{"guid": "3c6e106d-d478-4209-822a-a8320682155d:146a4532-ba87-4509-84ff-55d31c788141", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1", "spisova_znacka": "15Co/3/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/3/2023 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2026, sp. zn. 15Co/3/2023, ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1", "identifikacne_cislo": "1219201431", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/146a4532-ba87-4509-84ff-55d31c788141", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/3/2023\n1219201431\n29. 04. 2026\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto SR\nBratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne námestie 1, proti žalovanému: H.. K. J. G. W. P.\nH. X. G., Q. D. XX.X.XXXX, W. U. U., M. XX, zastúpený spoločnosťou: Matejka Friedmannová, s.r.o.,\nIČO: 47 248 998, Bratislava, Dunajská 48, o zaplatenie sumy 884,36 € s príslušenstvom, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa\n22. septembra 2022, č. k. B2-10C/17/2019-207, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 22. septembra\n2022, č. k. 10C/17/2019-207, vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi\nsumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, všetko do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e\na vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo\nstrán nemá právo na náhradu trov konania\nm e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu\n10,72 %.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.9.2022, č. k. 10C/17/2019-207, zaviazal žalovaného\npovinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až\ndo zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); konanie v časti o zaplatenie\n478,30 € s príslušenstvom zastavil (výrok II.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a vo výroku IV.\nrozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby podanej\nna súd dňa 15.3.2019, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu\nsumu 884,36 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 16.3.2019 až do zaplatenia, titulom vydania\nbezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. Q., parc. č.\nXXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 18m2, bez právneho dôvodu. Na pozemku sa\nnachádza stavba - garáž vo vlastníctve žalovaného, zapísaná na LV č. XXXX, súp. č. XXXX.\n2. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 451 ods. 2, § 456\nveta prvá, § 868 a § 397 ods.1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku\ndňu uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom\nprípade nebola medzi stranami sporu uzatvorená riadna nájomná zmluva, žalobca ako vlastník pozemku\nvznik nájomného vzťahu žalovanému už aj v minulosti navrhoval. Žalovaný však k tomu nepristúpil a\nžalobcovi, napriek jeho viacerým výzvam, neuhradil žiadnu čiastku ako náhradu za užívanie stanovenej\nrozhodnutím primátora č. XX/XXXX a č.XX/XXXX. Žalovaný argumentoval, že je právnym nástupcom\npôvodného vlastníka garáže Ing. R. S., ktorý ešte v roku 1971 garáž na pozemku postavil a s právnym\n\npredchodcom žalobcu - čsl. štátom uzatvoril zmluvu o dočasnom užívaní pozemku (ďalej len „zmluva\no DU“), kde bola cena za užívanie stanovená na sumu 36,- Kčs ročne (2,- Kčs/m2/mesiac). Tvrdil,\nže predmetná zmluva je stále platná a účinná, má vecnoprávne účinky a vzťahuje sa aj na neho,\nako ďalšieho vlastníka garáže. Poukázal na prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka platné k\n1.1.1992 a tiež skutočnosť, že právny režim dočasného užívania pozemku sa v nich neriešil, teda je\npotrebné postupovať podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Súd prvej inštancie sa s týmto názorom\nžalovaného nestotožnil a pripomenul, že Občiansky zákonník platný pred novelou účinnou od 1.1.1992\nrozoznával dva typy vlastníctva: socialistické vlastníctvo a osobné vlastníctvo. V obmedzenej miere sa v\nspoločnosti tolerovalo aj súkromné vlastníctvo (predovšetkým výrobných prostriedkov či ornej pôdy), ale\nako „prežitok,“ pozostalosť z minulosti. Socialistické spoločenské vlastníctvo malo dve formy: štátnu a\ndružstevnú. Do osobného vlastníctva patrilo to, čo si občania nadobudli vlastnou prácou, predovšetkým\nzo mzdových prostriedkov. Išlo o hnuteľné veci osobnej a domácej spotreby, rodinné domy, rekreačné\nchaty či garáže. Pozemky, ktoré patrili do socialistického spoločenského vlastníctva, mohli občania\nnadobudnúť výlučne do tzv. osobného užívania (§ 198 - § 221 Občianskeho zákonníka), alebo ich mohli\nmať v režime dočasného užívania (§ 397, § 398). Občania si na pozemkoch pridelených do osobného\nužívania mohli vystavať rodinné domčeky, rekreačné chaty, garáže alebo ich použiť ako záhradu.