Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/282/2011 z 15. 5. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 15. mája 2012, sp. zn. 17Co/282/2011, ECLI:SK:KSBB:2012:6110210335.1
Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/282/2011 | ECLI:SK:KSBB:2012:6110210335.1 | 2012-05-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/336bc3f0-1500-4b82-93f6-700eacc8b94c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6110210335.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/282/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110210335
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110210335.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing.
Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci
žalobcu U. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, XXX XX Q. Q., právne zastúpeného Mgr. Petrom
Fischerom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Partizánska cesta 77, 974 01 Banská Bystrica,
proti žalovaným 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
nám. č. 13, 813 11 Bratislava, 2/ Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, 3/
Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody vo výške 774,28 Eur
s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
17C/77/2010-106 zo dňa 14. 06. 2010, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom zo dňa 14. 06. 2010 žalobu žalobcu voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ zamietol. Zároveň
uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia nahradil žalovanému 2/
trovy konania vo výške 59,78 Eur. Žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy
774,28 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003
Z. z.“), len voči žalovanému 1/. V priebehu konania požiadal, aby súd pripustil pristúpenie ďalších
účastníkov na strane žalovaného a to konkrétne pristúpenie Generálnej prokuratúry SR v Bratislave
(žalovaný 2/) a Ministerstva vnútra SR v Bratislave (žalovaný 3/). Okresný súd týmto jeho procesným
návrhom vyhovel uznesením č. k. 17C/77/2010-65 zo dňa 16. 12. 2010. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že skutkovým základom (dôvodom) žalobcom uplatňovaného nároku bola skutočnosť,
že „uznesením Okresného riaditeľstva PZ Banská Bystrica, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ,
oddelenie skráteného vyšetrovania - východ, ČVS: ORP-156/2-OSV-BB-2008 zo dňa 23. 09. 2008, bolo
proti nemu vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1, písm. a/ Trestného zákona
a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca proti tomuto uzneseniu
podal sťažnosť, ktorú okresný prokurátor v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 05.11. 2008, č. k. 2Pv
155/08-18 ako nedôvodnú zamietol. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 2T 25/09-164 zo
dňa 20. 03. 2009 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené. Proti zastavujúcemu uzneseniu podal
okresný prokurátor sťažnosť, ktorú Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22. 04. 2009 pod č.
k. 3To 89/2009-174 zamietol. Žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom Petrom Fischerom,
ktorému za úkony právnej služby vyúčtované faktúrou č. 9000014 zo dňa 09. 06. 2009 zaplatil dňa



17. 09. 2009 sumu 774,28 Eur. Zaplatenie sumy 774,28 Eur považuje žalobca za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Nárok na náhradu škody si uplatnil u žalovaného 1/ písomnou
žiadosťou zo dňa 30. 09. 2009. Žalovaný 1/ podanú žiadosť postúpil žalovanému 2/, ktorý prípisom zo
dňa 11.01.2009 sp. zn. XV/5 Spr 37/09 žalobcovi oznámil, že jeho žiadosť ako nedôvodnú odmieta.“ Z
uvedených dôvodov preto žalobca podal predmetnú žalobu.

V súvislosti so zamietnutím žaloby žalobcu voči žalovanému 1/ okresný súd uviedol, že „v danom prípade
nebolo v konaní preukázané, že škoda na strane žalobcu vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v
trestnom konaní a preto súd z toho dôvodu žalobu voči žalovanému 1/ Slovenskej republike zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti SR zamietol, pretože žalovaný 1/ nie je vecne pasívne legitimovaný.“

