{"guid": "0de2227b-23fb-497d-8f5d-bbc8f7562c39:73cff209-4cb8-445b-b771-7c1d358adac6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2", "spisova_znacka": "17Co/2/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/2/2013 z 25. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. februára 2014, sp. zn. 17Co/2/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2", "identifikacne_cislo": "6111201097", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2014-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/73cff209-4cb8-445b-b771-7c1d358adac6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2/text", "citacie_n": 13, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/2/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Kataríny Katkovej v právnej veci
navrhovateľa Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 00313271, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária GEREG &
partneri, Dolná 36, Banská Bystrica, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-134 zo 07. 11. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16
Eur so 7% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia   m e n í   tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16 Eur so
7% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

Dovolanie je prípustné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.455.029,16 Eur so 7%  ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 04. 06. 2011 do zaplatenia
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a návrh o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy
1.455.029,16 Eur vo výške 7 % ročne od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 zamietol. V dôvodoch rozhodnutia
uviedol, že po tom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17Co/353/2011-99 zo 16.
05. 2012 zrušil jeho skoršie rozhodnutie rozsudok zo 17. 10. 2011 č. k. 7C/16/2011-72, rešpektujúc v
súlade s § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) právny názor odvolacieho súdu,
skúmal predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci len z hľadísk
taxatívne vymedzených v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci“). Medzi účastníkmi nebola sporná existencia nezákonného rozhodnutia. Týmto je
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005, ktoré bolo zrušené
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo 2/2007. Prvú žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 11. 06. 2009 adresovanú odporcovi odôvodňoval
navrhovateľ nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky listom zo 04. 01. 2010 oznámilo navrhovateľovi, že nezistilo nezákonný úradný postup súdneho
exekútora, z tohto dôvodu dňa 04. 11. 2010 v podaní označenom ako doplnenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľ uviedol, že sa náhrady škody domáha okrem iného
aj z nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005, ktoré bolo
zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007. Žiadosť o náhradu



škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím odoslal navrhovateľ odporcovi 03. 12. 2010. 6-mesačná
lehota na dobrovoľné plnenie zo strany odporcu márne uplynula 03. 06. 2011. Len dňom nasledujúcim
od 04. 06. 2011 sa mohol dostať odporca do omeškania so splnením peňažného dlhu.
Z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001
prvostupňový súd zistil, že po právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02.
2006 sp. zn. 12Co/69/2005, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica z
12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/01-144 tak, že návrh Mesta Banská Bystrica ako povinného v exekučnom
konaní na zastavenie exekúcie bol zamietnutý, poukázal súdny exekútor dňa 07. 03. 2006 od Mesta
Banská Bystrica ako povinného v exekučnom konaní skôr získané sumy odpísaním pohľadávky z účtu
v banke oprávnenému vo výške 1.425.125,10 Eur a pre seba na úhradu trov exekúcie si v tento deň
ponechal 29.904,05 Eur. Okresný súd ustálil, že týmto dňom došlo u navrhovateľa k vzniku škody v
celkovej výške 1.455.029,16 Eur (súčet sumy 1.425.125,10 Eur poukázanej oprávnenému v exekučnom
konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre a sumy 29.904,05 Eur, ktoré si ponechal
súdny exekútor na úhradu trov exekúcie). Po vyplatení týchto súm oprávnenému v dôsledku dovolania
Mesta Banská Bystrica proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005
došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp.
zn. 12CoE/69/2005 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo
2/2007, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 04. 10. 2008. Krajský súd v Banskej Bystrici po zrušení
jeho skoršieho rozhodnutia uznesením zo 16. 12. 2008 sp. zn. 12CoE/91/2008 potvrdil uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-144 z 12. 09. 2005 vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu
vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 198/02 proti Mestu Banská Bystrica
za neprípustnú. Rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 12CoE/91/2008 bolo Mestu Banská Bystrica
doručené 22. 12. 2008. Odpísaním sumy 1.455.029,16 Eur z účtu navrhovateľa vznikla navrhovateľovi
škoda v takejto výške v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15. 02. 2006 č. k. 12CoE/69/2005. Na náhradu tejto škody zaviazal okresný súd odporcu podľa § 3,   §
5, § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 17Co/353/2011
zo 16. 05. 2012 uviedol, že sa štát podľa § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci nemôže svojej zodpovednosti zbaviť a pokiaľ tento zákon pre vznik nároku na
náhradu škody vyžaduje splnenie len tých predpokladov, ktoré sú v zákone taxatívne ustanovené, je
nerozhodné, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného
obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať.
O trovách konania nerozhodol.

Odporca v odvolaní proti časti výroku rozsudku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.455.029,16 Eur so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia uplatnil odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a podľa § 205 ods. 2 písm. b/,
f/ O. s. p. s tvrdením, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a okresný súd odňal
odporcovi možnosť konať pred súdom.
Okresný súd rozhodol o povinnosti odporcu len na základe právneho názoru vysloveného Krajským
súdom v Banskej Bystrici v uznesení zo 16. 05. 2012 sp. zn. 17Co/353/2011. Odporca nepopiera, že v
exekučnom konaní na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005
z 15. 02. 2006, ktoré bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a teda napĺňa
formálne znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. boli z účtu navrhovateľa
odpísané finančné prostriedky následne prevedené na účet subjektu vystupujúceho ako oprávnený v
exekučnom konaní EX 198/2002 - spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre,
ale tieto finančné prostriedky nepredstavujú škodu spôsobenú navrhovateľovi v dôsledku nezákonného
rozhodnutia súdu. Ich prevodom na účet oprávneného vznikol oprávnenému voči navrhovateľovi
záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ, keďže navrhovateľ plnil oprávnenému
bez právneho dôvodu. Povinným v exekučnom konaní bol Investorský útvar Mesta Banská Bystrica,
príspevková organizácia mesta Banská Bystrica, voči ktorému smeroval aj návrh na vykonanie exekúcie.
Zriaďovateľa príspevkovej organizácie označil za povinného v exekučnom konaní súdny exekútor, ktorý
po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005
vykonal voči navrhovateľovi exekúciu. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo 2/2007 bolo ustálené, že Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom Investorského útvaru
Mesta Banská Bystrica a neprešli na neho žiadne záväzky príspevkovej organizácie. Preto Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením zo 16. 12. 2008 sp. zn. 12CoE/91/2008 už ustálil, že exekúcia je voči
Mestu Banská Bystrica neprípustná. Ak Mesto Banská Bystrica nebolo povinným v exekučnom konaní,



