{"guid": "89ae95c1-6fa7-45d1-91dd-8e8950742f67:24d6223e-75f0-4cf6-b6d4-1046e10b8db4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2", "spisova_znacka": "7Co/120/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/120/2025 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 7Co/120/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2", "identifikacne_cislo": "1623200122", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/24d6223e-75f0-4cf6-b6d4-1046e10b8db4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/120/2025\n1623200122\n26. 05. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu\nMgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom\nul. 29. augusta 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: SISECAM Automotive Slovakia,\ns.r.o., so sídlom Továrenská 15, Malacky, IČO: 35 820 349, právne zast. Jurek, advokátska kancelária,\ns.r.o., so sídlom Páričkova 15, Bratislava, IČO: 47 253 983, o zaplatenie 21.314,82 eur, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 07.05.2025, č.k. 27Cb/1/2023-167, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nII. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti sumy 7.304,10 eur (výrok I.),\nuložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.010,72 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 31,46\n% (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 238 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ust. § 415, § 420 ods. 1 až 3\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 145 ods. 2, § 146\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že vzhľadom\nna čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v sume 7.304,10 eur po otvorení pojednávania, s ktorým\nžalovaný vyslovil súhlas, súd prvej inštancie konanie v späťvzatej časti vo výške istiny 7.304,10 eur\nzastavil. Predmetom konania tak zostala žalobou uplatnená suma 6.000,76 eur označená žalobcom\nako náhrada škody spočívajúca v invalidnom dôchodku, ktorý žalobca vyplatil poškodenej A. B., nar.\nXX.XX.XXXX (ďalej len „poškodená“ alebo „A. B.“) a suma 8.009,96 eur, o ktorú žalobca žalobu podaním\ndoručeným súdu prvej inštancie dňa 13.02.2025 rozšíril a ktorá predstavovala invalidný dôchodok\nvyplatený žalobcom v neskoršom období. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že žaloba žalobcu je po čiastočnom späťvzatí dôvodná a uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil\nnárok, ktorý vyplýva z ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a jeho podstata spočíva v tom,\nže žalobca má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla vyplatením dávok sociálneho poistenia v\ndôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby, pričom žalobca v žalobe tvrdil, že protiprávnym\nkonaním C. D., zamestnanca žalovaného (ďalej len „škodca“ alebo „C. D.“), bola spôsobená škoda\nna zdraví poškodenej, ktorej žalobca v dôsledku tohto konania vyplatil dávky dôchodkového poistenia\n- invalidný dôchodok spolu v sume 14.010,72 eur (6.000,76 eur + 8.009,96 eur), preto si žalobca\nuplatnil nárok voči žalovanému ako zamestnávateľovi C. D., ktorý je ako zamestnávateľ v zmysle\nust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobou zodpovednou za škodu, pretože jeho zamestnanec\n\nsvojim protiprávnym konaním spôsobil škodu pri plnení pracovných úloh. Žalovaný v konaní namietal\nsvoju pasívnu vecnú legitimáciu a tvrdil, že on sám sa protiprávneho konania nedopustil, že ide o\nverejnoprávny vzťah, na ktorý nie je možné uplatniť ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie je\nprípustné, aby žalobca rozširoval okruh zodpovedných subjektov s poukazom na rozhodovaciu činnosť\nv oblasti regresnej náhrady v prípade zdravotného poistenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že\nzákonným predpokladom vzniku nároku žalobcu (sociálnej poisťovne) podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o\nsociálnom poistení je, že poisťovňa uhradila svojmu poistencovi dávky nemocenského poistenia alebo\ndôchodkového zabezpečenia, ktoré boli poskytnuté a vyplatené ako následok zavineného protiprávneho\nkonania tretej osoby proti poistencovi, že ide o špecifické právo priznané sociálnej poisťovni ust. §\n238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení požadovať náhradu poskytnutých dávok a náhradu škody od\ntretích osôb v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poberateľovi dávky a že ak bola\npoistencovi poskytnutá niektorá z uvedených dávok, ale vznik jeho nároku na dávku nebol zapríčinený\nzavineným protiprávnym konaním tretej osoby, nemá sociálna poisťovňa v zmysle citovaných ustanovení\nregresné právo na náhradu dávky (škody). Doplnil, že protiprávnosť úkonu spočíva v porušení právnej\npovinnosti, t.j. ide o úkon v rozpore s objektívnym právom a zákon má porušením právnej povinnosti na\nmysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (právnická) osoba skutočne konala (prípadne\nopomenula konať) a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo\ninou normou (napr. technické normy, interné smernice, bezpečnostné predpisy). Dôkazné bremeno\npreukázania protiprávnosti úkonu, vzniku škody, ako aj príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi\nporušením právnej povinnosti, ako príčinou vzniku škody, a škodou a jej rozsahom, ako následkom\ntýchto príčin, spočíva na poškodenom (žalobcovi, ktorý si nárokuje škodu z vyplatených dávok), keďže\nprotiprávnosť zákon nepredpokladá. Zákon mimo porušenia právnymi predpismi či inými normami\nustanovených povinností ukladá aj všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby svojím konaním\nnespôsobil škodu na zdraví (§ 415 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie zhrnul, že medzi\nstranami sporu bolo nesporné (i) že C. D. bol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022\ndňa 07.09.2022 právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví, ktorého sa mal dopustiť\ntým, že viedol dňa 02.12.2019 vysokozdvižný vozík v spoločnosti RF, spol. s.r.o., E. XXXX/XX, F.,\npričom pri vykládke odstaveného nákladného vozidla porušil povinnosť dodržiavať právne predpisy\na ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej aj len „BOZP“), čím\ntak porušil ustanovenia zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len\n„zákon o BOZP“) a pri cúvaní narazil do poškodenej A. B., a týmto zacúvaním spôsobil poškodenej\npoškodenie zdravia, (ii) že C. D. ako zamestnanec žalovaného spôsobil škodu poškodenej pri výkone\njeho práce pre žalovaného a (iii) že poškodená ako poistenec žalobcu utrpela poškodenie zdravia,\nv dôsledku ktorého jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý žalobca poškodenej vyplatil. K povahe\nuplatneného nároku namietal žalovaný, že ide o verejnoprávny nárok, pretože zákon o sociálnom\npoistení je verejnoprávnym predpisom, žalobca je subjektom verejného práva, vynaložené prostriedky\nsú verejnými prostriedkami a nie je prípustné s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „Ústavy SR“), aby žalobca svojvoľne rozširoval okruh osôb zodpovedných za spôsobenie\nškody (zákon o sociálnom poistení vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody a aj okruh zodpovedných\nsubjektov, a to formuláciou ohľadom tretích osôb, v dôsledku zavineného protiprávneho konania ktorých\ndošlo k vzniku škody). Žalovaný tvrdil aj to, že sám sa protiprávneho konania nedopustil a nie je možné\naplikovať ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie\nnestotožnil a dovodil, že bez ohľadu na charakter použitých prostriedkov, ide o tzv. regresný nárok,\nktorého podstata spočíva vo všeobecnosti, ale aj konkrétne v prejednávanej veci, v tom, že žalobca\n(sociálna poisťovňa) tým, že poškodenej vyplatí dávky dôchodkového poistenia, vstupuje do pozície\npoškodenej a má právo požadovať náhradu plnenia od osoby skutočne zodpovednej za vzniknutú škodu,\nteda ide o vzťah poškodenej a škodcu, ktorý je vzťahom súkromnoprávnym bez ohľadu na povahu\nsubjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a bez ohľadu na použité prostriedky. V uvedenom poukázal\nna rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít SR - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Cdo/71/2003, podľa ktorého ide o regresný nárok, ktorý nie je\nsíce nárokom na náhradu škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka, ale je svojim charakterom\nsamostatným nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o sociálnom poistení, majúcim z\ntohto dôvodu (teda z dôvodu, že sa upravuje občianskoprávny nárok) povahu špeciálneho ustanovenia\nvo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Pomer špeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k\nustanoveniam Občianskeho zákonníka znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie\ntýka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade\nškody. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/149/2018 NS SR zotrval na charaktere tohto nároku v tom, že uviedol,\nže regresný nárok žalobcu má povahu osobitného občianskoprávneho vzťahu (ďalej sa zaoberal otázkou\n\nzavinenia ako predpokladu na náhradu škody v tomto občianskoprávnom zodpovednostnom vzťahu).\nNiet teda pochýb o tom, že pri aplikácii ust. § 238 zákona o sociálnom poistení ide o súkromnoprávny\nobčianskoprávny vzťah upravený osobitným predpisom, a to zákonom o sociálnom poistení. Rozpory\nskôr vyvoláva aplikácia ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad a otázka, koho má na\nmysli ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak určuje, že zodpovedným subjektom je „tretia\nosoba, ktorá svojim zavineným protiprávnym konaním škodu spôsobila“. Podľa uvedenej rozhodovacej\nčinnosti súdov SR v danej veci ide o osobitný súkromnoprávny vzťah, ktorý je upravený osobitným\nzákonom, a to zákonom o sociálnom poistení, ale stále ide aj o občianskoprávny nárok, na ktorý sa\nsubsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník a na otázky, ktoré zákon o sociálnom poistení neupravuje, je\npotrebné aplikovať Občiansky zákonník, preto súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval ust. § 420\nods. 2 Občianskeho zákonníka a za pasívne vecne legitimovaného v tomto spore považoval žalovaného,\nako zamestnávateľa primárneho škodcu, keď zodpovednosť za škodu vzniká nielen z protiprávneho\nkonania priamo zaviazaného subjektu, ale aj v prípade, ak škoda bola spôsobená činnosťou osôb,\nktoré zodpovedné subjekty (právnické osoby) na túto činnosť použili a zamestnanec, ktorý pri výkone\nsvojho zamestnania spôsobil porušením povinností z pracovného pomeru škodu inej fyzickej osobe,\nzodpovedá len svojmu zamestnávateľovi (R 45/1960). Poškodený si môže uplatniť náhradu škody lebo\nproti zamestnávateľovi škodcu, nie proti priamemu pôvodcovi škody. V prejednávanej veci zamestnanec\nžalovaného C. D. porušil predpisy BOZP, čím spôsobil poškodenie zdravia poškodenej, konal tak\nvšak pri výkone svojho zamestnania pre žalovaného ako zamestnávateľa a nesledoval svoj súkromný\nzáujem. Treťou osobou v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je zamestnávateľ, ktorý\npodľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú tými, ktorých na túto\nčinnosť použil – súd prvej inštancie sa priklonil najmä k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008,\nkde NS SR konštatoval, že pokiaľ odvolací súd vylúčil možnosť aplikácie všeobecných ustanovení\nObčianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu (§ 420, § 441 Občianskeho zákonníka), spočívalo\njeho rozhodnutie v nesprávnom právnom posúdení veci a k uzneseniu NS SR sp. zn. 8Cdo/149/2018\nzo dňa 20.03.2019, kde dovolací súd uviedol, že keďže osobitný predpis (zákon o sociálnom poistení)\notázku zavinenia neupravuje, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka,\npričom v obdobných veciach rozhodovali rovnako aj iné odvolacie súdy (rozsudok Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 2Cob/64/2019 zo dňa 27.06.2019, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/58/2022 zo\ndňa 03.08.2022, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28Co/65/2023 zo dňa 20.12.2023, Krajského súdu v\nNitre sp. zn. 7Co/310/2017 zo dňa 24.05.2018). Súd prvej inštancie mal tak za to, že hoci zodpovednosť\nza škodu v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je upravená osobitným predpisom,\nnie je možné vylúčiť aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za\nspôsobenú škodu. Keďže C. D. spôsobil škodu pri výkone svojho zamestnania a nebolo v konaní\nzistené (ani tvrdené) spoluzavinenie poškodenej, súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nesie\npodľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovednosť za škodu v plnom rozsahu. Pokiaľ\nžalovaný odkazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/343/2009, týkajúce sa nárokov zdravotnej\npoisťovne na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, súd prvej inštancie uviedol,\nže hoci žalovaný tvrdil, že dovolací súd vyslovil názor, že takýto nárok nie je právom na náhradu\nškody podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, uvedené vyplývalo z iného skutkového a právneho\nzákladu sporu, keď náklady zdravotnej poisťovne nemôžu byť považované za vecnú škodu a u žalobcu\n- zdravotnej poisťovni - nedošlo k vzniku škody, že vo veci bol sporný okamih vzniku uvedeného\nnároku a dovolací súd v tam prejednávanej veci konštatoval, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti\nzaplatila zdravotná poisťovňa za zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej poistencovi uplatnenú sumu dňa\n01.07.2005, teda v čase, keď to právna úprava neumožňovala, preto bol nárok žalobcu nedôvodný\na konštatoval aj to, že nejde o nárok podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ale zároveň uviedol,\nže ide o hmotnoprávny nárok voči osobám zodpovedajúcim za škodu; dovolací súd odkazom na ust.\n§ 420 Občianskeho zákonníka skôr vyjadroval skutočnosť, že úprava tohto nároku je obsiahnutá v\nosobitnom zákone, ako by mal na mysli nemožnosť subsidiárnej aplikácie príslušných ustanovení\nObčianskeho zákonníka a naviac riešenie problematickej otázky v tomto konaní nebolo vyriešenie\notázky pasívnej vecnej legitimácie zamestnávateľa podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nako je to v prejednávanej veci. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/109/2008, na ktoré poukazoval\nžalovaný, bola skutková situácia taká, že nárok si žalobca - sociálna poisťovňa - uplatnila voči vinníkovi\ndopravnej nehody a v druhom rade voči poisťovni z titulu povinného zmluvného poistenia a ako právna\notázka sa riešilo, či vôbec žalobcovi vznikla škoda, keďže nemusí vyplácať prijímateľovi dávky sumu\nzodpovedajúcu 100 % starobného dôchodku, ale len sumu nižšiu zodpovedajúcu 60 % starobného\ndôchodku (vdovské); odvolací súd sa v tejto veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba\nbola správne zamietnutá z dôvodu neexistencie škody a dovolací súd riešil otázku, či v ust. § 238\n\nods. 1 zákona o sociálnom poistení uvedený pojem škoda treba interpretovať v zmysle všeobecnej\nprávnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a či môže ísť o škodu v zmysle tohto ustanovenia\nvtedy, keď dávka dôchodkového poistenia vyplácaná sociálnou poisťovňou zo zavineného protiprávneho\nkonania tretej osoby bola vo finančnom vyjadrení vyššia, ako je iná dávka dôchodkového poistenia\n(vdovský dôchodok pozostalej manželky), vyplácaná po zavinenom protiprávnom konaní tretej osoby\na vyslovil názor, na ktorý sa žalovaný odvoláva, že regresný nárok žalobcu v tomto prípade nie je\nnárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale ide o samostatný nárok. Súd prvej\ninštancie zdôraznil, že dovolací súd uvedené vyslovoval v otázke aplikácie ust. § 442 Občianskeho\nzákonníka a pojmu škoda a dospel k záveru, že škoda je v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom\npoistení jasne stanovená ako vyplatené dávky a nie je možné matematicky porovnávať výšku starobného\ndôchodku voči vdovskému dôchodku, preto ani toto rozhodnutie nie je teda podľa súdu prvej inštancie\naplikovateľné na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného,\nže aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad sa bezdôvodne rozširuje okruh\nosôb zodpovedných za škodu spôsobenú žalobcovi, pretože ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom\npoistení definuje zodpovednú osobu ako tretiu osobu, ktorej zavineným protiprávnym konaním bola\nškoda spôsobená, teda ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka len konkretizuje, kto tou treťou\nosobou v zmysle súkromnoprávnych občianskoprávnych predpisov je. Súd prvej inštancie tak dospel\nk záveru, že v konaní je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného ako zamestnávateľa primárneho\nškodcu, žalovaný tak zodpovedá za škodu podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá\nspočívala vo vyplatených dávkach dôchodkového poistenia poškodenej v spojení s ust. § 420 ods.