Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/168/2025 z 14. 1. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 14. januára 2026, sp. zn. 4Co/168/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1424211541.2 Krajský súd Bratislava | 4Co/168/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1424211541.2 | 2026-01-14 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe07d392-f072-4118-b83f-aed6527590b4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1424211541.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 4Co/168/2025 1424211541 14. 01. 2026 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2026:1424211541.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: W.. V. L., I.. XX.XX.XXXX, G. B. O. M., K. XXX/X, proti odporcovi: Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, so sídlom v Bratislave, Štúrova 14/8, IČO: 00 177 431, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2025, č. k. 3C/101/2024-282, takto rozhodol: Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, doručený Mestskému súdu Bratislava IV dňa 30. novembra 2024, opravený a doplnený podaniami zo dňa 15. decembra 2024, 18. decembra 2024 a 8. januára 2025, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uloží odporcovi (ďalej aj „SZPB“) povinnosť (a) zdržať sa šírenia tvrdení o navrhovateľovi, že je „zlodejom, poškodzovateľom, spolupáchateľom, súčasťou konšpirácie proti vedeniu SZPB, súčasťou destabilizačných snáh proti SZPB, renegátom, záškodníkom, zasranom, chorým chlapcom, že pácha svinstvá“; (b) vymazať zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook - celý článok „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024, - celý článok „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024, - celý článok „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z 9. novembra 2024, - celý článok „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024, pretože obsahujú nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (c) vymazať zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook časť článku „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB Michalovce“ z 11. novembra 2024, konkrétne priezvisko navrhovateľa, pretože jeho zaradenie do textu je neopodstatnené a narúša jeho osobnostné práva; (d) vymazať zo svojej webovej stránky www.szpb.sk a zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook celý článok „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo Zvolene (4. časť)“ z 13. novembra 2024, pretože obsahuje vo väčšine svojho obsahu nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (e) vymazať zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook celý článok „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, pretože obsahuje nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa; (f) vymazať zo svojej oficiálnej stránky na sociálnej sieti Facebook oba články s identickým názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024, pretože vo väčšine svojho obsahu obsahujú nepravdivé, skresľujúce a hanlivé vyjadrenia na adresu navrhovateľa. Súd prvej inštancie zároveň odporcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Pri rozhodovaní vychádzal z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý navrhovateľ odôvodnil tým, že je členom SZPB (odporcu) viac než 10 rokov a zároveň pôsobí ako redaktor a asistent poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Uviedol, že do roku 2023 pôsobil ako redaktor mesačníka „Bojovník - noviny antifašistov“, ktorý je vydávaný odporcom, a zároveň ako správca webu odporcu. V rámci svojej novinárskej činnosti poukázal na problémy s riadením a financovaním SZPB, čo v reakcii odporcu vyústilo do jeho verejnej diskreditácie prostredníctvom mediálnych kanálov odporcu. Konštatoval, že odporca na nich zverejňuje účelovo a výlučne len články, ktoré podporujú jeho naratív, pričom iní členovia SZPB nemajú právo uverejniť článok. Keď sa pokúsil vyvrátiť argumentáciu odporcu, bol mu zablokovaný prístup na profil odporcu na sociálnej sieti Facebook. Uviedol, že odporca vo zverejňovaných článkoch na svojich oficiálnych mediálnych platformách, t. j. webovej stránke www.szpb.sk, profile na sociálnej sieti Facebook, mesačníku „Bojovník - noviny antifašistov“ a oficiálnej e-mailovej komunikácie adresovanej členom a funkcionárom SZPB, počnúc októbrom 2024 opakovane šíri o navrhovateľovi nepravdivé, skresľujúce, osočujúce a hanlivé vyjadrenia, ktorými znižuje jeho dôstojnosť, dobré meno, dôveryhodnosť v očiach verejnosti a profesijnú povesť vrátane možnosti ďalšieho kariérneho uplatnenia, a tým neoprávnene zasahuje do jeho práva na ochranu osobnosti. Tieto články obsahujú obvinenia navrhovateľa z korupcie, krádeže, porušovania zákona a iných neprávd a označujú ho za „zlodeja“, „(spolu)páchateľa“, „renegáta“, „záškodníka“ či „poškodzovateľa“, pričom nie sú podložené celkom žiadnymi dôkazmi a majú výhradne difamačný charakter. Tvrdil, že dopad týchto výrokov na jeho reputáciu je obrovský a keďže boli publikované širokej verejnosti, uchováva sa ich história pre verejnosť a odporca v ich šírení naďalej pokračuje, čím sa zvyšuje riziko nenapraviteľných škôd na osobnom a profesionálnom živote navrhovateľa a spôsobuje sa mu trvalá a nezvratná ujma na jeho právach, a preto mal za to, že je naplnená potreba okamžitého zásahu súdu. 3. Konkrétne navrhovateľ považoval za nepravdivé a neoprávnene zasahujúce do jeho práva na ochranu osobnosti nasledovné výroky odporcu: V článku „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024 v časti: «My budeme vždy nahlas hovoriť historickú pravdu a nenecháme sa kúpiť za judášske groše (koľko ste to sľubovali pán L.Á. tým, čo nás zradia? 300 000 navyše pre zväz? Priznáte to, alebo to budete zapierať? Kto vám to poradil? Kto to vie vybaviť? Kto je za týmto celým? Ukradli ste nám facebook-ovú skupinu, bez dovolenia používate naše logo (na ktoré máme mimochodom od tohto roka ochrannú známku, o čo sa pričinilo súčasné vedenie), robíte zlé veci a ste na veľmi zlej strane).» V článku „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo E. (4. časť)“ z 13. novembra 2024 v časti: «Mladí vpred alebo ako je to s V. L.? Zaraďujem sem túto tému, pretože i o nej sa hovorilo vo E., i vzťah k mladým redaktorom bol vyčítaný súčasnému vedeniu. Keď som prijal funkciu vedúceho mediálno-komunikačného oddelenia SZPB po 18. zjazde, zistil som, že nový predseda SZPB s novým tajomníkom Ústrednej rady SZPB majú výhrady voči mladým redaktorom mesačníka Bojovník V. L. a Z. Z.. Napriek tomu, že mi vysvetlili dôvody, prečo s nimi nechcú spolupracovať a ja som sa s ich výhradami stotožnil, uprosil som ich, aby mi aspoň jedného ponechali. Súhlasili! Rozhodlo sa, aby v redakcii zostal V. L., ktorý mal okrem článkov do printového Bojovníka na starosti aj webovú stránku a zväzový facebook. Z. Z. som chcel postupne opätovne zapájať do spolupráce s tým, aby sme spoločne vybudovali jeho dôveryhodnosť v očiach vedenia. Najskôr sme si len vo štvorici (predseda, tajomník, ja a V.. L.) dohodli, že to bude za podstatne nižšie peniaze, pretože on dovtedy z fakturovanej sumy vraj odovzdával časť zástupcovi šéfredaktora W. N. a druhú časť Z. Z.. Výsledkom rokovania bolo, že dve zmluvy mu síce ostanú, no tá o práci pre Bojovník bude znížená o sumy, ktoré dovtedy odvádzal iným. Zmluva na správu webovej stránky a facebooku ostala bez zmeny. Čo sa však stalo? V. L., napriek tomu, že zostal vo funkcii len na moje vyžiadanie, odmietol ma akceptovať ako vedúceho mediálnokomunikačného oddelenia a na webovú stránku bez môjho schválenia umiestnil materiál od Z.. T., ktorý bol jednoznačne ohováračský voči predsedovi SZPB O. Y., navyše bol neférový a fakticky nepresný. (Všimnime si, že už vtedy sa pracovalo na špinení a odstránení O.. Y. z funkcie predsedu a tiež to, kto na tom pracoval! Podotýkam, že to bol júl 2023!) Spočiatku som k tomu napísal svoje „vysvetlenie“ a nariadil som V.. L., aby ho „zavesil“ k tomu T. článku ako stanovisko hovorcu SZPB. Neurobil to a keď som to od neho opakovane žiadal, tak sa vyjadril, že on tam bude dávať iba to, s čím on súhlasí. Čiže autorita a mediálna zodpovednosť vedúceho mediálnokomunikačného oddelenia SZPB mu nehovorila nič. Preto som mu nariadil, aby klamný článok Z.. T. T. O.. Y. úplne stiahol. Veď sa tam objavil bez môjho vedomia. Aj to odmietol! Na základe toho som mu dal okamžitú výpoveď zo spolupráce (podotýkam, že V. L. nebol zamestnancom, ale zmluvným partnerom), čo mi na druhý deň schválil predseda SZPB O. Y.. Výsledkom tohto prípadu pre všetkých nás je teda zistenie, že V. L. je nielen mladý, ale že on je aj pracovne nepodriaditeľný! To však nie je všetko. Postupne som zistil, že z hľadiska mediálneho majetku nepatrí Zväzu takmer nič. A že každý si v SZPB bačoval ako sa mu chcelo. Dodnes mi nikto neodovzdal žiadny mediálny majetok, dodnes sa nezistilo kam sa podel digitálny fotoaparát, ktorý Zväzu daroval počas návštevy veľvyslanec ČĽR. Isté je, že je to krádež, ale kto ju spáchal??? Kam sa podeli redakčné počítače atď.? Najhoršie je to, že som zistil, že ani webová stránka bojovnik.info, szpb.info nám nepatrí, lebo je zaregistrovaná na úplne inú osobu mimo SZPB a z prostredia blízkeho Z.. T., W.. N. a keďže kedysi sme s daným majiteľom boli v jednom vydavateľstve, tak aj mne. Najväčšou drzosťou V. L. bolo, že na tieto