{"guid": "4c3ac813-bdeb-4afe-b3de-4102f80a555c:808b6da4-9283-41b3-b6f3-dbfab0c4b947", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2", "spisova_znacka": "14CoPr/14/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/14/2025 z 16. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. júna 2026, sp. zn. 14CoPr/14/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2", "identifikacne_cislo": "1317219148", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2026-06-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/808b6da4-9283-41b3-b6f3-dbfab0c4b947", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14CoPr/14/2025\n1317219148\n16. 06. 2026\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2026:1317219148.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek\nsenátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobcu: B. A., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom O. XX B, K., zast.: JUDr. Mgr. Anton Chromík PhD., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom\nChorvátska 199, Šenkvice, IČO: 36 866 431, proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., so sídlom Vlčie hrdlo\n1, Bratislava, IČO: 31 322 832, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom\nStaré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného\npomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14.\njanuára 2025, č. k. B3-19Cpr/30/2017-675, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. januára 2025, č. k.\nB3-19Cpr/30/2017-675 v napadnutom II. výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol,\nm e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 29.958,61 eur s 5\n% úrokom z omeškania ročne zo sumy 29.958,61 eur od 16.11.2020 do zaplatenia, a to do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému v časti žaloby o náhradu mzdy nárok na náhradu trov\nprvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14. januára 2025, č. k. B3-19Cpr/30/2017-675 uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 68.087,75 eur s 5 % úrokom z\nomeškania ročne zo sumy 68.087,75 eur od 16.11.2020 do zaplatenia od právoplatnosti rozsudku a vo\nzvyšku žalobu zamietol. V časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru priznal\nžalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a v časti o náhradu mzdy\npriznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,90 %.\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal\nproti žalovanému určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného\npomeru zo dňa 09.10.2017, doručeným žalobcovi dňa 27.10.2017 je neplatné, ďalej sa domáhal\nuloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného\nmesačného zárobku 2.723,51 eur až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo, keď\ndôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a náhrady trov konania.\n3. Mestský súd Bratislava IV medzitýmnym rozsudkom zo dňa 02.07.2020, č. k. B3-19Cpr/30/2017-354\nrozhodol tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného\npomeru zo dňa 09.10.2017, doručeným žalobcovi 27.10.2017, je neplatné a dopĺňacím rozsudkom zo\ndňa 25.08.2020, č. k. 19Cpr/30/2017-372 rozhodol tak, že o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť\n\nžalobcovi náhradu mzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 eur až do\nčasu, kedy mu žalovaný umožní pokračovať práci alebo, keď dôjde k platnému skončeniu pracovného\npomeru a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Krajský súd v Bratislave rozsudkom\nzo dňa 24.05.2025, č. k. 14Co/24/2024-168 potvrdil medzitýmny rozsudok.\n4. Žalobca podaním zo dňa 16.11.2023 žiadal pripustiť zmenu žaloby a žiadal priznať náhradu priemernej\nmzdy vo výške 36-násobku jeho priemernej mzdy, vrátane úrokov z omeškania vo výške 5 % od\n16.11.2020 do zaplatenia a trovy konania, tak aby táto pôsobila na žalovaného dostatočne odradzujúco\nod budúceho nezákonného konania voči zamestnancom.\n5. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.01.2024, č. k. B3-19Cpr/30/2017-545 pripustil žalobcom\nnavrhnutú zmenu žaloby, s tým, že nový petit bude znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu\nmzdy vo výške 98.046,36 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 16.11.2020 do zaplatenia a nahradiť\ntrovy konania.“\n6. Žalobca uvedenú zmenu žaloby odôvodnil najmä tým, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal\nexistenciu výnimočných dôvodov v rozpore s dobrými mravmi, poukázal na to, že do práce mohol\nnastúpiť až po viac ako šiestich rokoch a to až dňa 01.11.2023, počas celého toho obdobia žalovaný\nznižoval jeho pracovný aj odborný kredit žalobcu u spoluzamestnancov. Žalovaný zároveň znemožnil\nodborovej organizácii čerpať pracovné voľno s náhradou mzdy na odborovú činnosť a pripravil ju o\nbenefit vo výške mzdy žalobcu minimálne počas troch rokov od začatia súdneho sporu, kedy žalobca\nmal nárok na to, aby odborovú činnosť vykonával nie vo svojom voľnom čase a ktorú vykonával v\nobdobí po nezákonnom prepustení plnohodnotným spôsobom. Okrem toho si dlhodobo nemohol nájsť\nzamestnanie, bol zaradený v evidencii uchádzačov o zamestnanie; z dôvodu nedostatku prostriedkov na\nživobytie musel predať svoju nehnuteľnosť v nevhodnom čase na predaj, aby zabezpečil svoje životné\npotreby a potreby svojich troch detí, na ktoré v predmetnom období platil výživné v celkovej výške 700,eur mesačne.