Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/104/2023 z 29. 5. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2026, sp. zn. 16Co/104/2023, ECLI:SK:KSBA:2026:1616200841.2
Krajský súd Bratislava | 16Co/104/2023 | ECLI:SK:KSBA:2026:1616200841.2 | 2026-05-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vydržanie
Citované ustanovenia: § 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb., § 115 zákona č. 141/1950 Zb., § 116 zákona č. 141/1950 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d421466-68bf-4f6c-a5b6-0a99736f0bd1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1616200841.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16Co/104/2023
1616200841
29. 05. 2026
Mgr. Daniela Drnáková
ECLI:SK:KSBA:2026:1616200841.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov
JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:
X. T., B.. XX.XX.XXXX, Z. XXXX/XX, J. I., proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Okresný
úrad Bratislava, Tomášikova 46, Bratislava, 2/. N.. T. V., L.., B.. XX.X.XXXX, Z. XXXX/XX, X., 3/ N..
T. W., B.. XX.X.XXXX, V. XXX/XXX, U., 4/ N.. T. W., B.. XX.XX.XXXX, V. XXX/XXX, U., 5/ N.. H. W.,
B.. X.X.XXXX, W. XX/XX, T., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 7C/138/2016-349, zo dňa 12.4.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/ až 5/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/ až 5/ priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.1.2016 sa žalobca
domáhal voči pôvodným žalovaným 1/ L. I., B.. XX.X.XXXX, Z.. XX.X.XXXX, B. X. Ž. XX, X., 2/ J.R.
W., B.. XX.XX.XXXX, Z.. XX.X.XXXX, B. X. V. XXX, U. a žalovanému 3/ N.. T. V., L.., B.. XX.X.XXXX,
Z. XXXX/XX, X., určenia vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností
vedenom Okresným úradom v Malackách, okres T., obec T., katastrálne územie T., na nezaloženom
liste vlastníctva, ako parcela registra „. Č.. XXX/X - ostatné plochy
o výmere 476 m2 a na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „. Č.. XXX - ostatné plochy
o výmere 291 m2, a to nehnuteľnosti pod parcelným č. XXX/X, ostatné plochy o výmere 266 m2,
odčlenenej na základe Geometrického plánu vypracovaného GEO IGS, s.r.o. Bratislava pod č. 56/2015.
2. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom časti nehnuteľnosti ako právny nástupca po svojej tete C. T.,
na základe darovacej zmluvy. Nehnuteľnosti sa nachádzajú v intraviláne obce T. a tvoria jeden celok,
sú oplotené drôteným pletivom so železnými a betónovými stĺpikmi s čiastočnou podmurovkou. C. T.
(teta žalobcu) zdedila nehnuteľnosti po svojich rodičoch v roku 1962. Žalobca si nechal vypracovať
geometrický plán č. XX/XXXX, overený pod č. XXXX/XXXX dňa 21.9.2015, pričom nehnuteľnosť, ktorá
je predmetom žaloby sa označuje ako parcela č. XXX/X. Na nehnuteľnostiach kedysi tiekol T. L.,
pričom koryto potoka koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia bolo
zregulované, čím sa jeho tok presunul na parcelu č. XXX/X, ktorá vznikla odčlenením pozemkov pôvodne
patriacich právnym predchodcom žalobcu. Rodina žalobcu o časť parciel prišla a časť im pribudla,
pričom dokumenty k zámene sa nezachovali. V tom čase všetci susedia zarovnali záhradné ploty do
jednej roviny. Rodina žalobcu užívala tento pozemok, oplotila ho a hospodárila na ňom v dobrej viere,
že je výmenou za ich pozemky, ktoré sa stali súčasťou koryta potoka. Uviedol, že na pozemku, ktorý

nadobudol na základe darovacej zmluvy sa nachádza pás, ktorého vlastníctvo, ale aj zakreslenie v
registri katastra nehnuteľností nie je jasné, nakoľko k pozemku parcela č. XXX/X nie je zapísaný vlastník
a nie je založený list vlastníctva a jeho hranice sú širšie, než je časť pozemku užívaná žalobcom.
3. Ozrejmil, že v prípade pozemku s parcelným č. XXX, ktorý dobromyseľne užíva viac než 50 rokov,
sú ako vlastníci zapísaní pôvodní žalovaní 1/ a 2/ s podielom každý 1/2 a žalovaný 2/ s podielom
1/1 s poznámkou, že hodnovernosť údajov o vlastníckom práve k parcele č. XXX bola vyvrátená a
údaje sa nesmú používať. Mal za to, že vlastnícke právo vydržal, nakoľko časť pozemku užíval on
a jeho právni predchodcovia viac ako 10 rokov. Zároveň uviedol, že pokiaľ sú žalovaní zapísaní v
katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej časti pozemku, tak jeho naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva je daný. Na preukázanie dobromyseľnosti poukázal na Občiansky zákonník, platný
a účinný v čase vstupu právnych predchodcov do držby, keď v zmysle § 145 ods. 2 platilo, že v
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Považoval za nesporné, že oprávnenú držbu
nadobudol od svojej tety, ktorá mu nehnuteľnosť darovala ako celok, vrátane sporných častí a tak
ju ako zdedenú po svojich rodičoch oprávnene užívala po celý život, pričom žiadny iný vlastník sa k
nehnuteľnostiam získaným zámenou po celú dobu oprávnenej držby nehlásil a neuplatňoval si vlastnícke
právo k nim.
