Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/30/2026 z 29. 4. 2026
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2026, sp. zn. 3Co/30/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1425209020.2
Krajský súd Bratislava | 3Co/30/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1425209020.2 | 2026-04-29 | Uznesenie
Citované ustanovenia: CSP, § 324 CSP, § 325 CSP, § 329 CSP, § 370 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f278c19-b7b2-473d-aed4-e06caf0fe382
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1425209020.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
3Co/30/2026
1425209020
29. 04. 2026
Mgr. Patricia Skotnická
ECLI:SK:KSBA:2026:1425209020.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore navrhovateľov: X. W. B., Š. XX, Z., X.
W.. B. K.Ň., Š. XX, Z., zastúpený navrhovateľkou v 1. rade ako zákonnou zástupkyňou, navrhovatelia
zastúpení advokátkou JUDr. Janou Juchovou, Svätoplukova 28, Bratislava, proti povinnému z
neodkladného opatrenia: S. Z., G. XX, Z., zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Majerčíkom, Krajinská
30, Bratislava, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní povinného z neodkladného
opatrenia proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07.10.2025, č. k. 61C/67/2025-56, a o
späťvzatí návrhu navrhovateľa v 2. rade na nariadenie neodkladného opatrenia po vydaní rozhodnutia,
takto
rozhodol:
Odvolací súd pripúšťa späťvzatie návrhu navrhovateľa v 2. rade na nariadenie neodkladného opatrenia,
zrušuje uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07.10.2025,
č. k. 61C/67/2025-56,
vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade a konanie o návrhu navrhovateľa v 2. rade na nariadenie
neodkladného opatrenia zastavuje.
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti vo vzťahu k navrhovateľke v 1. rade p o
t v r d z u j e.
Povinnému z neodkladného opatrenia priznáva proti navrhovateľovi v 2. rade plný nárok na náhradu
trov konania.
Navrhovateľke v 1. rade priznáva proti povinnému z neodkladného opatrenia plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
Povinného z neodkladného opatrenia poučuje o tom, že môže podať proti navrhovateľke v 1. rade žalobu
vo veci samej, týkajúcu sa nárokov na navrátenie do pôvodného stavu, nárokov na náhradu škody alebo
inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia s tým, že v zmysle § 337 ods. 3 C.s.p. súd aj
bez návrhu uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci
samej vyhovie; ustanovenie § 335 C.s.p. platí primerane.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 07.10.2025, č. k. 61C/67/2025-56, nariadil neodkladné
opatrenie, ktorým uložil povinnému z neodkladného opatrenia (ďalej len „povinný“) nepribližovať sa k
navrhovateľke v 1. rade a navrhovateľovi v 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov, s výnimkou
súdnych konaní, trestných konaní alebo iných konaní pred orgánmi verejnej správy.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že navrhovatelia v 1. a v 2. rade sa návrhom zo dňa
30.09.2025 domáhali nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým súd uloží povinnému nepriblížiť sa
k nim na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov, s výnimkou súdnych, trestných alebo iných konaní pred

orgánmi verejnej správy. Navrhovateľka v 1. rade, ktorá je matkou navrhovateľa v 2. rade, dôvodila
obavou o svoj život a zdravie, ako i o zdravie jej maloletých detí, vrátane dcéry Y., pochádzajúcej zo
vzťahu s povinným, s ktorým žila približne 10 rokov. Uviedla, že problémy v správaní povinného sa začali
prejavovať v roku 2015, kedy sa rozhodli zdieľať spoločnú domácnosť v rodinnom dome na adrese G.É.
XX, Z., vlastníčkou ktorého je matka povinného. Povinný navrhovateľku obmedzoval tak, že nemohla
sama vychádzať z domu, vykonávať bežné činnosti ako nákup, odprevadiť navrhovateľa v 2. rade do
školy, pričom ju začal i hanlivo oslovovať výrazmi ako ,,kurva“, ,,suka“, ,,špina“ alebo ,,prostitútka“.
Navrhovateľka v 1. rade sa zo strachu z povinného už v roku 2015 rozhodla opustiť spoločnú domácnosť,
avšak povinný ju prenasledoval a prinútil vrátiť sa naspäť. Zakrátko na to navrhovateľka v 1. rade
otehotnela, situácia sa na niekoľko mesiacov upokojila, no následne sa násilie vrátilo a stupňovalo.
Navrhovateľka v 1. rade sa však bála opustiť spoločnú domácnosť, pretože ju povinný zastrašoval tým,
že si ju nájde a následne prebehne medzi nimi ,,súd“, kde on bude ,,sudca“ a ona bude veľmi trpieť. I
keď sa povinný navrhovateľke vyhrážal tým, že ak odíde, zabije ju, dopichá na ulici a nepomôže jej ani
žiaden zákaz priblíženia, rozhodla sa situáciu riešiť až po fyzickom napadnutí navrhovateľa v 2. rade zo
strany povinného. K incidentu došlo tak, že navrhovateľ v 2. rade odmietol splniť požiadavku povinného
pobozkať mu ruky, načo mu tento začal vulgárne nadávať a označil ho za ,,potrat“ a ,,bastarda“ a v afekte
ho kopol do oblasti genitálií takou intenzitou, že preletel cez kuchyňu a následne spadol. Navrhovateľka
v 1. rade podotkla, že jediný, na koho povinný neútočí, je ich spoločná maloletá dcéra Y., avšak i ona žije
v strachu, pretože je dennodenne svedkom toho, ako jej otec bije a ponižuje jej matku a brata. Za danej
situácie bola navrhovateľka v 1. rade spolu s maloletými deťmi nútená opustiť dňa 22.09.2025 spoločnú
domácnosť a v súčasnosti sa ukrýva v inštitúcii poskytujúcej pomoc obetiam domáceho násilia. Na
preukázanie svojho nároku navrhovatelia predložili zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 22.09.2025,
ČVS: ORP-473/X-VYS-B3-2025, a fotografie zranení navrhovateľky v 1. rade.
