Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/113/2011 z 3. 4. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 3. apríla 2012, sp. zn. 23S/113/2011, ECLI:SK:KSBB:2012:6011201177.3 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/113/2011 | ECLI:SK:KSBB:2012:6011201177.3 | 2012-04-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e323a8cc-242b-4208-a526-4c2433e7aecc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6011201177.3 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/113/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201177
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201177.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov
JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Občianske združenie Podpoľanie
nad zlato, so sídlom A. Hlinku 903/9, 962 12 Detva, Slovenská republika, IČO: 42 195 110, zast.
advokátkou Mgr. Eva Kováčechová, AK Komenského 21, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému:
Hlavný banský úrad, Kammerhofská č. 25, 969 50 Banská Štiavnica, za účasti vedľajšieho účastníka:
Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 446/1, 962 12 Detva,
IČO: 35943513, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1228-1950/2011 zo dňa 14. októbra 2011,
takto

r o z h o d o l :

I./ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 1228-1950/2011 zo dňa 14. októbra 2011 a rozhodnutie
Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 181-2260/2011 zo dňa 16. augusta 2011 z r u š u j
e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na účet právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Evy
Kováčechovej v sume 552,39 Eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 523,77 Eur a
z trov žalobcu v sume 28,62 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 181-2260/2011 zo dňa 16.08.2011 rozhodol,
že žalobca nie je účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru Detva na základe návrhu
organizácie Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o.. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že správny orgán posudzujúc návrh Občianskeho združenia Podpoľanie nad zlato doručený úradu
dňa 28.06.2011, v ktorom sa žalobca domáhal postavenia účastníka konania, dospel k záveru, že
Aarhuský dohovor nemá prednosť pred zákonom, na jeho vykonanie je potrebné prijať vnútroštátny
právny predpis. Druhý pilier Aarhuského dohovoru - účasť verejnosti na rozhodovacom procese je do
právneho systému Slovenskej republiky premietnutý v zákone č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie (zákon o EIA) a v zákone č. 245/2003 Z.z.. Konanie vo veci určenia dobývacieho
priestoru je upravené v banskom zákone (zákon č. 44/1988 Zb.), v ktorom v ustanovení § 28 ods. 4 je
taxatívny výpočet účastníkov konania vo veci určenia dobývacieho priestoru. Vychádzajúc z odkazu 13c
uvedeného v § 28 ods. 4 banského zákona a zo Stanov Občianskeho združenia Podpoľanie nad zlato,
je potrebné aplikovať ustanovenie § 26 zákona č. 24/2006 Z.z.. Určenie dobývacieho priestoru nie je
činnosť uvedená v Prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z. v platnom znení, ani Strategickým dokumentom
podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvu na životné prostredie uvedených v Prílohe č. 1 zákona č. 24/2006
Z.z. v platnom znení, teda v tejto fáze nie je povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné
prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na životné prostredie pred konaním o určenie dobývacieho
priestoru Detva neprebehlo a neprebieha, nie sú splnené podmienky pre vznik postavenia žalobcu ako



účastníka konania o určenie dobývacieho priestoru Detva, vyplývajúce z ustanovenia § 26 zákona č.
24/2006 Z.z.

Žalovaný ako druhostupňový správny orgán, rozhodujúc o odvolaní žalobcu, rozhodnutím č.
1228-1950/2011 zo dňa 14.10.2011 zamietol odvolanie a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového správneho
orgánu. Odvolanie považoval za neopodstatnené. Nezistil žiadne nedostatky, ktoré by boli dôvodom na
zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

