{"guid": "9a91026c-5bc3-4262-a84f-a9d21a983916:8f057eba-9a36-467b-9c09-c1e7edc619cc", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9", "spisova_znacka": "15Co/151/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/151/2025 z 24. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2026, sp. zn. 15Co/151/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9", "identifikacne_cislo": "1209200809", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Eva Mészárosová", "sudca_id": 1356, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-meszarosova-1356", "datum_vydania": "2026-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f057eba-9a36-467b-9c09-c1e7edc619cc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/151/2025\n1209200809\n24. 06. 2026\nJUDr. Eva Mészárosová\nECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov\nsenátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: A.. J. F. Y. C. R. X. A.\nM. C. , X. G.Ň. XX.XX.XXXX, V. L. H., V. Y. A. Č.. XXXX/XX, zastúpený: FELŠÖCI & Partners, s.r.o., IČO:\n47 254 203, Bratislava, Bajkalská č. 31, za ktorú konajú JUDr. Mgr. Zdenka Felšöciová a JUDr. Ing. Ján\nFelšöci, proti žalovanému: COOP PRODUKT SLOVENSKO, IČO: 00 168 637, Bratislava, Mliekarenská\nč. 587/10, zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, Bratislava, Kadnárova\nč. 83, za ktorú koná JUDr. Ivan Syrový, PhD., o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. mája 2025, č. k. B2-8 C 25/2009-1187, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. mája 2025, č. k.\n25/2009-1187, vo výroku II., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .\n\nB2-8 C\n\nII. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1.1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6.11.2019, č. k. 8 C 25/2009-960 (v poradí prvým), po\ntom, čo dňa 14.12.2017 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým súd určil, že výpoveď daná\nžalovaným a doručená žalobcovi dňa 14.11.2008 je neplatná, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu mzdy vo výške 61.592,07 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku\nžalobu zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 42 % (výrok III.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 77, § 79\nods. 1, ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“). Pokiaľ\nide o vecné odôvodnenie uviedol, že náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobca\npôvodne identifikoval vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 1.2.2009 do doby, kedy\nmu zamestnávateľ umožní vykonávať prácu. V priebehu konania vyšpecifikoval žalobný návrh tak, že\nnavrhol žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 286.843,29 € brutto do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku, ako aj úrok z omeškania vo výške\n5 % ročne zo sumy 2.694,03\n€ za mesiac 07/2016 od 1.9.2016 do zaplatenia, za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za\nmesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac\n11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od\n1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do\nzaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia,\nza mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac\n08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017\nod 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške\n5 % ročne zo sumy 1.276,11 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, a to do\n3 dní\n\nod právoplatnosti rozsudku. Mesačnou náhradou mzdy je suma vo výške 2.694,03 €\na\nrozhodným obdobím obdobie od 1.2.2009 do 14.12.2017.\n1.1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že základný predpoklad dôvodnosti nároku\nžalobcu, a to neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, vyplýva z rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 2 Co 53/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť\ndňa 14.12.2017 a ktorý určil, že výpoveď daná žalovaným a doručená dňa 14.11.2008 žalobcovi, je\nneplatná. Dovolanie, ktoré proti tomuto rozsudku podal žalovaný, bolo dňa 31.10.2018 Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Cdo 116/2018, odmietnuté. Súd dôvodil, že\nďalšou podmienkou vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 79 ZP je, že zamestnávateľ\nneumožní zamestnancovi pokračovať\nv práci, hoci zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,\nže trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie uviedol, že skutková okolnosť, že\nžalovaný neposkytol žalobcovi možnosť pokračovať v práci síce nebola spornou, ale súčasťou obrany\nžalovaného bolo spochybnenie riadneho oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnaní, keď v\nreakcii na výpoveď doručil žalovanému dve podania z rovnakého dňa, ktorých obsah je protirečivý\naž do tej miery, že nemožno od žalovaného spravodlivo očakávať relevantný záver o žalobcovej vôli\npokračovať v práci. Takýto záver možno jednoznačne vyvodiť až z doručenej žaloby. V tejto súvislosti súd\nprvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 266/2009,\npodľa ktorého ak zamestnanec podal žiadosť o starobný dôchodok s tým, že jeho zamestnanie skončilo\na zamestnávateľa požiadal, aby podpisom\na pečiatkou na tlačive žiadosti o starobný\ndôchodok potvrdil správnosť v nej uvedených údajov, nemožno z toho ešte vyvodiť, že zamestnanec v\nrozhodujúcom čase netrval na ďalšom zamestnávaní, takýto prejav vôle zamestnanca treba vykladať\nv súlade s ustanovením § 240 ods. 2, ods. 3 ZP (zákona č. 65/1965 Zb.) a s prihliadnutím na všetky\nokolnosti, za ktorých\nk nemu došlo. Podľa aj aktuálne účinného znenia ZP, konkrétne § 15,\nprejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým\nmravom. Pokiaľ teda mal mať žalovaný pochybnosť o vôli zamestnanca, nebolo podľa názoru súdu\nprvej inštancie v súlade s dobrými mravmi bez ďalšieho overenia prijať výklad o akceptovaní výpovede\nbez ďalšieho zamestnávania, resp. že žalobca nechcel vyvolať právne účinky spojené s oznámením o\ntom, že trvá na ďalšom zamestnaní. Objektívne okolnosti s odstupným, či samotné uplatnenie náhrady\nmzdy, ani žiadne iné okolnosti interpretáciu žalovaného nepodporujú. V tejto časti súd prvej inštancie\nvyhodnotil obranu žalovaného ako neúčinnú a konštatoval, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy\noznámením žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, teda počnúc prvým dňom po uplynutí\nvýpovednej lehoty.\n1.1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška náhrady bola rovnako medzi stranami sporná. Žalovaný\npopieral kvantifikáciu žalobcom tvrdeného priemerného zárobku. Žalobcovi patrí náhrada mzdy v sume\njeho priemerného zárobku od 1.2.2009. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy\nzúčtovanej zamestnancovi na výplatu\nv rozhodujúcom období a z obdobia\nodpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok\npredchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, v predmetnom prípade teda mesiace\noktóber, november a december 2008. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.\nAk sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že\npriemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na\njeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom\nobdobí zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny\nštvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny\nštvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom\nobdobí (ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období sa určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa\nmzda poskytuje.\n1.1.4. Súd prvej inštancie dôvodil, že právny rámec a tvrdenia sporových strán pre výpočet priemerného\nzárobku vymedzujú priestor pre rozhodnutie súdu. Strany sporu zhodne\ns právnou úpravou zvolili\nza referenčný IV. štvrťrok roku 2008. Pracovali s rovnakými sumami rozhodného príjmu žalobcu za\nmesiace október (54.783,- Sk) a december (26.763,- Sk), ktoré korešpondujú s údajmi na predložených\nvýplatných páskach. Sporným zostala výška mzdy žalobcu v mesiaci november 2008. Okrem príjmu za\nodpracovaný čas a sviatky v celkovej výške 35.323,- Sk bola v tomto mesiaci žalobcovi vyplatená suma\n95.000,- Sk, v mzdovom liste označená ako jednorazové odmeny, na výplatnej páske potom ako „odm.\nz f. ved.“ vo výške 30.000,- Sk a „Prém+Odm.“ vo výške 65.000,- Sk. Žalovaný (ako zamestnávateľ)\nnamietal, že suma vo výške 65.000,- Sk neplynula z pracovnoprávneho vzťahu, ale išlo\no\nobchodnoprávnu odmenu za výkon volenej funkcie. Žalobca túto obranu účinne nevyvrátil, podľa názoru\nsúdu prvej inštancie je spochybnenie tejto čiastky ako mzdy žalobcu zo strany žalovaného dôvodné. Z\n\npracovnej zmluvy, uzavretej medzi stranami dňa 30.6.2006, z časti\n5. Mzdové podmienky\na výplatné termíny vyplýva, že strany si v Dohode zo dňa 1.7.2006\na podľa Kolektívnej\nzmluvy na príslušný rok, dohodli zmluvnú mzdu bez odkazu na iný interný akt. Zo mzdového listu za\nrok 2008 vyplýva, že žalobcova základná mzda bola vo výške 60.000,- Sk. Podľa doloženej Kolektívnej\nzmluvy za rok 2008 sa v Čl. 1.3 uvádza možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom odmeny v\nzmysle zásad pre poskytovanie odmien zamestnancom. Zásady poskytovania odmien zamestnancom\nurčujú, že odmeny sa vyplácajú\nk 1. máju, resp. k 1. novembru kalendárneho roka. Nad rámec takto\nvymedzeného príjmu (vrátane mimoriadnych odmien za splnenie mimoriadnych alebo jednorazových\núloh alebo za iné výnimočné úlohy, prípadne pracovné či životné výročia) žalobca žiadnym spôsobom\nneidentifikoval spochybnenú sumu 65.000,- Sk ako odmenu za prácu z pracovného pomeru, založeného\npracovnou zmluvou zo dňa 30.6.2006 a neplatne ukončeného výpoveďou zo dňa 14.11.2008. Podľa\nžaloby je táto suma odmenou podľa Smernice na poskytovanie odmien členom orgánov COOP\nPRODUKT SLOVENSKO, prijatou Predstavenstvom s účinnosťou od 1.1.2007. Doložená Smernica nie\nje podpísaná, ani sprevádzaná výpisom z hlasovania Predstavenstva, ale hlavne z jej obsahu nevyplýva\nnič, čo by signalizovalo vzťah k pracovnému pomeru žalobcu. Naopak, v prípade odmeňovania členov\norgánov združenia v zamestnaneckom pomere, nad rámec bežný pre každého iného zamestnanca,\nby týchto neoprávnene a nedovolene zvýhodňoval. Znenie úvodného Čl. 1 Smernice nepotvrdzuje\ninterpretáciu žaloby, respektíve nevylučuje výklad podľa obrany žalovaného o odmeňovaní pri výkone\nvolenej funkcie bez väzby na zamestnanecký pomer. Sumu má navyše tvoriť okrem odmeny za funkciu\npodpredsedu Predstavenstva aj odmena za funkciu predsedu Správnej rady SF, pričom prijatie žalobcu\ndo pracovného pomeru na takýto druh práce ani nebol v konaní tvrdený. Súd prvej inštancie mal za to,\nže za november vyplatená suma 65.000,- Sk nemohla byť jednoznačne identifikovaná ako mzdový nárok\nžalobcu. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožnil s výpočtom priemerného hodinového zárobku žalobcu\nv IV. štvrťroku 2008, ktorý predložil žalovaný, vrátane správneho určenia alikvotnej čiastky vyplatenej\nvýkonnostnej odmeny v mesiaci 11/2008 v celkovej výške 30.000,- Sk, spadajúcej do troch štvrťrokov\n(jún - november). Hrubá mzda žalobcu v rozhodnom období tvorila sumu 124.427,14 Sk. Hodinová, ako\npodiel tejto sumy s odpracovaným nesporným počtom hodín 316 a po prepočítaní konverzným kurzom\nsumu 13,0704 €. Násobené priemerným počtom pracovných hodín za mesiac bola výška priemerného\nmesačného zárobku žalobcu v IV. štvrťroku 2008 v sume 2.273,20 €.\n1.1.5. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že ďalšou spornou otázkou bola dĺžka obdobia,\nza ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Upravený žalobný\nnávrh špecifikoval časový nárok od 1.2.2009 do 14.12.2017. Strany rozviazali pracovný pomer dohodou\nk 16.1.2018. Právna úprava účinná v čase doručenia neplatnej výpovede ukladala v prípade neplatného\nskončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, a\npokiaľ má celkový čas presiahnuť 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť\nprimerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalovaný požiadal náhradu\nmzdy žalobcovi presahujúcu 12 mesiacov nepriznať vôbec. Dôvodil tým, že skončenie pracovného\npomeru, hoc neplatné, nebolo účelovo motivované zbaviť sa žalobcu. Naopak, prístup zamestnávateľa\nbol vždy korektný, vrátane vyplatenia odstupného. Od 25.10.2014 žalobca poberá vysoko nadpriemerný\nstarobný dôchodok a od 15.5.2010 je nielen zamestnancom, ale od 22.4.2010 aj konateľom obchodnej\nspoločnosti, za čo sa bežne poberá odmena. Vykonával teda prácu rovnocennú predchádzajúcej.