Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/66/2016 z 10. 11. 2016
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 10. novembra 2016, sp. zn. 24S/66/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6016200575.1
Krajský súd Banská Bystrica | 24S/66/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6016200575.1 | 2016-11-10 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, § 2 zákona č. 595/2003 Z. z., zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 48 ods. 1 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b383ea1-6f9f-41db-b01a-327e0820f93e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6016200575.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/66/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200575
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6016200575.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov
senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu BERGER STROJE, spol.
s r.o. v likvidácii, Kremnička 3, 974 05 Banská Bystrica 5, zastúpeného DEDÁK & Partners, s.r.o.,
Karadžičova 2, Twin City, Blok A, 811 09 Bratislava proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102793936/2016 zo dňa 22. marca 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 102793936/2016 zo dňa
22. marca 2016 spolu s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica číslo: 1032812/2015 z 25. júna
2016  z r u š u j e  a vec vracia  žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi   p r i z n á v a  proti žalovanému úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Administratívne konanie. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov za
zdaňovacie obdobie roku 2007. O výsledku daňovej kontroly bol spísaný protokol z daňovej kontroly č.
340570/2015 zo dňa 24.4.2015. Výsledkom daňovej kontroly bolo, že správca dane zistil, že daňovník
priznal daňovú povinnosť v nižšej výške a rozdielom dane bola čiastka  123 251,78 Eur. Žalobca využil
svoje právo a vyjadril sa k protokolu z daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote. Správca dane so
žalobcom ústne prejednal jeho námietky.

2. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím 1032812/2015 zo dňa 25.6.2015 žalobcovi vyrubil za
zdaňovacie obdobie roku 2007 rozdiel dane z príjmov  v sume 123 251,78 Eur, pričom suma dane, ktorú
žalobcu vykázal v podanom daňovom konaní doručeným 31.8.2008 bola 22 390 176.-Sk a suma zistená
správcom v daňovom vyrubovacom konaní bola 26 103 258.-Sk, rozdiel v sume dane celkom 3 713 082.-
Sk, čo je v prepočte 123 251,78 Eur. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým,  že o výsledku daňovej kontroly
bol vyhotovený protokol, voči ktorému podal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom nesúhlasil so závermi
kontroly, ale nevedel predložiť žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia. Vyrubovacie konanie v
zmysle § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. začalo 28.4.2015. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým,
že v rámci vyrubovacieho konania opätovne vyhodnotil dôkazy získané počas výkonu daňovej kontroly
uvedené v protokole z daňovej kontroly a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, ako aj vyjadrenia žalobcu k nim. Nakoľko nesúhlasné stanovisko daňového subjektu k
záverom kontroly neobsahovalo relevantné dôkazy k výsledkom kontroly, správca dane vo vyrubovacom
konaní neupravil zistenia uvedené v protokole, o čom oboznámil daňový subjekt a spísal o tom zápisnicu
o ústnom pojednávaní 10.6.2015. Podľa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo preukázané,
že žalobca bol plnoprávnym výrobcom  a až do času, kým bol predmetom predaja, vykonával všetky
podnikateľské a prevádzkové činnosti spojené s chodom spoločnosti. Vyrábal produkty značky HIAB na
základe dlhodobej zmluvy s materskou spoločnosťou. V roku 2007 HIAB Corporation, Helsinky, Fínsko
oslovila materskú spoločnosť žalobcu, t. j. 100% spoločníka žalobcu, ktorou bola spoločnosť Fridrich



Berger Geselschaft m.b.H,  Rakúska republika, s ktorou dojednali podmienky predaja. Boli predané
aktíva žalobcu a to v júni 2007. Predajom aktív žalobca stratil právo na podnikanie so sortimentom firmy
HIAB, ktorý dovtedy tvoril 100% tržieb z predaja výrobkov a 95% tržieb z predaja služieb a tým významnú
časť zisku. Ďalej dôvodil tým, že podľa § 2 písm. n) až r) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sa
žalobca a materská spoločnosť považujú za zahraničné závislé osoby. Materská spoločnosť je 100%
vlastníkom žalobcu a rovnako 95% vlastníkom Berger - Foco Handels, m.b.H, Rakúska republika. Preto
boli preverované transakcie medzi týmito spoločnosťami z hľadiska dodržiavania princípu nezávislého
vzťahu v nadväznosti na §17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov. Podľa § 17 ods.5 zákona o
dani z príjmov súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri
vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane cien za poskytnuté služby,
pôžičky a úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných
vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane alebo zvýšil daňovú stratu. Na daný prípad bolo
potrebné aplikovať aj článok 9 Zmluvy uzatvorenej medzi Československou socialistickou republikou a
Rakúskou republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v obore daní z príjmu a z majetku č.18/1984
Zb. (ďalej aj „Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom“). Ďalej dôvodil tým, že vychádzal
z článku 31 ods. 2 Viedenského dohovoru a zobral do úvahy komentár k modelovej zmluve OECD
v obore dani z príjmov a majetku a to konkrétne k článku 9.V. ods. 1, kde sa uvádza, že Smernica
OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní reprezentuje medzinárodne
dohodnuté princípy a poskytuje smernicu pre aplikáciu princípov nezávislého vzťahu. Je všeobecne
uznávaným návodom ako tento princíp aplikovať. Odporúčania prijala aj Vláda Slovenskej republiky
a v súlade s jej uznesením č. 428 minister financií vydal opatrenie č. 1/6-651/1997, ktorým bola táto
smernica prikázaná na publikovanie. Ďalej dôvodil tým, že žalobca porušil § 17 ods. 2, písm. a) zákona
č. 593/2003 Z. z. tým, že nesprávne uviedol na riadku 130 daňového priznania - výdavky (náklady),
ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona, alebo ktoré boli vynaložené v rozpore s § 19
zákona, okrem súm uvedených na riadku 140, 150 a 180 (tabuľka A-časť III.) sumu 26 291 796.-Sk,
pričom uviedol, aj  z akých položiek sa v zmysle pomocnej tabuľky výpočtov mala skladať. Poukázal na
to, že podľa Smernice OECD bod 7.6 a 7.2.3. činnosť nemôže považovaná za službu vykonanú v rámci
skupiny podľa princípu nezávislého vzťahu, ak  by za takú činnosť nezávislá spoločnosť nebola ochotná
zaplatiť, alebo ju vykonať pre seba, ak jej ju vykonáva iná osoba v rámci skupiny alebo iná tretia osoba.
Každá platby by mala byť primeraná a podložená konkrétnymi a rozumne predpokladanými prínosmi,
ktoré možno očakávať. Bod 2.3 Smernice OECD oprávňuje správu daní  za účelom výpočtu daňovej
povinnosti upraviť účtovníctvo spoločnosti, ak v dôsledku špeciálnych vzťahov medzi spoločnosťami
účtovníctvo neodzrkadľuje správny zdaniteľný zisk vzniknutý v danom štáte. Tým, že žalobca na účte 518
999 účtoval 21 872 410.-Sk ale do daňového priznania si zahrnul len 2 432 603.-Sk skreslil základ dane
a tým daňovú povinnosť o 19 439 807.-Sk. Svedčí to o tom, že žalobca sám nepovažoval tieto výdavky
za potrebné na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a tým porušil zákon. Ďalej správca dane
dôvodil tým, že z dôkazov, ktoré mu boli predložené v rámci daňovej kontroly a ktoré sa týkajú predaja
podniku a vyplatení honorárov, vyplýva, že tieto neboli odôvodnené vzhľadom na charakter činnosti,
ktoré mali byť poskytované materskou spoločnosťou a rodinou Bergerovou žalobcovi a to aj rozhodnutím
jediného spoločníka pána Bergera o predaji aktív. Ďalej tie, ktoré sa týkajú skladu v Rakúsku, ktoré
neboli odôvodnené, pretože žalobca nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť v Rakúsku. Žalobca okrem faktúr
nevedel doložiť žiadne doklady o prijatých službách, a preto nie je možné uzavrieť, že žalobca týmito
službami získal hospodársky, či komerčný prínos. Preto tieto služby nespĺňajú náležitosti pre ich daňovú
uznateľnosť podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a ani podľa článku 9 Zmluvy o zamedzení
dvojitého zdanenia s Rakúskom. Preto správca dane zvýšil položky zvyšujúce výsledok hospodárenia
o sumu 19 439 807.-Sk. Ďalší dôvod nesprávnosti v údajoch v daňovom priznaní spočíval v tom, že
žalobca uvádzal, že mal pôžičku od spoločnosti vo Švajčiarsku na nákup pozemku a haly, avšak k
tomu nepredložil žiadnu dokumentáciu. Na účte úroky z pôžičiek bola zahrnutá dodávateľská faktúra od
dodávateľa INDUMASCHINEN AG, Industriesstrasse 15, CH - 8752 Nafels c/o Dr.KL.Landolt, Oberdort
zo dňa 11.6.2007 v sume 102 733,31 Sk. Podľa žalobcu materská spoločnosť túto zmluvu nenašla v
archíve a nevie sa k tomu vyjadriť. Kontrolovaný daný subjekt preto porušil § 21 zákona o dani z príjmu,
pretože nevedel preukázať opodstatnenosť  tohto výdavku na pôžičku. Úroky z pôžičky podľa správcu
dane neboli odôvodnené, pretože kontrolovaný daňový subjekt nevedel okrem faktúry predložiť žiadne
iné doklady o prijatej pôžičke ani nie je zrejmé, že žalobca touto službou v skutočnosti získal hospodársky
či komerčný prínos. Okrem toho, spoločnosť pozemok a halu podľa výpis z katastra nehnuteľností
vydražila v roku 1999 a záložné právo pre pohľadávku bolo zriadené v roku 2002. Z týchto dôvodov
je zrejmé, že služby, ktoré neboli uznané ako daňové výdavky, nespĺňajú náležitosti pre ich daňovú
uznateľnosť. Preto bol zvýšený hospodársky výsledok aj  o sumu 102 733,31 Sk.



