Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5CoE/35/2014 z 23. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 23. júna 2014, sp. zn. 5CoE/35/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6307201403.1 Krajský súd Banská Bystrica | 5CoE/35/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6307201403.1 | 2014-06-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6aa368f3-fc16-4272-b5e1-97a4c3fc5209 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6307201403.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/35/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307201403
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Deák
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6307201403.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému C. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: D. XXX, D., t.č.: na neznámom mieste, zast. opatrovníkom: O. G., tajomníčkou Okresného
súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 321/2007 na vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 897,56-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č.k.
6Er/167/2007-34 zo dňa 09.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd konajúci ako súd exekučný napadnutým uznesením podľa § 45 ods.1 písm. c), ods.2
zákona č.244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoRK“)
exekúciu v danej veci zastavil.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 4817/06
zo dňa 05.01.2007. Po preskúmaní zmluvy o úvere č.XXXXXXX zo dňa 13.03.2006, ktorá bola
podkladom na vydanie exekučného titulu, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, túto považuje za
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), a to vzhľadom
na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti veriteľa ako aj na obsah zmluvy. Ani
prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou použitiu všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka (medzi ktoré patria aj § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa),
vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že rozhodcovský rozsudok síce
nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané
arbitrom nevymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd poukázal aj na smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj ako „Smernica“). Ďalej poukázal na
skutočnosť, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
vzhľadom na jej zaradenie do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
zmluvy o úvere, že spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Okresný súd v dôsledku toho považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, priečiacu sa
dobrým mravom, kde výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, a preto v
danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods.1 písm. c), ods.2 ZoRK.



Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje
výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Uviedol, že:

- mu bola odňatá možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii
smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho
dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Q. proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie
smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné
uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko
v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať
im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku
povinného. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, pretože s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora
v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že
výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používanie terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na
zreteľ odlišností interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je
rovnako zjavný ostatným súdom členský štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. V tomto smere poukázal
na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré
podľa neho podporujú uvedenú právnu argumentáciu. Z týchto je podľa neho zrejmé, že súdy týchto
členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu predmetného článku smernice zásadne odlišne.
Samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,

- poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z
ktorého je podľa oprávneného zrejmé, že ak exekučný súd už vydal exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie, nie je možné aby v nasledujúcich procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy/doložky a na takého posúdenie potom viazal jej zastavenie, pretože ide o
nezákonný postup, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa
30.11.2012, pretože toto podľa neho svedčí o opodstatnenosti ním uplatnených odvolacích dôvodov a
kópiu predmetného uznesenia priložil k odvolaniu,

- namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú
doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia §
44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43
Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku,
nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup
exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného,

- úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu
indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa),

- je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný
a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,



ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania,

- žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného
poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,

- oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v
rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné
opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol
vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený dôkazného bremena a
zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň
dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným
súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho
postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania,

- bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia
súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť,

- rozhodcovská doložka je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc
rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu,
spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby
podanej na všeobecnom súde,

- oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny
režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby
v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov.
Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej
platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru,

- namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z
omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a
dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú
v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a
nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov
z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval,
že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr.
sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých



súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase,
keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j.
aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a
výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok
z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní,

- súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu,

- vzhľadom na uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu
vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil celkom vyhovieť (§ 374
ods. 4 O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že oprávnený v zastúpení advokátom podal dňa 29.03.2007
návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Bc. Jánovi Debnárovi. Dňa 05.04.2007 bola
Okresnému súdu Brezno doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom



prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno
8, 841 04 Bratislava zo dňa 05.01.2007, sp.zn.: SR 4817/06. Okresný súd o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 17.04.2007 poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Jána Debnára, so sídlom Exekútorského úradu Obrancov mieru 874/3, 962 12 Detva. Okresný súd
Brezno uznesením sp.zn. 6Er/167/2007-22 zo dňa 21.11.2012 vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu
súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods.1 OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods.4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu
exekútorovi skúma, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový
súd je predovšetkým povinný skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie.
Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci
rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva
neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju
právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, resp. na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu
trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať. Odvolací súd preto
konštatuje, že exekučný súd síce správne posúdil dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, ale
v danej veci sa mal v nadväznosti na to zaoberať aj otázkou posúdenia právomoci rozhodcovského
súdu vec prejednať a rozhodnúť. Napriek tomu odvolací súd považuje vydané rozhodnutie exekučného
súdu za vecne správne, pretože je preukázateľné, že zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol
zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným a bolo priznané plnenie rozhodcovským rozsudkom
je zmluvou spotrebiteľskou. Z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje právna úprava týkajúca sa ochrany
spotrebiteľa upravená vnútroštátnou právnou úpravou ako aj európskou judikatúrou. Rozhodcovská
doložka upravená v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré sú súčasťou zmluvy
o úvere), na základe ktorej v danej veci vznikol exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, umožňujúca



dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska
ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý
spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne nearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už
len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods.4 OZ (§ 53 ods. 5 OZ v
platnom znení) neplatná.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými OZ, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách, sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu aj v
štádiu už prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, ukladá exekučnému
súdu exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať
prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž
rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, prípadne
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto
exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

V danej veci niet žiadnych pochybností o tom, že aj napriek uzatvoreniu predmetnej zmluvy o úvere
pred dátumom 01.01.2008, by nebolo možné práva a povinnosti vzniknuté z tejto zmluvy posudzovať
podľa § 52 až § 54 OZ, a to z nasledovných dôvodov: § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka
(ďalej aj ako „OBZ“) zaraďuje medzi obchodné záväzkové vzťahy aj vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497),
ktoré vzťahy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov OBZ (tzv. absolútny obchod). Skutočnosť,
že sa jedná v danom prípade o zmluvu uzavretú podľa OBZ a ako zmluvný typ je zaradená medzi tzv.
absolútny obchod nevylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení OZ vrátane § 52 až § 54 dotýkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa. To, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy sa
posudzuje podľa iných kritérií, než podľa akých OBZ rozlišuje záväzkové vzťahy na obchodné záväzkové
vzťahy (absolútny obchod, relatívny obchod, resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné
právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v
nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Označenie zmluvy o úvere
(absolútny obchod) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení § 52 až § 54 OZ o spotrebiteľských
zmluvách, a to vychádzajúc zo subsidiarity OZ.

Novelizácia OZ zákonom č.568/2007 Z.z., účinným od 01.01.2008 zaviedla do § 53 ods.4 písm. r) za
neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve aj takú, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
V ustanovení § 53 ods.3 OZ (účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere), ktoré obsahuje
demonštratívny, neúplný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách; znamenajúci, že možno prihliadať aj na iné neprijateľné podmienky ako tam uvedené, sa
vyššie uvedená neprijateľná podmienka zavedená do OZ zákonom č.568/2007 Z.z. nenachádza. Len zo
samotnej skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere sa vyššie uvedená neprijateľná podmienka
nenachádzala v § 53 ods.3 OZ nemožno vyvodiť záver o tom, že samotné vyžadovanie od spotrebiteľa



v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a taktiež, že by takúto neprijateľnú
podmienku nebolo možné podradiť pod § 53 ods.3 OZ.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcia prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument. Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd
považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo
konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal.
Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím
argumentom.

V predmetnej veci teda bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním
na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný
rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neplatná zmluvná
podmienka, pretože bola v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, sa potom nemohol stať vykonateľný (vykazuje
znaky nulitného právneho aktu v dôsledku nedostatku právomoci rozhodujúceho orgánu), a preto
nemohol byť spôsobilým exekučným titulom.

Odvolací súd ďalej považuje za potrebné ozrejmiť znenie dôvodovej správy k § 53 ods.4 písm. r) OZ.
V dôvodovej správe sa totiž píše inter alia, že ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v
zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.

Odvolací súd preto rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd preskúmaním veci taktiež zistil, že oprávnený v odvolaní navrhuje predmetné exekučné
konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.



Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd



považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a
irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra
Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.