{"guid": "fca54959-b052-4940-9ef0-2108f0825024:e0d79961-20e0-4420-a8c0-87edc9b96293", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3", "spisova_znacka": "13Co/718/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/718/2015 z 30. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. novembra 2015, sp. zn. 13Co/718/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3", "identifikacne_cislo": "6710212995", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Matej Okály", "sudca_id": 1285, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-matej-okaly-1285", "datum_vydania": "2015-11-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-33.odsek-1", "nazov": "§ 33 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-33.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-33"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-33"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e0d79961-20e0-4420-a8c0-87edc9b96293", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/718/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710212995
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci v právnej veci žalobcu BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36432105, zastúpený JUDr.
Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária Bratislava, Martinčekova 13, IČO:
42174716, proti žalovanému A.. N. E., súdnemu exekútorovi, so sídlom D. č. 2, T., bytom D., A. XXXX/XX,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Z.. Z. K., Exekútorský úrad Martin, Jilemnického
12, o zaplatenie 34 789,80 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 19. 05. 2015 proti
rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č.k. 15 C 11/2010-516, zo dňa 26. 03. 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Pôvodne podanou žalobou a následne špecifikovanou zo
strany žalobcu žiadal žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s príslušenstvom
s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 451 a
nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Nárok odôvodňoval od zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 18.8.2008, kde na základe zmluvy Sociálna poisťovňa ako veriteľ pohľadávky voči jednotlivým
povinným postúpila svoje pohľadávky na spoločnosť žalobcu. Nároky, ktoré si uplatňoval pôvodný veriteľ
v rámci exekúcie voči povinným vznikli na základe rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Zmluvou o postúpení
pohľadávok tak žalobca vstúpil do postavenia veriteľa a stal sa oprávneným v exekučných konaniach, v
ktorých ako súdny exekútor bol poverený výkonom exekúcie a vymáhaní pohľadávok práve žalovaný. V
exekučných konaniach dochádzalo opakovane a dochádza k hrubému porušovaniu povinností súdneho
exekútora a aj napriek opakovaným výzvam a žiadostiam nedošlo zo strany žalovaného k náprave.
Žalovaný v jednotlivých exekučných veciach tak ako boli špecifikované v priebehu konania vymohol
dlžné sumy, avšak tieto neoprávnene zadržiaval a nepoukázal ich na účet oprávneného.

Okresný súd Zvolen vo veci rozhodol rozsudkom dňa 21.5.2013 s tým, že do rozhodnutia
prvostupňového súdu sa žalovaný k žalobe relevantným spôsobom nevyjadril. Následne po doručení
rozhodnutia prvostupňového súdu podal vo veci odvolanie, v ktorom namietal premlčanie nároku
uplatňovaného žalobcom v tomto konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.4.2014
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že „Žalovaný
v podanom odvolaní vzniesol námietku premlčania. Z obsahu odvolania je nepochybne zrejmé, že
žalovaný sa zjavne dovolal premlčania. Uviedol rok 2004, 2005, 2006 z hľadiska podania žaloby
23.8.2010 je premlčaný. Z takéhoto prejavu žalovaného je možné nepochybne vyvodiť, že tento vzniesol
námietku premlčania práva“. Ďalej odvolací súd konštatoval, že žalovaný tak urobil v rámci odvolacieho
konania s tým, že pred prvostupňovým súdom bol nečinný a námietku premlčania nevzniesol. Keďže
platí, že námietku premlčania môže dlžník uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného
rozhodnutia vo veci potom bol nútený odvolací súd prihliadnuť na túto námietku premlčania vznesenú