3. Konajúci súd vec právne posúdil podľa § 324 ods. 1, ods. 3, 325 ods. 1, ods. 2 písm. d) a h),
§ 329 ods. 2, § 330 ods. 1, § 336 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“) a § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Z
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a pripojených dôkazov mal za osvedčenú dôvodnosť
navrhovaného neodkladného opatrenia. Na strane navrhovateľky v 1. rade a navrhovateľa v 2. rade
totiž podľa neho existovala dôvodná obava o ich život a zdravie z dôvodu nevyspytateľného správania
a konania povinného. Navrhovatelia mali pre pretrvávajúce každodenné urážky a nátlak evidentne
strach, že sa povinný pokúsi voči nim o fyzické násilie.
Z predložených dôkazov sa teda
konajúcemu súdu javilo ohrozenie telesnej, ako aj duševnej integrity tak navrhovateľky v 1. rade, ako aj
jej maloletého syna v dôsledku konania povinného. Neodkladné opatrenie považoval za nevyhnutné pre
účely bezodkladnej úpravy pomerov strán, i ako formu preventívneho riešenia problematiky psychického
násilia, ktorého sa voči nim niekoľko rokov opakovane dopúšťal povinný; podľa neho možno dôvodne
predpokladať, že povinný bude v násilnom správaní pokračovať aj v budúcnosti, v prípade osobného
kontaktu s navrhovateľmi. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie uložil povinnému povinnosť
nepriblížiť sa k navrhovateľke v 1. rade a navrhovateľovi v 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov.
Tento zákaz sa pritom nebude vzťahovať na úkony trestného konania, priestupkového konania alebo
civilného konania, na ktoré bude povinný predvolaný, a to len v rozsahu konkrétneho konania a v rozsahu
nevyhnutnom pre jeho riadnu účasť na týchto úkonoch. Podľa mienky konajúceho súdu sa zároveň
nariadením neodkladného opatrenia dosiahne trvalá úprava pomerov medzi stranami, z dôvodu ktorého
navrhovateľom neuložil povinnosť podať žalobu vo veci samej podľa § 336 ods. 1 C.s.p.
4. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že
navrhovateľom v 1. a v 2. rade ako úspešným stranám sporu priznal nárok na ich náhradu v rozsahu
100 %.
5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., považujúc ho za nesprávne a predčasné. Podľa neho konajúci
súd svoje rozhodnutie oprel výlučne o neoverené tvrdenia navrhovateľky v 1. rade, bez toho, aby mu
umožnil sa k nim vyjadriť, prípadne k nim predložiť dôkazy. Neprihliadol pritom ani na stabilný dlhodobý
vzťah, ktorý má s navrhovateľom v 2. rade, ako ani na záujem spoločného dieťaťa - maloletej Y. Z.. Na
uvedenom základe preto povinný označil napadnuté rozhodnutie za neprimerane zasahujúce nielen do
jeho rodičovských práv, ale aj do práv maloletých detí na kontakt s ním, ako s ich otcom.

6. Povinný považoval tvrdenia navrhovateľky v 1. rade o fyzickom a psychickom násilí z jeho strany
za nepravdivé. I keď priznal problémy v ich vzájomnom vzťahu, navrhovateľku v
1. rade nikdy
nenapadol, neohrozil, nevyhrážal sa jej, ani sa nesprával násilne. Uviedol, že celé roky zabezpečoval
chod domácnosti, staral sa o deti, finančne ich aj podporoval, dokonca maloletému navrhovateľovi v 2.
rade suploval otca, o ktorej skutočnosti sa navrhovateľka v
1. rade v jej návrhu nezmienila.
Rovnako sa nezmienila o tom, že dlhodobo trpí závislosťou na alkohole, čo spôsobuje problémy v
rodine. Po nasťahovaní sa do rodinného domu na G.U. U. v Z. pravidelne popíjala alkohol, zanedbávala
starostlivosť o deti, tieto potom ostávali samé a on musel riešil ich základnú starostlivosť, návštevu školy,
ošatenie a bežné potreby; s touto starostlivosťou mu pomáhala jeho matka. Povinný pritom osobitne
poukázal na to, že na začiatku spolužitia (r. 2015) dokonca navrhovateľka v 1. rade pod vplyvom alkoholu
spôsobila autonehodu, pričom v motorovom vozidle sa v tom čase nachádzal aj maloletý navrhovateľ
v 2. rade. Keďže svojim konaním vystavila nebezpečenstvu nielen seba, ale aj navrhovateľa v 2. rade,
bola za tento skutok odsúdená a bol jej uložený trest, okrem iného i zákaz činnosti viesť motorové
vozidlá. Jej problémy s alkoholom pokračovali i po narodení spoločnej dcéry Y., navrhovateľka v 1. rade
odmietala akúkoľvek liečbu, keď až v roku 2019 spoločne navštívili W.. K. O. B., ktorá jej po vyšetrení
nasadila lieky; tie však navrhovateľka v 1. rade po troch týždňoch vysadila a opäť spadla do starého
režimu. Povinný pripustil, že práve v dôsledku opísaných udalostí u nich v domácnosti dochádzalo často
k hádkam. V takto vypätých situáciách bol voči navrhovateľke v 1. rade aj vulgárnejší, avšak nikdy ju,
ani navrhovateľa v 2. rade nebil, a preto i zranenia, ktoré navrhovateľka v 1. rade popísala v návrhu, si
zrejme spôsobila sama v súvislosti s dlhoročnou alkoholovou závislosťou.