3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že daňová kontrola bola vykonaná na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
roku 2007 na základe Oznámenia č.  9601401/5/2189589/2014/Srp z 26.5.2014 so zameraním na
transferované oceňovanie a uplatnenie Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskou republikou
s nadväznosti na § 69 ods. 5 daňového poriadku. Z výsledku daňovej kontroly vyplýva, že žalobca,
u ktorého mal 100% účasť rakúsky daňovník, bol v kontrolovanom zdaňovacom období predaný za
4 223 000.-Eur na základe zmluvy o kúpe aktív z 30.3.2007. Príjem z predaja spoločnosti bol v
plnej výške priznaný a zdanený na území Slovenskej republiky. K dosiahnutému príjmu boli priradené
náklady zaúčtované na účet 518 999-Os.nákup služieb - neuznané v sume 21 872 410.-Sk, z ktorých
žalobca pripočítal k výsledku hospodárenia len sumu 2 432 603.-Sk a rozdiel v sume 19 439 807.-Sk
ponechal v nákladoch. Išlo o rôzne poradenské služby v oblasti právnej, účtovnej, daňovej, výdavky
za nájom skladu, cestovné, prípravy projektov a iné výdavky zaúčtované na predmetný účet na
základe dodávateľských faktúr vystavených materskou spoločnosťou alebo refakturované materskou
spoločnosťou na základe ňou prijatých faktúr od externých firiem alebo na základe interných dokladov.
Z dôvodu nepreukázateľnosti a z dôvodu, že tieto výdavky nespĺňali podmienky pre ich uznateľnosť
podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a článku 9 ZZDZ uzatvorenej s Rakúskom, správca dane
o túto sumu zvýšil žalobcovi základ  dane. Z rovnakého dôvodu bol zvýšený základ dane o sumu
102 733,31Sk, čo je 3 410,12 Eur, ktorá predstavovala úroky z pôžičky zaúčtované do nákladov na
základe dodávateľskej faktúry od švajčiarskej spoločnosti. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že v zmysle §
17 ods. 5 zákona o dani z príjmov je súčasťou základu dane zahraničných závislých osôb aj rozdiel,
o ktorých sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a
úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch,
keď táto odchýlka znížila základ dane. Pri určení základu dane sa zahraničnej závislej osobe povoľuje
zahrnúť do daňových výdavkov aj pomernú časť výdavkov na služby vynaložené inou osobou, voči
ktorej je daňovník závislou osobou (napr. materskou spoločnosťou alebo niektorou so sesterských
spoločností), ale len ak služba preukázateľne súvisí s predmetom činnosti daňovníka, ak by si ju musel
objednať u nezávislých osôb alebo vykonať sám, keby mu ju neposkytla závislá osoba a ak cena
poskytnutej služby je v súlade s princípom nezávislého vzťahu.  Daňovník pritom musí preukázať
úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) vynaložených na túto službu pre všetkých jej odberateľov, ako aj kľúč
delenia celkovej hodnoty služby medzi jednotlivých jej užívateľov. Princíp nezávislého vzťahu je založený
na porovnávaní podmienok dohodnutých v obchodných vzťahoch alebo finančných vzťahoch medzi
zahraničnými osobami s podmienkami, ktoré by medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných
obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných okolností.

4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej dôvodil tým, že vzhľadom na okolnosti predaja
aktív vo všetkých štyroch krajinách naraz je zo spisového materiálu zrejmé, že správca dane objasňoval
kontrolované transakcie a zisťoval rozdiel podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, čo vyplýva zo
zápisníc o ústnych pojednávaniach a z protokolu z daňovej kontroly. Preukázané kontrolné zistenia a
vyhodnotenie dôkazov boli podkladom prvostupňového rozhodnutia. Správca dane nespochybnil príjem
z predaja aktív ale spochybnil výdavky spojené s predajom aktív. Žalobcu na výzvu správcu dane
oznámil, že spoločnosť nemala vypracovanú smernicu pre transferové oceňovanie a že v obchodných
vzťahoch používal obvyklé trhové ceny. Správca dane požiadal žalobcu na špecifikáciu rozpočtovaných
nákladov a zvláštnych druhov nákladov pre jednotlivých členov skupiny a pre špecifické oblasti činnosti
k nadnárodnej skupine (aké druhy subdodávok boli nakupované) Žalobca oznámil, že si to vyžiadal od
materskej spoločnosti, avšak toto nepredložil. Konateľ uviedol, že smernicu pre transferové oceňovanie
- iný postup nemajú vypracovanú a ešte ju nikto doteraz a to ani v Rakúsku nepožadoval. Tvrdil, že
základ dane bol kalkulovaný na základe podrobnej analýzy pripočítateľných a odpočítateľných položiek,
účtovná závierka bola auditovaná vrátane daňového priznania. Pokiaľ ide o zmluvu o pôžičke, túto
nepredložil. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol,  že žalobca v odvolaní tvrdil,
že predložil preklady dodávateľských faktúr a zmlúv, avšak zo zápisnice zo dňa 10.6.2015 vyplýva, že
išlo len o preklad časti niektorých zmlúv a korešpondenciu pána Fridricha Bergera s tretími osobami
a niektorých dodávateľských faktúr, ktorých čísla a sumy sa nezhodujú s číslami faktúr uvedenými v
protokole. Žalovaný ďalej v odôvodnení k odvolacej námietke, že žalobca platil materskej spoločnosti
výdavky súvisiace s dosiahnutými príjmami, keď tieto príjmy sú hlavným dôkazom pre uznanie výdavkov
do daňových výdavkov uviedol, že  z dohody zo dňa 20.12.2006, ktorá je súčasťou spisu vyplýva,
že žalobca platil materskej spoločnosti na základe hodinovej sadzby za vedenie podniku (57,50 Eur),



kontrolu a riadenie (45.-Eur), pomoc pracovníkom technického oddelenia a oddelenia odbytu a predaja
(42.-Eur), z ktorých by malo byť zrejmé, že  ide o služby, ktoré boli priradené k príjmom z predaja
aktív a ktoré podľa tvrdenia žalobcu dostatočne preveroval a zvážil, či si ich uplatní ako daňový
výdavok. Žalovaný ale dospel k tomu, že skutočnosť je taká, že žalobca si znížil základ dane o 19 439
807.-Sk a aj napriek tomu, že ani na základe výzvy správcu dane a viacerých ústnych pojednávaní
nepredložil žiadnu bližšiu analýzu, na základe ktorej by bolo zrejmé, z akého dôvodu ponechal
časť výdavkov súvisiacich s kontrolovanými transakciami v daňových výdavkoch. Nezdokumentoval
konkrétne výstupy z poskytnutých služieb, napr. zápisy z rokovaní, prezentácie, dokumenty, ktoré
podpisovali pracovníci v súvislosti s predmetnými službami, e-mailovú komunikáciu, t. j. nepredložil bližší
popis vykonávaných činností. Nepredložil dôkazy na základe ktorých by sa preukázalo, že fakturované
služby skutočne potreboval, a že v rámci skupiny boli poskytnuté iba jemu. Do zápisnice pritom uviedol,
že pri stanovení transferovej ceny používal metódu nezávislej trhovej ceny a že pre konateľa boli
vypracovávané týždenné a mesačné reporty, ktoré sa týkali plánu predaja na nasledovné obdobie -
aktualizácie, plán obchodných stretnutí na nasledujúci týždeň, zoznam navštívených alebo telefonicky
kontaktovaných zákazníkov/telemarketing, hodnotenie pracovných ciest z predchádzajúceho týždňa,
zoznamy neuhradených pohľadávok a mesačné reporty - mesačné závierky, výsledky hospodárenia
po strediskách. Správca dane opakovane žalobcu vyzýval na predloženie takýchto dokladov a tiež
analýzy týkajúcej sa pripočítateľných položiek, pričom žalobca deklaroval, že si tieto doklady vyžiadal
od materskej spoločnosti a že ich predloží. Napriek tomu, že  tvrdil, že materská spoločnosť  alokovala
celkové náklady s tým spojené na jednotlivé spriaznené firmy, žalobca v celom konaní nepreukázal
úhrnnú výšku nákladov za celú skupinu a kľúč, na základe ktorého došlo k prerozdeleniu celkových
nákladov na jednotlivých členov v skupine. Skutočnosť, že materská spoločnosť vystavila dobropisy za
nájomné, nie je dôvodom na to, aby ostatné služby deklarované v dodávateľských faktúrach boli uznané
za daňové výdavky.

5. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že  článok 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskou
republikou sa týka zdanenia zisku prepojených spoločností a aplikuje princíp nezávislého vzťahu. Ak
sa podmienky medzi prepojenými podnikmi v rámci ich ekonomických vzťahov líšia od podmienok,
ktoré by vznikli medzi nezávislými podnikmi, potom akýkoľvek zisk, ktorý by vznikol jednému z týchto
podnikov, mimo týchto podmienok, avšak v dôsledku týchto podmienok mu nevznikol, sa môže zahrnúť
do zisku daného podniku a príslušne zdaniť. Keďže žalobca na základe predložených dokladov a
podaných vysvetlení nezdokumentoval konkrétne výstupy z poskytnutých služieb, v dôsledku čoho
sa nepreukázalo, že mu tieto služby boli skutočne poskytnuté v takom rozsahu a takej výške, ako
je uvedené faktúrach, nebol dôvod, aby správca dane skúmal výšku transferovej ceny služieb, resp.
aby vypracovával vlastnú porovnávaciu analýzu. Preto sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane,
keď zvýšil daňovému subjektu základ dane o služby vo výške 19 439 807.-Sk z dôvodu, že nespĺňajú
podmienku uznateľnosti pre daňové účely v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a v zmysle
článku 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom. Rovnako sa žalovaný stotožnil so
závermi správcu dane, keď zvýšil žalobcovi základ dane o úroky z pôžičky, ktoré  sa vzťahovali k
pôžičke od švajčiarskej firmy na nákup pozemku a haly, pretože žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu
dane o tom, že úroky nesúviseli s predajom aktív, resp. že nejde o kontrolovanú transakciu súvisiacu
s obchodnými vzťahmi, s aktivitami materskej spoločnosti. Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu o
tom, že si splnil svoje povinnosti predložením účtovnej dokumentácie uviedol, že daňový subjekt musí
vedieť podľa § 24 daňového poriadku preukázať všetky položky, ktorými si transformuje, teda zvyšuje
alebo znižuje účtovný výsledok hospodárenia pred zdanením, čo žalobca neurobil. K návrhu žalobcu,
aby správca dane urobil medziročné porovnanie dosiahnutých zdaniteľných príjmov a vynaložených
daňových výdavkov, uviedol, že takéto porovnanie by neodrážalo objektívne zhodnotenie dosiahnutého
základu dane,  pretože v kontrolovanom zdaňovacom období nešlo o dosiahnutie zdaniteľných príjmov
a vynaloženie výdavkov z bežnej podnikateľskej činnosti ale o dosiahnutie mimoriadnych príjmov, ku
ktorým boli priradené sporné výdavky. K návrhu žalobcu, aby správca dane získal podklady od rakúskej
daňovej správy prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií uviedol, že daňovník počas celého
konania tvrdil, že materská spoločnosť si dala námahu s rozvrhnutím celkových príjmov do jednotlivých
dcérskych spoločností a zároveň rozkalkulovala a prefakturovala náklady s tým spojené na jednotlivé
spriaznené firmy. Podľa žalovaného sa žalobca nesprávne domnieva, že dôkazné bremeno je na strane
správcu dane. Povinnosť správcu dane zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane aj
bez návrhu daňového subjektu, nemožno chápať tak, že správca dane je povinný obstarať vlastnou
činnosťou dôkazy týkajúce sa daňovým subjektom tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Správca dane postupoval so žalobcom



v úzkej súčinnosti, hodnotil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor aj počas
daňovej kontroly aj vo  vyrubovacom konaní, aby preukázal svoje tvrdenia. Správca dane všetky použité
prostriedky zameral na to, aby správne vyrubil daň.

6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k námietke zániku práva vyrubiť daň uviedol, že tak podľa § 45
ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.  ako aj podľa § 69 ods. 5 daňového poriadku pri uplatnení medzinárodných
zmlúv v oblasti daní možno daň vyrubiť najneskôr do 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť
podať daňové priznanie. Správca dane oznámil daňovníkovi daňovú kontrolu zameranú na transferové
oceňovanie a uplatnenie Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia v nadväznosti na § 69 ods. 5 daňového
poriadku, a preto nepostupoval pri výkone kontroly v rozpore s daňovým poriadkom. Daňovú kontrolu
vykonal v zákonnej lehote, a preto túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. Žalovaný uzavrel,
že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane postupoval v súlade so
zákonom. Za zistený skutkový stav možno považovať aj to, že daňový orgán príde k záveru, že daňový
subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, pretože na daňovom subjekte leží
dôkazné bremeno. To znamená, že daňový subjekt má povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenia doložiť dôkazmi.
Zároveň ide o právo preukázať tvrdené skutočnosti, ktoré žalobca nevyužil. Napriek tomu, že tvrdil, že
išlo o ceny obvyklé, svoje tvrdenie žiadnym relevantným dôkazom nezdokumentoval. Preto žalovaný
rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

7. Žalobca sa žalobou podanou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie
žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca nesprávne aplikoval a interpretoval § 17 ods. 5 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov ako aj článok 9 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a
Rakúskou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia vyhlásenej zbierke zákonov pod č. 48/1979 Zb.
a v rozpore s § 1 ods. 2 a článkom 32 Viedenského dohovoru č. 15/1988 Zb. nesprávne aplikoval
prvú časť smernice OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti. Žalobcu tým ukrátil
na jeho právach tak, že mu bol v dôsledku nezákonného rozhodnutia vyrubený rozdiel dane v sume
123 251,78 Eur, čím bolo zasiahnuté do jeho majetkových práv. Žalobca v žalobe uviedol, že patrí do
podnikateľskej skupiny „Berger Maschinen“ (ďalej len skupina Berger). Jeho materskou spoločnosťou
je Fridrich Berger Geschaft MbH so sídlom v Rakúsku ako jediný vlastník obchodného podielu žalobcu.
Materská spoločnosť mala od roku 1991 uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou zo skupiny HIAB,
jedného z najväčších svetových dodávateľov súčiastok a polovýrobkov zdvíhacej techniky. Od nej ich
nakupovala a následne montovala do hotových žeriavov. Prostredníctvom dcérskej spoločnosti tak
robila aj na Slovensku, v Českej republike,  Maďarsku, Chorvátsku a Slovinsku. Materská spoločnosť
pre žalobcu zabezpečovala dodávku tovaru za štandardné cenníkové ceny, poradenstvo pri príprave
projektov a výpočtov a daňové poradenstvo. Iná spoločnosť zo skupiny Berger a to Berger Foco
Handels, m.b.H, Rakúska republika žalobcovi poskytovala prenájom výrobnej haly v Banskej Bystrici.
Spoločnosť HIAB vypovedala zmluvu s materskou spoločnosťou, pretože mala záujem vytvoriť vlastné
distribučné siete. Nakoľko bolo pre ňu výhodnejšie prevziať existujúce podniky skupiny Berger s
vlastným technickým zázemím, know-how, okruhom zákazníkov a vyškoleným personálom, ako budovať
vlastnú distribučnú sieť nanovo, kúpila v roku 2007 podniky skupiny Berger vo všetkých uvedených
krajinách. Zmluvou o kúpe aktív zo 30. júla 2007 tak žalobca predal svoje aktíva spoločnosti HIAB
spol. s r.o. za kúpnu cenu 4 223 203.-Eur, ktorá bola príjmom na Slovensku. Bola rozvrhnutá na časť
zodpovedajúcu hodnote prevádzaných aktív vo výške 883 000.-Eur a časť zodpovedajúcu hodnote
potenciálu budúcich výnosov vo výške 3 340 203.-Eur. Vzhľadom na významný strategický rozmer
transakcie, t.j. predaja všetkých dcérskych spoločností v dotknutých krajinách, boli rokovania o predaji
aktív žalobcu súčasťou komplexných rokovaní na úrovni materských spoločností skupiny Berger a HIAB.
Takisto to bolo so samotnou prípravou na transakciu zo strany skupiny Berger. Žalobca ako ostatné
dcérske spoločnosti boli vysoko špecializované výrobno-obchodné spoločnosti bez personálnych a
odborných kapacít umožňujúcich prípravu tak komplexnej obchodnej transakcie vybočujúcej z rámca
jeho bežných prevádzkových aktivít. Celá transakcia si vyžiadala množstvo koordinačnej práce,
obchodného, právneho, daňového a účtovného poradenstva a technickej a manažérskej podpory
vedenia skupiny Berger, t. j. materskej spoločnosti a rodiny Bergerovej. Náklady na takto poskytnuté
služby preto materská spoločnosť dodatočne vyúčtovala jednotlivým dcérskym spoločnostiam tak, aby
zodpovedali kúpnej cene za podnik dcérskej spoločnosti v príslušnej krajine. Keďže žalobca bol podľa
podmienok zmluvy povinný ukončiť podnikateľskú aktivitu v dovtedajšom zameraní, t. j. výrobu a predaj
žeriavov, materská spoločnosť musela žalobcovi dofakturovať aj náklady za všetky aktivity a projekty,



ktoré boli dovtedy otvorené a časovo neviazané. Takýmto spôsobom boli žalobcovi v celkovej výške
vyfakturované náklady v celkovej výške 21 872 410.-Sk, čo je 726 031.-Eur.

8. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a
zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov, zo skutkového stavu zisteného nedostatočne
na posúdenie veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a bolo vydané v konaní postihnutým
takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť.

9. Žalobca v žalobe opísal priebeh konania predchádzajúceho napadnutému rozhodnutiu a ako dôvody
nezákonnosti uplatnil nasledovné: daňový poriadok nedáva správcovi dane inú možnosť v prípade, že
si daňovník nesplní niektorú zo zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno správne určiť daň
ako postupovať podľa § 48 ods. 1 daňového poriadku a zistiť základ dane a daň určiť podľa pomôcok.
Žalobca bol správcom dane tak aj poučený, t.j. že ak neumožní vykonať daňovú kontrolu, resp. si nesplní
pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho
nebude možné správne zistiť daň, bude správca dane oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa
pomôcok. Správca dane opakovane vyzval žalobcu na predloženie dokladov a opakovane ho poučil
o tom, že nepredloženie dokumentov môže mať za následok určenie dane podľa pomôcok. Preto, ak
správca dane mal za to, že žalobca nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, mal daňovú kontrolu ukončiť
a pristúpiť k určeniu  dane podľa pomôcok. To však neurobil. Preto pochybil. Pri určení dane podľa
pomôcok správca použije aj také pomôcky, ktoré si zaobstará sám bez súčinnosti s daňovníkom a je
povinný prihliadnuť aj na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním
neboli uplatnené. Správca dane zistil, že žalobca nemá požadované doklady k dispozícii a napriek svojej
opakovanej snahe ich od materskej spoločnosti ani nevie získať. Pri určovaní dane podľa pomôcok by
bol povinný získať tieto podklady správca dane. Správca dane pokračoval v konaní aj napriek tomu, že
nastali okolnosti, ktoré predpokladá § 48 ods. 1, písm. c) daňového poriadku, čím zaťažil konanie takou
vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

10. Ďalším žalobným dôvodom malo byť to, že aj ak by vyššie popísaný postup žalovaného bol v súlade
so zákonom, rozhodnutie nebolo správne, keď bolo založené na tom, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a nemožno ho ponímať extenzívne.
Poukázal na rozhodnutie NS SR, podľa ktorého „Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a
tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno“. „Je nevyhnutné rozlišovať okruh
dôkazov, ktorý daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia  od následného
forénzneho  dokazovania“. Navyše aj samotná smernica, na ktorú sa odvolávajú správne orgány v
napadnutých rozhodnutiach v bode 4.13 hovorí, že „v krajinách, kde bremeno dôkazu znáša daňovník,
prichádza často do úvahy aj prenesenie bremena“ a článok 4.16 ustanovuje, že „v praxi by v žiadnej
krajine nemalo prísť k zneužitiu bremena dôkazu ani správou daní ani daňovníkom“ a ani správa daní
ani daňovník sa nemajú spoliehať na bremeno dôkazu. Ďalej poukázal na piatu kapitolu Smernice
OECD s tým, že podľa zákona č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe
daní (výmena informácií na žiadosť, simultánna daňová kontrola). Tieto simultánne daňové kontroly
odporúča použiť aj Smernica OECD najmä vtedy, keď sú informácie prichádzajúce z tretích krajín
kľúčové.  Žalobca poukazoval na to, že prvostupňový správca dane nemal pochybnosti o reálnosti
prijatých služieb, keďže konštatoval, že nie je zrejmé, že by  spoločnosť získala službou od materskej
spoločnosti hospodársky či komerčný prínos, resp. že neboli odôvodnené, nakoľko kontrolovaný
subjekt nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť v Rakúsku a žalovaný v odôvodnení konštatoval, že žalobca
nezdokumentoval výstupy poskytnutých služieb. Žalobca podľa jeho názoru predložil všetky doklady,
ktoré mal k dispozícii, faktúry s popisom jednotlivých služieb a ďalšie, ktoré si vyžiadal od materskej
spoločnosti, zmluvy, e-maily. Konateľ vo svojej výpovedi vypovedal, že materská spoločnosť poskytovala
žalobcovi služby uvedené na faktúre, čo on odsúhlasil, ale už nevie, kde sa nachádzajú podklady.
Neprimerané je aj to, že sa od žalobcu požaduje predloženie výstupov z poskytnutých služieb v roku
2007 až v čase daňovej kontroly. Nejde o žiadne dokumenty, pri ktorých osobitné zákony upravovali
povinnosť ich archivácie, ako je to napríklad pri účtovných a mzdových dokladoch. Nehovoriac o tom,
že mnohé z týchto služieb boli poskytnuté formou osobného poradenstva, rokovania, konferencie,
telefonických rozhovorov. Tieto dokumenty má materská spoločnosť, od ktorej ich neúspešne žiadal. Je
logické, že doklady preukazujúce rozdelenie nákladov a stanovenie transferových cien sa nachádzajú
v materskej spoločnosti. Ak mal žalovaný pochybnosti o správnosti poskytnutia služieb alebo o rozsahu
ich poskytnutia alebo ich cene, mal si ďalšie dôkazy zabezpečiť sám.



11. Ďalším dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia je to, že žalobca               v preskúmavanom
konaní preukázal, že pôžička, z ktorej platil úroky v roku 2007, nebola poskytnutá v rámci skupiny
Berger, a preto nebol povinný preukazovať správnosť stanovenia výšky úrokov s ohľadom na transferové
oceňovanie. To, že príslušnú zmluvu o pôžičke už nemá k dispozícii, nie je porušením žiadnej zákonom
uloženej povinnosti, pretože bola už splatená. Preto nemožno súhlasiť, že žalovaný tak rozhodol na
základe pochybností správcu dane, pretože ak správca dane mal pochybnosti, mal si dôkazy zabezpečiť
sám. Rozhodnutie týkajúce sa neuznania výdavkov na pôžičku ako daňových výdavkov vychádza zo
skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu a ktorý je nedostatočný na posúdenie veci. Žalobca
vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nemal dôvod preukazovať, že pôžička súvisí s predajom
podniku a aktivitami materskej spoločnosti, keďže sám tvrdil, že s nimi nijako nesúvisí. Ak správca dane
mal pochybnosti o daňovej uznateľnosti úroku z pôžičky, mal ich zahrnúť do základu dane na základe
§ 17 ods. 2, písm. a) zákona o dani z príjmov v znení z roku 2007 medzi sumy, ktoré nemožno zahrnúť
do daňových výdavkov a nie podľa § 17 ods. 5, ktorý sa týka úpravy základu dane výlučne z dôvodu
nesprávne stanovených transferových cien. To už však v roku 2014 spraviť nemohol, pretože právo
vyrubiť daň pri uplatnení tohto ustanovenia už zaniklo.

12. Ďalším dôvodom nezákonnosti podľa žaloby bolo nesprávne právne posúdenie spočívajúce v tom,
že v zmysle § 17 ods. 5 v znení účinnom pred 1. januárom 2015, ktoré sa vzťahovalo na daň z príjmov v
roku 2007 súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby,   je aj rozdiel o ktorý sa ceny pri vzájomných
obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery,
líšia do cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom
tento rozdiel znížil základ dane alebo zvýšil daňovú stratu. Zahraničnú závislú osobu v roku 2007 zákon
o dani z príjmov definoval „ako vzájomne prepojenú tuzemskú fyzickú osobu alebo tuzemskú právnickú
osobu so zahraničnou fyzickou osobou, alebo zahraničnou právnickou osobou spôsobom podľa písm.
n)“. Teda predmetnými obchodným vzťahmi zahraničných závislých osôb môžu byť iba vzájomné
obchodné vzťahy medzi tuzemskými osobami, ktoré sú kvalifikovane (ekonomicky, personálne alebo
inak) prepojené so zahraničnými osobami. Ani materská spoločnosť, a ani spoločnosť, ktorá poskytla
pôžičku však tuzemskými osobami nie sú. Správca dane a teda i žalovaný pochybili, ak považovali
žalobcu a jeho materskú spoločnosť za zahraničné závislé osoby a na kontrolované transakcie aplikovali
§ 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v roku 2007. Vzhľadom k priorite medzinárodnej
zmluvy má vo vzťahu k materskej spoločnosti prednosť Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s
Rakúskom a vo vzťahu k spoločnosti INDUMASCHINEN AG Zmluva medzi Slovenskou republikou a
Švajčiarskou konfederáciou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmov a majetku zo
dňa 14. februára 1997, ktoré rieši uvedenú problematiku transferových cien vo vzťahoch s príslušným
medzinárodným prvkom.

