Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/72/2009 z 3. 4. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 3. apríla 2012, sp. zn. 23S/72/2009, ECLI:SK:KSBB:2012:6009200926.5 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/72/2009 | ECLI:SK:KSBB:2012:6009200926.5 | 2012-04-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc76f3dc-80a7-4363-88cc-072e7ce5d31b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6009200926.5 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/72/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6009200926
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6009200926.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov
senátu JUDr. Jána Škvarku a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: Viva M&M, s.r.o.
Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 635 120, zast. advokátom Mgr. Františkom Popperom so
sídlom Horná 10, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/7628-44451/2009/990447-r zo
dňa 06.04.2009, takto

r o z h o d o l :

I./ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

II./ Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Banská Bystrica I rozhodnutím č. 651/230/66547/08/Ška
zo dňa 05.12.2008 v zmysle § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov znížil
žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie september 2007 o sumu 147.060,- Sk a priznal nadmerný odpočet v sume 67,- Sk.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty
daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 30.10.2008 a dodatok č. 1 k protokolu zo
dňa 04.12.2008. Protokol a dodatok č. 1 boli so žalobcom prerokované a doručené dňa 04.12.2008.
Vykonanou kontrolou bolo zistené porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty
v platnom znení. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. D-1/
IX/07 (VS 300907/V) zo dňa 30.09.2007 (dátum dodania) dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., Podháj
57 za odpredaj spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu
č. XXXXXX/V zo dňa 30.09.2007, výška základu dane bola 774.000,- Sk, 19% DPH 147.060,- Sk.
Predmetom zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu zo dňa 30.09.2007 bol prevod práva na riešenie
k vynálezu pod názvom: Spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty. Prevodcom
práva na riešenie bol spoluprihlasovateľ VARS Slovakia, s.r.o., na základe prihlášky k vynálezu č. PP
XXXX/XXXX, . registrovanej na Úrade priemyselného vlastníctva SR Banská Bystrica dňa 26.02.2007.
Podľa citovanej zmluvy sa prevádzalo právo na riešenie v rozsahu spolumajiteľského podielu - 0,01%
z prevodcu VARS Slovakia, s.r.o. na nadobúdateľa - žalobcu.

Správca dane poukazoval na 3 dôvody neuznania nároku na odpočítanie dane, pričom prvý dôvod
bol uvedený a rozpísaný iba v protokole z vykonanej kontroly, avšak na základe dodatku č. 1 bol
tento dôvod vypustený. Podstatou tohto dôvodu bolo to, že medzi dokladmi, ktoré boli predložené
k výkonu daňovej kontroly nebola písomná zmluva o prevode práva na riešenie medzi pôvodcami
vynálezu (spolupôvodcami vynálezu) a medzi prihlasovateľmi prihlášky k vynálezu vedenej na Úrade



priemyselného vlastníctva SR pod č. PP XXXX-XXXX pod názvom: Spôsob úpravy mastencového
produktu s vysokým stupňom čistoty. Existencia prevodu práva na riešenie bola uvedená v bode 2.
dohody o miere vkladu do vytvorenia vynálezu zo dňa 01.07.2007, kde bolo uvedené, že pôvodcovia
podpísali dňa 15.08.2006 čestné prehlásenie, ktorým postúpili právo na podanie prihlášky celkovo
dvanástim prihlasovateľom. Uvedené čestné prehlásenie však nenahrádzalo písomnú zmluvu podľa
ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z.z. Taktiež predložená dohoda o miere vkladu do vytvorenia
vynálezu zo dňa 01.07.2007 nebola podpísaná spolupôvodcami.

V odôvodnení prvostupňového orgánu boli takto rozpísané iba dva dôvody neuznania odpočítania dane,
a to 1./ zmluva č. XXXXXXX/V o prevode spolumajiteľského podielu (ktorá bola podkladom k vystaveniu
faktúry zo dňa 30.09.2007) uzatvorená medzi spoločnosťou VARS Slovakia, s.r.o. ako dodávateľom
a žalobcom ako odberateľom, nebola podľa názoru daňového úradu za spoločnosť VARS Slovakia,
s.r.o. podpísaná oprávnenou osobou, nakoľko G.. O. v čase podpisu zmluvy nebol splnomocneným
zástupcom spoločnosti VARS Slovakia, s.r.o. 2./ v čase podpisu zmluvy o prevode spolumajiteľského
podielu zo dňa 30.09.2007 bola spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o. v zmysle čl. 1 predmetnej zmluvy
majiteľom práva na riešenie vo výške 6,95 % a spoločnosť žalobcu majiteľom práva na riešenie vo výške
1,00 %. Prevodom práva na riešenie na základe tejto zmluvy malo dôjsť podľa názoru daňového úradu
iba k ďalšej zmene rozsahu veľkosti vlastníckych podielov na riešení medzi predmetnými spoločnosťami,
ktoré už pred prevodom boli vlastníkom práva na riešenie k vynálezu podanému prihláškou č. PP XXXX/
XXXX, pričom užívateľské práva predmetného vynálezu ostali nezmenené. Daňový úrad v tejto súvislosti
poukazoval na ustanovenie § 20 ods. 3, § 20 ods. 7 Patentového zákona č. 435/2001 Z.z. s tým, že
spoluprihlasovatelia môžu v praxi využívať technický prínos vynálezu (patentu) ako celku bez ohľadu
na svoj podiel na riešenie.

Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol
druhostupňový správny orgán - žalovaný rozhodnutím č. I/221/7268-44451/2009/990447-r zo dňa
06.04.2009. Žalovaný sa stotožnil v celom rozsahu so skutkovým zistením prvostupňového správneho
orgánu ako aj so závermi, že v danom prípade nedošlo k naplneniu podmienky ustanovenia §
49 ods. 2 zákona o DPH, ktorá skutočnosť bola podľa záverov rozhodnutia žalovaného dôvodom
neuznania odpočítania dane z predmetnej faktúry č. 300907/V zo dňa 30.09.2007. Žalovaný poukázal
na ustanovenia patentového zákona č. 435/2001 (§ 20 ods. 1, § 20 ods. 2, § 20 ods. 3, § 20
ods. 7 s tým, že prevod práva deklarovaný predmetnou faktúrou a zmluvou zo dňa 30.09.2007
predstavuje zmenu rozsahu veľkosti vlastníckych podielov na riešení medzi prevodcom VARS Slovakia a
nadobúdateľom žalobcom, ktorý ako spoluprihlasovatelia (podľa prihlášky vynálezu zo dňa 26.02.2007)
už boli pred týmto prevodom vlastníkmi predmetného práva na riešenie k vynálezu podanému prihláškou
č. XXXX-XXXX zo dňa 26.02.2007 a užívateľské práva k predmetnému vynálezu zostali nezmenené.
Žalobca sám na základe výpisu z registra prihlášok Úradu priemyselného vlastníctva SR ako jeden
zo spoluprihlasovateľov prihlášky k vynálezu č. XXXX-XXXX deklaroval vlastníctvo podielu práva na
riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok. Fakturované plnenie - prevod práva na
riešenie vo výške 1/10000, t.j. 0,01% z prevodcu VARS Slovakia, s.r.o. na žalobcu preto nepoužije na
účely svojho podnikania. Týmto podľa názoru žalovaného nedošlo k splneniu podmienky na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH a daňovou kontrolou preto nebolo uznané odpočítanie dane
v sume 147.060,- Sk z predmetnej faktúry.

Žalovaný neuznal ani vysvetlenia žalobcu v odvolaní, že napriek tomu, že je spolumajiteľom práv
na riešenie patentu a vlastní svoj podiel, tak nie je oprávnený autonómne využívať vynález, lebo
spoluprihlasovatelia sa dohodli na využívaní práv odlišne od toho ako to ustanovuje zákonná úprava a
dohoda spoluprihlasovateľov na využívanie vynálezu (zo dňa 30.06.2006) má prednosť pred zákonnou
úpravou. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal opätovne na ustanovenia patentového zákona (§ 20
ods. 7 a § 20 ods. 3) s tým, že z citovaných ustanovení vyplýva, že podľa § 20 ods. 3 patentového
zákona ide o modifikáciu všeobecnej úpravy § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď rozhodovanie
o hospodárení majoritným spôsobom nie je v prípade patentu na vynález (práva na riešenie) v plnom
rozsahu vhodné. Za podstatný dôvod neuznania odpočítania dane z predmetnej faktúry považoval
žalovaný nesplnenie podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože žalobca
ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k vynálezu č. XXXX-XXXX zo dňa 26.02.2007 deklaroval
vlastníctvo podielu práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, a preto



fakturované plnenie (prevod ďalšieho podielu práva na riešenie) nepoužije na účely svojho podnikania.
Ani výroba a predaj vzoriek upraveného mastenca nepreukazujú použitie fakturovaného plnenia na účely
podnikania.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
ako aj prvostupňového rozhodnutia s tým, že orgány žalovaného posúdili vec po právnej stránke
nesprávne, ich rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a rozhodnutie
žalovaného je nezrozumiteľné po logickej stránke.