7. Povinný poprel, že by navrhovateľku v 1. rade obmedzoval, zakazoval jej vychádzať z domu, resp.
odprevadiť maloletého navrhovateľa v 2. rade do školy. Podotkol, že v poslednom období sa mu
javilo, že sa vzťahy medzi nimi dávali do poriadku, boli si aj spoločne sadnúť, mali intímny styk,
preto ho odchod navrhovateľky v 1. rade prekvapil. Avšak, rešpektujúc jej rozhodnutie od neho odísť,
vyjadril presvedčenie, že jej v tom nebude nijako brániť, akokoľvek ju ohrozovať, vyhrážať sa jej alebo
spôsobovať obavu. Má pritom záujem stretávať sa naďalej s deťmi, čo bol aj hlavný dôvod, pre ktorý
sa rozhodol podať odvolanie proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia. Povinný osobitne
zdôraznil, že od narodenia navrhovateľa v 2. rade má k nemu silný citový vzťah, trávil s ním dovolenky,
výlety, a keďže ho vníma ako svojho syna, fyzicky ho nenapadol. V tejto súvislosti povinný dodal, že
medzičasom s ním bol v kontakte, pričom navrhovateľ v 2. rade sám vyjadril nesúhlas s návrhom na
nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k jeho osobe, čo odobril i jeho zákonný zástupca, otec
W. K., u ktorého už tretí týždeň býva. Napadnuté rozhodnutie tak podľa mienky povinného znemožňuje
jeho priamy kontakt s navrhovateľom v 2. rade, rovnako ako i s dcérou Y., voči ktorej si plní riadne svoje
rodičovské povinnosti, stará sa o ňu a má záujem o pravidelný kontakt s ňou.
8. Pokiaľ navrhovateľka v 1. rade odvodzovala dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
i od priloženého trestného oznámenia, evidovaného pod ČVS: ORP-473/X-VYS-B3-2025, povinný
ozrejmil, že vo veci doposiaľ nebolo začaté trestné stíhanie a nebolo mu vznesené ani žiadne obvinenie;
vyšetrovateľ ho len predvolal za účelom podania vysvetlenia, v rámci ktorého dobrovoľne vydal
zbrane v jeho vlastníctve. Podľa mienky povinného tak neexistujú žiadne dôkazy o jeho prípadnom
spáchaní trestného činu. Ak by napokon orgány činné v trestnom konaní (polícia, prokurátor) v rámci
preverovania oznámenia navrhovateľky v 1. rade dospeli k záveru, že existujú dôvody pre jeho obvinenie
a potrebu ochrany poškodených, môžu podať návrh na uloženie primeraného opatrenia, o ktorom
by následne rozhodol súd podľa § 82 Trestného poriadku. I v tomto smere preto neexistuje hrozba
bezprostredného ohrozenia, ktorá by vyžadovala zásah zo strany civilného súdu, preto napadnuté
uznesenie hodnotil ako predčasné, predstavujúce neprimeraný zásah do jeho práv a v rozpore so
zásadou proporcionality. Takýto zásah nemožno pritom nariaďovať preventívne, ale len na odvrátenie
reálnej a preukázanej hrozby, ktorá nenastala. Konajúci súd dostatočne nepreveril splnenie zákonných
podmienok na bezodkladnú úpravu pomerov, keď napriek tomu, že konštatoval existenciu dôvodnej
obavy o život a zdravia navrhovateľov, svoj záver nepodložil objektívnym dôkazom; neúplne tak zistil
skutkový stav, čo je o to závažnejšie, pokiaľ napadnutým uznesením dochádza k trvalej úprave pomerov
medzi stranami, bez povinnosti podať žalobu vo veci samej. V tejto súvislosti preto povinný navrhol
vyžiadať správu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III o stave trestného oznámenia
vedeného pod ČVS: ORP-473/X-VYS-B3-2025, vykonať výsluch navrhovateľa v 2. rade, i jeho otca W.
K. F. S. Z. (matka povinného).

9. A napokon, povinný vzniesol i námietku vecnej a miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Ndc 18/2025. Návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia podľa neho smeroval k ochrane maloletého navrhovateľa v
2. rade, ktorá agenda
patrí do pôsobnosti Mestského súdu Bratislava II. Na uvedenom základe povinný navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec postúpil Mestskému súdu Bratislava II ako
príslušnému. K odvolaniu pripojil fotokópiu listiny, v ktorej navrhovateľ v 2. rade vyjadril požiadavku na
stretávanie sa s povinným a na zrušenie zákazu priblíženia sa ku nemu.
10. Navrhovatelia sa vo vyjadrení k odvolaniu povinného nestotožnili s jeho argumentáciou, považujúc
napadnuté uznesenie za dostatočne odôvodnené a vecne správne. Podľa nich v konaní o nariadení
neodkladného opatrenia neprebieha dokazovanie v celom rozsahu, nakoľko jeho účelom je účinná a
rýchla ochrana práv, a preto súdy rozhodujú spravidla i bez výsluchu a vyjadrení procesných strán a
bez nariadenia pojednávania. I napriek tomu, že povinný označil za nepravdivé tvrdenia navrhovateľky
v 1. rade o psychickom a fyzickom násilí z jeho strany, opisujúc pritom priebeh spolužitia v spoločnej
domácnosti, nepodložil svoje tvrdenia žiadnym dôkazom. Pokiaľ argumentoval tým, že doposiaľ ani
nezačalo trestné stíhanie, resp. nebolo voči nemu vznesené obvinenie, mali navrhovatelia za to,
že pre účely neodkladného opatrenia postačuje osvedčenie násilného správania povinného, ktoré
bude napokon predmetom ďalšieho dokazovania v trestnom, prípadne priestupkovom konaní, a na
tento účel možno vychádzať i zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 22.09.2025 a z pripojených
fotografií zachytávajúcich zranenia navrhovateľky v 1. rade; tieto dostatočne osvedčujú, že povinný
môže ohroziť ich telesnú a duševnú integritu, čo napokon potvrdzuje i skutočnosť, že aktuálne sa pred
povinným skrývajú v inštitúcii poskytujúcej pomoc obetiam domáceho násilia. Konajúci súd teda preveril
potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu. Vzhľadom na to, že účelom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia nebolo obmedziť rodičovské práva povinného, zákaz priblíženia neformulovali
smerom k maloletej dcére Y., vo vzťahu ku ktorej prebieha bezproblémový styk s povinným ako jej otcom.
