{"guid": "e29743b3-e3ac-42a3-8fe9-baac4cb3f2b2:465cfa1c-3062-4aa7-9abb-93f1963cc0d5", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1", "spisova_znacka": "16Co/125/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/125/2016 z 24. 10. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. októbra 2016, sp. zn. 16Co/125/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1", "identifikacne_cislo": "6106214372", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2016-10-24", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/465cfa1c-3062-4aa7-9abb-93f1963cc0d5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/125/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6106214372
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne Z. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom W. XX, XXX XX A. A., právne zastúpenej JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, Advokátska
kancelária Hrežďovič a Mulder, so sídlom Rudlovská 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO : 37893858,
proti žalovanému Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX, XXX XX A., zastúpený JUDr. Stanislavom
Rešutíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Nám. M. R. Štefánika 29/36, 977 01 Brezno,
IČO : 45028559, v konaní o neplatnosť právnych úkonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Brezno č. k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09. 12. 2015,

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako
žalovaným Y. X. a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá dňa 14. 05. 2002, je neplatná. Následne v
poradí druhým výrokom určil, že záložná zmluva V 1782/2002 uzavretá medzi záložným veriteľom ako
žalovaným XX. X. a záložcom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá dňa
14. 05. 2002,  je neplatná.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že pre posúdenie otázky platnosti
zmluvy o pôžičke nevyhnutné zisťoval, či došlo k poskytnutiu - odovzdaniu peňazí veriteľom (žalovaným)
dlžníkovi (žalobkyni). Keďže skutočnosť poskytnutia pôžičky vždy preukazuje veriteľ, bolo povinnosťou
žalovaného v danom konaní súdu preukázať odovzdanie peňazí vo výške 800 000,- Sk v pôvodne platnej
mene, žalobkyni. Uvedenú skutočnosť však žalovaný v konaní nepreukázal, podľa okresného súdu z
nasledovných dôvodov:

3. Žalovaný na prvom pojednávaní dňa 16. 03. 2007 vypovedal tak, že on zmluvy podpisoval u JUDr.
Švarca, pričom tento advokát aj zmluvy vypracoval. V tom čase tam bol prítomný len on, žalobkyňa a
advokát. Na druhom pojednávaní konanom dňa 25. 01. 2008 však už žalovaný uviedol, že svedkom
odovzdávania peňazí žalobkyni bolXX. K. a na pojednávaní dňa 06. 03. 2014 žalovaný na dotaz
právneho zástupcu žalobkyne, aby vysvetlil svoje prvotné vyjadrenie, podľa ktorého pri odovzdávaní
peňazí žalobkyni nebol prítomný nikto, resp. bol tam prítomný V. K., avšak tento sedel v aute pred
notárskym úradom a svoje terajšie vyjadrenie, že pri odovzdávaní peňazí žalobkyni bol prítomný V.
K., žalovaný odpovedal tak, že zrejme si vtedy na to nespomenul, alebo otázke celkom neporozumel,
avšak určite bol V. K. pri odovzdávaní peňazí. Súd následne v konaní vypočul svedkov J. X. (brata
žalovaného) a V. K. (syna otca žalovaného) s tým, že svedkovia vypovedali v prospech žalovaného.
Súd však považoval za nedôveryhodnú tak výpoveď žalovaného, ako aj výpovede oboch svedkov ním
navrhnutých, nakoľko predmetné výpovede boli vzájomne protirečivé a pre súd nepresvedčivé (žalovaný
tvrdil, že pri odovzdávaní peňazí žalobkyni bol sám, pričom V. K. sedel v aute, neskôr tvrdil, že tam bol
prítomný aj V. K.; svedok V. K. tvrdil, že pri odovzdávaní peňazí žalobkyni bol prítomný len on, žalobkyňa



a žalovaný a svedok J. X. tvrdil, že pri tom bol prítomný on, žalobkyňa, žalovaný a V. K.. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný ako veriteľ, neposkytol žalobkyni peniaze zo zmluvy o
pôžičke, a teda právny vzťah z pôžičky medzi účastníkmi nevznikol, preto je zmluva o pôžičke pre rozpor
so zákonom podľa §-u 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na uvedený právny záver o
neplatnosti samotnej zmluvy o pôžičke nemohla byť podľa okresného súdu platná ani zmluva záložná,
ktorá má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti jej právny
osud. Vzhľadom na uvedené návrhu v celom rozsahu vyhovel, pričom potom nepovažoval za potrebné
zaoberať sa zvyšným dôvodom neplatnosti predmetných zmlúv.

