{"guid": "b12bcf99-654c-4aad-bff7-b45c35b1b19c:d245efa8-3857-46b9-8d6d-158851497787", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2", "spisova_znacka": "3Cob/149/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/149/2025 z 15. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. apríla 2026, sp. zn. 3Cob/149/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2", "identifikacne_cislo": "6123462768", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Štefan Zelenák", "sudca_id": 336, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-stefan-zelenak-336", "datum_vydania": "2026-04-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d245efa8-3857-46b9-8d6d-158851497787", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Cob/149/2025\n6123462768\n15. 04. 2026\nMgr. Štefan Zelenák\nECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu\nJUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: XENEX, s.r.o., so sídlom\nPri Rajčianke 8913/25, 010 01 Žilina, IČO: 36 416 291, právne zast.: REMŠÍK a partneri s. r. o., so\nsídlom Partizánska cesta 2720/101, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 57 346 704, proti žalovanému: G..\nZ. Q., P.. XX.XX.XXXX, Y. O. XXXX/X, XXX XX Y.-H. D., právne zast.: iTRUST Legal, s. r. o., so\nsídlom Trnavská cesta 50A, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 808 181, o zaplatenie\n73.299,47 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III,\nč.k. 65Cb/22/2024-108 zo dňa 3.6.2025 v znení opravného uznesenia č.k. 65Cb/22/2024-145 zo dňa\n16.9.2025 jednohlasne, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 65Cb/22/2024-108 zo dňa\n3.6.2025 v znení opravného uznesenia č.k. 65Cb/22/2024-145 zo dňa 16.9.2025 p o t v r d z u j e .\nII. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zaviazal žalovaného na zaplatenie\nsumy 73.299,47 EUR spolu s úrokom vo výške 13,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od 1.7.2021\ndo zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od 1.1.2022 do\nzaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR, a druhým výrokom\npriznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie\nvydal dňa 16.9.2025 opravné uznesenie, ktorým opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku napadnutého\nrozsudku spočívajúcu v uvedení nesprávneho dátumu, od ktorého bol žalovaný zaviazaný platiť úrok\nvo výške 13,00 % ročne.\n2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom\ndoručeným upomínaciemu súdu v Banskej Bystrici domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť mu sumu 73.299,47 EUR spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi ním ako\nveriteľom a obchodnou spoločnosťou PAPILOS s. r. o., IČO: 46 691 847, so sídlom Pribinova 25,\n811 09 Bratislava (ďalej len „dlžník“), za účasti žalovaného ako ručiteľa, bola dňa 29.6.2021 uzavretá\nDohoda o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej bolo urovnanie\nvzájomných práv a povinností zmluvných strán. Uviedol, že voči dlžníkovi evidoval pohľadávky po\nsplatnosti, špecifikované v prílohe č. 1 tejto dohody, pričom dlžník bol s ich úhradou v omeškaní. Na\nzáklade uvedenej dohody sa dlžník zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 54.000 EUR a sumu 19.299,47\nEUR, obe splatné do 31.12.2021, spolu s úrokom vo výške 13,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od\n1.7.2021 do zaplatenia. Dlžník zároveň v dohode uznal uvedené pohľadávky v celom rozsahu vrátane ich\npríslušenstva. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v postavení ručiteľa v dohode vyhlásil, že pohľadávky\n\nžalobcu uspokojí, ak ich neuspokojí dlžník, pričom s obsahom dohody vyslovil súhlas. Keďže dlžník\nsvoj záväzok nesplnil, žalobca vyzval žalovaného na plnenie z titulu ručenia podľa § 303 Obchodného\nzákonníka.\n3. Upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 18.12.2023, sp.zn. 24Up/1916/2023, voči\nktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v tomto odpore uviedol, že základným predpokladom na\nvznik povinnosti ručiteľa uhradiť dlh za dlžníka je podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka písomná\nvýzva veriteľa na plnenie adresovaná dlžníkovi a nesplnenie dlhu dlžníkom napriek primeranej dobe\nna plnenie. Žalovaný predovšetkým namietal, že nemá vedomosť o tom, že by žalobca akýmkoľvek\nspôsobom vyzval dlžníka na splnenie záväzku, pričom žalobca podľa jeho názoru túto skutočnosť ani\nnepreukázal, keď k návrhu nepripojil žiadne listiny preukazujúce doručenie takejto výzvy. Rovnako\nspochybnil tvrdenie žalobcu o tom, že bol ako ručiteľ vyzvaný na plnenie, keďže mu podľa jeho\ntvrdenia žiadna výzva doručená nebola. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca predložil len\nvýzvu zo dňa 23.3.2023 a doručenku zo dňa 29.3.2023 so skrátenou úložnou lehotou 3 dni, z ktorej\nvyplýva, že zásielka nebola v odbernej lehote prevzatá. Žalovaný uviedol, že v období od 26.3.2023\ndo 13.4.2023 sa zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky z dôvodu dovolenky v zahraničí, čo\npreukazoval letenkou a palubným lístkom. Za tejto situácie podľa jeho názoru nemohlo dôjsť k účinnému\ndoručeniu výzvy, keďže sa v čase jej uloženia nezdržiaval v mieste svojho trvalého pobytu a nemohol\nsa o nej ani dozvedieť. Žalovaný ďalej namietal právne posúdenie veci žalobcom, keď uviedol, že\nručiteľský záväzok obsiahnutý v Dohode o urovnaní zo dňa 29.6.2021 sa spravuje ustanoveniami\nObčianskeho zákonníka, a nie Obchodného zákonníka, ako to tvrdí žalobca, keďže ide o akcesorický\nzáväzok viazaný na hlavný záväzok, ktorý vznikol podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasne\nžalovaný spochybnil samotnú existenciu uplatnenej pohľadávky. Tvrdil, že dlžník namietol neplatnosť\nDohody o urovnaní z dôvodu omylu vyvolaného ľsťou žalobcu, a to listom zo dňa 13.1.2024, ktorý bol\ndoručený aj žalovanému, pričom existenciu záväzku spochybnil už skôr listom zo dňa 13.12.2023. Podľa\nžalovaného má neplatnosť Dohody o urovnaní za následok aj neplatnosť jeho ručiteľského vyhlásenia,\nkeďže ručenie je akcesorickým záväzkom, ktorý nemôže existovať bez existencie hlavného záväzku. Na\nzáklade uvedeného žalovaný zastával názor, že neboli splnené podmienky pre vznik jeho povinnosti plniť\nz titulu ručenia, a to jednak z dôvodu absencie riadnej výzvy na plnenie, ako aj z dôvodu neexistencie,\nresp. spornosti samotnej pohľadávky žalobcu.\n4. Žalobca v priebehu ďalšieho konania uviedol, že s obranou žalovaného uplatnenou v odpore\nproti platobnému rozkazu nesúhlasí a považuje ju za skutkovo aj právne nedôvodnú. Vo vzťahu k\nnámietke absencie písomnej výzvy adresovanej dlžníkovi poukázal na dispozitívny charakter § 306\nods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že účastníci si v Dohode o urovnaní zo dňa 29.6.2021 upravili\npodmienky vzniku povinnosti ručiteľa odlišne. Z jej obsahu podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný ako ručiteľ\nprevzal povinnosť uspokojiť žalobcu, ak dlžník nesplní svoj záväzok v dodatočne poskytnutej lehote,\ntakže ďalšia osobitná výzva dlžníkovi už nebola potrebná. Zároveň tvrdil, že aj bez takéhoto zmluvného\ndojednania boli splnené zákonné predpoklady, za ktorých sa osobitná výzva dlžníkovi nevyžaduje,\nkeďže vzhľadom na predchádzajúce omeškanie dlžníka, jeho písomné uznanie dlhu, márne uplynutie\ndodatočnej lehoty na plnenie, ako aj jeho ekonomickú situáciu bolo podľa žalobcu nepochybné, že dlžník\nsvoj záväzok nesplní. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na to, že dlžník následne začal namietať\nneplatnosť Dohody o urovnaní. K námietke neúčinného doručenia výzvy žalovanému žalobca uviedol,\nže pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa uplatňuje teória dôjdenia, a preto nie je rozhodujúce\nfaktické prevzatie zásielky, ale jej vstup do dispozičnej sféry adresáta. Za právne bezvýznamné preto\npovažoval tvrdenie žalovaného, že sa v čase doručovania zdržiaval mimo miesta trvalého pobytu, resp.\nmimo územia Slovenskej republiky. Súčasne zdôraznil, že vznik povinnosti žalovaného plniť z titulu\nručenia nebol ani podľa zákona, ani podľa obsahu Dohody o urovnaní podmienený predchádzajúcou\nvýzvou adresovanou ručiteľovi. Pokiaľ žalovaný namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka na ručiteľský\nzáväzok, žalobca zastával názor, že napriek uzavretiu Dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl.\nObčianskeho zákonníka zostal základný záväzkový vzťah obchodnoprávny, a preto sa aj ručenie\nako akcesorický záväzok spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenia Občianskeho\nzákonníka sa podľa neho použijú len vo vzťahu k úprave dohody o urovnaní ako zmluvného typu. Vo\nvzťahu k námietke neplatnosti Dohody o urovnaní žalobca uvádzal, že žalovaný ani dlžník neuviedli\nkonkrétne skutkové okolnosti, ktoré by zakladali neplatnosť tejto dohody pre omyl vyvolaný ľsťou podľa\n§ 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Obranu žalovaného považoval za všeobecnú, nekonkrétnu\na dôkazne nepodloženú, pričom zdôraznil, že samotný odkaz na listiny nemôže nahradiť povinnosť\ntvrdenia. Zároveň poukázal na písomné uznanie dlhu, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva vyvrátiteľná\n\nprávna domnienka existencie pohľadávky, ktorú žalovaný nevyvrátil. Na podporu svojich tvrdení predložil\naj ďalšie listinné dôkazy, najmä opätovnú písomnú výzvu adresovanú dlžníkovi, prevzatú dňa 12.3.2024,\nako aj listinu označenú ako odsúhlasenie zostatku zo dňa 23.2.2021. Žalobca preto navrhoval, aby súd\nžalobe v celom rozsahu vyhovel.\n5. Žalovaný v priebehu ďalšieho konania uviedol, že so skutkovou ani právnou argumentáciou žalobcu\nnesúhlasí. Vo vzťahu k výkladu Dohody o urovnaní namietal, že z jej obsahu nemožno vyvodiť, že\nby účastníci výslovne vylúčili potrebu predchádzajúcej písomnej výzvy dlžníkovi podľa § 306 ods. 1\nObchodného zákonníka. Podľa jeho názoru dohoda obsahuje len všeobecné vyhlásenie ručiteľa o\nuspokojení veriteľa, ak tak neurobí dlžník, nie však jednoznačnú dohodu o odchýlení sa od zákonnej\núpravy. V prípade pochybností o obsahu zmluvného ustanovenia mal byť podľa žalovaného zvolený\nvýklad v neprospech žalobcu ako strany, ktorá text dohody pripravila. Žalovaný zároveň nesúhlasil ani s\ntvrdením žalobcu, že okolnosti prípadu samy osebe odôvodňovali neexistenciu potreby osobitnej výzvy\ndlžníkovi. Uvádzal, že omeškanie dlžníka pred uzavretím Dohody o urovnaní nemožno bez ďalšieho\nstotožňovať s nepochybným záverom, že dlžník nesplní ani záväzok z urovnania. Za nedostatočné\npovažoval aj žalobcom uvádzané ekonomické ukazovatele dlžníka, keďže podľa jeho názoru nebolo\nmožné vylúčiť, že dlžník si zabezpečí prostriedky na úhradu záväzku iným spôsobom. K doručovaniu\nvýzvy adresovanej ručiteľovi žalovaný uvádzal, že táto okolnosť je významná najmenej pre posúdenie\njeho prípadného omeškania. Zdôrazňoval, že teóriu dôjdenia možno uplatniť len vtedy, ak sa zásielka\nobjektívne dostala do dispozičnej sféry adresáta tak, aby mal reálnu možnosť sa s ňou oboznámiť. Keďže\nzásielka bola uložená až po jeho odchode do zahraničia a len na trojdňovú úložnú lehotu, objektívne\nnemal možnosť ju prevziať, a preto podľa jeho názoru doručenie nemohlo byť účinné. Vo vzťahu k\nnamietanej neplatnosti Dohody o urovnaní žalovaný uviedol, že dôvod neplatnosti spočíva v omyle\nvyvolanom úmyselným ľstivým konaním žalobcu. Tvrdil, že dohoda bola uzavretá v presvedčení, že\nžalobca dlžníkovi skutočne poskytol fakturované služby, pričom až následne preverovaním podkladovej\ndokumentácie malo vyjsť najavo, že tieto služby v skutočnosti poskytnuté neboli. Táto okolnosť mala\nbyť podľa žalovaného podstatná pre uzavretie Dohody o urovnaní a uznanie záväzku, pričom ak by\ndlžník mal vedomosť o skutočnom stave veci, k uzavretiu dohody by nedošlo. Z uvedeného žalovaný\nvyvodzoval, že ak je neplatná Dohoda o urovnaní, nemôže obstáť ani jeho ručiteľský záväzok ako\nzáväzok akcesorický. Na pojednávaní strany zotrvali na svojej predchádzajúcej písomnej argumentácii.\nPrávny zástupca žalovaného navrhol doplnenie dokazovania výsluchom žalovaného a svedka I. L. na\nobjasnenie okolností poskytnutého plnenia a relevantnosti vystavených faktúr. Súd prvej inštancie na\ntieto dôkazné návrhy neprihliadol s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania.\n6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzal zo skutočnosti, že medzi stranami\nnebolo sporné uzavretie Dohody o urovnaní zo dňa 29.6.2021 medzi žalobcom a spoločnosťou PAPILOS\ns. r. o. za účasti žalovaného ako ručiteľa. Za nesporné považoval aj to, že dlžník v tejto dohode uznal\npohľadávky žalobcu špecifikované v prílohe č. 1 v celom rozsahu vrátane príslušenstva a že žalovaný\nv postavení ručiteľa písomne vyhlásil, že tieto pohľadávky uspokojí, ak ich neuhradí dlžník. Za spornú\npovažoval otázku platnosti Dohody o urovnaní a z nej vyplývajúceho ručiteľského záväzku, keď žalovaný\nnamietal ich neplatnosť z dôvodu omylu vyvolaného úmyselným ľstivým konaním žalobcu.