Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/202/2024 z 29. 4. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2026, sp. zn. 7Cob/202/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:6121566006.2 Krajský súd Bratislava | 7Cob/202/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:6121566006.2 | 2026-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 269 ods. 2 ObZ, § 269 ods. 3 ObZ, § 365 ObZ, § 369 ods. 1 ObZ, § 369 ods. 2 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c40b0e78-0549-4819-8a56-ab68033eacce Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6121566006.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 7Cob/202/2024 6121566006 29. 04. 2026 JUDr. Valéria Kleinová ECLI:SK:KSBA:2026:6121566006.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Haitovej, v spore žalobcu: ALVIKA, s.r.o., so sídlom Gogoľova 18, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 376 321, zastúpený: ČORBA & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Bajkalská 45G, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 933 973, proti žalovanému: Sara HC, s. r. o., so sídlom Staré Grunty 24, 841 04 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 51 238 489, zastúpený: Bartošík Šváby, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, o zaplatenie 14.448,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B4-11Cb/6/2022-169 zo dňa 13.03.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B4-11Cb/6/2022-169 zo dňa 13.03.2024 potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. B4-11Cb/6/2022-169 zo dňa 13.03.2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14.448,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne, zo sumy 4.557,- eur od 16.02.2021 do zaplatenia , zo sumy 4.998,- eur od 16.03.2021 do zaplatenia , zo sumy 4.893,- eur od 16.04.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40, - eur, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal vocˇi zˇalovanému na´rok na na´hradu trov konania v plnom rozsahu. 1.1. Po právnej stránke posúdil súd prvej inštancie spor podľa § 15 ods. 1, § 266 ods. 1, 2, 3, § 269 ods. 2 a 3, § 365, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“) a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). 1.2. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca na základe objednávky žalovaného č. 001/2020 zo dňa 02.03.2020, podpísanej za žalovaného W.. T. N., zhotovil dielo, odovzdávaciu stanicu tepla (ďalej len „OST“). Po dokončení diela dňa 23.07.2020, sa zástupcovia žalobcu mali ústne dohodnúť so zástupcom žalovaného, W.. T. N., na podmienkach prevádzkovania OST, na predmete aj cene za hodinu poskytovania služieb. Žalobca za poskytnuté služby vystavoval faktúry, ktoré za obdobie od 23.07.2020 do 31.12.2020 žalovaný uhradil. Faktúry za poskytnuté služby za obdobie od 01.01.2021 do 31.03.2021, v celkovej výške 14.448,- eur, žalovaný neuhradil, čo odôvodnil tým, že so žalobcom žiadnu zmluvu ohľadne poskytovania služieb prevádzky OST neuzatvoril a za služby, ktoré žalobca poskytol, úhrady v primeranej výške vykonal. 1.3. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázanú dôvodnosť žaloby. Medzi stranami sporu podľa neho nebolo sporné, že žalobca na základe objednávky žalovaného zhotovil odovzdávaciu stanicu tepla (ďalej len OST), ako ani to, že žalobca vykonával v období od jej uvedenia do prevádzky, t.j. odo dňa 23.07.2020 do 31.03.2021, jej dočasnú obsluhu. Konštatoval, že sporné medzi stranami sporu bolo, či si žalovaný u žalobcu objednal služby dočasnej obsluhy OST, či bol W.. T. N. oprávnený za žalovaného vykonať prípadnú objednávku, uzatvoriť za žalovaného zmluvu, či v prípade, ak došlo k uzatvoreniu zmluvy, bola dohodnutá cena a určený predmet zmluvy a či cena, ktorú žalobca žalovanému fakturoval, bola primeranou. 