{"guid": "ff578ba4-8687-4e68-93f8-c8943b21974c:d87d67c4-b99d-4ace-bfc6-179fb8c2014b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1", "spisova_znacka": "7Co/168/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/168/2025 z 14. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. augusta 2026, sp. zn. 7Co/168/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1", "identifikacne_cislo": "1325200569", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-08-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d87d67c4-b99d-4ace-bfc6-179fb8c2014b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/168/2025\n1325200569\n14. 08. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,\nso sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zast. Advokátska kancelária Mgr. Peter\nKubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, Bratislava, IČO: 54 167 370, proti žalovanému:\nSlovenské liečebné kúpele Rajecké Teplice, a.s., so sídlom Panenská 33, Bratislava, IČO: 31 642 284,\nprávne zast. Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská 13, Bratislava,\nIČO: 36 860 662, o zaplatenie 5.951,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava III zo dňa 23.09.2025, č. k. 62Ca/1/2025-215, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t vr d z u j e.\nII. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n5.951,61 eur do spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.951,61 eur od 22.01.2025\ndo zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči\nžalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 451 ods. 1 a 2, § 458a, § 442a ods. 2 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),\nust. § 143 ods.\n1, § 146 ods. 1 a 2, § 147 ods. 1 a 3, § 165 ods. 1, § 169 ods. 4 zákona č. 185/2015\nZ. z.\nAutorského zákona (ďalej len „Autorský zákon“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou domáhal nároku\nna vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s neoprávneným používaním audiovizuálnych diel\nverejným prenosom v ubytovacích zariadeniach prevádzkovaných žalovaným. Žalobca žalobu odôvodnil\ntým, že ako organizácia kolektívnej správy práv (ďalej len „OKS“) spravuje autorské práva k dielam,\nktoré mal žalovaný v r. 2023 neoprávnene verejne prenášať v izbách svojich konkrétne vymenovaných\nubytovacích zariadení v O. P. (poskytoval ubytovacie služby, kde v izbách pre hostí poskytoval v rámci\nvybavenia aj TV), ktorým konaním mal bez súhlasu autorov a bez príslušnej licencie používať chránené\ndiela, čím na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca si preto podľa platného Sadzobníka\nuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023 vo\nvýške 5.951,61 eur. Predložil internetové ponuky ubytovacích zariadení žalovaného, oprávnenie na\nvýkon kolektívnej správy práv, zoznam zastupovaných nositeľov práv a partnerských organizácií, zmluvy\no zastupovaní autorských práv, Sadzobník účinný od 01.01.2023, výzvu zo 14.01.2025 a hromadné\nlicenčné zmluvy uzatvorené s používateľmi práv. Žalovaný namietal, že mu žalobca nezaslal návrh\nhromadnej licenčnej zmluvy a nepreukázal, že žalovaný skutočne uskutočňoval verejný prenos diel, keď\npodľa žalovaného bolo potrebné preukázať nielen existenciu televíznych prijímačov, ale aj reálny príjem\n\na sprostredkovanie vysielania obsahujúceho diela spravované žalobcom. Zároveň spochybnil aktívnu\nvecnú legitimáciu žalobcu, keďže podľa jeho názoru nepreukázal zastupovanie všetkých dotknutých\nnositeľov práv ani existenciu dohody o spoločnej správe podľa ust. § 175 Autorského zákona. Namietal\naj výšku nároku s tým, že pri výpočte odmeny mala byť zohľadnená skutočná obsadenosť a vyťaženosť\nubytovacích zariadení (§ 169 ods. 2 Autorského zákona). Súd prvej inštancie k zásadnej námietke\nžalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol, že žalobca je v spore aktívne\nvecne legitimovaný a poukázal na postavenie OKS, vrátane žalobcu, ktorých úlohou je zastupovať\nviacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv (§ 144\nods. 3 Autorského zákona). Uviedol, že pri uplatňovaní majetkových práv voči používateľom predmetov\nautorskoprávnej ochrany si OKS neuplatňuje vlastný nárok, ale nároky jednotlivých nositeľov práv\n(v danom prípade autorov audiovizuálnych diel), ktoré vymáha vo vlastnom mene, avšak na účet\nzastupovaných nositeľov práv ako zástupca nositeľov práv. Žalobca si ako OKS nárok neuplatňuje len v\nprospech konkrétnych autorov, ktorých zastupuje na základe zmlúv, ale v prospech všetkých nositeľov\npráv, vrátane nezastupovaných, ktorých diela boli žalovaným používané. Súd prvej inštancie vychádzal\nz tvrdenia žalobcu, že žalovaný vykonával verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom TV\n(zvukovo-obrazových zariadení) umiestnených v izbách svojich ubytovacích zariadení v prevádzkach\nhotelov Y. S. G. (E. XXX W.), S. S. G. (E. X W.), Y. S. (E. XX W.), Y. C. V. (E. XX W.) S. E. C. (E. X W.).\nPoukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2021 sp. zn. 15Co/193/2019,\npodľa ktorého pri každom televíznom vysielaní nevyhnutne dochádza aj k šíreniu audiovizuálnych diel\na verejný prenos patrí medzi povinne kolektívne spravované majetkové práva (§ 146 ods. 2 písm.\nf) Autorského zákona) a je spravovaný OKS povinne zo zákona bez možnosti voľby oprávnených\nosôb. Z toho vyvodil, že verejný prenos diel (vrátane audiovizuálnych), realizovaný prevádzkovateľom\nubytovacieho zariadenia (žalovaným) patrí podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona\npod povinne kolektívne spravované majetkové práva prostredníctvom príslušnej OKS a táto OKS je\noprávnená v mene autorov uplatňovať voči neoprávneným používateľom chránených diel v mene ich\nautorov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie uviedol, že keďže ide o\nnárok patriaci do oblasti povinnej kolektívnej správy práv, je potrebné aplikovať ust. § 147 Autorského\nzákona\n(v novelizovanom znení s účinnosťou od 01.02.2023), a z toho dovodiť, že\npríslušná OKS zastupuje aj vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv. Pri posudzovaní aktívnej\nvecnej legitimácie preto skúmal, či v oblasti audiovizuálnych diel nepôsobí aj iná oprávnená OKS a\nkonštatoval, že zákon uprednostňuje dohodu medzi jednotlivými OKS a ak taká dohoda neexistuje,\nza oprávnenú sa považuje tzv. reprezentatívna OKS, teda organizácia zastupujúca najviac nositeľov\npráv a evidovaná ako taká Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „MK SR“). Z verejne\ndostupných informácii súd prvej inštancie zistil na webovej stránke MK SR, že oprávnenie na výkon\nkolektívnej správy v odbore podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona má aj Slovenská\nasociácia producentov v audiovízii, a preto bolo potrebné posúdiť postavenie žalobcu podľa pravidiel\nupravujúcich zastupovanie nezastupovaných nositeľov práv. Podľa webovej stránky MK SR je žalobca\npre oblasť verejného prenosu audiovizuálnych diel určený ako reprezentatívna OKS, preto je oprávnený\nuplatňovať voči neoprávneným používateľom audiovizuálnych diel nároky na vydanie bezdôvodného\nobohatenia získaného neoprávneným používateľom audiovizuálnych diel, teda žalobca je v konaní\naktívne vecne legitimovaný. Uplatnený nárok patrí do režimu povinnej kolektívnej správy práv a žalobca\nje určený ako reprezentatívna OKS, je preto oprávnený uplatňovať nároky nielen v mene zmluvne\nzastupovaných nositeľov práv, ale aj vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv a požiadavka\nžalovaného na predloženie zmlúv so všetkými nositeľmi práv je podľa súdu prvej inštancie nedôvodná.