{"guid": "10c85e7f-a2d8-4126-af8b-6d1d9863e973:a53bbda4-00dd-4930-bd82-43482535ead3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1", "spisova_znacka": "3Cob/49/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/49/2025 z 18. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 18. februára 2026, sp. zn. 3Cob/49/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1", "identifikacne_cislo": "1220203486", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Štefan Zelenák", "sudca_id": 336, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-stefan-zelenak-336", "datum_vydania": "2026-02-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "nazov": "§ 391 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a53bbda4-00dd-4930-bd82-43482535ead3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Cob/49/2025\n1220203486\n18. 02. 2026\nMgr. Štefan Zelenák\nECLI:SK:KSBA:2026:1220203486.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu\nJUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej\nrepubliky Bratislava, Primaciálne námestie č. 1, 814 99 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00\n603 481, proti žalovanému: CEF s. r. o., Stará Vajnorská 17, P.O.BOX č. 1, 820 17 Bratislava - mestská\nčasť Nové Mesto, IČO: 45 562 130, práv. zast. PESCHLOVÁ PODHORSKÁ advokátska kancelária,\ns. r. o., Bajkalská 2D, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 47 250 747, o zaplatenie\n233.711,66 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k.\n23Cb/240/2020-523 zo dňa 16.12.2024 v znení opravného uznesenia Mestského súdu Bratislava III,\nč.k. 23Cb/240/2020-644 zo dňa 14.3.2025 jednohlasne, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/240/2020-523 zo dňa\n16.12.2024 v napadnutom výroku II. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny 111.210,22 Eur zastavil, žalobu\nžalobcu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 6.7.2020 (po oprave\npetitu zo dňa 14.7.2020) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 182.577,86\nEur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 7.7.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým,\nže je vlastníkom pozemkov v k. ú. R. K., zapísaných na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/XX o výmere\n1 206 m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere 947 m2, na ktorých sa nachádzajú stavby vo vlastníctve\nžalovaného, zapísané na LV č. XXXX, pričom žalovaný tieto pozemky dlhodobo užíva bez právneho\ndôvodu. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaného opakovane vyzýval na úhradu bezdôvodného obohatenia\nza užívanie predmetných pozemkov bez právneho dôvodu, a to listami v rokoch 2013, 2017 a 2019,\npričom žalovanému boli zasielané aj faktúry za užívanie pozemkov, ktoré žalovaný považoval za\nneopodstatnené a vrátil. Žalobca žalovaného zároveň vyzýval na pravidelnú úhradu platieb za užívanie\npozemkov vo výške zodpovedajúcej obvyklému nájomnému. Pri určení výšky uplatneného nároku\nžalobca vychádzal z cien nájomného za porovnateľné pozemky podľa rozhodnutí primátora Hlavného\nmesta SR Bratislavy č. 28/2011 a č. 33/2015. Na tomto základe vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia\nako sumu, ktorú by žalovaný zaplatil v prípade existencie nájomného vzťahu za obdobie od 13.5.2015 do\n31.5.2020, pričom uplatnený nárok predstavuje sumu 182.577,86 Eur. Žalobca sa v samostatnom konaní\nvedenom pod sp. zn. 26Cb/147/2022 domáha zaplatenia sumy 51.133,80 Eur s príslušenstvom titulom\nbezdôvodného obohatenia za užívanie tých istých pozemkov za obdobie od 1.6.2020 do 31.8.2021,\nkeďže žalovaný mal pozemky naďalej užívať bez právneho dôvodu.\nSpodná časť formulára\n\n3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uvádzal, že žalobca sa žalobou zo dňa 6.7.2020 domáha zaplatenia\nsumy 182.577,86 Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v k.ú.\nR. K., na ktorých sa nachádzajú stavby vo vlastníctve žalovaného, pričom žalovaný tieto pozemky užíva\ndlhodobo. Žalovaný nárok žalobcu poprel čo do dôvodu aj výšky. Namietal, že žalobca nepreukázal\nvznik bezdôvodného obohatenia v uplatnenom rozsahu a že samotné užívanie pozemkov bez nájomnej\nzmluvy automaticky nezakladá nárok v žalobcom tvrdenej výške. Spochybnil spôsob výpočtu uplatnenej\nsumy, keď žalobca vychádzal z cien nájomného za porovnateľné pozemky podľa rozhodnutí primátora\nHlavného mesta SR Bratislavy č. 28/2011 a č. 33/2015, pričom poukázal na neprimeranosť takto určenej\nvýšky náhrady v konkrétnych pomeroch veci. Žalovaný ďalej uvádzal, že žalobca si nárok uplatňuje\npostupne v dvoch samostatných konaniach (sp. zn. 26Cb/147/2022), čo považuje za účelové rozdelenie\nnároku za účelom obídenia procesných pravidiel a zvýšenia procesného tlaku na žalovaného. Zároveň\npoukázal na to, že žalobca žalovaného dlhodobo vyzýval na úhradu platieb, avšak medzi stranami\nnedošlo k dohode o výške odplaty za užívanie pozemkov, a preto považuje žalobcom uplatnený nárok\nza nepreukázaný.