\n7. Žalovaný s priznaním náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov nesúhlasil z dôvodu, že táto presahuje\nzákonnú maximálnu výšku a okrem toho žalobca vzhľadom na región Bratislava mal možnosť sa\nzamestnať; skutočnosť, že bol evidovaný v evidencii nezamestnaných nezakladá automaticky právny\nnárok na priznanie náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov. Mesačná výška priemerného zárobku žalobcu,\nktorá je základom pre priznanie náhrady mzdy, presahovala a presahuje výšku priemernej mzdy v\nnárodnom hospodárstve o 300 %, a teda jej priznanie v rozsahu presahujúcom 12 mesiacov by bolo\nv rozpore so zásadou primeranosti a spravodlivosti. V rozhodnom období pre jej priznanie, teda od\n30.10.2017 do 30.10.2020, nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby umožnil žalobcovi\nako vedúcemu zamestnancovi návrat do práce bez toho, aby bolo zrejmé, či bolo okamžité skončenie\npracovného pomeru z pohľadu platného pracovného práva dané platne alebo nie. Žalobca by mal súdu\npreukázať, aké úsilie vyvinul, aby sa uplatnil na trhu práce v rozhodnom období 36 mesiacov, ako často\na intenzívne sa uchádzal o voľné pracovné miesta, u akých zamestnávateľov a akou formou, v koľkých\nvýberových konaniach bol neúspešný a prečo a v prípade, ak sa zamestnal, akú výšku príjmu dosahoval,\nprípadne ak bol zamestnaný, prečo s ním bol ukončený pracovný pomer. Žiadal súd prvej inštancie,\naby preskúmal majetkové pomery žalobcu za účelom zistenia, či nedisponoval inými finančnými zdrojmi,\nktoré mu zabezpečili jeho životný štandard bez potreby zamestnať sa počas rozhodného obdobia 36\nmesiacov.\n8. Žalobca uviedol, že žalovaný vyčíslenú výšku priemernej hrubej mzdy vo výške 2.723,51 eur\nnerozporuje, v tejto časti nežiadal vykonať dokazovanie. Žalovaným navrhované dokazovanie vzhľadom\nna súčasnú právnu úpravu považoval za nedôvodné. Uviedol, že na Úrade práce absolvoval rôzne\nrekvalifikačné kurzy, napr. pre prácu sústružník, obrábač kovov a s úradom celú dobu spolupracoval,\npoukázal na nemožnosť sa zamestnať aj z dôvodu, že bol predsedom odborovej organizácie, v ktorej\nvykonával odborársku činnosť. Navrhol súdu aplikáciu ustanovení § 240 ods. 9 a 10 Zákonníka práce.\nNeexistuje žiadna povinnosť sa zamestnať, preto nemožno pre zamestnanca vyvodzovať nepriaznivé\ndôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Žalovanému objektívne nič nebránilo\numožniť žalobcovi pokračovať v práci, napriek rozbehnutému súdnemu sporu a počkať si na rozhodnutie\nsúdu, čím by sa vyhol akejkoľvek sankcii v podobe náhrady mzdy.\n\n9. Žalovaný uviedol, že žalobcovi umožnil pokračovať vo výkone práce, ktorú má dohodnutú v pracovnej\nzmluve ihneď po tom, ako nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Zhodne so\nžalobcom uznal výšku priemerného zárobku žalobcu pred skončením pracovného pomeru so žalobcom\nvo výške 2.723,51 eur brutto mesačne. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nemožnosti si nájsť primeranú\nprácu. Žalobca zároveň ničím a nikdy nepreukázal svoje tvrdenia, že by konaním žalovaného došlo k\nzásahu do jeho osobnostných práv, poškodzovaniu dobrého mena, povesti a už vôbec nie k znižovaniu\nodborného kreditu. V závere uviedol, že súd by mal pri priznávaní náhrady mzdy zohľadniť predovšetkým\nskutočnosť, či sa žalobca zapojil do práce, a ak áno, za akých podmienok, a v prípade, ak nie, či existoval\nobjektívny dôvodu, prečo bol žalobca takmer 5 rokov evidovaný ako nezamestnaný, nezamestnal\nsa, nepodnikal. Tvrdenie žalobcu o práci na plný úväzok ako predseda odborovej organizácie\nu žalovaného považoval za zavádzajúce, pretože odborová organizácia pôsobiaca u žalovaného\nkolektívne nevyjednáva, nerealizuje voči žalovanému ako zamestnávateľovi kompetencie prerokovania,\nspolurozhodovania, výkonu kontroly, nakoľko na základe rozhodnutia rozhodcu je menšinová a tým tieto\naktivity nemohli zabrať žalobcovi toľko času, že sa nemohol zamestnať. Predaj nehnuteľnosti pod cenu z\ndôvodu nedostatku príjmu v dôsledku skončenia pracovného pomeru žalobca hodnoverne nepreukázal\na nepreukázal, že by sa snažil zamestnať, aj keď za horších mzdových podmienok ako dosahoval u\nžalovaného, alebo začal v rozhodnom čase podnikať.\n10. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, 2, § 77 až § 80 Zákonníka\npráce.\n11. Predmetom konania zostala žaloba o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu\nmzdy od 30.10.2017 vo výške priemerného mesačného zárobku 2.723,51 eur až do času, kedy mu\nžalovaný umožnil pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a\no náhrade trov konania. Súd prvej inštancie vo vzťahu k prvému predpokladu na vznik nároku na\nnáhradu mzdy, t. j. neplatnému skončeniu pracovného pomeru uviedol, že k jeho naplneniu dochádza\nlen v prípade, ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola určená právoplatným rozhodnutím\nsúdu. Od uvedeného rozhodnutia sa potom ďalej odvíja aj rozsah práv zamestnanca z takto neplatne\nskončeného pracovného pomeru, a to najmä s dôrazom na jeho záujem alebo nezáujem pokračovať\nv pracovnom pomere so zamestnávateľom. Pracovný pomer so zamestnávateľom však v takýchto\nprípadoch trvá naďalej len v prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na jeho ďalšom\nzamestnávaní, pričom takéto oznámenie zamestnanca tak predstavuje zároveň druhý predpoklad pre\njeho nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie skonštatoval, že táto podmienka v zmysle § 79 ods. 1\nZákonníka práce bola splnená, čo mal za preukázané tým, že žalobca listom zo dňa 30.10.2017 oznámil\nžalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej ako zamestnávateľ zamestnával a umožnil mu pokračovať\nv práci.\nSpornou zostal nárok žalobcu na priznanie náhrady mzdy za dobu 36 mesiacov, pričom žalovaný žiadal\nvyužiť moderačné právo súdu a priznať žalobcovi náhradu mzdy iba za 12 mesiacov. Súd prvej inštancie\nkonštatoval, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy,\nktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na\nktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter\nsatisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so\nzamestnancom pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu.\nNakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce návrh na\nzníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či sú\nv prejednávanej veci splnené podmienky pre takýto postup. Pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa\npodľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce je súd oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po\nuplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy. Pri\nrozhodovaní spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti\ntýkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Priznaná výška náhrady mzdy nemôže zásadným spôsobom\nodporovať dobrým mravom, ani zásadám spravodlivosti a primeranosti.