Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 35CoR/1/2025 z 27. 5. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. mája 2026, sp. zn. 35CoR/1/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1216216735.3 Krajský súd Bratislava | 35CoR/1/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1216216735.3 | 2026-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0a3dd51-da27-4953-87aa-2482a6bde10d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1216216735.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 35CoR/1/2025 1216216735 27. 05. 2026 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2026:1216216735.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Romana Majerského, v právnej veci žalobcu: VÝTAHY RENOVALIFT, s.r.o., IČO: 26 163 331, Břeclav, Žižkova č. 601/42, Česká republika, zastúpený JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 47 249 650, Nitra, Štúrova č. 13, za ktorú koná JUDr. Martin Jánský, proti žalovanému: PSJ Hydrotranzit, a.s. v likvidácii, IČO: 35 833 106, Bratislava, Vlčie hrdlo č. 90, zastúpený Nosko & Partners s. r. o., IČO: 36 860 107, Bratislava, Podjavorinskej č. 2, za ktorú konajú JUDr. Vladimír Nosko, Mgr. Milena Nosková a Mgr. Michal Mihálik, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 9. júla 2024, č. k. B5-29 Cr 18/2017-194, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 9. júla 2024, č. k. Cr 18/2017-194, p o t v r d z u j e . B5-29 II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 9.7.2024, č. k. B5-29 Cr 18/2017-194, zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. 01/02/16, zo dňa 23.9.2016, vydaného Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov v spore žalovaného proti žalobcovi, o zaplatenie peňažného plnenia. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 40 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2, ods. 4, § 41, § 50 ods. 2, § 12 ods. 1 v znení do 31.12.2014 a od 1.1.2015 do 31.12.2016, ods. 4 v znení od 1.1.2015 do 31.12.2016, ods. 5, § 54b ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), § 21 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 13 ods. 5, § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. V odôvodnení uviedol, že žalobca v žalobe uplatňoval dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 1., bod 3. ZRK z dôvodu neexistencie rozhodcovskej zmluvy a neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, namietol nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Skutkovo tvrdil, že v rozhodcovskom konaní v žalobnej odpovedi namietol nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu rozhodcovskej doložky. Tvrdil, že rozhodcovská doložka nemôže platne zaväzovať účastníkov rozhodcovského konania. Ku dňu podpisu zmluvy o dielo č. 1020/2015-08/2 zo strany žalobcu rozhodcovský súd nebol platne a účinne zriadený, keď k uvedenému dňu nebolo zverejnené v obchodnom vestníku oznámenie o zriadení tohto súdu. Rozhodcovský súd námietke nevyhovel, pretože platnosť a účinnosť zriadenia rozhodcovského súdu nie je viazaná na zverejnenie oznámenia o zriadení a jeho príloh. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 19.1.2015 podpísal zmluvu o dielo, ktorej súčasťou bola rozhodcovská doložka (čl. VII. ods. 7), v ktorej si zmluvné strany dohodli právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov z predmetnej zmluvy o dielo. Rozhodcovský súd bol platne a účinne zriadený dňa 15.1.2015 rozhodnutím zriaďovateľa. Oznámenie o zriadení bolo zverejnené dňa 22.1.2015 a vyvodzuje z toho, že žalobca pri pripojení svojho podpisu k zmluve nemohol súhlasiť s príslušnosťou rozhodcovského súdu, ktorý nebol ku dňu podpisu platne a účinne zriadený a takáto doložka nemôže platne zaväzovať ani účastníkov právneho vzťahu. Ďalej namietal, že žalovaný v žalobnom návrhu o vydanie rozhodcovského rozsudku, v rozpore s údajmi z obchodného registra, nesprávne označil žalobcu, keď uviedol identifikačné číslo patriace jeho organizačnej zložke na Slovensku. Rozhodcovskú doložku uzavrel subjekt bez právnej subjektivity, teda subjekt nemal spôsobilosť túto uzavrieť, preto je neplatná. Žalobca tak, ako bol žalovaným označený v žalobnom návrhu, takúto rozhodcovskú doložku neuzatvoril. Predmetnú zmluvu o dielo vyhotovil a žalobcovi na podpis predložil žalovaný. Súhlasil s tvrdením rozhodcovského súdu v rozhodcovskom rozsudku, že pri prevádzkovaní organizačnej zložky podniku právnickej osoby sa používa obchodné meno zahraničnej osoby s dodatkom, že ide o organizačnú zložku podniku, ako aj s tvrdením, že nemá právnu subjektivitu. Ďalej, ako správne uviedol rozhodca v rozsudku, zmluvu o dielo uzavrel subjekt bez právnej subjektivity a žalovaný v žalobe označil ako žalobcu obchodným menom zahraničnú osobu bez dodatku, že ide o organizačnú zložku podniku a s identifikačným číslom podniku zahraničnej osoby, teda takéto označenie je zmätočné a žalovaný si uplatňoval nároky z neplatnej zmluvy. Rozhodcovský súd sa nezaoberal argumentáciou žalobcu, je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie a nerešpektovanie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. 1.2. Žalovaný považoval námietku neplatnosti rozhodcovskej doložky, z dôvodu nezverejnenia oznámenia o zriadení rozhodcovského súdu v obchodnom vestníku, za nedôvodnú. Uviedol, že Slovenský arbitrážny súd bol platne a účinne zriadený dňa 15.1.2015 rozhodnutím jeho zriaďovateľa. Platnosť a účinnosť zriadenia rozhodcovského súdu nie je viazaná na zverejnenie oznámenia o zriadení a jeho príloh (§ 12 ods. 2 ZRK) v obchodnom vestníku. Nezverejnenie oznámenia o zriadení a príloh zákon o rozhodcovskom konaní nesankcionuje neplatnosťou rozhodcovskej doložky, či zmluvy uzatvorenej v čase medzi zariadením stáleho rozhodcovského súdu a zverejnením oznámenia o zriadení a príloh, ale sankcionuje len nemožnosťou zriadeného stáleho rozhodcovského súdu uskutočňovať rozhodcovské konania a vydávať rozhodcovské rozhodnutia (§ 12 ods. 4 ZRK). Uvedenie rozhodcovskej doložky v návrhu zmluvy o dielo, ktorý žalobca podpísal dňa 19.1.2015, teda po zriadení stáleho rozhodcovského súdu (15.1.2015) a pred zverejnením oznámenia o jeho zriadení a príloh (22.1.2015), preto nespôsobuje jej neplatnosť po uzatvorení zmluvy o dielo s rozhodcovskou doložkou (11.2.2015). Ďalej poukázal na spôsob uzatvárania zmlúv podľa Občianskeho zákonníka a uviedol, že zo zmluvy o dielo a vyjadrení účastníkov rozhodcovského konania vyplýva, že žalobca podpísal zmluvu o dielo ako prvý dňa 19.1.2015 a žalovaný tento návrh prijal a podpísal ako druhý dňa 11.2.2015. Zmluva o dielo, ako aj rozhodcovská doložka, boli teda platne uzatvorené až dňa 11.2.2015. V tom čase teda už stály rozhodcovský súd Slovenský arbitrážny súd bol nielen zriadený (15.1.2015), ale bolo v obchodnom vestníku aj zverejnené oznámenie o zriadení a prílohy (22.1.2015), teda pred samotným uzatvorením zmluvy o dielo s rozhodcovskou doložkou. Námietka žalobcu na neplatnosť rozhodcovskej doložky pre neplatnosť zriadenia stáleho rozhodcovského súdu nemá aj z tohto dôvodu opodstatnenie. Právomoc rozhodcovského súdu je daná na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou zmluvy o dielo, konkrétne v článku VIII. ods. 6 je uvedené, že „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe tejto Zmluvy o dielo a súvisiacich s touto Zmluvou o dielo, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik tejto Zmluvy o dielo, predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Slovenskému arbitrážnemu, Krížna 56, 821 08 Bratislava. Obe strany sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre Zmluvné strany konečné a záväzné.