{"guid": "f7287315-1c2c-4124-a773-7213f6096591:5d344a2e-2ded-4235-a5c1-45d586899fe3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1", "spisova_znacka": "5CoCsp/26/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoCsp/26/2025 z 30. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2026, sp. zn. 5CoCsp/26/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1", "identifikacne_cislo": "1624201255", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2026-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d344a2e-2ded-4235-a5c1-45d586899fe3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5CoCsp/26/2025\n1624201255\n30. 06. 2026\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov\nsenátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so\nsídlom Příkop 4, Zábrdovice, Brno, IČ: 043 55 211, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová,\nadvokátka so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: O. K., R..\nX.XX.XXXX, D. R. XXX, C. Q., o zaplatenie 100,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku\nOkresného súdu Malacky č. k. 33Csp/28/2024-83 zo dňa 13. mája 2025, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči\nžalovanému zaplatenia sumy vo výške 100,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy\n100,- € od 14.5.2021 do zaplatenia Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %.\n2. Svoj rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2 a\n5, § 54 ods. 1 a 2 a 657 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 a 3, § 2 písm. a) a b), § 11 ods. 3, § 20 ods.\n1 a § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy\n(ďalej ako „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Vecne svoj rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnil tým, že z\nvykonaného dokazovania mal za preukázané, že podľa Smlouvy o úvěru č. 606592 dňa 7.4.2021 došlo\nmedzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom k uzatvoreniu zmluvy, v zmysle ktorej\nsa žalobca na základe žiadosti žalovaného zaviazal poskytnúť žalovanému jednorazový bezúčelový a\nnezáväzný úver na jeho účet uvedený v záhlaví zmluvy vo výške 100,- € a žalovaný - spotrebiteľ, sa\nzaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odmenu za poskytnutie úveru vo výške 28,€, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 128,- € do 28 dní od poskytnutia úveru, pričom splatnosť úveru bola\ndohodnutá na deň 5.5.2021. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, na 28 dní. Spotrebiteľ uzavretím\nzmluvy vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzavretím zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré\nsú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa\nzáhlavia zmluvy zmluvné strany uzatvorili zmluvu v zmysle zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník\na zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Podľa bodu II zmluvy, zmluva sa stáva platnou a\núčinnou okamžikom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy. Podľa bodu 10.\nVPPÚ, v procese vytvárania žiadosti o úver si spotrebiteľ volí v rámci veriteľom poskytnutého úverového\nrámca výšku úveru a jeho splatnosť, pričom všetky uvedené volené položky predstavujú individuálne\ndojednané zmluvné podmienky. Žiadosť o úver predstavuje návrh na uzavretie zmluvy. Zmluva je\n\nuzavretá vygenerovaním elektronickej verzie spotrebiteľovi v užívateľskom profile spotrebiteľa, a to iba\npo schválení odoslanej žiadosti o úver veriteľom. Veriteľ posúdi žiadosť o úver najneskôr do 72 hodín od\njej doručenia, pričom v tejto lehote buď musí byť spotrebiteľovi vygenerovaná elektronická verzia zmluvy\n(čím dôjde k uzavretiu zmluvy) alebo e-mailová správa o odmietnutí poskytnutia úveru. Podľa výpisu z\nobchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne, oddiel H, vložka 602, žalobca má svoje sídlo\nv Českej republike a jeho predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie alebo sprostredkovanie\nspotrebiteľského úveru. Na území Slovenskej republiky nemá organizačnú zložku.\n3. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o spor s cudzím prvkom, kde v pozícii žalobcu vystupuje\nprávnická osoba, ktorá má svoje sídlo v Českej republike a na území Slovenskej republiky nevykonáva\npodnikateľskú činnosť prostredníctvom organizačnej zložky, súd prvej inštancie považoval za potrebné\nskúmať podmienku právomoci súdu (§ 9 CSP). Poukázal čl. 17 ods. 1 a čl. 18 ods. 2 nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 („nariadenie Brusel I“), pričom dospel k záveru, že\nmá v danej veci právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť. Žalobca aj napriek skutočnosti, že má\nsvoje sídlo v Českej republike, nepochybne smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej\nrepubliky, v ktorej má žalovaný ako spotrebiteľ svoje bydlisko. Táto skutočnosť bola preukázaná\ntým, že žalobca ponúka možnosť spotrebiteľom uzatvoriť s ním zmluvu o úvere prostredníctvom\nslovenskej webovej stránky www.minipozicka.sk, www.minipeniaze.sk, www.najrychlejsiepozicky.sk a\niné. Internetová stránka, prostredníctvom ktorej spotrebiteľ uzatvoril úver, je uvedená v slovenskom\njazyku a pôžičky sa poskytujú v mene euro, teda žalobca sa orientuje na slovenský trh a jeho cieľom\nje poskytovať pôžičky spotrebiteľom, ktorí majú bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaný ako\nspotrebiteľ je občanom Slovenskej republiky a jeho bydlisko je na území Slovenskej republiky, čo bolo\nsúdu preukázané tým, že zásielky si preberá na svojej adrese pobytu v obci Veľké Leváre.