Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/200/2012 z 7. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 7. augusta 2012, sp. zn. 13CoE/200/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6809202800.3 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/200/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6809202800.3 | 2012-08-07 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a59b0034-e1af-4ef5-aa91-568b170ac68f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6809202800.3 Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/200/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809202800 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6809202800.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej G. S., nar. X. X. XXXX, bytom XXX XX V. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2969/09, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.081,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 3Er/431/2009-25 zo dňa 2. mája 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 35,86 Eur, p o t v r d z u j e. Odvolanie oprávneného proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinná nemá právo na náhradu trov konania, o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.zn. EX 2969/09 zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 23. 10. 2008, sp. zn. SR 10633/08. Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o úvere č. 6640278 uzavretej dňa 22. 1. 2008 posúdil ako spotrebiteľský vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej „OZ“). Pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov poukázal aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej v texte „smernica“). Podľa čl. 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Nekalou podmienkou je podľa smernice okrem iného podmienka, ktorej účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Súd prezentoval v odôvodnení uznesenia aj právny názor vyplývajúci z judikátu Súdneho dvora ES vo veci ASTURCOM, v zmysle ktorého smernica musí byť vykladaná tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícií potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné preniesť také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, bola upravená vo všeobecných podmienkach, s ktorými sa povinná mohla oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohla ovplyvniť ich obsah. Mohla len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Všeobecné podmienky boli vyhotovené oprávneným vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy. Aj keď rozhodcovská doložka umožnila každej zo zmluvných strán podať žalobu na všeobecný súd alebo na rozhodcovský súd, v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd, a tým povinná stratila možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bola nútená podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. V uvedenom obmedzení možnosti výberu sudu videl exekučný súd nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech povinnej. Rozhodcovská doložka, od ktorej odvodil rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť je absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou, preto exekučný súd považoval rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie. Konštatoval, že k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 35,86 Eur. Zároveň súd rozhodol, že povinná nemá právo na náhradu trov konania. Proti uzneseniu okresného súdu sa oprávnený v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolal a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ako druhý dôvod oprávnený v odvolaní uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby toto ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného, súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Ako ďalší dôvod odvolania oprávnený uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod odvolania oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ako posledný dôvod odvolania oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi ustanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní by uviedol aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený v odvolaní nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 35,86 Eur podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil; odvolanie oprávneného proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinná nemá právo na náhradu trov konania podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p. odmietol. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom (č.l. 21-22 spisu) je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Podľa § 52 ods. 4 OZ „spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“. Zmluvu o úvere uzatvárala povinná ako fyzická osoba (nie ako podnikateľ), preto táto zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň v týchto súvislostiach treba zdôrazniť, že odkaz na aplikáciu Obchodného zákonníka ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude musieť byť aplikovaný Občiansky zákonník Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že v ktoromkoľvek štádiu konania exekučný súd skúma, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak bol úver poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať len ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju ako celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa je preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, iba ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. V rozsahu podaného odvolania odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 200 ods. 1 a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie exekúcie, pretože predložil exekučný titul vydaný nepríslušným orgánom. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami (a to neprimerane vysokými úrokmi z omeškania) rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť. Uvedená nesprávnosť obsiahnutá v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie ako vo výroku vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolanie oprávneného proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinná nemá právo na náhradu trov konania podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O. s. p., odmietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.