\nOsobné užívanie pozemkov sa zriaďovalo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a následná dohoda\no osobnom užívaní pozemku sa musela registrovať na štátnom notárstve. Osobné užívanie pozemku\nnebolo možné zmluvne prevádzať na iného, užívateľ ho mohol užívať výlučne pre potrebu svoju, svojej\nrodiny a domácnosti. Právo osobného užívania pozemku nebolo časovo obmedzené a prechádzalo na\ndedičov. S prevodom vlastníctva k stavbe na takomto pozemku, prechádzalo na nadobúdateľa stavby i\nprávo osobného užívania pozemku. Naproti tomu, dočasné užívanie pozemkov nepodliehalo rovnakému\nprávnemu režimu, ako bolo upravené pri osobnom užívaní pozemku. Bolo tomu tak preto, lebo malo len\ndočasný, nie trvalý charakter, ktorý smeroval najmä k dosiahnutiu účelu, na ktorý bol použitý. Dočasné\nužívanie pozemku sa nezriaďovalo rozhodnutím a dohoda nepodliehala registrácii na štátnom notárstve.\nTomuto typu užívania totiž neprikladal bývalý režim dôležitosť, ani osobitný význam. Užívanie sa skončilo\nuplynutím dojednanej doby, či splnením jeho účelu. Režimu osobného užívania pozemku prikladal\ndôležitosť aj zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 1.1.1992. V ustanovení § 872 ods. 1 až ods. 5 Občianskeho\nzákonníka zmenil tento inštitút na vlastníctvo fyzickej osoby. Režimu dočasného užívania pozemku\nnevenoval v prechodných ustanoveniach žiadnu pozornosť a nezmenil ho ani na nájom, ako tomu bolo\npri osobnom užívaní bytov či miestností neslúžiacich na bývanie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z\nvyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluve o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzavretej v\nroku 1971 medzi čsl. štátom a Ing. R. S. nie je možné priznať vecnoprávne účinky. Také účinky aj vtedajší\nzákon priznával len inštitútu osobného užívania pozemkov. Dohoda o dočasnom užívaní pozemku, ktorú\npredložil žalovaný, vznikla výlučne medzi vyššie uvedenými zmluvnými stranami a prevodom garáže\nna ďalšiu osobu by nový nadobúdateľ bol aj za platnosti vtedajšieho zákona povinný s čsl. štátom\nuzatvoriť novú zmluvu. Ustanovenia predchádzajúceho zákona upravujúce režim dohôd o dočasnom\nužívaní pozemku sa vzťahujú výlučne na čsl. štát a užívateľa pozemku, nerieši sa prechod týchto práv\na ani ich prevod na akékoľvek iné osoby či právnych nástupcov. Naviac žalovaný ani nepreukázal, že\nnehnuteľnosť - garáž, nadobudol od Ing. R. S. a ani skutočnosť, že predmetný pozemok vo vlastníctve\nžalobcu, ktorý ho nadobudol na základe zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol\nIng. R. S. prenechaný na dočasné užívanie. Prvoinštančný súd nevykonanie dôkazu navrhovaného\nžalovaným (relevantný geometrický plán vyžiadaný od katastrálneho úradu) odôvodnil tým, že tento\ndôkaz nebol pre meritum veci právne relevantný a naviac ho mohol dať vyhotoviť aj sám žalovaný\nna podklade existujúceho súdneho sporu. Ak by tento dôkaz bol aj doložený, na právnom posúdení\nsporu by nič podstatné nezmenil. Ďalej skonštatoval, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu\nbez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho úkor\nbezdôvodne obohacuje, preto ho na vydanie tohto obohatenia zaviazal a pri výpočte výšky náhrady\nvychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalobcom, ktorý stanovil tzv. obvyklú cenu nájmu za\nroky 2017 - 2019 v sume 210,- € ročne (zaokrúhlene), keďže znalec použil výpočet na báze všeobecnej\nhodnoty tohto konkrétneho pozemku za m2. Dôvodil, že žalovaný síce tento výpočet spochybnil, avšak\nneúčinne, pretože nepredložil žiadny právne relevantnejší dôkaz o jeho inej cene, napríklad posudok\niného znalca. Žalovaný predložil ako dôkaz len inzerát o nájme priestoru na uskladnenie minibuniek a\nkontajnerov v M. U. s cenou 0,03 €/m2, čo súd nemohol brať do úvahy pre zjavnú neporovnateľnosť\ntýchto pozemkov vzhľadom na odlišnú lokalitu i účel prenájmu. Neakceptoval ani pôvodný dôkaz\nžalobcu o cene nájmu, ktorým boli