Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/161/2024 z 14. 5. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. mája 2026, sp. zn. 4To/161/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1320204873.2 Krajský súd Bratislava | 4To/161/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:1320204873.2 | 2026-05-14 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: TP, § 321 ods. 1 písm. d) TP, § 321 ods. 1 písm. f) TP, § 322 ods. 3 TP, § 288 ods. 1 TP, TZ, § 189 ods. 2 TZ, § 39 ods. 1 TZ, § 48 ods. 2 písm. a) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/02c681ba-2b4c-41f0-9af7-7727f5e27d70 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1320204873.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 4To/161/2024 1320204873 14. 05. 2026 Mgr. Michal Kačáni ECLI:SK:KSBA:2026:1320204873.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného D., pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I zo 07.06.2024 sp. zn. B3-46Tk/2/2020, na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2026 takto rozhodol: I./ Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. II./ Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný D., uznáva vinným, že v doposiaľ neustálenom čase a dni mesiaca máj 2019 kontaktoval poškodeného A., pričom na osobných stretnutiach na doposiaľ neustálených miestach a v neustálených časoch v mesiaci máj 2019 oznámil poškodenému, že príslušníci Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia policajného zboru voči jeho osobe vedú viacero trestných stíhaní, a v prípade, že poškodený A. F. nevyplatí sumu 100.000,- eur, bude voči nemu vykonaný zákrok zo strany vyššie uvedených policajtov a následne bude väzobné stíhaný, na čo poškodený zabezpečil pôžičkami od svojich známych L.. A. W. a M. D. spoločne sumu 45.000,- eur, ktorú dňa 28.05.2019 vo výške 40.000,- eur a 29.05.2019 vo výške 5.000,- eur v podvečerných hodinách odovzdal počas jazdy po Bratislave obžalovanému, v jeho motorovom vozidle zn. AUDI Q7 EČV: N po odovzdaní tejto hotovosti začal obžalovaný požadovať vyplatenie zvyšku pôvodne požadovanej sumy, ktorú následne na ďalších osobných stretnutiach s poškodeným upravil na sumu 35.000,- eur, ako uviedol obžalovaný je to suma, ktorú musel jeho priamy nadriadený pod prezývkou „A." uhradiť za poškodeného, aby jeho vyšetrovanie bolo zastavené, pričom obžalovaný opakovane žiadal a vyhľadával v priebehu mesiacov jún, júl a august roku 2019 stretnutia s poškodeným, na ktorých mu prízvukoval, že musí uhradiť dlžnú sumu 35.000,- eur, pričom k takému stretnutiu došlo aj vo večerných hodinách dňa 12.09.2019, kedy obžalovaný spolu s osobou U. G., ktorého obžalovaný vopred inštruoval, aby sa na stretnutí s poškodeným vydával za príslušníka NAKA, vyzdvihol poškodeného na svojom motorovom vozidle zn. AUDI Q7, EČV: N z parkoviska nachádzajúceho sa v okolí OC Polus v Bratislave na ulici Vajnorskej, kedy počas jazdy od neho požadoval opakovane vyplatenie dlžnej sumy, a v prípade že tak poškodený neurobí, nadriadený obžalovaného - „A." zabezpečí jeho riešenie, teda jeho väzobné stíhanie príslušníkmi národnej kriminálnej agentúry, teda - iného hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo konal a takým činom spáchal väčšiu škodu, čím spáchal - zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024 Za to sa odsudzuje Podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024, § 39 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024 k trestu odňatia slobody vo výmere 3 /tri/ roky a 362 /tristošesťdesiatdva/ dní. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodený A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., O. XX, so svojim nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I zo 07.06.2024 sp. zn. B3-46Tk/2/2020 bol obžalovaný D. O.ć uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že v doposiaľ neustálenom čase a dni mesiaca máj 2019 kontaktoval poškodeného A., pričom na osobných stretnutiach na doposiaľ neustálených miestach a v neustálených časoch v mesiaci máj 2019 oznámil poškodenému, že príslušníci Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia policajného zboru voči jeho osobe vedú viacero trestných stíhaní, a v prípade, že poškodený A. F. nevyplatí sumu 100.000,- eur, bude voči nemu vykonaný zákrok zo strany vyššie uvedených policajtov a následne bude väzobné stíhaný, na čo poškodený zabezpečil pôžičkami od svojich známych L.. A. W. a M. D. spoločne sumu 45.000,eur, ktorú dňa 28.05.2019 vo výške 40.000,- eur a 29.05.2019 vo výške 5.000,- eur v podvečerných hodinách odovzdal počas jazdy po Bratislave obvinenému v jeho motorovom vozidle zn. AUDI Q7 EČV: N po odovzdaní tejto hotovosti začal obvinený požadovať vyplatenie zvyšku pôvodne požadovanej sumy, ktorú následne na ďalších osobných stretnutiach s poškodeným upravil na sumu 35.000,- eur, ako uviedol obvinený je to suma, ktorú musel jeho priamy nadriadený pod prezývkou „A." uhradiť za poškodeného, aby jeho vyšetrovanie bolo zastavené, pričom obvinený opakovane žiadal a vyhľadával v priebehu mesiacov jún, júl a august roku 2019 stretnutia s poškodeným, na ktorých mu prízvukoval, že musí uhradiť dlžnú sumu 35.000,- eur, pričom k takému stretnutiu došlo aj vo večerných hodinách dňa 12.09.2019, kedy obvinený spolu s osobou U. G., ktorého obvinený vopred inštruoval, aby sa na stretnutí s poškodeným vydával za príslušníka NAKA, vyzdvihol poškodeného na svojom motorovom vozidle zn. AUDI Q7, EČV: N z parkoviska nachádzajúceho sa v okolí OC Polus v Bratislave na ulici Vajnorskej, kedy počas jazdy od neho požadoval opakovane vyplatenie dlžnej sumy, a v prípade, že tak poškodený neurobí, nadriadený obvineného - „A. zabezpečí jeho riešenie, teda jeho väzobné stíhanie príslušníkmi národnej kriminálnej agentúry. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému D. O.ćovi podľa § 189 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému D. uložil aj ochranný dohľad na dobu 2 roky. Napokon podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovaného D. zaviazal na náhradu škody voči poškodenému A. F. vo výške 45.000,-eur. Proti tomuto rozsudku voči všetkým jeho výrokom podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný D. O.ć ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktoré následne odôvodnil písomným podaním urobeným prostredníctvom svojho obhajcu. V dôvodoch podaného odvolania obžalovaný D. O.ć predostrel celý rad námietok vo vzťahu k dôkazom, na základe ktorých súd prvého stupňa založil výrok o jeho vine, ako aj k právnemu posúdeniu skutku a výmere uloženého trestu a napokon aj k výroku o náhrade škody. Konkrétne vo vzťahu k výsluchu svojej osoby na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.04.2020 konštatoval, že postupom prvostupňového súdu došlo dokonca aj k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. (t. j. zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), pričom odvolací dôvod vychádza z § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Dňa 24.04.2020 totiž prvostupňový súd vykonal hlavné pojednávanie bez jeho osobnej prítomnosti (ako obvineného) a jeho účasť bola zabezpečená výlučne prostredníctvom telemostu, a to aj napriek tomu, že na takýto postup neexistoval žiadny právny dôvod a takúto formu hlavného pojednávania ani Trestný poriadok nepozná. Zároveň bolo toto hlavné pojednávanie vykonané bez toho, aby voči jeho osobe bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu obhajoby. K námietke jeho obhajcu, že Trestný poriadok takúto formu nepozná, je porušená zásada bezprostrednosti a nie je možné zabezpečiť výkon práv na obhajobu, nakoľko nie je možná porada s klientom bez prítomnosti tretích osôb, súd uviedol, že telemost je iba dočasné riešenie, a to aj na základe zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, pričom ihneď po ukončení mimoriadnych opatrení bude obžalovaný riadne predvedený do pojednávacej miestnosti. Pokiaľ by obhajca a obžalovaný chceli v rámci zásady práva na obhajobu čas na poradu s klientom, všetky osoby opustia pojednávaciu sieň a bude umožnený dostatočný časový rámec na poradu. Telemost sa nenahráva, takže budú prítomní iba príslušníci ZVJS, ktorí by boli prítomní aj počas porady v pojednávacej miestnosti. Postup súdu však nebol v súlade s § 2 ods. 7 a § 34 ods. 1 Tr. por., čím došlo nielen k porušeniu práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.), ale vo vzťahu k jeho výsluchu vykonanému na tomto hlavnom pojednávaní aj k vykonaniu dôkazu nezákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). Súd má pravdu v tom, že v praxi pri porade obhajcu s klientom príslušníci ZVJS v pojednávacej miestnosti zostávajú, avšak v takej vzdialenosti a pri prijatí takých opatrení, aby nemohli počuť rozhovor medzi obhajcom a jeho klientom. Ak by sa teda v jeho prípade aj všetky zúčastnené osoby z pojednávacej miestnosti vzdialili a aj za predpokladu, že sa záznam z prenosu telemostu nenahráva, aj tak by nemohol vykonať poradu so svojim advokátom bez toho, aby príslušníci ZVJS nepočuli ich rozhovor. Nepochybne mu teda bolo odňaté toto jeho právo na obhajobu, čím došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. por., ale aj k zásahu do jeho práva na obhajobu vyjadreného v ustanovení čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. Aj z tohto dôvodu svoje právo na obhajobu ani nerealizoval, pretože zo strany súdu neboli zabezpečené podmienky na plnú realizáciu tohto jeho dôležitého práva. Zároveň takýto postup súdu bezdôvodne poprel zásadu bezprostrednosti, ako jednu zo základných zásad súdneho konania. Za správny nepovažuje ani odkaz súdu na zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení účinnom do 24.04.2020, ktorý však neumožňoval súdu zvoliť namietaný procesný postup. Naopak, prikazoval súdom vykonať hlavné pojednávanie len v nevyhnutnom rozsahu a vylúčiť z osobnej účasti na hlavnom pojednávaní bolo možné len verejnosť. V žiadnom prípade tento zákon neumožňoval prijať také opatrenie, aby bola obvinenému odopretá jeho osobná účasť na hlavnom pojednávaní. Takýmto postupom došlo aj k zásahu do ustanovenia § 2 ods. 7 Tr. por. Z uvedeného dôvodu je nezákonný nielen jeho výsluch vykonaný súdom na hlavnom pojednávaní dňa 24.04.2020, ale nezákonným spôsobom bolo vedené celé hlavné pojednávanie súdu dňa 24.04.2020. Týmto spôsobom bolo porušené aj ustanovenie § 257 ods. 3 Tr. por. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR z 28.01.2016, sp. zn. 6Tdo/79/2014 a sp. zn. 3 Tdo 50/2016 z 26.10.2016. Súd týmto porušil aj § 253 ods. 1 Tr. por. a § 252 ods. 2 Tr. por. K takýmto jeho námietkam sa súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vedenom dňa 07.06.2024 nevyjadril vôbec, pričom v odôvodnení rozsudku zopakoval argumentáciu prednesenú na uvedenom hlavnom pojendávaní. Odňatie možnosti osobnej prítomnosti obvinenej osoby na hlavnom pojednávaní bez zákonného podkladu je pritom samostatne dôvodom na konštatovanie zásahu práva na obhajobu a spravodlivosti konania a takýto nezákonný postup súdu nie je možné ospravedlňovať dočasnosťou, resp. vykonania len časti úkonov. K nedodržaniu päťdňovej lehoty na vyrozumenie o termíne hlavného pojednávania sa prvostupňový súd nevyjadril vôbec. Takýto postup prvostupňového súdu navyše zasahuje aj do jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a do spravodlivosti konania (čl. 6 ods. 3 písm. h/, e/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). K výsluchu poškodeného A. F. obžalovaný uviedol, že v popise skutku výrokovej časti napadnutého rozsudku je uvedené, že mal kontaktovať poškodeného A. s tým, že príslušníci NAKA P PZ vedú proti jeho osobe „viacero trestných stíhaní, a v prípade, že poškodený A. F. nevyplatí sumu 100.000,- eur, bude voči nemu vykonaný zákrok zo strany vyššie uvedených policajtov a následne bude väzobné stíhaný. Z obsahu výsluchov A. F. (tak v rámci trestného oznámenia ako aj v rámci procesného postavenia svedka - poškodeného) však takáto situácia nevyplýva, A. F. vypovedá v tom zmysle, že ak mu vraj zaplatí, že zabezpečím ukončenie jeho trestných stíhaní. Táto okolnosť má podstatný význam na kvalifikáciu popisu skutku (podvod, resp. vydieranie), ktorý je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Skutok, za ktorý bol odsúdený, je v napadnutom rozsudku zjednodušene popísaný nasledovne tak, že a/ mal oznámiť poškodenému, že príslušníci národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru voči jeho osobe vedú viacero trestných stíhaní, a v prípade, že poškodený A. F. nevyplatí sumu 100.000,- eur, bude voči nemu vykonaný zákrok zo strany vyššie uvedených policajtov a následne bude väzobné stíhaný, b/ mal od poškodeného opakovane požadovať vyplatenie dlžnej sumy, a v prípade, že tak poškodený neurobí, nadriadený obvineného „A.