\n4. Žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 písm. e) VZN č. 18/2011 hlavné\nmesto môže upustiť od vymáhania pohľadávky, ak je pohľadávka premlčaná a dlžník písomne vznesie\nnámietku premlčania, pričom podľa § 15 ods. 3 VZN č. 18/2011 trvalé upustenie od vymáhania nad\n500,- Eur schvaľuje mestské zastupiteľstvo. Argumentoval, že žalobca pripravil materiál na rokovanie\nmestského zastupiteľstva aj vo veci pohľadávky, ktorá je predmetom konania, avšak materiál nebol\npredložený z dôvodu potreby redukcie predkladaných materiálov a zhoršujúcej sa epidemiologickej\nsituácie; obdobný postup podľa žalobcu treba dodržať aj pri prípadnom znížení požadovanej výšky\nplatby podľa znaleckých posudkov. Ďalej poukázal na hodnovernosť údajov katastra podľa § 70 ods. 1\nzákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam\n(katastrálny zákon) s tým, že keďže z výpisov z katastra nehnuteľností vyplýva ako vlastník dotknutých\npozemkov žalobca, považoval vlastníctvo za preukázané a prípadné spochybnenie vlastníckeho práva\nza otázku iného konania, pričom zároveň uviedol, že žalobca neeviduje spor o určenie vlastníckeho\npráva k dotknutým pozemkom a tvrdené vlastníctvo má podľa neho nepriamo potvrdzovať aj konanie\nžalovaného, keď žalobcovi adresoval žiadosť o predaj pozemkov. V otázke výšky uplatneného nároku\nžalobca vysvetľoval, že pri určovaní odplaty vychádzal z Rozhodnutia primátora č. 33/2015 účinného\nod 1. 1. 2016 a z predchádzajúceho Rozhodnutia primátora č. 28/2011, ktoré mali upravovať postup\nodborných útvarov magistrátu pri stanovovaní cien prenájmov majetku mesta, pričom tieto ceny podľa\nžalobcu zohľadňujú vývoj na trhu a boli prerokované v príslušnej komisii mestského zastupiteľstva.\nŽalobca zdôrazňoval, že podstatou bezdôvodného obohatenia je absencia právneho titulu užívania\npozemkov vo vlastníctve žalobcu zo strany žalovaného; v tejto súvislosti poukazoval na § 123 a §\n124 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, keď tvrdil, že pre existenciu stavieb žalovaného na\npozemkoch nemôže pozemky držať a užívať, zatiaľ čo žalovaný ako vlastník stavieb užíva cudzie\npozemky bez primeranej náhrady, pričom žalobca si uplatňuje „štandardnú“ náhradu vo výške obvyklého\nnájomného podľa uvedených rozhodnutí primátora a namietal, že žalovaný užíva pozemky minimálne\nod roku 2013 bez úhrady a bez preukázania reálnej snahy situáciu vysporiadať.\n5. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že prezentovaný záujem žalobcu o definitívne\nusporiadanie vzťahov je podľa neho nepresvedčivý, keďže rokovania a návrhy riešení mal opakovane\niniciovať žalovaný, zatiaľ čo žalobca ich odmietal alebo sa nimi nezaoberal a odkazoval na interné\npostupy, pričom namiesto dohody podal žalobu. Žalovaný uvádzal, že ponúkal viacero alternatív odkúpenie pozemkov, odplatné zriadenie vecného bremena alebo nájom - s tým, že v každom variante\npožadoval zohľadniť reálny stav pozemkov, ich faktickú nevyužiteľnosť na iné účely pre existenciu\nlegálnych stavieb žalovaného a absenciu prístupu k pozemkom, keďže okolité pozemky vlastní žalovaný,\na teda zohľadniť skutočnú trhovú hodnotu. Súčasne žalovaný spochybňoval vlastnícke právo žalobcu\nk sporným pozemkom parc. č. XXXX/XX O. XXXX/XX (LV č. XXXX, k. ú. R. K.) a na podporu uvádzal\ngeometrický plán z marca 1992 overený katastrálnym orgánom, ako aj znalecký posudok z roku\n1994 vypracovaný pre účely pripravovaného odpredaja; z týchto listín vyvodzoval úmysel vtedajšieho\nvlastníka (správcu) majetkovoprávne usporiadať pozemky so stavbami a poukazoval, že mnohé parcely\nv areáli boli medzičasom prevedené na tretie osoby, pričom nevysporiadané zostali najmä sporné\nparcely. Z týchto dôvodov navrhoval, aby súd ako predbežnú otázku posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu a\nexistenciu jeho vlastníckeho práva. Pre prípad, že by vlastníctvo žalobcu bolo potvrdené, žalovaný tvrdil,\nže pozemky neužíva bez právneho dôvodu, keďže právnym titulom mal byť súhlas, resp. právo trvalého\nužívania udelené v čase výstavby stavieb právnym predchodcom žalobcu, čo mal dokladať samotný\n\nproces výstavby, stavebné povolenie a kolaudácia, a že do právneho postavenia predchádzajúcich\nsubjektov vstupoval žalovaný v dobrej viere. Rozvádzal aj právny argument založený na historickej\núprave práva trvalého užívania a na prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§ 854 a §\n868 zákona č. 40/1964 Zb.), z ktorých vyvodzoval, že takéto právo mohlo zostať zachované a viazať\nsa na vlastníctvo stavieb. Žalovaný tiež namietal, že nájom ako dočasný záväzkový vzťah (§ 663\nzákona č. 40/1964 Zb.) nie je vhodným nástrojom pre trvalé usporiadanie pomerov pozemkov, ktoré sú\nv celom rozsahu zastavané stavbami žalovaného, a preferoval konečné riešenia (predaj alebo vecné\nbremeno in rem). V časti týkajúcej sa výšky uplatneného nároku žalovaný spochybňoval postup žalobcu\npri určovaní odplaty podľa rozhodnutí primátora a namietal jeho nesúlad so zákonom č. 138/1991\nZb. o majetku obcí a s VZN č. 18/2011 (najmä § 7 ods. 7 a § 9 VZN), pričom zdôrazňoval potrebu\nindividualizovaného určenia trhového nájomného a v osobitných prípadoch vypracovania znaleckého\nposudku; zároveň poukazoval na rozpory vo fakturácii (uplatňovanie nároku len k jednej parcele, nesúlad\nsadzieb s tabuľkami rozhodnutia primátora, mesačné fakturovanie napriek ročnej povahe sadzieb).