V žalobe žalobca nesúhlasil s hlavným dôvodom správnych orgánov pre neuznanie odpočítania dane
z predmetnej faktúry (nesplnenie podmienok § 49 ods. 2 zákona o DPH). V tejto súvislosti uviedol, že
účelom legislatívnej úpravy odpočtov DPH je celkom zbaviť podnikateľov záťaže DPH, ktorá je splatná
alebo bola odvedená v rámci všetkých jeho ekonomických činností a spoločný systém DPH zaručuje
neutralitu, pokiaľ ide o daňovú záťaž všetkých ekonomických činností bez ohľadov na ich ciele alebo
výsledky za podmienky, že všetky činnosti podliehajú DPH. Ekonomická činnosť môže podľa žalobcu
spočívať aj v niekoľkých postupných transakciách, do ktorých by mali patriť aj prípravné činnosti, ako
nadobudnutie majetku a teda aj nákup nehmotného majetku, ktorý tvorí časť týchto činností (snaha
žalobcu realizovať projekt úpravy mastenca v praxi). Samotný princíp DPH vyžaduje, že prvé investičné
výdavky vynaložené za účelom zahájenia podnikania (upravovania mastenca) musia byť považované
za ekonomickú činnosť. Žalobca vytýkal žalovanému aj správcovi dane, že posúdili predmet sporu síce
z hľadiska patentového zákona č. 435/2001 Z.z., avšak na úkor základných princípov dane z pridanej
hodnoty uvedených v smerniciach ES a v zákone o DPH. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia
zákona o DPH § 3 ods. 1 (pojem zdaniteľná osoba), § 3 ods. 2 (pojem ekonomická činnosť), § 9 ods. 1
písm. a/ (pojem dodanie služby), ďalej poukázal na ustanovenie článku 25a Smernice rady 2006/112/ES,
podľa ktorého poskytovanie služieb môže okrem iného pozostávať aj z prevodu nehmotného majetku
nezávisle od toho, či je alebo nie je predmetom dokumentu stanovujúce vlastnícke právo. Z uvedeného
vyvodil, že prevod spolumajiteľského podielu k právu na riešenie podľa zmluvy č. XXXXXX/V zo dňa
30.09.2007 predstavuje zdaniteľný obchod podliehajúci DPH. Keďže prevod spolumajiteľského podielu
k právu na riešenie je dodaním služby, ktorá nie je oslobodená od dane, potom prevodcovi bez ohľadu
na to, že nadobúdateľ mal právo podľa § 20 ods. 3 Patentového zákona využívať vynález, vzniká
daňová povinnosť dňom dodania služby. Mal za to, že žalovaný a správca dane zmluvu o prevode
spolumajiteľského podielu zo dňa 30.09.2007 neposúdili ako prevod spolumajiteľského podielu k právu
na riešenie, ale len ako prevod práva na riešenie. Z uvedeného dôvodu za ekonomickú činnosť, z ktorej
sa dosahuje príjem považovali len využívanie vynálezu a príjmy spojené s jeho využívaním bez toho, aby
posúdili aj príjmy spojené s prevodom spolumajiteľského podielu. Ďalej poukázal aj na ustanovenie § 20
ods. 3 Patentového zákona s tým, že v dôvodovej správe sa uvádza, že v tomto prípade ide o modifikáciu
všeobecnej úpravy § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď rozhodovanie o hospodárení majoritným
spôsobom nie je v prípade patentu na vynález v plnom rozsahu vhodné. Podľa žalobcu v ustanovení
§ 20 ods. 3 Patentového zákona ide predovšetkým o riešenie technickej otázky využívania patentu na
vynález a ochranu menšinových spoluvlastníkov. Autonómne využívanie vynálezu sa však nevzťahuje
na prevod patentu a na zriadenie licencie, kde bude úprava v plnom rozsahu zodpovedať ustanoveniam
§ 139 a § 140 OZ. V daných prípadoch príjmy plynúce z prevodu patentu, alebo zriadenia licencie sa
budú rozdeľovať medzi spolumajiteľov pomernou časťou zodpovedajúcou veľkosti ich spoluvlastníckeho
podielu, ktorý sa odvodzuje od rozsahu práv na riešenie podľa § 20 ods. 2 Patentového zákona. Žalobca
zmluvou o prevode spolumajiteľského podielu zvýšil svoj spoluvlastnícky podiel a tým zvýšil aj svoj
podiel na príjmoch plynúcich s využitia vynálezu, resp. z prevodu patentu alebo zo zriadenia licencie.
Žalobca v žalobe ďalej poukázal na to, že by bolo v rozpore s princípom neutrality DPH, ak by sa prevod
práva na riešenie na jednej strane považoval za zdaniteľný obchod podliehajúcej dani a na druhej strane
prijatie tohto plnenia by sa nepovažovalo za jeho prijatie na účely uskutočnenia zdaniteľných obchodov.
V závere poukázal žalobca aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora ohľadom existencie
priamej a bezprostrednej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými
plneniami na výstupe, čo dáva právo na odpočet a je v zásade potrebná na to, aby právo na odpočet
DPH zaplatenej na vstupe bolo priznané platiteľovi dane a na určenie rozsahu takéhoto práva. Právo na
odpočítanie DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovaru alebo služieb na vstupe predpokladá, že výdavky
vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na
výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie (rozsudky ESD Midland bank, Abbey National, Cibo
Participations).



Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe ako aj vo vyjadrení na pojednávaní zotrvával aj naďalej
na dôvodoch rozhodnutia a žiadal žalobu žalobcu zamietnuť. Vo vyjadrení podrobne opisuje zistenie
skutkového stavu a poukazuje opätovne na ustanovenie patentového zákona, najmä ustanovenia §
20 ods. 1 až 5, v spojení s § 20 ods. 7, v zmysle ktorých každý zo spoluprihlasovateľov má právo
využívať vynález ako celok bez ohľadu na veľkosť svojho podielu na riešení. Medzi spoluprihlasovateľmi
patentu č. XXXX-XXXX zo dňa 26.02.2007 je uvedený aj prevodca VARS Slovakia a nadobúdateľ -
žalobca, čím sa deklaruje vlastníctvo práva na riešenie k vynálezu podanému dňa 26.02.2007, a to už
pred prevodom deklarovaným predmetnou faktúrou zo dňa 30.09.2007 a zmluvou č. XXXXXX/V zo dňa
30.09.2007. Deklarovaný prevod práva predstavuje len zmenu rozsahu veľkosti vlastníckych podielov na
riešení medzi prevodcom VARS Slovakia s.r.o. a nadobúdateľom - žalobcom. Žalobca teda podľa názoru
žalovaného ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na
riešenie, ktoré by ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, a preto fakturované plnenie nepoužije
na účely svojho podnikania. Neboli týmto splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2
zákona o DPH. Podľa písomného vyjadrenia dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetnej faktúry
neboli skutočnosti týkajúce sa splnomocnenia G.. O. na konanie za spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o., ani
skutočnosti týkajúce sa prevodu práva na riešenie medzi pôvodcami a prihlasovateľmi (ktoré sú podľa
žalovaného významné hlavne pri rozhodovaní Úradu priemyselného vlastníctva o podanej patentovej
prihláške, preto tento dôvod bol aj vypustený zo záveru protokolu dodatkom č. 1), pretože hlavným
dôvodom bolo nesplnenie podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalovaný zdôraznil, že
v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. sa pri uplatňovaní daňových predpisov berie do úvahy
skutočný obsah právneho úkonu, a preto správca dane a žalovaný skúmali predloženú faktúru a zmluvu,
aby identifikovali aké plnenie malo byť dodané a na aký účel bude po prijatí použité. Vo vzťahu k článku
1 bod 2 a článku 25a Smernice rady č. 2006/112/EHS, ktorá s účinnosťou od 01.01.2007 nahradila
Šiestu smernicu uviedol, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nespochybnil, že prevod spolumajiteľského
podielu k právu na riešenie je poskytnutím služby, ani v nadväznosti na zdaniteľný obchod podliehajúci
DPH, pričom dňom dodania služby vzniká daňová povinnosť, avšak vznik tejto daňovej povinnosti na
strane dodávateľa z titulu uskutočnenia zdaniteľného obchodu podliehajúci dani nezakladá automaticky
nárok na priznanie práva na odpočítanie dane odberateľom. Odpočítanie dane možno priznať len v
tom prípade, ak platiteľ splní zároveň ďalšie podmienky, ktoré sú stanovené zákonom o DPH. Pokiaľ
žalobca poukazoval analogicky na obdobný prípad pri prevode obchodných podielov v obchodných
spoločnostiach, žalovaný poukázal na to, že prevod obchodných podielov je činnosťou oslobodenou
od dane z pridanej hodnoty, a teda kupujúcemu nevznikne právo na odpočítanie tejto dane, pretože u
predávajúceho nevzniká predajom obchodných podielov daňová povinnosť.