“ zabezpečí jeho riešenie, teda väzobné stíhanie príslušníkmi národnej kriminálnej agentúry. Takto formulovaný popis skutku nezakladá kvalifikáciu trestného činu vydierania a to ani v nadväznosti na rozhodnutie č. 19 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 2/2015, podľa ktorého aj predstieranie toho, že obvinený je policajt, je vydieraním. Nie každé predstieranie postavenia policajta a súčasné žiadanie finančných prostriedkov za vybavenie zastavenia trestného stíhania je možné kvalifikovať ako trestný čin vydierania. Zo samotného popisu skutku sa síce javí záver, že v danom prípade došlo k obdobnému prípadu, ako pri vyššie označenom rozhodnutí č. 19., avšak pri rozhodnutí č. 19 (skutok č. 3) došlo k úplnému paralyzovaniu slobody rozhodovania poškodenej, nakoľko jej boli predložené skutočné zábery z jej chúlostivého konania, na základe ktorých by nevyhnutne došlo k spôsobeniu závažnej ujmy, ak by nekonala páchateľom požadovaným spôsobom. V jeho prípade však poškodený tvrdí, že nepáchal žiadnu trestnú činnosť a teda nebol dôvod na zákrok NAKA P PZ voči nemu, pričom v zápisnici o trestnom oznámení z 18.09.2019 uviedol, že bližšie nevie, kto by ho mal zobrať, kde a hlavne prečo. Z vykonaného dokazovania je dokonca zrejmé, že sa mu nevyhrážal jeho obmedzením na osobnej slobode, ale prioritne mu mal ponúkať vybavenie ukončenia trestného konania. Sloboda rozhodovania poškodeného tak konaním popisovaným v právoplatnom rozsudku nebola paralyzovaná (paradoxne mu poskytovala širšie možnosti rozhodovania, t. j buď sa spoľahnúť na riadne konanie štátnych orgánov alebo sa vybrať cestou vraj ponúknutého ovplyvnenia konania týchto orgánov) a teda konanie, za ktoré bol odsúdený, má znaky podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., a nie trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Vyššie popísané konanie tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku, sa nemenilo už od vznesenia obvinenia vyšetrovateľom, kedy vyšetrovateľ tento popis skutku účelovo upravil tak, aby sa popis skutku javil ako trestný čin vydierania. Obžalovaný ďalej citoval vyjadrenia poškodeného A. F. zaznamenané v trestnom oznámení, z obsahu ktorých je podľa jeho názoru zrejmé, že jeho konanie vyššie uvedené pod písmenom a/ (ktorého sa mal vraj dopustiť) bolo vyšetrovateľom svojvoľne prispôsobené tak, aby bolo možné skutok kvalifikovať ako trestný čin vydierania. Z obsahu trestného oznámenia poškodeného A. F. totiž vyplýva, že mal oznámiť poškodenému, že NAKA voči nemu vedie viacero konaní a on by mu vedel s týmto problémom nejako pomôcť a skúsiť to vyriešiť (č. 1. 11), pretože inak ho policajti budú riešiť a „zoberú ho“. Podľa výpovedí A. F. on nikdy nemal hovoriť, že by dokázal vybaviť akýkoľvek zákrok či väzobné stíhanie zo strany NAKA P PZ voči nemu, pričom A. v tomto smere od podaného trestného oznámenia cez jeho výsluch po vznesení obvinenia (hovoril, že ho prídu zobrať tí A. ľudia), až po jeho výsluch na hlavnom pojednávaní (chcel odo mňa 35.000,- eur, ktoré mali ísť na zahladenie jeho údajnej trestnej činnosti) postupne zmierňoval svoje vyjadrenia o zákroku NAKA P PZ a o „zobratí“ touto zložkou polície, ktoré mu mal vraj uvádzať. Takúto formu vyhrážok nepotvrdil ani svedok U. a takéto vyhrážky sa nenachádzajú ani na žiadnom objektívnom dôkaze, dokonca ani na procesné nepoužiteľnom zvukovom zázname vyhotoveného políciou pri zadržaní jeho osoby. Konanie popisované poškodeným nepochybne smerovalo k ponuke vybavenia zastavenia trestných konaní voči poškodenému A. F.. Druhá časť popisu skutku označená vyššie pod písmenom b/ je opätovne prispôsobená svojvoľne vyšetrovateľom tak, aby bolo možné skutok kvalifikovať ako trestný čin vydierania. Výroky vyšetrovateľom a súdom tu uvedené on nikdy nevyslovil, ale mala ich vysloviť ďalšia osoba nachádzajúca sa v tom čase vo vozidle a predstierajúca, že je „policajt“ (U. G.). Ani U. G. však podľa vykonaných dôkazov nikdy neuviedol, že zabezpečia riešenie poškodeného policajtmi z NAKA P PZ, ale U. G. mal vysloviť, že „je potrebné aby do zajtra bol jeho „dlh vyriešený“, a v prípade ak nie, bude riešený A., alebo A. ľuďmi. Vo vzťahu k výsluchu svedka (poškodeného) A. F. obžalovaný namietal aj jeho nevierohodnosť a v tejto súvislosti poukázal na to, že svedok A. W. na hlavnom pojednávaní súdu vypovedal vo vzťahu k faktúre na sumu 34.428,68 eur, že ide o zálohovú faktúru na dodanie tovaru (konkrétne obalových materiálov), ktoré mu A. F. aj dodal o mesiac na to, ako mu A. W. túto zálohovú platbu poskytol (takto vypovedal A. W. a prvostupňový súd sa s týmito podstatnými skutkovými okolnosťami vôbec nevysporiadal). A. F. musel totiž celkom zjavne sumu 34.428,68 eur použiť na nákup tovaru, ktorý sa zaviazal dodať A. W. a ktorý aj podľa výpovede A. W. dodal. A. F. musel peniaze použiť na kúpu uvedeného tovaru a teda nemohol túto finančnú hotovosť použiť na platbu pre neho tak, ako to vo svojich výpovediach tvrdí. Týmto je nesporne preukázaná nevierohodnosť tvrdení poškodeného A. F.. Uvádzanie nepravdivých skutočností zo strany A. F. ohľadne finančných prostriedkov, ktoré od neho vraj požadoval, bolo z jeho strany motivované celkom zjavne jeho nepriaznivou finančnou situáciou a teda jeho snahou za každú cenu sa obohatiť na úkor vzniknutej situácie. Tento záver obžalovaný dokaldoval priloženými výpismi z Centrálneho registra exekúcií, z ktorých vyplýva, že poškodený A. F. mal a neustále má rôzne dlhy a záväzky voči tretím stranám, ktoré sú riešené v exekučných konaniach. Z priložených výpisov (príloha č. 1) vyplýva, že A. F. mal dlhy aj v čase skutku (427EX 351/19, 427EX 109/20, 427EX 401/2019, a aj ďalšie exekúcie, ktoré síce majú novšie spisové značky, avšak preukázateľne musel dlh vzniknúť podstatne skôr ako spisová značka, t. z. v čase skutku, resp. aj pred ním) a to vo veľmi vysokých sumách (iste súhrnne prevyšujúcich sumu 100.000,- eur), čo je významná skutočnosť vo vzťahu k posúdeniu jeho vierohodnosti k jeho tvrdeniam o finančných otázkach. Vyššie uvedené skutočnosti zahŕňajú len záväzky A. F. dohľadané z verejných zdrojov, avšak z výsluchu svedka O.. M. O. a napríklad aj z jeho výsluchu je preukázané, že poškodený A. F. mal dlhy v podstatne vyšších sumách, ako je to preukázateľné len z otvorených a verejne dostupných zdrojov na internete. K otázke nevierohodnosti poškodeného obžalovaný argumentoval aj tým, že si duplicitne uplatnil nárok na náhradu škody v rámci trestného konania, hoci bol so svojím nárokom skutočne uspokojený, k čomu doložil Upovedomenie o začatí exekúcie z 28.09.2021, č. 68EX 497/21, pričom z listín, ktoré mu boli zaslané, vyplýva, že dňa 18.08.2021 postúpil (odplatne) poškodený A. F. svoju pohľadávku vo výške 45.000,- eur osobe O. Z. (príloha č. 3), ktorý dňa 25.08.2021 splnomocnil advokátsku kanceláriu Y. L. s.r.o. na jeho zastupovanie vo veci zaplatenia úrokov z omeškania v súvislosti s touto pohľadávkou a exekučným konaním (príloha č. 4). V tejto kancelárii je konateľom a advokátom M.. O. G. (ktorý pôsobil ako splnomocnenec poškodeného v celom pôvodnom trestnom konaní) a pôsobí v nej aj advokát M.. O. O. (ktorý sa zúčastnil ako splnomocnenec poškodeného na hlavnom pojednávaní súdu dňa 07.06.2024). Táto skutočnosť objektívne preukazuje, že nielen poškodený A. F., ale aj jeho splnomocnenci mali vedomosť o tom, že A. F. bol so svojím nárokom z trestného konania riadne uspokojený a aj napriek tomu si nielen A. F., ale aj jeho splnomocnenec naďalej (podľa jeho názoru v podvodnom úmysle) uplatňovali neexistujúci nárok A. F. na hlavnom pojednávaní dňa 07.06.2024. Týmito skutočnosťami je preukázaná nevierohodnosť tvrdení poškodeného A. F. ako celku. Listinou z 23.05.2022 exekútor potvrdil, že vymohol vymáhaný nárok vrátane trov exekúcie, teda aj z jeho strany bol celý nárok uhradený (príloha č. 5). Súd prvého stupňa teda pochybil, ak svoje rozhodnutie o jeho vine založil na tvrdeniach takto nevierohodnej osoby Zároveň je zrejmé, že na základe takéhoto skutkového stavu je vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody naplnení aj odvolací dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. f/ Tr. por. Vo vzťahu k samotnému procesnému postaveniu A. F. obžalovaný uviedol aj to, že vzhľadom na jeho materiálne pôsobenie ako agenta sú všetky jeho výpovede od podania trestného oznámenia až do vydania napadnutého rozsudku v procesnom postavení svedka procesne nepoužiteľné. Čo sa týka výsluchu svedka U. G. obžalovaný konštatoval, že ak už vyšetrovateľ dňa 24.09.2019 vyhodnotil zabezpečené dôkazy tak, že je potrebné voči jeho osobe vzniesť obvinenie, potom mal (v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) vo vzťahu k osobe U. G. výlučne dve zákonné možnosti postupu, a to buď vzniesť obvinenie aj U. G. zo spolupáchateľstva, alebo voči jeho osobe postupovať podľa ustanovenia § 205 ods. 1 Tr. por. (dočasné odloženie vznesenia obvinenia). Len a výlučne postup vyšetrovateľa podľa § 205 ods. 1 Tr. por. by v danej dôkaznej situácii mohol odôvodniť existenciu procesného postavenia svedka vo vzťahu k osobe U. G.. Vyšetrovateľ však takto nekonal a porušil tým ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého mohol konať iba v súlade s ustanovením § 206 ods. 1 Tr. por. alebo v súlade s ustanovením § 205 ods. 1 Tr. por. Žiadnu inú zákonnú procesnú možnosť vyšetrovateľ k dispozícii nemal a tým, že vyšetrovateľ nepostupoval v zmysle ustanovenia § 205 ods. 1 Tr. por., U. G. nikdy nenadobudol procesné postavenie svedka v trestnom konaní a teda jeho výsluchy v tomto procesnom postavení odôvodňujú existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. (odôvodňujú aj existenciu odvolacích dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/ c/ Tr. por.). U. G. bol totiž osobou, ktorá predstierala, že je policajtom NAKA P PZ. Dňa 23.09.2019 bol zadržaný ako podozrivý, následne vypovedal o skutku a bol zo zadržania prepustený, pričom následne bol už dňa 24.09.2019 vypočutý v procesnom postavení svedka. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že U. G. mal byť informovaný jeho osobou o tom, že má predstierať pred A. F., že je policajtom z NAKA P PZ, a tiež o tom, že mu A. F. nechce vrátiť peniaze. Z výsluchu U. G. doslova vplýva, že mu mal vysvetliť, že mu A. F. dĺži peniaze, ktoré mu nevyplatil, a preto mal požiadať U. G., aby predstieral, že je policajt z NAKA P PZ, pretože sa ich vraj A. F. bojí a takto mu skôr zaplatí peniaze. Obžalovaný opätovne citoval z vyjadrenia svedka - poškodeného A. F. obsiahnutého v trestnom oznámení, zo zvukových záznamov č. 161 a 168, ako aj z nahrávky zaznamenávajúcej stretnutie jeho osoby, svedka U. G. a poškodeného A. F. dňa 23.09.2019, pričom v tejto súvislosti dodal, že o obsahu týchto vyjadrení U. G. mal vyšetrovateľ vedomosť okamžite po ich vyslovení U. G., nakoľko riadiaci policajt dal pokyn na zásah práve na základe obsahu vyjadrení U. G., z ktorých vyplýval možný únos A. F. a následné jeho fyzické napadnutie. Zo záznamu zasahujúcich policajtov (č. 1. 