4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §-u 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,, O. s. p.“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Mal za to, že rozhodnutie
okresného súdu je nesprávne, pretože na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že
napadnutému rozhodnutiu predchádzalo konanie, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Brezno pod
sp. zn. 4C/198/2006, a v ktorom súd prvej inštancie rozhodol tak, že návrh žalobkyne v celom rozsahu
zamietol rozsudkom zo dňa
27. 10. 2009, pričom v celom priebehu konania tak, ako to vyplýva z odôvodnenia v ňon vydaného
rozsudku, sa veľmi podrobne zaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre toto konanie a skúmal platnosť
zmluvy ku dňu 14. 05. 2002, teda ku dňu, kedy bola táto zmluva uzavretá. Poukázal aj na to, že oba
právne úkony boli uzavreté pred trinástimi rokmi a siedmymi mesiacmi s tým, že tento rozsudok bol
potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/395/2009 zo dňa 18. 02. 2010.
Naopak v napadnutom rozsudku okresný súd od str. 2 až po str. 7 opakuje skutočnosti, ktoré boli
predmetom konania a dokazovania v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 4C/198/2006, a práve
na základe ktorých okresný aj krajský súd dospeli k zamietajúcim rozsudkom, a ktoré najvyšší súd
ani nenamietal. Až na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky
najvyšší súd uznesením zo dňa 31. 01. 2012 v spojení s uznesením zo dňa
26. 03. 2012 (sp. zn. 1 M Cdo 10/2010) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12Co/395/2009 zo dňa 18. 02. 2010, ako aj rozsudok Okresného súdu v Brezne č. k. 4C/198/2006
a uznesenia s tým spojené a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V
zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu bolo konštatované, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem
aj na určení neplatnosti záložnej zmluvy, lebo záložná zmluva má vo vzťahu k zmluve o pôžičke
akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti osud hlavného záväzku a zároveň najvyšší súd
namietal, že zo strany súdu došlo k nesprávnemu prístupu, ak skúmal platnosť zmluvy iba ako celku
a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Napriek tomu, že v zmysle ust. §-u
243d ods. 1 O. s. p. bol právny názor najvyššieho súdu pre rozhodovanie okresného súdu záväzný,
po zrušení a vrátení veci okresný súd nepostupoval podľa uznesenia najvyššieho súdu v tom, že by
vykonal dokazovanie zamerané na dôvody čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke v časti dohodnutých
úrokov a ich prípadný vplyv na neplatnosť zmluvy o pôžičke ako celok a dopad na platnosť záložnej
zmluvy ako celok. V tomto smere neboli žalobkyňou navrhnuté žiadne dôkazy a ani súd prvej inštancie
ich privata industria, či ex offo v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonal. Prvostupňový súd preto
nepostupoval podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nezaoberal sa vecou v rozsahu
zrušenia. Naopak okresný súd sa zaoberal, a to ako otázkou kľúčovou tým, či došlo, alebo nedošlo k
odovzdaniu peňazí zo zmluvy o pôžičke žalovaným ako veriteľom žalobkyni ako dlžníčke, a to napriek
tomu, že samotná žalobkyňa vo svojom písomnom návrhu sama uviedla, že uzavrela so žalovaným
záložnú zmluvu v súvislosti so zmluvou o pôžičke, na základe ktorej jej žalovaný ako veriteľ požičal
sumu 800 000,- Sk v pôvodne platnej mene. Ani výpoveď JUDr. Jozefa Švarca neobsahovala žiadne
skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali k tomu, či došlo, alebo nie k odovzdaniu finančných prostriedkov. Súd
prvej inštancie ale napriek tomu v rozsudku uviedol, že výsluchom JUDr. Švarca, ktorý uviedol, že so
žalobkyňou neprišiel do kontaktu, ktorého výpoveď aj vzhľadom na jeho postavenie ako advokáta súd
považoval za nanajvýš vierohodnú zistil, že žalovaný klamal, pokiaľ uviedol, že u tohto advokáta bola
spolu s ním prítomná aj žalobkyňa. Svedok JUDr. Švarc vo svojej výpovedi na pojednávaní neuviedol, že
so žalobkyňou neprišiel do kontaktu, ak zo zápisnice zároveň vyplýva, že svedok slová ,,avšak neprišiel
som s ňou do kontaktu“ nepoužil a neuviedol. Nie je preto zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k
názoru, že žalovaný klamal. Naopak vyhodnotenie dôkazov okresným súdom vyznelo tak, že subjektívne
tvrdenia žalobkyne považoval bez ďalšieho za pravdivé.



