Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Scud/5/2012 z 2. 8. 2012
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 2. augusta 2012, sp. zn. 2Scud/5/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6012200175.1
Krajský súd Banská Bystrica | 2Scud/5/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6012200175.1 | 2012-08-02 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 34 ods. 1 písm. a) zákona č. 506/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa32ab64-9538-45fd-b268-c9f1c8e7b163
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200175.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Scud/5/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200175
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200175.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členiek
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Aleny Antalovej v právnej veci žalobcu: Der Grüne Punkt
Duales System Deutschland GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Köln, Nemecko, zast. JUDr.
Petrom Arendackým, advokátom, Čapkova 2, 811 04 Bratislava proti žalovanému: Úrad priemyselného
vlastníctva SR, so sídlom J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka:
Halston Properties, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 36 363 171, zast. LEGAL ADVISORY
GROUP, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 35 967 081 o preskúmanie postupu a zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. MOZ 653450 II/147-2011 zo dňa 21.12.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva
SR č. MOZ 653450 I/87-2009 z 08.10.2009, ktorým bola medzinárodná ochranná známka č. XXXXXX
vyhlásená za čiastočne neúčinnú na území SR pre všetky tovary v triedach 1 až 34, pre všetky služby
v triede 35, 39 a pre službu počítačové programovanie v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a
služieb. Medzinárodná ochranná známka č. XXXXXX zostala v platnosti na území SR pre všetky služby
v triede 40 a pre službu - roztriedenie odpadu chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou v triede 42
medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Tým čiastočné zrušenie platnosti medzinárodnej ochrannej
známky pre územie SR v zmysle § 34 ods. 5 zák.č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach sa stalo
účinným od 06.12.2007.

Žalovaný formálne zmenil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu zosúladenia s novou právnou úpravou
výrok rozhodnutia, pretože vec bola posúdená v zmysle zák.č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach,
pretože v čase konania o rozklade došlo k zmene právnej úpravy v oblasti ochranných známok a dôvod
zmeny spočíval iba vo vyjadrení, že napadnutá ochranná známka bola vyhlásená za čiastočne neúčinnú
pre všetky tovary vo vymenovaných triedach tak, ako v prvostupňovom rozhodnutí.

V zákonom stanovenej lehote žalobca podanou žalobou napadol rozhodnutie žalovaného a žiadal ho
zrušiť ako i prvostupňové rozhodnutie úradu. Zároveň si uplatnil i náhradu trov konania. V dôvodoch
uviedol, že žalobu napáda v zmysle ust. § 249 ods. 2 O.s.p. v rozsahu, v ktorom bola platnosť
medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX čiastočne zrušená, t.j. predmetnou žalobou napadol tie
výroky rozhodnutia žalovaného, ktorého sa platnosť medzinárodnej ochrannej známky pre územie SR
čiastočne zrušuje pre tovary v triedach ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre všetky služby
v triedach taktiež uvedených v rozhodnutí. Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je založené na
posúdení žalovaného, že majiteľ napadnutej ochrannej známky t.j. žalobca v tomto súdnom konaní



nepreukázal skutočné, to znamená kvalifikované používanie napadnutej ochrannej známky pre všetky
tovary a služby vymenované v rozhodnutí. Má za to, že posúdenie skutočného používania napadnutej
ochrannej známky vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne a nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z právneho výkladu skutočne
kvalifikovaného používania odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-10/01 Ansul, avšak
je toho názoru, že v plnej miere nezohľadnil vyššie citovaný rozsudok súdneho dvora. Nezohľadnil
predovšetkým všetky skutočnosti a okolnosti daného prípadu na posúdenie, či obchodné používanie
napadnutej ochrannej známky najmä vo vzťahu k zapísaným tovarom je skutočné a či používanie
napadnutej ochrannej známky na zapísaných tovaroch je takého druhu, že zabezpečuje udržanie alebo
získanie podielu na trhu pre výrobky a služby chránené napadnutou ochrannou známkou. V časti, kde
žalovaný uvádza, že i keď je napadnutá ochranná známka umiestnená na obale tovaru, toto označenie
sa na konkrétny tovar nevzťahuje a neoznačuje pôvod tovaru, má za to, že týmto konštatovaním
nezobral do úvahy rozsudok Súdneho dvora EÚ C-17/06 Celine, ktorým žalobca argumentoval už i v
podanom rozklade. Žalovaný v tejto súvislosti nezobral do úvahy špecifiká vyplývajúce z existujúceho
právneho prostredia a okolností danými platnou legislatívou v oblasti obalového hospodárstva, t.j.
najmä zák.č. 529/2002 Z.z. o obaloch a Smernice č. 94/62/ES, ktoré stanovujú záväzné limity
pre rozsah zhodnocovania, recykláciu odpadov z obalov pre rôzne materiáli. Obalová legislatíva
predpisuje pod hrozbou finančnej sankcie záväzné minimálne množstvá obalových materiálov, ktoré
sú povinné osoby recyklovať, zhodnotiť samostatne, alebo spoločne s inými povinnými osobami.
Žalovaný pri posudzovaní skutočného používania napadnutej ochrannej známky umelo rozlišoval medzi
samotným tovarom a obalom takéhoto tovaru, ktorý sa stáva odpadom až potom, ako je daný tovar
spotrebovaný. Z pohľadu výrobcu je rozlišovanie medzi samotným výrobkom a jeho obalom dôvodné
iba vo výrobnom procese a na zabezpečenie splnenia minimálnych limitov zhodnocovania a recyklácia
odpadov z obalov. Z toho vyplýva, že služba zberu a zhodnocovania odpadov z obalov je úzko spätá
s výrobou a spotrebovaním veľkého množstva druhov tovarov a predmetná služba by neexistovala
bez existencie samotných výrobkov. Inými slovami existencia výrobkov uvádzaných na trh je nutnou
podmienkou a nevyhnutým predpokladom pre existenciu služby zberu a zhodnocovania odpadov z
obalov pochádzajúcich zo samotných výrobkov. Podľa jeho názoru je predmetná služba úzko spojená
s vyrábaným a distribuovaným tovarom v tom zmysle, že daný výrobok predstavuje samotný predmet
poskytovanej služby a nepredstavuje iba médium na umiestnenie napadnutej ochrannej známky.

