Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/459/2014 z 13. 5. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 13. mája 2014, sp. zn. 17Co/459/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6312203715.2 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/459/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6312203715.2 | 2014-05-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. i) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e279ff3-b6a9-407c-b696-e3a1dd2e5838 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6312203715.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/459/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312203715
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6312203715.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa BL Telecom debt,
s.r.o., IČO: 45535108, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, zastúpeného právnym zástupcom
SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36862711, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, v mene
ktorého pred súdom koná JUDr. Alexander Kasatkin, advokát a prokurista, proti odporcovi A. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom v N., G. č. XXXX/X, ktorého pobyt nie je známy, zastúpenému Mgr. Petrom
Zelenčíkom, pracovníkom okresného súdu, ako opatrovníkom, za účasti HLAS SPOTREBITEĽA,
občianske združenie, IČO: 42305675, so sídlom vo Zvolene, J. Bánika č. 2009/2, ako vedľajšieho
účastníka na strane odporcu, zastúpeného JUDr. Viliamom Glézlom, advokátom so sídlom v Banskej
Bystrici, Nemčianska č. 25, o zaplatenie 125,77 € s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č.k. 4C/163/2012-96 zo dňa 11.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd bez návrhu vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil v
podstate s odôvodnením, že odporca napriek doručenej výzve výslovný súhlas so vstupom vedľajšieho
účastníka neprejavil. Okresný súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 93 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti uvedenému uzneseniu podal vedľajší účastník včas odvolanie, ktorým navrhol jeho zrušenie.
Dôvodnosť odvolania založil v podstate na tvrdení, že je združením založeným na ochranu spotrebiteľa
podľa osobitného predpisu a na jeho vstup do konania zákon nevyžaduje výslovný súhlas účastníka,
ktorého záujmy chce v konaní podporovať; naopak zákon jeho vstup do konania priamo predpokladá. Aj
keď odporca na výzvu okresného súdu žiadnym spôsobom nereagoval, nemožno z toho vyvodiť, že s
jeho vstupom do konania nesúhlasí. Nakoľko navrhovateľ ani odporca neuplatnil námietku neprípustnosti
jeho vedľajšieho účastníctva v konaní vytkol okresnému súdu, že napadnuté rozhodnutie vydal bez
návrhu, hoci o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje sú len na návrh.

Navrhovateľ vo vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdiť. Zdôraznil, že na vstup vedľajšieho účastníka do konania je nevyhnutný súhlas odporcu.
Poukázal aj na to, že vedľajší účastník vstupom do konania získa prístup k citlivým osobným údajom
účastníkov konania, čím môže dôjsť k zásahu do ústavného práva na súkromie. Vyjadril aj názor, že
vstup vedľajšieho účastníka do konania nepredstavuje žiadny prínos a spôsobuje len vynakladanie
neúčelných trov právneho zastúpenia.

Odporca sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.



Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods.
1 písm. i) O.s.p. zrušil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p., do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Podľa § 93 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p., v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník. Koná však iba sám za seba.

Odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáha zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom z titulu časti zmluvnej pokuty podľa zmluvy o pripojení;
navrhovateľ navrhol rozhodnúť vo veci platobným rozkazom. Okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorý
však bol nútený zrušiť pre nemožnosť jeho doručenia odporcovi do vlastných rúk a odporcovi ustanovil
opatrovníka ako účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy. Následne doručil vedľajší účastník okresnému
súdu písomné podanie, ktorým oznámil svoj vstup do konania na strane odporcu; oznámenie o vstupe
doručil okresný súd navrhovateľovi a opatrovníkovi odporcu, keď tomuto s výzvou či súhlasí so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania; na výzvu opatrovník odporcu žiadnym spôsobom nereagoval.
Následne napadnutým uznesením okresný súd vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.

