{"guid": "4c9955f5-55e3-45eb-be9d-112b7419557a:0399983a-9f52-452b-b347-e4027b3b9389", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1", "spisova_znacka": "12Co/231/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/231/2015 z 9. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 9. marca 2016, sp. zn. 12Co/231/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1", "identifikacne_cislo": "6112222706", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2016-03-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-39", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-39", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-39", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-553", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-553", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-553", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-552", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-552", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-552", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0399983a-9f52-452b-b347-e4027b3b9389", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/231/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112222706
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľov 1/ Y. U.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, X. X. - P., 2/ R. U., rod. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX,
X. X. - P., obaja navrhovatelia právne zastúpení JUDr. Ľubicou Blažejovou, advokátkou, Advokátska
kancelária so sídlom Krivánska 4, Banská Bystrica, proti odporcom 1/ J. R., nar. XX. XX. XXXX,
bytom V. 3/XXX, W., právne zastúpenej JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Cajlanská 82, Pezinok, adresa na doručovanie: Detvianska 14, Bratislava, 2/ Registrator
s. r. o., so sídlom Prievozská 38, Bratislava, IČO: 44 765 461, 3/ I. R., narodenej XX. XX. XXXX,
bytom V. X, W., právne zastúpenej JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátom, Advokátska kancelária so
sídlom Cajlanská 82, Pezinok, adresa na doručovanie: J. 14, Bratislava, v konaní o určenie neplatnosti
právneho úkonu, o odvolaní odporcov 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
20C/235/2012-199 zo dňa 12. 03. 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 20C/235/2012-212 zo dňa 22. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách konania zrušuje a v
tomto rozsahu vec vracia  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd  určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medi navrhovateľmi 1/ a 2/ na strane jednej a obchodnou spoločnosťou
Danubia Financial, s. r. o. na strane druhej, je absolútne neplatná (výrok v poradí prvý).

Okresný súd určil, že zmluva o prevode nehnuteľností na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX
pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená medzi spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o ako predávajúcim a
spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako nadobúdateľom je absolútne neplatná (výrok v poradí druhý).

Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú.
P., obec X. X. uzatvorená dňa 18. 02. 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako predávajúcim
a odporkyňou 1/ J. R. ako kupujúcou je absolútne neplatná (výrok v poradí tretí).

Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č.  XXX pre k. ú.
P., obec X. X. uzatvorená dňa 07. 10. 2010 medzi odporkyňou 1/ J. R. ako predávajúcou a odporkyňou
3/ I. R. ako kupujúcou, je absolútne neplatná (výrok v poradí štvrtý).



Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k.
ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 24. 11. 2011 medzi odporkyňou 3/ I. R. ako predávajúcou a odporcom
2/ Registrator s. r. o., ako kupujúcim je absolútne neplatná (výrok v poradí piaty).

Posledným šiestym výrokom okresný súd určil, že navrhovatelia  1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi,
každý s veľkosťou podielu  1/2 -  nehnuteľnosti vedených na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X.  - rodinného
domu č.  XXXX postaveného na parc. č.  CKN  XXX/X a parciel č.  CKN XXX/X - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere  480 m2 a parc. č. XXX/X - záhrady o výmere 87 m2  ( ďalej v texte „sporné
nehnuteľnosti“) .

Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého medzi
navrhovateľmi 1/ a 2/ a spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o bola uzatvorená zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 titulom zmluvy o úvere zo dňa 20. 03. 2006 vo
výške 150.000,00 Sk a z čl. IV vyplývalo, že k prevodu vlastníckeho práva dochádza za účelom
zabezpečenia pohľadávky v zmysle zmluvy o úvere. Podľa čl. V bol veriteľ oprávnený po dobu trvania
zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v zmluve založiť ich tretej
osobe na základe záložnej zmluvy, nesmel ich však previesť, postúpiť, darovať alebo scudziť pred
uplynutím doby, do ktorej je povinný dlžník vysporiadať voči veriteľovi všetky svoje záväzky. Úverovú
zmluvu a zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva obe uzavreté dňa 20. 03. 2006 vyhodnotil
okresný súd ako zmluvy uzavreté v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust.  § 39 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa, úrok je skrytý
do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom
a predstavuje  60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Navyše, za rovnaké porušenie povinnosti, a
to nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu  2 čl.  III zmluvy je uplatnený viacnásobný
neprimeraný vysoký postih. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva má vo vzťahu k zmluve
o úvere akcesorickú povahu, a pokiaľ je absolútne neplatný hlavný záväzok, je od počiatku neplatný aj
záväzok vedľajší (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/283/2010). Zmluva je absolútne
neplatná podľa okresného súdu aj pre rozpor s účelom zabezpečovacieho prevodu práva a s účelom
zákona. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy, t. j. uspokojenie
pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva je v rozpore s účelom záložného práva,
ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na zaistenie pohľadávky
veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku, a nie otázku
zániku záväzku. Okresný súd mal za to, že uvedená zmluva je absolútne neplatný právny úkon,
pretože obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom predmetu
zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadaný v celom rozsahu, tak, ako to vyplýva z vyššie
citovaných ustanovení zmluvy o zabezpečení prevodu práv (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obo/28/2007).

