Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/22/2026 z 25. 3. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 2Co/22/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:1425211303.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/22/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:1425211303.1 | 2026-03-25 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd741d0d-32da-425e-adc9-5ec367014a09 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1425211303.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 2Co/22/2026 1425211303 25. 03. 2026 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2026:1425211303.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom: Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: RASLEGAL, s. r. o., so sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 855 561, proti žalovanej: I.. J.. Ľ. U.G., M. R. XX.XX.XXXX, A. Q.: D. XXXX/X, XXX XX Q. o určenie neúčinnosti dohody o vyporiadaní BSM a neodkladné opatrenie, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 62C/83/2025-97, zo dňa 19. decembra 2025, takto rozhodol: Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 62C/83/2025-97, zo dňa 19. decembra 2025, p o t v r d z u j e. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 62C/83/2025-97, zo dňa 19.12.2025, nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanej zákaz nakladať s nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území Vrakuňa, v obci Bratislava - F., v okrese Bratislava I., a to s bytom č. XX nachádzajúcim sa na 5. poschodí, vo vchode D. X, bytového domu so súpisným číslom XXXX, postavenom na pozemkoch parcelách registra „C“ s parcelnými číslami: XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, ako príslušný spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/1 k celku, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti XXXX/XXXXXX, a so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/XX o veľkosti 213 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX, a súčasne so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/XX o veľkosti 215 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX, so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/XX o veľkosti 207 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaným na liste vlastníctva č. XXXX, a to najmä previesť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou, zámennou zmluvou, vložiť tieto nehnuteľnosti do základného imania obchodnej spoločnosti alebo družstva, zaťažiť tieto nehnuteľnosti záložným právom, vecným bremenom, zriadiť k nim zabezpečovací prevod vlastníckeho práva, tieto nehnuteľnosti prenajať, vypožičať, odstrániť, zničiť, poškodiť, urobiť ich neupotrebiteľnými alebo nakladať s týmito nehnuteľnosťami iným spôsobom, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.12.2025 domáhal určenia právnej neúčinnosti voči žalobkyni - právneho úkonu, ktorým je dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa č. V-XXXX/XXXX zo dňa 23.04.2025, na základe ktorej sa žalovaná stala vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území F., v obci Bratislava - F., v okrese Bratislava II, a to bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 5. poschodí vo vchode D. X, bytového domu so súpisným číslom: XXXX, postaveného na pozemkoch parcelách registra „C“ s parcelnými číslami: XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX ako príslušný spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/1 k celku, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti XXXX/XXXXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXXX/ XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/XX o veľkosti 213 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaného na liste vlastníctva č. XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXXX/XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/XX o veľkosti 215 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidovaneho na liste vlastníctva č. XXXX, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXXX/XXXXXX k celku k pozemku, parcele registra „C“ s parcelným číslom XXX/ XX o veľkosti 207 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidované na liste vlastníctva č. XXXX (ďalej len „Nehnuteľnosti“). Žalobca podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že žalovaná je manželkou Ing. U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX Bratislava (ďalej len „Ručiteľ“), voči ktorému žalobca eviduje viacero nevysporiadaných pohľadávok. Konkrétne sa jedná o ručiteľské záväzky ručiteľa zaplatiť nesplatené záväzky spoločnosti A-lu-mi s.r.o., so sídlom: B. 10, 851 01 Bratislava, IČO: 50 639 986 (ďalej len „Dlžník“), vyplývajúce z kontokorentného úveru č. XXXXXXXXXX s aktuálnym zostatkom dlžnej istiny vo výške 16.575,- eur, splátkového úveru č. XXXXXXXXXX s aktuálnym zostatkom dlžnej istiny vo výške 3.465,44 eur a poskytnutého úverového rámca pre firemné kreditné karty s aktuálnym zostatkom vo výške 1.557,55 eur. Pri vyššie uvedenom kontokorentnom úvere nastala konečná splatnosť dňa 30.11.2023, nakoľko dlžníkovi bolo zaslané oznámenie o ukončení obnovy úveru. Z opatrnosti žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úver z dôvodu, že bankový účet je viac ako 10 dní v nepovolenom prečerpaní disponibilnej časti úverového rámca. V súčasnosti je teda kontokorentný úver zosplatnený. Napriek tomu dlžník ani ručiteľ po zosplatnení dlh neuhradili a žalobca eviduje jedinú splátku vo výške 50,- eur zo dňa 05.11.2025. Žalobca sa splnenia tejto pohľadávky domáha v samostatnom konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp.zn. 61Cb/101/2024. Žalobca sa dozvedel v súvislosti s vymáhaním svojich nárokov v priebehu uvedeného sporového konania, že ručiteľ sa zbavil svojho majetku v prospech žalovanej, konkrétne v katastri nehnuteľností je na listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX pre katastrálne územie F. evidovaná dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v konaní vednom pod č. V-XXXX/XXXX, zo dňa 23.04.2025 vo vzťahu k vyššie uvedených nehnuteľnostiam (ďalej len „Dohoda“), pričom ako výlučný vlastník nehnuteľností je evidovaná žalovaná. Vyššie uvedené nehnuteľnosti pôvodne vlastnil aj ručiteľ, resp. boli v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom v priebehu súdneho konania sa vysporiadali v prospech žalovanej, zrejme s úmyslom ochrániť takto rodinný majetok pred žalobcom ako veriteľom. Žalobca má za to, že týmto došlo k jeho ukráteniu, pričom zdôraznil, že predmetná dohoda naplnila znaky ukracujúceho právneho úkonu a je voči nemu právne neúčinná. Ručiteľ konal s vedomím, že dohodou ukráti svojich veriteľov, pričom vedomosť žalovanej o ukrátení sa prezumuje, keďže ide o manželov. Žalobca poukázal na to, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 870/99 odporovať možno nielen právnym úkonom, ktoré vykonal dlžník, ale aj právnym úkonom ručiteľa. Žalobca má obavu z toho, že v budúcnosti by mohlo dôjsť k ďalšiemu nakladaniu s nehnuteľnosťami, čím by sa žalobcovi zabránilo získať späť to, čo neoprávnene z majetku ručiteľa ušlo. Žalobca zdôraznil, že nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia nedôjde k neprimeranému ohrozeniu alebo obmedzovaniu práv žalovanej. Zároveň sa žalobca nemôže domáhať zriadenia sudcovského záložného práva, keďže žalovaná, ktorá je vlastníkom nehnuteľností, nie je dlžníkom žalobcu. Ak by súd návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyhovel, existuje dôvodná obava, že dôjde k zmareniu možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu. Žalobca poukázal na súdnu prax, podľa ktorej potreba dočasnej úpravy pomerov je daná samotnou existenciou sporového konania o neúčinnosti právneho úkonu. Nie je pritom relevantné ani to, ak žalobca neosvedčil zámer žalovanej nakladať s nehnuteľnosťami, nakoľko na osvedčenie takéhoto zámeru nemožno vyčkávať, pretože akonáhle sa stane zrejmým, už je spravidla neskoro na to, aby mu bolo možné zabrániť. