Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/588/2011 z 29. 11. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. novembra 2011, sp. zn. 1CoE/588/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6808201375.1
Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/588/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6808201375.1 | 2011-11-29 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebe773f0-82c9-4724-b6c1-ff6cb5fc7153
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6808201375.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/588/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808201375
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6808201375.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Mliekárenská 10, IČO 35 792 752, zast. JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou G. G. Z. v H., Y.
XX, proti povinnému: W. B., T.. XX.XX.XXXX, H. M. XXX, o vymoženie 1.706,07 EUR s príslušenstvom,
vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Júliou Kubjatkovou, Exekútorský úrad Brezno, nám. M. R.Štefánika
11, pod sp. zn. EX 157/2008, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k.
3 Er/3503/2008-62 zo dňa 13.09.2011, takto

r o z h o d o l :

I./ Uznesenie okresného súdu v I. a II. výroku   p o t v r d z u j e .

II./ III. výrok uznesenia  okresného súdu  m e n í   tak, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, výrokom II. zastavil
exekúciu a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej v texte len exekučný
poriadok), pretože vo veci absentuje vykonateľný exekučný titul. Exekučný titul bol vydaný rozhodcom
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, t.j. vydaný bol v rozpore so zákonom. Ide teda o nulitný
právny akt, ktorý nie je možné vykonať. V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách
exekúcie. Poukázal na ustanovenie § 196, § 197 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj na
ustanovenie § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. (v spojení s § 251 O.s.p.). Konštatoval, že vzhľadom na § 203
Exekučného poriadku a § 146 ods. 2 O.s.p. má v predmetnej veci povinnosť nahradiť trovy exekúcie
účastníkov konania oprávnený, nakoľko oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na
vykonanie exekúcie na základe nevykonateľného exekučného titulu, ktorý je nulitným právnym aktom
a hľadí sa naň akoby neexistoval. Súdna exekútorka i povinný uviedli, že si náhradu trov neuplatňujú,
preto súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti tomuto uzneseniu oprávnený. Namietal záver
exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve o revolvingovom úvere zo
dňa XX.XX.XXXX, pretože v zmysle čl. 18 ods. 18.1. zmluvy bola rozhodcovská doložka a konanie
pred rozhodcom dojednané len alternatívne, a teda nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred
arbitrážou. Poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
cieľom zavedenej právnej úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje práva. Tento
cieľ dojednaná rozhodcovská doložka plne rešpektuje, keďže nebráni spotrebiteľovi využiť občianske



súdne konanie. Dojednaná rozhodcovská doložka je v súlade s Prílohou č. 1 k smernici 93/13/EHS písm.
q/, ktoré hovorí o podmienke zmluvy, a nie o rozhodcovskej doložke. Tvrdil, že záver súdu neobstojí
tak z hľadiska komunitárnej úpravy, ale ani z hľadiska úmyslu zákonodarcu a ani vzhľadom na znenie
zákona. Všetky ustanovenia rozhodcovskej doložky uvedené v zmluve možno považovať vo všetkých
jej aspektoch za dohodnuté v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a Občianskym zákonníkom.
Nesúhlasil s rozhodnutím o náhrade trov konania. Poukázal na to, že odvolací súd rozhodnutím č.k. 1
CoE/182/2011-54 zo dňa 27.05.2011 zrušil uznesenie okresného súdu č.k. 3 Er/3503/2008-11 zo dňa
24.01.2011, ktoré odvolaním napadol oprávnený a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd však vo svojom novom rozhodnutí, v rozpore s ustanovením § 224 ods. 3 O.s.p. nerozhodol
o náhrade trov odvolacieho konania. Oprávnený si uplatnil náhradu trov predchádzajúceho, ako aj tohto
odvolacieho konania. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu.

Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Uznesenie okresného súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavení podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a vo výroku o trovách exekúcie podľa § 220 O.s.p.
zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ohľadom
zastavenia exekúcie, ktoré považuje za správne s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd
dopĺňa ďalšie dôvody, ktorými zdôrazňuje správnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň nimi reaguje
na odvolacie námietky.

V danom prípade uzavreli oprávnený a povinný zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa XX.XX.XXXX. Článok 18 ods. 18.1. zmluvy upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku
tak, že: „akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo
súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou
zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred
rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 18.2. tejto zmluvy
o revolvingovom úvere. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy o revolvingovom
úvere spočíva na žalobcovi“.

Na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 1, § 53                     ods.
1, § 54 ods. 1 druhá veta vždy v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. Správne
postupoval okresný súd, ak pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy  aplikované
ustanovenia občianskeho zákonníka vykladal eurokonformne, v zmysle znenia a cieľov smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 05.04.1993. Predmetná smernica
bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý novelizoval Občiansky
zákonník a okrem toho táto smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú
republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Príloha
smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa
bod 1 písm. q/ týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu ohľadom konštatovania, že rozhodcovská
doložka uvedená v článku 18 zmluvných dojednaní je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s
povinným dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak
oprávnený podá žalobu u rozhodcu. Odvolací súd zastáva rovnaké stanovisko, že rozhodcovská doložka
vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah jej znenia sa prieči dobrým mravom a výkon práv a



povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť
dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohol len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť.
Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne.