6. Za zmätočné a nezrozumiteľné považoval ďalej i vyhodnotenie dokazovania na str. 11 napadnutého
rozsudku, ktoré nebolo rozporované ani najvyšším súdom, ale na základe ktorého dospel okresný súd
k záveru, že žalovaný ako veriteľ neposkytol žalobkyni peniaze zo zmluvy o pôžičke, pričom z rozsudku
nie je zrejmé, o aký rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka ide. Ani z pripojeného spisu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 32P/182/2002 týkajúceho sa úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu
nevyplýva narušenosť vzťahov medzi žalobkyňou a V. M., ktorý ju mal nútiť zmluvu o pôžičke a záložnú
zmluvu uzavrieť a z tohto spisu nevyplýva ani žiaden údajný nátlak a v konaní 4C/69/2012, hoci na to
najvyšší súd poukazoval, nedošlo k vykonaniu dokazovania prípadnej neplatnosti hoci len sčasti zmluvy
o pôžičke podľa §-u 39 Občianskeho zákonníka, bez konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a
vo vzťahu k tejto časti rozšíreného návrhu nevykonal okresný súd nijaké dokazovanie. Žalobkyňa teda
svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke nikdy nesplnila, naopak neplatením služieb spojených s užívaním bytu
u správcu bytu SBD Banská Bystrica spôsobila nedoplatok okolo 70 000,- Sk v pôvodne platnej mene,
ktorý musel práve on uhradiť a v súčasnosti je ďalší dlh predmetom konania vedenom na Okresnom
súdu Banská Bystrica sp. zn. 14C/105/2012. Žalobkyňa v prejednávanej veci naliehavý právny záujem
na podaní žaloby neosvedčila, ani nedokázala, pretože jej súčasné postavenie je dané neplnením si jej
povinností vyplývajúcich pre ňu zo zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alebo alternatívne aby napadnutý rozsudok
zmenil a návrh žalobkyne zamietol v celom rozsahu.

7. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

8. Súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok dňa 09. 12. 2015 s tým, že Krajskému súdu v Banskej
Bystrici, ako súdu odvolaciemu, bola vec predložená na rozhodnutie dňa
29. 02. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u
470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016,  a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470
ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o
odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od
uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty
a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. PL ÚS 36/1995).

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania  podľa
§ 385 ods. 1 (a contrário) CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. v časti výroku,
ktorým vzájomný návrh žalovanej v celom rozsahu zamietol, podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v
tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP.