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 324 ods. 1, 3, § 325 ods. 1, 2 písm. c), § 326 ods.1, 2, § 332 ods. 1, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 42a ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), a vecne tak, že po oboznámení sa s tvrdeniami žalobcu dospel k záveru, že v danom prípade je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho uznesenia uviedol, že nárok žalobcu, ktorému sa má zabezpečovacím opatrením poskytnúť ochrana, predstavuje pohľadávku žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy ručiteľom, konkrétne kontokorentného úveru č. XXXXXXXXXX s aktuálnym zostatkom dlžnej istiny vo výške 16.575,- eur, splátkového úveru č. XXXXXXXXXX s aktuálnym zostatkom dlžnej istiny vo výške 3.465,44 eur a poskytnutého úverového rámca pre firemné kreditné karty s aktuálnym zostatkom vo výške 1.557,55 eur, kde priamym dlžníkom, ktorému boli úverové prostriedky poskytnuté a ktorý je povinný ich vrátiť je dlžník, pričom ručiteľ za vrátenie úverov dlžníkom ručí. Žalobca zároveň uviedol, že žalovaná nadobudla nehnuteľnosti, ktorých speňažením by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávky, na základe odporovateľných právnych úkonov, pričom právo odporovať právnym úkonom si žalobca uplatnil žalobou vo veci samej. 4. Súd prvej inštancie zároveň v rámci svojho odôvodnenia uviedol, že pre úspešné odporovanie právnemu úkonu sa vyžaduje existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a zároveň existencia ukracujúceho právneho úkonu dlžníka, ktorým sa veriteľovi ukracuje (marí alebo podstatne sťažuje) uspokojenie tejto pohľadávky. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu podporenou aj súdnou praxou Najvyššieho súdu Českej republiky o tom, odporovateľnosť právnych úkonov sa vzťahuje nielen na ukracujúce úkony dlžníka, ale vzhľadom na akcesorickú povahu aj na ukracujúce úkony ručiteľa. Zmyslom a účelom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je zabrániť poškodeniu veriteľa tým, že subjekt povinný poskytnúť veriteľovi plnenie sa účelovo zbaví majetku, ktorý by inak mohol slúžiť na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Na naplnenie tohto zmyslu a účelu je potom potrebné, aby bolo v právnej praxi ako nežiaduce interpretované nielen konanie primárneho dlžníka, ktorým tento ukracuje svojho veriteľa, ale aj konanie iných osôb, ktoré poskytli zabezpečenie primárneho záväzku a svojím konaním ukracujú veriteľa v možnosti uspokojenia jeho pohľadávky. Dôsledkom úspešného odporovania právnemu úkonu potom je neúčinnosť ukracujúceho úkonu voči osobe veriteľa, teda veriteľ sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý ušiel ukracujúcim právnym úkonom, alternatívne ak to nie je možné, môže sa veriteľ domáhať peňažnej náhrady od toho, kto mal z ukracujúceho právneho úkonu prospech. 5. Súd prvej inštancie sa vzhľadom na predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu zaoberal otázkou existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, pričom dospel k záveru, že takáto pohľadávka žalobcu bola osvedčená spôsobom, ktorý súd považuje za dostatočný na to, aby sa jej existencia javila súdu byť pravdepodobnou. Poukázal na to, že žalobca nemá povinnosť existenciu vymáhateľnej pohľadávky pre účely nariadenia neodkladného opatrenia spoľahlivo preukázať, ale postačuje jej existenciu osvedčiť do takej miery, aby sa súdu javila byť vysoko pravdepodobnou. Zároveň pojem vymáhateľná pohľadávka na účely úspešného odporovania právnemu úkonu nie je možné stotožňovať s pojmom judikovaná/ exekvovateľná pohľadávka, ale je potrebné ho chápať aj v takom v zmysle, že sa môže jednať o pohľadávku, ktorej sa možno domáhať v súdnom alebo inom obdobnom konaní. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca dostatočne osvedčil existenciu svojej vymáhateľnej pohľadávky voči ručiteľovi aspoň do takej miery, aby sa súdu javila byť vysoko pravdepodobnou. Na úspešné odporovanie právnemu úkonu nepostačuje iba existencia pohľadávky veriteľa, ale musí existovať aj právny úkon, ktorý veriteľa ukrátil a zároveň musí existovať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. V prípade, ak je právny úkon urobený medzi dlžníkom a inou fyzickou osobou, ktorá je dlžníkovi blízkou osobou (§ 42a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka), úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predstavuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorú musí môže druhá zmluvná strana vyvrátiť preukázaním toho, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobca v konaní tvrdí, že dohoda, na základe ktorej žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bola urobená medzi ňou a ručiteľom, ktorý je blízkou osobou t.j. manželom žalovanej. V danom prípade je tiež potrebné súčasne prihliadnuť na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, konkrétne skutočnosť, že žalovaná nadobudla nehnuteľnosti v období, kedy prebiehalo sporové konanie na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 61Cb/101/2024. Všetky okolnosti teda naznačujú vysokú mieru pravdepodobnosti, že podstatou dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva medzi ručiteľom a žalovanou, ktorá bola uzavretá za trvania manželstva, nakoľko manželstvo stále trvá a ktorou žalovaná nadobudla nehnuteľnosti, bolo formálne v evidencii katastra nehnuteľností vytvoriť stav nemajetnosti ručiteľa, teda existuje vysoká miera pravdepodobnosti, že zmyslom a účelom zmeny vlastníka nehnuteľností na žalovanú bolo práve ukrátenie žalobcu ako veriteľa, a to bez ohľadu na skutočnosť. Úmysel ukrátiť žalobcu sa naviac v tejto veci prezumuje, nakoľko žalovaná je blízkou osobou ručiteľa. Súd prvej inštancie aj v tomto prípade opakovane zdôraznil, že žalobca na účely nariadenia neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia nie je povinný spoľahlivo preukázať existenciu nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ale existenciu nároku má len osvedčiť do takej miery, aby sa súdu javila byť vysoko pravdepodobnou. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené ustálil, že žalobca dostatočným spôsobom osvedčil existenciu svojho práva odporovať dohode ako právnemu úkonu, ktorými žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tým zároveň nárok domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z majetku žalovanej (nehnuteľností), ktoré ukracujúcimi právnymi úkonmi ušiel z majetku ručiteľa. Osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana neznamená, že tento nárok bol spoľahlivo preukázaný a ani neprezumuje rozhodnutie súdu vo veci samej po vykonaní riadneho dokazovania, avšak v aktuálnom štádiu konania sa osvedčenie nároku žalobcu javí byť súdu dostatočným na účely nariadenia neodkladného opatrenia. 