11. V ďalšom navrhovateľka v 1. rade uviedla, že nemala vedomosť o obsahu čestného vyhlásenia
navrhovateľa v 2. rade. Hoci vo vzťahu k nemu vyjadrila podozrenie, že bolo výsledkom zmeny správania
povinného voči maloletému, ktorý je k nemu milý, posiela mu vreckové alebo mu píše, že ho má rád,
a teda podľa nej ide zrejme o účelové a manipulatívne správanie, rešpektujúc vôľu navrhovateľa v 2.
rade stretávať sa s povinným, vzala v jeho mene jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
späť a požiadala o jeho zrušenie v dotknutej časti a o zastavenie konania; v ostatnej časti zotrvala na
dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
12. Povinný vo vyjadrení zo dňa 16.01.2026 zotrval na podanom odvolaní. Vyjadril pritom súhlas s
dispozičným úkonom navrhovateľa v 2. rade, majúc za to, že vo vzťahu k nemu neexistuje bezprostredné
ohrozenie z jeho strany odôvodňujúce zákaz priblíženia. Skutkový základ pôvodného návrhu však ostal
týmto zásadne oslabený, nakoľko ho navrhovateľka v
1. rade založila na tvrdeniach o
existencii údajného nebezpečenstva z jeho strany a nevyhnutnosti sa skrývať. Navrhovateľ v 2. rade
pritom jasne sformuloval svoj názor bez akejkoľvek jeho manipulácie, a preto ho nemožno v tomto
smere nijako diskvalifikovať. Povinný konštatoval, že navrhovateľov nijako nesledoval, nekontaktoval,
nevyhľadával a ani ich neohrozoval. Majúc za to, že nie sú dôvody pre trvanie neodkladného opatrenia,
bol toho názoru, že iba subjektívne pocity strachu navrhovateľky v 1. rade nemôžu byť základom pre
jeho uloženie. Ozrejmiac v ďalšom priebeh jeho styku s maloletou dcérou Y., pre ktorú nepredstavuje
žiadne ohrozenie, dal povinný do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 08.12.2025,
sp. zn. 12CoP/216/2025, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v 1. rade na nariadenie neodkladného
opatrenia spočívajúceho v zverení maloletej Y. do jej osobnej starostlivosti a uložení povinnosti platiť
výživné; vychádzajúc z jeho obsahu navrhovateľka v 1. rade neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy
pomerov. Vyjadriac záujem na zachovaní vzťahov s maloletými deťmi a na pokojnom riešení rodinnej
situácie povinný vyjadril presvedčenie, že napadnuté uznesenie neplní ochrannú funkciu, ale vytvára
stav v rozpore s realitou rodinných vzťahov, aj s účelom právnej úpravy.
13. Navrhovatelia sa v odvolacej duplike v celom rozsahu pridržali návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia a následného vyjadrenia k odvolaniu majúc za to, že navrhovateľka v
1. rade už
pri podaní návrhu dostatočne osvedčila ohrozenie jej telesnej a duševnej integrity, keď v tomto smere
predložila dostatočné penzum dôkazov; uniesla tak dôkazné bremeno na účely osvedčenia dôvodnosti
potreby nariadenia neodkladného opatrenia. V danej veci je pritom rozhodujúci stav v čase vydania
napadnutého uznesenia, v ktorom boli vzájomné vzťahy s povinným dlhodobo zlé, poznačené domácim

násilím a strachom. Navrhovateľka v 1. rade pritom zdôraznila, že predmetom konania nie je úprava
výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletým deťom, keď konanie o zákaze priblíženia
povinnému k nej a konanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom sú dve odlišné
konania. Zákaz priblíženia povinného k jej osobe nijako nevplýva na výkon jeho rodičovských práv,
nakoľko tento má riadne zabezpečený, rovnako ako i styk s maloletou dcérou; nariadené neodkladné
opatrenie jej pritom poskytuje primeranú ochranu a na dostatočnú vzdialenosť zamedzuje fyzickému
napadnutiu, ktoré povinný vo vzťahu k nej viackrát avizoval. Napokon, i pre maloleté deti nie je
prospešné, ak vidia násilie na blízkych osobách, vrátane jeho následkov, a preto prihliadajúc na všetky
okolnosti považovala navrhovateľka v 1. rade naďalej zákaz priblíženia povinného k nej za nanajvýš
dôvodný.
14. Pokiaľ išlo o späťvzatie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľom v 2. rade, tento
úkon neznamenal neexistenciu bezprostredného ohrozenia zo strany povinného, keď bol len výsledkom
rešpektovania vôle maloletého stretávať sa s povinným. To, že sa povinný dopúšťal domáceho násilia
pritom potvrdil obsah správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 27.10.2025, na
ktorý navrhovateľka v 1. rade poukázala Navrhovateľka v
1. rade zdôraznila, že má naďalej
strach, že povinný prezentované hrozby naplní a opätovne jej ublíži. Na uvedené nemala pritom vplyv
jeho argumentácia, že navrhovateľov nijako nesledoval, nekontaktoval a nevyhľadával, čo je bežnou
reakciou osoby dopúšťajúcej sa domáceho násilia na podanie trestného oznámenia.