stránky prenášal aj výsostný majetok SZPB - archív Bojovníkov a iné články, ktoré mu vyplývali zo zmluvnej spolupráce so SZPB a ktoré mu SZPB aj platil. Podotýkam, že sa to muselo diať s vedomým zástupcu šéfredaktora W.. N., vedúceho mediálneho oddelenia Z.. T. a aj jeho nástupkyne Y.. N.. Povedané inak, ak by sme ako nové vedenie neuskutočnili nutné právne kroky, SZPB by už bol vďaka týmto „mladým“ prišiel o mediálny majetok. Možno aj to mala prekryť zvolenská konferencia!» Článok „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB Michalovce“ z 11. novembra 2024 obsahuje meno navrhovateľa v súvislosti s údajným „tureckým šafárením s prostriedkami ústredia za bývalého predsedu B. M. a jeho ďalších spolupracovníkov“. V článku „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z 9. novembra 2024 v časti: «Potvrdili to aj 5. novembra 2024, keď dvaja členovia tejto skupiny bývalý redaktor Bojovníka V. L. a europoslanec za Hlas SD Z. T. bez ohlásenia vtrhli na zasadanie Ústrednej rady SZPB a trvali na tom, aby sa tento orgán ihneď zaoberal situáciou v SZPB aj keď mal stanovený iný program. Pridal sa k nim aj predseda bratislavskej oblastnej organizácie SZPB, ktorý je členom ústrednej rady.» V článku „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024 v časti: «K neutíchajúcej rozbíjačskej aktivite bývalého redaktora Bojovníka V. L. a k tzv. „celoslovenskej konferencii“, ktorú zvoláva predsedníctvo oblastného výboru SZPB vo E. pod názvom „Poslanie a vízie SZPB vo víre spoločenského vývoja“. Predsedníctvo sa uznieslo na uplatnení právnych a iných krokov na ochranu svojej značky „Bojovník“, ktorá je V. L. používaná v adrese bojovnik.info, čo sa rovná krádeži majetku SZPB.» V príspevku „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024 v časti: «Jeho meno bolo spomenuté, zdôrazňujem, že len spomenuté, až v „rôznom“, keď sa hovorilo o opatreniach, ako si ochrániť právo na mediálny majetok SZPB, teda na značku „Bojovník“ atď. Práve vtedy padlo meno „V. L.“, pretože je to on, kto odcudzene používa našu značku a zdá sa, že s tým nemieni prestať. SZPB je v tomto prípade v úlohe poškodeného a neustále poškodzovaného a V. L. v úlohe poškodzovateľa, resp. v úlohe spolupáchateľa poškodzovateľa. A preto na záver už len jedna otázka. Kto to kedy videl, aby sa okradnutý chcel rozprávať s pravdepodobným zlodejom? Ja myslím, že nikto! Veď na Slovensku na to máme kompetentné orgány. A práve preto to SZPB necháva na ne. Dôkazom toho je prijaté uznesenie.» V článku „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024 v časti: «Na predchádzajúcom rokovaní ústrednej rady ho dokonca zastavil V. L. s návrhom, že „čo poviete, pán predseda, keby ste sa vzdali funkcie predsedu zo zdravotných dôvodov“? A ešte dodal - „no a s W. si potom poradíme!“ Predseda toto doplnil aktuálnym príkladom z tohto rokovania, že dnes vám „volal na oblastné organizácie, aby ste hlasovali proti prijatiu Stanov SZPB“. „On je len predĺžená ruka..., ktorú využívajú práve títo renegáti zo zvolenskej konferencie“!“; a takisto v časti „Keďže však niekto z renegátov i toto oponoval, tak bol k tomu doplnený fakt, ako V. L. (v mene koho?) sľuboval členovi súčasného predsedníctva ÚR SZPB W. Á., že keď prejde na ich stranu, tak zväz dostane 300 tisíc eur! W.. Á. to na rokovaní potvrdil. Takže kto všetko je do tohto komplotu proti SZPB zapojený?» Dva články s identickým názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024. V tomto prípade oba statusy sa celé týkajú len osoby navrhovateľa a dajú sa považovať za ohováranie. 4. Mestský súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol (v poradí prvým) uznesením zo 7. februára 2025 č. k. 3C/101/2024-221, ktorým návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal navrhovateľ odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol na odvolanie navrhovateľa uznesením z 15. apríla 2025 sp. zn. 4Co/46/2025 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol, že „nepostupoval správne, keď návrh navrhovateľa posúdil ako celok a neposudzoval jednotlivé napádané výroky odporcu individuálne aj vzhľadom k tomu, že každý napádaný výrok sa týka iného navrhovateľom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska posúdenia jednotlivých napádaných výrokov odporcu nepreskúmateľné“ (bod 32. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). 5. Súd prvej inštancie sa v intenciách kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní oboznámil so všetkými listinnými dôkazmi predloženými navrhovateľom na osvedčenie svojich skutkových tvrdení, konkrétne článkami a príspevkami zverejnenými na webovom sídle odporcu www.szpb.sk, na jeho profile na sociálnej sieti Facebook alebo v tlačenej verzií mesačníka „Bojovník - noviny antifašistov“ s názvom „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024, „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo E. (4. časť)“ z 13. novembra 2024, „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB W.“ z 11. novembra 2024, „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z 9. novembra 2024, „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024, „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024 a „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024; stanoviskom Predsedníctva ÚR SZPB ku tzv. konferencii z 15. októbra 2024; prepisom z verejného zasadnutia Predsedníctva ÚR SZPB z 28. novembra 2024 a žiadosťou navrhovateľa o vystúpenie na tomto zasadnutí; odpoveďami Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy z 3. septembra 2024, 8. októbra 2024 a 14. januára 2025 na žiadosť navrhovateľa o poskytnutie informácie ohľadom príspevku pre SZPB; výzvou navrhovateľa adresovanou odporcovi na vymazanie časti textov týkajúcich sa jeho osoby z 26. októbra 2024; stanovami SZPB, ako aj ďalším obsahom spisu. 6. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1 CSP, § 325 ods. 2 písm. d) CSP, § 326 ods. 1 a 2 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 329 ods. 2 CSP, § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákona, čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vety Ústavy SR, čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv. 7. Skonštatoval, že po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu predloženými dôkazmi síce mal osvedčenú existenciu právneho vzťahu medzi sporovými stranami t. j. odporca uverejnil o navrhovateľovi na svojom webovom sídle www.szpb.sk a na svojom profile na sociálnej sieti Facebook viaceré články a príspevky s výrokmi, ktorých obsah sa predbežne môže javiť ako difamujúci, a teda objektívne spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, avšak navrhovateľovi sa podľa názoru súdu prvej inštancie nepodarilo dostatočne spoľahlivo osvedčiť existenciu potreby vyžadujúcej si bezodkladnú úpravu pomerov medzi ním a odporcom. 8. Uviedol, že právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do ochrany osobnosti fyzickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na osobnostných právach vyvolať. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť písmom (písomne), treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenie alebo o hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. V nadväznosti na uvedené poukázal na to čo je neoprávneným zásahom a čo predstavuje slobodu prejavu. Skonštatoval, že v oblasti difamačných sporov existuje niekoľko základných orientačných kritérií, ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu (vrátane práva šíriť informácie) alebo ochrane osobnosti. Uviedol, že rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní akceptovateľnosti stretu slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti je otázka primeranosti a na jej riešenie sa využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky „kto?“, „o kom?“, „čo?“, „kde?“, „kedy?“ a „ako?“ v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 492/2012). 9. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo skutkových tvrdení navrhovateľa a predložených listinných dôkazov možno na účely konania o neodkladnom opatrení - ako konania zjednodušeného a zrýchleného, v ktorom sa nezisťuje úplný skutkový stav - považovať predbežne za osvedčenú danosť hmotnoprávneho nároku navrhovateľa a jeho právny záujem na nariadení navrhovaného neodkladného opatrenia. Jednotlivé navrhovateľom označené články a príspevky odporcu sa podľa názoru súdu prvej inštancie môžu predbežne javiť ako objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, pretože - posudzujúc ich podľa svojho obsahu a kontextu - navrhovateľa obviňujú resp. navodzujú dojem o podozrení zo spáchania niektorého z trestných činov korupcie, neoprávneného používania loga odporcu, odcudzenia značky „Bojovník“, neekonomického nakladania s prostriedkami odporcu v rozpore s jeho záujmami či neoprávneného svojvoľného konania prirovnaného ku krádeži facebookovej skupiny a mediálneho majetku odporcu. Skonštatoval, že podmienku osvedčenia existencie právneho vzťahu medzi sporovými stranami a dôvodnosti a trvania práva navrhovateľa, ktorému sa má poskytnúť ochrana, predbežne považoval za splnenú. Poukázal na to, že splnenie tohto predpokladu ale automaticky nemôže rezultovať do záveru, že už sú tak kumulatívne splnené aj všetky ostatné zákonné predpoklady vyžadované pre nariadenie neodkladného opatrenia a súd je povinný podanému