oprávnený v exekučnom konaní nadobudol od Mesta Banská Bystrica finančné prostriedky bez právneho
dôvodu a je povinný ich navrhovateľovi v zmysle § 451 ods. 1 OZ vydať. Navrhovateľ voči oprávnenému
disponuje pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa môže domáhať mimosúdne, i súdnou cestou. Na strane
navrhovateľa teda nedošlo k vzniku škody. Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane navrhovateľa,
ktorej náhrady by sa mohol domáhať od štátu. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa
vydania bezdôvodného obohatenia od oprávneného domáhal a že by takáto jeho aktivita vo vzťahu
k oprávnenému bola bezúspešná a sám by neúspešnosť vymoženia bezdôvodného obohatenia od
oprávneného nezapríčinil. Tento názor odporca opiera o dlhodobo ustálenú judikatúru súdov Slovenskej
i Českej republiky, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 199/2005 v
spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4Cz 110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 25Cdo 105/2004, aj o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 361/09, kde ústavný súd uviedol, že existencia  pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za
škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že škoda ešte nevznikla. Konštatovanie
prvostupňového súdu, že dňom 07. 03. 2006, kedy súdny exekútor poukázal oprávnenému v exekučnom
konaní 1.425.125,10 Eur a na úhradu trov exekúcie si ponechal 29.904,05 Eur vznikla navrhovateľovi
škoda, je v priamom a príkrom rozpore s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 361/09 ako i ďalšími rozhodnutiami dlhodobo formujúcimi súdnu judikatúru vo veciach
zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Prvostupňový súd neuvádza žiadne dôvody,
ktoré ho k takémuto rozhodnutiu odchyľujúcemu sa od predchádzajúcej rozhodovacej praxe viedli.
Za nezmenenej dôkaznej situácie vo veci rozhodol okresný súd opačne ako vo svojom skoršom
rozhodnutí, ale svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, čo je prejavom arbitrárnosti v rozhodovaní
súdu. Odporca nespochybňuje, že súdy nie sú viazané rozhodnutiami iných súdov vydanými v iných
konaniach, ale právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí vyžaduje, aby v skutkovo a právne
rovnakých veciach súdy vydávali rozhodnutia, ktoré si svojimi závermi nebudú odporovať. Nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia malo za následok porušenie práva odporcu
na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu. Zo strany prvostupňového súdu nebolo postačujúce poukázať na dôvody zrušujúceho
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/353/2011 a z neho vyplývajúci právny názor z
dôvodu, že uznesenie krajského súdu trpí rovnakými nedostatkami, a to predovšetkým nedostatočným
odôvodnením zapríčineným nesprávnym  právnym posúdením veci krajským súdom hraničiacim s
arbitrárnosťou rozhodovania krajského súdu. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 síce
poukázal na nejednotnosť rozhodovania najvyššieho súdu, ale v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako osobitného orgánu ochrany ústavnosti a zákonnosti výkonu súdnej moci sa
takáto nejednotnosť nevyskytuje. Napriek tomu odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právne
závery, ktoré sú v priamom rozpore  s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu v rovnakých veciach.
Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SSR, Cpj 37/78 z 21. 12. 1978 uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 1/1979 spolu s ďalším stanoviskom uverejneným pod č.        R 25/86
(Cpj 48/85 z 22. 11. 1985) boli vydané k zjednoteniu postupu súdov pri rozhodovaní v konaniach, v
ktorých by z právneho vzťahu založeného medzi dvoma subjektmi prichádzal do úvahy súbeh nárokov
na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 123/2009
bol zas vydaný v pracovnoprávnom spore o nárokoch vznikajúcich pri skončení pracovného pomeru
spojených s neplatnosťou kolektívnej zmluvy. Predmetom tohto konania je náhrada škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci, kde subjekt, u ktorého je daná pasívna vecná legitimácia pre žalobu o náhradu
škody, nie je totožný so subjektom (oprávneným z exekučného konania EX 198/2002), ktorý sa na úkor
toho, kto utrpel škodu, obohatil. Nie je preto podľa názoru odporcu možné hovoriť o nejednotnosti súdnej
praxe v identických veciach (ani analogických), keď rozhodnutia, o ktoré opiera svoju obranu odporca
(4Cz 110/84, 4Cdo 199/2005, 25Cdo 105/2004, III. ÚS 361/09), sa týkajú práve konaní o náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, kde ako subjekt zodpovedný za škodu vystupuje štát -
osoba odlišná od osoby, ktorá sa mala na úkor toho - do koho majetkovej sféry bolo pri výkone moci
zasiahnuté - obohatiť. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 a 2Cdo
155/2011 vydané v rámci jedného konania, sú ojedinelé, vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe
súdov vo veciach náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a práve z tohto dôvodu Krajský
súd v Banskej Bystrici konajúci vo veci ako odvolací súd, ktorého rozsudok bol uznesením sp. zn. 2Cdo
48/2010 zrušený, nerozhodol vo veci v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveného v
uznesení sp. zn. 2Cdo 48/2010. Krajský súd v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 podľa názoru odporcu sa



pri posudzovaní nároku navrhovateľa riadil podporne judikatúrou, ktorá sa na vec nevzťahuje a naopak,
odmietol použitie súdnych rozhodnutí vydaných v skutkovo a právne totožných veciach.
Odporca sa nestotožňuje s názorom krajského súdu vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 o
momente, kedy vznikla navrhovateľovi škoda. Odpísanie finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa
by bolo možné považovať za škodnú udalosť až momentom zrušenia rozhodnutia o zamietnutí
námietok Mesta Banská Bystrica a jeho nahradenia právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo
námietkam vyhovené z dôvodu, že dňom odpísania finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa síce
bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry a došlo reálne k zmenšeniu jeho majetku, ale stalo sa tak
na základe riadneho výkonu exekúcie a na podklade (v tom čase) právoplatného rozhodnutia súdu o
zamietnutí námietok navrhovateľa proti exekúcii. V rovnakom čase, kedy bolo námietkam navrhovateľa
v exekúcii vyhovené, bol založený nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia od
oprávneného v exekučnom konaní. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy. Pravdivé je konštatovanie krajského súdu, že zákon č.
514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje
zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, ale medzi
základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody proti štátu patrí vznik škody. Vznik škody je jedným
zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Ak nie je splnená podmienka preukázania
vzniku samotnej škody, napr. aj preukázaním nemožnosti domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného
obohatenia, nie je možné hovoriť ani o vzniku nároku na jej náhradu.
Krajský súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že v čase podania návrhu vo veci samej, ale
aj v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola pohľadávka
navrhovateľa voči oprávnenému premlčaná. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že sa nemohol proti
oprávnenému z exekučného konania EX 198/2002 domáhať vydania bezdôvodného obohatenia pre
uplynutie premlčacej doby. Oprávnený v exekučnom konaní EX 198/2002 získal prostriedky vymožené
v exekúcii, ktoré majú predstavovať navrhovateľom tvrdenú škodu na základe vyúčtovania exekútora
dňa 7. marca 2006. Objektívna premlčacia doba, v ktorej sa mohol navrhovateľ u oprávneného
domáhať vydania bezdôvodného obohatenia uplynula až 7. marca 2009. S týmto záverom sa stotožnil
v zrušujúcom uznesení aj krajský súd. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo 2/2007, z ktorého sa navrhovateľ dozvedel o neprípustnosti exekúcie, teda aj o skutočnosti,
že oprávnený získal plnenie v exekúcii bez právneho dôvodu, bolo navrhovateľovi doručené 04. 10.
2008, teda 5 mesiacov pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 12CoE/91/2008-312 zo 16. 12. 2008, ktorým krajský súd potvrdil prvé rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica o neprípustnosti exekúcie, bolo navrhovateľovi doručené 22. 12. 2008.
Lehota na uplatnenie práva navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému
uplynula 7. marca 2009. Márne uplynutie objektívnej premlčacej doby na vymáhanie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia od oprávneného nebolo spôsobené činnosťou štátu, resp. jeho orgánov, ale
nečinnosťou navrhovateľa pri uplatňovaní svojich práv. V zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt
(zákony sú písané pre bdelých), táto nečinnosť navrhovateľa, ktorý sa napriek vedomosti o existencii
rozhodnutí o neprípustnosti exekúcie nedomáhal svojich práv u oprávneného v čase, keď by prípadná
námietka premlčania nároku nebola účinná, teda do 07. 03. 2009, nemôže byť na ujmu odporcu.
Odporca sa nestotožňuje s názorom krajského súdu vyslovenom v uznesení 17Co/353/2011, ktorý
návrh navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému v exekučnom konaní
považoval za zjavne neúspešný. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prihliadne na
premlčanie nároku len na námietku dlžníka. Či by v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia od
oprávneného bola alebo nebola vznesená námietka premlčania, nemôže byť súdom prejudikovaná
a súd si nemôže urobiť predbežný záver o zrejmej bezúspešnosti prípadného uplatnenia nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na fakt, že navrhovateľ mal možnosť uplatniť si
u oprávneného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj v čase, kedy by prípadne vznesená
námietka premlčania nebola úspešná, je navyše táto úvaha súdu irelevantná.
Odporca nesúhlasí s názorom krajského súdu, že vyžadovať od poškodeného preukázanie zrejmej
bezúspešnosti návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu jeho premlčania, by sa mohlo stať
účinným liberačným nástrojom štátu v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, čo
by bolo v rozpore s podstatou a zmyslom zodpovednosti štátu konštituovanej ako absolútnej objektívnej
zodpovednosti. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 16/2011 z
27. 09. 2012 platí, že poškodenému nepatrí náhrada škody v rozsahu v akom sa napravila z iných, v
zákone uvedených dôvodov a za právne významné je potrebné považovať aj konanie poškodeného; v
rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná zodpovednosť škodcu.  Aj z tohto
rozhodnutia vyplýva len to, že škoda, za ktorú má niesť zodpovednosť štát, vzniká až nemožnosťou



uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody iným spôsobom (vrátane vydania
bezdôvodného obohatenia) od subjektu, ktorý sa na úkor toho, komu bolo zasiahnuté do majetkovej
sféry obohatil a táto nemožnosť nastala bez zavinenia zasiahnutého. Navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno preukázania dôvodnosti nároku na náhradu škody a je potrebné jeho návrh zamietnuť.
Pre prípad, že by odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie odporcu, navrhuje odporca v zmysle
§ 160 ods. 1 O. s. p. povoliť odporcovi zaplatiť sumu 1.455.029,16 Eur s príslušenstvom v splátkach
počas obdobia 15-tich rokov od právoplatnosti rozsudku pri ročnej splátke vo výške 97.001,94 Eur
+ úroky z omeškania vo výške 101.852,04 Eur, spolu výška jednej splátky 198.853,98 Eur ročne. V
prípade, že by odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu a priznal plnenie v inej výške ako
je suma požadovaná navrhovateľom a určená prvostupňovým rozsudkom, nech je odporcovi uložená
povinnosť plniť v splátkach počas obdobia 15-tich rokov  od právoplatnosti rozsudku pri ročnej splátke
vo výške 1/15 plnenia s príslušnými úrokmi z omeškania za rok. Pre prípad, že by odvolací súd
nevyhovel návrhu na umožnenie plnenia v splátkach, žiada odporca určenie dlhšej lehoty splatnosti
plnenia priznaného rozsudkom na 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že realizácia
plnenia v lehote 3 dní určenej prvostupňovým súdom nie je ani z administratívneho hľadiska možná.
Do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súd ani nevyznačí doložku právoplatnosti na rozsudku, ak bude
čakať na doručenky potvrdzujúce doručenie rozhodnutia. Odporca by sa potom bez vlastného zavinenia
dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu.
Ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu odporcu, žiada odporca, aby odvolací súd v zmysle § 238 ods.
3 O. s. p. vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Odvolací súd v uznesení 17Co/353/2011 vyslovil záver, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v skutkovo identických alebo analogických veciach nie je jednotná (s týmto
názorom sa ale odporca nestotožňuje a rozhodnutie Krajského súdu  sp. zn. 17Co/353/2011 považuje
za prekvapivé a vydané v rozpore s princípom právnej istoty spočívajúcom v rozhodovaní rovnakým
spôsobom v rovnakých veciach). Práve odvolacím súdom uvedená rozdielnosť a nejednotnosť judikatúry
by mala byť pre súd primárnym dôvodom vyslovenia prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O.
s. p. vo vzťahu k otázke vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci proti
štátu v prípadoch, v ktorých subjekt, do majetkovej sféry ktorého malo byť konaním orgánu verejnej
moci zasiahnuté, má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia (resp. plnenia z iného titulu
zodpovedajúceho uplatnenej náhrade škody) voči tomu, kto ho získal, resp. v ktorých  nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia spolu so skutočnosťou, že táto bezúspešnosť
nebola ním zavinená. Okresný súd vo svojom prvom rozhodnutí aj odporca na podporu svojich tvrdení
ohľadom prednosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody
proti štátu poukázali na viaceré judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Českej republiky a
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale súd túto pre účastníka priaznivú judikatúru bez vysvetlenia
opomenul. Akceptovať judikatúru znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi, ktoré nemusia
pre rozhodnutie danej veci vyhovovať. S týmito rozhodnutiami sa ale musí súd logicky a presvedčivo
vysporiadať.

Navrhovateľ žiadal potvrdiť rozsudok okresného súdu ako vecne správny.  Prvostupňový súd sa vo
svojom rozhodnutí riadil právnym názorom vysloveným v uznesení krajského súdu zo 16. 05. 2012
sp. zn. 17Co/353/2011. Niet pochybností, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici a následným nesprávnym úradným postupom v exekučnej veci, ktorý stav musel byť
napravený až rozhodnutím najvyššieho súdu, nastala situácia, kedy odpisom finančných prostriedkov
z účtu navrhovateľa ako právnickej osoby, ktorá nebola pasívne legitimovaná v exekučnom  konaní,
vznikla navrhovateľovi reálna škoda. Navrhovateľ sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom krajského
súdu vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011, že ak k nezákonnému rozhodnutiu a nezákonnému
postupu došlo všeobecným súdom - štátom, musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Názory vyslovené v odvolaní odporcu
dávajú priestor pre únik zodpovednosti štátu. Navrhovateľ považuje za šikanózne nútiť navrhovateľa
uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia  voči offshoorovej firme, ktorá sídli na Cypre
v gréckom jazyku. Navrhovateľ bol ukrátený o 1.455.029,16 Eur. Išlo o prostriedky občanov mesta,
daňových poplatníkov, čím bol výrazne narušený rozpočet navrhovateľa, ktorý z týchto prostriedkov
vykonáva investičnú a verejnoprospešnú činnosť v prospech občanov mesta Banská Bystrica. Dôsledky
odpísania tak vysokej sumy z účtu navrhovateľa boli pre navrhovateľa takmer likvidačné. Je preto
nepriliehavé a právne nedôvodné, aby pri pochybení orgánov štátu bol navrhovateľ nútený domáhať sa
čohokoľvek proti inému subjektu v zahraničí, ktorý nedovolene podnikal na území Slovenskej republiky,
pretože nikdy nebol zapísaný v obchodnom registri Slovenskej republiky. Zodpovednosť štátu za škodu