Z dôvodu, že uvedené zmluvy, a to zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode práv zo dňa
20. 03. 2006 sú absolútne neplatné právne úkony, nemohla podľa okresného súdu spoločnosť Danubia
Financial, s. r. o nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (bola zrušená dňa 11. 02. 2009
výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu), a zároveň nemohol uvedený subjekt, teda
spoločnosť Danubia Financial, s. r. o následne uvedenú nehnuteľnosť previesť na odporkyňu 1/, táto
na odporkyňu  3/ a odporkyňa 3/ na odporcu 2/, ktorý je v súčasnej dobe vedený ako výlučný vlastník
v katastri nehnuteľností. Skutočnosť, že nadobúdatelia boli dobromyseľní, nič podľa okresného súdu
nemení na skutočnosti, že došlo k absolútne neplatným právnym prevodom z dôvodu, že nikto nemôže
na druhého previesť neexistujúce vlastnícke právo. Navrhovatelia teda preukázali naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti právnych úkonov, pretože vznikol objektívny stav, ktorý ohrozuje ich právne
postavenie ako spoluvlastníkov nehnuteľností a nie je možné iným spôsobom uskutočniť nápravu. Na
základe týchto skutočností následne okresný súd svojim posledným výrokom v rozhodnutí určil, že
navrhovatelia sú podieloví spoluvlastníci každý vo veľkosti podielu   1-ice sporných nehnuteľností.

Na záver okresný súd zdôraznil, že k aplikácii ust.  § 457 Občianskeho zákonníka zo strany okresného
súdu nedošlo, nakoľko napriek tomu, že odporca 2/ navrhol, aby súd určil, že zmluvy sú absolútne
neplatné a rozhodol o regrese voči odporkyni 3/, predmetné vyjadrenie odporcu 2/ nespĺňalo náležitosti
návrhu a išlo len o jeho vyjadrenie. Okresný súd uznal, že z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal, avšak táto povinnosť je vzájomná,



pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak
však k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal v prvý deň po tom,  čo
ho druhý účastník o vrátenie požiadal. Odporca  2/ je teda povinný preukázať, čo v konaní z jeho strany
splnené (ne)bolo, akú sumu žiada vrátiť, na základe akej skutočnosti a z čoho takáto výška vyplýva,
čo však v predmetnom  konaní neurobil, preto okresný súd vzhľadom na jeho vyjadrenie  (nie návrh
spĺňajúci zákonom vyžadované náležitosti), o tomto nejasnom a neurčitom nároku nerozhodol.

O trovách konania, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, rozhodol okresný súd podľa  § 142
ods.  1 O. s. p., teda priznal trovy účastníkom na strane navrhovateľov, ktorí boli v konaní plne úspešní.
Po doručení rozsudku okresným súdom účastníkom konania došlo zo strany okresného súdu k vydaniu
opravného uznesenia pod sp. zn. 20C/235/2012-212 zo dňa 22. 04. 2015, ktorým uznesením opravil
rozsudok zo dňa 12. 03. 2015 tak, že výrok o trovách konania znie: „Odporcovia 1/, 2/ a 3/ sú povinní
zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ trovy konania vo výške súdneho poplatku  99,50 € a 33,00 € a trovy
právneho zastúpenia vo výške 3.181.87 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľov v lehote  3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia spoločne a nerozdielne.“ V odôvodnení tohto opravného uznesenia
aplikujúc ust.  § 164 O. s. p. uviedol, že pri vyhotovovaní rozsudku „došlo k inej zrejmej nesprávnosti
spočívajúcej v chýbajúcom výroku o trovách konania, preto súd vzhľadom na vyššie uvedené v zmysle
§ 164 O. s. p. vydal opravné uznesenie.“

