Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/134/2012 z 22. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. januára 2013, sp. zn. 23S/134/2012, ECLI:SK:KSBB:2013:6012201064.2 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/134/2012 | ECLI:SK:KSBB:2013:6012201064.2 | 2013-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., § 38 ods. 7 zákona č. 431/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2ff4d65-4d8f-4788-af6a-8df8bee8f6db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6012201064.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/134/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012201064
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6012201064.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov
senátu JUDr. Jána Škvarku a JUDr. Drahomíry Mikulajovej v právnej veci žalobcu: Spc Bankruptcy, s.r.o.
Bottova 834/1, 974 01 Banská Bystrica, IČO 36 724 874, zast. LEGAL GROUP, s.r.o., Námestie Martina
Benku 15, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, 815 11 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1098076/2012 zo dňa 09.08.2012 a
rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1091271/2012 zo dňa 31.07.2012, takto

r o z h o d o l :

I/ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/1098076/2012 zo dňa 09. augusta 2012
a rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/1091271/2012 zo dňa 31. júla 2012 z r u
š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p. a vec vracia na ďalšie konanie.

II/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania na účet právneho zástupcu žalobcu
LEGAL GROUP, s.r.o., Námestie Martina Benku 15, 811 07 Bratislava vo výške 862,48 Eur v lehote
troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Daňový úrad Banská Bystrica ako prvostupňový správny orgán dodatočným platobným výmerom č.
9600303/1/873046/2012 zo dňa 12.04.2012 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 32.628,65 Eur a zároveň mu neuznal vykázanú daňovú
stratu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume - 3.425,67 Eur
s tým, že rozdiel dane je žalobca povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V úvode
odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový správny orgán popísal konanie od vykonania daňovej kontroly
o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol dňa 15.04.2010 (doručený žalobcovi dňa 21.05.2010). Na
základe protokolu bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2007 prvým rozhodnutím
správcu dane zo dňa 26.05.2010. Po podanom odvolaní žalovaný ako druhostupňový správny orgán
rozhodnutím zo dňa 15.11.2010 zmenil vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za obdobie
roku 2007 zo sumy 83.367,22 Eur na sumu 78.740,52 Eur. Vo veci tohto rozhodnutia bola podaná
žaloba na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom č.k. 23S/7/2011 zo dňa 13.04.2011 zrušil
rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zo dňa 15.11.2010 a vrátil vec na ďalšie konanie. Po
zrušujúcom rozhodnutí pokračoval správca dane vo vyrubovacom konaní o čom bol spísaný úradný
záznam zo dňa 30.03.2012. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia zo dňa 12.04.2012 prvostupňový
správny orgán (správca dane) s poukazom na výsledok a popísané zistenia z daňovej kontroly upravil
položky zvyšujúce výsledok hospodárenia:

-o sumu 593.000,- Sk z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať zaúčtovaný daňový výdavok vo výške
593.000,- Sk v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 593/2003 Z.z. o dani z príjmov,



- ďalej správca dane zvýšil položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia o sumu 300.000,- Sk, ktorá
čiastka predstavovala podľa zistení správcu dane zmluvnú pokutu na základe oznámenia o započítaní
pohľadávky a o odstúpení od zmluvy so spoločnosťou Dynamax Trade, s.r.o. zo dňa 12.10.2007 žalobca
porušil podľa správcu dane § 17 ods. 2 písm. b/ v nadväznosti na § 2 písm. h/ a § 17 ods. 21 zákona
č. 595/2003 Z.z. s tým, že do zdaniteľných príjmov zdaňovacieho obdobia roka 2007 nezahrnul prijatú
zmluvnú pokutu. Z prehľadu úverového účtu žalobcu v Unikredit Bank Slovakia vyplýva podľa správcu
dane, že čiastka 300.000,- Sk nebola odpísaná v prospech účtu Unikredit Bank Slovakia, a.s. v súvislosti
s poskytnutým úverom. Rovnako z predloženej analytickej evidencie žalobcu za účtovné obdobie roku
2007 vyplýva, že suma 300.000,- Sk nebola v priebehu roka 2007 odpísaná z účtu daňového subjektu
ani v prospech iného účtu.