Žalobca na pojednávaní dňa 10.03.2010 zotrvával na dôvodoch uvedených v žalobe. Predložil súdu
dohodu spoluprihlasovateľov zo dňa 30.06.2006 a zdôraznil, že táto dohoda deklaruje to, že v danom
prípade došlo práve k inej dohode ako predpokladá zákon (§ 20 ods. 3 Patentového zákona) a dohoda
má podľa neho prednosť. Poukázal aj na § 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Ďalej zdôraznil, že nie je správny
záver daňových orgánov, že žalobca nepoužije prijatú službu na podnikateľské účely , pričom sa jedná
o riadny prevod, ktorý je zdaniteľný a preto má právo odpočítať daň. Poukázal opätovne ne Smernicu
Rady EHS a na skutočnosť, že je irelevantné zaoberať sa spoluvlastníckymi podielmi, keďže v zmysle
smernice ide jednoznačne o zdaniteľný obchod.

Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.
a rozsudkom č.k. 23 S/72/2009 zo dňa 17.02.2010 žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd sa stotožnil s
dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného s tým, že v danom prípade kauza pri právnom úkone
(zmluva o prevode práva na riešenie) absentuje, pretože hospodársky cieľ, pre ktorý záväzok vznikol
je daný obsahom práva, ktorý bol zmluvou prevádzaný (prevod práv na riešenie) a predpokladaný
hospodársky cieľ už bolo možné dosiahnuť aj bez zmluvy a vyplýval zo samotného práva žalobcu.
Žalobca totiž ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k predmetnému vynálezu už deklaroval
vlastnícke právo na riešenie, ktoré ho zároveň oprávňovalo využívať vynález ako celok, čo znamená,
že fakturované plnenie na to isté riešenie nemôže použiť na účely svojho podnikania. Podľa názoru
krajského súdu v citovanom rozhodnutí zo dňa 10.03.2010 dohoda o prevode práv na riešenie zo
dňa 30.06.2006 je podpísaná iba spolupôvodcami a neobsahuje podpisy osôb, na ktoré malo byť
postúpené právo na riešenie, vrátane práva na podanie prihlášky patentu a jedná sa tak prakticky o
jednostranné postúpenie práva na riešenie. Jednostranným úkonom bol aj doklad predložený k výkonu



daňovej kontroly „čestné prehlásenie“ zo dňa 15.08.2006, ktorým spolupôvodcovia postúpili právo na
podanie prihlášky celkovo dvanástim prihlasovateľom. Vychádzajúc z uvedených listín a s poukazom na
ustanovenie § 12 ods. 3 Patentového zákona a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka mal súd za to, že
nedošlo k platnému prevodu práva na riešenie, a teda ani práva na podanie prihlášky.

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd SR ako odvolací orgán uznesením č.
k. 2 Sžf 25/2010 zo dňa 29.02.2012 rozsudok tunajšieho súdu č.k. 23 S/72/2009-65 zo dňa 10.03.2010
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie sp.
zn. C-504/10 z 27.10.2011, v zmysle ktorých Najvyšší súd dospel v preskúmavanej veci k záveru, že
možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie
ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra sa mení právne postavenie žalobca nielen pokiaľ ide
o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať
v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku
činnosť. Aj v prípade ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález
v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie
a nadobudnutie ďalšieho podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na
uvedené už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu
konzumpciu nadobudnutej služby. Najvyšší súd však poukázal ďalej na to, že z citovaného rozsudku
Súdneho dvora EÚ zároveň vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet nadobúdateľovi (žalobcovi) prináleží
iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej
výhody, a preto je úlohou súdu zistiť, či výlučným cieľom konania je získanie daňovej výhody, bez
existencie iného hospodárskeho cieľa. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu bude
povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové
okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú vo veci samej ide, došlo k zneužitiu práva (pokiaľ ide
o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe), alebo nie.

Na pojednávaní dňa 04.04.2012 zástupca žalobcu uviedol, že G.. O. bol oprávnený konať za VARS
Slovakia a v tejto súvislosti odkázal na príkaznú zmluvu zo dňa 22.10.2001, čl. 5 bod 2. G.. O. bol
podľa tohto článku splnomocnený na úkony, ktoré sú uvedené v príkaznej zmluve. Z príkaznej zmluvy
vyplýva, že G.. O. bol oprávnený na podpisy zmlúv. K otázke zneužitia práva zástupca uviedol, že súd
sa môže zaoberať aj touto otázkou, nemôže však rozhodovať svojvoľne a v tejto súvislosti odkázal na
prípad Halifax, konkrétne bod 75. Pokiaľ ide o zneužitie práva musí príslušný daňový subjekt získať
daňovú výhodu, pričom konkrétne musí byť uvedené o akú výhodu má ísť. Ohľadne prevodu práva
patentu zástupca žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o G.. O. a O. F., títo previedli svoje práva na riešenie na
spoločnosť TANO CONTO, s.r.o. na základe zmluvy. Spoločnosť TANO CONTO previedla svoje práva
na VARS Slovakia buď na základe darovacích zmlúv, alebo na základe zmlúv o prevode. V roku 2006
pribudli k G.. O. a O. F. ďalší traja spoločníci, a to G.. U. A., D. W. a P.. U. E.. Pokiaľ ide o tieto tri osoby
súhlasili s prevodom a všetci piati sa dohodli na tom, že VARS Slovakia, bude prevádzať svoje práva na
ďalšie subjekty. Vlastná spoločnosť VARS Slovakia bola stopercentným vlastníkom a vzhľadom k tejto
skutočnosti nebol tu dôvod na to, aby táto spoločnosť uzatvárala nejaké osobitné zmluvy.