6. Vo vzťahu k opísaniu a osvedčeniu rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich obavu, že exekúcia bude ohrozená súd prvej inštancie uviedol, že táto obava vyplýva už len zo skutočnosti, že ručiteľ v priebehu iného sporového konania, v ktorom sa od neho žalobca domáha peňažného plnenia, uzavrel dohodu so žalovanou, ktorej dôsledkom sa výlučnou vlastníčkou nehnuteľností stala žalovaná, a to za trvania manželstva s ručiteľom. Časová nadväznosť uvedených skutočností vyvoláva nepochybne obavu, že zmyslom a účelom zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a žalovanej za trvania manželstva bol presun aktív z ručiteľa na žalovanú tak, aby bolo zabránené možnosti žalobcu domáhať sa uspokojenia svojich pohľadávok z majetku žalovanej a zároveň aby spoločný majetok ručiteľa a žalovanej bol tiež nepostihnuteľným pri vymáhaní pohľadávok žalobcu. Ďalšia prípadná dispozícia s nehnuteľnosťami môže sťažiť alebo aj úplne zmariť uspokojenie žalobcu ako veriteľa, a to aj v prípade úspešnosti odporovacej žaloby. Uvedené skutočnosti podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne nasvedčujú, že u žalobcu je daná nielen subjektívna obava o budúce vymoženie jeho nároku na zaplatenie jeho pohľadávky voči ručiteľovi, ale táto obava má podklad v objektívnych skutočnostiach, ktoré žalobca súdu v dostatočnom rozsahu osvedčil. Súd prvej inštancie tiež doplnil, že v prípade nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa sporovej strane zakazuje nakladať s nehnuteľnosťou, alebo zakazuje nehnuteľnosť zaťažovať právami tretích osôb, ide o špecifickú situáciu, kedy sporová strana evidovaná ako vlastník nehnuteľnosti v praxi prejavuje svoju vôľu disponovať s nehnuteľnosťou často až konkrétnym právnym úkonom, ktorými s nehnuteľnosťou nakladá, alebo ju zaťažuje. V čase prejavenia takejto vôle sporovou stranou môže byť však nariadenie neodkladného opatrenia už neúčelné a následky scudzovacieho úkonu môžu byť nezvratné, najmä v prípade, ak je nadobúdateľom práv k nehnuteľnosti dobromyseľná tretia osoba. Z tohto dôvodu je potrebné posudzovať osvedčenie obavy, ktorú má navrhovateľ neodkladného opatrenia, obzvlášť citlivo a netrvať striktne na tom, aby navrhovateľ neodkladného opatrenia osvedčil už vykonané úkony bezprostredne smerujúce k scudzeniu alebo zaťaženiu nehnuteľnosti, nakoľko vykonanie takýchto úkonov môže byť nezvratné. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal aj na súdnu prax iných súdov, napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/278/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/44/2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/255/2016. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že nariadenie neodkladného opatrenia môže byť dôvodné aj v prípade, že navrhovateľ neosvedčí, že druhá sporová strana už vykonáva konkrétne úkony bezprostredne smerujúce k scudzeniu alebo zaťaženiu majetku. Už len predchádzajúce konanie ručiteľa a žalovanej, ktorí spolu aj po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov žijú naďalej v manželskom zväzku a majú aj obaja evidovaný trvalý pobyt na totožnej adrese, sa javí byť špekulatívnym konaním cieleným na zmarenie uspokojenia žalobcu ako veriteľa z majetku ručiteľa. Vzhľadom na takéto predchádzajúce konanie je potrebné reálne pripúšťať aj riziko, že žalovaná aj v budúcnosti vykoná úkony smerujúce k zníženiu hodnoty nehnuteľností, prípadne k sťaženiu alebo úplnému zmareniu možnosti žalobcu uspokojiť svoju pohľadávku z prípadného výťažku z predaja nehnuteľností (napríklad zaťažením, zriadením práv tretích osôb a pod.). Žalobcovi tak bez rýchleho a efektívneho zásahu súdu hrozí, že aj v prípade úspešnosti vo veci samej nemusí dosiahnuť ochranu svojich práv a právom chránených záujmov, ak bude ďalšími úkonmi vo vzťahu k nehnuteľnostiam vytvorený taký stav, kedy prakticky svoju pohľadávku žalobca nebude môcť uspokojiť. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval zo strany žalobcu za dostatočne osvedčenú aj potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami tým, že bez zásahu súdu hrozí bezprostredné riziko poškodenia práv žalobcu čiastočným alebo úplným zmarením prípadného budúceho uspokojenia jeho pohľadávky. 7. Súd prvej inštancie tiež považoval za potrebné zohľadniť aj princíp proporcionality pri nariadení neodkladného opatrenia, teda na koreláciu miery zásahu do práv žalovanej, prípadne tretích osôb v prípade nariadenia neodkladného opatrenia a mieru možného ohrozenia práv žalobcu v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia. V prejednávanej veci mal za to, že zákaz nakladania s nehnuteľnosťami spočívajúci v zákaze ich scudzenia alebo zaťaženia žalovanú neobmedzuje v prípade, ak žalovaná takýto úmysel nakladať s nehnuteľnosťami nemá. Inak povedané, nikoho neobmedzuje zákaz vykonať také právne úkony, ktoré nemá záujem vykonať. Nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodné najmä v prípadoch, kedy je nevyhnutné napraviť stav akútnych alebo akútne hroziacich zásahov do práv alebo oprávnených záujmov strany sporu domáhajúcej sa nariadenia neodkladného opatrenia, teda vtedy, ak by čakanie na rozhodnutie súdu vo veci samej po riadnom vykonaní dokazovania mohlo spôsobiť také zmeny k predmetu konania, či inú ujmu na právach a oprávnených záujmov strany sporu domáhajúcej sa nariadenia neodkladného opatrenia, pri ktorých by samotné vedenie sporového konania stratilo zmysel, prípadne je tu iná závažná príčina, pre ktorú je potrebné pomery strán neodkladne upraviť. Práve prípadné nakladanie s nehnuteľnosťami, alebo zriadenie práv v prospech tretej osoby by mohlo znamenať, že by súdne konanie o určenie neúčinnosti právnych úkonov mohlo úplne stratiť zmysel, najmä v prípade, ak by došlo k znehodnoteniu alebo zaťaženiu nehnuteľností do takej miery, že by boli prakticky nepredajné. Uvedené právne závery súdu prvej inštancie sú plne korešpondujúce aj súdnej praxi inštančne vyšších súdov. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom osvedčil svoj nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj obavu z možného ohrozenia budúcej exekúcie. Súd prvej inštancie preto návrhu žalobcu vyhovel. 8. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"). V rámci svojho podaného odvolania uviedla, že neodkladné opatrenie predstavuje mimoriadny a výnimočný zásah do práv účastníka konania. Podľa odbornej verejnosti a ustálenej judikatúry ide o krajný procesný prostriedok, ktorého použitie je prípustné len vtedy, ak hrozí bezprostredná ujma a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Podľa ustálenej judikatúry platí, že podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia musia byť splnené kumulatívne. Nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje jeho nariadenie. V prejednávanej veci nebola splnená základná podmienka bezprostredne hroziacej ujmy, a preto neodkladné opatrenie nemohlo byť vydané. Má za to, že žalobca neosvedčil ani potrebu okamžitej súdnej ochrany. Z obsahu uznesenia nevyplýva, že by ochrana jeho tvrdeného práva nezniesla odklad do rozhodnutia vo veci samej. Naopak, u žalobcu ide v súdnom konaní proti jej manželovi o štandardný peňažný nárok, ktorý je v prípade jeho prípadného priznania plne vykonateľný zákonnými prostriedkami výkonu rozhodnutia. Žalovaná má za to, že napadnuté uznesenie je v celom rozsahu nesprávne, a to z procesných a vecných dôvodov. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa dopustil zásadnej procesnej vady konania. Žalovanej bolo doručené iba odvolaním napadnuté uznesenie, č.k. 62C/83/2025-97, zo dňa 19.12.2025, ale nebol jej doručený samotný návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý mal byť podľa znenia neodkladného opatrenia súčasťou žaloby. Týmto postupom došlo podľa názoru žalovanej k priamemu porušeniu ustanovenia § 331 Civilného sporového poriadku, ktoré ukladá súdu povinnosť doručiť návrh ostatným stranám spolu s uznesením. Nedoručenie návrhu znemožnilo žalovanej efektívne uskutočňovať jej patriace procesné práva, pretože sa nemohla oboznámiť s kompletnými tvrdeniami a navrhovanými dôkazmi, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil. Táto vada konania napĺňa dôvody pre odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP, a to právo na spravodlivý proces, právo na kontradiktórne konanie a právo na rovnosť zbraní. Žalovaná zároveň uviedla, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s otázkou bezprostrednosti hrozby, neuviedol, z akých konkrétnych skutkových okolností ju vyvodil, ani nehodnotil, prečo považuje zákaz nakladania za nevyhnutný a primeraný. Uznesenie tak neobsahuje riadne dôvody rozhodnutia, čo samo osebe zakladá dôvod na jeho zrušenie. Vychádzajúc iba z obsahu uznesenia, žalovaná uvádza aspoň nasledovné stručné vecné dôvody nezákonnosti neodkladného opatrenia. Absencia úmyslu poškodiť žalobcu u manžela žalovanej a neosvedčenie bezprostrednej hrozby. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že medzi manželom žalovanej v pozícii ručiteľa a žalobcom prebiehali v roku 2025 mimosúdne rokovania o pohľadávke (žalovaná sa domnieva, že žalobca túto skutočnosť účelovo zatajil v podanej žalobe/návrhu), kde manžel žalovanej prejavil dobrovoľnú ochotu v rámci snahy o mimosúdne urovnanie zaplatiť časť uplatňovanej sumy, trovy právneho zastúpenia, súdny poplatok, časť úrokov z omeškania (priložený e-mail právneho zástupcu manžela zo dňa 29.10.2025, ktorý nadväzoval na predchádzajúce rokovania). Súčasne si manžel žalovanej vyžiadal platobné údaje a začal postupne žalobcovi uhrádzať sumy (napr. dňa 05.11.2025 sumu vo výške 50,- eur, dňa 09.01.2026 sumu 500,- eur). Takéto správanie manžela žalovanej je zásadne nezlučiteľné s tvrdením o úmysle manžela žalovanej zmariť uspokojenie pohľadávky už v roku 2024 vyporiadaním BSM. Zdôraznila, že súd prvej inštancie pri nariadení neodkladného opatrenia vychádzal z čisto hypotetickej obavy a opomenul osvedčiť, že existuje reálna a bezprostredná hrozba nakladania s majetkom. Zdôraznila, že ukladanie zákazu nakladania s bytom predstavuje najinvazívnejší zásah do vlastníckeho práva, (chráneného Ústavou SR), a preto sú podmienky jeho uplatnenia zákonom a judikatúrou mimoriadne prísne. Žalobca mal povinnosť osvedčiť, nielen tvrdiť, že existuje bezprostredne hroziaca ujma a nie len všeobecne odkázať, že „netreba čakať kým dlžník/ručiteľ urobia úkony smerujúce k predaju. V predmetnom prípade však žalobca (vychádzajúc z obsahu uznesenia) nedokázal osvedčiť základnú a rozhodujúcu podmienku - bezprostredne hroziacu ujmu. Žalobca, ako aj súd prvej inštancie vychádzal len zo všeobecných predpokladov, že žalovaná by mohla byt predať, resp. že hrozí zmenšenie majetku, poukazujúc na nekonkrétnu údajnú súdnu prax, pričom nijako nepriblížil, či skutkové okolnosti v iných právnych veciach, z ktorých má údajná súdna prax vzniknúť sú podobné, ako v prejednávanej veci. Žalovaná poukázala aj na nepomer uplatnenej pohľadávky žalobcu (cca 16.000,- eur s príslušenstvom) a hodnoty bytu, ktorú má nepochybne niekoľko násobne vyššiu hodnotu. V predloženej veci ani neexistujú žiadne dôkazy o konkrétnych krokoch smerujúcich k prevodu bytu - neboli predložené žiadne dôkazy o rokovaniach s potenciálnymi kupujúcimi, inzercia na internete, či záznamy v katastri... Bezprostrednosť znamená, že ujma hrozí „tu a teraz" alebo „v blízkej budúcnosti," nie neurčito v budúcnosti. V predloženej veci neexistuje podľa žalovanej žiadny náznak predaja bytu, konanie žalovanej nie je smerované k prevodu, takže podmienka časovej naliehavosti nie je splnená. Žalobca vychádzal len z predpokladu, že „dlžník sa chce zbaviť majetku." Vzhľadom na vyššie uvedené neboli splnené kumulatívne podmienky pre vydanie neodkladného opatrenia, najmä (a ani) podmienka bezprostredne hroziacej ujmy. Zákaz nakladania s bytom je preto nezákonný, neprimeraný a predstavuje nepodložený zásah do vlastníckeho práva žalovanej. Žalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že ona a jej manžel bývajú v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom zákazu nakladania (byt č. XX), nepretržite už 40 rokov. Žalovaná nemá ani len náznakom v pláne sa sťahovať, či predmetný byt predávať alebo zaťažovať. Táto skutočnosť zásadne vylučuje akúkoľvek reálnu a aktuálnu obavu zo zmarenia exekúcie na strane jej manžela. Žalovaná dala do pozornosti, že zrušenie a naň nadväzujúce vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov logicky a časovo nadväzovalo na začatie podnikateľských aktivít manžela žalovanej (cca 5/2024) a bolo legitímnym a preventívnym právnym opatrením, ktoré súviselo so začatím novej živnosti manžela žalovanej, a nesúviselo s (iba) tvrdenou pohľadávkou žalobcu. Je nutné však poukázať aj na skutočnosť, že ani samotné získanie živnosti neviedlo manželov k zrušeniu a vyporiadaniu BSM, ale manžel žalovanej hľadal v čase aj iné možnosti ako predísť tomuto kroku. Až odmietnutie poisťovní, poistiť „podnikanie" manžela žalovanej ako interim manažéra „donútilo" manželov využiť svoje zákonné legitímne-preventívne právne opatrenie (zrušenie a následné vyporiadanie BSM). Žalovaná má za to, že chronológia skutkových okolností je v tomto smere jednoznačná, nakoľko dňa 10.05.2024 bol manželovi žalovanej vydaný živnostenský list (IČO: XX XXX XXX), od 16.05.2024 prebiehala komunikácia s poisťovňami za účelom uzavretia zodpovednostného poistenia nevyhnutného pre výkon činnosti interim manažéra (dňa 16.05.2024 požiadala p. Z. /maklérka/ formou e-mailu poisťovne Union, Generáli, Uniqua o ponuky poistenia všeobecnej zodpovednosti vo vzťahu k manželovi žalovanej. Následne vznikla nemožnosť uzavretia poistenia bola p. Z. /maklérom/ oznámená v dňoch 23. - 24.05.2024. Pohľadávka žalobcu sa mohla stať splatnou najskôr listinou zo dňa 26.06.2024 (doručená dlžníkovi a ručiteľovi dňa 12.07.2024). Návrh na zrušenie BSM bol doručený súdu 04.06.2024. Žalobkyňa má za to, že uvedená časová následnosť vylučuje záver, že by zrušenie (a následné vysporiadaníe BSM) bolo účelovou reakciou na (iba) tvrdenú pohľadávku žalobcu, alebo na prebiehajúce súdne konanie o údajnej pohľadávke. Naopak, má za to, že uvedené preukazuje, že išlo o primeranú a zákonnú reakciu na novovzniknuté profesijné riziká, spojené s výkonom činnosti interim manažéra bez možnosti poistného krytia. Záver o úmyselnom zbavovaní sa majetku je preto neopodstatnený a založený len na domnienkach. Žalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že v čase zrušenia BSM, neexistovala ani len splatná pohľadávka voči dlžníkovi (A-lu-mi s.r.o.) a ani voči ručiteľovi (manžel žalovanej). Pohľadávka sa mohla stať splatnou z pohľadu vedomosti veriteľa, ako aj z pohľadu vedomosti dlžníka najskôr listinou zo dňa 26.06.2024 (doručená dlžníkovi a ručiteľovi dňa 12.07.2024). Z uvedeného je zrejmé, že splatná pohľadávka v dôsledku predčasnej splatnosti v čase zrušenia BSM neexistovala. Na tomto mieste však dala do pozornosti, že platnosť úkonu predčasnej splatnosti je medzi stranami konania o zaplatenie pohľadávky sporná. Vo vzťahu k úmyslu manžela žalovanej má však podstatný význam skutočnosť, že v čase podania návrhu na zrušenie BSM nemohol mať vedomosť o splatnej pohľadávke. Následné vyporiadanie BSM bolo v príčinnej súvislosti s jeho zrušením a nie s (iba) tvrdenou pohľadávkou žalobcu. Žalovaná taktiež v rámci podaného odvolania namietala, že súd prvej inštancie pri nariadení neodkladného opatrenia vychádzal prakticky len zo skutočnosti, že žalobca sa v inom súdnom konaní domáha voči manželovi žalovanej zaplatenia určitej peňažnej sumy (tvrdená pohľadávka), a že počas konania manželia vyporiadali BSM. Takýto záver je však právne nedostatočný a nezodpovedá požiadavkám na vydanie neodkladného opatrenia. V čase rozhodovania o neodkladnom opatrení ide stále iba o tvrdenú a spornú pohľadávku, o ktorej ešte nebolo rozhodnuté ani súdom prvej inštancie, nebolo nariadené ani prvé pojednávanie, nebolo vykonané