4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 1/ zomrel po
podaní žaloby, a to dňa 14.3.2018, uznesením č. k. 7C/138/2016-112, právoplatným dňa 15.1.2021,
rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičom: Slovenskou republikou, za ktorú koná Okresný úrad
Bratislava. Žalovaná 2/ J. W., Z. J. XX.X.XXXX, t. j. ešte pred podaním žaloby, preto uznesením č. k.
7C/138/2016-70, zo dňa 1.3.2017 konanie voči nej zastavil. Následne na návrh žalobcu uznesením č.
k. 7C/138/2016-136, zo dňa 24.2.2021 pripustil, aby do konania vstúpili žalovaní 3/ až 5/ ako dedičia
po zomrelej J. W..
5. V súvislosti so skutkovým stavom súd prvej inštancie zistil, že podľa listu vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie T. vlastníkmi parcely registra „. Č.. XXX o výmere 291 m2 je pôvodný žalovaný 1/ L.
I., B.. XX.X.XXXX, Z.. XX.X.XXXX, a to v podiele 1, J. W., B.. XX.XX.XXXX, Z.. XX.X.XXXX v podiele
1 a žalovaný 2/ N.. T. V., L.. v podiele 1/1. Na liste vlastníctva je uvedené, že hodnovernosť údajov o
vlastníckom práve bola vyvrátená a údaje sa nesmú používať (§ 71 ods. 2 Katastrálneho zákona).
6. Z darovacej zmluvy vyplynulo, že darkyňa C. T., v zastúpení N.. Y. T., darovala obdarovanému
(žalobcovi) okrem iného parcelu č. XXX/X o výmere 163 m2, zapísanú na liste vlastníctva č. XXX. Podľa
čl. II bod 3 zmluvy parcela
č. XXX/X o výmere 163 m2, vedená ako vodné plochy - staré koryto potoka, je novovzniknutá. V roku
1960 bola vykonaná regulácia T. L. vedeného na liste vlastníctva
č. XXXX, parcela č. XXX ako vodná plocha, lebo svojou vodnou eróziou ohrozoval statiku oporného
múra na parcele č. XXX. Výstavbou boli odstránené meandre toku tak, že časť parcely č. XXX o výmere
107 m2 prešla do majetku Slovenského vodohospodárskeho podniku, štátny podnik Bratislava a časť
pozemku o výmere 163 m2 ako novovzniknutá parcela
č. XXX/X (staré koryto potoka) prešla do majetku C. T. podľa GP 10/2007, zo dňa 3.10.2007, schváleného
Správou katastra Malacky dňa 16.10.2007 pod č. 1122/07. Tieto majetkové zmeny neboli doteraz
prevedené. Z tohto dôvodu bola uzatvorená zámenná zmluva č. 4085/330/2010 medzi Slovenským
vodohospodárskym podnikom štátny podnik Bratislava a C. T., majiteľkou uvedenej nehnuteľnosti,
s ktorou boli majetkoprávne nezrovnalosti odstránené. Na základe zámennej zmluvy vydala Správa
katastra Malacky rozhodnutie č. V 1481/10, zo dňa 2.7.2010, ktorým povolila zápis vkladu vlastníckych
práv k nehnuteľnosti do katastra, tak ako je uvedené. V čl. II bod. 4 je uvedené, že parcely
č. XXX, Č.. XXX, Č.. XXX H. Č.. XXX/X sa nachádzajú v intraviláne obce T. a tvoria jeden celok, sú
oplotené drôteným pletivom so železnými a betónovými stĺpikmi a čiastočnou podmurovkou.
7. Z osvedčenia o dedičstve Notárskeho úradu Y.. J. T. sp. zn. 12D/609/2011 vyplynulo, že ako dedičia
zo závetu prichádzali do úvahy N. T., B.. XX.X.XXXX a žalobca. Predmetom dedenia bolo 20 ks
cenných papierov Druhá strategická, a.s. a nehnuteľnosti nachádzajúce sa na liste vlastníctva č. XXXX
v katastrálnom území T. a to parcela registra „Q. Č.. XXX, záhrady, o výmere 200 m2. Žiadne iné
nehnuteľnosti neboli predmetom dedičstva. Z geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného GEO
IGS s.r.o. dňa 7.9.2015 súd prvej inštancie zistil, že novo navrhovaná parcela č. XXX/X ako ostatné

plochy o výmere 266 m2, ktorá je predmetom určenia vlastníckeho práva, vznikla oddelením od parcely
registra „Q. Č.. XXX o výmere 291 m2 ako ostatné plochy. Okrem spornej parcely geometrický plán riešil
vytvorenie ďalších dvoch parciel a to parcely č. XXX/X o výmere 17 m2 ako ostatné plochy (oddelená
od parcely registra „. Č.. XX zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX) a parcely
č. XXX/X o výmere 25 m2 ako ostatné plochy (oddelená od parcely registra „Q. Č.. XX zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX). Zo snímku katastrálnej mapy z roku 20.10.1945 vyplynulo, že parcela č. XXX C.
výmere 291 m2 je vo vlastníctve V. X., G.. X. v podiele 1 a L. I.W. v podiele 1. Z rozhodnutia Krajského
štátneho ústavu pre projektovanie
zo dňa 11.5.1960 vyplynulo, že projekt úpravy bystriny T. je v celkovej dĺžke 1.428 m.