-ďalšia položka zvyšujúca výsledok hospodárenia bola suma 14.988.015,- Sk, ktorú podľa správcu
dane žalobca obdržal za postúpené pohľadávky, avšak nezaúčtoval ich do výnosov. Jednalo sa o súčet
platieb na základe zmluvy o postúpení súboru práv k pohľadávkam zo dňa 08.03.2007 uzatvorenej medzi
žalobcom ako postupcom a Dynamax Trade, s.r.o. ako postupníkom s tým, že žalobca obdržal platby
vo výške 14.988.015,- Sk za postúpené pohľadávky, ktoré boli v nominálnej hodnote 49.513.992,- Sk
(podľa prílohy č. 1 k zmluve). V tejto časti správca dane neuznal ani sumu 5.000.000,- Sk, ktorá mala byť
podľa žalobcu odúčtovaná Unikredit Bank Slovakia, s.r.o. ako osobitný bankový poplatok. na základe
úverovej zmluvy č. 21/07 uzatvorenej dňa 16.04.2007 medzi žalobcom a HVB Bank Slovakia, a.s. (v
súčasnosti Unicredit Bank Slovakia, a.s.). K neuznaniu došlo preto, lebo podľa správcu dane táto suma
na základe predložených dokladov nebola odúčtovaná v roku 2007. V tejto súvislosti poukázal správca
dane aj na vyjadrenie splnomocneného zástupcu žalobcu Ing. S. (zo dňa 26.02.2010 a 01.02.2010).

Správca dane takto zvýšil položky zvyšujúce výsledok hospodárenia celkom o 15.881.015 Sk, čo
predstavuje súčet vyššie uvedených položiek a položky znižujúce výsledok hospodárenia zvýšil o
sumu 10.596.000,- Sk. Správca dane celkove zvýšil položky znižujúce výsledok hospodárenia o sumu
10.604.281,- Sk, keď táto položka bola ešte zvýšená o sumu 8.281,- Sk podľa § 2 písm. j/ zákona o dani
z príjmov (rezerva na nevyfakturované dodávky a služby - dodávky vody vyfakturované dodávateľom
Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť, a.s. Banská Bystrica).

Po podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalovaný zmenil dodatočný
platobný výmer prvostupňového správneho orgánu zo dňa 12.04.2012 žalobou napadnutým
rozhodnutím dňa 09.08.2012 tak, že vyrubený rozdiel dane z príjmov znížil zo sumy 32.628,65 Eur na
sumu 28.888,70 Eur a zároveň neuznal vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov v sume -3.425,67
Eur. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca napadol odvolaním neuznanie nákladu
vo výške 593.000,- Sk a neuznanie nákladu vo výške 300.000,- Sk, ktoré námietky zároveň popísal.
Žalovaný námietke žalobcu v časti odvolania týkajúcej sa sumy 593.000,- Sk vyhovel a o túto sumu
znížil základ dane, ktoré zníženie sa prenieslo do výroku rozhodnutia. V časti rozhodnutia správcu dane
ohľadne sumy 300.000,- Sk sa stotožnil s rozhodnutím a zistením správcu dane v tom smere, že žalobca
túto sumu nezaúčtoval do výnosov a nesprávnym zaúčtovaním tejto sumy na ťarchu účtu č. 211001-
pokladnica, príjem z odkúpených pohľadávok a v prospech účtu č. 315001- ostatné pohľadávky túto
sumu nezahrnul do zdaniteľných príjmov, čím porušil ustanovenie § 17 ods. 21 v náväznosti na § 2 písm.
h/ zákona o dani z príjmov. V tejto súvislosti uviedol, že miestne príslušný správca dane - Daňový úrad
pre vybrané daňové subjekty v Bratislave vykonal v Unikredit Bank Slovakia, a.s. miestne zisťovanie
dňa 22.09.2011. Preverením úverového účtu správca dane zistil, že suma 300.000,- Sk v roku 2007
nebola odpísaná v prospech účtu Unikredit Bank Slovakia, a.s. Toto podľa žalovaného korešponduje
aj s analytickou evidenciou za obdobie roku 2007 a s odvolaním, v ktorom žalobca tiež potvrdil, že v
zdaňovacom období roku 2007 nebolo preukázané odpísanie sumy 300.000,- Sk. Podľa žalovaného
bolo preukázané aj to, že platba 300.000,- Sk pripísaná na účet daňového subjektu nebola bankou
zúčtovaná inkasným spôsobom na jeho ťarchu ako osobitný poplatok zo speňaženia.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.08.2012 (vo veci vyrubenia rozdielu dane
z príjmov) a navrhoval, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobca
namietal v žalobe nevysporiadanie sa žalovaného s námietkami a tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
Poukázal na to, že žalovaný sa v odôvodnení venoval námietkam žalobcu k neuznanej sume 593.000,-