“ Žalovaný poukázal na § 12 ods. 2 ZRK a uviedol, že Slovenský arbitrážny súd zriadený pri Asociácii Slovenských arbitrážnych súdov, záujmovom združení právnických osôb, je stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien účinných od 1.1.2015, ktorý je nástupníckym rozhodcovským súdom Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, ktorý bol zriadený podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 31.12.2014. Nástupnícky rozhodcovský súd bol zriadený rozhodnutím jeho zriaďovateľa dňa 15.1.2015 a oznámenie o jeho zriadení spolu s Rokovacím poriadkom, Štatútom a Pravidlami o trovách rozhodcovského konania, boli zverejnené v Obchodnom vestníku č. 14/2015, dňa 22.1.2015 a zoznam rozhodcov pre nespotrebiteľské rozhodcovské spory v Obchodnom vestníku č. 16/2015, zo dňa 26.1.2015. Uvedené informácie o Slovenskom arbitrážnom súde a jeho vnútorných pravidlách boli a sú dostupné na web sídle www.slas.sk. K námietke žalobcu, že rozhodcovskú doložku ako zhotoviteľ uzatvoril subjekt bez právnej subjektivity, a tá je teda neplatná, žalovaný uviedol, že z obchodného registra bolo zistené, že zahraničná osoba VÝŤAHY RENOVALIFT, s.r.o., so sídlom Žižkova 42, 690 02 Břeclav, Česká republika, zapísaná v obchodnom registri Krajského súdu v Brne, Oddiel C, vložka 42294, vznikla dňa 13.3.2000 a bolo jej pridelené identifikačné číslo 26 163 331. Zahraničná právnická osoba na území Slovenskej republiky zriadila svoju organizačnú zložku s označením VÝŤAHY RENOVALIFT, s.r.o. podnik zahraničnej osoby, so sídlom Hlavná 448, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO: 36 426 661. Organizačná zložka zahraničnej osoby bola zapísaná do Obchodného registra Okresného súdu Žilina dňa 15.1.2005. Zahraničná právnická osoba VÝŤAHY RENOVALIFT, s.r.o., so sídlom Žižkova 42, 690 02 Břeclav, Česká republika podniká na našom území cez organizačnú zložku, ktorú má umiestnenú na našom území (§ 21 ods. 3 Obchodného zákonníka). Skutočnosť, že organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby, umiestnená na území Slovenskej republiky, je zapísaná do obchodného registra, neznamená, že táto organizačná zložka je nositeľom právnej subjektivity a spôsobilým účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania má iba zahraničná fyzická alebo právnická osoba, nie organizačná zložka právnickej osoby. Organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, pričom ju nenadobúda ani zápisom do obchodného registra. Pri prevádzkovaní organizačnej zložky podniku právnickej osoby (podnikateľa) sa používa obchodné meno zahraničnej osoby (podnikateľa) s dodatkom, že ide o organizačnú zložku podniku v zmysle § 7 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenia Obchodného zákonníka je potrebné vykladať tak, že vedúci organizačnej zložky môže uzatvárať zmluvy s tretími osobami, pričom vždy koná v mene zahraničnej osoby a na jej účet, nakoľko organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, pričom záväzky a pohľadávky organizačnej zložky sú vždy záväzkami a pohľadávkami zahraničnej osoby. U vedúceho organizačnej zložky ide o tzv. zákonné zastúpenie zahraničnej osoby pri úkonoch týkajúcich sa organizačnej zložky. Zmluvu o dielo č. 1020/2015-08/2, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka, uzatvoril Ing. Ľubomír Koňušík, ako vedúci organizačnej zložky žalobcu, ktorý je ako vedúci zapísaný v obchodnom registri od 15.1.2005. Žalobca namietol platnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že ju uzatvoril subjekt bez právnej subjektivity, pričom žalovaný namietol, že nenapadol z rovnakého dôvodu aj platnosť samotnej zmluvy o dielo, ktorej súčasťou je rozhodcovská doložka. Z tohto dôvodu je uvedená zmluva o dielo platná a rovnako tak aj rozhodcovská doložka a aj táto námietka neplatnosti rozhodcovskej doložky je teda nedôvodná. Žalovaný uviedol, že predmetom rozhodcovského konania bolo zaplatenie zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa diela zo zmluvy o dielo, pred začatím realizácie diela, resp. jeho časti predložiť objednávateľovi technologický postup, resp. technologické postupy ním vykonávaných prác, ktorý mal byť vyhotovený v súlade s platnými právnymi predpismi a kontrolnoskúšobný plán. Žalovaný si podľa čl. VI. ods. 5 VOP uplatnil voči žalobcovi zaplatenie len časti zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti zmysle čl. VIII. ods. 23 VOP, a to vo výške 30.000,- €. Žalovanému vznikol za toto porušenie zmluvy celkovo nárok na zmluvnú pokutu vo výške 113.876,- €, a to za 338 dní omeškania od 17.2.2015 do 20.2.2016, pričom za deň omeškania bola dohodnutá zmluvná pokuta 332,- € plus 1.660,- €. Aj keď žalobca uvedené dokumenty neodovzdal vôbec, určil žalovaný koniec omeškania do doby, kedy sám odovzdal dielo hlavnému objednávateľovi. Z uvedenej sumy žalovaný požadoval zaplatenie len sumy 30.000,- €. 1.3. Žalobca vo vyjadrení neuviedol ďalšie skutkové tvrdenia, pridržiaval sa svojej argumentácie. 1.4. Žalovaný v ďalšom podaní iné rozhodujúce skutkové tvrdenia neuvádzal, zopakoval svoju právnu argumentáciu. 1.5.1. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zo Zmluvy o dielo č. 1020/2015-08/2, uzavretej medzi žalovaným ako objednávateľom a spoločnosťou VYŤAHY RENOVALIFT, s. r. o., podnik zahraničnej osoby, Hlavná 448, Žilina - Bytčica, IČO: 36 426 661 ako zhotoviteľom, jej článku VIII. ods. 7, vyplýva dohoda, v zmysle ktorej tieto zmluvné strany všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe tejto zmluvy o dielo a súvisiacich s touto zmluvou o dielo, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik tejto zmluvy o dielo, predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Slovenskému arbitrážnemu súdu, Krížna 56, Bratislava. Obe strany sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Podľa článku VIII. ods. 8 zmluvy o dielo, obe zmluvné strany zhodne vyhlasujú, že porozumeli jednotlivým ustanoveniam tejto zmluvy, že zmluva nebola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, na znak čoho ju obe zmluvné strany podpisujú. Ing. Ľubomír Koňúšik, vedúci organizačnej zložky za zhotoviteľa zmluvu o dielo popísal dňa 19.1.2015, opatril pečiatkou a žalovaný dňa 11.2.2015. 1.5.2. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že Slovenský arbitrážny súd zriadený pri Asociácii Slovenských arbitrážnych súdov, záujmovom združení právnických osôb, so sídlom Krížna 56, Bratislava, IČO: 45 744 939, je stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien účinných od 1.1.2015, ktorý je nástupníckym rozhodcovským súdom Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s. r. o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, IČO: 44 130 481, ktorý bol zriadeným podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 31.12.2014. Nástupnícky rozhodcovský súd bol zriadený rozhodnutím jeho zriaďovateľa dňa 15.1.2015 a oznámenie o jeho zriadení spolu s Rokovacím poriadkom, Štatútom a Pravidlami o trovách rozhodcovského konania, boli zverejnené v Obchodnom vestníku č. 14/2015, dňa 22.1.2015 a zoznam rozhodcov pre nespotrebiteľské rozhodcovské spory v Obchodnom vestníku č. 16/2015 zo dňa 26.1.2015. Uvedené informácie o Slovenskom arbitrážnom súde a jeho vnútorných pravidlách boli a sú dostupné na web sídle www.slas.sk. 1.5.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z námietky nedostatku právomoci a žalobnej odpovede datovanej dňa 14.3.2016 vyplýva, že žalobca ako žalovaná strana v rozhodcovskom konaní, namietol neexistenciu rozhodcovskej zmluvy. Uviedol, že predmetnú zmluvu o dielo podpísal dňa 16.1.2005. K uvedenému dňu nebolo zverejnené v Obchodnom vestníku oznámenie o zriadení súdu. Teda nemohol súhlasiť s príslušnosťou rozhodcovského súdu, ktorý nebol ku dňu podpisu zmluvy platne a účinne zriadený. Ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku ako zhotoviteľ uzavrel subjekt bez právnej subjektivity, teda subjekt, ktorý nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú doložku. Táto je neplatná. Z obsahu predmetnej zmluvy o dielo je zrejmé, že žalovaný tak, ako bol žalobcom označený v žalobnom návrhu, rozhodcovskú doložku neuzatvoril. Zmluvu o dielo vyhotovil a žalovanému na podpis predložil žalobca. Naviac v žalobnom návrhu bol nesprávne, v rozpore s údajmi z obchodného registra, označený žalovaný. Tiež sa vyjadril k plneniu zo zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie k týmto námietkam uviedol, že z rozhodcovského rozsudku zo dňa 23.9.2006, vydaného Slovenským arbitrážnym súdom pod sp. zn. 01/02/16, v spore žalovaného v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu proti žalobcovi v postavení žalovaného vyplýva, že rozhodcovský súd v prvom výroku námietke nedostatku právomoci nevyhovel a určil, že má právomoc vo veci konať a v druhom výroku rozhodol o uplatnenom nároku. Žalobcovi bol rozhodcovský rozsudok doručený dňa 30.9.2016. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dňa 20.10.2016 na Okresnom súde Bratislava II a postúpená na Okresný súd Bratislava V dňa 28.4.2017. 1.6.1. Na základe zisteného skutkového stavu a za použitia citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Uviedol, že v rozhodcovskom konaní vedeným Slovenským arbitrážnym súdom pod sp. zn. 01/02/2016 boli žalovaný v postavení žalobcu, žalobca v postavení žalovaného účastníkmi rozhodcovského konania, čím je daná aktívna a pasívna legitimácia v zmysle § 40 ods. 1 ZRK. Žalobca v 60-dňovej lehote podľa § 41 ZRK podal žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku na súd, keď rozhodcovský rozsudok žalobca prevzal dňa 30.9.2016 a žaloba bola podaná na súd dňa 20.10.2016. Súd prvej inštancie dôvodil, že všeobecný súd môže vstupovať do postupu a rozhodcovských rozhodnutí v rozsahu a medziach zákona o rozhodcovskom konaní. Je povinný prihliadať na celé rozhodcovské konanie a na uplatňovanie jednotlivých práv a plnenie povinností účastníkov toho-ktorého rozhodcovského konania s poukazom na § 40 ods. 4 ZRK. Každý účastník rozhodcovského konania je povinný dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku namietať priamo v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. 1.6.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že jedným z uplatnených dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku bola neexistencia rozhodcovskej zmluvy podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 3. ZRK. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva sa vzťahuje aj na právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. To platí aj v prípadoch postúpenia práv alebo povinností, alebo inej zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka vo vzťahu, na ktorý sa vzťahuje rozhodcovská zmluva. Ak tento zákon odkazuje na dohodu zmluvných strán, za súčasť tejto dohody sa považujú aj rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje (§ 3 ZRK). Podstatou tejto námietky je, že rozhodcovská zmluva nie je, neexistuje. Avšak súd prvej inštancie mal zo zmluvy o dielo z čl. VII. ods. 7 jednoznačne preukázanú dohodu o rozhodcovskej zmluve v podobe rozhodcovskej doložky. V nej je jednoznačná dohoda zmluvných strán o tom, že spory medzi nimi zo zmluvy o dielo budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, a to pred Slovenským arbitrážnym súdom. Obe strany sa tiež dohodli, že sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Toto znenie rozhodcovskej zmluvy je v súlade so zákonným ustanovením § 3 ods. 1 ZRK. Zverejnenie či nezverejnenie štatútu a rokovacieho poriadku zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu nemá žiaden vplyv na rozhodcovskú zmluvu. Ovplyvňuje iba samotné rozhodcovské konanie na stálom rozhodcovskom súde, ktorý do zverejnenia údajov v obchodnom vestníku nemôže uskutočňovať rozhodcovské konania a vydávať rozhodcovské rozhodnutia (§ 12 ods. 4 ZRK). Tiež nebolo sporné, že stály rozhodcovský súd - Slovenský arbitrážny súd v čase podpisu zmluvy o dielo žalobcom dňa 19.1.2015 existoval. Existoval ešte aj pred rokom koncom roka 2014. Z rozhodcovskej doložky mal súd preukázané, že v rozhodcovskej doložke sa zmluvné strany dohodli na konkrétnom stálom rozhodcovskom súde bez toho, aby bol špecifikovaný jeho zriaďovateľ. Od 1.1.2015 došlo k zmene zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá sa dotýkala zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov. Do 31.12.2014 zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu mohla byť akákoľvek právnická osoba a po 1.1.2015 iba záujmové združenie právnických osôb, národný športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora zriadená zákonom (§ 12 ods. 1 ZRK). Vzhľadom na uvedené došlo iba k zmene zriaďovateľa tohto dohodnutého stáleho rozhodcovského súdu, keď do 15.1.2015 mal zriaďovateľa právnickú osobu - Slovak arbitration court, s. r. o., Krížna 56, Bratislava, IČO: 44 130 481 a od 15.1.2015 mal zriaďovateľa - Asociáciu Slovenských arbitrážnych súdov, záujmové združenie právnických osôb, Krížna 56, Bratislava, čím došlo k zosúladeniu zriaďovateľa s novou právnou úpravou (§ 54b ZRK). Na zdôraznenie uzavretia rozhodcovskej zmluvy v podobe rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie uviedol, že obidve strany v ďalšom odseku zmluvy (čl. VIII. ods. 8) vyhlásili, že jej porozumeli, že