Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/301/2013 z 9. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 9. júla 2014, sp. zn. 24S/301/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6013201829.1 Krajský súd Banská Bystrica | 24S/301/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6013201829.1 | 2014-07-09 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., § 104 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., § 61 zákona č. 883/2004 Z. z., § 65 zákona č. 883/2004 Z. z., § 11 zákona č. 987/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/52fc0050-f9df-4685-a684-6cb765ea2429 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6013201829.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/301/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201829
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6013201829.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: T. M., nar. XX. decembra
XXXX, trvale bytom A. F. XX, XXX XX D. N. S., zastúpeného JUDr. Jurajom Šrankom, advokátom,
Mostná 29, 949 01 Nitra proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63
Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 40000-2/2013-BA zo dňa 02. októbra
2013 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného č. 40000-2/2013-BA zo dňa 02. októbra 2013 z r u š u j e podľa § 250j ods.
2 písm. c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 348,79 Eur a zaplatiť ich právnemu
zástupcovi žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu 04.12.2013 domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. 40000-2/2013-BA zo dňa 02.10.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka
Žiar nad Hronom (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) č. 4792/2013-ZH-DvN zo dňa 01.08.2013 (ďalej
aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon
č. 461/2003 Z. z.„) a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zamietnutá žiadosť o priznanie dávky v nezamestnanosti
(ďalej aj „základné nariadenie“). Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím a
postupom, ktorý mu predchádzal, hrubo zasiahol do práv žalobcu a napadnuté rozhodnutie vydal na
základe nesprávneho vyhodnotenia skutočnosti, ktoré boli žalobcom preukazované. V žalobe uviedol,
že pracoval od 16.10.2007 na území Holandska u zamestnávateľa TECHWORK BV, pričom od
19.10.2009 mal uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Pracovný pomer bol ukončený dohodou
ku dňu 14.06.2013. Žalobca bol od 19.06.2012 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie v
Slovenskej republike. Dňa 28.6.2013, požiadal o dávku v nezamestnanosti, pričom prvostupňovému
správnemu orgánu bol predložený formulár E301 zo dňa 16.07.2013 potvrdený príslušnou holandskou
inštitúciou, ktorý preukazoval skutočnosť, že bol v období posudzovanom pre splnenie nároku na dávku v
nezamestnanosti poistený v nezamestnanosti na území Holandska. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
uviedol, že doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu dosiahnuté na území Holandska by bolo možné
zohľadniť do celkovej doby poistenia v súlade s článkom 61 ods. 1 Nariadenia (ES) EP a Rady č.
883/2004 len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu
posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie (tzv. centrum záujmov) a uvedená
skutočnosť je podmienkou pre priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti. Žalovaný (rovnako ako
prvostupňový správny orgán) dospel k záveru, že na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo



možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho práce v Holandsku za zachované na území Slovenskej
republiky, t. j., že centrum záujmov žalobcu sa v posudzovanom období nenachádzalo na území
SR. Žalobca namietal nesprávne hodnotenie tejto skutočnosti. Tvrdil, že centrum jeho záujmov sa
nachádzalo na území SR i v čase trvania pracovného pomeru na území Holandska, kde pracoval od
16.10.2007 do 14.06.2013, pričom prácu vykonával turnusovo tak, že v Holandsku pracoval 5 až 7
týždňov a následne sa na jeden týždeň vracal domov na územie SR, kde sa zdržiaval na adrese svojho
trvalého pobytu, kde mal manželku a dvoch synov. Žalobca sa síce v roku 2009 rozviedol, avšak naďalej
obýval byt spolu s bývalou manželkou a synmi. Tento byt sa po rozvode žalobcu stal vlastníctvom bývalej
manželky a následne po jej smrti v roku 2012 ho zdedili synovia. Žalobca uviedol, že počas trvania
pracovného pomeru s holandským zamestnávateľom nikdy nezmenil miesto svojho trvalého pobytu
a vždy sa vracal na územie Slovenskej republiky na adresu jeho trvalého bydliska. Z ekonomického
i časového hľadiska nemohol dochádzať domov v týždenných intervaloch, nikdy si však v Holandsku
nezabezpečil trvalý alebo prechodný pobyt, nekúpil si tam nehnuteľnosť a býval vo firemnej ubytovni.
Svojou prácou sa snažil zabezpečiť potreby pre seba a svoju rodinu, po rozvode zabezpečoval pre
synov výživné, podieľal sa a aj v súčasnej dobe sa podieľa na financovaní hypotekárneho úveru na
byt, ktorý zdedili jeho synovia, ako aj na platbách spojených s užívaním tohto bytu. V Holandsku si
nevytvoril žiadne väzby, ani po rozvode manželstva nenadviazal v Holandsku žiadny vzťah. Centrum
jeho záujmov bolo stále na Slovensku, kde mal rodinu a obidvoch rodičov, ktorým vzhľadom na ich vek,
počas svojej prítomnosti na Slovensku pomáhal. Po smrti bývalej manželky musel zabezpečovať výživné
pre svojich synov a vzhľadom na ich vek zostal preto pracovať v zahraničí. Z uvedených dôvodov bol
jeho mladší syn po smrti svojej matky zverený do starostlivosti staršieho syna žalobcu a táto skutočnosť
podľa žalobcu nemôže byť na jeho ťarchu. Vo vzťahu k posúdeniu centra jeho záujmov mimo územia
SR namietal, že mu nemôže byť na ťarchu ani skutočnosť, že na území SR nevlastní nehnuteľnosti, a
to vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých prestal byť bezpodielovým spoluvlastníkom bytu.
Žalobca napokon v žalobe poukázal na to, že v roku 2011 nadviazal vzťah s priateľkou, ktorá má pobyt na
území Slovenskej republiky, pričom prispieval aj na vedenie jej domácnosti. Žalobca poukázal na výpisy
z účtu, ktorý má vedený na území Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že platil výživné svojim synom,
posielal im peniaze a prispieval na vedenie domácnosti aj svojej priateľke. Zdôraznil, že si nezriadil nikdy
žiadny účet v Holandsku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že dostatočne
preukázal, že jeho bydlisko a centrum jeho záujmov sa vždy nachádzalo na území SR a to vzhľadom
na rodinné väzby ku svojim synom a rodine, k svojej priateľke, i na ekonomické väzby súvisiace s
vedením účtu na území SR, platení výživného synom, prispievaním na chod domácnosti svojich synov
i svojej priateľky, vyplácaním hypotekárneho úveru a nákladov spojených s užívaním bytu, ktorý je
adresou jeho trvalého bydliska. Žalovaný napriek vyššie uvedeným skutočnostiam dobu prítomnosti
žalobcu v Holandsku a stabilitu vykonávania jeho zárobkovej činnosti vyhodnotil v jeho neprospech
ako skutočnosť, ktorá svedčí o jeho bližšom vzťahu k Holandsku. Žalovaný podľa žalobcu nesprávne
vyhodnotil dostupné informácie obsiahnuté najmä v Zápisnici o odvolaní žalobcu v 08.08.2013 (spísané
16.08.2013), pričom nemal za dostatočne preukázanú skutočnosť, že centrum záujmov žalobcu sa
v posudzovanom období nenachádzalo na území SR. Tým, že žalovaný nevykonal všetky dostupné
dôkazy a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, zasiahol do práv žalobcu a dôsledky nezákonného
rozhodnutia žalovaného pociťuje žalobca v tom, že na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného
mu nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti napriek tomu, že splnil všetky zákonné povinnosti
na jeho priznanie.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 30.01.2014 poukázal na ustanovenia § 104
ods. 1 a 7 Zákona o sociálnom poistení, ako aj článok 61 ods. 1 základného nariadenia, z ktorých
je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v
nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti
musí byť dosiahnutá ako posledná. Len vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia
dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto
výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na
území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
Žalovaný poukázal na právnu úpravu v Článku 1 písm. j/ základného nariadenia a Článku 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia (nariadenie (ES) Európskeho parlamentu Rady č. 987/2009) a uviedol, že
žalobca v žiadosti uviedol, že v posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 19.06.2010 do 18.06.2013 pracoval od 19.06.2010 do



14.06.2013 na území Holandska, pričom preukázal na základe formulára E301 zo dňa 16.07.2013 dobu
poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Holandska od 19.06.2010 do 14.06.2013. Nakoľko
žalobca dosiahol v posudzovanom období troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej
únie, bolo podľa žalovaného v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné
ustanovenia základného nariadenia. Žalobca nesplnil podmienky na aplikáciu Článku 61 ods. 1.
Výnimočne možno doby poistenia v nezamestnanosti podľa právnych predpisov iného členského štátu
Európskej únie zohľadniť v prípade uvedenom v Článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ak
si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území iného členského štátu
Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle Článku 1 písm. j/ základného
nariadenia a Článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že v súlade
s Článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na
základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami,
ktoré môžu obsahovať

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (žalobca vo Vyhlásení žiadateľa
na účely posúdenia bydliska zo dňa 28.06.2013 uviedol, že na území Holandska sa naposledy zdržiaval
od októbra 2007 do júna 2013, t. j. päť rokov a osem mesiacov)

b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (žalobca
osvedčil, že pracoval na území Holandska naposledy v období od 16.10.2007 do 14.06.2003, pričom
jeho posledné zamestnanie na území Holandska nemalo dočasný ani sezónny charakter a jeho pracovný
pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Podľa predloženého dokumentu Zmluva o ukončení pracovného
pomeru z 20.05.2013 bol posledný pracovný pomer žalobcu na území Holandska u zamestnávateľa
TECHWORK BV ukončený na základe vzájomnej dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
Vzhľadom na dĺžku doby (5 rokov a 8 mesiacov), počas ktorej žalobca vykonával činnosť zamestnanca
na území Holandska, je možné konštatovať, že pracovná situácia žalobcu na území Holandska bola
stabilná;

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb (žalobca je rozvedený, otec dvoch detí, rodičia a sestra
žalobcu žijú na území Slovenskej republiky, na území Holandska sa nezdržiaval s blízkou osobou, počas
zárobkovej činnosti v Holandsku žalobca prichádzal na územie Slovenskej republiky spravidla každý 5
až 7 týždeň na 1 týždeň;

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, (na území Slovenskej republiky a
ani na území Holandska žalobca nevlastní nehnuteľnosť, na území Holandska býval v ubytovni
zamestnávateľa, na území Slovenskej republiky býval v byte, ktorý v súvislosti s rozvodom pri
vysporiadaní BSM previedol na manželku a po jej smrti predmetný byt dedili rovnakým dielom jeho
synovia);

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (menovaný vykonával
zárobkovú činnosť na území Holandska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je
zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Holandsko).