návrhu bez ďalšieho vyhovieť. Uviedol, že mylný je preto názor, podľa ktorého ak navrhovateľ neodkladného opatrenia osvedčí dôvodnosť a trvanie práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana, samo osebe to už znamená, že treba tak považovať za splnený aj predpoklad osvedčenia existencie bezodkladnej potreby úpravy pomerov medzi sporovými stranami. Tieto dva predpoklady nemajú medzi sebou vzťah implikácie, ale ide o osobitné predpoklady, z ktorých každý podlieha samostatnému skúmaniu, ktorého výsledkom môže byť aj alternatíva, že bola síce bola zistená existencia ohrozeného či porušeného práva, ale súd nezistil existenciu potreby bezodkladne upraviť pomery medzi stranami spôsobom žiadaným navrhovateľom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená podmienka bezodkladnosti v zmysle § 325 ods. 1 CSP, ktorá má esenciálny význam z tohto dôvodu, že súd rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia bez riadneho vykonania dokazovania a bez možnosti protistrany vyjadriť sa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a navrhnúť resp. pripojiť svoje vlastné dôkazy. Zo skutkových tvrdení navrhovateľa a ním predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie nemal osvedčenú existenciu potreby vyžadujúcej si bezodkladnú úpravu pomerov medzi ním a odporcom, t. j. že medzi sporovými stranami nastal taký stav právnych a faktických vzťahov, ktorý by si bezpodmienečne vyžadoval rýchly zásah súdu a poskytnutie súdnej ochrany formou neodkladného opatrenia. 10. Poukázal na zmysel inštitútu neodkladného opatrenia a konštatoval, že v preskúmavanej veci sa tvrdený zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti šírením difamujúcich informácií zo strany odporcu udial formou zverejnenia viacerých článkov a príspevkov na webovom sídle odporcu www.szpb.sk a na jeho profile na sociálnej sieti Facebook (t. j. „kde?“). Autorom týchto článkov a príspevkov (t. j. „kto?“) sú osoby vo vedení odporcu (tajomník a členovia Ústrednej rady SZPB, hovorca SZPB, členovia vedenia oblastných organizácií SZPB) a týkajú sa (t. j. „čo?“ a „kedy?“) výlučne aktuálneho či nedávneho pôsobenia navrhovateľa (t. j. o kom?“) v žalovanom občianskom združení, jeho aktivitách súvisiacich (resp. konkurujúcich) s predmetom činnosti odporcu a jeho kritického vzťahu k vedeniu tohto združenia vrátane vzniknutých nezhôd a nedorozumení, na ktoré autori týchto článkov a príspevkov prezentujú svoj vlastný uhol pohľadu, východiská posudzovania a stanoviská (t. j. „ako?“). Uviedol, že pri hodnotení intenzity tvrdeného zásahu nemožno opomenúť fakt, že navrhovateľ bol správcom webového sídla odporcu, jeho facebookovej skupiny a zároveň redaktorom mesačníka vydávaného odporcom, v ktorom publikoval svoje články a príspevky, a tak na základe vlastného rozhodnutia vstúpil do verejného priestoru a prezentoval v ňom svoj pohľad nielen na celospoločenské témy, ale aj vnútroorganizačné pomery a dianie u odporcu. Pokiaľ navrhovateľ sám dobrovoľne prijal u odporcu pozíciu spojenú so správou jeho webového sídla a skupiny na sociálnej sieti Facebook a pozíciu redaktora novín vydaných odporcom, možno od neho oprávnene vyžadovať, aby strpel aj určitú väčšiu mieru kritiky zo strany vedenia tohto občianskeho združenia, pokiaľ sa týka tejto jeho činnosti vykonávanej pre združenie a nepresiahla rámec oprávnenej kritiky. 11. Podľa názoru súdu prvej inštancie z obsahu vyššie uvedených článkov a príspevkov nevyplýva, že by jednotlivé výroky, ktoré navrhovateľ požaduje vymazať a vo vzťahu ku ktorým navrhuje zdržať sa ich šírenia, vykazovali čo do intenzity a kvality (t. j. „ako?“) také znaky verbálneho útoku, nenávistného, zákerného či podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia. Zdôraznil, že tento záver sa týka každého jedného článku a príspevku napádaného navrhovateľom v ním podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 12. V ďalšom súd prvej inštancie posudzoval články a príspevky napádané navrhovateľom jednotlivo, pričom uviedol, že článok „Vyhlásenie tajomníka Ústrednej rady SZPB“ z 31. októbra 2024 je podľa svojho obsahu predovšetkým bezprostrednou reakciou tajomníka ÚR SZPB E. W. na vystúpenie poslanca Európskeho parlamentu a člena SZPB Z. T. na celoslovenskej konferencii konanej 28. októbra 2024 vo E., ktorý sa kriticky vyjadril k spôsobu vykonávania funkcie predsedu SZPB O. Y. a aj samotného autora tohto článku ako tajomníka ÚR SZPB. Jednou z kritizovaných záležitostí bolo vytknutie, že „zväz dostal nízku dotáciu a neskoro“, za čo ale autor článku popiera zodpovednosť vedenia SZPB. Konštatoval, že zároveň autor článku vyjadril obavu pred odvolaním vedenia SZPB (vrátane predsedu a jeho samého) a ubezpečil, že súčasné vedenie zväzu „sa nepodvolí snahám o zmenu kurzu našej organizácie“. Vyjadril, že článok sa venuje osobe navrhovateľa len v jednom záverečnom odseku, v ktorom autor pokladá navrhovateľovi otázku: „Koľko ste to sľubovali, pán [navrhovateľ], tým, čo nás zradia? 300 000 navyše pre zväz?“ Uviedol, že z kontextu článku vyplýva, že bol písaný v čase po voľbách nového vedenia SZPB, ktorý bol vyhrotený medzi zvolenými funkcionármi a - zjednodušene povedané - tzv. „reformným krídlom“ nespokojným s výsledkom volieb a usilujúcim sa dosiahnuť zmenu vo vedení, pričom do tohto „krídla“ patril aj spomínaný Z. T. a tiež navrhovateľ. Z obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a ostatných článkov priložených k tomuto návrhu vyplýva, že odporca vytýka navrhovateľovi, že mal ústne sľúbiť členovi súčasného vedenia W. Á., že keď prejde na „ich stranu“, tak „vybaví“ pre zväz vyššiu dotáciu o 300 000 eur - odtiaľ má základ použitý výraz „zradia“ a „judášske groše“. Člen súčasného vedenia SZPB W. Á. mal pravdivosť tejto skutočnosti potvrdiť a následne to oznámil zvyšným členom vedenia SZPB, a teda aj autorovi článku (tajomníkovi ÚR SZPB). Dodal, že autor článku teda navrhovateľa s touto skutočnosťou konfrontuje. Ďalej uviedol, že navrhovateľ vo svojom návrhu potvrdil, že „v reakcii deklaroval, že zmena vedenia SZPB by podľa jeho názoru, ktorý verejne prezentuje, priniesla väčšiu podporu od ministerstva vnútra,“ a dodal, že toto „však nemožno interpretovať ako korupciu, ale ako neschopnosť súčasného vedenia SZPB rokovať s predstaviteľmi štátu“. Súdu prvej inštancie z obsahu tohto článku a jeho časového a vecného kontextu predovšetkým s priebehom celoslovenskej konferencie vo E. vyplývalo, že autorovi článku bola oznámená predmetná skutočnosť o schopnosti vybavenia vyššej dotácie pre zväz v prípade podpory zmeny vedenia, s ktorou navrhovateľa konfrontuje formou otázok, pričom použité slovné výrazy nespájajú navrhovateľa s korupciou alebo s inou trestnou činnosťou. Poukázal na to, že navrhovateľ bol autorom konfrontovaný iba ohľadom toho, že mal ústne povedať členovi vedenia SZPB W. Á., že ak prejde na „ich stranu“, tak vybaví pre zväz vyššiu dotáciu. Taktiež poukázal na to, že autor v článku nijako netvrdí, že navrhovateľ akúkoľvek dotáciu reálne vybavil, začal vybavovať, vôbec dokázal vybaviť, spôsobil, že SZPB bola poskytnutá nižšia dotácia, alebo spôsobil SZPB v súvislosti s dotáciami akúkoľvek majetkovú škodu; z tohto dôvodu list Ministerstva vnútra SR zo 14. januára 2025 s odpoveďami na navrhovateľove otázky týkajúce sa financovania SZPB z verejných zdrojov nemá podľa názoru súdu prvej inštancie žiadnu relevanciu k meritu veci. Dodal, že aj keby predmetná kritika, hoci je vecná a konkrétna, napriek tomu nebola oprávnená, pretože by sa nezakladala na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom s jediným cieľom navrhovateľa len svojvoľne uraziť či očierniť. Dospel preto k záveru, že so zreteľom na tieto súvislosti ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Doplnil, že uvedený záver obdobne platí aj vo vzťahu k ďalším výrokom v článku smerovaným k navrhovateľovi, a to „ukradli ste nám facebookovú skupinu, bez dovolenia používate naše logo (na ktoré máme mimochodom od tohto roka ochrannú známku, o čo sa pričinilo súčasné vedenie), robíte zlé veci a ste na veľmi zlej strane“. Uviedol, že z predložených ďalších listinných dôkazov vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom existuje spor o tom, že navrhovateľ neoprávnene, t. j. bez privolenia odporcu používa značku «Bojovník» a logo SZPB na svojej webovej stránke www.bojovnik.info (kde je navrhovateľ uvedený ako jediná kontaktná osoba - pozn. súdu; k tomu porov. text na tejto stránke: „Kontakt na redakciu: redakcia@bojovnik.info. Tel. číslo: [...] - redaktor V. L.. Ďalšie kontakty pripravujeme…“, ako aj označenie navrhovateľa v záhlaví listov Ministerstva vnútra SR z 3. septembra 2024, 8. októbra 2024 a 14. januára 2025 na jeho žiadosti o poskytnutie informácie: „V. L., redakcia portálu Bojovnik.info, redakcia@bojovnik.info“), čo odporca považuje za neoprávnený zásah do jeho práv k ochrannej známke, navrhovateľovi to opakovane vyčíta, vyzýva ho, aby od tohto konania upustil a sám laicky takéto konanie označuje výrazom „odcudzenie“ resp. prirovnáva ho ku „krádeži“, keďže oprávnenie na používanie loga ako predmetu duševného vlastníctva patrí - ako to odporca uvádza aj v spomenutých výrokoch - výhradne zväzu. Konštatoval, že hoci odporca v týchto výrokoch použil ostrejšie výrazové prostriedky, súd prvej inštancie posudzujúc ich v celom kontexte článku a vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami nedospel k záveru, že by boli zvolené z pohľadu odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom s jediným cieľom navrhovateľa len svojvoľne uraziť a očierniť, a preto ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Dodal, že v prípade tohto článku, vo vzťahu ku ktorému sa navrhovateľ domáha jeho odstránenia v celom rozsahu, taktiež nie je splnená ani podmienka primeranosti navrhovaného neodkladného opatrenia, pretože tento pomerne rozsiahly článok sa osobe navrhovateľa venuje iba v jedinom odseku. Nariadenie odstránenia celého článku, ako to požaduje navrhovateľ, by pri porovnaní práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a slobody prejavu odporcu podľa názoru súdu prvej inštancie nad primeraný rozsah neodôvodnene zasahovalo do slobody prejavu odporcu. Nariadenie odstránenia celého tohto článku preto ani z tohto dôvodu nebolo podľa jeho názoru opodstatnené. 