Zároveň pripúšťa, že napadnutá ochranná známka neplní v plnom rozsahu rozlišovaciu funkciu
ochrannej známky vo vzťahu k tovarom, ktorou vie odlíšiť jednotlivých výrobcov týchto tovarov,
avšak napadnutá ochranná známka jednoznačne napomáha a podporuje predaj výrobkov označených
napadnutou ochrannou známkou a vytváranie väzby medzi výrobkom označeným napadnutou
ochrannou známkou a skupinou výrobcov alebo distribútorov, ktorí používajú rovnaký kolektívny
systém zberu a zhodnocovania odpadov z obalov Žalovaný preto pri posúdení skutočného používania
napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k zapísaným tovarom nevzal do úvahy motiváciu a preferencie
spotrebiteľov pri výbere a kúpe výrobkov označených napadnutou ochrannou známkou. Žalovaný pritom
vôbec nevyhodnotil výsledky kvantitatívneho reprezentatívneho celoslovenského marketingového
prieskumu, ktorý realizovala agentúra AKO s.r.o. v decembri 2009, ktoré predložil majiteľ napadnutej
ochrannej známky počas konania o zrušení napadnutej ochrannej známky. Pre majiteľa ochrannej
známky pozitívny výsledok tohto prieskumu potvrdil skutočnosť uvádzanú žalobcom počas celého
konania o zrušení napadnutej ochrannej známky, že umiestňovanie napadnutej ochrannej známky na
obaloch výrobkov je treba považovať za skutočné kvalifikované používanie ochrannej známky, nakoľko
takéto používanie napomáha vytvárať a zachovávať odlíšenie takto označených výrobkov. Podľa jeho
názoru preferovanie výrobkov označených napadnutou ochrannou známkou je jasným dôkazom toho,
že umiestnením napadnutej ochrannej známky na obaloch výrobkov plní túto funkciu ochrannej známky,
nakoľko táto ochranná známka sa používa v súlade s jej základnou funkciou.

Vo vzťahu k rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ vo veciach C-385/07 a rozhodnutia všeobecného súdu
vo veci T-151/01 má za to, že žalovaný pochybil, keď dospel k záveru, že predmetné rozsudky Súdneho
dvora EÚ a všeobecného súdu nie sú aplikovateľné pre konkrétne konanie, s ohľadom na podmienky
stanovené § 34 ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach. Žalovaný vôbec neporovnal skutkové
okolnosti a legislatívnu situáciu, teda právny stav na území Nemecka a SR. Napriek skutočnosti, že
žalovaný nevykonal žiadne porovnanie skutkových okolností a právneho stavu, najmä v oblasti týkajúcej



sa obalového hospodárstva, konštatoval, že uvedené rozsudky riešia iné skutkové podstaty a odvolávajú
sa na odlišné právne predpisy.