je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie
skutočnosti ako skutočnosti predpokladané zákonom, ani skutočnosť, či poškodený využil alebo nevyužil
možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Pre prípad úspechu v odvolacom
konaní žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4.090,02 Eur.
Okresný súd opakovane prejednal vec na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania. Dokazovanie
vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre správne rozhodnutie vo veci v zmysle pokynu vyplývajúceho
z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/353/2011. Na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nebolo v zmysle    § 214 ods. 1 O. s. p. potrebné nariadiť pojednávanie, z
tohto dôvodu prejednal odvolací súd vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a vecne správny rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 220 O. s. p. len z dôvodu určenia
dlhšej lehoty na plnenie podľa § 160 ods. 1 O. s. p.. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie.

V uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. 05. 2012, ktorým odvolací súd zrušil skoršie rozhodnutie
okresného súdu, vyslovil odvolací súd aj právny názor, že zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku
úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť
uspokojenie pohľadávky poškodeného titulom bezdôvodného obohatenia a spravodlivému usporiadaniu
vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (odporca) uhradil (za splnenia zákonom predpísaných
podmienok) navrhovateľovi ako osobe, ktorá sa stala povinným v exekúcii na základe nezákonného
rozhodnutia súdu škodu, ktorá mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím
vznikla. Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci je potrebné vykladať ústavne
konformným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Zodpovednosť
štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné
žiadne ďalšie skutočnosti ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä, či poškodený využil alebo
nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto
plnenie povinný vydať.

Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Okresný súd v zmysle § 226 O. s. p. rešpektoval právny názor nadriadeného súdu v kasačnom
rozhodnutí a preto podstatnú časť dôvodov jeho rozhodnutia tvorí poukaz na pre okresný súd záväzný
právny názor krajského súdu. Dôvodom zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu oproti rozsudku č. k.
7C/16/2011-72 zo 17. 10. 2011 bolo len rešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 226 O. s. p., z tohto
dôvodu nemal okresný súd aké iné dôvody pre odlišné rozhodnutie za nezmeneného skutkového stavu
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť.

Podstatou odvolania odporcu proti rozsudku prvostupňového súdu zo 07. 11. 2012 je tvrdenie, že
odvolací súd nerešpektoval výklad zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci uskutočnený Ústavným súdom Slovenskej republiky a odvolací súd sa v rozhodnutí
vo veci 17Co/353/2011 pri posudzovaní nároku navrhovateľa  riadil podporne judikatúrou, ktorá sa
na vec nevzťahuje a odmietol použitie súdnych rozhodnutí vydaných v skutkovo a právne totožných
veciach, ktoré potvrdzujú názor odporcu, že kým má poškodený voči inému nárok na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia, škoda mu nevznikla a nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady
škody proti štátu podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Za skutočnosti právne relevantné pre posúdenie nároku navrhovateľa považoval okresný súd a v zhode
s ním aj krajský súd tieto:
- na Okresnom súde Banská Bystrica bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 1Er/254/2001, kde na
strane oprávneného vystupovala spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom 16 Kyriakou
Matsi Avenue, EAGLE HOUSE, 10th floor, Agioi Omoloyites, 1082, Nicosia, Cyprus, H.E. 103185, a za
povinného bol označený Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, príspevková organizácia, so sídlom v
Banskej Bystrici. Súdny exekútor vykonával exekúciu na základe poverenia vydaného Okresným súdom
Banská Bystrica 16. 03. 2000
- zriaďovateľom povinného Investorský útvar Mesta Banská Bystrica bolo Mesto Banská Bystrica,
ktorému súdny exekútor doručil príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke
dňa 11. 07. 2005. Mesto Banská Bystrica vznieslo námietky proti exekúcii s tvrdením, že Investorský



útvar Mesta Banská Bystrica je príspevková organizácia s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá nebola
zrušená a Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom povinného v exekučnom konaní
- Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1Er/254/2001-144 z 12. 09. 2005, v ktorom za povinnú
osobu označil Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom
Mgr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesenie okresného
súdu v napadnutom výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zmenil tak, že návrh Mesta
Banská Bystrica na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické postavenie
Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie zriadenej Mestom Banská
Bystrica došlo zrušením konkurzu po zistení, že majetok úpadcu (Investorského útvaru Mesta Banská
Bystrica) nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania k zrušeniu príspevkovej organizácie
Investorský útvar Mesta Banská Bystrica analogicky podľa § 68 Obchodného zákonníka a došlo k
prechodu práv a povinností z Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica
ako zriaďovateľa podľa § 21 ods. 13 druhej vety zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/05 z 15. 02. 2006 boli
z viacerých účtov Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v dňoch
15., 16., 17., 18., 19. a 22. 08. 2005 v prospech účtu súdneho exekútora odpísané sumy 1.455.029,16
Eur
- sumu 1.455.029,16 Eur, ktorú súdny exekútor získal odpísaním z účtov Mesta Banská Bystrica rozdelil
súdny exekútor JUDr. Peter Kohút tak, že oprávnenému 07. 03. 2006 poukázal 1.425.125,10 Eur a pre
seba na úhradu trov exekúcie si z vymoženej sumy totožného dňa 07. 03. 2006 ponechal 29.904,55 Eur
- na dovolanie Mesta Banská Bystrica Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 07. 2008
sp. zn. 5Cdo 2/2007 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006, sp. zn.
12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12.
09. 2005 č. k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného (Mesta
Banská Bystrica) na zastavenie exekúcie zamietol a v tomto rozsahu vrátil vec odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie s odôvodnením, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 1Er/254/2001 začalo na návrh oprávneného proti povinnému Investorský útvar Mesta Banská
Bystrica, ktorý bol označený aj v exekučnom titule. Voči takto označenej povinnej osobe 27. 03. 2001
vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ale v ďalšom konaní bez vykonania príslušných
procesných úkonov označil za povinnú osobu Mesto Banská Bystrica. V exekučnej veci exekútor ale aj
súd bez dodržania procesného postupu v zmysle § 92 O. s. p. a § 37 Exekučného poriadku (rozhodnutia
súdu o zámene účastníka na strane povinného) bez ďalšieho pokračovali ako s povinnou osobou s
Mestom Banská Bystrica, čoho dôsledkom bolo, že konanie súdov vykazovalo vadu v zmysle § 237
písm. e/ O. s. p.. S argumentáciou odvolacieho súdu o analogickej aplikácii ustanovení Obchodného
zákonníka v súvislosti so zrušením konkurzu z dôvodu absencie právnej úpravy zániku príspevkovej
organizácie nesúhlasil. Poukázal aj na to, ktoré práva a povinnosti príspevkovej organizácie by mohli
prejesť na zriaďovateľa
- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008 potvrdil uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-149 z 12. 09. 2005, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú
súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom  proti Mestu Banská Bystrica  za neprípustnú. Toto
rozhodnutie bolo Mestu Banská Bystrica doručené 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16.
07. 2009
- Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky adresoval navrhovateľ žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 11. 06. 2009, v ktorom poukázal
na tri rovnaké exekučné konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorých namiesto
Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie súdny exekútor vykonal
exekúciu voči jeho zriaďovateľovi Mestu Banská Bystrica. Z nesprávneho úradného postupu súdneho
exekútora si uplatnil navrhovateľ škodu vo výške súm odpísaných z účtu navrhovateľa vo všetkých
exekučných konaniach
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste zo 04. 01. 2010 oznámilo Mestu Banská
Bystrica, že jeho žiadosti o náhradu škody nevyhovie z dôvodu, že oprávnená osoba nešpecifikovala, v
čom vidí namietanú nesprávnosť alebo nezákonnosť úradného postupu súdneho exekútora Mgr. Petra
Kohúta
- v podaní zo 04. 11. 2010 upresnil navrhovateľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku tak, že sa
náhrady škody domáha titulom nezákonných rozhodnutí súdu, o ktorých sa dozvedel až doručením



rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 232/2006 a 5Cdo 2/2007. Na túto
žiadosť odporca neodpovedal
- žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 18. 01. 2011 sa navrhovateľ domáha voči
Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. vo výške 1.455.029,16 Eur aj s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne od 01. 12. 2010
až do zaplatenia

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak tento
zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto
orgánu.

Rozsudok okresného súdu o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím súdu je v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, rešpektuje zmysel a
účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zabezpečuje spravodlivú
ochranu práv a oprávnených záujmov navrhovateľa ako účastníka  konania v súlade s § 1 O. s. p. a
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Už v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. 05. 2012 vydaného v tejto konkrétnej veci odvolací súd
uviedol, že predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje
zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci taxatívne. Týmito predpokladmi sú 1.
existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody, 3. príčinná
súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom, 5. predbežné prerokovanie nároku
príslušným orgánom, 6. neuspokojenie nároku na náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. V tomto rozhodnutí vyjadril odvolací súd
svoj názor aj k výkladu pojmu „škoda“, za ktorú považoval majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch
spočívajúcu v zmenšení existujúceho majetku poškodeného, ktorej vznik splýva s okamihom, kedy
sa majetok poškodeného reálne zmenšil. V konkrétnom prejednávanom prípade za okamih vzniku
škody navrhovateľovi považoval dátum odpisu finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa na základe
exekučného príkazu súdneho exekútora a nie až okamih, kedy sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi
(za ktorého odporca považuje oprávneného v exekučnom konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED so
sídlom na Cypre) stalo fakticky nevymáhateľným. Na podporu svojho názoru, že ustanovenia upravujúce
Občianskoprávnu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú vo vzťahu k nároku na náhradu škody
len subsidiárny charakter, poukázal odvolací súd na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 a 2Cdo 155/2011 vydané v tej istej veci, v ktorých najvyšší súd opakovane
zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v skutkovo obdobnej veci, kde navrhovateľovi
uplatňujúcemu si náhradu škody voči štátu svedčila proti tretej osobe pohľadávka z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia a v ktorých najvyšší súd uviedol, že závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 199/2005, podľa ktorého právo na náhradu škody
vôbec nevznikne, kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného
obohatenia a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vymáhanie a že splatnosť pohľadávky z titulu
náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej za rozporný s princípom spravodlivosti a
arbitrárny. Odvolací súd uznáva argumenty odporcu prednesené v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu zo 07. 11. 2012, že stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SSR Cpj 37/78 z 21. 12. 1978
uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí  a stanovísk pod č. R 1/1979 (ak ten, voči komu sa uplatňuje
nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, už nahradil tomu, na úkor koho bol prospech
získaný, vzniknutú škodu, má právo odpočítať od majetkového prospechu, ktorý mal vydať, sumu, ktorú
už zaplatil z titulu náhrady škody) a vo veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 123/2009
je riešený súbeh nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi tými istými
subjektmi. Odvolaciemu súdu sú (aj boli) známe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.



zn. 4Cz 110/84 a sp. zn. 4Cdo 199/2005, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009 (v ktorom ústavný súd uviedol, že výkladu zákona č. 58/1969 Zb., podľa
ktorého sa náhrady škody voči štátu možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné
obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu
obohatil) a vo svojom uznesení vysvetlil, z akého dôvodu sa priklonil k názoru vyplývajúceho z uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/10 a 2Cdo 155/2011.

Najvyšší súd Českej republiky, ktorý pri posudzovaní nárokov z titulu náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci totožne ako Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4Cz
110/84, 4Cdo 199/2005 a Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení III. ÚS 361/09 judikuje, že ak
poškodenému svedčí ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, nevzniká
mu voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci z dôvodu, že škoda ešte
nevznikla, v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo 3533/2011 z 13. 06. 2012 uviedol, že k preukázaniu vzniku škody (t.
j. k preukázaniu nemožnosti dosiahnuť plnenie dlžníkom) nie je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv
vymáhal svoju pohľadávku voči  dlžníkovi v súdnom konaní a bol známy negatívny výsledok súdneho
konania, t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby existoval zamietajúci rozsudok súdu, u ktorého bol
nárok (proti dlžníkovi) uplatnený. Za situácie, kedy je z okolností prípadu zrejmé, že by žaloba nemohla
uspieť, môže súd rozhodujúci v spore o náhrade škody sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť
žaloby a uspokojenie nároku bez toho, aby bol poškodený nútený samostatný súdny spor podstúpiť.

Navrhovateľ v tejto prejednávanej veci tvrdí, že by žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia
proti oprávnenému z exekučného konania vedeného u Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn.
1Er/254/01 neuspel z dôvodu, že ide o schránkovú firmu na Cypre, proti ktorej by musel navrhovateľ
podávať návrh v gréckom jazyku v čase, keď už premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplynula.

Ústavný súd Slovenskej republiky aj v následných rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 570/2013
zotrval na názore, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže
byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho
vydať a Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 4Cdo 199/2005 z 31. 05. 2006 na základe
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/138/2005 z 11. 05. 2005, ktorým odvolací
súd pripustil dovolanie na vyriešenie otázky  zásadného právneho významu, jednoznačne vyslovil, že
rozhodnutie sp. zn. 4Cz 110/84, ktoré bolo publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále aplikovateľné. Odvolací súd svojím rozhodnutím v tejto
veci nesleduje svojvoľné rozhodnutie v priamom príkrom rozpore s rozhodnutiami najvyššieho súdu
a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako to tvrdí odporca v odvolaní, len hľadá riešenie, ktorým
by bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených  záujmov účastníkov v zmysle § 1 O.
s. p. a poskytnutá navrhovateľovi spravodlivosť osobitne zvýraznená v článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu existencie mimoriadnych výnimočných okolností
prípadu, ktoré odôvodňujú postup predpokladaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
28Cdo 3533/2011, podľa ktorého nie je vždy nevyhnutné, aby nevymožiteľnosť pohľadávky od dlžníka
poškodeného bolo preukázané negatívnym súdnym rozhodnutím.

