{"guid": "13602d5f-e49f-4fcf-b004-b9b6de0a698a:5c49df52-b13d-45a9-a5a3-c37fd8418985", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2", "spisova_znacka": "4Co/92/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/92/2025 z 26. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. augusta 2026, sp. zn. 4Co/92/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2", "identifikacne_cislo": "1222204679", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2026-08-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c49df52-b13d-45a9-a5a3-c37fd8418985", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/92/2025\n1222204679\n26. 08. 2026\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej\na sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcov: 1/ Z. O. S.., nar.\nXX.XX.XXXX, s trvalým pobytom K. H. XXX/XX, XXX XX E. G., štátny občan SR, 2/ G. Ď., rod. O., nar.\nXX.XX.XXXX, s trvalým pobytom I. Q. XX, XXX XX H., štátny občan SR, 3/ K. O., nar. XX.XX.XXXX,\ns trvalým pobytom K. H. XXX/XX, XXX XX E. G., štátny občan SR, všetci v zastúpení: Advokátska\nkancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanej: Union\npoisťovňa, a.s., IČO: 31 322 051, so sídlom Karadžičova 10, 813 60 Bratislava, o náhradu nemajetkovej\nujmy, na odvolania žalobcov a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.\nfebruára 2025 č. k. B2-9C/62/2022-175 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celosti p o t v r d z u j e .\nŽiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1 až 3\nkaždému sumu 10.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku žalobu, ktorou sa žalobcovia\ndomáhali proti žalovanej samostatne zaplatenia po 35.000 eur, zamietol, taktiež v časti o zaplatenie\núrokov z omeškania žalobu zamietol, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1 až 3 náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 % a taktiež žalovanej uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike\nprostredníctvom Mestského súdu Bratislava IV súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 1.000 eur\ndo troch dní od jeho právoplatnosti, všetko titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov spôsobenej im\ndopravnou nehodou zavinenou vodičom povinne zmluvne poisteným u žalovanej.\n2. Vychádzal zo žaloby žalobcov, ktorou sa proti žalovanej domáhali každý samostatne náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške po 35.000 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, v súvislosti s\ndopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021 a následnou smrťou Z. O. N., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý\nbol otcom žalobcov. Skutkovo bola žaloba odôvodnená tým, že dopravnú nehodu spôsobil Z. Š. ako vodič\nmotorového vozidla s EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u žalovanej.\nŽalobcovia v žalobe poukázali na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa\n31.03.2022 pod ČVS: ORP- 356/1- VYS-ZH-2021, ktorým bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Každý\nzo žalobcov si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur s úrokmi z omeškania a náhradu\ntrov konania. Žalobcovia uviedli, že smrťou nebohého Z. O.J. N. došlo k nezvratnému zásahu do\nsúkromia žalobcov, preto sa v súlade s ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len\n„OZ“) žalobcovia v 1., 2. a 3. rade domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur každý,\nvzhľadom na intenzitu ich vzťahu.\n\n3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila tak, že požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považovala za\nneprimeranú. Uviedla, že platná právna úprava neustanovuje výšku nemajetkovej ujmy, túto určuje len\nsúd. Z hľadiska právnej istoty však súdne rozhodnutia nemôžu byť „prekvapivé“ a priznávaná výška\nmá byť pre povinnú stranu predvídateľná. Výška priznanej nemajetkovej ujmy musí byť primeraná,\npričom rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Výška\nnemajetkovej ujmy by mala vychádzať z detailného dokazovania vzťahov medzi príbuznými a zomrelými,\npričom by sa mala skúmať najmä intenzita ich vzťahu, vek zomrelých a pozostalých, existenčná závislosť\nna zomrelých, postoj škodcu, miera jeho zavinenia pod. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že\nžalobcovia v žalobe nijakým spôsobom nezdôvodnili uplatnený nárok. Opis zásahu do osobnostných\npráv žalobcov je podľa nej len všeobecný, uplatniteľný takmer pre každý prípad smrteľnej dopravnej\nnehody. Žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že žalobcovia už neboli nezaopatrenými deťmi a nijako\nneboli finančne závislí na otcovi. Žalovaná uviedla, že chápe, že prísť o rodiča v ktoromkoľvek veku\nje pre deti traumatizujúce a táto trauma môže byť znásobená náhlou a tragickou smrťou, ale to nie\nje dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Súd musí pri rozhodovaní o výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť na zásadu proporcionality a priznaná suma musí byť vzhľadom\nna všetky okolnosti daného prípadu primeraná. V súvislosti s námietkou o neprimeranosti uplatnenej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná predložila konajúcemu súdu prehľad rozhodnutí súdov vo\nveci náhrady za ujmu spôsobenú v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti,\nktorého autorom je Z.. V. Š., predseda Okresného súdu v Prievidzi, autor článku Náhrada nemajetkovej\nujmy (bolestné za smútok) I. a II. časť, publikovaného v Bulletine slovenskej advokácie, r. 2017 a\nktorý problematiku prednáša aj na Justičnej akadémii. Taktiež žalovaná poukázala na aktuálnejšie\nrozhodnutia v obdobných veciach: rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 30.06.2020, sp. zn.\n5Co/16/2020. Je podľa žalovanej zrejmé, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcami\nnezodpovedá zásade proporcionality, ktorú je v tomto prípade potrebné aplikovať. Žalovaná uviedla, že\npo doplnení všetkých okolností predmetného prípadu, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie o podstate\na výške uplatneného nároku, je pripravená prehodnotiť prvotne ponúknuté finančné zadosťučinenie vo\nvýške 3000,- eur pre každého žalobcu, ak sa preukážu skutočnosti, ktoré odôvodňujú priznanie vyššej\nnemajetkovej umy, ale požadovaná suma vo výške 35.000,- eur pre každého žalobcu je podľa nej zjavne\nneprimeraná a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou.\n4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutkový stav zhodný so skutkovými tvrdeniami\nžalobcov, ktorí sú plnoletými deťmi zomrelého Z. O. N.F., narodeného XX.X.XXXX, ktorý zomrel pri\ndopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 19.10.2021. Žalobca v 1. rade uviedol, že s nebohým otcom žil v\nrodičovskom dome. Ich vzťah charakterizoval ako veľmi dobrý, robili spolu na oprave domu, bez otca je\ndom prázdny, chýba mu. Žalobkyňa v rade 2. uviedla, že žije sama so svojou rodinou, avšak s nebohým\notcom sa často navštevovali. Mala s otcom už od malička veľmi dobrý vzťah, trávili spolu veľa času.\nŽalobca v 3. rade uviedol, že s otcom mali nadštandardne dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca\nv 3. rade žije sám, pracuje v zahraničí, 3 týždne je preč, 1 týždeň je doma.\n5. Súd prvej inštancie na mal základe vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané, že\nv súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021 došlo k usmrteniu Z. O. N., narodeného\nXX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalobcov. Dopravnú nehodu spôsobil Z. Š.Y. ako vodič motorového vozidla\ns EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u žalovanej. Žalobcovia v žalobe\npoukázali na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa 31.03.2022 pod ČVS:\nORP- 356/1-VYS-ZH-2021, ktorým bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Rozsudkom Okresného súdu\nv Žiari nad Hronom zo dňa 28.11.2023 sp. zn. 5T/8/2023-797 bol obžalovaný Z. Š. uznaný za vinného\nz prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmera 3\nroky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Zároveň mu bol uložený probačný\ndohľad a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 3 roky.\n6. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 13 ods. 1, 2 OZ, § 427 ods. 1 a 2 OZ, § 1 ods. 1 zákona\nč. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona o PZP\na § 15 ods. 1 zákona o PZP.\n7. Uviedol, že v danej veci žalovaná nespochybnila základ uplatneného nároku žalobcov ani svoju\npasívnu vecnú legitimáciu. Namietala, že žalobcovia nijakým spôsobom nezdôvodnili uplatnený nárok,\n\nopis zásahu do osobnostných práv žalobcov je podľa nej len všeobecný, uplatniteľný takmer pre každý\nprípad smrteľnej dopravnej nehody. Žalovaná spochybnila výšku uplatnených nárokov žalobcov ako aj\nuplatnený nárok na náhradu trov konania.\n8. Konštatoval, že otázka zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri dopravnej nehode bola\njudikovaná aj Súdnym dvorom Európskej únie, a to rozsudkami vo veci Haasová C-22/12 a vo veci\nDrozdovs C-277/12. Rozsudkami bola riešená prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Prešove\ntýkajúca sa len náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú\nmotorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť\nakúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva zo zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva\nuplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak\nfyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z\npovinného zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy\npožadovať podľa vnútroštátneho práva, ergo povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym\nosobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného\nza škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.\n9. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcami a nebohým existovali\nsociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom\nporušením práva na jeho život došlo k neoprávnenému zásahu do práv na súkromie žalobcov. Následky\nsú trvalé a neodstrániteľné. Bola narušená celistvosť rodiny, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade prišli náhle\no otca. Následky sú nezvratné a strata jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá\npostihuje všetkých členov rodiny, najviac ale tých najbližších, ktoré si následky v dôsledku spôsobenej\ntraumy, ochudobnenia v citovom živote, strate zázemia, či pocitu domova, nesú so sebou po celý svoj\nživot. Pri posudzovaní predmetnej veci súd prvej inštancie vychádzal z nepochybnej skutočnosti, že\nuž samotná strata blízkeho človeka znamená pre pozostalých, a to hlavne najbližšiu rodinu, značnú\nujmu, teda v zmysle § 13 OZ zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom v tomto prípade, tak ako vo\nväčšine takýchto prípadov, nie je dostatočné morálne zadosťučinenie a je na mieste poskytnutie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že samozrejme súd v takomto prípade prihliada na závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď aktuálne platná právna úprava\nnestanovuje žiadne medze pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak táto musí byť v rámci\nvoľnej úvahy súdu v súlade s princípom spravodlivosti a je potrebné pružne prihliadnuť na najrôznejšie\nmomenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.\n10. Podľa súdu prvej inštancie k otázke, komu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch Najvyšší\nsúd SR v rozhodnutí 5Cdo/265/2009 z 17.2.2011 okrem formulácie všeobecných kritérií naznačil, že\nprávo na náhradu nemajetkovej ujmy patrí len najbližším príbuzným, manželovi a deťom, a ak ich niet,\nrodičom. Na druhej strane však Najvyšším súdom SR formulované všeobecné kritéria vedú k tomu,\nže okruh oprávnených osôb možno rozšíriť a náhradu nemajetkovej ujmy priznať i v širšom, bližšie\nnekonkretizovanom okruhu príbuzných osôb. Je vecou úvahy súdu, akého okruhu osôb sa má vyššie\nuvedené odškodnenie týkať. Aj z judikatúry možno vysledovať, že by to mali byť iba osoby, ktoré boli\nso zomrelým pred jeho smrťou vo veľmi úzkych rodinných, ekonomických a spoločenských väzbách.\nMedzi také osoby v závislosti od konkrétnych okolností spočívajúcich na vzťahových väzbách, forme\nspolunažívania a zdieľania súkromia v tej-ktorej rodine, ktoré treba naozaj citlivo posúdiť, môžu patriť aj\nsúrodenci, starí rodičia, vnúčatá alebo iná blízka osoba zomrelého.\n11. S poukazom na uvedený okruh potenciálnych poškodených, ktorým môže patriť právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie pri zvážení konkrétnych okolností v tomto prípade dospel k\nzáveru, že všetci žalobcovia spĺňajú istú formu bližšieho, užšieho vzťahu k zosnulému odôvodňujúcu\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z dokazovania vyvodil, že dôsledky smrti otca sú\nu všetkých žalobcov závažnou ujmou. Ako rodina, boli súdržní, aktívne si užívali voľný čas, spoločné\nchvíle, navzájom si pomáhali a mali spoločné plány. Mal za nesporné, že násilná smrť otca poznačila\nžalobcov po psychickej stránke na celý život. Žalobcovia pociťujú pre jeho stratu prenikavú duševnú\nbolesť, nikdy sa nezmiernia s jeho úmrtím, pričom z ich života sa vytratila osoba poskytujúca oporu v\nkaždodenných situáciách.\n\n12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život,\npretože žiadna suma súdom priznaná nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu na to, aby\nnahradila život človeka. Jej účelom a zmyslom je zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, táto má umožniť\ntzv. „citové obveselenie“. Nemá byť zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu (nejde o náhradu\nza vdovský dôchodok, sirotské a podobne). Pri smrti blízkej osoby žiadna suma, ani vysoká, ani nízka,\nnemôže byť dostačujúcim ekvivalentným prostriedkom ochrany osobnosti. Napriek tomu súd musí na\nzáklade určitých objektivizovateľných kritérií určiť jej primeranú výšku.\n13. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú úvahu, pričom\nvychádzal z okolností daného prípadu. Mal za preukázané, že úmrtím otca žalobcov v dôsledku\ndopravnej nehody došlo k pretrhnutiu úzkych rodinných väzieb, čo predstavuje zásah do práva žalobcov\nna súkromný a rodinný život. Žalobcom bola spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma, pretože zosnulý\nuž nebude členom tejto rodiny, došlo k nenapraviteľnej ujme, ktorú považoval za možné zmierniť len\npriznaním peňažnej satisfakcie. Vyhodnotil, že u žalobcov nepochybne došlo k zásahu do ich práva na\nsúkromie, ktoré zahŕňa právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, a\ndo práva na súkromný a rodinný život. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie\nprihliadol predovšetkým na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\nOznačil za nepochybné, že morálne zadosťučinenie, vrátane odsúdenia vinníka dopravnej nehody v\ntrestnom konaní za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobcom náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej\nujmy musí odzrkadľovať konkrétne preukázané okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, medzi\nktoré možno zaradiť aj intenzitu kontaktu so zomrelým, finančnú odkázanosť pozostalých na príjme\nzosnulého a pod. Podľa názoru súdu prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške\nurčenej napadnutým rozsudkom je adekvátna okolnostiam prejednávaného prípadu a nevybočuje z\nrámca priznaných náhrad v iných porovnateľných prípadoch. Nebohý otec žalobcov mal v čase nehody\n68 rokov. Žalobcovia sú dospelými deťmi zomrelého, v čase jeho smrti neboli na neho odkázaní výživou.\nSmrť otca nepriaznivo zasiahla do emocionálneho života žalobcov.\n14. Zhrnul, že žalobcovia v 1., 2. a 3. rade požadovali náhradu nemajetkovej ujmy každý vo výške\n35.000,- eur. Súd prvej inštancie zohľadňujúc vek zosnulého v čase nehody, osamostatnenia sa\nžalobcov, intenzitu vzťahov medzi žalobcami a nebohým otcom dospel pri určení výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy k sume 10.000,- eur pre každého zo žalobcov. Táto suma podľa názoru súdu prvej\ninštancie zohľadňuje všetky relevantné kritéria, ktorými sa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nriadil, pričom tiež prihliadal na skutočnosť, že žalobcovia neboli hmotne odkázaní na zosnulého, avšak\nnemožno im uprieť, že im zosnulý mohol byť oporou v ďalšom živote. Vzhľadom na všetky uvedené\nokolnosti a ustálenú súdnu prax považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,eur pre každého zo žalobcov, preto titulom náhrady nemajetkovej ujmy priznal každému zo žalobcov\nsumu 10.000,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol.\n15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych\nautorít. V uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/73/2021 k otázke výšky\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy najvyšší súd uviedol, že ,,je vždy výsledkom posúdenia vysoko\nindividuálnych, jedinečných skutkových okolností každej konkrétnej veci, ktoré sú nezameniteľné s\nokolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej\nujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo\npre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je zo širších hľadísk to, aby sa vyriešením\nniektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky,\nakou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia\nprax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a\nnezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej\nnemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.“\n16. Z judikátu R 29/2001 vyvodil právnu vetu v znení: „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých\n\ndošlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby,\nktorá neoprávnený zásah spôsobila.“\n17. Konštatoval, že v uznesení najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 7Cdo/252/2021, ktoré bolo\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022\nnajvyšší súd prijatím judikátu pod R 3/2022 v znení prvej vety judikoval ,,právo na náhradu nemajetkovej\nujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 OZ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby\npri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia\npodľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla.“\n18. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2024 sp. zn. 7Cdo/103/2023, ktorý bol prijatý\nako judikát (R) na občianskoprávnom kolégiu najvyššieho súdu dňa 27. novembra 2024, najvyšší súd\njudikoval prijatím právnej vety v znení: „Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.\n2 a 3 OZ nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o\nobetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými\nčinmi, resp. zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov).“\n19. Súd prvej inštancie vychádzal z vyššie prezentovaných právnych záverov vyplývajúcich z\nrozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, preto na ne v celom rozsahu odkázal, pretože sú podľa neho\nplne aplikovateľné aj v danom spore. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že priznaná\nvýška nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo výške 10.000,- eur je primeraná s prihliadnutím na\nindividuálne skutkové okolnosti v danom spore. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú výsledkom\nkomplexného posúdenia a vyhodnotenia skutkových okolností preskúmavanej veci v súlade so zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z § 191 CSP. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery súd\nprvej inštancie vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol.\n20. Pripomenul, že žalobcovia si podanou žalobou okrem samotnej istiny uplatnili aj úrok z omeškania,\na to vo výške 5,5 % ročne odo dňa 30.07.2022. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa\n24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, ako aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp.\nzn. 6Cdo/185/2011, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe\nsúdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, keď až uplynutím takto určenej lehoty plnenia\nsa dlžník dostáva do omeškania. S prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že žalobcovia nemajú\nprávny nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.\n21. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že všetci žalobcovia\nboli v základe nároku plne úspešní a rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto\npodľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania\nproti žalovanému v rozsahu 100 % z im prisúdených súm.\n22. V zmysle ustanovení § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. i), § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch v spojení s položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zaviazal žalovanú zaviazal\nna zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1.000,- eur (100,- eur + 3 % z 30.000,- eur ), keď vychádzal\nz úspechu žalobcov v konaní, ktorý predstavoval 100 %.\n23. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v zákonnej\nlehote odvolanie v rozsahu zamietajúceho výroku ohľadom istiny a výroku o zamietnutí žaloby v časti\npríslušenstva, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie podľa nich vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h)\nCSP. Žalobcovia sa domáhajú, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že\nžalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcom prizná plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia\nsa nestotožnili s názorom Mestského súdu Bratislava IV v sume priznanej finančnej satisfakcie za\nutrpenú nemajetkovú ujmu spôsobenú usmrtením Z. O. N., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „Z.. O. N..“\nalebo „zosnulý“). Priznanú majetkovú kompenzáciu nepovažujú za takú, ktorá by zodpovedala naplneniu\npožiadavky spravodlivej súdnej ochrany. Súd prvej inštancie podľa nich nedostatočným spôsobom\nzhodnotil intenzitu vzťahov žalobcov k ich otcovi a peňažnú satisfakciu poskytol v neadekvátnej výške.\nMali za preukázané, že zavinené usmrtenie blízkej osoby je jedným z najzávažnejších zásahov do\n\nrodinnej a citovej sféry, ktorý prezumuje jeho výraznú intenzitu. Uviedli, že k usmrteniu Z.. O.J. N.. došlo\nnezodpovednou jazdou vodiča motorového vozidla Z. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X. XXX/XX, Y.\nJ., ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 28.11.2023,\nsp. zn. 5T/8/2023 za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ“) s poukazom na § 138 písm. h) TZ a za\nprečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) TZ s poukazom na § 138 písm. h)\nTZ. Úmrtie rodinného príslušníka negatívne zasiahlo všetkých žalobcov v emočnej sfére. Závažnosť\nvzniknutej nemajetkovej ujmy vyvodili najmä zo skutočnosti, že neočakávané usmrtenie blízkej osoby\nspôsobilo u žalobcov doživotnú a ničím nenapraviteľnú stratu. Úmrtím najbližšej osoby došlo k deštrukcii\nnajcitlivejších interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Intenzita\nvzťahov žalobcov k Z.. O. N.. vzhľadom na ich trvanie a vytvorenie osobitných citových väzieb bola na\nnajvyššej možnej úrovni ľudskej blízkosti, pričom každý deň pociťujú silné duševné trápenie.\n24. V konaní pred súdom prvej inštancie mali žalobcovia za osvedčené, že v dôsledku prerušenia\nsilného rodinného puta zažívajú zmes negatívnych pocitov, ktoré sa v nich stále opakujú. U žalobcu\nv I. rade nastalo po dopravnej nehode závažné zhoršenie jeho zdravotného stavu. Okrem vlastného\nmnožstva problémov mu pribudla strata blízkeho človeka, s ktorým navyše žil v spoločnej domácnosti.\nPo psychickej stránke sa s tým dodnes vyrovnáva veľmi ťažko. Žalobkyňa v II. rade a jej dve maloleté\ndcéry zo svojim starým otcom (zosnulým) trávili množstvo voľného času. Chodievali ho pravidelne\nnavštevovať, plánovali rôzne aktivity. Pre žalobkyňu v II. rade bol jej „opornou barlou“, na ktorú sa mohla\nvždy spoľahnúť. Pocit, že tu niekto pre Vás vždy bol, je a bude nenahraditeľný. Dňom osudnej dopravnej\nnehody jej bol, rovnako ako jej bratom (žalobcom v II. a III. rade), tento pocit navždy, nenávratné zobratý.\nŽalobca v III. rade vždy k pozostalému vzhliadal, za všetko čo ho naučil, za to kým bol, pozostalý mu\ncelý jeho život pomáhal, vedel sa naňho spoľahnúť. Často spolu trávili čas ako otec so synom v altánku\nna dome, viedli dlhé rozhovorili, pričom to bola ich obľúbená aktivita. Nestotožnili sa s tvrdením súdu\nprvej inštancie, že: „(...) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom je adekvátna\nokolnostiam prejednávaného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v iných porovnateľných\nprípadoch.“, a to ako z dôvodu jedinečnosti vzťahov medzi žalobcami a zosnulým, tak z dôvodu výšky\npriznaného odškodnenia pri zásahu do iných Ústavou SR garantovaných práv. Ústava SR v článku 12\nods. 1 odkazuje na ľudskú dôstojnosť ako na základné filozofické východisko všetkých ľudských práv. Z\nvyššie uvedeného je podľa nich zreteľné, že ľudská dôstojnosť prežaruje cez všetky ľudské práva, a to\nbez ohľadu na to, či sa jedná o zákaz mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu\nv zmysle čl. 16 ods. 2 Ústavy SR alebo o právo na súkromný a rodinný život v zmysle čl. 19 Ústavy\nSR. Pre porovnanie priznávania náhrady nemajetkovej ujmy uviedli recentný rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Adamčo proti Slovenskej republike (č. 2) zo dňa 12.12.2024,\nč. sťažností 55792/20, 35253/21 a 41955/22. Pán Adamčo bol odsúdený za závažnú trestnú činnosť\na svoj trest si odpykáva v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v Slovenskej republike. Počas\nodpykávania svojho trestu bol opakovane podrobovaný osobným prehliadkam (a z dôvodu právnej\nkvalifikácie skutku aj prísnejším osobným prehliadkam), ktoré zahrňovali vyzlečenie donaha a vykonanie\ndrepu. Tieto prehliadky boli vykonávané „sporadicky“ či „rutinne“ pri každom premiestnení väzňa z\njedného ústavu na výkon trestu odňatia slobody do druhého, resp. z ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody na súdne pojednávanie a späť. Takýto prístup k vykonávaniu osobných prehliadok u väzňov bol\nkritizovaný ako medzinárodnými organizáciami, tak samotným ESĽP v predmetnom rozhodnutí. ESĽP\nvyslovil na základe opakujúcich sa (neodôvodnených) osobných prehliadok porušenie práva na zákaz\nmučenia, ľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), pričom v zmysle výroku č. 7 priznal sťažovateľovi\n20 000,- EUR z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva v\nrozsudku framipek s.r.o. a AGRORACIO Senica a.s. proti Slovenskej republike priznal sťažovateľom\n(obchodným spoločnostiam) za vzniknuté prieťahy náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7.300,- EUR a\n6.400,- EUR, t. j. v obdobnej výške, ako tomu je v prípade žalobcov. Rešpektujúc rovnosť všetkých\nľudských práv (a fakt, že neexistuje „rebríček“ hodnoty ľudských práv navzájom) upriamili pozornosť\nna výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie. Uviedli, že v prípade žalobcov\nide o doživotnú traumu, ktorá im bola spôsobená cudzím konaním, pričom sa zároveň z pohľadu\nsekundárnych obetí jedná o najvyšší možný zásah do ich ako EDĽP tak Ústavou SR garantovaných\npráv. Postup súdu, ktorý k takýmto nárokom pristupuje bez hlbokej a detailnej analýzy individuálnych\nokolností každého zo žalobcov nepovažovali za správny. Pri takto závažnom zásahu do ľudských\npráv nie je podľa nich priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v sume 10.000,- EUR\nústavnoprávne udržateľná. Ak ESĽP priznáva za zásah do ľudskej dôstojnosti cez čl. 3 EDĽP 20.000,-\n\nEUR z dôvodu predmetných osobných prehliadok, neuspokojili sa s priznanou peňažnou satisfakciou\npriznanou žalobcom. Rovnako ako rozhodovacia činnosť ESĽP prechádza vývojom, či už v oblasti\nrozsahu ľudských práv alebo pri priznávaní peňažnej satisfakcie, musí sa tento vývoj podľa nich týkať\naj rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky. Pri porovnaní závažnosti zásahu do toho-ktorého\nľudské práva, tak podľa nich niet pochýb, že v prípade vo veci samej sa jedná o závažnejší zásah ako\nv prípade pána Adamča (o čom svedčí aj podradenie konania štátu pod neľudské zaobchádzanie a\nnie mučenie), teda aj samotná náhrada nemajetkovej ujmy by tejto skutočnosti mala byť odzrkadlená.\nDomnievajú sa, že prezentované skutočnosti odôvodňujú náhradu nemajetkovej ujmy až do výšky\n35.000,- EUR. Súd prvej inštancie podľa nich nedostatočne zhodnotil závažnosť nemajetkovej ujmy\na poskytol žalobcom peňažnú satisfakciu v neprimeranej (neadekvátnej) výške. Žalobcovia naopak\npovažujú výšku žalovaných nárokov za plne primeranú. Na preukázanie primeranosti výšky žalobcami\nuplatnených súm (každý zo žalobcov v sume 35.000,- EUR) poukázali na stanovisko Výskumného\nústavu dopravného, a.s. Žilina zo dňa 30.11.2012, v ktorom sa vyčíslila hodnota ľudského života na\nsumu 332.144,- EUR. Podľa právneho predpisu Českej republiky (a jeho ustanovení), konkrétne podľa\n§ 2959 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej len „COZ“): „Pri\nusmrcení nebo zvlášť závažném ublížení na zdraví odčiní škůdce duševní útrapy manželu, rodiči, dítéti\nnebo jiné osobe blízke peněžitou náhradou vyvažující plně jejich utrpení. Nelze-li výši náhrady takto\nurčit, stanoví se podle zásad slušnosti.