Žalovaný ďalej vo vyjadrení konštatoval, že jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou počas
výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku boli jemu blízke osoby, t. j. dve deti, sestra a rodičia. Poukázal
na Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 16.07.2012 podľa ktorého bol mladší syn žalobcu
V. M. zverený do náhradnej osobnej starostlivosti staršieho syna žalobcu V. M., pričom návrh na zverenie
maloletého dieťaťa žalobcu do náhradnej osobnej starostlivosti bol odôvodnený skutočnosťou, že po
smrti jeho matky sa žalobca vzhľadom na svoje dlhodobé zamestnanie v zahraničí nemohol o maloleté
dieťa starať. Uvedená skutočnosť podľa žalovaného taktiež nasvedčuje skutočnosti, že centrum záujmov
žalobcu bolo v rozhodujúcej miere spojené s Holandskom. Vyššie uvedené väzby žalobcu k Slovenskej
republike (dve deti, z toho jedno plnoleté dieťa starajúce sa o druhé dieťa žalobcu na základe úradného
rozhodnutia, sestra a rodičia na území Slovenskej republiky a ich návštevy žalobcom spravidla každý 5
až 7 týždeň na jeden týždeň) podľa žalovaného nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu žalobcu



na území Holandska a jeho stabilnou pracovnou situáciu v tomto štáte silnejšie, čo svedčí o tom, že
žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov v Holandsku.
Zo skutočnosti, že počas posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie žalobca nemal
bydlisko na území Slovenskej republiky a že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, podľa
žalovaného nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Holandska zohľadniť na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.

K žalobnej námietke, že žalobca si zachoval bydlisko na území SR a aj po rozvode manželstva v roku
2009 naďalej obýval byt v Žiari nad Hronom spoločne so svojou bývalou manželkou s synmi, pričom
počas pracovného pomeru v Holandsku nezmenil miesto svojho trvalého bydliska, žalovaný uviedol,
že pojem „bydlisko“ na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti je potrebné chápať v
širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde
aktuálne býva, pracuje, trávi čas v mimo-pracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je tiež povaha
vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „bydlisko“ v
zmysle aplikácie ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia preto nemožno obsahovo stotožniť
s pojmom „trvalý pobyt“. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že do dňa podania žalobného návrhu sa
stále podieľa na financovaní hypotekárneho úveru na byt, ktorý po smrti jeho manželky zdedili jeho
synovia žalovaný uviedol, že v zmysle výpisu z katastra nehnuteľností je výlučným vlastníkom bytu
na adrese A. F. XXX/XX, D. N. S. V. M., pričom predmetný byt bol menovaným nadobudnutý na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.12.2013 a záložné právo k predmetnému bytu bolo zriadené až na
základe zmluvy uzatvorenej dňa 05.12.2013. Žalobca správnemu orgánu v správnom konaní nepredložil
formálne podklady preukazujúce existenciu hypotekárneho úveru k predmetnému bytu a jeho splácanie
žalobcom. Pokiaľ žalobca poukázal na jeho osobný vzťah k priateľke, ktorý nadviazal v roku 2011,
ktorú priateľku finančne aj podporuje, žalovaný uviedol, že predmetný vzťah nemožno považovať
za príbuzenský pomer, resp. rodinný pomer, a priateľku žalobcu nemožno považovať za rodinného
príslušníka v zmysle koordinačných nariadení. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti
bolo podľa žalovaného posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s
Článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej
únie - Článok 11 ods. 1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (žalobca bol na území Holandska viac ako 5
rokov), a situácia žalobcu - Článok 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná
situácia v Holandsku, plnenie daňových povinností na území Holandska) podľa žalovaného preukazujú,
že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku v
rozhodujúcej miere nezachoval. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že fyzická osoba vykonávajúca
zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu a teda
je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy
určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku
v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Štát posledného zamestnania je teda
miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti (v súvislosti s uvedeným
žalovaný poukázal na to, že pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného
zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa
jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky. Následne má nezamestnaná osoba možnosť požiadať o
export priznanej dávky v nezamestnanosti podľa Článku 64 základného nariadenia do ktoréhokoľvek
členského štátu Európskej únie t. j. aj na územie Slovenskej republiky). Podľa žalovaného nie je zrejmé,
na základe akého právneho dôvodu by žalovaný mal odhliadnuť od faktu, že v štáte posledného
zamestnania žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, pričom však doby poistenia v
nezamestnanosti dosiahnuté v štáte posledného zamestnania by mal automaticky zohľadniť a priznať
nárok na dávku v nezamestnanosti. Uvedený postup by nezodovedal požiadavke vyplývajúcej priamo zo
základného nariadenia, t. j. požiadavke rovnomerného a spravodlivého rozdelenia finančných nákladov
medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. V prípade,
keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného
zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát skúma, či
vôbec je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na
dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa Článku 65 základného nariadenia,
t. j. v prípade zachovania väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku
v nezamestnanosti. Žalovaný preto navrhol žalobu zamietnuť.



Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k
záveru, že žaloba je dôvodná.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a predchádzajúceho konania správneho
orgánu - žalovaného č. 40000-2/2013-BA zo dňa 02.10.2013, ktorým bolo na základe podaného
odvolania žalobcu potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané Sociálnou poisťovňou - pobočkou v
Žiari nad Hronom č. 4792/2013-ZH-DvN zo dňa 01.08.2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o
priznanie dávky v nezamestnanosti.

Súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Banská Štiavnica zo dňa 25.06.2013 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie
odo dňa 19.06.2013. Žalobca podal v Sociálnej poisťovni pobočka Žiar nad Hronom dňa 28.06.2013
žiadosť o dávku v nezamestnanosti. V žiadosti uviedol, že bol poistený v čase od 16.10.2007 do
16.06.2013 u zamestnávateľa TECHWORK BV Venulo (Holandsko). Žalobca spolu so žiadosťou dňa
28.06.2013 predložil prvostupňovému správnemu orgánu Potvrdenie spoločnosti TECHWORK BV zo
dňa 10.06.2013 o tom, že pracoval pre spoločnosť TECHWORK BV Holandsko v období od 16.10.2007
do 14.06.2013 a počas tohto obdobia bol poistený v Holandsku, kde platil zdravotné poistenie. Súčasne
predložil Zmluvu o ukončení pracovného pomeru ku dňu 14.06.2013. Prvostupňový správny orgán
si pre účely kontroly údajov uvádzaných žalobcom od holandských orgánov zaobstaral vyplnený
formulár E301 potvrdený príslušným holandským úradom. Žalobca ďalej predložil do spisu Výpis z
účtu vedeného v Československej obchodnej banke, pobočka Žiar nad Hronom a vyhlásenie žiadateľa
na účely posúdenia bydliska (vyplnený formulár zo dňa 28.06.2013), potvrdenie Súkromnej obchodnej
akadémie Žiar nad Hronom o návšteve školy mladším synom žalobcu V. M., výpis z informačného
systému Sociálnej poisťovne a Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica. Z vyhlásenia
žiadateľa na účely posúdenia bydliska o. i. vyplýva, že počas zamestnania v inom členskom štáte EÚ
mal bydlisko na území Slovenskej republiky, vracal sa na územie SR každý 5 - 7 týždeň, na území
Slovenska býva v podnájme, nehnuteľnosti nevlastní K pomerom žalobcu a jeho rodinnej situácii v tlačive
uviedol, že si zachoval väzby k Slovenskej republike vo vzťahu k deťom V. M. a V. M., ako aj k rodičom
V. M. a P. M., ktorí majú bydlisko na území Slovenska. Na území Slovenskej republiky má bankový účet.
Na území Holandska nenadobudol žiadnu nehnuteľnosť a býval vo firemnej ubytovni. Na území iného
členského štátu nebola s ním žiadna blízka osoba a počas dovolenky v zamestnaní sa zdržiaval na
území Slovenska. Súčasťou administratívneho spisu je rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom
zo dňa 16.07.2012 o zverení maloletého syna žalobcu V. M. do náhradnej osobnej starostlivosti V. M. z
dôvodu, že matka maloletého 22.5.2012 zomrela a otec dlhodobo pracuje v zahraničí.

Žalovaný prvostupňový správny orgán na základe vyššie uvedených dokladov obsiahnutých v
administratívnom spise vydal prvostupňové rozhodnutie č. 4792/2013-ZH-DvN zo dňa 01.08.2013,
ktorým rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení a podľa Článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na citované
ustanovenia Zákona o sociálnom poistení a Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
pričom konštatoval, že žalobca bol dňa 19.06.2013 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie
a dňa 28.06.2013 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podľa odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia správneho orgánu podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme
Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica potrebné na
posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu
(Holandsko). Ďalej prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca v posledných troch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t. j. v období od 19.06.2010 do 18.06.2013 na
území Slovenskej republiky nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti. Na území iného
členského štátu Európskej únie preukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti od 19.06.2010 do
14.06.2013 t. j. 1 092 dní. Prvostupňový správny orgán ďalej v odôvodnení konštatoval, že z údajov
uvedených vo Vyhlásení na účely posúdenia bydliska a v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti je zrejmé,
že žalobca vykonával zárobkovú činnosť na území iného členského štátu Európskej únie - v Holandsku
od roku 2007, pričom zamestnanie bolo stabilné, u jedného zamestnávateľa, ukončené vzájomnou



dohodu a trvalo viac ako 5 rokov. Na území Slovenskej republiky žalobca nevlastní nehnuteľnosť.
Dĺžka a trvalosť prítomnosti na území Holandska (2007 až 2013) a stabilita zamestnania na území
Holandska spolu s rodinnou situáciou žalobcu podľa prvostupňového správneho orgánu poukazuje na
existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania. Návštevy na území SR každý 5 - 7 týždeň sa
podľa prvostupňového správneho orgánu nejavia ako významné na posúdenie zachovania väzieb na
Slovensku počas zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie. Z dostupných
a preukázaných údajov je preto podľa prvostupňového správneho orgánu potrebné za štát bydliska
žalobcu na účely aplikácie Článku 61 a 62 základného nariadenia potrebné považovať štát výkonu
zárobkovej činnosti žalobcu. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán vyvodil,
že v rámci konania o nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať väzby žalobcu na
území Slovenskej republiky za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského
štátu Európskej únie.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca dňa 08.08.2013 odvolanie v ktorom
namietal, že podmienky na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti splnil. Poukázal na to, že
v predchádzajúcich piatich rokoch pracoval v inom členskom štáte EÚ a príslušné doby poistenia
preukázal na formulári E301. Uviedol, že od roku 2006 má trvalé bydlisko v D. N. S., A. F. XX/XX v byte,
ktorý po vysporiadaní BSM prepísal na manželku a po jej smrti byt zdedili dvaja synovia, s ktorými byt
naďalej užíva a spláca naň hypotéku. V zahraničí pracoval turnusovo 5 až 7 týždňov, týždeň bol doma,
dovolenku a Vianoce trávil na Slovensku, pred odchodom do Holandska pracoval 21 rokov v ZSNP a.s.
Žiar nad Hronom a roky má vedený účet v ČSOB.