Vznik škody je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Pod škodou (v zmysle
majetková škoda) je potrebné rozumieť peniazmi vyjadriteľnú ujmu na majetku poškodeného, ktorá mu
vznikla zásahom do jeho subjektívnych práv. K zníženiu majetkového stavu navrhovateľa došlo v období
od 15. 08. 2005 do 22. 08. 2005, kedy sa z jeho účtov v prospech účtu exekútora na základe jeho
príkazu vydaného vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Er/254/2001 odpísali finančné
prostriedky v celkovej výške 1.455.029,16 Eur. Finančné prostriedky, o ktoré navrhovateľ prišiel na
základe proti nemu nezákonne vedenej exekúcie, sa navrhovateľovi doteraz nenavrátili. Oprávnený v
exekučnom konaní, voči ktorému si mal navrhovateľ podľa názoru odporcu uplatniť nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, získal v exekučnom konaní sumu 1.425.125,10 Eur dňom 07. 03. 2006.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007, z ktorého sa mohol navrhovateľ
dozvedieť o vzniku bezdôvodného  obohatenia na jeho úkor spoločnosťou TIKKA INVESTMENTS
LIMITED bolo podľa údajov zo súdneho spisu okresného súdu doručené navrhovateľovi 04. 10. 2008.
Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008, ktorým odvolací súd



potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú,
prevzal navrhovateľ 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16. 07. 2009.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ ustanovuje dve premlčacie doby (subjektívnu a objektívnu), ktoré
začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, pre začiatok
plynutia ktorej je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o
vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a subjekte, ktorý a bezdôvodne obohatil. Nie je teda
rozhodujúce, kedy sa oprávnený mohol dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, ale
kedy sa o tejto okolnosti v skutočnosti dozvedel. Objektívna trojročná premlčacia doba plynie odo dňa,
kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia povinnou osobou. Uplynutím objektívnej premlčacej
doby sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vždy premlčí. Už v uznesení 17Co/353/2011
odvolací súd konštatoval, že objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia proti
oprávnenému v exekučnom konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED začala plynúť 07. 03. 2006 dňom,
keď súdny exekútor tejto spoločnosti poukázal peniaze vymožené od navrhovateľa a uplynula 07. 03.
2009. K tomuto dátumu, kedy uplynula objektívna premlčacia doba, ešte navrhovateľ nemohol mať
skutočnú vedomosť o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pretože rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008, ktoré dalo bodku za celou kauzou, nadobudlo právoplatnosť
až 16. 07. 2009 a až týmto dňom bolo jednoznačne ustálené, že exekúcia voči Mestu Banská Bystrica
v konaní 1Er/254/01 bola vedená nezákonne a že suma vymožená od navrhovateľa nemala byť
oprávnenému v exekučnom konaní vôbec vyplatená. Rovnako to platí vo vzťahu k sume, ktorú si
súdny exekútor dňa 07. 03. 2006 ponechal na úhradu trov exekúcie. Ak dosiahnutie právoplatného
rozhodnutia súdu o tom, že bola exekúcia voči Mestu Banská Bystrica vedená bezdôvodne, trvalo
dlhšie, než uplynula objektívna premlčacia doba na vymoženie pohľadávky z bezdôvodného obohatenia
proti oprávnenému z exekučného konania a súdnemu exekútorovi z exekučného konania, ktorý v
prípade prijatia úhrady trov exekúcie je podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 02. 2013 zodpovedným subjektom z titulu bezdôvodného obohatenia, nie je
možné pričítať na vrub navrhovateľa, že už nemohol úspešne uplatniť proti subjektom zodpovedným z
bezdôvodného obohatenia  svoje nároky. Objektívna premlčacia doba na uplatnenie nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa názoru odvolacieho súdu uplynula bez zavinenia navrhovateľa.

Odvolací súd sám ako otázku predbežnú riešil možnú úspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia po uplynutí premlčacej doby proti subjektu so sídlom v zahraničí a dospel k názoru, že nie
je možné navrhovateľa nútiť vyvolať samostatný cezhraničný súdny spor, ktorý môže trvať niekoľko
rokov a jeho výsledok vzhľadom na možnosť obrany povinného subjektu z bezdôvodného obohatenia
námietkou premlčania by bol pre navrhovateľa s najväčšou pravdepodobnosťou negatívny a aj bez
zamietajúceho rozsudku voči oprávnenému TIKKA INVESTMENTS LIMITED je možné považovať nárok
navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomuto subjektu za prakticky nevymožiteľný.
Možnosť vzniesť námietku premlčania v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie
premlčacej doby má i súdny exekútor, preto niet dôvodu inak posudzovať možný úspech navrhovateľa
v konaní proti oprávnenému a proti súdnemu exekútorovi.

Najvyšší súd Českej republiky už v rozsudku sp. zn. 25Cdo 860/2012 z 20. 02. 2003, v ktorom riešil
otázku vzniku škody v spore o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka uviedol, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu škody je potrebné vychádzať aj z ustanovenia § 154 O. s. p., podľa
ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v dobe jeho vyhlásenia, čo znamená, že otázku existenciu
škody je potrebné posudzovať k času rozhodovania súdu a nie ku dňu podania žaloby. Z hľadiska
uplatneného nároku na náhradu škody je rozhodujúca otázka vzniku škody a jej existencia v dobe, kedy
súd o nároku na jej náhradu rozhoduje. Za nesprávny považoval  dovolací súd aj názor odvolacieho súdu,
podľa ktorého škoda spočívajúca v tom, že pohľadávka veriteľa nie je a nebude už dlžníkom uspokojená,
môže vzniknúť až vtedy, keď súd rozhodne o zamietnutí žaloby na plnenie proti dlžníkovi z dôvodu
premlčania, pretože vznik škody je možné preukázať aj inak, než súdnym rozhodnutím. Vznik škody
predpokladá, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, nebolo na súde včas uplatnené
a už nie je možné od dlžníka tento dlh vymáhať, pretože by sa v súdnom konaní úspešne ubránil