\n4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou rozhodného práva a z úradnej povinnosti skúmal,\nči sa v v tomto prípade jednalo o voľbu českého právneho poriadku na daný spor. S poukazom na\nčl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008\nzo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „nariadenie Rím I“) mal súd prvej\ninštancie za zrejmé, že v záhlaví zmluvy je uvedené, že bola uzatvorená podľa Občanského zákoníka\na zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a rovnako tak v čl. 4 VPPÚ odkazuje, že na úpravu\nvzťahov neupravených Zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky,\nnajmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotřebitele. Uvedená\nvoľba práva však nezodpovedá voľbe tak, ako ju prezentuje čl. 3 ods.1 nariadenia Rím I. Voľba práva\nmedzi sporovými stranami nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a\nani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami došlo k voľbe práva, ktorú by mali možnosť\novplyvniť obe zmluvné strany. Uvedené nie je možné považovať za účinnú dohodu zmluvných strán o\nvoľbe práva, nakoľko ide iba o konštatovanie a nie ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé dojednanie\núčastníkov zmluvy o rozhodnom práve. Rovnako tak bod 4. VPPÚ nemožno považovať za výslovnú\nvoľbu práva, vzhľadom k tomu, že VPPÚ majú k zmluve iba vysvetľujúci charakter. Je nepochybné,\nže sa jedná o jednostranný viackrát používaný formulár, ktorý žalovaný nemohol žiadnym spôsobom\novplyvniť, resp. zmeniť. Možno konštatovať, že skutočnosti uvedené v úvodných ustanoveniach zmluvy\na VPPÚ nie sú výsledkom konsenzu, prejavu vôle oboch zmluvných strán. Tieto podmienky nemožno\npreto považovať za individuálne dojednané. Takéto jednostranné určenie rozhodného práva, preto súd\nprvej inštancie nepovažoval za voľbu spotrebiteľa podľa čl.6 ods. 2 nariadenia Rím I. Za rozhodné\nprávo, ktoré je potrebné použiť v danej veci, súd prvej inštancie považoval právny poriadok Slovenskej\nrepubliky, a to z rovnakého dôvodu, na základe ktorého posúdil svoju právomoc, to znamená z dôvodu,\nže žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky ako krajiny obvyklého\npobytu spotrebiteľa - žalovaného (čl. 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Nariadenia Rím I.).\n5. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú v zmysle ustanovení Občianskeho\nzákonníka. Nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože sa jednalo o krátkodobý úver, ktorý sa\nmal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace (splatný v lehote 28 dní od poskytnutia) a nejednalo sa\nani o zmluvu o úvere alebo inú pôžičku, ktorá musí byť v súlade so zákonom určenými ustanoveniami\nzákona č. 129/2010 Z. z., pretože v zmluve neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru. Zo zoznamu\nveriteľov a zoznamu iných veriteľov, ktorý je vedený Národnou bankou Slovenska (NBS), zverejneného\nna jej webovej stránke, a zároveň z upozornenia NBS zo dňa 9.8.2018 vyplýva, že žalobca nemá\npovolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území\nSlovenskej republiky, podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre\n\nspotrebiteľov na území Slovenskej republiky je povolenie udelené NBS v zmysle § 20 ods. 1, resp.\n§ 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom k tomu, že veritelia môžu na území Slovenskej\nrepubliky ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom\nlen na základe povolenia udeleného NBS, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca ako nebankový\nsubjekt a veriteľ sa zaviazal poskytnúť žalovanému v postavení spotrebiteľa peňažnú pôžičku, bez\ntoho, aby mu bolo udelené zákonom vyžadované povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery (§ 24\nods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.,). Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 39\nObčianskeho zákonníka je preto predmetná zmluva zo zákona absolútne neplatným právnym úkonom,\npretože obchádza zákon. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 2CoCsp/5/2024 z 17. júla 2024 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 15Co/41/2024 z 11. decembra 2024. Predmetnú zmluvu je preto potrebné posúdiť ako neplatný\nprávny úkon, pričom sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať „ex offo“, t. j. bez\nnávrhu, resp. bez toho, aby sa protistrana tejto neplatnosti dovolala. Na základe záveru o neplatnosti\nzmluvy by tak do úvahy prichádzalo posúdenie nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného\nobohatenia podľa ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, t. j. na vrátenie toho, čo žalovaný podľa\nzmluvy dostal. V danom spore žalobca síce tvrdil, že žalovanému poskytol úver na základe zmluvy,\nsúdu ale neuviedol, kedy presne malo dôjsť k poskytnutiu peňažných prostriedkov, napriek tomu, že\nv čl. II. zmluvy je uvedené, že okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto\nzmluvy sa zmluva stáva platnou a účinnou. Žalobca nepredložil súdu ani žiaden dôkaz, z ktorého by bolo\nzrejmé, že žalovanému peňažné prostriedky skutočne poskytnuté boli, a keďže žalovaný na pojednávaní\nposkytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobcu poprel, súd tak musel konštatovať, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia pôžičky 100,- € žalovanému a preto nemohlo dôjsť ani\nk bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené argumenty súd\nprvej inštancie dospel k názoru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol.\nZ dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal argumentáciou žalovaného, že predmetnú zmluvu so\nžalobcom vedome neuzavrel, a že došlo k zneužitiu jeho údajov.\n6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, teda\npodľa zásady úspechu v spore. Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu súd prvej\ninštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý\nho odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že sa\nstotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská,\navšak nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva, ani so záverom\nsúdu prvej inštancie, že smlouva o úvěru je neplatná preto, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie\nspotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Tento záver súdu prvej inštancie nezodpovedá ani\naktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs.\nRaiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019 jasne uviedol, že\nakékoľvek ustanovenia národného práva (a je úplne jedno, o aký národný zákon ide) stanovujúce\nneplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim\npríslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa, nie je prípustné a nemožno na jeho základe\ndovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy\no úvere ignorujúc vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo žalovaného na\nspravodlivý proces a konal by arbitrárne.\n8. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej\nrepubliky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Sloboda\nposkytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby\nbez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine\nspĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. K rozoberanej problematike\nsa už dávnejšie vyjadroval Súdny dvor EÚ a jeho názory smerujú k tomu, že členské štáty nemôžu\nzakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú\nvnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v\nktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania na poskytovanie\nspotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky) na založenie,\nvznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Zo skutočností týkajúcich\n\nsa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,\nže k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a\nna základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné\n„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Treba zdôrazniť aj to, že právo\nspotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na\núzemí Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie\nna poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej\nrepubliky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú\nzložku.\n9. Pokiaľ išlo o rozhodné právo, žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru v českom jazyku a\npodľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na použití\nktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého\nprávneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu VOP) strany\nsporu uviedli, že ju uzavreli podľa zákona číslo 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších\npředpisů (dále jen „Občanský zákoník“), a zákona číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění\npozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“). Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a\nani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského\núveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v\npodobe Smernice. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a\nnie Slovenskej republike. Samotný recitál (odôvodnenie) k nariadeniu Rím I ako aj odborná literatúra\nvšak uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť\n(aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené\nponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke\nuvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa.\nAk by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na skutočnosti,\nže žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku\nkončiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné\nskutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať\nprávny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou,\nnie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že\nzmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti\nna krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Záverom žalobca vo svojom odvolaní namietal\naj proti premlčaniu svojho práva.\n10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok\nako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že aj keby žalobca mal potrebné povolenie na poskytovanie\nspotrebiteľských úverov zo strany NBS, ktoré nemá, žalobca aj tak na základe poskytnutých dôkazných\nmateriálov nedokázal vinu žalovaného. Nepreukázal že bola zmluva o úvere skutočne žalovaným\npodpísaná, ani ako bola podpísaná a nedokázal ani to, že boli finančné prostriedky žalovanému naozaj\nposkytnuté. Ak žalobca naozaj niekomu poskytol úver na základe týchto preukázateľne sfalšovaných\ndokumentov poskytnutých žalobcom, mal by sa v prvom rade zamerať na spôsob, akým takéto žiadosti\no úver posudzuje a prípadné nedorozumenia riešiť medzi svojimi zamestnancami ktorí žiadosť správne\nneposúdili.\n11. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.\n12. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v\nzmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím\nsúdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP a\nvec tiež posúdil správne po právnej stránke. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne, v\nsúlade s § 220 ods. 2 CSP, odôvodnil.\n13. Podľa odseku 23 všeobecnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o\nrozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „nariadenie Rím I“), čo sa týka zmlúv, ktoré\nuzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia\nich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.\n\n14. Podľa odseku 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I pokiaľ ide osobitne o spotrebiteľské zmluvy,\nkolízna norma by mala umožniť znížiť náklady konania, ktorých predmet má spravidla nízku hodnotu,\na brať do úvahy vývoj metód obchodovania na diaľku. Súlad s nariadením (ES) č. 44/ 2001 vyžaduje\njednak, aby sa použil pojem „smerovaná činnosť“ ako podmienka na uplatnenie normy ochrany\nspotrebiteľa a aby sa tento pojem vykladal rovnako v nariadení (ES) č. 44/2001 a v tomto nariadení,\nkeďže v spoločnom vyhlásení Rady a Komisie týkajúcom sa článku 15 nariadenia (ES) č. 44/2001/\nES sa upresňuje, že na to, aby sa mohol uplatniť článok 15 ods. 1 písm. c) „nestačí, aby spoločnosť\nsmerovala svoje činnosti do členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo do viacerých\nčlenských štátov, medzi ktorými je tento členský štát. Je takisto potrebné, aby táto zmluva spadala do\nrozsahu týchto činností.“ V tomto vyhlásení sa takisto pripomína, že „len skutočnosť, že internetová\nstránka je dostupná, nie je dostatočná na uplatnenie článku 15. Na jeho uplatnenie sa vyžaduje, aby\nstránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku a aby k uzatvoreniu takejto zmluvy na\ndiaľku skutočne aj došlo. V tomto smere skutočnosť, v akom jazyku je táto stránka, alebo v akej peňažnej\nmene uvádza údaje, nie je relevantná.“\n15. Podľa odseku 25 všeobecnej časti nariadenia Rím I spotrebiteľov by mali chrániť také pravidlá krajiny\nich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská\nzmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú\nčinnosť. Mala by sa zaručiť rovnaká ochrana, ak podnikateľ nevykonáva svoju obchodnú alebo\npodnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale zároveň akýmkoľvek\nspôsobom smeruje svoju činnosť do tejto krajiny alebo do niekoľkých krajín vrátane tejto krajiny a zmluva\nje uzavretá ako výsledok tejto činnosti.\n16. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia\nzmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo\nokolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá\nzmluva alebo len jej časť.\n17. Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá\nfyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo\nvýkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti\nalebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého\npobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:\na) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo\nb) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny\na zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.\n18. Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom\n3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva\nvšak nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno\nodchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.\n19. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom nie sú: úver, ktorý sa\nmusí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.\n20. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická\nosoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.\n21. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba\nalebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej\nčinnosti.\n22. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,\nktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi\npovinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi\nuhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako\nlehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy\n\no spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na\nvrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz\nalebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.\n23. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské\núvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti od udeleného\npovolenia v tomto rozsahu:\na) bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20a alebo\nb) v obmedzenom rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b.\n24. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke,\nktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú\nustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 17 až 43, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm.\na) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25.\n25. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré\nnie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie\nposkytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a).\n26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n27. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,\nktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú\nhlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne\na zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.\n28. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa\nnepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol\novplyvniť ich obsah.\n29. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z\núčastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.\n30. Z obsahu spisu vyplýva, že prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk mala byť\ndňa 7.4.2021 uzatvorená smlouva o úvěru č. 606592 podľa Občanského zákonníka (t. j. českého\ncivilnoprávneho kódexu) a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru v znení neskorších\npredpisov, na základe ktorej mal byť žalobcom ako veriteľom poskytnutý žalovanému ako dlžníkovi úver\nvo výške 100,- €. V zmluve bola dojednaná úroková sadzba 0 % a poplatok za poskytnutie úveru vo výške\n28,- €. Úver bol splatný dňa 5.5.2021 s celkovou dobou trvania úveru 28 dní. Celková čiastka splatná\nspotrebiteľom predstavovala 128,- € a tzv. roční procentní sazba nákladů predstavovala 2397,81 %.\nSúčasťou zmluvy boli aj Všeobecné podmínky poskytnutí úvěru, ktoré v bode 04 obsahujú ustanovenie,\npodľa ktorého sa na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani všeobecnými podmienkami použijú\nustanovenia právneho poriadku Českej republiky.\n31. V posudzovanom spore je prítomný cudzí prvok, a to v osobe žalobcu, ktorý je právnickou osobou\nso sídlom v Českej republike, ktorá nemá na území Slovenskej republike svoju organizačnú zložku.\nŽalobca vo svojej žalobe tvrdil, a preukazoval to ním predloženou smlouvou o úvěru, že zmluva bola\nuzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském\núvěru, teda podľa právneho poriadku Českej republiky. Súd prvej inštancie správne majúc za to, že je\njeho povinnosťou zaoberať sa otázkou rozhodného práva, ktoré sa uplatní na skúmaný zmluvný vzťah,\npričom odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že rozhodným je právo Slovenskej republiky.\n32. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu\nargumentáciu žalobcu o tom, že nie sú splnené podmienky na založenie rozhodného práva slovenského\npodľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože žalobca nesmeruje svoju činnosť do Slovenskej republiky.\nSúd prvej inštancie správne ustálil, a žalobca to ani vo svojom odvolaní nespochybnil, že zmluva bola\n\nuzavretá prostredníctvom jednej zo žalobcom prevádzkovaných internetových stránok registrovaných\nna národnej doméne „.sk“, tieto stránky sú v slovenskom jazyku a žalobca nimi ponúka „pôžičky“ v\nmene euro. Skutočnosť, že vlastná zmluva bola uzavretá v českom jazyku a bolo v nej uvedené, že\nsa uzatvára podľa právnych predpisov Českej republiky, odvolací súd nepovažuje za relevantnú pre\nposúdenie otázky, či žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky,\ntáto skutočnosť má význam iba pri skúmaní otázky, či medzi stranami nedošlo k voľbe českého práva,\nktorou sa odvolací súd bude zaoberať ďalej. Vyhotovenie zmluvnej dokumentácie v určitom jazyku a\npodľa právneho poriadku určitého štátu prirodzene nevylučuje, že podnikateľská činnosť je smerovaná\nna územie iného štátu. Predmetom činnosti žalobcu nie je uzatváranie zmlúv, tie sú len prostriedkom,\npredmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov, dôležité je preto skúmať, v akej krajine žalobca oslovuje\nspotrebiteľov s ponukou svojich služieb a reálne im ich aj poskytuje. Žalobca správne argumentoval,\na vyplýva to aj z odseku 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I, že nemožno len izolovane vychádzať\nz dostupnosti a jazykovej lokalizácie internetovej stránky v krajine bydliska spotrebiteľa alebo z meny,\nv ktorej sú uvádzané peňažné