8. V písomnej svedeckej výpovedi zo dňa 26.3.2014 manželia T. H. Q. B. uviedli, že pôvodne tiekol v T.
potok voľne a mal mnoho meandrov. Jeden meander bol pod svahom domu rodiny T. a nad meandrom
oporný múr ich dvora domu. Keďže meander bol veľký a podmýval oporný múr, hrozil zosun dvora a
domu. Potok koncom päťdesiatych rokov zregulovali a čiastočne meandre zaviezli a vznikla nová ulica
- Š., kde majú postavený svoj dom. Ďalej uviedli, že po regulácii potoka rodina T. upravila záhradu a
celý pozemok oplotila a využíva ho na svoje účely. Nemali vedomosť o tom, že by sa niekto iný o tento
pozemok staral alebo sa inak zaujímal, podľa ich vedomia vždy patril rodine T.. Z písomnej svedeckej
výpovede L. B.
a Y. U. vyplynuli tie isté skutočnosti ako uvádzali manželia B..
9. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že sporný pozemok bol vždy oplotený, bol súčasťou okolitých pozemkov
a tento užíval on a jeho rodina. Pod rodinným domom bola strž, ktorá vznikla odklonením T. L., a ktorú
upravili navezením kamennej drte a zeminy, žalobca s bratom v roku 1986 postavili nový vysoký masívny
múr, robili tam aj iné úpravy, taktiež bola vykopaná studňa. V roku 2008 sa zistilo, že údaje o spornej
nehnuteľnosti sú uvedené v katastri nehnuteľností nesprávne a nesmú sa používať. Otec žalobcu to
chcel riešiť vydržaním, hľadal svedkov, ktorí by potvrdili, že pozemok užívala rodina žalobcu. V roku 2011
previedla teta nehnuteľnosti na žalobcu darovacou zmluvou; nikdy teta ani rodičia žalobcu nespomínali,
že by sa o tento pozemok niekto hlásil. Od roku 1999 rodičia žalobcu chodievali k tete do záhrady,
žalobca tam chodil pomáhať. Dodal, že pozemok je použiteľný iba s okolitými pozemkami a že naďalej
vlastní pozemky parcela č. XXX/X H. Č.. XXX/X, ktoré ohraničujú sporný pozemok.
10. Žalovaný 4/ vo svojom výsluchu uviedol, že jeho rodina vlastnila viacero pozemkov, všetky
neobhospodarovala, avšak jeho matka mala ústnu dohodu, podľa ktorej niektoré pozemky
obhospodarovali tretie osoby za úrodu alebo inú protislužbu. Tvrdil, že žalobca nenadobudol sporný
pozemok darovacou zmluvou.
11. Vo vzťahu k podmienke naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súd prvej inštancie
uviedol, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je
vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva
a či len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie.
Určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaným
v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a
právneho stavu. V prejednávanej veci mal za preukázaný naliehavý právny záujem na určení, že parcela
č. XXX/X o výmere 266 m2 patrí do vlastníctva žalobcu, nakoľko iba na základe rozhodnutia súdu sa
môže odstrániť spornosť vlastníckeho práva k parcele a zmeniť právne postavenie žalobcu.
12. Ďalej sa súd prvej inštancie vysporiadal s čiastočným uznaním nároku zo strany pôvodného
žalovaného 1/ L.O. I., nakoľko ten vo vyjadrení k žalobe uviedol, že súhlasí s návrhom žalobcu a žiada,
aby mu súd vyhovel. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že na strane žalovaných ide o nútené
spoločenstvo podľa § 78 C. s. p., keďže sa jedná o určenie vlastníckeho práva a pre úspech v spore je
nutná účasť všetkých subjektov, teda vlastníkov parcely č. XXX. Zdôraznil, že nútené spoločenstvo je
zároveň aj spoločenstvom nerozlučným, preto podľa § 77 ods. 2 C. s. p. je potrebné na uznanie nároku
súhlas všetkých žalovaných, ktorý nebol daný, a teda nemohol rozhodnúť čiastočným rozsudkom pre
uznanie.
13. Na ozrejmenie právneho stavu veci súd prvej inštancie uviedol, že vydržanie je osobitný originárny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k
nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo

možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň zákonné predpoklady: (i)
nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, (ii) nepretržitosť vydržacej doby,
ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a (iii)
spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držiteľa nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby
treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj
navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti,
ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, teda či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa teda nemôže byť sám osebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva.
14. K posúdeniu zákonných podmienok vydržania uviedol, že žalobca popisoval spôsob, akým jeho
právni predchodcovia mali sporný pozemok nadobudnúť na základe regulácie T. L. koncom päťdesiatych
a začiatkom šesťdesiatych rokov
20. storočia. Medzi stranami nebolo sporné, že k regulácii T. L. došlo, keď táto skutočnosť bola
potvrdená aj písomnými vyhláseniami manželov B., L. B. H. Y. U., susedov žalobcu a vyplynulo
to aj z rozhodnutia Krajského štátneho ústavu pre projektovanie zo dňa 11.5.1960. Žalobca daným
rozhodnutím preukazoval a vyvodzoval z neho tvrdenia ohľadom doby užívania. Podľa žalobcu malo
prísť k uchopeniu držby koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, teda za
účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., v zmysle ktorého bolo potrebné, aby boli naplnené
podmienky vydržania, teda aj dobromyseľnosť pri nástupe do držby. K dobe užívania pritom nebolo
spochybnené užívanie sporného pozemku právnymi predchodcami žalobcu, keď ani žalovaní 1/ až 5/
nepopreli, že žalobca, resp. jeho právni predchodcovia spornú parcelu užívali.