Súčasťou administratívneho spisu je Zápisnica zo dňa 16.8.2013 spísaná so žalobcom na pobočke
Sociálnej poisťovne, Žiar nad Hronom. Žalobca do zápisnice uviedol k dĺžke a trvalosti pobytu na
území iného členského štátu, že v Holandsku pracoval ako robotník od 16.10.2007 do 14.6.2013 u
jedného zamestnávateľa - TECHWORK BV, pričom pracovná zmluva bola ukončená dohodou, pretože
zamestnávateľ mal ekonomické problémy. Predtým pracoval v Slovenskej republike 21 rokov. Po
ukončení pracovného pomeru v SR za prácou vycestoval do zahraničia, do Holandska chodil turnusovo,
každých 5 až 7 týždňov a potom bol týždeň doma. K rodinnej situácii uviedol, že v Holandsku pracoval
od roku 2007, pričom v roku 2009 sa s manželkou rozviedol a platil na školopovinné deti výživné. Bývalá
manželka v máji 2012 zomrela, deti zostali so žalobcom, avšak nakoľko nemal zamestnanie v SR a
musel ich živiť, naďalej zostal pracovať v Holandsku, a preto bol jeho mladší syn V. rozhodnutím súdu
zverený do opatery staršiemu synovi V.. Na území Slovenska žijú jeho rodičia aj jeho sestra - dvojča.
Rodičov pravidelne navštevoval a pomáhal im aj počas obdobia, keď pracoval v zahraničí. K bytovej
situácii uviedol, že počas pracovného pomeru v Holandsku nikdy nemal v Holandsku trvalé bydlisko
ani žiadnu nehnuteľnosť a býval vo firemnej ubytovni. Celý život je občanom Slovenskej republiky. Na
území SR nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, pretože spoločný byt prepísal na manželku a po
jej smrti ho zdedili synovia. V uvedenom byte býva spoločne so synmi a stále platí na uvedený byt
hypotéku, ako aj poplatky súvisiace s bytom. V Slovenskej republike má otvorený bežný účet, už pri
odchode do zahraničia platil hypotéku, výdavky súvisiace s bytom - inkaso, nájomné a financoval štúdium
detí, pretože manželka by to nebola sama zvládla. Všetky peniaze zarobené v zahraničí priniesol na
Slovensko.

O podanom odvolaní žalobcu, aj s prihliadnutím na doplnené informácie a skutočnosti uvedené
žalobcom za účelom preukázania zachovania bydliska na území Slovenskej republiky a pevných
väzieb počas posledného zamestnania na území Holandska žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie
napadnutým rozhodnutím. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v posudzovanom období pracoval
na území iného členského štátu EÚ - v Holandsku, pričom na základe predloženého formulára E301
zo dňa 16.07.2013 potvrdeného príslušnou holandskou inštitúciou bolo zistené, že žalobca bol v
posudzovanom období od 19.06.2010 do 18.06.2013 poistený v nezamestnanosti na území Holandska
od 19.06.2010 do 14.06.2013. Žalobca teda v prvostupňovom konaní preukázal v posudzovanom
období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie.
Prvostupňový orgán bol preto povinný posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti v súlade s Článkom 61 základného nariadenia. Pretože doby poistenia
v nezamestnanosti nedosiahol v zmysle slovenskej legislatívy, doby z poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté na území Holandska by bolo možné zohľadniť len v prípade, ak by sa preukázalo zachovanie



pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského
štátu EÚ. Žalovaný v odôvodnení argumentoval tým, že so zreteľom na všetky dostupné informácie
na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas
jeho pracovnej činnosti v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky.
Ako kľúčová bola v tomto smere vyhodnotená celková doba prítomnosti na území Holandska a
stabilný charakter vykonávanej činnosti, nakoľko pracovný pomer žalobcu bol nepretržitý a viazaný na
jediného zamestnávateľa. Podľa údajov uvedených v informačnom systéme Sociálnej poisťovne žalobca
bol naposledy poistený v nezamestnanosti v Slovenskej republike ako zamestnanec do 12.10.2007
a tiež podanie návrhu na zverenie maloletého dieťaťa žalobcu do náhradnej osobnej starostlivosti
odôvodnené skutočnosťou, že po smrti jeho matky sa žalobca vzhľadom na dlhodobé zamestnanie v
zahraničí nemohol o maloletého starať, nasvedčuje podľa žalovaného skutočnosti, že centrum záujmov
navrhovateľa bolo v rozhodujúcej miere spojené s Holandskom. Celková doba prítomnosti na území
Holandska a stabilita vykonávania zárobkovej činnosti v porovnaní so skutočnosťami, ktoré navrhovateľ
uviedol ako väzby k Slovenskej republike, nasvedčujú podľa žalovaného v danom období jeho bližšiemu
vzťahu k Holandsku. Existencia stabilnej a trvalej zárobkovej činnosti a celková prítomnosť na území
iného členského štátu Európskej únie sú podľa žalovaného primárnym kritériom pre určenie bydliska
a centra záujmov. Žalovaný poukázal na Článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, kde uviedol
informácie o tom, že sa od októbra 2007 do júna 2013, t. j. 5 rokov a 8 mesiacov zdržiaval v Holandsku,
kde pracoval u jedného zamestnávateľa - TECHWORK BV na základe pracovnej zmluvy na dobu
neurčitú, pritom jeho posledné zamestnanie na území Holandska nemalo dočasný ani sezónny charakter
a pracovný pomer ukončil na základe vzájomnej dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
čo žalovaný vyhodnotil ako stabilnú pracovnú situáciu žalobcu na území Holandska. Pri posúdení jeho
rodinného stavu rodinných väzieb žalovaný vychádzal z toho, že na území Holandska sa žalobca
nezdržiaval s blízkou osobou, je rozvedený a počas zárobkovej činnosti v Holandsku prichádzal na
územie Slovenskej republiky spravidla každý 5 až 7 týždeň na jeden týždeň. Bytovú situáciu žalobcu
vyhodnotil s prihliadnutím na to, že na území Slovenskej republiky a ani na území Holandska nevlastní
žiadnu nehnuteľnosť, na území Holandska býval v ubytovni zamestnávateľa a na území Slovenskej
republiky býval v byte, ktorý v súvislosti s rozvodom pri vyporiadaní BSM manželov previedol na
manželku, pričom po jej smrti predmetný byt zdedili rovnakým dielom jeho synovia. Ďalej vychádzal z
toho, že si plnil daňové povinnosti na území Holandska. Zo zreteľom na všetky dostupné informácie
žalovaný dospel k záveru, že nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného
zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Poukázal
na to, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia vrátane podmienok nároku na dávku v
nezamestnanosti sú striktne stanovené Zákonom o sociálnom poistení, ktorý neobsahuje ustanovenie o
odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných
podmienok na vznik nárok na dávku v nezamestnanosti. Na základe vyššie uvedeného zisteného
skutkového stavu dospel žalovaný k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,
ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich
zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej
dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. poistenec, ktorý po skončení výkonu činnosti zamestnanca
v pracovnom pomere na určitú dobu bol zaradený do evidencie nezamestnaných občanov, má
nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
nezamestnaných občanov a) bol poistený v nezamestnanosti z výkonu činnosti zamestnanca v
pracovnom pomere na určitú dobu alebo bol dobrovoľne poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky
a b) nebol povinne poistený v nezamestnanosti z iného výkonu činnosti zamestnanca.

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) článok 7 pokiaľ nie je v tomto
nariadení ustanovené inak peňažné dávky splatné podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých
členských štátov alebo podľa tohto nariadenia nepodliehajú žiadnemu zníženiu, zmenám a doplnenia,
pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci



majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedá za poskytovanie
dávok.

Podľa článku 61 základného nariadenia ods. 1 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovu nadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov, ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje.

Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

2. s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku
podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých
sa uplatňuje nárok na dávky

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá
má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej
poslednej činnosti, alebo zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa článku 11 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 zo dňa
16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie“)

Spôsob určenia bydliska

1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska
osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum
záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich
s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:

i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;



iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku
1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za
rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä
dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v posudzovanom období posledných troch rokoch rokov
pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 19.06.2010 do 18.06.2013)
bol žalobca najmenej dva roky (a to v období od 19.10.2010 do 14.06.2013) poistený pre prípad
nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie (Holandsku). Vzhľadom na dosiahnutie
stanovenej minimálnej doby poistenia v nezamestnanosti v rozhodnom období na území iného
členského štátu EÚ správny orgán v konaní správne postupoval v zmysle ustanovení vyššie uvedeného
základného nariadenia EÚ t. j. pravidiel, ktoré Európska únia prijala za účelom koordinácie systémov
sociálneho zabezpečenia založených na základe rovnakého zaobchádzania s osobami, na ktoré sa
nariadenie vzťahuje, pričom tieto umožňujú žiadateľovi o dávku v nezamestnanosti, ktorý nemá bydlisko
v štáte zamestnania a nie je cezhraničným pracovníkom, aby uplatnil nárok buď v členskom štáte,
v ktorom vykonával pracovnú činnosť, alebo v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, v závislosti od
toho, či sa vráti do členského štátu bydliska, alebo nie. Pre prenesenie povinnosti členského štátu,
v ktorom bol pracovník poistený na členský štát bydliska je rozhodujúcim kritériom určenie bydliska.
Bydlisko je podľa Článku 1 písm. j/ základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva a pobytom
je podľa Článku 1 písm. k/ základného nariadenia miesto prechodného bývania. Bydlisko je nutné
posudzovať spôsobom stanoveným v citovanom Článku 11 vykonávacieho nariadenia. Rozhodnutie o
dávke v nezamestnanosti teda závisí od správnosti zistenia a následného posúdenia miesta bydliska
žiadateľa počas rozhodnej doby, resp. od zistenia a následného posúdenia skutočnosti, či si žiadateľ
počas výkonu zamestnania v Holandsku zachoval centrum záujmov, resp. väzby na území Slovenskej
republiky. V prejednávanom prípade je zrejmé, že bydlisko žiadateľa (žalobcu) a centrum jeho záujmov
a zachovanie väzieb na území Slovenskej republiky je potrebné určiť podľa kritérií stanovených v
Článku 11 citovaného vykonávacieho nariadenia a to na základe zhodnotenia všetkých dostupných
informácií. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný jemu dostupné informácie a dôkazy nesprávne posúdil,
nevykonal všetky dostupné dôkazy a nedostatočne preukázal, že centrum záujmov žalobcu sa v
posudzovanom období nenachádzalo na území Slovenskej republiky, súd vyhodnotil túto námietku
ako dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný na základe
všetkých dostupných informácií dospel ku skutkovému záveru, že žalobca nemal zachované bydlisko
na území Slovenskej republiky počas jeho zamestnania v inom členskom štáte EÚ (Holandsku).
Ako kľúčovú pritom vyhodnotil celkovú dobu prítomnosti žalobcu na území Holandska (5 rokov a 8
mesiacov) a stabilný charakter vykonávania činnosti (nepretržitý pracovný vzťah viazaný na jedného
zamestnávateľa), ako aj skutočnosť, že jeho maloletý syn bol po smrti matky zverený do osobnej
starostlivosti staršieho syna žalobcu vzhľadom na dlhodobé zamestnanie žalobcu v zahraničí. Tieto
skutočnosti v porovnaní so skutočnosťami uvedenými žalobcom ako väzby k Slovenskej republike podľa
žalovaného svedčia o jeho bližšom vzťahu k Holandsku. Uvedený skutkový záver je podľa názoru súdu
výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 4 až 5 síce v citácii Článku 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia uvádza k jednotlivým skutočnostiam, ktoré sa majú alebo môžu posudzovať,
získané informácie (údaj o dĺžke a trvalosti pobytu žalobcu v Holandsku, povaha a charakter vykonávanej
činnosti, trvalosť tejto činnosti, dĺžka trvania pracovného pomeru, údaje o rodinnom stave a rodinných
väzbách, bytovej situácii žalobcu, otázku plnenia daňových povinností), avšak vo vzťahu k žalovaným
vykonanému dokazovaniu a prijatým záverom má súd za to, že konkrétne skutočnosti v jednotlivých
kritériách, ktoré mal žalovaný povinnosť skúmať v zmysle Článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,
neboli žalovaným dostatočne zistené a vyhodnotené a teda boli nedostačujúce pre vyvodenie záveru,