V zákonom stanovenej lehote podal na tunajšom súde žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného. Žiadal napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňové zrušiť a vec
vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. S poukazom na § 247 ods. 1 O.s.p. tvrdil, že žalobca bol ukrátený
na svojich právach rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Správne konanie o určení dobývacieho
priestoru Detva, z ktorého bol žalobca ako účastník konania rozhodnutím vylúčený, je bez pochyby
konaním, ktoré môže umožniť zásah do prírodného prostredia a zároveň ide o rozhodovací proces
súvisiace s ťažbou nerastov. Namietal zásah do svojich práv byť účastníkom konania, ktoré sa týka
životného prostredia, a ktoré mu vyplývajú z čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Obdobne došlo
k porušeniu smernice Rady č. 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných
projektov na životné prostredie (smernica EIA). Namietal zásah do ústavných práv v zmysle čl. 44 a
45 Ústavy SR, a to do práva na priaznivé životné prostredie a do práva na včasné a úplné informácie
o stave životného prostredia. Podľa § 24b, § 26 a § 27 zákona o EIA platí právna domnienka, že
aj právnická osoba (teda aj občianskeho združenie) môže byť považovaná za subjekt, ktorého právo
na priaznivé životné prostredie môže byť dotknuté rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým sa povoľuje
posudzovaná činnosť. Právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia sa realizuje aj
prostredníctvom správneho konania a práv účastníkov, ktoré im garantuje správny poriadok. Tvrdil, že
rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď odmietal názor
žalovaného, že žalobca by mal právo stať sa účastníkom konania o určení dobývacieho priestoru len v
zmysle § 24 až § 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, keďže na jeho
použitie odkazuje poznámka pod čiarou 13c k § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. (banský zákon). Keďže
proces posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa žalovaného neprebieha pred konaním o určení
dobývacieho priestoru, nie sú splnené podmienky na účastníctvo žalobcu v konaní. V tejto súvislosti
žalobca namietal, že poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu
a majú len informatívnu hodnotu. Osobitným predpisom, na ktorý poukazuje ustanovenie § 28 ods. 4
banského zákona, preto môže byť akýkoľvek iný právny predpis, ktorý definuje, alebo inak upravuje
účastníctvo v správnom konaní. Takýmto predpisom môže byť aj správny poriadok, aplikácia ktorého v
zmysle § 41 banského zákona nie je vylúčená na konanie podľa § 28 banského zákona. Skutočnosť, že
v konaní môžu byť dotknuté práva alebo právom chránené záujmy žalobcu, vyplýva z medzinárodného
Aarhuského dohovoru, ktorý má aplikačnú prednosť pred zákonmi SR a zároveň z neho vyplýva
povinnosť vykladať zákony v súlade s ním. Aj práva priznané Aarhuským dohovorom sú súčasťou
komunitárneho práva. Ustanovenia vnútroštátnych zákonov musia byť preto nevyhnutne interpretované
a uplatňované tak, aby bola zabezpečená plná účinnosť a rešpektovanie práv z neho vyplývajúcich. Z
čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva právo verejnosti a to najmä environmentálnym mimovládnym
organizáciám, na prístup k súdnemu konaniu za účelom napadnúť nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu. V podmienkach slovenského právneho poriadku spĺňa tieto požiadavky iba súd, ktorý disponuje
právomocou uskutočniť zodpovedajúcu, resp. adekvátnu nápravu (napr. zrušiť nezákonné rozhodnutie).
Právo EÚ a medzinárodný dohovor majú pred ustanovením vnútroštátneho práva aplikačnú prednosť,
preto ak je možné ustanovenie § 28 ods. 4 banského zákona v spojení s § 14 ods. 1 správneho poriadku
vyložiť tak, aby žalobca mal prístup k súdnemu konaniu, správny orgán to bol povinný urobiť. Uvedené
potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí vo veci C-240/09 zo dňa 08.03.2011. Z tohto
rozhodnutia následne vychádzal aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.zn. 5Sžp/41/2009 zo
dňa 12. apríla 2011 uviedol, že iba priznaním práv, ktoré prináležia účastníkovi konania, je možné naplniť
požiadavku, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie
prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného
prostredia. Obdobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v ďalších konaniach, z čoho vyplýva, že rozhodovacia
prax v tomto smere je už konštantná. Právne názory Súdneho dvora a jeho požiadavky uvedené v
rozsudku sú záväzné nielen pre vnútroštátne súdy, ale aj pre ostatné vnútroštátne orgány. Rozhodnutie
o určení dobývacieho priestoru je jednoznačne úkonom orgánu verejnej moci, ktorý môže byť v rozpore s