\nSamotné postavenie žalobcu ako reprezentatívnej OKS mu zakladá oprávnenie vymáhať nároky na\nvydanie bezdôvodného obohatenia za použitie audiovizuálnych diel podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f)\nAutorského zákona. Súd prvej inštancie považoval odkaz žalovaného na ust. § 175 Autorského zákona\nza nenáležitý, keďže nebol podložený relevantnou právnou ani skutkovou argumentáciou. Zároveň\nuviedol, že žalobca preukázal uzavretie dohody o spoločnej správe s OKS SLOVGRAM, SOZA a SAPA\ntak, ako to predpokladá ust. § 175 Autorského zákona. Žalovaný nepreukázal, že by nároky za r.\n2023 vysporiadal s inou OKS, s ktorou má žalobca uzavretú dohodu o spoločnej správe. Súd prvej\ninštancie uviedol, že iný právny záver by bol možný len v prípade ak by žalovaný preukázal, že žalobou\nuplatnený nárok vysporiadal s inou OKS, s ktorou mal žalobca uzavretú dohodu o spoločnej správe,\nčo sa však v konaní nestalo. Rovnako nepriznal súd prvej inštancie dôvodnosť námietke žalovaného,\nže mu žalobca nezaslal návrh hromadnej licenčnej zmluvy a uviedol, že v prípade podnikateľa\nposkytujúceho ubytovacie služby je na ňom, aby inicioval uzavretie licenčného vzťahu, ak chce legálne\npoužívať audiovizuálne diela verejným prenosom. Z ust. § 165 Autorského zákona vyplýva povinnosť\nOKS uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu pri prejave záujmu používateľa, nie však povinnosť aktívne\n\nvyhľadávať a iniciovať zmluvy bez prejavu záujmu zo strany používateľa. V súvislosti so samotným\nuplatneným nárokom súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný\nnemal na použitie audiovizuálnych diel v r. 2023 uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu a v tejto súvislosti\npovažoval za potrebné posúdiť, či žalovaného je možné v skutočnosti považovať za subjekt, ktorý\nvykonáva verejný prenos audiovizuálnych diel. Pri posúdení tejto otázky vychádzal z judikatúry Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-162/10 Phonographic Performance (Ireland)\nLimited vs. Írsko, kde SD EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotela, ktorý v izbách poskytuje televízne\nalebo rozhlasové prijímače so signálom, uskutočňuje „verejný prenos“ a je povinný uhradiť primeranú\nodmenu. V rozsudku C-306/05 SGAE vs. Rafael Hoteles SA bolo konštatované, že poskytovanie\ntelevízneho signálu hosťom hotela prostredníctvom prijímačov predstavuje verejný prenos podľa\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, nezávisle od technického spôsobu prenosu. V\nuznesení C-136/09 SD EÚ uviedol, že už samotné umiestnenie televízorov napojených na centrálnu\nanténu v izbách hotela zakladá verejný prenos v zmysle práva EÚ. Konštatoval, že zo spisu vyplýva, že\nv izbách ubytovacích zariadení žalovaného sa nachádzajú televízory, čo žalovaný účinne nespochybnil,\na preto ho súd prvej inštancie považoval za používateľa audiovizuálnych diel vykonávajúceho verejný\nprenos podľa judikatúry SD EÚ. Neskoré a všeobecné popieranie tejto skutočnosti súd prvej inštancie\npovažoval za neúčinné, v dôsledku čoho považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné (§ 151 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), a pri rozhodovaní z nich vychádzal.\nŽalovaný zároveň nepreukázal svoje tvrdenia o odlišnom počte izieb ani o tom, že by do televíznych\nprijímačov nebol prenášaný signál, hoci ich preukázanie by bolo výlučne v prospech žalovaného,\npreto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Odmietol požiadavku žalovaného, na spôsob preukázania\nvykonávaného verejného prenosu a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo\ndňa 30.04.2020 sp. zn. 13Co/18/2019, podľa ktorého nemožno od žalobcu požadovať preukazovanie\nskutočností, ktoré sú objektívne nepreukázateľné. Zákon nepredpokladá, aby žalobca dokazoval, v\nakom rozsahu boli televízne prijímače v izbách používané, kedy boli zapnuté alebo aké konkrétne diela\nhostia sledovali. Takáto požiadavka by viedla k absurdnému záveru, že by žalobca musel nepretržite\nmonitorovať každý televízor v každej izbe. Za rozhodujúce považoval súd prvej inštancie, že žalovaný\nvytvoril objektívnu možnosť verejného prenosu audiovizuálnych diel tým, že v izbách umiestnil technické\nzariadenia spôsobilé prijímať a šíriť televízny signál. Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s názorom\nÚstavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) zo dňa 13.01.2015 sp. zn. II. ÚS 2186/14, v zmysle\nktorého „by samozrejme bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom,\npokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli používateľom sprístupnené verejnosti, keďže takýto\npostup by v mnohých prípadoch nebol, s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv,\nzrejme ani možný“. Preto nemohla uspieť oneskorená obrana žalovaného založená na tvrdení, že\nžalobca mal preukázať, ako často, ako dlho a v akých priestoroch boli konkrétne diela použité. Súd prvej\ninštancie tak dospel k záveru, že žalovaný sa verejným prenosom audiovizuálnych diel bez uzavretia\nhromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom na úkor autorov audiovizuálnych diel bezdôvodne obohatil a\nžalobca je ako OKS oprávnený toto bezdôvodné obohatenie v mene a na účet dotknutých autorov od\nžalovaného vymáhať. Súd prvej inštancie k výške bezdôvodného obohatenia uviedol, že žalovaný len\nvšeobecne namietal, že Sadzobník žalobcu nie je právne záväzným dokumentom, avšak túto námietku\nnijako relevantne nepreukázal. Poukázal na to, že aj samotný žalovaný upozornil na uzavreté licenčné\nzmluvy predložené žalobcom na CD nosiči, z ktorých vyplývalo, že dohodnuté licenčné odmeny boli\nurčované podľa Sadzobníka žalobcu. Preto považoval Sadzobníkové ceny za obvyklú výšku licenčnej\nodmeny za verejný prenos audiovizuálnych diel. Keďže žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o inej\nobvyklej výške odmeny za použitie totožných alebo obdobných predmetov autorskoprávnej ochrany\n(napr. sadzobník inej OKS), vychádzal súd prvej inštancie zo Sadzobníka žalobcu. Uzavrel, že žalobca\nmá voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške podľa svojho\nSadzobníka, keďže táto zodpovedá obvyklej licenčnej odmene za verejný prenos audiovizuálnych diel,\nteda odmene, za ktorú žalobca ako OKS poskytuje používateľom licenciu na takéto použitie diel, a\nktorá je v súlade s ust. § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 442a ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Súd prvej inštancie na záver poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave v\nobdobných sporoch (napr. uznesenie zo dňa 31.07.2024 sp. zn. 10Co/5/2024), ktoré vychádzajú z toho,\nže je potrebné zohľadnenie obsadenosti hotela pri určení výšky licenčnej odmeny a zdôraznil, že tento\nprávny názor nie je automaticky použiteľný vo všetkých obdobných sporoch, keďže v prejednávanej\nveci žalovaný nepredložil žiadne údaje o obsadenosti svojich ubytovacích zariadení za r. 2023 a ani\nnetvrdil, že bola nižšia ako 100 %, resp. 90 % a menej (ktorá podľa Sadzobníka žalobcu znižuje výšku\nlicenčnej odmeny). Súd prvej inštancie preto odmietol jeho námietku, že vyťaženosť mal preukazovať\nžalobca, keďže bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tejto skutočnosti spočívalo na žalovanom.\n\nPre absenciu akéhokoľvek skutkového podkladu zo strany žalovaného vychádzal súd prvej inštancie\nz toho, že obsadenosť ubytovacích zariadení v\nr. 2023 bola 100 %, a preto nebol dôvod na\nzníženie obvyklej licenčnej odmeny podľa ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona a Sadzobníka žalobcu.