rozhodnutia primátora č. XX/XXXX a č. XX/XXXX, určujúce výšku\nnájomného vo výške 12,- €/m2/rok, čo pri výmere pozemku 18 m2 predstavuje sumu 216,- € ročne z\ndôvodu, že tieto interné akty nezohľadňujú špecifiká konkrétnych pozemkov najmä v závislosti od ich\n\numiestnenia v rozdielnych lokalitách mesta Bratislava. Podľa výpočtu prvoinštančným súdom priznaná\nsuma bezdôvodného obohatenia (obvyklej ceny nájmu) podľa znaleckého posudku vo výške 210,€/m2/rok za priznané obdobie 15.3.2017 - 31.1.2019 (nepremlčaná doba) predstavuje sumu 394,78\n€. Keďže žalobca pôvodne žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 884,36 € za obdobie od\n27.10.2014 - 1/2019 a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania v časti (v sume 478,30 €\ns príslušenstvom za obdobie od 27.10.2014 - 15.3.2017) zobral žalobu späť, resp. v dôsledku späťvzatia\ntejto časti žaloby, zostal predmetom sporu nárok na zaplatenie sumy 406,06 € s príslušenstvom. Konajúci\nsúd konštatoval, že ide o sumu bezdôvodného obohatenia za nepremlčanú časť nároku za obdobie od\n15.3.2017 do 31.1.2019, avšak vypočítanú podľa interného rozhodnutia primátora o cene nájmu. Rozdiel\nmedzi súdom priznanou sumou vo výške 394,78 € a požadovanou sumou vo výške 406,06 €, tvorí\nsumu 11,28 €, ktorú súd zamietol ako nedôvodnú, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom ceny\nobvyklého nájmu podľa znaleckého posudku (210,- €/rok) a cenou podľa rozhodnutia primátora (216,€/rok). O úroku z omeškania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a\n§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorý úrok z omeškania ku dňu omeškania\npredstavoval 5 % a začiatok omeškania stanovil na deň nasledujúci po doručení žaloby, t. j. 10.4.2019 s\ntým, že požiadavka žalobcu o stanovenie začiatku omeškania odo dňa nasledujúceho od podania žaloby,\nteda od 16.3.2019 nemá zákonné opodstatnenie. Preto súd časť úroku z omeškania predstavujúcu 5 %\nročne od 16.3.2019 do 10.4.2019, zamietol.\n3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1\nC.s.p. v súlade s princípom úspechu v konaní tak, že pomer rozdielu medzi úspechom a neúspechom\nžalobcu a žalovaného bol iba minimálny, preto vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu\ntrov konania.\n4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v rozsahu (neoznačených) výrokov I. (ktorým prvoinštančný súd\nžalobe sčasti vyhovel) a súvisiaceho výroku IV. (o náhrade trov konania) včas odvolanie, ktoré odôvodnil\ntým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\n(§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že účelom zmluvy o\nDU bol a aj stále je postavenie garáže, z čoho je zrejmé, že jej účelom je úprava právneho vzťahu\nmedzi pozemkom a garážou. Úprava právneho vzťahu medzi garážou a pozemkom je jednoznačným\ndôkazom úpravy vecnoprávneho charakteru, a preto predajom garáže prechádza záväzok zo zmluvy\no DU na nového vlastníka garáže. Zároveň treba poukázať, že dočasné užívanie pozemku žalobcu\nbolo povolené rozhodnutím Odboru výstavby Obvodného národného výboru Bratislava - Nové Mesto,\nznačka: Výst-XXX-XXXX/XX-lng.V.-X-X zo dňa 11.3.1970, ktorým daný úrad povolil výstavbu garáže na\npozemku, nakoľko ani v predchádzajúcom režime nemohli byť stavby postavené bez úpravy právneho\nvzťahu k pozemku. Uzatvorenie zmluvy o DU iba potvrdilo dané užívanie a predovšetkým sa určil\nčasový rámec, ako aj účel zmluvy o DU. Nakoľko účelom zmluvy o DU bolo postavenie garáže a bola\nuzatvorená na dobu neurčitú, je zrejmé, že je stále platná, pretože účel nebol naplnený a zmluva o DU\ndodnes nebola žiadnou zo strán vypovedaná. Aj samotný prvoinštančný súd v bode 40. napadnutého\nrozsudku uviedol, že dočasné užívanie pozemkov sa skončilo uplynutím dojednanej doby, či splnením\njeho účelu. V zmysle ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka nárok vlastníka garáže na dočasné\nužívanie časti pozemku parc. č. XXXXX na postavenie garáže, ktorý vznikol pred 1. januárom 1992 sa\nposudzuje podľa predpisov platných do 1. januára 1992, a teda zmluva o DU je platná dodnes a žalobca\na žalovaný sú ňou viazaný. Súd prvej inštancie v bode 42. napadnutého rozsudku uviedol, že nie je\nmožné priznať inštitútu dočasného užívania pozemkov vecnoprávne účinky lebo vecnoprávny charakter\nmá osobné užívanie. To, že inštitút osobného užívania má vecnoprávny charakter avšak nie je riadnym\nargumentom, že dočasné užívanie pozemkov nemá vecnoprávny charakter a takéto rozhodnutie je\narbitrárnym rozhodnutím. Strana právneho sporu má v rámci ústavného práva na súdnu ochranu\nprávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo v danom prípade nie je dodržané. Žalovaný považoval\nodôvodnenie napadnutého rozsudku za vnútorne rozporné ako aj arbitrárne. Opätovne poukázal na\nvnútornú rozporuplnosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020 vyhotoveného Ing. arch.