Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 42CoE/213/2011 z 21. 3. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 21. marca 2012, sp. zn. 42CoE/213/2011, ECLI:SK:KSBB:2012:6109216587.1 Krajský súd Banská Bystrica | 42CoE/213/2011 | ECLI:SK:KSBB:2012:6109216587.1 | 2012-03-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 57 ods. 2 EP, § 45 ods. 2 ZRK, § 45 ods. 1 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc62e21d-9aa3-427e-bca7-4f2284d6c5a4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6109216587.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42CoE/213/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109216587
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109216587.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO 36 613 843 proti
povinnému D. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Y., V. č. XXX/X o vymoženie pohľadávky v sume 114,72 Eur
a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou EX 2659/09u, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 1Er/1355/2009-28 zo dňa 06.04.2011, v senáte
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1355/2009-28 zo dňa 06.04.2011 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu
súdnemu exekútorovi nepriznal.

Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že oprávnený doručil súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského
súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. pod spis. značkou EP 80397/09, ktorý
dňa 13.05.2009 vydal rozhodca Mgr. Peter Bertók. Exekučným titulom bola žalovanému (povinnému)
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 114,72 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 0,05 % denne od 23.12.2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu v sume 11,47 Eur
a trovy konania v sume 127,70 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Na základe
návrhu oprávneného, ktorým požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie vydal dňa 28.08.2009
Okresný súd Banská Bystrica pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom 5601
050449* na vymoženie vyššie uvedenej sumy, vrátane trov exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi
právnym predchodcom oprávneného obchodnou spoločnosťou Quatro, a.s. so sídlom v Kežmarku,
Hlavné námestie č. 12, IČO 36 463 311 a povinným dňa 23.11.2004, ktorej neoddeliteľnou súčasťou
sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. v znení platnom
a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V článku VIII, písm. p) uvedených všeobecných obchodných
podmienok sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak medzi nimi nedôjde k dohode, budú spory
riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní pred jediným
rozhodcom Rozhodcovského súdu Slovenskej hospodárskej komory, v súlade so Štatútom a Rokovacím
poriadkom tohto súdu. Zmluvné strany sa zaviazali podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre
obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Vzali na vedomie, že v prípade, ak povinnosť
uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha rozhodcovský rozsudok výkonu



rozhodnutia. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že podpisom zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na
výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.

Okresný súd s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v spojení s ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“) ex offo preskúmal formálnu i materiálnu vykonateľnosť exekučného
titulu, ktorá je jedným z predpokladov pre vedenie exekučného konania. Uviedol, že pri postupe podľa
ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je exekučný súd oprávnený na rozhodcovský rozsudok
hľadieť tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho
preskúmavať z hľadísk zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do materiálnej správnosti. Súd vychádzal
zo záveru, že právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom na základe zmluvy o pôžičke je právnym vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a
to vzhľadom na povahu zmluvných strán a obsah zmluvného záväzku. V tejto súvislosti poukázal na
to, že pre posúdenie okolností, či sa jedná o spotrebiteľský úver podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
nie je dôležitá právna forma spotrebiteľského úveru, ale je dôležité, či sa jedná o odplatné poskytnutie
peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené súd na predmetný právny vzťah
aplikoval aj zákonné ustanovenia upravujúce spotrebiteľské zmluvy, teda § 52 a nasl. zákona č. 40/1964
Zb. (ďalej Občiansky zákonník), ktorých použitie, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka,
nie je prekážkou dohody zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka.

Konštatoval, že spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha o vyrovnanie
faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá je postavená na princípe obmedzenia
zmluvnej autonómie. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa
15.06.2009, ktorý vyslovil, že ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné
právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé
autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch je subjektívne právo jednotlivca
(dodávateľa) obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je
primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa).

Okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky, pričom zisťoval, či rozhodcovská doložka nespôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pritom prihliadol na
Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej „smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z.
z. a je potrebné ju aplikovať ako interpretačné pravidlo k vnútroštátnym právnym normám upravujúcim
spotrebiteľské právne vzťahy. V čl. 6 ods. 1 nastoľuje požiadavku, aby nekalé podmienky uvedené v
zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa
môžu považovať za nekalé, je obsiahnutý v prílohe k smernici, medzi ktoré podľa bodu 1 písm. q)
patrí podmienka, ktorej cieľom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od
spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), podľa ktorej má vnútroštátny súd ex offo posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom (Rozsudok Súdneho dvora ES C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elissa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia
povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepodal opravný
prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých
sa upravuje právna sila rozhodnutej veci. (Rozsudok Súdneho dvora ES C-40/08 zo dňa 06.10.2009
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira). Možno preto konštatovať, že



ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ,
ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý
charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu
nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo (Rozsudok Súdneho dvora ES C-473/00 zo dňa
21.11.2002 Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout).

V posudzovanej veci súd prijal záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá nebola zmluvnými stranami dojednaná individuálne a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom v prípade, ak dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Poukázal na to, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými zmluvnými podmienkami štandardnej formulárovej zmluvy. Mohol ju len
odmietnuť alebo prijať ako celok, vrátane všeobecných obchodných podmienok, a v prípade akceptácie
zmluvy sa podrobiť aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože
dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Ako súd uviedol, skutočnosť, že oprávnený v zmluvných
podmienkach paušálnym spôsobom určuje rozhodcovský súd ešte pred uzavretím zmluvy, dôvodne
vzbudzuje pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.

Z dôvodov uvedených vyššie mal súd za to, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, preto s poukazom na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil.

Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil tým, že súdny exekútor si ich náhradu neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou jeho návrhu
bolo aj uplatnenie trov odvolacieho konania.

V odvolaní vyjadril názor, že pokiaľ exekučný súd skúmal platnosť rozhodcovskej doložky z úradnej
moci (ex offo), konal mimo rozsahu svojej právomoci, ktorá mu bola zverená Exekučným poriadkom.
S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho
vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na
plnenie vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie.

K otázke rozsahu právomoci exekučného súdu ďalej uviedol, že súd, ktorý koná vo veci, je príslušný
konať len ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je oprávnený konať vo veci ako súd vyššej
inštancie. Ak by exekučný súd skúmal plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a tiež súlad
uvedeného plnenia so zákonom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu,
ktoré je exekučným titulom, teda ako súd tretej inštancie. Práve absencia právomoci exekučného súdu
v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do
práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Poukázal na
nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 5/02, podľa ktorého ústava chráni „nie teoretické a iluzórne práva,
ale práva konkrétne a účinné“, resp. práva, ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá
reálne domáhať.

Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
exekučný súd nie je oprávnený na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a skúma len
vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v
zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť v rozpore
s právnym poriadkom, čo je dôvodom priamo zistiteľným z výroku rozhodnutia rozhodcovského súdu.



Uvedeným spôsobom poskytol výklad rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva Najvyšší súd
Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 30.10.2009 pod spis. značkou 33 Cdo 2675/2007, keď vyslovil, že
za nedovolené možno naďalej považovať plnenie, ktoré nie je aprobované vnútroštátnym právom. Ide o
plnenie vyhradené niektorým subjektom, najmä štátu alebo podliehajúce štátnemu dozoru či štátnemu
povoleniu, dispozícia s ktorými je obmedzená alebo vylúčená. Uvedené znamená, že nedovolenosť
plnenia je spojená s predmetom záväzku, a nie s okolnosťami, pre ktoré by mal byť výkon práva na
požadované plnenie odopretý (pre rozpor s dobrými mravmi).

Oprávnený poukázal na Rozhodnutie Súdneho dvora ES C-40/08, v ktorom Súdny dvor ES postavil svoj
záver na zásade rovnocennosti, v zmysle ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s
ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri
ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok). Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno
vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd
mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, ale neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne
iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti.

