvom výpočte žalobcu aj to, že vychádzal z hypotetického modelu\nrozvrhu služieb, ktorý nezodpovedal reálnemu nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času žalobcu\ns referenčným obdobím šiestich mesiacov), ktorý vychádzal z fondu pracovného času, keď fond\npracovného času v sebe zahŕňa aj čas odpočinku a namietal, že výpočty žalobcu nepreukazujú,\nže malo dôjsť k prekročeniu 48-hod. priemerného týždňového služobného času, predložil vlastnú\nargumentáciu smerujúcu k spochybneniu správnosti výpočtu žalobcu (uviedol, že jediný správny\nspôsob kontroly, či došlo k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času,\n\nje spôsobom referenčných období dlhých 6 mesiacov) a podklady k výpočtu – mesačné prehľady\nplánu služieb pre žalobcu (pozn. odvolacieho súdu: plány predložené žalobcom nie sú čitateľné),\nku ktorým sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevyjadril. Súd prvej inštancie pre účely\nposúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času prihliadol len na\nvýpočet predložený žalobcom (i keď nie je zrejmé ako a v akom rozsahu), ktorý bol fakticky založený\nna započítaní hodín služobnej pohotovosti do hodín fondu pracovného času bez toho, aby sa riadne\nvysporiadal s námietkami žalovaného ohľadom tohto výpočtu. Preto považoval odvolací súd za dôvodnú\nargumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie sa s otázkou neutralizácie dní v rámci referenčného\nobdobia dostatočne nevysporiadal, hoci na ňu žalovaný počas konania opakovane poukazoval. Neušlo\npozornosti odvolacieho súdu aj to, že ak súd prvej inštancie uviedol, že za obdobie 3 roky spätne ku\ndňu podania žaloby odpracoval žalobca nad maximálny priemerný rozsah pracovného času 1.252 hod.,\nuvedené nezohľadňuje (i) opravu výpočtu žalobcom v podaní zo dňa 13.02.2024, kde uviedol, že správny\npočet hodín je 1.251 hod., a ani (ii) neskorší výpočet žalobcu v podaní zo dňa 04.11.2024 (žalovaným\nnamietaný ako metodicky nesprávny), podľa ktorého za obdobie 3 roky pred podaním žaloby žalobca\nodpracoval nad maximálny rozsah pracovného času 948 hod. (v r. 2020 – 200 hod., v r. 2021 – 285 hod.,\nv r. 2022 – 315 hod. a v r. 2023 148 hod.).\n19. Odvolací súd vyhodnotil žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania\nza otázky podstatného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva. Pri priznaní\nnároku na nemajetkovú ujmu žalobcovi, nie je zrejmý záver, prečo argumentácia žalovaného v tejto\nčasti neobstála, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1\npísm. b) CSP. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces a tomu prislúchajúceho práva na riadne\nodôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku bolo výsledkom právno-analytickej\nčinnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa. Ak určitý záver nedisponuje\ndostatočným argumentačným základom súdu prvej inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho\nodvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto časti preto odvolací\nsúd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako dôvodnú.\n20. Poukazujúc na vyššie uvedené, konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (v prisudzujúcej časti vrátane závislého výroku\no trovách konania - výroky I., III. a IV.) zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec mu v rozsahu\nzrušenia vrátil v zmysle ust. § 391 ods. 1, 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom\nrozhodnutí súd prvej inštancie zohľadní odvolacím súdom vytýkané nedostatky, teda sa vysporiada\naj s právnou argumentáciou žalovaného v súvislosti so žalobcom tvrdeným porušením čl. 6 písm. b)\nsmernice, teda či táto argumentácia žalovaného a jeho námietky k výpočtom priemerného pracovného\nčasu v tomto prípade môžu, resp. nemôžu obstáť z konkrétnych dôvodov a opätovne, aj v súvislosti\ns touto právnou argumentáciou vyhodnotí, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, v dôsledku toho k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice a k\nvzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.\n21. Súd prvej inštancie sa tiež vysporiada s argumentáciou žalovaného o potrebe skúmať porušenie\nčl. 6 písm. b) smernice v rámci šesťmesačných referenčných období a v tejto súvislosti s jeho poukazmi\nna čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a čl. 19 smernice a ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., v ktorom má\nbyť podľa žalovaného zakotvené referenčné obdobie v trvaní 6 mesiacov. Odvolací súd v tomto smere\npoukazuje na to, že pojem referenčné obdobie nemožno, podľa názoru odvolacieho súdu, uplatňovať\nmechanicky, keď nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu systematického preťažovania pracovníkov,\nteda keď pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne vedie k prekračovaniu maximálneho\ntýždenného fondu. Cieľom smernice je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné\nobdobie nesmie byť zneužité na systematické prekračovanie limitov. Aj keby boli hodiny rozpočítané\nv rámci teoretického referenčného rámca, prípadný záver súdu prvej inštancie (po vysporiadaní sa\ns relevantnou argumentáciou žalovaného) o tom, že žalobca v období troch rokov (05/2020 do\n05/2023) opakovane a systematicky presahoval limit 48 hod. týždenne (vrátane služobnej pohotovosti\nna pracovisku), by zakladal porušenie čl. 6 písm. b) smernice.