Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1361/2014 z 26. 1. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 26. januára 2015, sp. zn. 14Co/1361/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6912213645.1
Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/1361/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6912213645.1 | 2015-01-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9df0874-7df6-46fa-a666-e78e6640ae5c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213645.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1361/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213645.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota, č. k. 8C/287/2012 - 40 zo dňa 21. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a nemajetkovú ujmu zamietol. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

Okresný súd posúdil návrh žalobcu vo veci samej a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
v danej veci nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu stanovené ustanovením
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok na náhradu škody spolu s nárokom na nemajetkovú ujmu na
základe tej skutočnosti, že  v konkrétnom  exekučnom  konaní  nerozhodol  okresný  súd  v  zákonnej
15-dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora, a tým došlo k vzniku škody na strane navrhovateľa na
základe nesprávneho úradného postupu súdu. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil,
že v konaní, ktoré bolo vedené na okresnom súde pod č. 3Er/151/2010 súdny exekútor podal žiadosť
o udelenie poverenia dňa 02. 02. 2010, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. O  žiadosti  súdneho  exekútora  o  vydanie  poverenia
súd   rozhodol   uznesením   zo  dňa   24. 09. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie pri aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ Exekučného poriadok exekučný súd lehotou 15 dní  nebol viazaný. Vzhľadom k tomu, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, prvostupňový súd ustálil, že navrhovateľ nepreukázal
jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na
nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup okresného súdu. Z týchto dôvodov sa súd v ďalšom
konaní ani nezaoberal skúmaním otázky, či na strane žalobcu týmto prípadným nesprávnym úradným
postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k prieťahom



v súdnom konaní poukázal na to, že nie je možné konštatovať, že v danej veci došlo k prieťahom v
konaní, pričom toto oprávnenie má len ústavný súd, pričom poukázal aj na ustálenú judikatúru ústavného
súdu, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (ÚS 46/01, I.ÚS 66/02, II.ÚS
57/01). Poukázal na prax žalobcu, ktorý podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko
tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúcie na základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov
a týmto de facto znemožňuje rozhodnúť súdom v primeraných lehotách, pričom návrhy na exekúcie
podáva opakovane a aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, že navrhovateľom používané
exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie
poverenia zamietajú. Okresný súd konštatoval, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného
konania nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným
prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň
musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však
v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti,  nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný
súd preto nemal vec meritórne prejednať. Vo vzťahu k majetkovej škode v odvolaní namietal, že
súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje, pričom v tejto časti
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Okrem iného ďalej namietal, že
nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný). Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.



Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedeného v odvolaní odvolací súd
nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k
návrhu a uvedené vyjadrenie mu bolo doručené so samotným rozsudkom vo veci samej, toto tvrdenie
žalobcu je síce pravdivé, avšak odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný doručil vyjadrenie k žalobe
okresnému súdu dňa 19. 05. 2014, pričom súd vytýčil termín pojednávania na deň 21. 05. 2014.
Odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že žalovaný v
obdobných súdnych sporoch podáva v zásade rovnaké vyjadrenie k žalobám žalobcu, pričom žalobcovi
je nepochybne známy obsah vyjadrení žalovaného k žalobám žalobcu, ktorými sa domáha plnenia
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorým mal
vzniknúť žalobcovi tým, že súd v exekučnom konaní nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti. Za danej situácie nemožno
prvostupňovému súdu vyčítať nesprávny procesný postup s prihliadnutím aj k tomu, že žalobca bol na
pojednávanie riadne predvolaný, keď právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie
dňa 15. 05. 2014, pojednávanie sa uskutočnilo dňa 21. 05. 2014 a je zrejmé, že bola dodržaná lehota v
zmysle § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobcovi nič nebránilo, keďže mal dostatok času
na prípravu na pojednávanie, dostaviť sa na pojednávanie a oboznámiť sa aj s vyjadrením žalovaného,
ktoré však ku dňu pojednávania bolo súdu doručené len e-mailom.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 21. 05. 2014, účastníci na
toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil. Keďže žalobca sa z
neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý sa pojednávania
zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na súdne pojednávanie sa
dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie veci bez jeho prítomnosti
na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované za postup súdu, ktorým
by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu,
listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Práve zo správania sa
žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v marení postupu súdu
prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu, že na pojednávanie sa nedostavil ani
žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a zároveň uviedol, že nežiada o odročenie
pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby  vec  v  zmysle  § 101  ods. 2  O. s. p.

Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora,  ktorou požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Argumentácia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu



spočívala v predovšetkým v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty. Súdna prax je ustálená na závere, že lehota
15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak exekučný súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a súd musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie
(viď  uznesenia  Ústavného  súdu  SR  sp.  zn.  II. ÚS/243/2013,         IV. ÚS/605/2012). Za
situácie, že okresný súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
02. 02. 2010 a exekučný súd uznesením zo dňa 24. 09. 2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom súd predtým požiadal o súčinnosť súdneho exekútora
a rozhodcovský súd po doplnení podkladov od rozhodcovského súdu, ktoré boli súdu doručené dňa
22. 09. 2014 exekučný súd bezodkladne dňa 24. 09. 2010 o žiadosti súdneho exekútora  rozhodol;
uznesenie  zo  dňa  24. 09. 2010 bolo účastníkom exekučného konania doručované v primeranej
lehote, preto uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v
konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého
exekučného titulu, pričom odvolací súd uvádza, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré
žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne
potrebná na vykonanie tejto činnosti (viď uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS
606/2012, II.ÚS 245/2013). Odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ okresný súd skúmal exekučný titul,
postupoval v súlade s ustanovením§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, teda bol oprávnený preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Keďže preskúmaním exekučného titulu vo forme rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že tento
exekučný titul je v rozpore so zákonom, dospel exekučný súd k správnemu záveru, že v danej veci nie
sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd naviac poukazuje
na to, hoci oprávnený voči tomuto uzneseniu podal odvolanie, následne toto odvolanie zobral späť a
odvolací súd uznesením č. k. 1CoE/126/2012 - 49 zo dňa 21. 03. 2012 odvolacie konanie zastavil.
Následne exekučný súd uznesením č. k. 3Er/151/2010 - 50 zo dňa 15. 08. 2012 exekúciu zastavil.
Žalobca teda nevyužil riadne opravné prostriedky a riadnym inštančným postupom sa nedomáhal zmeny,
resp. zrušenia uznesenia, ktorým súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a až následne sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

K námietke žalobcu v odvolaní, že súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla na
udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov, odvolací súd na zdôraznenie správnosti
záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je zodpovednosť objektívna, bez
zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je
jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich
predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy
štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ak prvý a jeden z
rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní
zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že okresný súd postupoval v súlade so
zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, nebol teda zistený jeden zo základných
predpokladov vzniku zodpovednosti a preto okresný súd sa dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi
vzniku zodpovednosti a teda existenciou škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným
postupom a touto škodou.

K ďalšej námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že žalobca hodlal pred súdom prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom
znaleckého posudku, odvolací súd uvádza, že žalobcovi nič nebránilo tieto dôkazy súdu predložiť
s prihliadnutím už na hore zistené skutočnosti, že žalobca bol na pojednávanie riadne predvolaný.
Napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie sa na toto pojednávanie nedostavil. Okrem toho, keďže
žalobca už v žalobe tvrdil vznik majetkovej škody, musel si byť vedomý výšky tejto majetkovej škody, a
teda už v čase podania žaloby na súd musel disponovať dôkazmi preukazujúcimi výšku škody. Keďže
však za situácie, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup ako základný predpoklad vzniku



zodpovednosti, nebolo dôvodné zaoberať sa ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda aj
výškou škody.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci  výrok  o  náhrade  trov  prvostupňového  konania  (§ 206 ods. 2, 3
O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.