15. V ďalšom sa navrhovateľka v 1. rade vyjadrila i k tvrdeniam povinného o jeho zabezpečovaní chodu
domácnosti a starostlivosti o rodinu, označujúc ich za nepravdivé; povinný trávil celý týždeň vo svojom
zamestnaní ako vodič kamiónu, a preto sa o rodinu a domácnosť starala výlučne sama. Napokon, i z
tohto dôvodu nechcel, aby chodila pravidelne do práce. Navrhovateľka v 1. rade poprela i ďalšie tvrdenia
povinného o jej závislosti na alkohole, vo vzťahu ku ktorým predložila potvrdenie BŽD Brány do Života,
čestné prehlásenie rodinnej priateľky, vrátane výsledkov odborného psychiatrického vyšetrenia.
16. Povinný písomným podaním zo dňa 30.03.2026 dal do pozornosti odvolacieho súdu, že v
konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej Y. Mestský súd Bratislava II
schválil rozsudkom zo dňa 24.03.2026, č. k. 11P/133/2025-211, dohodu rodičov o striedavej osobnej
starostlivosti; predmetné rozhodnutie v prílohe pripojil, považujúc ho za pre vec relevantné.
17. Podľa § 354 C.s.p. na konanie podľa tejto časti sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o
konaní, ak nie je ustanovené inak.
18. Podľa § 370 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale
skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby
pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
19. Navrhovateľka v 1. rade, ako zákonná zástupkyňa navrhovateľa v 2. rade, rešpektujúc jeho vôľu
podaním zo dňa 21.11.2025 zobrala späť návrh navrhovateľa v 2. rade na nariadenie neodkladného
opatrenia, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 07.10.2025,
č.
k. 61C/67/2025-56, pričom k dispozičnému úkonu pristúpila skôr, ako jeho rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť; povinný nemal voči späťvzatiu návrhu navrhovateľa v 2. rade na nariadenie
neodkladného opatrenia žiadne námietky a vyjadril s ním súhlas. Odvolací súd preto v zmysle § 370
ods. 1 a ods. 2 C.s.p. v spojení s § 354 C.s.p. pripustil späťvzatie návrhu navrhovateľa v 2. rade na
nariadenie neodkladného opatrenia, zrušil uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07.10.2025,
č. k. 61C/67/2025-56, vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade a konanie o návrhu navrhovateľa v 2. rade
na nariadenie neodkladného opatrenia zastavil.
20. Odvolací súd následne prejednal odvolanie povinného proti napadnutému uzneseniu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie
je dôvodné. Podotýka, že predmetom jeho prieskumu, vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania,
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a zároveň vec i správne
právne posúdil, keď návrhu navrhovateľky v
1. rade na nariadenie neodkladného opatrenia
vyhovel spôsobom uvedeným vo výroku preskúmavaného uznesenia.

21. Podľa § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
22. Podľa § 324 ods. 3 C.s.p. neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
23. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
24. Podľa § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby sa na
určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita
alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.
25. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.
26. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.
27. Účelom neodkladných opatrení je bezodkladná úprava pomerov strán sporu a podmienkou pre
ich nariadenie je osvedčenie, že bez takej úpravy by bolo právo strany sporu, ktorá podáva návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, ohrozené, príp. že by bola ohrozená exekúcia. Pre nariadenie
neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností
potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné
opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov
medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu
neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať
dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť
len zo samotných tvrdení navrhovateľa, ale je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň
do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keď
pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou
úplnosti skutkových zistení.
28. Keďže v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd zisťuje relevantné skutočnosti
zjednodušeným procesným postupom, vychádzajúc pritom z návrhu a výpovednej hodnoty pripojených
listín (príloh), vzhľadom i na krátku lehotu na rozhodnutie, zväčša pojednávanie nenariaďuje,
nevykonáva výsluch strán a návrh nezasiela na vyjadrenie osobe, proti ktorej návrh smeruje; všetky
rozhodujúce skutočnosti súd primárne zisťuje z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a
jeho príloh, bez procesnej účasti protistrany. Vzhľadom na účel tohto inštitútu ide nepochybne o
legitímny a zákonný postup. Zohľadniac túto skutočnosť, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné
námietky povinného, ktorými konajúcemu súdu vytýkal, že mu neumožnil sa k návrhu navrhovateľov
na nariadenie neodkladného opatrenia vyjadriť a k svojmu vyjadreniu predložiť dôkazy. Konajúci súd
nepochybil, pokiaľ postupoval v intenciách ustanovenia § 329 ods. 1 veta prvá C.s.p. a pred vydaním
napadnutého rozhodnutia povinného neoboznamoval s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia
a jeho prílohami, sledujúc pritom poskytnutie rýchlej a účinnej procesnej ochrany navrhovateľom.
Napokon, povinnému ostalo stále zachované právo vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam tvrdeným
navrhovateľmi v ich návrhu, tieto namietať, a to práve v ním podanom odvolaní proti napadnutému
uzneseniu.
29. Odvolací súd ďalej udáva, že medzi predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa
§ 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. patrí osvedčenie, že konaním osoby, ktorej sa má obmedzenie, resp.
zákaz priblíženia uložiť, môže byť ohrozená telesná alebo duševná integrita navrhovateľa. Účelom tohto
neodkladného opatrenia je poskytnúť dotknutej fyzickej osobe ochranu, ak existujú závažné dôvody
domnievať sa, že jej telesná alebo duševná integrita, sloboda, bezpečnosť alebo sexuálna integrita môžu
byť ohrozené s cieľom zabrániť akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych
vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo
iné formy nepriameho nátlaku. Uvedená právna úprava vychádza z účelu a cieľa Nariadenia Európskeho
Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v

občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181/4, 29. 6. 2013), vyjadreného v odseku 6 Preambuly citovaného
Nariadenia.
30. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods.
2 písm. h) C.s.p. je podmienené osvedčením skutočnosti, že konaním povinného mohla byť telesná
a/alebo duševná integrita navrhovateľky v 1. rade ohrozená, bez toho, aby k jej narušeniu i reálne
došlo, ako nesprávne argumentoval v odvolaní povinný. Osvedčenie dôvodného podozrenia z možného
ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných
prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že
osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná.
31. Navrhovateľka v 1. rade sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia na základe skutkových
tvrdení o tom, že povinný sa voči jej osobe, ako i voči navrhovateľovi v 2. rade, opakovane dopúšťal
konania, ktorým ju obmedzoval na slobode, vyhrážal sa jej, v poslednom čase i „súdom“, resp. zabitím,
ak ho opustí, k čomu pristúpilo i jeho verbálne osočovanie a znevažovanie navrhovateľky v 1. rade a jej
následné fyzické napadnutie; navrhovateľka v
1. rade vo vzťahu k fyzickým útokom povinného
predložila ako dôkaz fotodokumentáciu jej poranení. Vzhľadom na obavy z možného naplnenia vyhrážok
povinného, umocnených i jeho držbou viacerých zbraní, mala navrhovateľka v 1. rade strach nielen
opustiť spoločnú domácnosť, ale informácie o správaní povinného zdieľať s tretími osobami, s výnimkou
maloletých detí. Zlom mal pritom nastať až po udalosti zo dňa 22.09.2025, kedy mal povinný fyzicky
napadnúť i navrhovateľa v 2. rade, čo navrhovateľku v 1. rade primälo k rozhodnutiu ujsť zo spoločnej
domácnosti a požiadať o súdnu ochranu formou navrhovaného neodkladného opatrenia. Navrhovateľka
v 1. rade pritom vykonala oznámenie o ňou tvrdených skutočnostiach pred vyšetrovateľom policajného
zboru a toto tvorilo obsah zápisnice o trestom oznámení zo dňa 22.09.2025, ČVS: ORP-473/XVYS-B3-2025. V ňom opísala, ako ju povinný najskôr fyzicky obmedzoval, vulgárne nadával, neskôr
zastrašoval, vyhrážal sa jej, ak ho opustí, fyzicky napadol, pričom jeho správanie dosiahlo takú intenzitu,
že u nej vzbudilo dôvodný strach a obavu o život a zdravie.
32. Súd prvej inštancie mal z navrhovateľkou v 1. rade predostretých tvrdení a z predloženého
listinného dôkazu a fotodokumentácie za osvedčenú potrebu nariadenia navrhovaného neodkladného
opatrenia voči povinnému, teda potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie konštatuje, že z hľadiska nevyhnutnej ochrany navrhovateľky v 1. rade bola z jej
strany osvedčená dôvodnosť naliehavej potreby úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ktoré nasvedčovali tomu, že zo strany povinného dochádza ku konaniu, ktoré je
spôsobilé ohroziť telesnú alebo duševnú integritu navrhovateľky v 1. rade alebo vyvolať obavu takéhoto
ohrozenia. I keď povinný v odvolaní poprel tvrdenia navrhovateľky v 1. rade týkajúce sa dopúšťania
násilia voči jej osobe,
t. j. že ju nikdy nenapadol, neohrozil, nesprával sa k nej násilne a
ani jej nenadával, deklarujúc, že zranenia zachytené na fotodokumentácii si navrhovateľka v 1. rade
spôsobila sama, keďže je závislá na alkohole, na druhej strane pripustil, že v spoločnej domácnosti
dochádzalo medzi nimi k hádkam, pri ktorých mohol byť i vulgárnejší. Vo vzťahu k trestnému oznámeniu
navrhovateľky v 1. rade a jeho obsahu sa povinný pritom obmedzil len na tvrdenie, že by navrhovateľa
v 2. rade nikdy fyzicky nenapadol, pričom voči jeho osobe nebolo doposiaľ vznesené žiadne obvinenie,
keď bol len predvolaný na výsluch (podanie vysvetlenia) a policajnému orgánu vydal zbrane, ktorých
bol vlastníkom. Tieto tvrdenia však samy o sebe nemohli účinne spochybniť tie rozhodujúce tvrdenia,
na ktorých navrhovateľka v 1. rade založila dôvodnosť navrhovaného neodkladného opatrenia, a tieto
naviac i v potrebnej miere osvedčila.