právom v oblasti životného prostredia, a teda sa naň vzťahuje čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Vytýkal
žalovanému, ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, že požiadavky Dohovoru v zmysle rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, nijakým spôsobom nezohľadnili a neoprávnene tak upreli
žalobcovi právo byť účastníkom konania. Namietal, že k ukráteniu práv žalobcu na jeho právach stať
sa účastníkom konania došlo postupom správneho orgánu neprípustným obchádzaním zákona. Z
ustanovenia § 28 ods. 4 banského zákona, ktorý odkazuje na § 24 až § 27 zákona EIA, je zrejmé,
že zákonodarca predpokladal, že hodnotenie vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA sa musí
uskutočniť pred samotným konaním o určení dobývacieho priestoru. Takáto úprava zároveň umožňuje
realizovať záväzok vyplývajúci z čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru - zabezpečiť včasnú účasť verejnosti
v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Tvrdil, že
rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru podľa § 28 banského zákona je rozhodnutím o umiestnení
stavby v zmysle stavebného zákona (§ 32 a nasl.). Prvostupňový správny orgán nemôže vydať
rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru bez toho, aby prebehol proces hodnotenia tejto činnosti na
životné prostredie a bolo vydané záverečné stanovisko z tohto hodnotenia vplyvov na životné prostredie.
Ide o činnosť, ktorá podlieha povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA,
keďže ide o činnosť uvedenú v Prílohe č. 8 tohto zákona. V aplikačnej praxi sa uplatňuje jednotný
postup, že proces hodnotenia vplyvov na životné prostredie v takomto prípade prebieha pred územným
konaním, teda pred jedným z rozhodnutí o povolení činnosti podľa stavebného zákona. Konanie o určení
dobývacieho priestoru je jedným (prvým) z rozhodnutí o povolení banskej činnosti a tak už pred týmto
povoľovaním je nevyhnutné vykonať proces posudzovania vplyvov na životné prostredie. Poukázal na
rozdielnu rozhodovaciu prax Obvodného banského úradu v Košiciach, podľa ktorého je nevyhnutné,
aby sa proces posudzovania vplyvov na životné prostredie neuskutočnil už pred rozhodnutím o určení
dobývacieho priestoru a v tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 5 správneho poriadku. Napokon žalobca
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov,
pretože žalovaný sa nijakým spôsobom nevyjadruje k niektorým dôvodom odvolania uvedeným v časti
I. odvolania a časti III. odvolania, absentuje jeho úvaha a tak nie je možné zistiť ani vyhodnotiť ako
žalovaný k svojmu záveru došiel.

Žalovaný v stanovisku k žalobe zo dňa 24.01.2012 trval na záveroch napadnutého rozhodnutia a
žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. Uvádzal, že správne konanie, v ktorom sa žalobca domáha
postavenia účastníka konania, sa netýka povoľovania činnosti, ale určenia dobývacieho priestoru, ktoré
je konaním podľa banského zákona. Uvedené správne konanie a ani rozhodnutie o určenie dobývacieho
priestoru Detva v žiadnom prípade nemôže umožniť zásah do prírodného prostredia, ako sa mylne
domnieva žalobca. Takýto zásah môže umožniť až následné rozhodnutie o povolení banskej činnosti,
ktoré bude výsledkom samostatného správneho konania podľa § 17 a nasl. zákona č. 51/1988 Zb. o
banskej činnosti. Tvrdil, že nedošlo k žiadnemu ukráteniu žalobcu na jeho právach, ani k zabráneniu
efektívneho naplňovania jeho cieľov. Určenie dobývacieho priestoru nie je činnosť uvedená v Prílohe
č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z., ani Strategickým dokumentom podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvov
na životné prostredie, teda v tejto fáze nie je povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné
prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na životné prostredie neprebehlo a neprebieha, nie sú splnené
podmienky pre vznik postavenia účastníka konania uvedené v ustanovení § 26 zákona č. 24/2006 Z.z.
Podmienky pre vznik postavenia účastníka konania vo vzťahu ku konaniu o určení dobývacieho priestoru
neboli splnené, preto žalobca nie je účastníkom konania o určení dobývacieho priestoru. Konanie o
určení dobývacieho priestoru nie je začiatok procesu vedúceho k činnosti podľa Prílohy č. l, ods. 2 a
ods. 16, ako sa mylne domnieva žalobca. Za začiatok tohto procesu je potrebné považovať začatie
vykonávania vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu, ktorého výsledkom bolo overenie
výhradného ložiska Au rúd Detva - Biely vrch. Na konanie o určenie dobývacieho priestoru sa nevzťahujú
príslušné ustanovenia Aarhuského dohovoru. Zo zákona vyplývajú dve možnosti zabezpečovania
posudzovania vplyvov navrhovaných činností na životné prostredie. Jedna možnosť je pred rozhodnutím
o ich umiestnení, t.j. pred určením dobývacieho priestoru, druhá možnosť je pred rozhodnutím o ich
povolení, t.j. pred povolením banskej činnosti. O tom, ktorú možnosť navrhovateľ využije nerozhoduje
správny orgán, ale sám navrhovateľ, v danom prípade vedľajší účastník, ktorý sa rozhodol, že
posudzovanie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie bude zabezpečovať pred povolením
banskej činnosti. Poznámka pod čiarou 13c/ k § 28 ods. 4 banského zákona odkazuje na použitie
§ 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z., t.j. nevymenúva príkladmo viaceré zákony. Odvolávanie sa na
aplikáciu zákona o správnom konaní nepovažoval za správne, nakoľko poznámka pod čiarou 13c/
podľa § 28 ods. 4 banského zákona odkazuje na príslušné paragrafy osobitného právneho predpisu