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej  15-dňovej lehote (§ 204 ods.  1 veta prvá O. s. p.)
odvolanie odporkyne  1/ a 3/. Majú za to, že v prípade rozhodnutia okresného súdu ide o zmätočný
rozsudok, a aj konanie na súde prebiehalo zmätočne, keď „napríklad zástupca odporkýň sa na záver
vyjadroval k jednotlivým výrokom návrhu ako  ich súd pripustil, pričom sudkyňa ho zastavila a uviedla, že
navrhovatelia nežalovali určeniu neplatnosti zmluvy o zabezpečenie záväzku prevodom práva, pričom
po predložení uznesenia o pripustení zmeny žaloby zástupcom sudkyni a vyhľadaní si tohto dokumentu
sudkyňou priznala, že je to žalované, a teda že môže pokračovať v konaní.“  Podobne zástupca odporkýň
predložil na poslednom pojednávaní doklady o tom, že prišlo k postúpeniu práva povinnosti zo zmluvy
o úvere, ako aj záložnej zmluvy, pričom súd vypočul odporcov k uvedenému a ďalej sa procesne touto
skutočnosťou nezaoberal. Z postúpenia práv a povinností vyplýva, že záložným veriteľom je podľa
odvolateliek p. Gerlici, ktorý má práva a povinnosti vyplývajúce z tejto žaloby, teda navrhovatelia mali
žalovať i jeho ako účastníka konania. Súd mal preto konanie zastaviť. Namietali, že pokiaľ okresný súd
v odôvodnení na str. 9 poukázal na to, že úverová zmluva a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
práva sú v rozpore s dobrými mravmi, navrhovatelia zmluvu nikdy nenapadli, či už pri uzatváraní zmlúv
alebo neskôr a so zmluvami súhlasili. Ani jeden z navrhovateľov neuvádzal, že by finančná spoločnosť,
ktorá im úver poskytla, robila na nich akýkoľvek nátlak. Naopak navrhovatelia na pojednávaní na otázku
zástupcu odporkýň na doriešenie veci mimosúdne uviedli, že nemajú záujem uhradiť  - vrátiť požičanú
sumu peňazí, ktorú prevzali. Existuje preto obava, že navrhovatelia zmluvné vzťahy, ktoré uzatvárali
vzhľadom na ich vyjadrenia robili s tým, že peniaze nikdy nevrátia. Odvolateľky súhlasia s neplatnosťou
prevodov nehnuteľností, avšak zostali nevysporiadané prevody v tom, že ak je zmluvný vzťah neplatný,
sú si účastníci povinní vrátiť vzájomné plnenia. Preto, ak odporcovia prišli o nehnuteľnosť, majú právo na
finančné plnenia. Ak okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.  1 Obo/28/2007,
nie je v ňom, podľa nich zmienka o absolútne neplatnosti celej zmluvy a zmätočne je v odôvodnení
uvádzaný aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/283/2010, pretože tento rozsudok hovorí
o neplatnosti zmluvy o prevode obchodných podielov, ktorá zmluva nemala zákonom predpísané
náležitosti, keď si účastníci nedohodli za čo,  a ako budú uhradené prevedené obchodné podiely. Tento
rozsudok však nerieši úverovú zmluvu, ktorú mali účastníci uzatvorenú. Nestotožnili sa s právnym
záverom, podľa ktorého zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa a nie je im zrejmé
ako k uvedenému právnemu záveru dospel. Tvrdenia súdu by mohli byť dôvodné len vtedy, ak by
navrhovatelia v čase uzatvárania zmluvy vyhlásili, že oni nevedia alebo nemajú záujem na platení tak,
ako je to uvedené v zmluve. Na záver napadli i výrok o trovách konania, nakoľko výrok o trovách nie je
súčasťou výroku rozhodnutia súdu, v tomto rozsahu by preto i odvolanie z ich strany bolo predčasné,
napriek tomu z opatrnosti podávajú odvolanie proti neexistujúcemu výroku o trovách konania, ktorý síce
vo výroku nie je uvedený, avšak v odôvodnení je uvedené, že súd rozhodol podľa  § 142 ods.  1 O. s.
p., teda priznal trovy účastníkom na strane navrhovateľov, ktorí boli v konaní plne úspešní.

Odporkyne 1/ a 3/ podali odvolanie i proti uzneseniu zo dňa  22. 04. 2015 vo výroku o trovách konania,
ktorý žiadajú zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa, ak v rozsudku, resp. jeho výroku rozhodnutie o trovách
konania chýba, pričom naopak v uznesení  -  opravnom - je uvedený dôvod opravy chyba v písaní.



Namietali, že súd sa nezaoberal pri rozhodovaní o trovách konania skutočnosťou, že odporcovia, pokiaľ
ide o výroky o určení neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva sporných nehnuteľnosti tieto nenamietali
a s uvedenou neplatnosťou súhlasili, pričom túto skutočnosť uvádzala sudkyňa i v odôvodnení. Napriek
tomu je jej povinnosťou vyhodnotiť uvedené nielen pri výrokoch o neplatnosti kúpnych zmlúv, ale i
pri trovách konania. Keďže zdôvodnenie uvedeného výroku chýba, resp. v rozsudku je zmätočné a
nezrozumiteľné, je to podľa nich dôvod na zrušenie uvedeného výroku.