1.4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca pre žalovaného v období odo dňa 23.07.2020 do 31.03.2021 vykonával dočasnú obsluhu OST. Žalobca túto dočasnú obsluhu začal vykonávať po tom, čo došlo k uvedeniu OST do prevádzky dňa 23.07.2020. Táto skutočnosť vyplýva tak z vyjadrenia strán sporu, výpovede svedka, ako aj zo záznamu z uvedenia OST do prevádzky zo dňa 23.07.2020 (č.l. 35), kde bolo výslovne uvedené, že do ukončenia preberacieho konania bude za bezpečnú, spoľahlivú a ekonomickú prevádzku zodpovedný práve žalobca, a to až do jej prevzatia správcom od žalovaného. Tak z výpovede konateľov žalobcu, svedka W.. N., ako aj z predmetného záznamu podľa neho vyplýva, že za žalovaného bol pri uvedení OST do prevádzky, ako aj pri podpisovaní tohto záznamu a dohadovaní podmienok prítomný svedok W.. T. N., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil skutočnosť, že konsenzom prítomných na stretnutí pri podpise záznamu došlo k dohode o tom, že žalobca bude vykonávať dočasnú obsluhu OST. Vzhľadom na fakt, že svedok pôsobil u žalovaného ako technický riaditeľ - projektový manager, tak podľa výpovede konateľov žalobcu, ako aj jeho výpovede, vykonával na stavbe za žalovaného prakticky všetky úkony, podpisoval niektoré objednávky a súpisy prác, bol aj pri dohadovaní podmienok pri uvádzaní OST do (dočasnej) prevádzky a podpisoval za žalovaného aj záznam z uvedenia OST do prevádzky, mal súd prvej inštance za to, že v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka ho bolo možné považovať za osobu, ktorá na predmetnej stavbe konala za žalovaného a zároveň bol oprávnený za neho aj objednávať, podpisovať a dohadovať podmienky týkajúce sa obsluhy OST so žalobcom. Z výpovede svedka navyše vyplýva interný postup žalovaného, v zmysle ktorého v prípade, ak išlo o písomné zmluvy, tieto síce podpisoval štatutár žalovaného, avšak pokiaľ šlo o objednávky, tieto po odsúhlasení majiteľom, vystavoval za žalovaného práve svedok W.. T. N., čiže žalobca, ako ani iné osoby navonok, nepoznajúc interné postupy žalovaného, oprávnene podľa súdu prvej inštancie považovali svedka za osobu, ktorá je oprávnená konať za žalovaného. Poukázal na to, že svedok tiež potvrdil, že so žalobcom na stavbe komunikoval prevažne on, pri dohadovaní prevádzky OST bol za žalovaného iba on a taktiež prevádzku OST riešil iba on, keď pri výpovedi uviedol, že štatutár žalovaného prevádzku OST neriešil a v kotolni zrejme ani nebol. 1.5. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca svoje služby obsluhy OST poskytoval žalovanému na základe nepomenovanej ústne uzatvorenej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorú možno považovať za uzatvorenú dňom uvedenia OST do prevádzky (kedy bol podpísaný aj vyššie uvedený záznam) a konsenzuálnej dohody o tom, že žalobca bude vykonávať prevádzku OST do ukončenia preberacieho konania, pričom za žalovaného túto zmluvu uzatvoril svedok W.. T. N.. Napriek tomu, že žalovaný namietal, že aj keby bol W.. N. oprávnený konať za žalovaného, nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, keďže nebol dostatočne špecifikovaný predmet zmluvy, súd prvej inštancie mal za to, že predmet zmluvy bol dostatočne sporovým stranám známy. Zo samotného záznamu podľa neho vyplývalo, že žalobca mal vykonávať bezpečnú, spoľahlivú a ekonomickú prevádzku OST, pričom z výpovede svedka vyplynulo, že žalobca presne vedel, čo je náplňou jeho práce a nebolo treba presne špecifikovať a hovoriť mu, čo má robiť. Svedok ako zástupca žalovaného na stavbe navyše tiež potvrdil, že spolupráca fungovala dlhodobo a práce boli vždy vykonané správne, takže aj svedok, a teda aj žalovaný vedel, čo je predmetom práce žalobcu. Vzhľadom na fakt, že ide o nepomenovanú a ústnu zmluvu, podľa súdu prvej inštancie presná špecifikácia prác zrejme ani nebola možná a do predmetu zmluvy tak spadali všetky úkony potrebné pre obsluhu a prevádzku OST. Cenu, ktorú fakturoval žalobca žalovanému mal súd prvej inštancie za preukázanú z predmetných faktúr, ako aj súpisov prác, ktoré na mesačnej báze žalobca predkladal svedkovi, ktorý ich podpisoval a žalobca na ich základe vykonal fakturáciu. Napriek tomu, že z výpovede svedka nevyplýva, či a kedy presne došlo k dohode o cene, súd prvej inštancie mal za to, že aj v prípade ak táto nebola dohodnutá v čase dohody o predmete zmluvy, bola v zmysle § 269 ods. 3 Obchodného zákonníka určená dodatočne a v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka aj praxou, ktorú medzi sebou sporové strany zaviedli, keďže pri výklade vôle sa berie náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj na následné správanie strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Keďže tak zo súpisov prác, ako aj z faktúr za obdobie do dňa 31.12.2020, ktoré boli žalovaným uhradené (táto skutočnosť je nesporná), vyplýva cena 35,- eur/hod. bez DPH (na faktúrach navýšená o DPH), je