\nZdôraznil, že bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o skutočnej obsadenosti niesol žalovaný, keďže\nišlo o okolnosť výlučne v jeho prospech, ktorá mohla viesť k zníženiu výšky bezdôvodného obohatenia\na poukázal na ustanovenie Sadzobníka žalobcu, podľa ktorého je používateľ povinný predložiť dôkaz\no vyťaženosti ubytovacích zariadení, a preto procesná obrana žalovaného nemohla obstáť. Súd prvej\ninštancie tak považoval uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia v sume 5.951,61 eur za obdobie od\n01.02.2023 do 31.12.2023 za preukázanú Sadzobníkom žalobcu a hromadnými licenčnými zmluvami,\npričom žalovaný ju relevantným spôsobom nespochybnil. Rovnako žalovaný nespochybnil ani kategóriu\nubytovacích zariadení, počet izieb či skutočnosť, že sa v nich nachádzali televízory, keď na účinné\npopretie nároku žalobcu nepostačovalo neurčité tvrdenie žalovaného o tom, či sa na izbách skutočne\nnachádzali televízory a či počet izieb zodpovedal tvrdeniam žalobcu. Konštatoval, že žalobca svoje\ntvrdenia preukázal listinnými dôkazmi, ponukami ubytovania z r. 2023, z ktorých vyplýval počet izieb aj\nvybavenie každej izby televízorom, zatiaľ čo žalovaný na podporu svojej procesnej obrany nepredložil\nžiadne dôkazy. Súd prvej inštancie vychádzal z kategórie jednotlivých ubytovacích zariadení, počtu ich\nizieb a sadzieb podľa Sadzobníka žalobcu. Pri zariadeniach Y. S. G. (XXX W., E. T. X*), S. S. G. (X\nW., E. T. X*), Y. S. (XX W., E. T. X*), Y. C. V. (XX W., E. T. X*) S. E. C. (X W., E. T. X*) vypočítal ročnú\nlicenčnú odmenu vo výške 6.504 eur, z ktorej alikvótna časť na 11 mesiacov (02-12/2023) predstavuje\nsumu 5.951,61 eur, preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenie je v\ncelom rozsahu dôvodný a priznal žalobcovi popri istine aj nárok na úrok z omeškania podľa ust. § 517\nods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v zákonnej výške\n8,15 % od omeškania žalovaného dňa 22.01.2025 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa ust.\n§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník\npodľa ust. § 262 ods. 2 CSP.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust.\n§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t. j. súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a tvrdil,\nže žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje a ani zásah do práv tých nositeľov práv,\nktorých zmluvy do konania žalobca predložil. S odkazom na ust. § 86 ods. 1 Autorského zákona\nuviedol, že žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok tam uvedených, teda že výrobcovia\naudiovizuálnych diel, s ktorými uzavrel dohody o zastupovaní, získali od autorov písomný súhlas na\nvyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodli sa s nimi na odmene za jeho vytvorenie ako\naj za každé jeho použitie; v opačnom prípade podľa žalovaného výrobcovia, ako odvodení nositelia\npráv, neboli oprávnení vykonávať majetkové práva autorov, a preto ich nemohli platne previesť na\nžalobcu. Žalovaný tvrdil, že žalobca splnenie týchto podmienok v konaní nepreukázal a namietal aj to,\nže žalobca v konaní doposiaľ nepreukázal počet izieb v ubytovacích zariadeniach, počet televíznych\nprijímačov umiestnených v týchto izbách, ani skutočnosť, že tieto zariadenia boli spôsobilé na príjem\na sprostredkovanie signálu. Uviedol, že túto námietku vzniesol už vo vyjadrení k žalobe, v ktorom\nnavrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a preto nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že\ntieto skutočnosti neboli žalovaným namietané alebo preukázané. Žalovaný ďalej uviedol, že nie je\njeho povinnosťou preukazovať skutočnosti, ktoré žalobca v konaní tvrdil a nepreukázal a že žalobca\nmal možnosť vykonať obhliadku v jeho ubytovacích zariadeniach a zistiť počet izieb, ako aj to, či\nsa v nich nachádzajú televízne prijímače. Rovnaké výhrady mal žalovaný aj vo vzťahu k vyťaženosti\nubytovacích zariadení, ktorú si žalobca mohol overiť pred uplatnením nároku. Žalovaný namietal, že\nžalobca si napriek tomu bez dostatočných dôkazov uplatnil voči nemu licenčnú odmenu, ktorá mala\nvychádzať z predpokladu 100 % vyťaženosti ubytovacích zariadení. Žalovaný namietal aj to, že žalobca\nv konaní nepreukázal, že žalovaný prijímal televízny signál a sprostredkovával ho prostredníctvom\ntelevíznych prijímačov svojim zákazníkom, ani to, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli\nzaradené diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Uviedol, že tieto skutočnosti nemožno preukázať\nlen informáciami o vybavení izieb uvedenými na webových stránkach ubytovacích zariadení, ktoré majú\npodľa neho iba marketingový charakter a nepredstavujú dôkaz o verejnom prenose diel a poukázal na to,\nže na oficiálnej stránke žalovaného sa takéto údaje nezverejňujú. Ďalej namietal, že samotná informácia\n\nna webových stránkach ubytovacích zariadení žalovaného, podľa ktorej majú izby TV, nepredstavuje\ndôkaz o verejnom prenose v zmysle zákona ani judikatúry SD EÚ, najmä vo veci C-306/05 SGAE v.\nRafael Hoteles SA. Zdôraznil, že SD EÚ v uvedenom rozsudku síce konštatoval, že verejným prenosom\nje poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, avšak\nsamotné zabezpečenie fyzických zariadení verejný prenos nepredstavuje a je potrebné preukázať, že\ntieto zariadenia boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, čoho\nvýsledkom je prenos diela. Túto skutočnosť považoval za žalobcom nepreukázanú, pričom ju namietal\nuž vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.03.2025. Zároveň uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno\na žalovaný sa nemal voči čomu procesne brániť, keďže žaloba neobsahuje dostatočné skutkové\ntvrdenia ani dôkazy. Žalovaný v prvom rade žalobu ako celok poprel a zároveň samostatne namietal, že\nneboli splnené podmienky na vznik nároku žalobcu, najmä že žalovaný nepoužíval predmety ochrany\nspravované žalobcom ani nevykonával verejný prenos diel, spochybnil aj tvrdenia žalobcu o zastupovaní\nnositeľov práv rozsahu zastupovaných nositeľov práv a predmetov ochrany, ako aj o tom, že tieto mali\nbyť obsahom verejného prenosu a namietal aj výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ\nide o jeho podanie zo dňa 24.07.2025, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadol pre jeho oneskorenosť,\nžalovaný namietal, že išlo len o druhé jeho podanie v konaní a že dokazovanie nebolo ukončené. V\ntejto súvislosti poukázal na ust. §153 a § 154 CSP a nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že\njeho požiadavku na spôsob preukázania vykonávaného verejného prenosu je nutné odmietnuť ako\nnenáležitú, nakoľko obrana žalovaného bola oneskorená, pričom namietal, že koncentrácia konania\nnemôže byť aplikovaná mechanicky a musí rešpektovať základné zásady konania, najmä zásadu\nspravodlivosti, rovnosti strán a práva na efektívnu obranu (§ 153 ods. 2 CSP). Podľa jeho názoru išlo\nlen o druhé podanie v konaní, predložené pred skončením dokazovania a rozhodnutím vo veci samej,\npreto nemožno hovoriť o procesnom oneskorení odôvodňujúcom neprihliadnutie, ktorým konaním súd\nprvej inštancie podľa žalovaného porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „Dohovor“). Doplnil, že žalovaný musí mať reálnu možnosť efektívnej obhajoby a\nmechanická aplikácia koncentrácie je formalistická a odporuje zásadám civilného procesu. Nesúhlasil\nani s tvrdením, že iba neurčitým spôsobom spochybnil právnu záväznosť Sadzobníka