\nSúd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že keď došlo ku skončeniu\npracovného pomeru, žalobca sa zaevidoval ako nezamestnaný na Úrade práce, a to v období od\n08.12.2017 do 14.04.2021 a od 14.04.2021 do 30.06.2021; napriek tomu, že podľa svojho tvrdenia\ns úradom spolupracoval, nepreukázal a neodôvodnil, prečo sa ani raz počas rozhodného obdobia\n(30.10.2017-30.10.2020) nezamestnal, resp. nepreukázal neprijatie pracovnej ponuky. Uviedol, že\npočas uvedeného obdobia sa snažil plnohodnotne vykonávať odborovú prácu. Súd prvej inštancie\nmal za to, že pri výške žalobcom uvedených mesačných nákladov vo výške 2.300,- eur, pri poberaní\n\nfinančnej výpomoci od odborovej organizácie vo výške 1.000,- eur mesačne a plnení si vyživovacej\npovinnosti, žalobca mal možnosť (aj keď nie povinnosť) zamestnať sa. Súd prvej inštancie potom za\nprimerané okolnostiam prípadu považoval priznanie náhrady mzdy za 25 mesiacov. Vychádzal z toho,\nže priznanie náhrady mzdy v takomto rozsahu je naplnením sankčnej a satisfakčnej funkcie náhrady\nmzdy, a s prihliadnutím na sociálnu funkciu náhrady mzdy sa jej priznanie javí ako primerané. Žalobca v\nobdobí, kedy pre neplatné skončenie pracovného pomeru nemohol pracovať, mal zrejme svoje životné\npotreby zabezpečené a v sociálnej sfére žiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď nemal zrejme potrebu\nsa zamestnať, a to aj napriek pracovným možnostiam primeraným jeho vzdelaniu a odbornosti.\nSúd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobu v časti náhrady mzdy vo výške 29.958,61 eur s\npríslušenstvom zamietol s poukazom na to, že výška primeranej náhrady mzdy má byť dostatočným\nzadosťučinením a dostatočnou sociálnou ochranou pre zamestnanca, a zároveň dostatočnou sankciou\npre zamestnávateľa.\nVzhľadom k tomu, že po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku žalovaný žalobcovi umožnil pracovať,\no hmotnoprávnej námietke žalovaného, či je od neho spravodlivé požadovať aby žalobcu naďalej\nzamestnával, nerozhodoval.\nŽalobca návrhom na zmenu žaloby žiadal priznať aj 5 % úrok z omeškania ročne od 16.11.2020 do\nzaplatenia, ktorú súd prvej inštancie uznesením pripustil a priznal vzhľadom na splatnosť mzdy žalobcovi\núrok z omeškania od 16.11.2020 do zaplatenia.\nO trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalobca\nmal v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru plný úspech, preto mu súd v tejto\nčasti žaloby priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V časti o náhradu mzdy priznal žalobcovi\nnárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t. j. 38,90 %, čo predstavuje pomerný\núspech žalobcu v spore, nakoľko zo žalovanej istiny vo výške 98.046,36 eur súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi len časť istiny vo výške 68.087,75 eur, ktorá skutočnosť predstavuje úspech žalobcu 69,45\n% a jeho neúspech 30,55 %.\n12. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, a to v rozsahu výrokov II. a IV., z\ndôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Poukázal na skutočnosť, že v rozsudku Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019, na ktorý sa odvolával aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku,\nsa ustupovanie satisfakčného a sankčného charakteru a zvýrazňovanie sociálnej funkcie náhrady\nmzdy nenachádza. Ďalej mal za to, že spravodlivosť a primeranosť je vnútorným obsahom dobrých\nmravov, zásada spravodlivosti a primeranosti sa prejavila už v samotnom zákonnom obmedzení náhrady\nmzdy za maximálnu dobu 36 mesiacov, a zároveň že zásada spravodlivosti a primeranosti nemôže\nbyť všeobecným zdôvodnením pre arbitrážne rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie viedol rozsiahle\ndokazovanie ohľadom žalobcovho zamestnávania a kladie mu za vinu, že nepreukázal a neodôvodnil,\nprečo sa nezamestnal. Súd prvej inštancie nereflektoval na základné argumenty, ktoré boli žalobcom\nprednesené v písomných vyjadreniach. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR moderačné právo súdu\nzávisí od podania žiadosti zamestnávateľa, a preto dôkazné bremeno vo veci preukázania existencie\ndôvodov, pre ktoré by priznanie náhrady mzdy vo výške 36-násobku mzdy bolo v rozpore s dobrými\nmravmi, zaťažuje toho, kto podával žiadosť o moderáciu, t. j. zaťažuje žalovaného. Žalovaný však\nnepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že priznanie náhrady mzdy v rozsahu 36-násobku\nmesačnej mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ako dôkaz predložil len fotokópiu listiny z\nneoznačeného zdroja bližšie nešpecifikovanej povahy, ktorá má preukazovať mieru nezamestnanosti\nzrejme v Bratislavskom kraji a počet voľných pracovných miest. Dôkaz predložený žalovaným trpí\nneurčitosťou a nie je relevantný k predmetu sporu. Názor žalovaného, že žalobca sa mohol zamestnať\na mal by niesť vinu za to, že tak neurobil, je nesprávny. Neexistuje pracovná povinnosť, a preto z\nnejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodiť nepriaznivé dôsledky pre zamestnanca.