15. Súd prvej inštancie však konštatoval, že na naplnenie zákonných podmienok vydržania absentovala
jedna zo základných podmienok pre vydržanie, ktorou je nadobúdací titul, od ktorého žalobca
odvodzoval dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov. Zdôraznil, že rozhodnutie Krajského
štátneho ústavu zo dňa 11.5.1960 neobsahuje informácie akých parciel sa úprava T. L. týkala, uvádza
len určitú dĺžku kilometrov a nevyplývajú z neho zmeny parciel a vytváranie nových. Žalobca poukazoval
na darovaciu zmluvu, ktorá v čl. II bod 3 hovorí o zámennej zmluve č. 4085/330/2010 medzi Slovenským
vodohospodárskym podnikom štátny podnik a C. T. (tetou žalobcu), túto však nedoložil, nebolo teda
zrejmé, či mohla súvisieť so zámenou sporného pozemku. Okrem toho z darovacej zmluvy vyplynulo,
že parcela č. XXX/X o výmere 163 m2 (ktorá z jednej strany ohraničuje spornú parcelu) vznikla až
geometrickým plánom č. XX/XXXX (žalobca tento v konaní nedoložil - pozn. súdu prvej inštancie), čo nie
je v súlade s tvrdením žalobcu ohľadom zámeny pozemkov právnych predchodcov žalobcu so štátom pri
úprave T. L. koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. Konštatovanie, že okolo sporného
pozemku sú parcely výlučne vo vlastníctve žalobcu (predtým jeho právnych predchodcov), že tvoria
jeden oplotený celok a že všetci susedia naokolo si ploty zarovnali do jednej línie, nezakladá nadobúdací
titul k spornej parcele. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.1.2012, sp. zn.
22Cdo/412/2010, podľa ktorého umiestnenie pozemku a plotu nemôže byť výlučným hľadiskom pre
posúdenie dobrej viery držiteľa.
16. Žalobca dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov odvádzal od úpravy T. L. a od toho, že pri
úpravách potoka o časť svojich parciel prišli
a preto sa oprávnene domnievali, že výmenou dostali sporný pozemok, avšak nedoložil dôkaz, že došlo k
zámene a nepreukázal ani svoje tvrdenie, že jeho právni predchodcovia časť svojich pozemkov odstúpili
štátu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom popísaný právny titul
nadobudnutia (úprava T. L. a následná zámena pozemkov) nie je právnym titulom, o ktorý by bolo
možno oprieť dobromyseľnosť vo vzťahu k spornej parcele. Doplnil, že napokon aj z geometrického
plánu č. XX/XXXX vyplynulo, že žalobca má oplotené aj ďalšie časti parciel č. XX (17 m2) a č. XX

(25 m2) vo vlastníctve tretích osôb, pričom k týmto častiam sa vydržania nedomáhal. Stotožnil sa
pritom s tvrdeniami žalovaných, že žalobcovo tvrdenie ohľadom nadobudnutia sporného pozemku pri
úprave Mariánskeho potoka je nekonkrétne a všeobecné a chýba označenie pozemku, resp. pozemkov,
ktoré mal štát právnym predchodcom žalobcu zobrať. Záverom zdôraznil, že subjektívne presvedčenie
právnych predchodcov žalobcu o tom, že im bol sporný pozemok vymenený za ich vlastný ani napriek
dlhoročnému užívaniu nestačí ako podmienka vydržania.
17. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že vlastníctvo k parcele registra „. Č.. XXX o výmere 291
m2 je duplicitné a je sporné. Právny nástupca žalovaného 1/ podrobne popísal dedenie, resp. prechod
vlastníckeho páva k tejto parcele a z doložených dôkazov mal súd prvej inštancie za zrejmé, že k
chybnému zápisu došlo pri dedení po H. I., G.. U., Z.. XX.XX.XXXX, na jej dve deti T. I., B.. XX.XX.XXXX
H. H. I., B.. XX.X.XXXX, kedy správne mali dediť podiel každý 1, pričom nesprávne dedili podiel každý
1. Taktiež žalovaný X/ T. V. zdedil nesprávny podiel 1/1 po svojej matke V. V., G.. X., Z.. XX.XX.XXXX,
pričom správne mal dediť podiel 1, čo vyplynulo aj z údajov uvedených v pozemkovoknižnej vložke č.
XXX, katastrálne územie T.; tento rozpor vedia odstrániť vlastníci na žalovanej strane formou vzájomnej
dohody alebo prostredníctvom novej žaloby podanej na súd.
18. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 115, § 116, § 145 Občianskeho zákonníka
účinného od 1.1.1951 do 31.3.1964, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 854 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964 a § 77 ods. 1, ods. 2,
§ 78 ods. 1 a § 139 ods. 1 písm. c) C. s. p. žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a žalovaným 1/ až 5/, ktorí mali plný úspech vo veci,
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku.
19. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Bol názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že právnym predchodcom
žalobcu nesvedčí existencia nadobúdacieho titulu (hoc aj putatívneho), ktorý dostatočne opodstatňuje
vnútorné presvedčenie právnych predchodcov žalobcu, že sa stali vlastníkom sporného pozemku.