“ Najvyšší súd ČR zostavil Metodiku, v ktorej stanovil spôsob,\nakým sa má aplikovať abstraktné znenie § 2959 nového COZ účinného od 1.1.2014. Pri jej zostavení\nprizval Najvyšší súd ČR odborníkov z právneho, lekárskeho a aj z poisťovacieho prostredia. Ku spôsobu\nuplatňovania § 2959 COZ pro futuro sa v Metodike uvádza nasledovné stanovisko: „Tento způsob určení\nvyše náhrady se neobejde bez definování částky, která představuje pomyslnou hodnotu zmařeného\n(byť neskončeného) lidského života pri absolutním vyrazení ze všech sfér společenského zapojení\n(100 %). Po zhodnocení dosavadní rozhodovací praxe v otázkách výjimečného zvyšování náhrady\nza ztížení společenského uplatnění podle vyhlášky č. 440/2001 Sb. v případech nejzávažnějších\ntrvalých zdravotních postižení, po komparaci s úpravami či praxi v některých evropských zemích a s\npřihlédnutím k tomu, že § 2960 o. z. výrazně rozširuje nároky poškozeného na náhradu materiálních\nújem spojených se zaopatřením či s vytvářením předpokladu pro jeho znovuzačlenění do společenského\nživota a § 2962 - 2963 o. z. posiluje rozsah náhrady za ztrátu na výdělku, dospíváme k závěru, že\ntato výchozí rámcová částka by se měla pohybovat kolem 10.000.000,- Kč. (pozn. žalobcov približne\n400.000,- EUR)“ [Metodika Nejvyššího soudu k náhradě nemajetkové újmy na zdraví (bolest a ztížení\nspolečenského uplatnění podle § 2958 Občanského zákoníku), str. 8. In: http://www.nsoud.cz]. Z\nvypracovanej Metodiky rezultuje odôvodnený záver o legitímnosti a adekvátnosti žalobcami uplatneného\npeňažného nároku. Ako Výskumný ústav dopravný, a.s. Žilina, tak metodika Najvyššieho súdu CR\nstanovili hodnotu ľudského života v rozmedzí 300.000,- EUR až 400.000,- EUR. V prvom rade poukázali\nna to, že Najvyšší súd ČR išiel ešte ďalej ako predmetný výskumný ústav. Hodnota ľudského života\nje zakaždým pomerne komplexná a závažná otázka. Napriek vyššie uvedeným záverom, sa súd prvej\ninštancie priklonil k čiastke 10.000,- EUR. Takto súdom určenej hodnote zásahu do ich práv žalobcovia\nnerozumejú. Ľudský život je základnou hodnotou právneho štátu. Zároveň rovnako ako Európsky súd\npre ľudské práva, tak aj Ústavný súd SR o práve na život v zmysle čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky\npojednáva ako o základnom práve, bez ktorého ďalšie práva nemôžu existovať a fakticky ani neexistujú.\nVeria, že aj v tomto filozofickom prístupe je odzrkadlená, ako hodnota ľudského života, tak bolesť, ktorá\nu jemu blízkej osoby nastane po jeho usmrtení. Opakovane uviedli, zásah do práva na súkromný a\nrodinný život vo forme straty blízkej osoby je najzávažnejším zásahom, ktorý môže nastať. Z vyššie\nuvedeného majú za to, že súdom prvej inštancie prezentovaná hodnota ľudského života nie je v súlade s\nnázormi, ako tuzemskej tak zahraničnej právno-technickej doktríny, pričom mali za potrebné sa prikloniť\nk českému nazeraniu na danú problematiku. Dodali, že úmyslom žalobcov nie je dosiahnuť neprimeranú\nvýšku nemajetkovej ujmy, ale docieliť primeranú peňažnú satisfakcia, ktorá by mohla aspoň čiastočne\nzmierniť utrpenie zapríčinené nečakaným úmrtím ich otca. V prípade finančnej náhrady nemajetkovej\nujmy sa nejedná iba o hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré\nžiadnym spôsobom nemôže nahradiť dopady tragickej udalosti (uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa\n20.5.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/01). Zároveň uvádzajú, že priznané odškodnenie musí „vyvážiť“ i do\nbudúcna duševné útrapy pri spomienkach na tragickú udalosť.\n25. K úrokom z omeškania žalobcovia namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznili, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy sa jedná o\nrozhodnutie deklaratórnej povahy. V prospech priznania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej\nujmy sa priklonil Mestsky súd Bratislava IV v rozsudku zo dňa 19.1.2024, sp. zn. B1-27C/1/2022, keď\npovažoval za zrejmé, že súdnym rozhodnutím dôjde už len k potvrdeniu tohto existujúceho stavu a\n\npriznaniu primeranej finančnej satisfakcie za takýto zásah. Konštitutívne rozhodnutie súdu, naopak,\nvytvára nový hmotnoprávny stav, ktorý sa realizuje práve za pomoci súdneho rozhodnutia, čo však\nnie je tento prípad. Súd uvedené opiera aj o právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v\nrozhodnutí sp. zn. 16Co/71/2022 z 30.6.2023 (bod 32.), podľa ktorého je legálna formulácia § 13 ods.\n3 Občianskeho zákonníka, že výšku náhrady podľa § 13 ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, totiž nekladie dôraz na to, kto\nmá určovať výšku náhrady, ale na to, čo sa ma pri jej určení zohľadniť, a preto účelom citovaného\nhmotnoprávneho ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo nesporne stanoviť kritéria, na ktoré sa\nmá pri určení výšky prihliadať, ak onej rozhoduje súd, avšak nie podmieniť vznik práva na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch existenciou súdneho rozhodnutia. Akceptáciou konštitutívnej povahy\nrozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch by bola vylúčená aplikácia všeobecnej\núpravy Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 v spojení s § 488, § 489, § 492, § 517 ods. 1 a ods.\n2, § 559 ods. 2a §563 Občianskeho zákonníka).“ Krajský súd v Bratislave vyslovil totožný záver v\nuznesení zo dňa 30.6.2023, č. k. 16Co/71/2022-468 (viď bod 32): „(....) povinnosť pôvodcu do zásahu do\nosobnostných práv plniť však vzniká už samotným neoprávneným zásahom a nie až rozhodnutím súdu\no náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.“, a v (ii) rozsudku zo dňa 30.7.2024, sp. zn. 3Co/37/2024 (viď\nbod 32). V identifikovanom recentnom rozsudku Krajský súd v Bratislave konštatuje: „Pre zdôraznenie\nsprávnosti tohto záveru a v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného dopĺňa, že žalovaný\ncelkom opomína zmeny v judikatórnej činnosti, ku ktorým došlo v právnom posudzovaní tejto otázky (viď\nviaceré rozhodnutia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v ods. 35.- 42. odôvodnenia). Pod vplyvom\nrozhodnutí súdov vyššej inštancie došlo k zmene v náhľade na charakter rozhodnutia priznávajúceho\npeňažné odškodnenie za nemajetkovú ujmu, ktoré sa tak vo svetle aktuálnej judikatúry považuje za\ndeklaratórne, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Rozhodnutím o priznaní finančného odškodnenia za\nujmu v imateriálnej sfére poškodeného súd nekonštituuje žiadne právo (nárok), len deklaruje prítomnosť\ntejto nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného a v prípade jej dobrovoľného neodškodnenia\nzo strany povinnej osoby posudzuje dôvodnosť výšky peňažnej satisfakcie uplatnenej súdnou cestou.\nOpačný záver nevyplýva ani z normatívnej úpravy v § 13 OZ či skutočnosti, že výšku finančného\nodškodnenia určuje súd na základe voľnej úvahy a ako nesprávna sa ukázala aj argumentácia poisťovni\nnamietajúca možnosť priznania úrokov z omeškania s poukazom na právnu úpravu zák. č. 381/2001\nZ. z. Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch\no ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých\núčastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti (§\n517 OZ), vrátane poisťovateľov.“ Vo vzťahu k prezentovanému upriamili pozornosť na skutočnosť,\nže: „Podporne odvolací súd dopĺňa ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z\nomeškania ako príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 4.10.2023, sp. zn. 2Co/18/2023, uznesenie NS SR zo dňa 31.1.2022, sp. zn.\n7Cdo/39/2021 a súčasne zdôrazňuje, že rozhodnutia NS SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp.\nzn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019, sp. zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle čl. 2 ods. 2\nCSP aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy, ktorou boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach.“\nV kontexte vyššie prezentovaného zároveň poukázali na príspevok Z.. S. E., K.. publikovaný pod\nnázvom „Poznámka ku konštitutívnosti rozsudku o náhrade nemajetkovej ujmy“ v odbornom periodiku\nSúkromné právo, č. 4/2022. Mali za to, že je potrebné sa zamyslieť (a neustále sa zamýšľať) nad\ndôsledkami a dopadmi (akéhokoľvek) výkladu (m. m.: nález Ústavného súdu SR z 14.10.2021, č. k. II.\nÚS 309/2020-33). Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 5.8.2010, sp. zn. II. ÚS 3168/2009, bod\n18: „Judikatura nemůže být bez vývoje a není vyloučeno, aby (a to i při nezměnené právni úpravě)\nbyla nejen doplňována o nové interpretační závěry, ale i měněna, např. v návaznosti na vývoj sociální\nreality, techniky a pod., s nimiž jsou spjaty změny v hodnotových akcentech společnosti.“ Vývoj a\nzmena judikatúry nie sú samy osebe v rozpore s požiadavkami Dohovoru a ochrane ľudských práv\na základných slobôd, pretože by to brzdilo rozvoj právneho uvažovania (pozri napr. rozsudok veľkej\nkomory zo dňa 20.10.2011 vo veci Nejdet Sahin and Perihan Sahin v. Turecko, č. sťažnosti 13279/05,\nbod 58). Nepriznaním práva na úroky z omeškania sa dlžníkovi umožňuje, aby sa úspešne, bez\nakejkoľvek sankcie vyhýbal splneniu svojej peňažnej povinnosti voči veriteľovi. Vyslovili názor, že vyššie\nuvedenou aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (KS BA) a dovolacieho súdu v\nzmysle čl. 2 ods. 2 CSP a právnou doktrínou dostatočne preukázali deklaratórnu povahu rozhodnutia\nsúdu o náhrade nemajetkovej ujmy, a tým zároveň aj k tomu prislúchajúci nárok žalobcov na úroky z\nomeškania. Žalobcovia navrhli, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo\ndňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel\n\na žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu v zmysle\n§ 396 CSP.\n26. Proti tomuto rozsudku v rozsahu vyhovujúcich výrokov a v rozsahu výroku o náhrade trov konania\na súdnom poplatku podala riadne a včas odvolanie žalovaná, majúc za to, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v napadnutom rozsahu, čím je daný odvolací\ndôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že v konaní pred prvoinštančným súdom nebola\nmedzi účastníkmi konania sporná vecnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale\nlen jej výška, spolu s úrokom z omeškania. Pripomenul, že na základe vykonaného dokazovania mal\nkonajúci súd za preukázané, že žalobcami požadovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná a\nnásledne ním prijaté rozhodnutie sa skôr blíži k žalovanou ponúknutej výške odškodnenia, ktorú počas\nkonania aj navrhovala. Žalovaná teda od samého začiatku nepopierala vecnosť samostatného nároku\nžalobcov, resp. právny základ a preto medzi stranami bola v konaní spornou len výška uplatnenej\nnáhrady nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie vytkla, že v napadnutom rozsudku sa vôbec nezoberá\nindividuálnymi a ani jedinečnými skutkovými okolnosťami daného prípadu. Žalovaná skôr vníma, že je\nto práve naopak, keďže prvoinštančný súd zaujal zovšeobecňujúci prístup k prejednávaným nárokom,\nktorým by bolo možné dôvodiť skoro v každom prípade takéhoto nešťastia v rodine. S ohľadom na to,\nmala za to, že priznanú náhradu nemajetkovej ujmy skôr súd prvej inštancie generalizuje, vonkoncom\nvšak neprináša individuálne posúdenie nárokov každého žalobcu a vôbec sa nezaoberá špecifickými\nokolnosťami ich prípadu, resp. ich vzťahom s ich nebohým otcom. Naproti tomu však, v napadnutom\nrozsudku len stroho konštatuje existenciu takéhoto rodinného vzťahu a dopĺňa, že zosnulý otec mohol\nbyť žalobcom oporou v ďalšom ich živote. Namietala, že sa teda vôbec nezoberá intenzitou a kvalitou ich\nvzájomných vzťahov, čo by malo byť podľa jej názoru imanentnou súčasťou rozhodnutia o nemajetkovej\nujme pri zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov. Poukázala aj na to, že prvoinštančný\nsúd nezohľadňuje ani zjavné skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na priebeh vzťahu žalobcov\ns ich otcom. Keďže okrem iného opomína skutočnosť, že jeden zo žalobcov podstatný čas pred\nnešťastnou dopravnou nehodou trvalo žil a pracoval v zahraničí a taktiež aj ďalšia žalobkyňa trvalo žije v\npodstatnej vzdialenosti od miesta bydliska zosnulého otca, čo jej prakticky znemožňovalo každodenný a\nbezprostredný kontakt s otcom. V tomto smere je podľa názoru žalovanej rozhodnutie prvostupňového\nsúdu nepreskúmateľné, nezdôvodnené a nezakladá sa na zistenom skutkovom základe. Žalovaná ďalej\nje toho názoru, že žalobcami uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná k okolnostiam\nprípadu, pričom už počas konania pred prvostupňovým súdom predložila Prehľad rozhodovacej praxe\no náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu\nosobnosti, ktorého autorom je Z.. V. Š., ktorý jej názor potvrdzuje. Z danej analýzy Z.. Š. je podľa nej\nzrejmé, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedá zásade proporcionality, ktorú je v\ntomto prípade potrebné aplikovať. Z daného prehľadu vyvodila, že priemerná výška nemajetkovej ujmy\npri strate rodiča pre pozostalé plnoleté deti sa pohybuje v rozhodovacej praxi súdov zhruba v sume okolo\n10.000 EUR. Doplnila, že v danom priemere sa nachádzajú aj prípady, ktoré boli natoľko výnimočné, že v\nzáujme primeraného zadosťučinenia bolo potrebné žalobcom priznať niekoľkonásobne vyššiu náhradu\nnemajetkovej ujmy, ako je tomu bežne. Takýmto príkladom je aj rozhodnutie vo veci Okresného súdu\nPoprad, sp. zn. 9C/45/2011, keď v dôsledku smrti otca skrachovala rodinná firma, v ktorej pracovali\naj plnoletí zaopatrení synovia, ktorým súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 EUR alebo\nrozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto na Váhom, sp. zn. 10C/149/2012, kde súd priznal potomkom\n30.000 EUR, v dôsledku smrti oboch rodičov pri dopravnej nehode. Poukázala aj na to, že priznaná suma\nnemajetkovej ujmy prvostupňovým súdom skôr zodpovedá náhrade, ktorú súdy priznávajú maloletým\ndeťom pri smrti ich rodičov, napríklad v prípade rozhodnutia Okresného súdu Martin, sp. zn. 6C/94/2006\nalebo rozhodnutia Okresného súdu Poprad, sp. zn. 12C/155/2014, prípadne v konaní Okresného súdu\nČadca 16C/282/2016. Pokiaľ by sa teda v danom prehľade O.. Š. nezohľadnili výnimočné prípady\nzásahu do osobnosti žalobcov, v ktorých bola priznaná niekoľkonásobne vyššia náhrada nemajetkovej\nujmy, by vychádzala primeraná suma náhrady okolo 6.000 EUR. V poslednom rade žalovaná počas\nkonania pred prvostupňovým súdom poukázala aj na ďalšie rozhodnutia súdov v iných obdobných\nprípadoch, ktoré boli prijaté po zostavení prezentovaného prehľadu O.. Š.. Takýmto príkladom je aj\nrozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 30.06.2020, sp. zn. 5Co/16/2020, kde súd priznal titulom\nnemajetkovej ujmy žalobkyni (dcére nebohej matky) sumu 3.000 E UR a ďalšej žalobkyni (druhej dcére)\nsumu 5.000 EUR, alebo tiež rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, kde rozsudkom zo dňa 20.07.2020,\nsp. zn. 7Co/14/2020, priznal jednému synovi sumu 3.000 EUR, ďalšiemu synovi sumu 3.000 EUR,\nďalej dcére, ktorá s nebohým otcom žila v spoločnej domácnosti sumu 5.000 EUR a ďalšej dcére sumu\n\n4.000 EUR.