údaje. V súlade s odsekom 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I je\npodstatné, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku, a aby k uzatvoreniu takejto\nzmluvy na diaľku skutočne aj došlo, čo v tomto prípade nepochybne splnené je. Žalobca jednoznačne a\nzreteľne cieli na spotrebiteľov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Internetové stránky žalobcu\nnie sú len dostupné na území Slovenskej republiky (čo by ešte samé o sebe bolo bez významu), ale\nsú aj priamo registrované na Slovensku (národná doména „.sk“), oslovujú spotrebiteľov v slovenskom\njazyku a ponúkajú im úvery v miestnej mene (ktorá je odlišná od meny krajiny pôvodu žalobcu). Je\nzrejmé, že žalobca takýmto spôsobom komunikáciou priamo zamierenou a prispôsobenou spotrebiteľom\ns bydliskom v Slovenskej republike a skutočným uzatváraním zmlúv s nimi smeruje svoju podnikateľskú\nčinnosť na územie Slovenskej republiky. Uvedené má za následok, že podľa článku 6 ods. 1 písm. b)\nnariadenia Rím I sa zmluvný vzťah spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa,\nteda rozhodným je právo Slovenskej republiky.\n33. Súd prvej inštancie taktiež správne uzavrel, že k modifikácií rozhodného práva v posudzovanej\nveci nedošlo dohodou o voľbe práva uzatvorenou podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I. Voľba práva\nv súlade s článkom 3 nariadenia Rím I je možná aj v prípade spotrebiteľských zmluvných vzťahov,\nobmedzená je tým, že nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od\nktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva inak rozhodného podľa článku 6 ods. 1 nariadenia\nRím I. V tomto prípade však k platnému uzavretiu dohody o voľbe práva nedošlo. Žalobcom predložená\nzmluvná dokumentácia neobsahuje zmluvné ustanovenie, ktoré by zodpovedalo požiadavkám na platnú\nvoľbu práva v spotrebiteľskej zmluve podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I. Zmluvné ustanovenie\niba konštatuje, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona\nč. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov, čo nepredstavuje výslovnú\nvoľbu práva. Táto voľba nebola preukázaná ani žiadnymi inými okolnosťami prípadu, žalobca ani len\nnijaké neoznačil. Pokiaľ ide o ustanovenie bodu 04. Všeobecních podmínek poskytnutí úvěru, podľa\nktorého na úpravu vzťahov touto zmluvou neupravených sa použijú ustanovenia právneho poriadku\nČeskej republiky, k dohode o voľbe práva obsiahnutej v rámci všeobecných obchodných podmienok\nsa vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 28. júla 2016 vo veci C-191/15 Verein für\nKonsumenteninformation proti Amazon EU Sárl, podľa ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/\nEHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom\nzmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola\nindividuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu\nso spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak\nuvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto\nčlenského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má\ntakisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa\nuplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky\nrelevantné okolnosti. Keďže nemožno mať pochybnosti o tom, že spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť\nustanovenia Všeobecních podmínek poskytnutí úvěru (žalobca v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka nepreukázal opak), a teda tieto neboli individuálne dojednané, je potrebné ich bod 04. posúdiť\nako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ v tomto ustanovení, ani inde v zmluvnej dokumentácií,\nnebol poučený v intenciách vyššie uvedených záverov Súdneho dvora Európskej únie.\n34. Keďže rozhodným právom bolo v tomto prípade právo Slovenskej republiky, súd prvej inštancie\nsa správne zaoberal otázkou platnosti predloženej zmluvy, keďže na absolútnu neplatnosť právneho\n\núkonu musí prihliadať z úradnej povinnosti. V konaní nebolo sporné, že žalobca nemá povolenie\nNBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ani iných úverov a pôžičiek, žalobca túto skutočnosť\nnespochybňoval ani vo svojom odvolaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že\nposkytnutý úver nie je možné považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 3 písm. l) zákona\nč. 129/2010 Z. z., pretože ide o úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. V\nposudzovanej veci bola splatnosť úveru 28 dní. Aj na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú\nspotrebiteľským úverom, sa však uplatnia ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. uvedené v § 24 ods.