Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/103/2011 z 3. 10. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 3. októbra 2011, sp. zn. 14Co/103/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6809206428.1
Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/103/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6809206428.1 | 2011-10-03 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2123d7eb-4580-4b31-a7cc-61558bba2b41
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6809206428.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/103/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809206428
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6809206428.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka
senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD. členovia senátu v právnej veci navrhovateľa
M.. D. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I. XXX, XXX XX Z. proti odporcovi D. U., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom G. XXX, XXX XX G. zastúpený D.. D. G., advokátom, so sídlom N. Y. XXX/X, XXX XX Z., o
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Revúca zo dňa 11.1.2011 č.k. 5C 173/2009-87 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok okresného súdu.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 118,44 Eur na účet
právneho zástupcu odporcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby sa mu
odporca písomne ospravedlnil za nepravdivé obvinenia, ktoré uviedol na mimoriadnom rokovaní výboru
E. G. dňa 20.7.2009, na mimoriadnej členskej schôdzi E. G. dňa 23.7.2009 a na ústnom pojednávaní
zvolanom A. O. K. v Z. dňa 7.8.2009 na adresu navrhovateľa, že poľoval nedovoleným spôsobom
a zároveň odvolať tieto nepravdivé obvinenia. Súčasne sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 3 500,- Eur. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania
vo výške 565,52 Eur a tiež nahradiť trovy štátu - svedočné vo výške 29,04 Eur. Prvostupňový súd
považoval za preukázané, že odporca urobil oznámenie o skutočnostiach, ktorých bol svedkom vo
večerných hodinách dňa 17.7.2009 tak, ako sa mu z jeho pohľadu javili, v rámci E. V. G.. Stotožnil
sa s názorom právneho zástupcu odporcu v tom, že pokiaľ odporca, ktorý je poľovníkom a členom
poľovníckeho združenia, bol svedkom udalostí, o ktorých mohol mať podozrenie, že pri nich došlo k
neoprávnenému spôsobu lovu, bol nielen oprávnený, ale aj povinný takéto oznámenie urobiť, takáto
povinnosť mu nepriamo vyplývala z ust. § 9 ods. 1 Zákona o poľovníctve, z ust. § 7 ods. 1 písm.
c/ Stanov H. E. V.. Oznámenie urobil na pôde poľovníckej organizácie. Akým spôsobom poľovnícke
združenie s týmto oznámením naložilo a ako toto oznámenie prešetrilo a vyhodnotilo a aké dôsledky na
základe jeho prešetrenia vyvodilo voči navrhovateľovi, teda všetky následné konania zo strany E. V. G.
nemožno pripisovať na ťarchu odporcovi, ani z nich vyvodzovať jeho prípadnú zodpovednosť za zásah
do osobnostných práv navrhovateľa. Podľa prvostupňového súdu jediným konaním, ktorým mohlo zo
strany odporcu dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa bolo urobenie oznámenia v rámci
E. V. G. a prípadne jeho následná výpoveď pred A. O. K. v Z.. Súd nemal v konaní preukázané, že by
tvrdenia odporcu v týchto uvádzané boli lživé a urobené s úmyslom poškodiť navrhovateľa. Oznámenie v
žiadnom prípade nemožno považovať  za exces zo strany odporcu a preto týmto jeho konaním nemohlo
dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Podľa záveru prvostupňového
súdu, nakoľko zásah do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti nebol zásahom neoprávneným, právne



nedovoleným, preto navrhovateľovi neprináleží ochrana podľa § 13 Obč. zák. a preto súd návrh v
celom rozsahu (teda aj v časti, v ktorej požadoval ospravedlnenie a v časti, v ktorej požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch)  zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p..
S rozhodnutím okresného súdu a s jeho odôvodnením sa nestotožňuje. Podľa jeho názoru vyjadrenia
odporcu sú neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa. Nespochybňuje pritom
legitímne právo a povinnosť poľovníka oznámiť skutočnosti nasvedčujúce, že došlo k nelegálnemu
spôsobu lovu zveri, avšak odporca v danom prípade uviedol svoje ničím nepodložené dohady,
alebo vedome nepravdivé a skreslené informácie. V dôsledku toho odporca nesie zodpovednosť
za následky, ktoré svojim neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa spôsobil. V
čase podania oznámenia o nedovolenom spôsobe lovu na mimoriadnom rokovaní výboru E. dňa
23.7.2009 si musel byť odporca vedomý toho, aké následky môže svojim nepravdivým obvinením
spôsobiť a to okrem šírenia informácii v poľovníckej verejnosti, tak aj mimo nej, teda môže privodiť
nebezpečenstvo disciplinárneho postihu navrhovateľa podľa vnútorných predpisov E. G., obmedzenia
alebo znemožnenie lovu zveri v tomto  E., nebezpečenstvo disciplinárneho postihu pred orgánmi štátnej
správy na úseku poľovníctva a tiež nebezpečenstvo trestného stíhania. Preto neobstojí záver súdu, že
odporca nenesie zodpovednosť za to, čo sa udialo potom, ako navrhovateľa krivo obvinil na rokovaní
výboru E. G.. Skutočnosť, že vyjadrenia odporcu o tom, že navrhovateľ  lovil nepovoleným spôsobom
nie sú pravdivé, vyplýva z vykonaného dokazovania.