29) vyplýva, že konali pod jednotným velením a obmedzenie jeho osoby a U. G. vykonali na pokyn vyšetrovateľa, t. z. že riadiacim policajtom bol práve vyšetrovateľ. Z uvedených dôkazov je zrejmé, že ak vyšetrovateľ považoval dôkazy takto získané a o ktorých mal vedomosť za dostatočné na vznesenie obvinenia voči jeho osobe, nemohol sa účelovo tváriť, že tieto dôkazy nie sú dostatočné na vznesenie obvinenia U. G.. Z konania vyšetrovateľa vyplýva, že nezákonným spôsobom ponechal U. G. procesné postavenie svedka preto, aby tento takouto formou nezákonného donútenia vypovedal proti jeho osobe. Z obsahu vykonaného dokazovania je dokonca zrejmé, že to bol práve U. G., ktorý použil hrozbu násilia, teda že to bol práve U. G. (a nie on), kto naplnil znaky skutkovej podstaty vydierania a to úplne dobrovoľne a bez akéhokoľvek usmerňovania z jeho strany. U. G. tým, že bol vypočúvaný v jemu neprináležiacom procesnom postavení svedka, bol totiž vypočutý na základe nesprávneho poučenia (v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 Tr. por.) o tom, že je povinný vypovedať úplnú pravdu a nič nezamlčať, čo je potrebné považovať za nezákonné donucovanie k výpovedi, pričom takáto nezákonnosť nebola odstránená ani v súdnom konaní. Obžalovaný poukázal tiež na to, že z obsahu zápisnice o výsluchu U. G. (č. 1. 127 - 137), na jednom mieste vyplýva, že svedok bol vypočúvaný ešte pred vznesením obvinenia (výsluch trval od 09.45 bod. do 11.15 hod.) nakoľko v zápisnici nie je uvedene poučenie o totožnosti obvineného, na inom mieste, konkrétne na str. č. 8 zápisnice (č. I. 134) však svedok uviedol: „Prehlasujem, že nie som v príbuzenskom pomere s obvineným“ a ďalej bol vyšetrovateľom poučovaný aj podľa § 139 ods. 1 až. ods. 3 Tr. por. ,,nakoľko mi hrozí nebezpečenstvo v súvislosti s pobytom obvineného alebo odsúdeného na slobode". Z obsahu zápisnice teda nie je možné zistiť, v ktorej fáze konania bola táto zápisnica vyhotovená a či bolo zabezpečené právo na obhajobu v prípade, ak už bola vyhotovená po vznesení obvinenia (čo by zakladalo aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Z obsahu týchto skutočností je teda zrejmé, že konanie U. G. bolo aktívne a nebolo vedené jeho pokynmi. Proti osobe U. G. svedčili totožné dôkazy, ako aj voči jeho osobe. Obidvaja boli dňa 23.09.2019 zadržaní ako podozriví. Jediným rozdielom je, že jemu obvinenie vznesené bolo a U. G. nie (čo je nepochybne benefitom pre U. G.). Ak sa tak stalo pri totožnej dôkaznej situácii voči obidvom (U. G. a voči nemu), potom je namieste vysvetlenie, prečo bol takýto benefit zo strany vyšetrovateľa U. G. poskytnutý. Vzhľadom na zadokumentovanú dôkaznú situáciu sa tak nestalo celkom zjavne preto, že by vo vzťahu k osobe U. G. existovala nejaká iná dôkazná situácia, ale výlučne preto, že U. G. vo veci vypovedal a to tak, že v rozpore s objektívnymi dôkazmi preniesol svoju trestnú zodpovednosť na jeho osobu, s čím sa konajúce orgány činné v trestnom konaní ani súdy až dodnes vôbec nevysporiadali. Táto argumentácia nie je jeho svojvoľnou úvahou, pretože iná možnosť vysvetlenia v danej situácii neexistuje (nie je možné dokazovať niečo, čo neexistuje). Z uvedeného dôvodu preto jeho obhajca v rámci záverečnej reči namietol aj skutočnosť, že prokurátor v zmysle prechodných ustanovení § 567t ods. 1 Tr. por. (účinného do 15.03.2024), v nadväznosti na znenie ustanovenia § 235 písm. e/ Tr. por., nedoplnil náležitosti obžaloby vo vzťahu k oznámeniu benefitov poskytnutých svedkovi U. G. v lehote do 10 dní od účinnosti novely Trestného poriadku (zák. č. 40/2024 Z. z.). Súdom prvého stupňa rozvedené dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že svedok U. G. nie je spolupracujúcou osobou v zmysle § 33a Tr. por., sú rozporné s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., nakoľko vychádzajú len a výlučne z vyhodnotenia tvrdení U. G., ktoré sú v rozpore s obsahom zvukových nahrávok hovorov č. 161 a 168, s obsahom tvrdení A. F. v zápisnici o trestnom oznámení zo dňa 18.09.2019 a tiež aj v rozpore s obsahom nahrávky polície zo dňa 23.09.2019 v čase od 19.41 hod. do 19.45 hod. Prvostupňový súd teda pri hodnotení tejto otázky absolútne odignoroval objektívne dôkazy a vec účelovo vyhodnotil výlučne v jeho neprospech. Z obsahu týchto dôkazov (aj po vylúčení dôkazu pochádzajúceho z nahrávky polície zo dňa 23.09.2019) vyplýva, že u U. G. nešlo o jednorazové a okrajové konanie nezakladajúce žiadnu trestnú zodpovednosť za predpokladu, že jeho konanie takúto trestnú zodpovednosť podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní zakladalo, ale že išlo o aktívne a súvislé konanie, ktoré by bez následnej spolupráce zo strany U. G. zostalo trestnoprávne nepovšimnuté, nakoľko by nešlo o trestný čin. Ak by nešlo o „spolupracujúcu osobu“ podľa novely 40/2024 Z. z., v takom prípade by prichádzala do úvahy len jediná možnosť a to, že vyšetrovateľ bol povinný vzniesť U. G. obvinenie a teda mu neprináležalo procesné postavenie svedka. K výsluchu svedka L.. A. W., k jeho obsahu a procesnej ne/použiteľnosti obžalovaný poukázal na argumentáciu v bodoch č. 2/, č. 5/ a č. 10/ odôvodnenia svojho odvolania. K výsluchu svedka A. Z. obžalovaný uviedol, že ide o príslušníka PZ, ktorý dňa 23.09.2019 zasahoval proti jeho osobe na pokyn vyšetrovateľa v rámci tzv. zákroku pod jednotným velením. Tento „svedok“ bol vypočutý v prípravnom konaní ku skutku, hoci je možné takto zakročujúceho príslušníka PZ vypočúvať len vo vzťahu k okolnostiam služobného zákroku. Svedok A. Z. bol na hlavnom pojednávaní vypočutý k okolnostiam pôsobenia poškodeného A. F. ako agenta a k nezákonnému postupu polície odmietol vypovedať, avšak na otázky prokurátora k samotnému skutku už vypovedal. K tomu, k čomu vypovedať nemohol (z dôvodu procesnej nepoužiteľnosti takejto výpovede), sa vyjadril a vypovedal a k tomu, k čomu vypovedať mal a bol povinný vypovedať, vypovedať odmietol. Už len z tohto dôvodu je výsluch svedka A. Z. procesné nepoužiteľný. Tento výsluch nie je možné procesné použiť aj z toho dôvodu, že ide o činnosť polície v čase (23.09.2019), ktorú dovolací súd označil za nezákonnú a procesné nepoužiteľnú. Prvostupňový súd však pri vyslovení jeho viny bral na vedomie aj výsluch tohto svedka. Navyše, po výsluchu svedka A. Z. mu ani nebola daná možnosť vyjadriť sa k vykonanému výsluchu (dôkazu) po jeho vykonaní (§ 271 ods. 1 Tr. por). Totožná vada konania sa týka všetkých vypočúvaných osôb na tomto hlavnom pojednávaní, a to L.. Z. O., N. O., A. Z. a O.. M. T., ďalej sa táto vada konania týka aj výsluchu svedka U. G. a svedka L.. A. W. na hlavnom pojednávaní dňa 26.06.2020, a totožná vada konania sa týkaj aj výsluchu svedka - poškodeného A. F. na hlavnom pojednávaní dňa 22.05.2020. Pokiaľ ide o výsluch svedkov Mgr. M. T., L.. Z. O., N. O., ani jeden z týchto dôkazov nesvedčí proti jeho osobe, pričom tieto výsluchy preukazujú nevierohodnosť tvrdení poškodeného A. F.. Vo vzťahu k výsluchu svedka M. D. a k dôvodom procesnej nepoužiteľnosti tohto výsluchu svedka (z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na čítanie výsluchu svedka z prípravného konania na hlavnom pojednávaní) mu prvostupňový súd nedal žiadne odpovede na jeho argumentáciu. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na to, že písomným podaním z 25.03.2021 prostredníctvom svojho obhajcu nesúhlasil s návrhom prokurátora a žiadal na hlavnom pojednávaní vypočuť svedka M. D. za dodržania zásad bezprostrednosti a ústnosti. Z pohľadu obhajoby ide teda o kľúčového svedka, ktorého osobnú účasť na hlavnom pojednávaní bez naplnenia zákonných podmienok nie je možné nahradiť čítaním zápisnice z prípravného konania. Svedok M. D. sa opakovane ospravedlnil z účasti na nariadených hlavných pojednávaniach, pričom súdu k pojednávaniu dňa 26.06.2020 priložil potvrdenie od všeobecného lekára z Viničného z 24.06.2020 s diagnózou J06.9, čo je akútna infekcia horných dýchacích ciest a ide zrejme o bežné prechladnutie s nádchou. K nasledujúcemu hlavnému pojednávaniu dňa 04.09.2020 doručil súdu dňa 03.09.2020 svoje ospravedlnenie, z ktorého vyplýva, že by mal byť tak veľmi pracovne zaneprázdnený a to vo svojej práci v Prahe, že sa nemôže zúčastniť na hlavnom pojednávaní osobne, avšak tento svedok vo svojom ospravedlnení tiež uviedol, že má zhoršený zdravotný stav a patrí z hľadiska osôb ohrozených COVIDom medzi rizikové skupiny. Súd vôbec žiadnym spôsobom neverifikoval tieto „dôvody“ svedka, a to aj napriek tomu, že pôsobia veľmi nevierohodne. Na jednej strane totiž svedok tvrdí súdu, že je dlhodobo odcestovaný v Prahe, dva mesiace vopred pritom predkladá potvrdenie od bežnej všeobecnej lekárky z Viničného (SR), súd vôbec nezisťuje, či sa svedok v Prahe naozaj zdržiava a ak áno, či a kedy pricestuje na Slovensko, súd pri prvom ospravedlnení nezisťuje, či je zdravotný stav svedka skutočne taký, aby mu neumožnil jeho účasť, či už na nariadenom, alebo na ďalšom hlavnom pojednávaní, a to aj napriek tomu, že diagnóza uvedená na PN-ke naznačuje ľahkú a krátku chorobu, svedok vo svojej ďalšej ospravedlnenke k hlavnému pojednávaniu dňa 04.09.2020 vôbec logicky nevysvetlil, prečo mu jeho zdravotný stav a rizikovosť z hľadiska COVIDu neumožňuje na jednej strane účasť na hlavnom pojednávaní, ale na druhej strane mu táto jeho „riziková“ situácia umožňuje až také náročné pracovné nasadenie, ktoré mu bráni v splnení si jeho občianskej povinnosti poskytnúť súdu svoje osobné svedectvo. K pojednávaniu dňa 09.10.2020 už tento svedok ani len neprebral predvolanie súdu. Svedok M. D. sa celkom zjavne vyhýbal výsluchu na súde úmyselne. Dôvod pritom nie je známy, ale nie je možné ani odmietnuť ako dôvod nepravdivosť jeho svedeckej výpovede v prípravnom konaní. Dôvod vyhýbania sa svedeckej výpovede svedkom M. D. však nebol zistený, pretože súdy (tak prvostupňový ako ani odvolací) nevykonali ani jediný úkon za účelom verifikácie tvrdení svedka M. D., uvádzaných vo svojich ospravedlneniach a súdy zároveň nevykonali ani jediný úkon, ktorým by sa pokúsili zabezpečiť osobnú účasť tohto svedka na hlavnom pojednávaní. Na hlavnom pojednávaní dňa 04.09.2020 prokurátor súhlasil s čítaním zápisnice o výsluchu svedka M. D. z prípravného konania, jeho obhajca sa však vyjadril, že trvá na jeho osobnom výsluchu. Súd prvého stupňa následne prečítal podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Tr. por. zápisnicu o výsluchu svedka M. D. z prípravného konania, a to aj napriek tomu, že na takýto postup súdu neboli splnené zákonné podmienky, pretože tento svedok ani nezomrel, ani sa nestal nezvestným, nebolo preukázané ani to, že by bol nedosiahnuteľným z dôvodu jeho pobytu v cudzine a nebolo preukázané, že by ochorel na takú chorobu, ktorá by natrvalo alebo na dlhší čas znemožňovala jeho výsluch na hlavnom pojednávaní (takouto chorobou sa pritom nemá na mysli COVID-19) a po jeho opätovnom nedostavovaní sa, súd sa nepokúsil ani o predvedenie tohto svedka. Takýto postup napĺňa odvolací dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a dokonca aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. Prvostupňový súd v odôvodnení prvostupňového rozsudku uviedol, že pri vyslovení jeho viny vychádzal predovšetkým aj z výpovede svedka M. D.. Toto porušenie práva na obhajobu je teda nesporne zásadným a vykonaním nezákonného dôkazu prečítaním jeho výpovede z prípravného konania na hlavnom pojednávaní došlo k zásadnému zhoršeniu jeho postavenia pred súdom. Prvostupňový súd síce uvádza, že výsluch tohto svedka z prípravného konania prečítal aj na základe súhlasu obhajoby, avšak prvostupňový súd vôbec neuvádza, kedy takýto súhlas mal byť obhajobou daný, naopak zo zápisnice z hlavného pojednávania súdu zo dňa 04.09.2020 vplýva, že obhajoba na osobnom výsluchu tohto svedka trvala. Nemožnosť procesnej použiteľnosti výsluchu svedka M. D. z prípravného konania a absencia osobného výsluchu tohto svedka spôsobuje aj neúplnosť skutkových zistení, teda takáto situácia napĺňa aj