13. Žalobca ďalej dôvod nezákonnosti videl v tom, že ak žalovaný dospel k tomu, že nebolo preukázané,
že služby boli skutočne poskytnuté v rozsahu a výške deklarovanej na sporných dodávateľských
faktúrach, a preto nebolo potrebné skúmať výšku transferovej ceny, potom nie je možné aplikovať
Zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia. V takom prípade ale právo vyrubiť rozdiel dane zaniklo,
pretože podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku tak možno urobiť len do 5-tich rokov od konca roka,
v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Výnimka uvedená v ods. 5 platí len vtedy, ak
sa medzinárodná zmluva aplikuje. Článok 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskou
republikou sa uplatní len vtedy, ak sa v obchodných alebo finančných vzťahoch slovenského a rakúskeho
prepojeného podniku dojednali, alebo uložili podmienky, ktoré sa líšia od podmienok, ktoré by boli
dojednané medzi nezávislými podnikmi, a len v takom prípade sa môžu do ziskov jedného podniku
včleniť a primerane zdaniť zisky, ktoré by bez takýchto podmienok bol docielil jeden z podnikov, ktoré
sa však vzhľadom na tieto podmienky nedocielili. Ak teda nebolo preukázané, že medzi žalovaným
a materskou spoločnosťou vôbec existovali obchodné alebo finančné vzťahy, ktorých podmienky by
bolo potrebné skúmať, nemožno uplatniť ani zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia. Nestačí, že
daňová kontrola mala byť na to zameraná. § 69 ods. 5 daňového poriadku predpokladá dlhšiu dobu
len pri uplatňovaní medzinárodných zmlúv, a nie pri oznámení zamerania daňovej kontroly na ich
uplatnenie. Keďže žalobca bol povinný podať daňové priznanie v roku 2008, právo vyrubiť rozdiel
dane zodpovedajúci základu dane zvýšenému o neuznané služby poskytnuté, resp. prefakturované
materskou spoločnosťou by pri skutkových záveroch žalovaného zaniklo 31. decembra 2013, teda
predtým, ako bolo žalobcovi doručené oznámenie o daňovej kontrole (2. januára 2014). Ďalším dôvodom
žaloby bolo, že na vzťah medzi žalobcom a INDUMASCHINEN AG nie je možné aplikovať zmluvu



o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskou republikou, aj keď ju nesprávne žalovaný považoval za
prepojenú so žalobcom, nemohol na ňu aplikovať túto medzinárodnú zmluvu. Žalobca ďalej dôvodil
tým, že aplikácia článku 9 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia je možná len takým spôsobom,
že správca dane zistí, aká cena za služby zodpovedá cene dohodnutej medzi nezávislými podnikmi a
do základu dane daňovníka potom zahrnie rozdiel medzi takto stanovenou cenou a cenou, za ktorú
poskytla služby daňovníkovi materská spoločnosť. Tým, že neboli zahrnuté do nákladov v zmysle
napadnutého rozhodnutia vôbec, tak žalovaný tým prejudikoval, že ide o služby, ktoré sa medzi
nezávislými podnikmi poskytujú bezplatne, čo je absurdný záver. Žalobca nemal ani personálne, ani
odborné kapacity na služby, ktoré mu fakturovala materská spoločnosť a zároveň charakter transakcie
vyžadoval koordinovaný postup. Ekonomický prínos poskytnutých služieb žalobcu bol nesporný nakoľko
bez nich by k predaju aktív žalobcu vôbec nedošlo. Ak by takéto služby neposkytla materská spoločnosť,
musela by si ich každá dcérska spoločnosť zabezpečiť sama, čo by bolo v konečnom dôsledku menej
ekonomické.

14. Ďalším žalobným dôvodom bolo, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
pretože žalovaný nezdôvodnil, aká cena za služby poskytnuté žalobcovi materskou spoločnosťou a
za úroky z pôžičky  od švajčiarskej spoločnosti zodpovedá princípu nezávislého vzťahu a v rozpore s
článkom 9  Zmluvy o zákaze dvojitého zdanenia zvýšil základ dane o celú sumu týchto služieb, nie len o
jej rozdiel oproti cene zodpovedajúcej princípu nezávislého vzťahu. Neurobil tak ani prvostupňový, ani
druhostupňový správny orgán.

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania. Uviedol, že zotrváva na odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zopakoval, čo
bolo zistené daňovou kontrolou vo vzťahu k výdavkom spojeným s predajom aktív podniku a k úrokom
z pôžičky zaúčtovaných do nákladov na základe dodávateľskej faktúry od švajčiarskej spoločnosti.
Správca dane sa podrobne zaoberal objasňovaním kontrolovaných transakcií a zisťovaním rozdielu
dane podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, o čom svedčia tak zápisnice o ústnom pojednávaní
s daňovým subjektom a protokol z daňovej kontroly, kde sú tieto skutočnosti bližšie popísané v časti
1.3 a tiež preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov na strane 5-8, ktoré boli podkladom
prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia. Nebol spochybnený príjem z predaja aktív, ale
výdavky spojené s predajom aktív v sume 19 542 540.-Sk. K žalobnej námietke, že malo byť rozhodnuté
na základe pomôcok, žalovaný uviedol, že daňová kontrola bola začatá, žalobca predložil účtovnú
evidenciu a doklady potrebné k jej výkonu a reagoval na výzvy, predkladal doklady a uviedol do
zápisníc, že ďalšie doklady zabezpečí od materskej spoločnosti. Teda nenastala situácia, kedy by bolo
potrebné ukončiť daňovú kontrolu podľa § 48 ods. 1 písm. c) daňového poriadku. Rozsudky, na ktoré
poukazuje žalobca sa nevzťahujú na tento prípad, pretože vychádzajú z takej skutkovej situácie, kedy
bolo preukázané materiálne plnenie. Pokiaľ žalobca poukazuje na smernicu OECD, k tomu žalovaný
uviedol, že žalobca cituje len niektoré časti textov vytrhnuté z jednotlivých bodov. Žalobca aj napriek
tomu, že tvrdil, že materská spoločnosť alokovala celkové príjmy do jednotlivých dcérskych spoločností
a zároveň rozkalkulovala a prefakturovala náklady s tým spojené na jednotlivé spriaznené firmy, v
celom konaní nepreukázal úhrnnú výšku nákladov za celú skupinu, a kľúč, na základe ktorého došlo
k prerozdeleniu celkových nákladov na jednotlivých členov v skupine, teda či fakturované služby boli
poskytnuté skutočne jemu, a či týmito službami získal hospodársky, či komerčný prínos. K žalobnej
námietke, že správca dane nemal pochybnosť o reálnom plnení uviedol, že správca dane sa zaoberal
nielen otázkou ceny poskytnutých služieb, ale aj ich preukázateľnosťou a oprávnenosťou zaúčtovania
do daňových výdavkov, čo nepochybne vyplýva zo zápisníc a z protokolu a vyrubovacieho konania.

16. Ďalej k žalobným námietkam o tom, že žalobca preukázal daňové výdavky, uviedol, že správca
dane sa zaoberal nielen otázkou ceny poskytnutých služieb ale aj preukázateľnosťou a oprávnenosťou
zaúčtovania do daňových výdavkov, čo vyplýva nielen zo zápisníc ale aj z protokolu a tiež z predložených
dokladov, ktoré boli predložené v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne vyrubovacieho konania.
Z výpovede bývalého konateľa vyplynulo, že povedal, že sám odsúhlasoval služby uvedené na faktúre,
ale nevedel, kde sa k nim nachádzajú podklady. Uviedol, že si myslí, že ceny zodpovedali obvyklým
cenám, avšak nevedel špecifikovať rozpočtované náklady, ani ako bola stanovená hodinová cena. Z
toho je zrejmé, že nešlo o služby, ktoré by žalobca dodatočne preveroval a zvažoval, či si ich uplatní
do daňových výdavkov. Ďalej konateľ spoločnosti na otázku, či existovali transakcie medzi nezávislými
osobami,  s ktorými by bola porovnávaná transferová cena a či existuje analýza - štúdia porovnateľnosti
transakcií, uviedol, že nie. V rovnaký deň uviedol, že pre stanovenie transferovej ceny používali metódu