nebola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, na znak čoho ju obe zmluvné strany podpisujú. Preto tvrdenie žalobcu v žalobnej odpovedi, že nemohol súhlasiť s príslušnosťou rozhodcovského súdu, ktorý nebol ku dňu podpisu zmluvy platne a účinne zriadený, je priamom rozpore s jeho vyhlásením v čl. VIII. ods. 8 zmluvy o dielo. Žalobca súhlasil, že prípadný spor so žalovaným zo zmluvy o dielo bude rozhodovaný na Slovenskom arbitrážnom súde, Krížna 56, Bratislava, ktorý aj napadnutý rozhodcovský rozsudok vydal. Žalobca súhlasil s uvedeným stálym rozhodcovským súdom, a to bez ohľadu na to, kto je jeho zriaďovateľ, ďalej či má štatút a rokovací poriadok zverejnený v obchodnom vestníku. V nadväznosti na § 12 ods. 5 ZRK, keďže sa strany sporu nedohodli inak, platí, že sa mali podrobiť predpisom Slovenského arbitrážneho súdu a jeho štatútu (§ 13) a Rokovaciemu poriadku (§ 14), ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, čiže ku dňu 16.2.2016. Tvrdenie žalobcu, že sa v čase podpisu rozhodcovskej doložky nevedel oboznámiť s vnútornými predpismi stáleho rozhodcovského súdu je neopodstatnené, nakoľko tieto vnútorné predpisy do začatia rozhodcovského konania mohli byť kedykoľvek menené. S poukazom na uvedené závery súd prvej inštancie považoval námietku žalobcu, že rozhodcovská zmluva neexistuje, za nedôvodnú. 1.6.3. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení konštatoval, že druhou námietkou, ktorú žalobca v žalobnej odpovedi namietol bolo, že rozhodcovskú doložku podpísal subjekt bez právnej subjektivity, teda nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú doložku, a preto je neplatná. Uviedol, že nebolo sporné, že žalobca má sídlo mimo územia Slovenskej republiky, a preto je zahraničnou osobou a zároveň môže podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby podľa § 21 a nasl. Obchodného zákonníka. Konateľom žalobcu je Ing. S. O., N. XX, N.. Žalobca má na území Slovenskej republiky podnik (organizačnú zložku): VYŤAHY RENOVALIFT, s.r.o., - podnik zahraničnej osoby, so sídlom Hlavná 448, Žilina - Bytčica, IČO: 36 426 661, ktorý je zapísaný do obchodného registra dňom 15.1.2005, jeho vedúcim je Ing. S., N., ktorý koná a podpisuje za spoločnosť žalobcu. Tieto skutočnosti neboli sporné a vyplývajú aj z obchodného registra. Ďalej súd konštatoval, že zo zmluvy o dielo vyplýva, že zhotoviteľ bol označený: VYŤAHY RENOVALIFT, s. r. o., podnik zahraničnej osoby, Hlavná 448, Žilina - Bytčica, IČO: 36 426 661 a za neho zmluvu podpísal Ing. S. O., vedúci organizačnej zložky a tiež opatril pečiatkou VYŤAHY RENOVALIFT, s.r.o. - podnik zahraničnej osoby, so sídlom Hlavná 448, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO: 36 426 661. Teda predmetnú zmluvu o dielo podpísal jeho vedúci, ktorý je aj konateľom spoločnosti žalobcu. Súd prvej inštancie dôvodil, že podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky sa rozumie na účely Obchodného zákonníka podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku umiestnenú na území Slovenskej republiky. Oprávnenie zahraničnej osoby podnikať na území Slovenskej republiky vzniká ku dňu zápisu podniku tejto osoby alebo jeho organizačnej zložky do obchodného registra v rozsahu predmetu podnikania zapísanom v obchodnom registri. Návrh na zápis podáva zahraničná osoba (§ 21 ods. 3 a ods. 4 Obchodného zákonníka). Organizačné zložky domácich a zahraničných podnikateľov, aj keď sú zapísané v obchodnom registri, nie sú právnickými osobami. Vedúci organizačnej zložky tak koná vždy za podnikateľa, nie za organizačnú zložku. Zapísaní vedúci organizačnej zložky podnikateľa majú zo zákona splnomocnenie, aby robili - s účinkami pre podnikateľa - všetky právne úkony, ktoré sa týkajú tejto organizačnej zložky alebo podniku. Oprávnenie zapísaného vedúceho konať za podnikateľa vo veciach organizačnej zložky alebo podniku je viazané až na jeho zápis do obchodného registra. Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza (§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie najvyšších súdnych autorít: Zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. (R 13/2003 - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.12.2000, sp. zn. 5 Obo 17/2000). Z uvedeného je teda zrejmé, že VYŤAHY RENOVALIFT, s. r. o. podnik zahraničnej osoby nemá právnu subjektivitu. Je zapísaný do obchodného registra a p. Koňušík ako vedúci podniku zahraničnej osoby - žalobcu je rovnako zapísaný do obchodného registra. Žalobca (zahraničná osoba) podniká na území Slovenskej republiky tým, že tu má vyššie uvedený podnik a jeho oprávnenie podnikať vzniklo ku dňu zápisu vyššie uvedeného podniku zahraničnej osoby do obchodného registra. Aj s poukazom na názor najvyšších súdnych autorít, hoci v zmluve o dielo, vrátane rozhodcovskej doložky, je ako zhotoviteľ označený podnik zahraničnej osoby, pričom túto zmluvu podpísal a pečiatkou opatril vedúci podniku zahraničnej osoby žalobcu, ktorý je zároveň aj konateľom žalobcu, súd prvej inštancie mal za to, že túto zmluvu o dielo spolu s rozhodcovskou doložkou uzavrel podnik zahraničnej osoby v mene zahraničnej osoby a nie vo svojom mene. Zahraničná osoba - žalobca mal spôsobilosť uzavrieť zmluvu o dielo ako aj rozhodcovskú zmluvu. Žalobca v žalobe tvrdí, a uviedol to aj v žalobnej odpovedi, že predmetnú zmluvu vyhotovil a žalobcovi, nie podniku zahraničnej osoby, na podpis predložil žalovaný. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvnými stranami zmluvy o dielo, vrátane rozhodcovskej doložky, boli priamo žalobca - zahraničná osoba - a žalovaný. Na podporu tohto záveru súd prvej inštancie poukázal na skutkové tvrdenia v žalobe, ako aj žalobnej odpovedi v rozhodcovskom konaní. Zo žalobnej odpovede mal súd tiež preukázané, že samotný žalobca, nie podnik zahraničnej osoby, sa považoval za zhotoviteľa, keď jednoznačne, okrem iného, uviedol, že: „žalovaný pre žalobcu riadne a včas zhotovil dielo a žalovaný od žalobcu dielo prevzal“ (súd prvej inštancie poukázal na opačné postavenie účastníkov rozhodcovského konania ako je to v tomto spore). Rovnako žalobca v žalobe v súdnom konaní sa považuje za zhotoviteľa, keď napríklad namieta výšku zmluvnej pokuty zo zmluvy o dielo, poukazuje na omeškanie žalovaného s úhradou ceny diela voči žalobcovi. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ako aj v rozhodcovskom konaní žalobcovi vytkol (čo doslovne prebral rozhodcovský súd do rozhodcovského rozsudku), že žalobca namietol platnosť rozhodcovskej doložky, že ju uzatvoril subjekt bez právnej subjektivity, ale z rovnakého dôvodu žalobca už nenapadol aj platnosť samotnej zmluvy o dielo, ktorej súčasťou je rozhodcovská doložka. Teda žalobca síce tvrdí nespôsobilosť - podniku zahraničnej osoby - uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, avšak nenapáda nespôsobilosť tohto podniku právne sa zaväzovať plnením zo zmluvy o dielo so žalovaným ako objednávateľom, pričom zmluva o dielo je právnym úkonom podľa § 34 Občianskeho zákonníka tak, ako aj rozhodcovská zmluva v podobe rozhodcovskej doložky. Na základe týchto tvrdení, prejavov vôle a dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že stranami zmluvy o dielo boli žalobca a žalovaný, a preto dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku (rozhodcovská doložka bola podpísaná osobou bez právnej subjektivity) nie je daný. Súd prvej inštancie konštatoval, že zároveň bolo správne, že žaloba, nie žalobný návrh, v rozhodcovskom konaní smeroval proti žalobcovi, ktorý má procesnú subjektivitu. Žalobcom tvrdené zmätočné označenie žalobcu v žalobnom návrhu nie je žiadnym z dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku. 1.6.