\n1 tohto predpisu. Zároveň podľa nasledujúceho ustanovenia § 24 ods. 2 veriteľ môže poskytovať\núvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi\nspotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a), na čo\nnadväzuje ustanovenie § 24b ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého nikto nesmie v rámci svojho podnikania\nponúkať ani poskytovať spotrebiteľom iné úvery a pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, bez\npovolenia ani nad rozsah povolenia podľa § 20 ods. 1 písm. a), povolenia podľa § 24 ods. 3, bankového\npovolenia alebo iného oprávnenia na vykonávanie bankových činností. Podľa týchto ustanovení vec\nsprávne právne posúdil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd navyše dodáva, že charakter týchto\nustanovení neumožňuje v spotrebiteľskom právnom vzťahu odchýliť sa od nich ani v prípade, že by bola\nvoľba práva platná, keďže ide o imperatívne normy (článok 9 ods. 1 nariadenia Rím I), ktoré poskytujú\nochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Smlouva o úvěru č. 606592, ktorou bol poskytnutý\ntzv. iný úver spotrebiteľovi veriteľom, ktorý nedisponoval povolením podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 129/2010 Z. z., je preto pre jej uzavretie v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami potrebné\nvyhodnotiť v súlade so súdom prvej inštancie ako absolútne neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho\nzákonníka).\n35. Nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorého malo postačovať, že mal\npríslušné povolenie udelené Českou národnou bankou. Predovšetkým vo vzťahu k rozsudku Súdneho\ndvora Európskej únie, ktorý vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg\nWolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019, na ktorý žalobca poukazoval, odvolací súd uvádza, že\ntoto rozhodnutie vychádza z podstatne odlišného skutkového a právneho stavu, keď v Chorvátskej\nrepublike bola prijatá právna norma ustanovujúca absolútnu neplatnosť zmlúv o úvere uzatvorených\ns veriteľom so sídlom v inom členskom štáte bez potrebného povolenia, a to aj retroaktívne - teda\naj na zmluvy uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti takejto právnej úpravy. V posudzovanej veci\nnejde o takýto prípad, žalobca už v čase uzavretia zmluvy musel disponovať potrebným povolením;\ntakáto právna úprava nenadobudla účinnosť až po uzavretí skúmanej zmluvy. Rovnako sa nemožno\nstotožniť s tým, že by vyžadovanie povolenia vydaného NBS predstavovalo prekážku vo voľnom pohybe\nslužieb v rámci jednotného trhu Európskej únie, a teda by porušovalo medzinárodnoprávne záväzky\nSlovenskej republiky. Naopak členské štáty Európskej únie majú výslovne povinnosť zabezpečiť, aby\nveritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcií\nalebo aby boli regulovaní (článok 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla\n2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS). Túto povinnosť si\nprirodzene musí plniť každý členský štát sám, nemôže postačovať, ak veriteľ podlieha dohľadu, resp.\nje regulovaný, v inom členskom štáte. Žalobcovi ako zahraničnej právnickej osobe pritom nič nebránilo\nuchádzať sa o udelenie povolenia podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., teda nestála pred\nním žiadna taká prekážka vstupu na trh, ktorá by nezaťažovala každý subjekt s rovnakým predmetom\npodnikania bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte má sídlo.\n36. Absolútna neplatnosť zmluvy znamená, že jej právne účinky nikdy nenastali a pokiaľ si účastníci\nzmluvy podľa nej navzájom plnili, sú povinní vrátiť druhému všetko, čo podľa neho dostali, podľa zásad\npre vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie\nsprávne uviedol, že žalobca v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal reálne\nposkytnutie finančných prostriedkov žalovanému, ktoré bolo v konaní sporné, keďže žalovaný túto\nskutočnosť výslovne poprel. Dôkazné bremeno o tom, že peňažné prostriedky boli veriteľom skutočne\npoukázané dlžníkovi, pritom jednoznačne ležalo na žalobcovi (veriteľovi), ktorý od tejto skutočnosti\nodvodzoval pre seba priaznivý záver. Napokon aj v prípade, že by došlo k platnému uzavretiu zmluvy o\núvere, by žalobca musel v konaní preukázať, že úverová istina bola skutočne žalovanému poskytnutá,\nak by táto skutočnosť bola žalovaným popretá.\n37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo\nvýrokovej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP), a to vrátane závislého výroku o trovách konania.\n\n38. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "33Csp/28/2024", "guid": "319d97fe-8933-471d-8244-9a917d987021:436d797e-94d3-4969-bb2a-6c638cb49caa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "6600259c-b813-4b35-9b4a-8de49f261ccc:03ccd99b-0429-4877-a6b6-95b79b4e2a0b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:6120370856.2", "spisova_znacka": "2CoCsp/5/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoCsp/5/2024 z 18. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-07-18", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:6120370856.2"}, {"guid": "cf142a40-060c-4c79-b1c7-227f69649df1:141b11f8-25eb-48d8-bb9a-c8ec1a635a24", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/41/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Co/41/2024 z 16. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-04-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cf142a40-060c-4c79-b1c7-227f69649df1:141b11f8-25eb-48d8-bb9a-c8ec1a635a24"}], "citovane_v": []}