Argumentoval, že v konaní bolo nesporné, že úprava T. L. na prelome päťdesiatych a začiatkom
šesťdesiatych rokov bola v obci T. udalosť, ktorá sa dotkla vlastníckych práv mnohých občanov obce
a mal za zrejmé, že vodoprávne konanie bolo vo verejnom záujme a verejnosti v obci bolo známe.
Taktiež mal za zrejmé, že bez autoritatívneho rozhodnutia štátneho orgánu by k úprave T. L. v takom
rozsahu nedošlo. Uviedol, že dobromyseľnosť držby sporného pozemku odvodzuje od autoritatívneho
rozhodnutia štátneho orgánu, ktorý podľa § 29 zákona
č. 11/1955 Sb. vlastnícke vzťahy pri úprave vodného toku upravil tak, že žalobcovi aj žalovaným
výrokom vyvlastnil časti ich pozemkov, ktoré sa predmetnej úpravy týkali a sporný pozemok výrokom
prikázal žalobcovi. Rozhodnutie štátneho orgánu sa nezachovalo, avšak právne predpisy v tých časoch
umožňovali vyhlásenie rozhodnutia aj ústnou formou, pričom písomné vyhotovenie sa doručovalo iba
na žiadosť účastníka. Vyhlásenie štátneho orgánu, ktoré, hoc aj ústne, pri miestnom prešetrení nariadilo
účastníkom vodoprávneho konania upraviť si vlastníctvo k nehnuteľnostiam je titulom, na základe
ktorého boli právny predchodcovia žalobcu v presvedčení, že im vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti
patrí.
21. Doplnil, že v prípade, že by sa písomné rozhodnutie štátneho orgánu o majetkoprávnom vyporiadaní
dochovalo, jednalo by sa o prechod vlastníckeho práva podľa
§ 114 zákona č. 141/1950 Sb., avšak štátny orgán nedokončil svoju úlohu pri majetko-právnom
usporiadaní vlastníctva, z toho titulu žalobcovi svedčí oprávnenosť držby sporného pozemku a po
splnení ostatných podmienok vydržania aj vlastnícke právo k pozemku. Bol názoru, že držba spornej
nehnuteľnosti zo strany rodiny žalobcu nemôže byť ničím spochybnená, keďže sa o pozemok starajú

a užívajú ho ako svoj vlastný viac ako šesťdesiat rokov a táto skutočnosť bola viacerými svedkami v
konaní potvrdená a žalovanými nebola vyvrátená. Poukázal na § 145 zákona č. 141/1950 Sb., ktorý
upravuje, že v prípade pochybností, sa predpokladá, že držba je oprávnená. Bol názoru, že súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil okolnosti vstupu jeho právnych predchodcov do dobromyseľnej držby,
pretože sa v tomto prípade nejedná iba o subjektívne predstavy držiteľa, ale sa prinajmenšom jedná o
domnelý právny dôvod. Presvedčenie právnych predchodcov žalobcu, že sporný pozemok vlastnia, sa
opieralo o rozhodnutie a príkaz vtedajšieho národného výboru, ktorý občanom prikázal, aby si oplotili
parcely pozdĺž novovzniknutého koryta potoka.
22. Mal za to, že preukázal nadobúdací titul, ktorý dostatočne opodstatňuje, že sa stal vlastníkom veci, k
čomu poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2008, sp.
zn. 2Cdo/271/2007. K uznaniu nároku a procesnému spoločenstvu vytkol súdu prvej inštancie nesprávne
právne posúdenie, pretože zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva, že v posudzovanej veci je
vyžadovaná pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, nakoľko vo veci nejde o
nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 C. s. p. a ani o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 C. s. p.,
ale ide o samostatné procesné spoločenstvo podľa § 76 C. s. p., pretože každý z účastníkov na strane
žalovaných disponuje so spoluvlastníckym podielom k spornej nehnuteľnosti oddelene od ostatných
žalovaných. Doplnil, že dôvody, pre ktoré právny predchodca žalovanej 1/ (L. I.) vo vyjadrení sa k žalobe
uznal nárok žalobcu súvisiaci s tým, že si bol vedomý okolností, na základe ktorých prišlo k úprave T.B.
L. a s touto úpravou súvisiaceho majetkoprávneho usporiadania sporného pozemku. K návrhu žalovanej
1/ na vydanie čiastočného rozsudku z dôvodu uznania časti nároku jeho právneho predchodcu sa pripojil
a žiadal, aby súd podľa § 213 C. s. p. v spojení s § 282 C. s. p. vydal čiastočný rozsudok na základe
uznania časti nároku, nakoľko tomu nebráni žiadna procesná alebo hmotnoprávna prekážka.
23. Žalovaní 3/ a 5/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považovali napadnutý rozsudok za vecne a právne
správny. Uviedli, že žalobca sa snaží dôvodnosť napadnutého rozsudku vyvrátiť tvrdením, že okrem
vyvlastnenia pozemkov nevyhnutných pre realizáciu vodohospodárskeho diela, konajúci štátny orgán
nariadil účastníkom vodoprávneho konania upraviť si navzájom vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam.