33. I keď pojem násilia nie je ako taký nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný,
jeho základným charakteristickým znakom je úmysel spojený s istým druhom ľudského konania, ktoré
je zámerné a má za následok spôsobenie telesnej, ako aj duševnej ujmy. Ide teda o prejav nadvlády,
vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku nad inou osobou. Takého konania sa
mal podľa tvrdení navrhovateľky v 1. rade dopúšťať povinný, a tým ohrozovať jej telesnú a duševnú
integritu. Je pritom nepochybne obtiažne takú formu ohrozenia preukázať, najmä v situácii, keď druhá
strana také konanie popiera, spravidla však na taký účel postačuje trestné oznámenie, lekárska správa,
prípadne iná forma dôkazného prostriedku, napríklad i v podobe fotodokumentácie zachytávajúcej
telesné poranenia. Navrhovateľka v 1. rade predloženými dôkazmi osvedčila tvrdenia o tom, že povinný
sa voči jej osobe dopustil konania, ktoré priamo narušilo jej slobodnú vôľu a sebaúctu, a súčasne
zasiahol i do jej telesnej integrity, a to v intenzite vzbudzujúcej u nej obavu z možného zopakovania

takého správania. Odvolací súd pripomína, že navrhovateľka v 1. rade v danom štádiu konania nebola
nositeľkou dôkazného bremena, t. j. nebola povinná svoje tvrdenia o ohrození jej duševnej a telesnej
integrity zo strany povinného dôkaznými prostriedkami bezpečne preukázať, ako sa mylne domnieval
v odvolaní povinný; v tomto smere postačovalo, aby tieto osvedčila v takej miere, že osvedčená
skutočnosť sa vzhľadom na všetky okolnosti javila ako nanajvýš pravdepodobná. Túto povinnosť
si navrhovateľka v 1. rade splnila, keď predložila zápisnicu o podaní trestného oznámenia zo dňa
22.09.2025, ako i podpornú fotodokumentáciu jej poranení, z ktorých vyplýva podozrenie, že sa povinný
dlhodobo dopúšťal násilného správania narušujúceho celistvosť jej osoby, tak po stránke psychickej,
ako i fyzickej. Ako uviedol odvolací súd vyššie súdna judikatúra ako formu osvedčenia podozrenia z
narušenia telesnej a/alebo duševnej integrity fyzickej osoby akceptuje i trestné oznámenie, z ktorého
obsahu vyplývajú také skutočnosti; nebolo teda nevyhnutne potrebné, aby navrhovateľka v 1. rade
predložila na podporu svojich tvrdení uznesenie o začatí trestného stíhania, príp., aby v danej veci bolo
vznesené obvinenie voči povinnému ako tento mylne argumentoval v odvolaní. Dôvodnosť podozrenia
nemusí dosahovať kvalitu potrebnú na začatie trestného stíhania alebo priestupkového konania, a
preto súd nemusí uvažovať o vzťahu podozrenia k prípadnému trestnému alebo inému obdobnému
postihu povinnej osoby (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo 10/2012). Pokiaľ
povinný spochybnil i navrhovateľkou v 1. rade opísané a na obrazových snímkach zachytené telesné
poranenia majúc za to, že si ich spôsobila navrhovateľka v 1. rade sama pod vplyvom alkoholu, svoje
tvrdenia žiadnym spôsobom nepodložil, a to i napriek obsiahlejšiemu opisu ním tvrdenej existujúcej
závislosti navrhovateľky v 1. rade, z ktorej sa mala liečiť. I keď navrhovateľka v 1. rade pripustila, že v
určitom životnom období (po narodení dcéry Y. - viď zápisnica o trestnom stíhaní) „začala aj dosť piť“,
uvedené automaticky nemá za následok vznik jej závislosti na alkohole, ktorú poprela a nemôže bez
ďalšieho viesť ani k záveru prezentovanému povinným. Nesprávnosť napadnutého uznesenia nemôžu
založiť ani domnienky povinného o tom, že v prípade, že orgány činné v trestnom konaní dospejú k
záveru o existencii dôvodov na vznesenie obvinenia voči jeho osobe, môžu postupovať podľa § 82
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a podať návrh na uloženie opatrenia spočívajúceho v zákaze
jeho priblíženia sa k navrhovateľke v 1. rade, resp. zákaze ju kontaktovať. Odhliadnuc od skutočnosti,
že ustanovenie § 82 Trestného poriadku, na ktoré poukazoval povinný, upravuje možnosť uloženia
primeraných povinností a obmedzení súdom za splnenia predpokladu, že ide o osobu obvinenú, u ktorej
sú dané dôvody väzby, a teda vôbec nedopadá na preskúmavanú situáciu, navrhovateľka v 1. rade bola
oprávnená dovolávať sa súdnej ochrany jej práv prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia, a
to nezávisle a bez ohľadu na akýkoľvek iný do úvahy pripadajúci postup orgánov činných v trestnom
konaní.
34. Za nedôvodnú a bez vecnej relevancie vyhodnotil odvolací súd i námietku povinného, v zmysle
ktorej malo napadnuté uznesenie nielen zasahovať do výkonu jeho rodičovských práv, ale byť i v
rozpore s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa vo väzbe na § 5 zákona č. 36/2005
Z.
z. o rodine. V prvom rade treba uviesť, že predmetom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
bol zákaz priblíženia sa k navrhovateľovi v 2. rade, ktorý nepochádza z rodinného zväzku medzi
navrhovateľkou v 1. rade a povinným, t. j. povinný nie je otcom navrhovateľa v
2. rade. Z
tohto dôvodu nemohlo nariadené neodkladné opatrenie nijakým spôsobom zasahovať do domnelých
rodičovských práv povinného, ktoré mu vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade nepatria. Zároveň, so
zreteľom na späťvzatie návrhu navrhovateľa v 2. rade na nariadenie neodkladného opatrenia stratila
táto argumentácia povinného akúkoľvek relevanciu. Pokiaľ ňou však povinný mienil poukazovať na
skutočnosť, že uložený zákaz priblíženia k navrhovateľke v 1. rade mal mať negatívny dopad i na výkon
jeho rodičovských práv k spoločnej dcére Y., je zrejmé a z nesporných tvrdení procesných strán vyplýva,
že tento nie je nijakým spôsobom narušený a uložený zákaz priblíženia sa k navrhovateľke v 1. rade
nijako nebráni styku povinného s maloletou dcérou, ktorý mal podľa jeho vlastných slov prebiehať bez
problémov prostredníctvom jeho matky. Napokon, i táto argumentácia povinného nemala žiaden vplyv
na vecnú správnosť nariadeného neodkladného opatrenia vo vzťahu k navrhovateľke v 1. rade, rovnako
ako i ním v odvolacom konaní predložené uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 08.12.2025,
sp. zn. 12CoP/216/2025, ktorým zamietol návrh navrhovateľky v 1. rade na nariadenie neodkladného
opatrenia spočívajúceho v zverení maloletej Y. do jej osobnej starostlivosti a uložení povinnosti platiť
výživné, ako i rozsudok Mestského súdu Bratislava II zo dňa 24.03.2026, č. k. 11P/133/2025-211, o
schválení rodičovskej dohody na zverení maloletej Y. do striedavej osobnej starostlivosti. Predmetom
konania v danej veci totiž nie je úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej Y., ale
bezodkladná úprava vzťahov procesných strán prostredníctvom navrhovaného neodkladného opatrenia
spočívajúceho v zákaze priblíženia sa povinného k navrhovateľke v 1. rade.

