Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoE/180/2012 z 20. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 20. mája 2012, sp. zn. 14CoE/180/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6208205535.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoE/180/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6208205535.1 | 2012-05-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 58 ods. 1 EP, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. b) ZRK, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0fb96c9-0e95-4728-b89f-776f9386b482 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6208205535.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/180/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208205535
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6208205535.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, spol.
s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocneným
advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej V. S., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX U. A. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so
sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 9640/08, o
vymoženie pohľadávky vo výške 2.268,47 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/2771/2008-22 zo dňa 5.12.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 9640/08 zastavil
podľa ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučného poriadku“) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v nadväznosti
na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b/, c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy i právnu
úpravu európskeho spoločenstva, konkrétne Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka,
ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľky
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľka osobitne nevyjedala a nemala na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť
sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve
ako neprijateľnú podmienku, pretože spôsobila hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
spotrebiteľkou a dodávateľom v neprospech spotrebiteľky a prieči sa svojou úpravou dobrým mravom.
Ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho
vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na
jej zastavenie. Následne potom súdu s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 €,
nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie bez
náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami
Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej
len „vyhláška“).

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený odvolanie v ktorom uviedol k tvrdenia
súdu opierajúce sa o Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire,



t.j. v rámci „európskeho práva“ majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské štáty spoločenstva
sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho
poriadku. V danom prípade bola predmetná smernica do právneho systému SR implementovaná a
slovenský súd ju preto nemôže používať ako prameň práva. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený s poukazom na jej dojednanie obsiahnuté v bode 17 VPPÚ uviedol, že spotrebiteľ sa
mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade
s ustanoveniami O.s.p. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv.
alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, rozhodcovská doložka má charakter voliteľnej
doložky, keď ktorákoľvek strana sporu môže svojim návrhom založiť právomoc buď všeobecného
súdu alebo súdu rozhodcovského. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa úplné
znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne,
ale iba ho obmedziť. Oprávnený taktiež zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa
neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom
prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade so Zákonom
o rozhodcovskom konaní. Oprávnený sa dôvodmi odvolania dotkol aj výroku o trovách exekúcie avšak
len v rozsahu uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie, nakoľko nesúhlasí s výrokom, ktorým súd
zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného
súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej
zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 1.10.2007, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri
rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že
vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr.
C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa
problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský
úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2
písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníčkou podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd však
podotýka, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských
úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou úpravou.



Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti posúdenia daného zmluvného vzťahu ako vzťahu
spotrebiteľského, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať
komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať
jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je
nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď je možné pripustiť,
že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými
ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie
je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc
z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy
je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide
len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z
ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu o úvere možno
nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto
ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č.
XXXXXXX zo dňa 1.10.2007 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce
ochranu práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného
zákonníka.

Exekučný súd správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým
rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného
rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a
to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľkou vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemala spotrebiteľka reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníčke - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, aj rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Z uvedeného záveru potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť.



Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil
procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade
nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy povereného súdneho exekútora s
poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov
exekúcie odvolateľom namietaná nebola.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov X : X.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.