V ďalšom žalobca rozviedol históriu obsahu pôvodnej nemeckej myšlienky vytvorenia ochrannej známky
„M. U.“ i v súvislosti na Smernicu č. 94/02/ES o obaloch a odpadoch z obalov. V nadväznosti na
individuálny systém alebo kolektívny systém plnenia si povinností v oblasti odpadov poukázal na
skutočnosť, že ak v krajine na trhu pôsobí viacero systémov kolektívneho plnenia, ako je to napr.
na Slovensku alebo v Poľsku, tak existuje možnosť poskytnutia špeciálnych licencií, tzv. izolovaných,
ktoré nie sú viazané na využívanie služieb spojených s plnením záväzkov vyplývajúcich z obalovej
legislatívy, ale sa vzťahuje len na používanie ochrannej známky. Konkrétne v SR môžu oprávnene
používať ochrannú známku „M. U.“ klienti spoločnosti ENVI - PAK resp. žalobcu, ktorí získali súhlas
na používanie ochrannej známky „M. U.“ ako súčasť zmluvy o poskytnutí služieb, ako aj iné povinné
osoby, ktoré ochrannú známku „M. U.“ používajú na obaloch svojich výrobkov na základe špeciálnej
sublicenčnej zmluvy bez toho, aby využívali a platili za služby spojené so zberom a spätným odberom
odpadov spoločnosti ENVI - PAK. Následne v jednotlivých bodoch obsiahlo argumentoval s jednotlivými
odsekmi rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-385/07. Z toho vyvodil, že citovaný rozsudok je potrebné
vykladať v tom zmysle, že Súdny dvore EÚ považuje umiestnenie napadnutej ochrannej známky „M. U.“
na obaloch výrobkov za skutočné používanie ochrannej známky, pretože vo svojom rozsudku potvrdil
možnosť pre žalobcu vyberať resp. účtovať poplatok za umiestňovanie ochrannej známky „M. U.“ na
obaloch tovarov. Teda záver z uvedeného možno formulovať tak, že používanie napadnutej ochrannej
známky „M. U.“ vo vzťahu k zapísaným tovarom a podstatnú marketingovú hodnotu a podporuje predaj
napadnutou ochrannou známkou označených tovarov.

V otázke preukázania skutočného používania napadnutej ochrannej známky pre zapísané služby taktiež
nesúhlasí so záverom žalovaného. Jedná sa o službu reklamná činnosť v triede 35 a preprava, balenie a
skladovanie tovaru v triede 39 a služby počítačové programovanie v triede 42 medzinárodného triedenia
tovarov a služieb. Pokiaľ ide o služby reklamná činnosť predloženými dokladmi dostatočne preukázal
podľa jeho názoru poskytovanie služby v oblasti propagácie spoločnosťou ENVI - PAK a.s. propagáciou
ochrannej známky „M. U.“ a propagácie separovaného zberu. Aj napriek tomu, že žalobca neposkytoval
a nefakturoval reklamnú činnosť tretím osobám samostatne, nemožno dospieť k záveru, že by reklamné
služby žalobca neposkytoval vôbec. Čo  sa týka používania ochrannej známky vo vzťahu k službám
preprava, balenie a skladovanie tovaru, žalovaný potvrdil kvalifikované používanie napadnutej ochrannej
známky pre zber a dopravu odpadu a surovín za účelom opätovného využitia pre tretie osoby. Má
za to, že týmto bolo dostatočne preukázané i kvalifikované používanie napadnutej ochrannej známky
pre všeobecnejší pojem preprava balenia s skladovanie tovaru. Taktiež má za to, že aj keď za tieto
služby nefakturoval tretím osobám, nemožno taktiež dospieť k záveru, že by ich neposkytoval vôbec.
Čo sa týka služby počítačové programovanie je toho názoru, že na preukázanie skutočného používania
napadnutej ochrannej známky, nie je potrebné preukázať poskytovanie softwarových služieb v rôznych
oblastiach. Z predložených dokladov vyplynulo, že spoločnosť ENVI - PAK a.s. prevádzkuje webovú
stránku a poskytuje svojím klientom software umožňujúci elektronickú komunikáciu medzi žalobcom,
spoločnosťou ENVI - PAK a.s. a povinnými osobami. I v tomto prípade predmetné služby neboli
poskytované za úhradu, ale nemožno preto dospieť k záveru, že by neboli poskytované vôbec.

V závere svojej žaloby vyslovil žalobca taktiež svoj zásadný nesúhlas so záverom žalovaného ohľadom
splnenia podmienok na podanie rozkladu navrhovateľom v rámci správneho konania. Má teda za to,
že napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného bol na svojich právach ukrátený, pretože pri
rozhodovaní o podanom návrhu na zrušenie napadnutej ochrannej známky z dôvodu nepoužívania boli
porušené vyššie cit. právne predpisy a tým i zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K žalobe žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s dôvodmi ako i s ostatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v žalobe sa nestotožňuje, považuje ich za nesprávne a účelové. Napadnuté
rozhodnutie považuje za správne, náležite a zrozumiteľne odôvodnené a vydané v súlade s platnými
právnymi predpismi. Trvá na tom, že majiteľ ochrannej známky, t.j. žalobca nepreukázal skutočné
používanie ochrannej známky pre tovary v triedach 1 až 34 a pre všetky služby v triedach 35 a 39 a pre
službu počítačové programovanie v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. V ďalšom sa