Navrhovatelia  1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam odporkýň 1/ a 3/ uviedli, že ich tvrdenie,
že od počiatku súhlasili s neplatnosťou zmlúv o prevodoch nehnuteľností, nezodpovedá vyjadreniu ich
právneho zástupcu počas celého konania, ktorý ešte na pojednávaní dňa 15. 01. 2015 na strane  2
zápisnice o pojednávaní uviedol, že: „my navrhujeme návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnuť“,
keďže k úhrade nedošlo, zmluva nezanikla a odporkyne  1/ a 3/ navrhli určiť, že zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 je platná. Odporkyne však žiadny procesný úkon v
zmysle  § 97 O. s. p. týmto smerom nevykonali, v dôsledku čoho sa súd touto otázkou nezaoberal.
Napriek tvrdenému súhlasu odporkýň s neplatnosťou kúpno-predajných zmlúv nevykonali tieto ani
ďalší procesne možný návrh na úpravu právnych pomerov účastníkov konania schválením prípadného
súdneho zmieru, preto pokiaľ by bol takýto procesný návrh z ich strany vznesený, súd by mal možnosť
uzatvorenie zmieru pripustiť. Tvrdenie o ich postoji k (ne)platnosti kúpno-predajných zmlúv prezentoval
právny zástupca po prvýkrát až v záverečnej reči na poslednom pojednávaní dňa 12. 03. 2015, čo
považujú za účelové, sledujúce len zmenu rozhodnutia v časti náhrady trov konania. K namietanej
zmätočnosti súdneho konania uviedli, že v tejto súvislosti poukazujú na zápisnice z pojednávaní, voči
obsahu ktorých odporkyne ani ich právny zástupca nikdy nenamietali, a z ktorých je zrejmé, ako
súd vo veci procesne postupoval. Pokiaľ právny zástupca odporkýň  1/ a 3/ predložil na poslednom
pojednávaní kópiu dohody o postúpení pohľadávky, ktorá mala byť údajne uzatvorená medzi ním ako
fyzickou osobou a spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o ešte dňa 02. 12. 2006, ktorej doručenie
odporkyni 1/ nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, pohľadávka veriteľa zanikla realizáciou
zabezpečovacieho prevodu práva, ku ktorému došlo dňa 20. 03. 2006 na základe návrhu na vklad
predloženého v uvedený deň  správe katastra. Dňa 02. 12. 2006, kedy mala byť uzatvorená zmluva
o postúpení pohľadávky, už postupovaná pohľadávka neexistovala. Naviac, právny stav vedený v
katastri nehnuteľností, ktorý nikto v priebehu konania nespochybnil, ani nepreukázal opak, jednoznačne
určil okruh účastníkov na strane odporcov. Uviedli, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemá
vplyv súhlasné stanovisko zmluvných strán s obsahom zmluvy, pretože takéto stanovisko neovplyvní
absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so zákonom. Uvedené uviedli k námietke
odporkýň spočívajúcej v tom, že nikto z nich neuvádzal, že by na nich bol robený akýkoľvek nátlak, a
že zmluvu podpísali v súlade s  § 51 OZ. Na záver uznali, že okresný súd opravným uznesením opravil
chýbajúcu výrokovú časť rozsudku o priznaní náhrady trov konania, pretože z odôvodnenia rozsudku na
str. 10 je zrejmé, že o tomto nároku v konaní rozhodol, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania dňa 12.
03. 2015. Vzhľadom na uvedené považujú odvolanie odporkýň za zmätočné, nespĺňajúce podmienky
§ 205 ods.  1 ods.  2 O. s. p., preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok, ako aj opravné
uznesenie k nemu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací  (§ 10 ods.  1 O. s. p.) prejednal odvolanie odporkýň 1/ a 3/ viazaný
rozsahom odvolania, ako aj dôvodmi v nich uvedenými v zmysle  ust.  § 212 ods.  1 O. s. p. a bez
nariadenia pojednávania podľa  § 214 ods.  2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu zo dňa
12. 03. 2015, ktorým svojimi piatimi výrokmi určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medzi navrhovateľmi  1/ a 2/ a obchodnou spoločnosťou Danubia Financial
s. r. o., zmluva o prevode sporných nehnuteľností medzi spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. a
s spoločnosťou Danubia Real s. r. o., ako aj zmluva uzavretá dňa 18. 02. 2008 medzi spoločnosťou
Danubia Real s. r. o. a odporkyňou 1/, kúpno-predajná zmluva zo dňa 07. 10. 2010 uzavretá medzi
odporkyňou  1/ a odporkyňou  3/ a kúpna zmluva zo dňa 24. 11. 2011 uzavretá medzi odporkyňou 3/ a
odporcom 2/, sú  absolútne neplatné, s tým, že zároveň posledným výrokom určil, že navrhovatelia 1/
a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností každý s veľkosťou podielu  1-ice, podľa §
219 ods.  1 O. s. p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny, a to z nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisu na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovatelia  1/ a 2/ boli v r.  2006
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností -  rodinného domu súp. č.  XXXX na pozemku CKN parcela č.
XXX/X/X, ako aj pozemkov CKN parc. č. XXX/X/X -  záhrady o výmere 87 m2 a CKN parcela č.  XXX/X/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere  480 m2 vedených na LV č. XXX pre k. ú. P.. Navrhovateľ 1/ uzavrel



dňa 20. 03. 2006 ako dlžník s obchodnou spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. Bratislava zmluvu
o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 150.000,00 Sk s mesačnými splátkami
7.500,00 Sk. Podľa č.  IV zmluvy bol úver zabezpečený zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom
práva z toho istého dňa 20. 03. 2006 na nehnuteľnosti uvedené v čl. IV, t. j. rodinného domu vyššie
uvádzaného. Došlo k dohode, ak dlžník poruší zmluvné povinnosti zo zmluvy, stáva sa veriteľ vlastníkom
uvedeného nehnuteľného majetku a je oprávnený s týmto majetkom vlastnícky disponovať. V písomne
uzavretej zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva sa v čl. III účastníci zmluvy dohodli, že
navrhovatelia 1/ a 2/ ako vlastníci prevádzajú v prospech veriteľa do doby splnenia záväzkov vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam za účelom zabezpečenia pohľadávky. Vyššie uvedené skutočnosti
účastníci konania nepovažovali za sporné.  Navrhovateľ  1/ síce čiastočne uhrádzal svoj záväzok,
napriek tomu spoločnosť Danubia Financial s. r. o., resp. Danubia Real s. r. o. nevyhlásila, ani neoznámila
navrhovateľovi  1/ ako dlžníkovi splatnosť celého úveru, ale písomne oznámila navrhovateľovi 1/ listom
zo dňa 04. 11. 2006, že sa stáva definitívnym vlastníkom sporných nehnuteľností v zmysle zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006. Následnými prevodmi vyvolanými kúpnymi
zmluvami zo dňa 18. 02. 2008, 07. 10. 2010 a 24. 11. 2011 došlo k prevodom sporných nehnuteľností
z odporkyne  1/ na odporkyňu  3/ a z odporkyne  3/ na odporcu  2/.