Žalovaná je toho názoru, že z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno\nvyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti\nna výživu z jeho strany, ktorý zomrel v úctyhodnom veku 68 rokov. S ohľadom na to považuje ňou\nponúknutú satisfakciu vo výške 5 000 EUR za dostačujúcu a najmä v súlade so zásadou proporcionality v\nobdobných veciach. S ohľadom na výsledok konania mala za nesporné, že žalovaná bola vo väčšej časti\npred prvostupňovým súdom úspešná. Namietala, že napriek tomu však v napadnutom rozsudku bola\nzaviazaná k náhrade trov konania žalobcom v plnej výške a taktiež k úhrade súdneho poplatku vo výške\n1.000 EUR. Žalovaná je toho názoru, že s ohľadom na argumentáciu prvostupňového súdu vo vzťahu k\nnepriznanej nemajetkovej ujme sa javí dané riešenie náhrady trov konania nespravodlivé a aj v rozpore\nso zákonom. Podľa nej správne by mal prvostupňový súd priznať žalobcom a aj žalovanej náhradu trov\nkonania podľa pomeru ich úspechu vo veci samej, resp. k priznanej čiastke 10.000 EUR a k nimi žiadanej\nsumy náhrady (35.000 EUR) pre každého. Teda s ohľadom na to, že právny základ nároku nebol sporný v\ntomto konaní má žalovaná za to, že žalobcovia boli úspešní len na v 28, 57% a žalovaná na druhej strane\nv rozsahu 71,48 %. Podľa nej daný pomer úspechu by sa mal potom aj premietnuť do uloženej povinnosti\nna náhradu súdneho poplatku vo výške 1.000 Eur, ktorý by mala žalovaná uhradiť podľa pomeru jej\nneúspechu vo veci samej. Prvostupňový súd sa teda podľa názoru žalovanej v napadnutom rozsudku\nnedostatočne vysporiadal s náhradou trov konania a nesprávne aplikoval právnu úpravu. Preto mala za\nto, že nie len spravodlivejšie, ale aj v súlade so zákonom malo byť riešenie, pri ktorom by prvostupňový\nsúd reflektoval mieru úspechu strán sporu v konaní podľa § 255 CSP a priznal náhradu trov konania aj\nžalovanej. V tomto smere žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 27.08.2020,\nsp. zn. II. ÚS 225/2020, ktoré sa venuje práve posúdeniu miery úspechu strán sporu pri náhrade trov\nkonania v konaniach, kde ich výsledok závisí od úvahy súdu alebo znaleckého dokazovania. Ústavný\nsúd okrem iného uvádza, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,\nvýška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V tomto konaní pred prvostupňovým súdom práve základ\nuplatneného nároku nebol sporný, keďže žalovaná uznala nárok žalobcov. Sporná bola teda len výška\nnáhrady, ktorá sa aj podľa názoru Ústavného súdu týka sprevádzajúceho rozhodnutia, na ktoré sa v\nplnej miere uplatňuje zásada náhrady trov konania podľa miery úspechu strán sporu v zmysle § 255\nCSP. Žalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu\nna ďalšie konanie a rozhodnutie, súčasne priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.\n27. Žalovaná v rámci odvolacej repliky k odvolaniu žalobcov uviedla, že sa v jej odvolaní voči\nnapadnutému rozsudku v dostatočnej miere vysporiadava s výškou primeraného zadosťučinenia\nnemajetkovej ujmy v danom prípade, pričom však ani prvostupňovým súdom prisúdenú sumu\nnepovažuje za primeranú a teda samozrejme o žalobcami uplatnenej výške platí uvedené dvojnásobne.\nMala za to, že žalobcami požadovaná suma je úplne v rozpore s rozhodovacou praxou a tiež s\nmožnosťami vinníkov dopravných nehôd. Namietala, že v ďalšom rade žalobcovia zdôvodňujú nimi\nuplatnenú výšku v predloženom odvolaní proti napadnutému rozsudku niektorými rozhodnutiami ESĽP,\nktoré skutkovo a ani vecne nesúvisia s prejednávaným prípadom pred prvostupňovým súdom. Doplnila,\nže v daných veciach žalovanou stranou nebola ani obchodná spoločnosť, ale štát (Slovenská republika).\nPoukázala na to, že v prvom rade je štát garantom základných ľudských práv a má určite širšie možnosti\nna odškodňovanie pri porušení základných ľudských práv a slobôd, ako poisťovateľ, ktorého úlohou je\nudržateľná kompenzácia poškodených pri dopravných nehodách. V tomto smere mala za to, že právnym\nzástupcom použitá argumentácia žalobcu vo vzťahu k prejednávanému prípadu je až miestami absurdná\na nemá žiadny súvis so žalobcami a ani so skutkovými okolnosťami danej veci. Žalovaná je teda toho\nnázoru, že z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno vyčítať bežné rodinné vzťahy\nmedzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany, ktorý\nzomrel v úctyhodnom veku 68 rokov. Taktiež z vykonaného dokazovanie nevyvodila žiadne okolnosti,\nktoré by odôvodňovali priznať primerané zadosťučinenie vo vyššej sume ako bolo zo strany žalovanej\nponúknuté počas konania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou proporcionality v obdobných\nveciach.\n28. K žalobcami napadnutému výroku o nepriznanom úroku z omeškania žalovaná v odvolacej replike\npripomenula ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority v SR, keďže podľa rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, ako aj podľa rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6Cdo 185/2011, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím\ntakto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. S prihliadnutím na uvedené žalobcovia\n\npodľa žalovanej nemajú právny nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Poukázala aj na novšie\nrozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 12.06.2024, pod sp. zn. I. ÚS 22/2024, ktoré práve rieši\npolemiku, ktorú sa snaží z pochopiteľných utilitárnych dôvodov navodiť aj právny zástupca žalobcov.\nPredmetný nález ústavného súdu okrem iného aj vhodne sumarizuje názory všeobecných súdov na\npredmetnú otázku úrokov z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy súdom na základe § 13 OZ. V\nprvom rade ústavný súd odkazuje na Krajský súd v Nitre č. k. 25Co/94/2020-802 z 24. marca 2021,\nktorý vo svojom rozhodnutí poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej je výška nemajetkovej\nujmy na úvahe súdu a až rozhodnutím súdu sa povinná osoba dozvie o tom, v akej výške má ujmu\nplniť. S ohľadom na to považoval odvolací súd za správny záver okresného súdu o nepriznaní úrokov z\nomeškania. Vzhľadom na inú právnu úpravu náhrady škody v Českej republike (v novom Občianskom\nzákonníku) a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je pre súdy v Slovenskej republike\nzáväzná, nebolo ani podľa krajského súdu možné konštatovať, že záver najvyššieho súdu je prekonaný.\nV ďalšom rade ústavný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/174/2021 z\n15. augusta 2023 v danom prípade, ktorý dôvodí, že posúdenie existencie práva na úrok z omeškania s\nplnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti\nv peniazoch je súdnou praxou riešené ustálene a nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal\nodchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe, že rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy z titulu zásahu\ndo osobnostných práv je konštitutívnym rozhodnutím, na základe ktorého sa žalovaná dozvedela o jej\nvýške, preto nemôže dôjsť k omeškaniu skôr ako dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie\nurčenej rozhodnutím súdu. Najvyšší súd odkázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z\n2. októbra 2019. V poslednom rade sa teda ústavný súd vracia k svojmu nálezu č. k. IV. ÚS 72/2019-62\nz 2. októbra 2019, kde vyjadril názor, že právnym dôvodom a základom tohto priznaného práva osoby\ndotknutej zásahom je až právny záver vyslovený súdom, že toto právo dotknutej osobe priznáva a\nzároveň určí jeho rozsah, a nie samotný zásah do práv osobnostnej povahy, čo je skutková okolnosť\na je len predpokladom priznania tohto práva. Na záver ústavný súd zhrnul, že rozhodnutie o práve\nna náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa\n§ 13 OZ nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Polemiku ústavný súd v jeho\nrozhodnutí prijatom pod sp. zn. I. ÚS 22/2024 uzaviera, že právny záver alebo názor, že samotný zásah\nje právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá\noporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym\ndôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva\na v určitom rozsahu. Ústavný súd svoje úvahy dopĺňa aj odborným názorom prezentovaným v časopise\nPrávny obzor, kde v jednom z článkov sa konštatuje, že z pohľadu uplatňovania súkromnoprávnych\nnárokov na náhradu nemajetkovej ujmy platí, že o nich rozhodujú súdy výlučne na základe žaloby\na v rozsahu žalobného nároku (platí zásada non ultra petitum), rozhodnutím „konštitutívnej“ povahy.\nInými slovami, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej\nujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže\nbyť splatná ani vymáhateľná) (ZLOCHA, Ľ. Nárok na primerané zadosťučinenie, jeho preukazovanie\na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právny obzor, 103, 2020, s. 198 - 210.). V tomto smere, pokiaľ\nporovnáme nárok zo záväzkovoprávnych vzťahov a nárok podľa § 13 OZ je ťažké si nevšimnúť, že\npokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu zákon v zásade a aj prirodzene spája s povinnosťou\nplatiť aj úroky z omeškania. To však podľa žalovanej neplatí pri primeranom zadosťučinení podľa § 13\nOZ, keďže právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby\na touto osobou, ktorého obsahom je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. OZ, a\nto aj žalobou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na jednej strane a povinnosť pôvodcu zásahu\nznášať sankcie uložené súdom, včítane prípadnej povinnosti na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch na strane druhej, nie je však záväzkovým právnym vzťahom. Právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch nie je preto právom veriteľa na plnenie (pohľadávkou) od dlžníka podľa ustanovenia\n§ 488 a nasl. OZ a uspokojenie tohto práva nie je plnením peňažného dlhu v zmysle ustanovenia § 517\nods. 2 OZ. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalobcov zamietol.\n29. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike zastali názor, že žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla\nrelevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou navrhnutú zmenu prvostupňového rozhodnutia\n(konkrétne výrokov I., II., III., VI., VII.), pričom sa pridržiavajú nimi podaného odvolania vo veci samej\nzo dňa 3.3.2025. Žalobcovia nesúhlasia s posúdením žalovanej ohľadom výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy a naopak považujú ju za nedostatočnú a neodrážajúcu intenzitu a kvalitu vzájomných\nvzťahov medzi zosnulým a žalobcami. Suma 10.000,- Eur sa podľa nich vymyká aj bežnej súdnej praxi\nsúdov v Slovenskej republike. Podľa názoru žalobcov žalovaná používa nesprávne metódy výkladu,\n\nčím prichádza k rozporuplným a nesprávnym záverom. Nesprávne závery žalovanej podľa žalobcov\ntkvejú práve v tom, že podľa nej dostatočným nezohľadnením skutkových okolností prípadu všeobecný\nsúd priznal žalobcom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy viacej než mal. Podľa nich je to presne\nnaopak, nedostatočným zohľadnením prezentovaného skutkového stavu sa priklonil k nižšej sume.\nAk by, ako správne podotýka žalovaná, všeobecný súd zohľadnil jedinečnosť, hĺbkosť a imanentnú\nblízkosť vzťahov, ktoré mali žalobcovia so zosnulým, prišiel by len k jedinému záveru, a tým podľa nich\nje, že žalobcami požadovaná výška odškodnenia je adekvátna k zásahu do ich osobnostných práv.\nVšeobecný súd podľa nich zároveň správne uviedol, že zosnulý mohol byť žalobcom oporou v ich ďalšom\nživote. Bol to ich otec, jediný žijúci rodič, mohli sa naňho spoľahnúť, mohli za ním prísť s každým ich\nproblémom, pričom v ich živote zastával nenahraditeľnú funkciu. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je\njedinečný, a to práve tým, že rodič je pre dieťa niekto, kto si vždy nájde čas, sprevádza ho životom\na myslí naň (bez ohľadu na vek). Na základe vyššie uvedeného žalobcovia nerozumejú vyjadreniam\nžalovanej, ktorá hodnotí vzťah jednotlivých žalobcov so zosnulým. Žalovaná podľa nich opomína\nnapríklad tú skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade sa na pojednávaní vo veci samej pred všeobecným\nsúdom skoro psychický zrútila, a rovnako žalovaná opomína tú skutočnosť, že žalobca v I. rade žil so\nzosnulým stále v spoločnej domácnosti. Žalobcovia v tomto smere považujú argumentáciu žalovanej o\nnepreukázaní dostatočných citových väzieb za účelovú. Žalobcovia v konaní pred všeobecným súdom\nmali za dostatočne preukázanú hĺbku ich vzťahu so zosnulým. Zjednodušený argument žalovanej o\n„diaľke“ miesta bydliska zosnulého od miesta bydliska niektorých zo žalobcov považujú žalobcovia\nza bezpredmetný. Dobré rodinné vzťahy sa v podmienkach Slovenskej republiky prezumujú, pričom\nrozdielne bydliská žalobcov a zosnulého nijakým spôsobom nepreukazujú zlé rodinné vzťahy. V dnešnej\ndigitálnej dobe 21. storočia spolu vedia ľudia, ktorí sa nachádzajú na odlišných miestach, tráviť enormné\nmnožstvo času. Vedia si napríklad písať, volať, četovať cez internet. Rovnako pri stretnutí dieťaťa s\nrodičom ide aj o kvalitu stráveného času. Pokiaľ ide o žalovanou predložený prehľad rozhodovacej\npraxe od Z.. Š., žalobcovia namietali, že predmetný prehľad nie je postavený na recentnej rozhodovacej\nčinnosti najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom spory vyplývajúce z § 13 OZ sú\npredmetom neustáleho vývinu súdnej praxe. Ako z analýzy prehľadu doloženej rozhodovacej praxe,\ntak aj z recentnej rozhodovacej praxe jasne vyvodili, že žalobcami požadovaná výška odškodnenia\nje adekvátna. Rozhodnutia uvádzané žalovanou podľa nich neodrážajú skutočností stav ustálenej\nrozhodovacej praxe. Žalovaná podľa nich síce predkladá prehľad rozhodnutí vo veciach nemajetkovej\nujmy, avšak opomína niektoré kľúčové elementy. Žalovaná nezvýraznila skutočnosť, že sa jedná o\npotvrdzujúce rozsudky na základe odvolania žalovaných, čo podľa nich znamená, že krajské súdy sa\nnemohli zaoberať (ani sa nezaoberali) otázkou, či sumy priznané okresnými súdmi treba zvýšiť alebo nie,\nresp. boli oprávnené buď len rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť alebo priznanú sumu znížiť. Na\nzáklade vyššie uvedeného argumentu namietali, že nemajú rozhodnutia uvedené žalovanou relevanciu.