že bydlisko žalobcu, resp. centrum záujmov a väzby neboli zachované na území Slovenskej republiky,
ale v Holandsku. Dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu v Holandsku bola v podstate vyhodnotená len
vo vzťahu k dĺžke zamestnania žalobcu (5 rokov a 8 mesiacov), t. j. vo vzťahu k pracovno-právnym
aktivitám žalobcu a charakteru a dĺžke pracovnej zmluvy. Vyššie uvedené údaje žalovaný nevyhodnotil
vo vzťahu k ostatným žalobcom uvedeným skutočnostiam, napr. k tvrdeniam, že na území Holandska
sa zdržiaval len kvôli práci, pretože stratil dlhodobé a stabilné zamestnanie na území Slovenskej
republiky, a to za účelom zabezpečiť finančné prostriedky pre svoju rodinu, ktorá sa zdržiavala na území
Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že vzhľadom na vzdialenosť a turnusový charakter práce nemohol
dochádzať na územie Slovenska častejšie ako každých 5 až 7 týždňom, pričom medzi jednotlivými
pracovnými turnusmi sa zdržiaval na území Slovenska spravidla v rozsahu jedného týždňa, kedy býval
v mieste svojho trvalého bydliska spolu s manželkou a synmi, rovnako na území Slovenskej republiky
trávil dovolenky a sviatky. Žalovaný rovnako nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k žalobcovmu
rodinnému stavu a jeho bytovej situácii, t. j. väzbám k územiu Slovenskej republiky, keď v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkázal len na skutočnosť, že žalobca bol rozvedený, pričom sa nezaoberal
skutočnosťami uvedenými žalobcom vo Vyhlásení žiadateľa z 28.06.2013, v odvolaní a v zápisnici zo
16.08.2013 a to, že žalobca na území Holandska nenadviazal žiadny vzťah, rodinní príslušníci s ním
na území Holandska neboli, naopak aj po rozvode s manželkou sa naďalej po návrate na územie
Slovenskej republiky zdržiaval na adrese svojho trvalého bydliska v byte pôvodne patriacom do BSM,
staral sa o dvoch synov a to aj po smrti bývalej manželky, kedy vzhľadom na vzniknutú situáciu a na
potrebu zabezpečiť výživné pre svojich synov zostal naďalej pracovať v Holandsku, a preto bolo logické,
že maloletý syn bol zverený do starostlivosti staršieho syna. (Zo skutočnosti, že mladší syn žalobcu
bol rozhodnutím súdu zverený do osobnej starostlivosti svojho brata, nemožno bez ďalšieho vyvodiť
záver, že rodinné väzby žalobcu vo vzťahu k jeho synom neboli zachované). Žalobca poukazoval na
rodinné väzby, ktoré mal k osobám nachádzajúcim sa na území Slovenska - k synom, rodičom, sestre,
ktoré svedčia o zachovaní väzieb na území Slovenskej republiky, avšak žalobcom uvedené skutočnosti
žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol a teda ich ani nevyhodnotil vo vzťahu k prijatému záveru o
tom, že jeho väzby na území Slovenskej republiky nepovažoval za zachované. Rovnako pokiaľ sa týka
bytovej situácie žalobcu žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce konštatoval, že žalobca
ani na území Slovenskej republiky ani na území Holandska nevlastní nehnuteľnosť, avšak nevyhodnotil
žalobcove informácie a tvrdenia o tom, že v Holandsku bol ubytovaný vo firemnej ubytovni, nikdy si
tam nezaobstaral žiadnu nehnuteľnosť a teda býval v zariadení dočasného charakteru. Nevyhodnotil
uvedené informácie vo vzťahu ku skutočnosti, že na území Slovenska sa žalobca zdržiaval na adrese
svojho trvalého bydliska v byte, v ktorom pôvodne býval so svojou rodinou (manželkou a dvomi
synmi) a ktorý patril pôvodne do BSM, ktorý po rozvode manželstva, resp. po vyporiadaní BSM užívala
bývalá manželka spolu so synmi, avšak žalobca sa naďalej pri pobyte na území Slovenskej republiky
zdržiaval v uvedenom byte spolu so svojou rodinou, pričom tento byt po smrti manželky bol predmetom
dedenia v prospech synov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žalobcom tvrdené skutočnosti, že spláca
hypotekárny úver a podieľa sa na financovaní nákladov spojených s užívaním predmetného bytu, ako
aj na financovaní potrieb a štúdia svojich detí nevyhodnotil a nezabezpečil si dostatočné podklady
na overenie týchto žalobcových tvrdení. Žalovaný rovnako nevyhodnotil ani skutočnosť, že žalobca
mal počas vykonávania pracovnej činnosti na území iného členského štátu EÚ (v Holandsku) stále
zriadený osobný účet na území Slovenskej republiky (v ČSOB), pričom na území Holandska zriadený
účet nemal. Na základe vyššie uvedeného teda nie je možné považovať skutkový stav za dostatočne
zistený pre vyvodenie záveru, že žalobca nemal centrum záujmov na území Slovenskej republiky,
resp., že bydlisko a rodinné väzby nemal na území Slovenskej republiky. Pre úplnosť súd uvádza, že
k tvrdeniam žalobcu osvedčujúcim zachovanie bydliska a väzieb na území Slovenskej republiky, ktoré
neboli predmetom skúmania v správnom konaní (vzťah žalobcu k priateľke, jeho finančné príspevky
na vedenie jej domácnosti) nemohol prihliadať, vzhľadom na to, že súd je viazaný zisteným skutkovým
stavom podľa stavu ku dňu vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Na základe uvedeného dospel
súd k záveru, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci, a preto napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.