\nČo sa týka pristúpenia žalovaného k zamestnávaniu žalobcu až po právoplatnom rozhodnutí súdu,\nžalobca uviedol, že žiadne objektívne okolnosti mu nebránili v tom, aby tak urobil pred právoplatnosťou\nrozhodnutia, tak ako predpokladá aj Ústavný súd SR, to by však zrejme nedosiahol svoj skrytý cieľ,\na to obmedzenie odborovej činnosti U. a oslabenie tejto odborovej organizácie. Žalobca vo svojom\nvýsluchu potvrdil, že príspevok poberaný od odborovej organizácie je vratnou sociálnou výpomocou,\nktorú je žalobca povinný U. vrátiť po priznaní náhrady mzdy zo strany súdu a vyplatení tejto náhrady\nmzdy od žalovaného. Žalovaný však bez predloženia akýchkoľvek dôkazov označil túto čiastku za\nnenávratnú sociálnu pomoc. Žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie prispieva k oslabeniu\nprincípu dobrých mravov a posilňuje výhodnosť nezákonného prepúšťania odborových funkcionárov aj\nfinančne, keďže obchádzanie zákonných povinností a nákladov vo vzťahu k prideľovaniu pracovného\nvoľna na odborovú činnosť, ktorú by inak bol zamestnávateľ povinný poskytovať, im kvôli obmedzenej\n\nnáhrade mzdy na 36-násobok v prípade dlhodobých súdnych sporov prináša v realite zisk. Vo svojom\nprejave na pojednávaní žalovaný ako dôvod rozporu s dobrými mravmi a ako dôvod na moderáciu\nuviedol vysokú mzdu žalobcu oproti priemernej mzde v národnom hospodárstve. Takúto interpretáciu\nfaktov odmietol, pretože uvedený fakt je skôr dôvodom na presne opačnú interpretáciu. Žalobca má\nukončené stredoškolské vzdelanie a celú svoju kariéru a vzdelávanie venoval žalovanému a vysoko\nšpecializovanej činnosti, v ktorej sa stal vysoko špecializovaným odborníkom, a preto nemal reálnu\nmožnosť získať podobne erudovanú a ohodnotenú prácu inde, čoho všeobecným dôkazom môže byť\naj nízka priemerná mzda v regióne potvrdená žalovaným. Vzhľadom k nezákonnému okamžitému\nskončeniu pracovného pomeru sa žalobca dostal do finančnej núdze a musel predať svoju nehnuteľnosť\nv nevhodnom čase. Jeho ďalšia strata spočíva v rozdiele cien medzi predajnou cenou a cenou, akú by\njeho nehnuteľnosť v súčasnosti mala, ak by takýto majetok vlastnil naďalej a nebol nútený ju predať.\nSúd prvej inštancie v rozpore s dôkazmi tvrdil, že žalobca v sociálnej sfére výraznejšiu ujmu neutrpel;\ntento záver súdu prvej inštancie však žalobca nepovažuje za správny; moderácia náhrady mzdy jej\nznížením na 25-násobok mesačnej mzdy je rozpore s dobrými mravmi a so zásadou spravodlivosti a\nprimeranosti. Z rovnakých dôvodov žalobca napáda aj rozhodnutie o trovách konania, ktoré týmto súd\nprvej inštancie z výraznej časti presunul na ťarchu žalobcu.\nVzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo\nvýroku II. tak, že žalobe v zamietnutom zvyšku vyhovie a vo výroku IV. prizná žalobcovi voči žalovanému\nv časti o náhradu mzdy nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\n13. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, žalobca neidentifikoval žiadne argumenty,\nktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Ani námietka, že by rozsudok súdu prvej inštancie spočíval v nesprávnom\nprávnom posúdení veci nie je v odvolaní podložená žiadnymi argumentmi.\nZ výsluchu žalobcu bolo zrejmé, že žalobca ani len náznakom neuviedol, že výpomoc vo výške\n1.000,- eur mesačne je vratná, prípadne že by ju vrátil, alebo že by bolo od neho požadované, aby ju\nvrátil. Danú skutočnosť ani žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal. Uviedol, že náhrada mzdy má\nokrem represívnej funkcie aj sociálnu funkciu, teda má nahrádzať výpadok príjmu počas obdobia, kedy\nzamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak zamestnávateľ mu to neumožnil. Napriek\ntomu, že žalobca nepracoval, poberal príjem, ktorý mu umožňoval preklenúť jeho vtedajšiu situáciu,\npreto nemožno automaticky skonštatovať, že sociálna situácia žalobcu bola v dôsledku straty práce u\nžalovaného až taká nepriaznivá, kedy napriek tomu, že od novembra 2017 do apríla 2023 nepracoval\nvôbec, si dokázal hradiť životné náklady až v rozsahu 2.300,- eur mesačne. Tvrdil, že ak by životná\nsituácia žalobcu počas celého trvania súdneho sporu bola skutočne nepriaznivá a žalobca by nebol\nschopný hradiť svoje životné náklady vo výške cca 2.300,-eur, zjavne by neuprednostnil bezplatný výkon\nodborovej funkcie na úkor výkonu zárobkovej činnosti. Žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým\nautomaticky nepriznal náhradu mzdy vo výške 36 mesiacov, považoval za zákonné a súladné s dobrými\nmravmi, rešpektujúce zásady proporcionality.\nŽalovaný aj napriek tomu, že požaduje zníženie náhrady mzdy po vydaní rozhodnutia súdu prvej\ninštancie uhradil žalobcovi súdom určenú sumu 68.087,75 eur a úrok z omeškania vo výške 14.503,62\neur. Administratívnou chybou u žalovaného došlo k úhrade sumy 68.087,75 eur bez odpočítania\npreddavku na daň z príjmu zo závislej činnosti, ako aj preddavkov na zdravotné a sociálne poistenie, čo\nčiní sumu celkom 24.305,14 eur, ktorú žalobca odmietol vrátiť.\nZ uvedeného dôvodu žalovaný žiadal, aby odvolací súd výslovne uviedol, že priznaná náhrada\nmzdy nepredstavuje sumu netto, ale sumu brutto pred odvedením preddavku na daň z príjmu, ako\npreddavku na zdravotné a sociálne poistenie, t. j. žalobcovi bude poskytnutá suma znížená po realizácii\nodvodovej povinnosti. Žalobca tendenčne a špekulatívne zavádza odvolací súd, ak tvrdí, že ho žalovaný\nprepustením pripravil o 72 mesačných násobkov mzdy titulom pracovného voľna na odborovú činnosť.\nNárok na pracovné voľno podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce nie je automatickým nárokom, ako sa\nžalobca uvedené snažil zavádzajúco a nepravdivo podsunúť, keď tento prezentuje ako jeho obligatórny.\nAni v prípade, že by jeho pracovný pomer neskončil, nárok na tento typ voľna by nemal, a to jednoducho\nz dôvodu absencie dohody medzi odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného. Súd prvej\ninštancie správne uviedol, že pri určovaní funkcie náhrady mzdy je potrebné zisťovať aj okolnosti, ktoré\nsúvisia so zabezpečením zamestnanca.\nOkrem majetkových pomerov žalobcu ako zamestnanca skúmal, či bol zabezpečený nejakým príjmom,\nči už zo zárobkovej činnosti alebo iným typom príjmu, a ak príjem zo zárobkovej činnosti nemal,\nzisťoval, z akých zdrojov bol zabezpečený a či je v konečnom dôsledku odkázaný na náhradu mzdy.