Podľa názoru navrhovateľa z vykonaného dokazovania je preukázané, že tvrdenia odporcu boli lživé a
objektívne boli spôsobilé poškodiť navrhovateľa a skutočne ho aj poškodili.  Má preto právo na ochranu
osobnosti, konkrétne na ochranu svojej cti a dobrej povesti v zmysle § 11 Obč. zák..  Poukazuje na
tvrdenia odporcu s tým, že navrhovateľ ako v súdnom konaní, tak aj v predchádzajúcom disciplinárnom
konaní tvrdil, že tieto obvinenia nie sú pravdivé a v disciplinárnom konaní a tiež súdnom konaní túto
skutočnosť aj preukázal. Tvrdenie odporcu, že videl motorové vozidlo, bolo vyvrátené v disciplinárnom
konaní ohliadkou na mieste samom a predloženou mapou. Z miesta, kde odporca sedel, nemohol
pohybujúce sa vozidlo vidieť, čo na pojednávaní sám priznal.  Odporca nemohol vidieť, či má vozidlo
rozsvietené prídavné reflektory, nakoľko prichádzajúce vozidlo nevidel. Tieto prídavné svetlá navrhovateľ
nerozsvietil ani pri jazde, ani pri otáčaní. Rovnako nemohol odporca počuť otvorenie dvier na vozidle,
vzhľadom na vzdialenosť medzi ním a vozidlom navrhovateľa. Nemohol tiež počuť výstrel potom, ako
vozidlo zastalo pri posede, otočilo sa, aj na vozidle sa otvorili dvere, pretože k výstrelu došlo ešte počas
pohybu vozidla smerom k posedu. Túto skutočnosť zhodne potvrdil navrhovateľ, aj svedok T.. Odporca
na pojednávaní potvrdil, že vozidlo nevidel.  Odporca nemohol jasne vidieť, že sa strieľalo na diviaky
tak, ako to tvrdil, pretože zároveň tvrdil, že v čase výstrelu už bola tma. Až do stretnutia s pánom T.
nevedel kto strieľal a nemal vedomosť o tom, že niekto na posede zvanom lavička vôbec je. Nemohol
preto vidieť, na čo sa strieľa. Tvrdí, že výstrel nemohol padnúť po 22,00  hod., keď o 22,00 hod. bol
odporca a svedok Y. odpísaný z knihy návštev poľovného revíru. V uvedenom období bolo možné loviť
diviačiu zver najdlhšie hodinu po západe slnka t.j. do 21,40 hod. a preto po tomto čase nemohol ani
sám odporca poľovať, tejto skutočnosti si bol dobre vedomý a preto čas odpísania sa z knihy návštev
revíru o 22,00 hod. nemá iné logické vysvetlenie než to, že odporca rovnako ako všetci ostatní poľovníci
uviedol do knihy čas, kedy z revíru odišiel. Rovnako čas zapísania do knihy návštev revíru nie je časom,
kedy poľovník začne reálne na posede poľovať, ale čas, kedy do revíru prišiel. Ani telefonický rozhovor
medzi odporcom a svedkom Y. nepreukazuje, že k výstrelu došlo po 22,40 hod., ide len o tvrdenie
odporcu produkované na svoju obranu.  Svedok Y. na pojednávaní potvrdil, že čas jeho odpísania sa v
knihe návštev je časom, kedy sa skutočne odpísal, nakoľko navrhovateľ, M.. T., odporca aj svedok Y.
sa stretli pri odpisovaní sa z knihy návštev revíru, k tejto udalosti preukázateľne došlo približne o 22,00
hod. je tvrdenie odporcu, svedka Y. a družky odporcu svedkyne U. nepravdivé. Poukázal zároveň na
protirečivosť tvrdení svedkyne U. v detailoch, na základe čoho súd jej výpoveď nemôže považovať za
hodnovernú a pravdivú.  Navrhovateľ má za to, že pokiaľ by prvostupňový súd doplnil dokazovanie v
súlade s návrhom navrhovateľa a vykonal ohliadku na mieste, alebo prehral videozáznam založený do
súdneho spisu mohol sám vyhodnotiť pravdivosť výpovedí jednotlivých svedkov a účastníkov konania
a urobiť si správny úsudok o tom, čo odporca a svedkyňa U. mohli vidieť. Tvrdí, že odporca v konaní
nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, ktoré sa dotkli cti a ľudskej dôstojnosti navrhovateľa ako občana,
otca, manžela, podnikateľa, poľovníka a tvorcu jedného z najväčších súkromných revírov na území



SR. Na svojich nepravdivých tvrdeniach zotrval a odmietol ich odvolať a doposiaľ sa navrhovateľovi
neospravedlnil. Z týchto dôvodov sa navrhovateľ domnieva, že samotné zadosťučinenie vo forme
odvolania nepravdivých tvrdení a ospravedlnení nepostačuje na reperáciu ujmy, nakoľko utrpená ujma  v
značnej miere znížila dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa spoločnosti.  Domáha sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne zmeny rozhodnutia v
zmysle návrhu navrhovateľa.