zjavné, že žalovaný o cene za obsluhu OST vedel a tým, že faktúry uhrádzal, ju akceptoval. V danom prípade bolo podľa súdu prvej inštancie práve správanie strán, hlavne žalovaného, interpretačným prostriedkom, ktorý objasňuje skutočný zámer zmluvy. Správanie žalovaného, ktoré nasledovalo po uzatvorení zmluvy, jej obsah v danom prípade aj spätne kvalifikovalo, a to práve dobrovoľným plnením vo fakturovanej výške, ktorá začala byť namietaná až následne po úhrade prvých troch faktúr. Súd prvej inštancie uviedol, že aj z daného správania bolo možné zistiť úmysel strán sporu tak o predmete zmluvy, ako aj o cene za poskytnuté služby. Konštatoval, že to, že služby boli vo fakturovanom rozsahu riadne vykonané, vyplynulo tak zo súpisov prác za obdobie odo dňa 01.01.2021 do 31.03.2021, ktoré boli technickým riaditeľom žalovaného, svedkom W.. T. N., podpísané, ako aj z výpovede svedka, ktorý potvrdil, že súpis prác mu bol raz mesačne odovzdaný a nemal dôvod ho spochybňovať, keďže práce boli vždy odvedené správne. Poukázal na fakt, že žalovaný o predmete a fakturovanej cene vedel, keďže svedok uviedol, že faktúry odovzdával účtovníčkam, ktoré sledujú splatnosť a aj ich odsúhlasenie žalovaným. Žalovaný tak mal, alebo minimálne mal mať vedomosť o prácach, faktúrach a fakturovanej cene, keďže prvé tri faktúry uhradil a až následné tri účelovo namietal po tom, čo ho na úhradu ďalších troch žalobca predžalobnou výzvou vyzval. 1.6. Neprihliadol na tvrdenie žalovaného, že by žalobca predmetnými faktúrami fakturoval opravy vád na OST v rámci záruky a záručnej doby, keďže z predložených listinných dôkazov ani výpovede svedka nevyplýva, že by boli žalovaným predložené žalobcovi nejaké reklamácie. Svedok navyše potvrdil, že nebolo nič, čo by bránilo užívaniu a odovzdaniu OST, táto bola riadne odskúšaná, a ak tam boli nejaké drobnosti, tieto boli nepodstatné a odstránené (ako napr. nalepenie nálepiek). Aj zo záznamu z uvedenia OST do prevádzky zo dňa 23.07.2020 bolo preukázané, že k zhotovenej OST neboli žiadne pripomienky a neboli zaznamenané žiadne vady. 1.7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola žalobcom podaná dôvodne, nakoľko služby spočívajúce v obsluhe a dočasnej prevádzke OST žalobcom boli riadne pre žalovaného vykonané a žalovanému tak vznikla povinnosť za tieto služby fakturovanú cenu uhradiť. Nakoľko bol žalovaný v omeškaní s úhradou fakturovanej ceny, súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a úroky z omeškania. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a povinnosti v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm. h) CSP). 2.1. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. Namietal posúdenie oprávnenia Ing. Karola Goliana konať za žalovaného z dôvodu, že ak poverená osoba uskutočnila právny úkon, ktorý presahuje rámec obvyklých úkonov v danej pozícií, tak takýto úkon podnikateľa zaväzuje iba vtedy, ak tretia osoba o excese nevedela. No podľa odbornej literatúry sa za exces podľa slovenského práva má považovať nielen uskutočnenie úkonu, ktorý je neobvyklý vzhľadom na poverenie na výkon činnosti pri prevádzkovaní podniku, ale aj také konanie, ktoré síce je obvyklé pri danej pozícií konajúcej osoby, ale je nad rámec konkrétneho poverenia na výkon činnosti (nad rámec „rozsahu poverenia“). Medzi stranami podľa neho nebolo sporné, že pán Golian (externá osoba bez zamestnaneckého vzťahu k žalovanému) konal za žalovaného v technických veciach týkajúcich sa vybudovania OST v projekte Cubicon Gardens II. etapa a jej uvedenia do prevádzky. Pán Golian v rámci svojho oprávnenia napríklad po technickej stránke kontroloval práce na budovanej OST, vytýkal prípadné vady, preberal od zhotoviteľa (žalobcu) odovzdané technické plnenia a podobne. Žalovaný však naďalej namietal proti tvrdeniam žalobcu, že pán N. bol oprávnený zastupovať žalovaného pri uzavretí obchodnej dohody o poskytovaní odplatnej služby obsluhy OST po jej uvedení do skúšobnej prevádzky a že žalobca nemohol vedieť o prípadnom chýbajúcom oprávnení pána N. na takéto konanie v mene žalovaného. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by medzi stranami sporu bola zavedená taká prax, že by pán N. v mene žalovaného od žalobcu objednal služby, práce, alebo iné plnenie. 