{"guid": "3feb2390-5f2b-43a8-879a-b8abf97a5f2c:143b4fbd-eeb2-43e0-a6b5-eecda763f9be", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3", "spisova_znacka": "16CoPr/10/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoPr/10/2012 z 7. 11. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 7. novembra 2012, sp. zn. 16CoPr/10/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3", "identifikacne_cislo": "6111212786", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Ľubomír Gago", "sudca_id": 906, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubomir-gago-906", "datum_vydania": "2012-11-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-792", "nazov": "§ 792 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-792", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-792"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-792"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/143b4fbd-eeb2-43e0-a6b5-eecda763f9be", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/10/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111212786
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111212786.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľov 1/ S. P.,
narodeného. XX. XX. XXXX, bytom N., O. XX, 2/ Z. H., narodeného XX. XX. XXXX, bytom O., I.
XX, oboch zastúpených v konaní spoločnosťou JUDr. Ďurčeková, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica,
Námestie slobody 5, IČO: 36 863 254, za ktorú koná ako advokátka JUDr. Dagmar Ďurčeková, proti
odporcovi Mesto Banská Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, ČSA 26, IČO: 00 313 271, o zaplatenie
náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní účastníkov konania proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/119/2011 - 212 zo dňa 24. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 1/ z titulu
náhrady mzdy  sumu 7.605,80  eur za obdobie od 25. 06. 2009 do 25. 06. 2010 a navrhovateľovi 2/ za
to isté obdobie sumu 8.709,60 eur, obom do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a vo výroku o
uložení povinnosti odporcovi zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 978,50 eur, taktiež
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia,   p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov 1/, 2/ v prevyšujúcej časti a
vo výroku o nepriznaní náhrady trov navrhovateľom 1/, 2/  zrušuje a vec mu v tomto rozsahu vracia na
ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zastavil konanie o návrhu navrhovateľov 1/,
2/ v časti, v ktorej sa domáhali náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od 01. 12.
2010 do 30. 06. 2011, vo výroku o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi 1/ a navrhovateľovi 2/, a
v ktorom požiadal súd Daňový úrad Banská Bystrica, aby vrátil navrhovateľovi 1/ a navrhovateľovi 2/ v
rozsudku uvedený súdny poplatok, zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ rade z titulu
náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od 25. 06. 2009 do 25. 06. 2010 sumu 7 605,80
eur a navrhovateľovi v 2/ rade z titulu náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od 25. 06.
2009 do 25. 06. 2010 sumu 8 709,60 eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Súd konanie
ohľadom časti návrhu, v ktorej sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka
práce za obdobie od 01. 12. 2010 do 30. 06. 2011,  zastavil. V prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľov
1/ a 2/  zamietol. Navrhovateľom 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania, vrátil navrhovateľovi 1/ časť
kolkovými známkami zaplateného súdneho poplatku v sume 259,37 eur a navrhovateľovi v 2/ rade v
sume 297,87 eur, Zároveň súd požiadal  Daňový úrad Banská Bystrica o vrátenie navrhovateľom 1/ a
2/ uvedených súdnych poplatkov po doručení právoplatného rozsudku a odporcovi súd uložil povinnosť
zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 978,50 eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.