\n\nVykonaním tohto dokazovania súd prvej inštancie sledoval dodržanie zásady dobrých mravov. Žalovaný\nďalej uviedol, že informácia o miere nezamestnanosti v Bratislavskom kraji v rozhodnom období rokov\n2017 - 2020 je bežne a verejne dostupnou informáciou, ktorú nie je potrebné preukazovať a postačuje\nna ňu odkázať. Žalovaný ani súd prvej inštancie nespochybňoval, že žalobca nemal povinnosť sa\nzamestnať v rozhodnom období, avšak ako už bolo uvedené, pri tomto type konania je potrebné\npreskúmať v akej sociálnej situácii sa žalobca nachádzal, aby súd vedel ustáliť, či by priznanie\nnáhrady mzdy plnilo sociálnu funkciu alebo nie. Mal ďalej za to, že umožnenie žalobcovi pokračovať\nvo výkone práce do času právoplatného rozhodnutia súdu aj napriek tomu, že pracovný poriadok\nplatný u žalovaného klasifikoval konanie žalobcu za závažné porušenie pracovnej disciplíny, by mal\ndemoralizujúci vplyv na podriadených radových zamestnancov, ktorí mali vedomosť o tom, ako žalobca\nvstupoval na pracoviská žalovaného aj napriek tomu, že ostatní tak robiť nemohli a ich konanie by bolo\npovažované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Miera závažnosti konania žalobcu vo vzťahu\nk forme skončenia pracovného pomeru s ním prevýšila nad uplatnením zvýšenej právnej ochrany jeho\npostavenia ako zástupcu zamestnancov. Bezprostredne po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o\nneplatnom skončení pracovného pomeru, žalovaný žalobcu zamestnal. V konaní pred súdom prvej\ninštancie bolo preukázané, že žalovaný žiadnych odborových funkcionárov neplatí, ani predseda druhej\nodborovej organizácie ním nie je platený a nie je dlhodobo uvoľnený, takže tvrdenie žalobcu, že jeho\nprepustením žalovaný vlastne ušetril 36 mesačnú náhradu mzdy sú opätovne zavádzajúce. Poukázal\nna skutočnosť, že žalobcovi sa sociálna situácia skončením pracovného pomeru u žalovaného celkom\nzjavne nezhoršila, nakoľko žalobca sa od skončenia pracovného pomeru do opakovaného nástupu\ndo zamestnania u žalovaného v apríli 2023, t. j. počas obdobia 5 a pol roka, zapojil do pracovného\nprocesu len na niekoľko dní. Tvrdenie, že dôvodom jeho nezapojenia sa do práce a nehľadania si\nnového zamestnania mala byť skutočnosť, že sa na plný úväzok venoval odborárskej činnosti - funkcii\npredsedu odborovej organizácie U., ktorá okrem žalovaného pôsobila v spoločnosti Z. - nebolo v konaní\npreukázané. Preukázané naopak bolo, že životné náklady žalobcu v danom čase predstavovali mesačne\nsumu vo výške cca 2.300,-eur, ktoré však napriek tomu, že bol s ním skončený pracovný pomer, a\nteda došlo k strate príjmu, dokázal hradiť z iných zdrojov. Žalobca svoj byt predal kúpnou zmluvou,\nktorá bola podpísaná 3 dni pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru, takže logicky\ndôvodom predaja nehnuteľnosti nebol nedostatok prostriedkov z dôvodu straty zamestnania. Záverom\nuviedol, že mesačná výška priemerného zárobku žalobcu, ktorá bola základom pre priznanie náhrady\nmzdy, presahovala a presahuje výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve počas obdoba celého\ntrvania súdneho sporu. Žalobca v rámci prvostupňového konania nepredložil jediný dôkaz o tom, že\njeho sociálna situácia bola tak nepriaznivá, že je oprávnený požadovať náhradu mzdy až vo výške\n36 mesiacov. Žalovaný bol rozhodne toho názoru, že nemôže byť brané na jeho ťarchu, že žalobca\nsa nezamestnal, keďže si údajne nenašiel pracovnú pozíciu s porovnateľným mzdovým ohodnotením\na že súčasne musel na plný úväzok pracovať ako predseda odborovej organizácie. V zmysle vyššie\nuvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku I. tak, že žalovaný\nje povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 68.087,75 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne\nzo sumy 68.087,75 eur brutto od 16.11.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a aby\nvýroky II. a IV. rozsudku potvrdil.\n14. V ďalších podaniach strany sporu už len zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu.\n15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal\nnapadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §\n385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; a dospel k záveru,\nže odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť,\nnakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 CSP). Rozsudok\nverejne vyhlásil dňa 16.06.2026 (§ 219 ods. 3 CSP). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany upovedomené zákonným spôsobom.\n16. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné\npoukázať na to, že správnosť ustálenia skutkového stavu veci nie je predmetom odvolacieho prieskumu,\nkeď skutkové závery žalobca v odvolaní nenamietal. Odvolací súd preto, viazaný odvolacími dôvodmi, pri\nposudzovaní správnosti napadnutého rozsudku, vychádzal zo skutkového stavu veci, tak ako ho ustálil\nsúd prvej inštancie, bez možnosti zopakovať alebo doplniť dokazovanie a na jeho základe skutkový stav\nustáliť odlišne.\n\n17. K právnej stránke veci treba konštatovať, že súd prvej inštancie neopomenul v danej veci aplikovať\nžiadne z relevantných ustanovení Ústavy SR a Zákonníka práce, pričom v odôvodnení napadnutého\nrozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa priznania náhrady mzdy zhrnul správne\nprávne závery, z ktorých je vo všeobecnosti potrebné vychádzať pri posúdení dôvodnosti podanej žaloby\nv tejto časti uplatneného nároku. S týmito všeobecnými závermi a východiskami sa plne stotožňuje aj\nodvolací súd a rovnako z nich vychádzal. Dospel však k záveru, že tieto všeobecné závery súd prvej\ninštancie na dokazovaním zistené okolnosti preskúmavanej veci aplikoval nesprávne.\n18. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o priznaní náhrady mzdy za 25 mesiacov,\npričom vychádzal z toho, že priznanie náhrady mzdy v tomto rozsahu je naplnením sankčnej a\nsatisfakčnej funkcie náhrady mzdy a s prihliadnutím aj na sociálnu funkciu náhrady mzdy sa jej\npriznanie javí ako primerané. V časti presahujúcej nárok na náhradu mzdy nad 25 mesiacov žalobu\nzamietol, keď dospel k záveru, že žalobca v období, kedy pre neplatné skončenie pracovného pomeru\nnemohol pracovať u žalovaného, mal zrejme svoje životné potreby zabezpečené a v sociálnej sfére\nžiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď nemal zrejme potrebu sa zamestnať, a to aj napriek pracovným\nmožnostiam primeraným jeho vzdelaniu a odbornosti. Uvedený záver súdu prvej inštancie však odvolací\nsúd nepovažuje za správny.