podrobne zaoberal argumentmi žalobcu uvedenými v jednotlivých bodoch podanej žaloby. Sústredil sa
na otázku skutočného používania ochrannej známky a neoprávneného používania ochrannej známky,
pričom zdôraznil, že predmetom posúdenia v rámci správneho konania bolo len skutočné používanie
ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach. Pokiaľ žalobca sa
zaoberal aj otázkou neoprávnených zásahov do práv z ochrannej známky v žalobe, sú na tieto veci v
zmysle § 8 ods. 8 zákona príslušné súdy. Používanie ochrannej známky tak, ako to má na mysli zákon,
je podmienkou pre udržanie si zápisu ochrannej známky, musí však vykazovať určitú kvalitu. Pojem
„skutočné používanie ochrannej známky“ je pojmom komunitárneho práva, ktorý sa v rámci celej EÚ
musí vykladať autonómne a jednotne. V tomto smere existuje množstvo rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a
ako príklad uviedol rozhodnutia vo veciach C-40/01 Ansul, C-259/02 La Mer Technology a ďalšie. Kritériá
nevyhnutné na kvalifikované používanie ochrannej známky ako používania skutočného vymedzuje ust.
§ 9 zákona o ochranných známkach, ktorý je v podstate transpozíciou čl. 10 Smernice 2008/95/ES. Vo
vzťahu k argumentácii v súvislosti s neoprávneným používaním ochrannej známky uviedol, že o takéto
neoprávnené použitie ochrannej známky ide vtedy, ak tretia osoba použije označenie zhodné alebo
podobné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby zhodné alebo podobné s tovarmi a službami,
pre ktoré je ochranná známka zapísaná a ak sú splnené podmienky ako používanie označenia treťou
osobou v obchodnom styku, používanie označenia treťou osobu bez súhlasu majiteľa ochrannej známky,
používanie označenia treťou osobu poškodzuje alebo je spôsobilé poškodiť funkcie ochrannej známky,
predovšetkým jej základnú funkciu. Z tohto dôvodu žalovaný považuje závery žalobcu ohľadne jeho
interpretácie rozsudkov Súdneho dvora EÚ označených ako T-151/01 a C-385/07 a čl. 5 ods. 1 a 8 ods.
1 Smernice 89/104/ES za absolútne nesprávne, neprípustné, zavádzajúce a svedčiace o nepochopení
inštitútu skutočného používania žalobcom. Už len z porovnania príslušných právnych noriem, t.j. § 8
ods. 2 a § 9 ods. 1-4 zákona, v zmysle ktorých neoprávneným použitím ochrannej známky je použitie
označenia treťou osobou bez súhlasu majiteľa ochrannej známky a za skutočné používanie ochrannej
známky sa považuje jej použitie majiteľom alebo s jeho súhlasom činí záver žalobcu o možnosti majiteľa
ochrannej známky zakázať skutočné používanie ochrannej známky treťou osobou vnútorne rozporným
a absurdným. Rovnako podľa žalovaného nelogický a nesprávny je záver žalobcu, že len za skutočné
používanie je možné vyberať licenčný poplatok.

Ďalej za skutočné používanie v zmysle výkladu komunitárneho práva je možné považovať len také
použitie, ktoré je v súlade s jeho základnou funkciou, to znamená, že rozlišovacou funkciou, ktorej
podstatou je zaručiť identitu pôvodu tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná. Z toho vyplýva,
že tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že aj keď sa na tovare alebo jeho obale nachádza
napadnutá ochranná známka, má táto informačnú a identifikačnú funkciu ohľadom poskytovanej služby,
avšak neplní rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nie je odlíšiť rovnaké tovary
rôznych subjektov, nesporne správna. Spotrebiteľ sa na trhoch neorientuje podľa napadnutej ochrannej
známky, lebo táto interpretuje len informáciu o likvidácii odpadu z obalu, ale neprezentuje informáciu
o tovare ako takom, na základe ktorej by si spotrebiteľ vyberal tovar podľa svojich predchádzajúcich
skúseností, či už pozitívnych alebo negatívnych. Napadnutá ochranná známka je zapísaná pre
veľmi širokú škálu rozličných tovarov medzinárodného triedenia tovarov a služieb a podľa dokladov
predložených v rámci správneho konania sa na týchto obaloch aj vyskytuje. Neplní však vo vzťahu k
týmto tovarom rozlišovaciu funkciu ochrannej známky, ktorou je odlíšiť jednotlivých výrobcov či predajcov
tovarov tak, aby si spotrebiteľ dokázal vytvoriť väzbu medzi tovarom a jeho pôvodcom. Sám žalobca
pripúšťa, že napadnutá ochranná známka neplní v plnom rozsahu rozlišovaciu funkciu ochrannej známky
vo vzťahu k tovarom, ktorou je odlíšiť výrobcov týchto tovarov.

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil všetky skutočnosti a
okolnosti daného prípadu, tak ako to ukladá rozhodnutie C-10/01 Ansul a konkrétne osobitné skutkové
a právne okolnosti prípadu, výsledky marketingového prieskumu a ani rozsudok C-17/06 Celine uvádza,
že túto argumentáciu považuje tiež za nesprávnu, pretože oblasť ochranných známok patrí medzi
práva priemyselného vlastníctva a nie do oblasti odpadového hospodárstva a legislatívy upravujúce
toto odpadové hospodárstvo a jeho likvidáciu. Taktiež príslušnú legislatívu nemožno zamieňať či
dávať do súvisu s legislatívou týkajúcou sa recyklácie odpadov obalov a toto nemožno aplikovať v
známkovo právnej oblasti tak, ako to robí žalobca. Preto poukazovanie na legislatívu v oblasti obalového
hospodárstva nie je vo vzťahu ku konaniu zrušenia ochrannej známky právne relevantné.