Vzhľadom na zistený skutkový stav okresný súd dôvodne prihliadal na skutočnosť, že žaloba
navrhovateľov 1/ a 2/ spĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu v zmysle  § 80 písm. c) O. s. p.
tým, že bez rozhodnutia vo veci samej je  ich právne postavenie neisté ako vlastníkov nehnuteľností a
neexistuje žiadny iný postup, ktorým by sa svojho práva mohli domôcť. Okresný súd dôvodne  poukázal
na to, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 uzavretá medzi navrhovateľom  1/ a spoločnosťou
Danubia Financial s. r. o., je absolútne neplatným právnym úkonom, ak úrok požadovaný dlžníkom bol
skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratíva spojená s úverom,
keď v konečnom dôsledku predstavoval 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Naviac  za rovnaké
porušenie povinnosti - nezaplatenie dohodnutej sumy mesačných splátok uplatnil veriteľ viacnásobný
neprimerane vysoký postih, ktorý je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a ide o šikanózny výkon práv
veriteľa. Ak odporkyne  1/ a 3/ v odvolaní namietajú, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností
a dôkazov dospel okresný súd k vyššie uvedenému právnemu záveru, je nutné opätovne poukázať
na samotné znenie zmluvy, podľa ktorej mesačné poplatky, ktoré mali byť zo strany navrhovateľov
hradené, predstavujú  7.500,00 Sk, z toho 1-ina poplatkov predstavuje dohodnuté úroky a zvyšok
zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a administratívu spojenú s úverom.
Výslovne je uvedené, že poplatky v sebe nezahŕňajú splátky. Za dobu poskytnutia úveru 12 mesiacov
tieto poplatky predstavovali  90.000,00 Sk, čo predstavuje 60 %  z poskytnutého úveru. K uvedenému
i odvolací súd dodáva, že neprimeraná výška úrokov je väčšinou spoločnosti neuznávaná a hodnotená
ako odporujúca dobrým mravom. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými
zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu
práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). V  rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo
137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým
mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska
v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný
súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo
51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky MS č. 45/1964 Zb. s ustanovením §
658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ)
predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek
výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým
mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých
úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade,
ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a
teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie
(z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi.
Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom
zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v
súkromnom práve.



Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej \"úžery\". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.

Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
neobsahuje ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce
odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných
prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z  ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého
ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch, prípadne z vykonávacích predpisov, teda nariadení vlády. Existencia
citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť,
že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len
dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze
oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné
právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený
(všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie
finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle
účinného zákonného ustanovenia, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov
z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je
občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane
vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

Aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 je  neprimeranou a preto
odporujúcou dobrým mravom taká výška úrokov dojednaná medzi veriteľom a dlžníkom, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. K uvedenému
odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, podľa ktorého
„neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe ich dojednania obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najnižším
úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úveru alebo pôžičiek.“ Aj v zmysle nemeckej
judikatúry „prekročenie diskontnej sadzby o 91 % predstavuje hrubý nepomer, a teda rozpor s dobrými
mravmi (bundesgerichtshof in mdr 1972, str. 773). Podmienky, za akých bola zmluva o úvere a
zmluva o zabezpečovacom prevode uzavretá a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu práva zo
strany veriteľa nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a nemôžu predstavovať súčasť
fundamentálneho hodnotového poriadku, ak priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk v
marci r.  2006 bola v rozpätí od 13 % do  14,20 % (www.nbs.sk <http://www.nbs.sk>). Napriek tomu,
že okresný súd nemohol použiť vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o úvere kogentné ustanovenia
limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch podľa § 3 ods.  10 a  § 11 zák. č.  258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a v zmysle vykonávacieho Nariadenia vlády č.  238/2008 Z. z. (účinné od  01.
07. 2008) a na uvedený vzťah nedopadá ust.  § 53 ods.  6 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01.
2008, úroky vo výške  60 % ročne nemožno vyhodnotiť inak, ako úroky neprimerané, a teda odporujúce
dobrým mravom v zmysle ust.  § 39 OZ.

Následne v konaní nebolo sporné, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 bola ukončená tak, že došlo
k realizovaniu zabezpečenia úveru a veriteľ sa stal výlučným vlastníkom zabezpečenej nehnuteľnosti.
Uvedené nebolo sporné, nakoľko túto skutočnosť potvrdil aj svedok Y. R. vo svojej výpovedi. Okresný
súd dospel k správnemu právnemu záveru, ak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 9 výslovne
konštatoval, že je úplne irelevantné vyhlásenie v zmluve o primeranosti a  súlade podstatných prvkov
zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi, ak sú všetky podstatné stránky
zmluvy zamerané a formulované tak, aby sa  ich prostredníctvom dosiahlo  na jednej strane sociálne
nepriaznivý a spoločensky nežiaduci účel, na druhej strane, aby sa dosiahol rýchly a neprimeraný
majetkový prospech, ide o prípad amorálneho a antisociálneho správania sa podnikateľského subjektu
v súkromno-právnych vzťahoch, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o úvere nielen
že predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa ak je úrok skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady



na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje  60 % ročne z poskytnutej
sumy úveru, avšak za rovnaké porušenie povinnosti, teda nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa
bodu 2 čl. III zmluvy bol uplatňovaný i viacnásobný neprimeraný vysoký postih.