Mali za to, že uvedené tvrdenie je špekulatívnou fiktívnou konštrukciou a vylúčili, aby štátny orgán
nad rámec úpravy vlastníckych pomerov (napr. tiež vyvlastnením), v rozsahu nutnom na realizáciu
vodohospodárskeho diela, riešil nad rámec verejných záujmov súkromnoprávne zámeny pozemkov
resp. iné úpravy vzťahov súkromných osôb. Z výsledkov dokazovania považovali za nesporné, že
zásahy právnych predchodcov žalobcu týkajúce sa sporných pozemkov (faktické zábery, oplotenia
a nešpecifikované zámeny) boli a zostávajú nedovolenou okupáciou cudzích pozemkov a súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že žalobcovi chýba titul na nadobudnutie oprávnenej držby ako aj
preukázanie dobromyseľnosti a vylúčil možnosť vydržania. V otázke čiastočného uznania nároku zo
strany pôvodného žalovaného L. I.W. sa stotožnili s argumentáciou súdu prvej inštancie.
24. Žalovaný 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalobca
dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku
výrokom správneho orgánu, ktorým časť pozemkov vyvlastnil a súčasne sporný pozemok prikázal
žalobcovi uviedol prvýkrát až v odvolaní, a teda súd prvej inštancie nemohol dospieť k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť. Dôvodil, že z vykonaného dokazovania žiadna
zmienka o úprave vlastníckych práv pri úprave vodného toku T. L. vyvlastnením časti pozemkov
žalovaných a žalobcových v spojení
s výrokom o prikázaní sporného pozemku žalobcovi nevyplýva, ako ani potreba takéhoto usporiadania
a pohnútka smerujúca k potrebe takejto úpravy. Za nedostatočný označil jediný argument žalobcu, že
všeobecne záväzné právne predpisy platné v čase regulácie T. L. umožňovali oznámenie rozhodnutia v
konaniach vo veciach správnych vo všeobecnosti aj ústnou formou, pričom jeho písomné vyhotovenie
takto oznámeného rozhodnutia sa doručovalo iba na žiadosť účastníkov a mal za to, že takýto argument
nepredstavuje podľa neho zákonný ani putatívny právny titul. Ak by sa aj vychádzalo z právnej
konštrukcie žalobcu, v zmysle § 46 ods. 3 vyhlášky č. 144/1959 U.v., pri konaní o vyvlastnení bola
povinnosť účastníkom doručiť pozvánku na takéto konanie, muselo by tak byť preukázané aspoň
doručenie pozvánky, nestačí hypotetické tvrdenie žalobcu.
25. Poukázal na znenie § 29 ods. 1 zákona č. 11/1955 Sb. o vodnom hospodárstve a
§ 18 ods. 2 zákona č. 87/1958 Sb., keď z argumentácie žalobcu nevyplýva, že by došlo k žiadosti, či výzve
štátneho orgánu k uzavretiu dohody o výkupe alebo o užívaní, ktorej uzavretie predpokladajú uvedené

ustanovenia a ktorej odmietnutie by zakladalo predpoklad na začatie údajného vyvlastňovacieho
konania. Doplnil, že neobstojí ani odvolávanie sa na možné ústne vyhlásenie rozhodnutia (§ 26
nariadenia č. 20/1955 Sb.), keď ani možnosť ústneho vyhlásenia neznamená, že k písomnému
rozhodnutiu v takýchto prípadoch nedochádza a uviedol, že zmienka o ustanoveniach upravujúcich
vyvlastňovanie v rozhodnutí zo dňa 11.5.1960, z ktorej zrejme žalobca odvíja svoju argumentáciu, bola
v rozhodnutí len ako povinná náležitosť v zmysle § 30 ods. 2 písm. h) nariadenia č. 14/1969 Sb., pričom
neboli predložené žiadne dohody o majetkoprávnych záležitostiach. Zdôraznil, že v zmysle uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2017, sp. zn. 3Cdo/17/2016, z hľadiska dobromyseľnosti držby je
právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého
(putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Bol názoru, že žalobcovi chýba na existenciu domnelého titulu
naplnenie objektívnych znakov takéhoto titulu, a to z dôvodu, že v danom prípade absentuie reálna
existencia právneho úkonu, od ktorého žalobca odvodzuje svoju argumentáciu, teda chýba úplný základ
právneho úkonu, ktorý by niesol reálne znaky objektívnosti, preto nie je možné od tejto skutočnosti
odvodzovať len nenaplnenie niektorej stránky, ktorá by bránila k vzniku vlastníckeho práva tak ako to
vyžaduje objektívne právo.
26. Taktiež mal za to, že za absenciu len niektorej stránky právneho titulu nie je možné považovať
skutočnosť, že samotné rozhodnutie štátneho orgánu, od ktorého sa domnelý titul odvodzuje sa
nezachovalo, keď bolo údajne oznámené ústne. Táto absentujúca stránka v spojení s absenciou
ostatných skutočností (neexistencia zmienky o nepristúpení k dohode o výkupe, pozvánky na
prebehnuté vyvlastňovacie konanie, následného zápisu prechodu vlastníckeho práva do pozemkovej
knihy) má za následok popretie samotnej skutočnosti ako takej, od ktorej nadobudnutie vlastníckeho
práva žalobca odvodzuje. Dal do pozornosti, že v danom prípade sa nejedná o prípad, kde by reálne
existovalo rozhodnutie štátneho orgánu preukázateľne vykazujúceho znaky riadneho nadobudnutia
spornej nehnuteľnosti, a ktorému by len chýbala niektorá stránka, ktorá by mu neumožňovala jeho
úplné naplnenie, resp. jeho reálnu platnosť. Vo vzťahu k vydaniu čiastkového rozsudku z dôvodu
uznania časti nároku právneho predchodcu žalovanej 1/ uviedol, že neboli naplnené všetky podmienky
na nadobudnite vlastníckeho práva vydržaním, ktoré sú rovnaké a pôsobia voči všetkým žalovaným,
preto nie je prípustné, aby prechod vlastníckeho práva na základe tohto inštitútu bol priznaný jednému
zo žalovaných, ak voči ostatným žalovaným prechod vlastníckeho práva na základe toho istého
inštitútu je kvalifikovaný ako nezákonný, a to z toho dôvodu, že účinky vydržania pôsobia voči všetkým
spoluvlastníkom rovnako.