\nZároveň, uplynutím\n12-mesačného obdobia nastupuje už len sociálna funkcia\nnáhrady mzdy a ďalšia priznaná náhrada by odporovala zásadám primeranosti, spravodlivosti a bola by\nv rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmeny znenia § 79 ZP (predtým §\n61 ZP) reflektovala príslušná judikatúra, pričom ale vo všeobecnosti platí, že nárok na zníženie alebo\nnepriznanie náhrady mzdy musí zamestnávateľ uplatniť v priebehu konania o náhradu mzdy\na\nzároveň nesie bremeno skutkových tvrdení, prípadne dôkazu na preukázanie dôvodnosti návrhu. Zákon\npri tom nešpecifikuje dôvody, ktoré vznik nároku podmieňujú. Ak\nv predmetnom prípade\nžalovaný navrhol náhradu mzdy žalobcovi nepriznať vôbec, takáto žiadosť zahŕňa zároveň aj návrh na\nzníženie náhrady mzdy, pričom je na úvahe súdu, v akom rozsahu a či vôbec pristúpi k moderovaniu\nnároku. Platí tiež zhoda v právnom názore, že povinná náhrada mzdy má primárne funkciu satisfakčnú\n(pre zamestnanca) a sankčnú (pre zamestnávateľa), ale nie je v rozhodovacej praxi ustáleným názorom,\nže uplynutím\n12-mesačného obdobia pre náhradu mzdy tieto funkcie náhrada\nstráca a nastupuje výlučne jej sociálny charakter. Pre rozhodnutie súdu vo veci náhrady mzdy za obdobie\nnad 12 mesiacov sú tak relevantné skutkové okolnosti ku všetkým vyššie uvedeným funkciám, a tiež\nvyhodnoteniu nároku z pohľadu dobrých mravov, spravodlivosti a primeranosti.\n1.1.6. Súd prvej inštancie po uplynutí 12-mesačného obdobia (31.1.2010) návrhu na zníženie náhrady\nmzdy nevyhovel vôbec v rozsahu ďalších troch mesiacov, kedy priznal žalobcovi plnú náhradu mzdy\n\na za mesiac 05/2010 alikvotnú polovicu mesačnej náhrady.\nV prvom rade vzhľadom\nna skutočnosť, že žalovaný sa pri zdôvodnení návrhu obdobiu do 15.5.2010 špeciálnym skutkovým\ntvrdeniam nevenoval. Ďalej z dôvodu, že spor naďalej prebiehal bez toho, aby žalovaný umožnil\nžalobcovi pokračovať v práci, prípadne realizoval ponukovú povinnosť, teda nárok na plnú náhradu\nmzdy nebolo možné, podľa súdu prvej inštancie, vyhodnotiť ako zneužívanie, prípadne výkon práva v\nrozpore s dobrými mravmi. Žalobca bol v tomto období bez príjmu, ktorým by aspoň čiastočne mohol\nsanovať životné potreby. Popri tom, že miera aktivity nezamestnaného na zmene tohto stavu nie je\npodľa novšej judikatúry relevantná skutková okolnosť pre zníženie náhrady mzdy, bolo treba tiež vziať\ndo úvahy argument žaloby o reálnych možnostiach žalobcu na trhu práce v súvislosti s jeho vekom.\n1.1.7. Vo zvyšnej časti návrhu na zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy bol žalovaný čiastočne\núspešný, konkrétne za obdobie od 1.6.2010 do 25.10.2014 súd žalobcovi znížil náhradu mzdy o niečo\nvyše 3 na 500,- € mesačne. Rozhodujúcou zmenou v skutkovom stave bol fakt, že žalobca uzavrel\npracovný pomer v spoločnosti ICHC s.r.o. s dohodnutým mesačným príjmom vo výške 1.200,- € brutto.\nSúd prvej inštancie konštatoval, že išlo\no podstatnú skutkovú okolnosť, ktorá znižuje mieru\npotreby sociálnej ochrany zamestnanca, ktorú súd nemohol bez ďalšieho odignorovať napriek tvrdeniu\nžaloby, že žalobca v novom zamestnaní nedosahuje pôvodný príjem. Žalovaný odôvodňoval návrh na\nnepriznanie náhrady mzdy za toto obdobie tiež námietkou, že žalobca zároveň vykonáva v obchodnej\nspoločnosti funkciu konateľa, ktorá je bežne spojená s finančnou odmenou. V predmetnom prípade\nsa však tvrdenie o vyššom príjme žalobcu v obchodnej spoločnosti nepreukázalo, naopak žalobca\ndoložením listinných dôkazov (Evidenčný list dôchodkového poistenia zo Sociálnej poisťovne, Zmluva\no výkone funkcie konateľa zo dňa 29.3.2010, výplatné pásky) tvrdenie účinne poprel. Sociálna funkcia\nnáhrady mzdy nespočíva vo vyrovnaní aktuálneho príjmu s príjmom, ktorý zamestnanec dosahoval\nv neplatne skončenom pracovnom pomere (podľa mzdového listu za rok 2008 cca. 2.800,- €), podľa\nnázoru súdu prvej inštancie však treba vziať do úvahy aj životný štandard, ktorý zamestnanec dosiahol\na s tým súvisiacu mieru sociálneho dopadu neplatného skončenia pracovného pomeru zavineného\nzamestnávateľom, zvlášť pokiaľ bolo v konaní ustálené, že výpovedný dôvod neexistoval a strany platne\nrozviazali pracovný pomer až\nv januári 2018. Hoci bol teda žalobca od mája 2010\nzamestnaný, súd nepovažoval za nespravodlivé a neprimerané aj za tejto skutkovej okolnosti naďalej\nponechať povinnosť žalovaného platiť zníženú náhradu mzdy, pričom v jeho prípade, podľa nepopretého\ntvrdenia žalobcu, ide o solventný subjekt. Súd vzal tiež do úvahy aj opäť nepopreté tvrdenie žalobcu\nv súvislosti s mierou jeho odôvodnených potrieb, o väčšej vyťaženosti v novom pracovnom pomere v\nčase krátko pred dosiahnutím dôchodkového veku. Ten, podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa\n12.11.2014, žalobca dosiahol 25.10.2014, so vznikom nároku na starobný dôchodok vo výške 909,70\n€ mesačne. Súbeh príjmu z pracovného pomeru s dôchodkom už súd považoval za skutkovú okolnosť,\nkedy by ďalšia povinnosť platiť žalobcovi náhradu mzdy nespĺňala kritérium sociálnej funkcie a po období\nďalších necelých 53. mesiacoch (celkovo\n15. mesiacoch plnej náhrady, polovičnej náhrady za\nmesiac máj 2010, ďalších 52. mesiacoch zníženej náhrady a alikvotnej časti zníženej náhrady za mesiac\noktóber 2014) sa tiež podľa názoru súdu prvej inštancie naplnila a vyčerpala satisfakčná aj sankčná\nfunkcia náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v plnej miere a vo zvyšku súd žiadosti\nžalovaného vyhovel a za ďalšie obdobie náhradu mzdy žalobcovi nepriznal, žalobu zamietol, vrátane\npríslušenstva zamietnutého nároku. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že priznaná suma\nzodpovedá mzde v brutto charaktere, teda pred zdanením a odvodmi.\n2. O odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III., rozhodol odvolací\nsúd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné,\nže žalobcovi vznikol v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy,\nsporným zostala výška priemerného zárobku žalobcu, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie pri\nvýpočte priznanej náhrady mzdy a sporným zostalo aj to, či má súd v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 ZP\nnáhradu mzdy po uplynutí 12 mesiacov, teda za obdobie od 1.2.2010 do 14.12.2017, žalobcovi znížiť,\nprípadne mu ju vôbec nepriznať. Žalovaný navrhol náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov žalobcovi\nnepriznať vôbec. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že priemerný zárobok za\nIV. štvrťrok 2008, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy, je 2.273,20 €. Zároveň\nmal za to, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostatočne\nzrejmé, ako sa súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu mzdy za obdobie presahujúce\n12 mesiacov (od 15.5.2010) vysporiadal s judikatúrou, na ktorú odvolací súd poukázal vo svojom\nzrušujúcom rozhodnutí a v súvislosti s ňou s možnosťou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy za\nobdobie presahujúce 12 mesiacov ako opatrením výnimočným, ktoré možno uplatniť len v prípadoch,\n\nak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s\ndobrými mravmi; ako sa vysporiadal s konkrétnym dôvodom rozviazania pracovného pomeru a následne\ns tým, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu tento oznámil, že trvá\nna tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. či zisťoval, či na strane žalovaného ako zamestnávateľa\nnastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci a\nzároveň ktoré mu objektívne znemožnili uspokojiť jeho mzdové nároky. Odvolací súd mal za to, že\nsúd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil tak, aby jeho odôvodnenie\nzodpovedalo požiadavkám § 220 ods. 2 C.s.p., poukázal aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia súdu\nprvej inštancie absentuje aj matematický výpočet priznaného nároku na náhradu mzdy, čo má za\nnásledok nemožnosť riadneho preskúmania rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti. Odvolací súd uložil\nsúdu prvej inštancie, s prihliadnutím na aktuálnu judikatúru, opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu\nmzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov,\naž do 14.12.2017, keďže ani vznik nároku na starobný dôchodok, bez ďalšieho, nie je dôvodom na\nzníženie, resp. nepriznanie nároku náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru\n(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019), opätovne\nposúdiť nárok žalobcu na úrok z omeškania, a to s prihliadnutím na aktuálnu judikatúru, znovu vo veci\nrozhodnúť a svoje závery riadne, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodniť.\n3.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.5.2025, č. k. B2-8 C 25/2009-1187\n(v\nporadí druhým), zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 45.109,60 €\na\nv časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 420,83 € za mesiac 08/2016 od 1.10.2016\ndo zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do\nzaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia,\nza mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac\n03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od\n1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017\ndo zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do\nzaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia\na úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 438,62 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia\n(výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 71.251,67 € brutto,\ndo 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok\nz omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.073,20 € za mesiac 07/2016 od 1.9.2016 do zaplatenia,\nza mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za\nmesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac\n12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od\n1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do\nzaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia,\nza mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac\n09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017\nod 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 484,54 € za mesiac\n12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.); vo zvyšku\nžalobu zamietol (výrok IV.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov\nkonania proti žalovanému v rozsahu 100 % (výrok V.). V odôvodnení konštatoval, že predmetom konania\nje nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 106 mesiacov a 9\npracovných dní od 1.2.2009 do 14.12.2017, teda časový úsek odo dňa nasledujúceho od oznámenia\nzamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní (30.1.2009) do právoplatnosti rozhodnutia súdu o určený\nneplatnosti výpovede danej žalovaným žalobcovi (14.12.2017). Uviedol, že žalobca si pôvodne od\nžalovaného uplatňoval nárok na náhradu mzdy 286.843,29 € brutto s príslušenstvom, z ktorej sumy mu\nbola právoplatným rozhodnutím súdu priznaná časť náhrady mzdy vo výške 61.592,07 €. Predmetnom\nkonania tak po čiastočne zrušenom rozhodnutí prvoinštančného súdu zostala náhrada mzdy vo výške\n225.314,22 € s príslušenstvom. Ďalej konštatoval, že žalobca v podaní doručenom súdu dňa 12.2.2025\nvzal žalobu späť v časti náhrady mzdy vo výške 45.109,60 €\na v časti príslušenstva, keď si\nnamiesto pôvodne uplatneného úroku z omeškania 5 % ročne\nz mesačnej mzdy 2.694,03\n€ za obdobie júl 2016 až november 2017 do zaplatenia a pomernej časti mesačnej mzdy 1.276,11 €\nza december 2017 do zaplatenia, uplatnil už len úrok\nz omeškania 5 % ročne\nz mesačnej mzdy 2.273,20 € za obdobie júl 2016 až november 2017 do zaplatenia a pomernej časti\nmesačnej mzdy 837,49 € za december 2017 do zaplatenia. Žalovaný s čiastočným späť vzatím žaloby\nsúhlasil. Preto súd prvej inštancie konanie v príslušnej časti zastavil v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. Ďalej\n\nkonštatoval, že po čiastočnom priznaní žalovanej sumy (61.592,07 €) a čiastočnom späťvzatí žaloby\n(mzda 45.109,60 € + časť žiadaného úroku z omeškania) zostala predmetom konania náhrada mzdy vo\nvýške 180.204,62 € (správne má byť 180.141,62 €, poznámka odvolacieho súdu) a úrok z omeškania vo\nvýške 5 % ročne zo sumy 2.273,20 € za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016\nod 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od\n1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do\nzaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia,\nza mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac\n06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017\nod 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od\n1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5\n% ročne zo sumy 837,49 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia.\n3.2. Pokiaľ ide o určenie priemerného zárobku žalobcu, súd prvej inštancie tento ustálil sumou 2.273,20\n€, konštatoval, že z tejto výšky vychádzal aj v rozhodnutí, ktorým právoplatne priznal žalobcovi časť\nnáhrady mzdy vo výške 61.592,07 € a správnosť tohto výpočtu predloženého žalovaným potvrdil aj\nodvolací súdu v zrušujúcom uznesení, keď uviedol, že priemerný zárobok za IV. štvrťrok 2008, z ktorého\nje potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy, je vo výške 2.273,20 €. Ďalej uviedol, že s týmto\nurčením sumy priemerného zárobku a jej výpočtom sa v konečnom dôsledku stotožnil aj žalobca, keď\nsprávnosť tohto výpočtu reflektoval vo svojom čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 12.2.2025. Súd prvej\ninštancie mal za to, že medzi stranami už nie je sporné, že výška priemerného zárobku, z ktorého je\npotrebné pri výpočte náhrady mzdy vychádzať, predstavuje sumu 2.273,20 €.