Pokiaľ išlo zo strany žalobcu o argumentáciu ohľadne celoslovenského marketingového prieskumu
žalovaný uviedol, že napadnutá ochranná známka len sprostredkováva dodatočnú informáciu o obale
daného výrobku resp. o jeho zhodnotení, pričom viaceré tovary rovnakého druhu môžu byť nositeľom
tejto informácie na obale a spotrebiteľ hľadajúc väzbu medzi tovarom a jeho pôvodcom sa zorientuje
podľa označenia konkrétneho tovaru a nie podľa informácie ohľadom recyklovania tovaru príslušného
tovaru. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-17/06 je preto v tomto smere neaplikovateľné.

Pokiaľ išlo zo strany žalobcu o výhrady ohľadne zrušenia napadnutej ochrannej známky aj pre
služby reklamná činnosť v triede 35, preprava, balenie a skladovanie tovaru v triede 39 a počítačové
programovanie v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb tiež zotrváva na svojom závere,
má za to, že rozhodnutie je správne a zákonné. Bolo nesporne preukázané, že žalobca nepodniká v
oblasti reklamy a nevykonáva služby reklamnej agentúry pre tretie osoby v akejkoľvek sfére podnikania
a tak ani nemohol predložiť na preukázanie takéhoto používania napadnutých ochranných známok
príslušné doklady. Nemožno považovať za reklamnú činnosť pre tretie osoby činnosti, na základe ktorých
majiteľ len informoval, že určité subjekty participujú na príslušnom systéme spracovania odpadov.
Tiež pokiaľ ide o prepravu, balenie a sprostredkovanie tovaru, žalobca dané služby vykonáva v rámci
spracovania a recyklácie odpadu z obalov a za týmto účelom môže odpad v určitom časovom úseku
prepravovať, baliť a skladovať, stále však ide o podnikanie v oblasti odpadového hospodárstva, teda
predmetom služby sú súčasťou služieb zapísaných pre napadnutú ochrannú známku. V prípade služby
počítačové programovanie žalobca prevádzkuje webovú stránku pre svoju potrebu - poskytovanie
informácie svojim klientom. Doklady predložené žalobcom nesvedčia o poskytovaní služieb vyvíjania
softvérov pre tretie subjekty a za úhradu. Preto nemožno taktiež hovoriť o skutočnom používaní
napadnutej známky vo vzťahu k tejto službe.

V závere sa žalovaný vyjadril k otázke výhrady žalobcu ohľadne posúdenia včasnosti podania rozkladu
proti prvostupňovému rozhodnutiu zo strany navrhovateľa zrušenia ochrannej známky. Má za to, že
rozklad bol správne posúdený v zmysle ust. § 42 ods. 1 a 3 zák.č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach.

K žalobe žalobcu sa na pojednávaní vyjadril i ďalší účastník, ktorý uviedol, že súhlasí s argumentáciou,
ktorú v napadnutom rozhodnutí použil žalovaný. Taktiež považuje výhrady žalobcu ohľadne aplikácie
konkrétnych rozsudkov Súdneho dvora EÚ za nesprávne a právne nepodstatné vo vzťahu k
prejednávanej veci. Podľa jeho názoru žalobca ak by mal byť úspešný, v konaní by musel preukázať, že
používal ochrannú známku na tovaroch, pre ktoré bola zrušená a toto používanie muselo byť preukázané
v určitej intenzite. Predložené doklady zo strany žalobcu v podstate osvedčujú len to, že ochranná
známka bola umiestňovaná na obaloch ako informácia o určitom možno znehodnotení ekologicky
vhodným spôsobom, či už výrobku alebo jeho obalu. Taktiež podľa neho spotrebiteľ z používania
ochrannej známky žalobcu na obaloch výrobkov tak, ako boli preukazované, nemohol získať žiadnu
väzbu na výrobok a najmä na nemeckého majiteľa ochrannej známky. Obaly výrobkov slúžili len ako
nosiči informácie reklamy alebo toho, že ten obal je ekologicky vhodným spôsobom recyklovateľný.
Ďalším dôvodom, že žalobca nepreukázal používanie ochrannej známky bol ten, že tie doklady, ktoré boli
v správnom konaní predkladané osobami, ktoré mali byť oprávnenými na základe sublicencií, nemohli
byť k veci relevantné, pretože právna úprava neumožňovala pri kolektívnych ochranných známkach
poskytnúť ani len licenciu, nie to ešte sublicenciu. Z toho dôvodu nemohlo byť preukázané, že majiteľ
používal konkrétnu ochrannú známku alebo ju používala osoba, na ktorú ju splnomocnil.

Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal vec podľa V. časti I. a II. hlavy O.s.p. v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom a z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Ako už bolo uvedené druhostupňovým rozhodnutím, ktoré z vecného hľadiska potvrdilo prvostupňové
rozhodnutie Úradu premysleného vlastníctva SR, avšak z dôvodu zosúladenia s novou právnou
úpravou bol zmenený výrok rozhodnutia orgánu prvého stupňa, čiže v zmysle § 34 ods. 1 písm.
a/ zákona o ochranných známkach v spojení s čl. 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej
dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok bola napadnutá obrazová
medzinárodná ochranná známka č. XXXXX  medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Ochranná



známka ostala v platnosti na území SR pre všetky služby v triede 40 a pre službu roztriedenie odpadu
chemicko-fyzickou alebo biologickou cestou v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb.
Žalovaný v konaní o zrušení ochrannej známky uzatvoril, že majiteľ ochrannej známky t.j. žalobca
nepreukázal čiastočné používanie ochrannej známky v uvedených tovaroch a službách.

Po preskúmaní veci sa krajský súd plne stotožnil so skutkovým i právnym záverom žalovaného.

Podľa § 34 ods. 1 písm. a/ zák.č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v platnom znení úrad na návrh
tretej osoby zruší ochrannú známku, ak na území SR nebola skutočne používaná pre tovary alebo služby,
pre ktoré je zapísaná počas nepretržitého obdobia najmenej piatich rokov; ak majiteľ ochrannej známky
nepreukáže opak alebo nemá na jej nepoužívanie oprávnené dôvody, platí, že ochranná známka sa
na území SR nepoužívala počas piatich po sebe idúcich rokov. Úrad ochrannú známku nezruší, ak sa
ochranná známka medzi uplynutím tohto päťročného obdobia a podaním návrhu na jej zrušenie začala
skutočne používať alebo sa jej používanie obnovilo; na používanie ochrannej známky, ktoré sa začalo
alebo obnovilo v lehote troch mesiacov pred podaním návrhu na zrušenie ochrannej známky, pričom táto
lehota začala plynúť až po uplynutí nepretržitého päťročného obdobia nepoužívania, sa však neprihliada,
ak prípravy na toto používanie začali až potom, ako sa majiteľ ochrannej známky dozvedel, že môže
byť podaný návrh na jej zrušenie.

Podľa § 16 ods. 4 zák.č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení platnom v čase rozhodovania
prvostupňového správneho orgánu úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak v konaní začatom na
návrh tretej osoby zistí, že sa v SR nepoužívala najmenej päť po sebe idúcich rokov predchádzajúcich
začatiu konania o výmaze a ak majiteľ ochrannej známky jej nepoužívanie náležite neodôvodní. Ak
nebol preukázaný opak, platí, že ochranná známka nebola na území SR používaná počas piatich po
sebe idúcich rokov. Ochrannú známku nemožno vymazať, ak majiteľ po uplynutí piatich po sebe idúcich
rokov začal ochrannú známku používať v dobrej viere, pričom začatie používania ochrannej známky v
lehote troch mesiacov predchádzajúcich podaniu návrhu na výmaz sa nepovažuje za začatie používania
v dobrej viere, ak nie je preukázaný opak.

Podľa § 8 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v platnom znení (ďalej len „zákon“) majiteľ
ochrannej známky má výlučné právo používať ochrannú známku v spojení s tovarmi alebo so službami,
pre ktoré je zapísaná. Majiteľ ochrannej známky je oprávnený používať spolu s ochrannou známkou
značku r.

Podľa § 8 ods. 2 toho istého zákona ak tento zákon neustanovuje inak, bez súhlasu majiteľa ochrannej
známky nesmú tretie osoby v obchodnom styku používať označenie

a/ zhodné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré sú zhodné s tými, pre ktoré je ochranná
známka zapísaná,

b/ ak z dôvodu jeho zhodnosti alebo podobnosti s ochrannou známkou a zhodnosti alebo podobnosti
tovarov alebo služieb existuje pravdepodobnosť zámeny na strane verejnosti; za pravdepodobnosť
zámeny sa považuje aj pravdepodobnosť asociácie medzi ochrannou známkou a označením,

c/ zhodné alebo podobné s ochrannou známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky dobré meno a
ktorá nie je zapísaná pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby, ak by používanie tohto označenia
bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej
známky alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky alebo jej dobrému menu.

Podľa § 8 ods. 8 toho istého zákona spory z ochranných známok prerokúvajú a rozhodujú súdy.

Podľa § 9 ods. 2 toho istého zákona používanie ochrannej známky podľa odseku 1 je najmä

a/ umiestňovanie ochrannej známky na tovaroch prípadne na ich obaloch,

b/ ponuka alebo uvádzanie na trh takto označených tovarov alebo skladovanie na tieto účely, alebo
ponuka či poskytovanie takto označených služieb,



c/ dovoz alebo vývoz takto označených tovarov,

d/ používanie ochrannej známky v obchodnej korešpondencii alebo v reklame.

Podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona za používanie ochrannej známky podľa odseku 1 sa považuje aj

a/ používanie ochrannej známky v podobe, ktorá sa od podoby, v ktorej bola ochranná známka zapísaná,
odlišuje len v prvkoch nemeniacich jej rozlišovaciu spôsobilosť,

b/ umiestňovanie ochrannej známky na tovaroch alebo ich obaloch na území SR výlučne na účel vývozu.