zákona č. 24/2006 Z.z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom, ktorým je správny
poriadok v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“. Napadnuté rozhodnutia sa týkajú
iba skutočnosti, že žalobcovi bolo preukázané nepriznanie postavenia účastníka konania o určenie
dobývacieho priestoru, ale nemajú žiadnu súvislosť s druhým pilierom Aarhuského dohovoru, ktorého
obsah je účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia. Určenie
dobývacieho priestoru nie je činnosť uvedená v Prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z., ani Strategickým
dokumentom podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie, teda v tejto fáze nie je
povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na
životné prostredie pred konaním o určenie dobývacieho priestoru neprebehlo, ani neprebieha, nie
sú splnené podmienky pre vznik postavenia žalobcu ako účastníka konania o určenie dobývacieho
priestoru. Podľa prvej vety § 27 zákona č. 24/2006 Z.z. žalobca môže byť účastníkom následného
konania o povolenie banskej činnosti v dobývacom priestore Detva v prípade, že sa zapojí do procesu
posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, ktorý bude musieť predchádzať
konaniu o povolenie banskej činnosti. Za nesprávne považuje tvrdenia žalobcu, že rozhodnutie o určení
dobývacieho priestoru je rozhodnutím o umiestnení stavby v zmysle stavebného zákona. Žalobca si
zamieňa pojem „povolenie činnosti“ s pojmom „umiestnenie činnosti“. Pokiaľ žalobca poukazoval na
rozhodovaciu prax iných orgánov štátnej banskej správy dovolávajúc sa rovnakého postupu, uviedol,
že iné rozhodnutia poukazujú iba na pochybenie príslušných obvodných banských úradov v minulosti
v uvedených správnych konaniach, keďže tieto správne orgány postupovali nad rámec zákona, čo je v
rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Napokon odmietal tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zdôraznila, že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru
je rozhodnutím o využití územia. Odmietla konštatovanie žalovaného, že ide o osobitný druh štátnej
licencie zastávajúc stanovisko, že ide o riadne rozhodnutie vydané v správnom konaní, v ktorom sa už
rezervuje územie na jednu činnosť. Rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je v podstate identické
s rozhodnutím vydávaným v zmysle stavebného zákona, v ktorom má verejnosť právo byť účastníkom
takéhoto konania a v tejto súvislosti poukázala aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých
bola priznaná účasť verejnosti v územných konaniach o umiestnení stavby. Zdôraznila, že ak má byť
zabezpečená včasná a účinná ochrana životného prostredia, tak toto je možné už v štádiu konania o
určení dobývacieho priestoru, kedy verejnosť môže ovplyvniť, či sa takáto činnosť bude alebo nebude
realizovať. Ďalšie následné rozhodnutia po určení dobývacieho priestoru sú v podstate len modifikáciou,
za akých podmienok sa bude ťažba realizovať. Nesúhlasila so stanoviskom žalovaného, že je na vôli
investora, v danom prípade vedľajšieho účastníka, kedy dôjde k posudzovaniu vplyvov činností na
životné prostredie. Uviedla, že žalobca mal byť v podstate účastníkom konania v správnom konaní už
skôr, pokiaľ sa rozhodovalo o chránenom ložiskovom území. Ak by v zmysle ustanovenia § 28 ods. 4
banského zákona nemali byť občianske združenia, ako zainteresovaná verejnosť, účastníkmi správneho
konania o určení dobývacieho priestoru, potom by toto ustanovenie bolo obsoletné.