Zamietnutie žaloby voči žalovaným 2/ a 3/ odôvodnil tým, že „v sporovom konaní, teda aj v konaní
o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa vymedzenie účastníkov konania zakladá čisto
procesným spôsobom a žalovaným je ten koho žalobca v žalobe za žalovaného označil. Musí tak
pritom urobiť takým spôsobom, aby bolo nepochybné, kto je účastníkom konania, aby ho nebolo možné
zameniť s niekým iným a aby súd s ním mohol aj konať. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinným
subjektom takéhoto zodpovednostného vzťahu Slovenská republika. Označenie štátu ako účastníka
konania musí obsahovať označenie štátu a príslušnej organizačnej zložky, ktorá za štát pred súdom
vystupuje. Nemožno teda pripustiť, aby ako žalovaný bol označený namiesto štátu ústredný orgán
uvedený v § 4 ods. 1písm. a/, b/, f/ zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže v danom prípade žaloba nebola
podaná u žalovaného 2/ a 3/ proti štátu, ale proti konkrétnym orgánom, súd z tohto dôvodu nemohol
návrhu žalobcu vyhovieť pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaných 2/ a 3/ a preto žalobu
voči žalovaným 2/ a 3/ zamietol.“

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jeho žalobe vyhovel, eventuálne, aby rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedol, že sa
nestotožňuje „s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu“. V tejto súvislosti uviedol, že „od
začatia konania je žalovaná Slovenská republika. Voči Slovenskej republike ako účastníkovi konania
nebola nikdy žaloba zobratá z časti alebo v celku späť. Dôvodom na zamietnutie žaloby vo vzťahu
k správne pasívne legitimovanému subjektu nemôže byť pochybenie spočívajúce v nedostatočne
označenom orgáne, ktorý za pasívne legitimovaný subjekt koná.“ Ďalej konštatoval, že „označenie
pasívne legitimovanej Slovenskej republiky je zvýraznené už v samotnej žalobe, kde je pasívne
legitimovaný subjekt zvýraznený hrubším typom písma. Skutočnosť, že došlo len k pochybeniu pri
označení orgánu konajúceho v mene pasívne legitimovaného subjektu v konaní vyplýva aj z podania s
vyčíslením trov, ktoré doručil súdu na pojednávaní dňa 14. 06. 2011 (...). V tomto konkrétnom prípade
je správne uvedený pasívne legitimovaný subjekt, ktorým je Slovenská republika a na viac sú uvedené
dva subjekty, ktoré v tomto prípade nekonajú v mene štátu. Táto skutočnosť by nemala mať na samotné
konanie taký vplyv, aby len za takýchto okolností bola žaloba zamietnutá.“ Okrem toho namietal, že
„právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci obsiahnutá v zák. č.
514/2003 Z.z. nie je dostačujúca (...) a súdy by túto skutočnosť mali v konaní zohľadňovať. Nejde v
tomto prípade o neprimeranú poučovaciu zásadu zo strany súdu. Práve naopak, ide o kvalifikovanú
aplikáciu nedokonalej právnej normy pri ktorej by poškodený nemal byť štátnym orgánom ukrátený na
svojich právach a oprávnených záujmoch pri domáhaní sa náhrady škody, ktorú mu spôsobil štát v rámci
výkonu verejnej moci ... .“ Záverom žiadal, aby „žaloba bola rozšírená o štátne orgány konajúce v mene
žalovaného (§ 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) Slovenská republika o: 2/ Slovenská republika - Generálna
prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova č. 2,
Bratislava.“

Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že „sa s podaným odvolaním nestotožňuje“ a
rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť.

Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom okresného súdu a
žiadal, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.