\n2 Občianskeho zákonníka, keďže zamestnanec žalovaného v čase skutku (protiprávneho konania)\npostupoval pri plnení svojich pracovných úloh a nešlo o exces zamestnanca, preto ho nemožno označiť\nza zodpovedný subjekt. K výške škody súd prvej inštancie uviedol, že túto si žalobca uplatnil v sume\n6.000,76 eur ako sumy invalidného dôchodku vyplateného poškodenej za obdobie od 30.11.2020 do\n19.10.2022 a v sume 8.009,96 eur ako sumy invalidného dôchodku vyplateného poškodenej za obdobie\nod 20.10.2022 do 19.05.2025, ktorých vyplatenie žalobca preukázal potvrdením o výške vyplatených\ndávok a rozpisom vyplatených dávok, z ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané, že invalidný\ndôchodok bol poškodenej vyplatený spolu v sume 14.010,72 eur. Žalovaný spočiatku uvedené sumy\nvôbec nesporoval a v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie a až v podaní doručenom súdu\ndňa 20.03.2025 najskôr potenciálne navrhol vykonanie dokazovania znaleckým posudkom a až v\npodaní doručenom súdu dňa 10.04.2025 (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní\nuviedol „10.04.2024“) konkrétne navrhol vykonanie dokazovania znaleckým posudkom na zhodnotenie\nzdravotného stavu poškodenej a tvrdil, že zlepšenie alebo zhoršenie zdravotného stavu poškodenej\nmôže mať závažný dopad na postavenie žalovaného v konaní, keďže poškodená je v mladom veku\n(cca 31 r.) a hrozí uplatňovanie si nároku žalobcu na náhradu škody ešte niekoľko desiatok rokov,\nkeďže v prípade nezlepšenia zdravotného stavu poškodenej, bude mať nárok na invalidný dôchodok\naž do dosiahnutia nároku na starobný dôchodok, preto žalovaný žiadal vykonať dokazovanie znalcom v\nodvetví ortopédia a žiadal od znalca zodpovedanie otázky zhodnotenia odborných posudkov o invalidite\npoškodenej, zhodnotiť mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, určiť percentá a určiť\nmožnosti a vyhliadky na zlepšenie zdravotného stavu poškodenej a potrebu znaleckého dokazovania\nzdôvodnil tým, že je potrebné vykonať nezávislé zhodnotenie zdravotného stavu poškodenej, pretože\nvšetky dokumenty týkajúce sa zdravotného stavu poškodenej sú predkladané žalobcom, teda stranou\nsporu a je dôvodné žiadať posúdenie nezávislým znalcom. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie\ntakéhoto dokazovania zamietol, pretože mal za to, že žalovaný relevantne nesporoval skutkové\ntvrdenia, prednesené žalobcom ohľadom výšky priznaného invalidného dôchodku a bolo potrebné\nnajskôr tvrdiť, a až potom svoje tvrdenia preukazovať, keď súd môže vykonať dokazovanie len na\npreukázanie tvrdených skutočností. Poukázal na to, že v civilnom sporovom konaní nie je možné\nnahradiť povinnosť tvrdiť odkazom na dôkazy, čo platí o to viac, keď je zrejmé, že žalovaný chce zvážiť\nsvoju procesnú obranu podľa toho, čo z vykonaného dokazovania ešte len vzíde. Skonštatoval, že\nžalovaný neuviedol, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti o správnosti výpočtu výšky priznaného\ninvalidného dôchodku, resp. z čoho plynú jeho pochybnosti o tom, že zdravotný stav poškodenej na\núčely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne a neuviedol, prečo považuje určenú\nmieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej vo výške 45% za nesprávnu, resp.\nani neuviedol, či spochybňuje odborným posudkom stanovenú mieru tohto poklesu alebo spochybňuje\niné parametre výpočtu invalidného dôchodku. Žalovaný uvádzal len to, že spochybňuje nestrannosť\ndokladov predkladaných žalobcom, pričom z predložených odborných lekárskych posudkov súd prvej\ninštancie zistil, že tieto vychádzali z lekárskych správ o zdravotnom stave poškodenej, predložených\nlekármi špecialistami a subjektívne stav poškodenej nehodnotili, z tých istých lekárskych správ by\n\nvychádzal aj znalecký posudok v súdnom konaní, preto sa takéto dokazovanie súdu prvej inštancie javilo\nako nehospodárne. Žalovaný naviac navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru ortopédia, pričom\nzhodnotenie zásadnej otázky miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť prislúcha hodnotiť\nlekárovi so špecializáciou v odbore „Posudkové lekárstvo“, ktorý odbor nie je síce kategorizovaný ako\nsamostatné odvetvie znaleckej činnosti, ale nebolo ani zrejmé, či práve znalec z odvetvia ortopédia by\nvedel relevantne určiť invaliditu, resp. mieru poklesu schopnosti zárobkovej činnosti poškodenej. Súd\nprvej inštancie skonštatoval aj to, že ak žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie na posúdenie možnosti\na vyhliadky poškodenej na zlepšenie jej zdravotného stavu, uvedené v konaní nebolo relevantné. Na\nzáklade uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.010,72 eur, pretože\nmal za to, že žalovaný zodpovedá za škodu v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,\nkeďže jeho zamestnanec spôsobil svojim protiprávnym konaním škodu poškodenej poistenkyni žalobcu\nA. B., pričom uvedená škoda spočívala v invalidnom dôchodku, ktorý vyplatil žalobca poškodenej. O\nnároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 a 2, § 255 ods.\n1, § 256 ods. 1 CSP zvlášť v zastavenej časti konania a zvlášť vo zvyšnej časti konania. V časti sumy\n7.304,10 eur procesne zavinil zastavenie konania žalobca, preto je povinný nahradiť trovy konania\nžalovanému v rozsahu 34,27 % a vo zvyšnej časti sumy 14.010,72 eur vznikla žalovanému povinnosť\nnahradiť trovy konania žalobcovi v rozsahu 65,73 %. V celkovom pomere vznikol žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 31,46 %, v ktorom rozsahu súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému; o výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné\nna zistenie rozhodujúcich skutočností, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu\nzamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Súd\nprvej inštancie sa podľa žalovaného nekriticky stotožnil s existujúcou súdnou praxou najvyšších\nsúdnych autorít, ktorá nedáva dostatočné odpovede na žalovaným nastolené otázky, najmä čo sa týka\nposudzovania otázky, či ide o súkromnoprávny alebo verejnoprávny nárok. Žalovaný sa nestotožnil s\nodôvodnením a názorom súdu prvej inštancie, keďže súdna prax, na ktorú odkazoval žalobca alebo súd\nprvej inštancie v napadnutom rozsudku nedávajú podrobné a zrozumiteľné vysvetlenie danej otázky a\nlen bez ďalšieho konštatujú, že ide o občianskoprávny nárok. Nestotožnil sa ani s vysvetlením súdu prvej\ninštancie, že bez ohľadu na charakter použitých prostriedkov (verejné alebo súkromné prostriedky) ide o\ntzv. regresný nárok, ktorého podstata spočíva v tom, že žalobca (sociálna poisťovňa) tým, že poškodenej\nvyplatila dávky dôchodkového poistenia vstupuje do pozície poškodenej a má právo požadovať náhradu\nplnenia od osoby skutočne zodpovednej za vzniknutú škodu, teda že ide o vzťah poškodenej a škodcu\nbez ohľadu na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a použité prostriedky. Uvedené\nskutočnosti (verejné vs. súkromné prostriedky) priamo podľa žalovaného determinujú to, či ide o nárok\nsúkromnoprávneho alebo verejnoprávneho charakteru, keď záujmová teória verejného práva operuje\ns rozlišovaním súkromného a verejného záujmu a ak objektívne právo ochraňuje záujmy verejné,\nspadá do kategórie verejného práva, a právne normy ochraňujúce záujmy jednotlivcov (osôb) sú\nprávom súkromným. Podľa nesprávneho názoru súdu prvej inštancie by sa právo na náhradu určitých\nvyplatených prostriedkov z verejných zdrojov malo automaticky bez ďalšieho zakladať súkromnoprávny\ncharakter tohto vzťahu, neobstojí ani tvrdenie, že rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít\nmá v charaktere tohto nároku jasno, pretože citované súdne rozhodnutia (rozhodnutia NS SR sp.\nzn. 5Cdo/71/2003 a sp. zn. 8Cdo/149/2018) sa nezaoberajú samotných charakterom tohto nároku,\nbez ďalšieho konštatujú, že je to občianskoprávny nárok, na čom následne zakladajú svoje ďalšie\nrozhodovanie, teda súdna prax najvyšších súdnych autorít nereflektuje konkrétne námietky a argumenty\nžalovaného v tomto konaní. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danom ohľade vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, kedy nesprávne právne posúdil, kto je pasívne vecne legitimovanou osobou.\nŽalovaný namietal nepresný a zavádzajúci poukaz na žalobcu ako „Sociálna poisťovňa a.s.“, nakoľko\nsociálna poisťovňa nie je akciovou obchodnou spoločnosťou a vykonáva sociálne poistenie na základe\nzákona o sociálnom poistení (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie - starobné a invalidné,\núrazové poistenie, garančné poistenie a poistenie v nezamestnanosti). Nárok sociálnej poisťovne je\npodľa žalovaného hmotnoprávny nárok, uplatňovaný podľa osobitného predpisu – zákona o sociálnom\npoistení – a teda nemôže sa naň aplikovať všeobecné ustanovenie o náhrade škody podľa ust. § 420\n\nObčianskeho zákonníka a žalobca nemôže rozširovať predpoklady zodpovednosti za škodu a okruh\nosôb zodpovedných za spôsobenie škody nad rámec toho, ako ich ustanovuje zákon o sociálnom\npoistení; prípustná analógia podľa názoru žalovaného spočíva jedine v posudzovaní zákonom o\nsociálnom poistení bližšie neupravených záležitostí v zmysle teoretických predpokladov vzniku škody\na jej náhrady a pod. Zákon o sociálnom poistení presne vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody\na aj okruh zodpovedných subjektov, a to formuláciou ohľadne tretích osôb, v dôsledku zavineného\nprotiprávneho konania ktorých došlo k vzniku škody. Žalovaný tak odmieta svoju zodpovednosť za\nškodu v tomto prípade. Špeciálna úprava určovania výšky škody neumožňuje v zmysle záverov súdnej\npraxe aplikovať všeobecné ustanovenia o tejto otázke podľa Občianskeho zákonníka, a to ani na\nrozširovanie okruhu zodpovedných subjektov, ktorý je v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\ndaný. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočne a arbitrárne vysporiadal s uvedenými\nnámietkami žalovaného, kedy iba nekriticky odkázal na súdnu prax, ktorá tieto otázky a námietky\nbližšie nerieši, ktorým postupom došlo k porušeniu práva žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný\nnesprávne uvádza „žalobcu“) na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 25.11.2021 sp. zn.\n1Cdo/107/2020, § 220 ods. 2 CSP). Odkaz na ustálenú rozhodovaciu prax nemôže nahrádzať jasné,\nvýstižné a presvedčivé odôvodnenie, v ktorom sa súd dostatočne vysporiada s podstatnými otázkami,\nak súdnu prax nedáva odpovede na stranou formulované výhrady k nedostatočnosti vysporiadania\nsa s určitou rozhodujúcou otázkou. Žalovaný už v priebehu konania na prvej inštancii namietal, že\nsúdna prax síce danú otázku považuje za jasnú, ale z ničoho nevyplýva jasné a výstižné vysvetlenie,\nprečo tomu tak je resp. z akých predpokladov a úvah súdy vychádzajú. Poukázal na to, že v prípade\nzákona o sociálnom poistení ide o predpis verejného práva a v prípade sociálnej, preto má za to, že\nv prípade regresnej náhrady sociálnej poisťovne je potrebné rozlišovať, či ide o verejnoprávny alebo\nsúkromnoprávny nárok a v prípade regresnej náhrady za vyplatené dávky ide podľa názoru žalovaného\no verejnoprávny nárok plynúci z osobitných ustanovení predpisu verejného práva, ktorý upravuje postup\nverejnoprávnej inštitúcie v tejto súvislosti, t.j. o náhradu za vyplatené dávky z verejného poistenia,\nteda z tohto pohľadu je potrebné aj pristupovať k posudzovaniu práv a povinností sociálnej poisťovne\n(odlišná by bola situácia náhrady škody napr. pri vecnej škode na majetku sociálnej poisťovne a pod.,\nna ktorú by sa hľadelo ako na súkromnoprávny nárok na náhradu škody). Žalovaný zotrval na názore,\nže nejde o občianskoprávny vzťah, nejde o dávky, ktoré by vyplácala súkromná poisťovňa na základe\ndobrovoľne dojednaného poistenia, keď poistné na sociálne poistenie je povinne platenou položkou\nv prípade, ak nastanú zákonom predpokladané skutočnosti, a preto v prípade regresného nároku na\núhradu takto vyplatených dávok nemožno hovoriť o občianskoprávnom nároku (nejde o náhradu plnenia,\nktoré by sociálna poisťovňa musela vynaložiť v rámci svojej súkromnej podnikateľskej činnosti). Žalovaný\npoukázal na zásadu, vyplývajúcu z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), že štátne orgány môžu konať len\nto, čo im zákon ukladá, zatiaľ čo v prípade ostatných osôb platí, že každý môže konať, čo nie je zákonom\nzakázané. Protipólom maximalizácie hranice slobody fyzických a právnických osôb v súkromnoprávnych\nvzťahoch podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (všetko je dovolené, čo nie je zakázané) je minimalizácia zásahov\norgánov štátnej či verejnej moci do súkromnoprávnej sféry podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. S odkazom na\nust. § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dispozitívnosť Občianskeho zákonníka je podľa žalovaného\nnepochybné, že žalovaný si vo vzťahu k žalobcovi nemôže upraviť vzájomné práva a povinnosti odchylne\nod zákona a na vzťahy so sociálnou poisťovňou, ktoré súvisia s platbou, náhradou atď. dávok verejného\npoistenia sa nevzťahuje autonómia vôle a sociálna poisťovňa musí postupovať v zmysle zákona a\npohľadávky, ktoré má voči ďalším účastníkom vzťahov, je povinná vymáhať (s výnimkami podľa ust. §\n238 ods. 7 zákona o sociálnom poistení). Žalovaný sa nestotožnil s vysvetlením súdu prvej inštancie,\npodľa ktorého ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka len konkretizuje, kto je treťou osobou, keď\nide o celkom jednoznačné rozširovanie okruhu zodpovedných osôb nad rámec zákona o sociálnom\npoistení, s ktorou otázkou sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal, v čom opätovne možno\nvidieť porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný nenesie v naznačenom smere\nzodpovednosť za spôsobený pracovný úraz a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o jeho zavinenom\nprotiprávnom konaní, čo potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022, ktorým\nbol vodič vysokozdvižného vozíka C. D. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví,\na to spôsobom, kedy porušil právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie BOZP. Keďže zavinenie\nje jeden zo zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, vzhľadom na právoplatné odsúdenie\nC. D. sa predpokladá jeho zavinenie a právoplatný rozsudok Okresného súdu Malacky usvedčuje\nzo zavineného protiprávneho konania práve škodcu C. D.. Žalovaný poukázal na to, že pri výklade\nzavinenia sa civilné právo odvoláva na náuku trestného práva. Zákon o sociálnom poistení uvádza ako\nzodpovednú tú osobu, ktorej zavineným protiprávnym konaním ku škode došlo, kde právnickej osobe\n\nzavinenie v naznačenom smere pripísať nemožno. Súd prvej inštancie odmietol vykonanie dôkazu v\npodobe znaleckého posudku znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia, ktorý\nnavrhoval žalovaný, pretože žalovaný relevantne nesporoval skutkové tvrdenia prednesené žalobcom\nohľadom výšky priznaného invalidného dôchodku, neuviedol, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti\no správnosti výpočtu výšky priznaného invalidného dôchodku, resp. z čoho plynú jeho pochybnosti o\ntom, že zdravotný stav poškodenej na účely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne.\nŽalovaný v konaní tvrdil, že má oprávnené pochybnosti o správnosti záverov posudkov, ktoré v konaní\npredkladal žalobca, nakoľko ide o posudky, od ktorých závisí danosť a výška jeho nároku, pričom\ntieto posudky produkuje samotná sociálna poisťovňa. S poukazom na ust. § 207 ods. 1 CSP otázka\nposúdenia zdravotného stavu poškodenej a jej invalidity je otázkou, na ktorej zodpovedanie sú potrebné\nvedecké poznatky, ktorými žalovaný nedisponuje a nevie ani splniť podmienku, ktorú si stanovil súd\nprvej inštancie, a teda, aby (odborne) tvrdil, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti o tom, že\nzdravotný stav na účely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne. Žalovaný svoje\nvýhrady konkretizoval v podaní zo dňa 09.04.2025, keď poukázal na spornú otázku objektivity, nakoľko\nrozhodujúce dôkazy pre tento spor sú všetko vlastné dokumenty, potvrdenia a posudky žalobcu, nie\nje zaistená rovnosť zbraní, nakoľko žalovaný nemá možnosť v tomto prípade prekladať svoje dôkazy.\nŽalovaný poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 15.12.2022 sp. zn. 4Cdo/3/2022 a namietal, že\nnávrh na vykonanie nezávislého znaleckého posudku na posúdenie zdravotného stavu poškodenej\nvyplýva z potreby nezávislého posúdenia rozhodujúcej skutočnosti, ktorou je posúdenie miery poklesu\nschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, keďže poškodená je v súčasnosti 31-ročná a hrozí potenciálne\nuplatňovanie si nároku na náhradu škody zo strany žalobcu ešte na niekoľko desiatok rokov (až\npri dosiahnutí nároku poškodenej osoby na (predčasný) starobný dôchodok). Návrh na vykonanie\nznaleckého dokazovania predstavoval konkrétnu procesnú obranu žalovaného a nevykonanie tohto\ndôkazu predstavuje zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces. K polemike súdu prvej inštancie o\ntom, či znalec z odvetvia ortopédie je tou správnou osobou na posúdenie nastolených odborných otázok,\nžalovaný uviedol, že v zozname znalcov sa nevedú znalci z odvetvia „posudkové lekárstvo“, preto\npoukazoval na predpoklady výkonu činnosti posudkového lekára a týmto aj odôvodnil navrhovaný výber\nznalca. Vzhľadom na charakter poškodenia zdravia poškodenej A. B. žalovaný dôvodne usudzoval,\nže posúdiť potrebné otázky v tomto konaní bude vedieť práve znalec z odvetvia „ortopédia“. Žalovaný\nnamietal aj správnosť a opodstatnenosť výroku III. ako závislého výroku o trovách konania a nenapadol\nvýrok I., ktorým súd prvej inštancie konanie v časti sumy 7.304,10 eur zastavil na podklade čiastočného\nspäťvzatia žaloby žalobcom a ktorý považuje za vecne správny.\n4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 23.07.2025 a uviedol, že považuje\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Pokiaľ sa\nžalovaný v odvolaní opätovne zaoberal tým, že v spore ide o verejnoprávny nárok, názor žalovaného bol\nvyvrátený ako nesprávny a žalobca sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, ktorý korešponduje\ns názormi vyšších súdnych autorít. Žalovaný považoval aplikáciu ust. § 420 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka za nesprávnu, čo bolo tiež vyvrátené v konaní a žalobca mal za to, že v danom prípade je\nnutné aplikovať práve toto ustanovenie, nakoľko zákon o sociálnom poistení, ako špeciálny zákon, túto\nproblematiku nerieši, a teda je nutné použiť ustanovenia všeobecného zákona. Žalobca sa stotožnil s\nnázorom prvoinštančného súdu ako aj s názormi vyšších súdnych autorít, prezentovanými v konaní.