žalovaným. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uložil okresnému súdu zaoberať sa touto
námietkou vznesenou žalovaným. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Po nariadení pojednávania vo veci zaslal žalobca podrobné vyjadrenie k vznesenej námietke premlčania
9.2.2015 s tým, že v zmysle vyjadrenia považoval námietku vznesenú zo strany žalovaného za účelovú.
Poukazoval na ustanovenia obchodného zákonníka, kde uviedol žalovaný, že sa jedná o štvorročnú
premlčaciu lehotu. V tejto súvislosti poukázal práve v súvislosti na vymáhané pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré sú pohľadávkami vymáhanými pôvodne sociálnou poisťovňou a postúpené sociálnou
poisťovňou na žalobcu 18.8.2008. Podľa ustanovenia § 106 ods. 2 ak dôjde k úmyselnému spôsobeniu
škody objektívna lehota je zákonom stanovená na 10 rokov. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný ako
súdny exekútor a ako orgán verejnej moci musel mať vedomosť o tom, že neodvedením vymoženej sumy
oprávnenému spôsobí škodu a poruší tak svoje povinnosti a rovnako musel byť s následkom svojho
konania uzrozumený. Žalovaný vzhľadom na jeho povolanie musel vedieť, že zadržaním finančných
prostriedkov prípadne ich spotrebovaním spôsobom odporujúcim zákonu vznikne oprávnenému škoda,
či už úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor oprávneného alebo jeho ľahostajnosť k spôsobeniu škody
zakladá jeho zodpovednosť za úmyselné spôsobenie škody. Žalobca mal za to, že v čase podania žaloby
na súd nemohlo dôjsť k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty vzhľadom na konanie žalovaného, ktoré
bolo úmyselné, či už priamo alebo nepriamo a teda nemohlo dôjsť k uplynutiu subjektívnej premlčacej
lehoty. Pokiaľ išlo o ďalšie námietky v súvislosti s rozhodnutím súdu a uvedené žalovaným v rámci
odvolania poukazovali na nečinnosť žalovaného, ktorý mal dostatok času vyjadriť sa k návrhu na začatie
konania, prípadne kedykoľvek počas konania, ako aj navrhnúť alebo označiť dôkazy. V priebehu celého
konania tak neurobil. Navyše žalobca poukazoval na odmietavý postoj žalovaného komunikovať a
reagovať na akékoľvek výzvy alebo žiadosti žalobcu. Žalobca pokiaľ dokladal listiny do spisu dokladal
len interné informácie, ktoré mal k dispozícii od sociálnej poisťovne. Na podanej žalobe v celom rozsahu
zotrvával a námietku považoval za účelovú. Zároveň rozšíril žalobu o Ďalšiu sumu a žiadal rozhodnúť
podľa § 95 O.s.p. o čom bolo na pojednávaní rozhodnuté.

Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil. Ospravedlnil neúčasť na pojednávaní a dal súhlas s
pojednávaním bez jeho prítomnosti.

Rovnako vedľajší účastník na strane žalovaného ospravedlnil neúčasť a súhlasil s rozhodnutím v ich
neprítomnosti.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
exekučný poriadok) je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného
výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť).

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Exekučného poriadku má exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti postavenie verejného činiteľa.

Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa
tohto zákona.

Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) tento zákon
upravuje
a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len \"územná samospráva\") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona



a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa § 3 ods. 1 vyššie citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podanou žalobou žalobca žiadal vyplatiť finančné prostriedky, ktoré žalovaný bezdôvodne zadržiaval.
Pôvodne žalobu postavil a oprel o ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka v priebehu konania
opieral svoj nárok o ustanovenie § 33 Exekučného poriadku s tým, že sa jedná o nárok, ktorý žiada
priznať titulom náhrady škody. Žalobca bol v konaní aktívne legitimovaný o čom svedčila zmluva o
postúpení pohľadávok uzavretá medzi pôvodným veriteľom Sociálnou poisťovňou a žalobcom zo dňa
18.8.2008, ktorým dňom vstúpil do práv a povinností pôvodného veriteľa. O tejto skutočnosti neboli v
konaní pochybnosti a tieto si súd osvojil z predchádzajúceho konania a oboznamovania sa vo veci.