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že ako ďalšie dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobca uvádzal, že rozhodcovský súd sa dostatočne nezaoberal stanoviskom žalobcu k skutkovému a právnemu stavu žalovaného, okolnosťami, pre ktoré došlo k nedodržaniu lehoty odovzdania diela, nezohľadnil tvrdenia žalobcu a venoval im v podstate jeden odsek rozhodcovského rozsudku. Namietol nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku a nerešpektovanie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. K týmto dôvodom súd prvej inštancie uviedol, že konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním. Doručením rozhodcovského rozsudku stranám sporu nadobudol tento právoplatnosť, t. j. záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (§ 35 ZRK a § 226 C.s.p.). Zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 34 ods. 2 ustanovuje, že rozhodcovský rozsudok sa vyhotovuje v listinnej forme a obsahuje: a) označenie rozhodcovského súdu, b) mená a priezviská rozhodcov, c) označenie účastníkov rozhodcovského konania a ich zástupcov menom a priezviskom alebo obchodným menom, alebo názvom, d) miesto rozhodcovského konania, e) dátum vydania rozhodcovského rozsudku, f) výrokovú časť, g) odôvodnenie okrem prípadu, keď sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovský rozsudok netreba odôvodniť alebo ak ide o rozhodcovský rozsudok o dohodnutých podmienkach (§ 39 ZRK). Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku zákon o rozhodcovskom konaní rozhodcovskému súdu neustanovuje žiadne náležitosti. Účastníci rozhodcovského konania, ako je uvedené vyššie, sa môžu dohodnúť, že rozhodcovský rozsudok bude bez odôvodnenia, alebo odôvodnenie nie je potrebné, ak ide o rozhodcovský rozsudok o dohodnutých podmienkach. Teda zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje žiadne požiadavky na odôvodnenie. Ďalej odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nemôže byť dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 4. ZRK z niekoľkých dôvodov. Prvým je, že procesná vada, ktorá je dôvodom zrušenia podľa tohto ustanovenia musí byť namietnutá v rozhodcovskom konaní, inak na ňu súd neprihliada podľa § 40 ods. 4 ZRK, pričom doručením rozhodcovského rozsudku, ktorého súčasťou je odôvodnenie, sa rozhodcovské konanie končí. Druhým dôvodom je, že procesná vada musí byť porušením výlučne zákona o rozhodcovskom konaní, nie Civilného sporového poriadku, (pozri citáciu znenia „tohto zákona“) a zákon o rozhodcovskom konaní na odôvodnenie neustanovuje žiadne konkrétne požiadavky a náležitosti. Posledným dôvodom je, že procesná vada má mať vplyv na vec samu. Avšak odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nikdy nebude mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže odôvodnenie vec samu nepredchádza, práve naopak, nasleduje po meritórnom rozhodnutí. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nemôže byť dôvodom zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. a/ bod 4. ZRK. Súčasne mal súd prvej inštancie za to, že ustanovenia o náležitostiach rozsudku všeobecného súdu podľa § 220 C.s.p. sa na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nevzťahujú, keďže to povaha rozhodcovského konania nepripúšťa (§ 51 ods. 3 ZRK). Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky Plz. ÚS 5/2015-14, zo dňa 18.11.2015, z ktorého vyplýva, že nároky, ktoré sa kladú na rozhodcovský súd a rozhodcovské konanie, sú predovšetkým nároky kladené zmluvnými stranami rozhodcovskej zmluvy so zákonnou reguláciou, a tou je zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Zákon o rozhodcovskom konaní samostatne a nezávisle od súdneho konania podľa Civilného sporového poriadku upravuje postup rozhodcovského konania, okrem iného žalobu, žalobnú odpoveď, vzájomnú žalobu, rozhodovanie o právomoci, predbežné opatrenia, miesto a jazyk rozhodcovského konania, doručovanie, ústne pojednávanie a písomné konanie, dokazovanie vrátanie znaleckého, trovy, neplnenie procesných povinností, rozhodujúce právo a jeho hodnotenie, rozhodovanie viacerými rozhodcami, rozhodcovský rozsudok, jeho formu a obsah, účinky, opravu a výklad, prieskum, rozhodcovské uznesenie, zmier (§ 16 až § 39 ZRK). Zároveň platí, že zmluvné strany rozhodcovskej zmluvy sa môžu od uvedenej zákonnej úpravy odchýliť dohodou, ak to zákon pripúšťa, čo v prípade súdneho konania vedeného podľa Civilného sporového poriadku možné nie je. Rozhodcovský senát, ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky, nie je orgánom verejnej moci a teda požiadavky, ktoré sú kladené na orgán verejnej moci - na všeobecné súdy - nemôžu byť totožné. Rozhodca, rozhodcovia rozhodcovského senátu sú súkromné osoby, ktorým zmluvné strany rozhodcovskej zmluvy prejavili dôveru rozhodnúť ich spor zo súkromnoprávneho vzťahu, čím si neuplatnili právo na súdnu ochranu prostredníctvom všeobecných súdov. Rozhodca, rozhodcovský senát výsledky dokazovania hodnotí nestranne podľa svojej úvahy (§ 27) a vydá rozhodcovský rozsudok, ktorý je súkromnoprávnym aktom vydaným na základe rozhodcovskej zmluvy. V rozhodcovskom rozsudku musí rozhodcovský súd rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Rozhodcovský súd môže vydať čiastočný rozhodcovský rozsudok o právnom základe alebo o časti uplatneného nároku, musí však vo výrokovej časti uviesť, že ide o čiastočný rozhodcovský rozsudok (§ 33 ods. 2 ZRK). Zároveň zákon o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k odôvodneniu rozhodcovského rozsudku ustanovuje minimálne požiadavky v ustanovení § 34 ods. 2 písm. g/ a tým je, že rozhodcovský rozsudok ako súkromnoprávny akt odôvodnenie obsahovať musí. S poukazom na vyššie uvedenú charakteristiku rozhodcovského konania ako súkromnoprávneho inštitútu, tiež rozhodcovského súdu, ktorý nie je orgánom verejnej moci a rozhodcov ako súkromných osôb, ktorým je na základe rozhodcovskej zmluvy zverené oprávnenie rozhodnúť súkromnoprávny spor, súd prvej inštancie dospel k záveru, že povaha veci nepripúšťa, aby sa nároky, požiadavky, náležitosti, ktoré sú kladené na rozsudok všeobecného súdu ako orgánu verejnej moci podľa § 220 C.s.p. kládli na rozhodcovský rozsudok. Súd tým však nespochybnil, že rozhodcovský rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, okrem vyššie