dokazovanie, nebolo vyslovené ani len predbežné právne posúdenie súdu. Samotná existencia súdneho konania (a ani existencia predchádzajúcich rokovaní o mimosúdnom urovnaní) neosvedčuje existenciu ani pravdepodobnosť iba tvrdenej pohľadávky, keďže súdne konanie môže byť vedené aj o fiktívnej pohľadávke, ktorá sa v ďalšom konaní ukáže ako nedôvodná alebo fiktívna. Ani skutočnosť, že medzi žalobcom a manželom žalovanej prebiehali mimosúdne rokovania, nemôže byť vykladaná ako uznanie uplatneného nároku ani ako osvedčenie jeho dôvodnosti. Prejav dobrej vôle viesť rokovania o možnom mimosúdnom urovnaní sporu, vrátane ochoty diskutovať o čiastočnom plnení, je štandardným a zákonom preferovaným spôsobom riešenia sporov a nemožno ho vykladať v neprospech účastníka konania, ktorý sa ho v dobrej vôli zúčastnil. Takýto výklad by bol v priamom rozpore so zásadou podpory zmierneho riešenia sporov a viedol by k neprípustnému sankcionovaniu zmierlivého procesného správania. V danom prípade manžel žalovanej nikdy výslovne ani konkludentne neuznal existenciu ani výšku žalobcom uplatňovanej pohľadávky, ktorá je predmetom samostatného sporného konania. Zo strany manžela žalovanej bol prezentovaný maximálne návrh na mimosúdne urovnanie. Použiť mimosúdne rokovania ako argument pre osvedčenie nároku by znamenalo zneužitie snahy o zmier ako dôvodu návrhu na neodkladné opatrenie. Súd prvej inštancie vychádzal len z existencie prebiehajúceho sporu, bez akéhokoľvek dôkazu o oprávnenosti pohľadávky (v zásade ide len o tvrdenú pohľadávku) a zo skutočností, že počas súdneho konania došlo k zrušeniu a vyporiadaniu BSM (bez preukázania súvisu s pohľadávkou žalobcu) a nesplnil zákonnú podmienku osvedčenia nároku, čím zaťažil napadnuté uznesenie zásadnou právnou vadou. Žalovaná má za to, že žalobca sa ani len nepokúsil osvedčiť, že ochranu jeho tvrdeného práva nemožno dosiahnuť miernejšími právnymi prostriedkami. Ak existuje miernejší a menej invazívny prostriedok ochrany, zákaz nakladania s nehnuteľnosťou je neprípustný. Taktiež aj správanie manžela žalovanej ešte v čase, keď splatná pohľadávka ani len neexistovala (jeho snaha zabezpečiť svoje podnikanie poistením) a nepristupovať ihneď k zrušeniu BSM je prejavom nespojiteľným s úmyslom ukrátiť veriteľa. Má za to, že v prejednávanej veci nedošlo k preukázaniu dostatočne dôvodného záveru o nutnosti vydať neodkladné opatrenie. Na základe vyššie uvedených odvolacích dôvodov žalovaná navrhuje, aby odvolací súd vydal nasledujúce rozhodnutie: Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 62C/83/2025-97 zo dňa 19.12. 2025 v celom rozsahu zrušil a návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, eventuálne uznesenie Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 62C/83/2025-97 zo dňa 19.12. 2025 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k predmetnému odvolaniu a uviedol, že tvrdenia žalovanej vychádzajú zo zjavne účelového a nesprávneho právneho posúdenia veci. Tieto považuje za neopodstatnené a v určitej časti aj zavádzajúce. Jej obranu považuje za nespôsobilú spochybniť tak napádané uznesenie, ako i podanú žalobu. Argumentácia žalovanej ich navyše utvrdzuje v tom, že koná v úzkej súčinnosti s ich dlžníkom - jej manželom, a to (koordinovane) podľa vopred pripraveného plánu. Napádané uznesenie považuje žalobca za zákonné a vecne i procesne správne a stotožňuje sa v plnom rozsahu s argumentáciou súdu prvej inštancie. Žalovanou prezentované odvolacie dôvody v žiadnom smere nevyvracajú závery súdu prvej inštancie z jeho rozhodnutia. Uznesenie je podľa jeho názoru v celom rozsahu správne a presvedčivé, vychádzajúce súčasne z dostatočne osvedčeného skutkového stavu veci a správneho právneho posúdenia zohľadňujúceho ustálenú rozhodovaciu prax súdnych autorít. Pre úplnosť uviedol, že skutočnosti rozhodné pre nariadenie neodkladného opatrenia sú podľa neho nielen osvedčené, ale i riadne preukázané - čo vníma ako zákonný podklad pre takéto uznesenie. A bolo tomu tak nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale je tomu tak podľa neho aj v súčasnosti. K jednotlivým námietkam žalovanej uviedol, že žalovaná v prvom rade namieta, že jej nebol zo strany súdu prvej inštancie doručený návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ani žaloba. V súvislosti s touto námietkou mu nie je zrejmé, a žalovaná to ani nijak neargumentuje, v čom by mala takáto skutočnosť mať dopad na zákonnosť vydaného uznesenia. Okolnosť doručovania žaloby s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia je okolnosť, ktorá nasleduje po vydaní uznesenia, a teda nemohla mať vplyv na podmienky jeho vydania. Ak by teda k tomu aj skutočne došlo, čo nižšie uvedené nasvedčuje, že sa tak nestalo, nemalo by to žiadny vplyv na zákonnosť uznesenia. Rozhodne teda táto námietka nemôže ako odvolací dôvod obstáť. Avšak po nahliadnutí do elektronického súdneho spisu vedeného pre sp. zn. 62C/83/2025 zistil, že žaloba spojená s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia bola žalovanej zo strany súdu prvej inštancie odoslaná dňa 27.01.2026. Teda všetko nasvedčuje tomu, že táto obrana je nedôvodná. Pokiaľ žalovaná spochybňuje ukracujúci úmysel dlžníka (svojho manžela), tak tvrdené skutočnosti považuje za právne irelevantné. Osobitne to platí vo vzťahu k nariadenému neodkladnému opatreniu, pretože ide o skutočnosť, ktorá je relevantná až pre meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka sa zároveň v tomto prípade prezumuje, pretože ide o právny úkon - dohodu o vyporiadaní BSM, ktorá bola uskutočnená medzi manželmi, teda blízkymi osobami. Z tohto dôvodu ani nie je potrebné tieto skutočnosti osvedčovať. Rovnako sa prezumuje aj vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle dlžníka, a teda je to žalovaná, ktorá je povinná preukázať, že úmysel dlžníka nemohla rozpoznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Žalobca má za to, že žiadnu náležitú starostlivosť ani netvrdí. Naopak, výslovne priznáva, že vyporiadanie BSM bolo preventívnym právnym opatrením pri začatí podnikania jej manžela (zjavne, aby prípadné negatívne dôsledky neúspešného podnikania nedopadli na ich spoločný majetok). Zároveň považuje jej argumentáciu za zavádzajúcu, a to vo viacerých aspektoch. Za prvé, dlžník síce prejavil ochotu rokovať o mimosúdnom vysporiadaní svojich záväzkov dohodou, avšak sa tak stalo až niekoľko mesiacov po tom, ako došlo k zrušeniu a následnému vyporiadaniu BSM, v rámci ktorého žalovaná nadobudla sporný byt. To všetko viac ako rok potom, ako dlžník nadobudol vedomosť o tom, že voči nemu žalobca vedie súdne konanie, v ktorom sa domáha zaplatenia pohľadávky, za ktorú sa zaručil. V podstate tak dlžník prejavil snahu o usporiadanie až v čase, keď zavŕšil úkony na zmarenie uspokojenia nárokov jeho veriteľov. To mu nemožno pričítať na jeho prospech. Pre úplnosť priložil plnomocenstvo, ktoré dlžník udelil v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 18Up/930/2024 svojmu právnemu zástupcovi. To je datované dňa 22.05.2024. Dlžník tak mal najneskôr od 22.05.2024 vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní a aktívne sa v ňom bránil. Podľa tvrdenia žalovanej mal byť návrh na zrušenie BSM podaný na príslušný súd dňa 04.06.2024. Z vyššie uvedeného je však zrejmé, že už v tom čase mal dlžník vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha voči nemu jeho nárokov. Teda návrh na zrušenie BSM bol podaný na príslušný súd približne dva (2) týždne po tom, ako sa ich dlžník dozvedel, že ho o vymoženie jeho nárokov žaluje žalobca. Následne, po zrušení BSM, dňa 23.04.2025, bola uzatvorená žalobou napádaná dohoda o vyporiadaní BSM. Až po tom, ako bola žalovaná