Právne postavenie exekútora je upravené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor
podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na
orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenej zákonom a to exekučným
poriadkom a subsidiárne občianskym súdnym poriadkom. Vzhľadom na vzťah postavenia exekútora
pri výkone exekučnej činnosti, ako aj na charakter samotného vzťahu medzi exekútorom a účastníkom
exekučného konania čo na strane žalobcu je postavenie oprávneného súd dospel k záveru, že tu ide
o nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a nemôže tu ísť o
bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý sa postavením
súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci zaoberal vo viacerých rozhodnutiach. Vo svojom náleze
sp. z. PL.ÚS 49/03 uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy
orgánu verejnej (štátnej) moci a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritéria než na právne postavenie
subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy
štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie práva a povinnosti a obmedzenia
zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora
je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho
záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46, ods. 1 Ústavy v rozsahu ustanovenej zákonom. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods.
1 v spojení s ustanovením § 4 ods. 1, písm. a/ bodom 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva,
že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to
potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu
exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL.ÚS 49/03).

V danej veci sa žalobca domáhal vydania plnenia v zmysle rozhodovania súdu vo výške 33.228,20
€ spolu s príslušenstvom. Aj keď pred pojednávaním zaslal súdu vyjadrenie v konaní dňa 9.2.2015,
kde uviedol čiastku titulom náhrady škody vo výške 34.789,80 € súd zmenu žaloby nepripustil a
rozhodoval o pôvodnej žalovanej sume. Uvedenú čiastku žiadal priznať titulom nároku na náhradu škody
z dôvodu neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov žalovaným ako súdnym exekútorom,
ktorý nerešpektuje exekučný poriadok, ako aj dohodu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným v jednotlivých exekučných veciach. Medzi účastníkmi exekučného konania tu ide o
verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom
exekučného konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý tu



vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako účastníkom
exekučného konania, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu, ale
k nároku na náhradu škody tak ako je vyššie konštatované. Čo sa týka žalovaného ako súdneho
exekútora a jeho postavenia toto je upravené priamo v exekučnom poriadku v § 5 ods. 1  a 2, kde
vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci a následne to konštatuje aj Ústavný súd
vo svojej ustálenej judikatúre. Z tohto dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti
vzťahuje aj právny režim náhrady škody a s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
s odkazom na ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie
je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci
sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov
exekučného konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti mal súd za to, že pokiaľ navrhovateľ žaluje odporcu
ako súdneho exekútora na zaplatenie dlžnej sumy, tento nie je práve s poukazom na vyššie citované
ustanovenie exekučného poriadku § 5 a ustanovenia zákona 514/2003 Z.z. v platnom znení nositeľom
hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich z tohto jeho špecifického postavenia a náhrady škody, ktorá
je žalobcovi v súvislosti s nedodržaním podmienok zmluvy o výkone exekúcie a zákona exekučného
poriadku týmto vznikla. S poukazom na ustanovenie § 90 Občianskeho súdneho poriadku sú účastníkmi
konania žalobca a žalovaný alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Žalobca v konaní označil
žalovaného za účastníka konania a mal za to, že žalovaný je pasívne legitimovaný. To znamená, že
práve žalobca označil súdneho exekútora za toho kto má v konaní zodpovedať za škodu, ku ktorej došlo.
Naopak súd zistil práve pre špecifickosť postavenia súdneho exekútora v danej veci, že tento nie je
nositeľom hmotnoprávnych povinností, o ktoré v konaní ide. Keďže je tu nedostatok vecnej legitimácie
na strane žalovaného, súd žalobu voči žalovanému ako nedôvodnú zamietol. Navyše v tejto súvislosti
poukazuje aj na samotný postup žalobcu, ktorý z opatrnosti podal na Okresnom súde Bratislava II.
(čl. 507) rovnakú žalobu voči Ministerstvu spravodlivosti, kde je konanie prerušené do vyriešenia veci
pred tunajším súdom. Samotný žalobca nemal jednoznačne vyriešenú otázku pasívnej legitimácie a z
tohto dôvodu z opatrnosti zažaloval tak súdneho exekútora, ako aj Ministerstvo spravodlivosti z titulu
uplatňovania nároku  na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd dospel k záveru,
že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v danom spore na zaviazanie náhrady škody, ktorá žalobcovi
porušením zákonných povinností zo strany žalovaného vznikla, žalobu zamietol. Z týchto dôvodov ďalej
sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rámci exekučného konania,
nakoľko považoval žalovaného za nie pasívne legitimovaného.

Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 151 ods. 1, veta prvá O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si
neuplatnil právo na náhradu trov konania“.

Proti rozsudku navrhovateľ podal odvolanie, ktoré označil ako odvolanie voči uzneseniu.

Navrhovateľ zastáva názor, že súd nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ mal za to, že žalovaný nie je
pasívne vecne legitimovaný.

Súd uviedol, že v danej veci je vedené konanie na Okresnom súde Bratislava II., kde žalovaným je
Ministerstvo spravodlivosti SR. Odvolateľ však prezentuje myšlienku, že štát (v tomto prípade zastúpený
Ministerstvom spravodlivosti SR) nie je v sporoch o náhradu škody akýmsi univerzálnym nástupcom,
ktorý by mal preberať záväzky či už fyzických, alebo právnických osôb za škodu, ktorú spôsobili pri
výkone svojej funkcie a to najmä v prípadoch, ak je možné uspokojenie  záväzkov aj iným spôsobom,
resp. priamo od škodcu.

Odvolateľ poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo/199/2005, kde bol vyslovený názor, že nárok na
náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., môže v občianskom súdnom konaní byť úspešne uplatnený
voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.

Navrhovateľ tiež poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 Cdo/3533/2011, v ktorom sa konštatuje, že
nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol
uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný.



Obdobné stanovisko vyplýva aj z ďalších rozhodnutí, na ktoré navrhovateľ poukazuje a to nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 165/2012, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.  25
Cdo/970/2006.

Navrhovateľ vyslovuje názor, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom nie je
absolútna, ale je možné ju rozdeliť na zodpovednosť súdneho exekútora podľa § 33 zák. č.  233/95
Z.z. na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú exekútorom pre výkone verejnej moci podľa zák. č.
514/2003 Z.z.  o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len Zákon č. 514/2003), pričom je na poškodenom, voči komu sa tejto zodpovednosti
bude dovolávať.

Odvolateľ poukázal aj na ust. § 36 ods. 13 EP, podľa ktorého „ak exekútor oprávnenému peňažné
prostriedky podľa ods. 8 a 9 nepreukáže, môže súd na návrh oprávneného a po predchádzajúcom
vyjadrení exekútora uložiť exekútorovi povinnosť poukázať peňažné prostriedky oprávnenému do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na základe vyššie uvedeného navrhol odvolateľ rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a
vyhovieť žalobe v celom rozsahu, alternatívne, aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a žalovaný bol zaviazaný na náhradu trov konania.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril. Uviedol, že plne súhlasí s rozsudkom okresnému súdu a
viac nemá k tomu čo dodať.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ ,h/
OSP.

Okresný súd nekonal v celom rozsahu úpravy zákona, čím boli možnosti účastníkov konania pred súdom
obmedzené a vec neúplne posúdená.