Na základe podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných
odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1  Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“), bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s použitím § 156 ods. 3 O.
s. p., a rozsudok okresného súdu podľa § 219     ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Z obsahu spisu (ktorého súčasťou je i pripojený trestný spis Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
2T/25/2009) jednoznačne vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Banská Bystrica, Úradu
justičnej a kriminálnej polície PZ, oddelenie skráteného vyšetrovania - východ, ČVS: ORP-156/2-OSV-
BB-2008 zo dňa 23. 09. 2008, bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za prečin výtržníctva podľa § 364
ods. 1, písm. a/ Trestného zákona a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.
Žalobca (v uvedenom trestnom konaní v tom období - obvinený) podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,
ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici ako nedôvodnú zamietla uznesením zo dňa
05.11. 2008, č. k. 2Pv 155/08-18. Dňa 02. 03. 2009 vyššie uvedený orgán PZ podal voči žalobcovi návrh
na podanie obžaloby. Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici tento návrh akceptovala a
dňa 16. 03. 2009 podala voči žalobcovi obžalobu na Okresný súd Banská Bystrica. Následne Okresný
súd Banská Bystrica uznesením č. k. 2T 25/09-164 zo dňa 20. 03. 2009 trestné stíhanie voči žalobcovi
zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala prokurátorka Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici sťažnosť,
ktorú Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22. 04. 2009 č. k. 3To 89/2009-174 zamietol. V
dôsledku toho sa stalo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania žalobcu právoplatné.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcu (ako obvineného) v uvedenom trestnom konaní obhajoval
advokát Mgr. Peter Fischer. Za túto obhajobu si faktúrou č. 9000014 zo dňa 09. 06. 2009 od žalobcu
vyúčtoval sumu 774,28 Eur, ktorú mu žalobca zaplatil dňa 17. 09. 2009. Tieto skutočnosti neboli v konaní
spochybnené.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná
existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou
podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné
zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v dobe rozhodovania o
nároku o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím už konštatovaná príslušným orgánom,
ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť (eventuálne  zmeniť) nezákonné rozhodnutie pre
jeho nezákonnosť (nie z dôvodu vadného úradného postupu). Takýmto rozhodnutím príslušného orgánu
je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Zák. č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 6 ods. 1 podmieňuje  úspešné uplatnenie práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tým, aby (s výnimkou tzv. ničotných rozhodnutí - §
6 ods. 4) bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre  nezákonnosť.
Zákon teda nevyžaduje, aby príslušný orgán vždy výslovne konštatoval, že rozhodnutie je nezákonné.
Príslušná procesnoprávna úprava mu to niekedy ani neumožňuje. V tejto súvislosti vzniká oprávnená
otázka, či táto podmienka je splnená i v prípade, ak nedôjde k formálnemu zrušeniu alebo k formálnej
zmene rozhodnutia, ktoré má byť dôvodom uplatnenia tejto zodpovednosti, teda napríklad v prípade, ak
po začatí trestného konania bola vec postúpená inému orgánu (napr. príslušnému obvodnému úradu,



z dôvodu, že nejde o trestný čin ale o skutok, ktorý by sa mohol prejednať ako priestupok), alebo v
prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania (ako v prejednávanej veci) alebo, ak bol obžalovaný
oslobodený spod obžaloby. V týchto prípadoch totiž nedochádza k formálnemu zrušeniu rozhodnutí o
začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, avšak osobe voči ktorej sa trestné konanie viedlo
mohla vzniknúť škoda (napr. v súvislosti s trovami spojenými s jeho obhajobou, ako je to v prejednávanej
veci). Súdna prax dospela k názoru, že z hľadiska teleologického výkladu, vychádzajúceho zo zmyslu a
účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania,
ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. /Porovnaj napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2009,
sp. zn. 4Cdo 183/2009/.

Z uvedeného vyplýva, že na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím sa nevyžaduje formálne zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia v prípade, ak trestné konanie neskončilo právoplatným odsúdením, teda napríklad v prípade
ak po začatí trestného konania bola vec postúpená inému orgánu (napr. príslušnému obvodnému úradu,
z dôvodu, že nejde o trestný čin ale o skutok, ktorý by sa mohol prejednať ako priestupok), alebo v
prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania (okrem prípadu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. d/),
ale i v prípade, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania.