35. A napokon, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú i námietku povinného o vecnej
(a tým
i miestnej) nepríslušnosti konajúceho súdu na rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia. Tú povinný odôvodnil poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Ndc 18/2025,
a vecne tým, že pokiaľ návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje k ochrane maloletého
dieťaťa, ako v danom prípade u navrhovateľa v 2. rade, vec patrí do pôsobnosti Mestského súdu
Bratislava II.
36. Vychádzajúc z ustanovenia § 111 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
len „C.m.p.“) je zrejmé, že preskúmavaná vec nepatrí medzi okruh záležitostí týkajúcich sa maloletých,
ktoré by spadali pod právnu úpravu civilného mimosporového kódexu, o ktorých rozhodovanie patrí do
pôsobnosti Mestského súdu Bratislava II. Na uvedené pritom nemala vplyv len samotná skutočnosť, že
ochrany práv sa v danej veci dovolávalo (i) maloleté dieťa (navrhovateľ v 2. rade), z čoho bez ďalšieho
nemožno dovodiť, že ide o vec týkajúcu sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým
deťom, ako sa mylne domnieval povinný. Podľa mienky odvolacieho súdu nejde ani o prípad obdobný
veci, o ktorej rozhodoval Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn. 8Ndc 18/2025. V ňom Najvyšší súd síce
posudzoval vecnú príslušnosť súdov v súvislosti s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorým sa maloleté deti spolu s ich matkou domáhali uloženia zákazu priblíženia na vzdialenosť menšiu
ako 10 metrov, tak ako i v danom prípade, avšak tento smerovali voči manželke ich otca, nakoľko táto
v rámci času stráveného s ním, t. j. v rámci styku maloletých detí s ich otcom, zhoršovala ich psychickú
pohodu. Práve túto okolnosť vyhodnotil Najvyšší súd SR ako majúcu povahu konania v rodinnoprávnych
veciach upraveného ustanoveniami § 111 C.s.p.
37. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že povinnému sa
nepodarilo v odvolacom konaní relevantne spochybniť existenciu navrhovateľkou v 1. rade osvedčených
skutočností, rozhodujúcich pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. h)
C.s.p., keď rozhodujúcim je stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že
navrhovateľka v 1. rade v miere potrebnej osvedčila skutočnosti odôvodňujúce potrebu bezodkladnej
a naliehavej potreby úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré
nasvedčovali tomu, že zo strany povinného dochádza ku konaniu spôsobilému ohrozovať jej telesnú
a/alebo duševnú integritu, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti vo
vzťahu k navrhovateľke v 1. rade podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
38. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania o návrhu
navrhovateľa v 2. rade na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 C.s.p. tak, že povinnému priznal proti navrhovateľovi v 2. rade plný nárok na náhradu trov konania.
Vychádzal z toho, že navrhovateľ v 2. rade netvrdil a nepreukázal, že pristúpil k dispozičnému úkonu,
ktorým zobral návrh na nariadenie neodkladného opatrenia späť z dôvodu správania sa povinného,
a teda nepreukázal, že povinný z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania o jeho návrhu; v
takom prípade je navrhovateľ procesne zodpovedný za zastavenie konania o jeho návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
39. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p. tak, že navrhovateľke v 1. rade, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal
proti povinnému, ktorý úspech nemal, plný nárok na ich náhradu.
40. Podľa § 337 ods. 1 C.s.p. ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak
navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením
ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených.
Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje.
41. Podľa § 337 ods. 2 C.s.p. súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania
vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo
nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
42. Podľa § 337 ods. 3 C.s.p. súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší rozhodnutím,
ktorým žalobe vo veci samej vyhovel. Ustanovenie § 335 platí primerane.

43. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred
začatím konania a navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 C.s.p. neuloží, je súčasne povinný vo
výrokovej časti rozhodnutia poučiť strany, ktorých zaviazal neodkladným opatrením na povinnosť, o ich
možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených; zákon poučovaciu
povinnosť formuluje ako obligatórnu, v záujme rovnosti sporových strán a zabezpečenia adekvátnej
ochrany práv a oprávnených záujmov strán, proti ktorým neodkladné opatrenie smeruje.
44. Vychádzajúc z výrokovej časti, ako i odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej
inštancie neuložil navrhovateľom povinnosť podľa žalobu vo veci samej podľa § 336 ods. 1 C.s.p. z
dôvodu, že nariadením neodkladného opatrenia sa dosiahne trvalá úprava pomerov strán. V takom
prípade bol súčasne s nariadením neodkladného opatrenia vo výrokovej časti uznesenia povinný
poskytnúť povinnému kvalifikované poučenie v zmysle § 337 ods. 1 a 2 C.s.p., k čomu však konajúci
súd evidentne nepristúpil. V záujme nápravy tohto stavu preto odvolací súd osobitným výrokom poskytol
povinnému poučenie o jeho procesných oprávneniach, t. j. poučil ho o tom, že môže podať proti
navrhovateľke v 1. rade žalobu vo veci samej, týkajúcu sa nárokov na navrátenie do pôvodného stavu,
nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia s tým, že v
zmysle § 337 ods. 3 C.s.p. súd aj bez návrhu uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia zruší
rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovie; ustanovenie § 335 C.s.p. platí primerane.
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).