\nŽalovaný uvádzal aj návrh zmieru z 4.10.2022, založený na zriadení vecného bremena a jednorazovej\nnáhrade určenej znaleckým posudkom, spojený so späťvzatím žalôb a vzdaním sa náhrady trov, a\npoukazoval, že žalobca podľa neho takýto model neakceptoval\n6. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní predovšetkým zaoberal otázkou existencie aktívnej\nvecnej legitimácie na strane žalobcu. Na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca\nje aktívne vecne legitimovaný, keďže vlastnícke právo k dotknutým pozemkom má preukázané najmä\nvýpismi z listu vlastníctva a zároveň ani samotný žalovaný napokon vlastníctvo žalobcu k predmetným\nparcelám nespochybňoval. Preto ustálil, že žalobca je vlastníkom pozemkov parc. č. XXXX/XX a parc. č.\nXXXX/XX v katastrálnom území R. K., teda pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby vo vlastníctve\nžalovaného. Zároveň mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný pozemky užíval bez toho, aby\nžalobcovi za užívanie platil odplatu. Ako spornú súd prvej inštancie ustálil otázku, či toto užívanie bez\nplatenia odplaty zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu.\n7. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého bezdôvodné obohatenie vzniká získaním majetkového prospechu bez právneho dôvodu,\na ďalej § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravujúci spôsob vydania obohatenia, resp. peňažnú\nnáhradu, ak vydanie v naturálnej forme nie je možné.\n8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že užívanie cudzej nehnuteľnosti bez zmluvy alebo iného titulu môže\npredstavovať plnenie bez právneho dôvodu, a teda typicky zakladá bezdôvodné obohatenie, pričom\nrozhodujúce je naplnenie znakov skutkovej podstaty podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.\nZároveň však zdôraznil, že pre vznik bezdôvodného obohatenia je určujúca absencia právneho dôvodu\nužívania. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že hoci žalovaný pozemky žalobcu\nfakticky užíva, nejde o užívanie bez právneho dôvodu, pretože právny dôvod užívania identifikoval v\nhistorickom súhlase právneho predchodcu žalobcu, resp. v udelení práva trvalého užívania k pozemkom\nv čase výstavby stavieb. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že predmetné stavby boli postavené\nna základe riadne vydaného stavebného povolenia, boli riadne skolaudované a uvedené do užívania,\nteda ich umiestnenie na pozemkoch bolo realizované so súhlasom vtedajšieho vlastníka (správcu)\npozemkov. Ďalej súd prihliadol na to, že minimálne od roku 1994, keď došlo k prvému prevodu\nstavieb do súkromného vlastníctva, si žalobca ani jeho právny predchodca dlhodobo neuplatňovali\nvoči vlastníkom stavieb finančné nároky z titulu užívania pozemkov, čo súd vyhodnotil ako okolnosť\nkorešpondujúcu s existenciou právneho dôvodu bezodplatného užívania. Keďže v čase výstavby stavieb\n(rok 1960) prichádzala podľa súdu do úvahy len zákonná možnosť umožniť socialistickej organizácii\nzriadiť stavbu na cudzom pozemku pri existencii práva trvalého užívania, súd prvej inštancie sa priklonil\nk tvrdeniu žalovaného, že takéto právo muselo byť stavebníkovi udelené, inak by nebolo možné vydanie\nstavebného povolenia a následná kolaudácia. Súd prvej inštancie zároveň vyhodnotil, že žalobca\nnepreukázal, že by udelené právo trvalého užívania bolo spojené s povinnosťou odplatnosti, a preto\ndospel k záveru o bezodplatnom charaktere tohto právneho titulu. Pri otázke zachovania právnych\núčinkov takto vzniknutého práva vychádzal z prechodných ustanovení § 854 a § 868 Občianskeho\nzákonníka, z ktorých vyvodil, že právny režim práv vzniknutých podľa predchádzajúcich predpisov\nzostal zachovaný a ich vznik i následky sa posudzujú podľa dovtedajších právnych predpisov; z toho\nuzavrel, že právo trvalého užívania k sporným pozemkom pre účely existujúcich stavieb pretrvalo a\nviaže sa na aktuálneho vlastníka stavieb, nie na konkrétnu osobu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie\nuzavrel, že dispozícia žalobcu s pozemkami, konkrétne uplatnenie nároku na peňažnú náhradu z titulu\n\nbezdôvodného obohatenia, je vylúčená existenciou udeleného súhlasu predstavujúceho právo trvalého\nužívania, a teda žalovaný neužíva pozemky bez právneho dôvodu.\n9. Z uvedených právnych záverov súd prvej inštancie vyvodil, že základná podmienka zodpovednosti\nza bezdôvodné obohatenie - absencia právneho dôvodu - splnená nie je, a preto žalobcom uplatnený\nnárok nemá hmotnoprávny základ. Nakoľko dospel k záveru o neexistencii bezdôvodného obohatenia,\nnepovažoval za rozhodujúce ani otázky, ktoré sa priamo netýkali základu sporu (napr. časť premlčaných\nnárokov, okolnosti mimosúdnych rokovaní či určenie výšky prípadného obohatenia) a tieto z dôvodu\nhospodárnosti a relevancie pre meritórne rozhodnutie nehodnotil; osobitne uviedol, že otázku výšky\nbezdôvodného obohatenia neriešil ani napriek vykonanému znaleckému dokazovaniu, keďže po\nprávnom posúdení veci uzavrel, že bezdôvodné obohatenie nevzniklo, a teda výška náhrady nemá\nvýznam pre rozhodnutie.