Následne preto okresný súd dôvodne uviedol, že pokiaľ je hlavný záväzok, teda zmluva o úvere
absolútne neplatným právnym úkonom, je potom od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší, ktorým
je v tomto prípade zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá má vo vzťahu k zmluve o
úvere akcesorickú povahu. Naviac okresný súd v súlade so súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou
všeobecných súdov SR vyhodnotil dohodu, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej
zálohy, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, v rozpore s
účelom záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na
zaistenie pohľadávky veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku a nie otázku
zániku záväzku. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je preto zároveň zmluvou absolútne
neplatnou, nakoľko obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom
predmetu zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadný v celom rozsahu. Účastníkmi bol
totiž v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného
práva (R 20/2006). K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/2/2006
publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je bez
ohľadu na jej označenie dojednanie tzv. prepadného zálohu, teda uspokojenie pohľadávky záložného
veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva, a v dôsledku
toho neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že už prvý nadobúdateľ - spoločnosť Danubia Financial s. r. o. sa
nestal vlastníkom sporných nehnuteľností a vychádzajúc zo zásady, že „nikto nesmie previesť na
iného viac práv, ako sám má“, dospel okresný súd k správnemu záveru o neplatnosti aj všetkých
nasledujúcich právnych úkonov - kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť odporcovia 1/
až 3/. Navrhovatelia 1/ a 2/ absolútne neplatnými právnymi úkonmi nestratili svoje vlastnícke právo a
okresný súd správne rozhodol, ak  určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú navrhovatelia  1/ a
2/ s veľkosťou podielu každý v 1-ici.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa, že zmluva o
zabezpečovacom prevode práva je dvojstranným úkonom, a ako taká musí spĺňať požiadavky
všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, konkrétne ust.  § 37 a nasl. OZ pre právne úkony ako prejavy
vôle účastníkov občiansko-právnych vzťahov. Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne, jeho predmetom nesmie byť plnenie nemožné, nesmie obsahom alebo účelom odporovať
zákonu alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť dobrým mravom, musí byť urobený v písomnej forme
tak, aby prejavy účastníkov boli obsiahnuté na tej istej listine. Len pri dodržaní uvedených požiadaviek je
právny úkon platný, pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti. Zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 tieto zákonné predpoklady nespĺňa, keďže
podľa posúdenia súdu sa prieči dobrým mravom. V takomto prípade právny úkon, ktorý sa prieči dobrým
mravom je absolútne neplatný s tým, že na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať a vyvodzovať z nej
dôsledky aj bez návrhu, teda z úradnej povinnosti.

V čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva Občiansky zákonník upravoval
zabezpečenie záväzkov prevodom práva výlučne v ust.  § 553. V zmysle ods. 1 tohto ustanovenia
splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne. Až novelizáciou
Občianskeho zákonníka zákonom č.  568/2007 s účinnosťou od  01. 01. 2008 bolo ustanovenie doplnené
§-om 553a až  553d. Podľa prechodných ustanovení k tejto novelizácii, vznik právnych vzťahov a
nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Na tomto základe súd
posúdil vznik zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a jej platnosť v znení do  31. 12. 2007. V ust.
§ 553 Občiansky zákonník výslovne nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas
nesplní. Neupravoval následky, ani práva a povinnosti zmluvných strán v prípade riadneho nesplnenia
zabezpečovanej povinnosti. Právna úprava na rozdiel od dnešnej výslovne nevylučovala ani dohodu
o tom, že si veriteľ za účelom uspokojenia svojej pohľadávky natrvalo ponechá prevedené právo.
Občiansky zákonník spôsob, akým sa mali dlžník a veriteľ pri vzniku nepodmieneného vlastníctva
veriteľa k právu dlžníka vyporiadať, neriešil. Úprava i tejto otázky teda bola zákonom ponechaná na



dohodu dlžníka a veriteľa. V danom prípade sa účastníci zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
dohodli, že ak nedôjde k splneniu záväzku dlžníka v termínoch splatnosti dohodnutých v zmluve o úvere,
veriteľ sa stáva definitívnym vlastníkom predmetu zabezpečenia, avšak bez toho, aby došlo zároveň
k úprave spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej
povinnosti a prevedeného práva. Takéto dojednanie súd považoval správne za neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi podľa  § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko však túto neplatnú časť zmluvy
nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy postupom podľa  § 41 Občianskeho zákonníka, neplatná
je celá zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Konflikt dojednania o nepodmienenom vlastníctve
pôvodného veriteľa v prípade riadneho nesplnenia zabezpečeného záväzku bez toho, aby došlo zároveň
k úprave spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej
povinnosti a prevedeného práva so všeobecne uznávanými mravnými zásadami a princípmi vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi, je v danom prípade umocnený ešte tou okolnosťou, že pôvodný veriteľ predal
sporné nehnuteľnosti následne  na spoločnosť, v ktorej bola konateľom tá istá osoba a následne boli
sporné nehnuteľnosti prevedené na rodinných príbuzných tohto konateľa. Vzhľadom na to, že absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 ako právny úkon postihnutý neplatnosťou
nemala za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Zároveň, vychádzajúc zo zásady, že
nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sa má, vychádzal okresný súd dôvodne z neplatnosti aj
všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv.