Sk a k námietkam k neuznanej sume 300.000,- Sk, avšak žiadnym spôsobom nereagoval na námietky
vo vzťahu k nákladom vo výške 5.000.000,- Sk, ktoré taktiež predstavovali osobitný poplatok v prospech
veriteľa Unicredit Bank, a.s. V žalobe ďalej uviedol, že žalobcovi z odôvodnenia rozhodnutia nie
je zrejmé, ako odvolací orgán dospel k určeniu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie roku 2007 vo výške 28.888,70 Eur. Poukázal ďalej na znenie úverovej zmluvy č. 21/07
uzatvorenej dňa 01.02.2007 medzi žalobcom ako dlžníkom a spoločnosťou HVB Bank Slovakia, a.s.
ako veriteľom (v súčasnosti Unicredit Bank Slovakia, a.s.) - článok I., článok II., článok V. bod 1,
článok V. bod 3, článok VI., článok VII. a na bod 5 zmluvy o Cash sweep-e uzatvorenej medzi
žalobcom a spoločnosťou HVB Bank Slovakia, a.s. Podľa žaloby z vyššie uvedených ustanovení
úverovej zmluvy jednoznačne vyplýva, že HVB Bank Slovakia poskytla žalobcovi účelovo viazaný úver
za účelom nadobudnutia majetku založeného v prospech dcérskej spoločnosti banky spoločnosti HVB
factoring, s.r.o. Ďalej mal za to, že je jednoznačne preukázané, že z úverovej zmluvy vyplýva povinnosť
speňažovať nadobudnutý majetok v prospech banky a povinnosť z výťažku získaného speňažovaním
majetku uhrádzať v prvom rade na istinu úverovej pohľadávky a úroky a po ich úplnom zaplatení
takzvaný osobitný poplatok. Z úverovej zmluvy a zmluvy o Cash sweep-e tiež vyplýva, že bežné účty
kontrolovaného subjektu (žalobcu) vedené v banke boli blokované, takže kontrolovaný subjekt nemohol
voľne disponovať s peňažnými prostriedkami na týchto účtoch, a to ani s tými, ktoré na tento účet
vložili zástupcovia žalobcu. Všetky debetné transakcie boli realizované inkasným spôsobom vrátane
uhrádzania takzvaného osobitného poplatku. Žalobca bol oprávnený realizovať debetné transakcie len
po predchádzajúcom bezprostrednom súhlase banky, kedy bol účet dočasne odblokovaný a len do výšky
sumy vyúčtovaných nákladov podľa čl. VI. bod 1 úverovej zmluvy. Podľa žalobcu spôsob splácania istny
úverovej pohľadávky, úrokov a tzv. osobitného poplatku žalobca ako kontrolovaný subjekt preukázal
dôkazmi počas vykonávanej kontroly. Jednalo sa o oznámenie banke Unicredit Bank Slovakia zo dňa
24.05.2007, oznámenie zo dňa 12.10.2007, oznámenie zo dňa 12.12.2007 (text oznámení je zapísaný
aj v žalobe). Podľa žalobcu počas daňovej kontroly síce nebolo preukázané odpísanie sumy 300.000,-
Sk a sumy 5.000.000,- Sk v zdaňovacom období roku 2007, ale bolo preukázané, že v prípade týchto
finančných prostriedkov sa jednalo o výťažok zo speňaženia majetku a taktiež, že v tom čase bola
istina úverovej pohľadávky a úroky už zaplatené, a teda že sa jednalo o tzv. osobitný poplatok v zmysle
úverovej zmluvy. Žalobca nemohol ovplyvniť samotný dátum inkasa, pretože to bolo na uvážení banky
a dôsledku blokácie bankových účtov v zmysle zmluvy o Cash sweep-e. Podľa žalobcu je zrejmé a bol
preukázaný jednak vznik týchto daňových výdavkov uplatnených žalobcom a tiež ich vecná a časová
súvislosť so zdaňovacím obdobím roku 2007. Žalobca namietal aj zmetočnosť výroku napadnutého
rozhodnutia, v ktorom absentuje určenie lehoty plnenia, číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť
suma zaplatená. Taktiež mal za to, že aj druhá časť výroku (zmena rozhodnutia) je zmetočná a nejasná.
Podľa žalobcu žalovaný mal v záujme zachovania právnej istoty použiť formuláciu „vo zvyšnej časti
prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje“.