Na pojednávaní dňa 04.04.2012 prítomný G.. O. predložil súdu generálnu plnú moc od konateľky
spoločnosti žalobcu P. O., overenú pred notárom dňa 17.04.2009 s tým, že P. O. je jeho dcéra. G.. O.
navrhoval, aby sa súd oboznámil s patentovými spismi, a to patentom č. XXXXXX, registrovaným na
ÚPV SR, patentovou prihláškou č. XXXX-XXXX, ktorá bola registrovaná na ÚPV SR dňa 26.02.2007 a
s patentom registrovaným v ČR na ÚPV ČR pod č. XXXXXX. Poukázal na to, že tieto spisy hlavne v SR
sú plné nedôvodných a nátlakových listín zo strany daňového úradu. Vo veci ďalej zhodne s právnou
zástupkyňou uviedol genézu prevodu práv k patentu z pôvodných spolupôvodcov G.. O. a O. F. až po
spoločnosť VARS Slovakia. Poukázal na to, že dohoda zo dňa 30.06.2006 (o prevode práv na riešenie)
mala iba interný charakter len z toho dôvodu, že sa dohodli komu a za akých podmienok a akou formou
budú práva postúpené. K podmienečnému odsúdeniu svojej osoby v trestnom konaní uviedol, že trestné
konanie 3 T 25/00 treba spojiť s rozsudkom 23 S/71/09, ako aj ďalším rozsudkom 23 S, ktorého číslo



presne nevie, kde súd rozhodol, že išlo o vec res iudicata čo sa týkalo vydaných rozhodnutí daňovým
úradom, a teda podľa neho bol zrušený dôvod, prečo bol odsúdený. Dnes je situácia taká, že G.. O.
bol odsúdený podmienečne za niečo, čo neexistuje a daňové riaditeľstvo sa vo veci ani neodvolalo a
ešte potvrdilo aj správnosť súdneho rozhodnutia a celkove názoru žalobcu tým, že zrušilo aj uloženú
pokutu vo výške 500.000,- Sk. Týmto vlastne potvrdilo, že G.. O. bol odsúdený pre nič. Mal za to, že tieto
skutočnosti nemôžu byť dôkazom zneužitia práva. Rovnako ako aj právny zástupca tvrdil, že zneužitie
práva musí byť preukázané a doložené objektívnymi prvkami, tak ako je to metodologicky uvedené v
rozsudku Halifax vec C-255/02.

Na pojednávaní dňa 04.04.2012 zástupca žalovaného trval aj naďalej na rozhodnutí. Bol toho názoru, že
v danom prípade došlo k zneužitiu práva a v tejto súvislosti odkazoval aj na úkony, ktoré boli vykonané
s ďalšími spoločnosťami, kde vystupuje taktiež G.. O..

Krajský súd po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu opätovne preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie v intenciách odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
opätovne zamietol.