odvolací dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. K prepisu záznamu telekomunikačnej prevádzky obžalovaný uviedol, že z obsahu rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že akékoľvek dôkazy, ktorých pôvod je v konaní poškodeného A. F. realizovaného po podaní trestného oznámenia z jeho strany, nie je možné procesné použiť. Zároveň zákonnosť získania dôkazov a možnosť procesnej použiteľnosti dôkazov musí byť preskúmateľná. V danom prípade nie je možné z obsahu podnetov, návrhov a príkazov na vykonanie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 ods. 1 Tr. por. zistiť, čo bolo podnetom na aplikáciu tohto inštitútu, z obsahu prepisov je len zrejmé, že telekomunikačná prevádzka bola zaznamenávaná až po podaní trestného oznámenia zo strany poškodeného A. F.. Už len z tohto dôvodu existujú pochybnosti o zákonnosti týchto dôkazov. Obžalovaný ďalej dodal, že samostatnými fázami dokazovania sú aj vyhľadanie dôkazu a jeho zabezpečenie, pričom sa jedná o fázy časovo predchádzajúce samotnému vykonaniu dôkazu a aj tieto dve fázy musia byť vykonané zákonne, pričom pri vyslovení záveru o zákonnosti dôkazu musí byť možné preukázať zákonnosť aj vyhľadania a zabezpečenia dôkazu, pričom takýto dôkaz musí pochádzať zo zákonného dôkazného prostriedku. Podľa § 115 ods. 1 Tr. por. je možné takýto inštitút Trestného poriadku využiť len vtedy, ak nemožno zadokumentovať trestnú činnosť (nemožno dosiahnuť sledovaný účel) inak. V tomto prípade však existujú dôvodné pochybnosti o tom, že došlo k úmyselnému obchádzaniu tejto zákonnej podmienky, nakoľko poškodený A. F. v čase podania trestného oznámenia disponoval nahrávkami, ktoré označil za nahrávky medzi ním a jeho osobou, a tieto nahrávky predložil do konania až v čase súdneho konania. Je však zrejmé, že tieto nahrávky existovali už v čase podania trestného oznámenia a poškodenému nič nebránilo tieto nahrávky do spisu predložiť. Zároveň je z tejto situácie zrejmé, že vyšetrovateľ pred použitím inštitútu podľa § 115 Tr. por. si vôbec nesplnil svoju zákonnú povinnosť a vôbec nezisťoval, či je sledovaný účel (naplnenie účelu trestného konania) možné dosiahnuť aj inak, t. j. využitím dôkazného prostriedku, ktorý by miernejším spôsobom zasiahol do základných práv a slobôd účastníkov komunikácie komunikujúcich prostredníctvom jeho mobilného telefónu. Z uvedeného dôvodu nie je možné posúdiť ani zákonnosť vykonaných odposluchov a teda ani o týchto dôkazoch nie je možné prijať záver, že sa jedná o dôkazy získané v súlade s ustanovením § 119 ods. 3 Tr. por., teda zákonným spôsobom. Za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obžalovaný považoval aj súdom odmietnuté návrhy dôkazov na zabezpečenie výpisov z účtov za rok 2019 spol. J., N. a Z. H.. Číslo účtu v oboznamovanej listine totiž patrí firme J., avšak ako názov protiúčtu je vedená spol. N., čo reálne nie je. Aj samotný prvostupňový súd považoval objasnenie problematiky okolo spoločnosti J. za dôležitú, ak pristúpil k oboznámeniu listinného dôkazu na č. 1. 187 (výpis z účtu tejto spoločnosti). Odôvodnenie odmietnutia vykonania dôkazov prvostupňovým súdom v tom smere, že sa týkajú okolností nepodstatných pre rozhodnutie je porušením jeho práva na obhajobu a aj porušením práva na súdnu ochranu (v zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), nakoľko samotný prvostupňový súd svojou činnosťou znegoval tento svoj záver, keď návrhy obhajoby považuje za nepodstatné, ale listinu na č. l. 187 na hlavnom pojednávaní oboznámil a považoval ju za podstatnú pre rozhodnutie. Z. L.. A. W. vo výpovedi pred vyšetrovateľom dňa 14.10.2020 okrem iného uviedol, že A. F. pozná už 13 rokov a je to jeho obchodný partner. Ako vyplýva z jeho výpovede a z výpisu z účtu č. 4/2019, zrejme SLSP, a. s., ktorý založil do vyšetrovacieho spisu, dňa 27.05.2019 zaslal z účtu číslo Z XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý podľa vyjadrenia svedka L. A. W. patrí jeho spoločnosti Z. H., s. r. o., na účet číslo Z XXXX XXXX XXXX XX XX XXXX s názvom N., sumu 34.428,68 eur, pričom tak, ako je uvedené v tomto výpise, išlo o úhradu fa č. 13/2019, ktorú vystavil L.. A. F.. Súd teda bez akýchkoľvek vysvetlení len na základe výpovede tohto svedka a A. F. obchodno-právny vzťah zmenil na „pôžičku “ podľa Občianskeho zákonníka. Na hlavnom pojednávaní dňa 26.06.2020 uviedol, že faktúru č. 13/2019 vystavil A. F. za svoju firmu J. s. r. o., avšak sa nepamätá, či išlo o zálohovú faktúru s DPH, alebo bez DPH, hoci ďalej uvádza, že firma J. s. r.o. mu tovar, ktorý bol fakturovaný aj dodala. Svedok tiež vypovedal, že s firmou N. s. r. o, neobchodoval. V tejto súvislosti poznamenal, že práve na účet tejto spoločnosti podľa vyššie uvedeného výpisu č. 4/2019, svedok zaslal sumu 34.428,68 eur. Nezrovnalosti, na ktoré súd upozornil na hlavnom pojednávaní dňa 09.10.2020 pretrvávajú, aj k samotnému účtu, na ktorý L.. A. W. zaslal sumu 34.428,68 eur, keďže číslo SK30 XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX uvedené vo výpise z účtu číslo 4/2019, je číslo spoločnosti J. s.r.o., a nie spoločnosti N. s.r. o., ako je to uvedené v tomto výpise z účtu. K takto odmietnutému návrhu na vykonanie dôkazu a následne doplnenému odôvodneniu jeho potreby z jeho strany odvolací súd uviedol, že táto okolnosť nemá žiaden relevantný význam, nakoľko z týchto výpisov je zrejmé, že čísla účtov na oboch výpisoch (tak platiteľa ako aj príjemcu) sa zhodujú. V danom prípade však išlo o preukázanie reálnych obchodno-právnych vzťahov medzi týmito osobami a teda popretie existencie pôžičiek tak, ako to vypovedali poškodený a svedok L.. A. W.. Vykonanie týchto dôkazov má svoj zásadný význam pre rozhodnutie a porušenie práva na obhajobu prvostupňovým súdom nenapravil ani odvolací súd. Zároveň je možné predpokladať, že nakoľko svedkom L.. A. W. uvádzané číslo účtu spoločnosti N. s.r.o. nie je pravdepodobne číslom účtu tejto spoločnosti, ale číslom účtu spoločnosti J. s.r.o., s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k falšovaniu tohto dôkazu, s čím sa tak prvostupňový ako ani odvolací súd nevysporiadali. Skutočnosť, či svedok L.. A. W. skutočne poskytol poškodenému A. F. pôžičku, alebo išlo pri ich deklarovanom prevode o platbu za reálne predaný konkrétny tovar (obalový materiál - takto vypovedal svedok L.. A. W.) je veľmi podstatnou skutočnosťou majúcou vplyv na posúdenie vierohodnosti tvrdení tak L.. A. W., ako aj poškodeného A. F. a je podstatná aj pre konštatovanie záverov o preukázaní spôsobenia škody vo vyšetrovanej veci a aj pre záver o vierohodnosti tvrdení poškodeného A. F.. Súd v tomto smere nezistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav a neúplnosť, resp. nesprávnosť zisteného skutkového stavu nahrádza v tejto časti vlastnými svojvoľnými úvahami nemajúcimi oporu vo vykonanom dokazovaní, a dokonca vyslovenými pri zamieňaní tovarov a služieb, čo je veľmi dôležitou skutočnosťou pretože kým predaj reálneho tovaru je možné objektívne overiť (čím by došlo k preukázaniu nepravdivosti tvrdení poškodeného A. F. o tom, že si A. F. požičal od L.. A. W. peniaze), poskytnutie služieb je možné subsumovať v rámci takýchto svojvoľných úvah pod akúsi (nikým objektívne neverifikovanú) pôžičku. Svojvoľné tvrdenie súdu o tom, že rozdielnosť medzi sumami 34.000,- eur a 34.428,68 eur je spôsobená „vystavenou faktúrou“ je opätovne vyslovená bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní a toto tvrdenie prvostupňového súdu nie je ani možné pochopiť. Ďalej obžalovaný uviedol, že pre prípad, že by odvolací súd rozhodoval v totožnom zložení, v akom už rozhodoval dňa 25.03.2021 v konaní pod sp. zn. 4To/1/2021, trvá na svojich dôvodoch pre vylúčenie sudcu Mgr. Michala Kačániho (ako splnomocnenec poškodeného sa na hlavnom pojednávaní súdu dňa 07.06.2024 zúčastnil advokát M.. O. O., ktorý pôsobí v tej istej advokátskej kancelárii Y. L. s.r.o. ako advokát M.. O. G.). V konaní na odvolacom súde dna 12.01.2021 oznámil menovaný člen senát 4To svoju zaujatosť, pretože splnomocnenec poškodeného A. F. (M.. O. G.) súčasne právne zastupuje jeho osobu vo veci podanej správnej žaloby v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/150/2020. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2Nto/1/2021 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 15.01.2021 nevylúčil sudcu Mgr. Michala Kačániho z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn. 4To/1/2021. Podľa obžalovaného však dôvody, ktoré uviedol sudca Mgr. Michal Kačáni, sú dôvodmi, pre ktoré je tento sudca z rozhodovania materiálne vylúčený. V danom prípade ide o posúdenie skutočnosti, či vzájomný vzťah sudcu a advokáta, ktorý majú medzi sebou priamy obchodnoprávny vzťah a zároveň aj priamy vzťah v zmysle zákona o advokácii (advokát - klient) je natoľko blízky, že oprávnene môže najmä v očiach verejnosti vyvolať pochybnosti o nestrannosti procesné činného sudcu a tiež pochybnosti o nestrannosti súdneho konania a rozhodnutia ako takého. V danom prípade o taký vzťah ide a preto považuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 15.01.2021 sp. zn. 2Nto/1/2021 za nesprávne, pričom následne obžalovaný rozviedol východiská, z ktorých sa pri posudovaní nestrannosti sudcu musí vychádzať. V závere odôvodnenia odvolania obžalovaný vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku poukázal na novelu Trestného zákona č. 40/2024 Z. z., ktorou okrem iného došlo k zmene hranice určujúcej výšku škody, ktorej spôsobenie sa vyžaduje pre naplnenie základnej a kvalifikovanej skutkovej podstaty súdeného trestného činu. Napokon vo vzťahu k trestu ukladanému prvostupňovým súdom obžalovaný uviedol, že ukladanie trestu je potrebné hodnotiť aj z pohľadu toho, že od spáchania skutku už uplynula dlhšia doba, počas ktorej nedošlo k ukončeniu trestného konania (došlo k ním nezavineným prieťahom v konaní), čo samo osebe je dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. por., pričom v spojení s jeho správaním sa v čase od spáchania skutku má za to, že je potrebné aj v prípade uznania viny uložiť mu nie trest na spodnej zákonnej hranici, ale je potrebné aplikovať aj inštitút mimoriadneho zníženia trestu. V tejto súvislosti odkázal aj na skutočnosť, že poškodený bol so svojím nárokom na náhradu škody uspokojený. Na základe uvedených dôvodov obžalovaný navrhoval, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ Tr. por. (per analogiam aj s použitím ustanovení § 405a až § 405d Tr. por.) zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odvolací súd sám rozhodol rozsudkom vo veci tak, že ho spod obžaloby oslobodí z dôvodu uvedeného v ustanovení § 285 písm. a/ Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je trestne stíhaný. K odvolaniu obžalovaného a k jeho odôvodneniu sa vyjadril poškodený písomným podaním urobeným prostredníctvom svojho splnomocnenca. V jeho rámci uviedol, že odvolanie obžalovaného považuje v celom rozsahu za účelové a zavádzajúce, so snahou obžalovaného dosiahnuť svoje oslobodenie spod obžaloby, nakoľko obžalovaný spochybňuje „vierohodnosť" jeho osoby ako poškodeného v tomto trestnom konaní. Vo vzťahu k výroku o náhrade škody potom dodal, že súd správne a dôvodne obžalovaného podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal na náhradu škody voči jeho osobe, nakoľko si túto škodu v trestnom konaní riadne a včas uplatnil a o jej výške a nároku nie sú pochybnosti. Výška škody nepochybne spočívala v odovzdanej finančnej hotovosti, ktorú obžalovaný pod nátlakom od neho ako poškodeného vymáhal. Výrok o náhrade škody v odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo 04.11.2020 (zrušený na základe dovolania) bol podkladom vedúcim k tomu, aby mohla byť táto škoda vymožená v rámci exekučného konania. Skutočnosť, že si uplatnil škodu v trestnom konaní na pojednávaní dňa 07.06.2024 nie je možné za žiadnych okolností považovať za duplicitné uplatnenie si tohto nároku, nakoľko samotný výrok o jej náhrade ešte neznamená, že si ju bude opätovne uplatňovať, resp. vymáhať od obžalovaného. Nakoľko právnym titulom na vymoženie škody je jej vznik, ktorú mu obžalovaný spôsobil pri naplnení skutkovej podstaty zločinu vydierania, imanentnou súčasťou výroku odsudzujúceho rozsudku musí byť aj výrok o náhrade škody práve z dôvodu, že si škodu v konaní riadne uplatnil, bola riadne preukázaná a nič na tom nemení skutočnosť, že škoda už bola v súčasnej dobe vymožená. V tejto súvislosti poškodený dodal, že podľa jemu poskytnutých informácií po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania obžalovaného pôvodný rozsudok zrušil, tento žiadal vymoženú sumu vrátiť práve z dôvodu, že bol zrušený výrok o povinnosti na náhradu škody. Poškodený tiež uviedol, že nepopiera postúpenie pohľadávky v sume 45.000,- eur osobe O., avšak v žiadnom prípade nejde o duplicitné uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá by spôsobovala jeho nevierohodnosť v konaní, ako sa to snaží podsúvať obžalovaný. Skutočnosť, že súd zaviazal obžalovaného na náhradu škody voči jeho osobe len preukazuje, že oprávnený, ktorým bol v exekučnom konaní O. Z., sa neobohatil na úkor inej osoby a že exekútor oprávnene vymohol sumu, na zaplatenie ktorej bol obžalovaný zaviazaný už v pôvodnom, teraz už zrušenom rozsudku. Samotná skutočnosť, že obžalovaný bol zaviazaný na náhradu škody, nepreukazuje, že by chcel on alebo iná osoba duplicitne vymáhať jej náhradu. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaný D. O.ć, jeho obhajca, prokurátor krajskej prokuratúry a splnomocnenec poškodeného. Verejné zasadnutie bolo vykonané bez prítomnosti poškodeného A. F., nakoľko pre takýto postup boli splnené podmienky podľa § 294 ods. 1 Tr. por. Vzhľadom na obsah odôvodnenia odvolania obžalovaného predseda senátu dopytom u obžalovaného zisťoval, či pod skutočnosťami uvádzanými v odvolaní vo vzťahu k predsedovi senátu sa má rozumieť vznesenie námietky zaujatosti a po pozitívnom zistení konštatoval, že o takto vznesenej námietke zaujatosti sa s ohľadom na dikciu § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná, nakoľko o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov v danej trestnej veci na základe tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté. Nakoľko nejde o súčasné oznámenie zaujatosti zo strany predsedu senátu a vznesenie námietky zaujatosti voči predsedovi senátu zo strany obžalovaného, ale až o jej následné vznesenie po právoplatnosti uznesenia iného senátu Krajského súdu v Bratislave o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov v danej veci, nebol daný žiaden zákonný podklad na to, aby sa o nej konalo a rozhodovalo. Pre úplnosť treba dodať, že predseda senátu už nie je zastúpený splnomocnencom poškodeného v žiadnej právnej veci a po dlhšiu dobu s ním nebol ani v žiadnom kontakte. Na verejnom zasadnutí odvolací súd podľa § 326 ods. 5 Tr. por. s použitím § 295 ods. 2 a § 269 Tr. por. doplnil dokazovanie a čítaním oboznámil obsah príloh č. 1 - 5 podaného odvolania (č. I. 1014 - 1031), konkrétne prečítal indikatívnu informáciu z CRE, upovedomenie o začatí exekúcie, výzvu na poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie, zmluvu o postúpení pohľadávky, plnomocenstvo, upovedomenie o ukončení exekúcie, konečné vyúčtovanie, a čítaním oboznámil aj obsah trestného oznámenia poškodeného. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa vo všetkých okolnostiach pridržiaval písomných dôvodov uvedených v podanom odvolaní a preto zotrval na návrhu, ktorý učinil v závere písomného odôvodnenia odvolania. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Splnomocnenec poškodeného na verejnom zasadnutí sa v plnom rozsahu pridržiaval svojho písomného vyjadrenia. Obžalovaný D. O.ć na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania a ústneho prednesu svojho obhajcu. Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného D.e čiastočne dôvodné. Úvodom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v danej trestnej veci už raz bolo meritórne rozhodnuté odsudzujúcim rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava III zo 04.11.2020 sp. zn. 46Tk/2/2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25.03.2021 sp. zn. 4To/1/2021, ktorým bol obžalovaný D. O.ć uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., za čo mu bol podľa § 189 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený aj ochranný dohľad na dobu 2 roky. Napokon podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný na náhradu škody voči poškodenému A. F. vo výške 45.000,- eur. Na podklade dovolania obžalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 20.09.2023 sp. zn. 1Tdo/27/2022 podľa § 386 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že vyššie uvedenými rozhodnutiami odvolacieho a prvostupňového súdu bol porušený zákon v ustanoveniach § 10 ods. 19, § 119 ods. 3 a § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného D. O.ća a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. obe tieto rozhodnutia zrušil a zároveň zrušil aj ďalšie rozhodnutia na uvedené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Mestskému súdu Bratislava I prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že v danej trestnej veci poškodený podal na polícii trestné oznámenie dňa 18.09.2019. Po tomto dátume sa s poškodeným A. F. (zrejme poškodený s obžalovaným) kontaktoval a stretol s vedomím polície. Na usvedčenie obvineného bol použitý aj obrazovo-zvukový záznam (schôdzka obvineného, poškodeného a svedka U. G.) z 23.09.2019 a s tým súvisiaca výpoveď poškodeného. Záver o vine dovolaleľa bol nepochybne v rozhodujúcej miere založený práve na výpovedi poškodeného A. F. a obrazovo-zvukovom zázname zo schôdzky obvineného, poškodeného a svedka G.. Z okolností, za ktorých schôdzka prebiehala, je zrejmé, že s najväčšou pravdepodobnosťou bola monitorovacia technika umiestnená na tele poškodeného A. F. a takto to najvyšší súd s poukazom na zásadu in dubio pro libertate aj uzavrel. Orgánom činným v trestnom konaní zároveň nič nebránilo v tom, aby na monitorovanie schôdzky obvineného, poškodeného a svedka použili, bez vedomia poškodeného, iné prostriedky operatívno-pátracej činnosti napríklad sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Tr. por. spojené s vyhotovovaním obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. tak v tejto veci zakladá skutočnosť, že vina dovolateľa bola v rozhodujúcej miere založená na výpovedi kľúčového svedka - poškodeného A. F., z ktorej nebola vyčlenená jej nepoužiteľná časť týkajúca sa okolností, ktoré nasledovali po podaní jeho trestného oznámenia 18.09.2019, t. j. po tom, čo začal neprocesným spôsobom spolupracovať s orgánmi prípravného konania a obrazovo-zvukovom zázname z políciou monitorovaného stretnutia dotknutého svedka-poškodeného (v tom čase už spolupracujúceho s orgánmi prípravného konania) s obvineným a svedkom G. z 23.09.2019, pričom monitorovacia technika sa nachádzala na tele poškodeného. Nakoľko výpoveď poškodeného A. F. v časti týkajúcej sa okolností, ktoré nastali po tom, čo začal neprocesne spolupracovať s orgánmi prípravného konania na usvedčení obvineného, je nepoužiteľná a rovnako je nepoužiteľný aj obrazovo-zvukový záznam, najvyšší súd považuje otázku, či v rámci tejto svojej činnosti mohol plniť úlohy agenta provokatéra, za irelevantnú. Sumárne preto najvyšší súd skonštatoval, že výrok o vine obvineného bol v rozhodujúcej miere založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Tým bol naplnený dovolací dôvod podľa § 317 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Vzhľadom na toto konštatovanie nepovažoval najvyšší súd už za potrebné bližšie sa vyjadrovať k možnému naplneniu ďalších tvrdených dovolacích dôvodov, pretože už skonštatované pochybenie má za následok zrušenie rozhodnutí súdov prvého i druhého stupňa. Obvinenému samozrejme zostáva zachovaná možnosť namietať skutočnosti, uplatnené ako ostatné dovolacie námietky, v konaní na súde prvého stupňa v rámci nového prerokovania veci. Záverom najvyšší súd udelil pokyn, v zmysle ktorého úlohou súdu prvého stupňa po zrušení veci bude posúdiť, či bude možne záver o vine obvineného urobiť po vyselektovaní časti výpovede poškodeného týkajúcej sa skutočností po podaní trestného oznámenia (na ktorú nemožno prihliadať) a pri súčasnom neprihliadnutí na výsledky obrazovo-zvukového záznamu z 23.09.2019. Pri svojom rozhodovaní bude musieť súd prvého stupňa zároveň rešpektovať zásadu zákazu reformácio in peius upravenú v § 391 ods. 2 Tr. por. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval v intenciách zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a vinu obžalovaného popri iných podporných dôkazoch založil na tej časti výpovede poškodeného A. F., ktorá sa týkala skutkových okolností do momentu podania trestného oznámenia. Na ostatnú časť jeho výpovede, t. j. po tom, čo začal neprocesne spolupracovať s orgánmi prípravného konania, ako aj na obrazovo-zvukový záznam z monitorovacej techniky umiestnenej na tele poškodeného, neprihliadal z dôvodu ich nepoužiteľnosti. Uvedené sa premietlo aj do skutkovej vety napadnutého rozsudku, z ktorej mestský súd vypustil skutkové okolnosti nasledujúce po podaní trestného oznámenia. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania odvolací súd konštatuje, že skutkové zistenia, ku ktorým prvostupňový súd dospel, zohľadňujúc pritom záväzný právny názor a pokyn najvyššieho súdu vyslovený v zmienenom zrušujúcom rozsudku, sú správne a ani krajský súd na podklade dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, nemá žiadne pochybnosti o tom, že sa skutok stal a že ho spáchal obžalovaný D. O.ć, pričom tento skutok napĺňa zákonné znaky trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona (ku konkrétnemu právnemu posúdeniu skutku vrátane zmeny jeho kvalifikácie z hľadiska použitia konkrétnej kvalifikovanej skutkovej podstaty, sa odvolací súd ešte vyjadrí na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku). Vina obžalovaného D. O.ća bola aj naďalej preukázaná predovšetkým výpoveďou poškodeného A. F. (po vyčlenení jej nepoužiteľnej časti), a skutočnosťami ním uvádzanými v podanom trestnom oznámení, ktoré boli potvrdené výpoveďami svedkov L.. A. W. a M. D., v potrebnom rozsahu aj výpoveďou svedka U. G. a napokon aj listinnými dôkazmi. Tieto dôkazy tvoria ucelený, logický, vzájomne sa dopĺňajúci a na seba nadväzujúci celok, ktorý preukazuje vinu obžalovaného D. O.ća bez akýchkoľvek rozumných pochybností. Na rozdiel od obhajoby, krajský súd z obsahu spisového materiálu nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá v akejkoľvek rozumnej miere spochybniť podstatné skutočnosti, o ktorých sa vyjadril poškodený A. F. vo svojej výpovedí a v podanom trestnom oznámení, resp. pre ktorú by bolo možné mať pochybnosti o jeho hodnovernosti. Naopak, jeho výpoveď bola potvrdzovaná aj ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Krajský súd, vychádzajúc z použiteľnej časti výpovede poškodeného A. F. a z obsahu jeho trestného oznámenia, teda môže konštatovať, že tento vo svojich vyjadreniach presvedčivým spôsobom popísal, ako v máji alebo júni roku 2019 mu obžalovaný deklaroval, že je zamestnancom NAKY, kde pracuje na podpore vedenia a že na NAKE sú na neho podané nejaké dve trestné oznámenia, ktoré by obžalovaný vedel vyriešiť cez prokurátora, ktorý vyšetruje jeho vec a že prokurátor chce 100.000,-eur. Za necelý týždeň bolo potrebné zohnať polovicu, on však zohnal iba 45.000,-eur a zvyšok sa mal doplatiť do konca júna. Nakoľko nevedel dať dokopy zvyšok sumy, obžalovaný mu povedal, že ho vyplatil jeho šéf s prezývkou „A.“ a teda jemu treba dať peniaze. Obžalovaný mu taktiež povedal, že ak neuhradí dlh „A.