Druhým rozhodnutím č. 1020501/1/1091271/2012 zo dňa 31.07.2012 žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane (daňový úrad Banská Bystrica) č. 9600303/1/876638/2012 zo dňa 12.04.2012, ktorým
správca dane uložil žalobcovi podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v
znení účinnom do 31.12.2011, náväzne na § 39 i/ ods. 4 zákona č. 431/2002 Z.z. pokutu vo výške
19.916,35 Eur za porušenie ustanovení § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 2, § 6 ods. 1 a 3, § 7 ods. 6, § 8
ods. 1, 2, 4 a 5, § 17 ods. 9, § 25 ods. 1 písm. a/ bod 4., § 29 ods. 1 a 2 a § 30 ods. 1 zákona č.
431/2002 Z.z. o účtovníctve za kontrolované účtovné obdobie kalendárneho roku 2007. V odôvodnení
rozhodnutia žalovaný popísal konanie od vykonania daňovej kontroly, o výsledku ktorej bol vyhotovený
protokol č. 851/320/25915/2010/Stra dňa 15.04.2010. Na základe protokolu správca dane rozhodnutím
zo dňa 14.06.2010 uložil žalobcovi pokutu (vo výške 20.000,- Eur za účtovné obdobie kalendárneho roka
2007 za porušenie tých istých ustanovení zákona o účtovníctve, ako v rozhodnutí ktoré je predmetom
tejto žaloby). Po podanom odvolaní žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa
19.11.2010 potvrdil rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty zo dňa 14.06.2010. Vo veci rozhodnutia
žalovaného bola podaná žaloba na krajskom súde, ktorý rozsudkom č.k. 23S/7/2011 zo dňa 13.04.2011
zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.11.2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Po zrušujúcom
rozhodnutí pokračoval správca dane vo vyrubovacom konaní, o čom bol spísaný úradný záznam zo dňa
30.03.2012. V ďalej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný citoval dôvody rozhodnutia o uložení pokuty
prvostupňového správneho orgánu (správcu dane) s tým, že kontrolou účtovníctva správca dane zistil
nedostatky pri dodržiavaní zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a účtovníctvo účtovnej jednotky nebolo
vedené v súlade s postupmi účtovania. Zistenia správcu dane mali podľa žalovaného výrazný vplyv na



výšku vykázaného majetku. Správca dane zistil, že účtovná jednotka nesprávnym účtovaním vykázala
majetok a záväzky v ocenení vyššom o 222.620 tis. Sk oproti skutočnému stavu. Vzhľadom na závažnosť
porušení zákona o účtovníctve, ako aj postupov účtovania správca dane za porušenie ustanovení
uvedených vo výrokovej časti rozhodnutia uložil žalobcovi pokutu vo výške 600.000,- Sk (19.916,35 Eur)
čo predstavuje cca 0,0019% z hodnoty majetku zisteného zo súvahy zostavenej za kontrolované účtovné
obdobie. Za porušenie citovaných ustanovení zákona by mohol správca dane podľa žalovaného uložiť
žalobcovi pokutu vo výške 3.119.850,- Sk. Správca dane však pri vyčíslení pokuty v súlade s § 39i ods.
4 zákona o účtovníctve v znení od 01.01.2012 zisťoval, či je pre účtovnú jednotku priaznivejšie použitie
ustanovenia zákona v znení od 01.01.2012 oproti použitiu ustanovenia zákona v znení účinnom do
31.12.2011. Správca dane vyhodnotil, že priaznivejším postupom pre uloženie pokuty je postup podľa
zákona v znení účinnom do 31.12.2011. Pri určení pokuty správca dane postupoval podľa § 38 ods. 5
zákona č. 431/2002 Z.z. a riadil sa úvahami, že zistené porušenie zákona o účtovníctve, ako aj postupov
účtovania boli závažného charakteru vzhľadom k tomu, že nesprávnym účtovaním došlo k vykázaniu
majetku a záväzkov k 31.12.2007 v ocenení vyššom o 222.620 tis. Sk oproti skutočnému stavu. Zároveň
správca dane prihliadal na skutočnosť, že účtovná uzávierka neposkytovala verný a pravdivý obraz o
skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii žalobcu a informácie v účtovnej
uzávierke neboli pre používateľov účtovnej závierky užitočné a najmä spoľahlivé. Žalovaný k odvolacím
námietkam uviedol, že správca dane dostatočne podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil
zistený dôkazný stav a vyvodil z neho správne právne závery, čím naplnil podmienku určenú v § 63
ods. 5 zákona č. 563/2009. Výška pokuty vychádzala z podrobného preverenia skutočností, pričom
závažnosť nesprávností postupov účtovania a ich charakter mali podstatný vplyv na vykázanie majetku a
záväzkov k 31.12.2007, ako aj na účtovnú závierku účtovnej jednotky k 31.12.2007. K námietke žalobcu
v odvolaní o nedodržaní lehoty podľa § 38 ods. 7 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve žalovaný uviedol,
že konanie týkajúce sa uloženia pokuty nie je konaním novým, ale je konaním doposiaľ neukončeným
meritórnym rozhodnutím vo veci. Žalovaný poukázal na svoje rozhodnutie zo dňa 21.06.2011, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení pokuty zo dňa 14.06.2010 a
vrátilo vec na ďalšie konanie, pričom však daňové konanie vo veci neukončilo, čo podľa žalovaného
znamená, že k uplynutiu subjektívnej jednoročnej premlčacej doby nedošlo a v uložení pokuty je možné
pokračovať, keďže nedošlo k uplynutiu objektívnej lehoty 5 rokov po skončení účtovného obdobia.