\n10. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p., resp. v\nčasti, v ktorej bolo konanie čiastočne zastavené a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu.\n11. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 23Cb/240/2020 - 523 zo dňa 16.12.2024, v\nzákonnej lehote odvolanie, a to v rozsahu výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá, a výroku III., ktorým\nmu bola uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu. Prípustnosť odvolania\nžalobca odvodil z § 355 ods. 1 C.s.p. a odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1\npísm. b), písm. f) a písm. h) C.s.p. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie zo dňa 16.12.2024, č. k. 23Cb/240/2020 - 523, v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n12. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. žalobca namietal porušenie práva\nna spravodlivý proces, keď rozsudok považoval za nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie\na za výsledok svojvoľného procesného postupu súdu prvej inštancie. Tvrdil, že súd sa v odôvodnení\nrozhodnutia nevysporiadal s jeho rozhodujúcimi skutkovými a právnymi tvrdeniami a v podstatnej miere\nprevzal argumentáciu žalovaného. Súčasne namietal porušenie zákazu prekvapivých rozhodnutí, keď\npoukázal na to, že súd prvej inštancie v priebehu konania prezentoval predbežný právny názor, podľa\nktorého malo ísť o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v užívaní pozemkov bez právneho dôvodu\na spornou mala byť najmä výška nároku. Na tento procesný postup nadviazal žalobca návrhom na\nvykonanie znaleckého dokazovania k určeniu obvyklej výšky nájomného, ktoré súd aj nariadil. Následné\nmeritórne zamietnutie žaloby s odôvodnením, že nejde o bezdôvodné obohatenie, považoval žalobca\nza nepredvídateľný odklon od predchádzajúceho postupu súdu, ku ktorému nemal možnosť zaujať\nprocesné stanovisko.\n13. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. žalobca namietal, že súd prvej\ninštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyvodil záver, že žalobca, resp. jeho právny\npredchodca, dlhodobo považoval bezodplatné užívanie pozemkov za správne a dôvodné. Podľa žalobcu\ntakýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže sa vlastníkom pozemkov stal až v roku 2010\na už v roku 2013 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že skutočnosť, že\nsi veriteľ v určitom období neuplatňuje nárok, nemôže bez ďalšieho znamenať súhlas s bezodplatným\nužívaním alebo neexistenciu pohľadávky.\n14. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalobca namietal nesprávne právne\nposúdenie veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o existencii práva trvalého bezodplatného\nužívania pozemkov zo strany žalovaného, ktorý súd vyvodil zo stavebného povolenia z roku 1960.\nPodľa žalobcu stavebné povolenie predstavuje len administratívny akt umožňujúci výstavbu a nezakladá\nprávny titul na trvalé a bezodplatné užívanie cudzieho pozemku, pričom z jeho obsahu ani z vykonaných\ndôkazov nevyplýva, že by takéto právo bolo vtedajšiemu stavebníkovi udelené. Žalobca zároveň\nnamietal nesprávnu aplikáciu prechodných ustanovení § 854 a § 868 Občianskeho zákonníka, keď podľa\njeho názoru nemožno nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 2015 až 2021\nposudzovať podľa právnych predpisov účinných pred rokom 1964, ale podľa právnej úpravy účinnej v\nčase vzniku nároku. Ďalej poukázal na to, že aj keby právo trvalého užívania v minulosti existovalo,\n\nzaniklo účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb., a preto nemohlo prejsť na žalovaného ako nadobúdateľa\nstavieb; súd prvej inštancie podľa žalobcu túto právnu úpravu opomenul aplikovať.\n15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 31.1.2025, v ktorom navrhol napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové ani\nrozhodujúce skutočnosti spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. K námietke\nnedostatočného odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobca nekonkretizoval, s ktorými jeho tvrdeniami\nsa mal súd prvej inštancie nevysporiadať. Podľa žalovaného žalobca v priebehu konania svoju\nargumentáciu zásadne nedopĺňal a na tvrdenia a dôkazy žalovaného reagoval prevažne opakovaním\ntvrdení uvedených už v žalobe, pričom ani napriek avizovaniu nepredložil do skončenia dokazovania\nsúkromný znalecký posudok. K námietke prekvapivého rozhodnutia žalovaný uviedol, že súd prvej\ninštancie len formuloval predbežné právne posúdenie veci vychádzajúce z tvrdení žalobcu, ktoré má\nnezáväzný charakter a súd ním nie je viazaný po vykonaní dokazovania. Podľa žalovaného žalobca mal\npočas konania dostatočný procesný priestor predkladať dôkazy a právne argumenty, ktorý však nevyužil.