\n7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka o obchodných\nzáväzkových vzťahoch a ručení, ako aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich dohodu\no urovnaní. Vychádzal pritom z toho, že pôvodný záväzkový vzťah medzi žalobcom a dlžníkom mal\nobchodnoprávny charakter, a preto sa aj ručenie ako akcesorický záväzok spravuje ustanoveniami\nObchodného zákonníka. Ustanovenia § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka podľa neho dopadajú na\nposúdenie dohody o urovnaní len ako zmluvného typu, zatiaľ čo záväzok z nej vzniknutý si zachováva\nobchodnoprávny režim. V tejto súvislosti zdôraznil, že dohodou o urovnaní dochádza k nahradeniu\npôvodného záväzku novým záväzkom, pričom charakter záväzkového vzťahu sa tým nemení. Vo vzťahu\nk podmienkam vzniku povinnosti ručiteľa súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca dlžníka na plnenie\nvyzval a že ani vo vzťahu k žalovanému nebol vznik jeho povinnosti plniť podmienený predchádzajúcou\nosobitnou písomnou výzvou. Zároveň dospel k záveru, že výzva adresovaná žalovanému sa považuje\nza doručenú okamihom, keď sa dostala do jeho dispozičnej sféry, a to bez ohľadu na to, že ju fakticky\nneprevzal a v čase doručovania sa nachádzal v zahraničí. Vychádzal pritom z teórie dôjdenia podľa §\n45 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n\n8. Nosným dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie však bolo posúdenie obrany žalovaného\nzaloženej na tvrdenej neplatnosti Dohody o urovnaní. V tejto súvislosti súd podrobne vysvetlil význam\npovinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán v sporovom konaní a zdôraznil, že strana, ktorá tvrdí\nskutočnosti vylučujúce nárok protistrany, musí tieto tvrdenia uviesť konkrétne, úplne a substancovane\na zároveň ich aj preukázať. Poukázal na to, že dohoda o urovnaní je osobitným právnym inštitútom,\npri ktorom omyl o tom, čo je medzi stranami sporné alebo pochybné, zásadne nevedie k neplatnosti,\nak nebol vyvolaný ľsťou druhej strany. Právne významné preto podľa súdu bolo len také tvrdenie\nžalovaného, z ktorého by bolo zrejmé, v čom konkrétne spočíval omyl dlžníka a v čom malo spočívať\nľstivé konanie žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný túto svoju procesnú povinnosť\nnesplnil. Konštatoval, že žalovaný síce všeobecne tvrdil neplatnosť Dohody o urovnaní pre omyl\nvyvolaný ľsťou žalobcu, avšak neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné takýto\nzáver vyvodiť, ani ich nepreukázal. Obranu žalovaného preto považoval za nekonkrétnu, neunesenú po\nstránke tvrdení aj dôkazov a tým za procesne neúčinnú. Zároveň poukázal na to, že uznanie pohľadávky\ndlžníkom v Dohode o urovnaní zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania, v\ndôsledku čoho prešlo dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý však opak nepreukázal. Za nedôvodné\npovažoval súd prvej inštancie aj neskoré návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania jeho výsluchom\na výsluchom svedka I. L., prednesené až na pojednávaní. V tejto časti aplikoval sudcovskú koncentráciu\nkonania podľa § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy mohli byť uplatnené už v písomnej fáze konania\na ich vykonanie by si vyžadovalo odročenie pojednávania. Súd zdôraznil, že dokazovanie v sporovom\nkonaní slúži na preukazovanie už tvrdených skutočností, nie na dodatočné zisťovanie možnej obrannej\nverzie skutkového stavu.\n9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia\nani dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti Dohody o urovnaní podľa § 586 ods. 1\nObčianskeho zákonníka. Z toho vyvodil, že Dohoda o urovnaní, ako aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného\nsú platnými právnymi úkonmi, z ktorých žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na uplatnené plnenie.\n10. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že za dlžníka pri uzatváraní Dohody o urovnaní konal žalovaný\nako jeho konateľ, ktorý bol povinný konať s odbornou starostlivosťou a zaobstarať si všetky potrebné\ninformácie o existencii a rozsahu záväzku, ktorý v mene spoločnosti uznával a urovnával. Ak si žalovaný\ntieto skutočnosti pred podpisom dohody neoveril, nemožno podľa názoru súdu následne úspešne tvrdiť,\nže bol uvedený do omylu ľstivým konaním protistrany. V tejto súvislosti súd poukázal aj na listinu\noznačenú ako odsúhlasenie zostatku zo dňa 23.2.2021, z ktorej vyplývalo predchádzajúce potvrdenie\nsprávnosti zostatku pohľadávok zo strany dlžníka konajúceho prostredníctvom žalovaného. Obranu\nžalovaného preto považoval aj z tohto hľadiska za účelovú. Za nelogickú označil aj jeho argumentáciu,\npodľa ktorej mali byť pri uzatváraní dohody sporné iba rozsah a cena služieb, nie však samotná\nexistencia plnenia. Súčasne totiž žalovaný tvrdil, že poskytnutie služieb nebolo vôbec preukázané.\n11. Žalovaný podal proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III 65Cb/22/2024-108 zo dňa 3.6.2025\nodvolanie v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP.\n12. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom\nznemožnil riadne uplatniť jeho procesné práva, a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces. V\ntejto súvislosti vytýkal súdu prvej inštancie predovšetkým to, že nepripustil ním navrhnuté doplnenie\ndokazovania výsluchom svedka I. L. s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, hoci išlo o prvé\npojednávanie vo veci. Takýto postup považoval za formalistický a za odporujúci požiadavke materiálnej\nochrany práv účastníkov konania. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti\nzbraní, keď od žalovaného požadoval preukázanie skutočností, ktoré podľa jeho názoru zaťažovali\ndôkazným bremenom žalobcu. Žalovaný ďalej uvádzal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté\ndôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel aj k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Namietal, že súd mu na jednej strane vytkol neunesenie dôkazného bremena,\nno súčasne mu neumožnil vykonať dôkaz výsluchom svedka, ktorý mal prispieť k objasneniu jeho\nobrany. Za nesprávne považoval aj hodnotenie listu dlžníka zo dňa 13.1.2024, ktorým bola spochybnená\noprávnenosť fakturácie a samotné poskytnutie plnenia zo strany žalobcu. Podľa žalovaného súd\nneprihliadol na rozpor spočívajúci v tom, že v čase, keď mali byť fakturované služby stavebného dozoru\nposkytované, neexistovalo stavebné povolenie, a preto takéto plnenie nemohlo byť reálne vykonávané.\nŽalovaný zdôrazňoval, že táto okolnosť sama osebe spochybňuje existenciu nároku žalobcu už v čase\nuzavretia Dohody o urovnaní, a tým aj existenciu zabezpečeného záväzku. Uviedol, že podpis Dohody\n\no urovnaní a uznanie záväzku nepredstavujú absolútny dôkaz existencie pohľadávky, ale len zakladajú\npresun dôkazného bremena na dlžníka. Podľa jeho názoru však v konaní logicky a dostatočne namietol\nneexistenciu nároku žalobcu tvrdením, že činnosť žalobcu spočívajúca vo výkone stavebného dozoru\nnemohla byť realizovaná v období, keď neexistovalo stavebné povolenie a neprebiehali žiadne stavebné\npráce. Tieto námietky podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy. V tejto súvislosti žalovaný\npoukazoval aj na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej nemožno spravodlivo požadovať od strany,\naby preukazovala neexistenciu určitej skutočnosti. Tvrdil preto, že po vznesení konkrétnej námietky o\nneexistencii stavebného povolenia a nemožnosti faktického poskytovania žalobcom tvrdených služieb\nbolo povinnosťou žalobcu preukázať reálne poskytnutie plnenia, z ktorého odvodzoval svoj nárok.\nŽalovaný zastával názor, že svoje dôkazné bremeno uniesol už tým, že existenciu nároku žalobcu\nlogicky a konkrétne spochybnil. Dodal, že ak dlžník spochybnil poskytnutie plnenia a jeho tvrdenia neboli\npodložené preberacími protokolmi ani inými relevantnými dokladmi, pričom navyše absentovali stavebné\npovolenia, nemohli byť tieto práce titulom na priznanie žalovanej sumy. Z neexistencie hlavného\nzáväzku potom podľa jeho názoru nevyhnutne vyplýva aj neexistencia ručiteľského záväzku žalovaného\nako záväzku akcesorického. Žalovaný napokon uviedol, že práve za účelom odstránenia rozporov v\nskutkovom stave bolo potrebné vykonať ním