Okresný súd mal za to, že zo strany odporcu došlo k iniciovaniu skončenia pracovného pomeru
dohodou z organizačných dôvodov, pričom takéto skončenie pracovného pomeru bolo kvalifikované
ako neplatné. Následne odporca v rade 2/ (Správa športových a telovýchovných zariadení mesta,
príspevková organizácia Mesta Banská Bystrica, voči ktorému bolo konanie právoplatne zastavené v
dôsledku späťvzatia návrhu), skončil s navrhovateľmi pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo bolo vlastne
obchádzaním zmyslu a účelu ust. § 28 ods. 1 Zákonníka práce. Takýto stav navrhovatelia nezapríčinili
a nemôže byť potom takáto situácia im na ťarchu v tom, že im nebudú priznané nároky v zmysle §
79 Zákonníka práce.  Podľa názoru prvostupňového súdu práva a povinnosti vyplývajúce z neplatného
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce sú odvodené od neplatného skončenia
pracovného pomeru, ku ktorému došlo zo strany odporcu, ktorý potom má niesť aj zodpovednosť za
porušenie svojej právnej povinnosti, ktorá nemôže prejsť na iný subjekt. Okresný súd „aj z týchto dôvodov
nepriznal navrhovateľom nárok nad dobu 12 mesiacov.  V období po 25. 06. 2009 už bolo vydané
rozhodnutie v konaní 7C/133/2009,        z ktorého odôvodnenia vyplývala povinnosť odporcu 2/ prideľovať
navrhovateľom prácu. Svojho práva prideľovať prácu sa mohli domáhať od tohto subjektu. Tento môže
niesť zodpovednosť za vznik nárokov iného druhu, napr. v zmysle § 142 ods. 3 ZP“. Za obdobie 12
mesiacov, v ktorej časti súd považoval nárok navrhovateľov za dôvodný, súd vychádzal z priemerného
mesačného zárobku navrhovateľov, ktorú výšku odporca nespochybnil. V tejto časti súd návrhu vyhovel,
v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol ako bezdôvodný. Úroky z omeškania okresný súd nepriznal,
pretože mal za to, že požadovaný nárok nie je nárokom na náhradu škody ani nárokom na vyplatenie
mzdy, jedná sa o nárok na náhradu mzdy, ktorý sa stane splatným až dňom vykonateľnosti súdneho
rozhodnutia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. „keď bolo rozhodnuté
o nároku navrhovateľov v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p.“. Keďže navrhovatelia boli v konaní oslobodení od
poplatkovej povinnosti, v časti, v ktorej boli úspešní v konaní, súd rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok v zmysle § 2 ods. 2 O. s. p. (správne má byť uvedené Zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992
Zb.) v súvislosti so znením sadzobníka súdnych poplatkov položky 1 písm. a), a to v celkovej sume
978,50 eur. Navrhovatelia v časti, v ktorej im bol vyrubený súdny poplatok, vzali návrh späť a z týchto
dôvodov súd potom rozhodol aj o vrátení nimi zaplateného súdneho poplatku podľa § 11 ods. 1 Zákona
o súdnych poplatkoch.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá,
O. s. p. ) tak navrhovatelia 1/, 2/, ako aj odporca.

Odporca v odvolaní proti výrokom rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
1/ a 2/ náhradu mzdy a vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok v sume 978,50
eur, uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., t. j. , že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a podľa § 205 ods.
2 písm. f) O. s. p., teda z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd v konaní o zaplatení náhrady mzdy podľa 79 ods.
1 Zákonníka práce musí ako predbežnú otázku riešiť, ktorý subjekt je povinný poskytnúť plnenie. Súd
si nesprávne vyložil ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce
upravuje pracovnoprávne postavenie zamestnanca, ktorý trvá na ďalšom zamestnávaní počas trvania
súdneho sporu, a zároveň upravuje jeho nárok na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi. V danom
prípade právna domnienka existencie pracovného pomeru voči odporcovi bola vyvrátená skutkovým
zistením právnou udalosťou, že dňa 01. 06. 2009 došlo k zákonnému prechodu práv a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov na (pôvodne) žalovaného v 2/ rade.  Žalovaný v 1/ rade nebol povinný po
doručení písomného oznámenia žalobcov o záujme na ďalšom zamestnávaní dňom 01. 09. 2006 vyzvať
žalobcov na výkon práce. Od uvedeného času bol ich zamestnávateľom žalovaný v 2/ rade. Žalobou
v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/130/2009 sa navrhovatelia
domáhali určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou v skúšobnej dobe ku dňu 15.
06. 2009 voči odporcovi v 2/ rade. Dôvodom zamietnutia návrhu v tom konaní bolo, že okresný súd v
konaní sp. zn. 7C/133/2009 rozhodol časovo skôr voči odporcovi - Mesto Banská Bystrica (právoplatnosť
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7C/133/2009 zo dňa 30. 06. 2009 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 09. 2009 č. k. 16Co/203/2010 - 147 nastala dňa
03. 10. 2010), hoci ich posledným zamestnávateľom bol odporca v rade 2/. Rozsudok okresného súdu
č. k. 20C/130/2009 - 98 bol vyhlásený dňa 08. 03. 2011. Odporca (v 1/ rade) nemal dôvod prideľovať
prácu navrhovateľom, keďže všetky činnosti, ktoré navrhovatelia podľa pracovnej zmluvy vykonávali,