\nK nespokojnosti žalovaného s tým, že prvoinštančný súd nepovažoval za potrebné vykonať znalecké\ndokazovanie o miere poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť, poukázal žalobca\nna to, že k tejto námietke sa už vyjadril v priebehu konania a zopakoval, že predložil súdu prvej\ninštancie a žalovanému Rozhodnutie žalobcu o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 08.07.2021 a\nnajnovšiu Lekársku správu zo dňa 24.03.2025, ktorou bol opätovne posúdený dlhodobo nepriaznivý\nzdravotný stav poškodenej pre účely invalidného dôchodku, pričom výsledkom posúdenia zdravotného\nstavu poškodenej bola miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovená na 45 %\na konštatuje sa, že k zmenám nedošlo a dátum nasledujúcej kontrolnej lekárskej prehliadky sa v\nposudku určil na 03/2028. Ak žalovaný namietal, že všetky rozhodné dokumenty, potrebné k posúdeniu\nnároku žalobcu na náhradu škody, predkladá resp. produkuje samotný žalobca, preto navrhol vykonať\nposúdenie zdravotného stavu poškodenej nezávislým znalcom, žalobca poukázal na ust. § 71 ods. 4,\n5 a 10 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť\nposudzuje na základe lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie zdravotníckeho zariadenia\na zhodnotenia liečby s určením diagnostického záveru, stabilizácie ochorenia, jeho ďalšieho vývoja,\nďalšej liečby a komplexných funkčných vyšetrení a ich záverov, pričom sa prihliada na zostávajúcu\nschopnosť vykonávať zárobkovú činnosť, zostávajúcu schopnosť prípravy na povolanie, možnosti\n\nposkytnutia pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie; miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť je uvedená v prílohe č. 4. Dlhodobo nepriaznivý stav na účely invalidity sa posúdi opätovne, ak\nsa predpokladá zmena vo vývoji zdravotného stavu a zmena schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.\nŽalobca poukázal aj na to, že lekárska posudková činnosť sa vykonáva v zmysle ust. § 153 zákona o\nsociálnom poistení. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že zdravotný stav poškodenej bol v zmysle\nzákona o sociálnom poistení správne posúdený oprávnenými osobami, nie je tak pravdou, že rozhodné\ndokumenty k posúdeniu zdravotného stavu poškodenej produkuje žalobca, pretože zákon jasne udáva,\nna základe akých dokumentov sa posudzuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a rozhodne\nnimi nie sú dokumenty vytvorené žalobcom, ale dokumenty od nezávislých odborných lekárov a\nnimi vytvorenej zdravotnej dokumentácie a pod. Žalobca podotkol, že znalec vychádza pri posúdení\nzdravotného stavu poškodených z rovnakých podkladov ako lekárska posudková činnosť sociálnej\npoisťovne, ktorá určila mieru poklesu vykonávať zárobkovú činnosť u poškodenej a že žalobca ako\nsubjekt vykonávajúci sociálne zabezpečenie a správca verejných financií v tejto oblasti vykonáva\nposudzovanie zdravotného stavu poškodených na základe zákonom presne daných podmienok, a teda\nnie je možné, aby posúdenie vykonal neštandardne. Poukázal na to, že zdravotný stav poškodenej je\npravidelne preskúmavaný, je už určený ďalší dátum kontrolného posúdenia na 03/2028 a obavy žalobcu,\nže by sa poškodenej vyplácal invalidný dôchodok bez právneho nároku a bez priebežného posudzovania\nprípadného zlepšenia stavu, sú podľa žalobcu zbytočné a uvedená skutočnosť vychádza zo zákona.\nZdôraznil, že Rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku pre poškodenú je právoplatné a znalecké\ndokazovanie ohľadne zdravotného stavu poškodenej toto rozhodnutie v tomto konaní nezmení (§ 65 ods.\n1 až 3 Správneho poriadku), preto žalobca považoval názor prvoinštančného súdu, keď zamietol návrh\nžalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť poškodenej, za správny.\n5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 14.05.2026, zotrval na podanom odvolaní\na uviedol, že žalobca vo vyjadrení len opakuje svoju argumentáciu a k zásadným odvolacím námietkam\nsa vôbec nevyjadruje. Žalobca sa obmedzil výlučne na polemiku s odvolacou námietkou žalovaného,\ntýkajúcou sa potreby znaleckého dokazovania o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť\npoškodenej a na spochybnenie tvrdenia žalovaného, že všetky rozhodné dokumenty, potrebné k\nposúdeniu nároku žalobcu na náhradu škody, produkuje samotný žalobca, zdôrazňuje, že podkladom\nsú lekárske správy nezávislých odborných lekárov a tvrdenie žalovaného o produkcii rozhodných\ndokumentov sociálnou poisťovňou odmieta. Zároveň poukazuje na právoplatné rozhodnutie o priznaní\ninvalidného dôchodku a ust. § 65 Správneho poriadku, z čoho vyvodzuje, že preskúmanie takéhoto\nrozhodnutia prináleží len nadriadenému správnemu orgánu, nie civilnému súdu prostredníctvom\nznaleckého dokazovania. Ostatné kľúčové odvolacie námietky žalovaného o povahe regresného nároku\npodľa ust. § 238 zákona o sociálnom poistení (verejnoprávny vs. súkromnoprávny charakter), výklade\nčl. 2 ods. 2 Ústavy SR a z neho vyplývajúcu zásadu zákonnosti pre subjekty verejného práva,\no otázke zákonom vymedzeného okruhu zodpovedných subjektov a výklade pojmu „tretia osoba,\nktorej zavineným protiprávnym konaním škoda vznikla“ a procesným vadám napadnutého rozsudku,\nspočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení (§ 220 ods. 2 CSP), sa žalobca nevyjadruje, nereflektuje\nústavnoprávnu argumentáciu žalovaného založenú na rozdiele medzi princípom „všetko je dovolené,\nčo nie je zakázané“ v súkromnom práve a princípom „všetko je zakázané, čo nie je dovolené“ vo\nverejnom práve, nevysporadúva sa s tvrdením, že sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia\nnemôže nad rámec výslovného znenia ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozširovať\nokruh zodpovedných subjektov subsidiárnou aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a\nneuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by mal byť nárok z vyplatených dávok bez ďalšieho považovaný za\nčisto súkromnoprávny vzťah. Rovnako podľa žalovaného absentuje vecná polemika s jeho odvolacou\nargumentáciou, podľa ktorej pojem „tretia osoba, ktorej zavineným protiprávnym konaním škoda\nvznikla“ smeruje k individuálnemu fyzickému škodcovi (v danom prípade k škodcovi - vodičovi C.\nD.), ktorého zavinenie bolo preukázané v trestnom konaní, a nie k právnickej osobe - žalovanému,\nktorého konanie nebolo ako zavinené protiprávne konanie vôbec konštatované. Žalobca poukázal\nlen na implicitný predpoklad, že ide o „regresný nárok“, ktorý má mať povahu občianskoprávneho\nvzťahu a nevysporadúva sa so s tým súvisiacimi námietkami žalovaného. Žalovaný zdôraznil, že\nzákon o sociálnom poistení ako špeciálny verejnoprávny predpis upravuje nielen spôsob určenia\nrozsahu škody (prostredníctvom definovania vyplatených dávok), ale aj okruh osôb, voči ktorým\nmožno regres uplatniť, pričom tento okruh je formulovaný prostredníctvom pojmu „tretia osoba, ktorej\nzavineným protiprávnym konaním škoda vznikla“ a rozšírenie tohto okruhu na zamestnávateľa tejto\ntretej osoby nemá v texte zákona o sociálnom poistení oporu a žalobca vo svojom vyjadrení neponúka\n\nžiadne ústavne konformné vysvetlenie, ako by sa takýto výklad mohol opierať o čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSR. K pasívnej vecnej legitimácii a výkladu pojmu „tretia osoba“ žalovaný zdôraznil, že zavinenie\nje kategóriou subjektívnou, viazanou na individuálny psychický vzťah konkrétneho škodcu k jeho\nkonaniu a následku, že v prejednávanej veci bolo zavinené protiprávne konanie preukázané u vodiča\nvysokozdvižného vozíka, C. D. (škodcu) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn.\n1T/10/2022, pričom žalovaný ako právnická osoba z takéhoto zavineného protiprávneho konania nebol\nuznaný vinným. Vo vzťahu k uvedenému žalobca vo vyjadrení iba odkazuje na súhlas s názorom\nprvoinštančného súdu a na názory vyšších súdnych autorít, prezentované na pojednávaní, ktorý postup\nnemožno považovať za dostatočné vyporiadanie sa s odvolacou námietkou pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného. Žalovaný opätovne namietol, že aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nna vzťah osobitne a komplexne upravený v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom. K námietkam\nodmietnutia znaleckého dokazovania a k odkazom žalobcu na ust. § 71 a § 153 zákona o sociálnom\npoistení a ust. § 65 Správneho poriadku, žalovaný rešpektoval, že vnútorný mechanizmus posudzovania\ninvalidity pre účely priznania dávky je v zákone o sociálnom poistení upravený, avšak zdôrazňuje,\nže predmetom tohto civilného konania nie je preskúmavanie zákonnosti správneho rozhodnutia o\npriznaní invalidného dôchodku, ale zistenie, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady regresného\nnároku žalobcu voči žalovanému a v akom rozsahu. V civilnom spore nejde o konanie o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne, ale o spor o náhradu škody, v ktorom je súd oprávnený\nvykonávať všetky dôkazné prostriedky potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu (§ 187 a nasl.