\nArgumentácia žalovanej tým opomína podstatné procesné súvislosti. Ak odvolanie podá len žalovaná\nstrana, odvolací súd svoje úvahy celkom prirodzene obmedzí výhradne na otázku, či je alebo nie je\nvhodné priznať menšiu náhradu. Preto i jeho odôvodnenie, nech je akokoľvek kvalitné, je z podstaty\nveci ochudobnené o akékoľvek úvahy v prospech zvýšenia tejto sumy. Odvolacie súdy preto v daných\nveciach meritórne nerozhodovali o argumentoch predložených mu oboma sporovými stranami, neboli\nvystavené relevantným skutočnostiam svedčiacim v prospech zvýšenia relutárnej náhrady nemajetkovej\nujmy a v neposlednom rade i z procesného hľadiska v zmysle zásady ne ultra petitum partium\nnemali možnosť priznať pozostalým vyššiu kompenzáciu. Keďže procesné snahy žalobcov v konaniach\nprezentovaných prvoinštančným súdom sa končili práve na súde prvej inštancie, výpovedná hodnota\ndotknutých rozhodnutí odvolacích súdov je ipso facto z podstaty veci limitovaná. Žalobcovia zároveň\nuviedli niekoľko rozhodnutí o náhrade nemajetkovej ujmy, ktoré sa prikláňajú práve k opačnému záveru\nako stanovuje žalovaná. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 7.7.2015, sp. zn. 6Co/810/2014 bol\npotvrdený rozsudok prvoinštačného súdu, v ktorom išlo o smrť rodiča, kde bola priznaná pre každé dieťa\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur. Takto priznaná výška je bez mála 3-násobkom toho,\nčo požadujú žalobcovia vo veci samej. Rovnako žalobcovia poukazujú na rozsudok Krajského súdu v\nPrešove zo dňa 12.6.2018, sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým súd potvrdil plnoletým pozostalým deťom,\nktorí nežili v spoločnej domácnosti, každému po 20.000,- Eur. Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku zo\ndňa 30.7.2015, sp. zn. 12Co/465/2014 potvrdil rozsudok prvoinštačného súdu, ktorý priznal plnoletému\ndieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy v sme 33.500,- Eur. Opätovne poukázali aj na rozsudok Krajského\nsúdu v Trnave zo dňa 22.9.2019, sp. zn. 26Co/44/2020, v ktorom krajský súd stanovil, že: „V rámci\nkomparatívnych úvah bolo prihliadané na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom a\nsúrodencom (v prípadoch dopravných nehôd), v intervale približne medzi 50.000 eur, priemerne 20.000\n- 25.000 eur. Z vyššie prezentovanej rozhodovacej činnosti mali zato, že priemerná výška náhrady\n\nnemajetkovej ujmy vychádza okolo 50.000,- Eur, čo je viacej než je suma náhrady nemajetkovej ujmy\npožadovaná žalobcami v tomto konaní. Na jasné preukázanie argumentácie žalobcov poukázali na\nskutočnosť, že aj v prípade rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.6.2020, sp. zn. 5Co/16/2020\nsa jednalo o prípad, kde bolo odvolanie podané iba zo strany žalovaného, teda Krajský súd v Žiline\nnemohol rozhodovať o tom, či bola výška priznaného odškodnenia dostačujúca. Krajský súd mohol\nrozhodovať len o tom, či je odvolanie žalovaného dôvodné, kde jasne uviedol, že nie je a rozsudok\npotvrdil. Žalobcovia majú zato, že na základe ich výsluchov (a celkového vykonaného dokazovania)\nbolo dostatočne preukázané, že mali so zosnulým jedinečné, hlboké, a nanajvýš blízke rodinné vzťahy,\npričom žalobca v I. rade žil so zosnulým v spoločnej domácnosti. Protiprávnym konaním poistenca\nžalovanej zomrel zosnulý v rannom dôchodkovom veku (teda dokonca ešte skôr ako je priemerná dĺžka\nživota na území Slovenskej republiky u mužov), pričom zároveň týmto protiprávnym konaním došlo\nk tomu najinvazívnejšiemu zásahu do základného práva žalobcov v zmysle čl. 19 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného\npovažujú žalobcovia priznanú satisfakciu za nedostatočnú a rovnako nemôžu súhlasiť s kompenzáciou,\nktorú navrhla žalovaná. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovanej k výroku o náhrade trov konania a k\nvýroku, ktorým bola zaviazaná k úhrade súdneho poplatku vo výške 1.000,- Eur, s výkladom žalovanej\nžalobcovia nesúhlasia a považujú ho v celistvosti za nesprávny, pričom podľa nich dnes je ako v právnej\ndoktríne, tak v ustálenej súdnej praxi jasne stanovený spôsob rozhodovania o náhrade trov konania\nv prípade, ak je priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výlučnej diskrécii súdu. Žalobcovia sú\npresvedčení, že v súlade s relevantnou právnou úpravou boli v predmetnej právnej veci jedinou plne\nprocesné úspešnou stranou. Na podporu svojej argumentácie poukázali na vybrané názory slovenskej\nprocesualistiky, ako aj na závery súdnej praxe majúce pre daný spor kardinálny význam. Napriek tomu,\nže súčasná právna úprava neobsahuje identické gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP, podľa\ndôvodovej správy k CSP: „(...) môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak\nsúd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku\nzávisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie,\nže bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané\nboli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“ Totožný\nprávny záver vyvodili aj z odborného článku „Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania\na ich náhrada“ publikovaného v Bulletine slovenskej advokácie, podľa ktorého: „Princíp vyjadrený v §\n142 ods. 3 OSP bude uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v\nsúlade s c/. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP.“ (In: SEDLAČKO,\nF. et. al.: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej\nadvokácie, 2016, č. 3, s. 4). Nárok žalobcov na plnú náhradu trov konania subsidiárne verifikuje podľa\nnich aj odborná spisba, ktorá v tomto kontexte uvádza: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na\nkonania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.\nV týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť\nžalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za\npredvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Priznanie plnej náhrady trov\nkonania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo\nveci\" (S 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku\n(In: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ,\nM. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 926 - 927). V tejto súvislosti\ndali žalobcovia do pozornosti i nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS/652/2018,\nv ktorom ústavný súd artikuloval nasledovné: „Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého\nrekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj\nz autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne\npatrí aj dôvodová správa. Z citovanej časti dôvodovej správy (pozn. žalobcov: výklad § 255 a naši.\nCSP) vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP, ako\nto explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia.“ Zároveň\nÚstavný súd SR v citovanom náleze podotýka, že jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženia sa\nk obsahu právnej normy. Na jeho doplnenie či spresnenie následne slúžia ostatné interpretačné prístupy\npostavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane\nústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať\nvýznamný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (totožne: nález Ústavného\nsúdu SR zo dňa 10.5.2012, sp. zn. IV. ÚS 92/2012, publikovaný v zbierke nálezov a uznesení ÚS\nSR pod č. 25/2012; nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.10.2011, sp. zn. I. ÚS 351/2010, publikovaný\n\nv zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 67/2011). Uviedli, že v prospech argumentačnej línie\nžalobcov svedčí aj názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho uznesení zo dňa 8.2.2017, sp. zn.\nI. ÚS/56/2017, v ktorom Ústavný súd SR explicitne konštatoval: „Civilný sporový poriadok už nemá\nustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis\nvo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech\nuž Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa\nCivilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje\nosobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška\nplnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne\nako podľa doterajšej úpravy.“ Konštatovali, že k interpretácii pojmu úspech vo veci v konaniach, v\nktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, zaujala súdna prax jednoznačné právne stanovisko, ktoré\nje pravidelne pertraktované v rozhodnutiach všeobecných súdov všetkých inštancií. V tejto súvislosti\nžalobcovia poukázali na právnu vetu rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn.\n10Co/191/2017, ktorá znie: „Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých\nvýška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. týchto prípadoch však nejde o\nprocesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno\nho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy\nsúdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté,\nvýška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže\npresahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt,\nže škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne\nprocesné úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška\nplnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na\nplnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku.“\nPrípustnosť priznania plnej náhrady trov konania úspešným žalobcom analogicky abstrahovali aj z\nuznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.6.2017, sp. zn. 14Co/100/2017, v ktorom Krajský\nsúd v Banskej Bystrici konštatoval: „Pokiaľ žalobkyňa bola plne procesné úspešná čo do základu a\nvýška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela od znaleckého posudku, žalobkyňa\nmá právo na plnú náhradu trov. Aj keď Civilný sporový poriadok nemá obdobné ustanovenie, pri\nposudzovaní nároku na náhradu trov konania je potrebné vychádzať z rovnakých princípov v časti,\nktorá sa týka výšky plnenia závislej od znaleckého posudku konania z prisúdenej sumy.“ (totožne:\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.9.2018, sp. zn. 14Co/93/2018). Žalobcovia\nosobitne akcentovali uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.9.2018, sp. zn. 5Co/207/2018,\nv ktorom odvolací súd uviedol nasledovný názor: „Berúc do úvahy poskytnuté plnenie i charakter\nsporu, v ktorom výška náhrady škody závisela od znaleckého posudku, žalobkyňu nemožno považovať\nza procesné neúspešnú stranu alebo za stranu, ktorá zastavenie konania procesné zavinila (...) Ako\nsprávne uviedla i žalobkyňa, nemožno ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku\nna základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti, bez ohľadu na skutočnosť, že na rozdiel od skoršej\nprávnej úpravy, obsiahnutej v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., nový Civilný sporový poriadok túto situáciu\nvýslovne nerieši. Žalobcami požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považovali za plne súladnú\ns rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, pričom podotkli, že si riadne splnili svoje zákonné\npovinnosti pri dokazovaní predmetného nároku. Žalobcami uvádzané rozhodnutia v plnej miere reflektujú\nprejednávaný prípad. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pojednávanú\no priznaní satisfakcie za zásah do ich ľudských práv. Prejednávaný prípad je rovnako o žalobcoch, ktorý\nna základe najzávažnejšieho a najintenzívnejšieho zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život\nžiadajú o náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že štát je garantom ľudských práv, podľa nich nemá\nnijaký súvis s prejedávaným prípadom. Zo žiadneho právneho predpisu v podmienkach vnútroštátneho\nalebo medzinárodného práva nevyvodili, že by úlohou poisťovateľa bola udržateľná kompenzácia\npoškodených pri dopravných nehodách. Žalobcovia uviedli už opakovane pertraktovanú skutočnosť, že\nich vzťahy so zosnulým neboli v žiadnom ohľade bežné, boli nanajvýš blízke, hlboké a nenahraditeľné.\nIch Otec zomrel predčasne, mal pred sebou ešte dlhé a nádherné roky života, ktoré mohol pravidelne\ntráviť so svojimi deťmi a vnúčatami. Otec žalobcov im bol nečakane vzatý, a to výlučne protiprávnym\nkonaním poistenca žalovanej. Sumu požadovanej náhrady označili za proporcionálnu, odrážajúcu\naktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom berie do úvahy\nako jedinečnosť prejedávaného prípadu, tak osobitosť skutkových okolností vo forme neopakovateľnosti\nvzťahov žalobcov so zosnulým. Namietali tiež nesprávnu aplikáciu nálezu Ústavného súdu na otázku\nnároku žalobcov na úroky z omeškania (eurokonformný výklad a jedinečnosť povahy dopravných\n\nnehôd. Pridržiavajú sa svojich predchádzajúcich podaní, v ktorých uviedli obšírnu súdnu rozhodovaciu\nprax v otázke nároku na úroky z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy. Žalovaná podľa nich\nopomína tú skutočnosť, že skutkový stav prípadu, ktorý bol riešený v náleze Ústavného súdu SR\nzo dňa 12.6.2024, sp. zn. I. ÚS 22/2024 sa týkal konania o náhradu škody, ochranu osobnosti a\nnáhradu nemajetkovej ujmy voči konkrétnemu poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Teda v danej\nveci išlo o sťažovateľov, ktorým vznikla ujma na základe postupu non lege artis medicinae. Nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu postupu non lege artis medicinae je podľa nich koncepčne\nrozdielny od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí pri dopravných nehodách.\nV článku 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.9.2009 o poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia povinnosti\npoistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „smernica o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel“), s názvom „Postup pri náhrade škody“ je jasne stanovená povinnosť členského\nštátu vytvoriť taký systém ustanovení, ktorý zabezpečí že: „(...) okrem náhrady navrhnutej poisťovňou\nalebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky “ Z vyššie uvedeného znenia čl. 22\nsmernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je stanovené osobitné\nprávo poškodeného žiadať pri poistnej udalosti zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla aj úroky z omeškania. Práve v tomto ohľade spomínaný nález ústavného súdu\nna vec samú nedopadá. Naopak je treba podľa nich zohľadniť úmysel zákonodarcu a aplikovať na\nvnútroštátne právo eurokonformný výklad, teda interpretovať ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z.