Odvolací súd vytýka súdu prvého stupňa, že si neozrejmil vzťah exekučného poriadku a vzťah
osobitného zákona, na ktorý ustanovenie § 33 ods. 1 EP odkazuje.  Ustanovenie § 33 ods.1 EP je
vo vzťahu k osobitnému zákonu právnou úpravou špeciálnou, z čoho možno vyvodiť, že aplikácia
ustanovení osobitného zákona na škodu, ktorú spôsobil exekútor, alebo jeho zamestnanec pri výkone
exekučnej činnosti prichádza do úvahy iba vtedy, ak táto zodpovednosť uvedených subjektov je
predmetom úpravy osobitného zákona. Osobitným zákonom v súčasnej dobe je treba rozumieť zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Je pravdou, že ani
analýza ustanovenia osobitného zákona vyššie uvedený vzťah exekučného poriadku a osobitného
zákona nedáva jednoznačnú odpoveď, ktorý subjekt bude zodpovedať za škodu spôsobenú exekučnou
činnosťou, nehovoriac o tom, že ak považujeme exekučnú činnosť za činnosť, ktorou štát zabezpečuje
ústavné právo na súdnu ochranu (čo opakovane Ústavný súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach),
prenášanie zodpovednosti vzťahu oprávnený - povinný a štát na exekútora, je zrejmé narušením
ústavného vzťahu zodpovednosti štátu za bezporuchové naplnenie ústavných povinností a z toho
vyplývajúcich dôsledkov. Teoretická možnosť rôzneho výkladu vyplýva predovšetkým z toho, že osobitný
zákon vo svojich ustanoveniach sa o zodpovednosti exekútora exprecis verbis nezmieňuje. Právna
úprava zodpovednosti za škodu ako takej je preto ponechaná výlučne na úpravu v exekučnom poriadku.
Iba ustanovenie § 4 ods. 2 bod 3 uvedeného osobitného zákona určuje ako orgán konajúci v mene štátu
vo veci náhrady škody, ktorú spôsobil exekútor pri výkone exekučnej činnosti, Ministerstvo spravodlivosti.
Z uvedeného zrejme vyplýva, že osobitný zákon predpokladá (hoci to exprecis verbis neupravuje),
že zodpovedným subjektom vo vzťahu k účastníkovi konania, alebo inej tretej osobe, ktorej vznikne
škoda exekučnou činnosťou súdneho exekútora je štát. Vzhľadom však na vyššie uvedený vzťah
osobitného zákona a právnej úpravy v exekučnom poriadku, takýto záver nemá jednoznačnú oporu v
platnej právnej úprave (§ 33 ods. 1 „...exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo
jeho zamestnanec...“), a to napriek tomu, že aj ďalšie ustanovenia osobitného zákona, ktoré upravujú
regresnú náhradu štátu (§ 21 nasl.) nasvedčujú tomu, že osobe, ktorej vznikla škoda pri exekučnej
činnosti vzniká zodpovednostný vzťah k štátu a nie k exekútorovi. Napriek uvedeným nedôslednostiam
platnej právnej úpravy je však treba mať za to, že právna úprava zodpovednosti za škodu v exekučnom
poriadku a právna úprava (a to aj vo vzťahu ku škode, ktorá vznikla exekučnou činnosťou) v zákone č.



514/2003 Z.z. sú samostatnými a na sebe nezávislými právnym úpravami, prepojenými iba regresnou
náhradou.

Ak vezmeme do úvahy predpoklady zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, dospejeme k nasledovným záverom:

Predmetom právnej úpravy osobitného zákona je okrem iného zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1), pričom uvedený zákon definuje výkon verejnej
moci v ust. § 2 písm. a/ ako „výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb, alebo právnických osôb.“

Za orgán verejnej moci považuje (okrem iného) štátny orgán.

Predpokladom zodpovednosti štátu, podľa uvedeného zákona (v spojení s § 3 ods. 1 písm. a/, d/) je:
existencia škody, vznik škody ako dôsledok nezákonného rozhodnutia, alebo úradného postupu verejnej
moci pri rozhodovaní alebo postupe o právach, právnom chránených záujmoch a povinnostiach.

V uvedených súvislostiach, vo vzťahu k postaveniu exekúcie pri exekučnej činnosti treba uzavrieť,
že súdny exekútor je subjekt, na ktorého štát preniesol časť svojich právomocí. Toho dôsledkom je,
že exekútor ako verejný činiteľ pri výkone exekučnej činnosti plní úlohy štátu. Preto sú naplnené
predpoklady o zodpovednosti za škodu spôsobenú touto činnosťou podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

S prihliadnutím aj na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. nemá ustanovenia, ktoré by vylučovali zodpovednosť
nejakého subjektu za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou, vyššie uvedený  záver neovplyvní ani
znenie ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „ak osobitný zákon 3a neustanovuje
inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, kto ju spôsobil, on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s
činnosťou podľa tohto zákon“.