13. Súd prvej inštancie uviedol, že obsahom článku „Skryté ciele a možno ešte skrytejšie úmysly organizátorov tzv. celoslovenskej konferencie SZPB vo E. (4. časť)“ z 13. novembra 2024, ktorého autorom je vedúci mediálno-komunikačného oddelenia SZPB O. W., je kritika navrhovateľovho pôsobenia ako správcu webu SZPB, správcu skupiny SZPB na sociálnej sieti Facebook a ako redaktora mesačníka Bojovník. Kritika autora článku ako de facto navrhovateľovho nadriadeného spočívala v tom, že navrhovateľ bez jeho schválenia umiestnil na webovú stránku odporcu materiál ohovárajúci predsedu zväzu O. Y., ku ktorému následne navrhovateľ odmietol uverejniť vysvetľujúce stanovisko autora článku a takisto odmietol tento článok z webovej stránky odstrániť. Na základe tohto autor článku usúdil, že navrhovateľ je „pracovne nepodriaditeľný“. V článku navrhovateľovi ďalej vytýkal, že na webovú stránku bojovnik.info, ktorá ale nebola mediálnou platformou odporcu, „prenášal“ mediálny majetok SZPB, a to archív mesačníka Bojovník, ako aj iné články, ku ktorým mal odporca autorské práva. Takéto konanie navrhovateľa označil za „najväčšiu drzosť“ a napokon dodal, že „ak by sme ako nové vedenie neuskutočnili nutné právne kroky, SZPB by už bol vďaka týmto ,mladým' prišiel o mediálny majetok“. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsahom tohto článku je teda vecná a konkrétna kritika navrhovateľovho pôsobenia u odporcu v rámci mediálnej agendy. Mal za to, že aj keby predmetná kritika nebola oprávnená a nezakladala by sa na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti preto ich intenzita a kvalita objektívne podľa súdu prvej inštancie nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie doplnil, že v tomto článku jeho autor tiež spomína, že počas svojho pôsobenia „postupne zistil, že z hľadiska mediálneho majetku nepatrí zväzu takmer nič“ a že „každý si v SZPB bačoval, ako sa mu chcelo“. Ďalej uvádza, že mu dodnes nikto žiadny mediálny majetok neodovzdal a že „dodnes sa nezistilo, kam sa podel digitálny fotoaparát, ktorý zväzu daroval počas návštevy veľvyslanec ČĽR“. Na základe uvedeného potom usudzuje a pýta sa, že „isté je, že je to krádež, ale kto ju spáchal??? Kam sa podeli redakčné počítače atď.?“ Súd prvej inštancie vyjadril, že predmetné výroky vedúceho mediálno-komunikačného oddelenia SZPB sú síce kritikou vnútorných pomerov vo zväze na úseku mediálnej agendy (porov. slovné spojenie „každý“ si v SZPB „bačoval, ako sa mu chcelo“), avšak nespájajú sa nezameniteľne práve s osobou navrhovateľa. Mal za to, že z týchto výrokov nevyplýva, že z „krádeže“ digitálne fotoaparátu či redakčných počítačov sa obviňuje práve navrhovateľ, ale práve naopak, sám autor článku konštatuje, že sa nezistilo, čo sa s fotoaparátom stalo a v nadväznosti na to sa pýta, kto si ho ponechal. Netvrdí, že si ho ponechal resp. - vyjadrené slovami autora článku - „ukradol“ práve navrhovateľ. Pri týchto výrokoch, posudzujúc ich podľa svojho obsahu aj kontextu, v ktorom boli uvedené, sa preto súdu prvej inštancie nejavilo ako dostatočne osvedčené, že by bolo porušené práve navrhovateľovo právo na ochranu osobnosti, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, čo podľa súdu prvej inštancie znamená, že vo vzťahu k tejto časti uvedeného článku neboli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. 14. K článku „Stanovisko predsedníctva oblastnej organizácie SZPB W.“ z 11. novembra 2024 súd prvej inštancie uviedol, že obsahuje meno navrhovateľa v súvislosti s údajným „tureckým šafárením s prostriedkami ústredia za bývalého predsedu B. M. a jeho ďalších spolupracovníkov“, ktoré autori článku žiadajú po zmene vedenia SZPB po voľbách z 25. mája 2024 „konečne vyšetriť“. 20.1. Výrok o „tureckom šafárení“ nie je podľa súdu prvej inštancie skutkovým tvrdením, ktorého pravdivosť možno exaktne preukázať, ale ide o hodnotiaci úsudok autorov článku, ktorý možno vo všeobecnosti chápať ako kritiku konkrétnych trinástich vymenovaných osôb, ktorá mala spočívať v podieľaní sa podľa názoru autorov článku - na zlom a neefektívnom hospodárení SZPB za predošlého vedenia, s ktorým autori článku vyjadrujú nesúhlas. Súd prvej inštancie dôvodil, že použitý slovný výraz síce možno považovať za expresívny v pejoratívnom zmysle, avšak jeho obsah a ďalší kontext výslovne nespája navrhovateľa a ďalšie osoby s konkrétnou trestnou činnosťou (doplnil, že šafáriť ako zle hospodáriť automaticky neznamená rozkrádať, spreneveriť, či podvádzať, ako sa to snaží nadsadiť navrhovateľ) a ani jeho intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie poznamenal, že sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. Len samotná skutočnosť, že spomenutý výrok autorov článku neprijíma navrhovateľ pre seba ako priaznivý, nemôže bez ďalšieho spôsobovať ten právny a procesný následok, že súd je automaticky povinný jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. 15. Súd prvej inštancie v ďalšom konštatoval, že v článku „Nedajme si ukradnúť a zlikvidovať SZPB!“ z 9. novembra 2024 jeho autor V. Y. uviedol, že navrhovateľ spolu s poslancom Európskeho parlamentu Z. T. „bez ohlásenia vtrhli“ na zasadnutie ÚR SZPB z 5. novembra 2024 a „trvali na tom, aby sa tento orgán ihneď zaoberal situáciou v SZPB aj keď mal stanovený iný program“. Vyjadril, že navrhovateľ vo svojich podaniach k tomuto tvrdeniu uviedol, že tohto zasadnutia sa zúčastnil ako zástupca verejnosti, pričom sa do rokovania nijako nezapájal s výnimkou záveru rokovania, keď verejne vyzval odporcu na zmier. Poznamenal, že súdu nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by objektívne osvedčoval, ako prebiehalo predmetné zasadnutie ÚR SZPB z 5. novembra 2024, a preto nie je podľa názoru súdu prvej inštancie možné relevantne vyhodnotiť, že by išlo o skutkové tvrdenie, ktoré nie je pravdivé, a teda že sa týmto článkom neoprávnene zasiahlo do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Mal za to, že v tomto prípade nie je splnená už podmienka existencie a trvania práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana. A takisto, slovný výraz „vtrhli“, použitý aj vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorý sa - ako sám tvrdí - predmetného zasadnutia skutočne zúčastnil, možno síce považovať za expresívny výraz s pejoratívnym zafarbením, avšak jeho intenzita objektívne podľa súdu prvej inštancie nevykazuje také kvality verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu práve prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. 16. K článku „Predsedníctvo proti rozbíjačským snahám a nepriazni, nielen renegátov“ z 24. októbra 2024 súd prvej inštancie uviedol, že informuje o zaujatí stanoviska predsedníctva SZPB, ktoré samo považuje za zásadné, a to okrem iného aj k aktivite navrhovateľa, ktorú zo svojho pohľadu označilo vzhľadom na jej charakter za „neutíchajúcu rozbíjačskú aktivitu“, a to že sa uznieslo na uplatnení právnych a iných krokov na ochranu svojej značky «Bojovník» (ide o názov mesačníka odporcu pozn.), ktorá má byť navrhovateľom „používaná v adrese bojovnik.info, čo sa rovná krádeži majetku SZPB“. Konštatoval, že obsahom tohto článku je teda správa vedenia SZPB o tom, že sa rozhodlo uplatniť si právo na ochranu svojej značky, a to proti navrhovateľovi, ktorý podľa názoru vedenia SZPB túto značku bez oprávnenia tiež používa, čo laicky prirovnalo ku „krádeži majetku SZPB“. Súd prvej inštancie konštatoval, že výrazové prostriedky použité vo vzťahu navrhovateľovi možno vyhodnotiť ako hodnotiace úsudky odporcu k jeho konaniu, ktoré sám odporca považuje za poškodzujúce jeho značku, a to - ako z kontextu možno vyvodiť - nebezpečenstvom vyvolania zámeny spočívajúcej v tom, že adresa bojovnik.info je mediálnym portálom odporcu a že postoje, stanoviská a názory na nej zverejňované sú zároveň postojmi, stanoviskami a názormi odporcu, čo ale nie je pravdou. Súd prvej inštancie poznamenal, že hoci odporca použil expresívne výrazové prostriedky, posudzujúc ich v celom kontexte článku súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by boli zvolené z pohľadu odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť. Poukázal na to, že so zreteľom na tieto súvislosti preto ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Zároveň dodal, že sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. Len samotná skutočnosť, že spomenutý hodnotiaci úsudok vedenia SZPB vo vzťahu k navrhovateľovmu opísanému konaniu neprijíma navrhovateľ pre seba ako priaznivý, nemôže bez ďalšieho spôsobovať ten právny a procesný následok, že súd je automaticky povinný jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. 17. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že príspevok nadpísaný ako „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, ktorého autorom je hovorca SZPB O. W., je reakciou na tvrdenia navrhovateľa o tom, že predsedníctvo SZPB nedodržuje stanovy SZPB a porušuje práva členov SZPB, keď o nich rokuje bez ich prítomnosti. Autor v príspevku informuje, že na rokovaní predsedníctva ÚR SZPB z 23. októbra 2024 bol navrhovateľ spomínaný len v bode „Rôzne“, keď sa hovorilo o opatreniach na ochranu „mediálneho majetku SZPB“, a to značky «Bojovník», keďže odporca má za to, že navrhovateľ je ten, „kto odcudzene používa našu značku a zdá sa, že s tým nemieni prestať“. V tomto kontexte autor príspevku označil odporcu za poškodeného a navrhovateľa za „poškodzovateľa“ resp. „spolupáchateľa poškodzovateľa“, a zároveň sa v nadväznosti na navrhovateľom tvrdené opomenutie pozvať ho na predmetné rokovanie - nadneseným spôsobom - pýta: „Kto to kedy videl, aby sa okradnutý chcel rozprávať s pravdepodobným zlodejom?“ Súd prvej inštancie uviedol, že príspevok sa teda opäť týka sporu medzi sporovými stranami o používaní značky «Bojovník», o ktorej odporca tvrdí, že mu patrí - t. j. že ide o „mediálny majetok SZPB“ - a že mu ju navrhovateľ neoprávnene používa, a preto ho vníma ako „poškodzovateľa“ jeho práv resp. oprávnených záujmov, pričom toto neoprávnené používanie značky sám laicky označuje ako „odcudzenie“, z čoho potom vyvodzuje slovné spojenie „pravdepodobný zlodej“. Z takto zisteného skutkového stavu uzavrel ako aj v predošlom bode odôvodnenia tohto uznesenia, že hoci odporca použil vo vzťahu k navrhovateľovi expresívne výrazové prostriedky, posudzujúc ich v celom kontexte príspevku súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by boli zvolené z pohľadu odporcu absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť alebo očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti preto podľa súdu prvej inštancie ich intenzita a kvalita objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. 18. K článku „Ani tretí pokus o prevrat v SZPB...“ z 13. decembra 2024 súd prvej inštancie uviedol, že v tomto článku jeho autor O. W. popísal priebeh rokovania ÚR SZPB (o personálnych otázkach, úprave stanov, rozpočte a pod.), na ktorom sa následne preberala v tom čase diskutovaná záležitosť o nespokojnosti niektorých členov s výsledkami volieb vedenia SZPB usilujúcich sa o zmenu vedenia, ktorých autor článku označil výrazom „renegáti“ resp. „záškodnícki renegáti“, čo je synonymum slova zradca, odpadlík. Konštatoval, že z obsahu tohto článku ďalej vyplýva, že počas rokovania vystúpil tiež predseda SZPB O. Y., ktorý informoval, že „na predchádzajúcom rokovaní ústrednej rady ho dokonca zastavil [navrhovateľ] s návrhom, že ,čo poviete, pán predseda, keby ste sa vzdali funkcie predsedu zo zdravotných dôvodov?' A ešte dodal - ,no a s W. si potom poradíme!'“ Konanie navrhovateľa doplnil príkladom z tohto rokovania, že navrhovateľ mal „volať na oblastné organizácie, aby hlasovali proti prijatiu Stanov SZPB“, a v nadväznosti na to navrhovateľa označil ako „predĺženú ruku, ktorú využívajú práve títo renegáti zo zvolenskej konferencie“. Podľa jeho názoru celoslovenská konferencia SZPB vo E. bola „prevratom“ proti súčasnému vedeniu SZPB, „ktorý nevyšiel“. Článok ďalej pokračuje prezentovaním obsahu vystúpenia tajomníka SZPB E. W., ktorý „priblížil technické detaily, ako si renegáti predsavzali prevziať moc v SZPB“ a na oponentúru jedného z členov následne doplnil „fakt, ako [navrhovateľ] (v mene koho?) sľuboval členovi súčasného predsedníctva ÚR SZPB W. Á., že keď prejde na ich stranu, tak zväz dostane 300 tisíc eur! W.. Á. to na rokovaní potvrdil.“ Súd prvej inštancie vyjadril, že predmetné výroky možno označiť jednak ako konštatovania autora článku o vnímaní vnútorných pomerov v rámci SZPB, v ktorom majú rôzne skupiny odlišné záujmy a snažia sa na „svoju stranu“ získať niektorých vplyvných členov, a jednak ako citácie vystupujúcich osôb na predmetnom rokovaní. Odporca v rámci slobody prejavu avšak má právo kritizovať konanie jednotlivých zúčastnených osôb, a teda aj navrhovateľa, ak sa týka snahy o získanie vplyvu v rámci SZPB. Táto kritika - hoci je uvedená s dostatočným opisom skutkového základu, z ktorého vychádza - môže byť vo výsledku založená na nepravdivých faktoch, a teda neoprávnene zasahujúca do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, avšak v danom článku je vyjadrená vecne, konkrétne a nie zjavne neprimeraným spôsobom s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť alebo očierniť. Uzavrel, že vzhľadom na použité výrazové prostriedky nenesie čo do intenzity a kvality také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Dodal, že v prípade tohto článku, vo vzťahu ku ktorému sa navrhovateľ domáha jeho odstránenia v celom rozsahu, taktiež nie je splnená ani podmienka primeranosti navrhovaného neodkladného opatrenia, pretože tento pomerne rozsiahly článok sa osobe navrhovateľa venuje iba v malej časti. Mal za to, že nariadenie odstránenia celého článku, ako to požaduje navrhovateľ, by pri porovnaní práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a slobody prejavu odporcu nad primeraný rozsah neodôvodnene zasahovalo do slobody prejavu odporcu, preto nariadenie odstránenia celého tohto článku nie je opodstatnené. 19. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že v dvoch príspevkoch predsedu SZPB O. Y. s identickým názvom „Vec: Informácia a prosba o zamedzenie nezákonného konania“ z 18. decembra 2024, ktoré sú adresované ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a generálnemu tajomníkovi sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR, sa podáva správa o navrhovateľovi, že nepracuje v redakcii mesačníka Bojovník, nie je ani členom mediálno-komunikačného oddelenia Ústredia SZPB a nemá žiadne splnomocnenie vystupovať v mene odporcu. Bol názoru, že zverejnenie týchto vecných informácií nemá difamačný charakter, a preto súd prvej inštancie vo vzťahu k nim nemal osvedčené, že by nimi bolo porušené právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, pričom uzavrel, že vo vzťahu k tejto časti uvedeného článku nie sú splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Poukázal na to, že príspevky okrem uvedeného ešte podávajú informáciu, že odporca registruje, že v internetovom priestore sa nachádza titul www.bojovnik.info, o ktorom ale má za to, že názov «Bojovník» bol odporcovi „odcudzený neznámou osobou, pretože značka Bojovník je chráneným majetkom SZPB a žiadny kompetentný orgán SZPB nikdy nevydal povolenie na jej používanie nepovolaným osobám“, a dodáva, že okrem tejto značky bol zväzu „odcudzený aj archív jeho printového vydania ročníkov 2017 až č. 8 z roku 2023, ktorý sa na stránke bojovnik.info nachádzal ešte 16. decembra 2024“. Poznamenal, že v texte týchto príspevkov sa s tvrdeným „odcudzením“ značky «Bojovník» a s archívom jeho printového vydania výslovne nespája osoba navrhovateľa, ale „neznáma osoba“, z čoho potom opätovne vyplýva, že nie je osvedčené, že by týmito výrokmi v príspevkoch bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa. Mal za to, že z obsahu uvedených príspevkov vyplýva, že odporca v danom príspevku len vecne pomenúva ujmu, ktorá mu bola spôsobená a ktorú vníma ako neoprávnenú, a oznamuje, že sa jej nápravy domáha právnymi prostriedkami. Toto konštatovanie, posudzujúc ho podľa svojho obsahu a kontextu, v ktorom bolo prednesené, sa podľa jeho názoru nevymyká rámcu vecného informovania a nie je podané zjavne neprimeraným spôsobom, a preto nenesie čo do intenzity a kvality také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. 20. Podľa názoru súdu prvej inštancie treba považovať za neopodstatnený návrh na nariadenie neodkladného opatrenia aj v časti o uloženie povinnosti odporcu zdržať sa šírenia tvrdení o navrhovateľovi, že je „zlodejom, poškodzovateľom, spolupáchateľom, súčasťou konšpirácie proti vedeniu SZPB, súčasťou destabilizačných snáh proti SZPB, renegátom, záškodníkom, zasranom, chorým chlapcom, že pácha svinstvá“. Súd prvej inštancie uviedol, že použitie vulgárneho výrazu zo strany odporcu na adresu navrhovateľa, že je „zasranom“, z predložených listinných dôkazov nevyplynulo. Konštatoval, že v tomto smere navrhovateľa neodkladného opatrenia zaťažovalo bremeno osvedčiť, že odporca vôbec koná tak, že takýto výraz o ňom šíri. Poukázal na to, že tento výraz sa však ani v jednom z predložených listinných dôkazov (vrátane prepisu z verejného zasadnutia Predsedníctva ÚR SZPB z 28. novembra 2024) nevyskytuje, a preto podľa jeho názoru nemožno považovať za osvedčené, že odporca namietaným spôsobom zasahuje navrhovateľovi do práva na ochranu osobnosti. Uzavrel, že vo vzťahu k tomuto výrazu nebola splnená podmienka opodstatnenosti navrhovaného neodkladného opatrenia. Výrazy, že navrhovateľ je „chorým chlapcom“, ktorý „pácha svinstvá“, treba podľa názoru súdu prvej inštancie kvalifikovať ako hodnotiace úsudky, ktoré boli ústne vyrieknuté predsedom SZPB O. Y. na verejnom zasadnutí Predsedníctva ÚR SZPB z 28. novembra 2024 v rámci