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj po oboznámení sa s obsahom spisov Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 23 S/181/2004, 23 S/192/2004, 23 S/193/2004, 23 S/194/2004, 23 S/195/2004, 23
S/196/2004, 23 S/36/2008, 23 S/117/2008, 23 S/22/2009, 23 S/59/2009, 23 S/71/2009, 23 S/118/2009,
23 S/84/2010 dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ ide o plnenia v súvislosti s prevodom práva
na riešenie k vynálezu pod názvom: „spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým stupňom
čistoty“ (patentová prihláška podaná dňa 26.02.2007 a vedená na Úrade priemyselného vlastníctva
SR pod sp. zn. PP XXXX/XXXX) tak tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje v
konečnom dôsledku zneužitie práva. Predmetom prevodu v danom prípade, ako to už bolo uvedené
vyššie bol odpredaj spolumajiteľského podielu práva na riešenie k vynálezu č. XXXX/XXXX v rozsahu
0,01 % medzi prevodcom VARS Slovakia a nadobúdateľom spoločnosťou žalobcu. Spoločnosť VARS
Slovakia, s.r.o. bol spoluprihlasovateľ k vynálezu č. PP XXXX/XXXX na základe prihlášky registrovanej
na Úrade priemyselného vlastníctva SR dňa 26.02.2007. Rovnako spoluprihlasovateľom uvedenej
prihlášky bola aj spoločnosť žalobcu. Prevod bol vykonaný na základe zmluvy uzatvorenej medzi
prevodcom a žalobcom dňa 30.09.2007, pričom z prevodu bola vystavená dodávateľská faktúra
rovnakého dňa, t.j. 30.09.2007. Spoločnosť VARS Slovakia zastupoval pri podpise zmluvy G.. O., osoba,
ktorá nebola v danom období oprávnená konať za túto spoločnosť, čo vyplýva jednak z príkaznej
zmluvy zo dňa 22.10.2001, v zmysle ktorej podľa čl. III. bod 1 príkazca VARS Slovakia, s.r.o. (v
zastúpení konateľom P. D.) vydal všeobecné splnomocnenie pre G.. O. s platnosťou do 31.12.2001.
Táto skutočnosť vyplýva tiež z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43 Cob/170/07 zo
dňa 01.06.2007, ktorým krajský súd odmietol odvolanie G.. O. podané v mene obchodnej spoločnosti
VARS Slovakia, s.r.o. ako neoprávnenej osoby, keď G.. O. nepreukázal, že by bol oprávnený konať v
mene obchodnej spoločnosti VARS Slovakia a nebol teda ani oprávnený proti napadnutému uzneseniu
súdu podať odvolanie dňa 17.03.2007. Podľa názoru krajského súdu G.. O. hodnoverným spôsobom
nepreukázal oprávnenie konať v mene spoločnosti VARS Slovakia ani v čase podpísania predmetnej
zmluvy dňa 30.09.2007.

Z článku IV. zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu vyplýva, že prevod práv na riešenie bol
poskytnutý za odplatu, ktorá je splatná do 31.12.2007 v hotovostnej alebo aj nepeňažnej forme, pokiaľ
sa zmluvné strany nedohodnú inak. Odplata za prevod spolumajiteľského podielu bola dohodnutá vo
výške trojnásobnej hodnoty stanovenej znaleckým posudkom č. 1/2007 na konkrétnu výšku odplaty
774.000.000,- Sk s odôvodnením, že pôjde o trojsmennú prevádzku a s tým, spojené trojnásobné
výsledky. Za predpokladu, že žalobca vôbec nepreukázal prevádzkovanie súd považuje uzatvorenú
dohodu ohľadom výšky odplaty za špekulatívnu.

Súčasťou spisu nie je ani žiadny dôkaz o tom akou formou zaplatil nadobúdateľ práva na riešenie
dohodnutú odplatu za prevod práva na riešenie. Súčasťou spisu nie je žiadny príjmový ani výdavkový
doklad. Tak ako nie je dôkaz o úhrade odplaty za prevod, nie je dôkaz ani o tom, že by došlo k
zaplateniu dane na výstupe z prevodu práva na riešenie prevodcom. Zaplatenie dane na výstupe síce



nie je podmienkou pre úspešné domáhanie sa odpočítania dane na vstupe nadobúdateľom, avšak túto
skutočnosť považuje súd tiež za významnú z hľadiska celkového posudzovania otázky a skutočností, či
v konečnom dôsledku došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva v snahe získať daňovú výhodu.

Z výpisov z obchodného registra Okresného súdu oddiel SRO vložka č. 2895/S vyplýva, že medzi
spoločníkmi obchodnej spoločnosti VARS Slovakia, s.r.o. je aj G.. G. O. a to v období od 01.08.1995
do 13.07.2007 a zároveň bol aj konateľom od 01.08.1995 do 19.08.2008. Uznesením Okresného
súdu v Banskej Bystrici č.k. 26 Cbr 164/2007-33 zo dňa 26.06.2008, ktoré sa stalo právoplatným a
vykonateľným dňa 07.08.2008 bola obchodná spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o. zrušená bez likvidácie a
vymazaná z obchodného registra ex offo ku dňu 20.08.2008. Z výpisu z obchodného registra Okresného
súdu Banská Bystrica oddiel SRO vložka č. 10140/S vyplýva, že medzi spoločníkmi spoločnosti
žalobcu je aj P. O. od 16.02.2005, ktorá je zároveň aj jedinou konateľkou spoločnosti, a ktorá je podľa
výpovede G.. O. na pojednávaní jeho dcérou. Z uvedených výpisov vyplýva, že medzi prevodcom a
nadobúdateľom z vyššie uvedenej zmluvy existovalo majetkové a personálne prepojenie. Aj z obsahu
vyššie citovaných pripojených spisov tunajšieho súdu vyplýva personálne prepojenie medzi obchodnými
spoločnosťami. Dochádza k opakovaným prevodom práv na riešenie medzi spoluprihlasovateľmi, pri
ktorých si tieto osoby uplatňujú nadmerné odpočty, resp. nárok na odpočítanie dane. Pri prevode
spolupôvodcov na spoluprihlasovateľov si neuplatňovali spolupôvodcovia nárok na odmenu, avšak
následne ho spoluprihlasovatelia medzi sebou, resp. aj iné subjekty prevádzali za vysokú odplatu.
Dôkazom toho je aj dohoda o prevode práv na riešenie zo spolupôvodcov na spoluprihlasovateľov, k
platnosti ktorej sa súd už vyjadril aj v rozsudku 23 S 59/2009-102 zo dňa 17.02.2010.