Aj proti tomuto rozhodnutiu žalovaného zo dňa 31.07.2012 (uloženie pokuty) podal žalobca žalobu. V
žalobe poukázal na odvolacie námietky s tým, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nebolo
zrejmé vyhodnotenie jednotlivých predpokladov kľúčových pre určenie výšky sankcie podľa § 38 ods.
5 zákona o účtovníctve, a to pre každý zo sankcionovaných nedostatkov osobitne a zvlášť, pričom z
rozhodnutia nebolo zrejmé, či výška pokuty bola ustálená spočítaním sankcií ako sankcia súhrnná alebo
prvostupňový orgán využil absorbčnú zásadu, kde prísnejší trest pohlcuje miernejší a uložil úhrnný trest.
Podľa žalobcu sa odvolací orgán s týmito námietkami nevysporiadal v rozhodnutí. Opätovne namietal
aj nedostatočné odôvodnenie výšky pokuty. V žalobe rovnako ako aj v odvolaní žalobca poukázal na
ustanovenie § 38 ods. 7 zákona č. 431/2002 o účtovníctve s tým, že v danom prípade subjektívna
lehota na uloženie sankcie uplynula najneskôr 15.04.2011. Nakoľko však vo veci bolo vydaných viacej
rozhodnutí a posledné právoplatné rozhodnutie o uložení pokuty bolo žalobcovi doručené až dňa
14.08.2012 (t.j. 28 mesiacov po vyhotovení protokolu) po odrátaní doby trvania súdneho konania cca 5
mesiacov išlo o dobu 23 mesiacov po tom, čo sa prvostupňový orgán o tvrdených porušeniach dozvedel,
čo značne presahuje prekluzívnu lehotu 12 mesiacov, v ktorej mohla byť žalobcovi právoplatne uložená
pokuta. Žalobca nesúhlasí s odôvodnením žalovaného v napadnutom rozhodnutí vo veci lehoty na
uloženie sankcie a jeho odôvodnenie považoval za nesprávne právne posúdenie veci a poukázal na
rozsudku NSSR č. Szd 3/2009 a 4Sž 153/99.

Krajský súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. spojil v rámci pojednávania na spoločné konanie vec vedenú
pod sp. zn. 23S/134/2012 (žaloba vo veci uloženia pokuty) s vecou 24S/112/2012 (žaloba vo veci
dodatočného platobného výmeru) z dôvodu, že ide o veci, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov, a ktoré
aj spolu skutkove súvisia. Konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 23S/134/2012.

Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával aj naďalej na dôvodoch uvedených v žalobách a navrhoval
napadnuté rozhodnutia zrušiť. Bol toho názoru, že pokuta nebola uložená v subjektívnej lehote 12
mesiacov a správne orgány sa nevysporiadali ani s tým, že za ktoré skutky bola pokuta uložená.



Ku dňu rozhodovania krajského súdu bola znížená daňová povinnosť žalobcu o 50.000,- Sk, na čo
sa malo prihliadať v rozhodnutiach správnych orgánov. Vo veci vyrubenia rozdielu dane z príjmov
žalobca uviedol, že nemal žiaden príjem, nemala mu byť dovyrubovaná daň, resp. zvýšenie dane.
Žalobca nadobudol majetok len v prospech tretej osoby a peniaze po speňažení výťažku boli pripísané
v prospech účtu klienta (žalobcu), ktorý však bol blokovaný bankou. U žalobcu sa používal systém
podvojného účtovníctva a v tomto systéme bol deň dodania tovaru pre započítanie do výšky majetku.
Žalobcovi nevznikol žiaden nárok na peniaze. Ďalej žalobca uviedol, že už aj v odvolaní namietal aj
sumu 5.000.000,- Sk. Nemal dôvod nenapádať túto položku. Povinnosťou daňového úradu bolo skúmať
na základe podaného odvolania vec ako celok.