\nvo svetle cieľov smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.\nCieľom smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel podľa nich v\nžiadnom prípade nie je oslobodenie žalovanej (komerčného poisťovateľa) od povinnosti platiť úroky z\nomeškania. A contrario, primárnym cieľom nadnárodnej úpravy (tzv. motorových smerníc) je dosiahnutie\nstavu, aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia, ktorého rámec upravujú\npredmetné smernice, neostali neuhradené. Uviedli, že tejto problematike venoval pozornosť aj Súdny\ndvor Európskej únie, ktorý v uznesení zo dňa 1.12.2005, sp. zn. C-447/04 v právnej veci Autohaus\nOstermann GmbH versus VAV Versicherungs AG judikoval nasledovné (dnešný článok 22 smernice o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel): „Členské štáty zavedú povinnosť,\npodporenú primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi\nsankciami, že do troch mesiacov odo dňa, kedy poškodená osoba uplatní svoju pohľadávku na náhradu\nškody buď priamo voči poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo voči jej likvidačnému zástupcovi:\na) poisťovňa osoby, ktorá spôsobila nehodu alebo jej likvidačný zástupca predložia odôvodnený návrh na\nnáhradu škody v prípadoch, kedy zodpovednosť nie je sporná a škody sú vyčíslené alebo b) poisťovňa,\nktorej je adresovaná žiadosť o náhradu škody, alebo jej likvidačný zástupca poskytne odôvodnenú\nodpoveď na body žiadosti v prípadoch, keď zodpovednosť je buď odmietnutá, nie je presne určená\nalebo škody nie sú úplne vyčíslené. Členské štáty prijmú ustanovenia, aby zabezpečili, že ak návrh\nnie je predložený v lehote troch mesiacov, okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom\nbudú poškodenej osobe vyplatené aj úroky.“ Pri rozhodovaní o nároku žalobcov na úroky z omeškania\nje podľa názoru žalobcov nevyhnutné prihliadať aj na právne závery kreované Ústavným súdom SR v\nrámci jeho rozhodovacej praxe, inconcreto v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn.\nIII. ÚS/309/2020, ktorým Ústavný súd SR zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp.\nzn. 3Cdo/145/2017 a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v predmetnej\nveci konštatoval, že rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým odmietol sťažovateľovi priznať úroky z\nomeškania bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (totožné: nález\nÚstavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS/214/2020; primerane porovnaj tiež: rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I zo dňa 20.1.2022, sp. zn. 25Cb/21/2021, ako aj rozsudky Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 21.5.2020, sp. zn. 1 Cob/100/2019, resp. zo dňa 29.9.2020, sp. zn. 2Cob/200/2019).\nV závere doplnili, že právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do práva na súkromný a\nrodinný život fyzickej osoby s touto fyzickou osobou vzniká v zmysle § 11 OZ už momentom zásahu.\nAko uvádza Z.. S. E., K.. vo svojom príspevku publikovanom pod názvom „Poznámka ku konštitutívnosti\nrozsudku o náhrade nemajetkovej ujmy“ v odbornom periodiku Súkromné právo, č. 4/2022: „To že súd\nposudzuje, či sú splnené podmienky na priznanie práva a v akom rozsahu, predsa nie je osobitosťou\nkonaní, ktoré končia konštitutívnymi rozsudkami. Veď či súd neskúma otázku splnenia podmienok na\nuloženie povinnosti a otázku rozsahu nároku aj v konaniach o náhradu škody či o zaplatenie faktúry,\nkde niet pochýb o deklaratórnej povahe rozsudku?“ Dôk. pr.: - príspevok Z.. S. E., K.. (príspevok už\nje súčasťou súdneho spisu). Z vyššie uvedeného majú žalobcovia za preukázané, že predmetný nález\nústavného súdu nedopadá na skutkový stav prejednávanej veci, a teda ho na účely právneho posúdenia\n\nveci nie je možné aplikovať. Rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej ujmy má deklaratórnu povahu,\npričom k takémuto rozhodnutiu patrí aj nárok žalobcov na úroky z omeškania. S ohľadom na vyššie\nprezentované skutočnosti žalobcovia navrhujú, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu\nBratislava IV zo dňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobe v celom\nrozsahu vyhovel a žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom\nrozsahu v zmysle § 396 CSP.\n30. Žalovaná v rámci odvolacej dupliky označila prvostupňovým súdom prisúdenú sumu náhrady\nnemajetkovej ujmy za neprimeranú, čo teda samozrejme dvojnásobne platí o žalobcami uplatnenom\nnároku na súde. Mala za to, že žalobcami požadované odškodnenie je už úplne v rozpore s\nrozhodovacou praxou, zásadou proporcionality a tiež s možnosťami vinníkov dopravných nehôd. Ak\nžalobcovia v ich replike k odvolaniu žalovanej sa snažia za účelom zdôvodnenia nimi požadovanej\nnáhrady navodiť dojem, že všeobecné súdy v obdobných veciach už o takom návrhu rozhodli v súlade s\nich žalobným návrhom, žalovaná reagovala, že žalobcovia naďalej prezentujú prípady, ktoré sú natoľko\nodlišné, že ich nemožno prijať za skutkovo obdobné, a teda sa na prejednávaný prípad nevzťahujú.\nNapríklad determinujúcimi skutkovými okolnosťami sú naproti prejednávanému prípadu v rozhodnutí\nKrajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6Co/810/2014, zo dňa 7.7.2014 skutočnosti, ako je smrť manželky,\nresp. matky mal. deti a to, že pozostalý manžel ostal na výchovu a aj výživu mal. detí po dopravnej\nnehody sám. Ohľadom daného rozhodnutia uviedla, že zo zisteného skutkového stavu vyplývajú aj\nďalšie jedinečné okolnosti (okrem iného aj psychiatrická liečba mal. detí a alkohol u škodcu), ktorými\nsúd zdôvodnil výšku priznanej náhrady. Obdobne je to aj pri žalobcami uvádzanom rozsudku KS v\nPrešove, sp. zn. 21Co/137/2017, zo dňa 12.06.2018, kde súd opätovne zohľadňoval aj maloletosť\npozostalých detí. Ďalej žalobcovia v ich replike poukazujú na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý v\nrozsudku zo dňa 30.07.2015, sp. zn. 12Co/465/2014 „potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ktorý\npriznal plnoletému dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.500, - Eur(!).“ Žalovanej nie je jasné,\nže aký text rozhodnutia si právny zástupca žalobcov naštudoval, keďže z jeho obsahu vyvodila, že\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o nárokoch pozostalej manželky a jej dvoch maloletých\ndetí. S ohľadom na vyššie uvedené a dokonca aj žalobcami citovaných rozhodnutí je žalovaná toho\nnázoru, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná a v rozpore aj so zásadou\nproporcionality rozhodovania pred súdom. Argumentácia žalobcov je podľa názoru žalovanej založená\nna dezinterpretácií rozhodovacej praxe všeobecných súdov, nimi prezentované rozhodnutia preukazujú\npravý opak, a to, že súdy nimi žiadanú výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy priznávajú v najvážnejších\nprípadoch, keď rozhodujú o zabezpečení mal. detí po smrti ich rodiča. Žalovaná mala za to, že z\nvykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom\na jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany, ktorý ešte zomrel vo\nveku 68 rokov. Taktiež z vykonaného dokazovanie nevyvodila okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priznať\nžalobcom primerané zadosťučinenie vo vyššej miere, ako bolo zo strany žalovanej ponúknuté počas\nkonania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou proporcionality v obdobných veciach. V\nďalšom rade sa žalobcovia v replike vyjadrujú aj k odvolaniu žalovanej voči napadnutému rozhodnutiu\nprvostupňového súdu o náhrade trov konania. Žalobcovia môžu byť podľa žalovanej presvedčení,\nže sú v predmetnej veci jedinou plne procesne úspešnou stranou, ale faktom podľa žalovanej je, že\nprvostupňový súd im priznal len niečo menej než jednu tretinu nimi žiadaného nároku a teda v ostávajúcej\nčasti je nesporne úspešná žalovaná. Po ďalšie žalobcovia v ich poslednom vyjadrení podľa žalovanej\nopomínajú jednu veľmi podstatnú skutočnosť a to, že v tomto konaní pred prvostupňovým súdom nebol\nsporným základ uplatňovaného nároku, teda ani právo, resp. právny titul žalobcami žiadanej náhrady.\nZa prekvapujúce tiež označila to, že žalobcovia si nevšimli aj v nimi citovaných rozhodnutiach polemiku\nsúdov k náhrade trov konania v obdobných veciach nemajetkovej ujmy, kde práve súdy rozlišujú medzi\ntým, či bol namietaný aj samotný základ náhrady nemajetkovej ujmy alebo len výška odškodnenia, tak\nako tomu bolo aj v tomto prípade. Žalobcovia v ich vyjadrení úplne prehliadajú závery Ústavného súdu\nSR, ktorý v jeho náleze zo dňa 27.08.2022, sp. zn. II ÚS 225/2020, práve daný rozpor rieši nasledovne:\n„Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za\nzákladné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti\nstrany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená ;\njej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže\nmal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho\nprocesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ Žalovaná mala za to, že žalobcovia opätovne\ndezinterpretujú rozhodovaciu prax najvyšších právnych autorít. Z rozhodovacej praxe, aj dokonca zo\n\nžalobcami citovaného úryvku nálezu, sp. zn. II. ÚS 225/2020 vyvodila, že plný úspech môže byť\nžalobcom priznaný len v prípade, pokiaľ by bol medzi stranami sporu sporným aj základ uplatneného\nnároku. Spornou otázkou pred prvostupňovým súdom by však podľa toho musela byť otázka, či došlo\nk samotnému zásahu do práv žalobcu. V tomto prípade však spornou bola podľa žalovanej len výška\nodškodnenia, keďže žalovaná ani v jednom momente nesporovala podstatu ich nároku (právny základ)\nna náhradu nemajetkovej ujmy, resp. ani len nenamietala jej pasívnu legitimáciu v danom konaní.\nSpornou bola teda len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a tak z perspektívy\nrozsahu rozhodovania bola žalovaná v konaní z väčšej časti úspešná. Obdobne tomu tak bolo aj v\nprípade žalobcami uvádzaného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.06.2017, sp.\nzn. 14Co/100/2017, Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017 a tiež Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 12.06.2018, sp. zn. 21Co/137/2017. Práve z daných rozhodnutí vyvodila opačné\npravidlo, ktorého podstata spočíva v tom, že pokiaľ v konaní nebol sporný základ uplatneného nároku,\ntak je potrebné aj na náhradu trov konania pri nemajetkovej ujme aplikovať zásadu úspech strán sporu vo\nveci v zmysle § 255 CSP. Dokonca aj žalobcami uvádzaný úryvok rozhodnutia Krajského súdu v Prešove\nzo dňa 12.06.2018, sp. zn. 21Co/137/2017 uvedené pravidlo podľa nich potvrdzuje, keďže uvádza že:\n„V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať čo\nje základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napríklad Nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99).\nZa základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej\nujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vhodným riešením v týchto sporoch je, že žalobca má právo\nna plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie\nplnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu\npojmu „úspech vo veci“ (§ 255 C.s.p.), keďže sa skúma vec čo do právneho základu a nie čo do výšky\npriznaného nároku. Žalovaná teda záverom navrhla, aby odvolací súd odvolaniu žalovanej vyhovel.\n31. Žalobcovia vo svojej odvolacej duplike mali naďalej za to, že žalobcami požadovaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy je v plnom súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, pričom\npodotkli, že žalobcovia si riadne splnili svoje zákonné povinnosti pri dokazovaní predmetného nároku.\nŽalobcovia opätovne poukázali na skutočnosť, že ich vzťahy so zosnulým rodičom neboli v žiadnom\nohľade bežné, ale boli nanajvýš blízke, hlboké a nenahraditeľné. Žalobcovia majú aj naďalej za to, že\nsuma požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je proporcionálna, odráža aktuálnu rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom berie do úvahy ako jedinečnosť prejedávaného\nprípadu, tak aj osobitosť skutkových okolností vo forme neopakovateľnosti vzťahov žalobcov so\nzosnulým rodičom. Žalobcovia zastali názor, že žalovaná vo svojom vyjadrení neuviedla žiadne nové\nrelevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou navrhnutú zmenu prvostupňového rozhodnutia.\nŽalovaná vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania prvostupňového súdu\nje možné vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek\nodkázanosti na výživu z jeho strany a pritom poukazuje zároveň na okolnosti, z ktorých podľa nej\nnevyplýva dôvodnosť priznania žalobcom primeraného zadosťučinenia vo vyššej miere, ako bolo\nzo strany žalovanej ponúknuté počas konania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou\nproporcionality v obdobných veciach, s ktorými konštatovanými tvrdeniami žalovanej sa v celom rozsahu\nnestotožnili a považujú tieto závery za nesprávne a irelevantné. Vyslovili opačný názor ako žalovaná,\na to, že nedostatočným zohľadnením prezentovaného skutkového stavu sa súd prvej inštancie priklonil\nk nižšej sume, majúc za to, že ak by všeobecný súd zohľadnil jedinečnosť, hĺbku a imanentnú blízkosť\nvzťahov, ktoré mali žalobcovia so zosnulým, prišiel by len k jedinému záveru, a tým je, že žalobcami\npožadovaná výška odškodnenia je adekvátna k zásahu do ich osobnostných práv. Všeobecný súd podľa\nnich správne uviedol, že zosnulý mohol byť žalobcom oporou v ich ďalšom živote. Bol to ich otec, jediný\nžijúci rodič, mohli sa naňho spoľahnúť, mohli za ním prísť s každým ich problémom, pričom v ich živote\nzastával nenahraditeľnú a nezastupiteľnú funkciu. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jedinečný, a to\npráve tým, že rodič je pre dieťa niekto, kto si vždy nájde čas, sprevádza ho životom a myslí naň (bez\nohľadu na vek). Na základe vyššie uvedeného žalobcovia nerozumejú vyjadreniam žalovanej, ktorá\nhodnotí a posudzuje vzťah žalobcov so zosnulým. Žalobcovia na podporu vyššie uvedeného uvádzajú\nopäť odôvodnenie svojho odvolania. Žalobcovia mali aj naďalej za to, že argumentácia žalovanej o\nnepreukázaní dostatočných citových väzieb je účelová, nakoľko žalobcovia v konaní pred všeobecným\nsúdom dostatočne preukázali hĺbku ich vzťahu so zosnulým. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznania\nnáhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovia opätovne poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo\ndňa 12.6.2018, sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým súd potvrdil plnoletým pozostalým deťom, ktorí nežili\nv spoločnej domácnosti, každému po 20.000,- Eur, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo\ndňa 22.9.2019, sp. zn. 26Co/44/2020, v ktorom krajský súd stanovil, že: „V rámci komparatívnych úvah\n\nbolo prihliadané na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom a súrodencom (v\nprípadoch dopravných nehôd), v intervale približne medzi 50.000 eur, priemerne 20.000 - 25.000 eur\n(...)