\nCSP) a znalec by neposudzoval zákonnosť alebo správnosť správneho rozhodnutia v zmysle Správneho\nporiadku, ale skutkovú otázku zdravotného stavu poškodenej a miery jej pracovnej schopnosti v\nurčitom období. Žalovaný poukázal na to, že ak by aj znalec by pri posudzovaní zdravotného stavu\nvychádzal z obdobných lekárskych podkladov, na ktoré odkazuje posudkový lekár sociálnej poisťovne,\npodstatným rozdielom je nezávislosť znalca od strán sporu a skutočnosť, že znalecký posudok podlieha\nkontradiktórnemu procesu (posudky a interné rozhodnutia sociálnej poisťovne sú jednostrannými aktmi\njednej zo strán sporu, vydanými v správnom konaní bez účasti žalovaného). Ak žalobca vo vyjadrení\ntvrdí, že rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku je právoplatné a znalecké dokazovanie by\nna jeho trvaní nič nezmenilo, zamieňa otázku platnosti a záväznosti správneho aktu v správnom\nkonaní s otázkou rozsahu regresného nároku v civilnom spore, keď znalecké dokazovanie by mohlo\nmať význam pre posúdenie, v akom rozsahu je spravodlivé a zákonné prenášať ťarchu vyplatených\ndávok na žalovaného v rámci regresného vzťahu. Žalovaný trval na tom, že odmietnutie znaleckého\ndokazovania zo strany súdu prvej inštancie predstavuje porušenie jeho práva na spravodlivý proces a\nzásady rovnosti zbraní. Žalovaný nespochybnil žalobcom predložené potvrdenia o výške vyplatených\ndávok dôchodkového poistenia poškodenej za jednotlivé obdobia, z ktorých vyplýva suma 14.010,72\neur, podstatou odvolacej námietky žalovaného ale nebolo formálne preukázanie výplaty dávok, ale\notázka, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady vzniku a trvania invalidity v takom rozsahu, v akom\nžalobca dávky vyplácal, a teda či v tomto rozsahu vôbec vznikla škoda prenášateľná na žalovaného.\nSociálna poisťovňa vychádzala z predpokladu, že jej interné posudky a rozhodnutia postačujú na úplné a\nnespochybniteľné preukázanie týchto predpokladov, ktorý prístup nerešpektuje kontradiktórny charakter\ncivilného sporového konania.\n6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadril.\n7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n8. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska\nprocesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že\nsúd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnenej žaloby,\na jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z\nvykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V\nodôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil\nsvoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal\ntvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré\nnie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\n\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako\naj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú\nverejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej\ninštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).\nKeďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v\nzáujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami, vyjadruje sa len k zásadným odvolacím\nnámietkam žalovaného.\n9. Podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám\nna náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania;\nvýšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej\npoisťovne o výške vyplatených dávok.\n10. Podľa ust. § 238 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, právo na náhradu škody podľa odseku 1\nuplatňuje Sociálna poisťovňa v súdnom konaní podľa osobitného predpisu.\n11. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil\nporušením právnej povinnosti.\n12. Podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo\nfyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto\nosoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa\npracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.\n13. Podľa ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu\nnezavinil.\n14. Predmetom konania je posúdenie dôvodnosti regresného nároku uplatneného žalobcom proti\nžalovanému vo výške 14.010,72 eur (zohľadňujúc právoplatné zastavenie konania v časti o zaplatenie\nsumy 7.304,10 eur), ktorú sumu invalidného dôchodku mal žalobca vyplatiť poškodenej ako dôsledok\npracovného úrazu u žalovaného v zmysle zákona o sociálnom poistení v období od 30.11.2020\ndo 19.05.2025. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 02.12.2019 došlo u žalovaného k pracovnému\núrazu, pričom poškodená A. B. a škodca C. D. boli v čase vzniku pracovného úrazu zamestnancami\nžalovaného. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil, že C. D. bol rozsudkom Okresného\nsúdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022 dňa 07.09.2022 právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na\nzdraví, ktorého sa mal dopustiť tým, že viedol dňa 02.12.2019 vysokozdvižný vozík v spoločnosti RF,\nspol. s.r.o. (žalovaný, po zmene obchodného mena), pričom pri vykládke odstaveného nákladného\nvozidla porušil povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie BOZP, čím tak\nporušil ustanovenia zákona BOZP a pri cúvaní narazil do poškodenej A. B., a týmto zacúvaním spôsobil\npoškodenej poškodenie zdravia, že C. D. ako zamestnanec žalovaného spôsobil škodu poškodenej pri\nvýkone jeho práce pre žalovaného a že poškodená ako poistenec žalobcu utrpela poškodenie zdravia, v\ndôsledku ktorého jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý žalobca poškodenej vyplatil; spoluzavinenie\npoškodenej nebolo v konaní tvrdené, ani preukázané. Uvedené skutkové zistenia neboli medzi stranami\nsporné. Sporným bolo právne posúdenie žalobou uplatneného nároku ako aj to, či je žalovaný (v\nnadväznosti na vykonané právne posúdenie nároku) v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom.\n15. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)\nCSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza.\nUvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej\ninštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo\nznemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva.\nObsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že\nosobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom\nje i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo\n\niného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu\nochranu alebo inú právnu ochranu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS\nSR“) sp. zn. I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS\nSR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo\nnečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane\nsporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj\nR 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym\nprocesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých\nprocesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom\nkonaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem\nnemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.\n„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie\nsúdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom\nzistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi\nrealizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.\n16. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací\nsúd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\n17. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n18. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu vyplatených dávok z\ndôchodkového zabezpečenia je ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého\nsociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v\ndôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Pri posudzovaní existencie pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného je potrebné vziať do úvahy, že v konaní bolo preukázané, že k pracovnému úrazu došlo pri\nvýkone práce/pracovnej činnosti, ktorú vykonával škodca u žalovaného ako zamestnávateľa, a preto z\npohľadu zodpovednosti ide o škodu z pracovného úrazu spôsobenú žalovaným podľa ust. § 420 ods. 2\nObčianskeho zákonníka tak, ako to dovodil aj súd prvej inštancie.\n19. Pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne z dôchodkového poistenia v zmysle ust. §\n238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby, a to bez\nzreteľa na to, či v prípade tretej osoby prichádzala v inom (napr. pracovnoprávnom vzťahu) do úvahy\nobjektívna zodpovednosť. Keďže osobitné predpisy (zákon o sociálnom poistení) otázku zavinenia\n(alebo spoluzavinenia) neupravujú, treba pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného\nvychádzať zo všeobecnej úpravy (ust. § 420 ods. 1 a 2 a § 441 Občianskeho zákonníka (napr.\nuznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008, primerane aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n29.11.2017 sp. zn. 6Co/714/2014). I keď uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008 rieši\notázku spoluzavinenia tretej osoby v súvislosti s ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, s\nodkazom na všeobecnú úpravu náhrady škody v Občianskom zákonníku (§ 420 a nasl.) aj z tohto\nrozhodnutia vyplýva, že zavinenie ako subjektívny faktor je možné skúmať len u konkrétnej osoby\nškodcu (v prejednávanej veci zamestnanca a škodcu C. D.), a nie u zamestnávateľa, ktorý zodpovedá za\nškodu spôsobenú tretej osobe zamestnancom pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych\npovinností.\n\n20. Odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 28.03.2023 sp. zn. 4Cdo/49/2022, podľa\nktorého: „28. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/19/2008 uviedol, že hmotnoprávnym základom\npre uplatnenie práva Sociálnej poisťovne na náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkovej dávky je\nustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. V uvedenom rozhodnutí prijal najvyšší súd právne\nzávery k otázke zavinenia tretej osoby. Uviedol, že tento osobitný predpis otázku zavinenia neupravuje,\npreto treba vychádzať zo všeobecnej úpravy (§ 441 Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, že\nustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení priznáva Sociálnej poisťovni\nšpecifické práva požadovať náhradu poskytnutých dávok a náhradu škody od tretích osôb v dôsledku\nich zavineného protiprávneho konania voči poberateľovi dávky.\n28.1. Rovnako najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/71/2003 akcentoval, že predmetný regresný\nnárok, i keď nie je nárokom na náhradu škody na zdraví poškodeného podľa Občianskeho zákonníka,\nje svojim charakterom samostatným nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o sociálnom\npoistení, majúcim z tohto dôvodu (teda z dôvodu, že upravuje občianskoprávny nárok) povahu\nšpeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pomer\nšpeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku znamená, že právny vzťah, ktorého sa\nuvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho\nzákonníka o náhrade škody. Keďže uvedené ustanovenie neupravuje dôsledky vyplývajúce z\nprípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody, treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať\nz ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka upravujúceho zavinenie poškodeného na spôsobení škody.\n28.2. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/149/2018 najvyšší súd zotrval na uvedených právnych záveroch a\ndoplnil, že pre priznanie regresných nárokov Sociálnej poisťovne (t. j. náhrady dávok resp. náhrady\nškody) vyplývajúcich z osobitného občianskoprávneho vzťahu upraveného vyššie uvedenými zákonnými\nustanoveniami, je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby (viď tiež v nich použité slovné\nspojenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania), a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto\ntretej osoby prichádzala v inom (napr. pracovnoprávnom) právnom vzťahu do úvahy jej objektívna\nzodpovednosť (napr. zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom).\nZavinenie, ako subjektívna kategória, je v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného\nvzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti. Keďže osobitné predpisy (zákon č.\n274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni a zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení) otázku zavinenia\n(spoluzavinenia) v tomto zodpovednostnom vzťahu neupravujú, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy\n(§ 420 a § 441 Občianskeho zákonníka).“\n21. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.06.2019\nsp. zn. 2Cob/64/2019, ktorý líniu zodpovednostného subjektu rovnako ustálil tak, že: „39. Z obsahu spisu\nnepochybne vyplýva, že poškodenému škodu spôsobil zamestnanec, je v tomto prípade treťou osobou\nzamestnávateľ, ktorý nesie podľa § 420 ods. 2 zák. č.40/1964 Z.z. Občiansky zákonník objektívnu\nzodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená pri jeho činnosti tými, ktorých na túto činnosť použil.\nTieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú. Princíp objektívnej\nzodpovednosti zamestnávateľa je založený na zodpovednosti zamestnávateľa bez ohľadu na zavinenie,\na teda zamestnávateľ zodpovedá aj za nedodržanie pracovných predpisov spolupracovníkmi. Týmto\nnie je dotknutá zodpovednosť, podľa pracovnoprávnych predpisov, a teda zamestnávateľ si vzniknutú\nškodu má uplatniť voči zamestnancovi, ktorý škodu spôsobil v tom prípade voči pánovi G. G., na tomto\nzáklade v osobitnom konaní.“\n22. Faktom teda je, že z uznesenia NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008, na ktoré odkazoval aj súd prvej\ninštancie vyplýva, že aj pri nároku sociálnej poisťovne na náhradu poskytnutých dávok od tretích osôb,\ntreba skúmať mieru zavinenia a že pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne vyplývajúcich\nz osobitného občianskoprávneho vzťahu je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby, a to bez\nzreteľa na to, či v prípade tejto tretej osoby prichádzala v inom (napr. v pracovnoprávnom vzťahu) do\núvahy jej objektívna zodpovednosť (teda napr. zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú\npracovným úrazom). Keďže otázku zavinenia osobitné predpisy, a to ani zákon o sociálnej poisťovni\nani zákon o sociálnom poistení, neupravujú, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy ust. § 420 a § 441\nObčianskeho zákonníka (a prichádza do úvahy aj napr. možnosť zbavenia sa zodpovednosti). Zbavenie\nsa zodpovednosti žalovaného by bolo akceptovateľné v prípade, že by zamestnanec žalovaného,\nktorý škodu spôsobil, vybočil z pracovnej činnosti, kedy by za škodu zodpovedal priamo zamestnanec,\nprípadne podľa ust. § 441 Občianskeho zákonníka, ak by škoda bola spôsobená aj zavinením\npoškodeného alebo výlučne zavinením poškodeného.\n\n23. Pokiaľ žalovaný namietal, že nemá žiadnu mieru zavinenia na skutočnosti, že jeho zamestnanec\nspôsobil pracovný úraz, ktorý bol príčinou vzniku nároku na poskytnutie dávok, túto námietku vyvracia\nuž citované ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, (podľa ktorého škoda je spôsobená právnickou\nosobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili) a\nkeďže v danej veci bolo nesporné, že škoda bola spôsobená zamestnancom žalovaného v rámci plnenia\npracovných úloh, nastupuje tu objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za spôsobenú škodu, teda\nzodpovednosť je daná na strane právnickej osoby (fyzickej osoby, najmä podnikateľa) v tých prípadoch,\nkedy škodca je voči nej v takom právnom vzťahu, že je namieste určenie tejto zodpovednosti miesto\nsamotného škodcu, ktorý spôsobil škodu pri jej činnosti, na ktorú bol použitý; táto osoba sama za škodu\ntakto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedá. Ide o akúkoľvek činnosť, ktorá spadá do pôsobnosti\nprávnickej osoby z hľadiska vecného, miestneho a časového (uznesenie NS SR zo dňa 30.11.2021 sp.\nzn. 5Cdo/162/2019, R 26/2023) a o vnútorný, účelový vzťah k činnosti právnickej (fyzickej) osoby, ktorá\ntúto činnosť vyvíja a nie o činnosť, ktorou by konajúca osoba sledovala svoj osobný záujem, preto ani\npodľa odvolacieho súdu v danej veci nie je možné skúmať v zmysle ust. § 238 ods. 1 mieru zavinenia\nzamestnávateľa, ale iba zavinenia jeho zamestnanca (alebo spoluzavinenia poškodenej). Exces škodcu\n(zamestnanca žalovaného) nebol v konaní tvrdený ani preukázaný.\n24. Súd prvej inštancie tak správne skonštatoval danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v\ndanom spore v prípade, kedy bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (poškodenej)\nspôsobený niekým, koho použila na realizáciu svojej činnosti (zamestnancom C. D.) právnická osoba\n(žalovaný), znáša zodpovednosť táto právnická osoba v súlade s analogickým (§ 853 Občianskeho\nzákonníka) použitím ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže zavinené konanie sa skúma u\nškodcu (zamestnanca) a právny následok v podobe zodpovednosti za škodu nastupuje voči samotnému\nzamestnávateľovi, jadrom právneho posúdenia nároku nie je osobné zavinenie zamestnávateľa, ale\npripočítateľné zavinenie použitého zamestnanca pri výkone práce (rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nzo dňa 27.06.2019 sp. zn. 2Cob/64/2019 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/310/2017 zo\ndňa 24.05.2018); z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd námietku žalovaného o nedostatku jeho\npasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú.\n25. Námietky žalovaného týkajúce sa charakteru žalobou uplatneného nároku (ktorý žalovaný považoval\nza verejnoprávny najmä s ohľadom na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a na použité\nprostriedky) vyhodnotil odvolací súd za bezpredmetné s poukazom na ust. § 238 ods. 6 CSP, podľa\nktorého „Právo na náhradu škody podľa odseku 1 uplatňuje Sociálna poisťovňa v súdnom konaní podľa\nosobitného predpisu.102“ (pozn. odvolacieho súdu odkaz 102 je na CSP), preto odpoveď na danú\notázku, že ide o vzťah súkromnoprávny (teda súkromnoprávny spor) poskytuje priamo ust. § 3 CSP,\npodľa ktorého „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak\nich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“ Správne tak súd prvej inštancie uzavrel,\nže bez ohľadu na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a vynaložených prostriedkov ide\no tzv. regresný nárok, ktorý je vzťahom súkromnoprávnym; uvedené konštantne potvrdzuje aj ustálená\nrozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít\n26. V posudzovanom prípade tak obsah spisu a napadnutého rozsudku nedáva podklad pre záver,\nže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v\nzmysle ust. § 365 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísal\nobsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové\ntvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a\nzároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie\nrozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými\nrozhodujúcimi skutočnosťami.\n27. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť ani to, že by vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli\nza konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho\nhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na\nobsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za\núplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n\n28. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a aj žalovaný v podanom odvolaní (i keď v rámci\nargumentácie ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie) správne poukazovali na to, že\nzákon o sociálnom poistení presne vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody. V súvislosti s odvolacou\nnámietkou žalovaného týkajúcou sa opakovane práve preukazovania výšky nároku vyplateného z\ndôchodkového poistenia, odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 238 ods. 1 veta za bodkočiarkou zákona\no sociálnom poistení, podľa ktorého sociálna poisťovňa preukazuje výšku škody potvrdením príslušnej\norganizačnej zložky sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok, čo vyvracia odvolaciu argumentáciu\nžalovaného smerovanú k spochybneniu preukázania a správnosti priznanej sumy.\n29. Odvolateľom namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je v\nsporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola\nokolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne\nvýznamnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná\nokolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím\ndôvodom. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 107/2019 NS SR upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu\npredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Nevykonať dôkaz navrhnutý stranou môžu súdy v\ntýchto prípadoch: (i) dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania (dôkazom sa má preukázať skutočnosť,\nktorá nie je podstatná pre účel sporu), (ii) dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti,\nktorá sa tvrdí (dôkazom nemožno potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosť, ktorú strana tvrdí alebo popiera) a\n(iii) dôkaz je nadbytočný (dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože skutočnosť bola doterajším konaním\nspoľahlivo zistená alebo vyvrátená). Pokiaľ súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý je relevantný pre konanie\na má zodpovedajúcu vypovedaciu hodnotu, pričom nie je nadbytočný, dovolanie z dôvodu porušenia\npráva na spravodlivý proces by malo byť prípustné.\n30. Žalovaný namietal nevykonanie znaleckého dokazovania na zhodnotenie zdravotného stavu\npoškodenej, potreba vykonania ktorého podľa žalovaného vyplýva z potreby nezávislého (objektívneho)\nposúdenia rozhodujúcich skutočností (miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú\nčinnosť), pretože všetky dokumenty týkajúce sa zdravotného stavu poškodenej sú predkladané a\nvypracovávané žalobcom, teda priamo stranou sporu. Žalobca vo vzťahu k uvedenému správne\npoukazoval na to, že zdravotný stav poškodenej bol posúdený právne aprobovaným spôsobom v\nsprávnom konaní orgánom/oprávneným subjektom, do ktorého kompetencie je takáto činnosť zverená\nv zmysle zákona o sociálnom poistení (ktorý vymedzuje aj skutočnosti a podklady nevyhnutné pre\nposúdenie poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a aj to, kto ich vypracováva v rámci\nlekárskej posudkovej činnosti - § 71 a § 153 zákona o sociálnom poistení). Lekárskou posudkovou\nčinnosťou sociálnej poisťovne pri výkone sociálneho poistenia bola (objektívne) určená miera poklesu\nschopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť, a to na základe zákonom presne daných\npodmienok, pričom zdravotný stav poškodenej je pravidelne preskúmavaný (§ 71 ods. 10 zákona\no sociálnom poistení). Keďže o otázke posúdenia miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať\nzárobkovú činnosť existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu (rozhodnutie o priznaní\ninvalidného dôchodku poškodenej), správne na neho súd prvej inštancie prihliadal a poukázal a\nvysporiadal sa s ním (§ 194 ods. 2 CSP) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z uvedených\ndôvodov správne súd prvej inštancie návrh žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne\nmiery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej zamietol, nevykonanie dôkazu\nnáležite odôvodnil a poukázal na to, že žalovaný len spochybňoval nestrannosť dokladov predkladaných\nžalobcom a objektívnosť posúdenia miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť.\n31. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n\n32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti\n(prisudzujúci výrok I. a závislý výrok III. o trovách konania) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne\nsprávne potvrdil.\n33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a §\n262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému\nžalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27Cb/1/2023", "guid": "1043f2c4-0d03-4a3c-a286-cfaae6172ee6:8209192a-cf92-4fdb-a8f7-068dc0f7418f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "2ff3bc48-ab47-426a-b580-9f8c972f5565:c98438af-9bbb-4d16-9a92-fc872d1f2793", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6713210530.1", "spisova_znacka": "8Cdo/149/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/149/2018 z 19. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-19", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6713210530.1"}, {"guid": "04c19177-758a-4ead-b4d6-329b361a854b:d639b634-4bf8-447f-8d8b-ca4994be8630", "ecli": null, "spisova_znacka": "28Co/65/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/65/2023 z 20. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/04c19177-758a-4ead-b4d6-329b361a854b:d639b634-4bf8-447f-8d8b-ca4994be8630"}, {"guid": "cec7eae0-250d-4a4a-8323-a1b5144e1181:d37d9bbc-7e6a-45cd-a2cb-4eca3676fb64", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/58/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/58/2022 z 14. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-12-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cec7eae0-250d-4a4a-8323-a1b5144e1181:d37d9bbc-7e6a-45cd-a2cb-4eca3676fb64"}, {"guid": "f14b2669-5fa5-4de7-a1df-781a06e4b55a:7270c712-71fb-448b-be83-668c1e71ba29", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7516217738.1", "spisova_znacka": "2Cob/64/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/64/2019 z 26. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7516217738.1"}, {"guid": "6a8e41bd-3255-4b69-b9ee-cfab5fa8b3d1:ee6d97af-b8b3-4e09-ae02-886706d000a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/310/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/310/2017 z 24. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-05-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6a8e41bd-3255-4b69-b9ee-cfab5fa8b3d1:ee6d97af-b8b3-4e09-ae02-886706d000a2"}, {"guid": "0a6ef1f4-d2de-4d72-a524-a725527ad9f0:b3cdddfd-509c-4f57-80f4-939f69c3f0c4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7512203064.1", "spisova_znacka": "6Co/714/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/714/2014 z 12. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-10-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7512203064.1"}], "citovane_v": []}