Na vyššie uvedenom právnom závere nemení nič ani to, že odporkyne  1/ a 3/ v odvolaní nenamietajú
neplatnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa v konečnom dôsledku stal vlastníkom sporných
nehnuteľností odporca  2/, ak medzi účastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Právny zástupca
odporkýň 1/ a 3/ v odvolaní uviedol, že odporkyne súhlasia s neplatnosťou prevodov nehnuteľností,
avšak „sú tu nevysporiadané prevody v tom, že ak je zmluvný vzťah neplatný, sú účastníci povinní si
vrátiť vzájomné plnenia.“ V tejto súvislosti totiž okresný súd dôvodne na str.  10 odôvodnenia poukázal
na skutočnosť, že ani odporca  2/,  ale pokiaľ ide o prvostupňové konanie ani odporkyne  1/ a 3/, v
konaní nevzniesli riadny vzájomný návrh, na základe ktorého by bolo zrejmé, čo v konaní zo strany
odporcov nebolo splnené, akú sumu žiadajú vrátiť, na základe akých skutočností a z čoho predmetná
výška uplatňovaná zo strany odporcov vyplýva.  Odporkyne 1/ a 3/ pred prvostupňovým súdom netvrdili,
že ide o vzájomné plnenia a v čom tieto spočívajú. Nie je možné opomenúť, že odporkyňa  1/ odkúpila
od spoločnosti Danubia Real s. r. o. nehnuteľnosť navrhovateľov za 600.000,00 Sk a následne ju
odpredala odporkyni 3/,  ktorá sama uznala, že predmetné sporné nehnuteľnosti zakúpila za sumu
800.000,00 Sk a následne ich odpredala odporcovi 2/. Úver poskytnutý navrhovateľovi 1/ predstavoval
sumu 150.000,- Sk. Nie je preto zrejmé, v čom má vzájomné plnenie vo vzťahu k odporkyniam 1/ a
3/ spočívať, ak im bola vyplatená kúpna cena za odpredaj sporných nehnuteľností. V tejto súvislosti
je nevyhnutné poukázať aj na to, že z ust.  § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak spočíva
bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom vzťahu iba jej účastníci
- zmluvné strany, ktoré sú povinné navzájom si vrátiť všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali. Odporca
2/, ktorý ako posledný sporné nehnuteľnosti nadobudol, vyplatil kúpnu cenu odporkyni 3/, a napriek
tomu sa vlastníkom sporných nehnuteľností v prípade, ak rozhodnutie okresného súdu nadobudne
právoplatnosť, nestane, odvolanie voči rozsudku okresného súdu nepodal. Z uvedeného je preto zrejmé,
že vecne legitimované v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka sú iba zmluvné strany, nakoľko reštitučná
povinnosť stíha len účastníkov zmluvy, zmluvné strany, ktoré majú voči sebe vzájomnú povinnosť vrátiť
si všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali. Ak teda odporca 2/ uznal neplatnosť kúpnej zmluvy, na
základe ktorej sporné nehnuteľnosti nadobudol a sám uviedol, že nemá záujem byť ich vlastníkom,
avšak navrhol, aby súd rozhodol o regrese voči odporkyni 3/, nešlo o nárok vo vzťahu k navrhovateľom.
Naviac odporca 2/ podľa okresného súdu v konaní nepreukázal, čo bolo na základe neplatnej zmluvy ním
plnené, akú sumu žiada vrátiť, z čoho by prípadne táto výška vyplývala, teda, nebolo možné vzhľadom
na nejasné a neurčité  vyjadrenie o vzájomnom plnení rozhodnúť.  Odporkyne  1/ a  3/ až v odvolaní
uviedli, že pokiaľ prišli o nehnuteľnosť, majú právo na finančné plnenia, teda pokiaľ sa navrhovateľom
vrátili sporné nehnuteľnosti, aby plnili aspoň čiastočne svoj záväzok, ani z uvedeného nie je zrejmé, čo
uvedený „čiastočný záväzok“ predstavuje, ak im bola kúpna cena pri prevode sporných nehnuteľností
vyplatená.

Na záver odvolací súd k zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 02.12.2006 predloženej právnym
zástupcom odporkýň  1/ a 3/ na poslednom pojednávaní pred okresným súdom,  na základe ktorej malo



dôjsť zo strany spoločnosti Danubia Financial s. r. o. („postupca“) k postúpeniu pohľadávky na J.R.
(„postupník“), uvádza nasledovné:

Doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky dlžníkovi nebolo v konaní hodnoverným spôsobom
preukázané, naopak navrhovateľ  1/ na pojednávaní preukázal, že poštový podací lístok predložený
súdu v kópii, ktorý mal preukazovať doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky navrhovateľovi patril
k úplne inej zásielke, ktorá bola navrhovateľovi 1/ doručená, a ku ktorej mal číslo tejto zásielky v
originálnej forme priradené. Odvolací súd preto po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že
predložená zmluva o postúpení pohľadávky až na poslednom pojednávaní bez ďalšieho nepreukazuje
vecnú legitimáciu postupníka  - Y. R. v konaní. Jednak nebolo preukázané doručenie oznámenia o
postúpení pohľadávky navrhovateľovi  1/, a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie sa dostalo do
jeho dispozičnej sféry (§ 45 ods.  1 Občianskeho zákonníka), naopak navrhovateľ v konaní nepotvrdil
doručenie uvedeného oznámenia o postúpení pohľadávky a dôkazné bremeno preukázania doručenia
oznámenia o postúpení pohľadávky navrhovateľovi 1/ v konaní zaťažovalo toho, kto z preukázania tejto
skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne následky. Bez ohľadu na vyššie uvedené je však
nevyhnutné uviesť, že k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť  02. 12. 2006, pričom už dňa  20. 03. 2006
pohľadávka zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva, ku ktorému došlo na základe návrhu
na vklad predloženého v uvedený deň správe katastra. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že konanie
vo veci samej prebiehalo od r. 2012 a k predloženiu zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia o
postúpení pohľadávky vo fotokópii došlo až na poslednom pojednávaním pred okresným súdom. Naviac,
napriek tomu, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 12. 2006 bola uzavretá medzi
spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. Bratislava a Y. R., spoločnosť Danubia Financial s. r. o. zaslala
navrhovateľovi výšku pohľadávky 20. 04. 2007 napriek tomu, že podľa predmetnej zmluvy už malo dôjsť
k postúpeniu tejto pohľadávky na ďalšiu osobu. Okresný súd preto dôvodne na predmetnú zmluvu o
postúpení pohľadávky neprihliadal.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ako aj dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu
odvolací súd nepovažoval odvolanie odporkýň  1/ a 3/ vo veci samej za dôvodné, ktoré by akýmkoľvek
spôsobom spochybňovalo právne závery prvostupňového súdu, preto rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods.  1 O. s. p. ako vecne správne  potvrdil.