Zástupca žalovaného na pojednávaní nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že rozhodnutím o určení
dobývacieho priestoru došlo k rezervácii územia na vykonávanie banskej činnosti a poukázal na to,
že rezervácia už bola vykonaná na základe rozhodnutia o chránenom ložiskovom území. Nepopieral,
že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je územným rozhodnutím, keďže táto skutočnosť
vyplýva priamo z banského zákona, avšak odmietal predkladanú súvislosť so stavebným zákonom,
pretože ich správny orgán koná na základe osobitného právneho predpisu, keď postup je upravený v
banskom zákone. Nejedná sa o umiestnenie stavby analogicky ako podľa stavebného zákona, pretože o
umiestnení ložiska rozhodla „matka príroda“ a nie správny orgán, ktorý nemôže určiť, kde bude ložisko.
Zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je to, akou metódou sa bude vykonávať prípadná ťažba, v
rozhodnutiach nejde o to, čo, kde a ako sa bude dobývať. Zastával stanovisko, že posudzovanie vplyvov
činností na životné prostredie prichádza do úvahy až pred povoľovaním tejto činnosti.

Zástupca vedľajšieho účastníka konania poukázal nato, že Ministerstvo životného prostredia SR poverilo
vedľajšieho účastníka vykonaním ložiskového prieskumu územia, na základe ktorého vedľajší účastník
toto vykonal a zistil zásobu rúd. Na základe správy Ministerstvo životného prostredia SR oznámilo túto
skutočnosť obvodnému banskému úradu, ktorý vydal rozhodnutie o chránenom ložiskovom území č.
1635-3558/2010 zo dňa 24.11.2010, ktoré je právoplatné. Na základe toho, že vedľajší účastník vykonal



ložiskový prieskum územia a zistil zásobu rúd, mal prednostné právo na podanie návrhu na určenie
dobývacieho priestoru v šesťmesačnej lehote, ktorú možnosť aj využil. Zastával názor, že posudzovanie
vplyvov činností na životné prostredie je možné pred určením dobývacieho priestoru alebo po určení
dobývacieho priestoru. V danom prípade zvážili, že vhodnejšie je posudzovanie vplyvov činností na
životné prostredie po určení dobývacieho priestoru, pretože sa nejedná len o posudzovanie územia, ale
aj ďalších aspektov vzhľadom na spôsob dobývania, spracovávania, prevádzky, umiestnenia súvisiacich
stavieb a podobne. To, že je možné posudzovať vplyv na životné prostredie aj následne, nepriamo
vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 13, 15 banského zákona. Porovnávanie tejto veci s rozhodnutiami
Najvyššieho súdu SR, v ktorých bolo priznané postavenie účastníka konania občianskym združeniam
zainteresovanej verejnosti, kde sa posudzovalo umiestnenie skládok, nepovažoval za správne, pretože
sa jedná o inú situáciu, vzhľadom nato, že kde sú umiestnené skládky, závisí od rozhodnutia, avšak to,
kde sú uložené ložiská, o tom nerozhodujú štátne orgány.

Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a súvisiace prvostupňové
rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného, ako aj
prvostupňové rozhodnutie zrušil, podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.

Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či žalobca, ako občianske združenie, ktoré má
za cieľ chrániť životné prostredie pred negatívnymi dopadmi aktivít súvisiacich s ťažbou nerastných
surovín v regióne Podpoľania a v jeho okolí, ako aj napomáhať ochrane a tvorbe životného prostredia,
ochrane kultúrnych a historických pamiatok a vytváraniu podmienok pre udržanie a zvyšovanie kvality
života v regióne Podpoľania a v jeho okolí, má postavenie účastníka správneho konania o určení
dobývacieho priestoru Detva vedeného na návrh vedľajšieho účastníka pred príslušným správnym
orgánom Obvodným banským úradom v Banskej Bystrici.

Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu
v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (čl. 9 ods.
3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Kritériom pre posúdenie účastníctva je
predovšetkým dopad účinku a postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základe práva,
ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy.

Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR zverejneným pod č. 43/2006 Z.z. dňa 25.06.1998
bol v Aarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese
a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Národná rada Slovenskej republiky s
Dohovorom vyslovila súhlas svojim uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že Dohovor
je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident
Slovenskej republiky podpísal Listinu o prístupe 31. októbra 2005. Listina o prístupe bola uložená 05.
decembra 2005 u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru. Vo vzťahu k Slovenskej republike
Dohovor nadobudol platnosť 05. marca 2006 podľa čl. 20 ods. 3.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú právo alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou.

Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy SR každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne
dedičstvo.