“, prídu ho zobrať jeho ľudia. V podanom trestnom oznámení poškodený výslovne uviedol, že ak nevyplatí peniaze, zoberú ho policajti z NAKY, že sa policajti začnú venovať jeho mame, jeho rodičom, kamarátom, a že jeho zatvoria. Obžalovaný ďalej dodal, že ak tieto peniaze - polovica z nich - nebude vyplatená do budúceho týždňa do stredy, tak dôjde k tomu, že ho policajti z NAKY zoberú. Rovnako vierohodne sa poškodený vyjadril aj o okolnostiach spojených s pôžičkami v sume 11.000,-eur a 34.000,-eur od svedkov M. D. a L.. A. W., ktoré spolu vyplatil obžalovanému D. O.ćovi. Vykonaným dokazovaním sa potvrdilo aj jeho tvrdenie o tom, že na prvé stretnutie prišiel obžalovaný s osobou, o ktorej tvrdil, že je z NAKY a že je to „A.“ človek (svedok U. G.), pričom táto osoba bola ozbrojená. V súvislosti s týmito tvrdeniami poškodeného sú významné skutočnosti, ktoré vyplynuli z výsluchov svedkov L.. A. W. a M. D., ktoré verziu poškodeného potvrdzujú a o ktorých hodnovernosti rovnako nemal krajský súd žiaden dôvod pochybovať. Obaja svedkovia potvrdili, že ich poškodený požiadal o požičanie peňazí a v zhode s tvrdením poškodeného uviedli aj jednotlivé sumy finančných prostriedkov, ktoré mu poskytli a v súlade s výpoveďou poškodeného uviedli aj dôvod, pre ktorý ich poškodený žiadal o poskytnutie pôžičky. V tejto súvislosti sa svedok L.. A. W. vyjadril tak, že poškodený ho navštívil s tým, že je vydieraný a že potrebuje požičať peniaze, lebo ak ich nezoženie, tí ľudia zariadia, že bude stíhaný a že ho dostanú do väzby. Peniaze v sume 34.428,- eur mu uhradil na účet s tým, že išlo o pôžičku v sume 34.000,- eur. Poškodený mal zohnať 45.000,- eur, pričom zvyšok z tejto sumy si mal požičať od niekoho iného. Keď sa stretol s poškodeným, tento bol celý rozrušený, plakal a bol mimo. Uviedol mu, že ak zaplatí, tak ho nezatvoria. Aj svedok M. D. vo svojej výpovedi ako dôvod, pre ktorý ho poškodený A. F. požiadal o pôžičku, uviedol, že poškodený má nejaké problémy na polícii, že niekto dal na neho trestné oznámenie a obžalovaný to mal vedieť vybaviť za väčší obnos peňazí. Poškodený mu uviedol, že je to na NAKE a bol z toho hotový. Taktiež mu oznámil, že O.ć by mal pracovať na NAKE a v danej veci mal byť sprostredkovateľom. Výpovede svedkov L.. A. W. a M. D. sú tak v súlade so skutkovými okolnosťami uvádzanými poškodeným A. F., pričom je potrebné znovu vysloviť, že krajský súd považuje výpovede týchto svedkov za logické, zrozumiteľné, presvedčivé, pravdivé a vierohodné, ktoré navyše nevykazovali žiadne podstatné rozpory a pri ktorých nebola zistená žiadna okolnosť, pre ktorú by ich bolo možné akokoľvek spochybňovať. S výpoveďou poškodeného napokon korešponduje aj výpoveď svedka U. G., ktorý okrem iného uviedol aj to, že to bol obžalovaný, ktorý mu povedal, aby pred poškodeným vystupoval ako policajt NAKY a aby poškodenému uviedol aj to, že jeho nadriadeným je „A.“. Ak by malo ísť skutočne iba o zabezpečenie stretnutia s policajtom na základe požiadavky poškodeného, nedáva takéto konanie obžalovaného žiadne logické a rozumné vysvetlenie. Naopak, takéto inštruovanie svedka U. G. obžalovaným zodpovedá tvrdeniu poškodeného o tom, že mu obžalovaný oznámil zaplatenie zvyšnej sumy za vyriešenie jeho veci na polícii osobou menom „A.“, a teda že zvyšné finančné prostriedky bude musieť poškodený zabezpečiť tejto osobe. Svedok U. G. sa pritom vyjadril aj v tom smere, že informáciu o dlžobe poškodeného mal iba od obžalovaného, pričom obžalovaný mu povedal, že niečo poškodenému vybavil a za to mu už poškodený niečo zaplatil a teraz to mal doplatiť. Nakoľko svedok nemal predstavu o rozhodných skutkových okolnostiach, ako ani o vzťahoch medzi obžalovaným a poškodeným, je takéto jeho vyjadrenie takej povahy, ktoré výrazne potvrdzuje verziu poškodeného. Obhajoba obžalovaného bola teda aj podľa názoru odvolacieho súdu v celom rozsahu vyvrátená už takto vykonanými dôkazmi, ktoré v rámci ich vyhodnotenia preukázali ich vzájomnú obsahovú zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Ich sumár je tak plne postačujúci pre ustálenie otázky viny. V súvislosti s predchádzajúcou obhajobou obžalovaného (pred zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu) odvolací súd opätovne konštatuje, že táto vo viacerých rovinách nemá racionálne ani logické opodstatnenie. Ako totiž uviedol obžalovaný, poškodený mu mal uviesť, že mu peniaze nevie vrátiť, ale ak mu sprostredkuje stretnutie s policajtom, že mu túto sumu vie zabezpečiť. Sám obžalovaný pritom potvrdil, že oslovil svedka U. G., aby voči poškodenému vystupoval ako policajt, resp. aby poškodenému aj povedal, že je policajt. Takúto argumentáciu obžalovaného odvolací súd hodnotí iba ako jeho snahu prispôsobiť sa dôkaznej situácii, ktorú ani odvolací súd nemohol akceptovať, okrem iného aj z dôvodu, že obžalovaný nijakým spôsobom nevysvetlil spojitosť medzi ochotou a schopnosťou poškodeného splatiť obžalovanému údajný dlh a jeho požiadavkou na zabezpečenie stretnutia s policajtom. Je logicky neudržateľné, aby obžalovaného v takom prípade takáto spojitosť nezaujímala a že by sa nezaujímal ani o dôvod, pre ktorý by mal poškodený záujem o stretnutie s policajtom, najmä ak úhradu dlžnej sumy podmieňuje najmä týmto stretnutím. Ak by mala byť pravdivá verzia prezentovaná obžalovaným, nepochybne by musel mať záujem zistiť, z akého dôvodu poškodený žiada o stretnutie s policajtom, nakoľko by sa inak vystavoval značnému riziku, že poškodený by jeho konanie spočívajúce v zabezpečení stretnutia s osobou, ktorá sa za policajta iba vydávala, ľahko odhalil. Obžalovaný pritom potvrdil, že svedkovi U. G. povedal iba to, aby si vypočul poškodeného a aby mu povedal, že je policajt, keby sa ho poškodený na to pýtal. V prípade pravdivosti obžalovaným prezentovaných skutočností by pre obžalovaného išlo o zjavne značne rizikové konanie, nakoľko takáto situácia by dôvodne predpokladala záujem poškodeného na overení si príslušnosti svedka U. G. k Policajnému zboru napr. aj služobným preukazom alebo iným spôsobom, čo naopak pri verzii poškodeného významnú úlohu zohrávať nemohlo. V takom prípade by poškodený mohol celkom ľahko zistiť, že zabezpečenie stretnutia s policajtom obžalovaný iba predstiera a možno logicky usudzovať na to, že takto by obžalovaný reálne nekonal. Z. U. G. pritom uviedol, že iným označením príslušnosti k Policajnému zboru nedisponoval. Aj z tohto aspektu možno obhajobu obžalovaného presvedčivo vylúčiť. Túto argumentačnú rovinu obžalovaného preto odvolací súd vyhodnotil ako snahu obžalovaného vytvoriť „legendu“, ktorou chcel v rozpore so skutočnosťou vysvetľovať okolnosti spojené s prítomnosťou svedka U. G. pri stretnutiach s poškodeným. Ako už odvolací súd uviedol na inom mieste odôvodnenia tohto uznesenia, nepravdivosť týchto obhajobných tvrdení obžalovaného dokumentuje vyjadrenie svedka U. G., v zmysle ktorého mu obžalovaný uviedol, aby pred poškodeným vystupoval aj ako podriadený osoby s prezývkou „A.“, na čo by nemal žiaden rozumný dôvod, ak by skutkové okolnosti neboli v zhode s tým, čo uvádzal poškodený. Naopak, aktivita obžalovaného v tom smere, že na stretnutie s poškodeným prišiel s osobou, ktorá sa vydávala za príslušníka NAKA, nepochybne svedčí pre verziu prezentovanú zo strany poškodeného, vrátane ním uvádzaného tvrdenia o tom, že od obžalovaného mal informáciu o vykonávaní práce pre NAKA. Z tohto hľadiska ani odvolací súd neakceptoval obhajobu obžalovaného, v zmysle ktorej sú nezmyselné tvrdenia poškodeného ohľadne ním vykonávanej činnosti pre NAKA, nakoľko mal poškodený vedomosť o jeho predchádzajúcom odsúdení, poznali sa odmalička a poškodený vedel, že obžalovaný podniká. Práve vzhľadom na dovtedajší vzťah medzi obžalovaným a poškodeným niet rozumného dôvodu pre konštatovanie, že by poškodený nemohol veriť obžalovanému, že pracuje pre NAKA. Poškodený pritom ani nemusel brať do úvahy predchádzajúce problémy obžalovaného so zákonom, obzvlášť za situácie, keď obžalovaný zabezpečil stretnutie údajného príslušníka NAKA s poškodeným. Práve za takej situácie, akej bol vystavený poškodený, možno jeho vnímanie považovať za pochopiteľné a to aj z toho hľadiska, že nemal dôvod pochybovať o tom, že obžalovaný skutočne nejakú činnosť pre políciu vykonáva. V konečnom dôsledku, ak by poškodený skutočne vedel, že obžalovaný nemôže robiť na polícii, resp. že by možnosť vykonávania práce pre NAKU zo strany obžalovaného bola neprípustná, ťažko si možno rozumne predstaviť, že by práve s takýmto tvrdením poškodený prišiel podať na políciu trestné oznámenie. Pokiaľ ide o tie odvolacie námietky obžalovaného, v zmysle ktorých poškodenému neboli poskytnuté pôžičky zo strany svedkov M. D. a L.. A. W., resp. neboli poskytnuté za účelom vyplatenia sumy obžalovanému z dôvodu vydierania, tieto nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom jeho tvrdenie, že nešlo o pôžičku v právnej rovine je absolútne bezpredmetné. Tak svedok L.. A. W., ako aj svedok M. D. výslovne uviedli, čo bolo účelom a dôvodom poskytnutia finančných prostriedkov poškodenému a súčasne zrozumiteľným spôsobom vysvetlili, ako im má poškodený poskytnutie finančných prostriedkov vrátiť. Obaja svedkovia v podstate zhodne uviedli, že poskytnuté pôžičky mali následne riešiť ako formu zálohovej platby na neskôr zabezpečené práce alebo činnosti zo strany poškodeného, pričom svedok L.. A. W. doplnil, že si to mali potom doriešiť zápočtami, nakoľko to bol pre nich najjednoduchší spôsob. Ak obžalovaný namieta, že medzi poškodeným a svedkom L.. A. W. nemohlo ísť o pôžičku z dôvodu, že bola vystavená faktúra za reálne poškodeným dodaný tovar, k tomu odvolací súd uvádza, že tento argument je možné hodnotiť iba ako jeho snahu odpútať pozornosť od podstaty veci bez relevantného skutkového a právneho základu. Z vykonaného dokazovania, konkrétne z výsluchu poškodeného A. F. a svedka L.. A. W., je totiž nepochybné, že menovaný svedok poškodenému sumu 34.428,68 eur aj reálne poskytol, o čom svedčí výpis z účtu spoločnosti Z. H., s.r.o. (kde je konateľom L.. A. W.) a spoločnosti woodlake s.r.o. (kde bol konateľom A. F.). Ich dohoda ohľadne vyrovnania pôžičky spôsobom vystavenia faktúry č. 13/2019 s tým, že poškodený následne s odstupom času dodal tovar, ktorým mal svoj dlh uhradiť, z právneho hľadiska nemá v súvislosti s trestnoprávne relevantným konaním obžalovaného a s tým spojeným vyvodzovaním trestnoprávnej zodpovednosti žiaden podstatný význam. V danom prípade vôbec nie je významný konkrétny zmluvný typ medzi poškodeným a menovanými svedkami, ale samotný fakt, že k poskytnutiu finančných prostriedkov reálne došlo z dôvodu a za účelom, ktorý uviedol poškodený a ktorý potvrdili aj obaja svedkovia. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo možné o výsluchu svedka L.. A. W., ako aj poškodeného pochybovať. V posudzovanom prípade nie je potrebné riešiť otázky platnosti právnych úkonov medzi poškodeným a svedkami L., keďže vôľa týchto svedkov poskytnúť finančné prostriedky poškodenému za uvedeným účelom je zrejmá a nepochybná, rovnako ako aj to, že poškodený žiadal o pôžičku bez ohľadu na to, akým konkrétnym zmluvným typom bude ich právny vzťah „zastrešený“. Ak sa teda následne poškodený a svedok dohodli o spôsobe uhradenia dlhu spôsobom dodania tovaru, nemá táto okolnosť žiaden vplyv na závery súdu o vine obžalovaného. Možno teda uzavrieť, že skúmanie otázky platnosti právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorého svedok poškodenému finančné prostriedky poskytol nebolo potrebné a v tomto smere nebolo potrebné posudzovať ani otázky, ktorých riešenie predpokladá napr. ustanovenie § 41 alebo § 41a ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podstatným tu je preukázaná skutočnosť ich reálneho poskytnutia a účel ich použitia, o ktorom odvolací súd nemal žiadnu pochybnosť. Ak obžalovaný namietal, že na výpise z účtu spoločnosti Z. H., s.r.o. je ako názov protiúčtu uvedená spoločnosť N. a nie spoločnosť woodlake, k tomu odvolací súd dodáva, že táto okolnosť nemá žiaden relevantný význam, nakoľko z týchto výpisov je zrejmé, že čísla účtov na oboch výpisoch (tak platiteľa ako aj príjemcu) sa zhodujú. Z tohto hľadiska súd prvého stupňa nepochybil, ak návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výpismi z účtov týchto spoločnosti odmietol. Pritom opäť možno dodať, že táto okolnosť nie je spôsobilá relevantne spochybniť tvrdenia poškodeného a menovaných svedkov a jej preukazovanie by mohlo mať význam len z hľadiska vedenia účtovníctva, nie v rovine vyvolania pochybností o tom, či k poskytnutiu finančných prostriedkov poškodenému zo strany svedka došlo a za akým účelom. Krajský súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by svedok L.. A. W. vôbec mohol mať záujem uvádzať nepravdu v rámci ním uvádzaných skutočností. Rovnako nebolo možné akceptovať argument obžalovaného, že o pôžičke poskytnutej poškodenému zo strany M. D. neexistuje žiaden doklad, nakoľko existencia takéhoto dokladu nebola nevyhnutná a súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné tvrdenia poškodeného a najmä svedka M. D. považovať v tejto otázke za pochybné. Inak povedané, samotné tvrdenie svedka M. D., že pôžičku v sume 11.000,eur poškodenému požičal, možno pre účely tohto konania považovať za plne postačujúce, ak takéto tvrdenie nebolo ničím konkrétnym spochybnené. Na základe vyššie uvedených úvah môže odvolací súd konštatovať, že vo výpovediach poškodeného a uvedených svedkov neboli zistené žiadne také rozpory, aké sa snažil prezentovať obžalovaný v rámci svojej obhajoby a ktoré by mali vplyv na posúdenie skutkového stavu veci. Vo vzťahu k výpovediam svedkov L.. Z. O.ćovej a N. O.ća krajský súd uvádza, že títo sa k rozhodným okolnostiam nevedeli vyjadriť. Ich vyjadrenia, že poškodený klame, nakoľko musel vedieť, že ich syn nemohol robiť na polícii, odvolací súd neakceptoval z už vyššie uvedených dôvodov. Taktiež O.. M. T. sa k posudzovanej veci nevedel vyjadriť, pričom odvolací súd poukazuje na to, že tento svedok v nijakom smere nepotvrdil, že by obžalovaný požičal peniaze poškodenému. Pokiaľ ide o ostatné v odôvodnení odvolania namietané skutočnosti, k nim krajský súd uvádza, že príkazy sudcu pre prípravné konanie, na ktoré poukazuje obžalovaný, boli vedené v režime utajovaných skutočností a teda boli uložené v osobitnej na to určenej a vyhradenej miestnosti odvolacieho súdu. Odvolací súd sa pri plnení si svojej prieskumnej povinnosti s týmito písomnosťami oboznámil a ak by obhajoba požiadala o sprístupnenie týchto dokumentov, na čo mala dostatok časového priestoru, bolo by jej to umožnené. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že s uvedenými písomnosťami sa obžalovaný a jeho obhajca oboznámili pri preštudovaní spisového materiálu po ukončení vyšetrovania. Čo sa týka údajov poskytnutých Tatra bankou, a.s., tieto sa v spise nachádzajú na CD nosiči pripojenom k spisu, s ktorými sa obžalovaný a jeho obhajca mali taktiež možnosť oboznámiť. Absencia odpovede na žiadosť NAKY vo vzťahu k osobám O.ć a F. nemala žiaden vplyv pre zistenie skutkového a právneho stavu. Vo vzťahu k prehľadu transakcií z N. účtu vedeného na spoločnosť J. s.r.o., v rámci ktorých obžalovaný poukázal iba na poškodeným uskutočnený výber hotovosti v sume 9 000,-eur, výber kartou v sume 3000,- eur a výber kartou v sume 2.000,-eur, odvolací súd dodáva, že z tohto účtu je zrejmá aj dispozícia so sumou 20.000,- eur, ktorá v súčte zodpovedá sume 34.000,- eur poskytnutej poškodenému A. F. svedkom L.. A. W.. Ani aktuálne obžalovaným prednesené odvolacie námietky krajský súd nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé spochybniť skutkové a právne (čo do posúdenia skutku ako trestného činu vydierania) závery, ku ktorým prvostupňový súd dospel. Námietku obžalovaného, že na výpoveď poškodeného nie je možné prihliadať v celku, nebolo možné akceptovať, nakoľko je v priamom rozpore s odôvodnením zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu SR a jeho pokynu, aby súd posúdil, či záver o vine obžalovaného možno učiniť aj po vyselektovaní časti výpovede poškodeného týkajúcej sa skutočností po podaní trestného oznámenia, t. j pri zohľadnení tých skutočností obsiahnutých vo výpovedi poškodeného, ktoré predchádzali trestnému oznámeniu (pri súčasnom neprihliadnutí na výsledky obrazovo-zvukového záznamu z 23.09.2019). Pokiaľ ide o otázku prítomnosti obžalovaného na hlavnom pojednávaní odvolací súd poznamenáva, že sa ňou rozumie nielen fyzická prítomnosť obžalovanej osoby, ale aj jej prítomnosť prostredníctvom videokonferencie (telemostu). Ide o bežne zaužívaný a všeobecne súdnou praxou akceptovaný postup v prípadoch, v ktorých nie je možná priama účasť vypočúvanej osoby pre existenciu objektívnych prekážok, akou v posudzovanom prípade bola aj výnimočná situácia spojená so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19. Pri videokonferencii nie je porušená zásada bezprostrednosti a ani zásada ústnosti. Z tohto hľadiska preto nemožno akceptovať tvrdenie, že ide o formu úkonu, ktorú Trestný poriadok nepozná, nakoľko, ako už bolo uvedené vyššie, pod prítomnosťou osoby na úkone (hlavnom pojednávaní) je potrebné rozumieť aj vyššie zmienený spôsob zabezpečenia účasti vypočúvanej osoby. O nezákonnosti vykonania dôkazu výsluchom obžalovaného tak nie je možné vôbec uvažovať. Pokiaľ ide o právo na obhajobu, ani v tomto smere sa odvolací súd s argumentáciou obžalovaného stotožniť nemohol a už vôbec nie v tej rovine, že by išlo o porušenie práva na obhajobu závažným spôsobom. Obžalovanému bol predsedom senátu vysvetlený spôsob, akým by bolo zabezpečené jeho právo radiť sa s obhajcom aj bez prítomnosti tretej osoby, pričom obžalovaný túto možnosť nevyužil a v tejto súvislosti, pokiaľ ide o prítomnosť príslušníkov justičnej stráže, je jeho tvrdenie založené len na špekulácií, keďže nemôže vedieť, ako by súd jeho požiadavku na poradu s klientom bez prítomnosti tretej osoby (bez prítomnosti príslušníkov justičnej stráže) v konkrétnej situácii riešil. Ak by obžalovaný mienil využiť toto svoje právo, krajský súd ani v podmienkach výkonu väzby a osobitnej miestnosti uspôsobenej na zabezpečenie prítomnosti obžalovaného prostredníctvom videokonferencie, nemá vedomosť o takej zásadnej prekážke, aby aj v tomto ohľade nemohla byť realizácia tohto práva obžalovaného za prijatia osobitných opatrení zabezpečená. Za neopodstatnené je potrebné považovať aj tvrdenie obžalovaného o nedodržaní zákonnej päťdňovej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie. Hlavné pojednávanie vo svojom prvom termíne, na ktorom došlo aj k vecnému prejednávaniu posudzovanej trestnej veci v prítomnosti obžalovaného, sa uskutočnilo dňa 24.04.2020, pričom tento termín hlavného pojednávania bol obžalovanému oznámený ihneď po vyhlásení uznesenia o väzbe pri jeho výsluchu konanom ešte dňa 25.03.2020. Navyše, tento termín hlavného pojednávania mu bol oznámený aj písomne, o čom svedčí doručenka založená v spise s dátumom prevzatia predvolania obžalovaným (a iných listín) dňa 02.04.2020. Päťdňová lehota na prípravu tak nepochybne zachovaná bola. Keďže v súdnom konaní sa koná jedno hlavné pojednávanie, ktoré ako celok pozostáva z viacerých jeho termínov, nie je už pri ďalších termínoch hlavného pojednávania potrebné skúmať dodržanie zmienenej lehoty na prípravu. K dôveryhodnosti poškodeného A. F. už krajský súd zaujal stanovisko na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku a nič na ňom nemení ani faktúra vystavená svedkom L.. A. W. na sumu 34.428,68 eur na dodanie tovaru, zadlženosť poškodeného a ani uplatnenie si nároku na náhradu škody po tom, čo už bola pohľadávka voči obžalovanému uspokojená. Pokiaľ ide o zmienenú faktúru, aj k tejto otázke sa už odvolací súd vyjadril vyššie, pričom možno ešte doplniť, že vzhľadom na to, že svedok požičiaval finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti, je zrejmé, že túto okolnosť musel riešiť aj z účtovného hľadiska. Preto ak svedok ako fyzická osoba s takouto sumou nedisponoval a mienil poškodenému pomôcť, nemohol z účtu spoločnosti vybrať peňažné prostriedky bez relevantného dôvodu a preto ak sa s poškodeným dohodli na uvedenom riešení, t. j. v zmysle ich dohody ohľadne vyrovnania pôžičky spôsobom vystavenia faktúry č. 13/2019 s tým, že poškodený následne s odstupom času dodal tovar, ktorým mal svoj dlh uhradiť, nemôže táto okolnosť viesť k záveru alebo pochybnostiam o dôveryhodnosti osoby poškodeného. Ako už krajský súd uviedol, v súvislosti s trestnoprávne relevantným konaním obžalovaného a s tým spojeným vyvodzovaním trestnoprávnej zodpovednosti nemá otázka právneho posúdenia tohto ich úkonu žiaden podstatný význam. Rozhodným je to, že svedok v zhode s tvrdením poškodeného uviedol dôvod a účel poskytnutých finančných prostriedkov poškodenému. Z uvedeného pritom vyplýva aj to, že poškodený tieto finančné prostriedky v rozhodnom čase nemusel použiť na nákup tovaru, ale tento mal zabezpečiť až s odstupom času a v tomto smere je už nerozhodné, ako a za akých okolností poškodený tento tovar svedkovi dodal. Zadlženosť poškodeného takisto nie je relevantným podkladom na to, aby vzbudila akúkoľvek pochybnosť o jeho hodnovernosti. Z nijakého dôkazu nevyplýva, že by poškodený bol schopný krivo obviniť obžalovaného zo žalovaného trestného činu z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie, obzvlášť za situácie, keď by takýmto konaním nemohol svoju finančnú situáciu v dohľadnej dobe nijakým spôsobom vyriešiť. Napokon ani uplatnenie nároku na náhradu škody nijako nesvedčí o nedôveryhodnosti osoby poškodeného a o podvodnom úmysle jeho alebo jeho splnomocnenca. Možno sa iba domnievať, že k takémuto kroku poškodený pristúpil z dôvodu, že právoplatný výrok o náhrade škody, na podklade ktorého sa uplatnená škoda vymohla, bol dovolacím súdom zrušený. Opätovné reálne vymáhanie už raz uspokojeného nároku by nebolo možné, a teda ani úspešné, nakoľko by predstavovalo bezdôvodné obohatenie. Inak povedané, aj nesprávne priznanie náhrady škody (ako to v napadnutom rozsudku učinil súd prvého stupňa, k čomu odvolací súd ešte zaujme stanovisko), by nemohlo viesť k úspešnému vymoženiu tejto sumy, ak by bolo preukázané už jej predchádzajúce vymoženie v celom rozsahu. Pokiaľ ide o obžalovaným namietanú nezákonnosť výpovede svedka M. D., krajský súd poukazuje na zvukový záznam z hlavného pojednávania, z ktorého vyplýva, že obžalovaný vyjadril súhlas s čítaním skoršej zápisnice o výsluchu tohto svedka z prípravného konania. To, že súd uviedol nesprávne zákonné ustanovenie, ktoré bolo na čítanie tejto výpovede použité (§ 263 ods. 3 písm. a/ Tr. por.), nemôže mať za následok nezákonnosť vykonania tohto dôkazu, ak súčasne boli splnené podmienky na takéto čítanie zápisnice o výsluchu svedka podľa iného ustanovenia Trestného poriadku (§ 263 ods. 1 Tr. por.). K zákonnosti výpovede svedka U. G. odvolací súd dodáva, že tento svedok od začiatku konania vystupoval v procesnej pozícii svedka, a to zrejme z dôvodu, že vyšetrovateľ nepovažoval dôkaznú situáciu vo vzťahu k tomuto svedkovi za identickú s tou, ktorá existovala u obžalovaného D. O.