navrhnutý výsluch svedka I. L., pričom odmietnutie tohto\ndôkazu malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu a následne aj nesprávne právne posúdenie\nveci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces\nnedošlo. Poukázal na to, že nevykonanie navrhnutého dôkazu nemožno subsumovať pod odvolací\ndôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, keďže nevykonanie dôkazu môže mať\nza následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu. Zdôraznil, že súd prvej inštancie\npostupoval v súlade so zásadou sudcovskej koncentrácie konania, keď žalovaný navrhol výsluch svedka\naž na pojednávaní konanom 3.6.2025, hoci mal dostatok priestoru navrhnúť dôkazy už skôr. Žalobca\nďalej uviedol, že svoje tvrdenia počas konania preukazoval viacerými listinnými dôkazmi predloženými\nvčas, zatiaľ čo žalovaný svoje tvrdenia nekonkretizoval a nepodložil relevantnými dôkazmi. Poukázal aj\nna existenciu písomného uznania dlhu, ktoré podľa jeho názoru zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku\nexistencie dlhu a spôsobuje presun dôkazného bremena na žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniam\nžalovaného o nemožnosti výkonu stavebného dozoru bez stavebného povolenia žalobca uviedol, že\nide len o všeobecné a ničím nepreukázané tvrdenia, z ktorých nie je zrejmé, aký stavebný dozor, na\nakej stavbe a v akom období mal byť vykonávaný. Rovnako namietal, že žalovaný nekonkretizoval ani\ntvrdený omyl pri uzatváraní dohody o urovnaní a nepreukázal žiadne ľstivé konanie zo strany žalobcu.\nŽalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal\nmu náhradu trov odvolacieho konania.\n14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných\nrozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219\nods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.4.2026. Po oboznámení sa\ns obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru,\nže odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.\n15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n16.\nPodľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj obsahu spisového materiálu a odvolania\nžalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe\nvykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne meritórne posúdil, svoje\nrozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný,\nnež napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie\n\nsú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.\n18. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nevykonanie ním navrhnutého dôkazu výsluchom svedka,\nodvolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že súd prvej\ninštancie uvedený dôkaz nevykonal z dôvodu, že na tento dôkazný návrh neprihliadol pre jeho\noneskorené uplatnenie žalovaným, a to až na pojednávaní dňa 3.6.2025. Súd prvej inštancie v tejto\nsúvislosti správne aplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania.\n19. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je v civilnom sporovom konaní časovo ohraničené, a to\njednak zákonnou koncentráciou konania, jednak sudcovskou koncentráciou konania, ktoré predstavujú\nkonkretizáciu základného princípu sporového konania vyjadreného v čl. 10 CSP (zásada arbitrárneho\nporiadku). Podľa tohto princípu súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na jeho hospodárnosť\na efektívnosť tak, aby bol naplnený účel civilného sporového konania. Sudcovská koncentrácia konania\nvyjadruje povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany, medzi ktoré patria aj\nnávrhy na vykonanie dôkazov (§ 149 CSP), včas, teda v štádiu konania, v ktorom ich bolo možné\nuplatniť bez neprimeraného predlžovania konania. Prostriedky procesného útoku a obrany nemožno\npovažovať za uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala s náležitou procesnou\nstarostlivosťou a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na takéto oneskorene uplatnené\nprostriedky súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by ich vykonanie vyžadovalo nariadenie ďalšieho\npojednávania alebo vykonanie ďalších procesných úkonov. Zákonodarca týmto spôsobom poskytol\nsúdu dostatočný priestor na riadenie konania a na elimináciu neodôvodnených prieťahov spôsobených\nprocesnou pasivitou alebo nečinnosťou strán.