V preambule Aarhuského dohovoru je uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú dohovor zdôrazňujúc
potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný
a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť
o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných
ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v
životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je
povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech
súčasných i budúcich generácií a s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto
povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom
procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.

Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú
ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v
jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu
konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Právo verejnosti na životné prostredie garantované Ústavou SR, ako aj medzinárodné záväzky
Slovenskej republiky ohľadom životného prostredia, v konečnom dôsledku spôsobujú, že sa narúša
klasická koncepcia aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi upravená len
vnútroštátnymi právnymi predpismi tým, že sa priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp.
v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia.

Na posúdenie spornej otázky, či žalobca ako občianske združenie zamerané na ochranu životného
prostredia, má právo účastníka správneho konania o určenie dobývacieho priestoru, súd aplikoval jednak
vnútroštátne ale aj medzinárodné pramene práva, pričom vnútroštátne právne predpisy je potrebné
vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na životné prostredie.

Preskúmaním veci krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný,
vydali nezákonné rozhodnutia v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci a to s prihliadnutím
na ustanovenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 Z.z. ako aj v súvislosti
s ustanovením čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže postupovali v rozpore s týmito
ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky.

Je nesporné, že Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR,
ktorá má prednosť pred zákonmi. Je jedným z prameňov práva v slovenskom právnom poriadku, a
to jednak ako súčasť komunitárneho práva a jednak ako súčasť medzinárodného práva verejného
z titulu ratifikácie medzinárodného dohovoru. Napriek tomu, že Aarhuský dohovor má ako súčasť
komunitárneho práva prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami, nemá spôsobilosť mať priamy
právny účinok v slovenskom právnom poriadku. Kým medzinárodné zmluvy s priamym účinkom priamo
zakladajú práva a povinnosti jednotlivcov, u medzinárodných zmlúv s nepriamym účinkom sa vyžaduje
ich implementovanie do vnútroštátneho poriadku. V danom prípade vnútroštátne normy konkretizujú
obsah práv v ustanovení § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. banského zákona, ktorý odkazuje na § 24
- 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý následne odkazuje na
aplikáciu § 14 správneho poriadku. Súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti medzinárodnej
zmluvy je oprávnená v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa práva (nepriznaného práva v správnom
konaní) vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy preveriť, či zákonodárna alebo výkonná moc vykonala v
dostatočnom rozsahu normotvorné kroky k vytvoreniu podmienok na implementáciu tohto subjektívneho
práva jednotlivca do slovenského právneho poriadku.



Súd sa nestotožnil so stanoviskom žalovaného ohľadom výkladu a použitia citovaných vnútroštátnych
noriem a zastáva stanovisko, že ustanovenie § 28 ods. 4 banského zákona v spojení s § 24 - 27 zákona
č. 24/2006 Z.z. je potrebné vykladať v súlade s Aarhuským dohovorom, ktorý ako medzinárodná zmluva,
ktorou je Slovenská republika viazaná a má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnymi
zákonmi. Aarhuský dohovor má aplikačnú prednosť pred ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré v
prípade, ak nie sú v súlade s Dohovorom, má štátny orgán povinnosť odmietnuť ich aplikáciu, resp.
vnútroštátne právne normy pri aplikácii vykladať tak, aby boli súladné s cieľom Dohovoru. Súd sa preto
nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobcovi by mohol byť umožnený prístup do konania až v
súvislosti s následným rozhodovaním o povolení banskej činnosti, nakoľko takýto postup je rozporný s
čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Bez ohľadu na to, že § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. priznáva postavenie
účastníka konania občianskemu združeniu len v rámci následného povoľovacieho konania, na aplikáciu
ktorého odkazuje § 28 ods. 4 banského zákona, ktorý určuje, kto je účastníkom konania o určenie
dobývacieho priestoru, je potrebné vzhľadom na vnútroštátne a medzinárodné pramene práva vykladať
procesné predpisy o účastníctve v predmetnej veci s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného
právom na životné prostredie.