\nVo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil\nskutkové okolnosti veci a dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, keďže z vykonaných dôkazov vyplýva existencia právneho dôvodu užívania pozemkov,\nspočívajúceho v súhlase, resp. práve trvalého užívania vzniknutom podľa právnych predpisov účinných\nv čase výstavby stavby. Zároveň poukázal na to, že žalobcom uvádzaná rozhodovacia prax na\nposudzovanú vec nedopadá a že žalobca nepreukázal ani zánik práva trvalého užívania. Žalovaný preto\nzotrval na svojich doterajších vyjadreniach a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.\n16. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 14.2.2025 uviedol,\nže rozhodujúcou otázkou v konaní je existencia práva trvalého užívania a jeho prípadné účinky\ndo súčasnosti. Žalobca zdôraznil, že medzi stranami nie je sporné vlastníctvo pozemkov žalobcom\nani vlastníctvo stavieb žalovaným, a rovnako je nesporné, že žalovaný pozemky užíva, pričom za\n„užívanie“ považuje aj samotné zastavanie cudzieho pozemku stavbou. Poprel však, že by v konaní\nbolo preukázané udelenie práva trvalého užívania pozemkov (či už žalovanému alebo právnym\npredchodcom), a namietal, že súd prvej inštancie svoje závery o existencii tohto práva založil len\nna tvrdeniach žalovaného. K právu trvalého užívania žalobca uviedol, že podľa úpravy zákona č.\n141/1950 Zb. (§ 103 ods. 2 a § 158) mohlo byť trvalé užívanie odovzdané konkrétnej socialistickej\nprávnickej osobe, a preto išlo o právo viazané na subjekt, nie o právo viazané na nehnuteľnosť. Z toho\nvyvodil, že takéto právo nebolo právom in rem a neprechádzalo automaticky s prevodom vlastníctva\nstavieb na ďalších nadobúdateľov. Zároveň tvrdil, že aj keby bolo takéto právo v minulosti udelené\n(čo preukázané nebolo), zaniklo najneskôr so zmenou vlastníctva stavieb a po zmene režimu nemôže\nprípadné rozhodnutie národného výboru o zverení majetku do užívania bez ďalšieho viazať žalobcu.\nOsobitne zdôraznil, že žalovaný sám priznáva absenciu listiny (opatrenia alebo zmluvy) preukazujúcej\nudelenie práva trvalého užívania pozemkov, a napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru o jeho\nexistencii a trvaní. Žalobca označil za rozporuplné a arbitrárne závery súdu prvej inštancie, keď súd na\njednej strane uviedol, že právo stavby obdobné vecnému bremenu zapísané nie je, a na druhej strane\nuzavrel, že existuje právo trvalého užívania, ktoré sa neviaže na konkrétny subjekt, ale na aktuálneho\nvlastníka stavieb. Podľa žalobcu tým súd prvej inštancie fakticky natrvalo vylúčil žalobcu z dispozície s\njeho pozemkami, keď priznal žalovanému bezodplatné a časovo neobmedzené užívanie. Z procesných\na argumentačných námietok žalobca uviedol, že žalovaný do spisu predkladal množstvo podľa žalobcu\nnesúvisiacich archívnych dokumentov, čím účelovo odvádzal pozornosť od kľúčovej otázky. Žalobca\nvysvetlil, že sa nepovažoval za povinného detailne reagovať na každú takúto skutočnosť, osobitne\npo tom, čo žalovaný sám deklaroval, že vlastníctvo žalobcu k pozemkom nespochybňuje. K námietke\n„prekvapivosti“ žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie sám v odôvodnení uviedol, že sa\npočas konania prikláňal k záveru o existencii bezdôvodného obohatenia a preto aj nariadil znalecké\ndokazovanie na určenie jeho výšky, no napokon žalobu zamietol. V závere žalobca navrhol, aby odvolací\nsúd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 16.12.2024, č. k. 23Cb/240/2020 - 523, a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n17. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 11.3.2025,\nv ktorom uviedol, že žalobca vo svojom podaní nesprávne interpretuje právnu úpravu týkajúcu sa\nodovzdania majetku do trvalého užívania. Poukázal na to, že žalobcom citovaná odborná literatúra\nvychádza z právnej úpravy hospodárskych zmlúv podľa zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník,\nktorý nadobudol účinnosť až 1. 7. 1964. Podľa žalovaného však k odovzdaniu sporných pozemkov do\n\ntrvalého užívania právnemu predchodcovi žalovaného došlo ešte pred účinnosťou uvedeného zákona,\nkeď bola účinná právna úprava podľa zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník a nariadenia č.\n81/1958 Zb. o správe národného majetku, podľa ktorej sa odovzdanie majetku do trvalého užívania\nuskutočňovalo opatrením vydaným po predchádzajúcom súhlase budúceho trvalého užívateľa. Z\nuvedeného dôvodu žalovaný považoval argumentáciu žalobcu za právne nerelevantnú a navrhol, aby na\nňu odvolací súd neprihliadal. Vo zvyšnej časti žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich\nvyjadreniach a na tvrdeniach predložených vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 31.1.2025. Zároveň\nzdôraznil, že v konaní predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a svoju právnu argumentáciu podložil\npríslušnými právnymi predpismi. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie ako vecne správny potvrdil.\n18. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 2.6.2025 opätovne zhrnul základné skutočnosti sporu (vlastníctvo\npozemkov žalobcom, vlastníctvo stavieb žalovaným, uplatnený nárok na bezdôvodné obohatenie). Vo\nvzťahu k tvrdeniam o existencii práva trvalého užívania pozemkov, jeho trvaní a prechode na žalovaného\nodkázal na svoje predchádzajúce argumenty, podľa ktorých trvalé užívanie neprechádzalo na každého\nnadobúdateľa stavieb ako vecné bremeno in rem. Zároveň poukázal na vnútornú rozporuplnosť\nzáverov súdu prvej inštancie, najmä v bodoch 38 a 39 odôvodnenia rozsudku. Na podporu svojho\nvýkladu žalobca predložil a citoval rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.03.2019, sp. zn.\n11Co/77/2018. Z tohto rozhodnutia vyvodzoval, že samotný súhlas správcu alebo vlastníka pozemku\nso zriadením stavby nie je právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala trvalé a bezodplatné oprávnenie\npozemok užívať; ak medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby nedošlo k úprave konkrétnych\npráv a povinností v rámci zmluvného (alebo iného právom aprobovaného) titulu, ide len o výprosu\n(precarium), ktorú môže vlastník pozemku odvolať. Žalobca zdôraznil, že v jeho prípade nedošlo medzi\nním a žalovaným k uzavretiu zmluvy upravujúcej užívanie pozemkov, a preto podľa neho nemôže\nexistovať trvalé a bezodplatné oprávnenie žalovaného užívať pozemky len na základe (nepreukázaného)\nhistorického súhlasu. Žalobca doplnil, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemkom opakovane\nžalovaného vyzýval na usporiadanie právneho vzťahu a prejavil nesúhlas s ďalším bezodplatným\nužívaním pozemkov, čím mal podľa jeho názoru fakticky a právne odvolať akékoľvek prípadné výprosné\nužívanie. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 22 Cdo\n2284/2009) k výprose a možnosti jej odvolania.\n19. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa opätovne v podaní zo dňa 12.9.2026 vyjadril\nžalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vo svojom podaní nesprávne vykladá právnu úpravu týkajúcu sa\nodovzdania majetku do trvalého užívania. Poukázal na to, že žalobca odkazuje na odbornú literatúru\nvychádzajúcu z právnej úpravy hospodárskych zmlúv podľa zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky\nzákonník, ktorý však nadobudol účinnosť až 1. 7. 1964. Podľa žalovaného však k odovzdaniu sporných\npozemkov do trvalého užívania právnemu predchodcovi žalovaného došlo ešte za účinnosti skoršej\nprávnej úpravy, konkrétne zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník a nariadenia č. 81/1958 Zb. o\nspráve národného majetku, podľa ktorých sa odovzdanie majetku do trvalého užívania uskutočňovalo\nopatrením vydaným po predchádzajúcom súhlase budúceho trvalého užívateľa. Z tohto dôvodu žalovaný\npovažuje argumentáciu žalobcu za právne nerelevantnú a navrhol, aby na ňu odvolací súd neprihliadal.\nV ďalšej časti žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a na tvrdeniach\nuvedených vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 31.1.2025. Zároveň zdôraznil, že v konaní predložil dôkazy\npreukazujúce jeho tvrdenia a svoju právnu argumentáciu podložil príslušnými právnymi predpismi.\n20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že\nodvolanie je dôvodné.\n21. Podľa § 389 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno\nnapraviť v konaní pred odvolacím súdom,\nc) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,\nak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo\nd) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody\nneexistovali.\n\n22. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí\nobohatenie vydať.\n23. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech\nzískaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho\ndôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n24. Odvolací súd musel rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože\nnapadnuté rozhodnutie vychádza z neúplných skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, pričom súčasne trpí vadami, ktoré bránia jeho riadnemu preskúmaniu v odvolacom konaní.\n25. Súd prvej inštancie založil zamietnutie žaloby predovšetkým na závere o existencii práva trvalého\nužívania pozemkov v prospech vlastníka stavieb, ktoré mal vyvodiť zo skutočnosti, že predmetné stavby\nboli v minulosti riadne povolené a skolaudované a boli realizované so súhlasom vtedajšieho vlastníka\n(správcu) pozemkov. Takto formulovaný záver však neobstojí z hľadiska ustálenej judikatúry, podľa ktorej\nje potrebné dôsledne odlišovať verejnoprávnu rovinu povolenia stavby od existencie civilnoprávneho\ntitulu na užívanie cudzieho pozemku. Záver o tom, že stavba bola v čase výstavby oprávnená a\npríslušnými orgánmi povolená (aj keď ani táto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplýva),\nsám osebe nezakladá civilnoprávny titul na užívanie pozemku pod stavbou ani nevylučuje vznik\nbezdôvodného obohatenia, ak takýto titul v rozhodnom období absentuje. Tento rozdiel je v judikatúre\nvýslovne zdôraznený napríklad v rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/91/2022,\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/82/2022 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/3/2023.