27. Žalovaní 3/ a 5/ sa s vyjadrením žalovaného 4/ plne stotožnili a mali za to, že uviedol odborné
zdôvodnenie, pre ktoré tvrdenia žalobcu o existencii a oprávnenosti držby na jeho strane, resp. právnych
predchodcov žalobcu, nadobúdacom titule, vyvlastnení a následnom prikázaní sporového pozemku a
ústnom vyhlasovaní rozhodnutí (bez písomného vyhotovenia) vecne a právne neobstoja, a preto nemôžu
byť dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku.
28. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní
a uviedol, že žalovaní 3/, 4/ a 5/ účinne nepopreli tvrdenia a odvolacie dôvody vyjadrené v jeho odvolaní.
Dôvodil, že štát vo verejnom záujme zreguloval T. L. na základe vodoprávneho konania podľa zákona č.
11/1955 Sb. a hoci sa administratívny spis nezachoval, je nespochybniteľné, že sa konanie uskutočnilo
a stavba vodného diela sa postavila. Mal za zrejmé, že pozemky (aj sporný pozemok), ktoré boli v
projekte úpravy vodného toku zahrnuté, neboli evidované v súbore geodetických informácií katastra
až do ROEP-u v roku 2000, základom sa pritom stala pozemková kniha, do ktorej sa od roku 1964
nezapisovali zmeny. V konaní neboli žiadne listiny o tom, že by došlo k dohode alebo k výkupu pozemkov,
preto mal za to, že možno dôvodne predpokladať, že štátny orgán použil analogický postup ako v
nadväznom konaní uvedenom v spise, v zmysle ktorého ak nedôjde k dohode, povoľuje sa vyvlastnenie
nehnuteľnosti. Zdôraznil zrejmú dôkaznú núdzu kvôli časovému odstupu a fakt, že pozemková kniha
evidovala vlastnícke práva k nehnuteľnostiam a zmeny v nej sa vykonávali na základe intabulačného
princípu, podľa ktorého sa vlastníctvo nadobúdalo až vkladom do pozemkovej knihy, ktorý princíp bol
zrušený Občianskym zákonníkom č. 141/1950 Sb. a tento síce zápis do pozemkovej knihy predpokladal,
avšak nezapísanie zmeny vlastníckych práv do pozemkovej knihy nebolo sankcionované neplatnosťou
prechodu podľa § 114 zákona č. 141/1950 Sb..
29. Z uvedeného dovodil, že skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým štát prikázal predchodcom žalobcu
do vlastníctva sporný pozemok, nie je vpísané do pozemkovej knihy, nezakladá neplatnosť prechodu

vlastníckeho práva a zakladá oprávnený dôvod na vstup do držby pozemku. Bol názoru, že mu
prináleží vlastnícke právo k spornému pozemku titulom vydržania, pretože v prospech jeho vlastníckeho
práva svedčí oprávnený dobromyseľný vstup do držby najneskôr odo dňa 11.5.1960 a nepretržitá
držba sporného pozemku počas šesťdesiatich rokov, ktorú nikto nespochybnil. Nesúhlasil s tvrdeniami
žalovaných 3/ a 5/, že špekulatívne konštruuje, ak tvrdí, že štátny orgán v čase realizácie
vodohospodárskeho diela nariadil účastníkom vodoprávneho konania upraviť si navzájom vlastnícke
vzťahy k spornej nehnuteľnosti, nakoľko preukázal, že štát mal v právnych predpisoch zákonné možnosti
na to, aby upravil vlastnícke vzťahy žalobcu k spornému pozemku. Sporný pozemok bol priznaný jeho
rodine pri úprave T. L., tak mu to povedali jeho rodinní príslušníci, jeho právni predchodcovia, ktorí boli
svedkami udalostí počas úpravy T. L. a takto vykonaná úprava vzťahov bola legálna a legitímna, pričom
do podania žaloby ju nikto nespochybňoval.
30. Žalovaní 3/ až 5/ v odvolacej duplike zotrvali na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu v celom
rozsahu, pričom dodali, že žalobca sa síce dovoláva zodpovednosti štátneho orgánu za archiváciu
dokladov a nevykonanie zápisov do evidencie, ale ponecháva bez povšimnutia nezáujem jeho právnych
predchodcov o usporiadanie vzťahov.
31. Žalobca v reakcii na odvolaciu dupliku žalovaných 3/ a 5/ uviedol, že ide o stav oprávnenej a poctivej
držby trvajúcej 60 rokov. Jasne pritom uviedol všetky podmienky, ktoré zákon ukladá na preukázanie
vydržania, spôsobilý predmet držby, okamih začatia plynutia oprávnenej držby od 11.5.1960, dobrú vieru,
nepretržitosť držby a uplynutie vydržacej doby. Poukázal na to, že práve žalovaní nevysvetlili, prečo
daný stav 60 rokov akceptovali a nedomáhali sa uchopenia držby k spornému pozemku.