Žalovaný na pojednávaní, ako aj v písomnom vyjadrení zotrvával na dôvodoch uvedených v
rozhodnutiach, ako aj na stanoviskách, ktoré podali vo veci. Pri výške pokuty vychádzali z ustanovení
§ 38 ods. 1 zákona o účtovníctve. Pokiaľ ide o ustanovenie § 38 ods. 7 citovaného zákona, podľa
názoru žalovaného nedošlo k preklúzii, pretože nedošlo k ukončeniu konania. V písomnom stanovisku k
žalobe vo veci vyrubenia rozdielu dane z príjmov žalovaný poukázal na text odvolania žalobcu s tým, že
žalobca v odvolaní nerozporoval sumu 5.000.000,- Sk, a preto nebol u žalovaného dôvod vyjadrovať sa
k tejto sume v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Poukázal v tejto súvislosti na ustanovenie
§ 47 ods. 4 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Žalovaný preto preskúmal
odvolaním napadnuté rozhodnutie len v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalovaný nesúhlasil ani
s tým, že z odôvodnenia rozhodnutia nebolo zrejmé, ako dospel k určeniu dane z príjmov vo výške
28.888,70 Eur, pričom poukázal na text odôvodnenia rozhodnutia zo dňa 09.08.2012. Taktiež nesúhlasil
ani so zmätočnosťou výroku rozhodnutia s tým, že rozhodnutie bolo vydané podľa § 48 ods. 5 zákona
o správe daní. K neuznanej sume 300.000,- Sk žalovaný rovnako ako aj v rozhodnutiach poukázal na
vykonané dokazovanie s tým, že v konaní bolo preukázané, že platba 300.000,- Sk pripísaná na účet
žalobcu č. 8591242015 nebola bankou zúčtovaná inkasným spôsobom na jeho ťarchu ako osobitný
poplatok zo speňaženia. Žalobca prijatú úhradu nezaúčtoval do výnosov a nesprávnym zúčtovaním
sumy porušil ustanovenie § 17 ods. 21 v nadväznosti na § 2 písm. h/ zákona o dani z príjmov. Na
záver žalovaný citoval aj odpoveď Unicredit Bank Slovakia, a.s. zo dňa 01.06.2012 na jeho dotaz,
podľa ktorého banka preúčtovala dňa 25.05.2007 na svoj interný účet z účtu dlžníka č. XXXXXXXXXX
sumu vo výške 593.000,- Sk a dňa 30.01.2008 sumu vo výške 5.000.000,- Sk ako osobitný poplatok zo
speňaženia majetku na základe zmluvy zo dňa 12.12.2007.

Krajský súd preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov v rozsahu a z
dôvodov uvedených v žalobe a po preskúmaní veci rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm.
a/ a d/ zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie.

Vo veci žaloby proti dodatočnému platobnému výmeru o vyrubení rozdielu dane z príjmov (vec
24S/112/2012) sa súd primárne zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní vo vzťahu k nákladom vo výške 5.000.000,- Sk, ktoré
taktiež predstavovali osobitný poplatok v prospech veriteľa Unicredit Bank, a.s. Z obsahu rozhodnutia
žalovaného v danej veci (zo dňa 09.08.2012) je zrejmé, že uvedená námietka skutočne nebola
predmetom rozhodnutia o odvolaní, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe tvrdil, že žalobca v
odvolaní nerozporoval sumu 5.000.000,- Sk, preto nebol dôvod vyjadrovať sa k tejto sume v odôvodnení
žalobou napadnutého rozhodnutia. Súd po preskúmaní obsahu odvolania žalobcu zo dňa 18.05.2012,
doručené správcovi dane dňa 23.05.2012, ktoré sa nachádza v správnom spise nesúhlasí s vyššie
uvedeným tvrdením žalovaného. V predmetnom odvolaní sa na viacerých miestach uvádza okrem sumy
300.000,- Sk a sumy 293.000,- Sk aj suma 5.000.000,- Sk ako osobitný poplatok podľa úverovej zmluvy,
pričom žalobca podobne ako v žalobe cituje aj z oznámení banke Unicredit Bank o vymožení uvedených
prostriedkov v súvislosti so speňažovaním majetku (kde sa nachádza aj uvedená suma) a žiada o
odpísanie peňažných prostriedkov z bankového účtu žalobcu v prospech účtu Unicredit Bank Slovakia
(oznámenia banke zo dňa 24.05.2007, 12.10.2007 a 12.12.2007). Z textu odvolania na tretej strane v
spojení najmä s textom na strane 6 posledný odsek a strane 7 je zrejmé, že žalobca odvolaním napadol
všetky sumy, ktoré predstavovali neuznaný náklad s poukazom na vecnú a časovú súvislosť s obdobím
roku 2007 a s poukázaním na text a účel úverovej zmluvy č. 21/07 uzatvorenej medzi žalobcom a
spoločnosťou HVB Bank Slovakia, a.s. (v súčasnosti Unicredit Bank Slovakia, a.s.). Znamená to teda, že
v kontexte s obsahom celého odvolania bola napadnutá aj suma 5.000.000,- Sk v dôsledku neuznania



