Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/208/2012 z 25. 9. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 25. septembra 2012, sp. zn. 41CoE/208/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6808203520.1
Krajský súd Banská Bystrica | 41CoE/208/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6808203520.1 | 2012-09-25 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 36 ods. 5 EP, § 52 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/de5af48b-5be5-4097-90a5-5f81b7b20cb1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6808203520.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/208/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808203520
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6808203520.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému N. F., nar. XX. XX. XXXX,
bytom XXX XX N. XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 334,59 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn.
EX 6836/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 4Er/3915/2008-11
zo dňa 15. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 4Er/3915/2008-11 zo dňa 15. mája 2012            p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca uznesením č.k. 4Er/3915/2008-11 zo dňa 15. mája 2012 exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Na odôvodnenie uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
vydaný pod sp. zn. SR 03534/2008 dňa 5. septembra 2008 na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX,
uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru si zmluvné strany dohodli
rozhodcovskú doložku.

Vzhľadom na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného a obsah zmluvy
o úvere okresný súd zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Po preskúmaní predmetnej spotrebiteľskej zmluvy a zmluvných podmienok úveru, ktoré sú súčasťou
zmluvy súd zistil, že tieto obsahujú neprijateľnú podmienku, a to rozhodcovskú doložku. Okresný súd na
prebiehajúce exekučné konanie aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Okresný súd zistil, že rozhodcovská doložka nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej
zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti formulárovej  zmluvy o úvere.
Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na všeobecných obchodných podmienkach
s oprávneným, mohol len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka síce umožňuje
každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd Slovenskej republiky alebo



rozhodcovský súd, v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súdu, musí sa spotrebiteľ
tomuto konaniu podrobiť. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd, čím povinný stratil možnosť
vybrať si, ktorý súd bude vo veci rozhodovať, a teda bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským
súdom. U povinného tak bola obmedzená možnosť výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor zo zmluvy
o úvere, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán na strane povinného.

Okresný súd dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami
smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku. Keďže exekučný
titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy a v rozpore so zákonom, okresný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní
uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný
ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z.  o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“),
ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní
stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako
rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s
rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku
a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné
chyby a nedostatky exekučného titulu.

V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej
a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri
revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust.
§ 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu
konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania.
Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej
interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na
súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce



závery formujúce konečné rozhodnutie. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil
aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Namietal, že okresný súd v danom
prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods.
2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný
na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti
nápravy rozhodcovského rozsudku.

K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky  oprávnený uviedol, že okresný súd  je
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný
súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú.

Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe
zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady
spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a
2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov
a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle
ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa
dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a
dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška
úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti
vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.

K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného
titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho
prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o
úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere,  sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil,
že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a
o nej rozhodol. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania
exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal,



aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

Podaním zo dňa 26. júla 2012, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 17. augusta 2012, oprávnený
podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. V podaní uviedol, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne
a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti
poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26.
februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na
ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou
súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení.
Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva,
že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať
do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru
oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru
oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci  smernice Rady 93/13/
EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd konnie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru  Európskej
únie  predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že  mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca odvolaniu
nemienil vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.



Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 5. septembra 2008 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice
spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 18. novembra 2008 vydal poverenie na
vykonanie exekúcie.

Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR
03534/08 zo dňa 9. mája 2008. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola
žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 334,59 Eur
(10.080,-- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 326,63 Eur (9.840,-- Sk) od 20.
januára 2008, do zaplatenia a trov konania v sume 130,29 Eur (3.925,-- Sk). Rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 13. novembra
2007.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p.  a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44
ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie  postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9.  uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku
177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú



právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke
práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti G. O., C-76/10 v
bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu
je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon  neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd
predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom
prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje
ex offo.  Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným
za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad
ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej
únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak
existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva
Európskej únie je súdu úplne zjavná.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (13. novembra
2007) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že je nepochybné, že s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári medzi účastníkmi konania bola
uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné na
tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto



zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup
okresného súdu.

Odvolací súd konštatuje, že do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady
a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Takouto
smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, na ktorú v napadnutom rozhodnutí odkazuje okresný súd. Smernica je v podľa článku 288
Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.
04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského
právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka) a ktorý
nadobudol účinnosť 01. 04. 2004.

Úpravu  spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za taxatívnu, pričom
je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z.  o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch účinnej v čase uzavretia zmluvy
o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich
zmluvné strany .

Podľa ust. § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet
plnenia alebo cenu plnenia. V ust. § 53 ods. 3 Občiansky zákonník len príkladmo ustanovuje, ktoré
podmienky je možné považovať za neprijateľné Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39
Občianskeho zákonníka, pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Zmluva o úvere č. XXXXXXX  zo dňa 13. novembra 2007, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul,
obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.
Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V
danom prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré
sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,
Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj
z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o pôžičke. Z
uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi



zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal
práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka
je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so
smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil vzniknutý
právny vzťah medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľský vzťah a na základe toho aj správne právne
vec posúdil. Preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.