32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.5.2026 (§ 387 ods.
1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
33. Posúdenie dobromyseľnosti ako predpokladu vydržania je právnym vyhodnotením skutkových
zistení. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Ich riešeniu predchádza riešenie
skutkových otázok, teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa
súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový
stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym
či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej
normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový
stav.
34. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd uvádza, že v zhode s názorom
súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dobromyseľnosť držby jeho právnych
predchodcov. Aj keď žalobca dôvodne argumentoval, že existencia perfektného právneho titulu nie
je v zmysle už ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít nevyhnutnou podmienkou na uznanie
dobromyseľnosti vydržania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024,
uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2024 pod č. 15) a
predstavuje len jeden z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa, súd
prvej inštancie správne poukázal na absenciu právneho titulu v spojitosti s okolnosťami uchopenia držby
predmetnej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu.
35. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vlastných tvrdení o
okolnostiach započatia držby, ktoré produkoval v konaní pred súdom prvej inštancie (ústne rozhodnutie
štátneho orgánu v rámci vodoprávneho konania pri úprave T. L.), keď okrem hypotetických úvah
spojených s možnosťou ústneho rozhodnutia v správnom konaní v zmysle § 26 zákona č. 20/1955 Sb.
(správny poriadok), tieto nepodporil žiadnym relevantným dôkazom a taktiež dôkazne nepodložil ani

okolnosti tvrdené darkyňou predmetných pozemkov žalobcovi v darovacej zmluve, na čo oprávnene
poukázal aj súd prvej inštancie (ods. 40 napadnutého rozsudku).
36. Napriek medzi stranami nespornej skutočnosti, že k úprave T. L. (bystriny) došlo, vyplývajúcej aj z
rozhodnutia Krajského štátneho ústavu pre projektovanie poľnohospodárskej a lesníckej výstavby, zn.
Výst.vod/7-M/57-966/59, zo dňa 11.5.1960, uvedené rozhodnutie nepreukazuje akých parciel sa projekt
týkal, v akej výmere, keď ani poukaz na možnosť vyvlastňovacieho konania v predmetnom rozhodnutí
nepreukazuje tvrdenie žalobcu, že predmetný pozemok získali jeho právni predchodcovia zámenou za
pozemok, na ktorý bol presmerovaný tok T. L..
37. Rovnako súd prvej inštancie správne poukázal aj na skutočnosť, že tvrdenie, že právni
predchodcovia žalobcu si po vykonanej regulácii T. L. na pokyn vtedajšieho národného výboru zarovnali
pozemky a tieto oplotili a užívali nerušene viac ako 60 rokov, nezakladá bez ďalšieho záver o
dobromyseľnom uchopení držby spornej nehnuteľnosti a tento nemožno založiť ani na samotnej
argumentácii žalobcu, že štát mal možnosti vyvlastniť pozemky a upraviť vzťahy právnych predchodcov
žalobcu k spornému pozemku. S poukazom na uvedené nemožno preto prisvedčiť žalobcovi, že
dostatočne preukázal putatívny (domnelý) právny titul, ktorý by odôvodňoval vnútorné presvedčenie jeho
právnych predchodcov o tom, že sporný pozemok im patril v čase vstupu do držby aj počas jej trvania.
38. V nadväznosti na uvedené neobstojí ani poukaz na § 145 ods. 2 zákona
č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, v znení účinnom od 1.1.1951 do 31.3.1964, v zmysle ktorého sa
v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená, keď v okolnostiach prejednávanej veci nejde
o objektívnu nemožnosť preukázať okolnosti, na ktorých je tvrdenie o dobromyseľnosti založené ani o
nemožnosť preukázať vnútorný subjektívny stav mysle (o tom, že vec držiteľovi patrí), ale pochybnosť
existuje z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu k ním tvrdeným skutočnostiam,
ktorú skutočnosť zdôraznil aj súd prvej inštancie (najmä okolnosti uvedené darkyňou C. T. v darovacej
zmluve z roku 2011), z ktorých žalobca odvodzoval dobromyseľnosť držby predmetnej nehnuteľnosti.
39. Vo vzťahu k námietke, že nebolo rozhodnuté čiastočným rozsudkom o uznaní odvolací súd dáva
do pozornosti, že týmto spôsobom nebolo možné rozhodnúť, nakoľko hoci pôvodne žalovaný 1/ L. I. bol
samostatným vlastníkom podielu na spornej parcele registra „. Č.. XXX, za situácie, kedy nie je vyriešená
otázka veľkosti podielov všetkých podielových spoluvlastníkov, k čomu odvolací súd poukazuje na zápis
na liste vlastníctva
č. XXXX, pre katastrálne územie T., že hodnovernosť údajov o vlastníckom práve k parcele č. XXX bola
vyvrátená a údaje sa nesmú používať (§ 71 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností), nemožno
vo vzťahu len k jednému z nich riešiť túto otázku prejudiciálne.
40. S poukazom na uvedené nebolo teda možné uznať súhlas pôvodne žalovaného 1/ ako jedného zo
spoluvlastníkov dotknutej nehnuteľnosti, pokiaľ jeho spoluvlastnícky podiel bol sporný medzi ostatnými
spoluvlastníkmi, preto odvolací súd po preskúmaní odvolacieho dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci konštatuje nenaplnenie tohto odvolacieho
dôvodu.
41. Pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo
výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ až 5/, ktorí mali v odvolacom
konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).