K odvolaniu navrhovateľa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril odporca.
Trvá na tom, že oznámením skutočností, ktoré videl dňa 17.7.2009 výboru E. si splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 2 ods. 1 Zákona o poľovníctve a § 7 ods. 1 písm. c/ Stanov H. E. V.. Toto
oznámenie o uvedených skutočnostiach bolo adresované E. G. a šlo nielen o legitímne právo, ale aj
povinnosť každého poľovníka. V uvedenej veci sa viedlo trestné konanie, ktoré skončilo uznesením
o zastavení trestného stíhania, pričom z odôvodnenia vyplynulo, že skutok formálne naplnil znaky
trestného činu pytliactva, avšak stupeň nebezpečnosti konania nebol taký, aby po materiálnej stránke
bolo možné konanie podozrivých kvalifikovať ako trestný čin, pričom obaja podozriví boli za toto konanie
disciplinárne potrestaní, keď tento trest možno považovať za dostatočný. Skutočnosti uvádzané v
odvolaní navrhovateľa sú účelové v snahe na detailoch spochybniť výpoveď odporcu. Navrhované
dôkazy - videozáznam a ohliadka považuje za účelové, pretože videozáznam nebol vyhotovený žiadnym
z orgánov, ktoré vec prešetrovali a môže byť účelovo prispôsobený potrebám navrhovateľa.

Navrhovateľ v celom konaní a rovnako v odvolacom konaní tvrdí, že odporca ho obvinil z nedovoleného
spôsobu lovu, avšak táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho konania, ani oznámenia odporcu. Ten iba
uviedol, čo predmetného dňa videl a ostatné skutočnosti t.j. o posúdenie, či ide o nedovolený spôsob lovu
alebo nie, bolo vecou orgánov, ktoré tieto oznámenia prijali, posúdili ho a vyhodnotili, čo však nemožno
pripísať odporcovi.

Napriek tomu, že v konaní navrhovateľ požaduje nemajetkovú ujmu vo výške 3 500,- Eur žiadnym
spôsobom nepreukázal skutočnosť, že došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti
v spoločnosti. Navrhovateľ túto skutočnosť zúžil na tvrdenie svoje a svojej manželky, avšak neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti potvrdzujúce jeho tvrdenie. Z celého konania pred súdom vyplýva, že
zo strany odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, nakoľko
o neoprávnený  zásah nejde v prípadoch, ak k zásahu došlo v rámci plnenia povinnosti stanovenej
zákonom, ktorá ukladá odporcovi ako poľovníkovi oznámiť všetky skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
dochádza resp., že došlo k porušeniu predpisov na úseku poľovníctva.  Navrhuje potvrdiť napadnutý
rozsudok ako vecne správny a priznať mu náhradu trov aj odvolacieho konania.

Krajský súd preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.. Napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.

Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu a konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe dokazovania správne zistil skutkový stav a vo veci aj
správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave. Na správnych skutkových zisteniach
prvostupňového súdu sa ani v štádiu odvolacieho konania nič nezmenilo.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia,  môže sa v odôvodnení obmedziť len  na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citovaného zákonné ustanovenie odvolací súd považuje odôvodnenie prvostupňového
súdu za vecne správne a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. K tomu uvádza:



V súdenej veci sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi písomného ospravedlnenia za nepravdivé
obvinenia, ktoré uviedol celkom 3 - krát (na mimoriadnom rokovaní výboru E. G. dňa 20.7.2009, na
mimoriadnej členskej schôdzi E. G. dňa 23.7.2009 a na ústnom pojednávaní pred A. O. K. v Z. dňa
7.8.2009), zároveň žiadal, aby odporca tieto obvinenia odvolal.  Okrem toho si uplatnil nemajetkovú ujmu
3 500,- Eur.  Tejto ochrany sa domáhal s poukazom na čl. 10 listiny základných práv a slobôd, ako aj
na ust. § 11 a 13 Obč. zák..

Samotný obsah tvrdení, ktoré na adresu navrhovateľa uviedol odporca, nie je sporný. Navrhovateľ tvrdí,
že ide  o nepravdivé tvrdenia, týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby, ktoré spravidla už samé o sebe
predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti.