\n20. Žalovaný mal dostatočný časový priestor na to, aby všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia a\ndôkazné návrhy uplatnil už v písomnej fáze konania. Napriek tomu návrh na vykonanie výsluchu\nsvedka predniesol až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 3.6.2025, pričom neuviedol žiadne\nkonkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali, že tento dôkaz nemohol navrhnúť skôr bez svojej viny.\nVykonanie žalovaným navrhovaného dokazovania by si zároveň vyžiadalo odročenie pojednávania, čo\nby znamenalo predĺženie trvania samotného sporu. Za tejto situácie postup súdu prvej inštancie, ktorý\nna tento dôkazný návrh neprihliadol, predstavuje legitímnu a zákonnú aplikáciu sudcovskej koncentrácie\nkonania. Takýto postup nemožno hodnotiť ako formalistický, ale naopak ako prejav riadneho procesného\nvedenia konania, smerujúceho k zabezpečeniu jeho hospodárnosti a efektívnosti. Z uvedeného dôvodu\nnemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.\n21. Pokiaľ žalovaný namietal neúčinnosť doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi, odvolací súd sa\nstotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto námietka nie je dôvodná. V prvom rade je potrebné\nzdôrazniť, že zo samotného obsahu Dohody o urovnaní vyplýva, že vznik povinnosti žalovaného ako\nručiteľa nebol podmienený doručením osobitnej výzvy dlžníkovi, keďže dlžník v dohode svoj záväzok\nvýslovne uznal a bola mu poskytnutá dodatočná lehota na jeho splnenie. Márnym uplynutím tejto lehoty\nvznikla povinnosť ručiteľa plniť bez potreby ďalšieho formálneho vyzývania.\n22. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že režim doručovania\nhmotnoprávnych úkonov sa spravuje ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého\nprejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe okamihom, keď jej dôjde (tzv. teória dôjdenia). Pri\nhmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej\nprávny úkon, ale postačuje, že sa prejav vôle dostane do sféry dispozície adresáta. Pod pojmom\ndostanie sa do sféry dispozície adresáta je potrebné rozumieť stav, keď má adresát objektívnu možnosť\noboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, teda keď sa zásielka dostane do takého postavenia, že\nadresát má reálnu príležitosť sa s jej obsahom oboznámiť. Právna teória aj ustálená súdna prax\nvychádzajú z toho, že takouto situáciou je nielen samotné prevzatie zásielky, ale aj jej doručenie na\nadresu bydliska alebo sídla adresáta, jej vhodenie do poštovej schránky, ako aj uloženie zásielky na\npošte spolu so zanechaním oznámenia o jej uložení. Nie je pritom rozhodujúce, či sa adresát so zásielkou\nskutočne oboznámil, ale postačuje, že mal objektívnu možnosť tak urobiť. Uvedená koncepcia vychádza\nz požiadavky právnej istoty, keďže zabraňuje tomu, aby adresát mohol účinkom právneho úkonu zabrániť\ntým, že zásielku neprevezme alebo sa jej doručeniu vyhne.\n\n23. V danom prípade sa výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, a preto sa považuje za účinne\ndoručenú bez ohľadu na to, či ju žalovaný skutočne prevzal alebo sa s jej obsahom oboznámil.\nSkutočnosť, že sa žalovaný ako štatutár v čase doručovania nezdržiaval na adrese sídla dlžníka, nemá\nz hľadiska účinkov doručenia právny význam.\n24. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť Dohody o urovnaní z dôvodu omylu vyvolaného ľstivým\nkonaním žalobcu, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nie je dôvodná. Omyl ako právne relevantný\ndôvod neplatnosti právneho úkonu predstavuje nesúlad medzi vôľou konajúcej osoby a jej prejavom,\npričom musí ísť o omyl týkajúci sa podstatnej skutočnosti rozhodujúcej pre uzavretie právneho úkonu.\nV prípade dohody o urovnaní však zákon výslovne ustanovuje, že omyl v tom, čo bolo medzi stranami\nsporné alebo pochybné, zásadne neprekáža jej platnosti, ibaže by bol vyvolaný ľsťou druhej strany (§\n586 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\n25. Na to, aby bolo možné dospieť k záveru o neplatnosti dohody o urovnaní z dôvodu omylu, by\nžalovaný musel konkrétne tvrdiť a preukázať, v čom spočíval omyl, akej podstatnej skutočnosti sa\ntýkal a akým konkrétnym konaním ho žalobca úmyselne, teda ľstivo vyvolal. Žalovaný však takéto\nkonkrétne skutkové tvrdenia neuviedol a ani ich nepreukázal. Jeho obrana zostala v rovine všeobecných\na nekonkrétnych tvrdení o neexistencii plnenia, ktoré neboli bližšie špecifikované ani podložené\nrelevantnými dôkazmi. Samotný odkaz na listinné dôkazy bez skutkového rozvinutia nemôže nahradiť\npovinnosť tvrdenia v zmysle § 132 ods. 2 CSP.