Podľa § 9 ods. 4 toho istého zákona používanie ochrannej známky so súhlasom majiteľa a používanie
kolektívnej ochrannej známky (§ 43) osobou, ktorá má oprávnenie ju používať, sa považuje za
používanie majiteľom.

Na základe uvedeného najmä na základe citovaných zákonných ustanovení je nesporné, že ani krajský
súd nevzhliadol dostatočný dôvod pre vyslovenie nezákonnosti postupu alebo rozhodnutia žalovaného
vo veci. Má za to, že žalovaný sa náležite vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými okruhmi
sporných otázok, najmä tých argumentov, ktoré vzniesol žalobca k návrhu navrhovateľa na výmaz
predmetnej ochrannej známky. Predovšetkým je nutné konštatovať, že vyhlásenie za čiastočne neúčinnú
ochrannú známku na území SR pre označené tovary a služby (jej čiastočné zrušenie v zmysle § 34
ods. 1 písm. a/ zák.č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v platnom znení) vyplývalo z dostatočne
zisteného skutkového stavu na základe správneho právneho posúdenia, a preto ho nebolo možné
považovať za nezákonné. Správna v tomto zmysle je argumentácia žalovaného, ktorá vychádza z toho,
že platný zákon priznáva majiteľovi ochrannej známky výlučné právo používať svoju ochrannú známku
a explicitne mu neukladá povinnosť túto ochrannú známku používať, no vymedzuje prípadné sankčné
následky jej nepoužívania. Kvalita používania sa vždy, či za účinnosti pôvodného znenia zákona, alebo
i v súčasnosti posudzovala len ako skutočné používanie, čo bolo v súlade so Smernicou č. 2008/95/ES
(predtým Smernica č. 89/104/ES) a pojem „skutočné používanie“ je v podstate pojmom komunitárneho
práva, ktorý sa musí v celej Európskej únii vykladať jednotne. Absenciu, resp. nepreukázanie tzv.
skutočného používania zákon sankcionizuje možnosťou zrušenia tejto ochrannej známky v zmysle
horecitovaného zákonného ustanovenia. Kritériá nevyhnutné na kvalifikované používanie ochrannej
známky ako skutočného používania sú dané cit. ust. § 9 zákona, ktorý ako bolo uvedené, je transpozíciou
čl. 10 Smernice 2008/95/ES. Jedná sa o kritériá ako:

- používanie ochrannej známky ako ochrannej známky v súlade s jej základnou funkciou, tzn. rozlíšiť
tovary a služby jej majiteľa od tovarov a služieb iných osôb,

- používanie ochrannej známky v obchodnom styku na trhu výrobkov a služieb, pre ktoré je ochranná
známka zapísaná a to s cieľom získania alebo držania podielov na trhu s tovarmi a službami, pre ktoré
je ochranná známka zapísaná,

- používanie ochrannej známky v spojení s tovarmi a službami, pre ktoré je zapísaná,

- používanie ochrannej známky v podobe, v ktorej bola zapísaná alebo jej variácia, ktorá sa od podoby
ochrannej známky odlišuje len v prvkoch nemeniacich jej rozlišovaciu spôsobilosť,

- používanie ochrannej známky jej majiteľom. Za používanie ochrannej známky jej majiteľom sa považuje
jej používanie treťou osobou, avšak so súhlasom majiteľa. Taktiež sa považuje za používanie ochrannej
známky jej majiteľom aj používanie kolektívnej ochrannej známky osobou, ktorá je v súlade so zmluvou
o používaní kolektívnej ochrannej známky je oprávnená ju používať,

- používanie ochrannej známky na území SR.

Z uvedeného, najmä z týchto kritérií jednoznačne vyplýva, že v konaní žalobca nepreukázal skutočné
používanie. Ochranná známka je predmetom skutočného používania vtedy, ak sa používa v súlade so
svojou základnou funkciou, to znamená, že si plní svoju rozlišovaciu funkciu, ktorej podstaty je zaručenie
identity pôvodu tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná. Ako bolo konštatované v danom prípade,



aj keď sa na tovare alebo jeho obaloch nachádzala napadnutá ochranná známka, plnila si táto v podstate
iba informačnú a identifikačnú funkciu ohľadom poskytovanej služby, avšak neplnila si rozlišovaciu
funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nebolo odlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Všetka
argumentácia žalobcu smerujúca k preklenutiu tohto zásadného konštatovania, nemohla byť preto ako
žalovaným, tak ani krajským súdom akceptovaná. K tomu je potrebné uviesť, že sám žalobca pripustil,
že napadnutá ochranná známka si neplnila v plnom rozsahu svoju rozlišovaciu funkciu a platí preto,
tak ako uviedol i žalovaný, že nie je možné uvažovať, či si ochranná známka plní základnú funkciu iba
čiastočne alebo v akom rozsahu, pretože v zmysle platného práva ochranná známka sa buď používa v
súlade so svojou základnou funkciou alebo nie.