zapísaná v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník bytu, ich dlžník kontaktoval s návrhom na mimosúdne urovnanie. Konkrétne sa tak stalo dňa 11.09.2025. Pre úplnosť tiež predložil súdu celú komunikáciu s dlžníkom (resp. jeho právnym zástupcom), z ktorej vyplýva, že dlžník bol ochotný uhradiť (len) žalované nároky spoločnosti (voči dlžníkovi evidovali pohľadávky z viacerých titulov) a aj to len v časti. S ich protinávrhom, aby uhradil buď celý ich nárok na úroky z omeškania alebo vysporiadal aj ostatné nežalované úvery (v takom prípade by mu úroky z omeškania odpustili) nesúhlasil. Poslednú komunikáciu s dlžníkom evidujú zo dňa 30.10.2025, pričom následne už na ich správu jeho právny zástupca nereagoval. Následne vykonal už len čiastočnú úhradu svojho dlhu vo výške 50,- € (dňa 05.11.2025) a oznámil súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo. Z tohto je podľa žalobcu zrejmé, že tvrdená dobrovoľná snaha dlžníka vysporiadať svoje záväzky bola účelová (zjavne si vytvoriť argumentáciu pre súvisiace súdne konania, k čomu aj dochádza). Ďalšiu dlžníkom tvrdenú úhradu vo výške 500,- € zo dňa 09.01.2026 dlžník evidentne vykonal až v nadväznosti na doručenie napádaného uznesenia žalovanej. Podľa údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu sa tak konkrétne stalo dňa 05.01.2026. Po druhé, nie je im vôbec zrejmé, aký súvis má údajné odmietnutie „poistiť podnikanie dlžníka“ s potrebou zrušenia a vyporiadania BSM. Tento žalovanou tvrdený motív vyporiadania BSM podľa žalobcu neobstojí. Túto obranu žalovanej preto vnímajú ako špekulatívnu, v snahe zakrývať skutočný úmysel dlžníka, ktorým bolo zabránenie postihnutia rodinného majetku v hroziacej exekúcii. To všetko bezprostredne potom, ako sa dlžník dozvedel o súdnom vymáhaní pohľadávky žalobcu a v nadväznosti na to, ako mu bol doručený platobný rozkaz. Danú skutočnosť žalovaná súdu zamlčala, čo značne spochybňuje dôveryhodnosť ňou prezentovaných skutkových tvrdení. Naopak, ak žalovaná zotrváva na tejto argumentácii, tak tá len potvrdzuje, že potom, čo jej manžel nezískal poistenie podnikateľského rizika, motívom konania žalovanej bolo cestou zrušenia a vyporiadania BSM zabrániť veriteľom, aby sa títo mohli uspokojiť z majetku spadajúceho do BSM s dlžníkom žalobcu. To všetko zostruje vyhlásenie žalovanej, že získanie živnosti dlžníkom nebolo pre ňu dostatočným motívom pre zrušenie BSM. Ak teda samotné podnikanie dlžníka nebolo pre žalovanú dostatočným motívom vyporiadať BSM, ale tento návrh na zrušenie BSM podala bezprostredne po doručení platobného rozkazu dlžníkovi, potvrdzuje to, že evidentnou snahou vyporiadania BSM a uskutočnenia napádaného právneho úkonu bolo ukryť spoločný majetok pred ich spoločnosťou ako veriteľom dlžníka. Aj s ohľadom na tieto skutočnosti sú podľa žalobcu ukracujúci úmysel, ako aj priama vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle dlžníka, dostatočne zrejmé. To všetko dokonca nad rámec vyvrátiteľnej zákonnej domnienky. Žalobca ďalej uviedol, že právne bezpredmetná je aj obrana žalovanej vo vzťahu k splatnosti ich pohľadávky. Tá mala podľa tvrdení žalovanej nastať až v júli 2024, teda až po podaní návrhu na zrušenie BSM. V prvom rade žalobca zdôraznil, že v súdnom konaní neodporuje návrhu na zrušenie BSM. To by ani nebolo možné, keďže nejde o právny úkon. Napáda až následnú dohodu o vyporiadaní BSM, ktorá bola uzatvorená v apríli 2025. Nie je teda právne relevantné, či splatnosť ich pohľadávky nastala ešte pred podaním návrhu na zrušenie BSM (má za to, že bola splatná ešte predtým) alebo až následne. Rovnako nie je podstatné, či dlžník v súdnom konaní vedenom Mestským súdom Bratislava III namieta splatnosť pohľadávky žalobcu. Samotnú existenciu svojho záväzku, či dlhu ako takého, nepopiera. Zároveň žalobca zdôraznil, že k ukráteniu veriteľa môže dôjsť aj právnymi úkonmi ručiteľa uskutočnenými ešte pred splatnosťou pohľadávky, ako to vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2024, sp. zn. 2Cdo/3/2023. Navyše majú za to, že existenciu pohľadávky voči dlžníkovi dostatočne osvedčuje už len to, že sa aktuálne žalobca domáha jej zaplatenia v osobitnom súdnom konaní vedenom Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn.61Cb/101/2024. Napokon neobstojí ani obrana žalovanej spočívajúca v údajnom neosvedčení krokov smerujúcich k prevodu bytu a absencie proporcionality neodkladného opatrenia a to všetko s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax. Žalobca má za to, že by bolo objektívne nemožné v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia preukázať konkrétne faktické alebo právne úkony žalovanej s dopadom na nehnuteľný majetok. Neodkladné opatrenie by v takom prípade stratilo zmysel, nakoľko v momente, kedy by sa tieto úkony prejavili, by už mohol byť byt prevedený alebo zaťažený právom tretej osoby. Z objektívneho hľadiska je nemožné pre žalobcu, ako nezúčastnenú osobu, vopred zistiť zámer žalovanej (ako jej vnútorného vzťahu k zamýšľanému následku) disponovať s ušlým majetkom. Tento zámer by sa totiž stal navonok zjavný až po tom, ako by bola na príslušnom liste vlastníctva vyznačená plomba. Teda v čase, keď už nie je možné sa domôcť účinnej ochrany pred nežiadúcou dispozíciou s ušlým majetkom. Zdôraznil, že okresný úrad má v prípade tzv. urýchleného konania na zapísanie vkladu vlastníckeho práva lehotu 15 dní oproti 30. dňom, v ktorých je súd povinný rozhodnúť o neodkladnom opatrení. Očakávané preukázanie zámeru žalovanej disponovať s majetkom reálnymi úkonmi tak z praktického hľadiska úplne vylučuje možnosť žalobcu dosiahnuť účinné a včasné nariadenie neodkladného opatrenia. Uvedené potvrdzuje napríklad aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ÚS SR“) v uznesení č. k. II. ÚS 422/2022-13, zo dňa 21.09.2022. V ňom súd uviedol, že: ,,Pri neodkladných opatreniach, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavka by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť. Z pragmatického hľadiska je navyše nepochybné, že v prípade súkromnoprávnych úkonov je úmysel konajúcej osoby väčšinou rozpoznateľný až v štádiu, keď už tomuto úkonu nemožno zabrániť, pretože jeho právne účinky medzičasom nastali alebo k nim dôjde v bezprostrednej časovej nadväznosti. Zároveň žalovaná opomenula špecifickosť podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia v prípade žaloby podľa ust. § 42b Občianskeho zákonníka. Cieľom neodkladného opatrenia je, aby sa spor vo veci samej vyriešil medzi pôvodnými stranami sporu a aby nebol realizovaný eventuálny prevod majetku na tretie osoby alebo nedošlo k inému zaťaženiu majetku. V opačnom prípade by došlo k výraznému zhoršeniu právneho i faktického postavenia veriteľa, keďže v takomto prípade by podaná žaloba stratila opodstatnenie a žalobca by musel podať novú žalobu (i) buď voči novému vlastníkovi ušlej veci alebo (ii) by sa musel voči žalovanej domáhať nového nároku, a to náhradovej pohľadávky v zmysle ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vo veci samej sa žalobca domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu vyporiadania spoločného majetku ich dlžníka a žalovanej, a to výlučne v prospech žalovanej. Zdôraznil, že žalovaná ani len náznakom netvrdí, že by v rámci vyporiadania BSM dlžníkovi poskytla akékoľvek protiplnenie. V prípade úspechu v spore bude teda príslušná dohoda medzi ich dlžníkom a žalovanou relatívne neúčinná práve a len voči ich dlžníkovi. To znamená, že v prípade exekúcie sa ako veriteľ môže žalobca domáhať uspokojenia z ušlého majetku ako predmetu odporovaného právneho úkonu. Určovací rozsudok s účinkami právoplatnosti v konaní o odporovacej žalobe sa však bude