\n26. Odvolací súd poukazuje na to, že pri stavbách zriadených socialistickými organizáciami v minulosti\njudikatúra síce konštatuje, že spravidla nejde o „neoprávnené stavby“ v zmysle § 135c Občianskeho\nzákonníka, no zároveň zdôrazňuje, že zánikom pôvodných režimov užívania (napr. práva trvalého\nužívania, družstevného užívania, správy národného majetku) súčasný vlastník stavby musí preukázať\nplatný civilnoprávny titul na užívanie cudzieho pozemku; ak ho nepreukáže, vzniká na jeho strane\nbezdôvodné obohatenie. Tento právny záver je výslovne obsiahnutý v rozhodnutiach Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 14Co/285/2018 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/48/2011.\n27. Samotný súhlas správcu alebo vlastníka pozemku so zriadením stavby však nemožno bez\nďalšieho považovať za právnu skutočnosť, ktorá by zakladala trvalé a bezodplatné oprávnenie vlastníka\nstavby užívať cudzí pozemok aj do budúcnosti. Takýto súhlas môže osvedčovať nanajvýš akceptáciu\nrealizácie stavby v určitom historickom období a za vtedy existujúcich pomerov, nie však vznik trvalého\ncivilnoprávneho oprávnenia k pozemku. Pokiaľ medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby nedošlo\nk úprave ich vzájomných práv a povinností v rámci zmluvného alebo iného právom aprobovaného\ntitulu (napr. nájomného vzťahu, zriadenia vecného bremena alebo iného právneho dôvodu), nemožno\nz takéhoto historického súhlasu vyvodzovať existenciu súčasného právneho titulu oprávňujúceho\nvlastníka stavby užívať pozemok bezodplatne a bez časového obmedzenia. Odvolací súd zároveň\npovažuje za potrebné zdôrazniť, že v podmienkach socialistického hospodárskeho systému socialistické\norganizácie neboli vlastníkmi majetku, s ktorým hospodárili. Nositeľom rozhodujúcej časti výrobného\nmajetku bol štát ako subjekt tzv. socialistického vlastníctva, zatiaľ čo národné podniky, štátne podniky a\niné socialistické organizácie mali tento majetok iba v správe alebo v užívaní. Ich oprávnenia spočívali\nnajmä v možnosti majetok využívať na plnenie hospodárskych úloh a v povinnosti zabezpečovať\njeho ochranu a efektívne využívanie, nie však vo voľnej dispozícii s ním ako s vlastným majetkom.\nZ uvedeného dôvodu prípadný súhlas takejto organizácie s tým, aby iná socialistická organizácia\nzriadila na tomto majetku stavbu, nemožno bez ďalšieho stotožňovať s prejavom vlastníka smerujúcim\nk založeniu trvalého a bezodplatného civilnoprávneho oprávnenia k cudziemu pozemku, ktoré by\nprechádzalo aj na neskorších nadobúdateľov stavby. Aj z tohto dôvodu je potrebné dôsledne skúmať, či\nbol v minulosti skutočne založený konkrétny právny titul na užívanie pozemku, akého bol obsahu, komu\npatril a či mohol pretrvať aj po zásadnej zmene právnych a majetkových pomerov po roku 1989. Ak\nexistencia takéhoto titulu preukázaná nie je, nemožno len z historického súhlasu so zriadením stavby\nalebo z dlhodobého faktického stavu užívania vyvodzovať existenciu právneho dôvodu vylučujúceho\nvznik bezdôvodného obohatenia.\n\n28. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že žalovaný v konaní ani len konkrétne neoznačil právny titul\nalebo právnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť jeho oprávnenie užívať pozemky žalobcu pod\npredmetnými stavbami bezodplatne. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z vykonaného dokazovania a\nani súd prvej inštancie nebol schopný takýto titul jednoznačne identifikovať a právne kvalifikovať. Súd\nprvej inštancie síce dospel k záveru o existencii práva trvalého užívania, avšak tento záver oprel len o\núvahu vychádzajúcu zo skutočnosti, že stavby boli v minulosti riadne povolené a skolaudované. Takýto\npostup však nezodpovedá požiadavkám riadneho právneho posúdenia veci. Samotná skutočnosť, že\nstavba nie je neoprávnenou stavbou v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka, totiž sama osebe\nneznamená, že vlastník stavby disponuje civilnoprávnym titulom oprávňujúcim ho užívať cudzí pozemok.\nOdlišnosť medzi oprávnenosťou stavby z hľadiska verejného práva a existenciou civilnoprávneho titulu\nna užívanie cudzieho pozemku je v rozhodovacej praxi dlhodobo zdôrazňovaná. Skutočnosť, že stavba\nbola v čase svojho vzniku realizovaná v súlade s vtedajšími predpismi a nemožno ju považovať\nza neoprávnenú stavbu, nevylučuje, aby jej vlastník v súčasnosti užíval pozemok bez právneho\ndôvodu. Pokiaľ vlastník stavby nepreukáže existenciu konkrétneho právneho titulu (napríklad nájomného\nvzťahu, vecného bremena alebo iného právneho dôvodu), nemožno len z historickej oprávnenosti\nvýstavby vyvodzovať oprávnenie na bezodplatné užívanie cudzieho pozemku. Za tejto situácie bolo\npovinnosťou súdu prvej inštancie dôsledne preskúmať, či žalovaný v rozhodnom období preukázal\nexistenciu platného civilnoprávneho titulu na užívanie pozemkov žalobcu. Ak takýto titul nebol v konaní\npreukázaný, nemožno uzavrieť, že absentuje základná podmienka bezdôvodného obohatenia, teda\nužívanie cudzieho majetku bez právneho dôvodu.