11. Žalovaný v odvolaní najmä namietal, že napadnutému rozhodnutiu predchádzalo konanie, ktoré bolo
vedené pred Okresným súdom Brezno pod sp. zn. 4C/198/2006, a v ktorom súd prvej inštancie návrh
žalobkyne v celom rozsahu zamietol, pričom v celom priebehu konania sa veľmi podrobne zaoberal
skutočnosťami rozhodujúcimi pre toto konanie a skúmal platnosť zmluvy o pôžičke ku dňu 14. 05. 2002,
teda ku dňu, kedy bola zmluva uzavretá. Krajský súd v Banskej Bystrici toto rozhodnutie potvrdil a k
jeho zrušeniu došlo až v rámci mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky
najvyšším súdom, a to  uznesením zo dňa 31. 01. 2012. Napriek tomu, že právny názor najvyššieho
súdu bol pre rozhodovanie okresného súdu záväzný, po zrušení a vrátení veci okresný súd nepostupoval
podľa tohto uznesenia, teda, že by vykonal dokazovanie zamerané na dôvody čiastočnej neplatnosti
zmluvy o pôžičke v časti dohodnutých úrokov a ich prípadný vplyv na neplatnosť zmluvy o pôžičke ako
celok a dopad na platnosť záložnej zmluvy ako celok, teda nezaoberal sa vecou v rozsahu zrušenia,
naopak zaoberal sa tým, či došlo alebo nedošlo k odovzdaniu peňazí zo zmluvy o pôžičke žalovaným ako



veriteľom žalobkyni ako dlžníčke, a to napriek tomu, že samotná žalobkyňa vo svojom písomnom návrhu
sama uviedla, že uzavrela so žalovaným záložnú zmluvu v súvislosti so zmluvou o pôžičke, na základe
ktorej jej žalovaný ako veriteľ požičal sumu 800 000,- Sk v pôvodne platnej mene. Otázka odovzdania
finančných prostriedkov v pôvodnom konaní už bola okresným súdom posúdená a vyhodnotená tak, že
k odovzdaniu týchto finančných prostriedkov žalovanej došlo,  preto je podľa žalovaného opakované
dokazovanie a vyhodnotenie dôkazov v rozpore s dosiaľ vyslovenými právnymi závermi okresného,
krajského a najvyššieho súdu.