Žalovaný vyhodnotil doklady predložené za účelom preukázania používania napadnutej ochrannej
známky majiteľom, ktoré boli jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotené a konštatoval, že
napadnutá ochranná známka sa používala na obaloch tovarov rôznych výrobcov, či predajcov, ktorí
získali súhlas na používanie ochrannej známky „M. U.“, pričom toto označenie podľa predložených
dôkazov je určené na označenie skutočnosti, že výrobcovia sú zapojení do určitého systému
zhodnocovania odpadov. Ďalej konštatoval, že takáto ochranná známka má informačno-identifikačnú
funkciu ohľadom poskytovanej služby, avšak neplní rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože
jej účelom je odlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Príslušný spotrebiteľ sa na trhu neorientuje podľa
napadnutej ochrannej známky, keďže táto interpretuje len informáciu o likvidácii odpadu z obalu, ale
neprezentuje informáciu o tovare ako takom, na základe ktorej by si spotrebiteľ vyberal tovar podľa
svojich predchádzajúcich skúseností. Je faktom, že napadnutá ochranná známka je zapísaná pre veľmi
širokú škálu rozličných tovarov vo vyššie uvedených triedach a podľa dokladov predložených v rámci
konania sa aj na obaloch týchto tovarov vyskytuje.

Preto potom ani krajský súd nemohol považovať požiadavku žalobcu na náležité zhodnotenie a aplikáciu
citovaných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ za právne relevantnú, lebo tak ako konštatoval žalovaný
vo vzťahu k prejednávanej veci, je možno považovať tieto rozhodnutia za neaplikovateľné. To platí i
v otázke zohľadňovania tých skutočností a okolností vzťahujúcich sa k  obalovému a odpadovému
hospodárstvu. Táto argumentácia žalobcu a na základe nej právny vývod neobstojí vo vzťahu ku
konaniu o zrušení ochrannej známky, a preto v tomto smere nemôže byť ani smerodajné porovnávanie
skutkových okolností a legislatívnej situácie medzi Nemeckom a SR. Nevidel preto ani krajský súd
zvláštny dôvod sa touto časťou argumentácie bližšie zaoberať. Ani uvádzané rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ T-151/01 a C-385/07 neriešia používanie resp. skutočné používanie ochrannej známky na
území SR v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona o ochranných známkach. Preto ich tiež krajský súd
považoval za právne neaplikovateľné.

Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný postupoval v zmysle a intenciách citovaných
zákonných ustanovení, správne aplikoval i tzv. komunitárne právo.

Súd pritom poukazuje na to, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie správneho orgánu vydaného
na základe povolenej správnej úvahy. Pri takýchto rozhodnutiach súd preskúmaval v zmysle ust. § 245
ods. 2 O.s.p. iba, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd
neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Zákonom založené voľné uváženie orgánu
je aj vo veciach rozhodovania o ochranných známkach a toto uváženie súd nemôže nahradiť svojim
vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť vydaného rozhodnutia. Súd preskúmava iba to, či skutkové
okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal, boli zistené správnym procesným
postupom a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, či rozhodnutie bolo
z hľadiska aplikovanej právnej normy logické a úplné z hľadiska hodnotenia dôkazov. Tieto podmienky
napadnuté rozhodnutie žalovaného jednoznačne spĺňalo.

Krajský súd považoval za nedôvodnú aj žalobnú námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho postupu
žalovaného pri posúdení zákonnosti rozkladu podaného navrhovateľom (ďalším účastníkom konania).
Podľa žalobcu rozklad podaný navrhovateľom dňa 16.11.2009 nespĺňal podmienky ustanovené v § 42
ods. 1 a 3 zák.č. 55/1997 Z.z. platného v čase podania rozkladu, keďže neobsahoval petit. Podľa §
37 toho istého zákona na konanie vo veciach ochranných známok sa vzťahujú všeobecné predpisy



o správnom konaní s výnimkou § 19 Správneho poriadku. Podľa § 42 ods. 1 citovaného zákona
proti rozhodnutiu úradu možno podať rozklad v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Toto
ustanovenie upravuje zákonnú lehotu, v ktorej môže účastník konania podať opravný prostriedok
proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým je rozklad. Toto ustanovenie neupravuje
náležitosti opravného prostriedku, t.j. neustanovuje, že uvedenie petitu by bolo podstatnou náležitosťou
formálne podaného rozkladu. Z toho vyplýva, že pokiaľ ďalší účastník podal v zákonom stanovenej lehote
rozklad proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorý predstavuje vyjadrenie nesúhlasu
účastníka konania s daným rozhodnutím a následne v zákonom stanovenej lehote tento rozklad doplnil
o vecné odôvodnenie, predmetný rozklad žalovaný správne posúdil ako riadne a včas podaný a to v
súlade s horecitovanými zákonnými ustanoveniami.

Keďže žalobca v konaní úspešný nebol, nemohol mu krajský súd priznať požadovanú náhradu trov
konania s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia,  písomne, dvojmo,
na tunajšom súde.

V  odvolaní  sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)                   uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom   sa toto rozhodnutie  alebo
postup  súdu  považuje  za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/ rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.