žalobcu, keď už\nvo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.03.2025 namietal, že Sadzobník žalobcu a výška odmien vychádzajú\nnajmä z praxe žalobcu a nejde o právne záväzný dokument a zároveň uviedol, že výšku odmeny žalobca\npreukazoval najmä vlastnými licenčnými zmluvami. Uviedol, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť\naj obsadenosť ubytovacích zariadení bez ohľadu na samotnú otázku prenosu signálu. Žalovanému\nnebolo zrejmé, ako má Sadzobník efektívne spochybniť, keď nejde o záväzný právny predpis a výšku\nodmeny si žalobca mohol stanoviť podľa svojej vlastnej úvahy. K uvedenému žalovaný poukázal na\nrozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „PMÚ SR“) zo dňa 23.02.2022,\nč. 2022/DOZ/POK/2/12, ktorým bolo konštatované, že žalobca pri poskytovaní licenčných služieb\nuplatňoval neprimerané ceny, čím zneužil dominantné postavenie podľa čl. 102 písm. a) Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie a § 8 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 136/2001 Z. z. o\nochrane hospodárskej súťaže, za ktoré porušenie bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 57.939 eur.\nPMÚ SR zároveň uviedol, že Autorský zákon neupravuje podrobný proces tvorby ani schvaľovania\nSadzobníkov OKS a že dohľad MK SR sa nevzťahuje na kontrolu výšky licenčných odmien, ale len\nna splnenie formálnych náležitostí a nediskriminačný charakter Sadzobníka. Žalovaný namietal, že\nzo skutkových ani právnych záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe čoho dospel k\nzáveru, že Sadzobník žalobcu predstavuje obvyklú výšku licenčnej odmeny, pričom túto skutočnosť\nnaďalej považoval za nepreukázanú. Poukázal na závery uvedeného rozhodnutia PMÚ SR, v ktorom\nPMÚ SR s odkazom na rozsudok SD EÚ vo veci C-306/05 (SGAE proti Rafael Hoteles SA) uviedol,\nže pri posudzovaní verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach je potrebné zohľadniť účasť hostí\na ich možnosť sledovať alebo počúvať šírené diela prostredníctvom technických zariadení, z čoho\npodľa PMÚ SR vyplýva, že pri tvorbe Sadzobníkov odmien a určovaní licenčných sadzieb by mala byť\nzohľadnená aj obsadenosť ubytovacích zariadení, resp. počet ubytovaných hostí. Na tomto základe\nžalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho námietku, podľa ktorej žalobca\nnepreukázal samotné uskutočňovanie verejného prenosu ani jeho rozsah, teda najmä frekvenciu,\ntrvanie a priestory, v ktorých mali byť konkrétne diela sprístupňované verejnosti. Súd prvej inštancie\ntúto námietku odmietol ako nenáležitú s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzo dňa 30.04.2020 sp. zn. 13Co/18/2019. Žalovaný ďalej namietal záver súdu prvej inštancie, že\nnetvrdil nižšiu ako 100 % obsadenosť ubytovacích zariadení, preto pre absenciu skutkových tvrdení a\ndôkazov zo strany žalovaného a pri zohľadnení dôkazov predložených žalobcom, vychádzal zo 100 %\nobsadenosti a uviedol, že podľa Sadzobníka žalobcu bol žalovaný povinný preukázať vyťaženosť svojich\n\nubytovacích zariadení žalobcovi aj súdu. Žalovaný mal za to, že Sadzobník žalobcu nebol pre neho\nzáväzný, a preto nebol povinný preukazovať žalobcovi vyťaženosť svojich ubytovacích zariadení a podľa\njeho názoru dôkazné bremeno o vyťaženosti znášal žalobca; až keby žalobca svoje tvrdenia riadne\npreukázal, žalovaný by mohol namietať inú, prípadne nulovú vyťaženosť. Vo vzťahu k výške uplatneného\nnároku uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že ju relevantne nespochybnil, a\npreto ju súd prvej inštancie považoval za nespornú. Poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa\n03.03.2025, v ktorom uviedol, že nemohol uhradiť žalobcom vyčíslenú sumu, keďže nebolo zrejmé,\nakú konkrétnu povinnosť mal porušiť, na akom zákonnom základe a z čoho žalobca odvodil sumu\n5.951,61 eur, namietal, že Sadzobník žalobcu nie je právne záväzným dokumentom a výška odmien\nvyplývala iba z individuálne dojednaných licenčných zmlúv. Poukázal tiež na to, že pri určení výšky\nodmeny je potrebné zohľadniť aj obsadenosť ubytovacích zariadení, ktorá požiadavka je v súčasnosti\nvýslovne upravená aj v ust. § 169 ods. 2 Autorského zákona, podľa ktorého sa pri určení výšky\nodmien musí prihliadať na vyťaženosť (koeficient obsadenosti) a návštevnosť ubytovacích zariadení,\nčo žalobca podľa žalovaného neurobil. Vo vyjadrení zo dňa 24.07.2025 spochybňoval žalovaný výšku\nuplatneného nároku, preto mal žalovaný za to, že výšku uplatneného nároku dostatočne spochybnil,\nkeďže žalobca v konaní riadne nepreukázal, z čoho požadovaná suma pozostávala ani akým spôsobom\nju vypočítal. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci svojej procesnej\nobrany nespochybnil prevádzkovanie ubytovacích zariadení, ich kategóriu, počet izieb ani prítomnosť\ntelevízorov a opakovane namietal, že žalobca je povinný svoje tvrdenia riadne preukázať. Samotné\núdaje z webových stránok o počte izieb alebo prítomnosti televízorov nepreukazujú podľa žalovaného\nich skutočný stav, keďže ubytovacie zariadenia sa v čase menia (rekonštrukcie, zmeny počtu izieb a\npod.) a doplnil, že na jeho oficiálnej webovej stránke sa takéto údaje nenachádzajú, bol preto názoru,\nže pokiaľ žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, nebol povinný dopĺňať skutočnosti, ktoré by žalobcovi\npomohli uniesť jeho dôkazné bremeno. Zotrval na názore, že samotná prítomnosť televízora ešte\nnepreukazuje príjem televízneho signálu, preukázanie ktorej skutočnosti zaťažuje žalobcu, ktorý ju v\nkonaní nepreukázal, pričom súd prvej inštancie sa s touto námietkou nijako nevysporiadal. Na základe\nuvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom\nrozsahu zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň žiadal\npriznať náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.\n4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 07.11.2025 a k námietke žalovaného,\nže nepreukázal vybavenosť izieb jeho ubytovacích zariadení televíznymi prijímačmi, uviedol, že spolu\nso žalobou predložil záznamy z webových stránok z r. 2023, z ktorých vyplývalo, že žalovaný ponúkal\nubytovanie v izbách vybavených televízorom s príjmom signálu, ktoré dôkazy podľa žalobcu preukazujú\numiestnenie televíznych prijímačov s príjmom na izbách na základe informácií poskytnutých samotným\nžalovaným. Uvedené žalovaný spochybňoval len všeobecnými tvrdeniami bez konkrétnych skutkových\ntvrdení alebo predloženia relevantných dôkazov. Verejné deklarovanie prítomnosti zvukovoobrazových\nzariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného bolo podľa žalobcu potrebné vykladať v obvyklom\nvýzname, teda že izby sú vybavené televíznymi prijímačmi s príjmom signálu umožňujúcim hosťom\nsledovanie televíznych programov. Žalobca poukázal na to, že takéto vyhlásenia žalovaného boli určené\npredovšetkým klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom a ich nepravdivosť by preto mohla\npredstavovať klamlivú obchodnú praktiku podľa ust. § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane\nspotrebiteľa a klamlivú reklamu podľa ust. § 45 Obchodného zákonníka. Zároveň poukázal na ust. § 496\nods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pri spotrebiteľských zmluvách za dohodnuté vlastnosti\nplnenia považujú aj vlastnosti uvedené dodávateľom vo verejne dostupných vyhláseniach, najmä v\nreklame alebo propagácii, z čoho vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného boli záväzné vo vzťahu\nk jeho klientom a žalovaný bol povinný zabezpečiť izby vybavené funkčnými televíznymi prijímačmi s\npríjmom signálu. Nesplnenie tejto povinnosti by mohlo zakladať jeho zodpovednosť voči spotrebiteľom,\nako aj zodpovednosť za klamlivú obchodnú praktiku. Zo samotnej povahy veci podľa žalobcu vyplýva,\nže žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne prijímače vybavené televíznym signálom, ktoré\nboli spôsobilé na účel, na ktorý sú určené, čo deklaroval vo svojich verejných vyhláseniach a tento\npredpoklad bol v spojení s dôkazmi predloženými žalobcom riadne preukázaný. Obrana žalovaného\nspočívala iba v tvrdení, že žalobca nepreukázal uskutočňovanie verejného prenosu, avšak bez uvedenia\nkonkrétnych skutkových tvrdení alebo predloženia dôkazov. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že ubytovacie zariadenia žalovaného boli vybavené televíznymi prijímačmi s príjmom signálu,\nrozhodol správne a v súlade so zákonom. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne a\nnezákonne dospel k záveru o preukázaní neoprávneného uskutočňovania verejného prenosu zo strany\nžalovaného, žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie riadne tvrdil a preukázal nielen\n\nuskutočňovanie verejného prenosu žalovaným, ale aj dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Nie je preto\nzrejmé, z akých skutkových tvrdení a dôkazov žalovaný vychádzal vo svojej odvolacej argumentácii, ani\nakým ďalším spôsobom by mal podľa jeho názoru žalobca svoj nárok tvrdiť a preukazovať. Žalobca ďalej\nuviedol, že v konaní predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc vrátane\nzoznamu audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli predmetom verejného prenosu v\nrozhodnom období r. 2023, uskutočňovaného žalovaným bez príslušného oprávnenia. Zároveň predložil\nštatistiku vyplácaných licenčných odmien nositeľom práv za použitie týchto diel rovnakým spôsobom,\nakým ich používal žalovaný a preukázal rozsah zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky\naj zo zahraničia. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplývalo, že žalovaný neoprávnene\npoužíval predmety ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, čím žalobcovi vznikol nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia. Tvrdil, že z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry vyplýva,\nže pre vznik nároku OKS postačuje preukázať, že zastupuje príslušný okruh nositeľov práv a že s\nvysokou mierou pravdepodobnosti dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou OKS, čo\nžalobca v konaní preukázal, a preto bol v spore aktívne vecne legitimovaný. Uviedol, že je všeobecne\nznámou skutočnosťou, že súčasťou televízneho vysielania sú nevyhnutne aj audiovizuálne diela a\nďalšie autorské diela, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu. Každé televízne vysielanie obsahuje\naudiovizuálne diela, ktorých nevyhnutnou tvorivou zložkou sú najmä réžia, scenár, literárna predloha či\ndialógy, bez ktorých tvorivých zložiek by audiovizuálne dielo nemohlo vzniknúť, a teda by nemohlo byť ani\npredmetom televízneho vysielania a jeho následného verejného prenosu, ktorý uskutočňoval žalovaný.\nPodľa žalobcu bolo nesporné, že ním zastupovaní autori (najmä režiséri, scenáristi, autori literárnych\npredlôh, prekladov, úprav dialógov či výtvarných diel) tvoria podstatnú časť autorskoprávne chránenej\ntvorivej zložky televízneho vysielania. Ak žalovaný uvádzal, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok\npodľa ust. § 86 ods. 1 Autorského zákona, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere\nspočíva na žalovanom, ak chcel tvrdiť, že autori nevykonávajú svoje vlastné autorské práva. Žalovaný\ntakéto tvrdenie neuviedol ani nepreukázal, preto je zrejmé, že majetkové autorské práva patria autorom\naudiovizuálnych diel, ktoré vytvorili. Žalobca preukázal uskutočňovanie verejného prenosu zo strany\nžalovaného a aj dôvodnosť uplatneného nároku. Skutkové tvrdenia o vykonávaní verejného prenosu\nžalovaný účinným spôsobom nepoprel a na podporu svojej obrany nepredložil žiadne dôkazy, preto súd\nprvej inštancie postupoval správne, keď žalobe vyhovel. K námietke žalovaného, že žalobca nezohľadnil\nmieru vyťaženosti ubytovacích zariadení, žalobca uviedol, že pri výkone svojej činnosti postupuje v\nsúlade s ust. § 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona, mieru vyťaženosti ubytovacích zariadení\nzohľadňuje vo svojom Sadzobníku odmien, ktorý predložil spolu so žalobou, ako aj v uzatváraných\nlicenčných zmluvách (čl. II bodu 5.2.1 písm. g) Sadzobníka). Na zohľadnenie vyťaženosti je vždy\npotrebné splnenie zákonnej povinnosti používateľa oznámiť a preukázať mieru vyťaženosti relevantnými\ndokladmi (§ 165 ods. 6 Autorského zákona) a ak si používateľ túto povinnosť nesplní, pri výpočte\nlicenčnej odmeny sa uplatní základná sadzba zodpovedajúca 100 % vyťaženosti (čl. II bod 5.2.1 písm.\nc) Sadzobníka žalobcu). Keďže žalovaný pred začatím konania napriek predchádzajúcim výzvam a\nani v jeho priebehu nepredložil žiadne tvrdenia ani dôkazy o miere vyťaženosti svojich ubytovacích\nzariadení, má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej licenčnej odmeny\nzodpovedajúcej 100 % vyťaženosti podľa Sadzobníka žalobcu. Takáto odmena je obvyklou licenčnou\nodmenou v zmysle ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona a Sadzobníka žalobcu v prípade pasivity\npoužívateľa predmetov ochrany a porušenia zákonných povinností. Vzhľadom na uvedené žalobca\npoukázal aj na návrhy generálneho advokáta SD EÚ vo veci C-161/24, podľa ktorých pre existenciu\nverejného prenosu nie je rozhodujúca skutočná obsadenosť hotelových izieb, keďže verejnosťou sú\nzákazníci hotelového zariadenia ako celku a uviedol, že pokiaľ bolo ubytovacie zariadenie žalovaného\nv prevádzke a nachádzali sa v ňom hostia, išlo o tzv. novú verejnosť, a preto počas celého žalovaného\nobdobia dochádzalo k verejnému prenosu bez ohľadu na konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho\nzariadenia. Žalobca k odkazu žalovaného na rozhodnutie PMÚ SR uviedol, že síce bolo voči nemu\nvydané rozhodnutie o uložení pokuty, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasil a podal proti nemu správnu\nžalobu. Zdôraznil, že predmetné rozhodnutie sa týka r. 2015 - 2019, preto nemá časovú ani vecnú\nsúvislosť s prejednávanou vecou týkajúcou sa r. 2023. Namietal tiež, že žalovaný túto argumentáciu\nuplatnil oneskorene, preto by odvolací súd na ňu nemal prihliadať. Zdôraznil, že predmetom konania je\nvydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie predmetov ochrany v jeho správe, pričom\nrozhodujúcou otázkou je určenie obvyklej výšky licenčnej odmeny v čase zásahu do práv žalobcu.\nV zmysle ust. § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona v spojitosti s ust. §\n458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\nnajmenej vo výške obvyklej licenčnej odmeny. Podľa žalobcu bolo preto rozhodujúce určiť výšku obvyklej\nlicenčnej odmeny za použitie predmetov ochrany v čase neoprávneného zásahu do jeho práv zo\n\nstrany žalovaného. Obvyklú výšku licenčnej odmeny žalobca preukázal 663 rozšírenými hromadnými\nlicenčnými zmluvami uzatvorenými s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, v ktorých bola odmena\nurčená podľa jeho Sadzobníka. Zdôraznil, že tieto zmluvy boli uzatvorené dobrovoľne, že používatelia\nmali možnosť domáhať sa určenia obsahu licenčnej zmluvy podľa ust. § 165 ods. 8 Autorského zákona\na že žiadna z uvedených zmlúv nebola spochybnená ani vyhlásená za neplatnú.