\nJ. F. v tom, že v zmysle textácie znaleckého posudku priemerná cena stavebných pozemkov v okrese\nBratislava II oscilovala v hodnotách 200,- €/m2 v roku 2017, 200,- €/m2 v roku 2018 a 215,- €/m2\nv roku 2019 a podľa príloh k znaleckému posudku nikdy priemerná cena stavebných pozemkov v\nrozhodnom období nedosiahla sumu 230,- €/m2. Zároveň na str. 7 znaleckého posudku s poukazom na\nvyššie uvedené ceny uvádza, že tieto ceny prešli aj do roku 2020, pre ktorý určil všeobecnú hodnotu\n\npozemku na 230,04 €/m2, teda znalec určil všeobecnú hodnotu pozemku pre rok 2020, pričom toto nie\nje možné uplatniť v danom spore, nakoľko predmetom sporu podľa žaloby je bezdôvodné obohatenie\n(zodpovedajúce výške obvyklého nájomného) za roky 2017 - 2019, t. j. predložený znalecký posudok\nje pre súdny spor nepoužiteľný, resp. irelevantný. Súdu prvej inštancie vytkol, že v rozsudku sa s touto\nargumentáciou žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal, preto mal za to, že súd z vykonaných\ndôkazov nesprávne zistil skutkový stav a rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia za roky 2017\n- 2019 je arbitrárne. Uviedol, že nadobudnutie vlastníctva garáže od Ing. R. S. preukázal dôkazmi:\nRozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa 11.3.1970, Rozhodnutie o povolení na trvalé užívanie stavieb\nzo dňa 22.9.1971, Rozhodnutie o udelení evidenčného čísla garáže zo dňa 22.9.1971, Geometrický plán\nč. XXX-XXX-XXX-XX, zo dňa 17.11.1986, Kópia originálu listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 22.2.2021,\nRozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975 o určení evidenčného čísla. Od Katastra nehnuteľností\nBratislava zadovážil kópiu originálu listu vlastníctva č. XXXX (list vlastníctva garáže vo vlastníctve\nžalovaného), z ktorého vyplýva, že prvým vlastníkom garáže evidovaným v katastri nehnuteľností bola\nJ. G., nar. X.X.XXXX, ktorá nadobudla nehnuteľnosť dedením (zapísaná na základe žiadosti D 290/85,\nzápisom XX/XX) zapísaným do katastra nehnuteľností v roku 1988. Na danej kópii originálu LV č. XXXX\nmá garáž evidenčné číslo XXXX/X a je vedená na pozemku parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. Q., k danej kópii\nLV č. XXXX Kataster nehnuteľností Bratislava predložil aj rozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975\no prečíslovaní evidenčného čísla garáže, na základe ktorého bolo garáži vo vtedajšom vlastníctve Ing.\nR. S., určené evidenčné číslo XXXX/X. Z daného je zrejmé prepojenie predloženého listu vlastníctva\na rozhodnutia o prečíslovaní prostredníctvom evidenčného čísla garáže XXXX/X. Z vyššie uvedených\ndôkazov vyplýva, že žalovaný ako vlastník garáže je právnym nástupcom Ing. R. S. - originárneho\nvlastníka garáže, s ktorým československý štát uzatvoril zmluvu o DU, ktorá upravila dočasné užívanie\nčasti pozemku na výstavbu garáže za odmenu uvedenú v zmluve o DU. Pokiaľ ide o preukázanie, že\npredmetný pozemok - parc. č. XXXXX/X, kat. úz. Q., vo vlastníctve žalobcu, ktorý ho nadobudol na\nzáklade zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol Ing. R. S. prenechaný na dočasné\nužívanie, žalovaný nemohol (ani na základe existujúceho sporu ako uvádza v napadnutom rozsudku súd\nprvej inštancie) svojpomocne zadovážiť od Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, geometrické\nplány delenia pozemku v minulosti vedeného pod parc. č. XXXXX, resp. geometrické plány vzniku\npozemku parc. č. XXXXX/X z parcely evidovanej k roku 1971 (rok uzatvorenia zmluvy o DU), a to z\ndôvodu, že platná a účinná právna úprava katastra nehnuteľností to žalovanému neumožňuje (§ 68 ods.\n3 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálny zákon). Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že\nsúd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pre\nprípad, že odvolací súd potvrdí výrok napadnutého rozsudku o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi\nsumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, žalovaný týmto napáda\naj výrok rozsudku o náhrade trov konania z tohto dôvodu: Žalobca žalobou žiadal zaplatiť sumu 884,36\n€, napadnutým rozsudkom mu bola priznaná suma 394,78 € - úspešnosť žaloby je 44,64 %. Žalobca\nbol neúspešný v sume 489,58 € - 55,36 % úspech žalovaného. Žalovaný sa nestotožnil s odôvodneným\nrozsudku o náhrade trov konania, že pomer rozdielu úspechu bol iba minimálny, nakoľko je zrejmé, že\nrozdiel v úspechu žalobcu a žalovaného v konaní je vo výške 10,72 % v prospech žalovaného. Pre\nprípad, že odvolací súd potvrdí výrok rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi priznanú\nsumu s príslušenstvom, žalovaný odvolaciemu súdu navrhol výrok napadnutého rozsudku o náhrade\ntrov konania zmeniť tak, že zaviaže žalobcu na náhradu trov konania žalobcu vo výške 10,72 %. Na\nzáklade vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu\nvýrokov I. a IV. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, poukazujúc na to, že žalovaný v odvolaní uvádza\nskutočnosti, na ktoré poukazoval už počas konania pred prvostupňovým (správne: „prvoinštančným“ poznámka odvolacieho súdu) súdom uviedol, že súd sa s predmetnými námietkami žalovaného náležite\nvo svojom rozhodnutí vysporiadal a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na\nzáklade správne zisteného skutkového stavu, pričom boli v konaní vykonaní všetky relevantné dôkazy\npotrebné pre správne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené mal za to, že odvolanie žalovaného nie\nje dôvodné a nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu\nprvej inštancie. K uvedeným námietkam žalovaného sa v priebehu konania vyjadril aj žalobca, pričom\nvšetkých svojich doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov sa v plnej miere pridržiava. K\nnámietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že zmluve o prenechaní\npozemku na dočasné užívanie zo dňa 27.9.1971 nepriznal vecnoprávne účinky uviedol, že sa plne s\npredmetným záverom prvoinštančného súdu stotožňuje; zmluva o prenechaní pozemku na dočasné\nužívanie upravuje vzťahy dočasne, na dojedanú dobu alebo do dosiahnutia účelu zmluvy, pritom sa\n\nvšak nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného o tom, že účel zmluvy nebol naplnený, a preto\nje táto stále platná. S touto zmluvou sú viazané záväzkovoprávne vzťahy, čo potvrdzuje aj súdna prax\n(Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 337/2011, 28 Cdo 837/2012, 28 Cdo 1613/2007), a preto\nprávo užívať cudzí pozemok neprešlo ani nemohlo prejsť na nadobúdateľa stavby. Žalovaný sa tak ani\nnemohol stať účastníkom/stranou nájomného vzťahu len na základe tej samotnej skutočnosti, že stavbu\nspočívajúcu na pozemku kúpil od jeho predchádzajúceho, resp. pôvodného vlastníka, s ktorým bola\nnájomná zmluva uzavretá. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav\ntým, že vychádzal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. J. F., o\nktorom tvrdí, že je vnútorné rozporný a ktorý mal podľa jeho názoru nesprávne stanoviť cenu prenájmu za\nobdobie roku 2020 a nie za žalované obdobie 2017 - 2019, žalobca uviedol, že súd správne vychádzal zo\nzáverov znaleckého posudku, kde znalec jednoznačne určil cenu prenájmu daného pozemku za obdobie\n2017 - 2019 vo výške 210,- €/rok. K námietke žalovaného o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov sa\nžalobca v plnej miere stotožnil so závermi súdu, že navrhnutý dôkaz nevykonal, pretože nebol právne\nrelevantný pre meritum veci a na právnom posúdení sporu súdom by nič podstatné nezmenil. Vo vzťahu\nk rozhodnutiu o náhrade trov konania mal za to, že bolo správne rozhodnuté v zmysle § 255 ods. 2\nC.s.p. Zhrnul, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým\nzisteniam, rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a\nv plnej miere preskúmateľné, a teda odvolanie nie je dôvodné a ani spôsobilé spochybniť správnosť\nzáverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu ho navrhol ako vecne\nsprávny potvrdiť.\n6. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že žalobca si vo vyjadrení k odvolaniu protirečí a\nnepredkladá argument, ktorý by preukázal, že doba, na ktorú bola zmluva o DU uzatvorená uplynula\nalebo argument, že by bol naplnený účel zmluvy o DU. Následne žalobca opätovne poukazuje na\njudikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá upravuje nemožnosť prechodu nájomnej zmluvy\npozemkov z pôvodného nájomníka na nového nájomníka pri prevode nehnuteľností stojacich na\npozemkoch v nájme. Žalovaný k tomu opätovne uviedol, že dočasné užívanie je právny inštitút sui\ngeneris, nie je nájmom (premena dočasného užívania na nájom nebola právne upravená v prechodných\nustanoveniach Občianskeho zákonníka pri zmene k 1.1.1992), preto naň nemožno aplikovať právnu\núpravu inštitútu nájmu. Dočasné užívanie tak ako je určené v zmluve o DU má vecnoprávne účinky,\nnakoľko upravuje vzťah garáže k pozemku. Skutočnosť, že dočasnosť užívania tak ako je uvedené\nv zmluve o DU pretrváva niekoľko desaťročí neznamená, že bol naplnený účel zmluvy alebo uplynul\nčas, na ktorý bola zmluva o DU uzatvorená (na čas dokedy pozemok žalobca/vlastník pozemku\nnebude potrebovať na iný účel). Do dnešného času nebol naplnený účel zmluvy o DU, a preto je\nstále platná. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v bode II. vyjadrenia k odvolaniu iba konštatuje, že\nznalec jednoznačne určil cenu nájmu daného pozemku za obdobie 2017 - 2019 vo výške 210,- eur/\nrok, avšak žiadnym argumentom nevyvracia vnútornú rozpornosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo\ndňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. arch. J. F. tak, ako ju v odvolaní argumentoval žalovaný, z daného\ndôvodu nemožno na argumentáciu žalobcu prihliadať. Rovnako nemožno prihliadnuť na argumentáciu\nžalobcu týkajúcu sa údajnej správnosti postupu súdu prvej inštancie, ako ani na argumentáciu žalobcu\ntýkajúcej sa výpočtu náhrady trov konania žalovaného v odvolaní, keďže takéto tvrdenie nie je právnou\nargumentáciou.\n7. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už predložené neboli.\n8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, túto prejednal\nbez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1\nC.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,\nnevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.\n1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a\nkeďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za\npotrebné uviesť nasledovné.\n9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n\n10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n11. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a\nz neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,\nktorým žalobe žalobcu sčasti vyhovel, v dôsledku účinne uplatnenej námietky premlčania žalovaného\nsčasti konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol a ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá\nprávo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého\nvýsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne\npredpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a\nnáležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie\nvysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie\nveci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré\nnimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z\nodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nbol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe\nzamietnutia žaloby v celom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné\ndôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam\nžalovaného.\n12. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu o splnenie povinnosti žalovaného vydať mu\nbezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Súd\nprvej inštancie vec správne právne posúdil a dôvodil, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve\nžalobcu bez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho\núkor bezdôvodne obohacuje. Na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že vlastníkom\npozemku je žalobca a vlastníkom garáže, na dotknutom pozemku žalobcu, je od r. 2007 žalovaný,\npričom titulom nadobudnutia bola kúpna zmluva, čo nebolo medzi sporovými stranami ani sporné. Keďže\nžalovaný v konaní argumentoval, že sa stal právnym nástupcom Ing. R. S. v zmluvnom vzťahu so\nžalobcom titulom práva užívať pozemok žalobcu (na základe zmluvy o dočasnom užívaní uzavretej z\nroku 1971), avšak uvedenú kúpnu zmluvu nepredložil, nebolo