\n19. Žalobca vo podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v rozpore so zásadou spravodlivosti\na primeranosti kládol žalobcovi za vinu, že nepreukázal a neodôvodnil, prečo sa rozhodnom období\nnezamestnal. Žalobca takto odôvodnenú moderáciu náhrady mzdy súdom prvej inštancie na 25-násobok\nmesačnej mzdy považoval za nedôvodnú a rozpornú s ustálenou judikatúrou v tejto otázke.\n20. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, uvádza, že základným a rozhodujúcim\npredpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného\npomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Ak je skončenie\npracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že\ntrvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované\nvšetky práva a povinnosti vyplývajúce z § 47 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi\nposkytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil\nzamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do\nčasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného\npomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134 Zákonníka práce).\nUstanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce zároveň umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať\nzamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy,\npresahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto\nnároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť\nzamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo\nnepriznanie náhrady mzdy možno uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok\nna náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru.\nSúd prvej inštancie správne konštatoval, že vyššie uvedené podmienky pre priznanie nároku na náhradu\nmzdy žalobcovi ako zamestnancovi boli v prejednávanej veci splnené a zároveň postupoval správne,\nkeď vzhľadom na žiadosť žalovaného ako zamestnávateľa pristúpil k skúmania existencie podmienok\numožňujúcich mu znížiť (prípadne nepriznať) náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.\n21. V prvom rade je potrebné uviesť, že k zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa\nustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len po zhodnotení všetkých konkrétnych\nokolností prípadu. Zároveň platí, že pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný\nrozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje.\n22. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si\nzamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na\nktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu\nsatisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k\nskončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za\nčas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,\nsatisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady\n\nmzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v\nzabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o\nnáhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne),\nktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa\npomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k\nokolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť\nposkytnutá náhrada.\n23. V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že zdôvodnenie súdu prvej inštancie, že žalobca\nzrejme v sociálnej sfére žiadnu výraznejšiu ujmu neutrpel, keď zjavne sa nemal potrebu sa zamestnať a\nuprednostnil výkon bezplatnej odborovej činnosti, predstavuje len ničím nepreukázanú domnienku súdu\nprvej inštancie a nepredstavuje bez ďalšieho dostačujúci dôvod k priznaniu náhrady mzdy v zníženom\nrozsahu. Vo všeobecnosti zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, totiž nemá\npovinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno\nvyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady\nmzdy. Odvolací súd v tomto smere považuje odvolacie námietky prezentované žalobcom za dôvodné\na rozhodnutie súdu prvej inštancie moderovať priznanú náhradu mzdy len na dobu 25 mesiacov z\nuvedených dôvodov nepovažuje za správne. V tomto smere odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že rovnako\ntak ani samotnú skutočnosť, že žalobca si svoje životné potreby dokázal naďalej uhrádzať a nedostal sa\ndo nepriaznivej finančnej situácie, nie je automaticky možné považovať za dôvod na zníženie rozsahu\nnáhrady mzdy tak, ako to urobil súd prvej inštancie.\n24. V otázke zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce je\nnevyhnutné vychádzať aj z aktuálnej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít ( čl. 2\nods. 2 CSP) vzťahujúcej sa na danú problematiku. K danej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky v\nrozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016 (ktoré rozhodnutia treba považovať za súčasť\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým\ndošlo po roku 1989, priniesli hodnotovú zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu\nchápania významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2\nZákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť\nzapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala\nnepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom\nzakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada\nrešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva\nv tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.