prešli na odporcu v 2/ rade. Súd nemôže oddeľovať výrok súdu v konaní sp. zn. 7C/133/2009 o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru od zisteného skutkového stavu zákonného prechodu podľa §
28 Zákonníka práce a odvodzovať nárok navrhovateľov len na základe toho, že voči odporcovi (pôvodne
v 1/ rade) bolo rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru. Dôvodom zamietnutia návrhu
prejednávaného okresným súdom voči odporcovi v 2/ rade sp. zn. 20C/130/2009, bol rozsudok voči
odporcovi v 1/ rade určujúci, že pracovný pomer s navrhovateľmi bol skončený neplatne, a teda súd v
tomto konaní (20C/130/2009) nerozhodol výrokom o merite veci. Súd je povinný zdôvodniť, na základe
akých skutočností je práve odporca povinný zaplatiť navrhovateľom náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka
práce a nie „kto inicioval skončenie pracovného pomeru“. Pracovnoprávny vzťah navrhovateľov do dňa
prevodu (zrejme práv a povinností - pozn. odvolacieho súdu) existoval a zanikol až dňom prevodu 01. 06.
2009. Ustanovenie § 28 ods. 5 Zákonníka práce  sa vzťahuje na zamestnancov, ktorí ukončia (platne)
pracovný pomer do dňa prevodu. V danom prípade pracovnoprávny vzťah navrhovateľov voči odporcovi
nebol ukončený, ale ku dňu prevodu sa previedol na žalovaného v 2/ rade. Poukázal aj na ust. § 28 ods.
3 Zákonníka práce, podľa ktorého prevodca je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom
podľa odseku 2 prestáva byť zamestnávateľom. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť.

Navrhovatelia 1/, 2/ v odvolaní poukázali na to, že je nepochybné, že Okresný súd Banská Bystrica v
konaní pod sp. zn. 7C/133/2009 právoplatne rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
navrhovateľov s odporcom, a teda náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce im patrí v celom
rozsahu aj za dobu presahujúcu jeden rok. Odvolanie podali aj proti výroku rozsudku okresného súdu o
zamietnutí návrhu navrhovateľov 1/, 2/ ohľadom úrokov z omeškania. Rozsudok okresného súdu žiadali
zmeniť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť k rukám navrhovateľa v rade 1/ náhradu mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru celkom v sume 10.774,94 eur s 9% úrokom z omeškania p.
a. od 04. 12. 2010 do zaplatenia a k rukám  navrhovateľa v rade 2/ v sume 12.339,45 eur s 9% úrokom
z omeškania p. a. od 04. 12. 2010 do zaplatenia. Zároveň žiadali uložiť povinnosť odporcovi nahradiť
navrhovateľom trovy konania tak, ako budú vyčíslené v zákonnej lehote.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/ a 2/ uviedol, že z odvolania právnej
zástupkyne navrhovateľov nie je zrejmé z akého dôvodu odvolanie podáva. Odvolaniu chýbajú
náležitosti vyžadované O. s. p., preto nie je možné vyjadriť sa k nemu po vecnej a právnej stránke.
Pokiaľ ide o požadované úroky z omeškania, uviedol, že pripustenie rozšírenia návrhu vykonané súdom
na pojednávaní dňa 10. 02. 2012 neznamená jeho vyhoveniu, priznaniu nároku, časti pohľadávky po
hmotnoprávnej stránke.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v
spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.) a podľa § 21 ods. 2 vyhlášky č. 148/2011 Z. z. a v elektronickej podobe
na webovej stránke súdu, rozsudok okresného súdu čiastočne ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil, čiastočne podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec
vrátil na ďalšie konanie a sčasti ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutým.

Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného ku dňu 15. 05. 2009, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.



Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Podľa ust. § 28 ods. 1, 3, 4, 5 Zákonníka práce účinného ku dňu 15. 05. 2009, ak sa prevádza
hospodárska jednotka, ktorou je na účely tohto zákona, zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa
alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť zamestnávateľa alebo ich časť k inému zamestnávateľovi,
prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na
preberajúceho zamestnávateľa. Prevodca je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom
podľa odseku 2 prestáva byť zamestnávateľom. Preberajúcim zamestnávateľom je právnická
osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom podľa odseku 2 pokračuje ako zamestnávateľ voči
prevedeným zamestnancom. Práva a povinnosti doterajšieho zamestnávateľa voči zamestnancom,
ktorých pracovnoprávne vzťahy do dňa prevodu zanikli, zostávajú nedotknuté.