kritiky navrhovateľa v reakcii na situáciu, že ho navrhovateľ po skončení jedného z rokovaní pléna osobne zastavil s návrhom, že čo keby sa vzdal funkcie predsedu zo zdravotných dôvodov, a zároveň mu dodal, že následne si poradia aj s tajomníkom ÚR SZPB E. W.. Poznamenal, že tieto výroky nie sú zachytené v žiadnom článku, príspevku či inom dokumente zverejnenom na webovom sídle odporcu či jeho profile na sociálnej sieti Facebook. Súd prvej inštancie nemal tiež za osvedčené, že by nahrávka z predmetného verejného zasadnutia z 28. novembra 2024 alebo jej prepis boli akýmkoľvek iným spôsobom verejnosti prístupné. Z povahy ústneho prednesu, ktorého záznam nie je verejnosti prístupný a teda sa už ďalej nerozširuje, preto uzavrel, že nie je objektívne spôsobilý zväčšovať navrhovateľovi tvrdenú ujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že za osvedčené v tomto prípade možno považovať len to, že citované výroky odporca prostredníctvom predsedu SZPB ústne vyriekol len jeden raz, a to na spomenutom verejnom zasadnutí predsedníctva ÚR SZPB, a aj to v rámci kritiky, ktorá čo do obsahu bola vecná, konkrétna a uvedená s dostatočným opisom skutkového základu, z ktorého vychádzala. Dodal, že táto kritika bola síce vyjadrená ostrejšími výrazovými prostriedkami, avšak sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca. Súd prvej inštancie však nemal osvedčené žiadnym relevantným dôkazom, že by sa odporca systematicky alebo aspoň opakovane dopúšťal šírenia týchto citovaných výrokov o navrhovateľovi, a preto nezistil žiadny dôvod, pre ktoré by bol v tomto smere nevyhnutný okamžitý zásah súdu práve prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Súdu prvej inštancie z predložených listinných dôkazov navrhovateľom vyplynulo, že odporca použil vo vzťahu k nemu výrazy v tvare „pravdepodobný zlodej“, „poškodzovateľ“ a „spolupáchateľ poškodzovateľa“ len v jedinom článku „Vážení členovia SZPB, vážení čitatelia, priatelia“ z 28. októbra 2024, a to výlučne len v súvislosti s jeho kritikou o tom, že neoprávnene - bez privolenia odporcu ako autora a majiteľa ochrannej známky - používa značku «Bojovník» a logo SZPB na svojej webovej stránke www.bojovnik.info (t. j. zrejme navrhovateľom zriadenej a prevádzkovanej, keďže je v nej uvedený ako jediná kontaktná osoba -pozn. súdu prvej inštancie), na ktorej sa tiež nachádzal archív printového vydania mesačníka Bojovník -ročníky 2017 až 2023. Súd prvej inštancie uviedol, že to odporca považuje za neoprávnený zásah do jeho práv k ochrannej známke a autorských práv, navrhovateľovi to opakovane vyčíta, vyzýva ho, aby od tohto konania upustil a sám laicky takéto konanie označuje výrazom „odcudzenie“ resp. prirovnáva ho ku „krádeži“ (tieto výrazy sa vyskytujú aj v ďalších predložených článkoch a príspevkoch -pozn. súdu prvej inštancie), keďže oprávnenie na verejné rozširovanie jednotlivých čísel mesačníka „Bojovník - noviny antifašistov“ a na používanie loga a značky «Bojovník» ako predmetu duševného vlastníctva patrí - ako to odporca v ďalšom obsahu jednotlivých článkov a príspevkov aj sám uvádza - výhradne zväzu. Dodal, že tieto skutočnosti sú napokon zrejmé aj z registra ochranných známok (porov. čísla ochrannej známky XXXXXX a XXXXXX zapísané 15. júla 2024) verejne prístupného na webovom sídle Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky www.indprop.gov.sk a zo zoznamu periodickej tlače (porov. zaregistrované evidenčné číslo EV 204/08) verejne prístupného na webovom sídle Ministerstva kultúry Slovenskej republiky www.culture.gov.sk. Súd prvej inštancie vyjadril, že odporca teda použil citované výrazové prostriedky výlučne v rámci kritiky navrhovateľa, v ktorej mu vytýka, že neoprávnene používal jeho autorské diela a ochranné známky, a práve preto ho vníma ako „poškodzovateľa“ resp. „spolupáchateľa poškodzovateľa“ jeho práv, pričom toto neoprávnené používanie predmetu duševného vlastníctva laicky označuje ako „odcudzenie“, z čoho potom vyvodzuje slovné spojenie „pravdepodobný zlodej“. Za takto zisteného skutkového stavu sa kritika navrhovateľa a z nej plynúce výrazové prostriedky súdu prvej inštancie nejaví ako kritika, ktorá by nebola vecná, konkrétna, primeraná a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo možné vyvodiť z premís (z uhla pohľadu) uvádzaných odporcom v jeho článkoch a príspevkoch. Súd prvej inštancie dodal, že navyše ide o kritiku, ktorá sa týka výlučne iba navrhovateľovho pôsobenia v SZPB resp. jeho verejného pôsobenia v oblasti priamo konkurujúcej činnosti a pôsobeniu odporcu, keďže navrhovateľ mal podľa tvrdení odporcu sám z vlastnej vôle zriadiť a prevádzkovať širokej verejnosti prístupnú webovú stránku www.bojovnik.info, na ktorej boli umiestnené ochranné známky a autorské diela odporcu a na ktorej je v rámci kontaktov uvedené výlučne iba meno a priezvisko navrhovateľa. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že aj keby predmetná kritika nebola vo výsledku oprávnená a nezakladala by sa na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či očierniť. Taktiež opäť poznamenal, že popritom platí, že sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. So zreteľom na tieto súvislosti uzavrel, že intenzita a kvalita vyššie citovaných výrazových prostriedkov objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Bol tiež názoru, že totožné závery možno prijať aj vo vzťahu k výrazom o navrhovateľovi, že je „záškodník“, „renegát“ či „súčasťou konšpirácie proti vedeniu SZPB“ alebo „súčasťou destabilizácie snáh proti SZPB“. Konštatoval, že všetky tieto výrazy boli odporcom použité v kontexte kritiky navrhovateľa, a to jednak opätovne v súvislosti s prevádzkovaním webového portálu bojovnik.info, na ktorom mali byť bez privolenia umiestnené ochranné známky a autorské diela odporcu, a jednak v súvislosti s voľbami nového vedenia SZPB, kedy boli vyhrotené vzťahy medzi zvolenými funkcionármi a tzv. „reformným krídlom“ nespokojným s výsledkom volieb a usilujúcim sa dosiahnuť zmenu vo vedení. Poukázal na to, že odporca v rámci slobody prejavu avšak má právo kritizovať konanie jednotlivých zúčastnených osôb, a teda aj navrhovateľa, ak sa týka snahy o získanie vplyvu v rámci SZPB. Z predložených článkov a príspevkov odporcu, v ktorých sa uvedené výrazy vyskytujú, sa súdu prvej inštancie nejavila táto kritika ako nevecná, nekonkrétna, neprimeraná a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo možné vyvodiť z premís (z uhla pohľadu) uvádzaných odporcom v týchto jeho článkoch a príspevkoch. Súd prvej inštancie taktiež poznamenal, že navrhovateľ by si preto mal v prvom rade uvedomiť, že keď sa dobrovoľne a aktívne zapájal do diania na úrovni vedenia SZPB, musí byť uzrozumený, že jeho konanie môže byť podrobené kritike, a to aj kritike, ktorá nemusí byť vyjadrená iba neutrálne, ale aj ostrejšími výrazovými prostriedkami, keďže - ako už bolo opakovane spomenuté - sloboda prejavu sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva či jednotlivca. Vyjadril, že zakázať odporcovi neodkladným opatrením akúkoľvek, hoci aj miernu kritiku vo vzťahu k navrhovateľovi by predstavovalo neprimeraný až cenzorský zásah. Dodal, že aj keby táto kritika zo strany odporcu skutočne nebola oprávnená a nezakladala by sa na pravdivých faktoch, zo spôsobu, akým bola vyjadrená, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by v nej zvolené výrazové prostriedky boli z pohľadu odporcu použité absolútne neodôvodneným a zjavne neprimeraným spôsobom a s jediným cieľom navrhovateľa len uraziť či očierniť. So zreteľom na tieto súvislosti uzavrel, že intenzita a kvalita vyššie citovaných výrazových prostriedkov objektívne nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. 21. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že nikde netvrdí a ani od navrhovateľa nežiada, aby mal preukazovať nedôvodnosť výrokov odporcu. Taktiež dal do pozornosti, že samotný zákon ukladá v § 326 ods. 1 CSP navrhovateľovi neodkladného opatrenia povinnosť, aby nielen označil a opísal skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvania práva, ktorému sa má prostredníctvom neodkladného opatrenia poskytnúť ochrana, ale tiež opísal a hodnoverne osvedčil rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov. Existencia tejto bezodkladnej potreby úpravy pomerov medzi stranami sa nepredpokladá a bez ďalšieho nevyplýva len z označenia ohrozeného či porušeného práva alebo len z opísania spôsobu, ako konkrétne malo byť toto označené právo (v danom prípade právo navrhovateľa na ochranu osobnosti - pozn. súdu prvej inštancie) ohrozené či porušené. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že pokiaľ navrhovateľ nepreukáže bezodkladnú potrebu upraviť pomery medzi stranami, nie je možné jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť, pretože ide o jednu zo zákonných a esenciálnych podmienok pre uplatnenie inštitútu neodkladného opatrenia. Dal do pozornosti, že v rozhodovanom prípade nezamieta návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia preto, že navrhovateľ nepreukázal nedôvodnosť výrokov odporcu, ale preto, že navrhovateľ neosvedčil potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami požadovaným spôsobom. Poukázal na to, že táto potreba nebola zo strany navrhovateľa osvedčená vo vzťahu ani k jednému z navrhovateľom namietaných článkov resp. príspevkov odporcu. Zdôraznil, že túto potrebu posudzoval a vyhodnocoval osobitne vo vzťahu ku každému jednému článku/príspevku odporcu a v nich obsiahnutých výrokoch a dospel pritom k záveru, že existenciu tejto potreby nemožno vo vzťahu ani k jednému z nich považovať za dostatočne osvedčenú, pretože ani jeden z nich nevykazovali čo do intenzity a kvality také znaky verbálneho útoku, nenávistného či podnecujúceho k násiliu alebo intolerancii (t. j. „ako?“), pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia. Konštatoval, že otázku, či sú splnené všetky zákonom kumulatívne podmienky vyžadované pre vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, súd vyhodnocuje autonómne sám, a to na základe tvrdení a dôkazov navrhovateľa neodkladného opatrenia, ktorého zo zákona zaťažuje procesná povinnosť a tomu zodpovedajúce bremeno tvrdiť splnenie týchto podmienok a ich splnenie dôkazmi osvedčiť, inak nemôže byť v konaní úspešný. Súd prvej inštancie zároveň poznamenal, že navrhovateľ vo svojom návrhu, jeho oprave a doplneniach teda nielenže neosvedčil, v čom má spočívať nevyhnutnosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, ktorá nemôže byť automaticky daná len samotným ponechaním jednotlivých napádaných výrokov odporcu na verejne prístupnom webovom sídle či profile na sociálnej sieti Facebook, ale ani dostatočne neuviedol a neosvedčil, aká určitá (zreteľná) a konkrétna ujma mu bezprostredne hrozí. Bol názoru, že so zreteľom na mnohorakosť ďalších aktuálnych spoločenských či vnútroorganizačných tém spracúvaných odporcom a spôsob ich komunikácie vo vzťahu k verejnosti je vylúčené, že by navrhovateľom napadané verejne prístupné výroky v predmetných článkoch a príspevkoch boli objektívne spôsobilé zväčšovať tvrdenú ujmu. Zároveň dodal, že samotné ponechanie prístupu verejnosti k predmetným článkom a príspevkom bez ďalšieho nie je spôsobilé „vyeskalovať poškodzovanie práv navrhovateľa“ či privodiť mu „jeho vylúčenie zo SZPB“. Uloženie povinnosti odporcu vymazať predmetné zverejnené články a príspevky totižto samo osebe nezabráni tomu, že navrhovateľa nebude možné zo SZPB vylúčiť alebo že poškodzovanie práv navrhovateľa nebude môcť vyeskalovať inak; medzi týmito javmi teda neexistuje relevantná súvislosť. 22. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia vymazať označené jednotlivé články a príspevky odporcu obsahujúce napádané výroky a zdržať sa šírenia jednotlivých vyjadrení na navrhovateľovu adresu nemožno podľa jeho názoru považovať za splnené, pretože po vykonaní prísneho a komplexného testu proporcionality kolidujúcich subjektívnych práv navrhovateľa a odporcu a posúdení akceptovateľnosti zásahu do práva na slobodu prejavu odporcu v záujme ochrany osobnosti navrhovateľa tu nie je bez najmenších pochybností aj v podmienkach konania o nariadenie neodkladného opatrenia zjavné, že namietané výroky sú verbálnymi útokmi, prehnané, hrubo urážlivé, nenávistné, osobne útočné, podnecujúce k násiliu alebo intolerancii, ktorých cieľom je mimo akéhokoľvek kontextu len svojvoľne uraziť a očierniť navrhovateľa, a teda že akékoľvek oneskorenie by navrhovateľovi spôsobilo nezvratnú a ťažko napraviteľnú majetkovú či nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie mal za to, že každý jeden z týchto výrokov odporcu bol prednesený v rámci kritiky navrhovateľa, pri ktorej by nebol dostatočne opísaný skutkový základ, z ktorého vychádza, a ktorú by logicky celkom žiadnym spôsobom nebolo možné vyvodiť z premís uvádzaných odporcom v jeho článkoch a príspevkoch. Dodal, že do slobody prejavu patrí právo kritizovať, ale primeraným spôsobom; pre nariadenie neodkladného opatrenia musí byť kritika dostatočne intenzívna, inak nie je splnená podmienka potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami a v opačnom prípade by potom nastal nežiaduci stav zneužívania inštitútu neodkladného opatrenia, kedy by žalobcovia obchádzali konanie o ochranu osobnosti a v podstate bez vyjadrenia protistrany a bez vykonania riadneho dokazovania by dokázali docieliť odstránenie akejkoľvek pre nich nepohodlnej kritiky. Uzavrel, že vo vzťahu k jednotlivým napádaným výrokom odporcu teda nebola splnená podmienka bezprostrednej nevyhnutnosti okamžitého zásahu súdu nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorej osvedčenie zaťažuje v konaní o neodkladnom opatrení zo zákona navrhovateľa, a nie protistranu alebo súd, a teda, že navrhovateľ neodkladného opatrenia v rozhodovanej veci neosvedčil vo vzťahu k jednotlivým napádaným výrokom potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami, nebola tak splnená jedna z kumulatívnych zákonom vyžadovaných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, a preto súd prvej inštancie podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol. 23. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Uviedol, že odporca mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému navrhovateľovi - nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktoré napokon v konaní ani neboli tvrdené - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl. 17 CSP náhradu trov konania odporcovi nepriznal, pretože z obsahu spisu mu nevyplývalo, že by mu v tomto konaní vznikli trovy súdneho konania alebo právneho zastúpenia. 24. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal navrhovateľ v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o navrhovateľovi, že je „zlodejom“, „poškodzovateľom“, „spolupáchateľom“, „renegátom“, „záškodníkom“ a že „pácha svinstvá“ riadne a včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nerešpektuje záväzný právny názor odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa 15.04.2025. Konštatoval, že v uznesení sp. zn. 4Co/46/2025 z 15. apríla 2025, v bode 32, odvolací súd výslovne uviedol: „... označenie navrhovateľa za 'zlodeja', 'renegáta' alebo 'poškodzovateľa' je spôsobilé jeho difamácie. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď návrh navrhovateľa posúdil ako celok a neposudzoval jednotlivé napádané výroky odporcu individuálne...“ Namietal, že sa súd prvej inštancie v napadnutom uznesení s týmto záverom nestotožnil a uvedené výrazy opätovne vyhodnotil ako prípustnú kritiku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výrazy „pravdepodobný zlodej“, „poškodzovateľ“, „spolupáchateľ“, „renegát“ a „záškodník“ ako prípustnú kritiku. Mal za to, že ide o znevažujúce tvrdenia o osobe, ktoré naznačujú protiprávne alebo neetické správanie a takéto tvrdenia podľa jeho názoru nemožno považovať za hodnotiace úsudky, pretože majú faktický charakter a sú spôsobilé vážne poškodiť česť a dôstojnosť navrhovateľa. Uviedol, že kritika, ktorá prechádza do osobného útoku, nie je chránená slobodou prejavu. Účelom návrhu nebolo zakázať kritiku činnosti, ale zabrániť šíreniu urážlivých tvrdení, ktoré nemajú žiadnu vecnú súvislosť s verejným záujmom ani so zákonom priznaným právom odporcu na obhajobu svojich stanovísk. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko sa navrhovateľ dobrovoľne zapájal do diania vo vedení SZPB, preto musí byť uzrozumený s tým, že jeho konanie môže byť predmetom aj ostrej kritiky. Dôvodil, že takéto tvrdenie nemá žiadny právny základ. Členstvo v občianskom združení sa riadi stanovami, pričom ani tie neumožňujú urážanie členov alebo ich verejné znevažovanie. Účasť na vnútornom živote združenia neznamená, že člen sa vzdáva svojho ústavného práva na ochranu osobnosti. Argumentoval tým, že navrhovateľ nie je verejným funkcionárom ani osobou, voči ktorej by bolo možné uplatniť znížený štandard ochrany osobnostných práv, preto sa povinnosť znášať vyššiu mieru kritiky na daný vzťah nevzťahuje. K trvaniu potreby neodkladného opatrenia uviedol, že aj po takmer roku od podania návrhu odporca svoj slovník nezmenil a v jeho verejných vyjadreniach sa naďalej objavujú rovnaké urážlivé a znevažujúce tvrdenia. Navrhovateľ preto zdôraznil, že potreba prijatia opatrenia v tejto oblasti trvá a je aktuálna, keďže trvalosť a opakovanie týchto vyjadrení spôsobujú pokračujúcu ujmu na povesti navrhovateľa, ktorú má neodkladné opatrenie zabrániť. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil difamačný charakter výrokov, nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu a bez zákonného dôvodu uložil navrhovateľovi povinnosť znášať vyššiu mieru kritiky. Poznamenal, že členstvo v občianskom združení neoslabuje právo člena na ochranu osobnosti, najmä ak stanovy združenia urážlivé správanie výslovne nepripúšťajú. Záverom dodal, že keďže odporca vo svojich urážlivých prejavoch pokračuje, potreba prijatia neodkladného opatrenia je aj naďalej daná. 25. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom v odvolaní a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné 27. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenia. Podľa § 324 ods. 2 CSP na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd. Podľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez pojednávania. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia súdu prvej inštancie, v časti v ktorej súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o navrhovateľovi, že je „zlodejom“, „poškodzovateľom“, „spolupáchateľom“, „renegátom“, „záškodníkom“ a že „pácha svinstvá“, a argumenty navrhovateľa v odvolaní, bolo posúdiť, či v čase rozhodovania prvoinštančného súdu boli splnené podmienky a dané skutkové okolnosti na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti návrhu. 