V prejednávanej veci je zrejmé, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy,
pretože predmetnú zmluvu o pripojení uzavrel odporca ako spotrebiteľ. Vedľajší účastník je právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že vstup vedľajšieho účastníka do konania nepripustil
v podstate z dôvodu, že odporca so vstupom nevyjadril výslovný súhlas. Pre účely posudzovanej
veci je preto potrebné uviesť, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania podľa § 93 ods. 2
O.s.p. nastávajú už okamihom doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu (bez ohľadu na konkrétnu
fázu právoplatne neskončeného konania); výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane nie je potrebný; prípustnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúma; dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho
účastníka do konania je len výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámi súdu
po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania; následný súhlas podporovaného
účastníka sa vyžaduje len vo vzťahu ku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré
v konaní vykoná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012
zo dňa 05.02.2013); odvolací súd zdôrazňuje, že vyššie uvedené závery sa v plnej miere uplatnia len
vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je právnická osoba založená za účelom ochrany práv
spotrebiteľa. Preto pokiaľ v prejednávanej veci vedľajší účastník doručil oznámenie o svojom vstupe do
konania na strane odporcu, tento po doručení oznámenia o vstupe výslovne nevyjadril svoj nesúhlas so
vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane, námietku neprípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania nevzniesol ani navrhovateľ, nemal okresný súd zákonný dôvod na vyslovenie
neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Napadnuté uznesenie vydal okresný súd bez
návrhu a dôvody pre jeho vydanie neexistovali.



Navrhovateľ osobitne namietol, že vedľajší účastník, možnosťou oboznámiť sa s osobnými údajmi
účastníkov konania po svojom vstupe do konania, môže zasiahnuť do ústavného práva účastníkov
na súkromie. V tomto smere odvolací súd len konštatuje, že k možnosti porušeniu práva účastníka
konania na súkromie vstupom vedľajšieho účastníka do súdneho konania sa vyjadril Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 1/2014 zo dňa 29.01.2014, v ktorom takéto porušenie
odmietol a uzavrel, že skutočnosť, že vedľajší účastník sa v súvislosti so svojím vstupom do konania z
doručeného rovnopisu návrhu na začatie konania oboznámi s podstatnými okolnosťami prípadu vrátane
osobných údajov účastníkov konania, ktorých rozsah je stanovený § 79 ods. 1 O.s.p., nepredstavuje
neospravedlniteľný zásah do základného práva na súkromie, ale práve naopak, sleduje legitímny cieľ
(ochrana spotrebiteľa). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 10 ods. 3 písm. f)
zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení zákona č. 84/2014 Z. z., v zmysle ktorého
je spracúvanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby prípustné aj vtedy, ak je nevyhnutné
na splnenie dôležitej úlohy realizovanej vo verejnom záujme (za takúto úlohu možno podľa názoru
odvolacieho súdu považovať ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní zo strany vedľajšieho účastníka,
ktorým je združenie založené za účelom ochrany práv spotrebiteľa).

Pre úplnosť odvolací súd udáva, že je mu známa aktuálna rozhodovacia činnosti niektorých senátov
najvyššieho súdu (v konkrétnostiach ide o uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/210/2012 zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 6Cdo/420/2012 zo dňa 22.01.2014, sp. zn. 6Cdo/357/2012
zo dňa 30.10.2013 a sp. zn. 7Cdo/135/2013 zo dňa 21.10.2013), z ktorej vyplýva záver o nemožnosti
vzniku účinkov vedľajšieho účastníctva v tzv. skrátenom konaní, ktorej argumentačným základom je
predpoklad, že „pomoc v spore vedľajšieho účastníka vo vzťahu k ním podporovanému účastníkovi sa
môže prejaviť až v sporovom konaní vo vlastnom zmysle slova, t.j. až po včasnom podaní odôvodneného
odporu proti platobnému rozkazu zo strany odporcu, pretože až po takomto procesne účinne uplatnenom
úkone odporcu sa môže naplniť zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, t.j. pomoc a podpora hlavnému
účastníkovi s cieľom prispieť k ochrane jeho práv s tým, že pred podaním odporu nemá konanie
atribúty sporového konania“ (pri formulovaní tohto názoru uvedené rozhodnutia vychádzajú z komentára
Vladimír Handl, Josef Rubeš a kol.: Občanský soudní řád; Komentář; Panorama Praha; 1985, str. 418
a 421, a to najmä zo záveru, že „pred podaním odporu proti platobnému rozkazu sa pomoc vedľajšieho
účastníka hlavnému účastníkovi nemôže prejaviť“).