V konaní nebolo sporným, že odporca rozviazal neplatne pracovný pomer s navrhovateľmi 1/ a 2/,
ktorá skutočnosť vyplýva z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica vydaného v konaní vedenom
pod sp. zn. 7C/133/2009 dňa 30. 05. 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co/203/2010 zo dňa 23. 09. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 03. 12. 2010. Nebola sporným ani tá skutočnosť, že práva a povinnosti z pracovného pomeru
navrhovateľov prešli na pôvodne žalovaného odporcu 2/, ako zriadenú príspevkovú organizáciu odporcu
1/. Navrhovatelia sa domáhali od oboch odporcov nástupu do zamestnania a náhrady mzdy a oznámili
im, že trvajú na ďalšom zamestnaní. Odporcovia im neumožnili nástup do zamestnania, ani im neuhradili
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Sporným medzi účastníkmi konania ostala tá
skutočnosť, či má náhradu mzdy navrhovateľov 1/ a 2/ uhradiť odporca alebo pôvodne označený
odporca v rade 2/.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozsudku okresný súd náležite
vyporiadal, v tomto smere náležite zistil skutkový stav veci, z ktorého vyvodil aj správne právne
závery. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, že ustanovenie § 79
ods. 2 Zákonníka práce upravuje špeciálne nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer (neplatne skončil pracovný pomer s navrhovateľmi 1/, 2/ odporca pôvodne
označený ako odporca v rade 1/). Náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za obdobie
uvedené v  § 79 ods. 2 Zákonníka práce má satisfakčný charakter a za toto obdobie (v súdenej
veci 12 mesiacov) nemôže súd túto náhradu nepriznať alebo znížiť. Môže ju nepriznať alebo znížiť
len za obdobie presahujúce 12 mesiacov, aj to len na žiadosť zamestnávateľa. Okresný súd síce
poukázal na to, že u strany odporcu 1/ došlo k iniciovaniu skončenia pracovného pomeru dohodou z
organizačných dôvodov, ale výslovne nekonštatoval súd, že odporca 1/ zavinil, neplatné rozviazanie
pracovného pomeru, avšak podľa názoru odvolacieho súdu takáto skutočnosť z rozsudku okresného
súdu vyplýva, keďže okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že práva a povinnosti
vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce sú odvodené
od neplatného skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo zo strany odporcu v 1/ rade, ktorý
potom má niesť aj zodpovednosť za porušenie svojej právnej povinnosti. Táto povinnosť nemôže prejsť
na iný subjekt. Z tohto dôvodu je rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ ním priznanú náhradu mzdy, správny a zodpovedajúci
zákonu. Zo strany odporcu 1/ došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľmi 1/,
2/, následne pôvodne označený odporca 2/ skončil s navrhovateľmi pracovný pomer v skúšobnej dobe,
čo bolo obchádzaním zmyslu a účelu ust. § 28 ods. 1 Zákonníka práce a správne okresný súd poukázal
na to, že takýto stav navrhovatelia nezapríčinili a nemôže byť takáto situácia im na ťarchu v tom, že
im nebudú priznané nároky v zmysle § 79 Zákonníka práce. V tomto smere sa odvolací súd  v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu a v ďalšom len na ne poukazuje.
Odporca sa v tomto smere nemôže zbaviť svojej zodpovednosti s poukazovaním na tú skutočnosť,
že zamestnávateľom navrhovateľov 1/ a 2/ je pôvodne označený odporca 2/, na ktorý prešli práva a
povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu navrhovateľov.



Pokiaľ okresný súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľov 1/ a 2/ zamietol, návrh zamietol v časti,
v ktorej sa navrhovatelia 1/, 2/ domáhali náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, a to
konkrétne za obdobie od 26. 06. 2010 do 30. 11. 2010 (navrhovatelia 1/, 2/ návrh na začatie konania o
zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01. 12. 2010
do 30. 06. 2011 vzali späť a ohľadom tejto časti žaloby okresný súd konanie zastavil) a v časti, v ktorej
sa navrhovatelia 1/, 2/ domáhali priznania úrokov z omeškania.

Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým v prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľov 1/ a 2 / zamietol,
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov rozsudku okresného súdu.