tejto sumy ako daňového výdavku (nákladov) v daňovom priznaní žalobcu v zdaňovacom období roku
2007. Ako je to zrejmé zo samotného textu rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.08.2012, žalovaný sa touto
námietkou vôbec nezaoberal, keď v rozhodnutí riešil iba námietku ohľadne sumy 593.000,- Sk, ktorú
považoval za opodstatnenú a námietku týkajúcu sa sumy 300.000,- Sk, ktorú námietku neuznal, pretože
mal za preukázané, že platba 300.000,- Sk nebola v roku 2007 odpísaná v prospech účtu Unicredit Bank
Slovakia, a.s. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal žiadnym spôsobom s jednou
s podstatných odvolacích námietok, a to na základe mylnej domnienky, že odvolanie takúto námietku
neobsahovalo, súd mal za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní
bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného
dôvodu súd preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalšími námietkami,
najmä námietkou ohľadne neuznania sumy 300.000,- Sk sa súd zatiaľ nezaoberal.

Čo sa týka rozhodnutia o uložení pokuty (rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.07.2012 - vec vedená na
krajskom súde pod č.k. 23S/134/2012), tak jednou z dvoch námietok žalobcu v žalobe bolo tvrdenie, že
uplynula jednoročná subjektívna lehota na uloženie pokuty.

Podľa § 38 ods. 7 zákona č. 431/2002 Z.z. v platnom znení v čase vydania rozhodnutia, pokutu
možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa orgán príslušný na jej uloženie dozvedel o porušení
povinnosti; najneskôr možno túto pokutu uložiť do piatich rokov po skončení účtovného obdobia, v
ktorom k porušeniu povinnosti došlo.

Podľa vyššie citovanej právnej úpravy pokutu môže správny orgán uložiť len v jednoročnej subjektívne
lehote plynúcej v rámci päťročnej objektívnej lehoty. Súd sa zaoberal okolnosťami majúcimi vplyv
na plynutie prípadne spočívanie subjektívnej lehoty na uloženie pokuty. V danom prípade nebolo
spochybnené, že o zistení porušenia povinností sa mal dozvedieť prvostupňový správny orgán
z protokolu o výsledku daňovej kontroly, ktorý bol vyhotovený dňa 15.04.2010. Vo veci uloženia
pokuty bolo vydané prvé rozhodnutie prvostupňového orgánu dňa 14.06.2010, ktoré bolo rozhodnutím
žalovaného zo dňa 19.11.2010 potvrdené. Toto rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu bolo
doručené žalobcovi dňa 30.11.2010. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného z 19.11.2010 žalobu
na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 31.01.2011 a krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného
rozsudkom 23S/7/2011 zo dňa 13.04.2011, doručený žalovanému 09.06.2011. Rozsudok krajského
súdu nadobudol právoplatnosť dňa 26.06.2011 a správny spis bol žalovanému vrátený (doručený) dňa
16.08.2011. Žalovaný zrušil rozhodnutím zo dňa 21.06.2011 rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu zo dňa 14.06.2010 a prvostupňový správny orgán opätovne rozhodol o pokute dňa 12.04.2012.
Druhostupňový správny orgán toto rozhodnutie potvrdil rozhodnutím zo dňa 31.07.2012 (toto
rozhodnutie je predmetom tejto žaloby). Rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 14.08.2012 a žalobca
podal proti nemu žalobu dňa 15.10.2012.