ća. Aj podľa názoru odvolacieho súdu o rovnakú dôkaznú situáciu vo vzťahu k týmto dvom osobám rozhodne nejde, čo vyplýva už z obsahu trestného oznámenia podaného poškodeným A. F. a použiteľnou časťou jeho výpovede. Obžalovaným popisované tvrdenie svedka U. G. o tom, že treba, aby do zajtra bol jeho dlh zaplatený a v prípade ak nie, bude riešený A. ľuďmi, predstavuje neobsažné vyjadrenie týkajúce sa toho, čo a ako bude riešené Pištovými ľuďmi, pričom z vykonaného dokazovania je nepochybné, že ho obžalovaný oslovil s tým, že má vystupovať ako príslušník NAKA, lebo poškodený sa bojí polície, pričom v podstate nemusel vedieť všetky okolnosti, za akých bol obžalovaným oslovený v súvislosti s touto rolou, ktorú má predstierať. Z obsahu zvukových záznamov č. 161 a 168, na ktoré obžalovaný poukazuje, žiadne vydieranie nevyplýva a zvukový záznam zo stretnutia obžalovaného, poškodeného a menovaného svedka je procesne nepoužiteľný a takto ho treba posudzovať aj pokiaľ ide o výsluch U. G. v procesnej pozícii svedka. Významný rozdiel v postavení obžalovaného a svedka U. G. z hľadiska ich konania je zrejmý už zo zmienených procesných prejavov poškodeného. Jeho výsluch v procesnej pozícii svedka nemožno považovať ani za nezákonné donucovanie k výpovedi, nakoľko svedok mal právo odoprieť vypovedať, ak by si spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania svojej osoby a aj keby vypovedal, a neskôr by prípadne bolo voči nemu vznesené obvinenie, táto výpoveď by bola voči nemu procesne nepoužiteľná. Z obsahu spisu nevyplýva žiaden benefit, ktorý by mu bol poskytnutý v súvislosti s jeho postavením svedka a v jeho prípade nejde o spolupracujúcu osobu iba preto, že vypovedal ako svedok a nebolo mu vznesené obvinenie z dôvodu, že na základe úvahy vyšetrovateľa pre takýto postup nemal dostatok dôkazných podkladov. Navyše, výpoveď svedka U. G. nebola rozhodujúcim dôkazom, alebo dôkazom potvrdzujúcim výpoveď svedka - poškodeného A. F.. Inak povedané, aj bez jeho výpovede by bolo možné na podklade ostatných vyššie spomenutých dôkazov učiniť záver o vine obžalovaného za spáchaný skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vydierania. V súvislosti s námietkou obžalovaného, ktorá sa týkala konkrétneho času výpovede svedka U. G. v prípravnom konaní, krajský súd zdôrazňuje, že táto nemá žiadne opodstatnenie so zreteľom na to, že menovaný svedok vypovedal na hlavnom pojednávaní a zápisnica o jeho skoršej výpovedi tak nebola čítaná. So skutočnosťou, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní bolo zaprotokolované, že svedok vypovedá zhodne ako v prípravnom konaní pričom následne bola zaznamenaná ďalšia jeho výpoveď (vrátane podstatných skutočností), opäť nijako nesúvisí zmienená námietka obžalovaného, nakoľko takto je možné postupovať aj pri nekontradiktórnej výpovedi rovnako, ako je pri takejto výpovedi možné odstraňovať rozpory postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. Pokiaľ ide o namietanú právnu kvalifikáciu skutku, krajský súd považuje právne posúdenie skutku ako trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zák. za správne, keďže obžalovaný sa nevyjadril iba o vyriešení jeho trestnej veci, ale hrozil ujmou spočívajúcou v jeho väzobnom trestnom stíhaní. Poškodený A. F. totiž už v podanom trestnom oznámení výslovne uviedol, že ak nevyplatí peniaze, zoberú ho policajti z NAKY, že sa policajti začnú venovať jeho mame, jeho rodičom, kamarátom, a že jeho zatvoria, čo následne v ďalšom vyjadrení zopakoval. Nešlo teda len o klamlivé predstieranie existujúcich trestných stíhaní vedených voči poškodenému a možnosti ich vyriešenia v prípade poskytnutia požadovanej sumy finančných prostriedkov, ale aj o hrozbu obmedzenia osobnej slobody poškodeného zo strany príslušníkov NAKA. Zo strany vyšetrovateľa tak nešlo o účelové prispôsobenie skutkových okolnosti, ale o reálny odraz skutočností vyplývajúcich z jednotlivých vyjadrení poškodeného, potvrdzovaných aj ďalšími vo veci zabezpečenými a následne vykonanými dôkazmi. Nemožno súhlasiť ani s argumentom, že sloboda rozhodovania u poškodeného nebola výrazne narušená, nakoľko s ohľadom na tvrdené prebiehajúce trestné stíhania sa poškodený na základe konania a prejavov obžalovaného mohol dôvodne obávať, že bude voči nemu vykonaný služobný zákrok v podobe nejakej formy zaistenia jeho osoby zahŕňajúcu aj jeho väzobné stíhanie, a to bez ohľadu na to, či si bol alebo nebol vedomý nejakej vlastnej protiprávnej činnosti. Za daných okolností poškodený nemal ako vedieť, o čo konkrétne sa jedná, pričom pri väzobnom stíhaní obvinenej osoby postačuje len existencia dôvodného podozrenia v intenzite zodpovedajúcej konkrétnemu štádiu konania, nie preukázanie skutočností v rovine istoty bez rozumných pochybností). Inak povedané, aj bežnému jednotlivcovi sa môže zdať hrozba väzobného stíhania dostatočne vážnou, aby to ovplyvnilo jeho rozhodovanie aj v prípade, že si nie je vedomý žiadnej závažnej protiprávnej činnosti. Poškodený pritom uviedol, že trestné stíhanie sa malo dotýkať jeho činnosti účtovníka. Možno teda uzavrieť, že hrozba väzobného stíhania bola spôsobilá ovplyvniť rozhodovanie poškodeného v tom smere, aby robil alebo konal niečo, čo sa od neho žiada a k čomu hrozbou takejto ťažkej ujmy je donucovaný. Je pritom nepodstatný argument obžalovaného, či mohol priamo ovplyvniť vzatie poškodeného do väzby, keďže to bol práve on, kto žiadal vyplatenie finančných prostriedkov práve za tým účelom, aby sa údajné trestné stíhania poškodeného vyriešili a aby voči nemu nezasahovali príslušníci NAKA v smere jeho následného väzobného stíhania. Ostatné odvolacie námietky obžalovaného krajský súd nepovažoval za podstatné, keďže v nijakom smere nemohli ovplyvniť závery, ku ktorým na podklade skutkového a prácneho stavu dospel. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovaného D. O.ća, keď ho uznal za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Hrozba trestného stíhania a vzatia poškodeného do väzby v prípade nezaplatenia obžalovaným požadovanej sumy zodpovedá hrozbe inej ťažkej ujmy a predmetný skutok v čase rozhodnutia napĺňal aj všetky ostatné zákonné znaky tohto trestného činu vrátane znaku jeho kvalifikovanej skutkovej podstaty spočívajúceho v spôsobení značnej škody, ktorej vznik je daný sumou 45.000,-eur, ktorú v zmysle skutkovej vety napadnutého rozsudku poškodený odovzdal obžalovanému. Vzhľadom na novelu Trestného zákona vykonanú zákonom č. 40/2024 Z. z. účinnú od 06.08.2024 a s ohľadom na dikciu § 2 ods. 1 Trestného zákona, však uvedenú právnu kvalifikáciu skutku v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebolo možné akceptovať. Zmienenou novelou Trestného zákona totiž došlo k zásadnej zmene v určení výšky škody napĺňajúcej znak základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty pri tých trestných činoch, ktorých skutková podstata naplnenie tohto zákonného znaku vyžaduje. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, škoda v sume 45.000,- eur, ktorú obžalovaný svojim konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku spôsobil, už nenapĺňa kvalifikačný moment v podobe škody značnej, alebo iba škody väčšej, ktorou sa v zmysle § 125 ods. 1 Tr. zák. rozumie škoda prevyšujúca sumu 20.000,- eur a neprevyšujúca sumu 250.000,- eur. Vzhľadom na aktuálny právny stav bolo preto potrebné trestnosť činu právne posúdiť podľa zákona účinného v čase, keď sa o ňom rozhoduje, nakoľko je to pre obžalovaného priaznivejšie. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu, teda aj vo výroku o vine, pričom odvolací súd stíhaný skutok právne kvalifikoval ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024. Zmenená právna kvalifikácia sa musela premietnuť aj do výroku o treste, keďže ňou došlo k zmene trestnej sadzby, z ktorej bolo potrebné vychádzať pri určovaní výmery trestu a ktorá predstavuje rozpätie 4 roky až 10 rokov. Na určenie výmery trestu však mala vplyv aj doba, ktorá uplynula od spáchania činu a ktorú nemožno pričítať na vrub spávania obžalovaného D. O.ća, ako aj správanie obžalovaného po spáchaní trestného činu. Tieto atribúty boli zmienenou novelou Trestného zákona explicitne upravené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. ako okolnosti, na ktoré je súd povinný prihliadať pri určovaní druhu a výmery trestu. Uvedené je potrebné posudzovať v spojení so všetkými ďalšími skutočnosťami subsumovateľnými pod ostatné okolnosti upravené v uvedenom zákonnom ustanovení, ako aj s ostatnými kritériami rozhodujúcimi pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov, nadväzujúc tak na zákonnú požiadavku o dosiahnutie účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Tr. zák. Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák. základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Pri neexistencii žiadnych poľahčujúcich ani priťažujúcich okolnostiach krajský súd, zohľadňujúc obdobie 7 rokov, ktoré uplynulo od spáchania činu a skutočnosť, že obžalovaný D. O.ć po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a odvolací súd nezistil ani žiadnu inú skutočnosť, pre ktorú by nebolo možné učiniť záver, že v tomto období viedol riadny život, dospel k záveru, že použitie trestnej sadzby upravenej v § 189 ods. 2 Tr. zák. by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bol obžalovaný prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom obžalovaný počas vyše dva a polročného pobytu na slobode sa nedopustil žiadneho nežiadúceho správania. I keď závažnosť spáchaného zločinu a spôsob jeho spáchania možno aj naďalej považovať za pomerne vysokú, nebolo možné zmenu v spávaní obžalovaného v smere jeho možnej nápravy a dobu, ktorá uplynula od spáchania činu ignorovať. Uloženie trestu odňatia slobody vo výmere zodpovedajúcej trestnej sadzbe by muselo viesť k nariadeniu výkonu trestu odňatia slobody (po započítaní už vykonaného trestu), čo by sa so zreteľom na vyššie uvedené zistenia vymykalo účelu trestu. Ak sa totiž na základe doterajšieho správania obžalovaného možno domnievať, že už trest odňatia slobody, ktorý obžalovaný vykonával na podklade predchádzajúcich zrušených rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, viedol k jeho náprave, bol by, s prihliadnutím na odstup času od spáchania činu, výkon trestu odňatia slobody nad rámec už vykonaného trestu v zrejmom rozpore s účelom trestu. Za takéhoto stavu bolo použitie mimoriadneho zmierňujúceho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. plne opodstatnené a dôvodné, pričom s ohľadom na zmenu Trestného zákona a na tom základe zmenenú právnu kvalifikáciu skutku, nemožno aplikáciu ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu považovať za rozpornú ani s požiadavkou na preventívne pôsobenie trestu. Na základe týchto úvah považoval odvolací súd za adekvátne uložiť obžalovanému D. trest odňatia slobody za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, a to výmere už vykonaného trestu odňatia slobody 3 roky a 362 dní (do ktorého mu bol započítaný aj výkon väzby). Akákoľvek vyššia výmera trestu čo i len na dolnej hranici trestnej sadzby (t. j. o navýšenie len o niekoľko dní) by nemala žiadne racionálne opodstatnenie a neviedla by ani k naplneniu všetkých funkcií trestu. Aj napriek tomu, že obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere, ktorú už reálne vykonal, bolo potrebné formálne rozhodnúť aj o vonkajšej diferenciácii výkonu trestu odňatia slobody. Z tohto dôvodu a v súlade s § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. odvolací súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Ako už krajský súd naznačil vyššie, za vecne nesprávny bolo potrebné považovať výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody. Vykonaným dokazovaním a jeho doplnením v odvolacom konaní bolo nepochybne zistené, že poškodeného nárok na náhradu škody bol v celom rozsahu uspokojený, čo v konečnom dôsledku poškodený ani nerozporoval. Za takéhoto stavu preto nebolo možné poškodenému nárok na náhradu škody priznať, bez ohľadu na to, že právoplatný výrok o náhrade škody v predchádzajúcom rozsudku bol na základe mimoriadneho opravného prostriedku podaného obžalovaným zrušený rozsudkom dovolacieho súdu. Podstatný je totiž aktuálny skutkový stav týkajúci sa náhrady spôsobenej škody, t. j. stav, kedy bola škoda poškodenému uhradená, čo bráni súdu pozitívne rozhodnúť o povinnosti poškodeného na nahradenie škody. Preto v súlade s § 288 ods. 1 Tr. por. bol poškodený A. F., so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a prezentované úvahy Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a po doplnení dokazovania sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, ako je to uvedené v jeho výrokovej časti, pričom mal dostatok podkladov pre svoje rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.