Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/68/2014 z 9. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 9. júna 2014, sp. zn. 1CoE/68/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:35807598.1 Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/68/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:35807598.1 | 2014-06-09 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c8e1731-0f71-487a-8c4d-1027a1bb7f94 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:35807598.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/68/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 35807598
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:35807598.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
známym bytom XXX XX T. XX, zast. L. H., tajomníčkou informačného centra Okresného súdu Zvolen,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave,
Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 838/2009, o vymoženie 1 503,32 eura s prísl., o návrhoch na prerušenie
konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/135/2009-22 zo
dňa 30.05.2013, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Revúca (ďalej v texte aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“)
podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) zastavil exekúciu vedenú na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 04.12.2008, sp. zn. SR 12297/08 (ďalej
len „rozhodcovský rozsudok“). Súčasne rozhodol, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie
nepriznáva. O zastavení exekúcie okresný súd rozhodol po zistení, že predložený rozhodcovský
rozsudok na základe ktorého má byť vykonaná exekúcia, nie je vykonateľným exekučným titulom.
Zmluvu o úvere č. XXXXXXX uzavretú medzi oprávneným a povinným 24.01.2008, na základe ktorej
bol vydaný exekučný titul, okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Občianskeho
zákonníka, nakoľko ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný
mal pri jej uzatváraní postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Súd uviedol, že podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú ustanovenia,
ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu v prejednávanej veci síce
umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo rozhodcovský
súd, avšak v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ podrobiť
tomuto konaniu. Podľa názoru okresného súdu tak toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného. Rozhodcovská
doložka bola upravená v obchodných podmienkach zmluvy, s ktorými sa mohol povinný oboznámiť
pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná
individuálne. Rozhodcovský súd rozhodoval o pohľadávke oprávneného voči povinnému zo zmluvy
o úvere napriek tomu, že rozhodcovská doložka je neplatná, keďže ide o neprijateľnú podmienku.
Exekučný titul bol teda vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, teda v rozpore so zákonom.



Preto ide o nulitný akt, ktorý nie je možné vykonať. Na tento nedostatok súd prihliada z úradnej moci. O
trovách exekúcie súd rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože vyúčtovanie
trov exekúcie nebolo súdu predložené, hoci súdny exekútor bol upozornený, že pokiaľ súdu vyúčtovanie
nepredloží, má sa za to, že si ich neuplatňuje.

Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. V odvolaní v prvom rade namietal, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať
pred súdom a neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam
nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Odvolateľ uviedol, že pokiaľ by
exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela by byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010, rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie a súdov členských štátov EÚ (vrátane rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky).
Ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
pretože exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci. Navyše, exekučný súd už podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom
v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený navrhol, aby v prípade,
ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie
o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Ďalej odvolateľ namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd
podľa oprávneného porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, princíp rovnosti zbraní,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený taktiež namietal,
že nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie
exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne
rozhoduje o jeho právach. Aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ
považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola,
preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj
posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
posúdenie primeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V
závere odvolateľ zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia
bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu
odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie alebo alternatívne, aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu
dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu



možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
4. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
neodporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka s aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu
daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2
O.s.p., a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní začatom 22.02.2009 domáha
vymoženia sumy 1 503,32 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal
17.04.2009. Pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným dňa 24.01.2008, výška úveru predstavovala sumu 863,04 eura (26 000
Sk), ktorú sa povinný spolu s príslušným poplatkom zaviazal uhradiť v 12 mesačných splátkach.
Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru,
ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane
obchodných podmienok, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku v nasledovnom znení:
Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky;
ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Keďže povinný si neplnil povinnosti zo
zmluvy o úvere, veriteľ (oprávnený) sa obrátil so žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predložený ako exekučný titul v tomto konaní.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
24.01.2008 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo
nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia
účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S
prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne



správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva
trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne
dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej
zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka
priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva,
že v tomto prípade je nepochybné, že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy,
kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku)
prijať. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú
na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním
a konkrétnym spotrebiteľom.

Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia,
je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný
teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci.

Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže
na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú
doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou
možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským
súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva a oprávnených
záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku konaniu súdnemu (v
konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu súdu
prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia
nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada,
že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od
konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri



Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Táto argumentácia je
súčasne základom pre zamietnutie návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p, v súvislosti s ktorým oprávnený navrhol súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku uvedenú ako č. 4 v zozname prejudiciálnych otázok navrhnutých odvolateľom.

Námietka odvolateľa o tom, že mu prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom, keďže nenariadil pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť, nie je podľa názoru
odvolacieho súdu dôvodná. Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013,
ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Keďže v danom
prípade neexistovala zákonná povinnosť súdu pojednávanie nariadiť, skutočnosť, že pojednávanie vo
veci nebolo nariadené bolo výsledkom posúdenia veci okresným súdom tak, že nariadenie pojednávania
nebolo nevyhnutným pre objasnenie veci.

Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne
konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax
súdov SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného nemožno spochybniť,
že oprávnený mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky
zmluvy, najmä rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu.
Oprávnený sa nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je
rozhodovacia prax súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa.

Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne
Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil viaceré prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené
však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného
režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa
odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne
neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu nesmeruje. Smernica
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy
len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné
považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie
zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu



v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom
takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti
s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo
veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98, C-244/98 Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť
podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti
zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú,
t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Pokiaľ ide
o navrhovanú otázku týkajúcu sa aplikovateľnosti neprijateľnej podmienky (uvedenú pod č. 4), odvolací
súd sa už vyššie v texte uviedol, prečo má za to, že v prípade, ak súd po preskúmaní zmluvy v zmysle
príslušných ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dospeje k záveru o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, nevyžaduje sa osobitná procesná aktivita takouto podmienkou dotknutej zmluvnej
strany (povinného) na jej uplatnenie pri rozhodovaní vo veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia
Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu
skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odvolací súd pre úplnosť
dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.