Okresný súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že práva a povinnosti vyplývajúce z neplatného skončenia
pracovného pomeru v zmysle § 79 ZP sú odvodené od neplatného skončenia pracovného pomeru, ku
ktorému došlo zo strany odporcu v 1/ rade, ktorý potom má niesť aj zodpovednosť za porušenie svojej
právnej povinnosti. Táto povinnosť nemôže prejsť na iný subjekt „aj z týchto dôvodov súd nepriznal
navrhovateľom nárok nad dobu 12 mesiacov“. Súdom uvedený dôvod ale nemôže byť dôvodom
na nepriznanie nároku navrhovateľom nad dobu 12 mesiacov. Tá skutočnosť, že odporca 1/ nesie
zodpovednosť za porušenie svojej právnej povinnosti, teda, za neplatné skončenie pracovného pomeru
s navrhovateľmi 1/, 2/ nemá vecnú súvislosť s tým, že navrhovatelia nemajú nárok na priznanie náhrady
mzdy presahujúcu dobu 12 mesiacov. Okresný súd potom ďalej v rozsudku síce uviedol aj ďalší dôvod
pre nepriznanie uvedeného nároku, a to konkrétne, že v období po 25. 06. 2009 už bolo vydané
rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/133/2009, z ktorého odôvodnenia vyplývala povinnosť
odporcu 2/ prideľovať navrhovateľom prácu a navrhovatelia 1/, 2/ sa svojho práva prideľovať prácu
mohli domáhať od tohto subjektu, a že tento subjekt môže niesť zodpovednosť za vznik nárokov iného
druhu, napr. v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Odvolací súd však z obsahu spisu zistil, že
rozsudok okresného súdu zo dňa 30. 05. 2010 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. č. 7C/133/2009
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vydanom v konaní vedenom pod sp. zn.
16Co/203/2010 zo dňa 23. 09. 2010 nadobudol právoplatnosť až dňom 03. 12. 2010, a teda, týmto
rozhodnutím bolo rozhodnuté o tom, že skončenie pracovného pomeru odporcom s navrhovateľmi v 1/
a 2/ rade je neplatné. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku vyplýva aj z dôvodov rozsudku okresného
súdu. Navrhovatelia 1/, 2/ sa, teda, u pôvodne označeného odporcu 2/ mohli domáhať prideľovania im
práce až po právoplatnom rozhodnutí o tom, že pracovný pomer s odporcom 1/ mali navrhovatelia 1/, 2/
rozviazaný neplatne, a teda, až po 03. 12. 2010. Rozsudok okresného súdu je v tomto smere zmätočný,
nepreskúmateľný a navyše ostatne uvedený dôvod pre nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľom 1/,
2/ za obdobie presahujúce 12 mesiacov nevychádza zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom. Z nesprávne zisteného skutkového stavu veci potom okresný súd vyvodil aj nesprávne právne
závery.

Rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný aj vo výroku o zamietnutí návrhu týkajúceho sa úrokov
z omeškania, ohľadom ktorého nároku okresný súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že ho zamietol v
plnom rozsahu z toho dôvodu, že požadovaný nárok nie je nárokom na náhradu škody, ani nárokom na
vyplatenie mzdy, jedná sa o nárok na náhradu mzdy, ktorý sa stane splatným až dňom vykonateľnosti
tohto súdneho rozhodnutia. Tento názor okresný súd ale právne nezdôvodnil, a preto nie je zrejmé ako
vec právne posúdil.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať rozhodnutie súdu vydané v občianskom súdnom konaní.
Len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia musí zodpovedať požiadavkám zakotveným
v § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu
musí obsahovať, okrem iného, aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných



zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva
nepreskúmateľný.

Rovnako nepreskúmateľný je aj rozsudok okresného súdu, pokiaľ ho odôvodní len s poukazom na
príslušné ustanovenia právnych predpisov.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie prvostupňového súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p.. Okresný
súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté
právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozsudok prvostupňového súdu neobsahuje náležitosti uvedené v
§ 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný.

Keďže odvolací súd rozsudok okresného súdu čiastočne zrušil aj vo veci samej a rozhodnutie o náhrade
trov konania je závislým výrokom od výroku vo veci samej, už samotná táto skutočnosť by bola dôvodom
na zrušenie rozsudku okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania. Bez ohľadu na túto skutočnosť
je ale povinnosťou okresného súdu citovať právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a
z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré musí primerane aj vysvetli, a to aj pokiaľ ide o rozhodnutie
vo výroku o náhrade trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd konanie čiastočne zastavil a rozhodol
o vrátení navrhovateľmi 1/, 2/ zaplateného súdneho poplatku, odvolanie nesmerovalo, preto v týchto
výrokoch zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Pokiaľ okresný súd rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v
sume 978,50 eur, v tomto smere odvolací súd len poukazuje na dôvody rozsudku okresného súdu (§
219 ods. 2 O. s. p.), s ktorými sa stotožňuje.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224
ods. 3 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/119/2011", "guid": "112394c7-3900-433f-b9aa-e49577837b93:981ce64a-c646-442c-9176-6b3004f4040b", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}