12. Vyššie uvedenú námietku žalovaného považuje odvolací súd za dôvodnú, a to z nasledovných
dôvodov:

13. Okresný súd v tejto veci už rozhodol prvýkrát rozsudkom dňa 27. 10. 2009. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa okresný súd podrobne zaoberal skúmaním neplatnosti oboch zmlúv, pričom
dôvody neplatnosti zmlúv skúmal ku dňu ich uzavretia, t. j. ku dňu 14. 05. 2002. Už v tomto rozhodnutí,
ako aj v priebehu celého konania sa okresný súd zaoberal námietkou žalobkyne, ktorá už v tom
čase tvrdila skutočnosť, že peniaze si nikdy nepožičala a reálne ich nikdy neprevzala. Okresný súd
preto vykonal za preukázaním týchto tvrdení žalobkyne dostatočné dokazovanie a dospel k záveru,
že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela, že dochádza k uzavretiu zmluvy o pôžičke, čo je jej obsahom
a dôsledkom, a že sa stáva dlžníkom v rozsahu 800 000,- Sk v pôvodne platnej mene vo vzťahu
k veriteľovi - žalovanému. Bližšie dôvody opísal na str. 5 až 9 tohto rozhodnutia, vysporiadal sa s
každou jednotlivou námietkou zo strany žalobkyne, ako i žalovaného, zároveň dôkazy vyhodnotil každý
jednotlivo, ako i vo vzájomnej súvislosti a dospel k právnemu záveru, na základe ktorého návrh žalobkyne
na určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 14. 05. 2002 v plnom rozsahu zamietol.
V tomto rozsahu bolo jeho rozhodnutie potvrdené i Krajským súdom v Banskej Bystrici, rozsudkom č.
k. 12Co/395/2009-298 zo dňa
18. 02. 2010, keď v odôvodnení tohto rozhodnutia výslovne krajský súd uviedol k otázke platnosti
týchto zmlúv, skutkové, ako aj právne závery okresného súdu, sú v celom rozsahu vecne správne,
pričom na str. 2 uvedeného rozhodnutia i krajský súd konštatoval, že predmetom tohto konania bolo
určenie neplatnosti dvoch zmlúv z dôvodu, ktorý bol presne špecifikovaný, a ktorý sa týkal absolútnej
neplatnosti, pretože žalobkyňa mala uzavrieť uvedené zmluvy pod nátlakom, teda neprejavila v rámci
konania o nich a všetkých právnych úkonoch svoju slobodnú vôľu a naviac predmet zmluvy, teda
pôžička finančných prostriedkov nikdy nemala slúžiť jej samotnej, keďže tieto finančné prostriedky
sama neprevzala, nepoužila ich pre svoju potrebu, ale urobila tak na žiadosť a pod nátlakom svojho
druha, s ktorým mala maloleté dieťa. Uvedené právne závery okresného, a aj odvolacieho súdu neboli
spochybnené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe ktorého síce došlo
k zrušeniu tak rozhodnutia krajského súdu, ako i rozhodnutia okresného súdu, avšak zo zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 10/2010-369 zo dňa 26. 03. 2012 vôbec nevyplýva
spochybnenie dosiaľ učinených právnych záverov okresného a krajského súdu týkajúcich sa odovzdania
finančných prostriedkov žalobkyni. K zrušeniu rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, resp. súdov nižšej
inštancie došlo len v rozsahu, že okresný, a teda i krajský súd skúmal platnosť zmluvy iba ako celku a
nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1 M Cdo 10/2010-369 zo dňa 26. 03. 2012 na str. 4 výslovne najvyšší súd uviedol, že:
,,V súdenej veci bol podnet urobený zo strany žalobkyne, ktorá sa pôvodne domáhala rozhodnutia o
absolútnej neplatnosti zmlúv z dôvodu absencie slobodnej vôle podľa §-u 37 Občianskeho zákonníka,
neskôr svoj návrh rozšírila o namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov pre neprimeranosť
dohodnutej výšky úrokov z omeškania, ktorá má byť podľa návrhu v rozpore s dobrými mravmi podľa §-u
39 Občianskeho zákonníka.“ Na základe uvedeného najvyšší súd prisvedčil generálnemu prokurátorovi,
že Okresný súd v Brezne síce zamietol návrh o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov (oboch
zmlúv), avšak vychádzajúc z jednotnosti súdneho rozhodnutia, ako celku je podľa obsahu odôvodnenia
na mieste skonštatovať, že súd rozhodoval iba o absolútnej neplatnosti podľa §-u 37 Občianskeho
zákonníka, pričom dôvody tejto neplatnosti sa môžu vzťahovať len na časť právneho úkonu. Následne
preto pri úvahe, či sa absolútna neplatnosť vzťahuje na celý právny úkon, či iba na jeho časť v zmysle
§-u 41 Občianskeho zákonníka, je teda potrebné vychádzať z náležitého výkladu právneho úkonu v
súlade s interpretačnými pravidlami uvedenými v §-e 35 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR
preto uvedeným rozhodnutím vytkol okresnému súdu nesprávny postup, keď skúmal platnosť zmluvy
iba ako celku a nerozhodoval čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Keďže žalobkyňa tým,
že návrhom žiadala vysloviť neplatnosť celého právneho úkonu v návrhu, subsumovala aj neplatnosť
zmluvy o pôžičke v jej časti, najvyšší súd zrušil rozsudky krajského i okresného súdu z týchto dôvodov.



Najvyšší súd SR v uvedenom uznesení zároveň vyslovil právny záver, podľa ktorého následne po
posúdení platnosti zmluvy o pôžičke v prípade vyslovenia jej čiastočnej neplatnosti bolo potrebné sa
zaoberať tým, aký vplyv má čiastočná neplatnosť na záložnú zmluvu ako celok. Z uvedeného teda
vyplýva, že najvyšší súd  nespochybnil právne závery okresného a krajského súdu, že v čase uzatvárania
zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi žalobkyňou a T. M. neboli narušené, žalobkyňa nemala
mať aké obavy a v žiadnom prípade vzťah medzi ňou a V. M. nebol vzťahom podriadenosti žalobkyne voči
nemu, na základe čoho by V. M. mohol použiť akékoľvek donucovacie prostriedky psychického nátlaku
smerujúce k uzavretiu zmlúv. Reálne nebol preukázaný žiaden nátlak s tým, že žalobkyňa vedome na
základe vlastnej slobodnej vôle uzatvárala tieto zmluvy s tým, že budú aj v prospech XX. Okresný,
za účelom spoločného podnikania, preto je v plnom rozsahu zodpovedná za dôsledky vyplávajúce z
uvedených zmlúv.