\nZ\nuvedeného podľa žalobcu vyplýva, že Sadzobníkové odmeny predstavovali obvyklú licenčnú odmenu,\nktorú bol súd prvej inštancie povinný pri určení výšky bezdôvodného obohatenia zohľadniť. Rozhodnutie\nPMÚ SR nemá pre prejednávanú vec relevanciu, keďže jeho predmetom nie je určenie obvyklej ani\nprimeranej licenčnej odmeny, ale posúdenie prípadného správneho deliktu, rozhodujúca bola výška\nobvyklej licenčnej odmeny, ktorú žalobca preukázal uzatvorenými licenčnými zmluvami. V tejto súvislosti\nžalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn.\n4Cdo/187/2021, podľa ktorého prípadný výsledok konania pred PMÚ SR nemá význam pre konanie\no vydanie bezdôvodného obohatenia a obvyklá licenčná odmena sa zisťuje podľa odmien skutočne\ndohodnutých v licenčných zmluvách s inými používateľmi a na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/259/2021,\npodľa ktorého licenčné odmeny dohodnuté v licenčných zmluvách predstavujú obvyklé licenčné odmeny,\npričom PMÚ SR nie je cenovým orgánom oprávneným určovať primeranosť alebo obvyklosť licenčných\nodmien. Na záver žalobca uviedol, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia,\nktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny, teda od odmeny, za akú boli v rozhodnom\nobdobí skutočne poskytované licencie iným používateľom a v r. 2023 uzatvoril žalobca 663 rozšírených\nhromadných licenčných zmlúv, v ktorých bola licenčná odmena určená podľa jeho Sadzobníka, čo podľa\npreukazuje jej obvyklosť. Ich nerešpektovanie by znamenalo neoprávnené zvýhodnenie porušovateľov\nautorských práv oproti riadnym používateľom. Žalobca poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 101/2011, podľa ktorého uzatvorené licenčné\nzmluvy s inými používateľmi predstavujú dôkaz primeranosti odmeny, pričom nárok žalobcu zodpovedá\nustálenej rozhodovacej praxi, keďže v obdobných sporoch mu bolo podľa jeho tvrdenia opakovane\nvyhovené súdmi. Žalobca zotrval na stanovisku, že v konaní preukázal svoj nárok čo do dôvodu aj výšky,\nnapadnutý rozsudok považoval za vecne správny a odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné, preto\nnavrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov\nodvolacieho konania.\n5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\n6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n7. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska\nprocesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že\nsúd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku,\na jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z\nvykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V\nodôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil\nsvoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal\ntvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré\nnie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako\naj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú\nverejnosť prijateľné, logické, v súlade so zákonom. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).\nKeďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v\nzáujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam\nžalovaného.\n8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči\nžalovanému zaplatenia sumy 5.951,61 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia\n\nza neoprávnené použitie audiovizuálnych diel bez súhlasu autorov za obdobie od 01.02.2023 do\n31.12.2023 (11 mesiacov) na tom skutkovom základe, že žalobca ako OKS vykonáva kolektívnu\nsprávu majetkových autorských práv k predmetným audiovizuálnym dielam. Predmetom sporu bolo\nneoprávnené používanie predmetov ochrany technickými prostriedkami bez udelenia súhlasu autorov,\nresp. bez licencie v zmysle Autorského zákona, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu práv.\nV rozhodnom období žalovaný poskytoval ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach Y. S. G., S.\nS. G., Y. S., Y. C. V. S. E. C. E. O. P., v ktorých súčasťou vybavenia ubytovacích jednotiek určených\npre hostí boli zvukovo-obrazové zariadenia (TV) umožňujúce používanie predmetov ochrany. Žalovaný\nna takéto používanie nemal licenciu udeľovanú prostredníctvom žalobcu ako OKS, čím malo na strane\nžalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobca v tomto konaní domáhal.\n9. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd\nprvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený\nodvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a\ns porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a k jeho naplneniu by\ndošlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa,\nčím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP)\npriznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len\nv tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho\nobsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie\nsúdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na\nsúdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už\nvo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia\npredchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol\nspor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej\núčasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,\n5 Cdo 201/2011,\n6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým\nsa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a\nzáujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý\nsúdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu\nrozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie\nvšak konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci\nnebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá\nby znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej\núčasti na konaní.\n10. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t. j.\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)\nodvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také\nskutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\n11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n12. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli\nza konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\n\npreukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho\nhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.\nV posudzovanej veci s odvolaním\nsa na obsah odôvodnenia nižšie, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné\na ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca je v prejednávanej veci\naktívne vecne legitimovaný. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca je OKS oprávnenou\nna výkon kolektívnej správy práv podľa ust. § 144 a nasl. Autorského zákona. Z oprávnenia vydaného\nMK SR dňa 18.08.2016 č. k. MK-1587/2016-232/10421 vyplýva, že žalobca vykonáva kolektívnu\nsprávu majetkových práv autorov okrem iného k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,\nchoreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým\ndielam a dielam úžitkového umenia vrátane majetkového práva udeľovať súhlas na ich použitie verejným\nprenosom. Zároveň z evidencie OKS vedenej MK SR vyplýva, že žalobca je OKS zastupujúcou najväčší\npočet nositeľov práv v predmetnom odbore kolektívnej správy, a preto je v rozsahu ust. § 147 Autorského\nzákona oprávnený zastupovať aj nezastupovaných nositeľov práv. Za týchto okolností je žalobca\noprávnený vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv uplatňovať voči neoprávneným používateľom\npredmetov ochrany aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho\nzákonníka. Odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej žalobca nepreukázal individuálne oprávnenie\nzastupovať každého dotknutého nositeľa práv, je preto nedôvodná. Predmetom tohto konania nie\nje posudzovanie platnosti alebo obsahu jednotlivých zmluvných vzťahov medzi autormi a výrobcami\naudiovizuálnych diel, ale nárok OKS na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného použitia\npredmetov ochrany. V konaní bolo preukázané oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej správy práv\noprávnením vydaným MK SR ako aj skutočnosť, že ide o OKS zastupujúcu najväčší počet nositeľov\npráv v príslušnom odbore kolektívnej správy. Žalovaný neoznačil žiadneho konkrétneho nositeľa práv\nani konkrétne audiovizuálne dielo, vo vzťahu ku ktorým by bolo možné dôvodne pochybovať o oprávnení\nžalobcu vykonávať kolektívnu správu a námietka žalovaného preto zostala len vo všeobecnej rovine a\nnebola spôsobilá spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.