uvedených dvoch výnimiek (§ 34 ods. 2 písm. g/), iba zdôraznil, že zákonná úprava náležitostí rozsudku všeobecného súdu podľa § 220 C.s.p., vrátane na ňu nadväzujúcej judikatúry najvyšších súdnych autorít, t. j. nároky, ktoré sú kladené na všeobecný súd pri odôvodnení rozsudku sa na rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu nevzťahujú, keďže to povaha rozhodcovského konania nepripúšťa. Súd prvej inštancie konštatoval, že tento názor podporuje aj skutočnosť, že vo vzťahu k porušeniu verejného poriadku ako dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku súd nepreskúmava vecnú správnosť. Verejný poriadok predstavuje také základné zásady spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých Slovenská republika bezvýhradne trvá a ktoré nemôžu byť nijakým spôsobom oslabené či porušené. Musí ísť o také zásady, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, teda také zásady, ktorých zachovávanie smeruje k uspokojeniu základných záujmov spoločnosti. Zdôraznil, že nie sú chránené všetky zákonné, kogentné ustanovenia tuzemského právneho poriadku. Pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Účelom tohto dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku je anulovať vo verejnom záujme rozhodcovský rozsudok, ktorý sa prieči základným zásadám slovenského práva. Účelom však za žiadnych okolností nemá byť prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti. Objektom ochrany v rámci prieskumu z hľadiska verejného poriadku nie je právne postavenie neúspešného účastníka rozhodcovského konania, ale verejný poriadok Slovenskej republiky. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka, alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, teda či žalobca nárok má alebo nemá, čo je vlastne podstatou a príčinou každého sporu účastníkov. A práve na riešenie tejto podstaty sporu sa obracajú na tretiu stranu (rozhodcovský súd). Táto vecná správnosť rozhodcovského rozsudku je najzásadnejšia a najdôležitejšia stránka meritórneho rozhodnutia v porovnaní so samotným odôvodnením rozhodnutia, pričom všeobecnému súdu preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku ani ako porušeniu verejného poriadku umožnené nie je. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že samotné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, t. j. zdôvodnenie rozhodcovského súdu, ku ktorému dospel, nemôže byť porušením verejného poriadku. Keďže žalobca namietol nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku a odôvodnenie rozhodcovského súdu nie je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 4 písm. a/ bod 4. ZRK ani porušením verejného poriadku, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. 1.6.5. Pokiaľ žalobca namietol porušenie rovnosti účastníkov v súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodcovského rozsudku, súd prvej inštancie uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje rovnosť účastníkov rozhodcovského konania v ustanovení § 17, podľa ktorého účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia, dôkazy, vyjadrovať sa k protistranou navrhovaným dôkazom alebo k ňou predloženým vyjadreniam, ako to vyplýva zo znenia ustanovenia § 17 ZRK v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súd prvej inštancie - čiže ide o prípady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušeniu princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 18/2018). Súd prvej inštancie pri posúdení tohto dôvodu zrušenia - porušenie zásady rovnosti účastníkov dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by vyplývalo porušenie rovnosti účastníkov v danom rozhodcovskom konaní. Nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku porušením rovnosti účastníkov rozhodcovského konania nie je. 1.6.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že je obligatórne povinný skúmať dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 50 ods. 2 ZRK. V prípade arbitrability sporu konštatoval, že predmet sporu sporových strán, t. j. nárok na úhradu zmluvnej pokuty podľa obchodnej zmluvy o dielo, bolo podľa platného práva možné a dovolené riešiť v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4 ZRK). Vo vzťahu k skúmaniu porušenia verejného poriadku uviedol, že žalobca v predmetnom rozhodcovskom spore porušenie verejného poriadku netvrdil. Zároveň po preskúmaní rozhodcovského rozsudku nezistil žiadne porušenia základných zásad štátneho zriadenia Slovenskej republiky, na ktorých treba trvať. Rozhodcovský rozsudok nebol ovplyvnený trestným činom rozhodcu, znalca, svedka, ďalej mu nebránila ani prekážka rozhodnutej veci. 1.6.7. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu súd prvej inštancie poukázal na to, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 115/2003). 1.6.8. Pokiaľ žalovaný navrhol pripojiť rozhodcovský spis, súd prvej inštancie uviedol, že tento dôkaz nevykonal, keď skutkové tvrdenia strán neboli sporné a skutkový stav bol pre rozhodnutie zistený v dostatočnom rozsahu. 1.7. Žalovaný mal proti žalobcovi plný úspech, preto mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.). 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Z hľadiska námietky neexistencie rozhodcovskej doložky žalobca, poukazujúc i na súdom citované ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa konania podnikateľa, zastáva názor, že súd prvej inštancie neustálil správne právne a skutkové závery týkajúce sa neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka zakotvuje právo vedúceho podniku zahraničnej právnickej osoby za podnikateľa konať, avšak len vo veciach týkajúcich sa podniku zahraničnej právnickej osoby. Nemožno potom súhlasiť s vyjadreným názorom súdu prvej inštancie, žeby vedúci organizačnej zložky (bez ohľadu na to, že je zároveň i štatutárnym orgánom zahraničnej osoby) mohol platne zaviazať samotnú organizačnú zložku rozhodcovskou zmluvou, teda rozhodcovská zmluva v písomnej forme tak, ako to vyžaduje zákon o rozhodcovskom konaní a ktorá by zaväzovala žalobcu, podľa názoru odvolateľa neexistuje. Súdom prvej inštancie citované ustanovenie § 13 ods. 5 a § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka v súvislosti s konaním právnickej osoby vo vzťahu k vedúcemu podniku zahraničnej osoby nemôže zakladať jeho právomoc (vymedzenú zákonom) v mene právnickej osoby uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Z konania na súde prvej inštancie ani nevyplynuli žiadne skutkové okolnosti, ktoré by zakladali právo súdu prvej inštancie na prejednávaný prípad aplikovať § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda žalobca má za to, že pri otázke posúdenia platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. jej existencie, súd nesprávne aplikoval na prejednávaný prípad zákonné ustanovenia týkajúce sa postavenia podniku zahraničnej osoby ako organizačnej zložky a oprávnenia jeho vedúceho konať v mene samotnej zahraničnej osoby. Je v rozpore s právom na spravodlivosť a spravodlivým výkladom hmotnoprávnych i procesných úkonov účastníkov konania vykonaných na svoju ochranu, keď súd polemizuje nad úkonmi zahraničnej osoby cestou svojho podniku zapísaného do obchodného registra (bod 43. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). 2.2. Žalobca má za to, že napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, t. j. vadou odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolateľa vedenie dokazovania bolo zo strany rozhodcu realizované v rozpore s ustanovením § 27 ods. 1 a § 30 ods. 2 ZRK. I napriek tomu, tak ako obdobne tvrdí súd prvej inštancie, je z právnej teórie zrejmé, že požiadavky na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nevyplývajú z práva definovaného v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, t. j. z práva účastníka na spravodlivý proces, týmto nie je dotknutá povinnosť rozhodcu odôvodniť rozhodcovský rozsudok tak, ako je exaktne zakotvené v ustanovení § 34 ZRK. Uvedeným sa rozhodcovský súd pri rozhodovaní neriadil, nerešpektoval zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, pred vydaním rozhodcovského rozsudku sa vôbec nezaoberal stanoviskom žalovaného (t. č. žalobcu a odvolateľa) k tvrdenému skutkovému a právnemu stavu, ktorý deklaroval plnenie si svojich zmluvných povinností, najmä, ale nielen v kontexte predmetu sporu, povinnosť riadne a v súlade so zmluvou viesť montážny denník, splnenie si svojej zmluvnej povinnosti druhej zmluvnej strane v určenej lehote predložiť riadnu poistnú zmluvu, ako aj doklad o úhrade poistného a doklad o poistení zodpovednosti za škodu, resp. pred začatím jednotlivých prác predložiť žalobcovi technologické postupy a kontrolno-skúšobný plán. Rozhodcovský súd sa pred vydaním rozsudku nezaoberal ani okolnosťami, pre ktoré došlo k nedodržaniu lehoty odovzdania diela, ktoré sú uvedené v zápise o odovzdaní a prevzatí diela v časti „dôvody nedodržania lehôt začatia a dokončenia dodávky,“ ktoré dôvody boli zodpovednosťou na strane v tomto konaní žalovaného, rozhodcovský súd sa nezaoberal nesprávne určenou výškou žalovanej istiny, ktorá nemá oporu v listinných dôkazoch a rovnako ani v úkonoch žalovaného v súvislosti s úhradou ceny diela, rozhodcovský súd sa nezaoberal námietkou žalobcu (v rozhodcovskom konaní na strane žalovaného) vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty, ktorú odôvodnene považoval za neprimerane vysokú, rozhodca rozhodcovského súdu v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania venoval skutkovej a právnej obrane žalovaného a ním predloženým listinným dôkazom jeden odsek deväťstranového rozsudku, preto nemožno súhlasiť s vyjadreným názorom súdu prvej inštancie o kvalite napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu s argumentáciou, že rozhodcovský senát nie je orgánom verejnej moci a že teda požiadavky, ktoré sú na neho kladené, nemožno stotožniť so všeobecným súdom, rovnako, že nemožno klásť rovnaké požiadavky na náležitosti rozhodcovského rozsudku, aké má rozsudok všeobecného súdu. S uvedeným sa žalobca nestotožňuje a tento názor súdu prvej inštancie považuje za vecne i právne nesprávny. Žalobca má za to, že v odôvodnení rozhodnutia rozhodcu rozhodcovského súdu absentuje zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu pri posudzovaní merita sporu rozhodca vychádzal, ako ich interpretoval, prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav, rozhodnutie rozhodcu je pre nedostatok dôvodov možné považovať za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. 2.3. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, jeho žalobe vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil. 3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a riadne odôvodnený, pričom uvádza, že konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním. Doručením rozhodcovského rozsudku stranám sporu nadobudol právoplatnosť, t. j. záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (§ 35 ZRK a § 226 C.s.p.). Uviedol, že účelom zrušenia rozhodcovského rozsudku je anulovať vo verejnom záujme rozhodcovský rozsudok, ktorý sa prieči základným zásadám slovenského práva. Účelom však za žiadnych okolností nemá byť prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti. Žalovaný považuje odvolanie odvolateľa za nedostatočné a nerešpektujúce ustanovenia § 363 a § 365 C.s.p., nakoľko žalobca ako odvolateľ iba stroho vytýčil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p., pričom tieto žiadnym spôsobom reálne nerozvinul a neuviedol konkrétne, v čom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. v čom žalobca ako odvolateľ vidí nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, žeby konkrétne nešpecifikoval a nerozvinul odvolacie dôvody voči rozsudku mestského súdu. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že tento v časti nesprávneho právneho posúdenia veci rozporuje právny názor súdu k platnosti, ev. neexistencii rozhodcovskej doložky v kontexte konania podnikateľa, konania právnickej osoby a kompetencie vedúceho podniku zahraničnej osoby. V ďalšom namietal žalobca právne posúdenie charakteru rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní a v nadväznosti i na uvedené aj porušenie predpisov rozhodcovského konania. V tejto súvislosti sa odvolateľ teda nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, pričom k týmto odvolacím námietkam žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 10.10.2024 nezaujal žiadne relevantné stanovisko. Odvolateľ zotrval na svojom odvolacom návrhu. 5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu odvolateľa uviedol, že vyjadrenie žalobcu nie je relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci a ani vo vzťahu k samotnému odvolaniu, keďže žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, resp. právne argumenty vzťahujúce sa k predmetu sporu, a preto nie je možné zaujať iné stanovisko k odvolaniu ako to, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje žalovaný za vecne správny a riadne odôvodnený, opätovne zdôraznil, že konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním, pričom všetky dôvody zamietnutia žaloby boli súdom prvej inštancie jednoznačne a jasne odôvodnené. V ostatnom žalovaný zotrval na obsahu svojho predchádzajúceho vyjadrenia. 6. Žalobca v ďalšom vyjadrení odmietol nesprávne tvrdenia žalovaného o náležitostiach jeho odvolania voči rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých má ísť iba o strohé odvolanie nespĺňajúce náležitosti predpísané Civilným sporovým poriadkom pre odvolanie, keď z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podal riadne odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie, spĺňajúce predpísané náležitosti, a teda v tomto prípade ide zo strany žalovaného o hrubé zavádzanie odvolacieho súdu, čím zneužíva svoje procesné oprávnenie podľa ustanovenia § 374 ods. 2 C.s.p. 7. Ďalšie vyjadrenia doručené do spisu neboli. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. mája 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). 