\n3.3. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že skutková okolnosť, že žalovaný neumožnil\nžalobcovi pokračovať v práci síce nebola spornou, ale súčasťou obrany žalovaného bolo spochybnenie\nriadneho oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnaní. Žalovaný poukázal na zmätočnosť úkonov\nžalobcu, keď tento listom zo dňa 20.11.2008 uplatnil nárok na výplatu troch mesačných platov z dôvodu,\nže jeho pracovný pomer zanikol, listom zo dňa 30.1.2009 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní\na listom z rovnakého dňa 30.1.2009 oznámil, že žiada o vyplatenie odstupného. Súd prvej inštancie\nuviedol, že tieto úkony síce možno považovať za čiastočne zmätočné, avšak nemožno z nich bez\nďalšieho vyvodiť, že zamestnanec v rozhodujúcom čase netrval na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ mal\nžalovaný pochybnosť o vôli zamestnanca, nebolo podľa súdu v súlade s dobrými mravmi bez ďalšieho\noverenia prijať výklad o akceptovaní výpovede bez ďalšieho zamestnávania, resp. že žalobca nechcel\nvyvolať právne účinky spojené s oznámením o tom, že trvá na ďalšom zamestnaní. Napokon, objektívne\nokolnosti s odstupným či samotné uplatnenie náhrady mzdy, ani žiadne iné okolnosti interpretáciu\nžalovaného nepodporujú. V tejto časti súd vyhodnotil obranu žalovaného ako neúčinnú a konštatoval,\nže žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy oznámením žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej\nzamestnával, teda počnúc prvým dňom po uplynutí výpovednej lehoty od 1.2.2009.\n3.4.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že ďalšou spornou otázkou bola dĺžka obdobia, za\nktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Upravený žalobný\nnávrh špecifikoval časový nárok od 1.2.2009 do 14.12.2017. Strany rozviazali pracovný pomer dohodou\nk 16.1.2018. Právna úprava účinná v čase doručenia neplatnej výpovede ukladala v prípade neplatného\nskončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, a\npokiaľ má celkový čas presiahnuť 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť\nprimerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalovaný požiadal náhradu\nmzdy žalobcovi presahujúcu 12 mesiacov nepriznať vôbec. Dôvodil tým, že skončenie pracovného\npomeru, hoc neplatné, nebolo účelovo motivované zbaviť sa žalobcu. Naopak, prístup zamestnávateľa\nbol vždy korektný, vrátane vyplatenia odstupného. Poukázal na nadpriemernú životnú úroveň žalobcu,\nnadpriemerný starobný dôchodok, žiadnu vyživovaciu povinnosť, príjem z odstupného, ako aj z\ndoplnkového dôchodcovského sporenia. Tiež uviedol, že od 15.5.2010 je žalobca nielen zamestnancom,\nale od 22.4.2010 aj konateľom obchodnej spoločnosti, za čo sa bežne poberá odmena. Vykonával\nteda prácu rovnocennú predchádzajúcej. Zároveň, uplynutím 12-mesačného obdobia nastupuje už len\nsociálna funkcia náhrady mzdy\na ďalšia priznaná náhrada by odporovala zásadám primeranosti,\nspravodlivosti a bola by\nv rozpore s dobrými mravmi.\n3.4.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada mzdy v zmysle ustanovenia § 71\nods.\n1 Zákonníka práce má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že\ntrvá na ďalšom zamestnávaní satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto sankčná\na satisfakčná funkcia náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa sociálna funkcia. Pokiaľ ide o náhradu\nmzdy za prvých 12 mesiacov súd prvej inštancie nevidel žiaden dôvod na jej krátenie. Náhrada mzdy za\n12 mesiacov pri priemernej mzde 2.273,20 € predstavuje sumu 27.278,40 €. Pri tejto náhrade mal súd\n\nprvej inštancie za to, že už bola fakticky žalobcovi priznaná a zo strany žalovaného aj uhradená, a to na\nzáklade právoplatného I. výroku rozsudku č. k. 8 C 25/2009-960, zo dňa 6.11.2019. Súd pri posudzovaní\nnároku na náhradu mzdy za čas presahujúci týchto 12 mesiacov prihliadal primárne na sociálnu funkciu\ntakejto náhrady, ktorá predstavuje taký finančný ekvivalent, ktorý by si žalobca ako zamestnanec bol\nbýval zarobil, ak by zo strany žalovaného ako zamestnávateľa neprišlo\nk neplatnému\nskončeniu pracovného pomeru. Sociálna funkcia náhrady mzdy nad základných 12 mesiacov sa má\nteda podľa súdu prvej inštancie vykladať tak, že má zaistiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby\nprácu vykonával, ale má aj zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca.\n3.4.3. Súd prvej inštancie po uplynutí 12-mesačného obdobia, od 31.1.2010, návrhu na zníženie náhrady\nmzdy nevyhovel vôbec, a to až do 14.5.2010, teda do momentu, kým sa žalobca nezamestnal v\nspoločnosti ICHC, s.r.o. Súd priznal žalobcovi plnú náhradu mzdy za ďalšie tri mesiace (február, marec\na apríl roku 2010) a za mesiac máj 2010 mu priznal alikvotnú polovicu mesačnej náhrady. Takto priznaná\nnáhrada za toto obdobie predstavuje spolu sumu 7.956,20 € (3 x 2.273,50 € + 1.136,60 €). Z vykonaného\ndokazovania mal za preukázané, že žalobca bol v tomto období bez príjmu, ktorým by aspoň čiastočne\nmohol sanovať jeho životné potreby. Sociálna funkcia náhrady mzdy za toto obdobie teda mohla byť\ndosiahnutá jedine priznaním plného nároku náhrady mzdy. K faktu, že žalobca bol v tomto období\nnezamestnaný súd prvej inštancie uviedol, že aktivita nezamestnaného na zmenu tohto stavu nie je\npodľa novšej judikatúry relevantná skutková okolnosť pre zníženie náhrady mzdy, treba tiež vziať do\núvahy argument žalobcu o reálnych možnostiach žalobcu na trhu práce v súvislosti s jeho vekom.\n3.4.4. Pokiaľ ide o obdobie od 16.5.2010 až do právoplatného rozhodnutia o neplatnom skončení\npracovného pomeru, teda do 14.12.2017, súd prvej inštancie dôvodil, že zohľadnil fakt, že žalobca bol v\ntomto období zamestnaný a tak v tomto čase disponoval príjmom vo výške 1.200,- € brutto, pričom tento\npríjem bolo pri určení sociálnej funkcie náhrady mzdy potrebné zohľadniť. Priznanie plnej náhrady aj za\ntoto obdobie už súd prvej inštancie nepovažoval za spravodlivé, nakoľko v prípade jej plného priznania\nby sa jednalo o nedôvodné zvýhodnenie zamestnanca, rozporné so sociálnou funkciou náhrady mzdy.\nIde o podstatnú skutkovú okolnosť, ktorá znižuje mieru potreby sociálnej ochrany zamestnanca, ktorú\nsúd nemohol bez ďalšieho odignorovať napriek tvrdeniu, že žalobca v novom zamestnaní nedosahoval\npôvodný príjem. Za obdobie druhej polovice mája 2010 súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu\nmzdy vo výške 536,60 €. Pri priemernej mzde 2.273,20 € mesačne predstavuje náhradu mzdy za\npolovicu mesiaca 1.136,60 €, od ktorej súd následne odrátal pomernú časť mesačnej mzdy od nového\nzamestnávateľa vo výške 600,- €. Za obdobie od júna 2010 do novembra 2017 súd priznal žalobcovi\nnáhradu mzdy vo výške 1.073,20 €, keď od mzdy, ktorú by bol žalobca býval zarobil u žalovaného vo\nvýške 2.273,20 € odpočítal mzdu, ktorú žalobca zarobil u nového zamestnávateľa vo výške 1.200,- €.\nNáhrada mzdy za toto obdobie (90 mesiacov) predstavuje sumu 96.588,- €. Za obdobie decembra 2017,\nteda od 1.12.2017 do 14.12.2017 predstavuje priznaná náhrady mzdy sumu 484,54 € (1.073,20 € ÷ 31\nx 14).\n3.4.5. Celková náhrada mzdy, ktorú má žalovaný žalobcovi nahradiť predstavuje sumu 132.843,74 €. Z\ntejto sumy však už bola žalobcovi priznaná čiastka 61.592,07 €, súd teda považoval žalobu žalobcu za\ndôvodnú v časti náhrady mzdy vo výške 71.251,67 €, na úhradu ktorej zaviazal žalovaného. Náhradu\nmzdy v časti prevyšujúcej túto sumu nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú, keďže takto priznaná\nnáhrada by už neplnila sociálnu funkciu náhrady mzdy, preto žalobu žalobcu v tejto časti zamietol.\n3.5. Pri určení výšky náhrady mzdy sa súd prvej inštancie zaoberal aj námietkou žalovaného týkajúcou\nsa nadštandardného dôchodku žalobcu a jeho vplyvu na sociálnu funkciu náhrady mzdy. Súd prvej\ninštancie posúdil subjektívne okolnosti predmetného prípadu a prišiel k záveru, že v tomto prípade vznik\nnároku na dôchodok, ktorý žalobcovi nesporne vznikol od 25.10.2014, nie je dôvodom na zníženie,\nresp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a\npopri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne\nznemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za\ntakú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne\nzvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi,\nkeďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č.\n461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia\n(viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nI. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019).\nSúd prvej inštancie vzal na zreteľ aj fakt, že žalobca aj po vzniku nároku na starobný dôchodok ďalej\npracoval v spoločnosti ICHC, s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal vôľu pracovať aj po vzniku\nnároku na starobný dôchodok, čím si zadovažoval okrem príjmu plynúcemu mu z dôchodku aj príjem\nzo zamestnania. Zohľadnenie dôchodku pri určení výšky náhrady mzdy by tak podľa súdu nebolo\nspravodlivé a bolo by aj rozporné s vyššie spomenutým záverom, že náhrada mzdy má zamestnancovi\n\nzaistiť fakticky rovnaké plnenie ako keby pracoval, v danom prípade sa žalobca aj po vzniku nároku\nna dôchodok rozhodol zostať pracovať, aj preto súd pri určení nároku na náhradu mzdy nebral vôbec\ndo úvahy, že žalobcovi v priebehu obdobia, za ktoré si náhradu mzdy uplatňuje, takýto nárok vznikol.\nZ rovnakého dôvodu súd nebral do úvahy ani doplnkové dôchodkové sporenie žalobcu, ktoré mu bolo\nvyplatené po vzniku nároku na dôchodok. Pokiaľ žalovaný navrhoval vykonanie dokazovania za účelom\nzistenia výšky takto vyplateného plnenia, toto súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažoval za\npotrebné a účelné pre stanovenie výšky náhrady mzdy, a preto tento návrh zamietol.\n3.6. Žalovaný v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žalobca okrem pracovnej pozície v\nspoločnosti ICHC, s.r.o. vykonáva v obchodnej spoločnosti funkciu konateľa, ktorá je bežne spojená\ns finančnou odmenou a celkovo rozporoval výšku mzdy žalobcu 1.200,- € ako zjavne podhodnotenú\nvzhľadom k osobe žalobcu. V predmetnom prípade sa však tvrdenie o vyššom príjme žalobcu v\nobchodnej spoločnosti a ani žiaden iný príjem žalobcu nepreukázal, naopak žalobca doložením listinných\ndôkazov (Evidenčný list dôchodkového poistenia zo Sociálnej poisťovne, Zmluva o výkone funkcie\nkonateľa zo dňa 29.03.2010, výplatné pásky) tvrdenie žalovaného účinne poprel.\n3.7. K namietaným ďalším príjmom žalobcu za odstupné vyplatené vo februári 2009\na vo\nfebruári 2018 súd prvej inštancie uviedol, že oba tieto príjmy žalobcu nemajú žiaden súvis s predmetnom\ntohto konania, a teda prijatie týchto súm nie je dôvodom na krátenie priznanej náhrady mzdy. Navyše\nodstupné vyplatené vo februári 2018 sa týka obdobia, za ktoré už súd náhradu mzdy neposudzoval a\nplnenie vyplatené žalovaným žalobcovi vo februári 2009 považoval sám žalovaný za nedôvodné a žiadal\nžalobcu o jeho vrátenie.\n3.8. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal aj to, že súd pri určení výšky náhrady mzdy\nnevzal do úvahy celkovú situácia a dôvody, pre ktoré bola žalobcovi výpoveď daná, ako aj fakt, že\nžalovaný nemal možnosť umožniť žalobcovi pokračovať v práci. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že\nžiadne z týchto tvrdení nie je spôsobilé, vzhľadom na vyššie opísané okolnosti prípadu, založiť dôvod\nna nepriznanie náhrady mzdy zamestnancovi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že pre žalobcu nemá reálne vôbec\nžiadnu pracovnú pozíciu, mal možnosť sa\nv rámci konania domáhať určenia, že nemožno od\nneho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, čo však žalovaný neurobil.\n3.9. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený úrok z omeškania, súd prvej inštancie tento považoval, aj vzhľadom\nna právny názor nadriadeného súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, za čiastočne dôvodný. Poukázal\nna uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIII. ÚS 460/2017, zo dňa\n4.7.2017, v ktorom tento uviedol, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením\nvoči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517\nods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa\nvykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie §\n1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva\ndo omeškania\ns vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení\npracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z\nčoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej\nsumy náhrady mzdy. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania podaním zo dňa 9.8.2019 vo výške 5 % ročne\nz každej nevyplatenej mzdy tri roky spätne odo dňa tohto podania, t. j. za mesiace júl 2016 až december\n2017, pričom súd prvej inštancie tento nárok považoval za čiastočne dôvodný a pri priznanom úroku z\nomeškania vychádzal z priznanej mesačnej náhrady mzdy za toto obdobie vo výške 1.073,20 € a za\nmesiac december 2017 z nevyplatenej časti mzdy vo výške 484,54 €. Pokiaľ ide o určenie začiatku\nvzniku omeškania žalovaného, toto bol zo strany žalobcu uplatnené správne, a to vždy od nasledujúceho\ndňa po splatnosti mzdy za príslušný mesiac. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie nárok žalobcu na úrok\nz omeškania zamietol, a to s poukazom na súdom priznaný výšku náhrady mzdy.\n3.10. Súd prvej inštancie, aj vzhľadom na stranami predložené súdne rozhodnutia, uviedol, že judikatúra\nk moderačnému právu súdu je do veľkej miery rozporuplná či nekonzistentná, čo je však možné vysvetliť\nrozdielnymi výsledkami vo vyhodnocovaní individuálnych a jedinečných skutkových okolností v tomktorom posudzovanom prípade. Okolnosti každého prípadu neplatného skončenia pracovného pomeru\nsú vysoko individuálne, a to vzhľadom na osobitosti a špecifiká každého riešeného pracovného pomeru.\n3.11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa\nktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca\nv konaní plný úspech, súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania proti neúspešnému\nžalovanému v plnom rozsahu. Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného\npomeru, v čom bol v celom rozsahu úspešný. Ďalej sa domáhal aj nároku na náhradu mzdy. Keďže\nvýška žalobcovi priznanej náhrady mzdy v danom prípade fakticky závisela od úvahy súdu, a keďže súd\npri rozhodovaní o výške tejto náhrady uplatnil svoju moderačnú právomoc, považoval súd prvej inštancie\n\nza spravodlivé priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania aj v časti uplatnenej náhrady mzdy, nakoľko\nvýška jej priznania v danom prípade závisela od úvahy súdu. K tomuto súd prvej inštancie uviedol aj to,\nže žalobcovi priznal náhradu mzdy za celé ním žiadané obdobie, pristúpil len k moderovaniu jej výšky.\n4.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II., III. a V., podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalovaný. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.\n1 písm. b/ C.s.p.); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\n(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) a súd prvej inštancie nevykonal nahrnuté dôkazy, potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1\npísm. e/ C.s.p.). Namietal, že zo strany súdu prvej inštancie\ndošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné a súd prvej inštancie\nnevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že žalobca\nz titulu náhrady mzdy už obdržal sumu vo výške 61.592,07 €, čo je z pohľadu sankcie zamestnávateľa,\ntak aj satisfakcie zamestnanca, vysoká čiastka. Predmetným rozsudkom došlo k zaviazaniu žalovaného\nnahradiť ďalších 71.251,67 € spolu s príslušenstvom. Spolu teda pôjde, pokiaľ ide len o samotnú istinu,\no sumu 132.843,74 €, úroky ku dňu 17.6.2025 vo výške 7.417,72 €, spolu teda sankcia zamestnávateľa\npredstavuje ku dnešnému dňu 140.261,46 €. Odvolateľ má za to, že ide o zjavne neprimeranú čiastku,\nnakoľko náhrada mzdy nad 12 mesiacov má už len sociálnu funkciu a nie funkciu obohacovaciu.\n4.2.1. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ C.s.p. odvolateľ namietal, že v\notázke, za akú dlhú dobu mal súd žalobcovi priznať náhradu mzdy, ide zo strany súdu o nesprávne\nprávne posúdenie veci, ako aj o nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nakoľko súd svoje\nargumenty neuviedol dostatočne presvedčivo a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými argumentmi\nžalovaného. Zo strany súdu prvej inštancie neboli identifikované ani individuálne okolnosti, ktoré by\nodôvodňovali priznanie náhrady mzdy\nv takto extrémne dlhom období. Súd mal\npriestor moderačne znížiť náhradu a tento priestor nevyužil bez akéhokoľvek vysvetlenia, čím došlo k\narbitrárnosti rozhodnutia. Súd sa\nv odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal\ns existenciou rozdielnej právnej úpravy, takúto skutočnosť mal zohľadniť. Odvolateľ poukázal na to, že\npočas prebiehajúceho súdneho sporu, teda od roku 2009 až po rok 2017 boli platné a účinné viaceré\nustanovenia Zákonníka práce upravujúce náhradu mzdy v prípade neplatne skončeného pracovného\npomeru. Tieto novelizácie sa vysporiadavali s inštitútom primeranosti, resp. s vyplatením primeranej\nnáhrady škody alebo iného odškodnenia, aké možno považovať za primerané. Právnym rámcom bol\nDohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z\nroku 1982 („Dohovor“). Zákonná úprava o náhrade mzdy bez limitu je podľa názoru odvolateľa v hrubom\nrozpore s inštitútom primeranosti, na ktorý odkazuje Zákonník práce vo viacerých ustanoveniach a tiež\nv rozpore s dobrými mravmi, preto pri výklade právnej normy treba aplikovať nielen jazykový, ale aj\nsystematický, historický a teleologický výklad a tiež nielen doslovný, ale aj extenzívny výklad. Odvolateľ\npoukázal na to, že zákonodarca sa postupne od roku 2009 uberal smerom, kedy mal snahu regulovať\nmaximálnu dĺžku obdobia, za ktoré je možné priznať náhradu mzdy, pričom sa táto doba ustálila na dobu\n36 mesiacov\na takáto právna úprava trvá už 12 rokov. Zákonná zmena mala svoj podklad\nv Dohovore Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č.\n158\nz roku 1982. V zmysle dikcie Článku 10 Dohovoru: ,,Ak orgány uvedené v článku\n8 tohto dohovoru zistia, že skončenie zamestnania je neoprávnené, a ak nie sú oprávnené alebo to\nnepovažujú za možné v súlade s vnútroštátnym právom a praxou, vyhlásiť skončenie zamestnania za\nneplatné a/alebo nariadiť, alebo navrhnúť opätovné zaradenie pracovníka na jeho pôvodné pracovisko,\nsú oprávnené nariadiť vyplatenie primeranej náhrady škody alebo také iné odškodnenie, aké možno\npovažovať za primerané.” Vzhľadom na uvedené je možné prijať záver o tom, že náhrada mzdy musí byť\nprimeraná. Ak je náhrada mzdy poskytnutá za obdobie 106 mesiacov, nie je možné hovoriť o akejkoľvek\nprimeranosti. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal\na nevysvetlil, prečo by sa nemalo prihliadať na postupnú zmenu zákona počas toho, ako prebiehalo\nsúdne konanie.\nV tomto prípade neprimerane dlhé súdne konanie bolo dané na ťarchu\nžalovanému, nakoľko musí poskytnúť náhradu mzdy za obdobie 106 mesiacov.\n4.2.2. Podľa odvolateľa rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Priznanie mzdy za\nobdobie 106 mesiacov nemôže spĺňať akúkoľvek sociálnu funkciu a ide jednoznačne len o neprimeranú\nsankciu voči žalovanému ako zamestnávateľovi. Takáto úvaha je priamo v rozpore s právnym názorom,\nktorý je prezentovaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 2/2020,\nzo dňa 25.11.2021. Najvyšší súd v predmetnom uznesení jednoznačne vyjadril, že sociálna funkcia\nsa nerovná tomu, čo by zamestnanec za normálnych okolností zarobil u zamestnávateľa pri výkone\npráce. Súd prvej inštancie teda jednoznačne pochybil, ak uvažoval takýmto smerom. Zároveň uznesenie\n\nnajvyššieho súdu dalo odpoveď na otázku, či sa má starobný dôchodok akýmkoľvek spôsobom odraziť\nna výške priznanej náhrade mzdy. Súd prvej inštancie uviedol, že vznik nároku na dôchodok nie je\ndôvodom na zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy, pričom neuviedol, že by mal starobný\ndôchodok akýkoľvek vplyv na výšku poskytnutej náhrade mzdy. Takýto záver je jednoznačne v rozpore\ns právnym názorom najvyššieho súdu, nakoľko podľa jeho názoru poberanie starobného dôchodku je\nokolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie\nzamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do sféry zamestnanca a ktoré je spôsobilé na\nto, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie svojich základných životných potrieb. Súd\nprvej inštancie teda túto otázku nesprávne právne posúdil, nakoľko starobný dôchodok má bezpochyby\nvplyv na sociálnu situáciu žalobcu. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a následné právne posúdenie, tak\nsúd prvej inštancie vôbec nevzal v úvahu akúkoľvek mieru spravodlivosti, ktorá musí byť zohľadnená aj\nvoči žalovanému ako zamestnávateľovi. V zmysle vyššie citovaného uznesenia najvyššieho súdu taktiež\nplatí, že: „Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov\nv rámci\nsvojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79\nods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen\ndobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.” Ak je priznaná zamestnancovi náhrada\nmzdy za obdobie až 106 mesiacov, nie je možné hovoriť\no akejkoľvek spravodlivosti.\n4.2.3. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevzal v úvahu jeho argumentáciu\no\ntom, aké boli okolnosti ukončenia pracovného pomeru. V predmetnej veci bola žalobcovi daná výpoveď\nz organizačných dôvodov, ktoré z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov začali už v roku 2008.\nŽalovaný nezrušil v organizačnej štruktúre pracovné miesto „poradca II - pre ekonomické záležitosti,“\nktoré v skutočnosti nikdy nebolo obsadené. Bolo len formálne uvádzané. Krajský súd v Bratislave\nuvedené vyhodnotil ako účelové, že sa zrušilo až dňa 25.2.2009. Zrušenie však súviselo s tým, že\ndo funkcie predsedu žalovaného nastúpila Ing. Chmelová a urobila organizačnú zmenu podľa potrieb\nzamestnávateľa vrátane pracovného miesta, ktoré bolo v organizačnej schéme („tzv. pavúk“). Kvôli\nnesprávnemu poučeniu\no plynutí lehoty na dovolanie zo strany bývalého\nprávneho zástupcu žiaľ žalovaný nemohol nesprávne vyhodnotený právny záver Krajského súdu v\nBratislave už nijako zvrátiť. Dovolanie (podané oneskorene o 1 deň) bolo odmietnuté, pričom v ňom\nbolo namietané nesprávne právne posúdenie v rozsudku Krajského súdu v Bratislave (č. k. 2 Co\n53/2017-506). Skončenie pracovného pomeru bolo objektívne, súviselo s organizačnými zmenami\na potrebou výrazných finančných úspor u žalovaného, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov “\nprijatím nových stanov zrušili (a v stanovách zostala iba funkcia podpredseda, ako člen štatutárneho\norgánu\ns odmenou za výkon funkcie - obchodnoprávny vzťah), čím žalovaný zabezpečil\nefektivitu práce. Žalovaný vyplatil žalobcovi všetky plnenia, dokonca navyše ako mal nárok (odstupné\nvo výške 2 mesiacov, ktoré žalobca nevrátil). Odvolateľ preto nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej\ninštancie, že sa v konaní nedomáhal určenia, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,\naby zamestnanca naďalej zamestnával. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 10.1.2012 (doručené súdu\ndňa 17.1.2012) uvádza nasledovné: „Z dôvodu právnej istoty žalovaný uvádza, že v prípade, ak by\nkonajúci súd posúdil skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné, nie je možné vzhľadom\nna zmeny, ktoré nastali v organizačnej štruktúre žalovaného a na narušené vzťahy medzi žalobcom a\nžalovaným, od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a taktiež z dôvodu\nprávnej istoty žiada, aby súd mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal.“\nOpodstatnenosť vykonania organizačných zmien preukazuje aj skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie\nnevyhodnotil, a to, že v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu pracovalo\nu\nžalovaného 49 zamestnancov, ku dnešnému dňu u žalovaného pracuje 5 zamestnancov.\n4.2.4. Odvolateľ namietal aj výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. Žalobca si uplatňoval sumu vo výške 286.843,29 €, súd mu priznal sumu\nvo výške 132.843,74 €. Teda žalobca nebol úspešný ani len v 50 % žalovanej sumy, ale len 46,31\n%, čo znamená, že na náhradu trov konania mal byť pomerne zaviazaný žalobca žalovanému podľa\npercentuálnej úspešnosti vo veci.\n4.2.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 14/2007, sp. zn. III. ÚS 311/2007, sp.\nzn. I. ÚS 265/2005, sp. zn. III. ÚS 307/2012 a sp. zn. III. ÚS 11/2011. Rovnako poukázal aj na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (Georgiadis v. Grécko alebo Múčková v. Slovensko), kde ESĽP\nkonštatoval, že z rozhodnutí vnútroštátnych orgánov vo vyššie uvedených veciach nebolo zrejmé, ako\nmožno konkrétny skutkový stav (skutkovú premisu) podradiť pod hypotézu právnej normy (normatívnu\npremisu), záver (rozhodnutie) nemohol logicky vyplývať iba priamo z normatívnej premisy, čím tieto\nrozhodnutia popreli základnú požiadavku na dostatočné a logické odôvodnenie rozhodnutia.\n\n4.3. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. odvolateľ namietal, že v\nkonaní neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný\nnavrhoval súdu prvej inštancie zistiť výšku príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia, ktoré mal\nžalobca uzatvorené. Žalovaný nemá možnosť zistiť, v akej výške získal žalovaný príjem z doplnkového\ndôchodkového sporenia. Žalovaný však preukázal, že žalobca mal uzatvorené doplnkové dôchodkové\nsporenie, čo potvrdil aj žalobca, avšak nebola preukázaná výška plnení, ktoré z neho získal. Taktiež\nnebolo preukázané, či žalobca nemal prípadne aj ďalšie príjmy z iných doplnkových dôchodkových\npoisťovní v rozhodujúcom období. Tieto informácie žalovaný nie je oprávnený získať, a preto o získanie\ntýchto údajov požiadal súd a trval na vykonaní dokazovania. Výška plnení z DDS navyšuje príjem\nžalobcu\na pri moderácii a posudzovaní sociálnej funkcie náhrady mzdy je informácia o\ndosahovaných príjmov žalobcu rozhodujúca.