V prvom rade je potrebné uviesť, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť
precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný
pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor
najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje
možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým,
že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu
zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti
sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho
súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v
obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto
nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29.05.2013) so zdôraznením, že odvolaciemu súdu nie je známa
jednotnosť všetkých senátov najvyššieho súdu v posudzovanej otázke možnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania vo fáze tzv. skráteného konania, keď navyše žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu nebolo doposiaľ zverejnené ani v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Odvolací súd nesúhlasí s ťažiskovým argumentom citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa
ktorého pred včasným podaním odôvodneného odporu sa pomoc vedľajšieho účastníka nemôže v
konaní prejaviť, pretože v tejto fáze nemá konanie atribúty tzv. sporového konania. Bez ambície hlbšej
analýzy delenia občianskeho súdneho konania na sporové a nesporové podľa názoru odvolacieho
súdu možno uviesť, že konanie je sporové nie v dôsledku nesúhlasného postoja odporcu k návrhu
navrhovateľa (vyjadreného napríklad v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu), ale



v dôsledku procesných princípov, ktoré platia v uvedenom type konania (na rozdiel od procesných
princípov ktoré sa uplatnia v konaní nesporovom, t.j. v konkrétnostiach napríklad dispozičný a prejednací
princíp v sporovom konaní oproti princípu oficiality a vyhľadávaciemu princípu v konaní nesporovom,
keď rozdielov je nepochybne viac); z tohto hľadiska o aký typ konania ide je teda nepochybne ustálené
už v okamihu jeho začatia a prípadný nesúhlas odporcu s návrhom nemožno stotožňovať s podmienkou,
na základe ktorej možno konanie označiť za sporové. Z hľadiska posudzovanej veci je teda zrejmé, že aj
v prípade uplatnenia nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy ide o sporové konanie od okamihu
jeho začatia bez ohľadu na to, či v prípade splnenia zákonných podmienok súd prípadne pristúpi k
rozhodnutiu o návrhu formou platobného rozkazu alebo nie. Navyše vzhľadom na vývoj právnej úpravy
občianskeho súdneho konania v poslednom období nemožno v prípade spotrebiteľskej veci hovoriť už
o klasickom sporovom konaní, pretože v tomto konaní nie je súd v celom rozsahu viazaný návrhom
(§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je povinný z vlastnej iniciatívy skúmať, či spotrebiteľská zmluva, od ktorej
odvodzuje navrhovateľ svoj uplatnený nárok, neobsahuje neprijateľné podmienky (§ 172 ods. 9 O.s.p.)
a je dokonca z úradnej povinnosti povinný v konaní aj bez návrhu prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Z tohto hľadiska sa pomoc
vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi nepochybne môže prejaviť v ktorejkoľvek fáze konania po
jeho začatí a to práve v možnosti poukázať na tieto skutočnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv na
výsledok konania v konkrétnej spotrebiteľskej veci (a to aj v prípade ak je spotrebiteľ v konaní nečinný);
v tomto smere je najvyšším súdom citovaný komentár k Občianskemu súdnemu poriadku z roku
1985 vzhľadom na vývoj právnej úpravy hmotného aj procesného práva v oblasti ochrany spotrebiteľa
potrebné podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neaktuálny. Je preto potrebné uzavrieť, že
pokiaľ zákon žiadnym spôsobom výslovne neobmedzuje fázu konania, v rámci ktorej vznikajú účinky
vedľajšieho účastníctva, t.j. ak zo zákona vyplýva, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu
vzniknúť v ktoromkoľvek štádiu občianskeho súdneho konania od jeho začatia (§ 82 ods. 1 O.s.p.) do
jeho právoplatného skončenia (§ 159 ods. 1 O.s.p.; § 167 ods. 2 O.s.p.)., výklad zákona (konkrétne §
93 ods. 2 O.s.p.) pod vplyvom uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý takéto účinky vylučuje v
určitej fáze konania (t.j. v skrátenom konaní), nemožno označiť inak ako za zužujúci, ktorý obmedzuje
postavenie vedľajšieho účastníka a jeho možnosť poskytovať pomoc v konaní ním podporovanému
účastníkovi (spotrebiteľovi) len na konkrétnu fázu súdneho konania. Tento zužujúci výklad, je však podľa
názoru odvolacieho súdu v naznačenom smere v priamom rozpore s účelom postavenia vedľajšieho
účastníka ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý vstupuje do konania
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. účinného od 15.10.2008; podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu
cieľom (účelom) navrhovanej úpravy bolo rozšíriť ochranu práv aj na práva spotrebiteľov, na ochrane
ktorých existuje dôležitý verejný záujem a teda umožniť právnickým osobám založeným na tento účel
chrániť práva spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní v procesnom postavení vedľajších účastníkov.
Argument, že možnosť tejto ochrany práv odporcov (spotrebiteľov) činnosťou vedľajšieho účastníka
sa môže v spore prejaviť len po prípadnom podaní odporu proti platobnému rozkazu považuje preto
odvolací súd za neudržateľný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu s
odkazom na § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že toto rozhodnutie sa nezaoberá legitimáciou vedľajšieho
účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.