nezávislej trhovej ceny. Keď boli teda ceny stanovené na princípe nezávislého vzťahu, mal žalobca
preukázať úhrnnú výšku výdavkov vynaložených na túto službu pre všetkých jej odberateľov, ako aj kľúč
delenia celkovej hodnoty služby medzi jednotlivých jej užívateľov. Napriek výzve správcu nepredložil
žiadnu bližšiu analýzu, z ktorej by bolo zrejmé, z akého dôvodu ponechal časť výdavkov súvisiacich
s kontrolovanými transakciami v daňových výdavkoch, čoho dôsledkom bolo zníženie základu dane o
sumu 19 439 807.-Sk. Žalovaný ďalej vo vyjadrení poukázal na to, že neobstojí ani námietka žalobcu
týkajúca sa archivácie dokladov, pretože v zmysle § 36 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve je
potrebné účtovné záznamy, ktoré sa týkajú daňového konania, resp. správneho, trestného, občianskeho,
súdneho alebo iného, ktoré sa neskončilo, uchovávať do konca účtovného obdobia nasledujúceho po
účtovnom období, v ktorom sa skončila lehota na ich preskúmanie.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dôvodom nezákonnosti vo vzťahu k úrokom         z pôžičky  na kúpu
nehnuteľností uviedol, že v poznámkach, ktoré sú súčasťou daňového priznania, žalobca uviedol, že
zriadil v prospech INDUMASCHINEN AG záložné právo do splatenia poskytnutej pôžičky na pozemok,
výrobnú halu a vonkajšie úpravy. Podľa listu vlastníctva tieto nehnuteľnosti boli vydražené v roku 1999 a
záložné právo je zapísané v roku 2002. V poznámkach ďalej uviedol, že eviduje prenajatý pozemok na
základe zmluvy o prenájme uzatvorenej s Berger - Foco, m.b.H, Rakúsko. Bližšie sa k pôžičke vyjadril
až  odvolaní, kde uviedol, že vôbec nesúvisí so vzájomnými obchodnými vzťahmi spriaznených osôb a
nie je relevantné preverovať poskytnutie pôžičky od švajčiarskej firmy na základe podnetu na vzájomnú
výmenu informácií z Rakúska. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca v celom konaní zmluvu o
pôžičke nepredložil, bolo jeho úlohou preukázať, či úroky z pôžičky na nákup pozemku a haly, súviseli
so zdaniteľnými príjmami, dosiahnutými v kontrolovanom zdaňovacom období najmä z predaja aktív.
Žalovaný vo vyjadrení k námietke aplikácie § 17 ods. 5 o dani z príjmov uviedol, že závislými osobami sú
podľa písmena n) až r) zákona o dani z príjmov ekonomicky, personálne a inak prepojené osoby alebo
osoby blízke podľa § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe čoho
dospel žalobca k pochybnosti o aplikácii § 17 ods. 5 o dani z príjmov na vzťahy medzi ním a materskou
spoločnosťou.

18. K ďalším žalobným námietkam žalovaný uviedol, že predmetom daňovej kontroly boli nielen výdavky
ale aj príjmy z predaja podniku, ktoré boli zdanené v Slovenskej republike a tieto príjmy žalobca znížil
o služby poskytnuté materskou spoločnosťou a o úroky z pôžičky. Teda nemožno súhlasiť s tým,
že medzi žalobcom a materskou spoločnosťou neexistovali obchodné alebo finančné vzťahy, ktorých
podmienky bolo potrebné skúmať. Žalobca nepreukázal ani to, že INDUMASCHINEN AG nie je členom
skupiny BERGER. Úroky z pôžičky neboli uznané za daňové výdavky z dôvodu, že neboli preukázané
a nebol preukázaný súvis so zdaniteľnými príjmami. Podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov sa
zahraničnej závislej osoby povoľuje zahrnúť do daňových výdavkov aj pomernú časť výdavkov na služby
vynaložené inou osobou, voči ktorej je daňovník závislou osobou, ale len ak služba preukázateľne súvisí
s predmetom činnosti daňovníka, ak by si ju musel objednať u nezávislých osôb alebo vykonať sám, keby
mu ju poskytla závislá osoba, ak cena poskytnutej služby je v súlade s princípom nezávislého vzťahu,
pričom daňovník zároveň preukáže úhrnnú výšku výdavkov vynaložených na túto službu pre všetkých
jej odberateľov, ako aj kľúč delenia celkovej hodnoty služby medzi jednotlivých jej užívateľov. Žalovaný
vo svojom vyjadrení uzavrel, že žalobné námietky sú právne bezvýznamné a navrhol žalobu zamietnuť.

19. Krajský súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd vec prejednal na
pojednávaní a po preskúmaní veci z dôvodov uplatnených žalobcom v žalobe dospel k záveru, že žalobe
je potrebné vyhovieť.

20. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z príjmov žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2007. Súd
preskúmal napadnuté rozhodnutie výlučne z dôvodov zákonnosti uplatnených v žalobe. Súd je týmito
dôvodmi viazaný. Nie je oprávnený za žalobcu žalobné dôvody dopĺňať alebo všeobecne uplatnené
dôvody konkretizovať a tak sám vyhľadávať prípadnú nezákonnosť konaní alebo rozhodnutí podľa
obsahu správneho spisu.

21. Podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou
republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore dani z príjmu a majetku (Vyhláška č. 48/1979 Zb.
ďalej len „Zmluva o zamedzení dvojakého zdanenia s Rakúskou republikou“) (1) Zisky podniku jedného
zmluvného štátu sa môžu zdaniť len v tomto štáte, pokiaľ podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom



zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkárne, ktorá je tam umiestnená. Ak podnik vykonáva
svoju činnosť týmto spôsobom, môžu sa zisky podniku zdaniť v tomto druhom štáte, ale iba v takom
rozsahu, v akom ich možno pričítať tejto stálej prevádzkárni.

Podľa článku 9 Zmluvy o zamedzení dvojakého zdanenia s Rakúskou republikou Ak
a) sa podnik jedného zmluvného štátu podieľa priamo alebo nepriamo na vedení, kontrole alebo majetku
podniku druhého zmluvného štátu alebo
b) tie isté osoby sa priamo alebo nepriamo podieľajú na vedení, kontrole alebo majetku podniku jedného
zmluvného štátu i podniku druhého zmluvného štátu a ak sa v týchto prípadoch medzi oboma podnikmi
v ich obchodných alebo finančných vzťahoch dojednali alebo sa im uložili podmienky, ktoré sa líšia
od podmienok, ktoré by boli dojednané medzi nezávislými podnikmi, môžu sa do ziskov tohto podniku
včleniť a primerane zdaniť zisky, ktoré by bez týchto podmienok bol docielil jeden z podnikov, ktoré sa
však vzhľadom na tieto podmienky nedocielili.

Podľa § 2 písm. n)  zákona č. 595/2003 Z. z.  (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v znení účinnom pre
zdaňovacie obdobie roku 2007 na účely tohto zákona sa rozumie           n) závislou osobou blízka osoba
2) alebo ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba.

Podľa § 2 písm.  r) zákona č. 595/2003 Z. z.  (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v znení účinnom pre
zdaňovacie obdobie roku 2007 na účely tohto zákona sa rozumie            r) zahraničnou závislou osobou
vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba alebo tuzemská právnická osoba so zahraničnou fyzickou
osobou alebo zahraničnou právnickou osobou spôsobom podľa písmena n); rovnako sa posudzuje aj
vzťah medzi daňovníkom                      s neobmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálymi
prevádzkarňami v zahraničí, ako aj vzťah medzi daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a
jeho stálou prevádzkarňou na území Slovenskej republiky.

Podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov (5) Súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby je
aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane
cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v
porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane. Pri určení rozdielu sa
použije postup podľa § 18. Pri určení základu dane zahraničnej závislej osoby sa povoľuje zahrnúť do
daňových výdavkov aj pomerná časť výdavkov (nákladov) na služby vynaložených inou osobou, voči
ktorej je závislou osobou, ak
a) služba preukázateľne súvisí s predmetom činnosti tejto závislej osoby,
b) by si musela objednať túto službu u nezávislých osôb alebo takúto činnosť vykonať sama, keby jej
ju neposkytla osoba, voči ktorej je závislou osobou,
c) cena služby zodpovedá princípu nezávislého vzťahu ( § 18 ods. 1),
d) preukáže úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) vynaložených na túto službu a spôsob ich delenia medzi
osoby dosahujúce úžitok z tejto služby.

Podľa § 21 zákona o dani príjmov (1) Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia
so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej ...

Podľa § 48 ods. 1, písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej len „daňový poriadok“) (1) Správca dane
zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt c) neumožní vykonať daňovú kontrolu;
to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov 1)po
uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v



ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 1)Ak ide o daňový
subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

Podľa § 69 ods. 5 daňového poriadku (5) Pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je
Slovenská republika viazaná, možno vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa
osobitných predpisov 1)najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať
daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové
priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných
predpisov; 1) v tých prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a 2.