\n14. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uskutočňovaniu\nverejného prenosu audiovizuálnych diel a že nebolo preukázané, že v jeho ubytovacích zariadeniach\nboli televízne prijímače schopné prijímať televízny signál, ani že prostredníctvom nich dochádzalo\nk sprístupňovaniu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu. Z obsahu spisu a\nvykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že\nžalovaný v rozhodnom období poskytoval ubytovacie služby v hoteloch S. G. (XXX W., X*),\nS. S. G. (X W., X*), S. (XX W., X*), C. V. (XX W., X*) S. E. C. (X W., X*), pričom izby\nboli vybavené televíznymi prijímačmi. Uvedené skutočnosti vyplývali najmä z verejne dostupných\nprezentácií ubytovacích zariadení žalovaného na webových stránkach (sunflowers.sk, www.spa.sk,\nwww.herkules.sk, www.slovakia.travel.sk, www.kupelerajecketeplice.sk), na ktorých bolo vybavenie\nizieb televíznymi prijímačmi uvádzané ako súčasť poskytovaných služieb. Na preukázanie tejto\nskutočnosti nebolo potrebné, aby žalobca preukázal existenciu každého jednotlivého televízneho\nprijímača v každej izbe a ani to, aký konkrétny program bol v jednotlivých okamihoch sledovaný, keďže\ntakáto požiadavka by bola vzhľadom na povahu veci neprimeraná a prakticky nesplniteľná. Pokiaľ\nžalovaný v odvolaní poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu\nprvej inštancie, že táto judikatúra podporuje záver o dôvodnosti žaloby. V rozsudku vo veci C-306/05\nSGAE proti Rafael Hoteles SA konštatoval SD EÚ, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení\nnepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/\nES, ale poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom,\nktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu\nsignálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto Smernice 2001/29/ES. Rovnako v rozsudku vo veci\nC-162/10 Phonographic Performance (Ireland) Limited proti Ireland SD EÚ zdôraznil, že prevádzkovateľ\nubytovacieho zariadenia, ktorý hosťom prostredníctvom technických zariadení umiestnených v izbách\numožňuje prijímať rozhlasové alebo televízne vysielanie, uskutočňuje verejný prenos a uznesenie SD\nEÚ C-136/09 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustokon Ergon c/a\nDivani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai potvrdzuje správnosť uvedených záverov.\nSamotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, televíznych prijímačov, v izbách ubytovacieho\nzariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu ubytovacím\nzariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom prestavuje nezávisle od faktického\npoužívania tohto prístroja prenosu signálu verejný prenos podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/290/ES.\n\nKeďže žalovaný mal v ubytovacom zariadení umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, ktorý\numožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo tým k ďalšiemu verejnému prenosu. Za\ntýchto okolností odvolací súd uvádza, že žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu\nverejného prenosu chránených diel, a preto nie odvolacia námietka žalovaného dôvodná.\n15. K námietke žalovaného, podľa ktorej samotná existencia televíznych prijímačov nepostačuje na\nzáver o verejnom prenose odvolací súd dodáva, že v prejednávanej veci nešlo iba o existenciu\ntechnického zariadenia ako takého, ale o televízne prijímače umiestnené v izbách poskytovaných\nhosťom v rámci podnikateľskej činnosti žalovaného. Ak podnikateľ poskytuje svojim zákazníkom\nubytovaciu službu, ktorej súčasťou je vybavenie izieb televíznymi prijímačmi, pričom zákazníci majú\nmožnosť prijímať televízne vysielanie, ide o sprístupňovanie vysielaného obsahu ďalším osobám mimo\nokruhu pôvodných príjemcov vysielania nezávisle od faktického používania prístroja prenosu signálu.\nPokiaľ žalovaný tvrdil, že televízne prijímače neboli funkčné alebo neboli pripojené k zdroju televízneho\nsignálu, išlo o skutočnosti nachádzajúce sa v jeho dispozičnej sfére, ktoré bol povinný tvrdiť a preukázať.\nŽalovaný však takéto dôkazy v konaní nepredložil. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd\nuzatvára, že žalovaný v rozhodnom období uskutočňoval verejný prenos audiovizuálnych diel bez\nudelenia príslušnej licencie, čím vznikol základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého\nvydania sa žalobca oprávnene domáha.\n16. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na jeho podanie zo dňa\n24.07.2025, keď ho považoval za oneskorene uplatnenú procesnú obranu. Z obsahu spisu vyplýva, že\nvýzva súdu prvej inštancie podľa ust. § 167 ods. 4 CSP na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu spolu\ns poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti dôkazy nemusí súd prihliadnuť, vrátane\npoučenia o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (č. l. 179) bola žalovanému doručená dňa\n30.03.2025 (č. l. 180). Žalovaný sa v súdom určenej lehote 10 dní k vyjadreniu žalobcu nevyjadril,\npísomne sa vyjadril až po prvom pojednávaní dňa 26.06.2025, ktoré bolo odročené na termín 23.09.2025\nza účelom mimosúdneho rokovania strán sporu. Postup súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadol na\npodanie žalovaného predložené až dňa 24.07.2025 a v ňom uplatnené prostriedky procesnej obrany po\nmárnom uplynutí ním stanovenej lehoty na predloženie vyjadrenia (dňa 09.04.2025) napriek poučeniu\nžalovaného o následkoch nesplnenia uloženej povinnosti (a to až v nadväznosti na priebeh pojednávania\ndňa 26.06.2025) bol súladný s CSP (§ 167 ods. 4, § 153 ods. 2 CSP) a nepredstavuje porušenie práv\nžalovaného na spravodlivý proces.\n17. Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalovaný mal od začiatku konania možnosť vyjadriť sa ku\nvšetkým skutkovým tvrdeniam žalobcu a označiť dôkazy na podporu svojej obrany. Žaloba obsahovala\nrozhodujúce skutkové tvrdenia potrebné pre posúdenie veci, najmä tvrdenie o existencii televíznych\nprijímačov v ubytovacích zariadeniach žalovaného, o počte izieb, o rozsahu používania predmetov\nochrany, ako aj o spôsobe výpočtu uplatneného nároku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že tieto skutočnosti\nneboli zo strany žalobcu dostatočne preukázané, mal možnosť už v prvom vyjadrení k žalobe uviesť\nkonkrétne skutkové tvrdenia a navrhnúť dôkazy, ktorými by tieto tvrdenia spochybnil. Odvolací súd\nzároveň poukazuje na to, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie na predmetné podanie žalovaného\nprihliadol, nebolo by možné dospieť k inému rozhodnutiu vo veci. Argumentácia žalovaného totiž v\npodstatnej časti nepredstavovala nové rozhodujúce skutkové tvrdenia, ale iba opakovanie jeho právneho\nnázoru, že žalobca mal preukázať konkrétny rozsah verejného prenosu, konkrétne diela a konkrétnu\nmieru využitia televíznych prijímačov. S týmito námietkami sa však súd prvej inštancie riadne vecne\nvysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej inštancie došlo\nk porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy alebo čl. 6 ods. 1\nDohovoru.