Vo vzťahu k prejednávanej veci potom možno konštatovať, že právoplatnosťou rozhodnutia súdu o
zastavení trestného stíhania vedeného proti žalobcovi, predmetné trestné konanie voči nemu skončilo.
To znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pretože
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Tým de facto vyšla najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Na základe toho možno konštatovať, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.), kde možno bezpochyby zahrnúť i náhradu
trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom trestnom konaní (§ 18 ods.
1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.). Otázkou je, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť mu túto škodu.
Z ustanovenia § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že subjektom, ktorý je nositeľom tejto
osobitnej zodpovednosti je v tomto prípade štát, teda konkrétne Slovenská republika. Zároveň však treba
ustáliť i to, ktorý konkrétny orgán (§ 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) v tomto prípade koná v mene zodpovedného
(povinného) subjektu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žiadne z rozhodnutí vydaných v predmetnom
trestnom konaní, ktoré možno považovať za nezákonné nevydal súd (súd bol naopak subjektom, ktorý
ich vo svojej podstate „zrušil“) a preto možno jednoznačne konštatovať, že nositeľom subjektívnej
povinnosti vyplývajúcej z uplatňovaného zodpovednostného vzťahu v žiadnom prípade nemôže byť
(v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z.) Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, teda žalovaný 1/. Preto, ak okresný súd žalobu žalobcu voči žalovanému 1/ zamietol
z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Ako už bolo uvedené, žalobca v priebehu konania požiadal (prostredníctvom právneho zástupcu),
aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov na strane žalovaného. Konkrétne dňa 04. 10. 2010
(č.l. 59 - 61 spisu) požiadal okresný súd „aby v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 O. s. p. rozšíril
radu žalovaných o žalovaného v 2/ rade: Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2,812 85 Bratislava“ a
dňa 05. 11. 2010 (č.l. 62 - 63 spisu) požiadal okresný súd „aby v súlade s ustanovením § 92 ods.
1 O. s. p. rozšíril radu žalovaných o žalovaného v 3/ rade: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Pribinova 2,812 72 Bratislava“. Okresný súd týmto jeho procesným návrhom vyhovel uznesením č. k.
17C/77/2010-65 zo dňa 16. 12. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2011. V dôsledku



toho nastala situácia, že žalobca si predmetný nárok uplatnil okrem žalovaného 1/ i voči Generálnej
prokuratúre SR v Bratislave (žalovaný 2/) a voči Ministerstvu vnútra SR v Bratislave (žalovaný 3/), teda
voči subjektom, ktoré síce majú subjektivitu (a teda i spôsobilosť byť účastníkom konania), ale tieto
subjekty sami osebe nie sú nositeľmi zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pretože (ako už bolo
uvedené), nositeľom tejto osobitnej zodpovednosti je v tomto prípade štát, teda konkrétne Slovenská
republika. Orgán, ktorý v prípade nárokov zo zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci má konať
za povinný subjekt, t.j. za Slovenskú republiku nemožno zamieňať za samotný povinný subjekt. Okresný
súd preto rozhodol vecne správne, keď žalobu voči jednoznačne a jasne označeným žalovaným 2/ a
3/ zamietol, pretože takto označené subjekty nie sú nositeľmi subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z
uplatňovaného zodpovednostného vzťahu.

Pre úplnosť odvolací súd záverom uvádza, že síce je pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní,
že v písomnom podaní zo dňa 14. 06. 2011 (v ktorom si uplatnil trovy konania - č.l. 92 - 93 spisu) na
čelnej strane označil žalovaného 2/ ako „Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2,
Bratislava“ a žalovaného 3/ ako „Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova č. 2, Bratislava“,
avšak počas celého prvostupňového konania neurobil žiadny relevantný procesný návrh v tom smere,
aby došlo k zmene v označení žalovaných 2/ a 3/ oproti tomu, ako ich označil vo vyššie uvedených
procesných návrhoch zo dňa 04. 10. 2010 a 05. 11. 2010.

Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal, aby „žaloba bola rozšírená o štátne orgány konajúce v mene
žalovaného (§ 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) Slovenská republika o: 2/ Slovenská republika - Generálna
prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova č. 2,
Bratislava.“, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že by de facto išlo o zámenu účastníkov podľa §
92 ods. 4 O. s. p. a ustanovenie       § 216 ods. 1 O. s. p. zámenu účastníkov (rovnako ako pristúpenie
účastníka podľa § 92 ods. 1 O. s. p.)

v priebehu odvolacieho konania nepripúšťa.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa §
219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s  § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaní 1/, 2/ a 3/  boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa
vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Do doby rozhodnutia
odvolacieho súdu však nepodali návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania  (§ 151 ods. 1 O.
s. p.) a keďže existenciu trov odvolacieho konania žalovaných 1/, 2/ a 3/ nemal odvolací súd preukázanú
ani zo spisu        (§ 151 ods. 2 O. s. p.), náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.