“ Žalobcovia na základe ich výsluchov (a celkového vykonaného dokazovania) mali za dostatočne\npreukázané, že mali so zosnulým jedinečné, hlboké, a nanajvýš blízke rodinné vzťahy, pričom žalobca\nv I. rade žil so zosnulým v spoločnej domácnosti. Protiprávnym konaním poistenca žalovanej zomrel\nzosnulý v rannom dôchodkovom veku (teda dokonca ešte skôr ako je priemerná dĺžka života na\núzemí Slovenskej republiky u mužov), pričom zároveň týmto protiprávnym konaním došlo k tomu\nnajinvazívnejšiemu zásahu do základného práva žalobcov v zmysle čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného považujú\nžalobcovia priznanú satisfakciu za nedostatočnú a rovnako nesúhlasili s kompenzáciou, ktorú navrhla\nžalovaná.\n32. Ak žalovaná namieta výrok, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania a rovnako namieta aj\nvýrok, ktorým bola zaviazaná k úhrade súdneho poplatku vo výške 1.000,- Eur, keď podľa žalovanej\nmal prvostupňový súd rozhodnúť podľa jej výkladu pomeru úspechu vo veci, pričom žalovaná stanovila\núspech žalobcov len na 28,57 %, s týmto výkladom žalovanej žalobcovia nesúhlasili a považujú\nho v celistvosti za nesprávny vzhľadom na jasne stanovený spôsob rozhodovania o náhrade trov\nkonania v prípade, ak je priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výlučnej diskrécii súdu. Napriek\nargumentácii žalovanej, že v danom prípade spornou bola len výška odškodnenia, keďže žalovaná ani\nv jednom momente nerozporovala podstatu ich nároku (právny základ) na náhradu nemajetkovej ujmy,\nresp. ani len nenamietala jej pasívnu legitimáciu v danom konaní, žalobcovia sú presvedčení, že v\nsúlade s relevantnou právnou úpravou boli v predmetnej právnej veci jedinou plne procesne úspešnou\nstranou. Na podporu svojej argumentácie poukázali na vybrané názory slovenskej procesualistiky, ako\naj na závery súdnej praxe majúce pre daný spor kardinálny význam. Nárok žalobcov na plnú náhradu\ntrov konania podľa nich subsidiárne verifikuje aj odborná spisba, ktorá v tomto kontexte uvádza: „Zásadu\núspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské\nprávo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu,\nak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.\nPriznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez\ninterpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do\nprávneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (In: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ,\nJ.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár.\nC. H. Beck, Praha 2016, s. 926 - 927). Opätovne dali do pozornosti pozornosti i nalez Ústavného\nsudu SK zo dna 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS/652/2018, v ktorom Ústavný súd artikuloval nasledovné:\n„Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt.\nZmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a\nzámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z citovanej časti dôvodovej\nsprávy (pozn. žalobcov: výklad § 255 a naši. CSP) vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola\nsnaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne\nvyjadreného v § 142 ods. 3 OSP, ako to explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho\nkategorického vylúčenia.“ Zároveň Ústavný súd SR v citovanom náleze podotýka, že jazykový výklad\npredstavuje len prvotné priblíženia sa k obsahu právnej normy. Na jeho doplnenie či spresnenie následne\nslúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický,\nsystematický a historický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte\nracionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej\nprávnej normy (totožne: nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.2012, sp. zn. IV. ÚS 92/2012, publikovaný\nv zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 25/2012; nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.10.2011,\nsp. zn. I. ÚS 351/2010, publikovaný v zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 67/2011). V prospech\nargumentačnej línie žalobcov svedčí podľa nich aj názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho uznesení\nzo dňa 8.2.2017, sp. zn. I. ÚS/56/2017, v ktorom Ústavný súd SR explicitne konštatoval: „Civilný sporový\nporiadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo\nako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že\nnepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu\ntrov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava\nnevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch,\nkeď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v\nzásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“ Žalobcovia zdôraznili, že aj so zreteľom na vybrané a\n\nopakovane poukazované závery príslušných súdnych autorít niet iného racionálneho a legitímneho\ndôvodu pre nepriznanie plnej náhrady trov konania žalobcom. Žalobcovia boli nesporne úspešní v\nzáklade právneho nároku, tzn. boli jedinou procesné úspešnou stranou v sporovom konaní, keďže\nvýška priznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu. S ohľadom na\nvyššie uvedené a prezentované skutočnosti žalobcovia navrhli, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a\nžalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu v zmysle § 396 CSP.\n33. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi\nodvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods.\n1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že obe odvolania\nstrán sporu nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie\nsprávnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného\ndokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite\na dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti\nžalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovanej v priznanom rozsahu stotožňuje a konštatuje\nsprávnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé\nprivodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti tejto nimi zvolenej žaloby\nv tomto rozsahu, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej\ninštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú\npozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné\nani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve\nz titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu\nboli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.\nJe postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím\ndôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho\nsúdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle\nktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok\n(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho\nkonania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní\ndôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal\nzrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo\nna spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania strán sporu a že súd prvej\ninštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie ich práva na spravodlivé\nsúdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán\nsporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k ich odvolacím námietkam.\n35. Obe strany sporu podali odvolania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h), teda\nnamietali, že súd prvej inštancie podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n36. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnosti skutkových zistení, odvolací súd uvádza,\nže odvolací súd preskúmava správnosť hodnotenia dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie z\nhľadiska dôležitosti jednotlivých dôkazov, ďalej z hľadiska ich pravdivosti, ale najmä z hľadiska toho, či\nsúd prvej inštancie hodnotením dokazovania neporušil pravidlá formálnej logiky, keď práve nedodržanie\ntohto hľadiska namietali obe sporové strany.\n37. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania\nnajavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť\nspochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\n\n38. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy\nv súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú\nsilu.\n39. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich\nvykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či\nnepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou\nvnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli\ntvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú\npre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých\ndôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,\nktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.\n40. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá\nlogického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť\nurčitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu\npravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s\npoznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s\npoznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či\nprotichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov\nje záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery\núčastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v\nzáver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie\nsúdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.\n41. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,\nlen ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani\npolemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal\nza pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).\n42. Preskúmaním obsahu spisového materiálu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel odvolací\nsúd k záveru, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dokazovanie logicky a teda zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom, keď správne skutkovo ustálil, že žalobcovia sú plnoletými deťmi zomrelého\nZ. O. N.D., narodeného XX.X.XXXX, ktorý zomrel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 19.10.2021.\nŽalobca v 1. rade žil v rodičovskom dome. Ich vzťah bol veľmi dobrý, robili spolu na oprave domu, bez\notca je dom prázdny, chýba mu. Žalobkyňa v rade 2 žije sama so svojou rodinou, s nebohým otcom sa\nčasto navštevovali, Mala s otcom už od malička veľmi dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3.\nrade s otcom mali nadštandardne dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3. rade žije sám, pracuje\nv zahraničí 3 týždne, 1 týždeň je doma. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania\nsprávne a logicky za jednoznačne preukázané, že v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021\ndošlo k usmrteniu Z. O. N., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalobcov. Dopravnú nehodu\nspôsobil Z. Š. ako vodič motorového vozidla s EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne\npoistené u žalovanej. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa 31.03.2022 pod\nČVS: ORP-356/1-VYS-ZH-2021 bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Rozsudkom Okresného súdu v\nŽiari nad Hronom zo dňa 28.11.2023 sp. zn. 5T/8/2023-797 bol obžalovaný Z. Š.Y. uznaný za vinného\nz prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3\nroky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Zároveň mu bol uložený probačný\ndohľad a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 3 roky. Na základe logicky hodnoteného\ndokazovania zistil, že medzi žalobcami a nebohým existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy\nvytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na jeho život došlo\nk neoprávnenému zásahu do práv na súkromie žalobcov. Následky sú trvalé a neodstrániteľné. Bola\nnarušená celistvosť rodiny, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade prišli náhle o otca. Následky sú nezvratné a\nstrata jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny,\nnajviac ale tých najbližších, ktorí si následky v dôsledku spôsobenej traumy, ochudobnenia v citovom\nživote, strate zázemia, či pocitu domova, nesú so sebou po celý svoj život. Pri posudzovaní predmetnej\nveci súd prvej inštancie správne vychádzal z nepochybnej skutočnosti, že už samotná strata blízkeho\nčloveka znamená pre pozostalých, a to hlavne najbližšiu rodinu, značnú ujmu a tým neoprávnený zásah\n\ndo práva na ochranu osobnosti v rozsahu, v ktorom nie je dostatočné morálne zadosťučinenie a je na\nmieste poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie pri zvážení konkrétnych\nokolností v tomto prípade dospel k záveru, že všetci žalobcovia spĺňajú istú formu bližšieho, užšieho\nvzťahu k zosnulému odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z dokazovania\nsprávne vyvodil, že dôsledky smrti otca sú u všetkých žalobcov závažnou ujmou. Ako rodina, boli\nsúdržní, aktívne si užívali voľný čas, spoločné chvíle, navzájom si pomáhali a mali spoločné plány. Mal\nsprávne za nesporné, že násilná smrť otca poznačila žalobcov po psychickej stránke na celý život, lebo\npociťujú pre jeho stratu prenikavú duševnú bolesť, nikdy sa nezmiernia s jeho úmrtím, pričom z ich života\nsa vytratila osoba poskytujúca oporu v každodenných situáciách. Správne tiež zistil, že nebohý otec\nžalobcov mal v čase nehody 68 rokov, žalobcovia sú dospelými deťmi zomrelého, v čase jeho smrti neboli\nna neho odkázaní výživou. Smrť otca nepriaznivo zasiahla do emocionálneho života žalobcov. Viac\nskutkových okolností, alebo iné z vykonaného dokazovania nevyplynuli, preto iné odvolacie námietky,\ntýkajúce sa nesprávnosti voľnej úvahy súdu prvej inštancie o výške ním priznanej peňažnej náhrady\nza túto nemajetkovú ujmu žalobcov predstavujú námietku nesprávneho právneho posúdenia zisteného\nskutkového stavu.\n43. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové\npodstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru,\nči právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je\nnesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu\nnormu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii\npráva.\n44. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti o\nzávažnosti, spôsobe vzniku a nezvratnosti nemajetkovej ujmy žalobcov dosahujú intenzitu značnej ujmy\na predstavujú preto naplnenie legitímnych kritérií pre priznanie peňažnej náhrady za túto ich ujmu,\nsprávne právne posúdiac jej opodstatnenosť z dôvodu, že iné formy zadosťučinenia voči nim nie sú\npostačujúce. Súd prvej inštancie teda správne aplikoval ust. § 13 ods. 2 OZ na danú vec. V právnom\nposúdení zisteného skutkového stavu sa teda nedopustil omylu.