Odporca sa v priebehu konania bránil tým, že len splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 2 ods.
1 Zákona o poľovníctve č. 23/1962 Zb. platného a účinného v čase, kedy k incidentu došlo, ako aj § 7
ods. 2 Stanov H. E. V..

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb. o poľovníctve účinného v čase, kedy k tvrdenému zásahu došlo,
právo poľovníctva je súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo
inak usmrtenú zver si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri.

Podľa § 11 Obč. zák.  fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Obč. zák.  fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z pohľadu tejto základnej právnej úpravy prvostupňový súd správne posudzoval, či predmetné
oznámenie odporcu o konaní navrhovateľa bolo zásahom do jeho osobnostných práv a to zásahom
neoprávneným.  Prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu správne vychádzal zo zistenia, že
odporca uvedené oznámenia urobil vo vzťahu k E. V. G. a následne pred  A. O. K. v Z.. Pri posúdení
oprávnenosti zásahu je dôležité skúmať súvislosti, za ktorých došlo k oznámeniu, to znamená kto a v
akom postavení voči „poškodenému“ sa konania dopustil, kde sa ho dopustil a akým spôsobom sa ho
dopustil. V danom prípade odporca vystupoval ako člen E. V. vo vzťahu k navrhovateľovi, ako k ďalšiemu
členovi E. V., urobil tak na pôjde poľovníckej organizácie (výboru, členskej schôdze resp. A. O. K.), urobil
tak písomným resp. ústnym oznámením skutočností, ktorých bol svedkom z hľadiska svojho osobného
pozorovania a hodnotenia. V takýchto súvislostiach súhlasí odvolací súd s názorom prvostupňového
súdu v tom, že oznámenie odporcu v tomto prípade nemožno považovať za neoprávnený zásah do
osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že  v oznámení odporca uviedol
nepravdivé skutočnosti, táto okolnosť nebola v rámci správneho konania ani vyvrátená ani potvrdená,
v rámci trestného konania, ktoré bolo zastavené, sa konštatuje formálne naplnenie znakov trestného
činu pytliactva a vzhľadom na stupeň nebezpečnosti, ktorý nebol taký, aby po materiálnej stránke
bolo možné toto konanie kvalifikovať, ako trestný čin, keď už obaja boli disciplinárne postrestaní
(čo dodatočne bolo zrušené), bolo trestné konanie zastavené. Možno teda uzavrieť, že oznámenie
odporcu o skutočnostiach, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila, ani nevyvrátila vzhľadom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti, nemalo takú intenzitu, aby vážnejším spôsobom zasiahlo do občianskej
cti navrhovateľa, navyše šlo o konanie, ktoré nemožno kvalifikovať ako neoprávnené, ako správne
vyhodnotil aj prvostupňový súd. Správne preto rozhodol prvostupňový súd, keď návrh zamietol a to v
celom rozsahu, ktoré rozhodnutie považuje odvolací súd za správne. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody
navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani
dôkazy, ktoré by nemal k dispozícii prvostupňový súd, s ktorými by sa nebol zaoberal, resp., ktoré
by nebol vyhodnotil. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní napáda skutkové závery prvostupňového súdu



poukazujúc na ním tvrdené rozpory v svedeckých výpovediach svedkyne U. a svedka Y., jeho dôvody
na preukázanie, že šlo o nepravdivé tvrdené skutočnosti zo strany odporcu nie sú tak významné, aby
mohli zvrátiť právny záver prvostupňového súdu v tom, že zo strany odporcu nešlo o neoprávnený
zásah v zmysle ust. § 11 Obč. zák.. Preveriť, či odporcom oznámená skutočnosť je pravdivá, bolo
úlohou orgánov E. V. a A. O. K., navyše odporca sám nikde neuviedol, že by sa navrhovateľ dopustil
nedovoleného spôsobu lovu zveri.  Odporca opísal skutočnosti, ktorých bol svedkom, na základe
vlastného pozorovania, avšak toto nehodnotil. Hodnotenie konania navrhovateľa ako nedovoleného
spôsobu lovu zveri urobili orgány E. V. resp. A. O. K..  Aj na túto skutočnosť však správne poukázal
prvostupňový súd.

V zmysle uvedeného preto odvolací súd nezistil dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého
rozsudku tak, ako je to navrhované v odvolaní a preto napadnutý rozsudok potvrdil považujúc ho za
vecne správny a aj správne odôvodnený (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1
O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania  za poskytnutú právnu službu
jedného úkonu - spracovanie písomného vyjadrenia vo výške 91,29 Eur, 1 x réžijný paušál 7,41 Eur a
20% DPH 19,74 Eur, spolu 118,44 Eur, ktoré v zmysle § 149 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu odporcu.

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.