námietkou premlčania a dobrovoľne plniť odmieta. Otázku dôvodnosti a existencie práva žalobcu na
plnenie proti jeho dlžníkovi, aj otázku premlčania tohto práva môže riešiť súd aj v konaní o náhradu škody
ako otázku predbežnú. K preukázaniu vzniku škody nie je nevyhnutné, aby žalobca najprv vymáhal
svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby bol známy jeho negatívny výsledok, pretože
premlčaním zaniká len nárok, t. j. právo na súdne uplatnenie pohľadávky, ale nie samotné právo veriteľa,
preto ani zamietnutie žaloby pre premlčanie nie je nezvratným dôkazom o tom, že právo veriteľa nemôže
byť dlžníkom ani v budúcnosti dobrovoľne uspokojené. Ani právoplatným rozhodnutím súdu o zamietnutí
žaloby veriteľa proti dlžníkovi z dôvodu premlčania záväzok dlžníka nezaniká. Naďalej trvá ako naturálna
obligácia a právoplatné rozhodnutie  súdu o zamietnutí žaloby proti dlžníkovi netvorí prekážku, aby sa
veriteľovi nedostalo to isté plnenie dva krát. Raz z titulu náhrady škody od žalovaného a druhý krát
dobrovoľným plnením premlčaného dlhu od dlžníka.
K rovnakému záveru o možnosti preukázať vznik škody aj inak, než súdnym rozhodnutím s negatívnym
výsledkom proti dlžníkovi a možnosti súdu rozhodujúceho v spore o náhradu škody posúdiť ako
predbežnú otázku úspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bez nútenia poškodeného
podstúpiť samostatný súdny spor dospel Najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku z 23. 02. 2011
sp. zn. 25Cdo 2091/2008.

Uvedené rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú jeho záver, že súd rozhodujúci o návrhu
na náhradu škody proti štátu môže sám v konaní o náhradu škody ako prejudiciálnu otázku posúdiť, či by
mohol poškodený dosiahnuť uspokojenie svojho nároku iným spôsobom, než žalobou o náhradu škody
proti štátu (pre prípad, že by podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody proti štátu  bolo, aby
poškodený preukázal bezúspešné vymáhanie nároku proti svojmu dlžníkovi - tretej osobe skôr, než podá
návrh na náhradu škody podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).

Ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje
poškodenému efektívny spôsob nápravy. Bolo by popretím zmyslu a účelu Zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je ochrana základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom) v každom prípade bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu
trvať na tom, aby poškodený zamietajúcim rozhodnutím súdu vydaným v samostatnom konaní proti
tomu, voči komu existovala pohľadávka z bezdôvodného obohatenia preukazovať, že jeho pohľadávka
z bezdôvodného obohatenia sa stala nevymáhateľnou. Všeobecný súd má podľa nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 03. 07. 2012 ústavnú povinnosť hľadať také
riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom
spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Jadrom otázky pri posúdení nároku poškodeného, ktorý sa domáha náhrady škody voči štátu podľa
Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bez toho, aby podal žalobu proti
subjektu zodpovednému z bezdôvodného obohatenia je podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 17/2013 zo 16. 01. 2013 posúdenie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až po tom, ako sa neúspešne uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného rozhodnutia obohatil,
alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov, pričom je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody. Odpoveď na túto otázku hľadal aj Krajský  súd
v Košiciach v konaní 1Co/101/2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o povinnosti Slovenskej
republiky - Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave zaplatiť
žalobcovi náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, keď proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil
tým, že za otázku zásadného právneho významu považuje posúdenie „súbehu zodpovednosti viacerých
osôb za škodu, či bezdôvodné obohatenie, pri ktorom je potrebné posúdiť, či v takýchto prípadoch
má poškodený právo výberu, voči komu nárok uplatní, alebo či vydanie bezdôvodného obohatenia
má prednosť pred náhradou škody alebo či je rozhodujúce to, čo bolo prvotnou príčinou vzniku škody
(bezdôvodného obohatenia) alebo či je rozhodujúci stupeň zavinenia, keď zodpovednosť za úmyselné
protiprávne konanie by malo prednosť pred nedbanlivostným“. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu
uznesením sp. zn. 3Cdo 229/2008 zo 16. 04. 2009 zrušil a Krajským súdom v Košiciach nesprávne
vymedzenú a nedostatočne zodpovedanú dovolaciu otázku nevyriešil.



Krajský súd v Banskej Bystrici po oboznámení sa so všetkými citovanými rozhodnutiami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky vzťahujúcimi sa
k skutkovo totožným veciam, akú prejednáva v konaní 17Co/2/2013 a rozhodnutiami Ústavného súdu
Slovenskej republiky považuje názor, že nárok na náhradu škody podľa Zákona o zodpovednosti štátu
spôsobenú pri výkone verejnej moci môže byť v súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy,
ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto
tento prospech získa a je povinný ho vydať, za prevažujúci, ale nie jednotný vzhľadom na uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 z 21. 12. 2010 a 2Cdo 155/2011 z 21.
12. 2011. Ide o rozhodnutia vydané s odstupom času niekoľkých rokov od rozhodnutia sp. zn. 4Cdo
199/2005 z 31. 05. 2006, ktoré za zásadné považuje odporca a viac ako rok po rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky uznesením III. ÚS 361/09. Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i
právne porovnateľných veciach podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011
sp. zn. IV. ÚS 481/2011 vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá
sa ustálila po určitú dobu a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Z hľadiska počtu rozhodnutí najvyššieho
súdu a dátumu ich vydania k danej problematike nie je možné za jednoznačný považovať záver odporcu
v odvolaní, že v prípade rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010
a 2Cdo 155/2011 „ide o ojedinelé rozhodnutia vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vo
veciach náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci“. I pri akceptácii prevažujúceho názoru už
aj vzhľadom na následné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/12, II. ÚS
17/2013, II. ÚS 570/2013, podľa ktorých existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho nie je na slobodnej vôli oprávneného, či
bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody, zostáva stále nezodpovedaná
otázka, či pre účely preukázania vzniku škody je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju
pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní, aby bol známy výsledok súdneho konania alebo môže
sám súd rozhodujúci v konaní o žalobe na náhradu škody proti štátu ako predbežnú otázku posúdiť
úspešnosť prípadného sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd zotrváva na názore vyjadrenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011, že ak zákon č.
514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje
zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a
zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu
nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti, bolo potrebné návrhu navrhovateľa vyhovieť, pretože len
takéto rozhodnutie zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Pri tejto úvahe
odvolacieho súdu je bezvýznamné, či za dátum vzniku škody sa bude považovať deň, kedy sa v
dôsledku odpísania finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa zasiahlo do jeho majetkovej sféry
alebo až moment zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok Mesta Banská Bystrica proti exekúcii
a jeho nahradenie  právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo námietkam vyhovené. Okresný súd
dospel k správnemu právnemu záveru, že škoda vo výške 1.455.029,16 Eur vznikla navrhovateľovi v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005
z 15. 02. 2006. Súdny exekútor po právoplatnosti tohto uznesenia, v ktorom odvolací súd považoval
Mesto Banská Bystrica za právneho nástupcu Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica pre účely
toho konkrétneho exekučného konania, vymohol od navrhovateľa pohľadávku vo výške 1.455.029,16
Eur, ktoré si čiastočne ponechal a veľkú väčšinu vyplatil oprávnenému z exekučného konania. Napriek
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku odporca dobrovoľne škodu navrhovateľovi nenahradil. Škoda
nebola navrhovateľovi nahradená ani iným subjektom alebo z iného právneho titulu.