Je potrebné dodať, že zodpovednosť štátu sa nevzťahuje na všetku činnosť exekútora, ale len na
exekučnú činnosť, za ktorú treba považovať činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až 194 EP.
Zodpovednosť štátu však nebude prichádzať do úvahy, ak táto vyplynie zo vzťahov vyplývajúcich z
dohody o zmluvnej odmene uzavretej podľa § 17 ods. 1 Vyhl. č. 288/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov.

Uvedené závery však neznamenajú, že by exekútor za škodu, ktorú spôsobí exekučnou činnosťou vôbec
nezodpovedal. Je preto potrebné venovať pozornosť predpokladom zodpovednosti exekútora za škodu.

Podľa Exekučného poriadku prichádza do úvahy ako subjekt zodpovedný za škodu: 1/ exekútor, 2/
zástupca, alebo náhradník exekútora, 3/ zamestnanec exekútora.

Existencia viacerých subjektov nastoľuje nielen otázku ich vzťahu k tretím osobám, ale aj otázku
vnútorného vzťahu týchto osôb.

Vo všeobecnej časti komentára zaoberajúcim sa zodpovednosťou exekútora, nie je možné bez
povšimnutia obísť ust. § 7 zákl č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok.  Podľa týchto
ustanovení

„1/ Justičná pokladnica pôsobí, ako vecne a miestne príslušný súd. 2/ Justičná pokladnica nariaďuje
a uskutočňuje výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy a prikázaním pohľadávky. Justičná pokladnica
poverí súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na vymoženie súdnej pohľadávky predajom hnuteľných
vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľností, predajom obchodného podielu a predajom
podniku.

3/ Úkony vykonané exekútorom podľa ods. 2 sa považujú za úkony justičnej pokladnice“.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak exekútor vykonáva exekúciu na základe poverenia justičnej
pokladnice, vo vzťahu k tretím osobám, zodpovedá za škodu iba štát.



Zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, alebo v súvislosti s ním,
je jednoznačne upravená v ust. § 33 ods. 1, ako objektívna zodpovednosť, bez zreteľa na zavinenie,
ktorej sa exekútor nemôže zbaviť. Predpokladom zodpovednosti je a/ vznik škody v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti, b/ porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti, c/ príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou.

Za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného  a ktorú je možné
vyjadriť v peniazoch a jeho možné ju napraviť majetkovým plnením. Škodou je aj ušlý zisk. Čo sa
považuje za exekučnú činnosť bolo už uvedené a vyplýva to zo zákona. Za porušenie povinnosti vo
vzťahu k zodpovednosti exekútora sa považuje nielen porušenie ustanovení exekučného poriadku,
ale aj porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na exekučné konanie, ako
aj porušenie povinností vyplývajúcich z iných právnych predpisov, ako aj zo zmluvných dojednaní
exekútora a účastníkov konania.

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou
môže byť súčasne štát podľa zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako aj súdny exekútor. V prípade naplnenia predpokladov na strane oboch do
úvahy prichádzajúcich ostatných zodpovedných subjektov, bude len na poškodenom, voči ktorému
zodpovednému subjektu  nárok uplatní resp. či tento uplatní súčasne voči obidvom subjektom.  Pri
uplatnení práva voči obom subjektom však treba dodržať odlišný procesný postup pri uplatňovaní podľa
§ 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. Tým však nie je dotknutý prípadný regresný nárok štátu voči súdnemu
exekútorovi podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/ Zákona č.  514/2003 Z.z.

Z uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ okresný súd nepovažuje súdneho exekútora za zodpovedný
subjekt (pasívne legitimovaného), jeho právny názor nevyplýva zo zákonnej úpravy, pretože nevykladá
zákonnú úpravu jednotlivo, zároveň aj vo vzájomných súvislostiach.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/11/2010", "guid": "9e4712e5-829c-483a-86b2-2e1105b5bc95:e5f3ba41-5135-4189-9fc2-0d2309c59c15", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}], "citovane_v": []}