\n25. Odvolací súd dodáva, že uvedené právne názory dovolacieho súdu vo vyššie uvedených veciach\n(sp. zn. 6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016) prešli aj testom ústavnosti, a to v rámci ústavného prieskumu\niného rozhodnutia Najvyššieho súdu (4Cdo/125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej vo svojom náleze\nz 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2\nZákonníka práce <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001%23par79>resp. ešte predtým §\n61 ods. 2 Zákonníka práce <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001%23par61>obsahovalo\naj ,,návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom\nrozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného\nzamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce\nnezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov\nsa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca\nvýhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju\npovinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú\npovinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie\n- aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku\nsystémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky\nz neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší\nsúd vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010, uzavrel ústavný súd. V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú\núvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na odbornú právnickú\nliteratúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava:\nWolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390).\n\n26. S poukazom na judikatúrne závery, podľa ktorých zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený\npracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, odvolací súd dospel k\nzáveru, že argumentácia žalovaného, z ktorej vychádzal aj súd prvej inštancie, ktorý v konaní namietal\nnezohľadnenie a nepreukázanie okolností zamestnania na strane žalobcu, nemá rozhodujúci význam\npri posúdení možnosti zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a\ntáto argumentácia nemôže obstáť a nemôže žalovanému privodiť priaznivejšie rozhodnutie v spore.\n27. Odvolací súd zdôrazňuje, že moderačné oprávnenie súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce vždy\npredstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej zamestnancovi patrí náhrada mzdy ako zákonný následok\nneplatného skončenia pracovného pomeru a ide preto o ustanovenie, ktoré treba vykladať reštriktívne\na aplikovať len v odôvodnených výnimočných prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z\nneplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by\nbol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (por. uznesenie Ústavného súdu SR zo\ndňa 28.06.2016, sp. zn. III. ÚS 446/2016).\n28. Žalovaný v konaní namietal, že pri posudzovaní prijateľnosti priznania výšky náhrady mzdy žalobcovi\nv maximálnej výške (za dobu takmer 6 rokov), by sa mal súd zaoberať najmä otázkou, či bol\nzamestnanec zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával a aký zárobok dosiahol a z\nakého dôvodu sa do práce nezapojil, a preto je potrebné žiadať od neho vysvetlenie, prečo si nehľadal\nprácu, pričom má za to, že žalobca nepreukázal, že počas celého obdobia vykazoval naozaj záujem\npracovať. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že dôkazné bremeno preukázať splnenie podmienok\npre takéto rozhodnutie mal práve žalovaný ako zamestnávateľ, keďže to bol on, kto sa domáhal aplikácie\n§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Moderácia náhrady mzdy totiž nie je obligatórnou povinnosťou konajúceho\nsúdu a žiadosti sa nevyhovuje automaticky. Bolo preto jeho procesnou povinnosťou (a nie povinnosťou\nžalobcu a/alebo súdu) tvrdiť a preukázať konkrétne skutkové okolnosti odôvodňujúce zníženie náhrady\nmzdy. Samotná existencia možnosti zamestnanca nájsť si inú prácu alebo všeobecná situácia na\ntrhu práce nemôžu bez ďalšieho predstavovať dôvod na krátenie zákonného nároku vyplývajúceho z\nprotiprávneho konania zamestnávateľa. Skutočnosť, že sa v určitom regióne nachádzajú voľné pracovné\nmiesta, sama osebe nevypovedá o tom, či tieto pracovné miesta zodpovedali kvalifikácii žalobcu, či\nzodpovedali jeho odbornej praxi a špecializácii, či boli porovnateľné z hľadiska odmeňovania a či boli\nreálne dostupné v relevantnom období a ani o tom, že žalobca mal reálnu možnosť získať takéto\nmiesto. Dôvodná bola potom odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,\nnakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by označil konkrétne pracovné pozície, o ktoré sa žalobca mohol\nuchádzať, ani že by preukázal existenciu pracovných príležitostí porovnateľných s pracovnou pozíciou\nvykonávanou žalobcom pred neplatným skončením pracovného pomeru.\n29. Odvolací súd pritom nepovažuje správanie sa žalobcu pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku ani za\nrozporné s dobrými mravmi; žalobca bol celé rozhodné obdobie evidovaný na úrade práce, absolvoval\nrôzne rekvalifikačné kurzy, v určitom období sa aj zamestnal a zároveň sa naďalej venoval (tak ako\npočas trvania pracovného pomeru pred jeho neplatným skončením) odborovej činnosti. Treba pritom\nvziať do úvahy aj to, že práca, ktorú žalobca vykonával pre žalovaného, je aj vzhľadom na predmet\nčinnosti žalovaného, svojím charakterom špecifická a takúto pracovnú činnosť nie je možné vykonávať\nna území Slovenskej republiky bežne (žalovaný zastával pracovnú pozíciu vedúci zmeny C., HAY úroveň\npracovnej pozície 15), a teda aj možnosť žalobcu na jej vykonávanie za obdobných pracovných a\nmzdových podmienok ako mal u žalovaného, bola značne obmedzená.\n30. Na druhej strane, pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov\nje potrebné vziať do úvahy aj samotný postoj a správanie zamestnávateľa. Žalovaný v konaní\nnepreukázal, prečo neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu žalobca oznámil, že trvá\nna tom, aby ho naďalej zamestnával a ani v priebehu konania netvrdil, že by na jeho strane nastali\ntaké skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožňovali umožniť žalobcovi pokračovať v práci alebo\nktoré mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V konaní nebolo preukázaná\nexistencia takých skutočností, ktoré by žalovanému bránili umožniť žalobcovi pokračovať v práci, čo\nnapokon preukazuje aj tá skutočnosť, že žalovaný napokon, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia\nsúdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, žalobcovi opätovne umožnil vykonávať rovnakú prácu.