Súd taktiež poukazuje na stanovisko senátu vyslovené v rozsudku 23 S/118/2009-76 zo dňa 17.08.2011
a v rozsudku 23 S/84/2010 zo dňa 15.02.2012, v zmysle ktorých pokiaľ ide o plnenia v súvislosti s
prevodom práva na riešenie, tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje zneužitie
práva. Tomuto nasvedčuje aj samotné konanie na Úrade priemyselného vlastníctva SR o patentovej
prihláške spisovej značky PP XXXX-XXXX s názvom „spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým
stupňom čistoty“ podanej dňa 26.02.2007, keď na základe rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva
zo dňa 14.01.2010 č. PP XXXX-XXXX. bolo konanie o patentovej prihláške (ohľadom ktorej dochádzalo k
prevodu práva na riešenie) zastavené podľa § 40 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z.z. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť na prvostupňovom správnom orgáne dňa 22.02.2010. Žiadosť G.. O. o pokračovanie
v konaní o patentovej prihláške bola zamietnutá a proti prvostupňovému právoplatnému rozhodnutiu
podal zástupca prihlasovateľov ako žalobca rozklad, ktorý bol druhostupňovým rozhodnutím správneho
orgánu - predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva zo dňa 11.02.2011 zamietnutý. Proti tomuto
rozhodnutiu podal žalobca G.. O. žalobu, v ktorej sa domáhal preskúmania rozhodnutí správnych
orgánov. Uznesením krajského súdu č.k. 23 S/43/2011 zo dňa 16.08.2001 boli konania zastavené v
podstate z dôvodov, že vyššie uvedené rozhodnutia správnych orgánov sú procesnými rozhodnutiami
a takéto rozhodnutie súd nepreskúmava v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p. Najvyšší súd však uznesenie
krajského súdu 23 S/43/2011 zo dňa 16.08.2011 po podanom odvolaní zrušil v podstate z dôvodov,
že aj predmetné rozhodnutia správnych orgánov je potrebné preskúmavať. Krajský súd zatiaľ vo veci
opätovne nerozhodol z dôvodu neprítomnosti účastníka na pojednávaní.

Vyhodnotením vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru o potrebe odmietnuť právo platiteľa
DPH na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, pretože plnenie predstavujúce základ tohto práva
predstavuje zneužitie práva. K takémuto záveru dospel súd z objektívnych dôkazov vymenovaných
a vyhodnotených súdom, nachádzajúcich sa v spise, ako aj zo skutočností známych súdu z vyššie
citovaných konaní. V prospech žalobcu neboli k jeho tvrdeniam doložené ani označené také dôkazy,
ktoré by preukazovali materiálne, personálne, priestorové a iné vybavenie pre možnosť využitia práva
na riešenie v praxi, v ich výrobnej činnosti v prítomnosti, ani v budúcnosti. Žalobca nepreukázal, že
nadobudnutie spolumajiteľského podielu týkajúce sa práva na riešenie sleduje hospodársku činnosť,
pričom podľa názoru súdu hlavným cieľom zmluvnej transakcie bolo získanie daňovej výhody. Súd preto
neposkytol žalobcovi ochranu podľa vnútroštátneho práva ani v zmysle smernice Rady 2006/112/ES.

Súd poukazuje zároveň aj na závery senátu a odôvodnenie rozsudku 23 S/84/2010-70 zo dňa
15.02.2012, v ktorom súd v obdobnej veci (žalobca TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Finančné



riaditeľstvo SR) konštatuje, že zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa
formálne dodržia podmienky pre odpočet dane úkonmi daňového subjektu (žalobcu), sa však sleduje
hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je trvalé a vedomé, úmyselné konanie v
rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore so zákonom aj podľa súčasnej teórie práva trpí
absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol.

Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech súd náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho

doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou

krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri

všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.