\n22. Keďže odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie pre jeho nedostatočné\nodôvodnenie a nepreskúmateľnosť záveru o prekročení maximálnej hranice priemerného týždenného\n\npracovného času, a tým vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu, osobitne sa nevyporiadaval s odvolacou\nargumentáciou žalovaného ohľadne stanovenia výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a jej\n(ne)primeranosti, nakoľko touto má význam sa zaoberať až v prípade preukázania, že k nemajetkovej\nujme došlo.\n23. Pre účely ďalšieho konania na margo námietky žalovaného, že nebola preukázaná existencia\nžalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že v prípade, ak bude preukázané\nprekročenie 48-hod. priemerného týždenného pracovného času, pričom cieľom smernice je chrániť\nbezpečnosť a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného\nodpočinku, týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nie je potrebné zisťovať, aký\ndopad má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho\nrodiny, postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo\nzachované. Prípadný záver o opakovanom prekročení týždenného pracovného času v rozpore so\nsmernicou by tak zákonite evokoval, že žalobca nemohol tento čas venovať odpočinku, načerpaniu\nenergie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine, čo by predstavovalo zásah do súkromného\na rodinného života žalobcu, teda ujmu priamo vyvolanú porušením únijného práva. Právo na súkromný\na rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia sú jedným z najvýznamnejších osobnostných práv.\nTakúto ujmu spočívajúcu v uplynutí času by už žalobcovi nebolo možné vrátiť, kde vzhľadom na charakter\ntakéhoto potenciálneho zásahu do práv žalobcu by už neprichádzala do úvahy žaloba na upustenie\nod neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr.\nospravedlnenie a pod.), ktorá by vzhľadom na nezvratnú stratu voľného času nebola, podľa názoru\nodvolacieho súdu, dostatočným zadosťučinením.\n24. Odôvodnenie rozhodnutia je povinný súd prvej inštancie vypracovať tak, aby zodpovedalo ust. § 220\nods. 2 CSP, t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové\nzistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku uplatnenom žalobcom; v novom rozhodnutí o\nveci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).\n25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/29/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:decb661d-d78d-48ff-b539-a8d9c7e329be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.90.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.90.2019.1"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 220/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964"}, {"guid": "ussr:39c53762-d979-403f-85bb-b84cdde4b303", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 181/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39c53762-d979-403f-85bb-b84cdde4b303"}, {"guid": "ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f"}, {"guid": "ussr:1081a6a5-d190-42db-989f-05a677c30800", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1081a6a5-d190-42db-989f-05a677c30800"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/07 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "c70bf05f-e599-49e5-8a2b-617d3c2447a9:3158aea7-60aa-42bf-9771-f1723231e5b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1507228670.1", "spisova_znacka": "2Cdo/348/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/348/2020 z 21. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-21", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1507228670.1"}, {"guid": "336b039c-034c-4ca9-912a-990f7eb4f931:6378afc7-eedf-4c21-8dfb-0cd979ab74e8", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4223201363.3", "spisova_znacka": "26Co/32/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/32/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4223201363.3"}, {"guid": "9814f790-273b-4839-bc19-1eafbcde4091:9c102d0a-b782-4aea-934b-484835a742dd", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4325202215.1", "spisova_znacka": "26Co/53/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/53/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4325202215.1"}, {"guid": "5a374373-745e-4e31-80a6-6350b0b9342e:a90f1d82-fdd3-4969-9421-cdbf364dda28", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6414203309.1", "spisova_znacka": "17Co/247/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/247/2017 z 13. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-03-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6414203309.1"}], "citovane_v": []}