\n18. K odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa Sadzobníka žalobcu a výšky bezdôvodného\nobohatenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z obvyklej licenčnej\nodmeny ako základu pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd konštatuje, že žalobca\npreukázal zvyčajnú licenčnú odmenu predložením 663 rozšírených hromadných licenčných zmlúv. NS\nSR v uznesení sp. zn. 4Cdo/187/2021 potvrdil, že určovanie zvyčajných licenčných odmien vyplýva z\ndohodnutých sadzobníkov a platných licenčných zmlúv. Samotný sadzobník OKS nepredstavuje právny\npredpis a ani bez ďalšieho neurčuje výšku obvyklej licenčnej odmeny. Rozhodujúca však bola licenčná\nprax OKS, teda odmena, na ktorej sa žalobca v rozhodnom období skutočne dohodol s používateľmi\npredmetov ochrany.\nZ vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca predložil licenčné\n\nzmluvy uzatvorené s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení za rozhodné obdobie r. 2023, v ktorých\nbola licenčná odmena určená odkazom na jeho Sadzobník. Za rozhodujúci preto nemožno považovať\nsamotný obsah Sadzobníka, ale zmluvný konsenzus účastníkov licenčných zmlúv, z ktorého vyplýva, že\nodmena určená podľa Sadzobníka bola v rozhodnom období reálne uplatňovaná pri udeľovaní licencií.\nTakto ustálený spôsob predstavuje relevantné východisko pre určenie obvyklej licenčnej odmeny aj pri\nurčení výšky bezdôvodného obohatenia, čo korešponduje aj s uznesením ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2011,\npodľa ktorého sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa licenčnej praxe nositeľa práv. Uplatnená\nvýška bezdôvodného obohatenia vo výške 5.951,61 eur za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023\nzodpovedá licenčnej odmene podľa hromadných licenčných zmlúv uzatváraných žalobcom v rozhodnom\nobdobí. Z obsahu žaloby a vykonaného dokazovania zároveň vyplynuli rozhodujúce údaje pre výpočet\nnároku, najmä počet izieb jednotlivých ubytovacích zariadení, ich kategória a vybavenie televíznymi\nprijímačmi. Žalovaný neuviedol ani nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti spôsobilé tieto podklady\nalebo samotný výpočet spochybniť.\n19. Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal z toho, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy\npreukazujúce mieru vyťaženosti ubytovacích zariadení v r. 2023. Za takto zisteného skutkového stavu\nsúd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\nnajmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá zodpovedá 100 % miere vyťaženosti ubytovacieho\nzariadenia, keďže takáto odmena zodpovedá obvyklej licenčnej praxi žalobcu. S uvedenými závermi\nsa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom poznamenáva, že žalobca vo vyjadrení k\nodvolaniu správne argumentuje, že zvyčajnú licenčnú odmenu zodpovedajúcu 100 % vyťaženosti\nubytovacieho zariadenia je potrebné považovať za preukázanú aj vzhľadom na pasivitu používateľa\npredmetov ochrany a porušenie jeho zákonných povinností podľa ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona\na Sadzobníka.\nV takomto prípade žalobcu nemožno zaťažovať dôkazným bremenom nad mieru,\nktorá by bola v rozpore so zákonnými ustanoveniami, ktoré ukladajú používateľom predmetov ochrany\npovinnosť poskytnúť žalobcovi ako OKS pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany, medzi\nktoré nepochybne patrí aj vyťaženosť ubytovacích zariadení.\n20. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil so žalobcom určenou výškou odmeny za použitie diel ním zastupovaných\nautorov, bol oprávnený obrátiť sa so žiadosťou o určenie obsahu zmluvy na súd (§ 165 ods. 8 Autorského\nzákona). Žalovaný však mal pred používaním a šírením diel v ním prevádzkovanom ubytovacom\nzariadení v prvom rade možnosť viesť s OKS rokovania smerujúce k uzatvoreniu hromadnej licenčnej\nzmluvy v zmysle ust. § 165 ods. 1 Autorského zákona. Iniciatíva viesť s OKS rokovania predpokladaná\nust. § 165 ods. 1 Autorského zákona by ale musela byť na strane používateľa, ktorý má (do budúcna)\nzáujem o použitie predmetov ochrany a OKS by až následne (po prejavení záujmu používateľom) bola\npovinná viesť s takýmto subjektom rokovania smerujúce k uzatvoreniu zmluvy, kedy by si používateľ\nmohol vyjednať lepšie podmienky; k uvedenému žalovaný v rozhodnom období ale nepristúpil.\n21. Napokon ani odvolacia námietka žalovaného založená na rozhodnutí PMÚ SR nie je dôvodná.\nSprávne poukázal žalobca na to, že uvedené rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní podľa\npredpisov na ochranu hospodárskej súťaže a jeho závery nemožno bez ďalšieho prenášať na posúdenie\nvýšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona. Skutočnosť, že PMÚ\nSR pri hodnotení cenovej politiky žalobcu poukázal na význam koeficientu obsadenosti pri tvorbe\nSadzobníka, sama osebe neznamená, že v občianskom súdnom konaní je súd povinný určovať výšku\nobvyklej licenčnej odmeny podľa skutočnej obsadenosti ubytovacích zariadení. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že\nskutočná obsadenosť jeho zariadení bola nižšia, išlo o skutočnosť nachádzajúcu sa v jeho dispozičnej\nsfére, ktorú bol povinný tvrdiť a preukázať. Keďže tak neurobil, súd prvej inštancie nepochybil, ak\npri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z podkladov predložených žalobcom. Odvolací\nsúd preto uzatvára, že súd prvej inštancie správne určil výšku bezdôvodného obohatenia na základe\nvykonaného dokazovania a správne vyhodnotil skutkové tvrdenia strán sporu i rozloženie dôkazného\nbremena.\n22. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n\n(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n23. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o\ntrovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.\n§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnému\nžalovanému, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa\nust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "17e5f85e-132f-453b-b89a-dcbf1ee9e781:a55ef808-a832-42db-b244-c64a68d3f6d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/5/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/5/2024 z 13. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-02-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/17e5f85e-132f-453b-b89a-dcbf1ee9e781:a55ef808-a832-42db-b244-c64a68d3f6d8"}, {"guid": "327ad5b6-d1f0-4129-8973-74801f6d02e8:20997c88-ad37-4243-90fc-7bed81ea6e29", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/193/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/193/2019 z 24. 11. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-11-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/327ad5b6-d1f0-4129-8973-74801f6d02e8:20997c88-ad37-4243-90fc-7bed81ea6e29"}, {"guid": "b1092d88-92fb-40b5-91e1-9465e2d0d133:47891f55-608f-470c-a579-60110d9dea73", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8317203884.1", "spisova_znacka": "13Co/18/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/18/2019 z 26. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-03-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8317203884.1"}], "citovane_v": []}