29. Je potrebné uviesť, že v prípade neodkladného opatrenia ide o procesný inštitút, ktorý má svoj osobitný charakter. Úprava tohto procesného inštitútu v Civilnom sporovom poriadku v sebe zahŕňa nutnosť v návrhu na vydanie tohto neodkladného opatrenia zo strany navrhovateľa opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré hodnoverne osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Ako však vyplýva z pojmu ,,osvedčenie dôvodnosti“, v danom prípade ide o rozhodovanie súdu bez nutnosti vykonania procesu dokazovania vo veci samej. Teda primárne na základe podkladov predložených navrhovateľom či zistených súdom z vlastnej činnosti, ktorých obsah však musí súd viesť k záveru o pravdepodobnosti uplatneného nároku a nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na to, že v prípade neodkladného opatrenia ide o procesný inštitút, ktorý má dočasný charakter. Aj preto vo veci konajúci súd nie je pred jeho nariadením za splnenia vyššie uvedených podmienok povinný zisťovať všetky konkrétne skutočnosti, ktoré je potrebné verifikovať pri vydávaní rozhodnutia vo veci samej. Odhliadnuc od skutočnosti, že súd pri nariaďovaní neodkladného opatrenia nie je oprávnený skúmať dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej, musí skúmať otázku prípustnosti a dôvodnosti neodkladného opatrenia. 30. Základnými predpokladmi pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré súd musí skúmať je osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi sporovými stranami, navrhovateľom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), že uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha (princíp efektívnosti), že právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), a že sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (princíp subsidiarity). 31. Podľa judikatúry ESĽP, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k "informáciám" a "myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o "demokratickej spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. XXXX/XX, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti ("opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj "ochrana práv a slobôd iných", teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Sloboda prejavu ako jedno zo základných a najdôležitejších práv demokratického štátu má teda samozrejme aj svoje medze. To isté však platí aj na druhej strane o ochrane osobnostných práv, tie tiež nie sú neobmedzené - pokiaľ "poškodený" žiadnym spôsobom nepreukáže (v prípade neodkladného opatrenia neosvedčí) zásah do svojich osobnostných práv, nemôže byť v konaní úspešný. 32. Neodkladné opatrenie je možné nariadiť len v prípade bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami. Z napadnutého uznesenia súdu prvej inštancia je zrejmé, že súd prvej inštancie vo vzťahu k jednotlivým výrokom nemal osvedčené splnenie podmienky bezprostrednej nevyhnutnosti okamžitého zásahu súdu nariadením neodkladného opatrenia, čím dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil vo vzťahu k jednotlivým výrokom potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami, čím teda nebola splnená jedna z kumulatívnych zákonom požadovaných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia. Navrhovateľ namietal, že súd prvej inštancie porušil právny názor odvolacieho súdu, keď sa neriadil jeho právnym názorom, keď odvolací súd uviedol, že „označenie navrhovateľa za zlodeja, renegáta alebo poškodzovateľa je spôsobilé jeho difamácie“. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že týmto vyjadrením odvolací súd neuzavrel, že uvedené označenia navrhovateľa majú automaticky difamačný charakter. Mal na mysli, že tieto označenia navrhovateľa sa môžu javiť ako difamačné. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 07.02.2025 vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby súd prvej inštancie posúdil jednotlivé výroky odporcu jednotlivo aj s ohľadom na vyššie uvedené. Súd prvej inštancie v bode 26. a nasl. napadnutého uznesenia navrhovateľom dostatočne a presvedčivo odôvodnil vzhľadom na ním zistený skutkový stav, ktorý navrhovateľ v odvolaní nenamietal, že sa kritika navrhovateľa a z nej plynúce výrazové prostriedky nejaví ako kritika, ktorá by bola absolútne neodôvodnená a zjavne neprimeraná s jediným cieľom navrhovateľa uraziť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že intenzita a kvalita vyššie uvedených označení navrhovateľa nevykazuje také znaky verbálneho útoku, nenávistného prejavu či prejavu podnecujúceho k násiliu, že by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že odporca má taktiež právo na kritiku, pričom kritika odporcu sa nejavila ako nevecná, neprimeraná vzhľadom k premisám uvádzaných odporcom v jednotlivých článkoch a príspevkoch (bod 26.3.2. napadnutého uznesenia). Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď nemal za osvedčenú bezodkladnú potrebu úpravy pomerov medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo neboli splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, na odôvodnenie ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Nemožno tvrdiť, že sa súd prvej inštancie neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, keď výroky odporcu vyhodnotil každý jednotlivo podľa pokynu odvolacieho súdu, pričom dostatočne a presvedčivo odôvodnil, že nešlo o neprimeranú kritiku zo strany odporcu, pre ktorú je potrebná bezodkladná úpravu pomerov medzi stranami sporu. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd námietku odporcu, že súd prvej inštancie porušil právny názor odvolacieho súdu, ako nedôvodnú. 33. Navrhovateľ zároveň namietal, že vyššie uvedené označenia navrhovateľa odporcom nemožno považovať za hodnotiace úsudky, pretože majú faktický charakter a sú spôsobilé vážne poškodiť česť a dôstojnosť žalobcu. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že existencia bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sa nepredpokladá a bez ďalšieho nevyplýva len z označenia ohrozeného či porušeného práva alebo len z opísania spôsobu, ako konkrétne malo byť toto označené právo ohrozené alebo porušené. Navrhovateľ ani v odvolaní neosvedčil potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi sporovými stranami požadovaným spôsobom. Neosvedčil, že by odporca svojím prejavom ohrozil česť a dôstojnosť žalobcu takým spôsobom, že by bola potrebná okamžitá úprava pomerov medzi sporovými stranami, preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku navrhovateľa ako nedôvodnú. 34. Odvolací súd zároveň k námietke navrhovateľa, že „účasť na vnútornom živote združenia neznamená, že člen sa vzdáva svojho práva na ochranu osobnosti“ uvádza, že z napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie takýto záver nevyplýva. Súd prvej inštancie len uviedol, že navrhovateľ si v danej situácii mal byť vedomý, že jeho konanie môže byť podrobené kritike, a to aj kritike, ktorá nemusí byť vyjadrená iba neutrálne, ale aj ostrejšími výrazovými prostriedkami vzhľadom na slobodu prejavu, ktorá sa uplatňuje aj voči informáciám a myšlienkam znepokojujúcim časť obyvateľstva alebo jednotlivca. Neznamená to, že by sa mal navrhovateľ svojho práva na ochranu osobnosti vzdať. Avšak v tejto časti (bod 26.4 napadnutého uznesenia) súd prvej inštancie opätovne správne vyhodnotil, že nešlo o zvolené výrazové prostriedky odporcom, ktoré by boli zjavne neodôvodnené a neprimerané, intenzita a kvalita ktorých by objektívne vykazovala také znaky verbálneho útoku, či nenávistného prejavu, pre ktoré by bol nevyhnutný okamžitý zásah súdu prostredníctvom navrhovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd preto vyhodnotil uvedenú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Taktiež je potrebné pripomenúť, že existencia bezprostrednej hrozby pri rozhodovaní súdu o nariadení neodkladného opatrenia má esenciálny význam, a to predovšetkým z dôvodu, že súd rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia bez riadneho vykonania dokazovania a bez možnosti žalovaného vyjadriť sa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a navrhnúť dôkazy. Inštitút neodkladného opatrenia najmä v sporoch o ochranu osobnosti, nemá suplovať podanie žaloby vo veci samej, ale má byť využívaný len vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. 35. Trvanie potreby neodkladného opatrenia dôvodil navrhovateľ tým, že aj po takmer roku od podania návrhu odporca svoj slovník nezmenil a v jeho verejných vyjadreniach sa naďalej objavujú rovnaké urážlivé a znevažujúceho tvrdenia. Namietal, že preto potreba prijatia opatrenia v tejto oblasti trvá a je aktuálna. Odvolací súd však považuje túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú, keďže predmetné tvrdenia navrhovateľ nijakým spôsobom odvolaciemu súdu neosvedčil. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že navrhovateľ neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi navrhovateľom a odporcom, preto odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne. 36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a odporcovi, ktorý mal plný úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania nepriznal, keďže si ich neuplatnil, ani mu žiadne nevznikli. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).