\n45. Správne a v súlade s hmotnoprávnym ustanovením § 13 ods. 3 OZ pri svojej voľnej úvahe o výške\npeňažnej náhrady za značnú nemajetkovú ujmu žalobcov vzal do úvahy jej závažnosť a okolnosti, za\nktorých k nej došlo, ako aj dokazovaním zistené skutočnosti o charaktere vzťahu medzi žalobcami a\nich zosnulým blízkym príbuzným, s ktorými úvahami súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil,\nkeď dospel k záveru, že tieto nepredstavujú svojvôľu, ale vychádzajú z vykonaným dokazovaním\nzistených skutočností a z aktuálnych výsledkov súdnej praxe v obdobných veciach. Je pravdou, že\nvykonaným dokazovaním bol zistený dobrý vzťah medzi žalobcami a ich zosnulým otcom, keď však v\nmedziľudskej spoločnosti sa takýto vzťah v rodinách prezumuje a v danej veci sa vzťah žalobcov s ich\notcom nevymykal štandardnému dobrému vzťahu medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi. Nebolo v\nkonaní preukázané, že by žalobca 1/ žil so zosnulým otcom v spoločnej domácnosti práve z dôvodu\nsvojho zdravotného stavu, ktorého kvalita taktiež nebola žiadnym dôkazným prostriedkom preukázaná,\nvykonaným dokazovaním teda nedošlo k zisteniu pravého dôvodu spolužitia žalobcu 1/ so zosnulým\notcom a vôbec ani k zisteniu vedenia spoločnej domácnosti s ním v jej právnom význame. Nedošlo k\nzisteniu rozdielneho vzťahu ostatných žalobcov so zosnulým oproti vzťahu žalobcu 1/ s ním, nakoľko v\nsúčasnosti odlúčené spolužitie, aj vzdialené, a z tohto dôvodu vyplývajúca intenzita reálneho kontaktu\ndospelých fyzických osôb nedeterminuje kvalitu ich vzájomného vzťahu. Odvolací súd sa stotožnil teda\ns úvahami súdu prvej inštancie, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o priznaní peňažnej náhrady\nza nemajetkovú ujmu žalobcov v rovnakej výške pre každého z nich. Pokiaľ ide o samotnú jej výšku,\nodvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vzal pri jej určení na zreteľ rozhodné aspekty vykonaného\ndokazovania o štandardnom dobrom vzájomnom vzťahu dospelých členov najbližšej rodiny a žalobcovia\nnepredstavujú v tomto smere akýsi prípad osobitného zreteľa, správne vzal do úvahy neodkázanosť\nžalobcov na výživu zosnulého otca, jeho vek, spoločné záujmy žalobcov s otcom a plány. Súdom prvej\ninštancie priznaná výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov je podľa odvolacieho súdu\nadekvátna jej závažnosti a okolnostiam, za ktorých k nej prišlo, adekvátna aktuálnej (neustále sa\nvyvíjajúcej) a súdom prvej inštancie aplikovanej rozhodovacej súdnej praxi, majúcej na zreteli aj právnu\núpravu odškodňovania obetí násilných trestných činov. Nepredstavuje náhradu za život zosnulého\notca žalobcov, ale účelný prostriedok na zmiernenie ich ujmy, nie je nelegitímnym prostriedkom na\n\nich obohatenie sa, zároveň nie je pre žalovanú likvidačná a v neposlednom rade nedehonestujúca\nzávažnosť ujmy žalobcov, ako by tomu bolo v prípade nižšej náhrady ponúkanej žalovanou.\n46. Ako vecne správny posúdil odvolací súd aj zamietajúci výrok napadnutého rozsudku v časti žalobou\nuplatneného nároku žalobcov na úrok z omeškania. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu o tom, že\nžalobcom vznikla nemajetková ujma, má deklaratórny charakter v tom rozsahu, že táto im vznikla.\nDokazovaním vykonaným v rámci konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, došlo\nk zisteniu skutkových okolností, na základe ktorých bolo možné súdom prvej inštancie deklarovať, že\nžalobcom vznikla nemajetková ujma v podobe straty plnohodnotného rodinného a súkromného života. V\nčase uplatnenia nároku na finančnú náhradu tejto vtedy nimi tvrdenej a následne súdom prvej inštancie\ndeklarovanej nemajetkovej ujmy nebolo však zrejmé, či súd prvej inštancie ako jediný na to kompetentný\nsubjekt, na základe vykonaného dokazovania bude mať za to, že žalobcom vznikla nemajetková ujma\nznačná a závažná a že za im vzniknutú značnú nemajetkovú ujmu im prináleží finančná náhrada ako\nvyššia forma zadosťučinenia, alebo neprináleží, keď ust. § 13 ods. 2 OZ nárok na primerané finančné\nzadosťučinenie upravuje až ako ďalší stupeň zadosťučinenia za dokazovaním zisteného predpokladu,\nže iné formy zadosťučinenia uvedené v ust. § 13 ods. 1 OZ nie sú postačujúce, a už vôbec nebola zrejmá\nvýška tohto prípadného zadosťučinenia podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia OZ len demonštratívne\nvymedzujúceho dôvody pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie\nbol oprávnený vziať do úvahy akúkoľvek dokazovaním zistenú okolnosť alebo skutočnosť. Žalovaná\nsa teda nemohla dostať do omeškania v súvislosti s peňažným plnením, ktoré bolo priznané žalobcom\nnapadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré síce deklarovalo vznik nemajetkovej ujmy žalobcov\nv čase smrti ich blízkeho príbuzného a člena ich rodiny, keďže v tom čase došlo k znehodnoteniu ich\nrodinného a súkromného života, avšak nebol zrejmý jej rozsah, zistený až vykonaným dokazovaním, až\nktorého výsledky a ich vyhodnotenie priviedli súd prvej inštancie k právnemu záveru o nutnosti priznať\nžalobcom finančné zadosťučinenia za túto značnú závažnú nemajetkovú ujmu a o jej výške. Žalovaná\nteda do právoplatnosti preskúmavaného rozsudku nemá voči žalobcom peňažný dlh ako hmotnoprávnu\npodmienku pre priznanie príslušenstva k nemu v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ. Odvolací súd sa preto\nnestotožňuje s ojedinelými výsledkami súdnej praxe pripúšťajúcimi prípadne iný právny názor.\n47. Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcov voči žalovanej na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100 %, keď súd prvej inštancie vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku,\nže tento nárok majú žalobcovia z priznanej sumy. Žalobcovia boli rozhodne úspešnou stranou v\npreskúmavanom sporovom konaní. Súd prvej inštancie, v zhode s nimi v žalobe tvrdenou skutočnosťou,\ndošiel po vykonaní dokazovania k právnemu záveru o existencii ich nároku na finančné zadosťučinenie\nod žalovanej za im vzniknutú nemajetkovú ujmu, preto boli v spore o tomto úspešní, keď výška finančnej\nnáhrady závisela len od úvahy súdu prvej inštancie ako jediného kompetentného subjektu na toto\nrozhodnutie. Výška náhrady trov konania bude predmetom následného rozhodnutia súdneho úradníka\nsúdu prvej inštancie, ktorý bude vychádzať z odôvodnenia napadnutého rozsudku a aj z ust. §10 ods.\n10 ods. 8 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení. O\nnároku na náhradu rov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s konštantnou súdnou praxou, s\nktorou sa aj odvolací súd stotožňuje. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu\ntrov konania nevylučuje ani žalovanou tvrdená okolnosť o jej pripravenosti a ponuke plniť žalobcom v\nurčitej ponúknutej výške, nakoľko nemení pomer úspechu a neúspechu strán sporu v súdnom sporovom\nkonaní.\n48. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za nedôvodné\na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti\nv konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že žiadna zo\nstrán sporu nemala úspech v odvolacom konaní.\n50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\n\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/62/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6baa07f8-25f0-4e46-89e1-df8d88aed0a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/2024 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:6ff51af7-75f3-43c5-b8eb-1b1445ed1317", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.309.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 309/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 309/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.309.2020.1"}, {"guid": "ussr:ecff40b0-07d1-4586-9235-12c821701736", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 72/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "bdd144eb-6ed1-4463-92d7-2061e288f3b9:fcbb2688-8785-4fad-a6a3-d2a16a6dfcd4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2319201750.2", "spisova_znacka": "7Cdo/103/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/103/2023 z 26. 8. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-08-26", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2319201750.2"}, {"guid": "a812edae-6cbe-4cdf-8d1a-a454dcb67307:252f3ac5-3561-4c92-a1e4-fe7835fcc129", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1", "spisova_znacka": "4Cdo/174/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1"}, {"guid": "31e69901-2fd1-46a8-8860-c8ef04273ce4:521c6299-babc-4732-8903-e4239a895939", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4415215165.1", "spisova_znacka": "7Cdo/73/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/73/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4415215165.1"}, {"guid": "3f922194-bf8c-4e1c-a83c-90211adb191c:938ca8d0-44a1-4cd7-b03b-8dde3502c4ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1", "spisova_znacka": "7Cdo/252/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1"}, {"guid": "fb105fe8-d234-4dc4-a328-9f9fa48d6223:3099949e-c629-4034-8b5b-10840a59da1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1", "spisova_znacka": "4Cdo/48/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/48/2017 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1"}, {"guid": "f25d0360-0fbd-4595-9e94-e9a945627599:0332e0eb-6958-432c-89ac-98115abf8ab1", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/18/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/18/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f25d0360-0fbd-4595-9e94-e9a945627599:0332e0eb-6958-432c-89ac-98115abf8ab1"}, {"guid": "8f5b2703-7e56-4e05-a796-4c0165b9c2f1:53bb0a33-5af9-4e87-b81e-5f282066ff37", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/71/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/71/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8f5b2703-7e56-4e05-a796-4c0165b9c2f1:53bb0a33-5af9-4e87-b81e-5f282066ff37"}, {"guid": "b41da335-001c-427c-a862-61c986d2c848:413b6b67-4bc0-443b-8cc4-9ff6618b81a1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2", "spisova_znacka": "25Co/94/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/94/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2"}, {"guid": "f59fb763-3f6c-4a41-9a5d-f92b76677c48:d454d7ab-1b23-4d74-bdb6-ff9bb1878f2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Cob/200/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/200/2019 z 29. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f59fb763-3f6c-4a41-9a5d-f92b76677c48:d454d7ab-1b23-4d74-bdb6-ff9bb1878f2d"}, {"guid": "0ba1fe5e-fadb-4062-abc3-8e4d13a01359:9f7cfa2f-3eb5-47d7-9e42-8c8996f6af84", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5118215440.1", "spisova_znacka": "5Co/16/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/16/2020 z 29. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5118215440.1"}, {"guid": "6ea92c6e-ad1e-4f09-9846-3c58e8e0ec4b:5906c33a-9ed6-4ef0-909f-b814139b34dd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1117227521.1", "spisova_znacka": "1Cob/100/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/100/2019 z 20. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-20", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1117227521.1"}, {"guid": "1617ab1c-e672-4bb2-8ff8-7a1b6cd47b55:acdf9619-09bb-4700-844b-519e8d5f11af", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/14/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/14/2020 z 11. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-02-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1617ab1c-e672-4bb2-8ff8-7a1b6cd47b55:acdf9619-09bb-4700-844b-519e8d5f11af"}, {"guid": "a9a51eca-81d4-4910-a222-af86cf68d1ec:2b61df9f-5907-4311-bde0-c79d18a40b69", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5817203126.1", "spisova_znacka": "5Co/207/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/207/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5817203126.1"}, {"guid": "24b1062d-c232-44f3-8854-87dcef826f82:6e4de679-145d-4f6f-bbf1-a37216d60a7e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6117260940.1", "spisova_znacka": "14Co/93/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/93/2018 z 10. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-10", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6117260940.1"}, {"guid": "b2a2aa1b-b388-45cc-811b-0bb044d2586b:1d791a5c-9356-4159-97fb-886fe2ee624e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8711203529.3", "spisova_znacka": "21Co/137/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/137/2017 z 11. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-06-11", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8711203529.3"}, {"guid": "476fb175-8502-4890-8093-6cc36ef2e7f6:4fdf98af-8b38-48a7-8c83-e05e7adcfe25", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5", "spisova_znacka": "10Co/191/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5"}, {"guid": "6f4af4aa-8bc4-4857-a738-6fd0dc7090dc:f037b3d6-1426-4d8f-8d9b-e971708eee24", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6706211506.4", "spisova_znacka": "14Co/100/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/100/2017 z 20. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-06-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6706211506.4"}, {"guid": "911486aa-dc17-4b38-bbcb-fbe23ef10c78:c35cccf8-74c6-44a9-8a82-2c7c8a2050ab", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7813203721.2", "spisova_znacka": "6Co/810/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/810/2014 z 13. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-06-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7813203721.2"}, {"guid": "894fbf14-7099-4cd3-8840-152d497d1584:6e424913-7deb-411d-87be-bf5aae0b765c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2", "spisova_znacka": "12Co/465/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 29. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2"}, {"guid": "0adb11b5-b20f-4f04-b963-927a16b56628:f311ffd4-5d45-45a4-ab66-9046c36d1a4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cb/21/2021", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/21/2021 z 24. 2. 2021", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2021-02-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0adb11b5-b20f-4f04-b963-927a16b56628:f311ffd4-5d45-45a4-ab66-9046c36d1a4a"}], "citovane_v": []}