Prvostupňový súd správne rozhodol aj o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania
z priznanej istiny v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka iba odo dňa nasledujúceho po uplynutí
lehoty šiestich mesiacov ustanovenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odporca žiadal odvolací súd, aby proti svojmu rozhodnutiu pre prípad, že potvrdí rozsudok okresného
súdu, pripustil dovolanie.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého  stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,



alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky  podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p..

Za otázku zásadného právneho významu, pre ktorú odvolací súd pripustil podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
dovolanie, odvolací súd považuje, či: Je podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), ak zákon č.
514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z
(osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti?

Odpoveďou odvolacieho súdu na takto položenú otázku je, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. nie je,
aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej
osoby), pretože zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú
podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. Bližší je názor odvolacieho súdu
rozvedený v predchádzajúcom texte. Z rovnakého právneho názoru vychádzal Krajský súd v Banskej
Bystrici aj v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 17Co/76/2012 a tiež 14Co/192/2012.

Zodpovedanie tejto otázky je významné nielen pre túto vec, ale aj ďalšie na totožnom  skutkovom
základe. Navrhovateľ v žiadosti adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na
predbežné prejednanie nároku poukázal na tri exekučné konania, v ktorých namiesto Investorského
útvaru Mesta Banská Bystrica súdny exekútor postihol Mesto Banská Bystrica odpísaním pohľadávky z
účtu v banke a z ktorých vznikli spory o náhradu škody voči štátu. Aktuálne je jedna z týchto vecí vedená
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14Co/193/2014.

Podľa § 160 ods. 1 O. s. p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Odporca v odvolaní žiadal pre prípad, že odvolací súd nebude považovať odvolanie za dôvodné, aby
umožnil odporcovi splatiť celú priznanú sumu v mesačných splátkach rozložených na dobu 15 rokov,
alebo ak žiadosti na umožnenie plnenia v splátkach nevyhovie, aby bola lehota splatnosti plnenia
priznaného rozsudkom určená na 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Návrhu odporcu, aby mohol plniť navrhovateľovi v splátkach počas obdobia 15 rokov od právoplatnosti
rozsudku, odvolací súd nevyhovel z dôvodu, že navrhovateľ prišiel o žalovanú pohľadávku v priebehu
jedného týždňa ešte v auguste 2005. Niet rozumného dôvodu, aby musel na návratnosť bezdôvodne
vymožených súm čakať tak dlhú dobu. Rozhodnutie, ktorým sa mu priznáva nárok, je vydané s odstupom
9 rokov od vtedy, ako sa do majetkovej sféry navrhovateľa v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu
zasiahlo. Za oprávnenú považoval odvolací súd požiadavku odporcu, aby z dôvodu administratívnych
postupov bola v zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. poskytnutá dlhšia lehota na plnenie, než zákonná trojdňová.
K zmene rozsudku okresného súdu, ktorý považuje odvolací súd za vecne správny, došlo len z dôvodu
určenia dlhšej lehoty na splnenie rozsudkom uloženej povinnosti.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval. Rozhodne o nich okresný súd podľa § 224
ods. 4 O. s. p..
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/16/2011", "guid": "c576facb-daf3-4822-8f41-9cc88947c4ad:ec5d98fb-24bd-4c2c-b8f0-f1ebfa20e4cb", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3"}, {"guid": "e6e9a997-f4ba-4c01-953b-1f883f4ff3ee:8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "spisova_znacka": "7MCdo/16/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 z 26. 9. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-09-26", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1"}, {"guid": "4bc50225-45cf-4615-8801-ea5c7ccadb14:316c5601-db9e-4439-8b26-f2e506107029", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1212234844.1", "spisova_znacka": "14Co/193/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/193/2014 z 5. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-12-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1212234844.1"}, {"guid": "9048f1c8-f32d-4ed3-8e91-685c095c5ad1:6feaf17c-a6e8-426c-a060-8f0e1dd7aa78", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6108219996.1", "spisova_znacka": "17Co/76/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/76/2012 z 12. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6108219996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d093bcf3-7e66-4054-bffc-e927513d5005", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.247.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 247/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 247/2023 z 9. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.247.2023.1"}, {"guid": "ussr:36cbde5d-fba1-48f1-8e64-bd8b85f5260d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.575.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 575/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 575/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.575.2018.1"}, {"guid": "31fdd2d1-f21b-4b47-8c61-be669028157b:1bf1cd66-ee3b-4ff4-ac23-77b39b809365", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1111244380.1", "spisova_znacka": "2Co/224/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/224/2017 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1111244380.1"}, {"guid": "91a98427-6b02-46d6-b185-1f450adc6740:a25c1340-4e83-44a9-b672-64deae2b9fbe", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1111244695.1", "spisova_znacka": "4Co/319/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/319/2017 z 29. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1111244695.1"}, {"guid": "fe444379-a735-49f3-a504-ed397340db85:0fa56259-7259-40dd-ac7e-a0cb16ea8b8d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111244790.1", "spisova_znacka": "4Co/323/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/323/2017 z 4. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244790.1"}, {"guid": "06956100-ef7e-4e77-a96f-d3f307429be8:9bd5b8c3-ddfb-4368-bc40-a98461ba261c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111244762.1", "spisova_znacka": "15Co/237/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/237/2017 z 26. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244762.1"}, {"guid": "3888c6f6-f37e-44d3-b8fc-2e99f43453db:878cb2bc-f445-4562-a51c-0fc8364288ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111244781.2", "spisova_znacka": "4Co/83/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/83/2017 z 12. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244781.2"}, {"guid": "c4ab06ea-b839-4dc4-9b7c-638c9d3e49ce:03b04307-f633-4fbb-8f78-57fc918336d8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111245040.1", "spisova_znacka": "15Co/126/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/126/2017 z 24. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111245040.1"}, {"guid": "288579d6-39bd-4baa-ace4-4faf4726a465:6b244039-f01f-42de-9e84-e6ed235fdfae", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111244424.2", "spisova_znacka": "15Co/124/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/124/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244424.2"}, {"guid": "567febd7-8f7e-499a-9bde-1f81456a66c8:b01642ef-6b9b-41dc-b552-48b84da41f56", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111244993.3", "spisova_znacka": "15Co/43/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/43/2017 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244993.3"}, {"guid": "c957d59f-b7b5-4350-95c2-7c9898de4f66:a217efad-295d-4bd2-9ede-cdc55775b663", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6114203595.1", "spisova_znacka": "13Co/1042/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/1042/2014 z 28. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-12-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6114203595.1"}, {"guid": "c5f3dc18-53d7-40a7-80c1-f53d605451d5:07085c26-0ae0-4d43-bbed-d2e77ea0aa83", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111245027.1", "spisova_znacka": "6Co/105/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/105/2015 z 5. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-07-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111245027.1"}, {"guid": "54e98f10-8e26-45f7-a328-7da7519e2f4a:24648e7f-d6f8-4cfb-ba9e-557b2f216036", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111244581.1", "spisova_znacka": "6Co/185/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/185/2015 z 5. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-07-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244581.1"}]}