\n4.4. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n5.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku IV., podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva\nna spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, čím došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa\n§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ C.s.p.\n5.2. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie mu v zamietajúcej časti výroku IV. rozsudku\nnepriznal sumu 109.142,08 € brutto s príslušným úrokom z omeškania; poukázal na to, že aj odvolacím\nsúdom bolo ustálené, že dôvodom na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy nie je následné\npoberanie dôchodku zamestnanca (čo súd prvej inštancie rešpektoval a o tento náhradu mzdy žalobcu\nneznížil), ale ani jeho ďalší príjem v inom zamestnaní (čo však už súd prvej inštancie v napadnutom\nrozsudku nerešpektoval). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 157/2010, ktorého závery v súčasnosti aplikujú všetky senáty najvyššieho súdu\na je dávané za príklad ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom toto prešlo aj testom\nústavnosti (viď aj nižšie). Najvyšší súd v ňom v súvislosti s interpretáciou § 79 ods. 2 Zákonníka\npráce uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989,\nsa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. „Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za\nnásledok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods.\n2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy\nza čas presahujúci deväť (v danej veci dvanásť, poznámka dovolacieho súdu) mesiacov primerane\nznížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy\nz neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,\nby bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce ... To zároveň znamená, že §\n79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo\nposkytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo\nkonať protiprávne.“ Zdôraznil, že „Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca,\ns ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v\nrozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z\nnejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe\nzníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“ A contrario z uvedeného vyplýva, že „ak dôvodom na\nzníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nie je skutočnosť, že sa zamestnanec nezapojil do práce u\niného zamestnávateľa (a teda ho nemožno sankcionovať v tejto podobe za jeho nečinnosť), o to viac\ntakýmto dôvodom nemôže byť skutočnosť, že sa do takejto práce zapojil.“ Súd prvej inštancie tak v\ntomto konaní nemal skutočnosť, že žalobca sa po skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnal\nu iného zamestnávateľa, vyhodnocovať proti nemu v smere, že mu náhradu mzdy od žalovaného\nnepriznal (lebo predsa už pracoval inde) alebo znížil (čím mu akoby „dorovnal“ jeho príjem). Právne\nnázory dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010 prešli testom ústavnosti v rámci ústavného\nprieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze zo dňa 19.11.2019, sp. zn.\nI. ÚS\n331/2019, uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. ešte predtým\n§ 61 ods. 2 Zákonníka práce obsahovalo aj ,,návod,“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu\nnáhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto\nčase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával\na aký zárobok dosiahol,\nalebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo\nmohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce\nu iného zamestnávateľa\n\nza podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa\npracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto\núpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť\nna zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do\npráce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým\ndošlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať\niným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010, uzavrel ústavný súd.\nV tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal\nústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V.\nZákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer\ns. r. o., 2014. s. 389 - 390),\npričom uviedol, že „pri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať\nz konkrétneho dôvodu\ntoho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného\nv § 59 ods.\n1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\naby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré\nmu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne\nznemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“ Vyššie uvedené potom v súčasnosti predstavujú\njediné kritériá, na ktoré mal súd prihliadať (a vyhodnocovať ich) v rámci uplatňovania jeho moderačného\noprávnenia podľa\n§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolateľ poukázal na to, že\nna vyššie uvedených právnych záveroch zotrval najvyšší súd aj v ďalších svojich rozhodnutiach - viď\nnapríklad sp. zn.\n7 Cdo 52/2020, 4 Cdo 15/2021, 6 CdoPr 6/2023, 1\nCdo 167/2022, 6 Cdo 100/2016,\n9 Cdo 127/2022, 9 Cdo 194/2020, 5\nCdo 83/2021. Odvolateľ dôvodil, že výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať\ndvoma spôsobmi, a to čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne,\numožní zamestnancovi pracovať (čo žalovaný nespravil), alebo môže v konaní o nároku na náhradu\nmzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže\npožadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal (to\nvšak zamestnávateľ musí relevantne zdôvodniť a jediným kritériom vyhovenia takejto žiadosti je rozpor s\ndobrými mravmi, čo žalovaný rovnako nezdôvodnil). Zároveň poukázal na to, že protiprávneho konania\nsa tu dopustil žalovaný, a to neplatnou výpoveďou z údajne organizačných dôvodov, bez splnenia si\nponukovej povinnosti. Ďalej uviedol, že krátenie nároku na náhradu mzdy z dôvodu zamestnania sa u\niného zamestnávateľa nemožno zdôvodniť sociálnou funkciou náhrady mzdy, takýto záver z judikatúry\nnevyplýva. Skutočnosťou na strane zamestnanca môže byť len nepripravenosť, neochota zamestnanca\nvykonávať prácu potom, čo ho na to zamestnávateľ vyzval, jeho dočasná práceneschopnosť, čiastočná\ninvalidita alebo iná prekážka, ktorá mu bráni vo vykonávaní pôvodnej práce - v tomto prípade sa náhrada\nznižuje o mieru poklesu pracovnej schopnosti, prípadne preukázanie, že na strane zamestnávateľa\nnastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci,\na zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca) - ani jedno však žalovaný\nv konaní nepreukázal. Súd mal preto pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady mzdy zohľadňovať len\ntie skutočnosti, ktoré majú určitý vecný súvis s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré majú\nsúvis, napríklad s vlastnosťami\na pracovnými schopnosťami zamestnanca, s jeho doterajšími\nvýkonmi a úspechmi\n(i neúspechmi) v práci, s postojom zamestnávateľa po daní neplatnej\nvýpovede (napríklad jeho snahu nájsť zamestnancovi prácu u iného zamestnávateľa, poskytnúť mu\nurčité benefity, ubytovanie, ponúknuť inú aj pre neho nevhodnú voľnú pracovnú pozíciu a podobne, nie\nvšak tie, ktoré zamestnanec nemohol ničím ovplyvniť). V danom konaní žalovaný nepreukázal objektívne\na ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré žalobcovi neprideľoval prácu potom, čo ho tento na jej prideľovanie\nvyzval, musí tak znášať sankciu v podobe súdom priznanej náhrady mzdy v jej plnej (nezníženej) výške.\nPodľa odvolateľa jediným, čo mal súd pri znížení náhrady mzdy zohľadniť (a ako dôvod pre jej zníženie\npoužiť) by bolo, ak by žalovaný v konaní preukázal (a toto preukázanie by súd následne vyhodnotil\nako dôvodné, spravodlivé, primerané), že mal skutočný dôvod pre skončenie pracovného pomeru (teda\nnekonal účelovo v snahe zbaviť sa zamestnanca) a jeho neplatnosť bola vyslovená, napríklad len z\ndôvodu nedostatku formálnych náležitostí výpovede; z ospravedlniteľného dôvodu neumožnil žalobcovi\npokračovať v práci po tom, ako mu žalobca oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával\n(existenciu takéhoto ospravedlniteľného dôvodu žalovaný nepreukázal); preukázal, že na jeho strane\nnastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci, a\nzároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky žalobcu (ani takéto skutočnosti žalovaný\nv konaní nepreukázal). Keďže ani jedna z uvedených skutočností nenastala, súd prvej inštancie v\nnapadnutom rozsudku nemal pristúpiť k zníženiu žalobcom uplatnenej náhrady mzdy. Inak sa súd prvej\n\ninštancie riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie a vec aj nesprávne právne posúdil (resp.\nsprávnu právnu normu aplikoval na zistený skutkový stav nesprávne).\n5.3. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 109.142,08 € brutto s príslušným úrokom z\nomeškania a súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n6.1. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že zmena Zákonníka práce prijatá od\n1.1.2013 zákonom č. 361/2012 Z. z. obsahovala ustanovenie § 252i ods. 4 - prechodné ustanovenia\núčinné k 1.1.2013, podľa ktorých „výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom\n2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.decembra 2012,“ čo\nznamená, že ide o náhradu mzdy bez obmedzenia v hornej hranici, a teda v tomto prípade náhrada mzdy\nmala byť a aj bola súdmi správne a zákonne (v súlade s vyššie uvedeným znením Zákonníka práce)\nposudzovaná za celé obdobie od 1.2.2009 do 14.12.2017. Ak takúto možnosť priznania náhrady mzdy\nbez hornej limitácie priznával vtedajší zákon, nemožno hovoriť o nezákonnom alebo o nespravodlivom\nrozhodnutí súdu, ktorý tento zákon rešpektoval. K námietke žalovaného týkajúcej sa celkovej výšky\npriznanej náhrady mzdy žalobca uviedol, že výška náhrady mzdy nie je dôvodom na nepriznanie nároku\nnaň. Výška náhrady mzdy sa odvíja od priemerného zárobku žalobcu za rozhodné obdobie, ktoré súdy\nv tomto spore už záväzne určili na sumu 2.273,20 € brutto mesačne a rovnako záväzne ustálili aj\nobdobie, za ktoré má žalovaný náhradu mzdy žalobcovi zaplatiť (od 1.12.2009 do 14.12.2017), čo je\nv súlade s vtedy účinným znením Zákonníka práce). Ak nárok na náhradu mzdy vychádza zo zákona\n(vtedajšieho znenia Zákonníka práce, ktorým sa má spor riadiť a ktorý takúto náhradu priznával) a tento\nje jasne špecifikovaný mesačnou výškou a obdobím, nemôže predstavovať nezákonný, neprimeraný\nalebo nespravodlivý nárok. Poukázal aj na to, že rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov\ns dobrými mravmi v danom prípade preukázaný nebol (ako jediné kritérium, z ktorého vychádza aktuálna\njudikatúra ohľadom náhrady mzdy). Žalobca zdôraznil, že v konaní boli preukázané a splnené podmienky\nna vyplatenie celej náhrady mzdy za celé ním požadované\na dotknuté obdobie v celkovej\nvýške 241.985,82 € brutto (61.592,07 + 71.251,67 + 109.142,08) a nebol dôvod na žiadne (primerané)\nzníženie tohto nároku.\n6.2. K námietke žalovaného, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia\na\nnedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia v otázke celkovej doby priznania náhrady mzdy\nžalobca poukázal na vtedajšie znenie Zákonníka práce, ako aj záväzný právny názor odvolacieho\nsúdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí. Podľa žalobcu prihliadať na postupnú zmenu zákona by\nbolo v rozpore so záväzným vtedajším znením Zákonníka práce i právnym názorom odvolacieho súdu,\nna uvedený postup alebo záver žalovaný nepredložil žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít.\nPolemiky žalovaného, napríklad o vývoji a modifikácii zákonného znenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce,\no postupnom znižovaní obdobia náhrady mzdy, o znení Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o\nskončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982, o primeranosti náhrady mzdy a\no nespravodlivosti, sú pre tento prípad irelevantné.\n6.3. Ani dĺžka súdneho konania nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala nepriznanie alebo zníženie\nnároku na náhradu mzdy. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nijako nepredišiel negatívnym\nnásledkom náhrady mzdy v tomto spore, keďže neakceptoval žiadosť žalobcu o ďalšom prideľovaní\npráce po neplatnom skončení pracovného pomeru, žalobcu nikdy nevyzval na nastúpenie do práce,\nnikdy mu žiadnu inú prácu neponúkol, na žiadne ani iné pracovné miesto ho nezamestnal, ani mu\ntak mzdu priebežne nevyplácal. Následne žalobcu nezamestnal ani po právoplatnom rozsudku súdu o\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru, kedy dňa 16.1.2018 uzavreli dohodu o skončení pracovného\npomeru pre nadbytočnosť žalobcu. Žalovaný bol v tomto smere po celý čas nečinný, žalobcu ďalej\nnezamestnal ani mu neposkytoval mzdu, a teda sám nezabránil tomu, aby súd priznal nárok na náhradu\nmzdy vo výške a za obdobie, za ktoré ho priznal (aj s úrokom z omeškania).\n6.4. K námietke týkajúcej sa zníženia náhrady mzdy žalobca poukázal na judikatúru, podľa ktorej je\nkritériom pre nepriznanie alebo zníženie výlučne porušenie dobrých mravov (sp. zn. 4 CdoPr 12/2023,\n7 Cdo 52/2020, 4 Cdo 15/2021, 6 CdoPr 6/2023, 1 Cdo 167/2022,\n6 Cdo 100/2016, 9 Cdo\n127/2022, 9 Cdo 194/2020, 5 Cdo 83/2021). Rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov s dobrými\nmravmi však v prejednávanom prípade preukázaný nebol. Zároveň poukázal na to, že skutočnosť, že\nzamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať\nza takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v\npráci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu\n\npodľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého\nzamestnávateľa.\n6.5. Pokiaľ žalovaný poukazoval na okolnosti ukončenia pracovného pomeru žalobcu, žalobca dôvodil,\nže tieto skutočnosti boli už v konaní vyhodnotené, a to v neprospech žalovaného, v konaní o náhrade\nmzdy ich už súd inak vyhodnocovať ani nemôže. Zároveň dôvodil, že od žalovaného je možné náhradu\nmzdy nad rámec 12 mesiacov spravodlivo, legitímne a zákonne požadovať. Žalovaný v konaní v\nsúvislosti so žiadosťou na zníženie alebo nepriznanie nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov uvádzal\niba zamestnanie žalobcu u iného zamestnávateľa a dosiahnutie dôchodkového veku, pričom tieto boli\nodvolacím súdom v súlade s judikatúrou záväzne vyhodnotené ako nesprávne a nedostatočné.\n6.6. K námietke žalovaného, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, a to konkrétne zistenie príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia žalobcu, tento\nuviedol, že tento návrh žalovaný vzniesol až v úplne záverečnej fáze konania v písomnom vyjadrení dňa\n19.4.2025, tesne pred posledným pojednávaním dňa 25.4.2025, kedy sa už dalo očakávať rozhodnutie\nvo veci a kedy súd pojednávanie odročil na vyhlásenie rozsudku na deň 23.5.2025. Žalovaný tento\nnávrh mohol vzniesť kedykoľvek počas celého konania začatého žalobou podanou ešte v roku 2009. Ani\ninformácie z doplnkového dôchodkového poistenia žalobcu by nemali vplyv na priznanie jeho nároku na\nnáhradu mzdy\nv plnom rozsahu, keďže na to nemá vplyv ani samotné poberanie dôchodku.\nKonanie žalovaného nebolo v súlade s požiadavkou rýchlosti, hospodárnosti ani efektívnosti konania\nako základnými princípmi Civilného sporového poriadku uvedenými napríklad v ust. § 153 C.s.p.\n6.7. K námietke žalovaného týkajúcej sa náhrady trov konania žalobca poukázal na to, že zásadu\núspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo\nod znaleckého posudku, kedy v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu\nbola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a kedy ho nemožno zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Za základné\nsa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a\nnadväzujúca. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy (viď rozsudok\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn.\n10 Co 191/2017, rovnako na túto\nargumentáciu poukazuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 475/2018 s odkazom aj na\npublikáciu Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej, Bajánkovej,\nTomašoviča a kol., vydanej\nv nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016 zo strán 926 a\n927). Keďže rozhodnutie aj v tomto spore záviselo od voľnej úvahy súdu, bol súdom aplikovaný postup\nvo forme priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi správny.\n6.8. Odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné.\n7.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zotrval na tom, pokiaľ ide o priznanie celkovej čiastky\nnáhrady mzdy, že táto je zjavne neprimeraná, ktorá z pohľadu všeobecnej spravodlivosti nemôže byť\nv takejto výške, nakoľko náhrada mzdy nad 12 mesiacov má už len sociálnu funkciu a nie funkciu\nobohacovaciu, v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022. Zároveň poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo\n157/2010, podľa ktorého „...súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci\ndeväť (v danej veci dvanásť, poznámka dovolacieho súdu) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec\nnepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore\ns\ndobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.“ Podľa žalovaného v prejednávanej veci ide o situáciu,\nkedy vyhovenie žalobe by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom opätovne poukázal na to, že počas\nprebiehajúceho súdneho sporu boli prijaté rozličné právne úpravy týkajúce sa poskytnutia náhrady\nmzdy, ďalej na okolnosti skončenia pracovného pomeru (výpoveď označená za neplatnú z dôvodu\nprocesného pochybenia, týkala sa organizačných dôvodov, ktoré reálne aj nastali), ako aj na to, že súdne\nkonanie trvalo neprimeranú dlhú dobu, čo nebolo spôsobené žalovaným. Žalovaný ďalej poukázal na\nrozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, v ktorom\nsa súd vyjadril, že sociálna funkcia sa nerovná tomu, čo by zamestnanec za normálnych okolností\nzarobil u zamestnávateľa pri výkone práce. Táto skutočnosť je pritom logická, nakoľko zamestnanec\nu zamestnávateľa ďalej nepracuje, a teda neprináša mu žiaden ekonomický benefit. Rovnako je nutné\nzdôrazniť, že predmetné rozhodnutie jasne konštatuje, že skutočnosť, že zamestnanec poberá starobný\ndôchodok je skutočnosťou, ktorú je nutné vziať na zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie\nzamestnanca. Rozhodnutie pod sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021 je aktuálnejšie ako rozhodnutie\npod sp. zn. 6 Cdo 157/2010, zo dňa 14.9.2011. Žalovaný sa nestotožnil\ns právnym názorom\nžalobcu o tom, že skutočnosť, že sa zamestnanec medzičasom zamestnal, nie je možné zohľadniť\n\npri moderačnom oprávnení súdu. Sociálnu funkciu náhrady mzdy pri dôchodku a pracovnom pomere\nžalobcu podľa žalovaného už vykryla suma 61.592,07 €.\n7.2. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo\n157/2010, zo dňa 14.9.2011, žalovaný dôvodil, že toto rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý\nje úplne odlišný ako v prejednávanej veci. V tomto rozhodnutí najvyšší súd rozhodoval o náhrade mzdy\npri neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru\nz dôvodu porušenia pracovnej\ndisciplíny. V uvedenom spore sa riešil výklad § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré v dobe okamžitého\nzrušenia pracovného znenia však malo úplne iné znenie ako znenie § 79 ods. 2 v tejto prejednávanej\nveci. V ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 CdoPr 6/2023, ktoré žalobca v odvolaní uvádza\nsa skutkovo riešilo tiež okamžité skončenie pracovného pomeru, teda nejde o totožný prípad ako v\nprejednávanej veci. Aj podľa záverov rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 132/2022\nv tomto súdnom spore sa má súd vysporiadať aj s konkrétnym dôvodom rozviazania pracovného\npomeru. Žalovaný dôvodil, že súdu predkladal rozhodnutia súdov, ktoré sú skutkovo veľmi podobné\nako prejednávaná vec a ktoré považuje za tie, ktoré treba na daný spor aplikovať a ktoré vychádzajú z\nrovnakého skutkového základu - výpovede, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, ale prioritne uznesenie sp. zn.\n1 Cdo 90/2020,\nzo dňa 29.6.2022, kde najvyšší súd vyhodnotil pojem dobré mravy v súlade\ns čl. 2 Zákonníka\npráce a kde v danom súdnom spore platila rovnaká právna úprava (bez obmedzenia) a náhrada mzdy\nmala predstavovať 102 mesiacov. Ak najvyšší súd vyhodnotil obdobie poskytnutia náhrady mzdy za\nčas 102 mesiacov ako rozpor s dobrými mravmi,\nz logického výkladu vyplýva, že\nposkytnutie náhrady mzdy za obdobie 106 mesiacov je tiež\nv rozpore s dobrými mravmi a súd\nmôže pristúpiť k moderácii na základe žiadosti žalovaného. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd aj po\nžalobcom uvádzanom rozhodnutí ústavného súdu\nsp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 7.11.2019.\nPodľa žalovaného mal súd zohľadniť skutočnosť, že aj za obdobie od 2/2009 do 7/2009 žalobca poberal\npríjem z dávok v nezamestnanosti, celkovo vo výške 5.574,20 € (podanie žalobcu zo dňa 16.7.2019),\nako skutočnosť, že mal vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru a pôsobil v hlavnom meste, kde\nbola najmenšia miera nezamestnanosti.\n7.3. K časti odvolania, v ktorej sa žalobca vyjadroval ku strate „reputácie“ následkom skončenia\npracovného pomeru u žalovaného žalovaný dôvodil, že funkcia podpredsedu nie je predmetom tohto\nsporu a žalobca pôsobil u žalovaného cca 2 roky, takže nešlo o dlhoročného zamestnanca.\n7.4. Žalovaný poukázal aj na to, že skutočnosť, že v prejednávanej veci išlo\no\nneprimerane dlhé konanie zavinené súdom je objektívnym faktom, ktorý konštatoval sám Ústavný súd\nSlovenskej republiky (nález sp. zn. III. ÚS 176/2025, zo dňa 17.6.2025) a práve skutočnosť, že išlo o\ntak dlhé konanie, je daná na ťarchu žalovanému, čo považuje za nespravodlivé.\n7.5. Žalovaný zotrval na návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. potvrdil.\n8.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Podľa žalovaného nie je možné prijať záver o tom, že\npriznanie náhrady mzdy v sume 241.985,82 € je v súlade so zákonom\na spravodlivé.\nZotrval na tom, že vyhovenie žalobe v prípade, ak suma presahuje už vyplatenú sumu 61.592,07 €, by\nbolo v rozpore s dobrými mravmi. Je absurdné neprihliadnuť na fakt, že medzičasom došlo k zmene\nprávnej úpravy, aj napriek prechodným ustanoveniam. Je nutné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých\nskončil pracovný pomer, výpoveď žalobcovi nebola daná účelovo, išlo o objektívne organizačné zmeny a\npotrebu prijatia výrazných finančných úspor, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov“ prijatím nových\nstanov zrušili. Výpoveď bola označená za neplatnú iba z dôvodu procesného pochybenia, na čo je\nnutné prihliadnuť. Žalovaný opätovne poukázal na Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení\nzamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982. Z dikcie Článku 10 Dohovoru vyplýva,\nže: ,,Ak orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru zistia, že skončenie zamestnania je neoprávnené, a\nak nie sú oprávnené alebo to nepovažujú za možné v súlade s vnútroštátnym právom a praxou, vyhlásiť\nskončenie zamestnania za neplatné a/alebo nariadiť, alebo navrhnúť opätovné zaradenie pracovníka\nna jeho pôvodné pracovisko, sú oprávnené nariadiť vyplatenie primeranej náhrady škody alebo také iné\nodškodnenie, aké možno považovať za primerané.”\n8.2. K argumentu žalobcu, že žalovaný mal naďalej zamestnávať žalobcu žalovaný uviedol, že u neho\ndošlo k organizačným zmenám, ktoré vylučovali, aby žalobca zotrval na svojej pracovnej pozícii. Podľa\nžalovaného neprimeraná dĺžka súdneho konania nemôže byť daná na ťarchu len jemu, zdôraznil, že o\npodaní žaloby sa dozvedel až po 2,5 roku.\n8.3. K tvrdeniu žalobcu, že rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov s dobrými mravmi v tomto\nprípade preukázaný nebol, žalovaný poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 90/2020,\nzo dňa 29.6.2022, podľa ktorého obdobie poskytnutia náhrady mzdy za čas 102 mesiacov je nutné\n\nvnímať s poukazom na ostatné skutočnosti ako rozpor dobrými mravmi (aj v tomto spore išlo o výpoveď\ndanú žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce ako v prejednávanom súdnom\nspore). Z toho vyplýva, že poskytnutie náhrady mzdy za obdobie 106 mesiacov je tiež v rozpore s dobrými\nmravmi.\n8.4. Vo vzťahu k starobnému dôchodku žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, podľa ktorého skutočnosť, že zamestnanec poberá\nstarobný dôchodok je skutočnosťou, ktorú je nutné vziať na zreteľ\na zohľadniť ju pri\nposúdení sociálnej situácie zamestnanca.\n8.5. Pokiaľ ide o okolnosti skončenia pracovného pomeru, žalovaný poukázal na to, že žalobcovi bola\ndaná výpoveď z organizačných dôvodov, ktoré z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov začali už v\nroku 2008. Žalovaný nezrušil v organizačnej štruktúre pracovné miesto „poradca II - pre ekonomické\nzáležitosti“, ktoré v skutočnosti nikdy nebolo obsadené. Bolo len formálne uvádzané. Skončenie\npracovného pomeru bolo objektívne, súviselo s organizačnými zmenami a potrebou výrazných\nfinančných úspor u žalovaného, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov “ prijatím nových stanov zrušili\n(a v stanovách zostala iba funkcia podpredseda, ako člen štatutárneho orgánu s odmenou za výkon\nfunkcie - obchodnoprávny vzťah), čím žalovaný zabezpečil efektivitu práce.