Pokiaľ bola zmluva o pôžičke medzi oprávneným a povinným uzavretá pred 01.01.2008, odvolateľ
namietal, že práva a povinnosti z tejto zmluvy, pokiaľ vznikli pred 01.01.12008, nie je možné posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Ak je účastníkom právneho
vzťahu spotrebiteľ, je v danom prípade potrebné aplikovať zákon č. 258/2011 o spotrebiteľských úveroch
ako lex specialis, Obchodný zákonník a v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aj Občiansky
zákonník ako všeobecnú normu. S poukazom na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4, písm. r)
Občianskeho zákonníka vyslovil, že ak niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladá výlučne
právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie
za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Postupom a rozhodovaním exekučného súdu v tomto prípade dochádza k neoprávnenému zásahu
do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je
oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha
na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť
štátu za škodu.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec § 212 ods.1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, preto sa v
odvolaní obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z predloženého súdneho spisu súd zistil, že dňa 17.08.2009 bol pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Poverením č. 5601 050449*
zo dňa 28.08.2009 Okresný súd Banská Bystrica poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.



Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. EP 80397/09 vydaný dňa
13.05.2009 Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. rozhodcom
Mgr. Petrom Bertókom, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
(oprávnenému) dlžnú sumu 114,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne
zo sumy 114,72 Eur od 23.12.2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu v sume 11,47 Eur a trovy
konania v sume 127,70 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Podkladom pre
vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o pôžičke č. XXXXXXXXXX, ktorú právny predchodca
oprávneného a povinný uzavreli dňa 23.11.2004.

V článku VIII, písm. p) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej obchodnou
spoločnosťou Quatro, a.s., sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
a v súvislosti s ňou, budú v prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, riešené
prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom
Slovenskej hospodárskej komory, a to jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím
poriadkom tohto súdu. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že podpisom zmluvy dáva dlžník veriteľovi
súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.

V zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku súd aj ex offo skúma súlad exekučného titulu
so zákonom, pričom pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, posudzuje, či bola medzi
zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky k zmluve (ust. § 3, § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre nárok oprávneného
uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva podľa jej zákonnej definície v ust. § 2 zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a správny bol aj postup okresného súdu, ktorý daný právny
vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení platnom a účinnom k 23.11.2004, prihliadnuc na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 53 ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31.12.2007 spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1
sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 3 ods. 1 citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa
novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl.
6 cit. Smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.



Podľa rozsudku Súdneho dvora ES (vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000, Océano Grupo Editorial SA)
cieľ článku 6 smernice (93/13 ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky
nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti
nekalej povahe takýchto podmienok.

Podľa ustálenej judikatúry má exekučný súd právomoc skúmať podmienky vedenia exekúcie kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj bez návrhu účastníka tohto konania. Jednou zo základných
podmienok pre vedenie exekúcie je materiálne a formálne vykonateľný exekučný titul, ktorý súd
posudzoval, aj bez využitia procesných prostriedkov na preskúmanie exekučného titulu povinným z
hľadiska, či bol vydaný orgánom

na jeho vydanie zákonne splnomocneným, teda či nejde o akt ničotný. Rozhodcovský súd odvodil
svoju právomoc na rozhodnutie od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi
oprávneným a povinným, ktorá bola okresným súdom hodnotená s ohľadom na požiadavky dané
normami spotrebiteľského práva.

Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovskú doložku tak, ako je uvedená
vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy uzavretej medzi právnym
predchodcom oprávneného obchodnou spoločnosťou Quatro, a.s. ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom dňa 23.11.2004 je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Jej neprijateľnosť spočíva v dohode zmluvných strán, ktoré sa dohodli, že spory, ktoré
vznikli z ich zmluvného vzťahu alebo s ním súvisia budú riešené tak, že právo výberu z alternatívne
určených možností spočíva na veriteľovi. Je pritom zrejmé, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie
nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu, ktorý zakladá právomoc
ním určeného rozhodcovského súdu v súlade s čl. VIII, písm. p) všeobecných obchodných podmienok.
Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej
formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol
ovplyvniť, mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť. Spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení
nesie, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu. Rozhodcovská doložka v takom znení, v akom
ho právny predchodca oprávneného skoncipoval do ním používaných úverových zmlúv, je v rozpore s
požiadavkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Takéto
dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen
smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách,
ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje
nielen smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v
zmluvách, ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda okresný súd dospel k
záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou všeobecných zmluvných podmienok
tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o pôžičke, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, jeho záver bol
správny, avšak v danom prípade mal aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku
a exekúciu mal zastaviť pre jej neprípustnosť, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom,
teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať.

Z dôvodov uvedených vyššie odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne
správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.