22. Žalobná námietka, že správca dane zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia, keď potom, ako nastali skutočnosti, ktoré predpokladá § 48 ods. 1, písm. c) daňového
poriadku podľa tohto ustanovenia nepostupoval, neobstojí, pretože nemá oporu v rozhodných
okolnostiach preskúmavaného daňového konania, resp. v okolnostiach, za ktorých bolo vykonaná
daňová kontrola, ktorá daňovému konaniu predchádzala. Podľa citovaného § 48 ods. 1, písm. c)
daňového poriadku, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt
nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v
dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť. Z uvedeného textu je zrejmé, že na aplikáciu tohto
zákonného pravidla musia byť splnené súčasne dve podmienky. Prvou je, že daňovník nesplní
zákonom stanovenú povinnosť a druhou je, že v priamej príčinnej súvislosti s nesplnením zákonnej
povinnosti daňovníkom, nie je možné objektívne správne určiť daň. Žalobca tvrdil, že nepreukázal všetky
skutočnosti, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane a nepredložil doklady súvisiace so
službami fakturovanými materskou spoločnosťou, pretože oznámil správcovi dane, že takéto doklady
nemá a nevie ich získať od materskej spoločnosti. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca si v
zdaňovacom období  na daň z príjmov za rok 2007 uplatnil ako daňové výdavky aj čiastky uhradené
materskej spoločnosti. Na dôkaz toho, že išlo o daňové výdavky, predložil faktúry. Žiadne iné dôkazy
napriek výzvam správcu dane nepredložil. Správca dane preto tieto náklady ako daňové výdavky
neuznal. Z toho vyplýva, že nesplnenie povinností preukázať svoje tvrdenia v danom prípade nemalo
za následok objektívnu nemožnosť správne určiť daň. Daňový poriadok neviaže postup podľa § 48 na
nepreukázanie tvrdení daňovníka ale na skutočnosť, že nie je možné objektívne daň určiť z dôvodu
nepreukázaných tvrdení daňovníka. V preskúmavanom prípade nič nebránilo správcovi dane správne
určiť daň na základe vyhodnotenia dôkazov predkladaných daňovníkom počas daňovej kontroly, resp.
vyrubovacieho konania. Pokiaľ daňovník nepreukázal, že výdavky ktoré boli do hospodárskeho výsledku
zahrnuté ako daňové výdavky sú výdavkami, ktoré súviseli s dosiahnutými príjmami, čo možno zistiť
vtedy, keď je preukázané reálne plnenie, správca dane správne takúto dôkaznú situáciu vyhodnotil
ako nepreukázanie existencie daňových výdavkov. Takýto skutkový stav nebráni správne určiť daň, t.
j. určiť ju tak, že takéto výdavky zvyšujú hospodársky výdavok (u daňovníka účtujúceho v podvojnom
účtovníctve) a tým aj základ dane a daňovú povinnosť. Je na daňovníkovi, aby si takéto dôkazy
zaobstaral a uchovával ich pre prípad potreby preukázať všetky rozhodné skutočnosti pre správne
určenie dane z príjmov, čiže preukázať, že išlo daňové výdavky. Žaloba pri svojej argumentácii vychádzal
z toho, že pri aplikácii Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskou republikou, konkrétne jej
článku 9 možno správne určiť daň len vtedy, keď sa v podmienkach daného prípadu preukáže rozdiel
medzi žalobcom zaplatenými cenami poskytnutých služieb od materskej spoločnosti a cenami, ktoré by
žalobca zaplatil, ak by mu tie isté služby poskytovala spoločnosť s ním neprepojená. Takéto východisko
platí len v prípade, keď žalobca zvládne dôkazné bremeno a preukáže, že výdavky mu vznikli v súvislosti
s prijatím nejakého plnenia od svojho dodávateľa, ktoré malo hospodársky a komerčný prínos, a teda
súvis príjmami,  čo sa v preskúmavanom konaní nestalo.

23. Žalobca namietal nesprávny záver žalovaného o tom, že nezvládol dôkazné bremeno. Tento
žalobný dôvod uvedený v bode 5.2 žaloby nebol dostatočne konkrétny na to, aby súd mohol zistiť
pri vyhodnotení ktorého z predložených dôkazov sa žalovaný tvrdeného pochybenia dopustil. Žalobca
v žalobe tvrdil zhodne s tým, čo uvádza žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že svoje
daňové výdavky preukazoval faktúrami a výpoveďou konateľa.  Žalovaný tieto dôkazy vyhodnotil, pričom
takéto hodnotenie dôkazov žalobca nenamietal ani neuvádzal v čom hodnotenie, ktoré použil žalovaný
nie je v súlade so zákonom, resp. logickým uvažovaním. Žalobná námietka, že iné dôkazy nebol



povinný archivovať, nemôže obstáť. Je úlohou daňovníka, aby preukázal všetky skutočnosti rozhodné
pre správne určenie dane v zmysle citovaného ustanovenia § 24 daňového poriadku. Nie je podstatné,
akými dôkaznými prostriedkami to preukáže. Podstatné je, že tieto dôkazy vie správcovi dane pri daňovej
kontrole predložiť. Čiže je úplne právne bezvýznamné to, či nejaký osobitný predpis ukladá daňovníkovi
niektoré účtovné alebo iné doklady archivovať, alebo takúto povinnosť v zmysle zákona nemá. Pretože
povinnosť preukazovať skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane mu plynie priamo z daňového
poriadku. To znamená, že ak chce preukazovať, že mu boli poskytnuté dodávateľskou firmou služby,
resp. že cena týchto služieb, ktorú zaplatil svoju dodávateľovi, je daňovým výdavkom, musí preukázať,
že išlo o služby, ktoré súviseli s dosahovaním príjmov a to pri službách bez preukázania obsahu a
rozsahu poskytnutých služieb, nie je možné.

24. Námietka žalobcu, že nepredložil doklady k rozpisu prefakturovaných nákladov spojených s
predajom aktív žalobcu, ktoré sa nachádzajú v materskej spoločnosti, pretože tieto mu materská
spoločnosť neposkytla a v zmysle Smernice OECD mal tieto dôkazy získať správca dane sám na
základe, resp. prostredníctvom Inštitútu medzinárodnej výmeny informácií, pretože žalobca vyčerpal
svoje dôkazné bremeno, nemôže obstáť. Podľa citovaného § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov súčasťou
základu dane závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch líšia
od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom tento
rozdiel znížil základ dane alebo zvýšil daňovú stratu. Do daňových výdavkov sa povoľuje zahrnúť aj
pomerná časť výdavkov na služby, vynaložené inou osobou, voči ktorej je závislou osobou, ak služba
preukázateľne súvisí s predmetom činnosti tejto závislej osoby, by si musela závislá osoba túto službu
objednať u nezávislých osôb, alebo ju vykonať sama, keby ju neposkytla osoba, voči ktorej je závislou
osobou a  cena služby zodpovedá princípu nezávislého vzťahu, a preukáže úhrnnú výšku výdavkov
vynaložených na túto službu a spôsob ich delenia medzi osoby dosahujúce úžitok z tejto služby. § 17
ods. 5 zákona o dani z príjmov korešponduje so znením článku 9 Medzinárodnej zmluvy s Rakúskou
republikou o zamedzení dvojitého zdanenia. Boli stanovené jasné pravidlá, za ktorých si žalobca môže
ako daňové výdavky uplatniť platby, ktorými zaplatil faktúry materskej spoločnosti. V danom prípade
išlo o výdavky na služby poskytnuté materskou spoločnosťou žalobcovi, jednak poradenské služby
a pod. poskytovaných materskou spoločnosťou žalobcovi priamo a jednak pomerná časť nákladov
vynaložených materskou spoločnosťou v súvislosti s predajom aktív dcérskych spoločností a následne
prefakturovaných žalobcovi. Kým v prvom prípade je celá dôkazná situácia výlučne na žalobcovi, ktorý si
o prijatých službách mohol zabezpečiť dôkazy, v druhom prípade  bola potrebná aj súčinnosť s materskou
spoločnosťou. Vzhľadom na znenie citovaného § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov nie je pochybnosť o
tom, že daňovník si môže v daňovom priznaní  uplatniť ako daňové výdavky len také výdavky, na ktoré
má dôkazy o tom, že ide o výdavky v zmysle tohto ustanovenia. Nič neoprávňovalo žalobcu uplatniť si
daňové výdavky, na existenciu ktorých nemal dôkaz o tom, že išlo o výdavky súvisiace s dosiahnutými
príjmami. Inak povedané, skutočnosť že bola zaplatená faktúra, ešte neznamená, že išlo o daňový
výdavok. Žalobca iné doklady o predmete fakturácie nepredkladal a tým nepreukázal, čo konkrétne
tvorilo obsah zaplatených služieb, teda nepreukázal ani reálne dodanie služieb a ani to, že išlo o služby
potrebné na dosiahnutie zdaniteľných príjmov a teda výdavky daňové.

25. Žalobná námietka, že žalovaný nesprávne aplikoval na daný prípad § 17 ods. 5 zákona o dani z
príjmov, pretože tento sa v rozhodnom znení platnom pre dane z príjmov na rok 2007 vzťahuje len
na obchodné vzťahy medzi tuzemskými osobami, ktoré sú prepojené so zahraničnými osobami, nemá
oporu v tomto ustanovení.  Podľa vyššie citovaného § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov súčasťou
základu dane zahraničnej závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných
vzťahoch zahraničných závislých osôb líšia od cien medzi nezávislými osobami. Zákon  teda nehovorí
o tom, že ide o obchodné vzťahy medzi zahraničnými závislými osobami, ale o vzťahy vzájomné
obchodné zahraničnej závislej osoby. Vzájomné obchodné vzťahy zahraničných závislých osôb sú
vzťahy vzájomné v rámci tých prepojení, ktorými je vymedzená ako zahraničná závislá osoba. Význam
výrazu „vzájomných obchodných vzťahoch“ použitého v tomto ustanovení vyplýva z vymedzenia
zahraničnej závislej osoby ako osoby. V zmysle vymedzenia základných pojmov je zahraničnou závislou
osobou vzájomne ekonomicky, personálne alebo inak prepojená tuzemská osoba so zahraničnou
osobou. Vzájomnými obchodnými vzťahmi zahraničných závislých osôb v zmysle § 17 ods. 5 zákona o
dani z príjmov vychádzajúc z pojmového vymedzenia zahraničnej závislej osoby uvedeného v § 2 zákona
o dani z príjmov sú obchodné vzťahy vzájomné medzi osobami prepojenými. Teda vzťahy vzájomné v
rámci prepojení, ktorými je vymedzená zahraničná závislá osoba.