14. Okresný súd sa však v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnymi
závermi okresného a krajského súdu, ale najmä najvyššieho súdu. Ak aj dospel na základe vykonaného
dokazovania k iným skutkovým zisteniam a z toho vyvodil iné právne závery, bolo jeho povinnosťou
uviesť, na základe akých okolností sa odklonil od dosiaľ vedeného konania v tejto veci. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci je konanie vedené pod inou spisovou značkou nespôsobuje zánik záväznosti
rozhodnutí okresného, krajského a najvyššieho súdu, ak ide o totožnú vec s totožnými účastníkmi a
predmetom konania v prebiehajúcom konaní.

15. V tejto súvislosti preto odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok platný a účinný do
30. 06. 2016 stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva
priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a
rozhodovaní (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/42/2010). Slovenská republika je
totiž  v zmysle čl. 1
ods. 1 Ústavy SR právnym štátom a jedným zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu
je princíp právnej istoty. ,,Postupom súdu“ sa môže rozumieť nielen samotný priebeh konania, ale i
spôsob vedenia konania, či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť. Okresný
súd však nepredvídateľne zopakoval dokazovanie, ktoré samo osebe a ani závery z neho vyvodené
neboli nadriadenými súdmi spochybnené, bez uvedenia dôvodov, a naopak nevykonal dokazovanie,
na ktoré bol zaviazaný právnym záverom Najvyššieho súdu SR. Okresný súd by mohol nerešpektovať
právny záver vyššieho súdu len v prípade, ak by po vrátení veci vyšli na povrch nové skutočnosti,
ktoré odôvodňujú odklon od tohto právneho názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa
nie je viazaný právny názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvej inštancie sa skutkový základ zmenil
natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 227/2011). Uvedené však z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva. Druhým prípadom by bolo, ak by určitá súdna autorita, napr. ústavný, najvyšší
súd alebo súdny dvor na danú otázku zaujal iný názor, k čomu však dosiaľ v prejednávanej veci nedošlo.
Tretím dôvodom by mohla byť len zmena legislatívy, teda uvedený prípad nie je možné na danú vec
aplikovať.

16. Podľa § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do
30. 06. 2016 je právny záver dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí pre súdy
nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec
po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí
z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované
za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky
právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný takýmto právny názorom, ktorý bol základom pre
rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov, napr. z aspektu
dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie
veci.

17. Okresný súd však žiadny spôsobom neuviedol, na základe akých skutočností došlo k zmene
skutkového základu, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal okresný, následne krajský, ako aj najvyšší



súd. Ak sa mienil okresný súd odkloniť od dosiaľ vysloveného právneho záveru okresným, krajským a
následne i najvyšším súdom v otázke toho, či došlo alebo nedošlo k faktickému odovzdaniu finančných
prostriedkov žalobkyni, mal uvedené odôvodniť, konkrétne uviesť, v dôsledku čoho došlo k zmene
skutkového základu, z ktorých dosiaľ súdy pri rozhodovaní vychádzali.  Je neprípustné, aby v tej istej
veci okresný súd, ktorý pred tým dospel k právnemu záveru, že k odovzdaniu finančných prostriedkov
žalobkyni zo strany žalovaného došlo, bez akéhokoľvek odôvodnenia od tohto právneho záveru ustúpil
a zmenil vyhodnotenie dokazovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom uznesení
neuložil okresnému súdu opätovne prehodnotiť otázku odovzdania finančných prostriedkov žalobkyni zo
strany žalovaného, preto nie je zrejmé, na základe čoho okresný súd pristúpil k opakovaniu dokazovania
v rozsahu, v ktorom nebolo jeho prvé rozhodnutie zrušené. Ak uvedené už aj učinil, je nevyhnutné, aby sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia s takýmto postupom - zmenou skutkového stavu veci vysporiadal a svoj
postup jasne, stručne odôvodnil. V opačnom prípade dochádza k nesprávnemu procesnému postupu,
ktorým bolo znemožnené strane, v prejednávanom prípade obom stranám, aby uskutočňovali im patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nie je
možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ak k uvedenému nesprávnemu procesnému postupu
došlo zo strany okresného súdu, ktorý má doplniť dokazovanie v rozsahu zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu je zmarená tým, že nie je možné preskúmať
dôvody, na základe ktorých sa okresný súd odklonil od dosiaľ vykonaného dokazovania a od záverov
najvyššieho súdu, ak tieto dôvody v rozhodnutí absentujú a zároveň z  napadnutého rozhodnutia
okresného súdu nevyplýva ani to, prečo sa s právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2012, neriadil.