Odvolací súd považoval za dôvodné odvolanie odporkýň  1/ a 3/ proti opravnému uzneseniu vydanému
okresným súdom dňa 22. 04. 2015, ktorým opravil svoje rozhodnutie, a to rozsudok zo dňa 12. 03. 2015
(č. k.  20C/235/2012-199), ktorého výrok o trovách  znie: „Odporcovia v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní zaplatiť
navrhovateľom v 1/ a 2/ rade trovy konania vo výške súdneho poplatku 99,50 € a 33,00 € a trovy právneho
zastúpenia vo výške  3.181,87 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľov, a to v lehote  3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia spoločne a nerozdielne“, a to z dôvodu, že v prípade rozhodnutia
o náhrade trov konania nejde o opravu napadnutého rozsudku zo dňa 12. 03. 2015, ale jeho doplnenie.
Okresný súd sám v odôvodnení napadnutého opravného uznesenia konštatoval, že rozsudok okresného
súdu „neobsahoval“ výrokovú časť o trovách konania. Na uvedenom právnom závere nič nemení
okolnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodňoval, avšak uvedený výrok o náhrade trov konania nie je ani  obsahom  zápisnice o pojednávaní
zo dňa 12. 03. 2015 a v uvedenej zápisnici bolo uvedené, že: „o trovách konania rozhodne súd v
písomnom vyhotovení rozsudku“. V písomnom vyhotovení rozsudku ale o trovách konania rozhodnuté
nebolo.

Podľa  § 166 ods.  1 O. s. p. ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách
konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa  § 166 ods. 2 O. s. p. o návrhu na doplnenie rozsudku súd rozhodne do 30 dní od jeho podania.
Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd
nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne.

Podľa  § 166 ods.  3 O. s. p. návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov
pôvodného rozsudku.



Z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ súd nerozhodol o celom predmete konania, ktorým
sa má na mysli i rozhodnutie o náhrade trov konania, môže vydať doplňujúci rozsudok, resp. v prípade,
pokiaľ sa rozhoduje len o náhrade trov konania doplňujúce uznesenie. Môže tak však urobiť iba do
právoplatnosti rozsudku, keďže rozhodnutie o trovách konania závisí od výsledku konania vo veci samej,
musí byť obsiahnuté v rozsudku, ktorým sa konanie vo veci končí a neskôr možno rozhodnúť o trovách
konania len za podmienok  § 166 O. s. p.,  teda nie  v zmysle ust.  § 164 O. s. p., formou jeho
opravy. Aj v zmysle súdnej praxe , napr. Z IV (str. 755), ak súd vo svojom rozsudku nerozhodol o
trovách konania, môže tak urobiť dodatočne doplňujúcim rozsudkom, dokiaľ sa jeho rozsudok nestal
právoplatným; nemôže však vydať o tom opravné uznesenie. Aj v zmysle R/35/2010 vyplýva, že ak súd
prvého stupňa výrokom rozsudku vyhlásenom na pojednávaní nerozhodol o celom predmete konania,
o ostávajúcej časti môže rozhodnúť len doplňujúcim rozsudkom podľa  § 166 O. s. p., nemôže o tom
rozhodnúť opravným uznesením.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť odvolaciemu súdu v zmysle ust.  § 221 ods.  1 písm. f), h) O. s.
p. neostávalo iné, ako rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách
konania, ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania nesprávne formou opravného uznesenia, a nie
formou uznesenia doplňujúceho v zmysle  § 166 O. s. p., zrušiť a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Úlohou okresného súdu, ktorý v rozsudku nerozhodol o trovách konania, bude
vydať doplňujúce uznesenie o náhrade trov konania, ak uvedené nebolo v prejednávanej veci možné
vyvodiť len z opravy rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania, a napadnutý rozsudok výrok
o náhrade trov konania neobsahoval. Ak bolo rozhodnutie o náhrade trov konania prvostupňového súdu
zrušené a vrátené na ďalšie konanie, bude úlohou okresného súdu rozhodnúť v ďalšom nielen o trovách
prvostupňového konania, ale i o trovách konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/235/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:59f680b3-6032-4f6a-b4cf-c2dc0868af51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.10.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/95 z 28. 2. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-02-28", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.10.1995.1"}, {"guid": "4c9955f5-55e3-45eb-be9d-112b7419557a:f6d059ca-37a2-4c0c-acc1-4f95f4d71b38", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1", "spisova_znacka": "12Co/231/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/231/2015 z 9. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1"}], "citovane_v": []}