\n26. Pokiaľ žalovaný v odvolaní ďalej namietal neexistenciu nároku žalobcu z dôvodu, že žalobca\nnemohol fakturované práce reálne vykonať, najmä vzhľadom na absenciu stavebného povolenia a s\ntým spojenú tvrdenú nemožnosť výkonu stavebného dozoru, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka\nnie je dôvodná. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že žalovaný túto svoju obranu formuloval len\nvo všeobecnej rovine bez toho, aby ju náležite skutkovo konkretizoval a preukázal. Žalovaný neuviedol,\nakých konkrétnych plnení sa má jeho námietka týkať, v akom časovom období mali byť tieto práce\nvykonávané, ani akým spôsobom má tvrdená absencia stavebného povolenia vylučovať poskytnutie\nslužieb, ktoré boli predmetom fakturácie a následne aj Dohody o urovnaní. Takto formulovaná obrana\nnie je spôsobilá založiť relevantnú pochybnosť o existencii uplatneného nároku.\n27. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažujú\nstranu sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Samotné\nvšeobecné spochybnenie existencie plnenia bez jeho konkrétneho skutkového vymedzenia a bez\noznačenia a predloženia dôkazov nemôže viesť k záveru o neexistencii nároku žalobcu. Navyše v\nprejednávanej veci došlo k uzavretiu Dohody o urovnaní, v rámci ktorej dlžník výslovne uznal existenciu\npohľadávky žalobcu. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v čase\nuznania existoval, pričom dôkazné bremeno o opaku zaťažuje dlžníka, resp. v tomto konaní žalovaného\nako ručiteľa. Skutočnosti, ktoré mali podľa žalovaného spochybniť samotný vznik nároku žalobcu, preto\nmuseli byť nielen tvrdené, ale aj preukázané a to v takej miere, aby boli spôsobilé túto domnienku vyvrátiť.\nOdvolací súd zároveň poukazuje na to, že dohoda o urovnaní predstavuje osobitný právny inštitút,\nktorého účelom je odstrániť spornosť alebo pochybnosť o existencii práv a povinností medzi stranami\ntým, že ich nahrádza novým, dohodnutým záväzkom. Prípadné námietky smerujúce proti pôvodnému\nprávnemu vzťahu, vrátane námietok týkajúcich sa rozsahu alebo existencie plnenia, sú tak spravidla\npreklenuté samotným urovnaním, pokiaľ nie je preukázaná jeho neplatnosť zákonom predpokladaným\nspôsobom.\n28. Za tejto situácie žalovaný nemohol byť úspešný len s poukazom na všeobecné tvrdenie, že plnenie\nžalobcu nemohlo byť poskytnuté, bez toho, aby konkrétne a preukázateľne spochybnil samotný základ\nzáväzku, ktorý bol predmetom urovnania. Takáto obrana nebola spôsobilá vyvrátiť právnu domnienku\nexistencie záväzku ani spochybniť dôvodnosť uplatneného nároku.\n29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,\nstanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nzistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného\nsúdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\n\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo\nna to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s\njeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).\n30. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie\ndôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť\nskutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.\n31. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1\na § 262 ods. 1 CSP tak, že súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom\nrozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá\nCSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť\nv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "65Cb/22/2024", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "45d654df-b2b8-4d0a-b6a7-aafe924b19d8:77f0686a-6881-4e48-81d0-7148f75034f3", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6123419574.2", "spisova_znacka": "65Cb/22/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Cb/22/2024 z 15. 11. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6123419574.2"}], "citovane_v": []}