9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 12. Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že obsah odvolania žalobcu vo vzťahu k výrokom napadnutého rozsudku nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 13.1. Odvolateľ v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že správne neustálil právne a skutkové závery týkajúce sa neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej doložky. Poukázal na to, že zmluvu o dielo, ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka podpísal subjekt bez právnej subjektivity Dôvodil, že ustanovenie § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka zakotvuje právo vedúceho podniku zahraničnej právnickej osoby za podnikateľa konať, avšak len vo veciach týkajúcich sa podniku zahraničnej právnickej osoby. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že vedúci organizačnej zložky (bez ohľadu na to, že je zároveň i štatutárnym orgánom zahraničnej osoby) mohol platne zaviazať samotnú organizačnú zložku rozhodcovskou zmluvou, teda rozhodcovská zmluva v písomnej forme, tak ako vyžaduje zákon o rozhodcovskom konaní a ktorá by zaväzovala žalobcu, podľa názoru odvolateľa neexistuje. Odvolací súd, pokiaľ ide o uvedenú odvolaciu námietku odvolateľa, sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi a odôvodnením súdu prvej inštancie. Odvolací súd uvádza, že žalobca ako účastník rozhodcovského konania vedeného pred Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. pod sp. zn. 01/02/16, sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku pre absenciu rozhodcovskej doložky dôvodiac, že zmluvu o dielo, ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka nepodpísal, ale ju podpísal jeho podnik, teda subjekt bez právnej subjektivity, prostredníctvom ktorého podniká na území Slovenskej republiky. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku. Ustanovením § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka zákon priznáva osobitné oprávnenie (splnomocnenie) konať v mene podnikateľa vedúcemu organizačnej zložky podniku alebo vedúcemu podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný v obchodnom registri. Organizačné zložky tuzemských a zahraničných podnikateľov, aj keď sú zapísané v obchodnom registri, nie sú právnickými osobami (t. j. nemajú právnu subjektivitu). Vedúci organizačnej zložky koná vždy za podnikateľa, nie za organizačnú zložku. Predpokladom priznaného splnomocnenia vedúceho organizačnej zložky konať za podnikateľa je to, že ide o organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, a súčasne, že aj jej vedúci je zapísaný v obchodnom registri. Odvolací súd ďalej uvádza, že každý podnikateľ, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, môže zriadiť organizačnú zložku podniku. Vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby a vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby sú v súlade s ustanovením § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka zákonnými zástupcami podnikateľa za predpokladu, že sú zapísaní v obchodnom registri. Posudzovaná forma zákonného zastúpenia je teda prípustná len u podnikateľov (fyzických a právnických osôb), ktorí sa zapisujú do obchodného registra. Oprávnenie zákonne zastupovať organizačnú zložku vzniká vedúcemu organizačnej zložky zápisom do obchodného registra, ktorý má konštitutívne účinky (UŠIAKOVÁ, L. In MAMOJKA, M. a kolektív. 2016. Obchodný zákonník - Veľký komentár. 1. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2016, s. 28.). Organizačná zložka podniku svojím vznikom nenadobúda právnu subjektivitu, ale tvorí integrálnu súčasť podniku podnikateľa, tzn. konanie vedúceho organizačnej zložky bude vždy konaním podnikateľa, nie konaním organizačnej zložky. Na čele organizačnej zložky podniku stojí jej vedúci. Organizačné zložky domácich a zahraničných podnikateľov, aj keď sú zapísané v obchodnom registri, nie sú právnickými osobami. Vedúci organizačnej zložky tak koná vždy za podnikateľa, nie za organizačnú zložku. Zo všetkého uvedeného vyplýva, že ak v prejednávanej veci vedúci podniku zahraničnej osoby podpísal zmluvu o dielo (v čase jej podpisu zapísaný v obchodnom registri ako vedúci organizačnej zložky), ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka, konal tak za žalobcu (zahraničnú osobu), práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o dielo (vrátane rozhodcovskej doložky) zaväzujú žalobcu, v mene ktorého bola zmluva o dielo podpísaná. Pokiaľ odvolateľ namietal, že z konania na súde prvej inštancie ani nevyplynuli žiadne skutkové okolnosti, odôvodňujúce jeho závery, týkajúce sa právnych úkonov vedúceho podniku zahraničnej osoby, odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie považuje za potrebné v tejto súvislosti poukázať na to, že žalobca nenamieta uzatvorenie samotnej zmluvy o dielo, namieta len dohodu o rozhodcovskej doložke, v dôsledku čoho sa jeho konanie javí odvolaciemu súdu ako účelové. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku (strana 3), žalobca vo svojom stanovisku potvrdzuje uzatvorenie zmluvy o dielo, ako aj plnenie povinností z nej vyplývajúcich zmluvnými stranami. Aj uvedené skutkové okolnosti, tvrdené v konaní žalobcom (uzatvorenie zmluvy o dielo a plnenie povinností z nej vyplývajúcich), potvrdzujú správnosť záverov súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých žalobca platne uzatvoril dohodu o rozhodcovskej doložke. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú 13.2. Pokiaľ odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, t. j. vadou odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 46. až 56., v ktorých súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil skutočnosť, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nemôže byť dôvodom jeho zrušenia a s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, poukazuje na to, že prieskum rozhodcovského rozsudku je možný žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku a je vymedzený v ustanovení § 40 ods. 1 ZRK v znení účinnom v čase podania žaloby. Rozsah prieskumu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi je výrazne obmedzený taxatívnym výpočtom § 40 ods. 1 ZRK, zameraným najmä na otázky procesného charakteru. Vychádzajúc zo znenia dotknutého ustanovenia, nepreskúmateľnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu dôvodom jeho zrušenia nie je. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že konanie pred všeobecným súdom o žalobe na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona č. 244/2002 Z. z. (R 56/2020 ). Odvolaciu námietku odvolateľa preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. 14. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a to aj vo výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne postupoval, keď podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. v konaní plne procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).