18. Odvolací súd preto opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2012 a
jeho odôvodnenie, ktoré je pre okresný súd vo forme jeho právneho záveru, záväzné. V tejto súvislosti
najvyšší súd uviedol, že okresný súd rozhodol iba o absolútnej neplatnosti napriek tomu, že dôvody
neplatnosti sa môžu vzťahovať len na časť právneho úkonu. Ak dochádza ku kumulácii právnych úkonov
či už v jednej listine alebo vo viacerých listinách, predmetom ktorej je totožná vec alebo právo, treba
skúmať každý právny úkon osobitne a neplatnosť jedného z nich treba posudzovať aj z toho hľadiska,
či popri tejto neplatnosti obstojí platnosť ostatných právnych úkonov. Keďže nebol správny postup
okresného súdu, ktorý pôvodne vo veci rozhodoval, ak skúmal platnosť zmluvy iba ako celku, bude
úlohou okresného súdu po zrušení a vrátení veci, zaoberať sa i prípadnou čiastočnou neplatnosťou
právnych úkonov. Dosiaľ okresný súd rozhodoval v prvom rozsudku iba o absolútnej neplatnosti podľa
§-u 37 napriek tomu, že v odôvodnení jeho rozsudku na str. 4 (pôvodného rozhodnutia - poznámka
odvolacieho súdu) sa súd k prípadnej neplatnosti hoci len časti zmluvy o pôžičke podľa §-u 39 vyjadril
iba hypoteticky bez konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a vo vzťahu k tejto časti rozšíreného
návrhu nevykonal nijaké dokazovanie. Dosiaľ bol preto nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď
skúmal platnosť zmluvy iba ako celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke,
ktorú nesprávnosť  odstráni okresný súd po zrušení a vrátení veci. Žalobkyňa však tým, že návrhom
žiadala vysloviť neplatnosť celého právneho úkonu v návrhu subsumovala aj neplatnosť zmluvy o
pôžičke v jej časti, preto následne po posúdení platnosti zmluvy o pôžičke v prípade vyslovenia jej
čiastočnej neplatnosti bude potrebné sa zaoberať tým, aký vplyv má čiastočná neplatnosť na záložnú
zmluvu ako celok.

19. Odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako opätovne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a prejednanie,
ak dosiaľ okresný súd pochybenie, ktorého sa dopustil, nenapravil. Okresný súd sa naviac musí
vysporiadať i s námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní tak, aby jeho rozhodnutie spĺňalo atribút
presvedčivosti. Odvolací súd odvolanie považoval za dôvodné a rozhodnutie z vyššie uvedených
dôvodov zrušil a vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie veci s tým, že súd prvej inštancie je
právnym záverom nadriadeného súdu viazaný.

20. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie, a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne
o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/69/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "e29743b3-e3ac-42a3-8fe9-baac4cb3f2b2:51cb0d5c-9164-4d1a-bcc2-c9e45c848c70", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1", "spisova_znacka": "16Co/125/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/125/2016 z 24. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-10-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6106214372.1"}], "citovane_v": []}