možné v konaní posúdiť, či predávajúcim\ngaráže v roku 2007 bol Ing. R. S.. Napriek tomu spornou bola otázka charakteru právneho vzťahu\nsporových strán, resp. skutočnosť, či žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaný\ntvrdil, že zmluva o dočasnom užívaní uzavretá medzi žalobcom a Ing. R. S. v r. XXXX má „vecnoprávny“\ncharakter a tento naďalej trvá, vrátane ustanovení o dojednanej odplate. Súd prvej inštancie vec\nprávne posúdil aj z hľadiska prechodného ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka a dospel k\nsprávnemu právnemu záveru, že žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, keďže zmluvu\no dočasnom užívaní z roku 1971 nemožno považovať za nájomnú zmluvu, resp. za iný titul oprávňujúci\nužívať cudziu vec. Súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu\nprávnej úpravy bezdôvodného obohatenia a poukázal na to, že plnením bez právneho dôvodu je aj\nužívanie pozemku bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Majetkovým\nvyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v\ndanom meste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla\nprávo užívania veci realizuje; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala\nzodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol ako nájomca, za bežných okolností, povinný platiť, ak\nby vec užíval na základe nájomnej zmluvy. Žalovaný v podstate svojou argumentáciou ani nerozporoval,\nže užíva cudziu vec a dokonca nenamietal ani skutočnosť, že za užívanie žalobcovej nehnuteľnosti\nneplatí žiadnu náhradu, teda neplatí ani odplatu dojednanú zmluvou o DU, ktorou sa cíti byť viazaný\na ktorá skutočnosť má byť zrejme dôvodom, pre ktorý odmieta uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme\npozemku tak, ako požadoval žalobca napríklad už v roku 2016 (bod 18. odôvodnenia napadnutého\n\nrozsudku). Na základe uvedeného je teda možné uzavrieť, že súd prvej inštancie pri určení výšky\nnáhrady za užívanie veci ako výške nájomného obvyklému v danom mieste a čase, správne vychádzal\nzo žalobcom predloženého znaleckého posudku, podľa ktorého cena nájmu pozemku v kat. úz Q. v\nrokoch 2017 až 2019 predstavovala sumu 210,- € ročne. Odvolací súd sa s týmto záverom (ako aj\ns výpočtom sumy náhrady, na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal, vrátane príslušenstva) v plnom\nrozsahu stotožňuje a námietky žalovaného týkajúce sa určenia výšky náhrady (obvyklého nájomného)\nna základe znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. J. F. nemožno hodnotiť ako\núčinné popretie skutkových tvrdení žalobcu pre nepredloženie žiadneho relevantného dôkazu.\n13. Odvolacie námietky žalovaného sa týkali predovšetkým otázok uvedených v predchádzajúcom bode\ntohto odôvodnenia a keďže tieto boli súdom prvej inštancie náležite a uspokojivo zodpovedané, odvolací\nsúd sa nimi, posúdiac ich ako neopodstatnené, osobitne nezaoberal. Odvolací súd, bez potreby ďalšieho\nzdôvodňovania, považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za dostatočné, vyčerpávajúce\na zrozumiteľné a samotné rozhodnutie za vecne správne.\n14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené\nžalovaným v jeho odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci), neboli naplnené.\n15. Odvolací súd pre úplnosť k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté\ndôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p,) uvádza,\nže z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, ktoré z\ndôkazov vykonal, ktoré nevykonal a svoj postup riadne zdôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd\nnemusí vykonať všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci\ndokazovania vykonávať, je výlučne na súde, pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz,\nktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový\npoznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí\nto zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ustanovenie § 185 ods. 2 C.s.p. súdu umožňuje,\naby vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu s cieľom napomôcť zisteniu správneho\nskutkového stavu, pričom ingerencia súdu do vykonávania dôkazov nad rámec návrhu strán sporu\nje v sporovom konaní (bez slabšej strany sporu) značne obmedzený (§ 185 ods. 2 a ods.