\n31. Je nesporné, že súdy pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej\nvoľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2\n\nZákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom,\nale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že otázka\nurčenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12\nmesiacov, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej\nprejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.\n32. Záverom možno uviesť, že v prejednávanej veci nebola preukázaná existencia žiadnych takých\nvýnimočných dôvodov, ktoré by v prípade priznania plnej náhrady mzdy v rozsahu 36 mesiacov, zakladali\nrozpor s dobrými mravmi.\n33. Vo vzťahu k požiadavke žalovaného prezentovanej v jeho vyjadrení k odvolaniu, aby odvolací súd\nustálil, či je náhrada mzdy priznávaná brutto, odvolací súd dopĺňa, že hrubá (brutto) mzda je mzda pred\nzdanením daňou z príjmov a odpočítaním povinných odvodov. Hrubá mzda je uvedená v pracovnej\nzmluva a z tejto sumy potom vychádza aj súd pri určovaní mzdových nárokov zamestnanca. Prepočet\nz hrubej mzdy na čistú sa robí tak, že od hrubej mzdy sa odpočítajú odvody a preddavok na daň. Tak\nvznikne čistá mzda (netto), ktorá je následne zamestnancovi zamestnávateľom vyplatená na účet alebo v\nhotovosti. Okrem odvodov a preddavku na daň však vplýva na výšku čistej mzdy napr. aj výška daňového\nbonusu, ktorý čistú mzdu zvyšuje a vplyv na výpočet čistej mzdy majú aj iné zrážky, napríklad stravné,\nexekúcie, doplnkové dôchodkové sporenie a podobne, ktoré naopak čistú mzdu znižujú.\nPodľa uznesenia NS SR č.k. 5MCdo/3/2011, cit.: „S námietkou dovolateľa, že ohľadne žalovanej čiastky\nnie je súdne rozhodnutie presné ani správne, pretože žalovaná čiastka bola žalobcovi priznaná súdmi\noboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd súhlasí v tom, že\nv rozhodovacej činnosti súdov\nbol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá\nprináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške (porovnaj\nzáver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku zo dňa 26. apríla 1983, sp. zn. Sc 3/82, uverejnené\nv Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 28, ročník 1983). Uvedené závery judikatúry súdov,\nzaložené na právnej úprave účinnej do 31. decembra 1992, však nemožno po 1. januári 1993 v dôsledku\nzmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie zákona č. 76/1952 Zb. <http://zakony.judikaty.info/\npredpis/zakon-76/1952-ucinnost-od-01.01.1992> o dani zo mzdy\nv znení neskorších predpisov, a\nprijatie zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov) použiť.\nV „čistej“ výške je možné zamestnancovi\npriznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31. decembra\n1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z\npríjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“\nvýške a je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti\npri výbere a platení dane. Ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu\nslužobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli\nv súlade s hmotným právom.“ Vychádzajúc z uvedeného, je potom nesporné, že súd prvej inštancie\nžalobcovi správne priznal jeho nárok v podobe hrubej mzdy (brutto).\n34. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobcu v odvolaní, odvolací\nsúd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe aj vo zvyšku uplatneného\nnároku vyhovel; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej\ninštancie, ktorým je viazaný (§ 383 CSP) a ktorý však po právnej stránke posúdil inak, a preto nemusel\nopakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.\n35. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n36. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ust. §396 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v časti o náhradu mzdy v prvoinštančnom\n\nkonaní úspešný, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100%. Zároveň žalobcovi, ktorý bol úspešný aj v odvolacom konaní, priznal aj nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania. O výške náhrady trov celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodne\nsúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Cpr/30/2017", "guid": "146a712c-f29c-4c54-9901-a3b33a662c3d:df04978a-77e3-4601-91b9-089a85793e5d", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:923f989b-5ddd-4309-a4ff-5b6add8a72ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.446.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 446/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 446/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.446.2016.1"}, {"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}, {"guid": "aa8999a5-a6f4-4f89-a16e-d1ec91617373:30795d13-1765-40e8-8d74-593e77dcf180", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1", "spisova_znacka": "5MCdo/3/2011", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/3/2011 z 31. 7. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-07-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1"}, {"guid": "7ee1bb43-b47b-4342-ab33-e2c257f3c302:bfa1baea-5288-47a1-b081-e0ed52cb74e5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1318204693.1", "spisova_znacka": "14Co/24/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/24/2024 z 24. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1318204693.1"}, {"guid": "146a712c-f29c-4c54-9901-a3b33a662c3d:df04978a-77e3-4601-91b9-089a85793e5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Cpr/30/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 19Cpr/30/2017 z 7. 6. 2018", "sud": "Okresný súd Piešťany", "datum_vydania": "2018-06-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/146a712c-f29c-4c54-9901-a3b33a662c3d:df04978a-77e3-4601-91b9-089a85793e5d"}], "citovane_v": []}