Po zohľadnení vyššie uvedených okolností majúcich vplyv na plynutie lehoty súd dospel k záveru,
že námietka žalobcu o uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty je dôvodná. Jednoročná subjektívna
lehota začala v danom prípade plynúť dňom 15.04.2010 (protokol z daňovej kontroly) a celková
lehota plynula s prerušením (dôsledkom súdneho konania) až do doručenia druhého rozhodnutia
žalovaného o pokute (zo dňa 31.07.2012) žalobcovi - 14.08.2012. Uplynulo teda od zistenia porušenia
povinnosti celkom 28 mesiacov (2 roky a 4 mesiace). Do tejto doby sa však nezapočítava doba
keď subjektívna lehota spočívala podľa § 240d O.s.p. V zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. počas
preskúmavacieho súdneho konania podľa piatej časti O.s.p. lehota neplynie, pričom súd zastáva názor,
že koniec spočívania nastane až vrátením administratívneho spisu správneho orgánu, kedy opätovne
môže skutočne pokračovať v konaní. V konkrétnom prípade mal súd za to, že lehota spočívala od
doručenia prvého doručenia žalovaného (zo dňa 19.11.2010) žalobcovi, t.j. od 30.11.2010 do vrátenia
spisu žalovanému z krajského súdu v prvom konaní 23S/7/2011, t.j. do 16.08.2011. Uvedená doba
spočívania lehoty z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania (23S/7/2011) predstavuje dobu 8 mesiacov
a 16 dní (8 a 1/2 mesiaca). Po odpočítaní doby spočívania lehoty (8 a pol mesiaca) od celkovej doby
uvedenej vyššie (od zistenia porušenia do právoplatnosti druhého rozhodnutia žalovaného o pokute
z 31.07.2012), t.j. od doby 28 mesiacov zostáva doba nekonania žalovaného 19 a pol mesiaca. Z
uvedeného vyplýva, že o pokute bolo právoplatne rozhodnuté po uplynutí subjektívnej jednoročnej



(dvanásťmesačnej) prekluzívnej lehoty. Aby sankcia splnila účel sledovaný zákonom, a to postihovať
porušovateľa zákona a súčasne pôsobiť preventívne, tak sankcia musí byť aj právoplatne uložená, čo
znamená, že sankcia bude uložená rozhodnutím, proti ktorému už nie je možné podať odvolanie. V
danom prípade to bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.07.2012, doručené žalobcovi 14.08.2012. V
tejto súvislosti poukazuje súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu č. 7Sžso/55/2009.

Okrem uvedeného dôvodu bolo dôvodom pre zrušenie aj to, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a
nedostatočné aj preto, že vo výroku nie sú vymedzené a popísané skutky (uvedené iba paragrafové
znenie) a je nedostatočne odôvodnená výška pokuty a spôsob výpočtu. Žalovaný nepostupoval pri
určení výšky sankcie úplne v súlade s ustanovením § 38 ods. 5 zákona č. 331/2002 Z.z., keď
z rozhodnutia nebolo vôbec zrejmé, ako sa vysporiadal s výškou pokuty v súvislosti s viacerými
porušeniami zákona, t.j. či došlo k spočítaniu sankcií za jednotlivé porušenia alebo išlo o súhrnnú
sankciu, ani s tým, že novým dodatočným platobným výmerom došlo k podstatnému zníženiu
rozdielu dane z príjmov žalobcovi oproti pôvodnému výmeru. (výška a spojitosť je zrejmá z prvej časti
odôvodnenia rozhodnutia súdu).

Z uvedených dôvodov súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a to
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, hotových výdavkov a náhrady za stratu
času spolu vo výške 862,48 Eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov v roku 2012
(príprava a prevzatie veci, spísanie žaloby po 169,54 Eur (so zvýšením o 1/3-inu podľa § 13 ods. 3
prihlášky č. 655/2004 Z.z.) spolu s DPH 203,45 Eur, z jedného úkonu v roku 2013 účasť na pojednávaní
po 173,54 Eur (so zvýšením o 1/3-inu podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spolu s DPH 208,25
Eur + 2x réžijný paušál po 7,63 Eur (v roku 2012) a 1x réžijný paušál 7,81 Eur (v roku 2013), spolu
réžijný paušál 23,07 Eur, réžijný paušál spolu s DPH 27,68 Eur + cestovné výdavky na pojednávanie z
Bratislavy do Banskej Bystrice a späť 79,14 Eur + náhrada za stratu času pri ceste na pojednávanie z
Bratislavy do Banskej Bystrice a späť (12 začatých polhodín) 117,09 Eur, spolu s DPH 140,51 Eur, spolu
trovy konania predstavujú sumu 862,48 Eur a boli vyčíslené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (§ 11,
§ 13, §14 ods. 1, § 15, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho

doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou

krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri

všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.