Súd pri rozhodovaní prihliadal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 08.03.2011 vo veci C-240/09,
v ktorom k čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol
taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi čl. 9 ods.
3 tohto Dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla
organizácia na ochranu životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho
súdnictva, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

Súd zaujal stanovisko, že ak majú byť naplnené požiadavky čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-240/09 je povinnosťou vykladať procesné predpisy
tak, aby výklad umožnil občianskemu združeniu v oblasti ochrany životného prostredia napadnúť na
súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, a to aj v prípade rozhodnutia o určení dobývacieho
priestoru. Pokiaľ takéto právo je priznané našim právnym poriadkom len účastníkovi správneho konania,
potom je potrebné takýto status žalobcovi priznať. Spájanie možného účastníctva len s posudzovaním
vplyvov na životné prostredie súd nepovažuje za správne, pretože prísne formalistickým výkladom
ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. v spojení s § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. by došlo k zúženiu
práv žalobcu byť účastníkom konania, ktoré právo mu vyplýva z Aarhuského dohovoru a zároveň by išlo
o nesplnenie medzinárodného záväzku Slovenskej republiky ako zmluvnej strany zabezpečiť prístup k
správnemu a súdnemu konaniu formou možného napadnutia rozhodnutia vydaného správnym orgánom,
ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom na to, že Slovenská republika je jednou zo zmluvných strán Aarhuského dohovoru,
akceptovala ciele tohto Dohovoru, vrátane jej úloh v zmysle čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ako
aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia
na ochranu životného prostredia, akou nepochybne je aj žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť
rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom
v oblasti životného prostredia. Toto bude zabezpečené v prípade, ak žalobca bude mať postavenie
účastníka správneho konania.

Pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuského dohovoru prevzala Slovenská republika od 05.03.2006
aj záväzky vyplývajúce z tohto Dohovoru, ktorým sa musí prispôsobiť rozhodovacia prax správnych
orgánov ako aj súdov. Súd poukazuje tiež na to, že súdne orgány majú povinnosť aplikovať komunitárne
právo ex offo. Na základe zásady účinnosti (efektivity) nemôžu byť vnútroštátne procesné predpisy
v konaniach upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv zaručených komunitárnym právnym
poriadkom prakticky znemožňoval, alebo nadmerne sťažoval. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
Simmenthal (106/77 Zb. s. 629 body 16 a 21) vyplýva, že každý vnútroštátny súd je „v medziach
svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto
právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“. Ako bolo už vyššie uvedené v slovenskom právnom



poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR, na základe ktorého sú súdy pri rozhodovaní viazané aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2
Ústavy SR. Za porušenie komunitárneho práva považuje Súdny dvor aj prijatie rozhodnutia, ktoré jasne
odporuje judikatúre Súdneho dvora (bod 56 rozsudku Kőbler).

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že ustanovenia vnútroštátneho práva ohľadom
právnej úpravy účastníctva žalobcu v konaní o určení dobývacieho priestoru a ich výklad pri použití
žalovaným je neudržateľný, jednak v rozpore s Aarhuským dohovorom, jednak v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09 z 08.03.2011).

Z vyššie uvedených dôvodov súd vyvodil záver ohľadom potreby priznať žalobcovi právo účastníka
predmetného správneho konania o určení dobývacieho priestoru, čo vyústilo do zrušenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorými toto právo žalobcovi nebolo
priznané.

Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a to odmenu za tri
úkony právnej pomoci: príprava a prevzatie veci, podanie žaloby a účasť na pojednávaní (viac ako 2
hodiny), t.j. 2x po 123,50 Eur, 1x 254,32 Eur (§ 11 ods. 4 a § 14 ods. 1a, 1b vyhlášky č. 655/2004 Z.z.)
a režijný paušál 2x po 7,41 Eur a 1x 7,63 Eur, spolu 22,45 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), spolu trovy
právneho zastúpenia predstavujú 523,77 Eur. Okrem trov právneho zastúpenia súd priznal žalobcovi
náhradu trov konania spočívajúce v náhrade cestovných výdavkov štatutárneho zástupcu žalobcu za
použitie osobného motorového vozidla v súvislosti s účasťou na pojednávaní z Detvy do Banskej Bystrice
a späť, t.j. spolu 100 km, cena pohonných hmôt 1,54 Eur/l, priemerná spotreba 6,7/100km. Náhrada
cestovných výdavkov pozostáva z náhrady ceny za spotrebované pohonné hmoty vo výške 10,32 Eur
(100km x 1,54 Eur x 0,067) a z náhrady za opotrebovanie 18,30 Eur, spolu 28,62 Eur. Keďže žalobcu,
ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, zastupoval advokát, v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ju advokátovi. Zároveň podľa § 151 ods. 8 O.s.p. súd vo výroku o
náhrade trov konania vyjadril osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhradu
žalobcovi priznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom konajúceho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom konajúceho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia. Odvolanie sa
podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné
podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí
(§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.