O trovách konania súd rozhodol na návrh žalobcu, ktorý mal v konaní plný úspech, a preto mu súd podľa
§ 250k ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva
v celkovej výške 348,79 Eur. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. Jurajom Šrankom na
základe plnej moci zo dňa 14.11.2013, ktorý vyčíslil trovy konania podaním doručeným súdu 14.07.2014



vo výške 418,70 Eur. Za žalobcove účelne vynaložené trovy konania súd považoval trovy právneho
zastúpenia vo výške 348,79 Eur. Trovy pozostávajú z odmeny za právne zastupovanie za 3 úkony
právnej služby spolu vo výške 182,01 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia 14.11.2013 vrátane prvej
porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vo výške 60,07 Eur, písomné podanie na
súd - žaloba zo dňa 03.12.2013 podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky vo výške 60,07 Eur a účasť na
pojednávaní dňa 10.07.2014 podľa § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky vo výške 61,87 Eur), pričom hodnota
jedného úkonu právnej služby bola stanovená v súlade s § 11 ods. 4 veta druhá vyhlášky vo výške
jednej trinástiny výpočtového základu, ďalej náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (režijný paušál) vo výške 23,66 Eur (2 x režijný paušál po 7,81 Eur a 1 x režijný
paušál 8,04 Eur) v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky
vo výške 80,40 Eur (cesta z Nitry do Banskej Bystrice na pojednávanie dňa 10.07.2014 a späť za 6
začatých polhodín x 13,40 Eur) a náhrada cestovného (základná náhrada a náhrada za pohonné hmoty)
v zmysle § 15 písm. a/ a § 16 ods. 4 vyhlášky vo výške 62,72 Eur, cesta osobným motorovým vozidlom
Škoda Superb evidenčné číslo N z Nitry do Banskej Bystrice a späť (236 km pri spotrebe 5,9 l/100 km,
základná náhrada za jeden kilometer 0,183 Eur pri cene pohonných hmôt za jeden liter nafty 1,404 Eur
[236 km x 5,9 l : 100 km x 1,404 Eur = 19,54 Eur + 0,183 Eur x 236 km = 43,18 Eur]). Pokiaľ si žalobca
uplatnil náhradu trov konania za ďalší úkon právnej služby - porada s klientom pred pojednávaním
dňa 09.07.2014 vo výške 61,87 Eur, vrátane režijného paušálu vo výške 8,04 Eur súd uvedené trovy
nepovažoval za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva, keďže v konaní podľa piatej časti tretej
hlavy O.s.p. súd preskúmava napadnuté rozhodnutie správneho orgánu výlučne v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.) a porada s klientom vykonaná pred pojednávaním nebola
podľa názoru súdu potrebná, (o právach a povinnostiach klienta (žalobcu) mohol a mal byť klient poučený
v súvislosti s prevzatím a prípravou zastúpenia pri prvej porade). Iné trovy konania žalobca nežiadal.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet splnomocneného
zástupcu žalobcu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má
popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.