\n3 C.s.p.). Ohľadne námietky žalovaného týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov, odvolací\nsúd považuje za potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na všeobecné pravidlá pri hodnotení\ndôkazov, ktoré sú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. <https://www.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuytsmi&refSource=text> a spravujú sa\nzásadou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy\nv súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá\npredpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.\nVierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny\nprávny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia\npresne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým\ndôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu.\n16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že\nmusí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke\na ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p.,\na to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z\nprednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej\nnámietke žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva,\nže vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe\nstarostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby\nvychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej\n\núvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada\nna všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v\nzásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;\nuplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu\nukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku\nhodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia\nrozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca\ndomáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\na ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a\nvyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní\nvo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,\nktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V\ntejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo\nna to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej\npožiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov\nsúdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s\nodvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej\ninštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n18. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo\n[porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová\nproti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa\n14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009,\nsp. zn. 5 M Cdo 8/2008].\n19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny\npresvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných\nstanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre\nľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku;\nporovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo\n218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n20. Podľa procesného výsledku v konaní pred súdom prvej inštancie hodnota uplatňovaného nároku\nžalobcu predstavovala sumu 884,36 eur, pričom po zohľadnení zavinenia za zastavenie konania v časti\no zaplatenie sumu 478,30 eur bol žalobca úspešný v sume 394,78 eur, čo v percentuálnom vyjadrení\npredstavuje úspech žalobcu v rozsahu 44,64 % (pomer medzi sumou požadovanou a sumou priznanou);\nneúspech žalobcu, resp. úspech žalovaného predstavuje rozsah 55,36 %. Rozdiel v percentuálnom\nvyjadrení úspechu žalobcu a úspechu žalovaného činí 10,72 %, t. j. v tomto rozsahu ide o čistý úspech\nžalovaného. Ak teda žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia v súvisiacom výroku o\nnáhrade trov konania (s totožným výpočtom pomeru úspechu, resp. neúspechu žalobcu a úspechu\nžalovaného), odvolaciemu súdu nezostávalo iné, len túto odvolaciu námietku žalovaného uznať ako\n\ndôvodnú. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý výrok súdu prvej inštancie o\nnáhrade trov konania v súlade s ustanovením § 388 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil tak, ako je\nuvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.\n21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §\n255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/17/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}], "citovane_v": []}