Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/559/2012 z 18. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. decembra 2012, sp. zn. 1CoE/559/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6209201032.1 Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/559/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6209201032.1 | 2012-12-18 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d078fbbe-1666-45c1-88da-0bc83880d6c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6209201032.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/559/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209201032
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6209201032.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martin Máčaj,
advokát, so sídlom v Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému S. N., X. M. XX, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava,
pod sp. zn. EX 457/09, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1200,29 Eur s prísl., o
odvolaní vedľajšieho účastníka na strane povinného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k.
5Er/496/2009-30 zo dňa 7.8.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/496/2009-30 zo dňa 7.8.2012 p o t v r d z u j e.

Návrh vedľajšieho účastníka na strane povinného na prerušenie konania z a mi e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd nepripustil vstup vedľajšieho účastníka na strane
povinného - združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil
tým, že vychádzal z ustanovení exekučného poriadku, pričom zákonodarca vylúčil možnosť vedľajšieho
účastníctva v nesporovom resp. mimosporovom konaní, akým je exekúcia. Z týchto dôvodov
ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§251 ods.
4 O.s.p.).

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal vedľajší
účastník, ktorý žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie. Namietal, že okresný súd mal v zmysle zákona
o prípustnosti vedľajšieho účastníka rozhodnúť len na návrh. Nesúhlasil s názorom, že vedľajšie
účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní s ohľadom na novelu O.s.p. vykonanú zákonom č.
384/2008. Vedľajší účastník poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov 6CoE/179/2011 z 24.1.2012,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým v exekučnom konaní nebol pripustený
vstup vedľajšieho účastníka do konania. Nutnosť vstupu vedľajšieho účastníka do exekučných konaní
obhajoval porušovaním spotrebiteľského práva nebankovými subjektami. Na záver požiadal, aby v
prípade pochybností o vstupe vedľajšieho účastníka do exekučného konania odvolací súd prerušil
konanie a predložil prejudicionálnu otázku súdnemu dvoru EÚ.

Povinný, oprávnený ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.



Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že dňa
17.2.2009 bol pred súdnym exekútorom spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Dňa
13.3.2009 bola Okresnému súdu Veľký Krtíš doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V danom prípade súdny exekútor požiadal na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava SR 11180/08 zo dňa 19.11.2008. Okresný
súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 17.3.2009 poveril výkonom
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava.

Písomným podaním zo dňa 14.8.2011 oznámilo združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so
sídlom Petzwalova 12, Nitra vstup do predmetného exekučného konania.

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 5Er/496/2009-30 zo dňa 7.8.2012 - napadnutým rozhodnutím
nepovolil vstup združeniu, ako vedľajšiemu účastníkovi do konania.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku; účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku; ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia
exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Podľa § 37 ods. 3, prvá veta, Exekučného poriadku; proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený
ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno
vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu
podľa § 41.

Podľa § 93 ods. 1 O.s.p.; ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p.; ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 37 ods. 3 O.s.p.; do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Podľa § 37 ods. 4 O.s.p.; v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Na základe vyššie uvedeného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno povedať, že tretia osoba sa
stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje konania na strane
niektorého z účastníkov. Jej vstup do konania však nie je prípustný v každom konaní. V exekučnom
konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž sporovým.
Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t.z. vynútenie plnenia priznaného
exekučným titulom. Vedľajšie účastníctvo je spoločenstvo účastníkov v občianskom súdnom konaní.
Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho
zmysel a účel, teda pomoc v spore niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len



sporové konanie, to však neplatí napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje
o žalobe platobným rozkazov (tzv. skrátené konanie), kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď
bude proti platobnému rozkazu podaný odpor.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že vedľajší účastník navrhuje predmetné exekučné konanie
prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo



sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Vedľajší účastník v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil prejudiciálnu otázku. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanou predbežnou otázkou vedľajšieho účastníka na
Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh, vedľajšieho účastníka na prerušenie konania zamietol ako
nedôvodný.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.