viazať na predmetný majetok, nie na osobu žalovanej. Právne účinky úspešného odporovania sa v tomto smere prejavia voči žalovanej len v rozsahu jej povinnosti strpieť exekvovanie ušlého majetku v exekučnom konaní vedenom voči ich dlžníkovi. Práve s ohľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že až do rozhodnutia vo veci samej je legitímne a žiadúce, aby došlo k dočasnej úprave týchto právnych (vlastníckych) vzťahov. Najmä je nevyhnutné, aby nedochádzalo k ďalším prevodom ušlého majetku zo strany vlastníka (žalovanej) na tretie osoby. Samotná skutočnosť, že v nehnuteľnosti žalovaná býva 40 rokov nijako nevylučuje, že sa s ňou pokúsi nakladať s úmyslom zmariť uspokojenie žalobcu. Žalobca má za to, že už samotné nezaplatenie dlhu a vyporiadanie BSM počas súdneho konania, teda skutočnosť, že už raz majetok dlžníka ušiel z dispozície ich dlžníka, osvedčujú potrebu dočasnej úpravy pomerov. Dlžník žalobcu už raz totiž konal s úmyslom ho ukrátiť, možno sa preto dôvodne domnievať, že po tom, čo sa mu stal zrejmým zámer žalobcu takémuto úkonu odporovať, svoje konanie zavŕši ďalší prevodom na tretiu osobu. Tomu má zabrániť nariadené neodkladné opatrenie. Žalobca má za to, že uvedené závery potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax súdov. Do pozornosti dal napríklad uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 16Cob/2/2020-167, zo dňa 31.01.2020, ale aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/21/2024-157, zo dňa 14.02.2024, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.01.2025, vo veci sp. zn. 4Cob/142/2024, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.12.2025, vo veci sp. zn. 17Co/94/2025. S ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti a závery ustálenej rozhodovacej praxe má žalobca za to, že dostatočne osvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov aj nariadenia neodkladného opatrenia. Zároveň zdôraznil, že pokiaľ žalovaná nemá v úmysle svoj byt ďalej prevádzať, potom ju neodkladné opatrenie nijako nezaťaží, nakoľko jej nebráni v užívaní bytu a požívaní úžitkov z neho. Na strane druhej, ak takýto úmysel má, potom je nariadenie neodkladného opatrenia dôvodné , aby sa zabránilo ďalším prevodom ušlého majetku do skončenia konania vo veci samej. Taktiež uviedol, že s otázkami proporcionality a účelnosti neodkladného opatrenia sa komplexne vysporiadal už súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napádaného uznesenia. Súd prvej inštancie mal za to, že už len predchádzajúce konanie dlžníka a žalovanej, ktorí spolu aj po vyporiadaní BSM naďalej spolu žijú v manželskom zväzku a majú obaja evidovaný trvalý pobyt na totožnej adrese, sa javí byť vyporiadanie BSM špekulatívnym konaním s cieľom zmariť uspokojenie veriteľa. Už len s ohľadom na ich predchádzajúce konanie je tu dané reálne riziko, že žalovaná aj v budúcnosti vykoná úkony smerujúce k zníženiu hodnoty majetku alebo zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa dlžníka. Rovnako vo vzťahu k primeranosti neodkladného opatrenia súd prvej inštancie uviedol, že zákaz scudzenia alebo zaťaženia bytu žalovanú neobmedzuje, ak nemá v úmysle s bytom takto nakladať. S týmto tvrdením súdu prvej inštancie sa žalobca stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovanej rozhodol tak, že potvrdí napádané uznesenie. Súčasne požiadal, aby odvolací súd voči žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, prejednal vec v zmysle ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní spisu súdu prvej inštancie a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalovanej dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správne potvrdiť. 11. Žalovaná v rámci podaného odvolania namietala okrem nesplnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v jej nedoručení návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia spolu s prílohami pri doručovaní uznesenia. K tejto námietke vznesenej žalovanou odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 331 ods. 1 CSP platí, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Týmto procesným postupom upraveným v Civilnom sporovom poriadku je jasne dané, že ten, voči komu je neodkladné opatrenie nariadené, t. j. žalovaný, sa oboznámi s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia až po tom, ako mu je doručované uznesenie, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Inak povedané, v rámci procesného postupu sa nevyžaduje aby návrh na nariadenie neodkladného opatrenia musel byť doručený s tým, že je nevyhnutné sa k nemu vyjadriť. Tento sa teda doručuje protistrane hlavne z dôvodu bližšieho sa oboznámenia s dôvodmi pre nariadenie neodkladného opatrenia. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie síce žalovanej spolu s uznesením o nariadení neodkladného opatrenia tento návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nedoručil, avšak návrh žalovanej doručil dňa 04.02.2026, t. j. dodatočne, o čom svedčí aj doručenka v súdnom spise č.l. 125. Pokiaľ súd prvej inštancie procesne takpovediac pochybil a tento návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nedoručil spolu s uznesením, ktorým neodkladné opatrenie nariadil, možno konštatovať, že zo strany súdu prvej inštancie ide síce o procesné pochybenie, avšak takéto procesné pochybenie (naviac ak bolo dodatočne zo strany súdu prvej inštancie zhojené) nie je možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Na podporu tohto tvrdenia odvolací súd podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/147/2011, zo dňa 25.04.2012, ktorý uviedol, že „Podľa § 75 ods. 8 druhej vety O.s.p. návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Odporkyni tým, že jej súčasne s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené, nebol doručený i návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sa v konečnom dôsledku neodňalo žiadne právo konať pred súdom.“ Z tohto záveru vyplýva, že samotné nedoručenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia spolu s uznesením o nariadení opatrenia nepredstavuje zásah do procesných práv v podobe odňatia možnosti konať pred súdom. 12. Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľky vznesené v rámci podaného odvolania medzi ktorými, okrem iného, namieta aj nesplnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, respektíve absenciu bezodkladnosti úpravy pomerov, v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia spojeného so žalobou o odporovateľnosť právneho úkonu je možné považovať za špecifické. Odvolací súd už z predchádzajúcej svojej rozhodovacej činnosti je známy tým, že pristupuje k nariadeniu neodkladného opatrenia pri žalobách o odporovateľnosť právneho úkonu hlavne z dôvodu tzv. preventívneho charakteru, samozrejme za predpokladu splnenia zostávajúcich kritérií a podmienok nevyhnutných pre jeho nariadenie. Tak, ako už odvolací súd v minulosti uviedol, pri návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré sa viaže k žalobe o neúčinnosť právneho úkonu súd vo všeobecnosti posudzuje osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a taktiež potrebu bezodkladnosti úpravy pomerov, ktorá je však v tomto prípadne vnímaná inak, ako je to v prípade neodkladného opatrenia nariadeného pri iných typoch žalôb. Bezodkladnosť úpravy pomerov je podľa názoru odvolacieho súdu pri tomto type neodkladného opatrenia daná v tom, že dlžník (v tomto prípade ručiteľ) už uskutočnil úkon, ktorým sa zbavil svojho majetku (v tomto prípade uzavrel dohodu o vyporiadaní masy BSM a nehnuteľnosť patriacu do masy BSM prenechal manželke do výlučného vlastníctva bez toho, aby táto jemu zodpovedajúcu časť vyplatila), a týmto postupom „pravdepodobne“ zhoršil pozíciu svojho veriteľa domôcť sa v budúcnosti svojej pohľadávky. Z týchto dôvodov sa potom takpovediac ďalší úkon osoby (prevod, zaťaženie, scudzenie ...), na ktorú bol majetok prevedený už nevyžaduje, nakoľko úkon, ktorý ohrozil resp. sťažil postavenie veriteľa, už zo strany dlžníka uskutočnený bol. Bezodkladnosť úpravy pomerov sa pri tomto type neodkladného opatrenia teda posudzuje nielen k úkonu, ktorý už bol zo strany dlžníka realizovaný, ale aj k prípadným možným ďalším negatívnym následkom, ktoré by mohli vzniknúť za situácie, že osoba, na ktorú bola nehnuteľnosť prevedená (t. j. žalovaná) by uskutočnila akýkoľvek úkon (prevod, darovanie, zaťaženie nehnuteľnosti prípadné iné), ktorými by „teoreticky“ mohla absolútne zmariť akýkoľvek spôsob úhrady pohľadávky veriteľa z majetku, ktorý bol predmetom prevodu, prípadne výrazne sťažiť jeho postavenie (vzhľadom na špecifický charakter žaloby), avšak preukázanie týchto úkonov zo strany osoby, na ktorú bol prevedený majetok sa už nevyžaduje. Inak povedané, v tomto smere má nariadenie neodkladného opatrenia viažuce sa k žalobe o neúčinnosť právneho úkonu tzv. ochranný alebo preventívny charakter. Preto argumentácia žalovanej v tomto smere, t. j., že absentuje úkon (jej vôľa predať, zaťažiť, alebo prípadne darovať nehnuteľnosť), t. j. taký, ktorý by pozíciu veriteľa sťažil, nakoľko ona s nehnuteľnosťou disponovať nechce a taktiež jej argumentáciu vzťahujúcu sa k absencii preukázania bezodkladnosti úpravy pomerov, odvolací súd nepovažuje za dostatočnú k tomu, aby nariadené neodkladné opatrenie zmenil alebo zrušil, nakoľko v tomto prípade nemá svoje opodstatnenie. 13. Tak ako už odvolací súd v minulosti uviedol, pri neodkladných opatreniach viažucich sa k žalobe o neúčinnosť právneho úkonu, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavka by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť. Z pragmatického hľadiska je navyše nepochybné, že v prípade súkromnoprávnych úkonov je úmysel konajúcej osoby väčšinou rozpoznateľný až v štádiu, keď už tomuto úkonu nemožno zabrániť, pretože jeho právne účinky medzičasom nastali alebo k nim dôjde v bezprostrednej časovej nadväznosti. S ohľadom na vyššieuvedené, t.j. s ohľadom na špecifickosť žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu, ktorej výrok má konštitutívne účinky, je potrebné navrhované neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nariadiť. Z týchto dôvodov potom ani námietku odvolateľky týkajúcu sa nesplnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia nepovažoval odvolací súd za relevantnú. 14. Žalovaná v rámci svojho podaného odvolania namietala ďalšie skutočnosti, a to konkrétne, že jej manžel (ručiteľ žalobcu) prejavil ochotu pohľadávku žalobcu dobrovoľne plniť pričom sa zúčastnil aj mimosúdnych rokovaní so žalobcom, namietala, že vyporiadanie masy BSM súviselo s nepoistením manžela v rámci jeho novej podnikateľskej činnosti a jeho úmysel teda nebol zbaviť sa majetku z dôvodu, aby sťažil pozíciu veriteľa ( v tomto prípade žalobcu) a taktiež namietla nevedomosť manžela (ručiteľa žalobcu) o pohľadávke žalobcu v čase podania návrhu na vyporiadanie masy BSM. K týmto námietkam žalovanej sa odvolací súd považuje za potrebné krátko vyjadriť, napriek tomu, že ani jedna z nich nie je významná pre nariadenie neodkladného opatrenia. 15. V tomto prípade je treba zdôrazniť, že žalobca sa môže domáhať s poukazom na ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, neúčinnosti právneho úkonu, ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Z opisu skutkového stavu vyplýva, že žalovaná sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností špecifikovaných vo výroku uznesenia súdu prvej inštancie, a to na základe dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V- 4070/2025, zo dňa 23.04.2025. K uvedenému úkonu (k uzavretiu dohody o vyporiadaní masy BSM) teda došlo v lehote 3 rokov, teda v dobe relevantnej z hľadiska § 42a ods. 2 OZ a§ 42 ods. 3 písm. a/ OZ. Zároveň k právnemu úkonu došlo v dobe existencie úverového vzťahu z úverovej zmluvy (2023) a ručiteľského záväzku manžela žalovanej. Ide teda o úkon, ktorý bol „pravdepodobne“ spôsobilý ukrátiť prípadné uspokojenie žalobcu. Z opisu skutkového stavu taktiež vyplýva, že žalovaná a ručiteľ sú osobami blízkymi, t. j. manželmi. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca osvedčil dôvodnosť podanej žaloby vo veci samej, s prihliadnutím na štádium konania (tieto skutočnosti budú však naďalej predmetom konania vo veci samej a súd prvej inštancie osvedčenie týchto skutočností skúmal iba v rozsahu potrebných pre rozhodnutie o navrhovanom neodkladnom opatrení a dôvodnosti takejto úpravy pomerov strán konania). Inými slovami, pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou (čo v danom prípade nepochybne nastalo) je postačujúce preukázať ich urobenie v určitej dobe a ukrátenie veriteľa (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/163/2007, zo dňa 17.12.2008). V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Bude teda na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Inými slovami, v tomto prípade sa dôkazné bremeno presúva na žalovanú. Žalovaná je osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi ( v tomto prípade ručiteľovi) a môže sa odporovacej žalobe ubrániť, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka (ručiteľa) ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedel a ani nemohol vedieť, napriek tomu, že vyvinul starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka (ručiteľa) a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Na základe uvedeného preto tvrdenia a námietky žalovanej uvedené v rámci podaného odvolania budú predmetom dokazovania vo veci samej, a preto odvolací súd k týmto námietkam týkajúcich sa dôvodov zrušenia a vyporiadania masy BSM dohodou, ako aj absencie úmyslu ukrátiť žalobcu neprihliadal. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že pohľadávka sa mohla stať splatnou najskôr dňa 26.06.2024, odvolací súd opätovne uvádza, že tieto skutočnosti nie sú pre nariadenie neodkladného opatrenia rozhodujúce odhliadnuc od skutočnosti, že boli vyvrátené tvrdeniami žalobcu uvedenými v rámci vyjadrenia k odvolaniu. Odvolací súd v závere konštatuje, že skutočnosť, že ručiteľ uhradí dlh za dlžníka dobrovoľne bude nepochybne dôvodom pre zastavenie konania o zaplatenie celej pohľadávky veriteľa, a teda zanikne aj dôvod pre domáhania sa neúčinnosti dohody o vyporiadaní masy BSM. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť tu však zatiaľ nenastala, nie je teda dôvodné ani zo strany odvolacieho súdu sa týmito skutočnosťami hypoteticky zaoberať. 16. Vo vzťahu k ďalším námietkam, ktoré uviedla žalovaná, odvolací súd nepovažuje za potrebné sa k nim samostatne vyjadrovať, a to buď z dôvodu ich bezpredmetnosti pri posudzovaní dôvodnosti nariadenia neodkladného opatrenia, alebo z dôvodu, že budú predmetom posudzovania v konaní vo veci samej. 17. Odvolací súd na záver zopakuje, že nariadené neodkladné opatrenie obsahuje v rámci svojho petitu zákaz žalovanej vykonať konkrétne dispozičné úkony s dotknutými nehnuteľnosťami, ktorými sa má nariadeným neodkladným opatrením predísť, aby nelegitímnym spôsobom sťažili, resp. znemožnili ochranu práv a oprávnených záujmov žalobcu v rámci konania vo veci samej, berúc do úvahy, že v konaní vo veci samej bude potrebné posúdiť otázku (ne)účinnosti dohody o vyporiadaní masy BSM, na základe ktorej prešli dotknuté nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj s ohľadom na nedôvodnosť námietok vznesených v rámci podaného odvolania odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).