26. Neobstoja ani žalobné námietky uvedené v bode 5.5.1 žaloby, v ktorých žalobca v podstate
namieta aplikáciu článku 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia k dani z príjmov  majetku s
Rakúskou republikou na zistený skutkový stav z dôvodu, že na jeho aplikáciu je potrebné zistiť,
aká cena služieb, ktoré žalovaný neuznal ako daňové výdavky, zodpovedá cena dohodnutej medzi
nezávislými podnikmi, pričom zdaniť je možné len zistený rozdiel. Žalovaný z vykonaného dokazovania
dospel k skutkovému záveru, že žalobca nepreukázal, že jeho výdavky vynaložené vo vzťahu k
rakúskemu spojenému podniku sú daňovými výdavkami, keďže nie je preukázané, že boli vynaložené
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržiavanie jeho príjmov. Pokiaľ nebolo preukázané, že žalobca prijatím
služieb, ktoré mu fakturovala materská spoločnosť, získal hospodársky, či komerčný prínos, nie je možné
takýto skutkový stav vyhodnotiť inak, ako to urobil žalovaný, teda že takýto prínos nemali. Podľa § 21 ods.
1 zákona o dani z príjmov, ktorý na svoje rozhodnutie aplikoval správca dane, daňovými výdavkami nie
sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Pokiaľ
nebolo preukázané prijatie fakturovaných služieb, teda ich obsah a rozsah nemožno dospieť k záveru, že
zaplatená cena za takéto služby je daňovým výdavkom. Podľa článku 7 Zmluvy o zamedzení dvojitého
zdanenia v odbore dani z príjmov a z majetku uzatvorenej s Rakúskou republikou sa zisky podniku
jedného zmluvného štátu zdaňujú len v tomto štáte s výnimkami tam uvedenými. Na to nadväzuje článok
9 predmetnej zmluvy, ktorého zmyslom je vylúčenie obchádzania  tohto pravidla v spojených podnikoch
tým, že v tomto článku bolo stanovené, že zdaniť možno aj zisky, ktoré v podniku jedného členského
štátu neboli dosiahnuté len z dôvodu, že medzi spojenými podnikmi boli v obchodných alebo finančných
vzťahoch podmienky dojednané inak, ako by to bolo medzi nezávislými spoločnosťami. Keď nie je
preukázané, že platba medzi spojenými podnikmi je daňovým výdavkom, resp. keď nemá táto platba
preukázaný hospodársky či komerčný prínos pre platiaci podnik, musí byť táto skutočnosť posúdená
ako platba vykonaná za iných podmienok, ako by bola vykonaná medzi nezávislými podnikmi. Článok
9 Medzinárodnej zmluvy s Rakúskou republikou platí bez ohľadu na aktivitu daňovníka v daňovom
konaní, t. j. či daňovník preukazuje podmienky, za ktorých prebehli obchodné a finančné vzťahy v rámci
spojeného podniku, alebo tak neurobí. Aplikácia článku 9 nie je závislá od aktivity daňovníka, ale od
dokazovaním zistených skutočností, t. j. od naplnenia skutočností, za ktorých je ho možné a nutné použiť.
Inak povedané, nie je možné vylúčiť aplikáciu článku 9 Medzinárodnej zmluvy s Rakúskou republikou na
spojené podniky tým, že daňovník nepreukáže ani rozsah ani obsah služieb, ktoré vo vzájomnom vzťahu
so spojeným podnikom zaplatil a obmedzí sa na tvrdenie, že išlo o podmienky ako medzi nezávislými
osobami. Žalovaný preto správne uzavrel, že takéto výdavky zvyšujú hospodársky výsledok,  a teda
základ dane, v dôsledku čoho je daňová povinnosť vyššia oproti daňovému priznaniu.

27. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie článku 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia
v odbore dani z príjmov a majetku s Rakúskou republikou na úroky z pôžičky, ktoré žalobca platil
švajčiarskej spoločnosti na základe zmluvy s touto švajčiarskou spoločnosťou, boli dôvodné. Túto
zmluvu samozrejme možno aplikovať len na vzťahy, ktoré tvoria predmet jej úpravy. V žiadnom prípade
na žiadne iné vzťahy. Argumentácia žalovaného, že správca dane správne zvýšil žalobcovi základ dane
o úroky z pôžičky vzťahujúcej sa k pôžičke od švajčiarskej firmy na nákup pozemku a haly v sume
102 733,31 Sk, pretože daňový subjekt nevyvrátil pochybnosti správcu dane o tom, že úroky nesúviseli
s predajom aktív, resp. nejde o kontrolovanú transakciu súvisiacu s obchodnými vzťahmi a aktivitami
materskej spoločnosti, pričom k poskytnutej pôžičke nepredložil žiadnu zmluvu, nemá nič spoločné s
aplikáciou predmetnej  Medzinárodnej zmluvy s Rakúskou republikou. Vo vzťahu k daňovým výdavkom
predstavujúcim úroky z pôžičiek od švajčiarskej spoločnosti, pokiaľ žalovaný neaplikuje medzinárodnú
zmluvu, nebolo možné vyrubiť daň po uplynutí lehoty uvedenej v § 69 ods. 1 daňového poriadku a to
po uplynutí 5-tich rokov od konca roka, v ktorom žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie k
dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2007. Daň bola vyrubená po uplynutí tejto lehoty, to nebolo
medzi účastníkmi sporné. Je tomu tak z toho dôvodu, že výnimka uvedená  v § 69 ods. 5 daňového
poriadku sa vzťahuje len na prípady, keď sa daň vyrubuje na základe uplatnenia medzinárodnej zmluvy v
oblasti daní. Vyplýva to priamo zo znenia tohto ustanovenia, podľa ktorého pri uplatnení medzinárodných
zmlúv v oblasti daní, ktorým je Slovenská republika viazaná, možno vyrubiť daň alebo rozdiel dane
alebo uplatniť nárok sumu podľa osobitných predpisov najneskôr do 10-tich rokov od konca roku, v
ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň
zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na
uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov, v tých prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a
2. Pre tento prípad je teda smerodajné, že vyrubiť daň bolo možné len pri uplatnení medzinárodnej
zmluvy v oblasti daní. Z takéhoto textu zákona vyplýva, že vyrubiť daň po uplynutí 5 ročnej lehoty



možno len pri uplatnení medzinárodnej zmluvy. To znamená, že daňová povinnosť (ale aj daňový
preplatok) musí priamo súvisieť s uplatnením medzinárodnej zmluvy. V zmysle § 44 ods.1 daňového
poriadku je správca dane oprávnený vykonať daňovú kontrolu na zistenie alebo preverenie skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Keďže
vyrubiť daň po uplynutí lehoty uvedenej v § 69 ods. 1 nie je možné, neexistuje zákonné oprávnenie
na vykonanie daňovej kontroly. Výnimkou je správne určenie dane pri uplatnení medzinárodnej zmluvy.
Tým je daný aj rozsah, v ktorom možno daňovú kontrolu vykonať. To znamená, že správca nie je
oprávnený preverovať iné skutočnosti ako skutočnosti rozhodné, pre správne určenie dane na základe
aplikácie medzinárodnej zmluvy na určenie daňovej povinnosti daňovníka. Pokiaľ žalobca neaplikoval
medzinárodnú zmluvu na určenie daňovej povinnosti žalobcu na základe nezvýšenia hospodárskeho
výsledku o úroky z pôžičky zaplatené švajčiarskej spoločnosti, nemohol daň vyrubiť po uplynutí lehoty
uvedenej v § 69 ods. 1 daňového poriadku. Pretože právo vyrubiť daň na základe iných skutočností ako
na základe uplatnenia medzinárodnej zmluvy zaniklo. Rozhodnutie žalovaného ktorým vyrubil žalobcovi
daň z dôvodu, že zvýšil hospodársky výsledok o vyššie uvedenú čiastku zodpovedajúcu zaplateným
úrokom švajčiarskej spoločnosti je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Na základe vyššie uvedeného súd podľa § 191 ods. 2, písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok zrušil napadnuté rozhodnutie, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný sa v ďalšom konaní musí riadiť právnym
názorom súdu, že zaniklo právo vyrubiť daň z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2007 na inom základe
ako na základe uplatnenia medzinárodnej zmluvy.

29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok,
podľa ktorého súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci úspech sčasti alebo celkom. Vzhľadom na to, že
napadnuté rozhodnutie bolo zrušené, žalobca bol úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním
kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná
sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak   bolo   rozhodnuté  v  jeho   neprospech,   pričom ju musí
podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.   Kasačná sťažnosť  sa podáva  na  tunajšom súde.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd  v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým,
že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom  súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.



V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.