\n8.6. Pokiaľ ide o otázku náhrady trov konania žalovaný zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní\nproti rozsudku súdu prvej inštancie.\n9.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zotrval v celom rozsahu na argumentoch uvedených\nv odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu\nžalovaného. Uviedol, že ak nárok na náhradu mzdy vychádza zo zákona (vtedajšieho znenia Zákonníka\npráce - § 79 ods. 2 v znení zákona\nč. 200/2008, účinného ku dňu skončenia pracovného\npomeru žalobcu 14.11.2008, ktorým sa má spor riadiť a ktorý takúto náhradu priznával v súlade s § 252i\nods. 4 Zákonníka práce)\na tento je podľa tohto znenia jasne špecifikovaný mesačnou\nvýškou a obdobím, nemôže predstavovať nezákonný, neprimeraný alebo nespravodlivý nárok. Žalovaný\nmohol svojím vlastným konaním ovplyvniť výšku náhrady mzdy tým, že by prideľoval prácu žalobcovi\nako zamestnancovi až do skončenia súdneho sporu, ak sám priznáva, že pri výpovedi procesne pochybil\n(a teda sám vedel, že bude neplatným právnym úkonom), mohol spor urovnať vyplatením minimálnej\nzákonnej výšky náhrady mzdy, a to už v čase uzavretia dohody\no skončení pracovného\npomeru so žalobcom (k uzavretiu ktorej došlo aj tak až dňa 16.1.2018) alebo skôr, a tým eliminovať\nďalšie navyšovanie náhrady mzdy, pretože k tomuto riešeniu bol žalobca od počiatku prístupný a bol\nto žalovaný, ktorý to odmietol; zároveň si bol žalovaný vedomý právnej úpravy, ktorá bola v tom čase\núčinná a preto „vyhováranie sa“ na neprimeranú dĺžku konania (údajne ním nezavinenú), prípadne\nzmeny právnych úprav, nie je na mieste, nakoľko dĺžku konania nemohol ovplyvniť ani žalobca a žalobca\nnemohol ovplyvniť ani zmeny právnych úprav (§ 79 Zákonníka práce).\n9.2. Podľa žalobcu, ak má žalovaný za to, že výška náhrady mzdy bola ovplyvnená aj napr. prieťahmi\nsúdu, môže sa svojich nárokov domáhať podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na podklade nesprávneho úradného postupu súdu.\n9.3. Žalobca uviedol, že rozpor priznania náhrady mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov\ns\ndobrými mravmi v tomto prípade preukázaný nebol. Pracovný pomer žalobcu nebol skončený z dôvodov\nna jeho strane, ale z vymyslenej organizačnej zmeny vytvorenej žalovaným účelovo proti žalobcovi, kedy\nvýpovedný dôvod neexistoval a žalovaný následne nesplnil ani ponukovú povinnosť napriek tomu, že\nmal k dispozícii voľné pracovné miesto, čo skonštatoval aj súd pri určení v rozsudku o určení neplatnosti\ntohto skončenia pracovného pomeru žalobcu.\n9.4. K otázke sociálnej povahy náhrady mzdy žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, ktorý určuje kritériá na priznanie, prípadne nepriznanie\nnáhrady mzdy a týmito sú zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po\ntom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane\nzamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil\npokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V\nkonaní nebol preukázaný (žalovaný nepreukázal) žiaden dôvod, ktorý by bránil ďalšiemu zamestnávaniu\nžalobcu alebo zaplateniu jeho náhrady mzdy. Od žalovaného je preto možné náhradu mzdy nad rámec\n12 mesiacov spravodlivo, legitímne a zákonne požadovať. Dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia a\npreukázania skutočnosti, že sú splnené predpoklady na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa\n§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, pritom zaťažuje žalovaného, ktorý tieto bremená neuniesol.\n\n10.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že pri daní výpovede bol\nv dobrej\nviere, že postupoval v súlade s platnou legislatívou a bol presvedčený o tom, že dáva žalobcovi platnú\nvýpoveď. Uvedené tvrdenie preukazuje skutočnosť, že žalovaný od počiatku pri všetkých právnych\núkonoch spojených s výpoveďou (napr. nechodenie žalobcu do práce počas výpovednej doby z dôvodu\nprekážky na strane žalovaného, vyplatenie odstupného\na podobne) postupoval tak, že\nvýpoveď je platná, čo počas trvania súdneho konania bolo potvrdené aj súdnym rozhodnutím (aj keď\niba neprávoplatným). Preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný od počiatku vedel, že výpoveď z pracovného\npomeru bola neplatným právnym úkonom je manipuláciou zo strany žalobcu.\n10.2. K výkladu pojmu dobrých mravov žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí\nsociálny aspekt náhrady mzdy videl v zhodnotení pracovných aktivít žalobcu, ktorý bol od vzniku nároku\nna náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru pracovne aktívny (bol zamestnaný;\nzískal živnostenské oprávnenie; bol konateľom obchodnej spoločnosti; boli mu vyplatené dávky v\nnezamestnanosti; za dobu dočasnej pracovnej neschopnosti mu boli vyplatené nemocenské dávky a\npodobne). Toto zhodnotenie\nv súhrne s ostatnými skutočnosťami vyhodnotil tak, že uloženie\npovinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi mzdu za požadované obdobie v rozsahu 102 mesiacov by\nbolo v rozpore\ns dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce).\n10.3. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2/2020, ktoré odkazuje na\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019 žalovaný uviedol,\nže tento nález vychádzal z inej skutkovej situácie, nakoľko\nv uvedenej veci sa ústavný\nsúd vyjadroval k situácii, keď žalobca neoznámil súdu údaj o výške ním poberaného dôchodku pre účely\nrozhodnutia o jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce zákonný nárok 12 mesiacov, resp.\nže v čase pred neplatnou výpoveďou poberal dôchodok a súčasne mzdu v súlade so zákonom. Ústavný\nsúd dospel k záveru, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá\nstarobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby\nzamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu. Žalovaný dôvodil, že je\npotrebné prihliadnuť aj na všetky skutkové okolnosti v prejednávanej veci, teda na konkrétny dôvod\ntoho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť,\nprečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec\noznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali\ntaké skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a\nzároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V tomto smere poukázal na\npredchádzajúce vyjadrenia vrátane vyjadrení\nv odvolacom konaní (najmä vyjadrenie\nzo dňa 19.4.2025, doručené súdu dňa 20.4.2025).\n10.4. Žalovaný poukázal aj na zmätočnosť právnych úkonov žalobcu po podaní výpovede, napríklad\nžiadosť žalobcu o vyplatenie odstupného aj v zmysle Kolektívnej zmluvy CPS, t.j. požiadavku na\nvyplatenie odstupného vo výške 2 mesačných priemerných platov doručil zamestnávateľovi v ten istý\ndeň (30.1.2009), ako ho požiadal aj o ďalšie zamestnávanie, čo žalobca uviedol aj v petite podanej\nžaloby, žalobca prijal odstupné, ktoré zamestnávateľovi do dnešného dňa nevrátil napriek tomu, že bol\nna to zamestnávateľom písomne vyzvaný\na podobne. Tieto skutočnosti samy o sebe síce\nnie sú dôvodom na krátenie priznanej náhrady mzdy, ale preukazujú správanie sa žalobcu v rozpore s\ndobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.\n11. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.\n12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže\nneboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať\ndokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel\nk záveru,\nže odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2026; o\ntermíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378\nods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako\nvecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku\nako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti\nrozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.\n13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n\n14. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n15. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým\nžalobe žalobcu čiastočne vyhovel a vo zvyšnej časti ju zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci\ndostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové\nzistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver\na svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení\nsvojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje\nrozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami\nsporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané\na\nktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej\na právnymi\nzávermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces,\nkeďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak\nsúd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je\nkonzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom vyhovení žaloby a jej zamietnutí\nvo zvyšnej časti.\nS odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom\nrozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je\npotrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím\nnámietkam žalobcu a žalovaného.\n16.1. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci v otázke, za\nakú dlhú dobu mal súd žalobcovi priznať náhradu mzdy, ako aj nedostatočné odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci zostalo nesporným, že právoplatným\nrozhodnutím (sp. zn. 2 Co 53/2017, právoplatným dňa 14.12.2017) súd určil, že výpoveď daná\nžalovaným, žalobcovi doručená dňa 14.11.2008, je neplatná. Pri určení nároku na náhradu mzdy preto\nsprávne súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení\núčinnom ku dňu doručenia výpovede žalobcovi (§ 252g ods. 1 Zákonníka práce - prechodné ustanovenia\núčinné od 1.9.2011). Podľa citovaného ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi\nposkytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť\nnahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi\nvôbec nepriznať. Pokiaľ ide o ustálenú rozhodovaciu prax, táto sa ustálila v názore, že § 79\nods.\n2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za\nčas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to\nv prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,\nzaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore\ns dobrými mravmi\nv zmysle čl. 2 Zákonníka práce. K danej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach\nsp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016 (ktoré rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu), uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo\npo roku 1989, priniesli hodnotovú zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania\nvýznamu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka\npráce. Dovtedajšia judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do\npráce) sa v dôsledku tejto hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou.\nV zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,\na nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca\nhodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že\nprávnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dospel k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že\nsúd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,\nprípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy\nz neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,\n\nby bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Osobitne je potrebné zdôrazniť,\nže s týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.6.2016,\nsp. zn. III. ÚS 446/2016. Právne názory dovolacieho súdu vo vyššie uvedených veciach (sp. zn. 6\nCdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016) prešli aj testom ústavnosti, a to v rámci ústavného prieskumu iného\nrozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky vo\nsvojom náleze zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019, uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79\nods. 2 Zákonníka práce, resp. ešte predtým § 61 ods. 2 Zákonníka práce obsahovalo aj ,,návod,“ ako\npristupovať' k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať\nnajmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam\nvykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali,\nči sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného\nzamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri\nvýkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú\nprácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa\ndo práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá\ndlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločenskoekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného\npracovného pomeru posudzovať iným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Cdo\n157/2010, uzavrel ústavný súd (viď aj rozhodnutia sp. zn.\n4 CdoPr 12/2023, zo dňa\n28.11.2024, sp. zn. 6 CdoPr 6/2023, zo dňa 23.4.2024). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na\nto, že dôkazné bremeno, ktoré by odôvodňovalo zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12\nmesiacov bolo na žalovanom, ak by preukázal, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný\nsvoju argumentáciu založil na potrebe prihliadnutia na zmeny právnej úpravy, týkajúcej sa náhrady mzdy\nz neplatného rozviazania pracovného pomeru, na poukazovaní na celkovú dĺžku súdneho konania, na\nokolnosti ukončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci, primeranosti náhrady mzdy, poberaní\nstarobného dôchodku žalobcom. Odvolací súd, s poukazom na uvedenú argumentáciu žalovaného\ndospel k záveru, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalobca v prejednávanej veci\nv súvislosti s nárokom na náhradu mzdy konal v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o argumentáciu\nžalovaného, s osobou žalobcu sú spojené len okolnosti rozviazania pracovného pomeru, ku ktorému\ndošlo výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu organizačných zmien a zrušenia miesta žalobcu, ktorá\nvýpoveď bola právoplatne určená za neplatnú. V okolnostiach rozviazania pracovného pomeru odvolací\nsúd nezistil žiadne konanie žalobcu, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi. S\nosobou žalobcu je ďalej možné spojiť poberanie starobného dôchodku, ktoré rovnako nemožno označiť\nza konanie žalobcu rozporné s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty žalovaného, ktorými\nodôvodňoval zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov (zmeny právnej úpravy,\ndĺžka konania, primeranosť náhrady), ide o skutočnosti, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť a nemožno mu\nich pričítať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný pred súdom prvej inštancie dôvodil\nnadpriemernou životnou úrovňou žalobcu, absenciou vyživovacej povinnosti, príjmom z odstupného a\nz doplnkového dôchodkového poistenia, odvolací súd uvádza, že ani uvedené argumenty nemožno\noznačiť za také, v dôsledku ktorých by bolo možné považovať výkon práva požadovať náhradu mzdy\nza rozporný s dobrými mravmi.\n16.2. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie v otázke starobného dôchodku,\nktorý podľa žalovaného, má bezpochyby vplyv na sociálnu situáciu žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie\notázky poberania starobného dôchodku odvolací súd poukazuje na svoju argumentáciu, obsiahnutú v\nuznesení sp. zn. 15 Co 132/2022, zo dňa 31.3.2023, vychádzajúcu z nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 331/2019, podľa ktorého „Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a\npopri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne\nznemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za\ntakú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne\nzvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi,\nkeďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č.\n461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.“\nZ uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že žalobca poberá starobný dôchodok, nie je možné vyhodnotiť\nv jeho neprospech, keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by ako zamestnanec nemal\nmať nárok na náhradu mzdy, ak mu bol priznaný starobný dôchodok, a táto skutočnosť nemôže\nspôsobiť výnimočnosť, ktorá by zakladala možnosť zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy za obdobie\npresahujúce 12 mesiacov. Priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, pri poberaní\n\nstarobného dôchodku (bez ohľadu na jeho výšku), nemôže byť považované za rozpor s dobrými mravmi.\nUvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.\n16.3. Žalovaný napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací\nsúd poukazuje na to, že v predmetnom konaní bol žalobca úspešný v konaní o určenie neplatnosti\nvýpovede z pracovného pomeru. V odvolaním napadnutom rozhodnutí, ktoré je predmetom odvolacieho\nprieskumu v tomto konaní, bol žalobca čiastočne úspešný pri uplatnenom nároku na náhradu mzdy.\nSúd prvej inštancie vlastnou úvahou na žiadosť žalovaného dospel k záveru o znížení náhrady mzdy\nuplatnenej v konaní žalobcom, dôsledkom čoho bolo čiastočné zamietnutie jeho návrhu v časti\nnáhrady mzdy. Určenie samotnej výšky náhrady mzdy pre žalobcu tak nepochybne záviselo od úvahy\nsúdu. Aj keď úprava Civilného sporového poriadku výslovne neupravuje nárok na plnú náhradu trov\nkonania v prípade len čiastočného úspechu vo veci, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu (ako to\nbolo\nv Občianskom súdnom poriadku), tieto závery súdu prvej inštancie\nmožno akceptovať, pretože plne korešpondujú so základnými kritériami trov konania vyplývajúcimi z §\n251 C.s.p. (preukaznosť, odôvodnenosť a účelnosť) aj vo väzbe na posudzovanie úspechu vo veci v\nzmysle § 255 C.s.p. Nie je správne zníženú alebo nepriznanú časť náhrady mzdy považovať za úspech\nžalovaného zamestnávateľa v situácii, ak pri neplatnom skončení pracovného pomeru dôjde na jeho\nžiadosť k zníženiu náhrady mzdy v dôsledku moderačného práva súdu (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). V\ntakom prípade sa výška trov konania určí z priznanej náhrady mzdy. Žalobca v čase, keď uplatňuje svoje\nprávo na náhradu mzdy, nemôže vedieť, či a v akom rozsahu zamestnávateľ požiada súd o zníženie\nalebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a ako o tejto žiadosti súd rozhodne. Z\ntohto pohľadu možno potom hovoriť aj o plnom úspechu žalobcu [rovnako, podľa ustálených právnych\nnázorov,\nv konaniach, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od\nznaleckého posudku, patrí úspešnej strane plná náhrada trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej\nsumy (nie zo sumy žalovanej), čo je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255\nC.s.p.), keďže ten sa skúma, čo sa týka právneho základu, nie čo sa týka výšky priznaného nároku\n(k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a\nkol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022. s. 1027 - 1028)]. (viď aj\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIII. ÚS 100/2026, zo dňa\n12.2.2026). Z uvedených dôvodov odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie, ktorým tento priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n16.4. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, cieľom ktorého bolo\nzistiť výšku príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia, ktoré mal žalobca uzatvorené. Odvolací\nsúd k tejto odvolacej námietke žalovaného uvádza, že vzhľadom na závery uvedené a odôvodnené v\nbode 16.2. tohto rozhodnutia by žalovaným navrhované dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne.\nNevykonanie žalovaným navrhnutého dokazovania súd prvej inštancie zdôvodnil v bode 43. svojho\nrozhodnutia. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za nedôvodnú.\n16.5. Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento uložil\nžalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.073,20 € za mesiace\n7/2016 až 11/2017, vždy od prvého dňa mesiaca do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 484,54 €\nza mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, pričom svoje odvolanie proti tomuto výroku neodôvodnil\nžiadnym spôsobom. Odvolací súd výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil,\nkeď nezistil žiadne pochybenie v postupe súdu prvej inštancie, poukazujúc na odôvodnenie v bode 47.\njeho rozhodnutia.\n16.6. Žalovaný vytýkal súd prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd\nzastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením rozhodnutia\nodvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 C.s.p.\nZároveň odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2004\nsp. zn. III. ÚS 209/04, v zmysle ktorého „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nprávo účastníka na spravodlivé súdne konanie,“ (podobne aj rozhodnutia\nIV. ÚS\n115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,\nže súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz\nc. Španielsku zo dňa 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uvedenú odvolaciu námietku odvolateľky preto nepovažuje\nza dôvodnú.\n\n17. Žalobca podal odvolanie proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, mal za to, že v\nprejednávaném prípade neboli splnené dôvody na zníženie náhrady mzdy postupom, aký uplatnil súd\nprvej inštancie. Odvolací súd k tomu uvádza, že nesporným zostáva (a poukázal na to aj vo svojom\nuznesení sp. zn. 15 Co 132/2022), že pri náhrade mzdy\nz neplatného\nskončenia pracovného pomeru za čas presahujúci rok nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja\nod celkovej sociálnej situácie zamestnanca (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 2/2020). Zároveň súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy v rámci voľnej úvahy musí nájsť mieru\nzodpovedajúcu účelu náhrady mzdy tak, aby jeho rozhodnutie zásadne neodporovalo nielen dobrým\nmravom, ale aj zásadám spravodlivosti\na primeranosti. Odvolací súd má za to, že správne\npostupoval súd prvej inštancie, keď\ns prihliadnutím na uvedené (sociálna funkcia náhrady\nmzdy, zásada dobrých mravov, spravodlivosti a primeranosti) znížil náhradu mzdy žalobcu v období\nod 16.5.2010 do 14.12.2017 (právoplatnosť rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru)\ns prihliadnutím na to, že žalobca bol v tomto období zamestnaný, s príjmom vo výške\n1.200,€ brutto. Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že priznanie plnej náhrady mzdy\naj za toto obdobie by nebolo spravodlivé, išlo by o nedôvodné zvýhodnenie zamestnanca, v rozpore\nso sociálnou funkciou náhrady mzdy, podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným postupom zostane\nzachované uspokojovanie hmotných a nehmotných životných potrieb žalobcu.\n18. Vzhľadom na všetko uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej\ninštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil.\n19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,\n§ 255\nods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania, keďže ani jedna strana konania nebola v odvolacom konaní úspešná.\n20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\n\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/25/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:53b9ae0f-264d-43d1-9300-646332ee4093", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.100.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 100/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.100.2026.1"}, {"guid": "ussr:6234744f-4fa2-4d93-b39f-cfaa3953698b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.176.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 176/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 176/2025 z 17. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.176.2025.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:923f989b-5ddd-4309-a4ff-5b6add8a72ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.446.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.446.2016.1"}, {"guid": "ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a"}, {"guid": "ussr:0c5855d6-05e1-40db-8ed1-54eaf338cc67", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c5855d6-05e1-40db-8ed1-54eaf338cc67"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "dcd1e0bb-6c3e-45d2-9d1a-4c6df71efaa2:84152bdb-00e5-4405-a449-ceaee49e8bea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2519202266.1", "spisova_znacka": "6CdoPr/6/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/6/2023 z 23. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2519202266.1"}, {"guid": "8c6e0846-7332-428d-a953-a12f34e7da7d:2c3f6afa-3957-4c72-8db0-ca1a20422616", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1", "spisova_znacka": "1Cdo/167/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2022 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1"}, {"guid": "f713d059-a8d2-47ac-916c-1a0e4f1b8b4c:56fc9212-73ab-4af2-bc97-4148b825ff4f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4110230962.3", "spisova_znacka": "9Cdo/194/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/194/2020 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4110230962.3"}, {"guid": "ec569371-a992-45e4-8f52-ce4dc063f33d:07fb31a1-1b9f-420e-8f64-7b25088aac4d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1316213033.1", "spisova_znacka": "1Cdo/90/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/90/2020 z 29. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1316213033.1"}, {"guid": "930f1707-3efb-450a-b853-706baf8462c4:4ce8c6a2-a403-428c-877d-a4842e5c9705", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1409205891.2", "spisova_znacka": "3Cdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1409205891.2"}, {"guid": "08bfb6c8-ce4f-406a-9e0c-8a8eac240189:e3de2167-f4ce-40b1-83c7-9eef8d113832", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2"}, {"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}, {"guid": "476fb175-8502-4890-8093-6cc36ef2e7f6:4fdf98af-8b38-48a7-8c83-e05e7adcfe25", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5", "spisova_znacka": "10Co/191/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5"}], "citovane_v": []}