\n29. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho\nsúdu a je povinný predovšetkým dôsledne odlíšiť verejnoprávny aspekt povolenia stavby od existencie\ncivilnoprávneho titulu na užívanie pozemku. Súd prvej inštancie je povinný preskúmať, či žalovaný v\nrozhodnom období preukázal existenciu konkrétneho právneho titulu, ktorý by ho oprávňoval užívať\npozemky žalobcu bezodplatne alebo za určitú odplatu. Pokiaľ sa existencia takéhoto titulu nepreukáže,\nbude potrebné vychádzať z toho, že žalovaný užíval pozemky žalobcu bez právneho dôvodu, a teda\nbude potrebné posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu z hľadiska splnenia predpokladov bezdôvodného\nobohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o\nexistencii bezdôvodného obohatenia, je povinný riadne a úplne posúdiť aj otázku jeho výšky. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že výšku bezdôvodného obohatenia nemožno určovať výlučne na\nzáklade interných rozhodnutí alebo sadzieb prijatých orgánmi žalobcu. Takéto rozhodnutia nemajú\npovahu všeobecne záväzných právnych predpisov ani autoritatívneho určenia výšky nároku a v súdnom\nkonaní môžu predstavovať maximálne jeden z podkladov pre posúdenie obvyklých pomerov, nie\nvšak rozhodujúci alebo záväzný základ pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Žalobca totiž\nnemá oprávnenie jednostranne a autoritatívne určovať výšku bezdôvodného obohatenia, keďže ide\no súkromnoprávny nárok, ktorého existenciu aj rozsah je oprávnený určiť výlučne súd na základe\nvykonaného dokazovania.\n30. Súd prvej inštancie je preto povinný určiť výšku prípadného bezdôvodného obohatenia objektívne,\na to na základe zistenia hodnoty majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal užívaním pozemkov\nžalobcu. Pri tomto posúdení je potrebné vychádzať predovšetkým z kritéria obvyklého odplaty za\nužívanie porovnateľných pozemkov v danom mieste a čase, pričom súd musí prihliadnuť na všetky\nrelevantné okolnosti konkrétneho prípadu, najmä na charakter a spôsob využívania predmetných\npozemkov, ich polohu, zastavanosť, prípadnú prístupnosť, ako aj na funkčné prepojenie pozemkov\nso stavbami žalovaného. Súd prvej inštancie je zároveň povinný riadne sa vysporiadať so všetkými\nrelevantnými námietkami strán týkajúcimi sa spôsobu určenia výšky nároku, vrátane námietok\nžalovaného smerujúcich proti primeranosti sadzieb použitých žalobcom a ich vzťahu k reálnym trhovým\npodmienkam. Až následne bude možné ustáliť, či žalovaný získal majetkový prospech na úkor žalobcu\na v akej výške je povinný tento prospech vydať.\n31. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.\n32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá\nC.s.p.).\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Cb/240/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "d3467758-4236-4e6b-8d6c-3797218d0c86:d3781323-4ce1-4381-8614-7bd226f38f96", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/3/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/3/2023 z 29. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d3467758-4236-4e6b-8d6c-3797218d0c86:d3781323-4ce1-4381-8614-7bd226f38f96"}, {"guid": "fd467452-4778-470a-814a-1d688306c84a:ec28d468-a36c-422c-8de0-ca8ae8846e7f", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/82/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/82/2022 z 22. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-02-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fd467452-4778-470a-814a-1d688306c84a:ec28d468-a36c-422c-8de0-ca8ae8846e7f"}, {"guid": "86138b50-d225-4cc4-8a64-41e84b10b2a6:7485e830-16a1-4439-bb4e-b7811041bdd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/91/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/91/2022 z 4. 7. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-07-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/86138b50-d225-4cc4-8a64-41e84b10b2a6:7485e830-16a1-4439-bb4e-b7811041bdd7"}, {"guid": "0021540a-bdf0-4c56-8dfd-865c89ac0a1f:57427903-eaae-4edc-8242-7c92eb0c450e", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/285/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/285/2018 z 24. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0021540a-bdf0-4c56-8dfd-865c89ac0a1f:57427903-eaae-4edc-8242-7c92eb0c450e"}, {"guid": "de2609bb-b926-4652-8ad9-b7d72472ff47:b67f0d8a-f33d-44b0-9ff9-9ba0643a484b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5815207148.2", "spisova_znacka": "11Co/77/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/77/2018 z 28. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5815207148.2"}, {"guid": "bf72cf3c-3d4d-4027-b923-8821afc82cb1:fc1e808d-178a-487b-9662-f07cd2009ca3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8509201426.1", "spisova_znacka": "3Co/48/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/48/2011 z 11. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-10-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8509201426.1"}], "citovane_v": []}