Z hľadiska právneho posúdenia veci je relevantná právna úprava v čase uzavretia úverovej zmluvy.
Pokiaľ prvostupňový súd poukazoval na znenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, k tomuto
odvolací súd dodáva, že predmetné ustanovenie bolo vnesené do Občianskeho zákonníka v čase po
uzavretí úverovej zmluvy. Avšak pre vecnú správnosť rozhodnutia je táto skutočnosť právne irelevantná,
pretože len zo samotnej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v príkladmom výpočte neprijateľných
podmienok vymenovaných v § 53 ods. 4 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť,
že by takáto rozhodcovská doložka, ktorá nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, nemala byť považovaná za
neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade rozhodcovská doložka je len aleternatívna, t.j. nevyžaduje
od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou, odvolací súd dodáva, že predmetná rozhodcovská
doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom
v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde. O doložku, ktorá vyžaduje, aby
spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom X.: „z pohľadu spotrebiteľa
je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“
štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred
oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami“.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá
exekučnému súdu aj v štádiu prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky
má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku a posudzovaniu povahy priznaných
plnení rozhodcovským rozsudkom ovšem musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu,
ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý si odvodzoval
právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným
titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe
takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno
pokračovať. Vzhľadom na uvedené je záver exekučného súdu o neprípustnosti vedenia exekúcie a o
jej zastavení vecne správny.

V exekučnom konaní exekučný súd zásadne rozhoduje iba trovách „exekúcie“ podľa ustanovení
exekučného poriadku (§ 196 - § 203). Úvahy exekučného súdu, ktoré uviedol a vysvetlil v odôvodnení
rozhodnutia týkajúce sa náhrady trov „konania“ vo vzťahu k všetkým účastníkom exekučného konania a
o aplikácii ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 251 O.s.p. na trovy „exekúcie“ nemajú
oporu v platnej právnej úprave. Pre výrok  súdu, že „žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
exekúcie“ neexistuje žiadny zákonný podklad. V danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu,
že od počiatku bola vykonávaná na podklade nespôsobilého - nevykonateľného exekučného titulu, ktorý
je nulitným právnym aktom a hľadí sa naň akoby neexistoval, pričom návrh na vykonanie exekúcie na
základe takéhoto titulu podal oprávnený. Z tohto dôvodu záver okresného súdu o zavinení oprávneného
na zastavení exekúcie a s tým spojená jeho povinnosť platiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podľa
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku je správny. Exekučný poriadok teda upravuje kto má platiť súdnemu



exekútorovi trovy exekúcie, pričom v zásade tieto  v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza
povinný. Iba výnimočne oprávnený musí splniť povinnosť trovy platiť z dôvodu uvedeného v § 203 ods. 1
Exekučného poriadku (zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie) a podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku (povinný  je nemajetný). Iba z dôvodu, že súdny exekútor náhradu trov konania neuplatnil, ho
táto zákonná povinnosť v danom prípade nestíha. Je tu na mieste výrok súdu, že súdnemu exekútorovi
sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. Ak súd vo výroku rozhodnutia uvádza, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov exekúcie, znamená to, že posudzoval nároky pre možné priznanie tohto
práva všetkým z účastníkov konania, avšak exekučný poriadok takéto právo nie každému z účastníkov
exekučného konania priznáva. Výrok okresného súdu je vo vzťahu k povinnému nadbytočný. Rovnako je
nadbytočný aj vo vzťahu k oprávnenému, a to jednak z dôvodu, že absentuje právna úprava pre možnosť
priznania trov exekúcie oprávnenému a jednak z dôvodu, že povinnosť platiť trovy tejto exekúcie v
dôsledku zavinenia na zastavení exekúcie stíha samotného oprávneného v zmysle ustanovenia § 203
ods. 1 O.s.p. Preto nebolo možné vyhovieť odvolacej požiadavke oprávneného a priznať mu trovy
exekúcie, vrátane trov predchádzajúceho odvolacieho konania. Navyše odvolací súd poukazuje na to,
že v predchádzajúcom odvolacom konaní došlo síce k zrušeniu uznesenia okresného súdu, avšak z
iných dôvodov než aké boli uplatnené oprávneným v odvolaní, a to v podstate v neprospech samotného
oprávneného.

Odvolací súd výrok exekučného súdu o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi sa
náhrada trov exekúcie nepriznáva, a to v súlade s ustanovením § 220 O.s.p., podľa ktorého odvolací
súd rozhodnutie súdu prvostupňového stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie
(§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.