2.2. Podpis pána N. na súpisoch prác v súvislosti s OST podľa žalovaného potvrdil, že pán N. zastupoval žalovaného vo veciach technických a mal oprávnenie na posudzovanie realizácie technických diel dodaných žalovanému. Túto skutočnosť potvrdil aj pán N. na svojom vyššie uvedenom výsluchu keď zdôraznil, že on preberal plnenie po vecnej, a nie finančnej stránke. Z toho vyplýva, že oprávnenie pána N. konať za žalovaného bolo jasne a zrejme ohraničené, pričom žalobcovi bolo, respektíve malo byť, zrejmé toto ohraničenie. 2.3. Žalobca podľa žalovaného nemal dôvod sa bez primeranej obozretnosti domnievať, že pán N. je technickým riaditeľom žalovaného, nakoľko z e-mailovej korešpondencie medzi pánom N. a zástupcami žalobcu jasne vyplývalo, že N. bol zmocnený na výkon činnosti technického riaditeľa spoločnosti Hamilton & Co s.r.o., a nie žalovaného. Zo všetkých skutočností súvisiacich s vybudovaním a prevádzkou OST a praxou, ktorú strany medzi sebou mali (obchodné zmluvy vždy podpisoval štatutár žalovaného), žalobca vedel alebo mal vedieť, že pán N. rieši iba technické veci v mene žalovaného a žiadne obchodné záležitosti. Pán N. konal za žalovaného vždy iba vo veciach technických, pričom obchodné podmienky boli vždy dohadované a podpisované konateľom žalovaného. Konštatoval, že akákoľvek tretia strana by objektívne nemohla považovať pána N. za oprávneného konať samostatne v mene žalovaného pri dojednaní a uzavretí zmluvy o odplatnom poskytovaní služby obsluhy OST žalovanému. Bolo podľa neho zrejmé, že žalobcom vymáhaný nárok, ktorý je založený na údajnej ústnej nepomenovanej zmluve v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorú mal za žalovaného dohodnúť a uzatvoriť W.. T. N., je v rozpore so zákonom, a to konkrétne s ustanovením § 15 Obchodného zákonníka. 2.4. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne právne posúdil aj dohodu o odplatnom poskytovaní služby prevádzky OST. Poukázal na to, že žalobca prevzal zodpovednosť za skúšobnú prevádzku OST dňa 23.07.2020 pri uvedení OST do prevádzky. Pri tomto stretnutí sa žiadne podmienky prevádzky nedohodli, a to ani s pánom N.. Žalobca prvýkrát doručil pánovi N. informáciu o výkone prác na obsluhe OST dňa 19.08.2020, a to v podobe súpisu prác, v ktorom bolo uvedené len obdobie, počet hodín práce a cena za hodinu služby v tomto období. Výsluchy štatutárnych zástupcov žalobcu a pána N. mali podľa žalovaného potvrdiť, že medzi nimi bolo dohodnuté iba to, že žalobca prevezme zodpovednosť za prevádzku OST. Žiadnym spôsobom však neboli diskutované, a už vôbec nie dohodnuté, vzájomné práva a povinnosti, teda ani to, aké služby, v akom rozsahu a za akých podmienok mal žalobca pre žalovaného vykonávať, aké činnosti spadajú pod prevzatie zodpovednosti za prevádzku OST, či je súčasťou služieb aj dodanie náhradných dielov, apod. Zároveň nebolo podľa žalovaného žiadnym spôsobom dohodnuté ani zrejmé, ako sa majú takéto chýbajúce náležitosti doplniť. 2.5. Navyše, cena za prevzatie zodpovednosti za prevádzku OST, dokonca ani samotná odplatnosť takejto činnosti, nebola medzi štatutárnymi zástupcami žalobcu a pánom N. vôbec diskutovaná, čo uviedol vo svojom výsluchu pán N.. Štatutárni zástupcovia žalobcu síce tvrdili, že cena bola s pánom N. dodatočne diskutovaná, ale vzhľadom na to, že ich výsluch je výsluchom strany sporu a žalobca toto tvrdenie nepreukázal žiadnym iným spôsobom, diskusia alebo dokonca dohoda o cene nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Pán N. nemohol údajne dohodnutú cenu schváliť ani dodatočne potvrdením súpisov prác, nakoľko tieto súpisy potvrdzoval iba po technickej (vecnej) stránke a nie po stránke finančnej. Údajná ústna dohoda žalobcu s pánom N. o odplatnom poskytovaní služby obsluhy OST žalovaného za cenu 35,- eur za hodinu práce nikdy podľa žalovaného uzatvorená nebola a ani ho nemohla platne zaviazať na prijímanie plnenia a platenie mesačných odmien fakturovaných žalobcom. 2.6. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne aplikoval ustanovenie § 269 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. 2.7. Namietal preukázanie rozsahu poskytnutých služieb zo strany žalobcu. Poukázal na to, že žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok na úhradu odmeny za služby, ktoré údajne poskytoval žalovanému, avšak v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, kedy a v akom rozsahu tieto služby poskytol a ani nepreukázal, že mu nárok na odmenu za tieto služby aj vznikol. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu, a to ustanovenie § 325 Obchodného zákonníka, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. 2.8. Napadnutý rozsudok považoval žalovaný aj za nedostatočne odôvodnený, čím malo byť porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, v dôsledku čoho bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa podľa neho veľmi povrchne postavil najmä k odôvodneniu kľúčovej otázky pre rozhodnutie vo veci samej, a to, či žalobca skutočne dodal poskytnuté služby a či ich dodal v takom rozsahu, v akom si uplatňuje nárok na zaplatenie odmeny. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalovaného zaviazať k plnej náhrade trov odvolacieho konania žalobcu. Uviedol, že sa v plnej miere pridržiava svojej doterajšej argumentácie a stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie. Odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, mal za priamo v rozpore s tvrdeniami W.. N. uvedenými počas výsluchu, nakoľko sám uviedol, že u žalovaného pracuje „na mandátnu zmluvu ako technický riaditeľ - projektový manažér“ a tiež, že pri stretnutiach týkajúcich sa prevádzky OST stanice bol za žalovaného iba on, s tým, že štatutárny orgán žalovaného „v kotolni ani poriadne nebol“. Konkrétny postup objednávania opísal vo svojej výpovedi W.. N., keď uviedol, že: „Máme na to tak, ako som uviedol, štandardný postup, ja aj keď niečo nájdem potrebujem to odsúhlasiť majiteľom, ak to odsúhlasí, spravím objednávku a takto postupujeme.“ Žalobca mal za to, že dodávateľ žalovaného nemal mať ako vedomosť o internom postupe schvaľovania a podpisovania objednávok, ktorého výstupom voči tretej strane je podpísaná objednávka od žalovaného, vypracovaná, menežovaná a niekedy aj podpísaná iba W.. N.. 3.1. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa viackrát odvolával pri zákonnom zastúpení podľa § 15 Obchodného zákonníka na obvyklosť, avšak mal za to, že uvedené je naplnené, nakoľko konatelia žalobcu, ako aj pán N. potvrdili, že za žalovaného konal na stavbe p. N., a že obchodné veci - objednávky, ak sú odsúhlasené majiteľom žalovaného, sprocesuje p. Golian. Zároveň podľa žalobcu, ak by W.. N. nebol oprávnený za žalovaného uzavrieť dohodu na dočasnej prevádzke OST, určite by žalovaný už pri evidencii a zaúčtovaní prvej faktúry za dočasnú prevádzku OST od žalobcu žiadal predloženie objednávky/zmluvy, na základe ktorej žalobca fakturuje, alebo by aspoň požiadal žalobcu o stretnutie s cieľom uzavrieť dohodu o dočasnej prevádzke OST. 3.2. Žalobca ďalej konštatoval, že žalovaný ani raz počas poskytovania služieb skúšobnej prevádzky nesporoval výšku odmeny, ktorú počas skúšobnej prevádzky riadne uhrádzal a ani nevyzval žalobcu na uzavretie písomnej zmluvy o dočasnej prevádzke OST. Práve naopak, žalovaný skoršie faktúry bez pripomienok zaúčtoval a uhradil aj faktúry, ktoré sú predmetom sporu, a na ktorých úhradu podľa žalovaného nemal žalobca z dôvodu neexistencie dohody nárok, zaúčtoval a dokonca aj uviedol v kontrolnom výkaze k daňovému priznaniu k dani z pridanej hodnoty, čím podľa žalobcu potvrdil, že proti ich obsahu a výške nemal námietky. 3.3. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal rozsah poskytnutých služieb a tiež, že žalobcu vyzýval na predloženie špecifikácie rozsahu poskytovaných služieb, a že o rozsahu sa prvýkrát dozvedel až z repliky žalobcu zo dňa 13.06.2022, žalobca uviedol, že žalovaný na inom mieste odvolania uviedol, že o rozsahu poskytnutých služieb ho žalobca informoval po skončení dočasnej prevádzky OST na základe žiadosti žalovaného listom zo dňa 26.04.2021. 3.4. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, že v zmysle § 15 Obchodného zákonníka W.. N. mohol konať za žalovaného a z pozície technického riaditeľa objednať dočasnú prevádzku OST u žalobcu, vrátane dojednania konkrétnych podmienok, opakovaným podpísaním súpisov prác potvrdil vykonanie prác, za ktoré žalobca vystavil faktúry a dohodu o konkrétnych podmienkach, ktorú potvrdilo aj účtovné oddelenie žalovaného, keď prvé faktúry zaúčtovalo a uhradilo bez výhrad. 3.5. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v priebehu konania viackrát sporoval primeranosť ceny. Žalobca tak k otázke primeranosti ceny uviedol, že ak sa raz dve, nie závislé právnické osoby, dohodnú na cene a niekoľkokrát túto cenu potvrdia podpísaním súpisov a úhradou faktúr, nie je podľa neho možné spätne túto cenu sporovať porovnávaním s inými zmluvami, pri ktorých nie je totožný rozsah poskytovaných služieb a ani nie je známy proces kreovania zmluvnej ceny. 3.6. Konštatoval, že súd prvej inštancie spoľahlivo odôvodnil všetky závery, ku ktorým v priebehu konania dospel, jasne sa vysporiadal aj s otázkou, či žalobca skutočne dodal poskytnuté služby, že poskytnutie služby potvrdzoval každý mesiac podpisom súpisu W.. N., ktorý zároveň pri výpovedi uviedol, že nemal dôvod obsah súpisu spochybňovať, keďže spolupráca prebiehala dlhodobo a práce boli odvedené vždy správne. Zároveň mal za to, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti strán, rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti, nakoľko obe strany sporu mali rovnaké možnosti na vyjadrenie, pričom poukázal na to, že žalovaný využil právo na konanie v neprítomnosti a predniesol svoj pohľad na spor iba prostredníctvom svojho právneho zástupcu. 4. Ďalšie vyjadrenia strán podané neboli. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť, ani znovu zopakovať a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, jeho výsledky správne vyhodnotil a na jeho základe dospel k správnemu právnemu posúdeniu a svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje a odkazuje naň (§ 387 ods. 2 CSP). Po preskúmaní obsahu spisu v rozsahu podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok bol vydaný na podklade správneho postupu, správne zisteného skutkového stavu veci a na základe správneho právneho posúdenia zhromaždených dôkazov. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. 9. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 10. Predmetom konania je zˇalobcom uplatneny´ na´rok na zaplatenie faktúr za dočasnú obsluhu OST, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca na základe objednávky žalovaného zhotovil odovzdávaciu stanicu tepla (ďalej len OST), ako ani to, že žalobca vykonával v období od jej uvedenia do prevádzky, t.j. odo dňa 23.07.2020 do 31.03.2021, jej dočasnú obsluhu. Konštatoval, že sporné medzi stranami sporu bolo, či si žalovaný u žalobcu objednal služby dočasnej obsluhy OST, či bol W.. T. N. oprávnený za žalovaného vykonať prípadnú objednávku, uzatvoriť za žalovaného zmluvu, a v prípade, ak došlo k uzatvoreniu zmluvy, či bola dohodnutá cena a určený predmet zmluvy a či cena, ktorú žalobca žalovanému fakturoval, bola primeranou. 11. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok a opomenul jeho argumenty pri rozhodovaní, čím tak namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), odvolací súd uvádza, že tento nedostatok nemožno napadnutému rozsudku vyčítať. 11.1. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 11.2. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011). 11.3. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v celom jeho kontexte spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, keďže zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je konzistentné, logické a presvedčivé, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. 11.4. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou, či žalobca skutočne dodal poskytnuté služby, že poskytnutie služby potvrdzoval každý mesiac podpisom súpisu W.. N., ktorý zároveň pri výpovedi uviedol, že nemal dôvod obsah súpisu spochybňovať, keďže spolupráca prebiehala dlhodobo a práce boli odvedené vždy správne. 12. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP. 12.1. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku nemožno vytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 13. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Do^kazy hodnotil podlˇa svojej u´vahy, kazˇdy´ do^kaz jednotlivo a vsˇetky do^kazy v ich vza´jomny´ch su´vislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Dal odpovedˇ na tie ota´zky sporovy´ch stra´n, ktore´ maju´ pre vec podstatny´ vy´znam, pri´padne dostatocˇne objasnˇuju´ skutkovy´ a pra´vny za´klad rozhodnutia. Zistenia su´du prvej inštancie maju´ vecne´ a logicke´ zakotvenie vo vykonany´ch do^kazoch, a prijate´ skutkove´ a pra´vne za´very su´ odo^vodnene ´ zrozumitelˇne a v su´lade s usta´lenou su´dnou praxou, pri su´cˇasnom zohlˇadneni´ ochrany subjekti ´vneho pra´va oboch sporovy´ch stra´n, ich rovnosti v uplatneni´ pra´va, ochrany ich opra´vnenej do^very v pra´vo, ako i predvi´datelˇnosti su´dneho rozhodnutia. Preto odvolaci´ su´d prebera´ v celom rozsahu su´dom zisteny´ skutkovy´ stav, ktory´ vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci. Dokazovanie je cˇastˇ obcˇianskeho su´dneho konania, v ra´mci ktorej si su´d vytva´ra poznatky, potrebne´ na rozhodnutie vo veci (§ 187 ods. 1, 2 CSP). Pra´vomoc konatˇ o veci, ktorej sa na´vrh ty´ka, v sebe obsahuje i pra´vomoc posu´ditˇ to, cˇi a ake´ do^kazy na zistenie skutkove´ho stavu su´ potrebne´ a aky´m spo^sobom sa zabezpecˇi´ do^kaz na jeho vykonanie (I. U´S 52/03). Su´d v civilnom sporovom konaní nie je viazany´ na´vrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinny´ vykonatˇ vsˇetky navrhovane´ do^kazy. Posu´denie na´vrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktore´ z nich budu ´ v ra´mci dokazovania vykonane´, je vzˇdy vecou su´du (§ 185 CSP), a nie strán sporu. 13.1. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. 14. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva. Rozdelenie dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje relevantná právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Súd prvej inštancie správne postupoval pri vykonávaní dokazovania. Žalobca si splnil povinnosť v rámci procesného útoku, predložil dôkazy na preukázanie svojho nároku, preukázal, že si splnil svoje povinnosti, ku ktorým sa zaviazal v zmluve, avšak žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť za dodané služby nesplnil a ani hodnoverným spôsobom nepreukázal, že žalobca nemá nárok za dodané služby a z akého dôvodu. 15. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových zistení vyvodil súd prvej inštancie správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 16. Podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. 17. Podľa § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. 18. Podľa § 269 ods. 2 a 3 prvá veta Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 19. Dohoda o určitej časti zmluvy sa môže nahradiť dohodou strán o spôsobe umožňujúcom dodatočné určenie obsahu záväzku, ak tento spôsob nezávisí len od vôle jednej strany. 20. Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. 21. Podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. 22. Žalobca svoje služby obsluhy OST poskytoval žalovanému na základe nepomenovanej ústne uzatvorenej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorú možno považovať za uzatvorenú dňom uvedenia OST do prevádzky, v deň, kedy bol podpísaný aj záznam a konsenzuálnej dohody o tom, že žalobca bude vykonávať prevádzku OST do ukončenia preberacieho konania, pričom za žalovaného túto zmluvu uzatvoril svedok, W.. T. N.. Žalobca pre žalovaného v období odo dňa 23.07.2020 do 31.03.2021 vykonával dočasnú obsluhu OST. Žalobca túto dočasnú obsluhu začal vykonávať po tom, čo došlo k uvedeniu OST do prevádzky dňa 23.07.2020. Táto skutočnosť vyplýva tak z vyjadrenia strán sporu, výpovede svedka, ako aj zo záznamu z uvedenia OST do prevádzky zo dňa 23.07.2020, kde bolo výslovne uvedené, že do ukončenia preberacieho konania bude za bezpečnú, spoľahlivú a ekonomickú prevádzku zodpovedný práve žalobca, a to až do jej prevzatia správcom od žalovaného. Tak z výpovede konateľov žalobcu, svedka W.. N., ako aj z predmetného záznamu vyplýva, že za žalovaného bol pri uvedení OST do prevádzky, ako aj pri podpisovaní tohto záznamu a dohadovaní podmienok prítomný svedok, W.. T. N., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil skutočnosť, že konsenzom prítomných na stretnutí pri podpise záznamu došlo k dohode o tom, že žalobca bude vykonávať dočasnú obsluhu OST. 23. K námietke žalovaného, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, keďže nebol dostatočne špecifikovaný predmet zmluvy, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmet zmluvy bol dostatočne sporovým stranám známy. Zo samotného záznamu vyplýva, že žalobca mal vykonávať bezpečnú, spoľahlivú a ekonomickú prevádzku OST, pričom z výpovede svedka vyplynulo, že žalobca presne vedel, čo je náplňou jeho práce a nebolo treba presne špecifikovať a hovoriť mu, čo má spraviť. Svedok ako zástupca žalovaného na stavbe navyše tiež potvrdil, že spolupráca fungovala dlhodobo a práce boli vždy vykonané správne, takže aj svedok a aj žalovaný vedel, čo je predmetom práce žalobcu. Vzhľadom na fakt, že ide o nepomenovanú a ústnu zmluvu, podľa súdu prvej inštancie presná špecifikácia prác zrejme ani nebola možná a do predmetu zmluvy tak spadali všetky úkony potrebné pre obsluhu a prevádzku OST. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal rozsah poskytnutých služieb, že žalobcu vyzýval na predloženie špecifikácie rozsahu poskytovaných služieb a že o rozsahu sa prvýkrát dozvedel až z repliky žalobcu zo dňa 13.06.2022, odvolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná, nakoľko žalovaný aj v odvolaní uviedol, že o rozsahu poskytnutých služieb ho žalobca informoval po skončení dočasnej prevádzky OST na základe žiadosti žalovaného listom zo dňa 26.04.2021. 24. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, je aj v rozpore s tvrdeniami W.. N., uvedenými počas výsluchu, nakoľko sám uviedol, že u žalovaného pracuje „na mandátnu zmluvu ako technický riaditeľ - projektový manažér“ a tiež, že pri stretnutiach týkajúcich sa prevádzky OST stanice bol za žalovaného iba on, s tým, že štatutárny orgán žalovaného „v kotolni ani poriadne nebol“. Konkrétny postup objednávania opísal W.. N. vo svojej výpovedi. Žalobca nemal mať ako vedomosť o internom postupe schvaľovania a podpisovania objednávok, ktorého výstupom voči tretej strane je podpísaná objednávka od žalovaného, vypracovaná, menežovaná a niekedy aj podpísaná iba W.. N.. Žalovaný sa viackrát odvolával pri zákonnom zastúpení podľa § 15 Obchodného zákonníka na obvyklosť, avšak konatelia žalobcu, ako aj pán N. potvrdili, že za žalovaného konal na stavbe p. N., a že obchodné veci objednávky, ak sú odsúhlasené majiteľom žalovaného, sprocesuje p. N.. Zároveň odvolací súd dodáva, že predchádzajúce faktúry za obdobie do dňa 31.12.2020 boli na základe tohto konania boli zo strany žalovaného uhradené, pričom táto skutočnosť nie je nesporná. 24.1. Cenu, ktorú fakturoval žalobca žalovanému mal správne súd prvej inštancie za preukázanú z predmetných faktúr, ako aj súpisov prác, ktoré na mesačnej báze žalobca predkladal svedkovi, ktorý ich podpisoval a žalobca na ich základe vykonal fakturáciu. Napriek tomu, že z výpovede svedka nevyplýva, či a kedy presne došlo k dohode o cene, aj v prípade, ak táto nebola dohodnutá v čase dohody o predmete zmluvy, bola v zmysle § 269 ods. 3 Obchodného zákonníka určená dodatočne a v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka aj praxou, ktorú medzi sebou sporové strany zaviedli, keďže pri výklade vôle sa berie náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj na následné správanie strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Keďže tak zo súpisov prác, ako aj z faktúr za obdobie do dňa 31.12.2020, ktoré boli žalovaným uhradené (táto skutočnosť je nesporná), vyplýva cena 35,- eur/hod. bez DPH (na faktúrach navýšená o DPH), je zjavné, že žalovaný o cene za obsluhu OST vedel, a tým, že faktúry uhrádzal, ju akceptoval. Skutočnosť, že služby boli vo fakturovanom rozsahu riadne vykonané, vyplynulo tak zo súpisov prác za obdobie odo dňa 01.01.2021 do 31.03.2021, ktoré boli technickým riaditeľom žalovaného, svedkom W.. T. N., podpísané, ako aj z výpovede svedka, ktorý potvrdil, že súpis prác mu bol raz mesačne odovzdaný a nemal dôvod ho spochybňovať, keďže práce boli vždy odvedené správne. Poukázal na fakt, že žalovaný o predmete a fakturovanej cene vedel, keďže svedok uviedol, že faktúry odovzdával účtovníčkam, ktoré sledujú splatnosť a aj ich odsúhlasenie žalovaným. Žalovaný tak mal, alebo minimálne mal mať vedomosť o prácach, faktúrach a fakturovanej cene, keďže prvé tri faktúry uhradil a až následné tri ďalšie faktúry namietal. 25. Žalovaný v odvolaní namietané skutočnosti nepreukázal, ani raz počas poskytovania služieb skúšobnej prevádzky nesporoval výšku odmeny, ktorú počas skúšobnej prevádzky riadne uhrádzal a ani nevyzval žalobcu na uzavretie písomnej zmluvy o dočasnej prevádzke OST. Naopak v konaní bolo preukázané, že žalobcom skôr vystavené faktúry akceptoval, nepreukázal skutočnosť, že by ich namietal, odsúhlasil ich uhradením bez pripomienok a zaúčtoval. 26. Žalovaným namietané odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu, vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. V konaní sa nevyžadovalo vykonanie žiadneho ďalšieho dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).